Zastávka v Buffoon Lake

astík - ďakujem . Úprimne ťa ľutujem. Dúfam, že ty si máš kde zohriať vodu na umytie. .
Skladám klobúk pred tvojím výberom poviedky a prekladom - dobrá práca.
PS : Na doučovanie sa už teším, ale budeme sa skutočne venovať matike?

bohdy - ďakujem . Nemali to ľahké, ale časom sa to hádam zlepší. Ups!
Veď to záleží odo mňa! Určite sa to zlepší.

aceras1:jejdanánky, to jsi mě moc potěšila, že se ti ta povídka líbí - děkuju, s tím překladem doslova potím krev upřímně, kdyby to nebyla snpovídka, tak se nenamáhám
jj, sporák a hrnec vody to jistí - blbárna, no
no, já bych tu matiku viděla tak na prvních 5min,....... what do you think

btw: těším se na tvoje pokračování hl.97

aceras1: Celá povídka je suprová, ale ten rok 1997 nemá chybu. Díky.

astík-nemáš za čo . Prajem ti skorý návrat do 21. storočia (tá teplá voda )
Na pokračovaní pracujem

janča- ďakujem .

„Dobrý deň,“ hlasným pozdravom upozornili na svoju prítomnosť agenti v šerifovej kancelárii. Šerif sa nenechal vyrušiť z práce, ďubkajúc dvoma prstami do klávesnice, vyplňoval nejaký formulár v počítači. Jeho pomocníci vydali polohlasné zvuky, ktoré mohli byť, ale nemuseli, odpoveďou na pozdrav. Victor s Calvinom zastali pred stolom predstaviteľa zákona v Buffoon Lake a demonštratívne čakali, kým si ich všimne. Po chvíli, keď už bolo jasné, že dvojčlenný problém nezmizne sám od seba, šerif zdvihol hlavu.
„Dobrý.“
„Zvláštny agent Victor Henriksen.“
„Zvláštny agent Calvin Reidy.“
„Boli sme tu včera,“ pokračoval popudený Victor.
„Pamätám sa,“ na rozdiel od agentov, zo starého pána vyžarovala trpezlivosť človeka, ktorého len tak niečo neprekvapí, vrátane dvoch agentov FBI.
„Požiadali sme vás o informácie o hľadanom zločincovi,“ pripomenul Calvin. „Máte pre nás niečo?“
„Nič,“ šerif sa vrátil k ďupkaniu do klávesnice.
„Ako to?“ nepochopil Victor. „Máte evidenciu trestných činov a priestupkov v predmetnom období?“
„Hej.“
„A?“
„Nič.“
„Ako to, že nič?“ krvný tlak agenta Henriksena začal stúpať.
„Z januára a februára deväťdesiateho siedmeho neevidujeme žiadne závažné trestné činy, žiadne menej závažné trestné činy, žiadne nevyriešené trestné činy a tých pár priestupkov, ktoré sme mali, sa netýkajú vášho človeka.“
„Žiadne trestné činy?“ nechcel veriť agent Reidy.
„U nás je v zime priveľmi chladno na to, aby sa niekomu chcelo robiť neplechy,“ objasnil šerif skutočnosť, známu všetkým zainteresovaným.
„To myslíte vážne?“ vyprskol Victor.
Šerif si zložil okuliare. „Vyzerám snáď, že žartujem?“ Vráskavá, prísna tvár, ale najmä strohý pohľad presvedčili agentov, že z tohto zdroja im informácie nepotečú.
„Šerif,“ Calvin zbehol očami na menovku na jeho stole, „Covlas, je vám zrejmé, že máte povinnosť napomáhať pri vyšetrovaní, ktoré vedie FBI.“
Starý pán bez zmeny výrazu prikývol.
„Nemusím vám znova vysvetľovať, že vyšetrujeme závažné zločiny! Vraždy v niekoľkých štátoch a to je federálny prípad.“
Starý pán bez zmeny výrazu prikývol a nasadil si okuliare na koniec nosa.
„Takže vás opätovne žiadame o poskytnutie súčinnosti pri vyšetrovaní a o poskytnutie všetkých informácií, ktoré mate k dispozícii.“
„Máte ich mať,“ prvý krát ukázal nejaký náznak pocitov, trpké pobavenie. „Joe,“ mávol rukou na najmladšieho pomocníka, „zaveď pánov do archívu a ukáž im v pivnici policu z deväťdesiateho siedmeho.“
„Vy nemáte digitalizovaný archív?“ zdesil sa Victor.
„Od včera nám robia pravidelnú údržbu. K dispozícii bude na budúci týždeň,“ s hlbokým zadosťučinením ho informoval šerif.

Joe ich ochotne odviedol do suterénu, odomkol plechové dvere a šťukol vypínačom. Žiarovka nad vchodom o poznanie zriedila tmu v miestnosti, zaplnenej drevenými policami.
„Deväťdesiaty siedmy je asi tam,“ mávol rukou do hustnúcej tmy. „Počkám tu na vás.“
Obaja agenti, svorne nadávajúc, sa vydali naznačeným smerom. Po chvíli hľadania naďabili, skôr šťastnou náhodou ako cieleným hľadaním, na policu, v ktorej boli naukladané škatule označené mesiacmi a rokmi začínajúce na jeden-deväť-deväť. Po troch tuctoch nadávok a vybití batérie v Calvinovom mobile sa im podarilo objaviť január až marec tisíc deväťstodeväťdesiat sedem. Pohol škatuľou, niečo z nej s buchotom spadlo, zvuk úderu dreva o betón sprevádzalo kovové cvaknutie.
„Preboha! Čo to bolo?“ Calvin už-už siahal po zbrani.
„Pasca na potkany,“ Viktor štítivo prevrátil nohou zdroj hluku. „Našťastie, prázdna.“
„Fuj! Za dnešok si účtujem rizikový príplatok!“ podozrievavo sa poobzeral Calvin. V tme naokolo sa mohol pohodlne ukryť batalión hlodavcov aj s delostrelectvom.
„Neobzeraj sa, chcem odtiaľto vypadnúť čo najskôr.“
„Veď hej,“ znova sa natiahol po škatuľu, bola pomerne ľahká. „Na tej šerifovej teórii o zime by mohlo niečo byť,“ uznal a zotrel z vrchnáka hrubú vrstvu prachu.
„Zober to so sebou, nevidím tu ani hovno,“ zahundral Victor a pobral sa k východu.
„Ľutujem, páni, ale archívny materiál nesmie opustiť miestnosť,“ zastavil ich vo dverách šerifov pomocník.
„Mám vám pripomenúť, že sme federálni agenti a vy nám musíte poskytnúť všemožnú pomoc a informácie?“ Victorovi rýchlym tempom dochádzala trpezlivosť.
Mladík si ho vypočul s meravou tvárou. „Nemusíte, opakujete to už od včera. Poskytujeme vám žiadané informácie, ale archívne dokumenty smú opustiť túto miestnosť len v prípade požiaru. Môžete si skopírovať, čo budete chcieť,“ prstom ukázal na múzejný exponát kopírky, chúliaci sa vedľa rozheganého stola pri vchode.
„To nemyslíte vážne,“ zastonal Calvin. „Je tu zima a ...“
Joe pokrčil plecom a tesnejšie sa zababušil do vetrovky, ktorú si prezieravo vzal so sebou. „Sa ponáhľajte.“
Victor nahnevane zhodil vrchnák do prachu na stole. Všadeprítomný povlak ho donútil zamyslieť sa.
„Odkiaľ mal šerif informáciu, že v januári a februári deväťdesiat sedem sa nič zaujímavé nestalo? V tomto archíve už mesiace, možno roky nikto nebol!“
„Šerif Covlas slúži dvadsiaty ôsmi rok,“ uškľabil sa mládenec.
„Pekné, ale ...“
„Vie o všetkom, čo sa tu šustne a čo nevie, to si zistí. Vždy. Je tu čosi ako legenda. Nepotrebuje archív, má ho v hlave,“ nenechal sa prerušiť pomocník. „Má pamäť ako slon. Keby váš chlap niečo vyviedol, určite by na neho nezabudol.“
Agenti si vymenili pochybovačné pohľady. Po prehliadke archívnych materiálov však museli skonštatovať, že majú ...
„Štyri nehody zapríčinené poľadovicou,“ Victor hodil do škatule posledný list dokladov, ktoré práve dočítal, „teda nič.“.
„Tri výtržnosti, bitky v motorkárskom bare, nič,“ súhlasil Calvin vracajúc vrchnák na miesto. „Vy si to už odložíte,“ vražedne sa usmial na Joa, ktorý sa celý čas ľahostajne opieral o veraje. Nečakajúc na jeho odpoveď, sa obaja agenti pustili hore schodmi.
„Nemusíte nás odprevádzať, cestu poznáme,“ prehodil cez plece Victor posmešne na rozlúčku.
Atmosféra v šerifovej kancelárii bola k agentom presne taká istá ako keď odchádzali, nie veľmi priateľská. Všetci prítomní boli príliš zamestnaní na to, aby zdvihli oči od papierov pri ich príchode, dokonca aj tlmená konverzácia ustala.
„Odchádzame,“ informoval šerifa Victor a dal si záležať, aby bolo na ňom dobre vidieť, aký je rozladený.
„Šťastnú cestu,“ starý pán neprestal ďubkať do klávesnice.
Calvin sa posledný raz pokúsil získať nejaké použiteľné informácie, oprel sa oboma rukami o šerifov stôl, nahol sa k nemu, aby zdôraznil naliehavosť otázky.
„Skutočne nám nechcete nič povedať, šerif?“
Dlhoročný strážca zákona v oblasti sa ponad okuliare uprene zahľadel na cudzie ruky na svojom stole, Calvin sa s pocitom mierneho ohrozenia pomaly vzpriamil. Do tváre sa mu zavŕtal chladný, inteligentný pohľad muža, ktorý sa nenechá podceňovať a zastrašiť.
„Čo tým myslíte, agent?“
Calvin naprázdno prehltol, situácia sa vyostrila. Teraz mal dve možnosti, mohol šerifa obviniť z marenia vyšetrovania, na čo nemal žiadne dôkazy, alebo zatrúbiť na ústup. Vymenil si pohľad s kolegom, Victor rezignovane potriasol hlavou.
„Nič,“ pomaly odpovedal agent Reidy. „Ďakujeme za spoluprácu.“
„Za málo,“ rovnako pomaly odvetil šerif.
„To je fakt, za málo,“ zašomral Victor, keď boli bezpečne vonku. Odišli bez obzretia, preto nevideli starého pána ako ich sleduje z okna kancelárie. Keby boli trochu menej formálni a vedomí si vlastnej dôležitosti, možno by si s nimi sadol na pohárik a porozprával im pár historiek, nazbieraných počas mnohých rokov v službe. Pár prípadov, ktoré sa nedostali na papier a do archívu, ako ten z februára deväťdesiat sedem.

---------

1997

„Čo sa stalo, Sammy?“ ochranársky starší brat okamžite zistil, že niečo nie je v poriadku. Stačil mu jeden pohľad na skrúšene sa ťahajúceho, nešťastného študenta.
„Pobil som sa,“ priznal neochotne.
„Stalo sa ti niečo?“ vyštekol znepokojene Dean.
„Nie, len ...toto,“ Sam zdvihol pravú ruku chrbtom hore, hánky mal oškreté do krvi. „Nič to nie.“
„Donesiem ti trochu ľadu na ruku,“ Dean sa vrátil v rekordnom čase so studeným vreckom obaleným v utierke. „Tak hovor,“ prisadol si k bratovi a opatrne mu priložil obklad na ruku.
„Počkali si na mňa za supermarketom.“
„Počkali? Bolo ich viac?“
„Dvaja. Billy Target a Dick Molle.“
„Poznám ich?“
„Asi. Už som ich tu videl.“
„Kde sedeli?“
„Tam,“ bradou ukázal na stôl v strede miestnosti. „Dve nenažraté obludy,“ voľnou rukou určil pokročilý stupeň obezity inkriminovaných.
„Aha, kamoš Sadlo a kamoš Aspik,“ spomenul si člen obsluhujúceho personálu. „Prerazím ich, oboch.“
„Čože? Sadlo chápem, Billy je tučný, no ... obaja sú tuční, ale prečo aspik?“
„Na tom druhom sa všetko tak čudne trasie,“ Dean posunkom naznačil chvenie prebytočného tukového tkaniva. „Pokračuj.“
„Vlastne ani nie je o čom. Počkali si na mňa za rohom obchodu, nevidel som ich, kým na mňa neskočili. Dick ma chytil od chrbta a Billy mi chcel vraziť, uhol som, tak trafil Dicka priamo na ciferník. Hneď ma pustil, tieklo z neho ako z prasaťa. To už som mal voľné ruky, tak som ešte zo dve prišil Billymu, aby mu nebolo ľúto a bolo po divadle.“
„Dobre si urobil! Prečo ťa chceli zbiť?“
„Neviem,“ uhol Sam.
„Skutočne? Predsa si na teba nepočkali len kvôli tvojim krásnym očiam! Zjedol si im obed alebo si niektorému prebral dievča ...“
„Nič také,“ začervenal sa obvinený.
„Takže?“ naliehal Dean.
„Nič, len ...“
„Len?“
„Nepatria práve medzi školskú elitu a ja ...“
„Si šprt. Zmastiť šprta je obľúbená zábava aj v tomto stratenom kúte.“
Mladší skleslo prikývol.
„Neskúšali to prvý krát,“ Dean sa nepýtal, konštatoval.
„Nie.“
„Prečo si mi nič nepovedal?“
„Nie som decko. Viem si poradiť sám!“
„Mohli byť traja,“ podotkol logicky starší.
„Čo by si urobil? Chodil by si po mňa do školy? Pozhováral by si sa s riaditeľkou?“
„Možno,“ prenikavo pozrel na Sama. „Mal si mi to povedať.“
Mladší uhol pohľadom, zbytočne si upravil obklad na ruke. Nemohol bratovi dať pravdivú odpoveď, nechcel som ti pridávať ďalšie starosti.
„Videl vás niekto?“
„Myslím, že nie.“
„Dobre,“ Dean sa postavil. „Donesiem ti hranolky, dnes sa mi podarili.“
„To je všetko?“ nepochopil Sam.
„Ak sú ti hranolky málo, tak ešte máme kura, ale to by som dobrovoľne nejedol.“
Sam ignoroval bratovu ponuku. „Nebudeš robiť krik? Otec by vyskočil z kože.“
„Nikto vás nevidel, tak na čo to rozmazávať,“ mykol plecom starší. „A otec tu nie je, jeho chyba. Premeškal príležitosť. Chceš aj kečup?“
„Jasné, brácho,“ zaškeril sa obsluhovaný a vôbec sa nesnažil zakryť, ako mu odľahlo.
Stačil vychutnať hranolky aj horúce kakao, kým nastal koniec sveta. Do bistra vrazil spravodlivo rozhorčený otec Dicka Molla so synom v závese.
„Kde je ten lotor, ktorý zmrzačil môjho syna?“ zahrmel dramaticky do priestoru. Rozhovor prítomných okamžite utíchol, každý bol zvedavý na sľubne sa začínajúce predstavenie. Sam sa mimovoľne schúlil na stoličke, celkom vážne zvažujúc strategický ústup cez kuchyňu. Plán na mierové urovnanie mu prekazil Dick, prstom neomylne zamieril do jeho kúta.
„On to bol,“ kvôli rozbitému nosu mu skoro nebolo rozumieť.
Jeho otec sa pohol neodvratne ako lavína, rozhodnutá na svojej ceste zničiť všetko, čomu sa nepodarí uniknúť. Vyľakaný Sam sa postavil, odhodlaný pokúsiť sa zmiznúť. Aj skok cez zavreté okno vyzeral príťažlivejšie ako priamy stret s rozzúreným poldruha metrákom svalov a sadla.
„Nejaký problém, Sammy?“ Medzi nahnevaným rodičom a jeho vyľakanou obeťou sa zhmotnil Dean, s miernym úsmevom, utierajúc si mokré ruky do utierky. Ďalší účinkujúci mierne narušil jednoduchý scenár odplaty otca a syna Mollových.
„Zavadziaš,“ zachrčal starší a pokúsil sa obísť nečakanú prekážku sprava, nespúšťajúc oči zo svojej plánovanej obete.
„Preto som tu,“ postavil sa mu Dean opäť do cesty.
Nečakaná odpoveď mu zabezpečila plnú pozornosť samozvaného pomstiteľa rodinnej cti.
„Čo si ty vôbec zač?“
„Som jeho brat,“ ukázal palcom ponad plece na Sama, pokúšajúceho sa vtlačiť do steny. „Stalo sa niečo, o čom by som mal vedieť?“
„Tvoj zasratý brat zmlátil môjho syna!“
„Fakticky?“ Dean sa obzrel a nápadne pomaly si premeral očami svojho brata, ako by ho videl prvý krát, potom sa otočil a rovnako si premeral zbitého chlapca. Celý lokál sledoval jeho pohľad a porovnával Sama s Dickom. Z Molla juniora, menšieho vydania svojho obrovského otca, by sa pri troche dobrej vôle dali vyrezať dvaja Samovia a ešte by dosť zostalo aj na náhradné diely.
„Teda, môj brat zbil vášho syna?“ spýtal sa Dean so zvláštnym dôrazom na posledných slovách.
Od niekoľkých stolov sa ozvalo tlmené zachechtanie.
„No, Sam je veľmi nebezpečný, urobili ste dobre, že ste prišli dvaja.“
Chechtanie od stolov už nebolo také tlmené. Rozzúrený rodič si len teraz všimol, že ich výstup má početné obecenstvo, ktoré v prípade potreby môže poslúžiť ako svedkovia. Rozhodol sa trochu zmeniť taktiku. „Zlomil mu nos,“ zalovil rukou za chrbtom a postrčil pred Deana postihnutého.
„Skutočne,“ uznal starší Winchester. „Má zlomený nos.“
„No, čo s tým urobíš?“ dostal sa otec Molle opäť na koňa.
„Mohol by som mu doniesť trochu ľadu,“ navrhol dobromyseľne Dean. Obecenstvo prijalo jeho nápad vcelku priaznivo, postihnutí už menej. Najmä preto, že vycítili, že sympatie prizerajúcich sa rozhodne nepatria poškodenej strane.
„Počúvaj, ty šašo,“ oprel si ruky v bok väčší muž, „zo mňa si nikto srandu robiť nebude. Chcel som to vybaviť po dobrom, ale ako chceš. Pôjdem na políciu a nechám vás oboch zavrieť až budete čierni.“
„Dobrý nápad,“ usmial sa ústretovo Dean. „Na čo čakáte? Šerif má kanceláriu o dve ulice ďalej.“ V kútiku duše dúfal, že si spoluprácu so strážcami poriadku cestou rozmyslia.
„Nikam nemusíte,“ zamiešal sa Chip, použil telefón hneď ako Mollovci vrazili do jeho podniku, v predtuche, že bude potrebovať silu zákona na svojej strane. Dickova tvár po zmienke o polícii nadobudla farbu starého tvarohu, okrem nosa, ktorý sa nevzdal svojej tmavopurpurovej. Zaujímavý farebný prechod zaujal Deanovu pozornosť.
„To muselo svinsky bolieť. Mimochodom, aspoň sa ti Billy ospravedlnil?“
Otázka zastihla nervózneho chlapca nepripraveného. „Nie a ešte mi vynadal, že som Sama lepšie nedržal,“ vyhŕklo z neho ukrivdene, skôr ako stihol zapnúť mozog. Vzápätí si pritisol ruky na ústa, neskoro, priznanie bolo na svete.
V priebehu tých pár sekúnd, ktoré potreboval na spracovanie novej informácie, sa tvár otca Molla nielen tvarom začala veľmi podobať na rajčinu.
„Ty si ČO?!“
Junior s trasúcou sa bradou zadrmolil odpoveď. Otec si z nej vybral len to najpodstatnejšie.
„Boli ste dvaja na jedného Pinocchia a on vám ušiel?“
„Tak dlhý nos zase nemá,“ protestoval Dean už z princípu.
Vcelku logická pripomienka zapríčinila nadšený rehot obecenstva a absolútny zmätok pôvodných sťažovateľov.
Do tejto, skoro domáckej atmosféry, vstúpil zákon.
„Zdravím vospolok,“ šerif sa ukazovákom dotkol pokrývky hlavy. „Chip, hovoril si, že máš problém, nie že dávaš zadarmo predstavenie. Ale teší ma, že nejaký Molle nie je zase zapletený do ruvačky.“
„Neteš sa dopredu,“ odtušil majiteľ podniku a pohodlnejšie sa oprel o pult, pripravený sledovať pokračovanie situačnej komédie.
„Tak, ktorí z vás dvoch mi má čo povedať?“ vrátil sa zákon k výkonu svojej funkcie.
Starší nemilosrdne postrčil potomka k šerifovi. „Teraz buď chlap!“
Dickovi nepomohol ani výraz vystrašeného buldočieho šteňaťa, musel s farbou von. Huhňavo, striedavo si utierajúc nos a spotené čelo, vyrozprával celú históriu plánovania, uskutočnenia a neslávneho konca zákerného prepadnutia odporného šprta, ktorý jemu a Billymu pil krv od svojho prvého dňa v škole.
„Takže, ak som správne rozumel, Richard, tvoj syn s kamarátom napadli toho chlapca. Namiesto toho, aby mu poriadne zvalcovali kosti, si dali navzájom po papuliach. A ty, nie že by si mu doma dohovoril, dovalili ste sa sem ako veľká voda. Prečo? Doviedol si syna, aby sa ospravedlnil? Pekné od teba,“ šerif nešetril sarkazmom. „No, z môjho pohľadu ide o výtržníctvo. Prečo ma to v súvislosti s tvojím najstarším neprekvapuje?“
Dick junior sa rozochvel, každá z jeho fáld a faldičiek sa roztriasla vo svojom vlastnom tempe, zo všetkého najviac pripomínal meter šesťdesiat vysokú hrudu aspiku, samozrejme, bez tých dobrých vecí vnútri.
„Hej, ty,“ otočil sa šerif k obeti prepadu. „Ako sa voláš?“
„Sam Eastman,“ pípol nešťastne.
„Sam Eastman, chceš podať oznámenie o napadnutí?“
Oči súrodencov sa stretli a len Sam postrehol Deanovo skoro mikroskopické pokrútenie hlavou.
„Nie, pane.“
„Prečo nie?“ zaujímal sa šerif.
„Nič sa mi nestalo, pane. Len som sa trochu zľakol,“ ponúkol mu neisté vysvetlenie Sam.
„Ako chceš, mladý. Ty k tomu nemáš čo povedať?“ obrátil sa k Deanovi.
„Fakt je, že sa skoro nič nestalo. Ak môj brat nechce podať oznámenie, tak nechce. Ja ho nútiť nebudem,“ rozhodil rukami. „Aj tak si nedá povedať. Pane,“ pripojil dodatočne. To, že ani v najmenšom nestoja o pozornosť predstaviteľov práva, si nechal pre seba.
„Ako chcete, chlapci,“ vzdal sa šerif. „Richard, vysvetli svojmu synovi, aké mal šťastie. Keď ho nabudúce prichytím pri nejakej lotrovine, tak mu to spočítam aj za dnešok. Sa uvidíme,“ naznačil pozdrav a opustil scénu. Mollovci využili prechodné upokojenie situácie a neslávne, ale o to rýchlejšie hľadali východ.
„O zákazníka menej,“ komentoval ich odchod Dean. „Nie že by dával nejaké prepité, ale bude mi chýbať jeho neodolateľný spôsob stolovania.“
Následný výbuch smiechu bolo počuť až na ulicu.

---------------------

aceras1: Paráda. Dean byl naprosto perfektní.

aceras1: teda já fakt nevím, co ti na to mám říct, takže jednoduše, r.97 se mi strašně, strašně, strašně moc líbil - dokonalý!!!!!!!! i agenti a "kliďáckej" šerif se ti opravdu povedli, od rána to u mě stojí za bačkoru, takže tohle mi fakt zvedlo náladu! DĚKUJU!!!

janča - ďakujem


astík - ďakujem . Ak si sa pobavila, čo viac si môžem priať?
Tvoj preklad sa tiež dobre rozbehol .

aceras1: Konečně jsem se dostala k pokračování a jsem opět nadšena Je to prostě perfektní!!! Jak současnost, tak minulost. A já se už nemůžu dočkat další části

bohdy - ďakujem . S potešením ti oznamujem, že nemusíš dlho čakať.

„Konečne poriadne jedlo,“ Calvin položil použitý ľanový obrúsok vedľa prázdneho taniera.
Victor decentne potlačil odgrgnutie. „Skutočne, ani vo sne by ma nenapadlo, že v tomto hniezde nájdeme takýto podnik.“ Obzrel sa po útulnej reštaurácii vyššej cenovej kategórie, čašníčka, pridelená k ich stolu, sa zhmotnila vedľa ich stola ako ochotný duch.
„Pánom u nás chutilo?“ zaujímala sa pri odkladaní prázdneho porcelánu.
„Áno, pochváľte za nás kuchára.“
„Ďakujem,“ venovala im nacvičený úsmev. „Ešte nejaké želanie? Máme vynikajúce veterníky.“
„Nie. Doneste nám účet, prosím.“
Obvyklý rituál platenia zvládla rovnako rýchlo a profesionálne ako všetko ostatné, keď položila kreditku na stôl, Calvin ju zastavil.
„Slečna, potrebovali by sme v meste prenocovať. Nemohli by ste nám poradiť?“
Na okamih stuhla, premerala si ich, asi došla k názoru, že sú v podstate neškodní.
„Ak chcete bývať v centre, na námestí je hotel Holiday Inn. Slušné ubytovanie nájdete v Turistickom raji pri jazere alebo v penzióne pani Brolinovej na Franklinovej.“
„Ďakujem za informácie, slečna ...?“ Victor sa snažil prečítať menovku pripnutú na uniforme. Nestihol.
„Za málo,“ ukázala ďalší nacvičený úsmev. „Prajem vám príjemný deň, páni.“
„Neboduješ,“ zasmial sa Calvin, vstávajúc od stola.
„Chcel som byť len zdvorilý, nič viac.“
„Kyslé hrozno, kamoš,“ vedel svoje kolega.
„Máme tu prácu. Spomínaš si?“
„Iste. Čo si pre nás naplánoval ďalej? Dopredu ťa upozorňujem, že nemám chuť zabiť aj popoludnie v nejakej pivnici,“ prehodil Calvin cez plece ku kolegovi cestou na parkovisko.
„Ideme tam, kde nás zavedú stopy. Máš na výber?“
„Nie, asi nie,“ pripustil neochotne. „Čo si vymyslel?“
„Nič,“ odvrkol Victor. „Nikto si na nich nepamätá.“
„Mhm, motáme sa tu druhý deň a zatiaľ sme nezistili ani ich alias, pod ktorým tu vystupovali.“
„Do čerta, niekto sa musí na nich pamätať!“
„Nemusí,“ prilial nerozvážne olej do ohňa Calvin. „Je to desať rokov. Boli tu dva mesiace. Dve decká, ktoré sa ničím nelíšili od tisícok iných v podobnej situácii.“
„Z tisícok iných decák nevyrástli zločinci na úteku!“
„Toto sme už rozoberali,“ uťal pracovný rozhovor Reidy a odomkol auto.
„Čo chceš robiť?“ spozornel Victor.
„Idem do toho všivavého motela po svoje veci a presťahujem sa.“
„Dobrý nápad,“ prisadol si k menu. „Kde sa zložíme?“
„Hm, k jazeru sa mi nechce a nemám chuť hádať sa s tou rafikou z finančného pre preplatenie účtu z hotela. Hlasujem za penzión.“
„Súhlasím.“

Penzión sa ukázal ako dobrá voľba. Stará budova bola pekne zrenovovaná, s veľkým parkoviskom, na ktorom sa ich čierny Range Rover cítil ako doma. Zvnútra pôsobil veľmi domácky a útulne.
„Vitajte, páni. Čo môžeme pre vás urobiť?“ Mladá recepčná bola presným opakom prežúvavca u konkurencie.
„Dve jednoposteľové izby,“ opätoval úsmev Calvin. Obratom dostali kľúče a boli zapísaní.
„Izby číslo sedem a osem, na prvé poschodie, doľava, tretie a štvrté dvere.“
„Ďakujeme,“ Victor zaváhal, ale rozhodol sa skúsiť šťastie. „Nepoznáte náhodou niekoho na tejto fotke?“ položil na pultík obrázok zhabaný v Chipových lahôdkach.
Pozorne si ju obzrela. „Nie, ľutujem.“
„Porozmýšľajte. Skutočne sa nepamätáte na toho chlapca? Pred desiatimi rokmi pracoval v bistre na konci Východnej.“
„Nikdy som ho nevidela. Viete, prisťahovala som sa sem za manželom pred dvomi rokmi,“ dodala na vysvetlenie. „Je to váš priateľ?“ Skôr, než jej stačili vysvetliť, prečo sa o dotyčného zaujímajú, pokračovala. „Skúste sa spýtať pani Brolinovej, majiteľky, žije tu už veľmi dlho, má sedemdesiatpäť rokov a pozná každého. Je u seba,“ ukázala na dvere s nápisom kancelária.
Agenti si vymenili útrpné pohľady. „Ďakujeme za tip, možno neskôr.“
„Babička pamätníčka, tak hlboko sme zatiaľ neklesli,“ frflal Victor cestou do izby.
„Hm, sedemdesiatpäť rokov, krásny vek,“ poznamenal ironicky Calvin, „určite nám má čo povedať. Pravda, ak nemáš lepší nápad.“
„Možno mám.“
„Tak sa nenechaj prosiť a podeľ sa.“
„Priveľmi sme sa sústredili na staršieho Winchestra. Možno niečo zistíme cez jeho brata.“
„Hm?“
„Sam bol v tom čase školopovinný a zdržali sa tu dva mesiace. Musel niekde chodiť do školy alebo do knižnice, mať nejakých školských kamarátov.“
„Skúsiť to môžeme.“

-------------

1997

Sam vkĺzol do Chipových lahôdok so samozrejmosťou každodenného hosťa, jeho miesto bolo voľné, našťastie. Majiteľ, stojaci za pokladňou, ho vzal na vedomie nevrlým prikývnutím. Mimovoľne vtiahol hlavu medzi plecia a rýchlo sa pratal z jeho dohľadu. Odložil vetrovku, vytiahol knihu a stoličku si posunul tak, aby ho od pultu takmer nebolo vidieť. Zbytočné opatrenie, starý Chip mal iné starosti.
„Obsluha,“ zareval smerom do kuchyne, „upratať štvorku!“
„Hneď,“ ozval sa Dean odniekiaľ z útrob kuchyne, „ umývam šalát.“
„Načo, ten šalát je čistý,“ podozrievavo frflal Chip.
„To povedzte tomu slimákovi, ktorého som vytiahol z bedničky. Má takú veľkú ulitu, že si na ňu musel zobrať hypotéku.“
Hostia v dosluchu sa začali uškŕňať v predtuche predstavenia, ktorými bol v poslednom čase podnik vyhlásený.
„Slimák v zime! Robíš zo mňa blázna, chlapče?“
„By som si nedovolil, šéf,“ Dean skutočne doniesol na dlani do jedálne slimáka v ulite a strčil ho mužovi za pokladňou pod nos.
„Fuj,“ vyľakane odskočil, „daj preč to svinstvo.“
„Ako rozkážete, šéf. Kam ho mám dať?“
„Vyhoď ho von!“
„Vylúčené! Vonku mrzne. Mohol by prechladnúť a to by bolo týranie zvieraťa,“ odporoval zamestnanec, jedným prstom hladkajúc ulitu.
Argument bol prijatý so všeobecnými sympatiami, vyjadrenými poväčšine smiechom.
„Netrep, slimák nie je zviera.“
„No, na rastlinu nevyzerá. Hýbe sa, síce pomaly ale predsa, žerie, se...,“ zarazil sa, „hm, vylučuje. Predsa len je to zviera a má svoje práva.“
„Kašlem na jeho práva,“ zahrmel šéf. „Vyhoď to!“
„To by som nerobil, šéf. Keď vyhodíte tohto úbohého živočícha na mráz, určite po vás skočí Sloboda zvierat alebo Zväz ochrancov mäkkýšov alebo Amnesty International alebo nejakí iní exoti.“
„Nech si ho kľudne zoberú.“
„Dobre.“ Dean sa obrátil k hosťom. „Je tu niekto, kto sa chce postarať o toto úbohé zviera? Bude z neho dokonalý domáci maznáčik, nepĺzne, nebude rušiť susedov, žerie málo a má vlastný dom.“ Ponuka síce bola prijatá smiechom, ale medzi prítomnými sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný postarať sa o bezprizorného slimáka.
„Ľutujem, šéf, je to na vás,“ pokúsil sa mu podať zvieratko.
„Ja sa o to hnusobstvo starať nebudem. Prečo by som mal?“ bránil sa zo všetkých síl na veľké potešenie prizerajúcich sa.
„Je to predsa vaša povinnosť, postarať sa o neho, kúpili ste ho.“
„Ja že som si kúpil tohto ... , tohto ... slizniaka?“
„Iste! Zaplatili ste za bedničku šalátu a on bol v nej, takže je váš.“
„Zaplatil som za šalát, nie za slimáka,“ ohradil sa šéf. „Vrátim ho dodávateľovi ako reklamáciu,“ pomädlil si ruky, šťastný, že našiel prijateľné východisko.
„Budete mať šťastie ak vám ho nevyfakturuje ako zvláštnu dodávku exotického mäsa,“ upozornil ho potmehúdsky Dean. „Len neviem, či ho bude účtovať od kusa alebo na váhu,“ poťažkal slimáka, ktorý sa od ľaku vtiahol do domčeka.
„Exotické mäso, hovoríš?“ majiteľ podniku sa zamyslel. Zmizol v kuchyni a vrátil sa s veľkou sklenenou polguľou.
„Odkedy mi zdochla zlatá rybička, akvárium je prázdne, teraz tam môžeš nasťahovať slimáka,“ vrazil ju Deanovi do voľnej ruky.
„Rozkaz, šéf. Máte nového miláčika,“ vložil slimáka dnu.
„Miláčika? V žiadnom prípade,“ zhrozil sa Chip. „Vykŕmim ho, upečiem na ražni a budem ho ponúkať ako delikatesu.“ Jeho návrh bol odmenený dlhotrvajúcim, búrlivým rehotom. Vzal Deanovi z rúk akvárium s novým nájomníkom a slávnostne ho položil za seba na policu. „Okrem toho, môže vypomáhať pri obsluhe, určite bude rýchlejší než ty.“
Zamestnanec vystrúhal ublížený výraz a zmizol v zákulisí, teda v kuchyni. Bolo po divadle, hostia sa vrátili k svojím objednávkam, dokonca zaznel aj chabý potlesk. Sam na svoj veľký úžas zistil, že aj kútiky jeho úst sú zdvihnuté dohora. Z kuchyne sa vynorila Prissy s košom na použitý riad. „Poviem Deanovi, že už si tu.“
„Vďaka, ale netreba,“ spomenutý vkĺzol na stoličku oproti Samovi. „Brácho, vyzeráš ako decko pred vianočným stromčekom. Vyhral si v lotérii?“
„Neteš sa, nič som nevyhral, musíš ďalej makať,“ uškeril sa.
„Tak prečo ten šťastný úsmev? Buď si náš fanúšik alebo si sa zabuchol!“
„Blbec,“ Sam sa rýchlo poobzeral, či ich náhodou niekto nepočúva. „Davy Crewson ma pozval, nech u nich zajtra prespím.“
„To je ten chalan, ktorému si pomáhal s anglinou?“ prejavil Dean záujem a ovoňal si dlaň.
„Hej,“ Sam sa podozrievavo pozeral, čo zase vyvádza jeho brat.
„Neveril by si, ako taký skleníkový slimák smrdí,“ posťažoval sa. „Vydrhol som si ruky mydlom, ale stále ho cítim.“
„Tak ti treba, nemal si s ním šaškovať.“
„Zachránil som mu život!“
„Sotva, Chip si ho upečie na cesnaku!“
„Chip sa ho nedotkne ani palicou,“ uviedol Dean veci na pravú mieru. „Chvíľu ho tu bude držať ako atrakciu pre decká a potom ho vysype niekomu do záhrady.“
„Toto divadlo ste si dopredu dohovorili?“ nechcel veriť Sam.
„Rámcovo,“ pripustil účinkujúci. „Toho slimáka tu máme už dva dni. Dievčatá ho v komore kŕmili šalátom a rozplývali sa nad ním, aký je milý. Nemohol som ho len tak vyhodiť, asi by ma prizabili.“
„Ako sa volá?“ pohodil hlavou smerom k akváriu.
„Neviem,“ ľahostajne odtušil Dean, potom ožil. „Mohli by sme vypísať súťaž o najkrajšie meno pre slimáka. Dobrý nápad. Navrhnem to starému.“
„Určite to urob,“ ironicky zatiahol Sam.
„Aký máš problém?“ spozornel starší súrodenec.
„Povedal som ti, že ma Davy pozval, aby som u nich prespal.“
„Hej, počul som. No a?“
„Chcem tam ísť.“
„Prečo?“
„Davy prisahá, že má najlepšiu zbierku počítačových hier v meste, jeho otec má stotridsať filmov na páskach, nejaké nám požičia a jeho matka pečie fantastické muffiny.“
„Poznáš otcove pravidlá.“
„Hej, ale ... Chcem tam ísť.“
„Môžeš,“ prekvapivo súhlasil Dean. „Ak dodržíš podmienky.“
„Iste, budem držať jazyk za zubami.“
„Keď sa budú pýtať?“
„Použijem oficiálnu legendu, chorá babička v ústave pre nevládnych, otec musí zarábať prachy na ústav, tak často cestujeme a ostatné bla-bla-bla.“
„Dobrý chlapec, pamätá si.“
Dobrý chlapec na neho vyplazil jazyk.
„Vyzdvihnem ťa ráno, okolo siedmej.“
„Ty nie si normálny! Ak sa ukážeš pred deviatou, nepriznám sa k tebe.“
„Dohodnutí, o deviatej,“ zasmial sa Dean. „Ale donesieš mi zopár muffinov.“

Presne o deviatej stála čierna Impala pred domom Crewsonovcov, Davidov otec vyprevadil Sama k bráne, aby sa uistil, že ho skutočne vyzdvihne starší brat. Dean pre istotu vystúpil z auta.
„Dobrý deň, pán Crewson. Správal sa Sam slušne?“
„Dobrý, Sam je milý chlapec a správal sa vzorne,“ trochu škrobene odpovedal domáci pán.
„Hm,“ neutrálne kontroval starší súrodenec.
„Budeme radi, ak ešte príde navštíviť Davida,“ tentokrát pridal aj úsmev, trochu škrobený. „Dovidenia, Sam, Dean.“
„Dovidenia, pane,“ odpovedali Winchestrovci jednohlasne.
„Ako bolo?“ zaujímal sa Dean, len čo mladší brat nasadol.
„Fantasticky,“ pochválil sa. „Davy ma nabil v Zelde, na večeru bolo pečené hovädzie, potom sme pozerali film. Davy má v izbe vlastné video.“
„Aký film?“
„Hviezdne vojny.“
„To si už videl.“
„Hej, ale mal som na výber buď to alebo nejaký horor.“
„Aký?“
„Lesný duch.“
„Lesný duch? S Bruceom Campbellom?“
„Asi.“
„Dá sa pozrieť.“
„Všetky horory sú volovina.“
„Niektoré sa dajú.“
„Všetky horory sú volovina!“
„Keď myslíš,“ vzdal sa Dean celkom netypicky.
„Čo sa deje?“ spozornel ihneď Sam.
„Čo by sa malo diať? Nič sa nedeje.“
„Nehádaš sa,“ vysvetlil malý detektív. „A máš na sebe to isté tričko a košeľu ako včera.“
„No a?“
„Kde si bol v noci?“
„Čože?“
„Neprezliekol si sa, nespal si v moteli. Kde si bol?“
„Čo je teba do toho? Chceš ma kontrolovať?“
„Hej,“ tvrdo odpovedal najmladší Winchester.
„Prosím? Asi som zle počul!“
„Počul si dobre. Ty vždy vieš, kde som a ja potrebujem vedieť, kde si ty. Otec je preč, už večnosť sa nám neozval a keby si aj ty ...“ Sama zradil hlas, musel si zahryznúť do pery.
„Kľud, bráško, nevyšiluj. Piatok. Urobil som si čas na guličky.“
Sam sa namrzene otočil k bočnému oknu. Odkedy Dean vyňuchal motorkársky klub a v ňom kopu biliardových nadšencov, strávil tam niekoľko večerov. Obvykle sa vracal neskoro v noci. Sam nedokázal zaspať, kým neprišiel, ale mlčal. Výhry z biliardu dosť výrazne vylepšovali ich chudobný rozpočet. Nemal by sa čudovať, že Dean si vyhodil z kopýtka, ale niečo mu nesedelo. Že ho to nenapadlo hneď.
„Klameš.“
„Čo?!“
Mladší brat demonštratívne potiahol nosom. „Smrdíš cigaretovým dymom, alkoholom a potuchlinou,“ oznámil dramaticky.
„Čo tým chcete povedať, poručík Columbo?“
„Keď cvrngáš do guličiek v motorkárskom bare, tak smrdíš dymom a pivom. Nebol si u motorkárov, bol si niekde v nevetrenej miestnosti. V pivnici.“
„Brilantná dedukcia, Sherlock,“ uškľabil sa prichytený.
„Kde si bol?“
„Keď si taký dobrý, uhádni.“
„Nechcem hádať. Hneď mi malo byť podozrivé, že si tak rýchlo dovolil, aby som spal u Dava. Vedel si, že aj ty nebudeš túto noc spať doma. Povedz mi, kde si bol?“ naliehal Sam.
„Zarábať, keď to už musíš vedieť.“
„Čo tým myslíš?“
Vodič neodpovedal, zabočil pred motel, zaparkoval a vystúpil, stále bez slova. Sam ho nasledoval, horúčkovito premietajúc nad záhadou bratovej nočnej činnosti. Mlčanie vládlo aj v izbe, Dean vyzliekol bundu a oblečený sa hodil na posteľ. Sam sa posadil na svoju, vytiahol knihu a pokúsil sa čítať, ale nemohol sa sústrediť. Zo zvyčajne dobre zavretého šuflíka v jeho hlave sa k nemu prikradla spomienka. Dean sa zvyčajne s otcom nehádal, ale keď už, tak to stálo za to. Od strachu mu stiahlo žalúdok.
„Keď otec zistí, že si zase hral karty o peniaze, roztrhne ťa.“
Dean pomaly zdvihol hlavu. „Ako by sa to otec mohol dozvedieť?“
Pod vplyvom jeho tónu Sam nahlas prehltol. „Odo mňa určite nie.“
„Tak je všetko v cajku, však, braček?“ starší zaujal predchádzajúcu pozíciu.
„Samozrejme,“ poponáhľal sa s uistením mladší. Pre vlastné bezpečie sa rozhodol v načatej téme nepokračovať. Jedno si však neodpustil: „Aspoň si vyhral?“
„Budeš mať novú vetrovku, ak ma necháš vyspať,“ sľúbil Dean z polcesty do ríše snov.
Za takú cenu sa mu oplatilo byť pár hodín ticho. Najmä, keď ho vnútri hrialo, že brat si všíma. Vyrástol, zase, a potreboval novú vetrovku ako soľ, z tej starej mu už trčali zápästia.

aceras1: teda, už dlouho jsem se takhle nenasmála, až mi tekly slzy smíchu doslova! celá část je úžasná, ale tenhle kus mě dostal - slimák a hypotéka kam ty na ty nápady chodíš

„To povedzte tomu slimákovi, ktorého som vytiahol z bedničky. Má takú veľkú ulitu, že si na ňu musel zobrať hypotéku.“
Hostia v dosluchu sa začali uškŕňať v predtuche predstavenia, ktorými bol v poslednom čase podnik vyhlásený.
„Slimák v zime! Robíš zo mňa blázna, chlapče?“
„By som si nedovolil, šéf,“ Dean skutočne doniesol na dlani do jedálne slimáka v ulite a strčil ho mužovi za pokladňou pod nos.
„Fuj,“ vyľakane odskočil, „daj preč to svinstvo.“
„Ako rozkážete, šéf. Kam ho mám dať?“
„Vyhoď ho von!“
„Vylúčené! Vonku mrzne. Mohol by prechladnúť a to by bolo týranie zvieraťa,“ odporoval zamestnanec, jedným prstom hladkajúc ulitu.
Argument bol prijatý so všeobecnými sympatiami, vyjadrenými poväčšine smiechom.
„Netrep, slimák nie je zviera.“
„No, na rastlinu nevyzerá. Hýbe sa, síce pomaly ale predsa, žerie, se...,“ zarazil sa, „hm, vylučuje. Predsa len je to zviera a má svoje práva.“
„Kašlem na jeho práva,“ zahrmel šéf. „Vyhoď to!“
„To by som nerobil, šéf. Keď vyhodíte tohto úbohého živočícha na mráz, určite po vás skočí Sloboda zvierat alebo Zväz ochrancov mäkkýšov alebo Amnesty International alebo nejakí iní exoti.“
„Nech si ho kľudne zoberú.“
„Dobre.“ Dean sa obrátil k hosťom. „Je tu niekto, kto sa chce postarať o toto úbohé zviera? Bude z neho dokonalý domáci maznáčik, nepĺzne, nebude rušiť susedov, žerie málo a má vlastný dom.“ Ponuka síce bola prijatá smiechom, ale medzi prítomnými sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný postarať sa o bezprizorného slimáka.
„Ľutujem, šéf, je to na vás,“ pokúsil sa mu podať zvieratko.
„Ja sa o to hnusobstvo starať nebudem. Prečo by som mal?“ bránil sa zo všetkých síl na veľké potešenie prizerajúcich sa.
„Je to predsa vaša povinnosť, postarať sa o neho, kúpili ste ho.“
„Ja že som si kúpil tohto ... , tohto ... slizniaka?“
„Iste! Zaplatili ste za bedničku šalátu a on bol v nej, takže je váš.“
„Zaplatil som za šalát, nie za slimáka,“ ohradil sa šéf. „Vrátim ho dodávateľovi ako reklamáciu,“ pomädlil si ruky, šťastný, že našiel prijateľné východisko.
„Budete mať šťastie ak vám ho nevyfakturuje ako zvláštnu dodávku exotického mäsa,“ upozornil ho potmehúdsky Dean. „Len neviem, či ho bude účtovať od kusa alebo na váhu,“ poťažkal slimáka, ktorý sa od ľaku vtiahol do domčeka.
„Exotické mäso, hovoríš?“ majiteľ podniku sa zamyslel. Zmizol v kuchyni a vrátil sa s veľkou sklenenou polguľou.
„Odkedy mi zdochla zlatá rybička, akvárium je prázdne, teraz tam môžeš nasťahovať slimáka,“ vrazil ju Deanovi do voľnej ruky.
„Rozkaz, šéf. Máte nového miláčika,“ vložil slimáka dnu.
„Miláčika? V žiadnom prípade,“ zhrozil sa Chip. „Vykŕmim ho, upečiem na ražni a budem ho ponúkať ako delikatesu.“ Jeho návrh bol odmenený dlhotrvajúcim, búrlivým rehotom. Vzal Deanovi z rúk akvárium s novým nájomníkom a slávnostne ho položil za seba na policu. „Okrem toho, môže vypomáhať pri obsluhe, určite bude rýchlejší než ty.“

aceras1: Jsem ráda, že jsem na další část nemusela čekat nikterak dlouho. Opět jsem nadšena!!! Ano, scéna se slimákem mě také pobavila Ale pokud jde o ty dva agenty, mám neblahé tušení, že ta babička bude něco vědět

color=green] bohdy: Ale pokud jde o ty dva agenty, mám neblahé tušení, že ta babička bude něco vědět [/color]


tak to já bohužel taky , u každýho, koho se zeptaj trnu, aby nic nevěděli

astík - ďakujem . Tak slimák splnil svoju úlohu, pobaviť verejnosť . Kam chodím na takéto nápady? No, ja ti to poviem a ty pôjdeš tiež! Ani náhodou!
PS. Tvoj preklad - skutočne dobrá práca.


bohdy- ďakujem Agenti sú na to, aby kládli otázky . Ako to celé nakoniec dopadne? Nuž, na to si budete musieť ešte trochu počkať.

aceras1: neříkej, hlavně je sem piš miluju 97!!!

btw: děkuju (ne jen moje )

astík - Tvoje prianie je pre mňa rozkazom.

aceras1: waw! tak to mi ještě nikdo nikdy neřekl tak já si ještě přeju.... neboj, 97 mi zatím bude stačit ještě teď, když si vzpomenu na slimejše, tak se zase tlemím

aceras1: To s tím slimákem, to nemělo chybu a následně i ten rozhovor. Jsem se válela smíchy. A pak zase ten rok 97. Fakt moc dobrá povídka.

astík a janča - ďakujem, a dúfam, že aj dnes sa trochu pobavíte.

Tretí deň po raňajkách si agenti spravili rýchlu pracovnú poradu. Victor rozložil po stole všetky čriepky k prípadu, ktoré sa im podarilo získať. Nebolo ich veľa.
„Obdivuhodný úspech, po dvoch dňoch pátrania sme zistili ich tunajšie krycie meno,“ zhodnotil ich prácu Calvin. „Našťastie, v predmetnom čase prišili do školy len dvaja študenti, bratia Eastmanovci, Sam a Dean. Starší skoro okamžite prerušil štúdium, mladší pokračoval, až kým sa zhruba po dvoch mesiacoch neodsťahovali. Mal výborný prospech, ničím sa neodlišoval od iných detí. To sme fakt zmúdreli!“
„Aspoň niečo,“ zašomral kolega.
„Aspoň niečo?“ posmešne sa uškrnul Calvin. „Nemáme nič. Vieme, že sa tu viac ako dva mesiace zdržali, jeden pracoval v miestnom fastfoode, druhý chodil do školy. A to je všetko. Ako žili? Nevieme. S kým sa stretávali? Nevieme. Čo robili vo voľnom čase? Nevieme.“
„Nie, ale mám dôvodnú pochybnosť, že práve títo dvaja obdivovali krásy okolitej prírody.“

- - - - - - - -

1997

„Vstávaj, brácho,“ Dean nešetrene stiahol zo Sama prikrývku. „Slnko je už vysoko a ty ešte spíš!“
„Je nedeľa,“ bránil svoje právo na spánok vyrušený a zakvačil sa do miznúceho kusu posteľného príslušenstva. Nepomohlo mu to, súboj o prikrývku prehral. „Ty nie si normálny! Veď je iba osem hodín!“ zakvílil zúfalo pri pohľade na hodiny.
„Ja viem, brácho. Vstávaj, máme prácu.“
„Máš voľno,“ odporoval Sam obtočený okolo vankúša. „Alebo nie? Veď si mi to sľúbil!“
„Nejdem makať, ale to neznamená, že máme voľno,“ zdôraznil Dean množné číslo. „Otec nechal dlhý tréningový zoznam.“
„Bože,“ Sam prevrátil oči, „čakal som, kedy ho vytiahneš, ale že práve v nedeľu! To je neľudské!“
„Máme naplánovaný celodenný pochod v plnej poľnej,“ uškeril sa Dean. „Máš iný voľný deň?“
Opýtaný sa posadil na posteli, celodenný pochod v plnej poľnej! Pod otcovým dozorom boli podobné podujatia depresívny dril. V Deanovej réžii sa menili na akcie so vzrušujúcim priebehom a nečakaným koncom. Ale aj z tých sa obvykle vracali doškriabaní, špinavý a vyčerpaní. „Počuj,“ pokúsil sa prekvapivým manévrom zmocniť odcudzeného majetku, „zostaneme tu a otcovi povieme, že sme sa celý deň motali s batohmi po lese.“
„Zaujímavý návrh,“ zdvihol obočie starší. „Povieš mu to ty? Pretože ja otcovi klamať nemienim.“
„Samozrejme, svätý Dean! Určite mu podáš aj podrobnú správu o všetkom čo si povyvádzal a ešte vyvedieš!“
„Hej,“ tvrdo mu odsekol. „Ak sa bude pýtať,“ dodal tichšie.
„Otec sa nikdy nepýta! Rovno nám vytmaví, čo sme zase posrali,“ trpko skonštatoval Sam.
„Preháňaš,“ zastal sa rodiča starší syn.
„Nie, a ty to dobre vieš! Mám ti povedať, aké to bude keď sa vráti?“ Nečakal na odpoveď a pokračoval. „Vylezie z auta, hodí ti batoh so špinavým prádlom, tým svojím povýšeneckým tónom nám vysvetlí, čím sme ho zase sklamali, potom sa hodí na posteľ a bude chrápať dvanásť hodín v kuse. Pravda, ak nám namiesto toho, niekto nezavolá, že leží v nemocnici kdesi v Tramtárii. “
„Sam, stačilo!“
„Nie, nestačilo,“ odvrkol Sam. „Vieš, že to tak bude! Vždy je to tak. Dovalí sa a my nemôžeme nič povedať, len sa pobaliť a vypadnúť. Do čerta, Dean, ja chcem žiť aspoň trochu normálne, aspoň chvíľu.“
„Sammy,...“
„Je úplne jedno, či ten jeho sprostý zoznam splníme alebo nie, aj tak nebude spokojný.“
„Chceš si dať dvojnásobnú dávku pochodu, keď sa otec vráti,“ starší sa nepýtal, konštatoval a zároveň nepripúšťal inú možnosť ako otcov návrat.
Sam sa vzdal. „Dobre, už vstávam. Ale máš ma na svedomí! Takéto nešetrné zaobchádzanie neprežijem.“
„O to sa postarám, brácho,“ sľúbil mu súrodenec s úsmevom kráľa ľudožrútov.

„Máš všetko?“ kontroloval Samov výstroj Dean.
„Hej,“ odvrkol.
„Jedlo, termosku, plášť do dažďa, náhradné ponožky?“
„Héj.“
„Zbraň, náboje, baterku, náhradné monočlánky?“
„Hééj.“
„Lekárničku?“
„Héééj!“ zatiahol Sam otrávene. „Mám všetko a je to paromsky ťažké.“
„Myslím, že by si si mal pribaliť náhradné topánky.“
„V žiadnom prípade! Už teraz som nabalený ako na výpravu na Severný pól,“ vzbúril sa preťažený nosič. „Povedal si, že to bude výlet nie sťahovanie.“
„Dobre,“ ustúpil hlavný koordinátor, „tak poďme.“ Hodil si na plecia svoj batoh, Sam ho podozrieval, že podstatne ľahší ako ten jeho, počkal kým sa brat neochotne vzdal ochrany štyroch stien a zamkol.
„Kam ideme?“ predstieral záujem Sam pred budovou.
„Tadiaľ,“ ukázal Dean dolu ulicou, ústila do priečnej spojovacej cesty, za ktorou sa začínala divočina. Polia so zvyškami minuloročnej úrody plynule prechádzali do oblých pahorkov, na ktorých drevárske spoločnosti kde-tu ponechali zvyšky lesa. Prechádzkovým krokom míňali predmestské domy a Sam potichu závidel ich obyvateľom nedeľňajší ranný spánok. Spoza plota predposledného domu sa do nich hlasno pustil štvornohý strážca.
„Len sa neroztrhni,“ poradil mu kyslo mladší turista. Pes akoby mu rozumel, sa rozštekal hlasnejšie, kým prišli na koniec ulice, brechot sa zmenil na zavýjanie. Zabočili na nespevnenú cestu, medzi polia. Pod topánkami im zachrapčali zvyšky nočného ľadu. Z chmúrnych myšlienok Sama vytrhol bolestivý štuchanec do ramena.
„Rýchlo, Sammy, bež! Bež!“
Obzrel sa, rozhodnutý bratovi vynadať za sprostý žart, nestihol. Po ich stope sa hnal obrovský čierny rotvajler, z papule mu kvapkali sliny. Rýchlosťou štartu by mladší Winchester zahanbil aj olympionika.
Uháňali vedľa seba ako splašené zajace, pes mal asi tiež ten dojem, pretože ich vytrvalo sledoval a vynikajúco sa pri tom bavil. Oni už menej. Polia okolo nich neponúkali žiadnu možnosť úkrytu a stromy na pahorku pred nimi sa zdali byť nekonečne vzdialené.
„Ja už nemôžem,“ vytlačil zo seba Sam, rukou sa snažil zmierniť pichanie v pravom boku.
„Vydrž, už len kúsok. Vylezieme na strom, tam sa za nami nedostane!“
Posledný úsek bol najťažší, bežali do kopca, vlhké vlaňajšie lístie podrazácky nespolupracovalo, kĺzalo pod podrážkami a zakrývalo padnuté konáre, na jednom sa Sam rozpleštil v celej svojej dĺžke.
„Neváľaj sa!“ Dean ho zdvihol a posotil vpred.
„Nevládzem, už nevládzem,“ viac zo seba mladší lovecký adept nevytisol.
„Netrep,“ starší brat ho chytil za ruku a ťahal za sebou. „Už len kúsok! Pozri!“
Zaostril v naznačenom smere, Dean ukazoval na zbytky domčeka na strome. Prakticky ho dotiahol k starému buku a vytisol po rebríku na vetchú doskovú plošinu, približne vo výške prvého poschodia.
„Sem sa nedostane. Môžeš si oddýchnuť,“ zavelil.
Sam vďačne klesol na všetky štyri, až po chvíli sa zviechal natoľko, aby si zložil ruksak a udychčaný sa oprel o kmeň stromu. So zvyšujúcim sa podielom kyslíka v krvi, sa mu vracala schopnosť rozmýšľať. Ako to vždy hovorí otec? Vyhodnoť situáciu a nájdeš riešenie? Situáciu zhodnotil ľahko. Dean sedel na okraji plošiny, nohy mu viseli do prázdna. Pod stromom, tesne pri rebríku, sedel pes, z otvorenej tlamy mu visel jazyk a odkvapkávali sliny. Povedať, že vyzeral nebezpečne bolo trestuhodné zľahčovanie. Odhodlane oplácal Deanov sústredený pohľad, asi odhadoval podiel čistého mäsa na tomto kuse koristi.
„Hnusná beštia,“ zavrčal vyčerpane Sam. „Čo budeme robiť?“
„Chvíľu počkáme, možno ho prestaneme zaujímať a zmizne.“
„Možno.“
Lenže pes sa nikde nechystal, pohodlne sa uložil, nespúšťajúc oči z plošiny v korune buka. Situácia bola síce stabilná, ale vcelku neuspokojivá.
„Dean?“
„Hm?“ preniesol pozornosť z okolia na brata.
„Začína mi byť zima.“
„Zacvič si!“
„Bojím sa pohnúť, aby som sa neprepadol dolu,“ prstom ukázal na dobrovoľného strážcu rebríka.
„Smola. Tvoja,“ Dean sa vrátil k pozorovaniu lesa.
„Dean?“
„Čo zas?“
„Mne je fakt zima.“
„V batohu máš termosku s kávou.“
„Fakt,“ potešil sa uzimený cestovateľ. Prehrabal svoj ruksak a nadšene vytiahol teplý nápoj, pod ruku sa mu priplietol sendvič, zaváhal a vytiahol aj ten. Po poriadnom dúšku bol svet hneď príjemnejší, s lepšou náladou sa pustil do jedla. Pes zacítil vôňu salámy, presunul sa ku kmeňu stromu a škárami medzi vysušenými doskami hypnotizoval jediaceho.
Sam prehltol sústo. „Dean?“
„Hm?“
„Pozerá sa na mňa.“
„No a?“
„Nechystá sa preč.“
„Uvidel žrádlo, zostane.“
Mladší si s nepríjemným pocitom obzrel sendvič a vyčítavo pozrel na brata. „Žrádlom myslíš sendvič alebo mňa?“ Odpovede sa nedočkal, chuť do jedla ho prešla, radšej zbalil zvyšky sendviča.
„Dean?“
„Čo?“
„Nemohol by si ...“ neodvážil sa dokončiť myšlienku.
„Nezastrelím ho, “ lakonicky odmietol starší.
„To myslíš vážne?“
„Je to len pes.“
„Čo budeme robiť?“ robil si starosti Sam.
„Hoď mi ten sendvič!“
Neodvážil sa namietnuť, že svoje jedlo má zabalené v batohu za chrbtom, poslušne mu hodil zamastený balíček.
„Niečo vyskúšam.“
Skôr ako sa spýtal, čo vymyslel, Dean skĺzol z plošiny na zem. Pes pod stromom vydal zvuk, pri ktorom Samovi zmrzla krv v žilách, vrhol sa k batohu a horúčkovite hľadal zbraň. Čierna beštia potrebovala len jeden skok na prekonanie vzdialenosti k Deanovi. Sam zaúpel, zrýchlil tempo a bezohľadne rozhadzoval veci okolo seba v snahe, čo najskôr sa dostať k pištoli. Pri ďalšom zvuku spod stromu zmeravel. Nemal veľké skúsenosti so psami, ale podlízavé kňučanie spoznal ihneď. Uslintaná šelma, ktorá ich nemilosrdne naháňala niekoľko kilometrov, oddane lízala Deanovu ruku.
„Prebehol si sa, chudák Rocky, si unavený,“ poškrabkal ho za ušami ako starého známeho.
„Ty toho psa POZNÁŠ?!“ zjačal vystresovaný Sam.
„Trochu,“ priznal bez hanby Dean. „občas sa rozprávame cez plot.“ Hrdelné zavrčanie a trepot na plošine prinútil jeho aj psa zdvihnúť hlavu.
„ Sammy, čo tam robíš?“ spýtal sa mladšieho brata pre istotu.
„Vyťahujem pištoľ!“
„Hádam nechceš zastreliť starého Rockyho?“ zhrozil sa Dean.
„Jeho nie! Teba!“
„Sammy, neblázni,“ zatiahol starší zmierlivo.
„Sammy neblázni?! Sammy neblázni?!!“ zjačal nanajvýš rozzúrený Sam, jačal by aj ďalej ale zradil ho hlas. „Keď si skočil dolu, skoro som zomrel, ty kretén,“ pokračoval tichšie.
„Rocky je neškodný.“
„Nevyzerá tak!“ odsekol stále nahnevaný mladší súrodenec. „Tá beštia sa za nami hnala ako zmyslov zbavená.“
„Preháňaš, chcel sa len hrať,“ bránil psa Dean. „Môžeš zliezť. Rocky ti nič neurobí.“
„Neverím ti! Prečo sme teda pred ním utekali? “
„Nemusel si.“
„Nemuse...!!!“ mutujúce hlasivky jednoducho nezniesli taký nápor, znovu mu zlyhal hlas. „Veď si kričal bež!“
„A čo som mal povedať? Máme krásne ráno, Rocky?“
„Takže to bol zase jeden z tvojich debilných žartov?“
„Nie. Otcov zoznam,“ vytiahol z vrecka zápisník a zamával ním, „beh so záťažou, dve míle. Využil som príležitosť.“
„Príležitosť?! Skoro som vypľul dušu! Myslel som, že nás ten pes zabije!“
„Strach má veľké oči!“
„Ty ...,“ nenapadlo ho nič originálne a zvyčajné nadávky sa mu zdali málo výstižné.
Dean vytiahol guličkové pero. „Musím zapísať čas. Brácho, tento rekord len tak ľahko neprekonáš.“
„Zabijem ťa,“ s hlbokým presvedčením zasipel Sam. „Neviem ako a neviem kedy, ale zabijem ťa! Udusím ťa vankúšom, nasypem ti do kávy jed alebo ti pustím do kúpelne hada!“
„Keď ti to urobí dobre,“ rezignovala budúca obeť. „Zlez už.“
„Zostanem tu!“
„Ako myslíš. Hoď mi môj batoh!“
Sam vyskočil, rozhodnutý odkopnúť bratov ruksak minimálne na západné pobrežie, v poslednom momente mu to pud sebazáchovy nedovolil. Len ho zdvihol a z celej sily hodil do brata. To, že ho Dean ledva zachytil, mu poskytlo slabé zadosťučinenie. To, že si ho brat viac nevšímal, sa mu páčilo už menej. Starší Winchester si vybalil vlastný sendvič, poctivo sa rozdelil so psom a popri jedení striedavo pozeral do mapy a po okolí. Rocky zhltol svoju porciu naraz a závistlivo sledoval každý Deanov hlt, keď mu došlo, že viac nedostane, smutne zložil hlavu na predné nohy. Nádej sa mu vrátila do očí, až keď ho Dean oslovil.
„Koniec siesty, Rocky. Bež domov! Počuješ, maž domov.“
Záujem o svoju psiu osobu sa pokúsil oceniť oddaným pohľadom, viac aktivity sa nesnažil vyvinúť.
„Bež domov! Pán ťa čaká s plnou misou žrádla,“ nevzdával sa Dean.
„Nechce sa mu domov,“ uškľabil sa zvrchu Sam.
„Hm,“ pripustil Dean, „nechce. Ale ak toto lenivé psisko nevyčuchá cestou domov, tak si dnes splníme aj bobríka orientácie v neznámom teréne, pretože ja nemám šajnu kde sme.“
„Žartuješ?“ spýtal sa bez veľkej nádeje obyvateľ zvyšku stromového domčeka.
„Rád by som,“ zložil mapu do vrecka. „Zlez, ideme ďalej.“
„Kam?“
„Ešte neviem, poobzeráme sa po okolí.“
„Tak to môžem zostať aj tu,“ držal sa bezpečného úkrytu Sam.
„Ako chceš,“ Dean si hodil batoh na plece. „Poď, Rocky. Necháme ho tu napospas veveričkám a vlkom.“ Pes sa neochotne postavil a nasledoval chlapca, skôr z nedostatku inej činnosti ako z presvedčenia. Odchádzali spoločne, voľným krokom, bez obzretia. Opustený na strome pri zmienke o vlkoch zneistel. Vietor v bezlistých korunách bol zrazu zlovestnejší, zvuky lesa výhražnejšie a pohľad na odchádzajúcich ho demoralizoval úplne. Zhrabol ruksak a spustil sa na zem.
„Počkajte na mňa!“
Neobzreli sa, ale zastali, čakali na neho.
„Tie vlky? Nemyslel si to vážne, však nie?“
„V lesoch predsa žijú vlky. Prečo by práve v tomto nemali?“
„Vymyslel si si ich! A ja som ti zase naletel!“

Bolo to proste tak, Deanove akcie mali zvyčajne vzrušujúci priebeh a nečakaný koniec. Po dvoch hodinách pochodu do kopca a z kopca natrafili na malú farmu. Majiteľ sa nad nimi zľutoval, nakŕmil ich a ukázal im cestu do mesta. Posledný kilometer sa Sam a Rocky vliekli vedľa seba, pár metrov za Deanom a svorne upierali nenávistno-vyčerpané pohľady na jeho chrbát. Pes sa od nich vďačne oddelil pri svojej bráne, počkal kým mu otvorili a teatrálne sa zvalil na začiatku príjazdovej cesty vedúcej k domu. Pred svoj prechodný domov dorazili v momente, keď sa rozsvietili pouličné svetlá.
„Celkom sme to stihli,“ pochválil ich výkon Dean.
„Hej, vynikajúci výlet,“ pridal sa Sam. „Som premrznutý, špinavý, mokrý, hladný a uťahaný. A na pravej päte mám pľuzgier veľký ako Idaho.“
„Na budúci týždeň by sme si to mohli zopakovať,“ nestrácal nadšenie jeho brat.
„Len ak mi urobíš láskavosť,“ zavrčal junior.
„Akú?“
„Zabi ma už v posteli!“

- - - - - –

aceras1: Tak to je úžasná část Vážně! Fakt jsem se královsky pobavila Dean je fakt číslo! Se divím, že ho Sam nezastřelil Takové naschvály! Ale ještě, že tam byli jen ti dva. S Johnem by to asi taková legrace nebyla. Už se těším na další část a za tuto část moc děkuji

aceras1: OMG!!! každá tvoje další část je lepší a lepší, teda jestli to je ještě vůbec možné, je to prostě DOKONALÉ! doslova u toho řvu smíchy, až už mně, jako Sammymu, přeskakujou hlasivky tisíííceréééééééé díky!!!!

nemůžu se dočkat pokračování

bohdy - ďakujem . Zhodneme sa v názore, že Dean je fakt číslo. Myslím, že by bol schopný Samovi vyviesť aj horšie veci.

astík - ďakujem . Tak toto mi ešte nikto nepovedal! Normálne sa bojím pokračovať . Čo ak budeš z pokračovania sklamaná?

aceras1: neboj! nebudu!!! psát vtipně je velmi těžké, takže chápu, že je toho někdy víc a někdy míň, ale jak píšeš doposavad, tak je to, jak už jsem ti "řekla" DOKONALÉ!!! a za tím si stojím!! vypadá to, že máš sourozence a rok 97 pochází ze zážitků s ním, v kombinaci se snklukama , nebo tvá fantazie je v této oblasti neomezená , zkrátka: píšeš suprově, takže ti ještě jednou moc a moc děkuju