Prvé stretnutie.

Ďalšie využitie vynúteného voľného času. Akákoľvek kritika je vítaná.

Prvé stretnutie.

„Na posratého aj hajzeľ spadne.“ Vzdychol si Bobby, keď mu známe auto zabočilo do dvora. Zvuk motora Chevroletu Impala poznal dobre, ale potreboval sa presvedčiť na vlastné oči. Chlapci sa dopredu neohlásili a to znamenalo že majú problém. Dean nezatiahol auto dozadu, ďalšie zlé znamenie. Vzdychol a natiahol si vestu. Vyšiel z dverí práve keď starší Winchester vystúpil z auta. Stačil jeden pohľad do jeho tváre, aby si bol istý, Dean zúril. Pri pozdrave sa ani nepokúsil o úsmev, „Zdravím, Bobby.“
Oslovený kývol hlavou na pozdrav.
„Sam zostane v aute?“
„Nie, myslím, že nie. Ale musím nášmu neohrozenému hrdinovi pomôcť otvoriť dvere.“ Obišiel auto, otvoril dvere a pomohol bratovi vystúpiť. Sam sa nemotorne vytiahol zo sedadla, pravačkou si pridŕžal ľavú ruku, pritisnutú k hrudníku. Za bratovým chrbtom si dovolil vystrúhať nesúhlasnú grimasu, ale keď Dean zabuchol dvere na aute podstatne silnejšie ako bolo potrebné, rýchlo nahodil neutrálny výraz.
Kývnutím pozdravil. „Ahoj, Bobby.“
„Zdravím, Sam. Si zranený?“
Namiesto Sama odpovedal Dean. „Ako sa to vezme. Bobby, dúfam, že máš aj nejaké knihy o zvieratkách.“
Bobby prekvapenie zdvihol obočie. „O zvieratkách? A rozprávky na dobrú noc nechceš, dieťa?“
„Ďakujem, nie. Ale ak máš aj komix, Sam si možno rád prečíta niečo o kolegoch superhrdinoch.“
Sam sa zatváril ako ublížené šteniatko, ale udržal jazyk za zubami. Počkal, kým starší brat vybral veci z kufra a pohol sa smerom k domu. Keď Dean pri zatváraní kufra znovu použil väčšiu silu ako bolo potrebné, Bobby len pokrútil hlavou.
„Nechcete mi niečo povedať, chlapci?“
Dean si unavene prešiel rukou po tvári. „Bobby, zase raz sme v kaši. A poriadne hlboko.“
„Tak poďte dnu, chlapci. Porozprávate mi, čo ste vyviedli tentoraz.“
Na chodbe, ešte vždy zamračený, Dean opatrne pomohol Samovi vyzliecť si bundu a odviedol ho do pracovne k pohovke, ktorá bola na prekvapenie oboch bratov obsadená vysokým tmavovlasým chlapcom.
„Bobby, nevedeli sme, že máš návštevu.“
„Zoznámte sa, to je Steven Simmons. Je tu s otcom a bratom, vonku si vyberajú súčiastky do dodávky, Steven si tu zatiaľ číta. Chlapče, to je Dean Winchester a jeho brat Sam.“
Steven pozdravil len plachým úsmevom a ihneď sa vypratal, aby si mal Sam kam sadnúť. Zdvihol zo zeme pár kníh, medzi inými aj v koži viazanú O pravej podstate mágie, a presunul sa na drevenú stoličku pri okne. Dean pomohol Samovi sadnúť na pohovku. Bobby si všimol, že mladší Winchester je spotený, aj keď v izbe rozhodne nebolo teplo.
„Tak spustite, chlapci. Som samé ucho.“
Dean sa cez plece pozrel na chlapca pri okne a znovu na domáceho pána.
„Steven je v pohode, synak. Jeho otec a bratia sú tiež lovci. Ešte si nepočul o Fredovi Simmonsovi a jeho A-tíme?“
Bratia si vymenili pohľady a svorne pokrútili hlavami.
„Chlapci, máte medzery vo všeobecnom prehľade,“ vzdychol si Bobby. „Tak začnite.“
Bratia si znovu vymenili pohľady a starší spustil.
„Dnes pred obedom sme vystopovali hniezdo démonov. Na kraji priemyselnej zóny v meste, v neobývanom dome. Boli tam dvaja. Dostali sme ich v celku bez problémov.“ Mimovoľne sa dotkol čerstvej podliatiny na sánke. „Mal som dojem, akoby tam strážili nejaké čudo. Uprostred miestnosti mali na stole položené hniezdo ako pre mačku, ale plné piesku. Bola tam nejaká jašterica. Keď sme dostali tých dvoch, neviem, kde sa vzal, skočil po Samovi ešte tretí. Odsotil ho k tomu stolu a tá jašterica Samovi opľula ruku.“ Dean sa zaškaredil, „Takým hnusne zeleným slizom alebo čím. Toho démona sme dostali a vypadli sme. A náš hrdina sa mi až pred hodinou priznal, že si už hodnú chvíľu necíti ruku. Vraj si myslel, že ho to prejde. Ale, ako to vyzerá, je to čoraz horšie. Tak som zatiahol sem, aby sme sa dozvedeli niečo bližšie o tom čude. “
„Kde je teraz tá jašterica? Možno by nám pomohlo, keby ste to doviezli so sebou.“
„Rozstrieľal som to. Nezostalo nič, čo by sa dalo doniesť. Ale viem ako vyzerala.“ Poponáhľal sa Dean s odpoveďou, keď videl Bobbyho výraz.
„Malo to takú zvláštnu hnedú farbu, ako sračkové hovno. A kožu malo ako keby bola poskladaná z perličiek. Tlstý chvost, oblá papuľa, hnusné zuby.“
„Veľmi duchaplný popis. Hovoríš, že Sama opľula?“
Obaja bratia prisvedčili.
„Kde ťa to zasiahlo?“
Sam opatrne zložil ľavú ruku do lona a vyhrnul rukáv. „Sem, asi doprostred predlaktia. Najskôr som necítil nič, ale asi po dvoch hodinách mi to miesto začalo tŕpnuť. Teraz už si necítim ruku po lakeť.“
Bobby jemne prezrel Samovu ruku. „Takže vôbec nemôžeš hýbať prstami? Ruka je úplne necitlivá?“ Sam dvakrát prikývol.
„V živote som nepočul o jašterovi, čo by pľul jed.“ Bobby si napravil šiltovku. „Do práce, musíme rýchlo zistiť, čo to vlastne je.“
Dean frustrovane zatvoril ďalšiu knihu. „Bobby, ani po hodine hľadania v tvojich encyklopédiách nadprirodzených príšer som nenašiel nič, čo by sa aspoň vzdialene podobalo na tú našu.“
„Ja som zatiaľ tiež nič nenašiel. Ale máme tu ešte dosť kníh.“ Bobby posunkom ukázal na vysoký komínik pri stole. „Takže do práce, synak.“
Kým si stihol vymeniť prečítanú knihu za inú, z kresla sa ozval Sam, “ Dean, môžeš?“
„Iste Sammy, potrebuješ niečo?“
„Mohol by si mi doniesť niečo na pitie? Išiel by som aj sám, ale nechcem poničiť Bobbymu kuchyňu.“
„Máš pravdu, radšej seď. Už je aj tak dosť nahnevaný kvôli tej knihe, ktorú si pováľal po zemi.“
Bobby len zamračene skontroloval, či nežartujú na jeho účet a znova sa venoval hľadaniu. Dean sa o chvíľku vrátil s pohárom vody.
Sam sa nepotešil. „Brácho, káva nie je?“
„Myslím, že voda ti teraz spraví lepšie, “ podal mu pohár starší brat. Sam rezignoval a natiahol pravú ruku, ale nedokázal prstami zovrieť pohár. „Dean, necítim si prsty!“
Starší Winchester zahrešil, postavil pohár na zem a chytil bratovu ruku.
„Skús pohnúť prstami aspoň trochu!“
„Nejde to, vôbec si ich necítim.“
„Do čerta, Bobby, zhoršuje sa to. Musíme sa poponáhľať.“
Odseknutie domáceho pána prehlušilo prudké otvorenie vstupných dverí.
„Haló, je tu niekto?“ Vysoký, mohutný muž sa pohyboval po dome ako doma. Hlučne zaklopal na otvorené dvere pracovne a bodro zahulákal „Tak tu ste všetci!“ Ani neznáme tváre v miestnosti ho nepriviedli do rozpakov. „Nevedel som, že máš návštevu, starý kamarát. Predstavíš nás?“
Bobby sa ani neunúval vstať od stola. „Fred, to je Dean Winchester a jeho brat Sam. Dean, to je Fred Simmons a jeho najstarší syn Bradford.“ Všetci si navzájom zdvorilo kývli. Bratia až teraz zaregistrovali vysokého, štíhleho mladíka za Fredovým chrbtom. Mladší Simmons bol rovnako ako otec veľmi vysoký, možno vyšší ako Sam, tmavooký, tmavovlasý fešák. Prešedivené spánky pridávali staršiemu mužovi autoritu, ale do starého železa ešte rozhodne nepatril. Jeho pohľadu roky určite neodobrali prenikavosť.
„Nuž chlapci, teší ma. Už som o vás počul, vraj ste dobrí. No, nazad k obchodu. Bobby, vybrali sme si toho veľa. Dúfam, že nám dáš množstevnú zľavu. Poď si tú našu kopu pozrieť a dohodneme sa na cene.“
Bobby ale nemal chuť a ani čas uzatvárať obchody. „Fred, teraz mám súrnu prácu. Nalož si čo chceš a vyrovnáme sa neskôr.“
„Nejaký problém?“ Prejavil záujem mladší Simmons. „Môžeme nejako pomôcť?“
Bobby zamietavo pokrútil hlavou. „Nemyslím, toto je úplne mimo váš odbor.“
„Nenechaj sa prosiť a vysyp o čo ide.“ Autorita otca rodiny sa nezaprela ani v cudzom dome. Domáci pán návštevníkov stručne zoznámil s podrobnosťami.
„Mal si pravdu. Toto je úplne mimo náš odbor.“
„Aký je vlastne váš odbor?“ zaujímal sa Sam.
„Upíry, sem tam nejaký vlkolak. Pre nás je lov skôr víkendová záležitosť. Nelovíme profesionálne, tak ako vy.“
„Ocko, myslím, že by si mal zavolať Irvinovi. Hneď.“ Steven sedel pri okne celý čas tak ticho, že zabudli na jeho prítomnosť. Keď sa nečakane ozval, bratia aj Bobby sa prekvapene obzreli. Fred naklonil hlavu nabok a premeral si mladšieho syna.
„Si si istý, synček?“ Steven pevne prikývol.
Jeho otec vytiahol drahý mobil, ktorý ostro kontrastoval s obnosenými pracovnými nohavicami a spratou flanelovou košeľou. „Tak dobre.“
Bobby prižmúril oči, „Kto je Irvin?“
Hľadajúc správne číslo na displeji, Fred neprítomne odpovedal. „Jeden známy. Možno bude vedieť pomôcť.“
„Lovec?“
„Nie, ani nie. Predovšetkým je liečiteľ. Aj keď s nami už na niekoľkých lovoch bol.“ Priložil si prístrojček k uchu.
„Zvoní. Dám ho na hlasitý odposluch. Vy ľudkovia mu asi lepšie vysvetlíte situáciu ako ja.“ S odporom pozrel na nevinný telefón a hodil ho synovi. „Brad, nastav to tam, kým to hodím o zem!“ Rozkaz bol ihneď vykonaný, aj keď Brad sa ani nepokúsil ukryť pobavený úsmev. Položil mobil na písací stôl práve keď sa ozval.
„Zdravím, Fred. Dúfam, že nikomu nejde o život.“
„Ahoj, Irvin. Zatiaľ ani neviem. Skočili sme pre pár súčiastok k Bobbymu Singerovi do Sioux Falls v Južnej Dakote. Jeho priatelia majú problém a potrebujú poradiť“
„O čo ide?“
Bobby druhý krát stručne zhrnul situáciu.
„Dosť by nám pomohlo, keby sme aspoň vedeli, čo to bolo za potvoru a ako účinkuje jej jed,“ dodal na záver. Po dlhom tichu sa mobil vecne ozval.
„Podľa vášho popisu myslím, že to bol pôvodne jašter Heloderma horridum. Pre účel ďalšej konverzácie kôrnatec. Je mierne jedovatý, ale rozhodne nie na diaľku, tým myslím, že normálne nepľuje po ľudoch.. Ak sa však nachádzal v prítomnosti démonov, ktorí sa o neho starali, tak to znamená, že bol modifikovaný.“
Fred sa zatváril maximálne nechápavo.
„Čože bol?“
„Modifikovaný.“
„Ako?“ chcel vedieť Bobby.
„Kde?“ pridal sa Fred.
„Kto?“ vyhŕkol Dean.
„Prečo?“ nechápal Brad.
„Kúzlom. V pekle. Démon. Asi sa mu chcelo. Máte ešte nejaké iné otázky?“ ozval sa úslužne telefón.
Štyria muži, sklonení nad stolom, si vymenili užasnuté pohľady, Sam sa v kresle zvedavo naklonil dopredu. Nakoniec sa ozval Bobby.
„Pomohlo by nám, keby si vedel aké účinky má jed toho kôrnatca a najmä, či existuje protijed alebo sérum.“
„Podľa toho čo viem, jed je pravdepodobne nejaký druh neurotoxínu. Po zásahu letálnou dávkou obeti najskôr znecitlivie okolie miesta zásahu. Po dvoch, najneskôr troch hodinách nastáva paréza terminálnych častí tela, ktorá plynule prechádza do paralýzy končatín. Proces môže byť sprevádzaný silným potením a slzením. Dýchanie sťažuje nadprodukcia hlienu v dýchacích cestách. Exitus nastáva spravidla po desiatich až dvanástich hodinách od postihnutia. Zvyčajná príčina je fatálna dysfunkcia respiračnej muskulatúry, ktorej nepredchádza kóma.“
„Aké je smrteľné množstvo jedu?“ Dean sa sám čudoval, aký má pokojný hlas.
„Pri, ako ste to nazvali? Ach, pri opľutí asi tak kvapka o veľkosti hrášku. Malého. Pri pohryznutí stačí asi polovica, aj menej. Podľa váhy obete, na väčšie telo teba viac jedu.“
Bobby sa ani nemusel spýtať, koľko jedu zasiahlo Sama. Dean po tejto informácii zbledol tak, že mu bolo vidno všetky pehy a Sam bol zrazu bledší ako jeho košeľa, ale predsa len sa spýtal.
„Koľko toho mal Sammy na ruke?“ Jeho chlapci si chvíľku uprene hľadeli do očí, kým starší odpovedal. „ Zmestilo by sa to do čajovej lyžičky.“ Bobby musel dvakrát na prázdno prehltnúť, až potom si bol istý, že ho hlas nesklame.
„Existuje nejaký protijed?“
„Áno, existuje pomerne bezpečný protijed, ktorý spoľahlivo účinkuje, ak sa podá ...,“ zvyšok vety prehlušil hlasný rachot. Fred sa znepokojene naklonil nad mobil.
„Irvin, si ešte tam?“
„Áno, počúvam vás.“
„Čo to bolo.“
„Ťahač.“
„Prosím?“
„Stojím pri aute na parkovisku pred motelom. Po ceste práve prešiel ťahač, to bol ten rachot. Počkaj, nasadnem do auta. Už je to lepšie?“
„Hej, asi hej. Čo si to hovoril predtým o protijede? Nepočuli sme ťa.“
„Povedal som, že protijed je nutné podať najneskôr do dvoch hodín po zasiahnutí. Po nástupe paralýzy je už neúčinný.“
Bobby sa už ani nesnažil predstierať že sa mu netrasie hlas. „Čo sa dá urobiť potom?“
Hlas v telefóne bol stále rovnako chladný a vecný. „Nič. Ako náhle začnú odumierať nervy v prstoch, obeti zostáva osem, maximálne desať hodín života.“ Dean sa oboma rukami oprel o stôl a nasilu ovládaným hlasom sa spýtal.
„Chceš povedať, že za pár hodín sa môj brat pri plnom vedomí udusí, pretože neexistuje nič, čo by sme mohli urobiť?“
„Je mi to ľúto,“ odpovedal súcitne telefón. Dean sa otočil chrbtom k stolu a zakryl si rukami tvár, pod oknom hlasno zaprotestovala stará pohovka ako sa Sam apaticky zosunul späť. Bobby pri pohľade na nich pocítil až fyzické zovretie srdca. Obaja Simmonsovci sa očividne cítili veľmi nepríjemne zoči-voči cudzej bolesti. Fred si odkašľal a skúsil to ešte raz.
„Irvin, ty by si nemohol niečo urobiť?“
„Keby som tam bol, možno, niečo podobné som už robil. Ale, povedali ste, že bol zasiahnutý pred obedom. Som priďaleko, nedostanem sa k vám včas.“
Bobby horúčkovito rozmýšľal, znova si prešiel všetky fakty. Niečo nesedelo, ale čo? Celý čas prehliadali nejakú dôležitú informáciu. Zrazu sa mu rozsvietilo.
„Irvin, nehovoril si, že nervy v prstoch začínajú odumierať po dvoch hodinách od zasiahnutia?“
„Áno, najneskôr po troch hodinách si už obeť necítil prsty.“
„Dean, nehovoril si, že ste boli v tom dome pred obedom?“ Dean mlčky prisvedčil. Bobby znova oslovil prístrojček položený na stole.
„Teraz je už skoro päť a Sam si necítil prsty necelú hodinu. Znamená to niečo?“
„Neviem, takýto pomalý nástup paralýzy je veľmi nezvyčajný. Obávam sa, že to znamená len toľko, že má pred sebou o pár hodín viac. Tieto veci neboli vyrobené zo žartu, ale na to aby zabíjali.“
Fred pochopil na čo Bobby naráža a chytil sa nápadu. „Nemohli by sme to nejako využiť? Nepoznáš nejaký spôsob, ako zastaviť alebo aspoň spomaliť to strácanie citu? Možno získame dosť času na to aby sme niečo vymysleli.“
„Pozriem sa do múdrej knihy, myslím, že tam niečo mám.“ Telefón zaváhal. „Síce nerád, ale musím vás upozorniť, že mu pravdepodobne len predĺžite agóniu.“
„Za pokus to stojí. Ak nič nevymyslíme, aspoň získame pár hodín. Možno,...“ zaváhal.
„Čo možno?“
„Mohol by si hneď skočiť do auta a prísť sem? Možno prídeš včas a vyliečiš mladého Winchestra.“
„Skúsiť to môžem.“
Obaja Winchestrovci viditeľne ožili. Fred rukou naznačil písanie, Brad mu podal pero a Bobby mu prisunul kus čistého papiera. „Tak diktuj, píšem si.“ Telefón sa však odmlčal. Brad stratil trpezlivosť.
„No tak, diktuj! Ocko je už pripravený.“ Namiesto receptu sa z telefónu ozvala otázka.
„Fred, ten postihnutý je Sam Winchester, brat Deana Winchestra?“
„Áno, záleží na tom?“
„Vypni hlasný odposluch. Chcem sa rozprávať len s tebou a v súkromí!“ Tentokrát hlas v mobile vôbec neznel milo a súcitne. Všetci v miestnosti si vymenili veľmi začudované pohľady. Fred rozpačito mykol plecami a zhrabol zo stola telefón.
„Dobre, idem von.“ Spolu s otcom sa z miestnosti vytratil aj Steven. Rozpačité ticho prerušil Sam.
„Dean, mohol by si?“
„Iste,“ prebral sa k životu aj jeho brat, „čo potrebuješ?“ Sam očami ukázal na pohár s vodou, stojaci na zemi.
„Prepáč Sammy, úplne som zabudol. Donesiem ti čerstvú.“ Cestou do kuchyne zobral zo zeme pohár. Bezmyšlienkovite vylial teplú vodu do dresu. Pri mechanickom hľadaní otvorenej fľaše minerálky sa dostal až k otvorenému oknu, cez ktoré do miestnosti doliehali hlasy. Práve pod týmto oknom sa Fred rozčuľoval do telefónu.
„Duševný stav Deana Winchestra mi je úplne ľahostajný.“ Deanov inštinkt sa prebral zo šoku a postavil sa do pozoru.
„Áno, viem v akej si situácii, ale tvoju bezpečnosť si beriem na starosť ja. Ak to bude nutné, tak sa od teba nepohnem ani na krok. Sme tu traja, môžeme ťa strážiť dvadsaťštyri hodín denne.“ K inštinktu sa pridala aj zvedavosť.
„Nie, samotný recept mi nestačí. Nemáme čas vymýšľať iné riešenie. Steven hovorí, že s tým chlapcom je už veľmi zle. Ja to vidím tak, že ty si jeho jediná nádej.“
„Možno ani nie,“ zašomral si Dean pre seba. Konečne zbadal fľašu, ktorá poslušne stála na tom istom mieste, kam ju pred polhodinou postavil. Fred sa vonku obmedzoval len na „Dobre, .... áno, .... ako chceš,“ tak Dean vzal pohár aj s minerálkou a konečne išiel obslúžiť brata. Ako poznamenal Bobby, nebola by z neho dobrá opatrovateľka nevládnych.
„Hups, košeľa ti rýchlo vyschne, nerob z toho tragédiu, Sammy. Aj tak ju už máš prepotenú.“ Deana teraz viac zaujímala iná vec. „Kde máš mobil, brácho?“
„Načo potrebuješ môj telefón?“
„Zavolám Ruby.“ Dean ignoroval bratovu nesúhlasnú grimasu.
„Možno nám bude vedieť pomôcť alebo aspoň poradiť. Ty máš v mobile jej číslo, pravda Sammy?“ Bobby odmietavo zvrčal. Ak aj Sam chcel protestovať, tak pri pohľade na bratov výraz tváre, ho chuť na niečo podobné veľmi rýchlo prešla. V niektorých prípadoch nebolo veľmi bezpečné Deanovi odporovať.
„Hej, mobil je v bunde. Neviem, kam si ju dal.“
Dean bez slova odišiel, počuli len cvaknutie dverí.
Minúty do jeho návratu sa ťahali ako scukornatený med. Bobby a Brad spolu listovali v polorozpadnutom latinskom beštiáry. Sam nervózne hypnotizoval svoju pravú ruku, akoby ju pohľadom mohol prinútiť k pohybu. Dean sa vrátil ešte zamračenejší ako odišiel.
„Tá prekliata šľapka nedvíha telefón!“
Zo všetkých pocitov, ktoré by po tomto oznámení mohol Sam mať, by Boby najmenej čakal uľahčenie. Ale práve tento videl v Samovej tvári, keď sa jeho starší brat k nemu na moment obrátil chrbtom.
„Poslal som jej esemesku, v tvojom mene. Dúfam, že sa ozve.“ Dean si vopchal bratov mobil do vrecka košele.
„Čo Cass?“
„Tiež nič, aspoň zatiaľ.“
„Čo budeš robiť teraz, Dean?“
Bezradne rozhodil rukami. „Neviem, Bobby. Skutočne neviem. Máš nejaký nápad?“ Namiesto odpovede dostal len rovnako bezradné pokrútenie hlavou. Takmer prepočuli tiché otvorenie dverí.
„Dean, mohol by si na chvíľočku? Ocko by sa rád s tebou hovoril.“ Steven hovoril rovnako ticho ako vošiel.

wow perfektný začiatok slubne vyzerajúcej poviedky dúfam, že Sam bude nakoniec v poriadku teším sa na dalšie pokračovanie, len tak dalej

teda to je opět perfektní - těším se na pokračování, doufám, že nebudu muset dlouho čekat
vypadá to opravdu velmi zajímavě a fakt máš dobré nápady takové dost originální a jsou super....

aceras1: Parádní nástup. Role bratrů se obrátily - tentokrát je v nebezpečí života Sam a bude na Deanovi, aby ho zachránil. Tak se na to těším. A hlavně, co spojuje Irvina s oběma bratry. A ty Deanovy hlášky na začátku.

pekne to graduje neviem sa dockat pokracka dufam ze bude coskoro

Satu - nemôžem ti prezradiť, čo ešte neviem. Ale nemusíš mať obavy.
Všetci - ďakujem, ste veľmi milé.
Posielam aspoň kúsok, po víkende možno viac.

------------------------


Zamračený Fred prešiel priamo k veci. „Môj priateľ Irvin súhlasil, že sa pokúsi uzdraviť tvojho brata osobne.“ Na slová môj priateľ dal špeciálny dôraz, ktorý priamo kričal, že vo veci nie je háčik, ale priam kotva ropného tankera. „Ty musíš rozhodnúť, či môže prísť.“
„Najradšej hneď,“ poponáhľal sa Dean s odpoveďou.
„Neponáhľaj sa tak, ešte nevieš o čo ide. Najskôr mi dáš slovo, že tento náš rozhovor si necháš pre seba.“
Dean prekvapene nadvihol obočie, ale prikývol. „Máš ho mať.“
„Môj priateľ,“ Fred znovu zdôraznil prvé dve slová, „ma požiadal, aby si som ti povedal dve veci. Keď ich zvážiš, tak mi povieš, ako si sa rozhodol. A do záznamu, nepáči sa mi, že ti to musím povedať. Po prvé, mám ti povedať, že je démon.“
Dean sa od prekvapenia zabudol nadýchnuť.
„A po druhé, že to nebude zadarmo.“
„Čo bude tvoj priateľ odo mňa chcieť?“ Dean zdôraznil tie isté slová ako Fred, na rozdiel od neho ale s tou najväčšou dávkou sarkazmu, akej bol v tej chvíli schopný.
„To už závisí od vašej dohody. Ale ... väčšinou berie päťtisíc a viac.“
„Prosím?!“
„Samozrejme, v hotovosti.“
Lovec príšer nemohol uveriť vlastným ušiam. „Démon, ktorý zachraňuje životy a nechá si za to platiť v hotovosti?“
„Každý musí platiť účty,“ otec Simmons bol zrejme realista, „ a takéto prachy sú nezdanené. Takže, čo mu mám povedať?“
Dean nazlostene rozhodil rukami. „Nemám na výber. Nech príde, zaplatím mu.“ Keď sa otočil na odchod, Fred ho chytil na rameno.
„Dean, viem, že si lovec a nepáči sa ti, že musíš prijať pomoc od démona. Ale varujem ťa ...“
Dean sa mu vytrhol. „Neboj sa, tvojmu priateľovi sa pod Bobbyho strechou nič nestane.“
„Toho sa nebojím, o jeho bezpečnosť sa postaráme my. Sľúbil si, že nikomu, ani svojmu bratovi nezopakuješ, čo tu bolo povedané. Opakujem sa, ale varujem ťa. Ak si neudržíš jazyk za zubami, nájdem si ťa. Nájdem si vás oboch.“ Studený tón urobil z tých slov smrteľne vážnu vyhrážku a Fredov výraz tváre potvrdil, že presne tak boli myslené. Dean sa namiesto odpovede len posmešne usmial a chcel bez slova odísť. Po pár krokoch si to rozmyslel a vrátil sa.
„Ja nemám na výber, môj brat zomiera, tak musím prijať pomoc aj od démona. Ty ale nemusíš! Tiež si lovec, ako môžeš niečo také dobrovoľne nazývať svojím priateľom? Musí ti byť predsa jasné, že ťa predá hoci za papierovú vreckovku, ak sa mu to bude hodiť.“ Fred neodpovedal.

„... takže, ako som povedal. Vŕbovú kôru variť asi tridsať minúť, ostané bylinky zaliať vriacou vodou a nechať vylúhovať len štvrťhodinu. Po scedení okamžite zmiešať. Najlepšie účinkuje teplý, ale v žiadnom prípade sa nesmie zohrievať. Ak všetko urobíte správne, mali by ste mať asi liter a pol lieku. Jedna dávka je približne pol šálky.“ Bobby, ako splnomocnený zapisovateľ, zúrivo zapisoval recept, ktorý mu diktoval telefón, položený na stole v pracovni. Fred sa snažil byť tiež užitočný.
„Irvin, keď liek nemôžeme zohriať, ako ho udržíme teplý?“
„Ak máte po ruke termosku, použite ju.“
„Jasné,“ zašomral Dean, sediaci na stole, „Bobby, máš termosku?“
„Nevyrušuj,“ odvrkol opýtaný, „píšem.“
„Prvú dávku podajte čo najskôr. Ostatné podľa potreby.“
„Ako zistíme, že ...?“
„Po podaní lieku paralýza vždy trochu ustúpi, ale potom prograduje. Budete mať desať dávok, musíte ich rozložiť na približne šestnásť hodín. Nezabudnite, že o pacienta sa musíte dobre postarať.“
Muži okolo stola si vymenili začudované pohľady, Sam na pohovke sa usmial, akože mu nič nechýba.
Telefón si počuteľne vzdychol. „To znamená, uložiť do pohodlnej postele, pretože už teraz nemôže poriadne chodiť.“
Dean hodil po bratovi nahnevaný pohľad. „Kedy si mi to chcel povedať?“ Sam sa previnilo zaškeril.
„Predtým samozrejme vyzuť, vyzliecť. Do postele dva vankúše, na uľahčenie dýchania. Udržiavať v teple. Dostatočný prísun tekutín, najmä vodu. V žiadnom prípade nesmie piť kávu, ani iné kofeínové nápoje. Nezabudnite si zaobstarať vyššiu, úzku umývateľnú nádobu. Najlepšie sklenenú.“
Bobby sa pri každej požiadavke mračil stále viac. Posledná ho už skutočne nahnevala.
„A to už na čo?“
„Nemôže poriadne chodiť. Ani do kúpeľne,“ vysvetlil telefón diskrétne. Na všetkých tvárach sa objavil rôzny stupeň znechutenia, Sam očervenel tak, že zahanbil aj logo Coca-coly.
„A ešte niečo. Pán Singer?“
„Bobby,“ znechutene zavrčal domáci pán.
„Bobby“, nehádal sa mobil, „je v dome miestnosť, kde sa dá vztýčiť bariéra proti echu?“
„Hej, aj s bariérou. Funguje spoľahlivo, len treba zavrieť dvere.“
„Dobre, ušetríme čas. Uložte Sama priamo tam a udržte ho nažive najbližších šestnásť hodín.“
Fred sa naklonil nad stôl a za všetkých položil desaťtisícovú otázku. „Koľko ti potrvá cesta sem?“
„Pätnásť hodín a štyridsaťpäť minút,“ odsekol telefón.
Bobby sa postavil. „Takže, páni, počuli ste. Do práce.“
Dean skĺzol zo stola. „Kde uložíme Sama?“
„Do krytu. Najskôr tam treba preniesť posteľ a potom jeho.“
„Brácho, brácho,“ zalamentoval Dean, „prečo akurát teba musel narásť taký kus?“
Bobby aktívne rozdelil prácu. Brada s bratom poslal doplniť zásoby, sám sa pustil do varenia lieku a Dean s Fredom s prekvapením zistili, že spolu sťahujú posteľ do krytu. Simmons bol miestnosťou nadšený.
„Pekný kúsok práce. Bobby má zmysel pre detail. Šalamúnov kľúč pred vchodom, ďalšia pasca na podlahe a pod vetrákom.“ Zabúchal päsťou na stenu. „Solídne železo. Čím je to natreté?“
Dean napravil posteľ. „Soľným náterom. Úplne ducho a démonovzdorné.“ Zarazil sa nad tým, čo práve povedal. „Nemôžeme tu uložiť Sama. Ten tvoj ... priateľ sa k nemu nedostane.“
„To je v poriadku. Jemu tieto veci nevadia.“
„Démon, ktorému nevadí pasca a je imúnny voči soli? Začínam byť zvedavý.“

teda to je zase super část takže on jim bude pomáhat démon - no to jsem fakt zvědavá, jak se s tím Dean ještě popere....no jak ho znám.... ale zdá se, že tomu fakt rozumí, tak doufám, že Sama zachrání...

aceras1: opět ti tleskám a doufám, že tu další část bude co nevidět...

aceras1: Jsem také zvědavá, co to bude za imunního démona.

Po víkende ďalší kúsok.

-------

„Á, čerstvá káva. Ďakujem, Bobby,“ Dean, sediaci pri Samovej posteli, sa pokúsil o vďačný úsmev, no zostalo len pri pokuse.
„Káva je pre mňa. Ty si choď na chvíľu ľahnúť,“ zavrátil ho starší lovec.
„Ešte nie je po večierke, zostanem tu so Samom.“
„Ako mu je?“
„Spí. Odkedy pije ten liek, necitlivosť postupuje pomalšie. Chvíľu mohol dokonca hýbať prstami na pravej ruke, ale okolo deviatej sa to znovu zhoršilo. Stále sa potí a kašeľ sa tiež trochu zhoršil, hlieny mu sťažujú dýchanie ...“
Domáci pán úspešne na stole medzi knihami našiel trochu miesta, kde mohol položiť kanvicu s kávou a šálky. „Dean, choď sa hore najesť, Brad doniesol z mesta čínu.“
„Ďakujem, nemám chuť.“
Skúsil to ešte raz. „Nechceš aspoň ...“
„Som v poriadku, ďakujem za opýtanie.“ Ľadové odmietnutie sprevádzal povestný Deanov tvrdý pohľad, ktorým ukončil diskusiu.
Bobby rozpačito stíchol a keďže ho nenapadlo nič, čo by mohol ešte povedať alebo urobiť, pobral sa k východu z krytu.
„Bobby, ďakujem, že sa staráš.“ Tieto slová boli vyslovené podstatne milším tónom a zároveň veľmi unavene. Teraz proste nemohol odísť. Vrátil sa ku stolu a nalial do oboch šálok kávu, jednu mu podal. Chvíľu mlčky popíjali horúci nápoj. Keď si Dean druhý krát spálil jazyk, odložil šálku.
„Bobby, ako dobre poznáš Freda Simmonsa?“
Táto otázka ho poriadne prekvapila. „Zvláštne, pred chvíľou sa on pýtal na vás.“
Dean sa neveselo uškrnul. „Zaujímalo ho niečo konkrétne?“
Bobby si v duchu zrekapituloval nedávny rozhovor v kuchyni. „Ani nie, pýtal sa na vás, akí ste, odkedy lovíte a tak. Vlastne, keby nebol taký napätý, povedal by som, že len chcel zahnať nudu. Vy spolu niečo máte?“
Dean neurčito pohol plecami, Bobby si ho nedôverčivo premeral a vzápätí mu docvaklo. „Niečo si mu sľúbil a teraz rozmýšľaš ako sa z toho vyvliecť!“
Jeho chlapec ani neprotestoval ani neprisvedčil.
„Dean, varujem ťa. Fred je síce pes, čo šteká, ale hryzie trikrát horšie ako šteká. Ak si mu sľúbil čokoľvek, mal by si to dodržať!“
„Nekrič, Bobby, zobudíš Sama.“ Dean rozhodne nevyzeral, že by si vzal varovanie k srdcu. „Čo o ňom vieš?“
Bobby sa poškrabal pod šiltovkou. „Dosť. Vyštudoval West Point, dlhé roky bol vojak z povolania, do výslužby išiel po ťažkom zranení ako plukovník. Loviť začal až po tom, spolu so synmi. Má štyroch synov a dve dcéry, jednu maličkú. Teraz si zarába ako bezpečnostný poradca. Rozhodne nie je hlúpy. Už v armáde bol vyhlásený taktik, v kritických situáciách nestráca hlavu, dá sa na neho spoľahnúť.“ Doplnil do šálok teplú kávu. „Ak by som mal ísť do akcie, bol by som rád, keby mi kryl chrbát.“
Dean udivene nadvihol obočie. „Až tak mu veríš?“
Teraz pokrčil plecami starší muž. „Už dokázal, že sa mu dá veriť a hlavu nemá len na ozdobu. Lovia predovšetkým upírov a sú v tom skutočne dobrí.“
Po krátkej odmlke sa mladší muž znova ozval. „Steven, ten chlapec, čo vieš o ňom?“
Odpoveď bola viac než opatrná. „Myslím, že Steven je ..... zvláštny.“
Dean spozornel. „Zvláštny? Myslíš, že zvláštny tak ako Sam a iné deti, ktoré sa stretli s tým žltookým parchantom?“
Bobby zakrútil hlavou. „Nie, Fred sa oženil s Melániou Tatonovou, sestrou Sharon Tatonovej. Vieš, kto je Sharon?“ Stačil jeden pohľad, aby si bol istý, že vo všeobecnom prehľade bratov Winchestrovcov chýba aj toto meno. „Sharon je telepatka, možno najlepšia v Štátoch. Okrem toho lieči, najmä duševné choroby a je aj celkom slušná čarodejka. Táto schopnosť sa v ich rodine dedí už po generácie. Steven ju asi tiež zdedil, začína sa prejavovať a chlapec nevie, čo má robiť. Prišli sem vraj nakúpiť súčiastky, ale v skutočnosti si sem Steven prišiel požičať knihy o mágii.“
„Páni.“ Dean vyzeral ohromený, ďalšiu jeho otázku prehlušil Samov záchvat kašľa. Bobby smutne pozoroval, ako sa starší brat, napriek jeho predošlému podpichovaniu, okamžite zmenil na schopnú sestričku. Keď mladší znova pokojne odpočíval, Bobby sa pobral na odchod.
„Nebudem ťa teraz prehovárať, Dean. Idem si ľahnúť a po polnoci ťa prídem vystriedať.“ Nepočkal na súhlas, vedel, že aj tak žiadny nepríde.
Minúty pomaly plynuli.

Bobby zívajúc vošiel do krytu, tých pár hodín spánku mu rozhodne nestačilo aj keď spal dlhšie, ako chcel. „Ako sa má Sam?“
Dean zdvihol hlavu od knihy. „Skoro pred hodinou dostal ďalšiu dávku, vykašlal hlieny a teraz spí. Dýcha stále ťažšie, nepáči sa mi to.“
Bledý, spotený Sam nevyzeral dobre a bledý, vyčerpaný Dean o nič lepšie.
„Ako sa máš ty?“
„Vynikajúco,“ ironická odpoveď prišla okamžite.
„Dean, sú skoro dve hodiny. Vystriedam ťa pri Samovi. Mal by si si na chvíľu ľahnúť. “
„To je dobré, nechce sa mi spať, “ Dean si unavene pretrel oči.
Bobby čosi neurčito zašomral, mechanicky začal upratovať malý stolík, stojaci pri stene vedľa visutého lôžka, mrzuto poskladal rezervnú prikrývku pohodenú na lôžku, naukladal voľné vankúše na kôpku. Celý čas bokom nahnevane pokukával po svojich chlapcoch a šomral si popod fúzy. Rozhodne nevyzeral, že chce opustiť miestnosť bez dobre mienenej prednášky na tému striedanie sa pri starostlivosti o pacienta. Dean sa rozhodol pre rýchly taktický ústup zo scény.
„Bobby, daj pozor na Sama, idem si von zavolať.“
„Nemusíš sa ponáhľať,“ zašomral Bobby za miznúcim tieňom vo dverách.
„Veď som ti povedal, že sa nemusíš ponáhľať,“ privítal Deana o pár minút rovnako mrzuto ako ho vyprevadil. „Čo si vybavil?“
Dean neskrýval sklamanie. „Nič, ta prekliata mrcha stále nedvíha.“
„A čo tvoji okrídlení priatelia?“
„To isté, len v bledomodrom, “ frustrácia zo staršieho Winchestra skoro tryskala. „Neviem, či mlčia kvôli nášmu poslednému rozhovoru, alebo kvôli tomu, že treba pomôcť Samovi.“
„Mal si si dať pozor na jazyk. Povedať Castielovmu šéfovi, že je zasratý parchant, asi nebolo to pravé orechové.“
„Bobby,“ Deanovi sa zvýšil tlak, „ten zmrd zo mňa urobil podnikový biely golierik. Viac ako tri týždne mal zo mňa kancelársku opicu! Ešte aj teraz mi je z toho na vracanie.“
„Upokoj sa, zobudíš Sama.“
Namiesto odpovede si Dean, ešte stále nahnevane, sadol na svoje miesto pri bratovej posteli. Bobby videl, že konverzácia uviazla na mŕtvom bode, tak sa vytratil do kuchyne. O chvíľu sa vrátil s plnou kanvicou a kôpkou sendvičov, všetko zložil na uprataný malý stolík. Ako predpokladal, adrenalín z miestnosti už vyprchal, nahradila ho únava. Vo všeobecnom chaose našiel dve použiteľné šálky, nalial kávu a zavelil.
„Dean, ku stolu.“
„Ďakujem, nemám chuť.“
„Netrep a poď sem, nebudem ťa obsluhovať.“
Dean neochotne podišiel ku stolíku, podozrievavo vzal do ruky sendvič, ovoňal ho a spýtavo pozrel na domáceho pána. „Chcem vôbec vedieť čo v tom je?“
Bobby použil svoj najvýhražnejší pohľad. „Zrazu si fajnovka? Kam ideš? Myslíš, že chcem mať omrvinky po celom kryte, “ zastavil Deana, ktorý sa chcel vrátiť na svoje miesto k Samovej posteli. „Sadni si sem a dojedz to. Odtiaľto na vidíš na Sama rovnako dobre, “ zarazil prípadné námietky, skôr ako ich dobrovoľný ošetrovateľ stačil vysloviť. Jedinú použiteľnú stoličku pri stolíku obsadil Bobby, na Deana zostalo miesto na visutom lôžku, oprel sa o naukladané vankúše. Podstatne pohodlnejšie sedenie ako na drevenej stoličke pri posteli. Aby neurazil kuchára, prinútil sa odhryznúť zo sendviča, chutil ako staré piliny s horčicou, a pomaly prežúval. Vankúše mu hriali chrbát a bolo tak pohodlné oprieť si hlavu, aspoň na minútu. Bobby pobavene sledoval ako márne bojuje so spánkom. Keď sa konečne uvoľnil, opatrne mu vzal z ruky načatý sendvič a prikryl ho.
Minúty pomaly plynuli.

Dovedela som sa nieco viac , a uz teraz sa neviem dockat pokracka

aceras1: Tak Dean nemá chuť na jídlo, ani na spánek, ale pak přece neodolal - je to jen člověk. A jak vyzvídal na Bobbym. Moc pěkné pokráčko.

teda to je super pokračko - já už se vážně nemůžu dočkat toho, co bude dál...doufám, že nás nenecháš dlouho čekat

a Dean je takový starostlivý - jako vždy - toto mám prostě ráda

Ešte kúsok čakania.


Potichu usrkával chladnúcu kávu, vychutnávajúc pár okamihov pokoja v tomto nekonečnom dni. Jeho chlapci spali. Cítil sa trochu nepatrične, akoby narušoval ich intimitu, keď tam tak sedel a strážil ich spánok. V myšlienkach sa dotkol Johna. Čo asi cítil, keď sa pozrel na svojich synov? Tiež by bol taký hrdý na mužov, čo z nich vyrástli? Po nespočetný krát zaľutoval, že mu osud nedoprial byť ich otcom. Oni dvaja boli to jediné, čo kedy niekomu závidel. Keby mal takého syna, ako je Dean ....
Sam zo sna zastonal, Dean sa okamžite strhol zo spánku. „Spal som,“ pretrel si oči, ešte nie celkom prebudený.
„Nie dosť,“ zahundral Bobby.
„Koľko som bol mimo?“
„Necelú hodinu.“
Samove stony sa zmenili na dusivý záchvat kašľa, Dean odhodil deku a v okamihu bol pri ňom, pripravený pomôcť. Bobby sledoval, ako šikovne pomáha bratovi vypiť ďalšiu dávku lieku, ako ho podopiera pri ďalšom záchvate kašľa, ako mu upravuje podušky. Bratská láska v praxi. Vzdychol si a išiel urobiť čo mohol, uvariť kávu.
Pri návrate našiel situáciu nezmenenú, mladšieho v posteli a staršieho vedľa neho. Tiež si sadol na svoje miesto, nalial do šálok čerstvú kávu a posunkom jednu ponúkol Deanovi.
„Nebudem ťa obsluhovať, poď si ju vziať.“ Starší Winchester nahodil výraz - druhý krát ma už nenachytáš a doniesol si k stolíku nepohodlnú stoličku. Prvú kávu vypil na dúšok, s druhou sa len pohrával. Bobby tieto príznaky dobre poznal. „Synak, nechceš mi niečo povedať?“ Pohľad na Deana v rozpakoch ho zvyčajne pobavil, nie však dnes. „No vysyp to už zo seba.“
Dean odložil šálku trochu prudšie ako bolo potrebné. „Nechcel som ťa s tým otravovať, ale..“ Bolo vidieť, že mu je to skutočne veľmi trápne. „Ten liečiteľ je vraj dosť drahý a chce prachy v hotovosti. Mne chvíľu potrvá, kým dám dokopy pár tisíc. Môžeš ma založiť ak bude treba?“
„Hej, to vieš, že hej,“ ubezpečil ho bez váhania Bobby a uškrnul sa, keď videl ako Deanovi spadol kameň zo srdca. Zvedavosť mu však nedala a podozrievavo sa spýtal. „Kde chceš zohnať hotovosť? Hádam nechceš ísť znova počítať karty do Rena?“
„Nie, do Rena nie, myslím skôr na Vegas.“
Nemohol uveriť tomu, čo práve počul. „Dean, priveľmi sa spoliehaš na svoje šťastie v kartách, raz sa ti to nevyplatí.“
Dean sa odzbrojujúco usmial. „Keď iba raz, to prežijem.“ Aby zabránil prednáške na tému nebezpečie hazardu, radšej zmenil tému. „Čo je to echo a prečo je dôležitá bariéra?“
Bobby sa dal nachytať. „Pri čarovaní vzniká niečo ako ozvena, ako keď hodíš do vody kameň a po hladine sa rozbehnú kruhy. Čím väčšie kúzlo, tým väčšie echo,“ naznačil posunkom. „Echo sa dá zachytiť a s troškou znalostí sa dá lokalizovať a rozoznať použité kúzlo. Bariéra zabráni echu uniknúť.“
„Myslíš, že démoni môžu zachytiť echo?“
„Hej, ak vedia ako na to, tak hej,“ Bobby nevyzeral byť znepokojený. „Kryt má dobrú bariéru, odtiaľto sa echo nedostane.“
„Hm,“ Dean rozhodne nebol spokojný, ale nechal to tak.
Minúty pomaly plynuli.

Prudko zdvihol hlavu až mu skoro spadla šiltovka. Z nepokojného spánku ho vytrhol ďalší Samov záchvat kašľa. Starší brat už bol pri ňom a pomáhal mu, nakoniec vložil pacientovi za chrbát ešte jeden vankúš. Sam v posteli skôr sedel ako ležal, jeho dýchaniu to však očividne pomohlo, znova zaspal. Dean sa vydal na svoju stošiestu obchôdzku krytu. Bobby si až teraz uvedomil, že vždy keď nechal chlapcov samých, počul staršieho chodiť dookola po miestnosti, tak ako teraz. Zrejme si neuvedomil, že domáci pán sa zobudil. Bobby nahnevaný sám na seba za to, že zaspal, prehovoril prudšie ako pôvodne chcel.
„Prestať tu chodiť ako mačka okolo horúcej kaše a vysyp už konečne, čo mi chceš povedať.“
Dean sa strhol. „Prečo myslíš, že ti chcem niečo povedať?“
„Ale no tak, odkedy ste prišli, si nervózny ako fretka. Aj slepý by zbadal, že sa niečo poriadne posralo. Čo ste zase vyviedli?“ Nepresvedčivý pokus o nevinný úsmev bol priznaním sám o sebe. Bobby posunkom zarazil ďalšie výhovorky. „Pravdu, Dean.“
„Nehnevaj sa, Bobby, ale ... teraz na to nie je vhodný čas.“
Starší muž preskočil pohľadom z jedného brata na druhého a späť.
„Sammy?“
Prázdny Deanov výraz bol dostatočnou odpoveďou a zároveň vyhlásením, že na túto tému diskusia nebude. Bobby fyzicky cítil ako mu stúpa krvný tlak. Zvyčajne rešpektoval Deanovo mlčanie ako jeho obvyklý spôsob vyrovnania sa s ťažkosťami, teraz však cítil, že je to zlé. Ak sa o tom jeho chlapec nedokáže ani zmieniť, tak dokonca veľmi zlé. Nepotreboval ani doktorát z psychológie, aby mu bolo jasné, že Sam urobil niečo, cez čo sa Dean nedokáže preniesť. V poslednom čase sa takáto situácia opakovala stále častejšie. O niektorých prešľapoch mladšieho Winchestra sa dozvedel, keď sa chlapci pred ním mimovoľne preriekli, niečo videl na vlastné oči, keď im pomáhal pri prípadoch. Nepochyboval, že vie len o zlomku toho, čo v sebe starší dusí. Po návrate z pekla sa Dean zmenil, ale už od prípadu so sirénou, sa Bobby nemohol zbaviť pocitu, že medzi bratmi sa stalo niečo, čo staršieho zranilo rovnako, ak nie viac, ako pobyt v pekle. Je na čase zamiešať sa do veci a skúsiť napraviť, čo sa dá. Priama cesta zlyhala, treba použiť obchvatný manéver. Bobby sa zamračil, až mu šiltovka skĺzla o pár čísel nižšie.
„Nepočul som odpoveď. Nespal si náhodou, kým tvoj brat ...?“ V prvej chvíli si myslel, že obchvat vyšiel. Dean sa zatváril ublížene, už – už sa chystal protestovať. Možno ho varoval Bobbyho prepiaty výraz, možno nezmyselnosť obvinenia, tak zavrel ústa a podozrievavo zúžil oči.
„Dobrý pokus, Bobby.“
Starší lovec v duchu zahrešil, rátal s tým, že po prebdenej noci nebude v strehu, ale prichytiť Deana nepripraveného, predsa len chcelo viac. Pomaly sa postavil, po spánku na stoličke cítil každý kĺb, vzal prázdnu kanvicu a pobral sa preč. Zostal len jeden spôsob ako zistiť pravdu, fyzické násilie. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. Na chodbe sa otočil. „Dean, môžeš na moment?“ Počkal, kým k nemu dôjde, chytil ho za rameno a tvrdo odstrčil k stene.
Prekvapený Dean sa ohradil. „Čo, do čerta ...“
Bobby ho nenechal dohovoriť. „Teraz mi povieš všetko, inak to z teba jednoducho vymlátim,“ výhražne zdvihol prázdnu kanvicu.
„Bobby, neblázni, mal by som byť so S....“
„Nevykrúcaj sa, vidíš na neho dobre aj odtiaľto. Nevynechal si v Samovom príbehu pár podrobností?“ Na strelu od boku trafil pozoruhodne presne, videl mu to v očiach. Pustil ho a odložil nešťastnú kanvicu. „Hovor, synak.“
Dean si prešiel rukou po tvári, nešťastný a vyčerpaný, predsa sa len pokúsil o úsmev. „Mal si pravdu, nevieš úplne všetko.“
„Tak teraz je čas napraviť to.“ Bobby sa musel nútiť do prísneho tónu.
„Povedali sme ti, že sme dnes pred obedom vystopovali hniezdo démonov. Nie je to celá pravda. Zaspali sme, tak sme sa išli najesť neskôr ako obyčajne. Keď sme vypadli z bistra, Sam sa na ulici otočil za dvoma chlápkami. Zavesil na nich a začal ich sledovať. Chcel som ho zastaviť, ale prehováral ma, že sú nebezpeční, že sú to démoni. Vieš, tá jeho finta, brácho teraz mi musíš veriť,“ slová z neho liezli len neochotne. „Sledovali sme ich na parkovisko, stretli sa s ďalším chlápkom. Pokecali a týpek vliezol do auta a zmizol,“ znovu sa odmlčal. „Na tom parkovisku sme sa dostali dosť blízko na to, aby som videl, že všetci traja mali chvíľu čierne oči. Chápeš?“
Bobby pokrútil hlavou, akože mu unikla pointa.
„Ja som dovtedy neveril, že má pravdu, že tí chlápkovia sú skutočne ...“ Rozpačito rozhodil rukami. „Sam to nemohol vedieť, jednoducho nebol spôsob, ako to mohol zistiť. Ale vedel to od prvého okamihu ako ich uvidel. Bolo to ako keby ich vycítil, alebo čo. Ako komixový hrdina,“ dodal s krivým úsmevom, nepodarený pokus o vtip.
Bobby cítil ako mu po chrbte prechádza mráz, nenapadlo ho nič, čo by mohol povedať.
Dean pokračoval tak ticho, že mu skoro nerozumel. „Neviem, čo sa s ním deje, tá jeho schopnosť ... ako keby bola stále silnejšia, možno preto, že ju využíval alebo ... Ja neviem... Bobby, šialene ma to desí. Čo mám robiť?“ Posledné slová povedal tak utrápene, že Bobby by dal veľa, keby vedel ako odpovedať na jeho otázku.
Ticho na chodbe narušil šramot z krytu, Sam sa prebudil. „Dean? Dean, si tu?“
Starší brat sa okamžite odlepil od steny. „Áno, Sammy, som tu.“
Minúty pomaly plynuli.

teda zase konec v tom nejnapínavějším - tato povídka je opravdu super a jak Dean má jedno tajemnství za druhým - no prostě super

už se těším na pokračování

aceras1: Vůbec se Deanovi nedivím, že z toho má špatný pocit. Ta Samova špatná schopnost se může jednoho dne pěkně zvrtnout.

Po víkende ďalší kúsok.




Všetko sa raz skončí, aj čakanie na zázrak. A je veľmi potešujúce, keď zázrak nakoniec dorazí, napríklad aj v zaprášenom sivom Lexuse. Drahé auto zastalo priamo pred domom, vodič vystúpil a zo zadného sedadla vzal stredne veľký čierny kufrík a športový vak. Bobby si ho hneď ohodnotil na mestského frajera. Postava ľahkého atléta, čierne značkové jeansy, kožená bunda, drahé botasky. Sebavedomie mu tiež nechýbalo, pobral sa k dverám ako na návšteve u dobrých priateľov. Majiteľ dverí zavrčal, potešený, že konečne našiel objekt na ktorom si môže vyliať všetky potláčané emócie. Pohol sa ku vchodu, odhodlaný vyhodiť nepozvaného návštevníka spôsobom, na ktorý do smrti nezabudne. Našťastie ho v poslednej sekunde predbehol vysmiaty Fred. Skoro vytrhol dvere z pántov a s roztiahnutým náručím zahlaholil.
„Irvin, to auto je fakt zázrak. Nečakali sme ťa skôr ako dve hodiny.“ Za otcom sa na chodbu prihrnuli aj synovia a návštevník išiel z objatia do objatia. Rozžiarený Simmons ho nakoniec pritiahol pred domáceho pána.
„Milujem, keď môj plán funguje. Bobby, to je Irvin. Irvin to je Bobby Singer.“
Rozhodol sa prehliadnuť, že návštevník sa nepredstavil aj priezviskom, natiahol ruku.
„Teší ma,“ a zdvihol oči k tvári, za akú by vraždil asi každý model na pánsku kozmetiku. Prekvapilo ho, aký je mladý, nemohol byť starší ako Dean. Zvláštne, napadlo ho, tí dvaja majú niečo spoločné, aj keď ... tmavé vlasy, svetlá pleť a sivé oči ničím staršieho Winchestra nepripomínali, zelená podliatina na lícnej kosti a kruhy pod očami už skôr.
„Potešenie je na mojej strane,“ mal príjemný hlas s ľahkým južanským prízvukom. „Prosím, kde je tu kúpeľňa? Potrebujem sa trochu opláchnuť, kým pôjdem za pacientom. Ach, aby som nezabudol. Brad,“ vytiahol z vrecka kľúče od auta, „mohol by si ho preparkovať? A pod predným sedadlom mám michigenské značky, vymeníš ich?“ Za ten ospravedlňujúci úsmev by ženy skákali z Golden Gate. „Cestou sem som porušil všetky rýchlostné predpisy, mám v pätách políciu minimálne z dvoch štátov. Budeš taký láskavý?“
„Žartuješ? Konečne sa môžem posadiť za volant poriadneho auta,“ nadšený Brad zhrabol kľúče a ufujazdil.
Hosť nestrácal zbytočne čas, zavesil bundu na vešiak, vysúkal si rukávy značkovej sivej košele, ľavé predlaktie mal obviazané širokým obväzom so zaschnutou krvavou škvrnou. „Tá kúpeľňa, prosím.“
„Počkaj moment,“ zastavil ho Fred, „čo tá ruka?“
„Nič, čo by stálo za reč.“
„Ako si k tomu prišiel?“
„Ako obvykle.“
„Aha, prečo si si to nevyliečil?“
„Mal som vybité baterky.“
„Teraz si na tom ako?“
„Nemaj obavy, zvládnem to.“
„Tak sa daj do poriadku,“ nenechal sa odbiť starostlivý otec rodiny.
„Momentálne mám inú prácu. Podľa vás ide o naliehavý prípad, takže sa nebudeme zdržovať zbytočnosťami a budeme sa venovať pacientovi.“ Ani na okamih neopustil konverzačný tón, ale ťažko postihnuteľný odtieň v hlase dokonale Freda odstavil. Bobby si opravil prvý dojem, tento mestský frajer síce vyzerá ako bábika vo výklade, ale teraz zabodoval. Možno skutočne prišiel čas na zázrak. Pobral sa oznámiť dobrú správu chlapcom do krytu.
Na počudovanie sa Dean netváril veľmi nadšene. „Bobby, zostaň tu chvíľku so Samom. Musím ... Potrebujem sa pozhovárať s tým liečiteľom.“ Zmizol tak rýchlo, že sa Bobby ani nestihol poriadne nadýchnuť. Celkom zbytočne upravil Samovi podušky, sadol si k nemu. A bol by dal veľa za to, keby mohol počuť rozhovor prebiehajúci v tej chvíli medzi štyrmi chladnými očami v najvzdialenejšom kúte pivnice.
„Som Dean Winchester.“
„Beriem na vedomie.“
„Ak ublížiš môjmu bratovi, tak ťa zabijem, aj keby to mala byť posledná vec v živote, čo urobím.“
„Mhm, nemyslíš, že ak by som chcel ublížiť tvojmu bratovi, tak sa sem nemusím obťažovať? Úplne by stačilo, keby som len zrušil hovor.“
Dean nemal náladu na prijímanie logických argumentov, tak len mechanicky prikývol. „Nehovor, že som ťa nevaroval.“
„Ďakujem za upozornenie.“ Druhá zmluvná strana tiež preferovala vecný rozhovor. „Dohodneme podmienky obchodu ihneď?“
„Ide o život môjho brata. Zaplatím ti, koľko budeš pýtať.“
„Podľa mojich skúseností, majú lovci zvyčajne hlboko do vrecka. Môžem snáď dúfať, že vy dvaja ste výnimka?“ Ironický tón otázky bol proste neprehliadnuteľný.
Dean cítil ako mu tuhnú svaly na tvári. „Povedal som, že zaplatím koľko bude treba.“
„Takže nie ste výnimka.“ To nebola otázka, ale konštatovanie. „V tomto prípade sa dohodneme na bartrovom obchode. A, aby som dodržal tradície, budem od teba žiadať tri veci.“
„Aké?“ Starší Winchester sa ani nepokúšal zamaskovať nedôveru. Keď počul, čo od neho démon žiada za bratovo uzdravenie, stratil na chvíľu reč a to sa mu teda nestávalo často.

aceras1: Podle popisu je Irvin docela pěknej kus chlapa, konkurence Deana. Tak a teď jsem jako na "trní" co po Deanovi žádá jako protislužbu.

teda co ten konec - jaké tři věci já si celou dobu myslela, že půjde o peníze a ty nejadnou tři věci - rychle koukej přidat další část, nebo to nevydržím

Som velmi zvedava na poziadavky Irvina

Prosím, ešte trošku trpezlivosti. Sľubujem, že aj na to dôjde.
Ďakujem za odozvy, aspoň viem, že to niekoho zaujíma.

aceras1:Tak máš novou fanynku Rozjela jsi to fakt parádně Ten Irvin mě docela zajímá Podle všeho fakt stojí za hřích A jsem napnutá jak kšandy, co za tři věci to chce

Tak, prvá vec je odhalená. Kto to tipoval?
---------



Po Deanovom návrate do krytu mu Bobby automaticky uvoľnil miesto pri bratovej posteli. Pár sekúnd v rozpakoch váhal, či odísť alebo zostať. Zvedavosť nakoniec zvíťazila. Aby náhodou neprekážal, usadil sa blízko vchodu. Odtiaľ mal dobrý výhľad na chodbu a na liečiteľa. Stál pred vchodom a zhlboka dýchal, ako keby si potreboval dodať odvahu na verejné vystúpenie. Pri vstupe do miestnosti zaváhal a pohľadom prebehol zariadenie. Bobby si všimol, že ruka, ktorou sa mladík oprel o dvere sa trochu chveje, pri pohľade na stropný otvor si vydýchol.
„Klaustrofóbia?“ spýtal sa ho Bobby s účasťou, všetky tieto príznaky dobre poznal.
„Zvládnem to,“ odpoveď už bola znova sebavedomá.
Z chodby sa ozval Fred, ktorý si zrejme nechcel nechať ujsť nezvyčajné divadlo. „Samozrejme, že to zvládneš. Si predsa profík. Neprišiel som o nič, pravda?“
„Nie, ešte som nezačal. Fred, keď už si tu, tak by si mohol pomôcť.“
„Samozrejme, stačí povedať ako.“
„Zostaneš pri dverách a keď ti poviem, tak ich zavrieš.“ Fred sa zatváril sklamane, ale poslušne prikývol a postavil sa k vchodu.
Liečiteľ sa usmial smerom k domácemu pánovi. „Bobby, bariéra je skvelá. Celá táto miestnosť ... klobúk dolu.“ Položil kufrík, ktorý si doniesol do krytu, vedľa stolíka. Ako sa ukázalo, mal v ňom dobre zásobenú lekárničku, z ktorej vybral tri fľaštičky z tmavého skla.
„Budem potrebovať vodu, nesladená minerálka bude stačiť.“
„Na stole je nejaká.“
„Vďaka,“ nalial do pohára vodu a pridal pár kvapiek z každej nádobky. Tekutina sa sfarbila na špinavozeleno. Asi si všimol zhnusené pohľady ostatných, pretože len tak mimochodom vysvetlil. „Nevyzerá síce veľmi vábne, ale je to vynikajúci liek na regeneráciu organizmu. Žiaľ, chutí presne tak hnusne ako vyzerá. A teraz k veci. Ako sa má pacient?“
Dean neskrýval nesympatie k mladému liečiteľovi ale správal sa disciplinovane. „Asi pred dvadsiatimi minútami dostal predposlednú dávku. Už si necíti skoro celé telo, dýcha len s ťažkosťami, nehovorí. Pred hodinou sa posťažoval, že všetko je zelenožlté. Celú noc sa veľmi potil a vykašliaval hlieny.“
„Klasický priebeh. Tak sa pozrieme ako na tom je.“ Dotkol sa Samovej ruky a hneď ju pustil, ako keby sa popálil.
„To tričko je jeho obľúbené?“ Bobby s Deanom si vymenili totálne nechápavé pohľady. „Čo prosím?“
„Pýtam sa, či k tomu tričku, čo má na sebe, má nejaký citový vzťah,“ ukázal rukou na Samove tričko so psíkom na hrudi.
„Potrebujem mať kontakt s časťou tela, ktorá ešte ako tak funguje.“ Obaja záporne pokrútili hlavami.
„Takže nebude vadiť, keď ....“ a roztrhol tričko jediným pohybom po celej dĺžke. Na zvuk trhanej látky sa Sam inštinktívne prebral, pokúsil sa pohnúť ale telo ho zradilo, liečiteľ ho okamžite podoprel.
„Kľud, všetko je v poriadku. Ešte moment a bude ti fajn. Teraz príde trošku nepríjemného mravenčenia a potom sa vyspíš,“ tichý pokojný tón mal na pacientka ukľudňujúci účinok.
„Sam, potrebujem, aby si si teraz ľahol, “ stále ho podopierajúc, posunkom ukázal Deanovi, aby odložil podušky z postele. Spoločne pacienta znova uložili, jeho dýchanie sa okamžite zhoršilo. Ďalším posunkom odohnal staršieho brata od postele. „Fred, zatvor dvere.“ Ani zaškrípanie železných dverí neprehlušilo Samove chrapľavé pokusy o nádych.
„Teraz sa ti trochu horšie dýcha, takže sa musíš sústrediť len na jednu vec, na dýchanie. Pomôžem ti,“ jemným tlakom prstov na Samovu hruď reguloval jeho dych. „Nádych, výdych, nádych, výdych,“ pokračoval tichým, takmer hypnotickým tónom. „Neexistuje nič iné, len tvoj dych, výdych, nádych.“ Lapanie po dychu sa trochu upokojilo, liečiteľ sa odmlčal, ale ďalej pokračoval v jemnej regulácii Samovho dychu. Netrpezlivý a hlavne nedôverčivý Dean sa už chcel spýtať, či to bude všetko, keď mu odzadu Bobby zakryl ústa. Liečiteľove ústa sa tichučko pohybovali, okolo ruky položenej na Samovom hrudníku sa utvorila takmer neviditeľná modravá žiara. Všetkým v kryte sa zdalo, ako by sa im vlasy na zátylku postavili dupkom a po obvode miestnosti prebehla modravá iskra. Sam sa zrazu s hlbokým nádychom posadil a kŕčovito sa rozkašľal. Dean sa vytrhol z Bobbyho zovretia a podoprel brata. Z druhej strany ho podoprel Irvin.
„Kľud, Sam, už budeš v poriadku. Fred, teraz už môžeš otvoriť dvere. Bobby, nejaký vankúš, prosím.“ Vzápätí pacient pohodlne polosedel opretý o kopu podušiek s liekom pri perách.
„Teraz vypi toto, nie je to chutné ale pomôže ti to.“ Kým stihol Dean zasiahnuť, Irvin obsah pohára prakticky nalial Samovi do úst. Postihnutý sa zatváril tak zhnusene, že na okamih vyzeral ako karikatúra seba samého. Liečiteľ nenechal žiadny priestor na prípadne sťažnosti.
„Sam, kým zaspíš, urob mi láskavosť,“ jemne chytil jeho pravú ruku. „Stisni mi prsty.“ Samove prsty sa obtočili okolo liečiteľových tak silno, že zjajkol.
„S citom, kamoš, teraz druhou rukou. A teraz pohni nohami,“ ponožky sa pod dekou zreteľne pohli.
„Akú farbu má moja košeľa?“
Samov hlas bol ešte trochu chrapľavý. „Sivá.“
„Všetko v poriadku, tu som skončil,“ Irvin uložil fľaštičky do kufríka a pobral sa ku dverám. Zastavil ho Deanov naštvaný hlas.
„Počkaj! To je všetko?“
Pri dverách sa pomaly otočil. „A čo by si ešte chcel? Ohňostroj?“ Skôr, než hroziaca konfrontácia vôbec začala, zasiahol zmierlivo Bobby.
„Nemôže sa niečo ... Myslím, či nehrozia nejaké komplikácie?“
„Komplikácie môžu nastať vždy. Ak nenastanú v najbližších šiestich hodinách, tak je mimo akéhokoľvek nebezpečenstva. Pravda, deň – dva bude ešte slabý a asi týždeň by sa mal šetriť. Predsa len, bola to ťažká otrava a telo potrebuje čas na regeneráciu. Teraz ho nechajte spať, keď sa prebudí dajte mu zjesť nejaké ľahké jedlo. Žiadna pizza alebo burger, ale rybu, kuracie a zeleninu. A hlavne veľa piť, voda, zelený čaj, nesladená minerálka, kávu až neskôr. Ešte nejaké otázky?“
Bobby by sa toho chcel spýtať ešte veľa, ale otázka znela tak unavene, že radšej rezignoval.
„Choď si radšej ľahnúť, rozprávať sa môžeme aj neskôr.“
Fred okamžite prikývol a ochranársky objal Irvina okolo pliec. „Poď, nájdem ti nejaké miesto, kde si trochu zdriemneš. Všetko ostatné môže počkať, veď ledva stojíš na nohách.“
Irvin neprítomne prikývol, akoby si len teraz uvedomil, aký je skutočne unavený a poslušne sa nechal odviesť. Dean prižmúrenými očami sledoval ako odchádzajú. Pôvodne ich chcel zastaviť, ale intenzívny až vlezlý pocit sympatie mu v tom na poslednú chvíľu zabránil. Démon či nedémon, od toho chlapíka bolo neskutočne milé, že sa sem trepal štrnásť hodín za volantom len preto aby zachránil Samovi život. Náklonnosť k démonovi, zrazu, tak ako sa zjavila aj zmizla. Zostalo len nejasné tušenie – niečo nie je v poriadku, prehlušené ohromným uľahčením, že Sam je v poriadku, pokojne oddychuje zo spánku, do tváre sa mu vracia farba a znova sa môže hýbať. Všetko ostatné je v tejto chvíli nepodstatné. Naozaj? Jeden problém je vyriešený, ďalší už čaká v rade na jeho pozornosť. V nekonečnom rade stále pribúdajúcich starostí. Prichytil sa, že skoro závidí bratovi tých pár hodí pokojného spánku. Rezignovane vzdychol, ešte si nemôže oddýchnuť, teba dokončiť obchod.
„Stalo sa niečo, synak?“ Strhol sa, keď ho Bobby oslovil, neuvedomil si, že ho celý čas sleduje.
„Nič, ja len ... Rozmýšľal som, čo ešte musím urobiť.“
„Teraz si musíš predovšetkým oddýchnuť. Vyzeráš ako duch, poriadne vyšťavený duch. Ja dám zatiaľ pozor na Sama.“
„Neskôr,“ odtušil a aby predišiel ďalším dobre mieneným príkazom, radšej prešiel do útoku. „Bobby, prečo si tomu chlapovi ponúkol posteľ?“ Bobby prekvapene zažmurkal. Dean si s oneskorením uvedomil, ako nemiestne vyznela jeho otázka.
„Vieš ako to myslím. Prečo si ho zdržal? Veď je to arogantný hajzel s ksichtom ako bábika od Matela!“
Z miesta kde stál Bobby sa k Deanovi ticho donieslo „Pravý sa ozval.“ Nebol si celkom istý, či počul dobre, tak radšej poznámku ignoroval.
Starší lovec pokrútil hlavou. „Počul si, musíme počkať ešte šesť hodín, kým bude isté, že Sammy je úplne v poriadku. Ak sa môže niečo stať, čokoľvek, budem radšej ak tu ešte bude.“
Dean prikývol, prijímajúc logický argument. „Čo si o tom myslíš?“
„O čom?“
„O všetkom,“ pokrčil plecami.
Bobby sa poškrabal pod šiltovkou. „Myslím, že Fred k nám nebol celkom úprimný. Budem s ním musieť asi hodiť reč.“ Dean spýtavo zdvihol obočie.
„Ten chlapec nie je liečiteľ.“ Dean mimovoľne zatajil dych, Bobby si nič nevšimol a pokračoval ďalej. „Je to vysoko karátový čarodej.“ Tak toto Deanovi vyrazilo dych naozaj.
„Ako si na to prišiel?“
„Vieš ako vyzerá uzdravovací rituál u šamana alebo u bylinkárky. Zložité obrazce, veľa rekvizít a dymu. Tento chlapec sem nakráčal a za päť minút bol hotový aj s cestou. Uzdravil Sama, a že už bol na tom fakt zle, a len tak mimochodom, mi skoro strhol bariéru. Stavím sa, že by zbúral celý tento dom len lusknutím prstov. Vieš aké silné kúzlo to muselo byť, keď sme videli echo?“ Bobby nečakal odpoveď na svoju rečnícku otázku, pragmaticky zmenil tému. „Mimochodom, Dean, koľko ťa bude stáť táto službička?“ Na túto otázku už odpoveď čakal. Keď sa Dean nehrnul odpovedať, podpichol ho. „Nechceš sa podeliť s triedou?“
„Nie koľko ale čo? Chce preskúmať náš špeciálny nôž.“
„Aha, no ... To si z toho vyviazol dosť lacno.“
Dean sa zatváril neurčito. „Možno. Bobby, zostaň tu chvíľu so Samom. Hneď som nazad.“
„Hej, nemusíš sa ponáhľať.“

O poschodie vyššie Dean vpadol priamo do rozhorčenej debaty. Zhodnotil situáciu, najbezpečnejšie bolo pripojiť sa k mlčiacemu obecenstvu, Stevenovi. Fred mal rovnako realistický pohľad na vec ako Bobby.
„Irvin, musíš tu ostať aspoň šesť hodín, kým si nebudeme celkom istí, že Sam bude celkom určite v poriadku. Ak by sa niečo stalo, my si s tým nebudeme vedieť poradiť. Keď už tu musíš, byť tak ten čas môžeš využiť na to aby si sa vyspal.“
„Fred, už tretí krát ti hovorím, že nemôžem, nie je to bezpečné.“
„Kde budeš vo väčšom bezpečí ako v dome s piatimi lovcami, Sama ani nerátam.“
„Nie je to bezpečné pre vás.“
„S touto pesničkou na mňa nechoď. To, že si tu pár hodín pospíš, nás nijako neohrozí.“ Rozrušený Fred medzi rečou chytil Irvina za rameno, ako keby sa bál, že mu ujde.
„Nikdy nevieš. A mimochodom, Fred, aspoň hodinu sa tu musím zdržať, kým nepreskúmam ten nôž. Takže ma môžeš pustiť, neujdem ti.“
„Na to sa nespoľahnem,“ zavrčal Fred a chytil ho aj za druhé rameno. Dean znovu pocítil silnú sympatiu k chlápkovi v nezávideniahodnej situácii.
„Irvin, teraz čestne, kedy si naposledy spal?“
Opýtaný úsmevne predstieral, že rozmýšľa. „Koľko je hodín?“
Fred nemal náladu na žarty a poriadne ho potriasol. „Irvin, kedy?“
„Fred, to bolí,“ ohradil sa dotknuto. „V sobotu,“ rýchlo vyhŕkol, keď videl, že Fred sa zamračil ešte o číslo viac, ale ďalšiemu potraseniu sa aj tak nevyhol.
„Ty blázon, je štvrtok! Si tak unavený, že nedokážeš ani poriadne stáť na nohách. V takomto stave si nemôžeš sadnúť za volant, ešte niekoho zabiješ,“ rozrušený stále dvíhal hlas, na konci už skoro kričal.
„Ten motel, ktorý si spomínal?“
Hodil plecom „Chcel som si trochu pospať, keď ste zavolali.“
„Namiesto toho si prišiel sem. Keby som to vedel ... čo už.“ Preletel po všetkých troch pohľadom. „Ty,“ ukázal na Irvina, „teraz pôjdeš spať. Ty,“ ukázal na Stevena, „zostaneš tu a budeš strážiť. Ty,“ ukázal na Deana, „pôjdeš dolu k bratovi a zostaneš tam. Bobby už dá na vás dvoch pozor.“ Z troch strán sa okamžite ozvali protesty.
„Ticho, mládež,“ zhúkol bývalý plukovník. „Nechcem už od vás počuť nič iné ako – áno, pane a chcem vidieť pohyb! Tak bude to?!“
„Áno, pane,“ ozvalo sa unisono.
„Splňte rozkaz, a na teba dohliadnem sám!“ Doslova odvliekol Irvina hore schodmi.
Dean zarazene pozrel na Stevena. „Takýto je vždy?“
„Nie, len keď sa v jeho prítomnosti niekto správa hlúpo.“
„Ach, ešteže sa to netýka mňa.“ Steven nepovažoval za potrebné komentovať Deanov sebaistý úsmev, ktorý aj tak veľmi rýchlo zmizol. Náklonnosť k démonovi vystriedal hnev ešte skôr ako odchádzajúca dvojica došla do stredu schodišťa. Opäť. Zmätený, ale hlavne nazlostený, lovec si chcel od manipulátora vyžiadať vysvetlenie, ako ale najmä prečo, s ním ten bastard manipuluje. Zastavilo ho tiché : „Nie.“ A ruka položená na jeho predlaktí, Steven.
„Prosím?“
„Nemá zmysel, aby si za ním išiel. Nerobí to schválne, keď je unavený, tak to zabúda maskovať.“
„Prosím?“ zopakoval nanajvýš zmätený Dean.
„Hneváš sa, pretože si myslíš, že Irvin manipuluje tvojimi pocitmi, však?
„Ako to vieš? Ty čítaš myšlienky?“
„Nie, viem to, pretože som to sám zažil a pretože vidím tvoju auru.“
„Moju čo?! .... O čom to hovoríš?“
Steven sa veľmi ostýchavo usmial, zrejme bolo pre neho ťažké rozprávať o tejto téme pred cudzím človekom. „Ja ... Dokážem vidieť auru, to je akési energetické pole okolo živých bytostí. Neviem, ako ju vnímajú iní, ale ja ju vidím ako ... ako ... neviem to presne popísať ... ako polárnu žiaru okolo tvojho tela. Každý má inú auru, rôzna intenzita, farby, šírka ... dajú sa z nej vyčítať tvoje nálady, vitalita a tak ...“
„Aha, tak preto si vedel, že Sam ...“
„Áno, jeho aura mizla ako ľad v prehriatej miestnosti.“
„A ako si vedel, že ja ...“
„Emócie majú svoje farby, nepoznám význam všetkých, ale hnev rozoznám celkom bezpečne. A okrem toho, tiež som cítil, že si Irvin nedal pozor. Viem, ako to vie jedného nahnevať.“
Dean cítil, že tieto informácie jeho unavený mozog hneď tak nespracuje, ale zvedavosť zvíťazila. „Mohol by si mi vysvetliť jedno?“ Steven prikývol.
„Čo je to TO, o ktorom tu stále hovoríš?“
„Predsa DAR,“ vysvetlil chlapec samozrejme, akoby každý musel vedieť o čom sa rozprávajú. Napriek tomu Dean nepochopil. „Dar?“
„Dar. Nadprirodzené schopnosti, možnosť narábať so silou priamo, čarovať, vidieť nadprirodzené veci, využívať mágiu. Je veľa spôsobov ako sa dá využiť..“ Steven vyzeral skutočne prekvapený. „Ty by si to predsa mal vedieť. Veď ho máš tiež.“
„Čo to pletieš? Ja nič nemám, som úplne normálny!“
Chlapec ustúpil o dva kroky. „Dean, som celkom istý. Vidím to!“
Dean Winchester druhýkrát v priebehu jednej hodiny stratil reč.
„Ty si to nevedel,“ skonštatoval Steven, úplne vyvedený z miery.

aceras1: Tak o tom noži, to jsem nepředpokládala. Ale teď si zkusím tipnout, jestli jedna z těch dvou dalších věcí nebude, aby se Dean vzdal něčeho o čem nemá ani ponětí. Myslím tu jeho skrytou schopnost a tím by Irvin ještě tu svoji posílil. Nedočkavě čekám na další pokráčko.

aceras1: Tak tu první věc, tu bych teda taky neuhádla, i když je to celkem pochopitelné A souhlasím s Jančou, že ta druhá věc by mohl být ten Deanův dar. Ale jaký dar to je, že o něm Dean neví? No, to že ten jeho pohled mě dokáže zabít... to asi ví

Po víkende aspoň krátky kúsok. Počas týždňa možno viac.
Nechcem vám kaziť prekvapenie.
Ako povedal nemenovaný klasik (Gabriel) : Ja to už viem a vy sa to dozviete.
------

Ani nevedel ako sa dostal do kuchyne, prebrala ho až studená voda, ktorou si opláchol tvár. Ďalšia dávka studenej vody mu pomohla prekonať šok natoľko, že bol schopný pokračovať v rozhovore.
„Počať, počkať, čo sa mi tu snažíš nahovoriť? Ja nie som žiadny prekliaty čarodej ani iný mutant.“ Otázka vyznela útočnejšie ako chcel.
Steven vyzeral, akoby sa nevedel rozhodnúť či má byť pripravený podať prvú pomoc alebo zvoliť rýchly únik z nebezpečnej zóny. „O nič sa nesnažím, len som ti povedal čo vidím. Keď nechceš, mne veriť nemusíš ...“
Dean mu skočil do reči. „Nemám ani ten najmenší dôkaz, prečo by som ti mal veriť, že som nejaký poondiaty exot.“
Urazený Steven zvýšil hlas. „Dôkaz máš, cítil si prítomnosť Irvinových schopností! To dokážu len ľudia, ktorí sami majú podobné schopnosti, ako ty alebo ja. To, že ja vidím stopy mágie v tvojej aure je len čerešnička na zmrzline.“
Paradoxne, chlapcovo rozčúlenie pomohla Deanovi dostať svoje emócie opäť pod kontrolu. Pre istotu ešte párkrát ešte prepochodoval kuchyňu, kým sa už pokojnejšie spýtal. „Stopy mágie v mojej aure?“
Stevenovi odľahlo, že rozhovor sa dostal do pokojnejších vôd. „Hej, každý so schopnosťami má takéto stopy tvoje sú dosť ťažko rozoznateľné. Keby si nereagoval na Irvina, ani by som ich nespozoroval.“
Dean nahodil odmietavý poloúsmev. „Ja rozhodne mágiu nijako nevyužívam.“
„Každý kto vie čítať a má potrebné veci môže urobiť kúzlo.“
„No, pár krát už som .... ale to neznamená, že mám nejaké poondiate schopnosti.“
„Teta Sharon mi povedala, že svoje schopnosti môže človek využívať aj keď o nich nevie. Najčastejšie využíva šiesty zmysel, intuíciu. Nikdy sa ti nestalo, že navonok bolo všetko v poriadku ale ty si vedel, určite vedel, že niečo je veľmi zle?“
Dean sa pochybovačne usmial. „To sa stáva každému.“
Steven na neho dosť zvláštne pozrel. „Naozaj?“
Radšej prehodil výhybku. „Čo všetko vieš o týchto veciach? Mágia a tak ....“
„Nie veľa,“ priznal sa chlapec dosť neochotne. „Ja s tým len začínam. Niečo mi povedala teta Sharon, keď som mal prvý krát ... podobný problém ako ty.“
Dean sa povzbudzujúco usmial. „Počúvam.“
„Vystopovali sme hniezdo upírov a bolo ich tam viac, ako sme čakali. Irvin musel zasiahnuť, čaroval a držal nám ich od tela, kým sme ich všetkých nedostali. Ale pár z nás to aj tak škaredo schytalo, Irvin všetkých hneď dal dokopy. Potom ocko doniesol Stuarta. Skoro mu vytrhli všetky vnútornosti, brucho mal celé rozpárané, mysleli sme, že ho stratíme. Strašne krvácal.“ Steven prehltol a odmlčal sa, Dean súcitne počkal, kým sa upokojí, tak aby mohol pokračovať.
„Irvin ho uzdravil, potom sa zosypal, bol taký vyčerpaný, že stratil vedomie. Vtedy som to cítil prvý krát, nevedel som prečo ani ... vlastne, nevedel som nič. Potom mi teta Sharon vysvetlila pár vecí o mágii. Že keď niekoho takto cítiš, idete na rovnakej vlnovej dĺžke.“
„Na rovnakej vlnovej dĺžke? My dvaja a on?“ Jednoducho tomu nemohol veriť. „Steven, ty predsa vieš čo je ten chlapík zač?“
„Hej, hovorí o sebe, že je démon. No, ja neviem ... Jeho aura je veľmi zvláštna, nevyzerá ako démonská, ale ani ako u iných ľudí. Celá tá vec okolo neho je veľmi čudná. Teta mu dôveruje a odporučila ho aj ockovi. Ona je zvyčajne v takýchto veciach veľmi opatrná. Môže čítať myšlienky, to vieš, že?“
Dean neurčito zamrvil ramenami.
„Vtedy mi vysvetlila, že je to podobne ako s magnetmi, len naopak. Ako ti to mám vysvetliť?“ Rečnícka otázka zostala bez odpovede, tak Steven pokračoval. „Magnety sa rovnakými pólmi odpudzujú. Ľudia so schopnosťami sa priťahajú v tom prípade, keď používajú mágiu rovnakým spôsobom. Ak ju používajú na konanie dobra, tak sú im sympatickí tí, čo ju tiež tak využívajú.“
„To znie ako poriadna blbosť.“
Teraz sa mu podarilo chlapca skutočne nahnevať. „Keď mi neveríš, tak zo mňa nevyťahuj rozumy! Nájdi si to sám, Bobby má dobrú knižnicu.“ Urazene sa otočil k oknu, skôr než sa Dean stačil ospravedlniť, otočil sa späť k nemu. „Mal by si ísť dolu. Ocko príde skontrolovať, či sme splnili rozkaz.“ Znova sa zahľadel von z okna, prednáška skončila.
V kryte ho Bobby privítal otázkou. „Čo to tam hore bol za krik?“ V skratke mu zopakoval rozhovor so Stevenom.
„Čo si o tom myslíš, Bobby?“
Domáci pán sa poškrabal pod šiltovkou. „Myslím, že Steven ešte nevie čo so sebou. Mladý vidí aj to, čo nie je. Na každého lovca sa časom nalepí nejaká tá magická špina. To nič neznamená.“
Dean si uľahčene vydýchol. „No, jeden exot v rodine stačí, že?“
Bobby hodil na vyškereného hosťa znechutený pohľad. „Sklapni a radšej zalez!“ Ukázal smerom k pripravenému lôžku. „A tento krát nestrpím žiadne výhovorky.“
Tak sklapol, ale nazaliezol.