Rainbows in the Dark

teda to je opravdu výborná povídka.....no těším se na další část - takže just-me málo starostí a více radostí

just-me: Je to výborné. Povídky, které překládáš, mají zvláštní styl. Neustále se vracet zpět a doplňovat detaily, pocity a pak to do sebe pěkně zapadá. Opravdu se mi to moc líbí. A teď jsem napnutá, co je s Deanem.

Sľúbila som po víkende ďalší kúsok. posnažím sa, aby nebol tento týždeň jediný, ale za výsledok neručím...prajem príjemné čítanie...

Kapitola 3

„Pán Bernstein?“ Sam zdvihol oči, pred ním stála doktorka.
„Áno?“
„Práve idem od Vášho brata.“
Sam vyskočil na nohy. „Ako mu je? Je...“
„Je nažive,“ povedala doktorka. Sam sa trasľavo nadýchol. „Ale je na tom zle. Stratil mimoriadne veľa krvi. Pravdepodobne by ste sa mali pripraviť na najhoršie.“
„Ale povedali ste, že je nažive,“ zašepkal Sam, držiac sa toho nádherného slova nažive.
„Áno, ale je v kritickom stave a upadol do kómy a je veľmi pravdepodobné, že sa z nej už nepreberie. V prípadoch, ako je tento, sa len zriedka stretávame z uzdravením, jednoducho zašiel už príliš ďaleko,“ povedala doktorka s účasťou v očiach. „Je mi to ľúto.“
„Môžem ho vidieť? Zostať s ním?“ spýtal sa Sam.
„Iste, poviem sestre, aby Vám ukázala jeho izbu.“ Otočila sa a odišla.
Sam stál na chodbe a čakal na sestru. Ľudia sa hýbali okolo neho, rozprávali – dokonca sa smiali. Sam čakal v tichosti. Sám. Prišla sestra a dotkla sa jeho ramena, nasledoval ju do izby. Sestra ho opustila pred dverami, nejako vycítila, že dnu potrebuje vojsť sám. Sam sa na okamih oprel hlavou o zárubňu, bál sa toho, čo môže nájsť za dverami. Otvoril dvere a vošiel dnu, dvere sa za ním zavreli.
„Oh, bože, Dean.“ Klesol do kresla pri posteli. Vzal bratovu ruku do svojej a stisol ju. „Som tu. Neopustím ťa. Som tu.“ Zaujímalo ho, či ho Dean môže počuť, či by ho Dean za toto prehlásenie nazval klamárom, pretože ho opustil, v skutočnosti dvakrát. Povedal Deanovi, že ho plánuje opustiť znova, po tom, čo zabijú vec, ktorá im vzala matku a zabila Jess. „Neopustím ťa,“ zopakoval.
Chvíľu potichu sedel, počúval pípanie srdcového monitora a zvuk nasávania, ako prístroj vtláčal vzduch do a von z Deanových pľúc. Občas sa natiahol a položil ruku na bratovo čelo, dúfajúc, že kontakt vyvolá nejakú reakciu. Ale nič sa nestalo.
„Počuješ ma? Čo som si myslel, že robím? Zabil som to, a nič to neznamenalo. Nič.“ Vravel Sam. „Posledných niekoľko dní sme neboli skutočne spolu, že? Bol si niekde inde, celý ten čas. Prečo som to nevidel? Ako som to mohol prehliadnuť? Prečo si mi neveril natoľko, aby si požiadal o pomoc?“ Oprel sa späť do kresla, stále držal Deanovu ruku vo svojej. „Nikdy som nevedel, čo všetko držíš v sebe, prečo si jednoducho nechcel so mnou hovoriť, človeče? Nemusí to vždycky skončiť objatiami, ale nemyslíš, že niekedy by bolo lepšie, keby si to spravil?“
„Pán Bernstein?“ Sestra vošla do izby. „Polícia by s Vami chcela na chvíľu hovoriť.“
„Áno, dobre.“ Sam sa postavil a vyšiel z izby. Hodil pohľad na hodinky. Bola to len hodina. Zdalo sa mu to ako celý život. Deanov život, kĺžuci do ničoty.
„Chceme od Vás len pár vecí,“ ozval sa jeden uniformovaný dôstojník. Sam popísal útok ako najlepšie vedel, samozrejme, vynechal tie najdôležitejšie časti. Povedal, že to bolo divé zviera. Povedal, že jeho brat sa to pokúsil zastaviť, keď to zaútočilo naňho. Povedal, že to dvakrát strelil.
„Vystrelili ste dvakrát?“ spýtal sa policajt.
„Hej,“ odvetil Sam a zaujímalo ho, čo zapríčinilo zdvihnuté obočia a mnohoznačný pohľad, ktorý si policajný dôstojníci vymenili.
„Ste si istý? Vieme, že pracovníci záchranky hlásili, že videli telo zvieraťa, keď dorazili, ale v čase, keď sme tam dorazili my, čokoľvek to bolo, bolo to preč.“
„Preč?“ spýtal sa Sam. „Ako to mohlo byť preč?“
„Našli sme krvavú stopu, ale stratila sa za mestom.“ Policajt pokrčil plecami. „Ďakujeme za Vašu správu.“ Otočili sa a odišli.
„Čo? Nie, to nie je možné,“ povedal Sam ich chrbtom. Tá vec je stále nažive? Ešte stále je niekde tam vonku? Musí zúriť. Môže sa vrátiť. Dean! Bežal späť do izby a prudko otvoril dvere. Nebol si istý, čo očakával, že nájde. Vyzeralo to rovnako, ako keď odchádzal.
Sadol si späť k posteli. „Nakoniec som to nezabil, Dean. Nezastavil som to. Odflákol som to, viem. Mal by som to zastaviť už naisto, ale nemôžem ťa opustiť. Nemôžem.“ Prešiel si trasúcimi sa rukami po vlasoch, bol úplne stratený. Čo robiť? Nechcel nechať Deana samého, nechcel nechať vec, aby zranila niekoho ďalšieho, alebo, čo bolo ešte dôležitejšie, aby sa vrátila po Deana. „Čo mám robiť? Potrebujem ťa tu, chlape. Nemôžem to spraviť bez teba.“
Položil si hlavu na posteľ, bol tak blízko úplného zúfalstva ako ešte nikdy predtým. Dokonca ani po Jess, ani vtedy, keď mu doktor povedal, že Deanovo srdce zlyháva, nikdy nebol tak zničený. Dean tu vždycky bol, aj keď trpel, aj keď umieral, Dean bol tu, jeho skala, jeho kotva v búrke. Teraz bol Sam bezmocný, nevedel, kam sa obrátiť.
Otec. Môže zavolať otcovi, možno pre tento krát by mohol nechať lov a prísť k svojim synom. Aj tu bol lov preňho, možno by preto prišiel. Sam vytiahol telefón a vytočil otcovo číslo. Nebol prekvapený, keď sa ozvala hlasová schránka. „Otec, tu Sam. Dean bol ranený, tá vec, čo to spravila, je stále tu. Potrebujem tvoju pomoc.“
Ukončil hovor a sedel zízajúc na telefón. Skoro spadol, keď o pár minút neskôr zazvonil. Prekvapene hľadel na meno volajúceho. „Otec? Ty voláš späť? Vďaka bohu. Dean je zranený. Potrebujem pomoc s lovením veci, ktorá to spravila.“
„Prepáč Sam, ale práve teraz nemôžem nechať lov.“
„On umiera. Doktorka mi povedala, že už sa možno nezobudí. Potrebujem tvoju pomoc.“
„Čo tam môžem urobiť, Sam? Všetci sme práve v nebezpečenstve a ja som sa dostal bližšie k démonovi. Musím tu teraz zostať.“
„Tvoj syn umiera. Môžeš ho držať za ruku. Môžeš mi pomôcť zabiť vec, ktorá to Deanovi spravila. Môžeš byť tu.“ Sam bol nahnevaný. Vždycky to bolo takéto. On a ich otec spolu nemohli hovoriť, keď Dean nebol medzi nimi. Dean udržiaval v ich rodine pokoj. Bol spojivom, ktoré držalo dve výbušné osobnosti pokope.
„Prepáč, nemôžem. Daj mi vedieť...“
„Čo? Keď umrie? Samozrejme, otec, dám ti vedieť, kedy máš prísť a spáliť jeho kosti.“ Zložil telefón. Pozrel sa na brata. „Toto som kráľovsky pokašľal, že?“
Smutne sa usmial. „Myslíš, že otec a ja niekedy budeme mať spolu rozhovor, ktorý neskončí hádkou? Ja viem, ja viem. Myslíš, že som k nemu neférový, a možno aj som. Ale, Dean, potrebujeme ho, ja ho potrebujem. Tu, teraz. On sa stále stará len o lov. Nie o náš lov, o svoj. A my sme tu sami. Ako keď sme boli deti. Len tentoraz som celkom sám, ty si tu bol vždy.“
Sam si vzdychol a vložil si hlavu do dlaní. Potreboval, aby sa Dean zobudil, aby mu pomohol vyrovnať sa s faktom, že Dean sa už nemusí zobudiť. Potreboval Deana, aby mu pomohol zabiť vec, ktorá to spravila. Potreboval Deana.
Tento vlak myšlienok ho ale nedostane bližšie k tomu, aby zabil požierača duší. Bol si tak istý, že našiel správny spôsob a nepochybne ho aj zranil. Čo prehliadol? Iste tam toho bolo viac. Muselo tam toho byť viac. Neudržateľné myšlienky sa pretáčali v jeho mozgu – čo keď nikto nikdy predtým žiadneho nezabil? Čo keď sa to nedá zabiť?
Kravina, hlas v jeho hlave zaznel zvláštne povedome, akoby to vravel jeho brat. Všetko má svoju slabinu. Všetko môže byť zabité.
„Správne, Dean, máš pravdu. Takže potrebujem spraviť ďalší výskum. Idem si vziať svoj počítač. Budem späť za menej než hodinu. Neodchádzaj. Počuješ ma, nemôžeš odísť.“ Jemne položil ruku na bratovu hlavu. „Budem hneď späť.“
Nasledujúcich päť hodín Sam delil svoj čas medzi pobytom v kaviarni, kde mali Wi-Fi a Deanovou izbou. Zakaždým, keď opúšťal Deana, povedal mu kam ide, ako dlho bude asi preč a aby ho Dean neopúšťal. Sam to vravel zakaždým, aj keď to nemalo žiaden účinok. Nič.
Konečne niečo našiel. Mal pocit, akoby márne hľadal už hodiny, ale nakoniec niečo našiel. Málo známy text, starý tisícky rokov, z Egyptského starovekého kráľovstva. Kňaz zaznamenal zúrivosť netvora, ktorý nútil ľudí prežívať ich hriechy, pomaly pohlcoval ich duše skrz ich sny a potom si prišiel po ich telá, otvoril ich hrude, a kým krvácali na smrť, požieral ich telá. Ohromné, somár, hlas znel ako Deanov.
Vrátil sa späť do izby. Bol vyčerpaný. Vedel, že nebol práve v najlepšej forme na lov, ale pokiaľ mal staroveký kňaz pravdu (a samozrejme, aj textový prekladač), tá vec bola stále s Deanom, stále v jeho nevedomí, stále sa kŕmila jeho dušou, nútila ho prežívať jeho „hriechy“ a pomaly brala jeho život z tejto strany. Pokiaľ to Sam čo najskôr nezabije, potom už z Deana v jeho tele nezostane nič. Nič.
Sadol si späť k posteli svojho brata. Vzal Deanovu ruku. Z náhleho popudu vstal a sadol si na posteľ. Sam si pritisol bratovu ruku k hrudi, jeho vlastná ruka prikrývala Deanovu, držiac ju priamo nad Samovým neustále búšiacim srdcom. Počas svojho pátrania Sam zistil, že starí Egypťania verili, že srdce bolo sídlom duše, sídlom inteligencie. Sam dúfal, že aspoň maličký kúsok jeho srdca nájde Deana, nech už bol chytený kdekoľvek.
„Idem po tom, Dean. Myslím, že som našiel spôsob, ako to zabiť. Viem, ty by si povedal, že by som nemal ísť, ale ja to musím skúsiť. Zabíja ťa to. Viem to. Pravdepodobne si asi myslíš, že nie si hoden záchrany – ale si, Dean. Potrebujem, aby si to vedel predtým, než pôjdem. Potrebujem, aby si vedel, že sa vrátim. Potrebujem ťa tu, keď sa vrátim, Dean. Nemôžeš ma opustiť. Raz som ti povedal, že by som pre teba umrel, a je to pravda. Viem, že aj ty by si rád umrel pre mňa – a myslím tým, že to je to, čo práve robíš – ale, mohol by si žiť pre mňa?“
Sam sa odmlčal, slzy mu voľne stekali po tvári. Pozrel sa na brata a pritisol si Deanovu ruku pevnejšie k hrudi. Snažil sa do toho dotyku vtlačiť všetko. Jeho srdce bilo rýchlo. „Prosím ťa, buď tu, keď sa vrátim, Dean. Vrátim sa, sľubujem. Možnože ti môžem pomôcť nájsť cestu späť. Neviem. Je toho veľa, čo neviem, keď nie si nablízku. Ale, Dean, viem jednu vec, stopercentne, bez najmenších pochýb, veľký brat, mám ťa rád.“ Sam zmĺkol, dych mu uviazol v hrdle. Povedal to niekedy, odkedy prestali byť deťmi? Povedal? Týmito slovami?
Pritisol si ruku k hrudi ešte o niečo pevnejšie a potom ju jemne položil späť na posteľ. Naklonil sa nad posteľ a pobozkal Deana na čelo, spôsobom, akým to Dean robil jemu aspoň milión krát. „Mám ťa rád, Dean.“ A vyšiel z izby bez toho, aby sa obzrel.

just-me: Tohle je přesně ono, co na těchto povídkách, které překládáš, miluji. Napětí, bolest, lítost, zoufalství, beznaděj. Díky za pokráčko.

Doufám, že to nebude deathka.
Díky za pokráčko, těším se na další část.

taky doufám, že to nebude smrťak, je to krásně psaný i když se někdy ztrácím ale nááádhera

Doufám, že Dean neexne, než dorazí Sammy zpět!!! Zato John se zachoval opravdu typicky Son of a bitch!!!

teda to je opět super část - mé napětí nepřestalo - John nezklamal, opět se chová jako korunovanej vůl (omlouvám se, že to tak musím říct) a Sammy Deana zachrání - aspoň doufám

takže po týždni prikladám ďalší kúsok. prajem príjemné čítanie...

Kapitola 4

Slnko zapadalo, keď Sam opúšťal nemocnicu. Vracal sa späť do motela, aby zhromaždil veci, ktoré bude potrebovať pri love. Chcel viac nábojov, ktoré naplnil, vedel, že môžu tú vec prinajmenšom zraniť, keď už nie zabiť. Potom, ako vzal svoj batoh z izby, stál nad kufrom Impaly, prehrabávajúc sa v ňom. Už ho prehľadal dvakrát, a pomaly bol zúfalý, tú jedinú vec, ktorú potreboval na zabitie veci, nemohol nájsť. Boli tu strieborné nože, železné nože, lapače snov, EMF merače, rôzne druhy strelných zbraní, strieborné náboje, bylinky, kamenná soľ – ale nie meď. Ani kúsok medi. Nič.
A Sam potreboval medený nôž. Staroveký text vravel, že vec môže byť zabitá jedine medeným nožom. Sam bol v rozpakoch, nevedel, kde by mal nôž zháňať. Naliehavý pocit mu vravel, že to musí spraviť, zabiť tú vec, zachrániť Deana, začínalo to mať dopad na jeho rozvahu – vedel to. Bol zúfalý, vystrašený a nahnevaný. Najhorší bol hnev – zakrýval všetko ostatné. Hnev na ich otca, hnev na Deana, že dovolil, aby sa to stalo, hnev na seba, že dovolil, aby sa to stalo.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Takto sa tej veci otváraš dokorán, povedal hlas, ktorý znel ako bratov. Musíš mať hlavu na správnom mieste.
„Vďaka, Dean, možno by si sám mal poslúchnuť svoju vlastnú radu,“ povedal nahlas a potom si vzdychol. Vážne sa asi zblázni – hovorí s bratom, ktorý leží na míle odtiaľto, na pokraji smrti, a len hadičky udržujú jeho život, ktorý uniká do ničoty.
Prestaň s tým! Zastavil sám seba. Začínal mať podozrenie, že tá vec si ho uvedomuje – že si je vedomá jeho lovu. Jeho myšlienky začínali byť tým viac morbídnejšie, čím viac sa blížil k činu. Musím zostať sústredený, musím zachrániť Deana.
„Dean nechce byť zachránený,“ hlas zaznel z blízka. Znel povedome, Sam ho nemohol – nechcel – spoznať.
Medený nôž, musím nájsť medený nôž, opakoval si pre seba. Zostať sústredený. Vošiel do motelovej kancelárie, dúfajúc, že úradníčka bude vedieť, či je tu niekde nejaký obchodný dom. Obchod, kde predávajú medené nože, hej, takých tu budú mať kopu
„Ahoj,“ pozdravil peknú úradníčku. „Zaujímalo by ma, či náhodou neviete, kde by som mohol nájsť medený...“ Hej, toto bude znieť divne.
„Koreničku“ Lyžicu? Otvárač listov?“ spýtala sa.
„Otvárač listov? Hej, to by mohlo fungovať.“ Odvetil Sam.
„Mám nejaké aj tu, s ďalšími suvenírmi. Tu je jeden skutočne rozkošný, so zavíjajúcim kojotom.“
„Perfektné,“ zdvihol ho Sam, bol rozhodne rozkošný, kojot mal okolo krku ružovú šatku, proste tá správna vec na zabitie starovekého zla – Dean to bude milovať, keď mu to ukáže.
„Nikdy nebude mať šancu, už je skoro preč,“ ozval sa povedomý hlas. Nie – Sam sa pokúsil prehlušiť hlas – to sa nemôže stať.
Sam zaplatil za listový otvárač a nastúpil do auta. Mal v pláne ísť na miesto, kde vyšetrovali prvý krát. Mal tušenie, že to je to miesto, kde vec bude. Tri z útokov sa uskutočnili v blízkom okolí. Keď vychádzal z mesta, vložil do rádia jednu z Deanových kaziet. Hudba naplnila auto, takmer mal pocit, akoby bol Dean s ním.
„Musím ti povedať, som teda pekelne vydesený,“ ozval sa, hovoriac k bratovi, hovoriac prázdnemu sedadlu spolujazdca. „Nikdy predtým som niečo také nelovil sám – dopekla, vlastne som nikdy predtým nelovil sám. Ako si to robil? Keď si vedel, že tu nie je nikto, kto by ti kryl chrbát? Nikto, kto by ťa zachytil, keby si padol? Nemôžem to takto nechať, Dean. Potrebujem ťa tu.“
Odbočil na špinavú cestu, ktorá viedla na plošinu. Keď sa tam dostane, potreboval ešte založiť oheň, a nádejal sa, že to stihne skôr, ako si tá vec preňho príde. Vedel si, že to o ňom vie, ten povedomý hlas to naznačoval. Zišiel zo špinavej cesty a zhrabol svoje zbrane a niečo, čím mohol zapáliť oheň. Vyšiel z auta, potom sa otočil a natiahol sa pre jednu z Deanových kaziet. Vložil si ju do vrecka, aby mu pripomínala, prečo tu je, niečo, čo by mu pomohlo sústrediť sa, mal pocit, že to bude čoskoro potrebovať, ten povedomý hlas mu to hovoril.
Sam si vzdychol a vykročil od auta. „Pokiaľ je toto koniec, ty bastard, nakopem ti ten tvoj zadok, zotriem ťa a zo všetkých tých tvojich sračiek, čo si tu dovliekol, urobím smetisko. Je mi jedno, či je toto najtrápnejší okamih storočia, budeš so mnou hovoriť. Toto sa už viac opakovať nebude.“ Povedal Sam ničote okolo seba.
„Pre Deana je už takmer neskoro. Je už takmer preč, a hlboko vo svojom srdci, nie si tomu rád? Je tak veľa vecí, za ktoré musí zaplatiť, tak veľa hriechov, ktoré musí splatiť. Bola by som nažive, keby nie jeho, nemám pravdu, Sam?“ ozval sa znova ten povedomý hlas, Jessicin hlas.
„A potom, Dean,“ pokračoval, snažiac sa ignorovať ten hlas, jej hlas, hlas, ktorý naňho volal v jeho snoch. „Potom my dvaja uzavrieme dohodu o tom, že k sebe budeme otvorení. Nemôžeme mať medzi sebou ticho. Nemôžeme. Vypĺňal som ticho slovami, ale tie v skutočnosti nič neznamenali.“
„Je to úplne zbytočné, Dean ťa nepočuje. Dean ťa nechce počuť,“ ozval sa jej hlas.
Sam pozbieral pár kúskov dreva na založenie ohňa. Musel mať oheň. Staroveký kňaz sa o tom vyjadril veľmi jasne, musíš vybrať tej veci srdce a spáliť ho. Srdce je sídlom duše, musí byť zničené, aby vec umrela. Sam dúfal, že je to pravda, že to bude presne takto fungovať.
Toto je jedna z krásnych vecí na veciach, ktoré lovíme, povedal Deanov hlas. Vždycky sú tu pravidlá, podľa ktorých hrajú, ty sa musíš len uistiť, že máš správny manuál.
„Ďakujem za podporu, bolo by to jednoduchšie, keby si mi tu kryl chrbát.“ Povedal Sam do noci.
„Nemôže ťa počuť, tie slová sú tvoje, nie jeho,“ ozvala sa vec Jessiciným hlasom. „Opúšťa ťa, nestojí o pomoc.“
Sam pridržal zapaľovač, Deanov zapaľovač, pri suchom dreve. Ruka sa mu triasla tak veľmi, že len sťažka udržal plameň na mieste dostatočne dlho na to, aby sa drevo chytilo. Hlasy začínali byť zdrvujúce, Jessicin hlas, Deanov hlas, jeho vlastný hlas. Bolo toho priveľa.
„Neviem, ako dlho to takto zvládnem, človeče,“ povedal nahlas. Naplnil ticho zvukom. „Neviem. Skutočne by som si prial, aby si bol tu.“ Vložil ruku do vrecka kabáta, nahmatal Deanovu kazetu, hrana obalu sa mu vrezala do dlane.
„Dean nechce byť tu, chce umrieť,“ povedal Jessicin hlas.
„Len preto, že mu ubližuješ,“ konečne Sam odpovedal priamo tej veci.
„Zasluhuje si, aby sa mu ubližovalo, nemyslíš? Toľko mŕtvych, kvôli nemu. Ja som mŕtva kvôli nemu, vieš to, však, Sam. Keby ťa neodviedol odo mňa, stále by som bola s tebou.“
„To nie je pravda,“ Sam náhle vedel, že tomu veril, vedel, že to bola pravda. Skutočne celý ten čas prechovával myšlienky, v ktorých za to všetko obviňoval brata? Tá vec musela niečo vidieť. Musela vidieť tajné bolesti. „Oh, Dean, je mi to ľúto. Neobviňujem ťa, aj tak by sa to bolo stalo. Je mi to ľúto.“
„Nemôže utiecť pred svojim osudom. Vie, že je bezcenný, vie, že zlyhal,“ pokračovala vec Jessiciným hlasom.
„Len preto, že ho kŕmiš polopravdami,“ reagoval Sam.
„To nie je pravda. Nič si sa počas svojho výskumu nenaučil? Ja len pomáham ľuďom uvedomiť si, čo je v ich srdciach, a pomáham im nechať to za sebou.“
Oh, Dean, je mi to ľúto. „Vynášaš na povrch všetky ich bolesti, aby si si mohla dať chutné rýchle občerstvenie.“ Povedal Sam.
„Nuž, toto je fér?“ Jessica bola zrazu pred ním, jej vlasy rozvieval jemný nočný vánok.
Sam zovrel kazetu ešte pevnejšie. Cítil, ako páska v jeho ruke praskla. Nie je skutočná, nie je skutočná, nie je skutočná, opakoval si pre seba. Kráčala priamo k nemu, pomaly, mierne, kolísavou chôdzou na ktorú sa tak rád díval – hlavne zozadu. (Viem, že to máš v sebe, Sammy, ozval sa Deanov hlas s počuteľným úškrnom.) Až keď sa dostala bližšie, Sam zacítil vec, ktorou v skutočnosti bola. Nechutne sladký pach smrti, rozkladu. Deanovej smrti, rozpadu jeho duše.
„Ty si to z Deanových snov – myslel si, že si náš otec.“
„Áno. Zvolila som toho, kto mal najsilnejší hlas. On bol tou osobou, ktorá ho mohla najviac ovplyvniť. Dobre, to nie je celkom pravda, ty ho môžeš ovplyvniť najviac, ale ty si bol fyzicky s ním a kvôli tomu by to bolo príliš ťažké.“
„Ja? O tom pochybujem. Dean a otec majú spolu puto. Dean spraví, čo otec povie, vždy to robil,“ Sam počul vo svojom hlase trpkosť, bolesť, dlhotrvajúce zranenie. Nie, nie, nie, musím zostať sústredený, kvôli Deanovi.
„Keby si sa bol na Deana sústredil trochu viac, mohol si ho zachrániť. Mohol si ma zastaviť, sila tvojho hlasu mohla prekonať ten môj,“ ozvala sa vec Jessiciným hlasom.
To bola pravda, vedel to, bola to jeho chyba. Dean umieral a bola to jeho vina, nie ich otca, nie tej veci pred ním, ale len Samova. Samova vina.
SAM! Prestaň s tým, somár. Zahráva sa s tvojou mysľou.
„Ďakujem, Dean,“ zašepkal do tmy. Pozrel sa na vec, ktorá bola teraz Jessicou. Zhlboka sa nadýchol, sústredil sa na zápach, na niečo, čo mu pripomínalo, že to nie je Jess.
„Môžem byť, myslím. Môžeme byť spolu,“ povedala, pristúpiac bližšie. „Keď skončím s Deanom – a to bude čoskoro – môžeme byť spolu. Môžeme spolu stráviť čas, mať šancu povedať zbohom.“
Nikdy som nepovedal zbohom, že? Oh, Jess, je mi to ľúto. Miloval som ťa. Je to moja vina.
Sam sa zastavil a znova sa zhlboka nadýchol, pach tej veci naplnil jeho pľúca. Toto začínalo znieť ako Deanove sny, litánie, ktoré recitoval každú noc, ako nejakú modlitbu zlyhania. Nie, Sam sa striasol. Nemôžem pomôcť Deanovi, pokiaľ tej veci dovolím, aby mi to robila.
„Možno si silnejší ako Dean,“ povedala vec. „On mi nevedel odolať, ale potom, ty máš možno menej hriechov? Dean je hotová hostina, tak veľa viny, tak veľa zranení, je potešením preskúmať každé jedno, ale už je takmer koniec. Už toho veľa neostáva. Bohužiaľ, nebudem mať potešenie z konečného pokrmu, ale chuť jeho krvi stačila.“
Stála priamo pred ním, pach veci sa miešal so Samovou spomienkou na Jessicin parfum. Natiahla ruku a jemne mu ju položila na líce. „Potom môžeme byť spolu, Sam. Môžeme stráviť čas prežitím tvojho života, navštíviť minulosť. Možno nie si tak chutný ako tvoj brat, ale som si istá, že to môžeme spraviť.“
Nie. „NIE!“ skríkol Sam, začal dvíhať brokovnicu, aby sa pokúsil a zranil to predtým, než to naňho zaútočí, než to znova zaútočí na Deana.
„Zlý Sam,“ povedalo to, potiahlo to Jessicinu ruku dolu jeho tvárou. Cítil, že sa jeho pokožka roztrhla, cítil teplú krv na líci. Potiahol kohútik.
Jessica spadla, na jej hrudi bola rana, otvorená, rozškerená, silne krvácajúca. Sam vytiahol z vrecka medený otvárač na listy. „Nemôžeš to spraviť, Sam. Nemôžeš ma zraniť, a navyše, už na tom ani nezáleží. Je mŕtvy. Práve umrel. Pozoruhodne sa snažili, ale on je už teraz mŕtvy, tak prečo nezostať so mnou?“
Dean! Nie! Jeho myseľ kričala bratovo meno, keď vrazil nôž do Jessicinho tela. Kričala, snažil sa nepočúvať, keď jej vyťahoval bijúce srdce z hrude.
„Nemôžeš to urobiť, Sam, stále môžeme byť spolu. Dean je mŕtvy, tak na čom ešte záleží? Buď tu so mnou, môžem ti darovať pokoj. On umrel v mukách, každá sekunda bola vyplnená bolesťou, nezastavil si to, ale tvoja smrť môže byť iná.“ Pokračoval Jessicin hlas v jeho hlave.
Sam zaváhal. Chcel byť s ňou, chcel sa v nej zahrabať, nechať ju, aby vzala jeho bolesť.
Hodil srdce do ohňa. „Ako môžem byť s tebou? Zabila si Deana. Tu už nemôže pomôcť nič, nič.“ Prezeral si ju, telo sa pomaly stávalo tou vecou, ktorou v skutočnosti bolo, potom zmizlo v plameňoch, svetlo zažiarilo v temnej noci predtým, než nezostalo nič.
Sam sa potkýnal späť k Impale. Hodil nôž do priehradky na spolujazdcovej strane sedadla. Keď nastúpil do auta, uvidel na sedadle svoj mobil. Tri zmeškané hovory. Zdvihol ho neistými rukami a vydoloval hlasovú schránku. Tri hovory, tri správy.
Prvá mu vzala dych z tela. „Tu je doktorka Saundersová, práve sme resuscitovali Vášho brata, mal by ste sa vrátiť do nemocnice, myslím, že ho strácame.“ Sam vymazal správu.
Nasledovala druhá správa. „Tu doktorka Saundersová. Je mi to ľúto. Nepodarilo sa nám dostať ho späť po druhý krát. Umrel v noci, 11:27. Je mi to veľmi ľúto, prosím, zavolajte mi, aby sme si dohodli potrebné opatrenia.“ Telefón mu vypadol z ruky. Prehrávala sa tretia správa, boli tam slová, hlas znel znova ako doktorkin, ale Sam už počul len zvuk, nedávalo mu to žiaden zmysel. Jeho rozum bol otupený, jeho telo kričalo v bolesti. Slzy sa držali v jeho očiach, jeho hruď bolela, ale slzy neprichádzali. Naštartoval auto a vyrazil smerom k mestu, a slzy stále neprichádzali. Nebolo tu nič.

COŽE Dean je mrtev - no to snad ne - doufám, že v té třetí zprávě bylo, že se stal zázrak a Dean obživ - jinak budu hodně plakat

super překlad - díky za něj

nééé co to... chudinka.... já tu mrchu Jessicu ...krásně si nám to přeložila...děkuji

just-me: Díky za překlad. Nádhera, jako vždy. Taky doufám, že ta poslední zpráva, kterou Sam již nevnímal, byla úplně jiného rázu.

Dean nemůže umřít!!! Taky si myslím, že ta třetí zpráva byla, že Dean žije. Akorát teď, když Sammy nevnímá, kdo ví, co udělá Díky za skvělý překlad

Takže sa našla troška času a chuti a vykľula sa z toho ďalšia preložená kapitolka...

Kapitola 5

Sam si nikdy potom nebol celkom istý, ako dokázal vmanévrovať Impalu späť do mesta a trafiť k nemocnici. Pamätal si, že volant bol klzký – kvôli reznej rane na ruke, ktorú si ani neuvedomoval – pamätal si hlasnú, vyvreskujúcu hudbu, ktorá pulzovala v jeho hlave, ale čokoľvek iné bolo bezvýznamné. Všetko ostatné bolo zastrené, zastrené bolesťou, zastrené stratou, nebolo tam nič, len túžba dostať sa späť k bratovi – k bratovmu telu. Bol vyčerpaný, takmer prekročil vlastné hranice, a jeho tvár bolela na mieste, kde ju rozpárali pazúry tej veci. Zaparkoval auto a vtackal sa na pohotovosť.
Službukonajúcej sestre stačil jediný pohľad naňho, pokrytého krvou, omráčeného, a ihneď ho odviedla na ošetrovňu. Sam si sotva uvedomoval, čo sa dialo. Niekto prišiel a vyčistil zranenie, ktoré spôsobili pazúry tej veci, prišiel niekto iný a on cítil stehy prechádzajúce jeho lícom. Niekto mu obviazal líce. Cítil, ako mu niekto zdvihol ruku. Jemne odstraňovali plastové úlomky z kazetového obalu zo zranenia na jeho dlani, cítil tri stehy na dlani. Obviazali mu ruku. Dostal injekciu, zdalo sa mu, ako vravela, že sú to antibiotiká. Niekto sa ho pýtal, čo sa stalo.
Môj svet sa skončil. To sa stalo. Zabil som to, rozrezal som ju, znova som ju zabil. Zabil som vec, ktorá zabila môjho brata a môj svet jednako skončil.
Počul svoj hlas, ako hovorí, že ho napadlo divé zviera. Počul svoj hlas hovoriť, že to zviera zabil. Počul ich uisťovanie, že bude v poriadku.
Nebudem v poriadku, už nie. Budem loviť, budem žiť, ale už nikdy nebudem znova v poriadku.
Na ničom z toho nezáleží, už nič nemá zmysel.
„Pán Bernstein! Som rada, že som Vás našla,“ hlas došiel až k nemu, dosiahol ho, tak ako ostatné hlasy, všetky hlasy. Sam zdvihol zrak k doktorke, ktorá ošetrovala Deana. „Snažila som sa Vám dovolať – nedvíhal ste telefón.“
„Dostal som správy, môj brat je mŕtvy,“ Sam sa počul rozprávať, jeho hlas znel, akoby prichádzal z veľkej diaľky.
„Nedostal ste poslednú správu?“ Položila mu ruku na rameno, súcitne, jemne.
„Čo?“ Sam zdvihol oči a zaostril na ňu, usmievala sa. Prečo sa usmievate, keď je môj brat mŕtvy?
„Zavolali sme Vám čas smrti. Odpojili sme podporné prístroje...“ začala pomaly.
„Doktorka, prosím,“ ozval sa Sam, sotva sa držiac pokope, potreboval, aby už príbeh skončil, potreboval nájsť Deana, potreboval...
„Jeho srdce znova začalo biť. Teraz dýcha sám.“
„Čo?“ Sam sa na ňu pozrel. „Čože?“
„Stále si nemyslím, že sa preberie z kómy, neviem, aké vážne je poškodenie, ale nateraz dýcha sám. Nikdy som nič také nevidela.“
„Kedy sa to stalo?“ Kedy?
„Asi pred štyridsiatimi piatimi minútami. Môžete ho ísť pozrieť, keď chcete.“
„Ďakujem, och bože, ďakujem.“ Zašepkal Sam a potkýnal sa k bratovej izbe. Pred štyridsiatimi piatimi minútami, to bolo vtedy, keď mu tá vec povedala, že jeho brat je mŕtvy, keď to dokázal zraniť, keď zničil Jessicino telo a jej srdce zhorelo v ohni. Ďalších štyridsať päť minút života navyše.
Sam sa zastavil pred dverami. Možno je to všetko len sen a on je stále na plošine. Nie. Jeho ruka bola obviazaná, líce ho bolelo. Ja som tu, Dean je tu. Sam otvoril dvere. Stále počul pípanie srdcového monitora, ten požehnaný zvuk života – prinajmenšom nateraz – a namiesto nasávacieho zvuku prístroja, ktorý dýchal za Deana tu bolo len tiché syčanie kyslíka, prúdiaceho cez trubičku pod Deanovým nosom. Sam si sadol do kresla vedľa postele.
„Zabil som to, Dean. Spravil som to. Ďakujem, že si počkal.“ Odmlčal sa. „Dean, neviem, či si iba čakal, kým sa vrátim, nechcem, aby si šiel, Dean, ale pokiaľ musíš, prinajmenšom môžeš odísť bez bolesti, môžeš odpočívať bez agónie... Aspoň toto som mohol pre teba urobiť. Nie je to veľa, ja viem, ale môžeš odísť v pokoji.“
Bez varovania sa ukázala nie tak vzdialená spomienka.
„Nenecháš ma umrieť v pokoji, že?“
„Nenechám ťa umrieť vôbec.“
To bola posledná kvapka. Napätie z dlhého ticha, napätie medzi nimi, starosti o Deana, hrôza z prvého útoku, strach o Deana, bdenie v nemocnici, prežívaná hrôza kvôli Deanovi, úzkosť z lovu, strata Deana, bolesť zo zranení a žiaľu – Deanova smrť – vytryskli von a prevalcovali ho.
Cítil, ako sa slzy znova zbierali, cítil ich v mieste za očami, a zrazu sa vyliali, prudko, vzlyky trhali jeho telom, položil si hlavu na bratovu posteľ a plakal. Všetko jeho sústredenie bolo odplavené bolesťou a cítil, ako keby sa topil. Bol rozbitý na milión kúskov a už nikdy sa nemal uzdraviť. Bolesť, fyzická i emocionálna, mala navrch. A posledný deň sa rozmazal v jednej otvorenej rane, citlivej, zabíjajúcej ho hlboko vo vnútri.
„Fajn, nestaraj sa. Ja to beriem.“
„Zdá sa, že sa ti plní želanie, odchádzam.“
„Prepáč, Sam, nemôžem nechať lov.“
„Pripravte sa na najhoršie.“
„Dean ťa nechce počuť.“
„Mať šancu povedať zbohom.“
„Umrel v noci, 11:27.“
Slová, hlasy v ňom vírili, tlačili ho dole, dole na miesto, ktoré by požierač duší ľahko rozoznal. Zúfalstvo, ktoré sa ho dotýkalo, ho takmer pohltilo, driapalo ho to rovnakým spôsobom ako vec, útočiac na jeho srdce. Bol stratený, vedel to, a už nemal silu alebo vôbec chuť sa uzdraviť.

Tak to už je i na mě příliš mnoho deprese Doufám, že příští příspěvek bude optimističtější... Díky za překlad

just-me: Dean žije, to je dobrá zpráva. Ale venku z toho ještě není. Výborný překlad, jako vždy.

No teda...to je hoooodně depresivní povídka, fakt jde po nich dost hustě

Jedna pozitivní zpráva...Dean je naživu, i když mám takový pocit, že jen kvůli tomu, že torturing samotného Sama by nebyl až tak efektivní....

Jedno se musí Muffy přiznat....vůbec se s tím nepáře

Just-me: díky za Tvůj čas

Nakoľko mám rozpracované už niečo ďalšie a nemám dostatok času sa tomu venovať, keďže pracovných povinností mám vyše hlavy, povedala som si, že najlepšie bude, keď to nebudem zbytočne preťahovať, a čas, ktorý som zatiaľ venovala prekladu môžem venovať vlastnej tvorbe
Takže miesto obvyklého naťahovania a koncov v najlepšom vám prikladám kompletné dokončenie tejto poviedky. Prajem príjemné čítanie...


Neplač, prosím, Sam.
Slová sa ozývali v temnote okolo neho. Prosím, Sam. Vedel, alebo prinajmenšom si to myslel, že počul svojho brata plakať. Prečo plačeš, Sammy? Môžeš sa vrátiť k životu, ktorý si chcel. Nechaj ma ísť a môžeš byť slobodný, oslobodený od lovenia, oslobodený od strachu – oslobodený odo mňa. Po mňa si príde temnota a ty budeš slobodný.
„Chce byť oslobodený od teba. Takmer si znova dovolil, aby ho zabili,“ jeho otec stál pred ním, beztvarý v temnote, ale Dean vedel, že je tam.
„Skúšal som ho zachrániť, bol som príliš pomalý.“
„Pokúsiť sa nestačí. Pokúsiť sa ho nezachráni. Pokúsiť sa ho neudrží odo mňa.“
Hnev vyvrel, Dean vedel, čo je tá vec zač. „Ty nie si môj otec.“
„Nie. Trvalo ti dlho, kým si na to prišiel, kým si prišiel na to, čo v tvojom patetickom, bezcennom živote umožnilo, aby sa toto uskutočnilo. Zaujímalo by ma, či sa aj Sam bude dať oklamať tak ľahko.“
Sam, nie. Nechoď po tom, nechaj to, nech ma zabije, ochráň sa. Prosím, Sam.
„Pokúša sa nájsť spôsob, ako ma uloviť, dokonca aj teraz. Odíď, a možno ho môžeš zachrániť,“ povedala vec. Dean cítil, ako ho niečo ťahalo. Môžem zachrániť Sama, na ničom inom nezáleží. Môžem ísť a on bude v bezpečí.
„Neodchádzaj. Počuješ ma? Nemôžeš odísť. Hneď som späť.“ Samov hlas bol tlmený, šiel z inej izby?
Nechceš, aby som odišiel? Myslel som, že si praješ, aby som bol preč. Necítiš voči mne nenávisť, malý braček? V posledných mesiacoch som ti toho tak veľa vzal a ty stále chceš, aby som zostal?
„Nezaujíma ho to, len nechce cítiť vinu, keby si zomrel, kým je on preč,“ povedal hlas jeho otca.
Počkám.
Temnota okolo neho bola úplná. Dean sa vždycky bál tmy, dokonca ešte predtým, než jeho mama zomrela. Temnota bola plná strachu, hnusu, vecí, ktoré nenávideli a zabíjali a mrzačili. Vedel to, dokonca ešte predtým – predtým, než na to prišiel jeho otec, než na to prišiel Sam. Vždy vedel, že tma je plná desu. Áno, vždy sa bál tmy. Povedal som ti to niekedy, Sam. O všetkých tých nociach, keď nás otec nechal samých a ja som sedel bdelý, so zbraňou v rukách, vydesený z tmy? Počúvajúci zvuk tvojho spánku, čakajúci na ráno, čakajúci na prvé svetlo prechádzajúce mojimi viečkami?
„Onedlho bude temnota všade, nikdy pred ňou neutečieš, prečo sa tomu nepodvolíš už teraz? Nechaj strach, nech si ťa vezme, dovoľ prísť koncu.“ Dean cítil, ako ho niečo ťahalo, ako bolo niečo od neho odobrané. Vedel, že vec s hlasom jeho otca ťahá kúsky jeho do temnoty. Dovolil si nechať sa unášať priamo k tomu.
„Dean, neodchádzaj. Idem robiť ďalší výskum. Budem späť za pol hodiny. Neodchádzaj. Vrátim sa, sľubujem.“ Samov hlas, dosahujúci ho v temnote.
Dean sa odtiahol od veci, od pokušenia odísť. Chceš aby som zostal? Dokonca aj teraz? Počkám. Prosím, Sam.
„Sklamal si ho,“ povedala vec.
„Áno, viem. Sklamal som ho všetkými spôsobmi, aké ho napadnú. Je to všetko moja vina. Všetko z toho.“
„Áno, tvoja vina,“ vec bola na pokraji potešenia. Ten zvuk v temnote Deana desil. „Urobil si tak veľa chýb, stálo to tak veľa životov, pokiaľ zostaneš, bude to stáť viac. Bude to stáť Samov život.“
„Viem,“ odvetil Dean a vedel, že si ho tá vec priťahuje zase k sebe. Kĺzal sa. Nechal to, nech ho to ťahá do temnoty.
„Dean, neodchádzaj. Budem späť za pol hodiny. Neodchádzaj, vrátim sa, sľubujem.“ Samov hlas ho ťahal späť, preč od veci, ktorá ho zabíjala.
Dean sa odtiahol preč od najtemnejšieho miesta, preč od veci, čakajúcej v tme. Počkám, Sam. Čakám.
„Prečo čakáš? Znova ťa opustí. Vieš, že to urobí. Bude sa pokúšať zostať, ale odíde a odíde nenávidiac ťa.“
„Odíde znova,“ povedal Dean. „Nikdy ma nepotreboval tak, ako som ja potreboval jeho. Vzal som ho od života, ktorý chcel, vzal som ho od ženy, ktorú miloval.“
„A ona umrela a bola to tvoja chyba. Len tvoja a on ti to dáva za vinu. Vidím do jeho srdca, obviňuje ťa. Len teba.“ Desivé potešenie sa vrátilo do hlasu tej veci. Dean vedel, že akosi to má potešenie z jeho bolesti, z jeho viny. Zrazu vedel, pochopil, čo to chce, čo sa dialo – kŕmilo sa to na ňom. Trhalo to jeho dušu a kŕmilo ňou svoju vlastnú.
„Odíď, môžem to pre teba ukončiť. Môžem vziať preč jeho nenávisť, odmietanie tvojho otca. Bude to bolieť len o chvíľu dlhšie.“
Dean cítil, ako ho vec ťahá k sebe. Cítil bolesť, bolesť, ktorá mu spaľovala dušu. Cítil, ako vec odtrháva kúsky jeho srdca. Nechal bolesť, nech ho zaplaví – berúc posledné kúsky toho, kým bol, poslednú nádej.
Z temnoty, odniekadiaľ spoza nekonečnej tmy, Dean niečo pocítil, niečo, čo nebolo bolesťou, neustále údery, akoby údery srdca. Sam? Ťahalo ho to späť, preč od veci.
„Nie!“ Kričalo to a burácalo. „Nenávidí ťa, obviňuje ťa za všetky straty vo svojom živote. Je to pravda, vidím do jeho srdca, viem.“
Hej, dovolil si znova sa kĺzať, ale pevné údery ho napĺňali. Nedovolili mu skĺznuť. Držali ho.
„Je toho veľa, čo neviem, keď nie si nablízku. Ale, Dean, viem jednu vec, stopercentne, bez najmenších pochýb, veľký brat, mám ťa rád.“
Vec ho trhala, bol rozšklbaný, roztrhaný na maličké kúsky, ale odniekiaľ ho dostihli tieto slová, Samov hlas ho hľadal a našiel ho. „Mám ťa rád, Dean.“
„Je preč, odišiel a nechal ťa umrieť samého,“ vravela vec. „Zabijem ťa a potom zabijem jeho. Môžeš ho zachrániť, pokiaľ ma necháš, aby som ťa dostal.“
„Mám ťa rád, veľký brat.“ Slová sa ozývali v ňom. Držali ho, sústreďovali ho. Bránili mu v úniku. Sammy? Prosím, Sam. Buď opatrný. Odtiaľto ti nemôžem pomôcť, nemôžem ťa zachrániť. Prosím, Sam.
Budem čakať, pokiaľ budem môcť, budem čakať.
Jeho telo sa, stručne povedané, pomaly obnovovalo. Vec bola s ním. Vedel, že taktiež bola so Samom. Bol kvôli Samovi vystrašený. Sammy, prečo lovíš tú vec? Prečo neutečieš, nenecháš ju, aby si ma vzala, prečo sa nezachrániš, Sam.
Nie, musím sa sústrediť, musím zachrániť Deana, povedal Samov hlas.
Chceš ma zachrániť? Stále? Sam, buď opatrný. Chce ťa to zničiť. Nenechaj to, aby si ťa to vzalo, nepočúvaj jej slová.
„SAM! Prestaň s tým, somár. Zahráva sa s tvojou mysľou.“ Skríkol Dean do temnoty.
Pokiaľ to nechám, aby si ma to vzalo, prepustí to Sama? Nie! Povedal hlas, ktorý znel ako Samov. Nie, Dean. Zachránim ťa. Cítil svojho brata skrz tú vec. Zaujímalo ho, či aj Sam cíti jeho. Prosím, Sam. Buď opatrný. Ja čakám.
Vec ho udrela, umlčala Sama, oddelila ho od Sama. „Je koniec, Dean. Zabil som ho, zabil som Sama.“ Povedala vec.
Nie! Jeho telo ochablo, temnota sa preňho natiahla. Nekonečná temnota. Mám strach, Sam. Budeš tu? Pokúsim sa počkať.
Vec vrieskala, Dean cítil jej agóniu, keď ho posledný krát udrela – pokúšala sa vziať posledný kúsok jeho, pokúsila sa zachrániť svoj život vyprázdnením toho jeho. Umieralo to. Odchádzalo to. Sam. Prosím, Sam, urobil si to ty?
Počkám. Pokiaľ budem môcť, počkám. Ale, Sammy, ponáhľaj sa.
Vedomie prichádzalo pomaly. Svetlo, akoby ranné slnko, cítil za viečkami. A potom tiché píp, píp, píp. Lekársky pach kyslíka, prúdiaceho mu pod nosom. Bolesť, ó áno, bolesť, jeho hruď bolela až do špiku kostí, ale bola to bolesť, ktorá mu vravela, že je nažive. Posteľ sa triasla, počul – Sama. Otvoril oči. Hlava jeho brata bola na posteli, triasol sa, jeho telo sa otriasalo vzlykmi. Ten zvuk lámal Deanovi srdce. Sammy, čo som spravil?
Zdvihol ruku, stálo ho to viac úsilia, než si myslel, že bude potrebné, chvela sa, ale dokázal ju položiť na bratovu hlavu, nežne ho pohladil po vlasoch. Zhlboka sa nadýchol.
„Neplač, prosím, Sam.“



Sam bol stratený. Vedel, že bol stratený. Cítil vzlyky, ktoré ho trhali na kusy. Bolesť bola neznesiteľná. Bol rozbitý, nič ho nemohlo dať dokopy. Bol unášaný prúdom, neschopný nájsť cestu späť.
Potom, niečo ho ťahalo späť. Ruka, trasúca sa od vypätia, jemne hladiaca jeho vlasy. „Neplač, prosím, Sam,“ zašepkal hlas. Sam zdvihol hlavu, ruka skĺzla dole. Zdvihol zrak a stretol sa s pohľadom svojho brata.
„Dean?“ Takže sa nakoniec už zbláznil?
„Hej,“ odvetil jeho brat. Jeho hlas škrípal, bol slabý, sotva viac, než len šepot.
„Dean!“ postavil sa tak rýchlo, že sa mu krv odhrnula z hlavy a nohy ho prestali poslúchať, nešikovne spadol do kresla. Vzal bratovu ruku do svojej. „Hej.“
Dean sa díval na brata. Jeho tvár bola obviazaná, takisto aj jeho ruka, bol bledý. Pod očami mal tmavé kruhy. Oči mal opuchnuté od plaču. „Ako veľmi si zranený?“ spýtal sa, prekvapený slabosťou vo svojom hlase.
„Nie veľmi, Dean. Budem v poriadku. Nerob si starosti, Teraz už budem v poriadku.“ Sam držal jeho ruku v zovretí.
„Ako sa máš?“ pýtal sa Sam, váhajúc. Jeho brat vyzeral, akoby sa práve vrátil z boja. Schudol, bol bledší, než zvyčajne. V očiach mal slabosť, niečo hlboké, niečo, čo hovorilo o neviditeľných zraneniach. Vyzeral malý v nemocničnej posteli.
„Nie zle. Budem v poriadku. Nerob si starosti, prosím, Sam.“
„Budem si robiť starosti, keď to tak, dočerta, budem cítiť, Dean.“ Sam vstal, zrazu nahnevaný, zármutok, nekonečný pocit úľavy, vyvrelo to v niečo, čo muselo byť vypovedané. A vypovedané teraz. „Pokiaľ si budem chcieť robiť starosti, tak si ich budem robiť. Je ti to jasné?“
„V poriadku,“ ozval sa slabý šepot. „Tak si rob starosti.“ Sam sa pozrel na brata. Dean sa naňho škeril, skutočne sa naňho škeril.
„Asi som to práve trošku prehnal.“
„Kráľovná drámy,“ Dean bol slabý, blednúci, sotva sa držal. Bolo tu toho toľko, čo bolo treba povedať. Ako to môžem povedať, Sam? Ako mám nájsť po takom dlhom čase slová?
„Dean,“ Sam si sadol na posteľ. Viem, že si unavený. Viem. Ale keď sa budeš cítiť silnejší, musíme sa porozprávať.“ Dean sa nadýchol, aby odpovedal, ale Sam ho predbehol. „Ja viem, myslíš si, že všetky tie slová nič neznamenajú. Ale musíme sa porozprávať. Tentoraz ma nemôžeš obísť. Nezaujíma ma, čo si o tom myslíš, budeš so mnou hovoriť. Ja viem, že si myslíš, že slová nič neznamenajú...“
„Máš pravdu, Sam. Musíme sa porozprávať. Nie teraz, neskôr.“
„Ale nie príliš neskoro.“
„Nie.“
„Pekelne si ma vydesil. Myslel som, že som ťa stratil.“ A čo by som potom robil?
„Tiež som si to myslel.“ Ale nestratil si ma, Sammy. Nestratil. Sam sa naklonil dopredu, aby Deana počul, jeho hlas zoslabol, až ho takmer nebolo rozumieť. „Ale čakal som, Sammy. Povedal si mi, aby som čakal. Povedal si, že sa vrátiš, čakal som.“ Dean videl, ako slzy naplnili oči jeho brata.
„Ďakujem,“ zašepkal Sam. Počul si ma? Ako si ma mohol počuť? Ako som mohol povedať všetko, čo som ti potreboval povedať, Dean? Ako som našiel slová? Sú to tie slová?
Sam sa díval na brata. „Niekedy sú slová bezvýznamné, že?“ A natiahol sa, dával pozor na infúziu, dával pozor na obväzy na Deanovej hrudi a na stehy, ktoré zakrývali a zdvihol ho a stisol v tesnom objatí. Cítil Deanove ramená, ako sa ovinuli okolo neho. Schoval si tvár na Deanovom pleci, opierajúc sa o uspokojenie, o Deanovu silu.
Dean sa naklonil k objatiu, k uspokojeniu, k Samovej sile. Počul pevný tlkot Samovho srdca. „A niekedy, Sam, slová znamenajú všetko. Môžu dokonca zachrániť život.“ Zaváhal, jeho brat bol ticho, čakal.
„Aj ja ťa mám rád, malý braček.“ Povedal to niekedy od dôb, keď detstvo nechali za sebou? Týmito slovami? Povedal? Môže ešte dokonca záležať na tom dlhom tichu? Nie, nezáleží na ničom, len na tomto.
„Mám ťa rád.“

Děkuji a to hned dvakrát
Zaprvé: za nádherný překlad
a za druhé, že si ní¨ám ten konec tak pěkně naservírovala najednou a že si najdeš čas na překládání pro ty co jim to English moc neříká

To je taková nádhera!!! Jsem moc ráda, že to skončilo dobře a žádný z bratrů nezemřel Just-me, díky za úžasný překlad Stálo to za to!!!

Terrik, bohdy: nie je zač, prekladala som to rada, bol to pre mňa skvelý oddych po náročnom dni v práci. Ja zase na oplátku ďakujem za vernosť aj napriek koncom v najlepšom...
Teraz si ale dám od prekladu trochu pauzu a skúsim splodiť niečo svoje...vlastne na jednom projekte už pracujem, a možno, keď s tým budem aspoň troch spokojná, tak ho hádam aj zverejním...

jé vlastní tvorba... tak hodně úspěchů a těším se na tvoe dílko

Krásné a s dobrým koncem.....mám opravdu ráda dobré konce

Děkuji Ti za super práci a už se opravdu moc těším na Tvoji vlastní tvorbu , tak nás nenech dlouho čekat....

just-me: Já také děkuji za tvůj čas, který jsi věnovala překladu. Povídka byla nádherná a hlavně s dobrým koncem. Bratři přežili. Tvoje vlastní tvorba bude určitě také tak dobrá.

Just-me: OMG! OMG! OMG! TO BYLA NÁDHERA! DĚKUJU! I LOVE