Druhé stretnutie.

To tedy Irvin Deana pěkně urazil - rezavý Chevrolet. I přes ty vzájemné narážky by se mohli hoši na tento případ spojit a to "hnízdo zla" srovnat se zemí. Ale nechám se překvapit, co si na nás autorka připravila.

aceras1: Tak jsem zfoukla poslední tři pokračka naráz a fakt super Jsem ráda, že je Irvin zpět. Tu postavu zbožňuju Jak se stále špičkuje s Deanem, to je prostě super A taky myslím, že by se mohli na tento případ spojit. Tak uvidíme

Ďakujem čitateľom, že si našli čas a za vyjadrenia.

---------------

Dopíjajúc posledné kvapky kávy, sa Dean vrátil k výhľadu. Ešte raz si prebral všetky dostupné možnosti, vzhľadom na nedostatok času, ich nebolo veľa. Vlastne, skoro žiadne. Irvin sa mlčky venoval svojim papierom. Ticho v miestnosti sa predlžovalo, kdesi za oknom zavyla sanitka. Lovec sa prichytil pri tom, že jeho myšlienky sa bezcieľne krúti dookola. Z vlastnej skúsenosti vedel, že ak sa bude chvíľu venovať niečomu inému, hocičomu, bude sa môcť neskôr vrátiť k problému s jasnejšou hlavou. Možno pomôže nezáväzný rozhovor o ničom. Sadol si do kresla oproti hostiteľovi.
„Vždy chodíš po byte ozbrojený?“ Narážal na puzdro s nožom, ktoré mal domáci pán pripevnené vzadu pozdĺžne na opasku.
„Áno. Byt je síce dobre zabezpečený, ale stíhacie komando je vynaliezavé.“
„Podarilo sa ti vyrobiť nôž na démonov?“ Toto skutočne zaujalo lovcovu profesionálnu pozornosť.
„Áno.“
„Koľko?“
„Jeden.“
To bolo sklamanie. „Len? Prečo nie viac?“
„Nemôžem.“
„Nemôžeš alebo nechceš?“
„Nemôžem.“
„Prečo?“
„Nejako veľmi ťa to zaujíma. Máte podrobný návod. Môžete si ich nechať urobiť koľko chcete.“
„Nenašli sme nikoho, kto by bol ochotný zahrávať sa s čiernou mágiou,“ zamračil sa lovec. „Pre teba ako pre ...,“ zaváhal, „ myslím, že by to nemal byť problém.“
„Nebol, ale teraz už je.“
„Nerozumiem.“
„Odrezali ma,“ zámerne použil neutrálny tón. „Peklo ma oficiálne vyvrhlo zo svojho stredu.“
Nemohol si pomôcť, šok mu vzal dych, zelené oči zabrali pol tváre. „Čože?“
Irvin odignoroval hosťov údiv, vyložil nohy na stolík a pritiahol si notebook.
„Počkaj,“ zarazil ho Dean. „To mi musíš vy vysvetliť podrobnejšie, akože odrezali? Veď si ušiel už pred niekoľkými mesiacmi. To sa neráta?“
„Vy lovci! Ak sú všetci tak informovaní ako ty, tak v tomto povolaní musíte mať vysokú úmrtnosť.“
„Rozšíriš môj obzor?“
„Skutočne chceš prednášku na pekelnú tému?“
„Máš lepší námet na rozhovor?“ Udržať spoločenský tón bolo naozaj ťažké.
„Keď chceš,“ Exdémon mykol plecom. „Démoni, na rozdiel od zatratených duší, sú závislí na sile pekla, čiernej mágii. Hovor tomu ako chceš. Musia sa jej dotýkať. Keď sú mimo, peklo takto kontroluje démonov kdekoľvek sú,“ smutne sa usmial. „Vezmi najhoršiu ľudskú závislosť, ochotu zabiť pre jednu dávku a vynásob ju tisíckou, alebo radšej miliónom. Potom budeš mať približnú predstavu o sile, ktorá ich viaže k suterénu. Možno pochopíš, prečo démoni urobia čokoľvek, na čo dostanú príkaz. Nehovoriac o tých, ktorých to baví.“
„Ty si dezertoval. Ako sa ti podarilo?“
„Som čarodej, mám prístup k voľnej mágii, vymenil som jednu drogu za druhú, polovičný úspech. Ale ... stále som to cítil tu,“ dotkol sa spánku.
„A ďalej?“ Lovca jeho rozprávanie skutočne zaujalo.
„Dostal sa mi do ruky váš nôž, nedal sa vyrobiť bez použitia určitej dávky čiernej mágie. Zakaždým, keď som sa napojil na zdroj, skoro okamžite sa dostavilo stíhacie komando. Nedarilo sa mi získať dostatok času na to, aby som si urobil aspoň jeden kus. Potom, ... mal som možnosť nazrieť do istej knihy. Teraz už démonov nemusím len posielať domov, už ich viem zničiť. V skratke, personálne zloženie stíhacieho komanda sa za pár posledných mesiacov viackrát zmenilo. Poučili sa, už sa tak nehrnuli za mnou pri každom kontakte. Využil som situáciu a mám nôž. Lenže, niekomu tam dole došla trpezlivosť a odrezali ma. Už žiadne spojenie, žiadna čierna mágia, žiadna provokácia démonov s následnou elimináciou, už nikdy viac.“
Dean nevychádzal z údivu. „Čo vlastne teraz si?“
„Neviem. V tejto oblasti je núdza o odbornú literatúru. V rozprávkach sa pre takých ako ja zvyčajne používa termín pekelný vyvrženec,“ ústa sa usmiali, ale oči ostali vážne.
Dean stuhol, toto nedokázal, ešte nie. „Ako môžeš? Ako si z toho dokážeš robiť žarty.“
„Z pekla?“
Na otázku muž v kresle prisvedčil len posunkom.
„Ťažko! Ale ak dovolím, aby každú moju myšlienku poznačila spomienka na to, čo sa dialo tam dole, peklo bude so mnou, aj keď som konečne vonku a slobodný.“ Vstal, nalial whisky do dvoch pohárov. „Toto tiež pomáha,“ jeden ponúkol hosťovi. „Stále si tam, však?“ Dean vzal pohár, vyprázdnil ho jedným dúškom. Inú odpoveď domáci pán nepotreboval.
„Skúsil si o tom s niekým hovoriť?“
„Psychoterapeut, špecializovaný na pobyt v pekle, mal plný itinerár.“
„Veď hej, nikto, kto tam nebol, to nedokáže pochopiť. Prečo sme robili, to čo sme ... robili. Nie si jediný, kto tam dole spravil veci, na ktoré nemôže byť pyšný.“
„Veci, na ktoré nemôžem byť pyšný! To je slabé vyjadrenie.“ Utrápené zelené oči sa stretli so sivými a videli v nich odraz vlastných emócií. „Vieš, čo som tam dolu robil?“ Možno za to mohol alkohol, možno napätie posledných týždňov, možno to, že sa konečne mohol porozprávať s niekým, kto mu rozumel, kto tam bol. Slová vychádzali z jeho úst samé, najskôr zdráhavo, potom čoraz rýchlejšie. A s každou vetou sa práznota, ktorá mučila jeho dušu od jeho návratu do života, o kúsok zmenšila.
Irvin ho vypočul bez prerušovania až do konca. Nepokúšal sa lovca utešiť lacnými slovíčkami, namiesto toho sa vážne podelil o svoju životnú skúsenosť.
„To, čo si tam videl a spravil, ti naveky zostane v hlave. Nikto ťa za to nemôže súdiť, len ty sám. Buď sa s tým naučíš žiť alebo ... alebo vyhrali.“ Sivé oči mali zrazu tvrdosť a chlad ocele. „Ja osobne im nedoprajem to potešenie.“
„To nie je všetko. Najhoršia vec, ktorú som spravila bola, že som ....“ Nedopovedal, toto nebola informácia určená pre každé ucho.
„Zlomil prvú pečať.“
Dean prekvapene zdvihol hlavu. „Odkiaľ ti vieš?“
„Priamo od zdroja.“
„Nechceš tú informáciu trochu rozviesť?“
Irvin znovu nalial do oboch pohárov. Vzal svoj pohár, oprel sa o kozubovú rímsu. Jeden rýchly pohyb prstov, v kozube zahučal oheň, stravujúc drevo, papier a bavlnu.
„Hovorí ti niečo meno Siegmund?“
Dean sa pozrel sa na muža stojaceho pri kozube. Vo svetle plameňov sa jeho tvár zdala veľmi bledá, skoro tak, ako kĺby prstov, silno zvierajúcich pohár s alkoholom. Nielen pre neho bolo ťažké spomínať na isté úseky života.
„Nie.“
„Hlavný pekelný čarodej. Bol to ... môj .... majiteľ.“ Dlhú odmlku narúšal len praskot horiaceho dreva.
„Vlastnil nás ako stôl alebo stoličku, akurát, že nábytok si cenil viac. ... bral nás na vedomie, len keď rozkazoval alebo trestal. .... Trestal rád a často. Bol veľmi vynaliezavý.“
Tancujúce plamene vytvárali na stenách bizarné tiene, z prítmia akoby sa zaleskli Alastairove biele oči. Dean radšej uprel pohľad na svoju ruku, pevne zvierajúcu pohár. Niektoré témy by sa nemali načínať po polnoci. Do čerta, o niektorých veciach by sa nemalo hovoriť vôbec!
„Zliezali sa u neho, niekedy. Nestarali sa, či počujeme ich plány. Pre nich sme boli len veci, do ktorých sa dá kopnúť.“
„Kto?“ Vlastný hlas mu znel cudzo, pevne, vôbec sa nechvel ako celé jeho vnútro.
„Azazel, Lilith, Alastair, pár ďalších. Plánovali rozhodujúce stretnutie. Tak tomu hovorili. Plánovali každý detail, na prípravu mali niekoľko storočí. Meraných ľudským časom. Asi nevieš, že to nebol ich prvý pokus.“ Nečakal na odpoveď. „Skúšali to už viackrát. Bezúspešne. Ale tentoraz si verili. Stáročia ovplyvňovania, manipulácii, klamstiev, úkladných vrážd. To všetko malo konečne priniesť svoje ovocie – Armagedon.“ odmlčal sa, pozoroval odlesk plameňov na tekutine v pohári.
„Keď si sa dostal dolu, museli ťa zlomiť čo najrýchlejšie. Alastair si to zobral na starosť sám. Nedokázal to a čas bežal, anjeli obľahli peklo. Tak priliezol za majstrom čiernej mágie škemrať o pomoc. Dostal ju.“
Dean točil v prstoch prázdny pohár, vypitá tekutina ho príjemne hriala v žalúdku. Mal chuť na ďalší pohárik, ale teraz potreboval mať jasnú hlavu.
„Siegmund použil mágiu aby oslabil tvoje odhodlanie nevzdať sa a posilnil tvoje vnímanie ... Alastairovho snaženia, pocit beznádeje, vyčerpanie.“
„To nie je možné.“
„Toto slovo v súvislosti s mágiou neexistuje, má nekonečné možnosti využitia. Môže postaviť hrad alebo rozdeliť more, alebo ... je možné použiť ju na tak jemné ovplyvňovanie, že si to človek ani neuvedomí. Stačí sa trochu pohrať s emóciami, niečo posilniť, niekde trochu ubrať a človek sám nechápe svoje činy. Ani zďaleka nedokážem to čo on, ale keby si mi stál za trochu námahy, odídeš z tejto miestnosti ako homosexuál so slabosťou pre čerstvú zeleninu.“
Lovec v prvej chvíli skoro vyletel z kresla, potom prižmúril oči. „Nechystáš sa ... experimentovať?“
„Nie,“ usmial sa ako na dobrom vtipe. „Nestojí mi to za to. Aj tak by ti to nevydržalo dlho. Nebolo by to prirodzené správanie, po čase sa kúzlo zlomí, osobnosť sa vráti do starých koľají.“
Dean sa vrátil k hlavnej téme. „Prijal som Alastairovu ponuku, zlomil som prvú pečať.“
„Nemal si žiadnu šancu, presne tak to naplánovali. Suterén vždy dosiahne, čo chce. Láska, súcit, priateľstvo, všetko, čo robí život vzácnym, sa tam dolu stratí v nenávratne. Zatratené duše postupne degenerujú na najnižší stupeň bytia alebo sa z nich stanú démoni. Ak ťa chcú zlomiť, nájdu spôsob ako to urobiť. Všetky druhy bolesti, izolácia, klamstvá a polopravdy, vyčerpanie, beznádej .... Sortiment je bohatý a v pekle je dostatok každého druhu utrpenia.“
„Môj otec nepristúpil na Alastairov návrh.“ Ešte vždy to bolelo.
„John Winchester nikdy neodstal takú ponuku ako ty.“
„Alastair mi to sám povedal.“
„Nikdy si nepočul o tom, Winchester, že démoni klamú? Najlepšia lož je tak prepletená s pravdou, že neodlíšiš jedno od druhého, Alastair bol majster manipulácie. Nič by tým nedosiahol. Pre démonov bolo zábavnejšie trhať tvojho otca na kúsky, znova a znova.“
„Povedal si, že mágia môže posilniť to, čo máš v sebe. Teda, to, čo som tam robil ... Je to vo mne?“
„Každý má svoju temnú stránku. To, čo normálne dokážeš ovládnuť, čo si vlastne ani neuvedomuješ, sa pod vplyvom mágie vymkne kontrole. Videl si, čo takýto zásah urobil s tvojím bratom.“
„Prosím?!“
Dean potreboval pár minút na spracovanie novej informácie. Pociťoval priam fyzickú nevoľnosť. Hocikto mohol poťahať za povrázok a Winchestrovci poslušne tancujú ako marionety v bábkovom divadle. Zahrávajú sa s ich životmi ako s bezcennými smeťami. Otcovým, jeho vlastným aj so životom jeho brata. Zo všetkých síl bojoval proti prívalu chladnej zlosti, ktorý ho takmer zavalil. Nie tu a nie teraz. Hladina zlatohnedej tekutiny vo fľaši klesla o pár centimetrov. Dean prijal naplnený pohár, ale nenapil sa.
„Sam?“
„Pohrali sa s ním, preto dôveroval komu nemal.“
„Ako?“
„Lilith mala k dispozícii tisícky démonov. Prečo by na tvojho brata nasadila akurát čarodejnicu, keby na to nemala vážny dôvod? Použi trochu hlavu.“
„Keď si ho ošetroval, vedel si, že je závislý na krvi démona?“
„Nie, cítil som len, že má bližšie k démonom ako je zdravé. To mi bolo jasné už pri prvom dotyku. Nevedel som, o čo skutočne ide.“
Ďalší príval hnevu, váhal, či ho potlačiť. „Prečo si mi to nepovedal?“
„Určite by si viac veril potulnému démonovi, ktorého si vedel prvý krát, ako svojmu bratovi.“ Bolo to len oznámenie, nie výčitka.
Dean sklonil tvár do dlaní, nejakým pošahaným spôsobom to dávalo zmysel. Nelogické činy jeho samého aj jeho blízkych. Za všetkými bola cudzia vôľa, alebo im bolo dovolené urobiť aj nejaké vlastné rozhodnutia? Príliš ťažký oriešok pre jeho unavenú hlavu. Čo je skutočné a čo je ilúzia, ktorá ho má prinútiť plniť cudziu vôľu? Nie je aj toto rozprávanie len ďalší pokus o dezinformáciu?
Takmer nepriateľsky sa pozrel na zdroj ťažko uveriteľných informácií.
„Odkiaľ to všetko vieš?“
„Načúvanie po kútoch niekedy prinesie nečakané ovocie.“
Nestihol položiť ďalšiu otázku, do ticha sa ozval telefón. Exdémon prijal hovor s ťažkým vzdychom.
„Dobrý večer, Fred. Nie, nedeje sa nič, čo by si mal vedieť ... Nie, nechystám ďalšiu akciu ...“
Dean sa pohodlnejšie sa oprel, vychutnávajúc kvalitný alkohol. Byť pekelným vyvržencom má zrejme aj výhody.
Irvin sa snažil znieť veľmi nevinne. „Nie, nič.... ja ... našiel mi len pár detailov .... Nie, skutočne ... Dobre, dám si pozor. Dobrú noc.“ Odhodil mobil na sedačku.
„Pravidelná kontrola?“
„Prejde ho to. Za pár dní.“ Odpoveď bola viac, než neochotná.
„A?“
„Bez detailov, posledná akcia nešla celkom podľa plánu a plukovník ma našiel skôr, ako som sa stihol ... pozošívať.“
„Bolo to veľmi zlé?“
Ak by mal lovec súdiť podľa pohľadu, ktorý na neho domáci pán vrhol, tak on sám mal v tomto okamihu blízko k lekárskemu ošetreniu. Radšej zmenil tému. „Vieš čo chystajú?“
„Armagedon.“
„Nejaké konkrétne informácie, ktoré by nám mohli pomôcť.“
„Okrem toho, čo som ti už povedal? Nie.“
„Mohol by si pre nás nejaké získať?“
Exdémon sa odvrátil od kozuba, tváril sa mimoriadne vážne. „Vyjasnime si situáciu. Som vám vážne vďačný, že ste spustili apokalypsu, skutočne, ale ...“
Dean sa neudržal a skočil mu neveriacky do reči. „Vďačný?!“
„Áno, vypísali na mňa odmenu, pre suterén som bol najhľadanejšia osoba. Odkedy je klietka otvorená, VIP ste vy dvaja. Ja som nikto, skoro. Dokonca môžem spať tri noci za sebou na jednom mieste. A chcem aby to tak aj zostalo. Moja najhlavnejšia priorita je, nedostať sa späť. Záchranu sveta prenechám hrdinom, najmä, ak majú podporu z podkrovia.“
„Tá podpora aj tak stojí zväčša za prd,“ vyletelo nečakane trpko z lovca.
Domáci pán ľahostajne pokrčil plecom, dopil a išiel si doliať, značkovú whisky postavil na dosah ruky. „Poslúž si, ak chceš.“
„Neskoršie,“ Dean si pritiahol stavebné plány. „Chcem si ešte niečo pozrieť, ak to nebude vadiť.“
„Pokojne, ja mám ešte prácu,“ hostiteľ očividne stratil záujem o ďalšiu konverzáciu a schoval sa počítačom.

aceras1: Díky moc za takové dlouhé pokračování Moc jsem si to užila! Fakt super! Irvin se mi líbí čím dál tím víc a zdá se mi, že Dean už taky není vůči němu tak nenávistný. Že by si ti dva nakonec k sobě našli cestu To by bylo zajímavé spojení. Ne, že bych si to nepřála Tak prosím hezky piš dál, protože mě se to opravdu moc líbí

aceras1: tak tato část byla naprosto luxusní - jak si kluci vyprávěli zážitky z pekla - to byla bomba
naprosto jsem si tuto část užívala....

suhlasim s Nemix rozhovory medzi Deanom a Irvinom su uplne genialne , velmi ocenujem aj dlzku tejto casti a o rozhovere o pekle ani nehovorim...tesim sa na pokracko

FooFighterkaSN, Nemix, bohdy : ďakujem za pozitívne vyjadrenia.

Na základe vašich vyjadrení ma napadla jedna otázka.
Je pre vás ako čitateľky prijateľnejšie častejšie a kratšie pokračovanie alebo dlhšie, ale aj s dlhšími odstupmi?

aceras1: Pro mě osobně je přijatelnější delší pokračování, i když si na něj chvíli počkám

I mně se pokráčko moc a moc líbilo. Oba se tím vzájemným vyprávěním snad trochu sblížili. A teď by měli něco společně vymyslet. Hlavně, aby Dean dostal svoji černou krásku v pořádku zpět.

A jaké pokračování?? Možná také delší. Ale to samozřejmě záleží na autorovi, jaká ho popadne spisovatelská múza.

pridam sa k Janči, ze to zavisi aj od muzy autora a podla mna su dlhsie pokracka ucelenejsie a lepsie ,ale priznavam sa, ze pri napinavých okamihoch sa neviem dockat aj kratickych pokracovani... dokonca niekedy by som to zniesla aj iba po vetach, ale je to tvoje rozhodnutie hlavne pis, pretoze ti to ide skvele

Ďakujem za milé slová.
Tento týždeň múza kopla dosť silno, (dúfam, že sa už zajtra budem môcť posadiť) a hlavne, bolo dosť času.
------------------------


Minúty sa priliepali jedna k druhej, z päťminútoviek sa stávali štvrťhodiny, zo štvrťhodín hodina, z ohňa v krbe zostala len hŕbka smutného popola. Hladina alkoholu vo fľaši klesala len neochotne, so zahmlenou hlavou sa veľmi rozmýšľať nedá.
Dean stále študoval stavebné plány, napriek tomu nenašiel uskutočniteľný spôsob ako dostať kolegov na čerstvý vzduch. Pár nápadov už zavrhol, kvôli nedostatku času alebo zdrojov. Dvaja ľudia s prázdnymi rukami boli na takú akciu jednoducho primálo. Potreboval poriadny plán a potreboval ho rýchlo. Najhoršie na celej veci bola istota, že jednoduché riešenie má na dosah ruky, sedelo na sedačke a tvárilo sa zaneprázdnene.
„Do čerta!“ Do ticha v miestnosti zaznela lovcova nadávka ako šľah bičom. Domáci pán, tak ako je zvykom v dobrej spoločnosti, odignoroval hosťove porušenie etikety, tomu stúpol tlak o ďalšie dva dieliky.
„Povedal som do čerta,“ zopakoval dôrazne.
Irvin prejavil vlažný záujem. „Myslel si tým niečo konkrétne alebo to bola len neadresná pripomienka?“
Dean v duchu napočítal do desať. „Áno, veľmi konkrétne. Prečo nám nechceš pomôcť zachrániť dva ľudské životy?“
„Moje dôvody poznáš, za poslednú hodinu sa nijako podstatne nezmenili.“
Čas na psychologickú fintu. „Si predsa liečiteľ, ľudský život je pre teba posvätný.“
Sponad počítača sa na neho neveriacky upreli sivé oči. „Ty sa skutočne pokúšaš zmanipulovať zaslúžilého exdémona?“ Znechutene zakrútil hlavou.
„Do čerta!“ Lovec strácal trpezlivosť.
„Opakuješ sa.“ Tentokrát to bolo dosť ironické.
„Veď od teba nechcem, aby si viedol priamy útok na peklo! Potrebujem pomoc pri vytiahnutí dvoch maníkov z pivnice. To je všetko.“
„Ak sa budem chcieť niekedy vrátiť do prvej línie boja proti suterénu, namaľujem si na chrbát terč.“ Zamyslel sa. „Nie, na brucho.“
„Prosím?!“
V sivých očiach vybuchol ohňostroj veselých iskričiek. „Na chrbát by sa mi maľovalo ťažko, na brucho je to pohodlnejšie.“ Vysvetlil mu to ako dieťaťu.
„Potom mi daj vedieť.“ V zelených očiach šľahli dva blesky. „Prídem si streliť.“
„Píšem si ťa do poradovníka,“ nenechal si pokaziť náladu.
To ho už skutočne zdvihlo z kresla. Vybral sa preskúmať barový stolík, aby sa trochu upokojil. Obzeral si jednotlivé fľaše, ale v skutočnosti nevnímal, čo drží v ruke. Skúsil načať domáceho pána z iného konca.
„Ty mu to nechceš vrátiť?“
„Komu? Powelovi? Je mi srdečne ľahostajný.“ Pokus nevyšiel, domáci pán bol nad vecou.
„Keby mu to vyšlo, bol by si už o poschodie nižšie. Necháš to tak?“
„Neuspel, nebudem to ďalej rozoberať.“
Povznesený tón odpovede lovca poriadne vytočil. „Skutočne, postoj hodný pekelného vyvrheľa,“ zašomral si. Našťastie bol obrátený chrbtom k hostiteľovi, tak nevidel ako tomu myklo kútikmi úst.
Dean vrátil fľašu na miesto s väčšou silou ako bolo potrebné, náklad stolíka ustrašene zaštrngal.
„Nemôžeme ich tam nechať zdochnúť. Dvaja sú na úspešnú akciu málo, nemáme čas, zohnať niekoho iného, takže ... Ja ťa ...,“ slová z neho liezli ako z chlpatej deky, „... prosím, pomôž nám.“
Konečne sa mu podarilo zaujať pozornosť domáceho pána.
„Chceš aby som kvôli dvom mne úplne neznámym chlápkom riskoval krk,“ nahlas sa zamyslel. „Prečo by som to mal urobiť? Mohol by som tým niečo získať?“
Kým sa Dean stačil rozhodnúť, či to bola rečnícka otázka alebo začiatok jednania, Irvin pokračoval.
„Sú to lovci, to znamená, že majú hlboko do vrecka, z tejto strany teda ruže nepokvitnú. Ale Powel? To je iná kategória, je v balíku. V knižnici má niekoľko zaujímavých zväzkov, ktorých vlastníctvo by bolo pre mňa výhodné z odbornej stránky a taktiež aj z finančnej. Takže podčiarknuté, sčítané, dobre, pôjdem do toho s vami.“
Zelené oči sa rozzúrene zúžili, pochopil, že znovu naletel. „Ty bastard, od začiatku si vedel, že tam s nami pôjdeš.“
„Dalo by sa to tak formulovať,“ pripustil úplne bez hanby.
„Tak prečo si ma ...“ Od prívalu emócií nevládal ani dokončiť vetu.
„Nechal prosiť? Profesionálny záujem, chcel som vedieť, či používanie zdvorilostných fráz skutočne škodí tvojmu zdraviu.“ V používaní sarkazmu bol hostiteľ skutočne majster. Našťastie vedel, kedy prestať. „Budeme potrebovať skutočne dobrý plán, inak všetci skočíme v pekle. Doslova.“

Sama zobudili slnečné lúče, ktorým včera zabudol zablokovať cestu žalúziami. Spokojne sa natiahol, už dávno sa tak dobre nevyspal. Hlavu mal ľahkú ako pierko, po bolesti brucha ani pamiatka, naopak, pod rebrami cítil známe vákuum. V slnečnom predpoludní sa kobka zmenila na vzdialenú nočnú moru. Omnoho reálnejšie si spomenul ako v noci uložil Deana do postele, ako chodil po neosobne zariadenom apartmáne vo vypožičanom primalom župane, pretože ich oblečenie muselo do pračky, ako sa vyhladovaný prejedol a ako mu bolo zle. Prázdny žalúdok mu hlasne pripomenul, že by si ochotne zopakoval včerajší nájazd na chladničku. Prijateľný nápad, možno by sa pridal aj Dean. Aspoň má zámienku zobudiť ho. Pohľad bratovu prázdnu posteľ ho vytiahol na rovné nohy. V prvom šoku vybehol zo spálne a vrazil do prvých dverí, ktoré uvidel. Privítali ho dva páry prekvapených očí.
„Dean!“
Prekvapenie v zelených očiach vystriedalo pobavenie.
„Dobré ráno, slniečko. Nezabudol si na niečo?“
Samov mozog nepracoval na plné obrátky. Zatiaľ odmietol spracovať skutočnosť, že včera brata uložil do postele ako malé dieťa, pretože nebol schopný ani sám sa vyzliecť. Na druhý deň je už stopercentne schopný nasadenia, s kávou v jednej ruke a mapou v druhej. Bratov ironický úsmev ho vrátil do reality. „Čo? Nie! Na čo?“
„Na nohavice, Sammy.“
„Teraz sa nezaoberaj detailmi! Ako sa cítiš?“
„Dobre. A ty?“
„Som v poriadku.“ To, že Dean nadvihol obočie, ho prinútilo vyhŕknuť : „Vyzerám snáď že nie?“
„Vyzeráš ... neoblečene.“
„Nerozoberaj to stále!“ Pracovný chaos v miestnosti poslúžil ako zámienka na zmenu témy. „Mapa, plány. Na čom robíte?“
„Plánujeme prepad. Pridáš sa?“
„S potešením, hneď po raňajkách.“
Domáci pán sa zatváril rozpačito. „To asi bude menší problém.“

–––––-

Ticho si napravil športový vak na ramene, prikrčený Dean sa aj tak nahnevane otočil s prstom pritisnutým na pery. To, že sa nezbadaní dostanú do Powelovej pevnosti, bol základný predpoklad ich plánu. Vzhľadom na nedostatok času a obmedzené prostriedky to nebol celkom beznádejný plán, len zúfalý. Vybavil si rozhovor o nasledujúcej časti plánu, Irvin zohnutý nad mapou, perom ukazoval jednotlivé body.
„Vstupná brána je na konci príjazdovej cesty, hneď vedľa je malý domček. Pôvodne bol určený pre vrátnika, teraz je v ňom už štyri mesiace strážna služba. Odtiaľto ovládajú bezpečnostný a kamerový systém a obe brány, prednú aj zadnú. Brány sa dajú otvoriť zvnútra aj ručne. Keď príde návšteva, jeden strážca zostáva vnútri, druhý skontroluje auto. Vysadím vás tu, asi dvadsať metrov od brány, husté kríky zacláňajú výhľad. Keď prejdem bránou, zastavia ma, aby skontrolovali auto. Strážca skončí, potiahnem auto pár metrov, znova zastavím a zavolám ho k sebe. To by vám malo dať dosť času, aby ste sa dostali dnu a spacifikovali toho vnútri. Potom ste odkázaní sami na seba.“
Na bratovo znamenie sa pohol za ním. Dal si záležať, aby tých pár krokov k domčeku strážnej služby, prešiel celkom potichu. Prekvapení strážnici sa nezmohli na poriadnu obranu, najväčší problém bolo nájsť dostatok povrazového materiálu na ich znehybnenie.
„Konečne niečo poriadne do ruky.“ Dean si s potešením obzeral pištoľ, ktorú zabavil jednému zo strážcov. „Nemôžem uveriť, že v dnešných časoch niekto behá po svete neozbrojený.“ Narážal na Irvina. Pri plánovaní akcie nastal, nečakane, najväčší problém s vyzbrojením. Domáci pán nekompromisne vyhlásil, že nemá rád strelné zbrane a teda ani žiadnu nevlastní. Jediné použiteľné zbrane, ktoré sa u neho našli, boli kuchynské nože. Skutočnosť, ktorú Dean jednoducho odmietol pochopiť.
Sam priväzoval druhého strážcu ku stoličke. „Počul si, nemá rád strelné zbrane. Pre liečiteľa je to normálne.“
„Nedbať na vlastnú bezpečnosť nie je normálne pre nikoho,“ šomral starší Winchester. „Vyber si niečo použiteľné. Ja vypnem kamerový systém. Účinkovanie v reality show ma nikdy nelákalo.“
Dostať sa do domu po odpojení bezpečnostného systému bola hračka a nájsť správne dvere, vedúce do pivníc, nebol problém. Cestou nestretli nikoho. Skoro v každej miestnosti, okolo ktorej prechádzali, videli známky nedokončenej práce, neupratanú kuchyňu, nakopené prádlo v práčovni.
„Služobníctvo dostalo nečakané voľno. Šikovné, žiadni svedkovia. To vyhovuje aj nám.“ Napriek vlastnému postrehu, Dean nepúšťal z ruky zbraň ani v pivničnej chodbe.
Podľa plánu od poisťovne sa pod celým sídlom nachádzalo podzemné podlažie. Súdiac podľa mohutných dverí, na ktoré narazili po pár metroch, personál mohol používať asi tak desatinu z týchto priestorov. Zámka vyzerala nedostupne len preto, aby efektne podľahla po pár sekundách. Sam stisol kľučku, dvere sa ticho otvorili.
„Oblasť päťdesiatjeden čaká. Po tebe, braček,“ uškrnul sa Dean. Mladší Winchester prevrátil oči, s pripravenými zbraňami vošli do chodby, v ktorej bolo cítiť chlad, vlhko a zápach bahna. Celkový strašidelný dojem ešte podfarbovalo blikajúce slabé svetlo, osvetľujúce betónové steny a niekoľko plechových dverí, zamknuté boli len dvoje. Bratia zastali pri prvých. Mladší najskôr skúsil kľučku.
„Zamknuté.“
„Pusti sa do práce, budem ťa istiť.“
Stačila chvíľočka a dvere sa vzdali. Sam opatrným otvorením vypustil príšerný zápach, s bratom si vymenili zhrozené pohľady.
„Ten sviniar,“ precedil starší pomedzi zuby. Mladší ráznejšie sotil do dverí. Sliepňavé svetielko nevládalo osvetliť neveľkú miestnosť, zápach bahna, plesne a ľudských výkalov bol zadúšajúci.
„Tak poďte, bastardi, už vás čakám,“ ozvalo sa z najvzdialenejšieho kúta chrapľavo.
„Aj ja ťa rád vidím, Edgar,“ vytlačil zo seba Dean, snažiac sa nedýchať.
„Dean Winchester, neverím vlastným očiam. Teba sem poslal môj anjel strážny!“
„Nuž, keď myslíš,“ rozhodol sa neuvádzať na pravú mieru identitu nápomocnej entity. „Môžeš vyliezť, alebo ťa máme ísť do toho smradu hľadať?“
„Nemusíte, zvládnem to.“ Nejasný tieň, učupený v kúte sa pohol. Prihrbený muž, hmatkajúc popri stene, sa pomaly pohol smerom k nim. „Ešteže si sa ozval, inak by som vás oblial obsahom toho kýbľa, ktorý mi tí bastardi aspoň tri dni nevyliali.“
Žiarovka v náhlom záchvate usilovnosti zablikala silnejšie. Dean pri pohľade na spuchnutú, neoholenú tvár len prehltol. Jeho brat hlasno sa nezdržal.
„Pre boha, vyzeráš hrozne.“
„Však si aj dali záležať, hajzli mizerní.“ Väzeň sa, bolestne vzdychajúc, dovliekol k nim a s nádejou sa opýtal: „Nemáte náhodou so sebou vodu?“
„Náhodou hej.“ Mladší záchranca už vyťahoval z vaku dvojlitrovku minerálky. Kým sa dával do použitia schopného stavu, bratia oslobodili druhého väzňa. Owen bol v horšom stave, nevládal ani chodiť, zo smradľavej cely ho museli vyniesť. Edgar im porozprával zážitky za oboch, až na pár detailov sa ich príbeh podobal tomu, čo zažili oni, ako vajce vajcu. Lovci postupovali podľa osvedčeného vzorca, prieskum na polícii, nenápadné otázky u okolo bývajúcich, nočný prieskum strašidelného domu s nešťastným koncom.
„Prebral som sa tu, potreboval som nejaký čas na spamätanie sa, potom som sa pokúsil prekvapiť tých bastardov, keď vliezli dnu. Boli traja, nerátal som s tým, dostal som nakladačku a riadnu. Potom mi dali nejaké svinstvo do vody, ešte sa mi krúti hlava. Ďakujem, chlapci, keby ste neprišli ..., “ unavene sa oprel o stenu. „Mimochodom, kde je Jim?“
Winchestrovci pozreli na seba a sklonili hlavy, obaja lovci pochopili zlú správu aj bez slov.
„Zvreli nás osve, určite sa pokúsil ujsť a oni ho ... Zabijem toho bastarda aj keby to mala byť posledná vec, ktorú urobím v mojom živote.“ Owen, napriek svojmu stavu nevyzeral, že púšťa do vetra planú hrozbu.
„Ak náš plán vyjde, nebudeš sa musieť namáhať. Teraz je načase vypadnúť odtiaľto.“
„Nechceš byť konkrétnejší?“ Dostal zo seba s námahou Owen.
„Na diskusiu budeme mať dosť času asi tak sto kilákov od tohto baráku, ak to zvládneme živí. Koniec siesty, páni, ideme.“ Obaja bratia podopreli Owena. „Edgar, zvládneš to sám?“
„Pôjde to,“ pomaly sa postavil. „Ktorým smerom?“
Starší Winchester ukázal ďalej smerom do tmavej chodby. „Jedna chodba, druhá chodba a hneď vedľa garáž s našimi autami. Neviem ako ty, ale ja tu svoju krásku nenechám.“
Podľa očakávania, ani kolegovia sa nechceli vzdať osvedčených vehiklov.
Cesta slabo osvetleným podzemím, aj keď zúfalo pomalá, prekvapivo skončila tam, kde mala, v garáži a bez nepríjemných prekvapení. Ojazdené približovadlá lovcov boli ubytované v suchej, vetranej miestnosti, podstatne lepšie ako ich majitelia. Pri prvom pohľade na svojho miláčika, prenechal Dean starostlivosť o Owena bratovi. Po zvítaní sa s Impalou, začal kontrolovať obsah kufra. Skôr ako sa pripojil k bratovi, Sam uložil vyčerpaného kolegu do jeho starého Pontiaca.
„Owen je príliš vyšťavený, nemôže šoférovať.“
Starší brat ho nebral na vedomie, znepokojene prehľadával chaos na zadných sedadlách. Mladší Winchester sa pokúsil upútať bratovu pozornosť.
„Brácho, hovoril som, že ...“
„Vedel som, že sa niečo poserie. Išlo to príliš hladko.“ Dean sa zaoberal vlastným problémom.
„Dean, venuj mi láskavo aspoň minútu!“
„Nie je tu!“
„Budeš sa už konečne so mnou rozprávať? Čo tu nie je?“
„Rubyin nôž. Je preč!“
Sam stuhol. „Si si istý?“
„Prehľadal som všetko. Nič nechýba, kľúče od auta, zbrane, oblečenie, falošné preukazy, všetko je tu. Dokonca aj naše hodinky a prachy, čo sme mali o vreckách. Chýba len nôž.“
„Čo urobíme?“
Dean skontroloval pištoľ s bielou rukoväťou. „Idem ho pohľadať.“
„Dean, nie!“
„Ale áno, ak ho teraz necháme tu, už ho nikdy neuvidíme.“ Hodil bratovi mobil. „Zostanem v spojení.“
„To teda nie, idem s tebou!“
„Nie, zostaneš tu.“
Sam sa nadýchol na poriadne zlostnú odpoveď, ale jeho brat nepripustil žiadnu diskusiu.
„Pozri sa na nich,“ povedal ticho. „Owen ledva dýcha, aj Edgar je mimo. Nemôžeš ich nechať bez ochrany. Pôjdem sám.“
„Prečo ty?“ Mladší brat ešte nebol celkom presvedčený.
„Sedel som nad plánom dlhšie ako ty. Ja sa nestratím.“ Pri dverách sa ešte otočil. „Buďte pripravení, možno budeme musieť vypadnúť bleskovým tempom. Bráško, skontroluj či tie rachotiny štartujú a otvor dvere. Keby niečo nevyšlo, dostaň ich odtiaľto.“
Sam rezignovane prikývol. „Dobre.“
Plán domu neklamal, pseudostará časť bola postavená ako bludisko. Pokladal za úspech, že cestou do knižnice zablúdil len dvakrát. Ak sa udalosti vyvíjali tak, ako sa mali, tak práve v tejto miestnosti by mal nájsť majiteľa domu. Mal pre neho pripravených pár otázok, ktoré mu chcel položiť. Hneď potom ako mu zlomí nos.
Impozantné, oblúkové schodisko ho doviedlo k nedovretým dvojkrídlovým dverám, z vnútra miestnosti počul hlasy.

---------------

aceras1: Tak to bylo dokonalé!!! Takové dlouhé pokračování! Čekání stálo za to! Irvin se mi zamlouvá čím dál tím víc Moc se mi líbí, jak z něho Deanovi tečou nervy Myslím, že ti dva mají k sobě blíž, než si myslí. A Sam... ehm... neoblečený Ten pohled by stál za hřích Jsem pekelně zvědavá, jestli Dean ve své misi uspěje Tak snad brzy zase hodíš pokračování. Moc ti to totiž jde

Tak Dean má zpět svoji krásku. A nechce jen tak nechat nůž těm parchantům, to je pochopitelné. Jen aby nepadnul zase do nějaké léčky a Irvin ho nemusel znovu zachraňovat. A ta pasáž, jak Sam vstal - bavila jsem se u toho asi tak jako Dean.

janča a bohdy to víceméně napsaly za mě - tak snad už jenom - tak nějak ve skrytu duše doufám, že Dean dostane na budku myslím si, že by jim to prošlo jinak moooc snadno a to přeci nejde

jinak k délce pokračování - já jsem tedy pro kratší části, protože ty si můžu přečíst i v práci a nevypadá to tak blbě jako když zírám do pc delší dobu ale jak budeš postupovat, to záleží jenom na tobě

Nemix, janča, bohdy - ďakujem za záujem.

---------

Sam vkĺzol na voľné miesto za stolom v reštaurácii neďaleko nemocnice. „Owena si pár dní nechajú, ale bude v poriadku. Edgar je práve na vyšetrení, ale prisahal, že vypadne dve minúty po tom, ako skončia.“ S úsmevom čakal na otázku, prečo až dve minúty. Nedočkal sa, jeho spoločníci pokračovali v rozhovore, akoby ich ani neprerušil.
„Keby si sa nehral na Captein America, neskončil by si ako živý gobelín. Čo si, do čerta, nepochopil na tej časti plánu – vypadnete odtiaľ čo najrýchlejšie?“
„Asi ti ušlo, že bez môjho ľavého háku by si tu teraz nesedel?“ Dean pôsobil dojmom, že si spomenutý úder veľmi rád zopakuje do iného cieľa.
„Nie, nesedel. Bol by som minimálne o sto míľ ďalej, spokojný, šťastný a s plnými baterkami.“
Letmý pohľad na bratov výraz donútil Sama zasiahnuť.
„Tak pohov, ľudia. Kto mi konečne vysvetlí, čo sa tam vlastne stalo?“
„On!“ Ozvalo s sa jednohlasne z oboch strán stola.
„Dohodnite sa, prosím.“ Sam stavil na to, že pohľadu prosiaceho šteniatka neodolajú. Prerátal sa, jeho brat rokmi vzájomného spolužitia nadobudol imunitu voči šteňacím pohľadom a ich staro-nového známeho viac zaujímala šálka kávy, do ktorej si práve sypal šiesty cukor. Starší Winchester pohľadom zrátal prázdne miniatúrne sáčky.
„Myslíš, že tá káva bude ešte tiecť?“
Opýtaný mykol plecom. „Od čoho sú lyžičky.“ Ďalej pokojne miešal hustú tekutinu.
V Samovi hrdosť a zvedavosť zviedli krátky, ale o to intenzívnejší boj. Zvedavosť zvíťazila na všetkých frontoch - pechota, delostrelectvo aj námorné vojsko. Využil pauzu v rozhovore na zdvorilé zopakovanie žiadosti. „Kým sa vy dvaja navzájom pozabíjate, mohli by ste mi láskavo prezradiť, čo ste tam vyvádzali? Mimochodom, nevyzeráte práve najlepšie.“ Vyjadril sa ešte mierne, Dean, ozdobený čerstvou podliatinou nad spánkom, si očividne šetril ľavú ruku, Irvinova farba tváre sa ani pri najlepšej vôli nedala nazvať inak ako popolavá.
Starší Winchester okamžite nadviazal na bratovu vetu, s úškrnom navrhol Irvinovi. „Skutočne si trochu bledý, mal by vyskúšať zázraky modernej medecíny.“
„Som v rade na vyšetrenie hneď za tebou,“ vrátilo sa spoza stola rovnako ironicky.
„Ja nevyzerám ako niečo, čo stratil hrobár z voza.“
„Winchester, som síce uťahaný, ale trochu námahy,“ tie slová zvlášť zvýraznil s pohľadom upretým na Deanovu tvár, „ešte zvládnem.“
Sam síce narážku nepochopil, ale s obrovským zadosťučinením si vychutnal niečo, čo mu ešte nebolo dopriate vidieť. Jeho starší brat s viditeľným fyzickým úsilím prehltol sarkastickú poznámku, ktorú už mal na jazyku. Rýchlo využil pauzu v rozhovore.
„Prosím, povedzte mi, že tí policajti, ktorým sme sa ledva vyhli, nešli po vás!“
„Upokoj sa, braček.“ Dean pohybom hlavy ukázal na oproti sediaceho. „On bol ten vzorný občan, ktorý zavolal deväťstojedenásť.“
„Mužov zákona bude zaujímať vysvetlenie domáceho pána,“ pridal sa unavene Irvin. „Ak sa na nejaké zmôže, so zlomenou sánkou.“
Mladší Winchester v duchu napočítal do tridsať, potom konverzačným tónom prehodil: „Ak ma vy dvaja budete ďalej naťahovať, fyzicky vám ublížim.“
Starší brat sa odzbrojujúco usmial. „Ale, Sammy ...“
„Nie,“ prerušil ho ľadovým tónom. „Myslím to vážne, Dean. Chcem vedieť, čo sa tam stalo, pekne postupne a so všetkými detailmi.“
Dean sa vzdal, pozrel na Irvina. „Nedá pokoj, kým nedostane svoju rozprávku na dobrú noc. Tak začni.“
„Powel sa hneď od začiatku na mňa čudne pozeral, z časti podozrievavo, z časti hladne, ako mačka na bielu myš. To, že som prišiel skoro o dve hodiny skôr ako sme sa telefonicky dohodli, ho poriadne vyviedlo z konceptu, presne podľa nášho plánu.“

-------------------

Nech už Trond Powel očakával čokoľvek, určite nečakal, že to príde autom z požičovne, oblečené do mladého manekýna v ručne šitom obleku. Ani celoživotné skúsenosti v obchodovaní mu nepomohli zamaskovať prekvapenie a trpkú závisť, keď porovnal svojich stopäťdesiatpäť centimetrov, šesťdesiat dva rokov, plešivejúcu hlavu a špicatý nos s návštevníkovým exteriérom. Snažil sa svoju chybu zahovoriť.
„Pán Johnson, prišli ste skôr, ako sme sa dohodli.“
„Len o slabé dve hodiny. Uvoľnil som sa skôr, ako som očakával, čas sú peniaze, takže sa snažím využiť ho zmysluplne. Dúfam, že som vám tým nespôsobil ťažkosti.“
„Nie, samozrejme, že nie.“ Kyslý úsmev ho usvedčil z klamstva. „Ani ja vás nebudem zbytočne zdržiavať, prejdime do knižnice. Služobníctvo má dnes voľno, preto vás vítam sám. Ospravedlňujem sa, že ste museli na mňa čakať, ale telefonát strážnej služby ma zastihol vo vzdialenej časti domu.“
„Pán Powel, to ja sa musím ospravedlniť za predčasný príchod a som vám vďačný, že ste ma napriek tomu prijali.“ Počas výmeny neúprimných zdvorilostí vošli do napodobeniny stredovekého hradu. Ak si aj domáci pán všimol, že jeho nečakaný hosť sa mu snaží telom blokovať výhľad na príjazdovú cestu, nezmienil sa o tom. Previedol ho cez obrovskú vstupnú halu, oblúkovým schodiskom na jej pravom konci do miestnosti na poschodí.
„Moje najobľúbenejšie miesto.“ Pyšným gestom pozval hosťa ďalej. Veľká obdĺžniková miestnosť bola zariadená tmavým nábytkom, na stene oproti vchodu visel portrét majiteľa v nadživotnej veľkosti v spoločnosti kúpenej zbierky motýľov. Knižnica zaberala celú šírku poschodia, okná na oboch kratších stenách osvetľovali nesúrodý nábytok, veľký krb, pár kobercov na parketách. Na takú veľkú knižnicu tu bolo nebolo veľa kníh. Vstavané police na knihy neboli plne obsadené, zmestilo by sa sem trikrát viac zväzkov. Ľahkému stolíku a niekoľkým kreslám robilo spoločnosť pár vitrín s kuriozitami z celého sveta, ktoré okamžite pritiahli Irvinovu pozornosť.
„Suveníry?“
„Vlastnoručne získané.“ Hostiteľ okamžite zhltol návnadu. Vzal do ruky zašlú hrudku. „Toto je pravý zlatý nuget z pravej zlatej bane na Aljaške,“ položil zlatú hrudku na poličku. Ukázal na kus červenkastého pieskovca. „Toto je úlomok z Ayersovej skaly z Austrálie.“
Hosť sa zatváril práve tak uznanlivo, ako sa od neho očakávalo. „Počul som, že vziať si úlomok z Uluru prináša nešťastie.“
„Povera,“ odfrkol si Powel. „Sošky bohov z Afriky, pravá slonovina,“ ukazoval ďalej.
„Ako inak,“ trochu ironicky súhlasil návštevník. Ďalšie sošky či už z ebenu alebo z jantáru ho nezaujímali. Vzal do ruky zvláštny nôž so zubatým ostrým, ktorý ležal na nízkej vitríne blízko dverí. „Tiež vlastnoručne získaný suvenír?“
Domáci pán mu ho náhlivo vzal z ruky. „Nie, to je ...špeciálny dar, pre špeciálneho ... obchodného partnera,“ vysvetlil nervózne. V snahe odvrátiť pozornosť hosťa iným smerom, otvoril dvierka na vstavanej skrinke. „Drink? Mám skvelý výber destilátov z celého sveta.“
„Ďakujem, ale slnko ešte nezapadlo.“
„Vy južania ste takí formálni. Nebude vám vadiť, ak si nalejem?“
„Vôbec,“ upokojil ho s podmanivým úsmevom. „Pozriem si zatiaľ vaše knihy.“
Powel do seba narýchlo nalial štedrú dávku. Druhá mu skoro zabehla, keď videl, že hosťa znova priťahuje vitrína s nožom. „Moja zbierka vás nezaujala?“
„Ak mám povedať pravdu, tak ani nie. Naši spoloční známi,“ opatrne sa usmial, „ma informovali o zväzkoch vo vašom vlastníctve, ktoré tu nikde nevidím.“
„Svoje najvzácnejšie kúsky nedržím v otvorenej polici.“
„Iste,“ návštevník urobil ďalší krok smerom k vitríne. To donútilo Powela konať, otvoril ďalšiu vstavanú skrinku, táto schovávala moderný trezor, vylepšený magickými znakmi. Pohľadom požiadal o diskrétnosť, nenápadne zotrel pár čiar a rýchle odkódoval dvierka.
„Poistené zväzky skladujem v trezore.“ Ľútostivo sa uškrnul. „Pre knihy to nie je ideálne, ale sú to podmienky poisťovne.“ Vytiahol starú knihu veľkého formátu. „Scriptio de malum, veľmi staré vydanie, začiatok sedemnásteho storočia.“ Opatrne položil knihu na stôl, posunkom vyzval návštevníka, aby prišiel bližšie. Poslúchol, z malého kufríka, ktorý priniesol so sebou, vybral biele bavlnené rukavice a lupu. Hodnú chvíľu mlčky skúmal vzácne dielo. „Tento bezpochyby pravý kúsok je iste pýchou vašej zbierky.“
Hostiteľ zažiaril. „Presne tak, aj keď mám ešte niekoľko skutočne vzácnych zväzkov. Napríklad ...“
„Neurazte sa, prosím, pán Powel, ale môj čas je drahý. Aj keď s veľkou ľútosťou, musím prehliadku vašej zbierky odložiť na príhodnejšiu chvíľu. Chcel by som vidieť knihu, kvôli ktorej som prišiel.“
„Manubrium.“
„Presne tak.“
„Včera som sa nevedel s ňou rozlúčiť, vzal som ju so sebou do mojej spálne v druhom krídle domu. Ľutujem, budete musieť chvíľu počkať, kým ju prinesiem. Ako som spomenul, služobníctvo má voľno.“
„Ďakujem, ste veľmi láskavý.“

--------------

Irvin sa odmlčal, dopíjajúc posledné kvapky presladenej kávy.
„A?“ Sam sa nevedel dočkať pokračovania.
„A teraz si dám ešte jednu.“
„Čo?!“
„Kávu,“ posunkom privolal čašníčku. Prišla k nim atraktívna brunetka, so žiarivým úsmevom sa obrátila na Deana, akoby bol pri stole sám.
„Máte nejaké želanie?“
S rovnako širokým úsmevom odpovedal. „Áno a veľa. Ale on si chcel niečo objednať,“ ukázal na oproti sediaceho. Obrátila sa k Irvinovi s úsmevom o tri stupne chladnejším.
„Čo to bude?“
„Kávu a nejaký cukor, minul sa,“ podal jej prázdny zásobník.
Chvíľa, kým vyplnila objednávku, bola pre mladšieho Winchestra nekonečná. Keď sa konečne pobrala postarať sa o iných hostí, cez plece sa usmievajúc na zelenookého fešáka, nedočkavo vyhŕkol. „Čo sa stalo potom?“
„Potom?“ Irvin odpil z kávy, aby si urobil dostatok miesta pre cukor. „Potom išiel celý náš plán do hája.“

--------------

Vysoký muž spokojne pozoroval lovca, prilepeného na stenu. „Dean Winchester.“ Obrátil sa k domácemu pánovi. „Nespomínal si, že tovar máš bezpečne pod zámkom, Trond Melchior Powel?“
„Ja nechápem,“ zahabkal neisto Powel, pod upretým pohľadom červených očí svojho obchodného partnera sa viditeľne scvrkol.
„Máš šťastie, som tu a môžem napraviť tvoju chybu.“
„Naša dohoda platí?“ Uisťoval sa nesmelo finančník, zvyknutý naháňať strach svojmu okoliu. Démon sa nenamáhal odpovedať.
„Možno za mňa dostaneš rok života navyše.“ Dean si neodpustil iróniu ani tentoraz. „Trond Melchior? Skutočne? Tvoji rodičia chceli pôvodne dievčatko?“
Vysoký muž zdvihol obočie. „Aha, takže vieš o našej malej zmluve, ktorú som s Trondom uzavrel.“
„Hej, aj o tom zázračnom zmiznutí zhubného nádoru zo dňa na deň. Powel vymenil dušu za desať rokov života.“
„Všetko sa dá kúpiť,“ finančník bol sám so sebou veľmi spokojný.
„Seriem na to, čo urobíš so svojou dušou, je to tvoj život.“ Lovec neskrýval pohŕdanie. „Kto ti dal právo obchodovať so životmi iných ľudí?“
„Je to len obchod.“ Zisk pravdepodobne u Powela ospravedlnil všetko.
„Skvelý obchod. Dohoda bola, že drahý Trond nám bude dodávať lovcov a my mu budeme predlžovať platnosť zmluvy. Ani som sa neodvážil dúfať, že hneď v prvej dodávke bude Dean Winchester. Za neho a jeho brata dostanem špeciálnu prémiu,“ špeciálny obchodný partner si pomädlil ruky.
„Sama nedostaneš,“ precedil predmet obchodu pomedzi zuby.
„Ale áno, ako keby som ho už mal. Keď si tu ty, ani on nebude ďaleko. Bratia Winchestrovci vždy pracujú spolu, pravda?“
„Zabijem ťa!“
Démon sa nahlas zasmial. „Ako? Vašim nožom?“
„Je preč!“ Vyľakaný Trond Melchior vyzeral ako tesne pred mŕtvicou.
Predĺžená ruka pekla však pevne ovládala situáciu. „Ale no tak, polož pekne ten nôž na miesto, aby si si náhodou neublížil. Za živého dostanem vyššiu odmenu, ale nie je to podmienka.“
Dean s námahou obrátil hlavu, naozaj, Irvin, stojaci pri krbe, držal nôž ako rúčku slnečníka.
„Nepribližuj sa.“ Ak chcel ukázať svoje odhodlanie pevným hlasom, nevyšlo mu to.
Démon sa iba teraz začal naozaj zabávať. „Chlapček sa hrá s nožíkom, aké smiešne.“
Poodstúpil od krbovej steny, za ktorou sa kryl. „Prečo sa nesmeješ?“
„Práve som sa začal. Dnes mám skvelý deň, tri duše už mám v hrsti a ďalšie čakajú.“
„Tvoj finančný poradca tiež?“ Nešikovným pohybom noža ukázal na Powela.
„Hej, ten prerastený piskor pôjde tiež, svoju úlohu už splnil. Dodal mi teba a Winchestrovcov.“
„Moja zmluva, ďalší lovci ...“ Zhrozený obchodník nedokončil vetu.
„Na nich už teraz nezáleží, náš otec je voľný. Je nám úplne ľahostajné či ich zničí tento štvrtok alebo na budúci mesiac. Máme, čo sme chceli.“
Domáci pán zničene hľadal dvere.
„To dostaneš, keď obchoduješ s peklom, ty bastard.“ Deanova rozlúčka s hostiteľom pritiahla démonovu pozornosť.
„Len počkaj, čo dostaneš ty.“
„Darčekový kôš a dve striptérky?“
„Pre teba máme pripravené niečo veľmi špeciálne,“ škodoradostne zasipel vyslanec pekla. „Prídem si vypočuť ako budeš vrieskať. Zatiaľ šetri dychom.“ Démonovo kúzlo mu stislo čeľuste takou silou, až mu zaškrípali zuby. „Teraz ty,“ otočil sa k Irvinovi. „Tvoj smrad som cítil až do haly.“
„Ďakujem za upozornenie, zmením značku spreja. Axe bude lepší?“
„Máš náladu na vtipkovanie? Tak si poďme zažartovať,“ démonov pohyb pravačkou ho mal odhodiť ku stene.
„Mám sa zasmiať?“
Červené oči sa nenávistne zúžili. „Triky ti nepomôžu, osobne ťa roztrhám na kusy.“
„Pozor, mám nôž a nebojím sa ho použiť,“ zamával ním ako vejárom.
Takúto provokáciu nemohol nechať bez odpovede. Pár metrov, ktoré ich delili, prekonal niekoľkými krokmi. Natiahnuté ruky zabrzdila neviditeľná stena len niekoľko centimetrov od Irvinovho hrdla. V tej istej chvíli sa Deana zmocnila zemská príťažlivosť, hlasno dopadol na podlahu.
„Do čerta, prečo ti to trvalo tak dlho?“
„Ako živý gobelín si vyzeral tak roztomilo.“
Démon pochopil, že situácia sa nevyvíja podľa plánu, podľa jeho plánu. „Čo si urobil?“ Zasyčal smerom k Irvinovi.
„Vieš, že namaľovať pod koberec jednoduchú pascu na démona trvá šesť minút a dvadsaťpäť sekúnd? Vy ste ma tu nechali čakať skoro štvrťhodinu. Bolo by škoda nevyužiť čas a príležitosť.“
Démon v pasci znervóznel. „Nemôžeš ma vymietnuť, mám ochranu.“ Zovrel v ruke kamenný amulet.
„Skvelé,“ zamrmlal lovec, vstávajúc z podlahy.
Exdémon sa milo usmial na bývalého kolegu. „Vieš, už nemám obojok a naučil som sa veľa nových trikov. Napríklad tento.“ Luskol prstami, démonovi sa zo zovretej päste vysypal prach. „To lusknutie prstami bolo len pre efekt,“ prehodil čarodej smerom k lovcovi. Démonovi venoval ďalší posmešný úsmev. „Tá vecička bola úplne bezcenná, niekto si z teba dobre vystrelil.“
„Dostanem ťa, nie som tu sám. Tento obchod som si poistil dvojnásobne, Marcusovi nepomôže, že ma chcel oklamať!“
Lovec si s bolestivým úškrnom masíroval narazené ľavé plece. „Nehraj sa s ním, vedierko ti aj tak nepožičia.“
Démon zaklonil hlavu, z hrdla sa mu vydral oblak čierneho dymu.
„Tak to nie, priateľko.“
Dean nepostrehol, čo Irvin urobil, čierny dym sa zvíjal nad bezvládnym telom, nezmizol prvým otvorom ako obvykle. Pár polohlasných latinských slovíčok stačilo, aby, horiac oslnivým plameňom, klesol dolu. Po pár sekundách zmizla aj posledná stopa po existencii križovatkového démona, ktorému fatálne nevyšiel posledný obchod.
„Pôsobivé,“ uznal lovec. „Nevidel si moju pištoľ? Vypadla mi, keď ma ten bastard hodil o stenu.“
„Ponáhľaj sa! Myslím, že stihol zavolať stíhacie komando. Nemáme veľa času.“
„Dobre, dobre, “ Dean sa rozhliadal po miestnosti, jeho pištoľ ležala pri dverách, z časti schovaná za otvoreným krídlom. Vybral sa po ňu, cestou ešte hodil pohľad cez plece na svojho spojenca, ktorý skúšal pulz na hrdle ležiaceho muža. Nemusel nič povedať, zo spôsobu, akým vstal bolo jasné, že démon svoju schránku zabil. Lovec polohlasne zahrešil, došiel ku dverám a zdvihol svoju zbraň. Práve vtedy do miestnosti vtrhol ozbrojený domáci pán. Nevšimol si Deana za dverami, namieril na Irvina, ktorý ešte narýchlo prehľadával otvorený trezor.
„Nedovolím, aby ste mi pokazili obchod. Nesmú zrušiť moju zmluvu. Zabijem vás sám.“ Možno by sa zmohol aj na ďalšiu duchaplnosť, ale na plece mu dopadla ruka, ktorá ho bez námahy otočila do protismeru. Potom už stihol zaregistrovať len studené zelené oči a päsť, ktorá sa zrazila s jeho sánkou silou rozbehnutého vlaku. Lovec si skontroloval narazené prsty, fungovali.
„Poď už,“ okríkol liečiteľa skloneného nad Powelom.
„Zlomil si mu sánku.“
„Dobre mu tak. Škoda, že nemám viac času, podal by som si ho lepšie.“ Zhrozil sa, keď Irvin obrátil bezvedomé telo na bok. „Hádam ho nechceš liečiť?“
„Nie,“ odvrkol mu sucho a vytiahol Powelovi z vrecka mobil. „Poďme.“

------------------

aceras1: Další perfektní pokračování Tak Dean s Irvinem se sbližují, jo Teda! A z toho tvého smyslu pro humor fakt nemůžu Sammyho puppy eyes už nefungují No jo no, po tolika letech, co by Sam chtěl A to, jak jeho zvědavost zvítězila na všech frontách Mám dost!!! Prostě fakt super humor i akce!!! Takže se už moc těším na pokračování

Takže je to opravdu tak. Powel chytal lovce pro démona. A mezi prvními to schytali právě bratři a ještě mu přinesli takový super dárek - nůž. Ale možná udělali touto akcí všemu konec a zachránili spoustu dalších lovců.
Já se také bavím těmi hláškami Deana a Irvina. Ale to jejich špičkování už není tak vyostřené, spíše přátelské - jako parťáci. Takže hoši to zvládli, mají Impalu, nůž a co bude dál??

janča a bohdy - ďakujem, to, že sa vám to páčilo, potešilo zase mňa.
Koniec leta je tu a s ním aj koniec Druhého stretnutia.
Dúfam, že koniec nesklame.

------------

„Došla mi káva.“
„Prosím?!“ Nečakaná zmena témy Sama dokonale zaskočila.
„Dám si ešte jednu, osladená sa dá vypiť.“
Ako na zavolanie sa pri ich stole zjavila červenovlasá čašníčka s kanvicou. Nad jej dlhými nohami, štíhlym pásom a peknou tváričkou aj znalec Dean zdvihol obočie.
„Ešte kávu?“ Postavila sa tak, aby bolo jasné, že jej očarujúci úsmev patrí sivookému hosťovi.
„Áno, ďakujem.“
„Aj ja si dám,“ zamiešal sa starší Winchester.
Úsmev sa zmenil na profesionálny. „Prosím, pane,“ naplnila jeho šálku. „Donesiem cukor,“ otočila sa k Irvinovi, spôsobom, ktorý hovoril, že o nej môže dostať omnoho viac. Pri odchode sa obtrela o jeho rameno, dala si záležať, aby to vyzeralo ako náhoda. Udivene sa za ňou obzrel, vzal si posledný cukor a s nechápavo zdvihnutým obočím pozrel na oproti sediaceho, ako keby sa pýtal, čo to malo znamenať. Dean si rýchlo odpil z kávy, aby zakryl pobavený úškrn.
Zásobník na stole bol doplnený v rekordnom čase. S odchodom sa neponáhľala, keď celkom zbytočne napravovala zásobník a vázičku s umelými kvetmi na stole, jemne sa oprela kolenom o unaveného manekýna v drahom obleku.
„Ak budete chcieť ešte niečo, stačí povedať.“ Úsmev mala naozaj krásny, pozadie tiež.
Irvin ju odprevadil očami, obrátil sa k stolu a nesmierne prekvapene hlesol. „Niečo chce?“
Dean prekvapene odtrhol oči od odchádzajúcej čiernej sukničky. Liečiteľ nežartoval, naopak, v tej chvíli vyzeral ako stelesnená naivnosť. Poloprofesionálny nadväzovač náhodných známosti neodolal a nahlas sa zasmial.
„Hej, teba.“
„Aha.“ Táto informácia bledému fešákovi vohnala do tváre viac farby ako dúšok tvrdého alkoholu. Mimovoľne sa za ňou obzrel. „Nebol by som proti.“
„Mohli by ste pokračovať?“ Sam zaklopkal prstami o stôl.
Dean sa uškrnul. „Hneď braček, len ...“
„Nechcete si objednať?“ Prerušila ho atraktívna brunetka s jedálnym lístkom. „Máme najlepšie cheesburgre v meste.“ Jej úsmev napovedal, že tomu zelenookému by rada jeden servírovala v súkromí.
„Vyberieme si,“ odbil ju Sam, musel sa snažiť, aby to znelo aspoň trochu milo.
„Čo ťa žerie?“ zadivil sa starší Winchester, „mne sa tu začína páčiť.“
„Tak to teda nie,“ vyhlásil mladší lovec kategoricky. „Žiadna zábava nebude, kým mi nepoviete zvyšok. Počúvam.“
„Keď inak nedáš,“ vzdychol Dean, „ale najskôr objednám.“

-------------------

Schody dolu brali po troch. Dean si aj tak neodpustil podpichnutie. „Vojnová korisť?“ Ukázal na dve menšie knihy, ktoré Irvin vzal z Powelovho trezoru.
„Ani nie, ale nechať tam tieto knihy by bolo to isté, ako nechať nabitý kalašnikov psychopatovi v materskej škole.“ Nestarajúc sa, či jeho vysvetlenie lovcovi stačí, na ukradnutom mobile navolil číslo. „Polícia?“ Vystrašený tón sa mu dokonale podaril. „Prosím, pomôžte mi! Pracujem v dome pána Tronda Powela, áno, toho Powela. Práve som našiel v suteréne mrazák, v ktorom je mŕtvy muž. Chcel som to oznámiť pánovi, ale s niekým sa háda v knižnici. Strašne na seba kričia. Moje meno? Iste ... ach, nie, ... pomôžte mi niekto!“ Odhodil telefón pod schody. „Poďme,“ vyzval lovca už normálnym hlasom.
„Dobrý výkon,“ ohodnotil znalec.
„Niekto má päste, niekto herecký talent.“
„Nelichoť si.“
Vstupné dvere sa s treskom rozleteli, do haly vstúpilo sedem postáv. Nepotrebovali vidieť ich oči, z ich výhražného postoja bolo zrejmé, s kým majú česť. Stíhacie komando dorazilo.
Irvin postrčil Deana k dverám pod schodmi. „Tadiaľto!“ Prebehli cez kartársky salónik, rozrazili dvere na druhej strane, v rýchlosti vysvetľoval. „Po tretej miestnosti chodbou doľava, dolu schodmi a sme v garáži.“
Nedošli, čakali na nich v treťom salóniku.
„Ten bastard,“ vydýchol zničene, „naozaj sa poistil dvojnásobne.“
Druhé stíhacie komando bolo na mieste.
„Vrátime sa,“ navrhol bez väčšej nádej lovec. Veľmi im to nepomohlo, stredný salónik bol zariadený trstinovým nábytkom, aj to len veľmi stroho. Nábytok sa nedal použiť na zabarikádovanie dverí, na oknách boli mreže a ťažké okenice. Ďalej sa nemohli vrátiť, démoni z haly im odrezali cestu. Bezmocne ustúpili k stene, démoni sa k nim blížili z oboch strán. Boli v pasci.
Irvin podal ukoristené knihy Deanovi. „Zadrž ich, potrebujem minútu.“
Lovec sa zhrozil. „Čo s tým mám robiť? To ich mám umlátiť argumentmi v pevnej väzbe?“
Prebehol očami po démonoch. Pätnásť, proti toľkým nemajú žiadnu šancu. Alebo možno? Odkiaľsi sa vynorila spomienka na Bobbyho nepoužívanú izbu na poschodí. Skoro počul čo vtedy Irvin vážne povedal plukovníkovi : Desať démonov zvládnem. A čo keď ich príde pätnásť? Zničím s nimi pol ulice alebo polku štvrte? Prišiel čas to zistiť.
„Skús nám nezhodiť na hlavu tento prekliaty dom,“ polohlasne prehodil smerom k čarodejovi. Položil knihy za seba na podokenicu, vytiahol nôž. „Tak bastardi, kto bude prvý? Netlačte sa, dostane sa na každého!“
„Dean Winchester,“ krok pred líniu démonov vystúpil vysoký muž, asi ich mal na povel. „Tentokrát nám neunikneš. Urobil si veľkú chybu, keď si sem prišiel.“
„Nie,“ Irvin stiahol lovca za seba, „vy ste urobili chybu, keď ste si so mnou začali v uzavretej miestnosti.“
Dvere a okná sa s rachotom zavreli. Prekvapení pekelníci váhali len pár sekúnd, potom vyrazili do útoku. Prineskoro. Jediným pohybom otvorenou dlaňou ich čarodej všetkých poslal k zemi. Dean cítil, ako mu vlasy na zátylku vstávajú dupkom, okolo nich sa koncentrovala sila mágie. Proti svojmu zvyku sa rozhodol nekomentovať situáciu. Dobre urobil, predstavenie sa ešte nekončilo. Irvin skôr šeptom ako polohlasne recitoval zaklínadlo, zároveň rukami formoval čosi, čo zo všetkého najviac pripomínalo modrú mydlovú bublinu. Jeden z ležiacich démonov sa rozhodol, že na dnes má už vzrušenia dosť a opustil svoju schránku. Bublina čakala len na to. Akoby bola obdarená vlastným životom, zamierila priamo k oblaku čierneho dymu, vcucla ho s rovnakou ľahkosťou ako hladný Talian špagetu s kečupom. Dean ju pozoroval, ako sa plná vznáša kúsok pod stropom. Nejakým spôsobom sa jej podarilo vyzerať sýto a spokojne.
Povedať, že ostatných ležiacich sa zmocnila panika, by vôbec nevystihlo nasledujúce minúty. Niektorí náhlivo opúšťali svoje schránky, nepomohlo im to, nenašli žiadny otvor, ktorým by mohli ujsť. Čarodejove ruky vyrábali jednu veľkú bublinu za druhou, priesvitné modré gule šantivo naháňali vydesené čierne oblaky. Na absolútne víťazstvo nepotrebovali veľa času. Traja či štyria démoni, v kope ľudských tiel to Dean nevedel presne rozoznať, sa stále horúčkovito pokúšali postaviť, stavili na možnosť nevyliezť. Márne, kúzlo ich bezpečne držalo pri zemi a bubliny si s nimi hravo poradili, vysrkli ich zo schránok ako ustrice z ulít.
Posledná naplnená bublina sa vniesla k stropu. Bolo to fascinujúce divadlo, ale trvalo príliš dlho. Znepokojený lovec pozrel na hodinky, policajti by mali doraziť každú minútu a kúzlo ešte nie je hotové, mimovoľne zamieril ku dverám. Za jeho chrbtom zaznela posledná veta v jazyku, ktorý nepoznal. Všetky bubliny sa súčasne vzňali, prudký biely oheň, ktorý netrval viac ako jedno nadýchnutie, priestor pod stropom bol prázdny, Irvin dočaroval.
Oslnený Dean si zložil ruku z očí, stisol kľučku, dvere sa otvorili.
„Aspoň že si odomkol.“
Poznámka zostala bez odpovede. Pre istotu hodil jeden sondážny pohľad ponad plece. Irvin kľačal na zemi, hlavou sa skoro dotýkal kolien, obidve päste pritlačené na spánky. Vrátil sa k nemu.
„Hýb sa, musíme vypadnúť! Poliši nemôžu byť ďaleko.“
„Daj ... mi ... chvíľu.“ Jednotlivým slovám takmer nebolo rozumieť.
„Nemáme ani sekundu. Musíme ísť.“ Nie práve nežne ho vytiahol na nohy. „Hneď!“
Irvin síce prejavil ochotu spolupracovať, ale jeho kolená nie. Bez Deanovej pomoci nebol schopný udržať sa na nohách.
„Čo je s tebou?“
„Príliš ... veľa ... príliš ... rýchlo.“
Lovec si prehodil exdémonovu ruku okolo krku a podoprel ho.
„Knihy.“
„No veď hej,“ voľnou rukou si ich narýchlo vopchal do bundy. Keď nešikovne opúšťali miestnosť, kútikom oka si všimol, že ľudia na zemi sa začali zmätene hýbať, niektorí.

------------------

„A tak sme vypadli,“ Dean si vložil do úst ďalšiu hranolku.
Sam sa zhlboka nadýchol, ani si neuvedomil, že poslednú časť rozprávania počúval so zatajeným dychom.
„Páni,“ vydýchol. „Neuvažoval si nad zmenou zamestnania? Niekto ako ty by sa nám zišiel.“ usmial sa s nádejou na Irvina.
Čarodej mu venoval znechutený päťsekundový pohľad.
„Tak asi nie,“ zamrmlal si skôr pre seba mladší lovec.
Dean sa zasnil. „Keď budem niekomu rozprávať tento príbeh ...“
„Človeče, zobuď sa,“ drgol do neho Sam. „O tomto musíme držať jazyk za zubami Ak sa Bobby dozvie všetky detaily, tak nás zožerie za živa.“
Starší brat sa okamžite vrátil do reality. „Musím uznať, že máš pravdu. Našťastie, sú iné príjemnosti života, ktoré si môžem vychutnať.“
Ku stolu podišla ryšavá servírka. „Donesiem vám ešte niečo? Dezert?“
Starší Winchester nahodil široký úsmev. „Doneste nám účet, zlatko.“
Vôbec mu nevenovala pozornosť, ďalej sa usmievala na Irvina. „Ak môžem odporučiť, máme vynikajúci ovocný koláč. Mimochodom, volám sa Gemma a končím asi o pol hodinu, moja priateľka,“ bokom pozrela na Deana, „Mira,“ očami ukázala na atraktívnu brunetku, „tiež.“
Irvin jej vrátil úsmev. „Dnes večer rád ochutnám niečo sladké, Gemma.“
Starší lovec si dovolil opatrnú otázku. „Si si istý?“
„Dnes večer trochu námahy ešte zvládnem,“ ale teraz to povedal milo a v sivých očiach žiarili veselé iskričky.
Dean mykol plecom. „Tiež sa pridám. Sam, chceš aj ty?“
„Ďakujem, nie.“
„Takže dvakrát niečo sladké,“ usmial sa na čašníčku Dean, „nech sa nám lepšie čaká.“
„Všimli ste si, že my máme jediný stôl v podniku, ktorý obsluhujú dve čašníčky?“ Podotkol Sam, akože mimochodom, po jej odchode.
„Chceš sa sťažovať na obsluhu? Mne vyhovuje.“ Dean sa pohodlne oprel, čakajúc na objednaný koláč.
„Tiež som viac než spokojný,“ pridal sa celkom nevinným tónom druhý cieľ pôvabného útoku.
Sam sa vzdal. „Tak pokračujte v rozprávaní.“
Dean hodil neurčitý pohľad na Irvina, potom sa s úsmevom otočil k bratovi. „To bolo všetko, braček, počul si celú rozprávku. Alebo chceš ešte jednu? O klaunoch?“
„Aha,“ pochopil. „Tak ja pôjdem nájsť nejaký hotel. Zavolám ti, kde som zakotvil.“
„Dobre, s večierkou na mňa čakať nemusíš, možno sa zdržím.“ Očami mimovoľne našiel hnedovlasú servírku.
Sam sa zdvihol, cestou na ulicu si všimol, že nielen oči pekných servírok sledujú stôl, ktorý práve opustil. V rýchlosti napočítal päť žien, ktoré by si pravdepodobne s radosťou sadli na jeho stoličku. Vzdychol si, štandardná situácia, jeho brat a ženy. Spolu s charizmatickým liečiteľom tvoria dvojicu, ktorá svojou prítomnosťou odrovná akúkoľvek mužskú konkurenciu u každej osoby ženského pohlavia nad desať rokov. Nechcel si priznať, že to čo cíti, by mohla byť tak trochu aj závisť, ale bolo to tak. Zapol si zips na bunde a vybral sa nájsť nejaký cenovo prístupný hotel.

------------------

Presne podľa predpokladu, Dean sa ukázal až ráno, prisadol si Samovi, raňajkujúcemu neďaleko hotela, kde prenocoval.
„Dobrú chuť, braček.“
„Ďakujem. Dáš si tiež?“
„Nie, dnes ráno som mal raňajky v posteli. Teda poviem ti, ...“
„Len žiadne detaily, prosím,“ ohradil sa rýchlo. „Videl si dnešné noviny?“
„Nie.“
Z vnútorného vrecka bundy vytiahol jeden výtlačok. „Hneď na titulnej strane.“
Dean preletel očami titulky a zapískal. „Známy finančník Trond M. Powel, bol dnes ráno nájdený mŕtvy v cele predbežného zadržania, bezprostrednou príčinou úmrtia mal byť zlomený tretí až piaty krčný stavec. Podľa nášho zdroja mal nebohý na hrdle rany, nápadne podobné psiemu uhryznutiu. Polícia zatiaľ k prípadu nevydala oficiálne vyjadrenie. Presnú príčinu smrti určí patológ.“ Vrátil noviny bratovi. „Chcem vidieť toho doktora, ktorý podpíše, že Powelovi zlomil väzy pekelný pes,“ okomentoval článok s úškrnom.
Sam prekvapene zdvihol oči, potom poklepal prstami na papier. „To nie je všetko, píše sa tam, že v jeho dome našli spolu deväť mŕtvol a ďalších osem ľudí v poľutovaniahodnom telesnom aj duševnom stave, ktorý pravdepodobne zapríčinila ich účasť na bližšie nešpecifikovanom rituály. Polícia ani v tomto prípade zatiaľ nevydala oficiálne vyjadrenie.“
„A my na žiadne nebudeme čakať. Vypálili sme rybník démonovi z križovatky a zvyšný bordel môžu upratať aj policajti. Dojedz, vypadneme. “
Mladší brat sa nehádal, dopil kávu a vstal. Cestou na parkovisko ho niečo napadlo.
„Si sám? Kde si nechal Irvina?“
Dean pozrel na hodinky. „Možno je už v Alabame.“
„Prosím?“
„Chvíľu potom, čo si odišiel volal plukovník. Vraj sa ozval niekto, kto je ochotný zaplatiť desaťtisíc za vyliečenie Hodgkinovho lymfómu. Jeho príručný zázrak si hneď rezervoval ranný let.“
„Nenechal číslo?“
„Nie.“ Hodil mladšiemu bratovi kľúče od auta. „Šoféruješ, chcem si trochu pospať.“
Sam odomkol Impalu. „Dnes ráno máš prekvapivo dobrú náladu, dávno som ťa takého nevidel. Čo sa stalo?“
„Čo je? Vyriešili sme prípad, noc bola skvelá, tak čo. Nemôžem trochu jasať?“
„Vieš dobre, že toto nemyslím.“
„Nemám náladu na hádanky. Pohneš sa už?“
Vkĺzol za volant s potešeným úsmevom. Je predsa jedno, či jeho bratovi pomohol nájsť stratenú rovnováhu vyriešený prípad, pekná servírka alebo niečo iné. Hlavná vec, že sú znova spolu. Naštartoval, kým zaradil rýchlosť, hodil ešte jeden nenápadný pohľad na spolujazdca. Dean si urobil pohodlie, hlava opretá o okno, oči zavreté. Kto vie, na čo teraz myslí? Možno na Miru, či ako sa volala. No čo, mladší Winchester sám pre seba hodil plecom, nemusím vedieť všetko.

Predstieral spánok, aby sa vyhol bratovým otázkam. Na šťastie, Sam si nevšimol, že vynechali zopár nepodstatných maličkostí, inak by nedal pokoj s otázkami. Jeho vlastnosť hrabať sa vo veci, kým sa nedozvedel úplne všetko, bola užitočná, ale niekedy nevítaná. Mladší braček nemusí vedieť o rozhovore v aute po odchode z Powelovho domu.
Lovci v garáži boli pripravení, Irvinov stav síce vyvolal zdvihnuté obočia, našťastie nestrácali čas otázkami. Prvý vyrazil Sam na starom Pontiacu, s Owenom ako spolujazdcom, za nimi Edgar, ktorý si trúfal zvládnuť jazdu aspoň k najbližšej nemocnici. Dean napchal vyčerpaného čarodeja do Impaly a dupol na plyn ako posledný.
Keď šťastne minuli blikajúce policajné autá, ozval sa telefón. Dean prijal hovor, trochu váhavo sa obrátil k liečiteľovi.
„Sam sa pýta, či by si nemohol spraviť niečo pre Owena, je na tom dosť zle.“
„Hej, môžem mu dať ranu z milosti.“ ozvalo sa zo sedadla spolujazdca veľmi unavene.
„Hovorí, že máš nájsť doktora alebo nemocnicu,“ tlmočil Dean. „Cestou priber aj Edgara, síce sa tvári hrdinsky, ale ...“ Chvíľku počúval. „Hej, ani on nie je ...“
„Som v poriadku, potrebujem sa len najesť a vyspať,“ skočil mu do reči čarodej, ktorý pochopil, že sa rozprávajú o ňom.
Vodič sa nenechal vyrušiť. „Aha, počul si. Tak ja ho vezmem niekam na kávu a dáky žvanec, potom uvidíme. Dám ti vedieť, kde zapadneme.“
Pár míľ šli mlčky, potom Dean zalovil v palubnej skrinke, vytiahol poloprázdnu fľašku lacnej whisky. Podal ju spolujazdcovi. „Napi sa, rýchla energia.“
Prijal alkohol a doprial si dúšok. „S týmto obyčajne umývaš okná?“ Spýtal sa nevinne, keď sa mohol znovu nadýchnuť.
„Medzi iným,“ zaškeril sa majiteľ. „Väčšinou si ju šetrím pre hostí.“
Irvin si poslúžil ešte raz a vrátil fľašu na miesto. Dean využil príležitosť.
„Mimochodom, ten trik s modrými balónikmi ... Dobrá práca.“
„Ďakujem, dosť ma prekvapilo, že to kúzlo vôbec fungovalo, robil som ho prvý krát.“
Vodičovi prebehol po chrbte mráz. „Prvý krát,“ zopakoval šokovane.
Ticho v aute sa predlžovalo, lovec sa nazdával, že unavený muž na vedľajšom sedadle zaspal, preto ho prekvapilo, keď sa ozval.
„Koľko?“
„Asi polovica. Neviem presne, nepočítal som, koľkí prežili.“
Spolujazdec neodpovedal, lovcovi jeden pohľad bokom stačil. To strnulé držanie tela a nevidiaci pohľad upretý pred seba mu boli známe.
„Urobil si, čo si mohol, nemôžeš zachrániť každého.“
„Pekná hláška.“ Smutne sa pousmial. „U teba zaberá?“
„Nie veľmi.“
Po chvíli sa cestujúci znovu ozval.
„Vylož ma niekde pri taxíkoch.“
„Neprichádza do úvahy.“
„Prečo?“
„Plukovník by ma stiahol z kože, keby som ťa v takomto stave niekde pohodil. Počul si, ideme na kávu a niečo zjesť.“
Prekvapene k nemu otočil hlavu. „Nie si mi nič dlžný.“
„Nie, tebe nie,“ súhlasil vodič. Sebe, ale to nahlas nepovedal, radšej načal novú tému.
„Prečo si sa s tým bastardom toľko zabával. Išlo ti o to meno?“
„Presne. Teraz viem, kto po mne ide, Marcus. Preto Powel vedel, akú návnadu má použiť.“
„Priateľ?“
„V suteréne nie sú priatelia,“ ľadový tón pridal vete vážnosť. „Bývalý, hm, možno nadriadený. Mohlo to byť aj horšie. Marcus je tradicionalista, bez štipky vlastnej iniciatívy, osobne sa nevystaví nebezpečenstvu, takže ... stačí len trocha opatrnosti.“
„To asi nie je tvoja silná stránka. Tam v knižnici to bol bláznivý risk. Čo keby sa nechytil do pasce?“
„Hral som na istotu. Keby niečo, mal som plán bé.“
„Plán bé?“
„Mal som predsa nôž.“
„Šašo, pripomeň mi, že s tebou nemám hrať karty o peniaze.“
Ďalší kus cesty prešli mlčky, na križovatke ich zastavila červená. Dean kútikom oka skontroloval, či spolujazdec vníma. Stále vyzeral ako učebnicový príklad vyčerpania, ale oči mal jasné.
„Počul som vás,“ začal s pohľadom prilepeným na semafor.
„Prosím?“
„Počul som, čo ti povedal križovatkový démon v knižnici.“ Rozviedol lovec informáciu.
„No a?“
„Idú po tebe, pretože si porušil prísahu. Akú prísahu?“
„Winchester, ty si teda vieš vybrať čas na takýto rozhovor.“
„Myslím, že z hľadiska vlastnej bezpečnosti som si vybral správnu chvíľu.“
„Zásah,“ uznal unavene. „Prečo ťa to zaujíma?“
„Nemôžeš mi mať za zlé, že jednoducho chcem vedieť, kto sedí vedľa mňa v aute!“
„Nie je to jedno? O pár minút vystúpim a každý z nás pôjde svojou cestou. Ja osobne nestojím o žiadne pohľadnice k narodeninám alebo výmenu telefónnych čísel, keby som si chcel večer pokecať. Pochybujem, že ty hej.“
Dean pevnejšie zovrel volant. „O to nejde a ty to dobre vieš.“
„Dobre,“ Irvin sa vzdal, „tým, že som dezertoval, som porušil prísahu vernosti peklu.“
„Čože?“
„Zatratená duša sa automaticky nestane démonom. Najskôr musí zložiť prísahu. Že rýchlo a ochotne poslúchne každý príkaz, že bude bezpodmienečne a celkom patriť peklu,“ vysvetľoval neochotne, hlas mal chladný. „Musia mať súhlas a je im jedno, či ho dostanú dobrovoľne alebo ho vymlátia.“
Lovec riskoval bočný pohľad na jeho tvár, kovovo nehybnú, aby sa z nej nedali vyčítať žiadne emócie. Nemusel sa pýtať, akým spôsobom dostali súhlas od neho. Ani by to nestihol, do ticha v aute zazvonil mobil.
„Ahoj Stuart,“ Irvinovi sa už ovládol. „Ty asi aj spíš pripojený na net. Áno, viem o tom.“ Do hlasu sa mu vkradlo pobavenie. „Dobre, máš to u mňa. ... Hej, dozvieš sa všetky podrobnosti. Ahoj.“ Obrátil sa k vodičovi. „Polícia práve oznámila, že Powela zatkli pre podozrenie z viacnásobnej vraždy.“
„Dobrá správa.“ Odstavil auto pred reštauráciou. Kým vystúpili, Irvin ho zdržal.
„Myslel som to vážne.“
„Čo?“
„Každý z nás pôjde svojou cestou, žiadne kontakty. Vy dvaja ste ako hromozvod a ja nechcem byť blízko, keď udrie blesk.“
Ani teraz, v bezpečí svojho milovaného auta, sa Dean nemohol zbaviť pocitu, že búrkové mračná sa už zbierajú.

Aceras1: klobúk dolu, ďalšia skvelá poviedka. Veľmi sa mi páči, ako si tu skĺbila humor, napätie, akciu a k tomu na dochutenie "scény na tvrdo". Rozhovory Irvina a Deana nemajú chybu, či už sa naťahujú, alebo hovoria vážne, ich humor je tiež skvelý...a tie hlášky, poniektoré vážne nemajú chybu.
A čo osobne počítam za najväčšie plus, a myslím, že som to už aj spomínala, postavy sú vierohodné, dej uveriteľný a logický, viem si to v pohode predstaviť, a takáto kvalita poviedky pre mňa znamená veľa.
Už teraz sa teším na ďalšiu Tvoju poviedku.

aceras1: Nezbývá mi nic jiného, než souhlasit s just-me. Opravdu perfektní povídka. Měla vše, co si jen můžem přát. Humor, napětí, akci, prostě fakt bomba. Moc se mi líbil vztah Deana a Irvina. Vůbec by mi nevadilo, kdyby se Irvin někdy ještě v nějaké Tvé povídce objevil Takže ještě jednou smekám

just-me - ďakujem za Tvoje hodnotenie. Pre mňa zas znamená veľa, keď sa moje poviedky páčia. Písať pre radosť je fajn a ak sa to náhodou páči aj iným, je to pre mňa veľmi príjemný bonus. Najmä ak ten niekto vie aj sám písať. Pri tejto príležitosti - vo svojom When I come ... si mi vyfúkla jeden námet, ale spracovala si ho tak milo, že ti môžem len blahoželať.

bohdy - ďakujem za Tvoj názor, opakujem, od toho, kto vie o čom hovorí, chvála teší dvojnásobne. Priznám sa, že úspech dezertovaného ex-démona ma dosť prekvapil. Myslím, že Teba neprekvapí, že Justine dosť zaujala mňa a teším sa na jej ďalšie akcie.
Dúfam, že ešte nejaké budú.

Všetkým ostaným čiateľom ďakujem, že si našli čas na prečítanie mojej poviedky.

aceras1: Přesně, jak už bylo řečeno - skvělá povídka. Hlášky Deana a Irvina neměly chybu. Irvin osobně proti bratrům nic neměl, ale po něm jde půlka pekla a po bratrech druhá půlka a když jsou všichni tři spolu - taková trojnásobná kořist pro démony. Tak je pochopitelné, že chce být od nich co nejdál, Dean to chápal také.
A pokud bude nějaké Tretie stretnutie, mohl by být zase Irvin v úzkých a bratři budou zcela náhodou někde poblíž a pomůžou mu.

Janča - ďakujem za Tvoj názor a ešte viac za námet.
S Tretím stretnutím sa počíta, Irvin v ňom bude tiež. Viac prezradiť nemôžem, pretože zatiaľ mám dve vety.
Ale budem sa snažiť, dnes možno pribudne tretia.

aceras1 vymysli este nieco prosim ta este nejaky ten rozhovor medzi Deanom a Irvinom a samozrejme dakujem za dalsie pokracko vlastne koniec tejto poviedky , pretoze ma neskutocne bavila a dufam, ze tu od teba este nieco pribudne

FooFighterkaSN: ďakujem za pochvalu.
Na pokračovaní, vlastne na tretej poviedke usilovne pracujem. Mám zatiaľ asi jednu tretinu, takže ťa musím poprosiť o trpezlivosť.