Zastávka v Buffoon Lake

Zastávka v Buffoon Lake

„Victor,“ zvláštny agent Calvin Reidy bol nevšímavosťou svojho partnera prinútený zdvihnúť hlas. „Victor, buď taký láskavý a niekde zastaň. Zomieram od hladu!“
Zvláštny agent Victor Henriksen odtrhol oči od asfaltky, vyzeral dosť prekvapený skutočnosťou, že nie v aute sám. „Prosím?“
„Pozri, kámo, ani ja nie som nadšený skutočnosťou, že v krátkom čase to bol už druhý planý poplach a zase sme Winchestrovcov nenašli. To, že sme vyšli naprázdno ale neznamená, že dobrovoľne zomriem od hladu na poľovačke na nich.“
„Dobre,“ súhlasil parťák neochotne. „Kde chceš zakotviť?“
„To je jedno. Hocikde, kde sa dá najesť a odľahčiť si.“
„Kde vlastne sme?“
„Buffoon Lake.“
„To myslíš vážne?“ uchechtol sa vodič.
„Úplne vážne,“ zaškeril sa spolujazdec. „Zahni doľava. Chipove lahôdky, to nevyzerá zle,“ ukázal na reštauráciu pri hlavnej ceste.
„Ako chceš,“ čierne služobné auto zahlo na parkovisko, „ak je to nejaký pajzel, tak nenadávaj. Ty si vybral podnik.“

„Musím uznať, že ten burger sa dal zjesť,“ Victor odhodil servítku.
„Hej, jedlo bolo dobré, čo, žiaľ, nemôžem povedať o rozhovore pri stole,“ Calvin dojedal posledné hranolky.
„Čo tým chceš povedať?“
„Od toho fiaska v Green River sa tvoje témy na rozhovor scvrkli na jedinú. Lov na Winchestrovcov. Obdivujem tvoju oddanosť práci, ale ... Čo je veľa, to je veľa. Vieš vôbec, kto v tomto roku bude hrať o Stanleyho pohár?“
„Nie a je mi to srdečne jedno. Dolapiť dvoch vyšinutých sériových vrahov je pre mňa podstatne dôležitejšie ako sledovať hokejovú ligu,“ Victor Henriksen sa prudko odstrčil od stola a vstal.
„Kam ideš?“ spýtal sa znepokojene jeho kolega.
„Vyčúrať sa,“ hrubo mu odsekol.
Calvin si pritiahol bližšie šálku s kávou, pomaly usrkával a medzi jednotlivými glgmi poškuľoval po chodbičke, v ktorej zmizol parťák. Po mastnom obede by si dal radšej pivo, ale bol si istý, že Victor v takejto nálade by nemal pochopenie pre drobné porušenie predpisov, za tú hádku mu to nestálo. V poslednom čase s ním nebola rozumná reč, šikovný únik bratov z väzenia v Green River považoval za osobné zlyhanie, preto ho dosť prekvapil priateľov široký úsmev, s ktorým sa vrátil z hygienického zariadenia.
„To musel byť sakramentsky dobrý hajzeľ, keď sa tak škeríš!“
„Ani neviem, nedošiel som až tam,“ uškrnul sa zvláštny agent.
„Prosím?“
„Našiel som Deana Winchestra!“
Ohromenému Calvinovi inštinktívne zbehla ruka k zbrani ukrytej pod sakom skôr, ako sa poriadne poobzeral po miestnosti. „Dean Winchester? Kde?“
„Tu,“ Victor hodil na stôl fotku. Na starom, vyblednutom obrázku sa ešte stále dali zreteľne rozoznať tri rozosmiate postavy v bielej rovnošate, ktoré sa objímali okolo pliec. Chlapec medzi dvomi dievčatami bol určite hľadaný zločinec na úteku.
„To musí byť aspoň desať rokov staré,“ vydýchol si agent Reidy. Vzal do ruky fotku a poriadne si ju prezrel. Na rube bol rozpitý dátum, deň a mesiac sa nedali rozlúštiť ale rok áno.
„Tisíc deväťstodeväťdesiatsedem, Marin, Dean a Prissy. Kde si to vzal?“
„Vzadu, na nástenke. Naši zamestnanci vás s radosťou obslúžia,“ Victor si sadol za stôl, potešený sám sebou. „Skvelá šanca.“
„Skvelá šanca na čo?“
„Psychologický profil zločinca. O tých dvoch grázloch nevieme vlastne nič, ak neberiem do úvahy zoznam ich zločinov. Vyrástli na ulici, otec ich vláčil krížom-krážom po štátoch. Bývali v moteloch, ak mali šťastie. Školu navštevovali len sporadicky. Teraz máme možnosť zistiť pár podrobností z ich minulosti.“
„Zabudol si, že zajtra nás čakajú na pobočke?“
„Volal som námestníkovi riaditeľa Grovesovi, súhlasí so mnou. Túto príležitosť musíme využiť, dal nám tri dni.“
„Dobre,“ Calvin ustúpil pred autoritou. „Kde chceš začať?“
„Tu,“ Victor bradou ukázal na staršieho muža za pultom. „Ten chlap vyzerá ako majiteľ.“
„Hej, som majiteľ, hlavný kuchár, zásobovač aj pokladník, sám veľký Chip k vašim službám,“ ochotne pripustil šesťdesiatnik a predviedol zuby zažltnuté od tabaku. Federálne odznaky odviali jeho ústretový úsmev spoľahlivejšie ako črevná kolika.
„Čím môžem pánom poslúžiť?“
Victor položil na pult starú fotku. „Čo nám môžete povedať o tomto mužovi?“
Chip sa načiahol za obrázkom, poriadne si obzrel z oboch strán. „Kde ste to vzali? Do šľaka! To je moje!“
„Už nie, odteraz je to dôkazový materiál,“ agent mu vytrhol fotku z ruky. „Ešte raz sa pýtam, čo nám môžete povedať o tom mužovi?“
„Pomáhal tu pred desiatimi – jedenástimi rokmi.“
„Odkedy tu pracoval a ako dlho?“
„Neviem presne, pár týždňov.“
„Bol sám?“
„Neviem.“
„Kde bol ubytovaný?“
„Nestaral som sa.“
„Rozmýšľajte,“ oprel sa o pult aj Calvin.
„Človeče,“ veľký Chip sa už stačil spamätať, „vediem tento podnik už dvadsaťdva rokov. Za ten čas sa tu vystriedali tucty brigádnikov. Ja si nepamätám ani tých, ktorí tu pracovali pred dvoma rokmi, nieto desať rokov nazad. Čo myslíte, prečo je vzadu tá nástenka?“
Z kuchyne vyšla mladá žena v kuchárskej rovnošate. „Nejaký problém, šéf?“
„Nie, zlatko. Páni sú od FBI a majú pár otázok na ktoré ja nemám odpoveď. Vráť sa k práci,“ chladne ju zavrátil zamestnávateľ.
„Počkajte,“ zasiahol Henriksen. „Môžete sa, prosím, pozrieť na túto fotografiu? Poznáte niekoho z týchto ľudí?“
Žena nesmelo vzala do ruky obrázok. „S Marin sme chodili spolu do školy, kým sa neodsťahovala do Bostonu,“ ukazovákom sa dotkla tváre vľavo, „toho chlapca nepoznám, ale Prissy občas stretnem na Main Street.“
„Prissy akú?“ Calvin zatajil dych.
„Priscillu Howardovú, za slobodna. Teraz sa volá, myslím, Shaftová.“
„Kde býva?“
„Neviem, chodili sme síce spolu na strednú ale nie sme priateľky, len sa občas stretneme pri nakupovaní,“ rozpačito pokrčila plecami.
„Aj tak vám ďakujeme, pani,“ Victor jej jemne vytiahol fotku z prstov a otočil sa k majiteľovi. „Koľko platím?“
„Zákon to má dnes u mňa grátis,“ majiteľ v kyslom úškrne ukázal fajčiarsky chrup. „Čo vlastne ten chalan vyviedol?“
„Zabil pár ľudí,“ odvetil Calvin od východu, keď videl, že kolega nemá chuť odpovedať. Prekvapený výraz na Chipovej tvári ich sprevádzal ešte aj pri výjazde z parkoviska.
„Nejde mi do hlavy, prečo syn militaristického maniaka, posadnutého utajovaním, predával fastfood uprostred ničoho,“ zveril sa Calvin parťákovi cestou k sídlu miestnych ochrancov poriadku.
„To zistíme, kámo, to zistíme,“ sebavedome ho uistil Victor.

- - - - - - -

Tohle je o spn?

aceras1: Konečně Tvá další povídka A vypadá to na dlouho, tak jsem zvědavá, jak to bude pokračovat, protože našlápnuto to má velice slušně Victor bude asi dost drsný a moc slitování pro hochy mít nebude Takže šup šup s dalším pokračováním

Mason - Prečo myslíš, že nie je?

bohdy - Aj z tejto strany to vyzerá na dlhšie. Pokračovanie pridám tak rýchlo, ako sa bude dať. Len neočakávaj veľa, zamýšľam stvoriť len oddychové prázdninové čítanie.

just-me - môžem len dúfať, že nesklamem očakávanie.

aceras1: konečně další povídka od tebe např. tvoje První - Tretie stretnutie - úžasný - Irvin se ti moc povedl
tahle vypadá taky skvěle, jen doufám, že ti dva fed J2 nedostanou a jestli jo, tak nebudou ti, co se smějou naposled takže se těším na pokračování

astík - veľmi si potešila moju bezvýznamnú osobu tým, že sa Ti stretnutia páčili. Irvin má nečakaný úspech.
Ďakujem za kompliment, , budem sa snažiť udržiavať úroveň.
Musím sa priznáť, že ma prekvapuje, že zástupcovia zákona nemajú viac sympatií.

1997

„Otec stále neberie telefón?“ neodpustil si Sam zbytočnú otázku, keď Dean zlostne odhodil telefón na posteľ.
„Nie!“
„Už tri dni sa neozval! Čo budeme robiť?“
„Netráp sa! To, čo vždy, poradíme si,“ Dean sa držal úlohy vševediaceho veľkého brata. „Choď spať. A nezabudni si umyť zuby.“
Mladší sa neochotne zdvihol od stola s pohľadom upretým na bratov chrbát, zaváhal, ale zvyk poslúchnuť ho zvíťazil, odtiahol sa do kúpelne.
Počkal, kým za bratom zaklapnú dvere, potom ho opustilo sebaovládanie. „Otec, do čerta, kde si? Zabilo by ťa, keby si sa ozval?“ Rozzúrené slová doplnil zlostný úder päste do steny.
„Dean!“
„Sam,“ vyšší chlapec sa prudko otočil. „To bola rýchlosť! Videl si vôbec zubnú kefku? Už si mal byť v posteli!“
„Nezahováraj! Čo sa stalo!“
„Otec sa stratil, to sa stalo.“
„Prestaň! Už nie som decko,“ vytiahol sa v celej svojej výške, aby to dokázal. „Otec sa nestratil prvýkrát, ale doteraz si nikdy tak nevyvádzal. A to nás naposledy nechal samých tri týždne.“
„Sam ...“
„Dean, prestaň zahmlievať, prosím. Čo sa deje? Niečo s otcom?“
„Nie, nemusíš sa báť. Okrem toho, že sa nehlási, je dúfam v poriadku,“ starší sa snažil dať do hlasu istotu, ktorú sám necítil.
„Tak čo sa deje?!“
„No, ... v skratke, sme na suchu.“
„Prosím?“
„Sme švorc, bez prachov, na mizine. Neviem ako sa to povie po latinsky, takže ti neposlúžim prekladom do cudzieho jazyka.“
„Ale, ako je to možné? Otec nie je milionár, ale nenechal by nás bez peňazí v cudzom meste?“ Sam presviedčal predovšetkým sám seba.
„Nie, nenechal. Dal mi pár dolárov v hotovosti, keď zaplatím motel na ďalší týždeň, je po nich. Okrem toho mám dve kreditky.“
„Tak kde je problém?“
„Obidve sú zablokované.“
„Zase je to nejaký jeho blbý záchvat nácviku prežitia v cudzom meste bez priateľov a bez peňazí?“
„Nie, to by nám nechal prachy aspoň na motel.“
„Och,“ mladšiemu začala dochádzať trpká realita. „Takže sa zase môžem volať Winchester.“
„Prosím?“ Dean vyvalil oči na brata.
„Prinútili ste ma prihlásiť sa do školy ako Sam Eastman, vraj preto, že nemôžeš platiť kreditkou s iným menom. Teraz nebudeš, tak zase môžeme byť Winchestrovci.“
„Ty si fakt neskutočný,“ ocenil starší brat jeho myšlienkový postup. „Nemôžeš v piatok odísť zo školy s jedným menom a v pondelok prísť s druhým. Zmenu priezviska legálne tak rýchlo dosiahneš len sobášom. Ako šťastná nevesta teda nevyzeráš! Ja určite nebudem nikomu vysvetľovať, že sme si kvôli šlohnutým kreditkám nelegálne zmenili mená a sfalšovali všetky papiere.“
„Môžeš zavolať ... niekomu?“
„Caleb má zapnutý odkazovač. U pátra Jima mi to zdvihol nejaký cudzí chlap. Náhrada, kým sa páter nezotaví. Je v nemocnici, vraj je to dosť zlé.“
„Čo sa mu stalo?“
„Asi nehoda na love, ale podrobnosti neviem.“
„A strýko Bobby?“
„Bobby je v Japonsku. Sme v tom sami, brácho,“ starší Winchester si bezradne prehrabol vlasy.
„Čo budeme robiť?“ Samova otázka mala veľmi blízko k panike.
„Niečo vymyslím, netráp sa. Choď spať. Nečakaj na mňa,“ Dean schytil svoju obľúbenú koženú bundu a buchol dvermi. Sam zaliezol do postele a prehadzoval sa z boka na bok, až kým nepočul cvaknutie dverí. Spolu s bratom sa dnu vkradla vôňa mokrej kože, vonku vytrvalo ticho pršalo. Posledná myšlienka pred zaspaním, ktorú si zapamätal bola, že budú bivakovať pod mostom v zime a daždi.

Nový deň sa začal rovnako ako starý skončil, dažďom. Vytrvalé bubnovanie kvapiek na podobločnicu Samovi pripomenulo jeho nočnú dilemu.
„Tak čo, našiel si nejaký útulný most?“ spýtal sa brata nad miskou ovsených vločiek.
„Aký most? Čo to melieš?“ Deanovi ráno chýbal zmysel pre humor a podľa kruhov pod očami aj pekných pár hodín spánku.
„Bez prachov nás ubytuje len hotel Krabica od chladničky pod mostom,“ vysvetlil Sam s pohľadom upretým na vločky, stuhnutých do nechutnej masy, ktorá si hovorila raňajky. Opatrne sa do nich pustil, neboli o nič lepšie ako včera a predvčerom a pred predvčerom, ale neistota, čo bude zajtra, im dodávala nečakanú príťažlivosť.
„Hej, máš pravdu,“ starší Winchester sa ráno uspokojil len so šálkou kávy. „Ponáhľaj sa, prídeme neskoro.“
„Máme čas,“ Sam nechápavo pozrel na lúčové nástenné hodiny, ktoré akýmsi zázrakom fungovali.
„Potrebujem si niečo vybaviť, kým začne škola,“ dopil kávu a odložil šálku na linku. „A keď skončíš, vrátiš sa autobusom.“
„Prečo? Zase máš rande? S tou tučnou Mandy?“
„Nestaraj sa a dojedz.“
Sam podozrievavo zdvihol hlavu. „To sa na teba nepodobá. Čo sa deje?“
„Čo zase?“
„Normálne ideš vyletieť z kože, keď poviem, že tvoja frajerka je tučná, ale dnes ti je to jedno,“ pátravo sa pozrel na brata. „Čo si chceš v škole vybaviť?“ Keď nedostal odpoveď, odpovedal si sám. „Chceš skončiť so školou! To nemyslíš vážne!“
Dean si mlčky natiahol bundu.
„Otec ťa zabije,“ pokračoval Sam s hlbokým presvedčením. „Bude zúriť ako ešte nikdy a na fleku ťa zabije.“
„Potom zdedíš moju bundu a auto. A keď sa nebudeš o moje zlatíčka poriadne starať, budem ťa chodiť strašiť.“
„Brácho, to nie je vtipné. Otec ťa fakt zabije!“
„Pochybujem, mám osemnásť. Môžem robiť vlastné rozhodnutia.“
„Ešte nemáš!“
„Podľa papierov hej.“
„Ty si si pridal roky? Otec to vie?“
„Nestará sa.“
„No, veď hej, ale ... Dean, musí byť aj iná možnosť!“
„Iná možnosť? Myslíš, že keby sme mali inú možnosť, ako prežiť, tak sa budem hrnúť makať namiesto vyvaľovania sa v škole? Ak máš lepší nápad, tak sem s ním. “
„Mohol by si ... Mohli by sme si prachy zaobstarať trochu inak,“ neisto navrhol mladší brat, oči sklopené k zemi.
„Náš svätuškársky Sammy navrhuje krádež? Neverím vlastným ušiam,“ uškrnul sa Dean. „Nie, nemohli.“
„Prečo?“
„Z jednoduchého dôvodu, pri krádeži vždy musíš rátať s rizikom, že niečo nevyjde. Potom by sme museli zmiznúť. Dokonale. Nové identity, nové mená, nové mesto, nové mobily. Ako by nás otec potom našiel?“
„Necháme mu u niekoho odkaz.“
„U koho? Všetci známi sú mimo dosah. Mimochodom, nezabudol si, že nám prikázal, aby sme tu na neho počkali?“
„Samozrejme, vzorný synček,“ uškľabil sa Sam, „otcov rozkaz je svätý. Radšej si zničíš budúcnosť ako by si ho neposlúchol.“
Deanovi stuhli plecia, pomaly sa otočil k bratovi. „Samuel, naozaj by ti nezaškodilo, keby si občas použil hlavu skôr ako otvoríš ústa.“
Práve teraz ich mal pevne zavreté a od strachu ani nedýchal. Deana ho za celý jeho život oslovil celým menom len pár krát a nikdy to neznamenalo nič dobrého.
„Nemáme kam ísť, takže môžeme celkom dobre zostať aj tu. Skutočne si myslíš, že keď zdvihneme kotvu a zložíme sa o pár kilákov ďalej, tak máme po probléme? Všade musíme platiť účty. Osobne mi je jedno, či budem makať tu alebo inde. Alebo máme tiahnuť po štátoch ako John Dillinger a jeho puberťácky komplic? Mohla by to byť zábava, ale asi by sme rýchlo skončili.“
„Možno máme kam ísť,“ pípol Sam nesmelo.
„Prosím?“
„Môžeme ísť na sociálku,“ pokračoval mladší rýchlo, aby nedal bratovi šancu prerušiť ho. „Obaja chodíme do školy, sme bez prostriedkov a fakticky bezdomovci. Pomôžu nám. Ja viem, to znamená decák, ale mali by sme kde spať, čo jesť a mohli by sme chodiť do školy. Otec by si mohol pre nás kedykoľvek prísť, alebo ... ja neviem, možno ... Časom nejaká normálna náhradná rodina ...“
„My máme rodinu. Svoju.“
Ak si Sam pred chvíľou myslel, že bratov pohľad už nemôže byť studenší, veľmi sa mýlil. Deanove oči boli ako dve zelené horské jazerá zamrznuté až ku dnu. Odľahlo mu, keď sa od neho odvrátil, vyzliekol si bundu, nalial si do šálky kávu a pomaly popíjal, pozorujúc ruch na ceste za oknom.
„Priznám sa, Sam, že si mi vyrazil dych. Nikdy ma nenapadlo, že sociálka je pre teba prijateľná alternatíva. Aj keď pred dvoma rokmi ... Ak som sa vo Flagstaffe niečo naučil, tak to, že ak budeš chcieť ujsť, neustrážim ťa,“ Dean rozprával ticho, skôr len sám pre seba ako pre poslucháča, ktorý sa stále neodvážil poriadne nadýchnuť. „Ak je decák, tri teplé jedlá denne a tvoja milovaná škola to, čo chceš, nebudem ti brániť. Zbaľ si veci a môžeme to vybaviť ešte dnes.“
„Myslíš to vážne?“
„Áno,“ pozrel sa mu priamo do očí, pohľad mal stále studený, ako keby sa díval na neznámeho človeka. „Vlastne to nie zlý nápad. O teba bude postarané a ja môžem ísť hľadať otca.“
„A stratiť sa ako on!“
„Možno,“ Dean ľahostajne pokrčil plecami. „Stále je to lepšie ako sedieť tu a zožierať sa neistotou.“
Sam sa pozrel do zvyškov studenej kaše pred sebou, ako v kryštálovej guli v nej videl seba, samého medzi cudzími ľuďmi, ktorí sa o neho zaujímajú len z povinnosti. Toto nechcel. Vždy, keď si maľoval iný život, život bez monštier, večne unaveného otca, stáleho sťahovania a klamstiev, bol Dean s ním.
„Nechcem ísť na sociálku,“ počul sám seba povedať trochu neisto. „Radšej budem s tebou bývať pod mostom.“
„Skutočne?“
„Hej,“ Sam pevne prikývol. „Ale dostanem vlastnú krabicu,“ uškrnul sa šelmovsky, „a bublinkovú fóliu.“
„Máš nejaké veľké nároky, brácho,“ uškrnul sa aj Dean, ľad v jeho očiach sa roztopil. „Pohni sa, nechceš predsa zmeškať školu.“
„Nie,“ zdvihol sa od stola a vzal tašku. A hlavne nechcem, aby si sa rozbehol hľadať otca a vyviedol nejakú hlúposť, odsekol bratovi v duchu.

aceras1: Tahle povídka se začíná velice zajímavě rozjíždět. Určitě bude jako všechny tvoje plná napětí a nečekaných zvratů. Bude zajímavé, jak budou hoši těm agentům vysvětlovat, že zase takoví gauneři nejsou.

janča - ďakujem. . Tentokrát Ťa asi sklamem, s napätím a zvratmi radšej nepočítaj. Skôr to bude konfrotácia predstáv agentov so skutočnosťou . Preto je tam v hornom rohu uvedený letopočet.

aceras1: waw, tak to bylo úžasný pokračování, ten dialog mezi brášky....just awesome!!! vůbec nevadí, že tam nebyla žádná akce, tohle mi 100% stačilo prosím o víc takových dialogů

Irvin má takový úspěch z jednoduchého důvodu: je charismatický a přitom svou osobností nezastiňuje J2, je i vtipný, schopný a co si budeme povídat i klaďák (i když je v podstatě démon) - to je můj názor

A kdo by měl rád poldy, kteří nám chtěj zabásnout já rozhodně ne

aceras1: Díky za to připomenutí letopočtu. Dočetla jsem a říkala si, proč jdou agenti po bratrech, když ti jsou ještě malí A pak čtu připomínku o letopočtu Je mi vše jasné. Jinak já nemám nic proti strážcům zákona... pokud nám zrovna nejdou po bratrech. To je ten kámen úrazu. Ale rozhodně jsem zvědavá, jak to bude vše pokračovat, protože zatím se to vyvíjí fakt zajímavě. Takže díky

astík - ďakujem za pochvalu . Rozhovory sú plánované, dúfam, že v dostatočnom množstve.
A ešte osobitná vďaka za Tvoje sympatické zhrnutie vedľajšej postavy.

bohdy - ďakujem za názor . Agenti si len robia svoju prácu, tak prečo ich trochu nevyužiť . Aj keď osobne si myslím, že chalani mali radi Victora asi tak ako kameň v topánke .

just-me: Naznačuješ tím snad, že mé povídky nemají hlavu a patu?

Nepamatuji si všechny postavy, které se tam objevily, tak jsem se chtel ujistit

„Sme na mieste,“ Calvin zaparkoval auto pred neveľkým domom s bielym latkovým plotom, „Franklinova osem. Podľa šerifa tu býva pani Priscilla Shaftová s rodinou.“
„Dúfajme, že sú doma,“ Victor vystúpil, rozhodnutý nestrácať čas.
Boli. Otvorila im mladá žena, trošku zrelšia, trošku zaoblenejšia ako Prissy na fotke, ale určite to bola ona.
„Dobrý deň,“ pozdravila.
„Dobrý. Hľadáme Priscillu Shaftovú,“ Henriksen prešiel hneď k veci.
„To som ja,“ pripustila prekvapene. „A vy ste?“
„Zvláštny agent Calvin Reidy.“
„Zvláštny agent Victor Henriksen.“
Na slnku sa krátko zablysli dva odznaky.
„Chceme sa s vami porozprávať. Pozvete nás ďalej?“
„Nech sa páči,“ ohromená odstúpila od dverí a posunkom ich pozvala dnu. V hale im ponúkla pohovku, sama si sadla do kresla.
„O čom sa so mnou,“ zdôraznila svoju nedôležitosť, „chce zhovárať FBI?“
Victor vybral z vrecka starú fotku, ukoristenú v Chipových lahôdkach. „Poznáte tohto muža?“
Váhavo ju prijala. „Áno, to je Dean.“
„Dean aký?“
„Nepamätám sa,“ vrátila mu fotku. „Je to už dávno. Desať rokov, minimálne.“
„Možno Dean Winchester?“ snažil sa pomôcť Calvin.
„Nie, to určite nie. Ľutujem ... teraz si skutočne nespomeniem.“
„Nevadí,“ nenástojil agent. „Môžete nám o ňom niečo povedať?“
„No ... áno, iste. Niečo z toho času si ešte pamätám, ale bola to len brigáda pred desiatimi rokmi.“
„Rozumiem,“ prikývol nižší agent. „Nám pomôže každý detail, na ktorý si dokážete spomenúť, pani Shaftová.“
„Dobre,“ bezmocne pokrčila ramenami. „Každý študent z okolia, keď potreboval peniaze, tak išiel brigádovať k starému Chipovi. Ja tiež. Viete, platil v hotovosti,“ váhavo sa usmiala. „Spravila som si vodičák a chcela som auto, ale naši si dali podmienku, musela som prispieť. Vraj preto, aby som si ho viac vážila. Takže som dva mesiace otročila u starého Chipa.“
„Pamätáte si odkedy?“
„Áno, január a február v deväťdesiatom siedmom.“
„Dean tam v tom čase tiež pracoval?“
„Nastúpil hneď po mne a skončil neskôr, Marin začala pár dní po ňom, ale nezostala ani mesiac. Ťahať školu a poobede prácu u Chipa, hm, to nikto dlho nevydržal. Ja by som s tým sekla už po týždni, ale mala som sľúbené auto. To bolo to jediné, čo ma tam udržalo tak dlho. A Dean.“
„A Dean?“
„Áno,“ usmiala sa pri spomienke, „viete, vedel byť neskutočne zábavný. Skoro celý čas sme sa smiali, starého Chipa to vytáčalo skoro do nepríčetnosti, zo začiatku.“
„Preto ho vyhodil?“
„Vyhodil? Kde ste to počuli? Chip by si ho najradšej nechal navždy. Nikdy predtým ani potom tam nechodilo toľko decák.“
„Skutočne?“
„Hej, starý Chip je frfloš, Dean si ho od prvej chvíle za to doberal. Našiel odpoveď na každé Chipovo šomranie, obrátil ho na žart. Nejako sa to roznieslo a decká sa tam chodili zasmiať. Niekedy to bolo skoro ako v sitcome.“
„Hm,“ Victor nečakal takéto informácie.
„Myslím, že Chipovi sa to svojím spôsobom páčilo a hlavne, mal plno. Po čase sám začínal rozhovory a nechal sa doberať. “
„To bolo od neho milé,“ zvláštny agent Calvin Reidy sa snažil dávať najavo empatiu.
„Milé? Nie, zarábal. Starý Chip nikdy netrpel pre lásku k svojmu okoliu, či už to boli zákazníci alebo zamestnanci.“
„Skutočne?“ zvláštny agent Victor Henriksen zahral mierny údiv. „Dnes sme u neho mali obed zadarmo.“
„Dajte sa prehliadnuť, či vás náhodou neotrávil. Starý Chip sa správa slušne iba k úradníkom z hygieny a kontrolórom z daňového.“
„Ďakujeme za upozornenie. Pani Shaftová, porozprávajte nám o vašej brigáde,“ vrátil sa predmetu návštevy Calvin.
„Čo vás zaujíma konkrétne?“ rozpačito rozhodila rukami.
„Všetko, ako sme vám už povedali. Napríklad, ako vyzeral bežný deň v práci?“
„Nuž, po škole som zvyčajne išla k Chipovi a začala som umývaním špinavého riadu. Keď som skončila tak sme pripravovali suroviny na večerný nával a ... “
„Myslím, že viem ako to beží v takýchto prevádzkach,“ prerušil ju Victor. Úkosom pozrel na kolegu a ignoroval jeho varovné zasyknutie. „Aj Calvin to pozná. Nás zaujíma predovšetkým, čo robil Dean Winchester.“
„Všetko,“ usmiala sa znova Prissy, len menej milšie. „Starý Chip práve vyrazil stálu pracovnú silu, myslím, že vtedy tam robil Jacob Bauer, teraz má bar na Main Street, takže ochotne vzal brigádnikov. Ja som robila od piatej do ôsmej, Dean od obeda do záverečnej.“
Agenti si vymenili pohľady, Calvin vyčaril profesionálny úsmev.
„Poznali ste ho aj mimo práce?“
„Myslíte, či som s ním chodila?“ spresnila otázku Prissy, obaja muži prikývli. „Nie, v tom čase som už chodila s Philom. Mali sme vážnu známosť, chápete?“
„Iste,“ Victor sa snažil neukázať, ako ho nezaujímajú jej osobné záležitosti. „Ja som mal na mysli skôr, čo robil, keď nebol v práci.“
„Aha,“ pochopila, „staral sa o brata, myslím.“
„O brata?“
„Hej, mal mladšieho brata, volal sa, tuším, Sam. Vždy popoludní prišiel k Chipovi, sedával v kúte a robil si úlohy. Taký milý, tichý chlapec.“
„Viete niečo o ich rodičoch?“
„Nič,“ pokrčila čelo. „Myslím, že ich otec nebol s nimi, mal v tom čase nejaký problém v rodine alebo v práci. Už sa nepamätám.“
„Dosť by nám pomohlo, keby ste spomenuli,“ naliehal Calvin.
„Ľutujem,“ bezmocne pokrčila plecia. „Prečo vás to tak zaujíma? Stalo sa niečo Deanovi?“
„Nie, pokiaľ viem,“ agent sa pokúsil vyhnúť priamej odpovedi.
„Z nejakého dôvodu ste predsa tu,“ nedala sa odbiť.
„Dean Winchester je podozrivý z niekoľkých krádeží, podvodov a vrážd,“ ignoroval Victor varovný pohľad svojho kolegu.
„Žartujete,“ vydýchla neveriacky. „Dean by nikdy v živote vedome nikomu neublížil. Keby ste ho poznali, nemohli by ste to povedať.“
„Žiaľ, pani Shaftová, možno ste ho nepoznali dosť dobre,“ v Henriksenovom hlase sa ozval ľad. Koľkokrát už musel použiť túto frázu? „Ak nám môžete povedať ešte niečo, čokoľvek, pomôže nám to.“
„Ľutujem,“ zopakovala, niečo z agentovho chladu sa presťahovalo do jej odpovede. „Bolo to dávno, desať rokov a ja som mala vtedy iné starosti.“ Pozrela na hodiny nad televízorom. „Prepáčte, nevšimla som si, že už je tak neskoro,“ vstala. „ Ospravedlňujem sa, ale ....“
„Ak si na niečo spomeniete,“ Calvin vstávajúc položil na stôl vizitku, „zavolajte nám.“
„Iste,“ prikývla, vyhnúc sa pohľadom kúsku papiera.
„Ďakujeme za váš čas a spoluprácu, pani Shaftová. Dovidenia.“ Pobrali sa k východu.
„Dovidenia,“ starostlivo za nimi zavrela dvere, zreteľne počuli cvaknúť kľúč.
„Myslím, že v budúcnosti nemôžeme rátať so spoluprácou pani Shaftovej,“ podotkol Reidy, mieriac k autu pred domom.
„Hej, tiež si myslím.“ Victor otvoril dvere na strane vodiča, skôr ako nastúpil, zarazil sa. „Ľudia ako pani Shaftová si neuvedomujú, že napomáhanie zločincom je trestné. Ale keď sa niečo stane, potom kričia, kde bola polícia.“
„Nebuď taký prísny,“ nesúhlasil druhý agent. „Mala vtedy sedemnásť a hlavu plnú romantiky.“
Victor bez odpovede nasadol do auta, Calvin nasledoval jeho príklad.
„Ako vlastne žijú decká bez domova a bez rodiny?“ zamyslel sa nahlas, zapínajúc si pás.
„Zo dňa na deň, bez cieľa a bez disciplíny, a keď vyrastú, zabíjajú ľudí,“ odvrkol Victor a vyrazil, až pneumatiky zakvílili.

- - - - - - - -

1997

„Takže máš prácu,“ Sam zavŕtal lyžicu hlbšie do špinavohnedej masy v miske pred sebou.
„Hej.“.
„Kde?“
„V Chipových lahôdkach,“ oznámil Dean, ako keby o nič nešlo
„Budeš obsluhovať spolužiakov?“ mladší súrodenec vyprskol škodoradostným smiechom.
Starší prudko očervenel. „Bývalých spolužiakov,“ opravil brata. „Prečo nie, keď za to dostanem prachy a zaplatím nám motel.“
Sam si zahryzol do pery, odveta trafila do čierneho. „Čo vlastne budeš robiť?“ pokračoval skrúšene.
„Všetko.“
„Čo všetko?“
„Čistiť a krájať zeleninu, vyprážať mäso a hranolky, miešať koktaily, umývať riad, upratovať a ešte asi tisíc vecí, ktorí si starý Chip vymyslí.“
„Aha. Kedy začínaš?“
„Dnes o dvanástej
„O koľkej?“ Samovi skoro zabehlo.
„Budem makať od dvanástej do desiatej.“
„Ako sa dostanem zo školy?“ Samovo zdesenie vôbec nebolo hrané.
„Autobusom, “ sucho odvetil Dean, „ako ostatné decká.“
„Ale, ja predsa nemôžem ísť busom s prváčikmi,“ protestoval zhrozený puberťák.
„Tak choď pešo,“ mykol plecom prezieravo majiteľ auta, „ja nemôžem každý deň odísť z práce len preto, aby som ťa vyzdvihol.“
„Ale ...“
„Žiadne ale! Až do odvolania bude denný režim takýto, budíček, raňajky, odveziem ťa do školy. Po škole prídeš k Chipovi, naješ a spravíš si úlohy. Okolo ôsmej ťa odveziem do motela, chvíľu môžeš pozerať telku a najneskoršie o desiatej budeš v posteli.“
„Do školy po mňa prísť nemôžeš ale odviesť ma do motela hej?“
„Mám len jednu prestávku. Keď si mám vybrať, tak ti radšej budem robiť pestúnku večer na okraji mesta ako popoludní na hlavnej. Alebo chceš večer ísť na predmestie sám, potme, špinavými uličkami?“
„No a čo? Mám skoro štrnásť, nebojím sa“ chlapil sa Sam.
„A čo ak stretneš klauna? Toto mesto sa nimi len tak hemží. Veď vieš, Buffoon Lake.“
„Zatiaľ som žiadneho ...“ vzkypel mladší, skôr ako si všimol bratov úškrn. „Debil!“
„A aby som nezabudol, každé zdržanie budeš hlásiť dopredu, knižnicu, defekt, koniec sveta alebo rande. Rozumieme si?“
„Áno, pane,“ zašomral Sam skoro nepočuteľne.
Ako pre koho, Dean sa vzpriamil ako by ho bodol. „Prosím?“
„Dobre, ako chceš. Keby niečo, zavolám ti,“ ponáhľal sa Sam ukázať dobrú vôľu.
„Si zbalený? Môžeme ísť?“ šofér si vzal bundu a kľúčiky od auta.
„Hej,“ bez ľútosti opustil rozmočené lupienky.
„Nedojedol si,“ zdvihol Dean obočie.
„Dám si niečo v škole,“ prepchal sa okolo brata von z miestnosti. „Poďme už.“
„No, ako myslíš,“ zatiahol starší posmešne, kým zamykal. „Ale nesťažuj sa na mňa, keď ti bude škvŕkať v žalúdku.“
Sam sa odmietol nechať vyprovokovať, ale celú cestu do školy sa mračil tak, že začalo snežiť.

Stačil týždeň, aby sa z nového denného poriadku stala rutina. Sam sa k vlastnému úžasu pristihol, že sa vlastne na popoludnia u Chipa teší. Ošúchaná reštaurácia v sychravej zime okolo, pôsobila takmer domácky. Vôňa vyprážaných hranoliek sa miešala s arómou čerstvo zomletej kávy, otrieskaný jukebox mal síce svoje najlepšie roky už dávno za sebou, ale stále spoľahlivo poskytoval výber zlatých hitov prijateľnou hlasitosťou. Ako stály hosť mal vyhradené miesto v najteplejšom kúte, blízko dverí do kuchyne, bokom od neustáleho ruchu, ktorý vládol v Chipových lahôdkach. Marin a Prissy mu každú chvíľku podstrčili nejakú maškrtu alebo mliečny koktail. Nevrlý majiteľ si ho nevšímal, mohol si robiť úlohy, čítať si alebo len tak sedieť a pozorovať hostí. Hej, u Chipa bývalo celkom príjemne. Pocit pohody mu kalil len jeho trápny brat, Dean od prvého dňa flirtoval so všetkým, čo si príležitostne obliekalo sukňu. A čo bolo horšie, mal nepríjemne vtieravý dojem, že ženská časť zákazníkov bistra usporiadala nevyhlásené preteky, ktorých cieľom a zároveň hlavnou výhrou bol Dean.
„Dean, musíš mi pomôcť,“ škemral v ten deň už po desiaty raz.
„Vydrž ešte minútu,“ odbil ho po desiaty raz ulietaný člen obsluhujúceho personálu. „Obslúžim dva stoly a som pri tebe.“
„Konečne,“ uľavil si nevrlo súžený študent. „Nechce mi to vyjsť,“ hodil pred brata papier s príkladom, popísaný všetkými smermi.
Dean mu ho obratom hodil naspäť. „Ktorý príklad myslíš?“
„Tento,“ pre istotu ho orámoval perom.
„Brácho, spomeň si, čo ti v škole hovorili o umocňovaní čísla, hociktorého čísla, nulou a prepočítaj to znovu.“
„Do kelu,“ vzdychol Sam. „Kto si má pamätať všetky tie sprosté pravidlá?“
„Nenadávaj,“ automaticky ho napomenul starší brat. „Pár vzorcov sa predsa dokážeš naučiť.“
„Objednávka pre stôl číslo štyri,“ ozval sa od prípravného pultu majiteľ prísne.
„Musím bežať,“ zdvihol sa Dean.
„Jasné, že musíš,“ šomral Sam, ale dal si pozor, aby ho nebolo počuť.
„Tak čo, vyšlo ti to?“ zastavil sa pri jeho stole o pár minút brat.
„Hej, mal si pravdu. Ale toto proste nechápem. Môže sa vôbec umocňovať záporné číslo?“
„Prečo by sa nemohlo? Hej, môžeš umocniť aj záporné číslo, vlastne len vynásobíš záporné čísla medzi sebou, “ ponáhľal sa vysvetliť, keď videl jeho prázdny pohľad.
„Ahá, tak už to chápem,“ potešil sa. „Môžeš ísť, za chvíľu to mám.“
„Bolo mi potešením,“ zaškeril sa Dean. O štvrťhodinu, vyplnenú roznášaním skorých večerí, sa zastavil pri mladšom bratovi, poťahujúcom si ofinu a s nervami na dračku.
„Čo sa deje?“
„Ja zajtra ten test nespravím,“ potiahol nosom Sam.
„Ľavou zadnou, brácho. Veď ťa poznám, vždy nerváčiš a vždy máš áčko,“ prisadol si k nemu.
„Teraz nie!“
„S čím máš problém?“
„So záporným exponentom,“ priznal nahnevane.
„Ukáž,“ pritiahol si jeho učebnicu. „To je jednoduché, keď máš záporného exponenta, tak z toho urobíš zlomok. Výsledok dostaneš tak, že jednotku vydelíš mocninou.“
„Ale prečo?“
„Lebo je to vzorec.“
„Ja viem, že je to vzorec, ja len neviem, prečo mám z toho urobiť zlomok!“
„To je jednoduché, kladný exponent číslo zväčšuje a záporný ho musí, logicky, zmenšovať.“
„Volovina,“ hádal sa mladší.
„Obsluha, objednávka pre šestku. A nech to frčí!“ Sam nebol v miestnosti jediný, ktorému dochádzala trpezlivosť.
„Hneď,“ odvrkol Dean tým smerom. „Pozri si ešte raz vzorce! Keď títo hladoši vypadnú, tak si nad to sadneme.“ Pri vstávaní skoro vrazil do pomerne tuctovej hnedovlásky. „Ahoj Gwen,“ zatiahol prekvapene. „Čo tu robíš?“
„Bola som za kamoškou,“ odvetila naoko nevinne. „Nora býva neďaleko, jej otec ma mal hodiť domov, ale čosi mu do toho prišlo, tak som volala mame a musím chvíľu počkať, kým po mňa príde.“
„Tu?“ potuteľne sa usmial Dean.
„Prečo nie? Lepšie tu ako na ulici,“ vykrútila sa šikovne. „Počula som o čom ste sa rozprávali,“ zmenila rýchlo tému. „Mám chvíľu čas a matika mi ide, tak by som mohla trochu Samovi pomôcť. Pravda, ak ti to nebude vadiť,“ dodala rýchlo s nevinným úsmevom.
„Vôbec,“ opätoval úsmev, pristúpiac na jej hru. „Koľko si budeš účtovať za doučovanie?“
„O tom sa porozprávame neskôr,“ sadla si na uvoľnenú stoličku. „No, Sammy, kde je problém?“
„Sam!“ zagánil na ňu mladší Winchester. „Som Sam.“
„Dobre, Sam,“ predstierala vážnosť a pritiahla si jeho učebnicu.
Bol by jej odsekol ešte raz, ale bratov posunok, hroziaci nepríjemnými dôsledkami pri nedodržaní spoločenských konvencií, bol veľmi jednoznačný.
„Mocniny,“ rezignoval. „Problém sú mocniny, záporné.“
„Hm, tak to vezmeme od začiatku. Viacnásobný súčin čísla sebou samým sa nazýva mocnina,“ začala vysvetľovať.
Počúval najskôr rozmrzene, potom ho naozaj zaujala. Nie natoľko, aby si nevšimol, že očami podchvíľou sledovala Deana a mimovoľne sa zamračila zakaždým, keď obsluhoval nejakú osobu ženského pohlavia.
„Prvá splátka za doučovanie,“ Dean položil na stôl dva čokokoktaily. „Ako vám to ide?“
„Dobre,“ usmiala sa Gwen. „Máš šikovného brata.“
Sam sa zaškaredil a schmatol pohár aby skryl rozpaky, aj tak cítil horúcu krv, stúpajúcu mu do líc.
„Hej,“ súhlasil hrdo starší Winchester. „Pri takej učiteľke by sa aj mne matika páčila. Dík, že sa mu venuješ.“
„Maličkosť,“ usmiala sa.
Samovi skoro zabehlo, keď videl ako po Deanovom komplimente opeknela.
„Nezdržujeme ťa? Vravela si, že máš len chvíľu?“
„Neboj, mám čas,“ teplota jej pohľadu by vážne narušila súdržnosť pevninského ľadu na pobreží Antarktídy. „Mama nepríde, kým sa neskočí Baywatch.“
„Pre nás lepšie,“ pokračoval v lichotení Dean. „Sam má možnosť oceniť tvoju inteligenciu a ja všetko ostatné.“
Nahlas sa zasmiala a pritiahla tým žiarlivé dievčenské pohľady od štvrtiny stolov obsadených študentmi a študentkami. „Ak ti chýba príležitosť, čo takto kino v piatok večer?“
„Končím o desiatej,“ zatváril sa pochybovačne pracujúci.
„Ja viem,“ nedala mu možnosť úniku. „Kino na Main Street má v piatok nočné predstavenie. Pôjde Anglický pacient, začínajú o jedenástej.“
„Dobre, vyzdvihnem ťa,“ sľúbil rýchlo a vrátil sa k povinnostiam, takže mu ušiel jej víťazoslávny pohľad smerom k sokyniam.
„Brácho, uhnala ťa priam geniálne,“ šúľal sa pri návrate do motela Sam.
„Hej, klesol som tak hlboko, že balím baby na hlúposť mladšieho brata,“ odrazil útok Dean. „Nestačí, že otročím v bistre, ešte musím odpracovať aj tvoje doučovanie. Anglický pacient! Máš to u mňa brácho, celý týždeň upratuješ a to vrátane ustielania postelí.“
„Niéé,“ zakvílil potrestaný, „to je zbytočná robota. Večer si posteľ aj tak rozhádžeš, keď ideš spať.“
„Mám z toho väčšie potešenie, ak ustelieš ty,“ zaškeril sa starší, zabrzdil pred motelom. Viac ako polovica okien bola tmavá. „Tak padaj, Sammy a nezabudni zamknúť dvere. Keby niečo, najskôr strieľaj a potom sa pýtaj.“
„Hej, ja viem,“ odvrkol, vyťahujúc zo zadného sedadla tašku.
„O desiatej do postele,“ pokračoval nevzrušene v poučovaní starší brat ako momentálna hlava rodiny.
„Jasné.“
„A žiadne porno v telke,“ zaklincoval Dean. „Videl som ako si vyvaľoval oči na Gwen.“
„Idiot,“ zakvílil Sam, obzerajúc sa okolo, či ich náhodou niekto nepočúva a dal sa na ústup, skôr ako príde ďalšia dobre mienená rada. Rozhodne nestál o prednášku o morálke od mimoriadneho člena Klubu zvodcov!

-----------

aceras1: Tak za tuhle část ti dávám 1* To bylo prostě super napsané!!! Hlavně ta část z roku 1997 Obdivuji tvé znalosti z matematiky, protože já jsem na matiku úplně blbá, takže takovou část bych fakt nemohla napsat A líbí se mi ta Deanova ctitelka, jak ho pěkně uhnala A to škádlení mezi Deanem a Sammym Prostě celé to je fakt dobré a já se už nemůžu dočkat pokračování

aceras1: jak píše Bohdy, povedená část, hlavně ta druhá půlka
je fakt roztomilý, jak si Dean hraje na otce
a co se týče matiky? říkej mi Same
budu ráda, když budeš rokem 1997 ještě pokračovat

bohdy - ďakujem za jednotku s hviezdičkou. Tak ma nikto neohodnotil od prvej triedy na základnej. Matika? Opakovanie je matka múdrosti, niekedy nezaškodí. Ale o mesiac nebudem vedieť, o čom točí.


astík- ďakujem . Mám ti dohodiť niekoho na doučovanie matiky? Niekoho konkrétneho?
V pláne je ešte dosť z roku 1997, budem sa usilovať neznižovať latku.

aceras1: no, ze školy jsem už hodně, hodně, hodně.....hoooodně dlouho, ale pokud bych měla motivaci, tak si nějaký to doučování klidně střihnu.....třeba Deana? kdy začnem? 1+1= damn!

tak to je parádní, že 1997 budeš pokračovat btw: o laťku nemám strach

aceras1: Musím naprosto souhlasit s tou paní u které Dean pracoval. Jak si může někdo myslet, že by on byl nějaký padouch. Ale ten agent se asi tak lehce přesvědčit nedá. Jsem moc zvědavá na pokráčko a díky.

astík - ďakujem . Aak sa ti podarí prehovoriť Deana na doučovanie, ozvi sa, pridám sa.
1997 je naplánovaný v hojnom množstve, aj keď dnes to tak nevyzerá.

janča - si milá . by v tebe našli skvelú obhájkyňu.

„Ubytovanie pre dvoch,“ špeciálny agent hlasno plesol cestovnou taškou na recepčný pult, aby na seba upozornil unudenú osobu, venujúcu sa počítaču, samozrejme nie firemnému.
„Veď hneď,“ spoza pultu sa vytiahlo prekvapivo vysoké a kostnaté chalanisko, neustálymi pohybmi čeľusťou pripomínal prežúvavca a poskakujúca kozia briadka ponúkala prípadným záujemcom týždenný prehľad jedálnička majiteľa.
„Dve jednoposteľové izby, vedľa seba.“
„Sú neni,“ ľahostajne oznámil recepčný.
„Prosím,“ nepochopil Victor.
„Sú neni,“ hlasnejšie zopakoval prežúvavec. „Voľné sú len dvojky.“
„Je tu niekde blízko iný hotel alebo niečo podobné?“
Namiesto odporúčania dostal meravý pohľad, priam počul škrípanie hrdzavých koliesok v jeho hlave. Pomyslel si svoje o inteligencii podobných indivíduí a vzdal to.
„Tak dvojku,“ položil na pult kreditku.
„Veď hej,“ ani uzavretý obchod zamestnanca nemotivoval k rýchlejšiemu pohybu. Trvalo večnosť, kým ich zapísal a vydal im kľúče.
„Ešte niečo,“ zastavil ho Calvin, keď sa chcel stratiť v tieni pod pultom. „Nevideli ste niekedy tohto človeka?“ Pokynul Victorovi aby vytiahol fotku. Recepčný ju štítivo vzal do dvoch prstov a nahol k svetlu.
„Sa nepamätám.“
„Hm,“ agenti sa pozreli na seba, potom s úradným výrazom na neho. Victor mu vytiahol fotku z ruky.
„Potrebujeme zoznam ubytovaných v januári a februári deväťdesiatsedem.“ Vo mdlom svetle lampy sa zableskol odznak.
„Sa nedá,“ flegmatik sa nenechal rozhádzať.
„Prosím?! Vy odmietate pomoc pri federálnom vyšetrovaní?“ zahrmel Calvin.
„Sme vyhoreli.“
„Kedy?“ podozrievavo zúžil oči Victor.
„Tri roky dozadu. Papiere zhoreli, nič neostalo. Jedáleň zatvárame o desiatej.“ Poslednú informáciu prežúvavec považoval za ukončenie rozhovoru a poskladal sa za pult.
„Za pokus to stálo,“ usúdil Victor, odomkýnajúc dvere.
„Výstrel do tmy,“ mykol plecom kolega. „Niekedy vyjde. Niekedy nie.“
„Niekedy nie,“ súhlasil agent Henriksen.
„Ďalší postup?“
„Navštívime šerifa,“ agent hodil cestovnú tašku do miestnosti a zavrel dvere, zvonka. „Najlepšie hneď.“
„Čo si od toho sľubuješ?“
„Winchestrovci boli dva mesiace v meste. Neverím, že vydržali nečinne sedieť. Musia mať záznam v registri.“
Calvin ho rezignovane napodobnil, zamkol svoju batožinu do prázdnej izby. „Možno nám šerif bude vedieť povedať, kde tie decká celý čas bývali. Keď si predstavím, že by moje deti mali dva mesiace spávať v takomto pajzli, behá mi mráz po chrbte.“
„Neľutuj ich, pre tých dvoch to musel byť vrchol prepychu.“

-----------------

1997

„Dean, zase netečie teplá voda,“ znechutený Sam so zubnou kefkou v ruke stál vo dverách minikúpeľne ako stelesnená výčitka.
„Viem.“
„Viem? To je všetko čo mi k tomu povieš?“
„Zohrej si nejakú v kávovare.“
„V kávovare? Nebudem si vodu na umývanie zohrievať v tom starom kráme!“ vzbúril sa spravodlivo rozhorčený dočasný obyvateľ motelu.
„Tak sa umy v studenej,“ poradil mu bez súcitu brat.
„Ďakujem za radu, bez teba by som na to neprišiel,“ nahnevane buchol dvermi. Bleskovo dokončil očistu tela, pričom sa snažil obmedziť styk s ľadovou vodu na minimum. S uterákom v ruke sa vrátil do izby.
„Viem, že tu máme počkať na otca. Ale predsa len, nemohli by sme čakať v trochu väčšom pohodlí o pár ulíc ďalej? Teplá izba s teplou vodou by mi stačila,“ snažil sa, aby jeho návrh neznel agresívne.
„Hej, teplá voda každý deň by bola fajn,“ pripustil starší súrodenec. „Má to malú chybičku krásy. Motel pri jazere je mimo sezóny odstavený, penzión na Franklinovej je zavretý, nocľaháreň na Západnej je rovnaký pajzeľ ako toto a na hotel na námestí nemáme.“
Sam prehltol nadávku, ktorá sa mu tlačila na jazyk. Mohol si domyslieť, že veľký brat už na premiestnenie myslel. Sám veľmi rýchlo zistil, že ak sa chce pohodlne sprchovať, tak nesmie zaváhať, po desiatej teplota tečúcej vody prudko klesala. Dean sa väčšinou z práce nedostal pred jedenástou a považoval za šťastie, ak vtedy tiekla aspoň vlažná. Sparťanský radiátor ho naučil spávať v pyžame a v teplákoch. Výber v telke bol obmedzený len na voľne prístupné programy, žiadna káblovka, takže bratov príkaz, byť o desiatej v posteli, dodržiaval z nedostatku príležitostí ho porušovať. Preletel znechutením pohľadom po neútulnej izbe, ošúchaných stenách, dosluhujúcom nábytku, neušlo mu, že Dean ho sleduje, pripravený na jeho ďalšiu výčitku. Sam sa zarazil, nie je to predsa ich vina, že sa ocitli v tejto búde. Ak si niekto za túto situáciu zaslúži výčitky, tak otec. Pridal na jeho účet ďalšiu položku, nadýchol a odsunul svoj hnev na neskoršie, na chvíľu, keď sa bude môcť porozprávať s pravým vinníkom.
„Ešteže tu nie sú ploštice,“ poznamenal v snahe trochu odľahčiť situáciu.
„Nie, všetky sa odsťahovali do lepšieho. Mali viac rozumu ako my,“ pridal sa Dean, ale nešlo mu to od srdca.
Sam odhodil uterák, ani sa nemusel pýtať, prečo je brat bez nálady. Otec sa stále neozval, napriek desiatkam správ, ktoré mu nechali v hlasovej schránke.
„Možno ich vyhnali červotoče, majú početnú prevahu.“
„Tak bacha, brácho! Si v ohrození!“
„Prečo?“ predstieral nechápavosť, potešený, že Dean znova vtipkuje.
„Keď zožerú tvoju posteľ, pustia sa do teba, drevo ako drevo.“
„Si odporný,“ vystrúhal urazenú grimasu o ktorej bol presvedčený, že ho rozosmeje.
„Mal si si predsa len zohriať vodu na umytie,“ komentoval jeho snahu vážne súrodenec.
„Prečo?“
„Studená ti spôsobuje kŕče na tvári. Je to síce zmena k lepšiemu, ale nic-moc.“
„Si vážne hnusný,“ urazil sa objekt vtipu.
„Ďakujem za kompliment. Už si hotový? Zmeškáš školu.“

aceras1:tak laťka opravdu nikam nespadla mooooc hezký pokráčko
skoro jsem až ty agenty začala litovat, úplně jsem si představila toho flegmouše v upatlaným tričku a dostala jsem záchvat smíchu - na něj aby měl člověk nervy ze železa

„Sa nedá,“ flegmatik sa nenechal rozhádzať.

a 1997? jedním slovem rozkošný jsem měla pocit, že sis vzala inspiraci u mě, nám týden nepoteče teplá voda - ode dneška
miluju pošťuchování

jj, až ho překecám, tak ti dám vědět, ale jinak nikomu ani muk, ten nápor by nezvládl

aceras1: Opět perfektní pokračování Ale já agenty nelituju. Vím, že jen dělají svou práci, ale jak mi někdo sahá na Winchestery, tak si to ode mě pěkně odskáče Jinak ten rok 1997 byl zase cute Hoši to rozhodně neměli lehké Takže se moc těším, jak to bude vše pokračovat