Stena

neviem co poviete na tuto cast snad sa vam bude pacit...
----
Nedôverčivý a vystrašený pohľad v smaragdovozelených ociach sa vytratil.
„Dean, už sme skoro na konci.“ Dodal, dúfajúc, že ten niekoľko minútový monológ, ktorý sám so sebou viedol nebol zbytočný. Snaha vysvetliť Deanovi bola pre archanjela sama o sebe dosť mätúca a občas ani jemu nedávala zmysel. Archanjel mal však pocit, že ho nechápe, pretože aj po tom všetkom čo mu archanjel povedal mal pokojný výraz.
Neisto sa nad Deana postavil a otriasol si posledné kvapky morskej vody z krídel, ktoré z nich doteraz lenivo stekali. Jemne nimi zatriasol, aby sa ich zbavil. Krátko na to mu do uší dostal sprvu nejasný zvuk .Smiech. Dean sa smial. Archanjel si k nemu kľakol nechápajúc jeho správanie.
Deanove úsilie dostať sa jazykom na špičku svojho nosa postrehol až teraz . Smial sa sám na sebe. Všetka voda, ktorú mal na krídlach skončila na ňom, a Dean sa snaží dostať aspoň jednu kvapku do seba. Vzápätí sa Dean ešte väčšmi rozosmial. Stopli ho až polámané rebrá. Zvážnel. Tu sranda skončila...

Hneď ako ho Michael oprel o skaly, sykol bolesťou a snažil si nájsť lepšiu polohu ako bola tá, v ktorej ho archanjel nechal.
Michaela stálo veľa úsilia, kým Deana presvedčil, že ak sa ho dotkne, tak mu nejako neublíži.
„Pripravený?“ Opýtal sa ho o niečo neskôr , keď mu podal ďalší mokrý kúsok látky, ktorý práve namočil na brehu mora. Dean nadšene zaklonil hlavu, oprel sa o skalu a otvoril ústa. Látku pridržal tesne nad nim a jemne stlačil. Tenký prúd vody mu stekal priamo dole hrdlom.
Archanjel namočil látku ešte raz a Dean mysliac na smäd opäť zaklonil hlavu. „Teraz nie Dean, musím ťa pripraviť.“
Látku nasilu vtlačil pod jedno z dolámaných rebier snažiac sa ignorovať, to čo mu to spôsobovalo. Samozrejme, že sa bránil. Snažil sa ho odtlačiť od seba, no postupne to bolo ťažšie a náročnejšie.
„Pusť ma dnu.“ prosil ho Michael a čo najjemnejšie sa latku vybral. Dean zamdlel. Či už od bolesti alebo únavy archanjel nevedel. Ani to radšej nechcel vedieť. Pred očami mu na chvíľu prebehlo ako sa bránil, odtláčal ho od seba a kosti vyliezalo spod svalov na zlomených rukách. . Nemohol sa naňho teraz ani pozrieť. Až v tomto momente mu vlastne došlo o koľko Dean prišiel. Deanova roztrhaná duša na kúsky. Spomienky, ktoré sa dotieravo budú drať na povrch a premenia sa nočné mory. Michaelovu pozornosť si získala až látka, ktorú zvieral v rukách. Voda v nej sa zmenila na sýtočervenú krv.
„Budeš v poriadku.“ Zašepkal do ticha a cítil ako žiara Deanovej duše silnie napriek svojej veľkosti. To mu stačilo. Bral to ako súhlas, k tomu čo sa chystá urobiť.
Opäť odišiel k brehu. Tento krát tam ostal dlhšie. V piesku sa objavili jemné obrysy krídel a svetlo, ktoré žiarilo silnejšie ako slnko na oblohe. Kúsok látky pomaly ponoril do mora, pričom opakoval stále dookola sedem alebo osem slov kresliac tam, kde sa objavovali jemné obrysy jeho krídel znaky. Aj keď občas zadul silný vietor, tam kde archanjel vytvoril prstom malú priehlbinku sa nič nestalo. Privrel oči, aby sa mohol ešte viac sústrediť na poslednú časť rituálu. Na jeho konci padlo na kúsok látky pár kvapiek milosti...

Mě se ty scény u moře vždy moc líbí Myslím, že Deanovi už trochu hráblo... a ani se nedivím po tom všem, co už zažil. Vždyť ten už nemůže realitu vůbec vnímat! Žije jen v bolesti. A proto jsem moc zvědavá, jak to nakonec vše dopadne. Díky a těším se na další část

FooFighterkaSN: No, přesně, kdo by vydržel tolik bolesti bez psychické újmy. Obyčejný člověk asi ne. I když Dean není obyčejný, je vyjímečný, tak nevím, nevím, jestli tohle všechno na něm nezanechá následky.

tak podarilo sa mi opravit dalsi kusok, tak dufam ze sa tesite...
P.S. venovane Janči kedze mala narodky
PP.S. dufam, ze sa mi cez prazdniny podari toho viac a pridam sem dalsie pokracovanie...

--
⁂

Dean napäto sledoval ako archanjel opatrne prechádza navlhčenou látkou po polámaných prstoch.
„Zlepšil si sa.“ povedal archanjel a povzbudivo sa usmial. Ruka, ktorú by niekoľko členný tým chirurgov operoval hodiny vyzerala ako nová. Po opuchu a zlomených kostiach nebolo ani stopy. Takto to pokračovalo aj ďalej.
Čo dokázal Michael napraviť, to napravil .Pochopil, že na Deana treba isť pomalšie a nemôže sa hneď vrhnúť na polámané rebrá , ale tlkot jeho srdca slabol a to neveštilo nič dobré. A j tak mal pocit, že ešte niečo nie je v poriadku.
A preto sa rozhodol svoj pokus zopakovať. Nedával tomu veľkú šancu, ale nemal inú možnosť...

⁂

„Sam, pusť ho! Skríkol na mladšieho z Wichestrovcov Bobby. Cítil na sebe prekvapené pohľady anjelov, ale kašľal na nich. Už mu došli nápady a tak dúfal, že aspoň toto zaberie.
„No tak, Sam.“ Skúsil to Castiel miernejším tónom, pretože nepochopil úmysel staršieho lovca. Baltazár tiež neostal len tak nečinne stáť a skúšal silou. Samova ruka nepovolila.
„Trvá to nejako dlho. Ak to je v šoku, malo by po niekoľkých minútach ustúpiť.“ Premýšľal nahlas Boby a pokračoval vo svojich pochybnostiach, ktoré zavŕšil pár nadávkami. Castiel s Baltazárom ho pozorne počúvali, aj keď nič z toho čo hovoril nechápali. Toto nebola ich parketa. Bobby to tiež vedel, predsa sa mu však aspoň trochu uľavilo, keď tušil, že toto ešte nebude koniec. Zatúžil po posteli a poháriku whisky. Unavene si pretrel oči a rozhodol sa pre pohárik whisky.
„ Hneď som späť.“

⁂


Výkrik mladého muža stíchol. Ďalší archanjelov pokus nevyšiel. Ani nevie koľký krát to skúša. Pri deviatom ich prestal počítať. Ak znovu začal pochybovať o svojom rozhodnutí odohnal ho „malým“ klamstvom.
„Je to schránka. Je to schránka!“ opakoval si sám pre seba, čím si dodával energiu a mohol to skúšať ďalej. Sústredil sa tak veľmi, že čoskoro sa do archanjelových uší dostal len jeden zvuk . Tlkot splašene bijúceho srdca, ktoré sa snažilo s ním bojovať zo všetkých síl medzi polámanými rebrami. Ignoroval Deanove prosby. Po každom pokuse bolo jeho čelo, zmáhaného horúčkou teplejšie a Michaelova dlaň chladnejšia. Dean pri tomto dotyku, buď sykol bolesťou, alebo sa snažil dostať čo najďalej od jej dosahu. Jeho tvár sa stala nečitateľnou, ale duša, ktorú ešte stále dokázal vidieť ukazovala všetko, aj to čo Michael nechcel vidieť.

Archanjel mal znovu pocit, že je na pláži sám. Chcel by mu pomôcť, ale Dean to nedovolil. Akoby si ani neuvedomil, čo sa deje. Zrejme sa domnieva, že je v pekle. Rád by ho rád presvedčil o opaku, ale to ako sa k nemu doteraz správal ho ešte viac utvrdilo v Deanových predstavách a halucináciách. Michael to vlastne celé zhoršoval . Dalo by sa povedať, že ho istým spôsobom mučil. Znechutený sám sebou hľadel na svoje dielo.
„ Čo mám robiť?!!“ skríkol archanjel pohltený novou vlnou bezmocnosti.

Začalo pršať.
„Otče?“ otočil sa smerom k oblohe. Zmena, ktorá potom nastala rozrušila Michaela natoľko, že nevedel čo má robiť. Skôr než si stihol čokoľvek uvedomiť ležal na chrbte a nemohol sa pohnúť. Ostrá bolesť hlavy, ktorá otriasla celým telom ho donútila vykríknuť. Mal pocit, že bunky jedna po druhej sa trhá na menšie a menšie kúsočky. . Jeho ľavé krídlo začalo splašene trepotať medzi kvapkami a zmizlo. To iste sa dialo aj s pravým.
„Je koniec.“ Pomyslel si. „Rafael zvíťazil...“
Svetlo, ktoré sa smerom k nemu približovalo a bolo všade okolo neho bolo to žiarivejšie a intenzívnejšie ako...


⁂

Z ľavej stany ho zasiahla čiasi dlaň . Aj po pár sekundách cítil jej obrysy na svojim líci. Na chvíľu mu zaľahlo v ušiach.
„... zdravotná... facka ...a ja predsa nie som tvoj otec.“ Doliehali postupne slova k Samovi. Bol to Bobbyho hlas.
Medzitým sa prázdne dno skleneného pohárika opäť naplnilo zlatistou tekutinou. Aj teraz ho lovec v šiltovke vypil na ex.
„Čo sa stalo?“ Drala sa na z hrdla mladšieho z Winchestrovcov otázka.
Odpoveď sa snažil nájsť na ich tvárach. Nevidel nič, iba zmätok. Akú- takú odpoveď. O pár krokov ďalej od nich stál Rafael. Početná skupina jeho prívržencov sa výrazne zmenšila. Teraz pri ňom stáli desiati možno jedenásti anjeli a skúmavo hľadeli na Rafaelove ruky a na krv, ktorá na nich zostala. Sam po niekoľkých sekundách zistil, že zranení je viac, teda bolo ich viac. Na ich miestach ostali už len fľaky červenohnedej farby.
„Žije.“ Uzavrel to muž výškou podobný Samovi. Z elegantného saka vybral vreckovku a podal ju archanjelovi. Archanjel sa po nej vrhol a náhlivo si krv utieral z rúk.
„Ako?“ otočil sa toho muža v obleku a netrpezlivo čakal na odpoveď.
„Neviem.“ Znela jednoduchá odpoveď. „ je to Michajlova krv. O tom niet pochýb.“ Dodal, keď archanjel prudko odhodil vreckovku.
„Rafael, prosím,“ zvolal muž hrubým hlasom, ktorý k nemu vôbec nepasoval. „ maj k tým veciam trochu rešpektu.“
Archanjelovi sa na tvári objavil silený úsmev sa veľmi neochotne zohol a vrátil mužovi.
„To tá schránka- Dean Winchester,“ ozvala sa tento krát žena v zamatových šatách čiernej farby, „ jeho dušu je iná, zničená, zlomená.“ Vyslovovala tie slová so zatajeným dychom. Nemohla od Deana odtrhnúť oči.
Ladným krokom prešla okolo Baltazára zastala až pred bratmi. Vtedy sa pred nich postavil lovec v šiltovke.
„Nie som nepriateľ.“ Povedala, no keď uvidela spýtavý pohľad na tvári z jedného z bratov dodala. „A ani priateľ.“
„Tak kto ste?“ opýtal sa Sam.

Tak kdo je to??? Jsem napnutá, celé to jde k šípku, Deanův život visí na krajíčku, Rafael možná vyhrál a já hořím zvědavostí Děkuji za pokračování

no co je to. Kdo je to? Takhle to ukončit a napínat. Tak pospíchej s pokračováním.

To tá schránka- Dean Winchester.... tak todle mi přišlo necitelné...schránka... téda, o to víc by mi zajímalo co to je za ženskou. a že od něj nemohla odtrhnout oči. No to já bych asi taky nemohla i když z jiného důvodu

Stejná otázka i ode mě "kdo to je??" A v Deanovi snad už nemůže být ani jiskřička života, co ten teda zkusil.

FooFighterkaSN: Já mám ale hlavu děravou. Minulou část jsi mi věnovala k narozeninám - moc děkuji, to byl opravdu neobvyklý dárek. Dík.

Žena na otázku neodpovedala, naďalej pozorovala Deana. Sam mal z nej zvláštny pocit. Človek z nej mal zimomriavky, ale to ako sa na brata pozerala a skúmala jeho tvár...
„Porazím ho?“ polozil otázku Rafael.
„No tak, nechaj ju pracovať!" Zahriakol ho muž v obleku a ďalej sledoval ako sa skláňa nad tým bezvládnym telom. Videl na nej, že dosť rozrušená aj bez ich otázok. Takúto ju naposledy videl pred pár rokmi, keď sa snažila zachrániť ani nie dospelého chlapca...

Vtedy bol ešte sebavedomý absolvent medicíny, lekár tužiaci to dotiahnuť veľmi ďaleko. Po niekoľko hodinovej operácii pacienta, tužil len po dobrej káve. Tuto myšlienku zamietol, hneď ako prešla cez vstupne dvere. Chlapec, na jej pleciach doslova visel. Spolu so skupinkou svojich kolegov sa k nim rozbehol keď ich ožiarilo jasné svetlo.
Dievča odovzdane informovalo chlapca o tom čo sa okolo neho deje a dožadovala sa ďalších informácií o ich ďalšom postupe. Chlapca hneď odvážali na operačnú sálu, zatiaľ čo ona sa za pomoci primára vzdialila do jeho kancelárie. Chcel dobehnúť svojich kolegov, ale potom si to rozmyslel. Veď chlapec bol v dobrých rukách a on stal ledva na nohách. Potom si všimol kvapky krvi na zemi, ktoré viedli do kancelárie a nechápal prečo ju tak vynikajúci lekár, akým primár bol, neposadil na vozík a nezabočil na ošetrovňu. Z hádky, ktorá sa z kancelárie ozývala zistil, že ide o hádku medzi otcom a dcérou. Keď vyšla z dverí, personál sa pokúšal pár pacientov zaujatých hádkou vrátiť k predchádzajúcej činnosti, ale veľmi sa im to nedarilo. Pomalými krokmi sa presunula ku najbližšej plastovej stoličke a unavene sa na ňu posadila. Na to z dverí vyšiel aj jej otec, aby jej oznámil zle správy. Poznal to vďaka tomu, že sa primár poškrabal za krkom. Otec napäto čakal na reakciu svojej dcéry. Nakoniec to vzdal a zabuchol dvere sa vo svojej kancelárii. Dievča mihlo. Aj ostatní čakali na jej reakciu. Niektorí sa v rukách zvierali ružence a prežehnávali sa, iný sa zahanbujúco za svojich spolubývajúcich usmievali. Bez slova podišla k recepčnému pultu zodvihla telefón a niekoľkými rýchli pohybmi vyťukala číslo. Rozhovor nedmi ňou a neznámou osobou bol stručný. Na jeho konci sa dievčaťu leskli oči. Keď zlozila prekvapene skúmala tričko, ktoré mala na sebe. Rýchlo pritisla ruku, na miesto kde rana najviac presakovala. Vtedy sa ich pohľady stretli. a začal sa príbeh X a Y. Možno by sa to vyvíjalo ako v nejakom romantickom filme, keby jej brat nezomrel a on sa nedozvedel o jej živote aj niečo čo ...

Ešte aj dnes, po takej dlhej dobe, si dokázal do detailov vybaviť ich prvé stretnutie. Rád by povedal, že zachránia toho muža, ale veľmi dobre vedel aké sú šance a čo všetko dokážu archanjeli s týmito úbohými ľuďmi.

Teda!!! Nová postava na scéně!!! A mě dost sympatická Teď jen doufat, že Deana vyléčí, ten porazí Rafaela a s krásnou neznámou bude žít šťastně až do smrti Hezky jsem ti to načrtla, co Každopádně díky za pokračko a už se těším na další část

Ta žena je dost tajemná, ale snad bude dobrá a pomůže nejen Deanovi, ale i ke konečné porážce zla. Díky za další kousek.

FooFighterkaSN: Teda... ty umíš napínat To nás má nalákat na další část? Doufám, že se jí brzy dočkáme. Takže šup šup

po dlhsej pauze sem konecne nieco prihadzujem .... mozno to nebude nic extra, ale je to rozhodne dalsi posun v poviedke...
*

Modrooký anjel stál ticho opretý o stenu. Snažiac sa zo všetkých síl ignorovať rozruch, ktorý spôsobil prichoď tých dvoch ľudí čo prišli s Rafaelom. Vedel, že im prišli pomôcť, ibaže milosť ho nútila byť podozrievavým. Proste neveril už nikomu. Ani sám sebe. Jedným čím si mohol byť predsa len istý bolo to, že pre jedného z nich práve táto žena a muž predstavovali spásu a cestu k víťazstvu.
Z týmito myšlienkami zablúdil k Deanovým strnulým rukám. Anjelovu pozornosť totiž upútali obväzy nasiaknuté krvou. Tmavočervené fľaky sa nenápadne zväčšovali a zväčšovali.
Deanove zrenice pod viečkami prudko pohybovali, akoby sa mu sníval horúčkovitý sen.
Obväz bol miestami už tak napitý, že sa na podlahe pod obväzom sa objavili nenápadné, červené, krvavé šmuhy. Aj Deanova tvár sa zakrátko premenila na bolestivú grimasu. Castiel rýchlo privrel svoje jasnomodré oči odvracajúc od Deana tvár, aby mu žiaľ ktorý cítil pri pohľade na neho čo najmenej šklbala milosť. Všetky zranenia, ktoré mu spôsobil Rafael alebo si ich spôsobil sám sa hlásili opäť o slovo. Keby bol človekom určíte by mu to vyrazilo dych no on tam len tak stál. Pohľadom zastal na svojej paži, aby si ešte raz čítal tmavočervené znaky, ktoré si vlastnou krvou nakreslil na rukáv baloniaku . Vzdychol si. Rozmýšľal ako dlhá doba už musela prejsť odkedy sa archanjel alebo Dean ozvali. Na druhej strane ho to utešovalo. Michael ho určíte donútil čeliť všetkému čo urobil a spôsobil alebo by sa stalo čosi oveľa, oveľa desivejšie. Musel by čeliť Deanovi a to by momentálne nedokázal aj keď vedel, že nakoniec bude vzdorovať deanovej nenávisti, hnevu alebo akejkoľvek inej emócií, ktorú k nemu bude odteraz cítiť . Čochvíľa mal anjel však ešte väčší problém a než si to stihol uvedomiť bolo už neskoro.
Prvé čo ho zarazilo bola silná vôňa slaného mora, ktorá sa mu pomaly dostavala do nosa. Zatiaľ čo sa mu pred nim objavila Deanova silueta vzpierajúca sa Michaelovi. Jeho prosby nech s tým archanjel prestane mu pomaly rozožierali okraje milosti. To čo mu pred chvíľou spôsobil pohľad na Deana v núdzovej miestnosti bolo nič, oproti tmu čo cítil práve v tejto chvíli. A každou sekundou to bolo horšie a horšie.
„Nie!“ Zašepkal anjel. Skôr než si stihol uvedomiť, že stráca rovnováhu. Baltazár prerušil rozhovor medzi ním a ženou. Ostal šokovane stať a pozerať sa na miesto kde jeho priateľ najprv len prekvapene hľadel pred seba, šepkajúc Michaelovo meno. Na stene sa objavilo niekoľko zábleskov anjelových krídel, akoby chcel uniknúť. Castielova snaha však bola márna. Nevzlietol. Z úst sa mu vydrala len tichučká prosba než ....
Do miestnosti zaviala vôňa čerstvej kávy a spolu s ňou aj Sam vychádzajúci z vedľajšej miestnosti. V každom pohybe, čo urobil sa vyžarovala vyčerpanosť, no v očiach sa odrážala odhodlanosť zachrániť Deana za každú cenu . Svoju šálku kávy zvieral v rukách a opatrne si uchlipkával horúci nápoj. Všetkým bolo jasné, že aj napriek mužovmu úsiliu Sam nenabral veľa síl.
„Sam!“ Zakričal naňho muž. Vedel, že ho už nedostane naspäť do postele a neprinúti ho užiť lieky, ktoré ležali bez dotknutia pri jednej z improvizovaných posteli. Bobby si zobral lieky bez reptania a teraz spal, čo muž považoval za menší úspech.
„Castiel?“ ozval sa Samov zachrípnutý hlas. Hneď nato sa mu šálka vyšmykla z rúk a z hlasným cinkotom sa rozbila. Muž neváhal a vbehol do miestnosti zachrániť čo sa dá, kým nebolo neskoro.

FooFighterkaSN: Konečně Jsem ráda, že jsme se dočkali další části A zase to skončilo tak napínavě! Snad na pokračování nebudeme čekat další tři měsíce, protože tohle je fakt psychický torturing na čtenářích Takže díky za pokračování

FooFighterkaSN: Já taky děkuji za další kousek. Ale úplně se i děsím, Dean to snad nemůže už přežít.

chcelo by to nejake volno nestiham to aj dopisovat aj opravovat ....

*
Medzitým milosť modrookého anjela unášala stále ďalej a ďalej do mäkkej tmy , do oslobodzujúceho bezvedomia.
„Pomôžte mi ...“ ...“ prosil hlas stále dookola čoraz naliehavejším tónom. Trvalo nejakú chvíľu, kým sa otrasenému Castielovi podarilo rozoznať deanov hlas. keby sa jeho milosť neroztrieštila poznal by ho ihneď.
„nevydržím...už viac neznesiem...“ anjela striaslo „zabije ma...“
Prosil o milosrdenstvo, aj keď vedel, že niečo také už pre neho neexistuje. To že počuje Deanov hlas bol v tomto momente pre neho jediný spravodlivý trest.
*
" Ste tak nepoučiteľní.“ Jej oceľovo chladný hlas narážal do kovových stien núdzovej miestnosti. Konečne dokázala odvrátiť zrak od modrookého anjela. Tú bolesť prežívala spolu s ním. Bolo jej ho ľúto, ale túžba potrestať ho vlastnou rukou rástla viac než by si priala.
„Máš s ním predsa bojovať a nie sa hrať...“ venovala Rafaelovi nevraživý pohľad. Niečo v nej
umieralo túžbou pridať sa k archanjelovi. Odolala.
„Zaťahuješ do to toho veľmi veľa ľudí, Rafael“ snažil sa mu dohovoriť muž v obleku, „nezahrávaj sa zbytočne.“
„Neodolal som.“ Rafael nasadil jednu zo svojich nevinných grimás. Žena ju ignorovala.
„Ako vidíš Castiel ani môj braček nezaháľa robí si svoju prácu.“ Zakričal archanjel a čakal, kým steny núdzovej miestnosti roznesú jeho slová ku anjelovi baloniaku opretému o stenu. Mal ho v hrsti.
O čosi neskôr sa z castielovho hrdla vydralo pár nezrozumiteľných slov.

FooFighterkaSN: Jsem ráda, že jsi přidala alespoň takový kousek... i když jsi nás zase pěkně navnadila Já mám spíš problém s tím, vzpomenout si, na co to vlastně navazuje Vždy si musím přečíst i kousek předchozí části, protože už zapomínám, o co tam vlastně šlo Ale to je jen malý detail. Povídka je super a já jsem zvědavá, jak to nakonec vše dopadne

Sice po malých kouskách, ale to nevadí. Díky.

ospravedlnujem sa zato cakanie
--

Iba démon dokáže s kľudným svedomím sledovať ako druhí trpia. Ľudia im dokázali byť veľmi podobní, ale vždy to nejako poznačilo ich dušu. Anjeli ako jediní vnímali utrpenie celkom inak. A preto Baltazár nič nepodnikol. Možno keby bol teraz na jeho mieste Castiel, nedovolil aby to zašlo tak ďaleko. Avšak na druhej strane by to určíte pochopil. Čo bolo však horšie Castiel nebol len brat, ale aj priateľ. A táto skutočnosť robila vec ešte zložitejšou ako bola. Baltazárov mozog pracoval na plné obrátky. V priebehu niekoľkých minút si spomenul asi na 50 spôsobov ako má v boji zastaviť nepriateľa, ako sa čo najrýchlejšie dostať do bezpečia, ale nevedel nič o tom ako má postarať o svojho brata alebo sestru, či ako má zachrániť svojho priateľa. Anjel buď žil alebo bol mŕtvy.
„Castiel...“ dvíhal z podlahy vyčerpaného anjela. Baltazárova milosť sa išla zblázniť. To ako jeho priateľ trpel teraz mohol prežiť na vlastnej koži. Anjela to zaskočilo a v jednej chvíli chcel byť od Castiela čo najďalej. Prstami ešte silnejšie uchopil béžový baloniak a ťahal Castiela k dverám núdzovej miestnosti. Nešlo to a namiesto toho Baltazár pomaly klesal vedľa modrookého anjela. Aj on cítil dažďové kvapky na svojej tvári, hoci bol v núdzovej miestnosti. Aj on počul Deanov hlas, jeho prosby a cítil jeho strach hoci Dean ležal bez pohnutia na podlahe. Potom videl ako sa Michael snaží zmocniť svojej schránky, zatiaľ čo sa Dean zo všetkých síl bránil a prosil ho, aby to nerobil. Rafaelova krutosť však nepoznala hranice a tak sa Castiel ocitol v Michaelovej koži a vyzeralo to, že on sám mučil Deana. Baltazár mal čo robiť, aby to ustál a preto si dokázal len naozaj veľmi ťažko predstaviť, čo to muselo byť pre Castiela .Rozbúrené more pohlcovalo každý Deanov výkrik. Trasúci sa modrooký anjel stál s vystretou rukou priamo nad lovcom a robil tie strašné veci.
„Castiel...toto by si mu nikdy... neurobil...“ kričal na priateľa Baltazár. Nemohol sa ani pohnúť a každá sekunda v prítomnosti castielovej milosti ho oberala o tú vlastnú. Nanešťastie sa to skončilo skôr ako stihol nejako zakročiť a opäť sa obaja ocitli v núdzovej miestnosti.
„Ďakujem Baltazár.“ Zašepkal ešte stále trasúci sa Castiel, keď ako tak chytil dych.
„Ja som nič neurobil.“Okamžite mu odpovedal Baltazár a sledoval ako farba na priateľovej tvári, ktorá tam ešte pred chvíľkou bola znova mizne. Niekto mu musel pomoc dostať Castiela spod Rafaelovej moci. Očami blúdil po miestnosti a hľadal ich záchrancu. Bol na sto percent presvedčený, že je ním Bobby ,ale ten sa ani v nenachádzal v úkryte a pred Rafaelom stál niekto iný. Ostal šokovane zízať na tú osobu. „To nie...“

Bobbyho oblial studený pot. Práve sa mu zdalo, že niekto kričí jeho meno. Lovcove ruky sa schovali pod vankúš, aby nahmatali nejakú tú zbraň. Bol to reflex. Až keď prstami nahmatal jeden zo svojich nožov mohol otvoriť oči. Krik prestal. Nôž zovrel ešte pevnejšie. Chvíľu trvalo , kým si jeho oči zvykli na prítmie. Na jeho prekvapenie zbraní mal okolo seba viac než dosť. Jeho obľúbená brokovnica ležala pri zavretých dverách núdzovej miestnosti. Zásobník bol na nej otvorený a prázdny, roztvorená malá červená lekárnička pri lovcových nohám...zakrvavená čepeľ castielovho noža...roztrúsené náboje po podlahe... všetko priam naňho kričalo: SME VO VOJNE A TY SI TU LEN TAK SEDÍŠ!!!
Bobby však nebol hlupák a vedel, že urobil správnu vec. Prešlo tak veľa hodín odkedy sa to celé začalo. Lovec už aj tak nemohol uveriť tomu, že sú ešte stále všetci nažive, teda nie tak celkom. Najlepšie na tom bol asi on sám a ani Sam nevyzeral tak zle v porovnaní s Deanom. Ostatným k tele prúdila milosť, takže nepatrili do jeho skupiny záujmu. Pri pomyslení na Deana ho sa mu trocha zaleskli oči, pretože keď mu posledne nahmatal ako tak ten slabučký pulz bol Dean úplne ľadový. Jeho chlapci bojovali o vlastné životy, zatiaľ čo on si tu sedel na posteli a ...Jeho myšlienky sa prerušili, keď znova niekto zvolal jeho meno. Schytil brokovnicu a čakal čo sa bude diať ďalej. Nedokázal rozpoznať o koho ide, ten hlas nepoznal. Inak bol sám, všade bolo také hrôzostrašné ticho, že mohol okrem svojho splašene bijúceho srdca počuť ešte aj tikot starých kuchynských hodín. Prázdny matrac oproti nemu a lieky vedľa nedotknutého pohára s vodou iba napĺňali jeho najhoršie obavy. „Sam...prečo sa tak veľmi podobáš Johnovi?“ opýtal sa prázdnej postele oproti nemu.

„Okamžite prestaň Castiela mučiť, “pritlačil mladší Winchester Rafaela o stenu, „inak ti s tým budem musieť pomôcť... “
Nikdy by neveril, že bude vďačný za to čo sa mu stalo. To, čo zažil v pekle v jednej klietke spolu s Luciferom a Michaelom sa ani nedá opísať, ale v tomto momente, len na malú, maličkú chvíľu bol za to veľmi vďačný. Nechcel vedieť, čo mu za tento krátky výletík nachystá archanjel, ale konečne to bol on kto to zobral do vlastných rúk a nie Lucifer.
Ešte predtým ako sa napil posledného dúšku kávy a rozbil šálku sa cítil taký slabý. Tušil, že je to s nim zlé, ale nie až tak, aby ho Lucifer musel zachraňovať. Lucifer a Sam sa stali opäť jedným telom, jednou mysľou. Archanjel ho však nezachraňoval pretože chcel, ale pretože musel. Inak by stratil svoju obľúbenú hračku. Sám sa však nemienil vzdať tak rýchlo a po menšom súboji si ako prvý podmanil jeho milosť a rozzúrený Lucifer to mohol všetko len nečinne sledovať.
„Veď ja mu nič nerobím!“ uškrnul sa Rafael a poobzeral sa okolo seba, hodnotiac tak zaujímavú situáciu, v ktorej sa ocitol.
„Winchester...“ uškrnul sa naňho archanjel po dlhšom zamyslení,“ toto ťa vyjde veľmi draho.“
Vysoký lovec schytil Rafaela pod krk. Na archanjelovom čele sa objavili kvapôčky potu, keď začal Sam sústredene šepkať nejaké slova, neskôr mu v kútikoch úst sa mu začala valiť krv.
Pohľady muža a ženy sa stretli. Obaja hodnotili túto veľmi nepríjemnú situáciu. Muž v obleku sa chystal nijako zakročiť, ale žena k nemu pribehla a nesúhlasne pokývala hlavou.
„Už mu nepomôžeš, Tom “ Súcitne ho objala a muž jej objatie opätoval. „Rafael ho už určíte zabil, možno ešte skôr ako sa z neho stala schránka.
„Pusti ho!“ zopakoval svoju požiadavku mladší z Winchestrovcov. Prsty, ktoré zvierali Rafaelov krk sčervenali a postupne sa to rozšírilo po celých Samových rukách. Lovec ešte hlasnejšie a rýchlejšie opakoval repliku za replikou až kým sa pod kožou nezablysla archanjelova milosť. Sam strácal kontrolu nad samým sebou, už to nebol on Chcel len Rafaela postrašiť, ale teraz ho zabíjal a nedokázal to zastaviť.
Nakoniec sa núdzovou miestnosťou ozval zvláštny zvuk akoby niekto pustil na podlahu veľmi ťažké reťaze. Castiel bol voľný.
„Braček?“ opýtal sa archanjel a pozorne sledoval Samovu tvár. Videl mu na očiach. Plamene pohlcovali jeho zreničky viac a viac.„Na tvojom mieste by som sa viac venoval Deanovi, pretože za pár sekúnd ťa potrestá tak ako ešte nikdy.“ zadychčane dodal a s úsmevom na perách. Na stene objavili jeho majestátne krídla sa posledný krát zatriasli.
Tom opatrne pristúpil k bezvládnemu telu, aby skontroloval pulz aj keď tušil, že priateľka mala pravdu. Bol na seba tak strašné naštvaný. Ostal ešte nejakú tú chvíľu kľačať nad mŕtvym telom, aby si doprial čas a všetky vyburcované emócie dostal opäť pod kontrolu. Jeho mozog, ale pracoval ďalej a stále častejšie mu kládol tú istú otázku, či vôbec dokážu niekoho z týchto ľudí zachrániť.

Pěkně dlouhý kousek jsi přidala. Nazvala bych ho jako všeobecné mučení.
Jen tak dál a díky.

Po hodně dlouhé době jsem se dostala k této povídce a přečetla si další kousek. Jen mě zajímá, zda bude mít pokračování?

Bohdy:  viem, ze to bola dost dlha doba a neviem kedy pridam dalsiu, pracujem na tom


vkladam to tu este raz


Núdzová miestnosť
Prázdnu  schránku  odniesli Bobby spolu s Tomom preč. Lovec v šiltovke sa  najprv chcel postarať o  Sama, ale muž v obleku sa nedal odbiť a tak mladší z Winchestrovcov  musel ostať v opatere  mladej ženy skláňajúcej sa nad tím starším .
Videl ako to muž v obleku ťažko nesie. Nechal ho stáť  pred dverami svojho domu nech sa spamätá, zatiaľ čo on si  zbehol po lopatu a baterku. O niekoľko minúť neskôr už kopal jamu za domom. Tom po celý čas nepovedal ani slovo. Nebolo to pre neho vôbec jednoduché. Aj keď mu chlap v šiltovke ponúkol pomoc telo chcel odniesť sám.  Stále pred sebou videl ten prázdny pohľad mŕtveho muža. Tie oči boli desivé. Rafael si odniesol úplne všetko.  Pri predstave, že  by mal  dnes ešte  takto odnášať ešte  dve telá mu naskakovala husia koža.
Čím hlasnejšie Sam kričal, tým rýchlejšie a hlbšie Bobby kopal.  Snažil sa nemyslieť  nato čo sa tam dole deje. Muž  uložil telo do čerstvo vykopaného hrobu a odišiel.  Lovec ostal sám. Ešte hlbšie si nasadil šiltovku do tváre a pokračoval v práci.  Rýchlo urobil posledné úpravy a vypol baterku.  Jasná obloha posiata hviezdami bola krajšia ako už dávno nie.   Už bol na odchode, keď ho pohltil  dobre známy pocit. Bobbyho siesty zmysel spozornel. Všade navôkol všetko stíchlo.
„Dofrasa!“ pustil lopatu a rozbehol sa do núdzovej miestnosti.

Pláž
Morské vlny pokojne obmývali piesočnatú pláž, slnečné lúče sa kde tu odrážali od bieleho piesku. Archanjel túžil zastaviť čas a ostať tu naveky, len aby sa nemuseli vracať späť.  Túto nádhernú chvíľu  kazil iba jeden fakt. Oni.
Nebol to nakoniec ich koniec. Nebol za tým ani Rafael. Nebol to  ani Otec ako v to v jednom momente dúfal, keď ho potom  zasiahlo to  svetlo. Bolo  prekvapivé, keď sa zjavili. Nečakane a šokujúce. Muž sa pri každom kroku opieral o paličku, žena poslušne nasledovala každý jeho krok ako nejaký tieň.
„To nie...“ vzdychol si archanjel. „Oni nie...“
Obaja priam hypnotizovali  vrchol skalného útesu  v diaľke. Chvíľu sa rozprávali a o niečo neskôr žena privolala Michaela.
 Potom   odkráčala k Deanovi. On si zatiaľ s mužom  zdvorilo kývli hlavami.  Slušnosť  archanjelovi  kázala najprv  vypustiť z úst  pár zdvorilostných vetičiek než prejde k jadru veci. A postarší pán  prešiel k veci veľmi rýchlo. Vôbec ho Michaelove rečičky nezaujímali.  Archanjel znova ležal v piesku. Tento krát to ale nebolo žiadne  jeho žiarivé svetlo. Muž ho zložil na zem vlastnou vychádzkovou paličkou. Nato sa nad ním zohol a svojimi trochu vráskavými prstami prechádzal po archanjelovej tvári.
„To je všetko?“ precedil cez zaťaté zuby Michael. Smrť  naňho vrhla spýtavý pohľad. Napätie medzi nimi hustlo.
„Michael!!!“  zhukla naňho Tessa, kľačiaca pri Deanovi. „ Dávaj si pozor na ústa.“ Dodala už  miernejším tónom.
Archanjel očakával trest,  krik, hnev, čokoľvek len nie toto. Správajú sa k nemu ako ku malému decku.  Starček  si palicu prisunul k sebe a potom pomalými až slimačími krokmi sa presunul k Deanovi. Archanjel ostal ležať na zemi s otlačkom mužovej palice na svojej hrudi.
„Tak?“ zahľadel sa na Deana. „Čo s tebou len teraz budem robiť,  Winchester?“  jemne stuchol do  lovcovej ruky. Nič.
„Je už dosť ďaleko...už tu skoro nie je...“ okomentovala mužova spoločníčka neúspešný pokus.
Smrť nesúhlasne pokýval hlavou. „Daj mu trochu  čašu, Tessa.“
„Dean...“ hladila ho po vlasoch. Nič. Žiadna rekcia. Začínala mať trošku obavy. „Naozaj si myslíš , že to potom čo mu Michael urobil zvládne?“
„Preto ste tu, nie?“ ozval sa spoza muža archanjel. „Preto aby to zvládol, že?“
„Zvládol? On?“ zarazila sa Tessa. “Sme tu preto, aby ste to zvládli obaja.“ opravila ho.
„Obaja? Nechápem.“ Ohradil sa Michael, „Mne nič nie je.“  a skúmajúc si prešiel po tele Johna Winchestra.
„Ešte nie...“ Smutne sa na archanjela usmiala. „Este nie...“
„Winchester, hneď!!!“ Napomenul svoju ju jeden zo štyroch jazdcov. Tessa opäť  venovala  všetku pozornosť  Deanovi.   
Čiernovláska chytila opatrne   neveriacky zízajúceho Michaela za ramená  a postavila ho presne namiesto kde stala ešte pred chvíľou ona sama. Pustila ho, sklonila sa nad Deanom, pošepkala mu niečo do ucha a ustúpila o niekoľko krokov dozadu.
Archanjel nedočkavo sledoval Deana. Vyzeral tak pokojne zatiaľ čo v Michelovi to úplne vrelo. Konečne sa Dean stane znova jeho schránkou. Spolu zastavia to Rafaelovo  šialenstvo. Lovec otvoril oči a archanjel pochopil, že sa nič nezmenilo. Nadej, čoho od príchodu ich tých dvoch napĺňala  zmizla v Deanových čierno čiernych očiach. Sklamanie na Michaelovej tvári  sa čochvíľa zmenilo na strach.
„Prečo mu nepomôžete?“ obrátil sa na nich, ale  už tam neboli. Zmizli. Archanjela   pohltila tma. A vôbec z nej nemal dobrý pocit.

Súčastnosť
Michael sa stal väznom v Deanovom tele. Lovcov kúsok duše čo v ňom ostal paralyzoval archanjela a ten razom pochopil prečo s nim nechcel spolupracovať, prečo nemohol byt teraz jeho schránkou. Konečne to videl jasne. V Deanovi ostala úž iba tá časť duše, ktorá si pamätala len peklo. Vôbec nebolo prijemne byť v Deanovej koži, pretože zelenooký lovec bol plný spomienok. Veľmi intenzívnych a desivých spomienok. Raz bolo všetko okolo Michaela ponorene do tmy, z ktorej sa ozývali dosť nepríjemné zvuky. Zo všetkých prosieb a zvykov archanjelove uši najcitlivejšie reagovali práve na tie od Deana. Inokedy sa archanjel ocitol na pláži vidiac všetko lovcovými očami. Taktiež to nebolo nič príjemne hlavne keď sa dostali k tej časti kde ho sám mučil.
No bolo tu okrem toho aj niečo iné. Michael zbystril pozornosť. Počul aj niekoho iného. Myseľ ho automaticky zaviedla na miesto kde už počul ten krik.
„Luciferova klietka...“ prebehlo mu mysľou. Archanjelova sa sama od seba rozžiarila. Ešte nikdy ju nevidel takto sa správať. Napĺňala každý centimeter Johna Winchestra a rútila sa spolu s ním do tej tmy.
„Sammy... zakričal Dean v tom istom momente bratovo meno. Jeho hlas sa mu zdal zachrípnutý akoby posledných niekoľko hodín iba kričal. Všade navôkol seba videl iba tancujúce plamene ohňa, ktoré mu občas z nenazdajky pooblizovali prsty na nohách. Najväčšiu potrebu akú v tej chvíli mal bola voda. Ale smäď ho nemohol teraz zabiť, zato ten odlesk kovu v ohni čo práve zbadal ten ho mohol zabiť. Nasucho prehltol. Starší z Winchestrovcov očakával ďalší hlboký rez do ktorejkoľvek časti jeho tela, aby ho mohli znova oddeliť jeho svaly a šľachy od kostí. Na bolesť si postupom času zvykol, už ju ani tak nevnímal. Alaistar to musel už dávnejšie vycítiť, pretože potom prišiel z nejakou novšou a dosť bolestivejšou metódou , ktorú najprv samozrejme vyskúšal na Deanovi a ten sa tak ako Alaistrov žiak naučil vždy niečo nové, aby to potom neskôr praktizovať na druhých. Dean otvoril oči dychtivo bažiac po ďalšej lekcii a vtedy sa jeho zelené dúhovky ponorili opäť do temnoty.
Namiesto Alaistra sa pred ním objavil Michael. Plamene a čepeľ noža zmizli tak ako aj reťaze na ktorých visel.
„Och, Dean...“ zašepkal, zachytávajúc jeho polo ochabnuté telo. Archanjelovi sa pod lovcovou váhou podlomili kolená, Michael to len tak tak ustál. Pritom však lovca chytil za rebrá. Michael sa hneď odtiahol, ale Dean už bol v bezvedomí.

Tak nevím, Dean se snad z toho nemá šanci "vyhrabat". Pořád se potácí mezi životem a smrtí.