Druhé stretnutie.

Takže sľúbený kúsok.
Originálne nazvaný :




Prebral ho chlad. A vlhko. Ležal na ľavom boku. Asi už dlhšie, rifle a košeľu mal prevlhnuté. Nemal oblečenú aj bundu? Tepavá bolesť hlavy mu nedovoľovala jasne myslieť. Zo zachlpeného chumáča vaty, ktorý ešte včera fungoval ako inteligentný mozog, sa namáhavo predierali otázky.
Kde som? Ako som sa sem dostal? A hlavne : Čo sa, do čerta, stalo?
Pekne postupne!
Ticho, len niekde na ľavo od jeho hlavy kvapkala voda. Pomaly, ako keby sa vynárala zo sirupu, k nemu priplávala myšlienka. Osemdesiat percent o svojom okolí človek získava zrakom.
Otvoril oči. Aspoň si myslel, že otvoril oči. Nič! Žiadny rozdiel. Jednoducho tma! Ďalšia myšlienka priletela na krídlach paniky.
Som slepý?!
Nepremyslený pokus o rýchle posadenie sa bol odmenený ďalšou dávkou bezvedomia.
Druhé prebudenie, žiadna sláva. Bolo mu zima, bolela ho hlava, v ústach mal sucho. Zaregistroval len jediné zlepšenie. Vata v hlave začínala nadobúdať pôvodnú konzistenciu. Najzávažnejší problém sa zredukoval na dve možnosti. Buď oslepol, alebo je okolo neho jednoducho tma. Otvoril oči, nič, žiadny rozdiel. Takže ... použil ostatné zmysly. Sluch - ticho, len niekde na ľavo od jeho hlavy kvapkala voda. Čuch - vzduch bol cítiť potuchlinou, vlhkom a trochu plesňou. Hmat - cítil pod rukou skalu? Aby si bol istý, trochu pohol rukou. Ozvalo sa zarinčanie kovovej reťaze. Stuhol. Žiadna reakcia, voda ďalej kvapkala do ticha. Pomaly sa obrátil na chrbát, kov sa znovu ozval pri dotyku s podlahou. Ľavá ruka mu potvrdila, čo už tušil. Okolo pravého zápästia mal široký kovový náramok spojený s reťazou. Poplašené otázky sa vrátili.
Kto? Ako? Prečo? Kedy? Kde?
Zhlboka sa nadýchol. Teraz si nemohol dovoliť žiadnu paniku. Chytil sa poslednej otázky.
Kde?
Pomaly sa posadil. Šlo to, aj keď hlava bolestivo protestovala. Natiahol ruky a snažil sa ohmatať čo najviac z priestoru okolo seba. Prvý dojem bol správny – skala. Možno jaskyňa? Opracované kamene boli od seba oddelené úzkymi rovnými plôškami. Malta. Takže skôr pivnica. Mykol reťazou. Držala, na druhom konci bola o niečo pripevnená. Hmat potvrdil logickú domnienku. Končila na kovovom kruhu zapustenom v stene. Väzenie. Možno nebol jediný hosť. Čo sa hovorí v takých prípadoch?
Skúsil : „Haló?“
Z úst vyšiel pridusený chrapot. Odkašľal si, bolo to lepšie.
„Haló! Je tu niekto?“
Ticho, len niekde za ním pomaly kvapkala voda. Kto by tu asi tak mohol byť?
„Dean!“
Bol predsa s Deanom, pracovali spolu na prípade! Skúsil to znova, najskôr opatrne.
„Dean, počuješ ma? Si tu niekde?“
Ticho, len niekde za ním pomaly kvapkala voda. Teraz už kričal z plného hrdla.
„Dean, odpovedz mi!“
Ticho, len niekde za ním pomaly kvapkala voda.
„Dean,“ posledný pokus bol už len vzlyk. Bez odpovede.
Sedel tu sám, v tme, bezmocný. Otázky sa vrátili.
Kto? Ako? Prečo? Kvôli poslednému prípadu? Oprel si boľavú hlavu o stenu. Čo sa vlastne stalo?


Ten motel bol skutočne úbohý. Ako poznamenal Dean : „Jediná vec, za ktorú sa oplatilo zaplatiť, bola teplá sprcha.“ Sam súhlasil, čím skôr vypadnú, tým lepšie. Starší brat mal rovnaký názor.
„Zbaľ si veci, ja zoženiem nejaké jedlo a vypadneme.“
Pár sekúnd po tom, čo osamel, zazvonil mobil. Hodil pohľad na displej a prijal hovor.
„Ahoj, Bobby.“
„Nezobudil som vás, chlapci?“
„Nie, balím a Dean išiel po jedlo.“
„Ako sa máš?“
„Fajn.“ Teraz už dobre, keď sú znova spolu. Oficiálne to bol jeho nápad, skončiť s lovením. Ale, do čerta, nemyslel to úplne vážne. Chcel, aby ho Dean prehováral, hádal sa s ním, možno by prijal aj ručnú výmenu názorov. Všetko by bolo lepšie ako ten zranený odstup, ktorý k nemu zachovával. To, že ho zavolal nazad, bola jediná dobrá správa od spustenia apokalypsy.
„Ako sa darí tebe, Bobby?“
„Trochu ma svrbia kolieska na vozíku, inak sa mám fajn.“ Bobby vyťahoval sarkazmus pri každej zmienke o jeho zdraví. „Dean?“
„Jednoduchšiu otázku nemáš?“
„Je to až také zlé?“
Sam si zahryzol do pery. „Bobby, dúfam, že sa mýlim, ale myslím, že kým lovil sám, tak sa stalo niečo zlé.“
„Nenapínaj ma, synak!“
„Myslím, že Deanovi niekto alebo niečo pripomenulo jeho pobyt ... Veď vieš.“
„V pekle,“ Bobby bral situáciu vážne. „Prečo myslíš?“
„Snaží sa to skrývať, ale je presne taký istý ako vlani, keď sa vrátil. Skoro nehovorí, pije a vrátili sa nočné mory. Celú noc cestuje po posteli.“
„Hovoril si s ním o tom?“
„Skúsil som to, skutočne. Pozrel na mňa, ako by som hovoril po čínsky. Potom zdvihol telefón a objednal pizzu.“
„Veľmi si sa nenamáhal.“
„Skúsil som to ešte raz. Buchol dvermi a vrátil sa po dvoch hodinách. Bobby, ja viem, že to nestačí, ale sme spolu len pár dní, nechcem priveľmi tlačiť na pílu. Možno by nám pomohlo, keby sme mali nejaký prípad.“
„Preto som zavolal. Jeden pre vás mám.“
Dean doniesol niekoľko čokoládových tyčiniek z pumpy. „Najeme sa cestou. Na okolí nie je nič, čo by stálo za sústo.“
„Kam chceš ísť?“
„To je jedno, hlavne preč odtiaľto.“
„Môžeme ísť na juh, Florida.“
Dean zdvihol obočie.
„Volal Bobby, má pre nás prípad.“
„Počúvam.“
„Strašidelný dom v Baldwine. Podľa viacerých zdrojov v dome na predmestí straší. Typické príznaky – pohybujúci sa nábytok, závany studeného vzduchu v miestnostiach, blikajúce svetlá, zvláštne zvuky v stenách.“
Starší brat prejavil záujem. „Možno bludný duch.“
Sam pokrčil ramenami. „Možno niečo horšie. V posledných dňoch tam zmizli traja lovci.“
Dean spýtavo pozrel na brata.
„Obetí je viac, ale poslední traja boli lovci. Bobby si je istý, overil si to. Chce, aby sme sa na to pozreli my.“
„Dobre, poďme.“
[center]

toto je naozaj uzasne strasne a mi pacia tvoje poviedky len v tom pokracuj lebo uz som v napati ze co sa stalo samovi

aceras1: jsem opravu ráda, že ve psaní pokračuješ - toto vypadá opravdu zajímavě.....takže moc se těším na další kousek

Rozvíjí se to dobře. Jsem zvědavá, jak se Sam do té šlamastyky dostal. Takže už se těším na pokračování

aceras1: Díky za novou povídku. Pěkně to mezi bratry skřípe. Sam je na tom dost špatně. Jen aby Dean na tom nebyl ještě hůř a neležel někde s rozbitou hlavou.

Ďakujem, za milé slová aj za trpezlivosť.
----------

Dean šoféroval, Sam sa venoval výskumu. Internet potvrdil všetko, čo vedel od Bobbyho. Prvou obeťou sa stala rodina, ktorá sa nasťahovala do domu pred tromi mesiacmi. Otec, matka a dve malé deti. V dome zostali všetky ich veci, auto stálo pri dome. Polícia nezistila nič. O šesť týždňov zmizla druhá rodina podobným spôsobom. Dom sa na chvíľu stal turistickou atrakciou. Po nevysvetlenom zmiznutí dvoch turistov, polícia dom uzavrela.
„Čo si zistil o tých dvoch zmiznutých rodinách?“
„Počkaj,“ Sam otvoril príslušný súbor v notebooku, „pred zhruba tromi mesiacmi sa do domu nasťahovali Smithovci, John a Jane, malý John a malá Jane z Walcottu vo Wyomingu. V dome nebývali ani týždeň, zmizli bez stopy. Tu píšu, že boli obľúbení u susedov.“
„Hm, pokračuj.“
„Druhá rodina, Joe Jones, manželka Mary a malý Joe, sa prisťahovala z Tripleru vo Wisconsine. Ten istý príbeh, žiadne známky násilného vniknutia, v dome bol poriadok, auto v garáži. Rodina zmizla bez stopy.“
„Turisti?“
„Jeff Beck a Bill Flex, Jacksonville, využili krátke obdobie, keď majiteľ domu, firma Real estate, limited, umožnila do domu vstup verejnosti. Pravdaže, vyberali vstupné. Podľa tohto článku, záujem nebol veľký. Pár zvedavcov sa však našlo. Zmiznutie nahlásili kamaráti, s ktorými boli na výlete. Boli si istí, že tí dvaja zmizli v strašidelnom dome. Nikto ich už nevidel a domov sa nevrátili.“
„Lovci?“
„Jim Sanderson, Owen Woll a Edgar Lowry. O tých som nikde nič nenašiel. Zmiznutie Jima Sandersona a Owena Woola nahlásila polícii Jimova manželka pred desiatimi dňami. Policajti sa nepretrhli, tak zavolala Bobbymu. Bobby zistil, čo mohol, potom kontaktoval Edgara. Ten sa vydal po stope. Posledný krát sa ozval pred piatimi,“ pozrel na hodinky, „pred šiestimi dňami. Do hotela sa nevrátil, telefón nedvíha.“
„Ich autá?“
„Prosím,“ nepochopil Sam.
„Nenašli sa ani ich autá? Tri opustené autá si predsa niekto musel všimnúť.“
„Dve.“
„Čo?“
„Len dve opustené autá. Jim a Owen, pracovali spolu.“
„Aj tak, urob mi láskavosť a zisti, či sa nenašli dve opustené autá s arzenálom v kufroch.“
Po dvoch hodinách sa Sam vzdal. „Nič.“
„Poobzeráme sa na mieste.“ Dean sa zamyslel.
Sam preložil počítač na zadné sedadlo. „Nechceš vymeniť za volantom?“
„Nie.“
„Tak ja si trochu zdriemnem.“
O pár hodín neskôr štuchol Dean brata do pleca. „Vstávaj!“
„Chceš sa vymeniť?“
„Nie, sme na mieste. Nahoď sa do kostolného, pozhovárame sa s miestnymi strážcami poriadku.“
„Dean?“
„Čo?“
„Nechceš sa najskôr trochu vyspať? Šoféroval si celú noc.“
„Pár malomestských policajtov hádam zvládnem.“ Chladný tón odpovede nabádal k opatrnosti. Sam pochopil.
„Ktorý preukaz si mám vziať?“
„FBI, agent.“

„Tak to som teda nečakal!“ Sklamaný Sam spustil hneď, ako sa dostali pred budovu policajnej stanice. „Za tri mesiace im tu zmizlo dvanásť ľudí! A oni? Nemáme dosť dôkazov, že tí ľudia tam skutočne zmizli,“ verne napodobnil okrúhlučkého, staršieho policajta, s ktorým práve dohovorili. „Môže to byť len reklamný trik. Tých nahlásených zmiznutých turistov vlastne nikto nevidel. Troch vraj zmiznutých zvedavcov tiež nie. Do čerta, ale my vieme, že tam tí zvedavci,“ ironicky zvýraznil, „boli a že tam zmizli.“ Vlastný monológ ho strhol natoľko, že si ani neuvedomil, že kráča po chodníku sám. „Čo urobíme teraz?“ Otázka zapadla do predpoludňajšieho pouličného ruchu. „Dean, pýtal som sa ...,“ otočil hlavu. Jeho brat stál zamyslene pri malom parkovisku, ktoré on bez povšimnutia prešiel. Vrátil sa k nemu. „Dean, si v poriadku?“
„Prečo ten náhly záujem o moje zdravie?“ Odpoveď bola primerane mrzutá, ale chýbala jej tá typická Deanova iskra. Sam zaťal zuby, bolelo to, vidieť brata takéhoto. Pokúsil sa zavtipkovať.
„Dnes máš motoristickú náladu?“
Starší brat prekvapene zažmurkal. „Na to si ako prišiel?“
„Vnútri ťa zo všetkého najviac zaujímali fotky áut obetí, teraz stojíš na parkovisku a obzeráš si zánovné autá predmestských paničiek. Čo je na nich také zaujímavé?“
„Všetky majú floridskú značku.“
„Samozrejme, človeče, sme na Floride! Všetky autá naokolo majú floridskú značku.“
„Veď práve.“
Z bratovej lakonickej odpovede nebol múdry, tak to skúsil z inej strany. „Zapadnime do nejakého motela. Chcem sa konečne zbaviť tohto obleku.“
„Ešte nie. Chcem sa porozprávať s pani,“ Dean nazrel do zápisníka, „Elsou Woodsovou.“
„To je kto?“
„Nedával si pozor? Ty?“ Dean sa zaškeril, ale nešlo mu to od srdca. „Najbližšia susedka strašidelného domu. Podľa dôstojníka Olsena, dôveryhodná svedkyňa.“
Sam mykol plecom. „Prečo ťa odrazu zaujíma názor nejakého tučného malomestského policajta?“
„Možno preto, že nie je taký hlupák, ako si o ňom myslíš ty.“ Mrazivý tón bratovej odpovede vzal Samovi všetku chuť pokračovať ďalej v rozhovore.
Pani Elsa Woodsová bola príjemná, staršia vdova s pozoruhodným pozorovacím talentom, vytrénovaným dlhými rokmi strávenými na predmestí. Mala vynikajúci čaj, neodškriepiteľný šarm a výborne si rozumela s Deanom.
„Pripomínate mi môjho manžela, zlatko.“
Zvyčajne na takýto kompliment reagoval Dean kyslým úsmevom, pani Woodsová však dostala prekvapivo milé : „Ďakujem.“ Sam sa nestačil čudovať. S úsmevom im obom doliala čaj.
„Tiež sa tak zaujímal o ľudí ako vy, mladý muž. Veľmi mi chýba.“
Mladší lovec sa vnútorne obrnil proti nevyhnutnej dávke spomienok na drahého zosnulého, starší si udržal zdanie spoločenského úsmevu. Pani Woodsová vzdychla, elegantne zdvihla jednou rukou svoj čaj na podšálke, ešte elegantnejšie lyžičkou zvírila jantárovú tekutinu.
„Pýtali ste sa na rodinu Smithových.“
Sam prekvapene zdvihol hlavu. Táto dáma skutočne nestráca čas. Našťastie bola tak sústredená na Deana, že jeho reakciu nepostrehla.
„Smithovci boli, ako by som to definovala? Boli vlezlí, áno, vlezlí.“ Ďalší elegantný úsmev. „Nasťahovali sa, myslím, v stredu. Určite v stredu. V piatok už každý v ulici vedel, že jeho sem preložili za odmenu z Wyomingu.“
Dean formálne opätoval úsmev. „Nespomeniete si, pre ktorú firmu pracoval?“
Zamyslela sa. „Vidíte, to som si doteraz neuvedomila. Jane nikdy nespomenula, pre koho jej manžel pracuje. Stále rozprávala len o tom, aký je úžasný a aké sú jej deti geniálne. Mimochodom, myslím, že viac disciplíny by jej deťom nezaškodilo. Keď boli vonku, hulákali tak, že celá ulica o nich vedela. Jane sa im veľmi nevenovala, radšej rozprávala o tom, aké sú skvelé.“
„Kto ohlásil ich zmiznutie?“
„Jej rodičia. Nedvíhala telefón, tak požiadali políciu, aby ich skontrolovali. V jedálni našli prestreté na večeru, v celom dome bol poriadok, nič nechýbalo, auto bolo v garáži. Len Smithovci zmizli. Všetkých nás to prekvapilo, večer ich bola plná ulica a ráno ich už hľadala polícia.“ Podľa spôsobu, ako to povedala, si Sam domyslel, že pre viacerých susedov to nebola žiadna strata. Dean sa venoval prípadu.
„Prepáčte, že sa pýtam, pani Woodsová, ale odkiaľ viete také podrobnosti, večera a tak?“
Skromne sa usmiala. „Aj policajti si radi vypijú dobrý čaj.“
„Ach, tak.“ Aj lovec vyčaril niečo, čo sa podobalo na úsmev. „Tá druhá rodina?“
„Vy myslíte Mary a Joa Jonesových?“
„Áno.“
„Boli presne takí istí, hluční a vlezlí. Celá tá vec, všetko sa zopakovalo. Ako v zlom filme, večera na stole, všade poriadok, auto v garáži. Žiadne vlámanie, ani stopy po násilí. Len Jonesovci zmizli.“
Sam priam počul slová, ktoré nedodala – a dobre im tak!
Dean prikývol. „Spoločnosť, ktorej patrí dom, vraj z neho chcela urobiť niečo ako múzeum.“
Trochu ironicky ho opravila. „Skôr panoptikum. Jane všade robila trápne narážky, vraj zemetrasenie by čakala v Kalifornii. Sťažovala sa, že sa u nich pohybuje nábytok. Stále mala ťažkosti s klimatizáciou alebo so svetlom. Vraj, keby ten dom tak nemilovala, tak by si myslela, že tam straší. Milovala, po týždni bývania? Smiešne. Aj Mary často hovorila o zvláštnych veciach. Pohybujúci sa nábytok, blikajúce svetlá, čudné zvuky. Noviny to rozmazávali týždne.“ Znechutene pokrútila hlavou. Bratia si vymenili pohľady.
„Blaisovci tam bývali dvanásť rokov a nikdy sa na nič nesťažovali. Len raz mali pokazený kuchynský drvič odpadu. Škoda, že Betty Blaisová musela po rozvode ten dom predať. Plakala, keď odtiaľto odchádzala. Ale to viete, taká príležitosť sa neodmieta.“
Dean okamžite zareagoval. „Prosím?“
„Veľmi slušne jej zaplatili, skutočne, veľmi slušne. Viete, boli sme dobré priateľky, nemala predo mnou žiadne tajnosti.“ Lovec chápavo prikývol.
„Turistov sem nepritiahli. Prišlo len pár zvedavcov. Našťastie, sme pokojná štvrť.“ Elegantne odpila dúšok čaju. Potom vyskúšali ten ošúchaný reklamný trik so zmiznutými turistami.“
Sam si nemohol pomôcť. „Trik? Veď zmizli dvaja ľudia!“ Brat ho ihneď usadil nahnevaným pohľadom. Našťastie, stará dáma to vzala s humorom.
„Aby som tomu uverila, museli by sa viac snažiť.“
„Ako to myslíte?“ Starší Winchester použil spoločensky prijateľnejší tón.
Pani Woodsová ho obdarila žiarivým úsmevom. „Celá tá skupinka! So smiechom vyšli na ulicu, hneď potom volali políciu. Bolo to ako zle zahraté divadelné predstavenie. Chýbali už len falošné slzy. Potom spoločnosť dom uzavrela. Najali bezpečnostnú službu na stráženie. Noviny stále uverejňujú články o strašidelnom dome v Balticu.“ Prstami naznačila úvodzovky. „Občas sem prídu nejakí zvedavci, ale strážnici ich hneď vyhodia. Je to tak lepšie. Ako som povedala, sme slušná štvrť.“
Dean sa postavil. „Ďakujeme vám, pani Woodsová, veľmi ste nám pomohli. Váš čaj bol skutočne výborný.“
Dostali posledný elegantný úsmev na rozlúčku. „Rada som pomohla, páni.“
Sam cestou k autu nevychádzal z údivu. Dean sa prvý krát, od kedy mali tento prípad tváril spokojne.
„Tváriš sa ako mačka, ktorá práve vylízala misku smotany!“
„Prosím?“
„Si nejako podozrivo spokojný, na to, že nemáme nič.“
„To by som nepovedal. Pani W nám poskytla niekoľko dôležitých detailov. Nemyslíš?“
„Ja si myslím, že na tebe mohla nechať oči. Normálne som zvažoval, či vás nemám nechať osamote.“ Aj Sammy vedel byť ironický, keď si dal záležať.
Brat neocenil jeho snahu. „Závidíš, braček. Jednoducho to viem so ženami.“
Mladší lovec radšej znechutene nastúpil do auta. „Aký je ďalší plán?“
Dean naštartoval. „V noci si obzrieme strašidelný dom. Chcem si overiť pár vecí.“
„Nebojíš sa, že nás uvidí vševidiaca pani Woodsová?“
„Pôjdeme zadným vchodom.“
Sam si cez plece obzrel strašidelný dom, obohnaný vysokým tehlovým múrom. „Má ten dom vôbec nejaký zadný vchod?“
Po dlhom čase sa Dean potešene usmial. „Má, brácho. Bude tam, ver mi.“

–––––––––––––-

Sam sa zamrvil. Nájsť znesiteľnú polohu na vlhkom kameni bola nesplniteľná úloha. Dvadsiaty krát si prehľadal vrecká, dvadsiaty krát skonštatoval, že mu únoscovia nenechali ani papierovú vreckovku. O vreckovom nožíku alebo hoci len o kancelárskej spinke mohol len snívať. Pri pokuse pohodlnejšie sa posadiť, ucítil niečo malé v zadnom vrecku nohavíc. Na svoje veľké prekvapenie vytiahol motelové zápalky. Aspoň toľko mu prezradili brušká prstov. Ako sa tam dostali? Takmer sa nahlas rozosmial. Samozrejme, Dean! Lacný motel, pred pár dňami. „Ubytovanie nestojí za veľa, ale zápalky majú pekné.“ Držal v ruke dvoje. Na obale mali bohato obdarenú, sporo oblečenú blondínku. Jedny hodil bratovi. „Pekný obal, však, Sammy?“
Recepčná si ich zmerala pohľadom vyhradeným pre magorov, Sam sa skoro utopil v rozpakoch. Zápalky vrazil do zadného vrecka, celkom vážne uvažujúc, či aj v tomto prípade by bola bratovražda považovaná za zločin.
Stískal zápalky v ruke ako poklad. Boli vlhké, ako všetko naokolo. Kým ich bude môcť použiť, musia uschnúť. Napadlo ho len jedno vhodné miesto. Strčil si ich pod košeľu. Kým vyschnú, má čas, môže spomínať.

––––––––––––––

Niečo na spríjemnenie momentálne panujúcej uhorkovej sezóny.
(Aspoň dufam. )
---------

Výborne sa zabával. Z Deanovho správania priam kričalo - No tak, brácho, spýtaj sa ma, čo viem! Nie, rozhodol sa. Nechám ho, nech sa dusí vo vlastnej šťave. Začne s tým sám. Nikdy nevydržal mlčať, keď sa chcel pochváliť stopou, ktorú som ja prehliadol. Tak čakal. Celú cestou autom k motelu. Celý čas, ktorý brat potreboval na zlikvidovanie večerného burgeru a porcie hranoliek. Ovládol sa aj počas štvrťhodinky, ktorú obaja potrebovali na stiahnutie jedného piva. Ale keď po návrate do izby, Dean mlčky nabral smer kúpeľňa, už nevydržal.
„Dean, nechceš mi niečo povedať?“
„Prosím?“ Starší brat hral prekvapeného a ani sa pri tom veľmi nesnažil.
Sam zaťal zuby, v duchu napočítal do desať a spýtal sa znova. „Nechceš mi niečo povedať? Očividne si si všimol niečo, čo mne ušlo. Tak o čo tu ide?“
Dean odhodil uterák na posteľ, uspokojenie z neho priam kvapkalo. „Brácho, poviem ti, že si vydržal dlhšie ako som tipoval. Myslel som, že začneš už pri jedle.“
Sam pre zmenu napočítal do dvadsať. „Dean, necháš sa prosiť?“
Úsmev staršieho brata už nemohol byť širší. „A chystáš sa prosiť?“
„Dean!!!“ Aj trpezlivosť mladšieho brata mala svoje hranice.
Zdvihol obe ruky ako na obranu. „OK, OK. Upokoj sa. Nemusíš hneď kričať. Ale bude to znieť dosť šialene.“
„Tak už začni!“
„Myslím, že to celé je podvod.“
„Prosím?“ Sam neveril vlastným ušiam.
„Ten strašidelný dom je podvod, stratené rodiny sú tiež podvod a tí turisti, ktorí tam vraj zmizli, tam s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy ani neboli.“
„Mal si pravdu.“
„S čím?“
„Znie to šialene! Aké máš dôkazy?“
Dean sa zamyslel. „Vlastne skoro žiadne. Mám len tušenie, pocit ... celá táto vec smrdí.“
Sam potriasol hlavou, akoby mu to mohlo pomôcť utriediť si myšlienky. „Tak pekne od začiatku. Prečo si myslíš, že je to podvod?“
Starší lovec začal vypočítavať na prstoch. „Po prvé. Značky na autách zmiznutých rodín. Boli floridské.“
„No a? Sme na Floride. “
Viditeľne sa prinútil k trpezlivej odpovedi. „Sammy, prisťahovali sa z Wyomingu a z Wisconsinu. Bývali tu necelý týždeň. Myslíš, že prvá vec, ktorú tu urobili, bola výmena značky?“
„Oh.“
Dean sa zaškeril. „Už chápeš? To si všimol aj ten okrúhlučký policajt, ako sa ...“
„Dôstojník Olsen.“
„Dík, Olsen si to tiež všimol. Preto sa miestni poliši nehnuli do tohto prípadu. Hľadať zmiznuté rodiny, ktoré nikdy neexistovali? Ušetria si zbytočnú robotu.“
„Ako vieš, že nikdy neexistovali. Pani Woodsová o nich hovorila inak.“
„Drahá pani Woodsová. To bol druhý bod. Nebolo ti nápadné ako ich popísala? Vlezlí. Povedala doslovne vlezlí,“ zdôraznil ešte raz. „Chceli, aby si ich každý všimol. Preto boli takí hluční, manželky priam obťažovali susedov.“
„Aký by to malo podľa teba význam?“
„Aby si každý všimol, keď zmiznú. Každé predmestie má aspoň jedno také záznamové zariadenie ako je pani Woodsová. Veľmi dobrý potenciálny zdroj pre novinárov a políciu.“
„To vieš odkiaľ?“
„Žil som na predmestí, zabudol si?“
„Dean, keď sme vyhoreli, mal si štyri a pol!“
„Bol som predčasne vyspelé dieťa,“ odtušil Dean s uličníckym úškrnom. Mladší brat len prevrátil oči.
„Sammy, rozmýšľaj, kto o deviatej vyhlási pátranie po celej rodine, ak mu o ôsmej nezdvihli telefón?“
„Hej, o tom tak zvanom zmiznutí vedeli dopredu. Boli dohodnutí. A čo tí turisti?“
„Tretí bod. Počul si. Zle zahraté divadlo. Nikto, okrem ostatných zvedavcov, tých chalanov vlastne nevidel. Vôbec tam neboli. Ako povedala pani W, reklamný trik.“
Sam sa nevzdával „Dean, a čo lovci? Zmizli tam traja lovci. To vieme bezpečne.“
„Veď práve. Tí traja lovci sú jediné osoby, ktoré naozaj zmizli a to dokonale. Buď zmizli v dome, alebo hneď potom ako ho opustili. Neviem ako a neviem ani prečo. Ale jedno viem celkom iste. Ich zmiznutie rozhodne nemalo nič spoločné s duchom.“
„Si si nejako veľmi istý!“
„Sam, koľko už lovíme?“ Nečakal odpoveď na svoju rečnícku otázku. „Koľko krát si zažil, že spolu s lovcom duch zničil aj auto? A dokonca dvakrát za sebou? Koľko príšer vlastne používa auto? Autá nenašli policajti ani my, niekto ich musel odpratať.“
„Ak položíš otázku takto ...“ Sam pokrčil ramenami. „Ako súvisí strašidelný dom, ktorý nie je strašidelný, so zmiznutím troch lovcov?“
Dean zrazu zvážnel. „Dobrá otázka.“ Prešiel sa hore-dolu po izbe. „Nie je mi celkom jasné, prečo noviny robia okolo nezvestných taký rozruch. Miestne noviny, to ešte chápem. Ale celoštátne? Až taká senzácia to nie je, aby o pár zmiznutiach písali aj po troch mesiacoch. Najmä ak spoločnosť dom uzavrela, teda na vstupnom nezarobí.“ Vzal do ruky uterák. „Dnes v noci sa tam musíme ísť pozrieť.“
„Ako sa tam chceš dostať? Je tam strážna služba.“
„Pôjdeme zadným vchodom.“
„To už si hovoril! Má ten dom vôbec nejaký zadný vchod?“
„Má, brácho. Bude tam, ver mi.“
Bol tam. Na tej strane domu, ktorá bola odvrátená od ulice a susedila s prázdnym stavebným pozemkom. Lovci zaparkovali Impalu v bezpečnej vzdialenosti, k domu sa zakrádali ako Indiáni. Zámok na zadnom vchode bol tak jednoduchý, až to bolo trápne. Za plotom bol prekvapivo rozsiahly pozemok bez známok života. Všade tma a ticho.
„S tou strážnou službou to asi nebude veľmi aktuálne,“ podotkol Sam.
„Pre nás lepšie,“ zašomral Dean. „Odpojím alarm, dnu pôjdeme cez kuchyňu.“
„Chceš sa cestou zastaviť pri chladničke?“ Mladší lovec jednoducho musel využiť príležitosť na malé podpichnutie.
Z tmy sa ozvalo absolútne nedefinovateľným tónom : „Môžeš ma ...!“
Zásah, zajasal v duchu.
Kým Dean prehováral zámku na kuchynských dverách, Sam kontroloval okolie. Na tichý šramot za chrbtom reagoval inštinktívne. Bleskovo sa otočil, zbraň v ruke, prst na spúšti. Na kameninovom chodníku, vedúcom do záhrady, sedela veľká čierno-biela mačka.
„Sam! Vystrašil si ma na smrť!“ Starší Winchester odkladal vlastnú zbraň. Mladší ospravedlňujúco ukázal na malého nočného lovca, ktorý si ich zvedavo obzeral zelenými očami.
„Veď je to len mačka,“ zasyčal Dean s prevahou staršieho brata. Pochopila, že sa rozprávajú o nej. Obišla Sama veľkým oblúkom, ostražito ho pri tom pozorujúc. Dean, opäť sklonený k zámke, skoro vyskočil z kože, keď sa mu maznavo obtrela o lýtko.
„Páčiš sa jej,“ zatiahol mladší lovec, dusiac sa smiechom.
Strelil po ňom vražedný pohľad. „To dokazuje dve veci. Po prvé, je to samička,“ zámka konečne tichučko cvakla, „a po druhé, má dobrý vkus.“ Pootočil kľučkou, dvere sa otvorili. S pôvabom priam mačacím vkĺzol do tmavej miestnosti. „Čakáš na pozvanie?“
Vkĺzol za ním. Trochu škodoradostne zavrel mačke dvere pred nosom.
V dome, spolu s mačkou, ktorá sa dnu asi teleportovala, sledoval staršieho brata pri pátraní. Dean prezeral nábytok v každej miestnosti, doslovne s nosom pri zemi. Osobitnú pozornosť venoval horným rohom izieb. V blízkosti záclon preklepával stenu malým skrutkovačom, ktorý vyčaril z vrecka. Mačka so Samom ho sledovali na každom kroku, pričom myšilovkyňa od ducholovca zachovávala urazený odstup. Expert skončil v prekvapivo krátkom čase.
„Presne ako som si myslel. Podfuk!“
„Čo si našiel?“
Namiesto odpovede ukázal úzkym lúčom zlodejskej baterky na plytkú ryhu pri rohu skrine.
„No a?“
„Sam, ty si fakt zhrdzavel. Odkedy duch pohybuje skriňou len jedným smerom? Na dlážke je častým pohybom vyšúchaná ryha. To dokáže len servomotor.“
„Čo?“
„Taký elektrický sersám, čo hýbe nábytkom,“ vysvetlil rezignovane Dean. „V každej izbe je aspoň jeden.“ Ukázal hore. „V rohoch sú prieduchy. Tými vháňajú vzduch, ktorý dramaticky nadvihuje záclony. Asi to ovládali od niekadiaľ zblízka počítačom. Možno zo záhradného domčeka.“ Odložil skrutkovač. „Mne to stačí, padáme.“
„Počkaj, možno tu straší duch mačky. Nechal som ju vonku a teraz je tu.“
„Tejto?“ Starší lovec poškrabkal fľakatú cicku za ušami. „Keby táto krásavica vedela rozprávať, to by bol svedok!“
„Keď som zatváral dvere, určite bola vonku.“
Dean sa posmešne uškrnul, našťastie to v tme nebolo vidno. „Poďme.“ Pri kuchynských dverách oprel svetlo o malé mačacie dvierka v ich spodnej časti. Aj napriek tomu, že oknom dopadalo len slabé mesačné svetlo, jeho ironický úsmev bolo vidieť dokonale.
Mladší lovec sa zasmial. „Nemyslel som to vážne.“
Svetlo baterky skĺzlo ďalej a starší lovec zahrešil. Sama pri nečakanom zvuku trhlo.
„Čo sa deje?“
„Do čerta, Sammy, to nie je len podfuk, to je pasca.“ Svetielko sa opieralo o mačaciu mištičku s kôpkou čerstvého Whiskasu.
Starší Winchester horúčkovito rozmýšľal. Za oknom sa nič nehýbalo.
„Musíme vypadnúť. Rýchlo a potichu. Máme mizivú šancu, že si nás zatiaľ nevšimli. Rozdelíme sa.“ Mladší chcel protestovať.
„Sammy, teraz nie! Ak skočia po jednom z nás, druhý sa zahrá na kavalériu alebo privolá posily. Podľa situácie.“ Skontroloval si zbraň. „Pôjdem prvý. Počkaj, kým a nedostanem k múru, potom vyštartuj. Zamykaním sa nezdržuj.“
Sam zhrozene zazrel ako strká pištoľ späť do vrecka. „Dean!“ Zasyčal tak, že sa mačka zježila.
Starší brat na neho hodil rádoby pobavený pohľad. „Bude to na päste, braček. Pani W nepočula streľbu.“ Vykradol sa von tichšie ako mačací tieň. Stihol len pár krokov. Priestor za domom zalialo svetlo z veľkého reflektora, umiestneného na streche záhradného domčeka. Oslnený Dean si mechanicky zaclonil oči. Preto nemohol zbadať päsť, prilietajúcu sprava, ktorá pristála na jeho lícnej kosti. Ďalšej rane sa inštinktívne uhol. Sam, pozorujúci scénu z okna, ustrnul. Dvaja muži, útočiaci spredu, neboli pre jeho brata hrozbou. Tretí, ktorý sa zozadu zahnal násadou od hrablí, mieriac na Deanovu hlavu, už áno. Bezmocne sledoval, ako bratovo telo, silnou ranou priam katapultované z chodníka, dopadá na trávnik.
„Dean! Nie!“ Bezhlavo vybehol. Mačka zostala sedieť uprostred miestnosti. Ako zaslúžilá viacnásobná matka mala už svoje skúsenosti, ktoré príležitostne odovzdávala potomkom.
„Mačiatka,“ vravievala, „ak niekde uvidíte troch potkanov, môžete si byť isté, že je tam aj štvrtý.“ Ale Sam nechodil do školy ku starej mačke. Takže dve sekundy potom ako otvoril dvere, dostal úder do hlavy, ktorý mu zabezpečil pár hodín bezvedomia.

-----------------------

aceres1: dobré pokračování - zajímavě se to vyvíjí - jsem zvědavá kdo/co je dostalo - fakt jsem napnutá jak kšandy, tak doufám, že další část bude brzy ....

aceras1: Super povídka. Dean se projevil jako zkušený lovec. Všímal si každého detailu, dal si to dohromady a vyšlo mu, že všechno je to podraz a následně i past. A měl pravdu, bohužel. To bylo to poslední co si Sam pamatoval, než se probral někde ve sklepě. A Dean?? Možná stále leží na tom trávníku s rozbitou hlavou. Nebo ještě hůře.

aceras1:Tak jsem si konečně přečetla pokračování i já a také jsem napnutá, co se klukům stalo Snad je Dean v lepším stavu, než Sam

bohdy, janča : asi vás dnešným kúskom nepoteším. Možno na budúce.
-------

Skontroloval zápalky. Mali by sa dať použiť, aj keď k ideálnemu stavu mali ďaleko. Váhavo zapálil prvú. Chytila, trochu zdráhavo. Na preskúmanie náramku na zápästí ich spotreboval niekoľko. Dva polkruhy z hrdzavého kovu sa pravdepodobne hýbali na pántikoch ako dvere. Na opačnej strane boli zaistené dvoma krúžkami z lesklej novej ocele. Tu by nepomohla žiadna kancelárska sponka. Na ich odstránenie by potreboval uhlovú brúsku, či ako tomu nástroju hovoril Dean. S myšlienkou na brata sa vrátili otázky. Kde je Dean? Nechali ho únoscovia ležať pri dome? Nikde nablízku nie je, určite by sa ozval. Uniesli iba jeho? Prečo? Kto má záujem o Sama Winchestra? Skleslo sa oprel o stenu, prstom prebehol po zostávajúcich zápalkách.
Napriek okolitej vlhkosti, smäd začínal byť vážny problém. Posunul sa čo najbližšie ku kvapkajúcej vode. Zapálil ďalšiu vzácnu zápalku. Voda sa zhromažďovala v malej priehlbinke medzi dvoma kameňmi, s trochou námahy tam dočiahol prstami voľnej ruky. V tme, len podľa hmatu, si odtrhol rukáv z košele. Poskladal ho do čo najmenšieho balíčka. Obetoval ďalšiu zápalku, aby si bol istý, že ho položí presne do jediného zdroja vody v miestnosti. Čakanie, kým látka nasaje vodu, bolo mučivé. Voda chutila po bahne, ale bola to voda. Tých pár kvapiek ledva zahnalo sucho v ústach. Zmysluplná činnosť mu pomohla. Cítil sa lepšie, bolesť hlavy ustúpila.
Pokúsil sa postaviť, šlo to. Dokonca bez väčších problémov. Reťaz ho nepustila na viac než jeden krok. Zdvihol ruku, bez námahy sa dotkol stropu. Čas na ďalší pokus. Škrtol horiacu tyčinku, zdvihol ju. Chabý plamienok osvetlil len úzky kužeľ okolo neho. Ľahkým pohybom ruky ju poslal doľava. Po krátkom lete narazila, smutne a rýchlo dohorela, osvetľujúc kamennú stenu bez okna. Ďalšiu hodil doprava, maličký meteor preletel niekoľko metrov. Kým podľahol zemskej príťažlivosti, stihol ukázať masívne drevené dvere, spevnené kovovými prútmi, s malým okienkom pod horným okrajom. Zomierajúc na vlhkej podlahe, odhalil ešte čosi. Nejasný tieň napravo od dverí. Nebol si istý, či tam vôbec niečo videl.
Zostávali mu dve posledné zápalky. Nepreniknuteľná tma okolo neho bola znesiteľnejšia, keď mal v ruke malé ohnivé drievka. Možno tie malé plamienky v ňom živili bláznivú nádej, že sa odtiaľto dostane. Dean niečo vymyslí, vytiahne ho z tejto diery a všetko dobre dopadne. Bezpečne odložil zápalky, skúsil niekoľko cvikov na zahriatie. Musí byť predsa vo forme, keď si brat pre neho príde.
Plánovite zaháňal myšlienku, že nemá žiadnu ochranu pred démonmi. Dean určite príde čoskoro, určite skôr, ako ho vyňuchajú pekelné stvorenia. Snažil sa oklamať sám seba, ale veľmi sa mu to nedarilo. Sadol si ku stene, snažil sa trochu pospať, kým na odtrhnutý rukáv nakvapká dosť vody na to, aby sa dal vyžmýkať.
Nepočítal, koľko krát sa zohrieval cvičením, ani koľko krát si žmýkal bahnitú vodu do úst. Nemalo to význam, tých pár hodín, kým ho brat odtiaľto vytiahne, predsa vydrží. Na čakaní bola najhoršia nuda. Snažil sa zabaviť vymýšľaním rôznych teórií o poslednom prípade. Nemohol sa však sústrediť, myšlienky sa mu stále vracali k tomu, skôr tušenému, ako videnému tieňu pri dverách. Mal predsa ešte dve zápalky. S ťažkým srdcom sa rozhodol jednu obetovať. Predposledné svetielko malo veľmi krátky život, dopadlo na veľkú kvapku vody. Stačilo však na moment vytiahnuť z tmy ležiace ľudské telo. Prehltol, v tme nevidel, len cítil, ako sa mu trasú ruky. Ak nepoužije poslednú zápalku, môže si nahovárať, že tam v tme neleží Dean. Že sa jeho veľký brat niekde hrá na kavalériu a organizuje pomoc. Že nie je odkázaný len sám na seba. Že v tejto mokrej diere nečaká na zázrak. Ale musel to vedieť. Ovládol sa, teraz nesmel dovoliť aby sa mu triasli ruky. Posledná zápalka splnila svoju úlohu. Zreteľne videl telo ležiace na zemi, chrbtom k nemu. Svetlé tričko, rifle, svetlohnedé vlasy. Svojho brata by spoznal kdekoľvek.
„Dean, do čerta, prečo sa neozveš?!“
Ani sám nevedel, či je viac nahnevaný alebo vystrašený. Ticho bolo dokonalé, počul len svoj vlastný dych. Chýbalo aj kvapkanie vody. Pravda, teraz nekvapká na skalu ale na jeho rukáv. O chvíľku sa bude môcť napiť. Prichytil sa pri tom, že radšej myslí na hlúposti, len aby sa vyhol TEJ otázke. Žije ešte jeho brat? Pamäť mu s nemilosrdnou úslužnosťou znovu a znovu podsúvala obrázok Deana padajúceho na trávnik.
„Dean, si ten najtvrdohlavejší človek na svete. Jedna rana do hlavy ťa predsa nemôže odrovnať!“
Presviedčal brata alebo sám seba?
„No tak, brácho, odpovedz. Prosím! PROSÍM!!!“
Jeho prosby zapadli do ticha.
Kričal, plakal, hrozil aj prosil. Všetko bez odpovede. Snažil sa dostať bližšie k bratovi. Jediný výsledok, ktorý dosiahol, bolo zápästie rozdrásané kovovým náramkom. Šalel od bezmocnosti, uväznený vo svojom malom súkromnom pekle. Znehybnený pár metrov od možno umierajúceho brata. Nepochyboval ani na sekundu o tom, že Dean je na tom naozaj zle. Odhadol, že sú uväznení viac ako dvadsaťštyri hodín. Celý ten čas bol jeho brat v bezvedomí, možno ... Nie, nemôže, nepripustí si myšlienku, že Dean by mohol ..., že je možno už mŕtvy.
Musí myslieť pozitívne. Ak sa neozvú, Bobby niečo zorganizuje. Bude ich hľadať. Pošle niekoho po ich stope. Niekto ich nájde. Musí tomu veriť. Niekto pôjde okolo a vyslobodí ich. Zámerne ignoroval hlas zdravého rozumu, ktorý mu oponoval. Šanca, že sem príde niekto, kto bude ochotný im pomôcť, je menšia ako jedna k miliónu. Šanca snehovej gule v pekle.

No teda aceras1 To nemyslíš vážně, že nám tak kluky necháváš trpět Prosím prosím, ať Deaneček žije Doufám, že jim příjde někdo brzy napomoc!!! Jinak mi pošli adresu a já je půjdu zachránit

teda teď jsem napnutá jak struna - tak Dean to asi je - ale co s ním proboha je??????doufám, že náš nenecháš dlouho v nevědomosti ...
šup šup rychle piš dál.....

aceras1: Takže je ta druhá možnost, Dean je na tom ještě hůř než Sam. A tak jsem si přála, stejně jako Sam, aby zůstal na tom trávníku, zakrátko se vzpamatoval a již organizuje záchrannou akci. Stejně jako ostatní potřebuji rychle pokráčko, neboť umírám na klávesnici.

aceras1: Mam len jednu otazku: Ako si mohla??! Toto urobit Samovi... a chudak Dean Ale nie robim si srandu prepac schvalujem aj takyto sposob touchuringu ... ale myslim, ze takto si sancu na zarchranu chlapcov velmi znizila...
P.S. tesim sa na pokracko (velmi) a dufam ze bude coskoro tak pekne pis dalej

bohdy - ak bude priaznivá konštelácia nebeských telies, záchranná akcia sa uskutoční najneskôr cez víkend. V prípade, že to nevyjde, pošlem ti adresu.
Nemix, janča, FoofighterkaSN - skutočne sa budem snažiť hodiť sem niečo ešte cez víkend.
Inak, ešte vám zostáva možnosť prihlásiť sa ako dobrovoľníčky do záchranného oddielu. Rozhodne nechcem mať niekoho na svedomí.

Dievčatá, prepáčte, ale pre úlohu záchrancu, sa mi viac hodí muž.
Takže, sľúbená záchranná akcia.
-----

Šramot bol taký tichý, že ho takmer prepočul. Kradmé kroky na kameni. Malé okienko na

To jsem si oddechla, že jsou hoši zachráněni. Už jsem tam chtěla poslat SWAT. Ale co Dean?? Snad není akce, aby neměl namále a život mu nevisel na vlásku. A Irvin jako zachránce i když náhodný.

teda to je super část - jsem nadšená a jsem fakt ráda, že jsou zachráněny a ted by mě zajímalo, kdo a proč jim to udělal?????

Janča - ako povedal Bobby - Dean, v polovici prípadov, ktoré riešiš, skončíš ako súčasť prípadu. Prečo by akurát tento nemal patriť do tejto polovice?

Nemix - Kto a prečo? Ak to chceš skutočne vedieť, odporúčam, čítaj ďalšie pokračovania.

Takže jsem strašně napnutá, co se to vlastně stalo a proč (stejně jako Nemix).

V dnešnom pokračovaní ponúkam pár odpovedí.

-----------

Dean sa prebudil v neznámej posteli. Za oknom moderne zariadenej spálne bola mestská tma, noc rozriedená svetlom neónov a pouličných svetiel. V prítmí rozoznal provizórne lôžko pri stene, na ktorom spal Sam. Dvojmetrové telo, prepletené s prikrývkou, si nemohol pomýliť. Na taburetke pri posteli mal pripravené oblečenie. Úplne navrchu ležali jeho rifle, čisté. Necítil sa najlepšie a posteľ bola pohodlná, ale príroda si nemilosrdne vyžadovala svoje. So vzdychom sa posadil.
Spálňa susedila s tmavou chodbou. Zo svetlého obdĺžnika dverí, o pár krokov ďalej, k nemu doľahli zvuky života. Stojaca lampa osvetľovala bielo-sivo-chrómovú, ultramoderne zariadenú obývačku s krbom. Na sivej koženej sedačke s vyloženými nohami sedel známy, nie tak celkom démon. Sústredene sa venoval počítaču, položenému v lone, tiché ťukanie na klávesnicu neprestalo, ani keď Dean zakašľal.
„Druhé dvere vpravo,“ odpovedal na nevyslovenú otázku. Lovec zaváhal, ale príroda zvíťazila, ako to už býva jej zvykom.
Po návšteve kúpeľne sa cítil trochu lepšie. Vrátil sa do obývačky. Pracovný chaos v miestnosti mu bol sympatický. Medzi papiermi, chaoticky nahádzanými na konferenčnom stolíku pri sedačke, aj pod ním, rozoznal mapu, nejaké stavebné plány, bankové výpisy. V celku mu to dosť pripomínalo zisťovanie podkladov k prípadu. Bez vyzvania obsadil príšerne moderné sivé kreslo. Domáci pán sa naplno venoval notebooku.
„Ako sa cítiš?“ Pri otázke ani nezdvihol hlavu.
„Je mi dobre.“ Dean zostal verný svojmu zvyku neukazovať slabosť.
„Nie je. To je ale tvoj problém.“ Oklamať liečiteľa by chcelo asi viac.
„Bolí ma hlava,“ priznal zdráhavo lovec.
„Dehydratácia. Potrebuješ doplniť tekutiny.“
Deanov pohľad sa zastavil na barovom stolíku, ktorý ponúkal na výber asi šesť značkových destilátov.
„Myslel som tým vodu,“ spresnil domáci pán. „Potrebuješ sa poriadne napiť a najesť.“
„Uhm,“ hosť súhlasil s radou aj s potrebami svojho žalúdka. „Kde sme?“
„Ponte Verda Beach.“
„Keď vypadneme, niečo si zoženiem. Možno tu budú mať niečo otvorené aj v tomto čase.“ Hodiny na stene ukazovali piatok, pár minút pred polnocou.
„Určite.“ Suchá, krátka odpoveď neznela práve srdečne.
Dean si zahryzol do pery, veľmi sa mu nechcelo, ale jeho zmysel pre spravodlivosť sa dosť hlasno ozval.
„Chcel by som sa ti, no ...“
„Môžeš.“
Skoro nepriateľská odpoveď ho zarazila. „Čo môžem?“
Spolubesedník konečne zdvihol hlavu od monitoru. „Povedal si, že by si chcel, tak môžeš. Pravda, ak sa tým slovom nezadusíš.“ vyslovil tie slová bez akejkoľvek emócie, len konštatovanie faktu. Lovec cítil príval krvi do tváre. Dúfal, že sa nečervená príliš viditeľne.
„Ty mi to teda rozhodne neuľahčuješ.“
„Nemám na to žiadny dôvod.“ Ďalšie konštatovanie faktu.
„Nemáš žiadny dôvod,“ zopakoval Dean ticho. „Prečo si teda nám dvom zachránil život?“
„Prechodné pominutie zmyslov,“ odtušil sucho démon.
Zelené oči sa prekvapene rozšírili. Na tak absurdnú odpoveď nemal v zásobe vhodnú repliku. Postavil sa. „O chvíľku vypadneme.“
„Topánky máte pri dverách.“
Dean sa zamračil. Tento rozhovor sa rozhodne nevyvíjal priateľsky. Vedel, že by sa mal poďakovať, ale nejako to slovo proste nevedel vysloviť. Sú predsa Winchestrovci, oni démonov lovia, neuzatvárajú s nimi priateľstvá, ani si od nich nenechávajú zachraňovať životy. Pokúsil sa ešte raz, naozaj sa pokúsil. Namiesto jednoduchého ďakujem, však z neho vyliezlo : „Už sme skoro preč, len zobudím Sama.“
Ironické - veľa šťastia, ho zastavilo vo dverách.
„Prosím?“
„Povedal som, veľa šťastia.“
„Ako to myslíš?“
„Tvoj brat to trochu prehnal s dezinfekciou,“ liečiteľ sa pohľadom dotkol skoro prázdnej fľaše drahého koňaku. Znechutenie lovca okamžite potlačila starosť o mladšieho brata. Vrátil sa do miestnosti.
„Dezinfekcia? Mal by som niečo vedieť?“ Chladné sivé oči sa odtrhli od počítača. Skôr, než stačil démon niečo odseknúť, Dean pripojil pomerne slušné : „Prosím.“ Studený pohľad o poznanie zmäkol.
„V tej kobke mal Sam prístup len k znečistenej vode. To spolu s ďalšou komplikáciou spôsobilo ..., povedzme, poriadnu žalúdočnú nevoľnosť.“
Starší Winchester spozornel. „S akou komplikáciou?“
„Po dvojdňovom pôste sa jednoducho nezdržal. Za tridsať minút doslovne vyjedol chladničku.“ Irvin si dovolil krátky úsmev jedným kútikom. „Potom robil hodinu spoločnosť toaletnej mise.“
„Je Sam OK?“
„Iste, nebolo to nič, čo by nedal do poriadku bylinkový čaj v kombinácii s dávkou alkoholu. Pred pár hodinami vymietol chladničku znova a pre istotu si zopakoval aj dezinfekciu. Dôkladne.“
Spomedzi papierov sa ozvali diskrétne zvonenie mobilu. Majiteľ zalovil v chaose a prijal hovor. „Ahoj Stuart .... Hej, zháňal som ťa ... Potrebujem, aby ...“ Dean vnímal slová ako z veľkej diaľky, nedávali mu žiadny zmysel. V bruchu mu zavírili besné motýle, kolená odmietli spoluprácu, medzi lopatkami cítil studený pot. Izba okolo neho sa krútila rýchlejšie ako kolotoč na púti. Len so šťastím sa mu podarilo dosadnúť do kresla. Zavrel oči, zhlboka dýchal. Trochu to pomohlo.
„Vypi to!“ Prinútil sa otvoriť oči. Fyzikálne zákony znova platili, svet sa prestal točiť.
Na ponúknutý pohár pozrel s nedôverou. „Čo je to?“
Sivé oči zahoreli. Lovec rýchlo uhol hlavou, presvedčený, že hostiteľ mu vychrstne obsah pohára do tváre. Podcenil ho.
„Čo asi? Kyanid.“ Použitý tón bol oveľa nepríjemnejší ako voda v očiach. „Nepreháňaš to trochu s tvojou zásadou, neprijímať pohostinnosť od nepriateľa?“
Vzal pohár a napil sa. Skoro vyprskol. „Veď je to sladké!“
„Voda s cukrom, rýchla energia. Povedal som ti, že sa potrebuješ najesť.“
Dopil do dna, zamyslene sa hral s prázdnym pohárom. Boli v cudzom meste, sami, bez peňazí, bez ochrany proti démonom. Bez Impaly, to bolelo. Bez priateľov. Bobby! Musí mu dať vedieť aspoň toľko, že žijú.
„Musím si zavolať.“
„Pevná linka je v kuchyni.“
Na tento rozhovor sa netešil a mal pravdu. Bobby si ho podal skutočne výdatne, odskákal si to aj za brata. Muselo to byť na ňom vidieť, keď sa ako zbitý pes dotiahol do obývačky a zvalil sa do kresla. Irvin pobavene zdvihol obočie, ale zdržal sa komentára.
„Bobby nám pošle prachy, potom sa dohodneme na cene za ... všetko.“ Odpoveď ho nesmierne prekvapila.
„Netrvám na finančnom vyrovnaní.“
Situácia bola čoraz absurdnejšia. Dean sa pokúsil trochu si urovnať udalosti posledných dní. Uniesli ich neznámi ľudia. Určite vedel, že jeho päsť minimálne raz vrazila do hmotnej brady. Boli uväznení v stredovekej kobke. To si pamätal len matne, keď ho odvádzali, necítil sa práve vo forme. Prebudil sa v byte démona, ktorý nechcel, vlastne možno chcel .... Čo vlastne chcel? Cítil, že v ňom narastá hnev. Hnev na to, čo sa im stalo, na túto nemožnú situáciu, na nevyspytateľného démona, na vlastnú bezmocnosť.
„Čo vlastne od nás chceš?“ V hlase sa mu odrazili všetky emócie, ktoré ním lomcovali. Ak chcel upútať hostiteľovu pozornosť, podarilo sa mu to.
Trochu prekvapene položil počítač na stolík. „Nič. Chcel si odísť, prajem vám šťastnú cestu a do nevidenia.“
„To má byť všetko? Od kedy robíš dobré skutky a liečiš zadarmo?“ Nebol si celkom istý posledným faktom, kým nevidel démonovu reakciu. Vlastne absenciu akejkoľvek reakcie.
„Nikdy si nepočul, že darovanému koňovi nemáš pozerať na zuby? Nerozoberaj to, proste zbaľ svoju dvojmetrovú Šípkovú Ruženku a choďte si kam chcete.“
„Tak toto teda neberiem!“ Dean mimovoľne vstal. „Niekto nás uniesol a uväznil, neviem kde. Z neba, či odkiaľ, si tam spadol ty a zachránil si nás. Chceš aby som ti veril, že to všetko bola iba náhoda? Prečo si nám pomohol? Vytiahol si nás z kobky a teraz sa nás chceš rýchlo zbaviť. Je to len ďalšie pokračovanie tej prekliatej hry, ktorú tu s nami niekto hrá?“
Irvin neodpovedal, ak by aj chcel, nestihol by to. Nahnevaný lovec ešte neskončil.
„Ako mám vedieť, že nehráš s nimi? Že toto nie je ďalší podraz?“ Posunkom, zahŕňajúcim domáceho pána aj s bytom, spresnil čo tým myslí. „Správaš sa ako urazená Pamela Andreson, pretože ti neverím. A prečo by som mal? Odkedy sme tu, nedal si mi priamu odpoveď ani na jednu otázku! Stavím sa, že ty veľmi dobre vieš o čom sa to tu točí!“
„Máš pravdu.“
Dean sa prekvapenie otočil. „Čo prosím?“
„Máš pravdu,“ ovládaný hlas pôsobil upokojujúco. „Dlžím ti pár odpovedí. Hneď prvá je, že toto nie je podraz. Skutočne môžete odísť kedy chcete a kam chcete. Ak ti tak strašne vadí, že som ti pomohol práve ja, tak sa pokojne vráť na reťaz. Tu máš adresu.“ Podal mu kúsok papiera.
„Trond Powel? To meno mi nič nehovorí.“
Irvin pokrčil plecom. „Finančník. Podľa dostupných informácií ...“ Prerušilo ho zazvonenie mobilu, okamžite vzal hovor. „Nie, Stuart. Ešte nespím. Hej, čakám na .... Dobre, ďakujem. ... Som na nete. Pošli mi ich.“
Lovec sa prechádzal po miestnosti. Žalúdok sa stále neodbytnejšie hlásil so svojimi nárokmi. Mal smolu, niektoré veci majú prednosť. Poklepal si papierikom po dlani.
„To bola skutočne zvláštna náhoda, že si tam zjavil práve ty.“
„Žiadna náhoda. Bol to dobre premyslený plán a ja som sa dal nachytať rovnako ako vy.“
„Prosím?“ Dean bol už pomaly unavený z toho, že stále ťahá za kratší koniec.
Irvin si zahryzol do pery. „Ešte pred dvomi hodinami som si nebol istý, že ... “ Ukázal na kopu papierov na stolíku, okolo neho, na sedačke. „Toto všetko patrí k tomu, hrabem sa v tom už od obeda. Odkiaľ mám začať.“
V Deanovi sa prebudila profesionálna zvedavosť, pritiahol si bližšie kreslo. „Strašidelný dom v Baldwine je pasca na lovcov. Kto a prečo ju nastražil?“
Irvin sa chvíľu prehrabával medzi papiermi, kým našiel čo hľadal. „Len tak, pre ten špás. Ukážem ti, čo som zistil. Len fakty. Uvidíme, či naše závery budú rovnaké.“ Dean prikývol.
„Takže, dom momentálne vlastní spoločnosť Real estate, limited, ktorú vlastní holdingová spoločnosť First Certain, ktorú nepriamo vlastní Trond Powel.“
„Skutočne sa volá Trond?“
„Matka bola Nórka, preto to meno. Našiel som prepojenie dvoch Powelových spoločností na tlač. Dvoje miestne noviny aj celoštátny týždenník. Neustále omieľanie strašidelného domu a jeho obetí bolo dosť drahé.“ Podal mu pár stránok, bankové výpisy dokazovali všetko, čo povedal. „Urobil to veľmi šikovne, keby som vopred netušil, čo mám hľadať ...“
„Kto je Trond Powel?“
„Finančník. Celý život sa venoval rozmnožovaniu majetku. Vlastní nehnuteľnosti asi vo všetkých štátoch. Spravuje viac spoločností ako vie spočítať a to počíta skutočne dobre. Myslí mu to, rodinný majetok strojnásobil, patrí medzi horných desať tisíc, doslovne. A venuje sa okultizmu, vášnivo. Vlastní zbierku kníh zameraných na mágiu, býva na tej adrese,“ pohodil hlavou smerom k lístku. „Postavil si zvláštny dom, z časti niečo ako stredoveký hrad, z časti moderná vila. Vy ste boli hosťami v tej pseudostarej časti.“
„Nebolo mi potešením.“ Dean sa zaškaredil. „Povedal si, že nachytal aj teba.“
„S ľútosťou priznávam, že som podcenil prípravu.“
Lovec sa uškrnul. „Tak spusti.“
„V istých, úzko špecializovaných kruhoch, som známy ako zberateľ.“
„Zberateľ?“
„Áno, zbieram staré knihy. Predovšetkým také, ktoré pojednávajú o praktickom využití mágie. Existuje kniha, veľmi stará. Pôvodne bola napísaná v aramejštine. Originál je už dávno stratený, ale existujú viaceré prepisy. Hovorí sa, že najpresnejší je nemecký, písaný ešte švabachom, Das Manubrium des Kampfes wider bösen Mächte.“
Lovcovi to veľa nehovorilo. „A?“
„Je dosť známe, že mám o tú knihu eminentný záujem. Powel sa na niekoľkých miestach nechal počuť, že tú knihu vlastní a prípadne by sa jej za primeraný obnos vzdal.“
„Tak prečo tá nočná návšteva?“
„Nemám pol milióna v hotovosti.“
Suma hosťovi skoro vyrazila dych. „Koľko?! Za jednu knihu? Ty žartuješ!“
„Myslíš, že keby som sa k nej vedel dostať inak, tak sa budem o polnoci plaziť funkčným kanálom? Umýval som sa hodinu.“ Z Deanovho konca sa ozvalo škodoradostné zachechtanie, snažil sa ho zahovoriť.
„Tie plány?“
„Powelov dom.“
„Kde si ich zohnal?“
„Od poisťovne.“
„Nemožné!“
„Ani nie. Nevieš si predstaviť, čo všetko je poisťovací úradník schopný urobiť preto, aby sa vyliečil z erektilnej dysfunkcie. Doniesol mi ich priamo do ruky, spolu so zoznamom poistených vecí.“ Hodil lovcovi viacstránkový zoznam. Ten si ho rýchlo prebehol. Pri zozname poistených áut obdivne zapískal.
„To už hej.“ Prelistoval zoznam do konca. „Tvoja kniha tu nie je.“
„Nie, ak ju má, tak ju nezískal legálnym spôsobom a teda ani nepoistil. V každom prípade, použil ju ako návnadu na mňa. Keby som vás cestou nenašiel, asi by mu to vyšlo.“
„Stále ešte zostáva otázka prečo?“
„Jeho motív?“ Irvin hodil plecom. „Ten najstarší na svete. Prospech.“ Vytiahol na obrazovku článok uložený na linke. „To najlepšie na koniec.“
Dean po jeho prečítaní vybuchol. „Ten prekliaty bastard, zkurvy syn, hajzel jeden zas ... Ja ho ...“
„Myslím, že sme sa zhodli na rovnakom závere.“

aceras1: Ti dva Dean a Irvin jsou opravdu jako pes a kočka. Nejraději by si vjeli do vlasů. A ty jejich vzájemné narážky - jsou někdy k "nezaplacení".
Kdo jim to provedl, bychom již věděli. Ale zbývá ještě proč?? Podle toho, jak byl Dean rozzuřen po přečtení článku, tipuji, že je pak chtěl ten Powel "prodat" démonům za určitou protislužbu. Nebo ještě něco horšího, nekalého.

teda já toho Irvina zbožňuji hrozně se mi líbí, jak Deanovi odsekává - to je správný přístup panečku
jsem fakt zvědavá, co se z toho vyklube.....
takže jenom piš hezky dál - je to hodně zajímavé.....

Dnes len kúsok.
------

Počítač cinknutím oznámil príchod novej správy, jeho majiteľ ju otvoril. Dean zo svojho miesta videl na monitore známu tvár.
„To je Edgar?“
„Áno.“
„Aj Owen a Jim. Na čo potrebuješ ich fotky?“
„Pôvodne som sa chcel dnes v noci poobzerať v Powelovom dome. Mám ešte niekoľko otázok na ktoré chcem odpovede.“
„Napríklad?“
„Či skutočne má tú knihu alebo len blafoval, kto mu dal o mne informácie, sú až nepríjemne presné. A keď mi zostane čas, tak ... sa môžem nezáväzne poobzerať aj po lovcoch,“ pokrčil ramenami.
Dean sa uškrnul. „Nenáročný program. K Powelovi je to viac ako hodinu cesty. Čo budeš robiť zvyšok noci?“
„Povedal som pôvodne.“
„Aha, plán sa zmenil.“
„Neľahnem si predsa spať, keď mám v byte dvoch lovcov.“
Starší z nich sa zarazil. „Spať, pozrieť? Astrálna projekcia. Och!“ Vstal, obišiel miestnosť. „Keď tam budeš, mohol by si sa pozrieť aj po mojom aute, čierny Chevrolet Impala. A po našich veciach. Zbrane a tak, ale najmä náš nôž.“
„Nechceš mi napísať zoznam? Nikam sa nechystám,“ posledné slovo zdôraznil.
Opäť sa posadil. „Neveríš nám ... mne.“ Nebola to otázka. „Jasné, nemáš dôvod.“ Démon na neho bezvýrazne pozrel. Dean sa snažil vložiť do svojich slov všetku presvedčivosť, na akú sa zmohol. „Dávam ti svoje slovo, že budeš pri mne bezpečný ako dieťa v matkinom náručí. Potrebujeme ... Musíme vedieť, čo sa s nimi stalo a kde je moje auto.“ Chvíľa, kým démon rozmýšľal, sa nekonečne ťahala.
„Ničoho sa nedotýkaj!“ Papiere zo sedačky leteli na zem, vankúše nahádzal na jednu stranu, pohodlne sa uložil. „Ničoho sa nedotýkaj a nič nerob, kým sa nevrátim.“
Prikývol, čakal nejakú veršovačku alebo niečo. Nestalo sa nič, Irvin len zavrel oči a zaspal. Lovca čoskoro začalo nudiť pozorovanie jeho pravidelného dýchania. Radšej sa začal prehrabávať v dokladoch rozhádzaných po polovici miestnosti. Z času na čas hodil pohľad na ležiaceho. Kontroloval ho čoraz zriedkavejšie, preto mu ušiel taký detail ako krvácanie z nosa. Všimol si to, až keď mal démon na košeli krvavý fľak veľký ako Samova dlaň. Zhrozene vyskočil a hneď si zase sadol, nevediac, čo má robiť. Vedel len toľko, že so spiacim nesmie hýbať, kým sa sám nepreberie. Sedel ako na ihlách až do jeho návratu z astrálnej prechádzky.
Irvin sa unavene posadil, pohľad mu podal na škvrnu na košeli. Dotkol sa tváre, krv na prstoch ho trochu prekvapila. Predlaktím si utrel nos, na rukáve zostal červený pás.
„Čo si zistil?“
„Dosť, ale nie všetko. “ Spod kopy na stolíku vytiahol stavebné plány. „Plný dom ozbrojených mužov, strážna služba je aj vonku a pri hlavnej bráne. Tu, v tejto garáži blízko zadného vchodu do hradného krídla, stoja tri autá, ktoré rozhodne nehovoria Powelovi pane. Starý Pontiac, otrieskaná Fordka a hrdzavý Chevrolet.“ Dean sa urazene vystrel. Démon sa nenechal vyrušiť. „Lovecké krámy sú v nich. Tu,“ poklepal prstom na inú časť plánu, „je knižnica. Ako som predpokladal, tá kniha tam nie je, namiesto toho sú tam skrytí dvaja ozbrojení muži. Keby som sa nezabavil s vami ... Hm, mohol som skončiť podobne. Škoda, nepodarilo sa mi dostať do trezoru, ktorý tam Powel má. Magické istenie.“ Presunul sa na druhú stranu výkresu.. „V podzemí nového krídla sú obsadené dve pivnice. Nie je to také zlé ako vo vašej kobke, ale do Hiltonu to má ďaleko.“
„Tá krv ...“ Dean nechcel, aby to vyzeralo, že sa stará, ale zvedavosť mu nedala.
„Niektoré veci ... je ľahšie robiť fyzickým telom.“ Vstal a nalial si poriadnu dávku destilátu, vypil ju na dúšok. „Už je to lepšie.“
„Čo bolo také namáhavé?“
„Otvoril som mrazák.“ Slová boli tak mrazivé ako obsah elektrospotrebiča. Dean prehltol v zlej predtuche.
„Čo v ňom bolo?“
Irvin prešiel k počítaču, preklikol na poslednú správu. Na obrazovke sa objavila Jimova tvár. „On. Ubili ho na smrť.“

Dean vstal a podišiel k oknu. Museli byť dosť vysoko, výhľad na spiace mesto bol nádherný. Nejako ho nevedel vychutnať, vlastne ho ani nevnímal, zaoberal sa vlastnými myšlienkami. Posledné informácie dávali ich súčasnej situácii nový rozmer. Potreboval plán, dobrý plán a potreboval ho rýchlo. Inventarizácia pozitív bola veľmi krátka, bez pomoci mohol urobiť akurát tak ... nič. Pokúsil sa začať nezáväznou otázkou.
„Čo budeš teraz robiť?“
„Myslíš teraz, keď viem, že je to pasca?“
„Hej.“
„Ráno sa odhlásim u prenajímateľa, vyinkasujem zvyšok zálohy a zmiznem.“ Ľahostajný tón odpovede, ho prinútil odvrátiť sa od okna.
„Sú tam dvaja ľudia, ktorí potrebujú pomoc.“
„Dvaja lovci. Takže to z toho robí váš problém, nie môj.“
„Možno, lenže ...“ Dean sa vrátil k pohľadu na mesto, nepriznávalo sa mu to ľahko. „Nemáme zbrane, auto ani prachy, aby ste si nejaké obstarali. Nemáme nič, dokonca ani čarovné vrecúška na ochranu proti démonom. A čo je najhoršie, nemáme čas. Čo myslíš, koľko im zostáva? Deň, dva? Viac určite nie.“
Domáci pán sa nevzrušene pustil do upratovania. „Obvolaj priateľov. Vy lovci predsa držíte spolu, nie?“
„Najbližší lovec, ktorého poznám, je Edgar.“
„Smola,“ ďalej pokojne triedil vytlačené stránky.
„Nám si pomohol.“
„Vtedy som nevedel, že je to pasca aj na mňa.“ Kôpku zbytočného papiera napchal do krbu, po krátkom zaváhaní si vyzliekol skrvavenú košeľu a zmotanú ju položil na vrch kôpky.
„Existujú aj pračky,“ podotkol Dean sucho. Namiesto odpovede pri odchode len mykol plecom. O pár minút sa vrátil, čistý, v novej košeli.
„Idem sa najesť. Dáš si niečo?“
Dean zaváhal. „Nevieš náhodou, kde by sa tu dala objednať pizza?“
„Nie, po určitých nepríjemných skúsenostiach, nepovažujem donášku do domu za bezpečný spôsob stravovania.“
„Démoni?“
Prikývol. „Viackrát. Preto radšej nakupujem do zásoby. Aj keď ...,“ zaváhal.
„Čo?“
„Tvoj brat vymietol chladničku, veľa tam nezostalo. Myslím, že hlboko zmrazené polotovary a čerstvé vajíčka nechal na pokoji. To bude stačiť.“
„Čerstvé vajíčka? To si robíš srandu?“
„Ani nie, začal som sa učiť variť, robím lepšie omelety ako Hercule Poirot.“
„Ten detektív s fúzikmi a smiešnym prízvukom? Neznášam ten seriál.“
Ale omeleta mu chutila.