Zastávka v Buffoon Lake

1997


„Tak fajn,“ Dean rekapituloval pokyny. „Vieš, čo povedal doktor, minimálne tri dni v posteli, veľa tekutín. Ak ti stúpne horúčka, zavoláš mi a vezmeš si aspirín. Na stolíku pri posteli máš dve termosky s čajom. Nemusíš šetriť, cez prestávku prídem a urobím ti ďalší.“
„Nemusíš, viem uvariť čaj,“ bránil sa Sam pred prílevom starostlivosti.
„Ty máš ostať v posteli.“
„Dean, som prechladnutý, neumieram.“
Starší Winchester urobil posunok, ktorý mohol znamenať čokoľvek od - ako myslíš, po - aj tak si urobím po svojom. „Do školy som volal, vedia, že dnes a zajtra neprídeš.“
„Dobre.“
„V pondelok uvidíme, ak nebudeš kašľať a nebudeš mať horúčku ...“
„Dean, v pondelok budem určite fit. Vlastne aj dnes by som mohol ísť do školy, ale rušil by som ostatných.“
„Aké ohľaduplné!“
Sam skromne pokrčil plecia.
„Neviem, či by som predsa nemal zostať s tebou? Zavolám Chipovi.“
„Nie! Dean, už nie som decko,“ zaškrípal Sam náhlivo. „Viem sa o seba postarať.“
„Dobre,“ odložil telefón.
„Keby niečo, zavolám ti.“
„Určite?“
„Mhm.“
„Niečo sa deje?“
„Čo by sa malo diať?“
„Nemusíš do školy, brácho a sedíš tu ako na pohrebe?“
„Mám depresiu,“ dramaticky oznámil úbohý chorý.
„Čože?“
„Mám depresiu. Kašlem, tečie mi z nosa a môj hlas znie, ako by patril paviánovi, ktorý ma priškripnuté gu....“ Sam si pri pohľade na bratovo zdvihnuté obočie radšej zahryzol do jazyka, „chvost.“
„Dobrá hláška. Škoda, že som ju nevymyslel sám. Moje nie sú ani z polovice také urážlivé.“
„Neopováž sa to niekde povedať! Nikdy! Rozumieš?!“
„Ale Sammy, to odo mňa nemôžeš chcieť.“
„Si odporný! Nechápeš ako sa cítim? Nie ako by si aj mohol? Ty si taký problém nikdy nemal!“
„Nie, ja som ne...,“ začal ironicky.
„Ak povieš,“ skočil mu postihnutý adolescent do reči, „že si nemutoval, pretože ste s otcom lovili nejakú potvoru, tak do teba niečo hodím!“
„Ja som na hormóny nemal čas, pretože sme v otcom v Nebraske lovili vražiaci prízrak,“ s vážnou tvárou predniesol Dean. Len vďaka dlhodobému tréningu sa mu podarilo uhnúť pred letiacim vankúšom.
„To je muška,“ afektovane vzdychol. „Ty snáď ani nie si Winchester.“
„Možno naozaj nie som,“ neočakávane vážne sa chytil nadhodenej témy Sam. Druhý vankúš nepoužil ako projektil, pritisol si ho na hruď.
„Prosím?!“
„Možno naozaj nie som Winchester,“ ďalej zamyslene rozvíjal svoju myšlienku Sam. „Možno ma otec ako malé decko uniesol a odvtedy sme na úteku a lovenie príšer je len zásterka.“
Starší brat sa na neho absolútne zmätene pozrel. „Blbec,“ komentoval nakoniec predloženú hypotézu
úprimne. „Väčšiu somarinu som už dávno nepočul. Pozeráš priveľa romantických kravín v telke. Nie si Oliver Twist.“
„Ale mohlo by to tak byť. Nikde nezostaneme dlhšie ako pár týždňov, meníme mená, nefotíme sa, vyhýbame sa polišom. Všetko sedí.“
„Až na to, že teba by ukradol len idiot,“ Dean rezignovane zdvihol vankúš a podal ho bratovi. „Vôbec ťa nenapadlo, že ťa poznám od kolísky? Do šľaka! Prečo na tvoje trafené nápady ešte prekvapujú? Už pred narodením si bol pošuk.“
„Čože?“ Samove kukadlá hrozili vypadnúť z jamôk.
„Nič! Zakry sa!“
„Čo si tým myslel? Pred narodením?“
„Nič.“
„Dean, prosím! Som chorý človek, toto mi nesmieš robiť!“
„Si len prechladnutý. Pamätáš?“
„Dean, prosím!“
„Otrava,“ prisadol si k nemu na posteľ. „Stalo sa to, ... nie som si istý... no, v tú jar, keď si sa narodil. Pamätám sa, že sme boli s mamou v parku. Bol krásny deň, hral som sa s loptou, dostal som ju od otca, vyzerala ako naozajstná futbalová. Mama sedela na lavičke, nemohla sa hrať so mnou, už mala veľké bruško,“ naznačil rukou. „Zrazu ma zavolala k sebe, zľakol som sa, že sa niečo stalo, ale ona sa len smiala.“
Sam od prekvapenia vytreštil oči, Dean nikdy nespomínal na domov, na ich skutočný domov, na dobu pred požiarom.
„Chytila ma za ruku a priložila si ju k bruchu. Nechápal som prečo. Zrazu som ucítil úder. Poriadny úder rovno do dlane, kopol si ma. Tak som sa zľakol, že som sa skoro posral. Mama sa usmiala, objala ma a povedala, že to ma pozdravil braček, pretože sa na mňa veľmi teší. Bola si úplne istá, že bude mať chlapca.... Takže vidíš, bráško,“ postrapatil mu vlasy, „koniec nádejam, poznám ťa celý tvoj život. Si Winchester. Zmier sa s tým.“
„Hm, už to tak bude. Čo si ešte pamätáš z nášho domu?“ Chvíľu bolo ticho, už si myslel, že brat neodpovie, keď sa ozval.
„Vône. Mama voňala po kvetoch a po koláči.“
Mladší Winchester skoro nedýchal, ešte nepočul svojho brata hovoriť tak zasnene.
„Z otca bolo cítiť autá, stojný olej a kvalitnú kožu. V mojej izbe vždy voňali čisté posteľné obliečky a staré drevo. A ty zaváňal mliekom a sračkami,“ skončil nečakane.
„Si hnusný,“ zareagoval automaticky Sam.
„Ale choď,“ štuchol ho brat, „každé malé decko je tak cítiť. Ty si nebol výnimka.“
„To ti pekne ďakujem.“
„Vďaku prijímam najradšej vo finančnej podobe,“ Dean vstal z bratovej postele a vzal si bundu. „Takže teraz idem makať.“
„Musíš? Nespal si, ani chvíľku,“ robil si starosti Sam.
„No a? Nie je to prvý krát,“ zľahčoval pracujúci. „Nezabudni, keby niečo ...“
„Tak ti zavolám!“
„Šikovný chlapec, dokáže si dokonca na päť minút zapamätať jasné inštrukcie.“
„Vypadni!“ pokúsil sa skríknuť podceňovaný neborák, ale hlasivky nespolupracovali, na škrek, ktorý vydal, by bol aj Tarzan hrdý.

„Čo sa ti stalo? Dostal si košom?“ privítal ho namiesto pozdravu šéf po príchode do práce. Dean sa mimovoľne dotkol pravého oka. Od rána stačilo opuchnúť, dva stehy na obočí a náplasť od lekára mu na kráse nepridali.
„Sam si neodpratal tašku,“ prehodil ľahkým tónom.
„A prežil to?“ zaujímal sa jeden z zo skupiny pravidelných hostí, robotníkov z neďalekej dielne. „Urobiť to môj syn, tak ho asi zabijem.“
Dean si ho znechutene premeral. „Stihol sa zamknúť do kúpeľne,“ odsekol mu sucho. Ostatní robotníci sa rozosmiali, využil príležitosť a zmizol v priestoroch verejnosti neprístupných. Na chvíľu to pomohlo, na malú chvíľu. Vtipov na jeho opuchnuté oko bolo toľko, že ich po hodine prestal počítať.
„Do čerta, akurát teraz musíme mať plno,“ zanadával si od srdca pri ukladaní špinavého riadu do drezu.
„Je šesť,“ namietla unavene Prissy. „O šiestej máme plno vždy.“
„Veď hej,“ nehádal sa.
„Odkedy Marin odišla, my sa tu môžeme zodrať. Chipovi je to jedno. Som taká unavená,“ oprela sa o skrinku so šálkami.
„Obsluha, upratať stoly,“ ozvalo sa od pokladne. Prissy zastonala a natiahla sa pre prázdny kôš.
„Oddýchni si,“ vzal jej ho ruky galantný rytier.
„Kde je Prissy?“ zavrčal na neho majiteľ podniku, keď ho zbadal.
„Vzadu si píli reťaz na okovách,“ odsekol bez premýšľania. „Keď skončí, pustí sa do mojich.“
„Somarinky! Za tie ťa neplatím, mladý,“ napomenul ho Chip, dnes zrejme nemal svoj deň.
„To vysvetľuje, prečo mám taký nízky plat. Vlastne môžem byť rád, otrokov zvyčajne neplatia.“
Šéf po ňom strelil výhražný pohľad. „Netrep a pohni sa. Zákazníci čakajú.“
„Rozkaz, šéf,“ posmešne mu zasalutoval vlhkou utierkou. Pár hláv sa sklamane otočilo, čakali vtipný dialóg.
„Máte smolu,“ zamumlal si Dean sám pre seba, „dnes nemám náladu.“ Mohol dodať, ani čas. Tretí pár rúk im citeľne chýbal, s Prissy sa nezastavili ani na chvíľočku.

Po siedmej sa bistro nečakane vyprázdnilo.
„Niečo sa stalo? Kam všetci zmizli?“ informoval sa Dean v kuchyni.
„Niečo na káblovke,“ ľahostajne odvetila Prissy, „nejaký prenos. Vďaka bohu zaň. Ešte chvíľu a odpadnú mi nohy.“
„Hokej?“ prejavil vlažný záujem.
„Možno. Neviem a ani ma to nezaujíma,“ sadla si k prípravnému stolu a položila hlavu na skrížené ruky ako na podušku. „Musím si dať pauzu.“
„Obsluha, kávu,“ zahrmelo spredu.
„Pôjdeš?“ otvorila jedno oko.
„Že si to ty,“ vzal kanvicu s čerstvou várkou. „Kto, do čerta, v tomto ľadovom meste nepozerá hokej?“
Sarah Brolinová. Nechala sa obslúžiť ako zvyčajne.
„Ďakujem,“ pritiahla si bližšie šálku. „Tvoj šéf nebude namietať, ak mi chvíľku budeš robiť spoločnosť,“ zadržala ho. „Však, Chip.“ Majiteľ podniku zachmúrene oskenoval prázdne bistro a blahosklonne prikývol.
„Sadneš si?“ ukázala na stoličku oproti. Nebol proti.
„Tvoje oko,“ začala neoriginálne. „To sa ti stalo v noci pri ...?“ nedokončila otázku.
„Pracovný úraz,“ potichu prikývol.
„To ma mrzí.“
„Stáva sa,“ mykol plecom.
„Ďakujem, že si zavolal.“
„To patrí k servisu.“
Jeho poznámku prijala trošku ironickým úsmevom. „Predpoludním som sa bola pozrieť v penzióne.“
„Sama?“
„Nie, samozrejme, že nie. Požiadala som Alison, aby išla so mnou. Tá zmena,“ celá sa rozžiarila. „To je ... Keby som to nezažila, tak tomu neuverím. Zasa je to môj domov. Samozrejme, Herb tam bude chýbať,“ hlas jej znežnel, „ale zase je to môj domov. Ďakujem,“ chytila ho za ruku, položenú na stole, „veľmi pekne ti ďakujem. Hneď popoludní som sa vrátila domov. Nevieš si predstaviť, čo to pre mňa znamená.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Nenapadlo ho vhodná odpoveď, tak sa iba usmial. Snažila sa ovládnuť, vytiahla vreckovku a utrela si oči. Opatrne, aby si nerozmazala make-up. Dean si prekvapene uvedomil, že doteraz ju nevidel nalíčenú. Strata domova musela byť pre ňu skutočne tragédia. Delikátne sa vysmrkala, chvíľku blúdila očami po miestnosti v snahe zakryť svoje rozrušenie. „Niečo tu chýba,“ všimla si zrazu. „Tvoj brat. Prečo nesedí vo svojom kútiku?“
„Je v posteli,“ priznal, príliš unavený na vymýšľanie uveriteľných výhovoriek
„Čo sa mu stalo?“ napätie v jej otázke bolo neprehliadnuteľné.
„Prechladol a dostal horúčku,“ vysvetlil jej rýchlo. „V moteli zase vypadlo kúrenie.“
„To mi je ľúto.“
„Hej, aj mne.“
„Prečo sa nepresťahujete?“
„Kam?“ opýtal sa jednoducho.
„Ku mne,“ usmiala sa potešená, že môže pomôcť. „Teraz, keď... Keď je klimatizácia opravená,“ posledné slová zdôraznila, „môžem znovu otvoriť penzión. Všetky izby sú pripravené a prázdne. Môžete si vybrať, ktorú budete chcieť.“
„Kedy sa môžeme nasťahovať?“ zareagoval okamžite.
„Hoci aj hneď.“
„Končím až o desiatej, zapíšeme sa zajtra.“
„Ráno vás budem čakať.“
„Ešte kávu?“ spomenul si na svoje pracovné povinnosti.
„Nie, ďakujem.“
„Tak zajtra,“ vstal. Reštaurácia sa bez varovania rozkolísala, musel zavrieť oči a oprieť sa o stôl, aby sa udržal na nohách. Z diaľky k nemu doľahla otázka pani Brolinovej.
„Si v poriadku?“
Neodpovedal, všetku svoju energiu potreboval na to, aby sa udržal vo vertikálnej polohe.
„Čo je s tebou?“ všimol si mimoriadnu udalosť šéf.
„Nič. Som v poriadku,“ podarilo sa mu sformulovať zrozumiteľnú vetu. Nemohol a ani nechcel vysvetľovať, že otĺkanie na cintoríne a prebdená noc si vyberajú svoju daň.
„Určite?“ znepokojene sa uisťovala Sarah. „Si veľmi bledý.“
„Neopováž sa mi tu odpadnúť,“ varoval ho Chip.
„Som v poriadku,“ zopakoval a pokúsil sa pridať úsmev. Neskoro si uvedomil, že to nemal spraviť, akurát ich viac naplašil.
„Choď sa prezliecť. Dnes si skončil,“ prikázal majiteľ.
„Nie je ani osem,“ pokúsil sa protestovať.
„Nestojím o to, aby si sa zvalil na nejakého hosťa a vôbec, dnes zatvorím skôr. Nenechám si ujsť celoštátne curlingové finále.“
„Tak ďakujem.“
„Nemáš za čo, stiahnem ti to z platu. Padaj,“ rozlúčil sa bodro Chip.
„Idem pripraviť izbu,“ postavila sa aj majiteľka penziónu. „Myslím, že ju dnes večer budete potrebovať. Bude vám na zbalenie stačiť hodina?“
Stačila.

aceras1: celé tvoje pokračování ve mně vzbudilo tuto reakci: od první do poslední vteřiny jsem se bavila, i když ta poslední část už byla spíše smutně-napínavá, opět se ti to 1000% povedlo! DOKONALÉ Je to zde jedna z nejhezčích povídek! Píšeš zde, že již budeš končit, je to opravdu nutné? Prosím, prosím, pokračuj
Kdybych zde měla reagovat na to, co se mi v tého části líbilo, musela bych zde "okopčit" celou tuto část, takže vše! Děkuju za krásně strávenou chvilku

aceras1: To už je předposlední část??? Ale je fakt, že než to zbytečně natahovat, tak raději pomalu končit, ale na úrovni. A Tvá povídka je opravdu kvalitní. Moc se mi líbí. A nepochybuji o tom, že poslední část bude důstojné zakončení celé povídky. Takže už se nemůžu dočkat, jak to celé dopadne

aceras1: To je velká škoda, že už bude konec. Ty bratrské "hlody" (v té dnešní části byly opravdu super) mi budou moc chybět.
A moje povídka?? Už mám něco rozpracované, ale nějak se mi poslední dobou nedaří dát dohromady ucelený kousek. Budu se snažit, nejsi jediná, kdo na mě útočí.

astík - ďakujem za Tvoju veľký kompliment. Nemusíš sa báť , budem pokračovať, ešte jedenkrát .
No, ale Teba čaká na Tvojom poslednom preklade ešte veľa práce , predkladáte nám skutočne kvalitný preklad .

bohdy - ďakujem za dôveru . Ako sa vyjadril klasik (Chuck) konce sú osina v zadku, takže uvidíme .

janča - ďakujem . Čo už, všetko, čo sa začalo musí skončiť (teda, malo by).

PS. Rozhodne na Teba nemienim útočiť, so všetkou vážnosťou oceňujem ten nesmierny kus práce a času, ktoré si svojej poviedke venovala . Preto by ma mrzelo, keby si ju nedokončila.

aceras1: i já ti, za sebe i za Syd, moc děkuji za pochvalu snažíme se

na tvoje pokračování se moc těším , i když už bude poslední

„Pani Brolinová, Winchestrovci bývali u vás ...,“ prevzal štafetu kladenia otázok Victor.
„V mojom penzióne,“ opravila ho chladne.
„Prosím?“ nepochopil.
„Bývali v mojom penzióne, nie u mňa. Mám súkromný byt na prvom poschodí. Obvykle hosťom nepovoľujem vstup.“
„Aha. Bývali vo vašom penzióne,“ zdôraznil, „dlhší čas.“
„Áno, viac ako mesiac. Ak potrebujete presný dátum, môžem sa pozrieť do knihy hostí z toho roku.“
Agenti pozreli na seba. „To nebude nutné.“ Z jej odmeraného prikývnutia pochopili, že podľa jej mienky, nevykonávajú svoju prácu poriadne.
„Takže,“ poponáhľal sa Calvin, „bývali tu dlhší čas.“
„Áno, to som vám už povedala,“ odpovedal s trpezlivosťou rezervovanou pre zvedavé trojročné deti.
„Kde?“
„V mojom penzióne.“
Len s veľkým úsilím potlačil nutkanie vysvetliť jej, že nie je retardovaný. „Myslel som, v ktorej izbe?“
„Číslo dvanásť na poschodí,“ znova použila ten ponižujúci súcitno-netrpezlivý tón. „Alison má kľúč a odprevadí vás. Možno tam nájdete nejaké odtlačky. Ubehlo len desať rokov, odkedy tam bývali.“
„Pani Brolinová, my tu vedieme federálne vyšetrovanie,“ reagoval na jej zjavný výsmech Victor podráždene.
„Agent ...?“
„Henriksen.“
„Agent Henriksen, ja odpovedám na vaše otázky. Ak vás moje odpovede neuspokojujú, mali by ste sa zamyslieť nad otázkami.“
Namiesto zamyslenia zaškrípal zubami. Calvin, znepokojený vývinom situácie, zdvihol ruky v mierovom geste.
„Pani Brolinová, myslím, že by sme mali začať od začiatku.“
Mierne zaskočená jemne nadvihla obočie v očakávaní vecí budúcich.
Calvin rýchlo pokračoval, aby nedal kolegovi možnosť explodovať. „Sme federálni agenti, ktorí pátrajú po bratoch Winchestrovcoch, podozrivých zo spáchania viacerých závažných trestných činov. V rámci bežného postupu zostavujeme psychologický profil páchateľov. Z tohto dôvodu vám kladieme otázky, ktoré sa vám môžu zdať zvláštne alebo zbytočné. A verte nám, budeme vám vďační za každú informáciu, ktorú nám poskytnete. Pomôže nám pri ich dolapení,“ skončil s úsmevom doporučeným Oddelením pre styk s verejnosťou.
Oboch si skúmavo premerala. „Vždy rada pomôžem spravodlivosti.“
„Výborne,“ usmial sa znova, ignorujúc tušenie, že jej poňatie spravodlivosti v súvislosti s bratmi, nezodpovedá oficiálnej verzii. „Spomenuli ste, že sa na nich pamätáte. Čo mám môžete povedať o ich pobyte vo vašom penzióne?“
„Ako som povedala, bývali na dvanástke, je to dvojposteľová izba. K ubytovaniu mali raňajky, iné služby sme im neposkytovali.“
„Nie?“
„Ten starší pracoval v Chipových lahôdkach, majiteľ zvykne dať svojim zamestnancom zľavu na stravovanie.“
„Čo robili vo svojom voľnom čase?“
„Neviem. Do súkromných záležitostí svojich hostí sa miešam len na ich výslovnú žiadosť.“
„Skutočne si nespomeniete čo robili, kam chodili alebo s kým sa stretávali?“
„Ľutujem. Nevenovala som im zvýšenú pozornosť.“

- - - - - - - -

1997


Sedeli v jedálni a vychutnávali vajcia a la Bendikt s holandskou omáčkou. Teda Dean vychutnával, Sam melancholicky ozobával žemľu a Sarah so svojou hriankou im robili spoločnosť.
„Sam, tebe nechutí? Donesiem ti niečo iné?“ robila si starosti.
„Nie, ďakujem. Je to veľmi dobré,“ usmial sa nepresvedčivo a odhryzol si kúsok, nad ktorým by myš zaplakala.
„Ak ti vajíčka nechutia, nepremáhaj sa. Zjedz len žemľu so šunkou, “ snažila sa domáca pani.
„Vajíčka sú vynikajúce, to len Sammy má splín,“ zamiešal sa do rozhovoru Dean.
„Prosím?“ nepochopila Sarah.
„Dnes je Valentína a navyše piatok. Môže zostať dlhšie hore, pretože zajtra nemusí do školy,“ vysvetlil jej starší hosť. „No Sam dostal len dve nemastné-neslané valentínky a žiadne pozvanie na rande.“
Sam sa začervenal a spustil hlavu nižšie nad stôl.
„Nič si z toho nerob, chlapče,“ poklepala ho po ruke. „Ja som nedostala ani jednu a dnes večer určite nepôjdem na schôdzku.“
„Ale to ...,“ začal postihnutý, ale nepokračoval. Čo by jej povedal. Ale to je niečo celkom iné? Pretože on bude mať štrnásť a ona je stará?
„Ty si dostal šestnásť valentínok!“ obrátil svoju frustráciu proti bratovi. Kde je spravodlivosť?
„Ty si ich počítal?“ začudoval sa Dean.
„Hej,“ neochotne sa priznal.
„Som proste neodolateľný.“
„Hej, ako vírus chrípky,“ kontroval Sam.
„Och, teraz si ma naozaj ranil,“ strojene zastonal Dean a vložil si do úst posledné sústo. „Budeš ešte?“ ukázal na bratovu porciu.
„Hej,“ nevraživo zagánil Sam a poriadne si odhryzol. S pohľadom upretým na obrus, sústredene prežúval, Dean a Sarah si ponad jeho hlavu vymenili sprisahanecké úsmevy.
„Tak, Dean, ktorá bude dnes večer tá šťastná?“ pokračovala v ľahkej konverzácii.
„Žiadna,“ odtušil pokojne a utrel si prsty do servítky.
„Ako to? “ zdvihol mladší hlavu.
„ Ak dám prednosť jednej, u ostatných stratím šance.“
„U akých ostatných? Nechodíš s Gwen?“ vyvalil oči Sam.
„Nie. Ako si na to prišiel?“
„Minulý týždeň, keď sme boli v sobotu nakupovať, prekecali ste v nákupnom stredisku dve hodiny a ja som behal za vami ako prívesný vozík.“
„No a? To neznamená, že spolu chodíme.“
„Prečo nie? Gwen je milé dievča.“
„Práve v tom je ten problém, že Gwen je milé dievča.“
„Ako to myslíš?“
„Pochopíš, keď budeš väčší.“
„Neznášam, keď to hovoríš!“
„Viem. Preto som to povedal.“
Sam zaťal volnú päsť, no v prítomnosti Sarah sa musel správať slušne, demonštratívne sa venovať obloženej žemli bola druhá najlepšia možnosť, ktorá ho napadla.
„Musíš mať veľmi dobrú výhovorku, aby ti dievčatá odpustili, že si ich nechal sedieť doma na svätého Valentína,“ podotkla s úsmevom Sarah.
„Mám. Nemôžem nechať môjho malého bračeka samého večer doma, keď sa necíti dobre.“
Samovi zabehli omrvinky z raňajok. Dean ho pohotovo pobúchal po chrbte. „Keď už mám mladšieho brata, nech mám z neho aj nejaký úžitok.“
„Nie som chorý!“ ohradil sa mladší Winchester.
„Nepovedal som, že si chorý,“ opravil ho súrodenec. „Urobíme si večer s Clintom Eastwoodom. Skočím pred robotou do požičovne a vyberiem nám nejaký film. Možno dva. Western alebo krimi? Máš nejaké zvláštne prianie?“
„Ty sa chceš skutočne vyhovoriť na mňa a zostať na Valentína doma?“
„Dobrý plán, nie?“
„Volovina!“
„Ale Sammy! Máš niečo proti?“
„Nie,“ zazrel na zvyšky žemle. „Rob si, čo chceš.“
„Veď aj budem.“
„Čo budete pozerať?“ vložila sa domáca pani do hroziacej hádky.
„Sam?“ Dean dal bratovi možnosť výberu.
„Keď už to musí byť, dones filmy s Clydom.“
„Ako chceš,“ zasmial sa starší chlapec.
„Čo je na tom smiešne?“
„Nííč,“ zatiahol.
„Skutočne, čo je na tom smiešne?“ chcela vedieť aj Sarah.
„Zdvihnú Samovi náladu.“
„Prečo?“ spýtala sa podozrievavo.
„Sammymu sa páčia, pretože má nádej, že ak si Clyde našiel frajerku, tak jedného dňa si aj on nájde dievča.“
„Debil!“ vyletelo zo Sama.
„Ale, brácho, ovládaj sa. Nie sme sami,“ Dean zo všetkých síl zadržoval smiech.
Mladší súrodenec sa urazene odvrátil.
„Kto je Clyde?“ zaujímala sa, tušiac v tom háčik.
„Opica. Clyde je veľký, hnusný, bitkársky orangutan,“ ozval sa nakoniec Sam ublížene.
Musela vynaložiť veľa námahy, aby sa nezasmiala nahlas.
„Dosť zábavy. Kde máš veci do školy?“ zvážnel Dean.
„V izbe,“ odsekol Sam.
„Choď si po ne.“
Školopovinný sa odtiahol, dávajúc si záležať, aby každou bunkou tela zreteľne protestoval proti zaobchádzaniu, ktorému bol vystavený.
„Bolo to naozaj nutné?“ zdvihla obočie Sarah, keď bol bezpečne z dosluchu.
„Bez vetrovky a kníh nemôže do školy,“ mykol Dean nevinne plecom.
„Vieš čo myslím,“ nedala sa.
„Ach, Clyde! O nič nejde. Chcel som Samovi trochu zdvihnúť náladu.“
„Nie, nenarážala som na vaše večné doberanie sa, aj keď tentokrát Sam nebol nadšený. Tvoj návrh, že zostaneš večer doma a vyhovoríš sa na jeho chorobu. Myslím, že to Samovi nepadlo dobre.“
„Ja som nepovedal, že Sam je chorý. Povedal som, že sa necíti dobre, a to je pravda. V poslednom čase je nervózny ako keby mal vo vrecku skunka. Sam nikdy nebol hlučné decko, ale teraz,“ rozhodil zmätene ruky, „je ticho celé hodiny a mračí sa tak, že by vystrašil aj Freddyho Kruegera.“
„Sam je v puberte. Musíš mať s ním trpezlivosť.“
„To nie sú len hormóny,“ odmietol jej dohad. „Má nejaký problém.“
„Nuž, poznáš ho lepšie. Vieš, čo máš robiť.“
„Keby som to vedel, tak neorganizujem televízny večer akurát na Valentína. Nechcem, aby dnes večer bol sám. Ozaj, povedal som vám, že ste pozvaná na televízny večer v spoločnosti dvoch fešákov?“
Zistila, že mimovoľne opätuje jeho úsmev, ten chalan raz bude pre ženy veľmi nebezpečný. „Mám niečo doniesť?“
„Čerstvé pukance by neškodili,“ nadhodil nevinne.
„Uvidím, čo sa bude dať urobiť,“ zatvárila sa akože stroho.
„Vopred ďakujem,“ uškeril sa vďačne.
„Môžeme,“ Sam sa dostavil k východu a čakal na odvoz.
„Tak poďme,“ zdvihol sa Dean. „Pekný deň,“ pozdravil domácu pani.
„Do videnia,“ pridal sa ponuro Sam.
„Majte sa, chlapci,“ zamávala im na rozlúčku.

Samova pochmúrna nálada sa v priebehu dňa výraznejšie nezmenila. Zazeral na všadeprítomné srdiečka a balóniky sa vyľakane pratali z jeho dosahu. Sarah ho našla sediaceho na schodoch ako sa mračí na celý svet. Prekvapilo ju, že sa po návrate do penziónu nezastavil v kuchyni na niečo malé pod zub a kus reči. Večerné posedia boli ich spoločným tajomstvo, odkedy sa Dean pred bratom neopatrne zmienil, že sa stravuje ako hobit – raňajky, druhé raňajky, desiata, obed, olovrant, večera a neskorá večera a ešte niečo medzi tým. Rastúce telo si žiadalo svoje.
„Nie si hladný?“ prisadla si k nemu.
Mlčky potriasol hlavou.
„Cítiš sa dobre?“
„Mhm.“
„Niečo sa stalo?“ pokračovala vo výsluchu.
„Nič,“ odolával statočne.
„Niečo v škole?“
„Nie.“
„Niečo sa muselo stať,“ nedala sa odbiť. „Spokojný človek vyzerá inak. Niečo s bratom? Pohádali ste sa?“
„Nie. Všetko je v poriadku,“ vstal, aby unikol ďalším otázkam.
„Počkaj,“ zadržala ho. „Mám prácu v kuchyni. Pomôžeš mi?“
„Áno,“ odmietnuť by bolo od neho veľmi nezdvorilé, chytil sa na háčik.
„Ďakujem.“
Odprevadil ju do kuchyne, kde bolo nezvyčajne pokojne.
„Dnes večer sme nemali veľa hostí. Väčšinou staršie manželské páry, nezostali dlho. Pre mládež sme nemoderní,“ poznamenala smutne majiteľka, keď si Sam prekvapene premeral prázdnu miestnosť. „Pomôžeš mi s pukancami? Doma urobeným sa nijaké nevyrovnajú.“
„Mhm,“ súhlasil bez nadšenia. „Čo mám robiť?“
„Ja budem pražiť kukuricu,“ ukázala na veľkú panvicu, „pukance vysypem do tejto misy,“ podala mu veľkú nádobu, „ty ich posolíš, primerane.“
Prikývol, že rozumie.
„To nie je všetko. Musíš ich premiešať, opatrne, aby sa nezaparili a soľ sa rovnomerne rozložila na všetky. Je to veľmi zodpovedná úloha,“ vážne zdôraznila. „Nakoniec ich polejeme špeciálnym bylinkovým maslom.“
Sam apaticky prikývol a vyzbrojil sa veľkou varechou. Nesilila ho do rozhovoru, tak ticho v miestnosti vypĺňalo len praskanie kukuričných zrniek, ktoré sa ochotne premieňali na biele nadýchané obláčiky. Sarah nasypala prvú várku do misy, s profesionálnym odhadom posolila a Sam poctivo pomiešal.
„Chceš ochutnať?“ spýtala sa zbytočne. Pravdaže chcel. Odsypala poriadnu porciu do menšej misky a poliala ju roztopeným maslom z hrnčeka stojaceho v rohu staromódneho sporáka. Nech mal Sam akýkoľvek problém, nedokázal potlačiť chuť do jedla zdravého skoro štrnásťročného chlapca. Pukance zmizli ako odfúknuté.
„To bylinkové maslo je vynikajúce,“ pochválil kuchárku. „Také som ešte nejedol. Rodinný recept?“
„Nie,“ usmiala sa smutne. „Recept od priateľky z Indiany.“
„Hm,“ naznačil zdvorilostný záujem.
„Ja nemám žiadny rodinný recept,“ zverila sa mu. „Vyrástla som v detskom domove.“
„Och,“ zareagoval prekvapeným výdychom. „To mi je ľúto,“ dodal rýchlo.
„Ďakujem,“ venovala mu ďalší smutný úsmev. „To je od teba milé.“
Chvíľu mlčky pozorovali zrnká kukurice praskajúce v horúcej panvici.
„Môžem sa spýtať?“ začal nesmelo chlapec.
„Na mojich rodičov?“
„Áno.“
„Už nežijú. Matka zomrela pred tromi rokmi a otec pred jedenástimi rokmi spadol pod vlak, neprežil.“
„Prosím?“
„Divíš sa, že som mala rodičov a napriek tomu som vyrástla v detskom domove?“
Prikývol.
„Nuž, bola som chyba,“ povedala vecne a potriasla panvicou.
„Chyba?“
„Áno. Matka otehotnela s mužom, ktorý sa s ňou odmietol oženiť. Pobavil sa a viac nemal záujem o ňu ani o mňa. Tak ma odložila a rýchlo zabudla na túto nechutnú časť svojho života. Tak mi to aspoň povedala. Vyhľadala som ju, keď som dospela. Povedala mi aj to, kde nájdem otca a že ma viac nechce vidieť. Vraj spravila chybu a ja by som jej ju stále pripomínala.“
„To bolo kruté!“
„Hej, bolo. Celý čas v domove som si predstavovala, že by ma moji rodičia mali radi, keby mali tú možnosť. Že by som pre nich niečo znamenala. Otec mi povedal, že mu je srdečne jedno či má o jedného bastarda viac alebo menej a nech ho viac neobťažujem. Celé detstvo som snívala o vlastnej rodine, ktorá nakoniec o mňa vôbec nestála. Nemala som nikoho, až kým som nestretla Herba.“
„Vás nikto ...?“ v rozpakoch nad vlastnou opovážlivosťou sa neodvážil pokračovať.
„Náhradná rodina? Nie. V tom čase adopcie neboli v móde. Bola som dvakrát na skúšku v rodine, ale vrátili ma. Vraj som bola zaostalá.“
„To nemyslíte vážne?“
„Vieš, v tom čase bolo v domovoch veľa detí a málo opatrovateliek. Nemali na nás čas. Presúvali ma z jedného domova do druhého, ako vec. Uzavrela som sa do seba, už len zhovárať sa s niekým bolo pre mňa utrpenie. Nemala som nikoho, kto by sa o mňa skutočne zaujímal.“
Sam sklopil oči. „Dean sa o mňa stará len preto, že mu to otec rozkázal.“
„To si skutočne myslíš?“ teraz bola prekvapená ona.
„To viem určite,“ trpko sa uškrnul. „Keby nemal na krku mňa, tak by si mohol robiť, čo chce. Randiť, chodiť do barov, túlať sa po nociach, loviť.“ Po poslednom slove si zahryzol do jazyka. Neskoro. Sarah vysypala hotové pukance na kopu a odložila panvicu bokom.
„Ty si nahnevaný, pretože tvoj brat, ako tomu hovoríte, lovil ducha?“
„Nie,“ zmätene protestoval. „Ja som ... Je to zložité!“
„Život je zložitý,“ prikývla. „Sam, vieš, kto bol ten duch?“
„Áno.“
„Herbova matka. Stretla som sa s ňou len jeden krát. V ten deň, keď ma Herb predstavil svojej matke ako svoju budúcu manželku. Prijala nás zdvorilo a hneď sa ma začala vypytovať na moju rodinu. Keď sa dozvedela, že som vyrástla v detskom domove a moji rodičia neboli manželia, vyhodila ma. Herbovi povedala, že ak pôjde za mnou, vydedí ho. Nikdy viac sme sa nevideli. Odmietala sa stretnúť aj s Herbom. Neobmäkčilo ju ani narodenie malého Herba.“
„Nevedel som, že máte syna.“
„Herbert junior,“ pyšne sa usmiala. „Mám z neho radosť. Vyštudoval, je lekár, imunológ. Oženil sa a mám vnučku, malú Sarah Jane. Teraz sú v Austrálii, jeho žena čaká druhé dieťatko, nemôže cestovať. Môj syn nikdy svoju babičku nevidel, nechcela. Ale až do smrti každý rok napísala Herbovi list. Vydieranie sa striedalo s výčitkami, hrozbami a spomienkami na jeho detstvo. Posielala mu vreckovky premáčané slzami, odstrihnuté pramienky vlasov a pár kvapiek krvi, aby videl, že kvôli nemu jej krváca srdce. Herb si to všetko odložil, to bolo jediné, čo od našej svadby dostal od svojej matky. Ešte aj to zneužila proti nám. Keď sa jej zaživa nepodarilo uškodiť nám, skúsila to po smrti. Keby tvoj brat nespálil škatuľu s jej jedovatými listami, možno by tu strašila dodnes. Vieš, prečo ti to hovorím? “
Zahryzol si do pery a neodpovedal.
„Nikdy nám nedala možnosť pozhovárať sa. Možno, že keby sme sa úprimne pozhovárali, tak by bola šťastná matka a hrdá babička, nie záštiplný duch. Ak ťa niečo trápi, pozhováraj sa s bratom. Hneď. Pretože, čím viac to budeš odkladať, tým to bude ťažšie.“
„Nemôžem,“ takmer zašepkal. „Som pre neho len decko, na ktoré musí dávať pozor.“
„Záleží mu na tebe,“ povzbudila ho.
„Dean je šašo! Vždy, keď sa s ním chcem vážne pozhovárať, tak začne vyťahovať trápne žartíky.“
Aby skryla svoje pobavenie nad jeho spravodlivým rozhorčením, pustila sa do prípravy ďalšej dávky pukancov.
„Vôbec ma nepočúva a v tejto veci už vôbec nie,“ pokračoval nešťastne.
„Sam, ja sa trochu vyznám v ľuďoch a myslím, že neexistuje vec, o ktorej by si sa s bratom nemohol porozprávať.“
„Naozaj nemôžem,“ odporoval. „Nepochopil by ma. On si stále robí starosti, čo je s otcom.“
„Ty nie? Váš otec ...,“ zarazil sa. „On vám niekedy ...?“
„Nie! Nie. Otec nás nemláti alebo niečo také,“ ponáhľal sa ju upokojiť Sam. „Aj ja chcem, aby otec bol v poriadku. Aby sa mu nič nestalo, ale ...“
„Ale?“
„To nemôžete pochopiť. Otec je lovec. Život s ním to je ... stále byť v strehu, nekonečný tréning a výskum a neustále sťahovanie. Na nič iné čas nemá a nechce mať. Skončí jeden prípad a hneď hľadá ďalší a my dvaja sme pre neho len problémová batožina. Samozrejme, ak pre nás nemá robotu. Potom si nás všimne, inak nás len odloží, ako teraz. Vraj tento lov bude priveľmi nebezpečný. Dean nechápe, že ja o to nestojím, mám toho plné zuby. Stále obvoláva všetkých známych a hľadá otca. Ale ja ...“
„Ty si rád, že tu nie je s vami,“ uhádla.
So zvesenou hlavou prikývol. „Teraz máme normálny život, skoro. A mne sa to tak páči, nechcem aby to skončilo. Som preto zlý človek?“ spýtal s úzkosťou v hlase.
„Určite nie. To predsa neznamená, že otca nemáš rád. Skús sa s ním pozhovárať.“
„Zase sa pohádame,“ hlesol odovzdane. „Otec bude zúriť a Dean sa zase bude hrať na hasiča.“
Prekvapene na neho pozrela.
„Hej, vždy to tak je. Dean by sa pre otca rozkrájal a neznáša, keď sa s ním hádam. Aj keď mám pravdu! Je trápny a väčšinou sa správa ako debil. Prepáčte,“ pritisol si dlaň na ústa.
„Nič sa nestalo,“ odvetila mechanicky.
„Ale je to fakt. Myslí si, že keď má tri týždne osemnásť, tak je frajer a celý svet sa točí iba okolo neho,“ Sam sa konečne mohol posťažovať. „Vôbec ho nezaujíma, čo chcem ja. Je ako otec! Skoro. Sam poď sem, choď tam, urob toto, urob hento, o desiatej v posteli. Už nie som decko, chcem aby ma rešpektoval!“
„Sam, si vo veku, keď mladý ľudia zisťujú, že svet okolo nich nie je taký jednoduchý ako sa im doteraz zdalo.“
Zamyslel sa, váhavo prikývol. „Hej, ja viem. Prerušil školu a má zodpovednosť a je starší a ...,“ znechutene mávol rukou.
„Je to s ním ťažké,“ dokončila láskavo.
„Mhm,“ súhlasil.
„A záleží mu na tebe.“
Neodporoval.
„Tvojmu otcovi tiež.“
Sklopil oči.
„Sam, z vlastnej skúsenosti ti môžem povedať, že rodina, akákoľvek rodina, ktorej na tebe záleží, je lepšia ako žiadna rodina.“
Porýpal varechou v bielom kukuričnom záveji. „Myslím, že už sú hotové,“ ukázal bradou na panvicu.
„Áno, máš pravdu. Už sme skončili.“
„Haló, tu niečo dobre vonia,“ ozvalo sa od vchodu do kuchyne.
„Dean,“ otočil sa mladší Winchester, „ty si už tu?“
„V celej svojej kráse a mám aj filmy.“
„Dokonalé načasovanie, práve sme skočili.“ Sarah poliala pukance maslom. „Sam, buď taký láskavý, vezmi misu. Upracem a prídem za vami. Nie, že začnete pozerať bezo mňa.“
„Určite nie,“ ubezpečil ju Dean a pokúsil sa ukradnúť Samovi pár pukancov.
„Až hore,“ uhol nosič.
„Ale, Sammy, už skoro pätnásť minút som nejedol! Maj súcit!“
„Nie!“ strážca pochúťky bol neoblomný. „Neumyl si si ruky.“
„Odkedy ti to vadí?“
„Odvtedy ako máme spoločnú kúpeľňu. Kto obsadil záchod skoro na dva dni v kuse?“
„Za to mohla tá čudná Chipova majonéza,“ ohradil sa obvinený.
„Hovoríš ty,“ chránil misu vlastným telom Sam. „Nechcem prebrať štafetu.“
„Dobre, vyhral si. Zmizni,“ uvoľnil mu cestu. Junior sa nedal dvakrát ponúkať, odfrčal raketovou rýchlosťou.
„Čo si doniesol?“ Sarah ukázala na papierový sáčok v Deanovej ruke.
„Chipsy a tak. Sam má pri komédiách neuveriteľnú spotrebu.“
„Ešte niečo na pitie,“ vzala džbán so šťavou. „Môžeme ísť.“
„Kde ste tak dlho?“ privítal ich nedočkavo Sam. Jeho depresia sa prepadla do zabudnutia, prekypoval aktivitou. Naaranžoval sedenie, kreslo pre Sarah, pohovku pre seba a brata, stolík pod občerstvenie.
„Ty sa choď umyť, ja prestriem,“ zmocnil sa sáčka s dobrotami. Sarah a Dean si vymenili pobavené pohľady.
„Vždy som túžil mať vlastného otroka,“ komentoval Samovu ochotu starší súrodenec.
„Nezvykaj si,“ uškrnul sa adolescent, „a nezdržuj!“
„Môžeš založiť pásku, keď sa nevieš dočkať. Kým prejdú titulky, budem nazad.“
Sam úspešne vyhral súboj s technikou a s ovládačom v ruke sa hodil vedľa ešte mokrého Deana na pohovku. „Ponáhľal si sa zbytočne. Dnes večer som pánom obrazu a zvuku ja!“
„Snívaj ďalej,“ Dean natiahol ruku za ovládačom. „Ty si vybral film.“
„Ale ty si vybral herca!“
„No a?“
„Dean, prosím! Aspoň na prvý film.“
„Čo za to?“
Sam mu pohotovo podal misu s pukancami.
„Môže byť,“ veľký brat veľkoryso pristúpil na výmenný obchod. „Ale nezvykaj si.“
Sarah si nenápadne posunula kreslo, aby rovnako dobre videla na obrazovku aj na bratov. Sledovať Sama, ako sa srdečne smeje na Clydovi, oblečenom v ružovej dámskej nočnej košeli a s čepcom na hlave, ako sa preoblečený za tetu Hortenziu, motá po parkovisku, bolo zábavnejšie ako pozerať na film. Popri zábave stíhal myslieť aj na svoj žalúdok, víťazoslávne zabavil syrové chipsy.
„Nezabudol si,“ nadšene ocenil bratov nákup.
„Akoby som mohol?“ uškrnul sa pozorný súrodenec.
„Vieš, myslím, že... si nemal zlý nápad... s tým filmom,“ priznal Sam pomedzi hrste chipsov, ktorými sa kŕmil.
„Ja viem.“
„Ja viem, že vieš. Len som ti to chcel povedať,“ oprel sa o Deanovo rameno a nahlas sa rozosmial pri pohľade na motorkárov v pastelových parochniach. Pomedzi záchvaty smiechu čoraz viac zíval, až nakoniec zaspal s hlavou opretou o bratovo plece. Dean sa natiahol za ovládačom, ktorý pevne zvieral aj v spánku a jemne mu ho vzal.
„Moment, prosím,“ zastavil obraz. „Bráško, zobuď sa, je čas ísť spať.“
„Ešte chvíľku,“ zašomral Sam bez toho, aby otvoril oči.
„Hm, vidím to tak, že dnes večer sa osobná hygiena nekoná,“ rezignoval Dean. Opatrne zdvihol Sama a odniesol ho do postele, vyzul mu topánky a starostlivo ho zakryl. „Nečakal som, že vydrží tak dlho,“ prehodil ku Sarah, sadajúc si na svoje miesto.
„Nebude mu vadiť, že prišiel o koniec?“
„Pochybujem, už ho videl dvakrát. Aj keď, s tými jeho zmenami nálad v poslednom čase, je celkom dobre možné, že dostane záchvat.“ Použil ovládač a dvaja muži na obrazovke sa ďalej pokúšali navzájom zo seba urobiť steak. Na krvavo.
Nepokojne sa pomrvila v kresle a nebol to dôsledok litrov falošnej krvi minutých pri natáčaní veľkolepého merania síl dvoch samoľúbych chlapov.
„Dean, mal by si sa porozprávať so Samom,“ začala odhodlane. „Ja viem, že by som sa nemala starať, ale niečo ho trápi.“
„Viem. Počul som vás.“
„Ty si ... Ako?“
„Stál som pri dverách, nevideli ste ma.“
„Tebe nikto nepovedal, že sa nepatrí tajne počúvať cudzie rozhovory?“ vyletelo z nej pedagogicky.
„Vláda môže a ja nie?“
Na tento argument nenašla vhodnú odpoveď. Začala z iného konca. „Tak vieš, že Sam je zmätený.“
„Hej, správa sa čudne. Bude mať štrnásť a ...“
„Áno, v tomto veku sa všetky deti úprimne hanbia za svoju rodinu,“ usmiala sa pri spomienke na vlastného syna. „Sam nie je výnimka.“
„Prejde ho to,“ zľahčoval Dean. „Mení nálady častejšie ako Joan Collinsová. Dnes ráno sa topil v sebaľútosti a večer sa zadúšal smiechom pri telke. Ďakujem, že ste sa s ním pozhovárala. Pomohlo mu to.“
„Ty si ten, ktorý mu môže pomôcť. Sam sa cíti veľmi neistý vo svojom vzťahu k otcovi.“
„Neistý? Mali by ste počuť ako sa vedia pohádať.“
„Prečo sa hádajú?“
„Pretože obaja majú svoju pravdu a nevedia sa pokojne porozprávať. V tomto sú rovnakí, ako sud pušného prachu, stačí iskra,“ znechutene hodil rukou.
„Sam potrebuje niekoho, na koho sa môže spoľahnúť.“
„Nemusíte si robiť starosti. Sammy je môj brat. Budem sa o neho starať, kým to bude potrebovať. Aj keby sa stalo čokoľvek ... Je to môj brat,“ skončil jednoducho.
Spokojne dopozerala film, nemalo to nič spoločné s tým, že Clint Eastwood, ako inak, na koniec triumfoval.

- - - - - - - -

„Takže neboli ničím výnimoční?“ pochyboval agent Henriksen.
„Nekradli, nefajčili v izbe a dodržiavali domáci poriadok. Správali sa normálne ako ktorýkoľvek iní hostia.“
„Hm. Čo nám môžete povedať o ich vzťahu?“
„Vzťahu?“
„Áno, ako sa správali k sebe navzájom? Vychádzali spolu dobre alebo sa hádali? Pomohlo by nám, keby sme vedeli aký majú vzájomný vzťah.“
Tvár je na okamih stuhla. „Ľutujem, ako som povedala, nevenovala som im zvýšenú pozornosť.“ Akurát agentom budem vysvetľovať, čo jeden pre druhého znamenajú, odsekla mu v duchu.
„Rozumiem. Nespomeniete si náhodou na ich odchod?“ rezignoval Victor.
„Náhodou áno,“ prekvapila ich. „Odišli dosť narýchlo. Jedného dňa sa vrátili nezvyčajne skoro. Povedali mi, že sa vrátil ich otec, pobalili sa, vyrovnali účet a odišli.“
„Videli ste ich otca?“ ožil agent Reidy.
„No, áno. Čakal na nich na parkovisku. Vysoký, zarastený muž. Nespoznala by som ho, keby som ho videla znova.“
„Aha,“ agentovo sklamanie bolo skoro hmatateľné. „Je ešte niečo, čo by ste nám chcela povedať.“
„Ľutujem, ale v súvislosti s tými deťmi vám už nemám čo povedať,“ ani sa nesnažila osladiť túto nehoráznu lož úsmevom.
Agenti si vymenili frustrované pohľady.
„Tak vám ďakujeme,“ zdvihol sa Victor.
„Ďakujeme,“ pridal sa Calvin.
Prikývla. „Ak zas niekedy pôjdete okolo, zastavte sa. U nás je každý platiaci hosť vítaný. Prajem vám šťastnú cestu.“

„Bosorka stará,“ zúril Victor na parkovisku. „Stavím sa, že nám nepovedala ani desatinu, ani stotinu, z toho čo vie.“
„Stotinu? Človeče, tá ženská nám nepovedala nič!“
Venoval svojmu parťákovi dlhý nahnevaný pohľad. „Máš pravdu. Nepovedala nám nič. Nasadni!“
„Nechápem, prečo ťa to prekvapuje,“ pokračoval v aute Calvin. „Nikto nám tu nič nepovedal. Väčšina preto, že nič nevedeli a tí, čo niečo vedia, sa s nami nechcú rozprávať. Nie je ti to povedomé?“
„Chceš ma nasrať?“ zavrčal Victor od volantu.
„V žiadnom prípade,“ bránil sa spolujazdec. „Šoféruješ, nasledujúcich pár hodín je môj život v tvojich rukách. Takže sa upokoj! Nečakali sme rozhodujúci prielom v prípade, tak čo. Stíhanie zločincov je beh na dlhé trate, to vieš dobre aj sám.“
„Sklapni,“ poradil mu Victor a naštartoval.

Skrytá za záclonou, Sarah pozorovala ako čierny Range Rover opúšťa parkovisko pred jej penziónom. Zabočilo na hlavnú cestu a zmizlo za budovami. Napäto stisnuté pery vystriedala úľava. Už pokojná si sadla za písací stôl a zdvihla telefón a vyťukala číslo.
„Dobrý deň, Chip ... Áno, už sú preč. Chcela som ti ešte raz poďakovať, že si zavolal. ... Áno, nakoniec sa dostali aj ku mne... Nie, ani ja neverím, že chlapci urobili niečo také, ako tvrdia títo dvaja agenti na baterky! Vďaka tebe ma nezastihli nepripravenú.... Nie, nevedeli žiadne podrobnosti. Myslím, že len skúšali šťastie... Áno, aj ja si myslím, že ich nedostanú. Hej, aj ja by som ich ešte raz rada videla, mojich chlapcov. Chcela by som vedieť, akí muži z nich vyrástli. Opatruj sa.“

Okolo čierneho Range Roveru rýchlo sa striedali polia a úbohé zvyšky lesa, ticho v aute bolo vyslovene nepríjemné.
„Čo si tam vlastne chcel nájsť?“ nevydržal Calvin.
„Kľúč,“ zavrčal Victor.
„Kľúč?“
„Hej, kľúč k ich konaniu, chcem vedieť ako rozmýšľajú. Ideme po nich druhý rok a čo o nich vieme? Roky,“ zdôraznil, „roky, sa mocú po štátoch. Jeden týždeň sú v Marylande, druhý na tichomorskom pobreží, tretí pri mexických hraniciach. Pohybujú sa chaoticky, zdanlivo bez cieľa. Musí existovať nejaký vzorec ich konania. Keď sa nám ho podarí odhaliť, tak ich dopadnutie bude otázkou času.“
„Sú to psychopati, nemajú žiadny pevný systém,“ odporoval druhý agent. „Práve a len vďaka tomu, že sú to šialenci, sú úplne nepredvídateľní a dokážu nám tak dlho unikať.“
„Nie, mýliš sa,“ odvetil Victor po kratšom zamyslení. „Už viackrát dokázali, že veľmi dobre vedia, čo robia. Kvalitne sfalšované doklady, hodnoverné krycie historky, šikovné podvody, ktoré sme väčšinou odhalili len náhodou. Nie, sú to psychopati, ale sú racionálni a nie sú hlúpi, to čo robia, majú dopredu premyslené.“
„Otec ich dobre vycvičil.“
„Hej, a rovnako dobre ich zmanipuloval. Ten mladší má možno ešte šancu, ale Dean Winchester úplne stratil svoju osobnosť. Stal sa z neho chameleón, prispôsobuje sa okoliu. V Milwaukee nikoho nenapadlo, že nie je bezpečnostný technik, kým sa neobjavil v trezore so zbraňou. V Green River okamžite zapadol medzi ostrieľaných muklov. Tu zahral vzorného chalana, starajúceho sa o mladšieho brata. Od decka nie je sám sebou, je prázdny, prispôsobí sa požiadavkám okolia. A vždy sa mu podarí oklamať ľudí okolo neho, ako tú policajtku v Baltimore alebo advokátku v Green River.“
„Tvrdili, že sú nevinní.“
Victor na neho zazrel. „Hej. Nechápem, ako ich obalamutil.“
„Vieš, čo ma zaráža?“ pozastavil sa Calvin. „Nemáme svedka, ktorý by ich poznal bližšie a je ochotný proti nim svedčiť.“
„Máme dostatok dôkazov, priamych aj nepriamych. Výpovede ľudí, ktorí ich videli na miestach činu, záznamy, nahrávky, fotky. Dosť na to, aby sa dostali na doživotie do najprísnejšie stráženej väznice v Štátoch.“
„Možno.“
„Prečo možno?“
„S dobrým advokátom a so zástupom ľudí, ktorí prisahajú na ich nevinu...,“ Calvin pokrčil plecami.
„Niekedy mám dojem, že existuje nejaké sprisahanie, ktoré má za cieľ chrániť tých dvoch bastardov,“ zaškrípal Victor zubami.
„Preháňaš.“
„Zdá sa ti? Prečo sa vždy nájde niekto, kto ich kryje? To nemôže byť náhoda!“
„Možno ich vydierajú?“
„Ako? Nevracajú sa na miesta svojich zločinov. Nezistili sme žiadny pokus o kontakt so svedkami z ich strany.“
„Ja neviem. Celý tento prípad je prekliato zamotaný. Ešte nikdy som sa nestretol s zločincom, ktorý by mal také šťastie ako Winchestrovci. Vždy sa nájde niekto ochotní im pomôcť a vždy stihnú zmiznúť. Zázrakom, ale sú fuč.“
„Nechceš naznačiť, že sa z teba stáva okultista, že nie?“
Parťák znechutene potriasol hlavou. „Kam teraz?“ zmenil tému
„Na pobočku.“
„A potom?“
„Neviem,“ priznal Victor. „Ale jedno viem iste. Winchestrovci sú chladnokrvní, prefíkaní a manipulátorskí bastardi. Sú omnoho nebezpečnejší ako sme sa nazdávali,“ drsnejšie pritlačil plynový pedál. „Musíme ich dostať za každú cenu.“

aceras1: když pominu, že je mi smutno z toho, že je už konec tak jsem se dobře bavila, opět nechyběl vtip ani "citové" rozhovory a zakončení bylo velmi dobré. Každý by mohl mluvit o štěstí, kdyby měl takové brášky
takže ti ze srdce děkuju za nádhernou povídku a budu se těšit na další

astík - ďakujem za pochvalu . Každé milé slovo zahreje pri srdci, ani neviem, či si ich zaslúžim až toľko . Ďalšia poviedka? Nič nesľubujem, pretože deň má len 24 hodín .

just-me - ďakujem . Tvoj názor na poviedku zas potešil mňa . Pri písaní sa snažím držať zásady, že keď už niekomu "lezu do zelí" tak sa snažím rešpektovať dané pravidlá hry, t.j. držať sa charakterov a udalostí daných v SPN, najlepšie ako viem (čo teda nie je práve veľa ). Z toho vyplýva aj koniec. Ja viem, že bol predvídateľný , ale Victor nebol k veľmi milý, keď sa mu konečne podarilo zatknúť ich.
A pre Tvoju informáciu, nie nepíšem žiadne scenáre, ešte ma neobjavili .

aceras1: Co dodat... jednoduše dokonalá povídka A s tou poslední kapitolou jsi mi udělala obzvláště radost. A nejen proto, že byla tak dlouhá Moc se mi líbila postava Sarah a jak s grácií dokázala odpálkovat ty dva agenty Další skvělá část byla ta se Samem. Jak si Sam vylil srdíčko, co jej vše trápí. A také jsem ráda, že to Dean vše slyšel. Alespoň ví, co si Sam myslí. Ale je jasné, že pro Deana je bratr vším a rozhodně by mu nikdy nijak neublížil. A ten konec byl naprosto perfektní. Jsem ráda, že to skončilo tak trochu otevřeně... možná je tu prostor pro další budoucí pokračování... někdy Budu tajně doufat. Takže opravdu velké díky za Tvou povídku a budu se těšit na další, protože Ty rozhodně psát umíš

aceras1: Ano, klobouk dolu, perfektní povídka. Má takový otevřený konec - klidně by se hodilo další pokráčko, jak agenti uspějí v honičce na bratry.

bohdy - ďakujem za hodnotenie poviedky a zvlášť za pochvalu mojej vedľajšej postavy. Tiež ma teší, že sa našiel niekto, kto súhlasí s mojím pohľadom na bratský vzťah medzi Samom a Deanom . Ďalšia poviedka? Budem sa asi opakovať, ale naozaj nič nesľubujem. Mám síce niečo rozpísané ... ale moje postavy (najmä nemenovaný démon) sa nejako spikli a nespolupracujú , takže zatiaľ sorry.


janča - ďakujem za pochvalu . Ak chceš vedieť ako agenti uspeli pri stíhaní bratov, skús si pozrieť 3x12 Jus In Bello . Lepší koniec by bolo asi dosť ťažké vymyslieť .

Ahoj, toto je môj prvý príspevok a rozhodla som sa, že bude patriť tebe acers. Prečítala som všetky tvoje poviedky a nemám slova.... Doslova som ich zhltla na jeden dych.

Píšeš úžasné (naozaj awesome) poviedky. Nenašla som na nich žiadnu chybičku, Dean (môj obľúbenec), Sam, ako aj John sú ako vystrihnutí zo seriálu. Vykreslenie ich charakteru zodpovedá presne mojím predstavám. Ich vzťahy, správanie a konanie....no neviem kde na to chodíš, ale nič lepšie som nečítala.

Prečítala som veľké množstvo kníh rôzneho žánru a smelo môžem povedať, že ktoréhokoľvek spisovateľa strčíš do vrecka. Takže len pokračuj, pretože ja sa na tvoje dielka určite teším.

adrusik - ďakujem, a myslím to ako úprímné, veľké ĎAKUJEM , rovnako za to, že som Tvojím prvým adresátom ako aj za Tvoje pochvalné slová .

Dean (môj obľúbenec), Sam, ako aj John sú ako vystrihnutí zo seriálu. Vykreslenie ich charakteru zodpovedá presne mojím predstavám. - väčší kompliment si mi nemohla zložiť, ďakujem .

Budem si čítať Tvoj príspevok (a ešte niekoľko ďalších) zakaždým, keď sa mi bude chcieť hodiť pero do kúta a presedlať na bezpečnejšiu adrenalínovú činnosť, napr. bezmotorové lietanie . Ešte raz vďaka .

aceras1: proboha, pero nikam nezahazuj a piš, piš, piš žádný lítání, to padá, pak bychom přišli o úžasnou spisovatelku souhlasím s adrusíkem: tvé postavy doslova "vypadli" ze seriálu

Aceras - som naozaj rada, že ťa môj príspevok potešil, to je najmenej čo som mohla spraviť. Pretože ja mám oveľa väčšiu radosť - keď čítam tvoje poviedky cítim sa, akoby som sledovala seriál.

Takže teším sa na "stretnutie" pri ďalšej tvojej poviedke.

aceras1: Ta to ať tě ani ve snu nenapadne - odložit pero a nepsat. Tvoje povídky jsou suprové.

aceras1: jsem trochu pozadu - uznávám... ale to je u mě normální takže jsem zhruba v polovině, ale je to FAKT bomba!!! klobouk dolů a veliké DÍKY - náramně se u toho bavím!

astík - neboj sa, pero nezahadzujem . Mám chuť násilne sa zbaviť modernejšej techniky . Ďakujem Ti v mene svojich postáv .

adrusik - ďakujem a zároveň Ti prajem veľa trpezlivosti , pokiaľ nepoznáš nejaké kúzlo na obnovenie poslušnosti literárnych postáv .

janča - ďakujem, ale nevidíš ma Ty náhodou takto : ?

syd - ďakujem , príjemnú zábavu, dúfam, že Ti vydrží až do konca.