Zastávka v Buffoon Lake

aceras1: To byla opravdu povedená část. Dean je pěkný rošťák. Ale protože věděl, že Sammymu přitom o život nešlo, tak se docela bavil. Vím, že by to nikdy nenechal dojít až do krajnosti. Díky moc za pokráčko a těším se na další.

astík - ďakujem za komplimenty . Bratia nemajú, ani nikdy nemali, zvlášť veselý život, aj keď sa snažia (resp. Dean sa snaží) užiť každú príjemnú chviľku. Písať o takýchto chvíľkach nie je ťažké. Ale idylka nevydrží dlho , ani v tejto poviedke nie. . Takže, neviem, či sa ti aj pokračovanie bude páčiť.

janča - ďakujem . Samozrejme, Dean je vo vzťahu k mladšiemu bratovi veľmi ochranársky . Takže usúdil, že pri ich spôsobe života trochu tréningu nezaškodí ani puberťákovi. A pretože všetci vieme ako sa vyššie menovaní stavajú k priamym príkazom ...,


just-me - ďakujem .
Tiež sa mi ráta, že si takto nadviazala na nenápadnú hlášku v jednej zo svojich minulých poviedok (myslím, že to bolo V prospech rodiny) a ako pekne to zatiaľ vyzerá.
Naozaj si ma prekvapila, že si si to všimla. Teda, klobúk dolu .
Teší ma, že sa bavíš. Dean má v sebe klaunovskú žilku, aj keď nemá veľa príležitostí ju naplno využiť a ako každý mladší súrodenec, Sam je ten posledný, ktorý je ochotný ju oceniť .
alebo na Victorovi a jeho snahe vyňuchať na Deana nejakú špinu (tu sa priznám, že ma napadli dve verzie, ako môže dopadnúť agentská návšteva v Buffoon Lake, ale nechám sa prekvapiť, či som sa trafila aspoň orientačne).
Dúfam, že potom dáš vedieť, či sa koniec zhodoval s tvojou predstavou alebo nie .

„Takže čo?“ Calvin bezradne prekladal tých pár dokladov a výpovedí, ktoré sa im podarilo získať. „Končíme?“
„Najskôr sa chcem porozprávať s majiteľkou penziónu,“ odmietol návrh Victor.
„Topiaci sa slamky chytá,“ podpichol ho priateľ.
„Hej, nechcem predstúpiť pred námestníka riaditeľa a nemať nič v rukách.“
„S tým môžem len súhlasiť. Ale, bol by to zázrak, keby sme konečne stretli osobu, ktorá niečo vie.“
Pani Brolinová ich prijala vo svojej kancelárii, energická, moderne oblečená a veľmi sympatická, vôbec nevyzerala na sedemdesiatpäť rokov. Po vzájomnom predstavení, agenti hneď prešli k veci.
„Poznáte niekoho na tejto fotografii?“
„Áno, to je Prissy, Dean a Marin.“
Obaja agenti prekvapene zažmurkali. „Ten chlapec, Dean Eastman? Ste si istá?“
„Dosť istá, býval u mňa aj s bratom pár týždňov, ale to je už dávno. Desať rokov, najmenej.“
„Takže ste ho poznala?“
„Áno. Mám pamäť na tváre,“ zopakovala netrpezlivo.
„O tom nepochybujem,“ začal Victor zdvorilo, „ ale, ako ste sama povedala, je to už desať rokov.“
Chvíľu mlčala, potom im odmerane vysvetlila. „V tom čase som mala ... ťažké obdobie. Zomrel môj manžel a bola som prinútená na istý čas zavrieť penzión. Tí chlapci boli moji prví hostia, keď som znova otvorila.“
„Rozumiem,“ prikývol agent. „Takže jedného dňa prišli a prihlásili sa.“
„Nie. Stretli sme sa v Chipových lahôdkach. To je malý podnik na konci ...“
„Vieme,“ skočil jej do reči Victor dychtivo. „Ten podnik nás nezaujíma. Čo nám môžete povedať o tom chlapcovi?“
„On tam pracoval a ja som tam chodila na kávu, potreboval ubytovanie pre seba a brata a ja mám penzión. Uzavreli sme obchod.“
„Pravé mená tých detí, ktoré ste ubytovala, sú Sam a Dean Winchestrovci. Sú hľadaní kvôli spáchaniu viacerých závažných trestných činov,“ pochmúrne vyhlásil agent Reidy, pozorne sledujúc jej reakciu. „Nevyzeráte prekvapene.“
„Prečo by som mala?“ nedala sa vyviesť z rovnováhy. „Nezaujíma ma to. Tie deti tu bývali pred desiatimi rokmi a odvtedy som ich nevidela.“
Jej vecnosť dokonale zaskočila oboch agentov, prvý sa spamätal Victor.
„Čo nám môžete povedať o vašom prvom stretnutí?“
„Nie veľa, keď som sa zastavila u Chipa na šálku kávy, spýtal sa, či mám voľnú izbu. Mala som, nasťahovali sa.“

- - - - - - - - -

1997

„Ešte kávu, pani Brolinová?“
„Ďakujem, áno,“ nastavila šálku. „Si pozorný, Dean. Voláš sa tak, však?“
„Áno, pani Brolinová.“
„Nie si odtiaľto?“
„Nie.“
„Odkiaľ vieš ako sa volám?“
„Prissy vás pozná.“
„Mhm, čo ti ešte povedala?“
„Že od smrti manžela sa cítite veľmi osamelá,“ odvetil s taktom príznačným pre neho a niekoľko namosúrených nosorožcov, „a nerada zostávate večer sama doma.“ To, že si pritom Prissy veľmi významne poklepala na čelo, si predsa len radšej nechal pre seba.
„Bystré dievča,“ položila šálku. „Zdržiavam ťa.“
„Ani nie, skoro nikto tu nie je.“
„Nie, ako vždy som váš posledný zákazník a je skoro desať. O desiatej zatvárate, však?“
„Áno.“
„Mala by som už ísť,“ povedala ticho, skôr sama pre seba. Napriek tomu zostala sedieť. „Nechce sa mi ísť domov.“
„Mhm,“ súhlasil Dean, „to sa z času na čas stane každému.“
„Nie, to nie je .... Nechápeš to,“ zrazu sa jej roztriasli pery, zakryla si ich rukou.
„Z domova, z ktorého odíde blízky, zostanú len štyri steny a prázdnota. Hej, to poznám.“
Trpký tón ju prinútil zdvihnúť pohľad. Pozerala do tváre osemnásťročného chlapca s očami dospelého muža, mal v nich porozumenie a súcit. Možno práve preto sa v nej roztrhla hrádza a všetko, čo v sebe dusila od manželovho pohrebu, sa chcelo dostať von.
„S Herbom, to je ... bol môj manžel, sme sa mali pekné manželstvo, štyridsať dva rokov,“ slová sa z nej hrnuli, ako by mali svoju vlastnú vôľu. „Veľa sme toho spolu prežili. A nemysli si, nebolo to vždy iba to dobré. Keď si spomeniem ...,“ oči sa jej naplnili slzami.
„Spomínajte,“ prisadol si k nej, kanvicu s kávou položil na stôl.
„Už od začiatku sme mali sen, chceli sme si otvoriť penzión. Nič veľkého, pár izieb, ale na úrovni. S atmosférou. K tomu reštauráciu, domáca kuchyňa, ale aj špeciality. Jednoducho miesto, kde sa dá najesť, zabaviť aj prespať. Také podniky majú budúcnosť, vravieval Herb. Nebudeme odkázaní na turistov, miestni nás podržia.“
„Pekné.“
„Hej, pekný sen. Vieš, začínali sme z ničoho, ale spolu. Vždy sme do všetkého išli spolu. Aj keď Herb dostal ten bláznivý nápad, jazdiť s ťahačom po ľade na Aljaške. Panebože,“ usmiala sa, stratená v spomienke, „už na prvej jazde prechladol. Tri mesiace v kuse kašľal a smrkal, z nosa mu tieklo ako z vodovodu. Smiala som sa mu, že v tej zime bude mať na nose cencúľ. A on sa smial so mnou. Vozil všetko možné a ja som zatiaľ pracovala v sklade. Bola tam strašná zima, ale nevadilo nám to, šetrili sme na náš penzión.“
„Podarilo sa vám to.“
„Hej, pred sedemnástimi rokmi sme sa sem vrátili a kúpili sme starý Cooperovský dom. Herbovi sa vždy páčil. Prerobili sme ho a .... Splnili sme si sen. Bolo to dobrých sedemnásť rokov, vždy sme mali plno. Mali sme rezervácie na mesiac dopredu. Veril by si tomu? V takomto hniezde? Každý, kto u nás prespal sa chcel vrátiť. Rodiny s deťmi aj mladomanželia. Morgenovci boli u nás každý rok, najskôr na svadobnej ceste a potom každé prázdniny, už majú tri deti a v lete chceli znova prísť.“
„To je nádherné.“
„Nie, nie je. Bolí ma, že musím všetkých sklamať, ale .... Nemôžem viesť náš penzión bez Herba.“
„Prečo by ste nemohla? Ak potrebujete pomoc, niekoho si najmite,“ pokúsil sa poradiť Dean.
„Nerozumieš tomu, náš dom ... už nie tým, čo býval, kým Herb žil. Niečo sa zmenilo, už tam nie som doma.“
„To mi je ľúto.“
„Nechajme to,“ postavila sa. „Nech mi to Chip pripíše na účet. Zajtra sa zastavím.“
Zastavila sa, každý deň, sadla si k oknu, celý večer popíjala kávu, nenápadne sledovala ostatných zákazníkov, odchádzala zásadne posledná a bola vďačná za každé milé slovo.
„Ešte kávu, pani Brolinová?“
„Ďakujem, áno. Dnes sa vám vydarila, Dean.“
„Ďakujeme, to bude asi preto, že dnes ju nevaril šéf.“
„Áno, myslím, že na chuti poznávam ženskú ruku,“ usmiala sa.
„Nemýlite sa,“ urobil reklamu kolegyni brigádničke. Ďalší rozhovor prekazilo zvonenie telefónu. Vytiahol mobil a pozrel na číslo. „Prepáčte to musím vziať.“ Odvrátil sa od zákazníčky. „Čo je, Sammy?“
„Dean, nefunguje radiátor a je tu strašná zima. Čo mám robiť?“
„Prečo nefunguje radiátor? Niečo si pobabral?“
„Nie!“ bratovo rozhorčenie bolo tak veľké, že musel slúchadlo odtiahnuť od ucha. „Bol som sa sťažovať u recepčného. Vraj tečie kotol a prídu ho opraviť až ráno. Dean, je tu fakt strašná zima.“
„Dobre, brácho. Navleč na seba všetky teplé veci, ktoré nájdeš, zober si aj moju deku a zaľahni.“
„Tvoju deku?“
„Hej!“
„Ale ...“
„Žiadne obavy, zoženiem si inú. Zamkol si?“
„Hej!“
„Tak zalez do postele. Nečakaj na mňa.“
„Nejaký problém?“ zaujímala sa prekvapivo pani Brolinová.
„V moteli sa pokazilo kúrenie, brat volal, že máme v izbe zimu.
„Mrzuté,“ obrátila v prstoch šálku. „Tú ruinu už mali dávno zavrieť, vlani tam mali karanténu, kvôli žltačke.“
„Och, to nemyslíte vážne?“ zhrozil sa zákazník motela.
„Úplne, Herb to tam volal Pasca na nevedomých a mal pravdu. Nevybrali ste si dobré miesto.“
„To mi hovorte. Sam je už teraz prechladnutý a noc v studenej izbe mu neurobí dobre. Vy nemáte voľnú izbu?“
„Nie,“ odvetila prudko, príliš prudko. „My ... Ja mám zavreté! Nemôžem vás ubytovať. To je vylúčené!“
„Len som sa spýtal,“ dal sa Dean na ústup. „Prepáčte.“
„Ja vás nemôžem ubytovať,“ zopakovala, bledá ako stena.

Tesne pred záverečnou ho zastavila. „Chcem sa ospravedlniť, nemala som na teba kričať,“ ešte stále bola nesvoja.
„Nič sa nestalo,“ snažil sa situáciu zahrať do autu.
„Možno si myslíš, že mi šibe, tak ako všetci,“ smutne sa usmiala. Dean naprázdno prehltol, rozmýšľajúc, či to na ňom tak vidno.
„Ale príčina, prečo som zavrela penzión, je čisto technická. V celej budove je pokazená klimatizácia.“
„To sa dá opraviť,“ snažil sa ju nepresvedčivo potešiť.
„Systém prezreli dve firmy, nezávisle na sebe a nenašli žiadnu poruchu. Ale nie je v poriadku ... stále máme závany studeného vzduchu na chodbách, ľudia sa sťažovali. Najmä keď sa pridal problém s elektrikou, vypadávajú zásuvky, blikajú svetlá. Ale najhoršie boli sťažnosti na šramot v stenách. Nikdy sme nemali v penzióne potkany! “
Dean zbystril pozornosť. „Možno nie je na vine technika,“ začal opatrne.
„Nie? Neviem si predstaviť inú možnosť,“ nervózne žmolila v rukách kašmírovú šatku a uhla očami.
„Sú veci, ktoré dokážu zmraziť vzduch a rušiť svetlo už len svojou prítomnosťou. Veci, o ktorých sa bežne nehovorí.“
„UFO? Alebo niečo... nadprirodzené?“ zasmiala sa silene. „Duch v Buffoon Lake? Vylúčené!“ snažila sa dať najavo istotu, ktorú necítila. Neoklamala ho, pozeral na ňu bez zmeny výrazu. Mimovoľne ju napadlo, koľko takýchto rozhovorov už zažil. „To nemyslíš vážne! Duch? Čo by tu robil?“
„To, čo duchovia najčastejšie robia, škodil.“
„Škodil?“
„Keď človek po smrti nenájde svoj pokoj, tak ho to nenaladí najlepšie. Rozzúrený duch nie je práve Matka Tereza. “
„Ale ... Prečo práve náš penzión? Ja neviem ...,“ zarazene sa odmlčala a pritisla si ruku na ústa.
„Myslím, že viete,“ neušla mu jej reakcia. „A myslím si, že viete aj to, kto vám chce škodiť.“
„Možno,“ tvár jej zrazu stvrdla, „ale to nie je tvoja starosť.“ Obliekla si kabát. „Našťastie, viac ani moja.“
„Prosím?“
„Predávam penzión.“
„No, je to určité východisko. Pre vás.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Predajom domu problém nevyriešite, len ho presuniete na niekoho iného.“
Uprela na neho pohŕdavo-podozrievavý pohľad. „Čo ty o tom môžeš vedieť?“
„Dosť. Môžem pomôcť, ak budete chcieť.“
Pozrela sa na neho akoby ho videla prvý krát, skúmala a hodnotila. „Nechcem. Nový majiteľ si nechá opraviť klimatizáciu. Nič iné v tom nie je. Zajtra si príde záujemca obzrieť penzión, ak ho bude chcieť, predám ho.“
„Veľa šťastia,“ zaželal jej, keď za ňou zamykal dvere.

aceras1: zase krásné pokračování, čte se to prostě samo sice jsem se nesmála, ale to přeci vůbec nevadí, opavdu děkuju a už aby byla další část
btw: hned mi bylo jasné, že ta "babka" těm kravaťákům nebude zrovna ochotná moc pomáhat jen tak dál , žádný info

aceras1: Opět úžasné pokračování!!! Ta stará paní je mi moc sympatická Tuším, že klukům za mnohé vděčí... Snad na ně nic nevyzradí. Už se nemůžu dočkat další části

aceras1 - ďalšie pekné pokračovanie na spríjemnenie otravného dňa v práci, ďakujem.

bohdy: a čo by tak na nich mohla vyzradiť, veď chalani v tej dobe nič nelegálne nerobili (okrem používania falošného mena, ale to už páni agenti vedia), Dean poctivo makal a Sam poctivo chodil do školy. A čo sa duchov týka, malo by zmysel Victorovi niečo tvrdiť? A vôbec, ty by sa sa nejakému týpkovi z FBI chválila, že si mala v obývačke poltergaista? Veď agentovi Henriksenovi to poriadne nedochádzalo do polovičky Jus in Bello, kým ho samého neposadli.

astík, bohdy, just-me - ďakujem za milé slová .
Poznámočka ku sporiadanému životu - síce neviem, ako sa kompententné úrady v USA pozerajú na hazardné hry, usporiadané súkromnými osobami, ale dosť pochybujem že Deanove výhry v pokri boli legálny príjem .

aceras1: si piš, že jsou nelegální, ale jak jinak maj chudáci získat many? by je spíš měli platit zlatem a ne je honit federálové ti by spíš měli zavírat ofic casina=mafia takže Deaneček ať vyhrává - přeju mu to musí přeci koupit Sammymu novou bundu

aceras1: iste, beriem, že hazard u maloletého nie je priam vzorom legálnosti, ale keď som dobre pochopila, o Deanových výhrach v kartách pani B. nevedela, tak to na nich ani nemohla prezradiť. Zatiaľ z toho, čo bolo povedané o nich vedela len samé legálne veci a asi teda využije aj služby lovecké, ale ako som spomínala vyšie, s tými sa asi federálom chváliť sama nebude, koniec koncov, nemyslím, že by jej k šťastiu chýbal papier z psychiatrie

just-me - s tými sa asi federálom chváliť sama nebude, koniec koncov, nemyslím, že by jej k šťastiu chýbal papier z psychiatrie - výborný nápad, to niekde využijem . Vďaka.
Mimochodom - ten rozhovor ešte neskončil .

Opět úžasná povídka, už se mooooc těším na pokráčko Dean je prostě .....skvělý

Joclynn - Ďakujem za priazeň.

„To je všetko?“ pochyboval agent.
„Čo tým myslíte?“ zdvihla obočie majiteľka penziónu.
„To ste ich ubytovala len tak?“
„Mám penzión, agent Henriksen, ak ste si nevšimli. Žijem z toho, že prenajímam izby ľuďom, ktorí majú záujem u mňa bývať.“
„Aj dve bezprizorné decká?“
„Nejakí platiaci hostia sú lepší než žiadni hostia.“
„Váš penzión nie je lacná nocľaháreň,“ podotkol Calvin.
„Ďakujem.“
„Myslím tým, akým zázrakom si dve decká, skoro bez prostriedkov, mohli dovoliť takéto ubytovanie?“
„Časť nákladov si odpracovali.“
„Ako?“
„Ten starší mi opravil klimatizáciu.“
„Prosím?“
„Klimatizácia v penzióne nefungovala spoľahlivo, Dean to dal do poriadku.“
„Ako?“
„Prepáčte, agent, ale po desiatich rokoch si už skutočne nepamätám technické detaily.“

- - - - - - - -

1997

Deanovo želanie pani Brolinovej veľmi nepomohlo, nasledujúci deň k Chipovi neprišla, ani ten ďalší. Po meste sa rozniesla fáma, že spadla zo schodov vo svojom penzióne a leží v nemocnici. Šeptom sa dodávalo, že ju niekto zhodil, pretože mala na chrbte podliatinu nápadne pripomínajúcu odtlačok ľudskej ruky. Naozaj len šeptom, pretože v deň nehody bol prázdny penzión zamknutý a bezpečnostný systém v pohotovosti. Pani Brolinovú našla až ráno jej zamestnankyňa, ktorá poznala kód a mala kľúče. Sanitka ju odviezla do nemocnice, kde si ju nechali skoro týždeň. Po prepustení sa objavila u Chipa. Počkala, kým nával hostí trochu opadne a posunkom si zavolala Deana k sebe.
„Rozmyslela som si to,“ začala bez obalu. „V nemocnici som mala dosť času na rozmýšľanie. Nemôžem dopustiť, aby ... aby sa niekto zranil.“
„Teší ma, že už sa cítite lepšie, ale neviem o čom hovoríte. Kávu?“ nechytal sa Dean.
„Povedal si, že môžeš pomôcť ak budem chcieť,“ nedala sa odbiť. „Chcem! Môžeš mi pomôcť? Nepoznám nikoho iného, kto by mohol ... na koho by som sa mohla obrátiť.“
„Toto nie je vhodné miesto na takýto rozhovor,“ stíšil hlas a pohybom hlavy ukázal na pár tvárí, ktoré ich rozhovor vyrušil.
„Máš pravdu,“ spamätala sa. „Kde a kedy?“
„O chvíľku musím vyniesť smeti,“ odvetil konverzačným tónom. „Môžem vám predtým niečo doniesť?“
„Nie, ďakujem. Musím ísť, mám schôdzku.“
„Do videnia a príďte zas,“ rozlúčil sa ako sa patrí na správneho pingla.

Stála neďaleko zadného vchodu, počkala, kým plastovým vrecom s odpadkami zaplní posledné voľné centimetre v kontajneri, potom už nestrácala čas.
„Môžeš mi pomôcť?“
„To záleží od vás.“
„Odo mňa?“ zamračil sa. „Čo potrebuješ?“
„Informácie.“
„Informácie?“ zarazila sa, akoby čakala inú požiadavku.
„Vy viete čo, alebo skôr kto, je váš problém.“
Váhavo prikývla, chvíľku rozmýšľala s rukou pritisnutou na ústa. „Vieš,“ ozvala sa prudko, „ nie som špiritistka a neverím na duchov, víly a strašidlá,“ uprene pozorovala svoje rukavičky, preto si nevšimla Deanov trpký úškľabok. „Ale verím svojim očiam,“ v rozpakoch sa odmlčala.
„Čo ste videli?“
„Ducha,“ zašepkala nesmelo, čakajúc, že ju vysmeje. „Videla som ducha,“ pokračovala istejšie, keď sa smiech nedostavil. „Ženu.“
„Porozprávajte mi o tom,“ pošúchal si ramená, tenká rovnošata pomocníka nebola určená na dlhé rozhovory v mrazivých uličkách. „Podrobne, zídu sa mi všetky detaily, na ktoré si spomeniete.“
„Vrátila som sa domov, bolo už neskoro, chcela som ísť spať. Máme, mali sme,“ opravila sa smutne, „s Herbom byt na poschodí. Vyšla som po schodoch a tam stála žena. Strašne som sa zľakla, bola som si istá, že v dome okrem mňa nikto nie je. Chcela som sa spýtať, kto je a čo chce, ale ... Bola zvláštna, sálal z nej zvláštny chlad, ako z otvoreného hrobu. Vieš čo myslím?“
Prikývol. „Pokračujte.“
„Otočila som sa, chcela som ujsť alebo aspoň zavolať pomoc, ale bola veľmi rýchla, veľmi. Pocítila som úder do chrbta, spadla som a potom ... už iba tma.“
„Ako vyzerala?“
„Vysoká, vlasy stiahnuté do uzla, jednoduché tmavé šaty, lady dĺžka. Pod kolená,“ dodala pri pohľade na jeho nechápavú grimasu. „Tmavé oči, klasický nos, staršia, neprirodzene bledá.“
„Spoznali ste ju?“
„Áno, myslím, že áno.“
„Kto to bol?“
„Herbova matka.“
„Ste si istá?“ naliehal rýchlo belasejúci lovec.
„Nie, nie som si celkom istá. Videla som ju iba na okamih.“
„Mala vaša svokra nejaký dôvod vás nenávidieť?“
„Ona si myslela, že áno.“
„Prečo?“
„Stretla som sa s ňou iba raz, keď ma Herb prišiel predstaviť ako svoju nevestu. Povedala mi také veci ... Podľa nej som nebola pre jej syna dosť dobrá a zničila som mu život. Až do svojej smrti svoj názor nezmenila.“
„Rozumiem, možný motív.“
„Mohla to byť ona, ale ... naozaj som si nie istá.“
„Preverím dom. Kým niečo podniknem, musím mať istotu, že máme toho správneho ducha.“
Prikývla, zamyslene si napravila rukavičku. „Odkiaľ vieš o týchto veciach? O duchoch?“ spýtala sa s pohľadom upretým na svoje ruky.
„Môj otec je niečo ako špecialista v tomto odbore. Často pracujeme spolu.“
„Ach,“ podarilo sa mu prekvapiť ju. „Ty si už ... zaháňal ducha?“
„Áno, niekoľko krát. A áno, kým sa spýtate,“ predbehol jej otázku, „už som to robil aj sám.“
„Ako ...,“ nevedela na čo sa má vlastne spýtať, tak len dosť bezradne zopakovala. „Ako?“
„To nechcete vedieť,“ pokúsil sa o úsmev aj keď mal pocit, že mu zmrznutá tvár popraská ako cukrová poleva. Radšej rýchlo pokračoval. „Do penziónu sa vrátiť nemôžete, aspoň zatiaľ. Máte kam ísť?“
„Pôjdem k Alison, k priateľke, pozvala ma na pár dní k sebe.“
„Fajn, potrebujem trochu času na výskum.“
„Ak budeš ešte niečo potrebovať ..., “ usmiala sa a tesnejšie sa zabalila do svojho kožúška.
„Ja viem,“ zadrkotal zubami, „ozvem sa.“
„Ďakujem,“ poklepala ho po ramene, „radšej už choď dnu, lebo prechladneš.“
Veľmi rád ju poslúchol.

Okolo nedbanlivo zatiahnutých závesov na okne motelovej izby presvitalo svetlo ako varovanie, že dočasný obyvateľ nespí. Nebolo červené, takže druhý dočasný obyvateľ netušil, že otvorením dverí rozpúta tornádo miestneho významu.
„To chcem naozaj až tak veľa?!“ zjačal Sam namiesto pozdravu.
„Čože?“ Dean zostal prekvapene stáť vo dverách, pochybujúc, že vstúpil do správnej izby.
„Pýtam sa, či naozaj chcem až tak veľa,“ zopakoval tichšie mladší Winchester. „Zatvor dvere, ťahá.“
Mechanicky dokončil pohyb, zavrel za sebou, vložil si kľúče od auta do vrecka a vyzliekol bundu. Sam sledoval každý jeho pohyb nevraživým pohľadom, ticho hustlo každou sekundou.
„Môžeš mi vysvetliť čo ti sadlo na nos?“ otočil sa k nemu Dean a hodil bundu na stoličku.
„Toto,“ Sam zhrabol z bratovej postele hrsť papierov. „Nechcel som viac ako pár dní normálneho života, bez monštier, bez lovu, bez ...,“ pod návalom emócií sa mu zlomil hlas. „Sme až po uši v sračkách, bez prachov, bez otca, nechal si školu. Ale tebe to nestačí! Ty si musel vysnoriť príšeru aj v tejto riti sveta!“
„Sam, mierni sa!“
„Nebudem sa mierniť! Najskôr som si myslel, že si dostal rozum a chceš sa vrátiť do školy. Potom som sa pozrel poriadne. Cooperovský dom! Dejiny Buffoon Lake! Ty robíš výskum!“
„No a?“
„Dean, do čerta, to naozaj nemôže žiť ani chvíľu normálne? Jednoducho práca, škola, kamaráti, večer telka, v sobotu pukance a kino? Ale nie, my nie,“ nahnevane hodil papiere na stôl, rozleteli sa, niekoľko skončilo na dlážke. „Namiesto toho budeme loviť.“
„Nie.“
„Nie? Chceš mi nahovoriť, že tento chaos je teoretické cvičenie? Ďalší otcov chorý výmysel?“
„Nie, ale my loviť nebudeme,“ Dean začal zbierať rozlietané podklady.
Bratove zvýraznené my, vzbudilo Samovu pozornosť. „Ako to myslíš?“
„Ja lovím,“ odvetil s dôrazom na osobnom zámene.
„Ty si sa úplne zbláznil!“ začal Sam zvyšovať otáčky tak, že sa rozkašlal.
„Brzdi, brácho.“
„Tebe nestačí, že otec sa kvôli lovu odpratal a kašle na nás!“
„To by už stačilo!“
„Nie, ty nemáš dosť vlastných problémov! Ty musíš loviť! Prečo? Aby ťa otec pochválil, keď sa vráti? Ak sa vôbec vráti, ak sa na nás jednoducho definitívne nevykašlal.“
„Sam, sklapni!“ okríkol ho Dean. „Stačí!“ varovne zdvihol ruku, keď videl, že mladší brat ešte nevystrieľal všetku muníciu. „Proste drž hubu, už si toho natáral dosť!“
Zahriaknutý sa urazene posadil na svoju posteľ, ešte neoznámil svetu všetku krivdu, ktorá bola na ňom páchaná, ale neodvážil sa neposlúchnuť.
„Nechceš loviť? Nemusíš. Stačilo, keby si mi to normálne povedal.“
„Skutočne? Tebe by to stačilo? Tak dobre! Nechcem loviť a nechcem aby si lovil ty!“
„Sam, zabúdaš na jednu maličkosť.“
„Akú?“
„Ja si od teba nemusím pýtať povolenie. Dotiahnem tento prípad do konca a neboj sa, od teba nechcem nič.“
„Myslíš to vážne?“
„Smrteľne. Nemusíš pohnúť ani prstom. Užívaj si, kým môžeš a hlavne, už žiadne hysterické výstupy!“
„Ja ... asi som to trochu prehnal,“ priznal menší neisto.
„Trochu?“ ironicky zatiahol starší.
„Trochu dosť. To s otcom ... Nemyslel som to tak. Prepáč,“ vytlačil zo seba s pohľadom upretým na špičky svojich ponožiek.
„OK, brácho. Dnes sme mali dlhý deň. Radšej zalez do pelechu,“ zarovnal hromádku svojich podkladov na nočný stolík, vedľa svojej postele.
„Dean, ja už nie som decko,“ Sam sa tváril vážne a snažil sa mu pozerať do tváre.
„Úžasná novinka. Keď si hore, opakuješ mi to každú hodinu dvakrát.“
„Nechaj ma dokončiť,“ ohradil sa. „Ja už nie som decko, nestačí mi povedať buď ticho a nestaraj sa.“
„Čo ťa žerie?“ preladil na vážnejšiu nôtu aj starší.
„Prečo chceš loviť? Rozkázal ti to otec?“
„Otec s tým nič nemá.“
„Tak prečo?“
„Pretože tu nie je nikto iný, kto by to urobil.“
„Ale ...“
„Nie je žiadne ale.“
„Je! Je tu naše ale. Posledné týždne neboli ľahké. Nechal si školu a začal si makať, bývame v tejto búde a vôbec. Ale je to fajn, svojím spôsobom. Mám dokonca kamoša. Je to najnormálnejší život, aký sme mali za posledných päť rokov. Prečo riskuješ, že o to prídeme?“
„Pretože ak toho ducha nedostanem, tak niekomu ublíži.“
Sam pokrútil hlavou. „To nie je všetko.“
„Nie,“ potvrdil Dean. „Sammy, ty chceš školu, futbal, kamošov, pukance a domček na predmestí. Pre mňa je normálne toto,“ položil ruku na hŕbku papiera. „Nie miešať koktaily a predávať pomfritky. Ty vieš, že tam vonku sú príšery, ktoré poľujú na ľudí. Kto ich zastaví, ak sa budeme všetci napchávať pukancami pred telkou?“
„Dean, ja ...,“
„Sammy, je jedenásť preč. Som uťahaný, ty musíš zajtra do školy. Debatu o zmysle života necháme na inokedy.“
„Ako chceš,“ s pocitom prehry zaliezol pod prikrývku. Z teplého bezpečia postele počul Deanov zvyčajný večerný rituál, sprcha, kontrola dverí a okna, známe zavŕzganie matraca, šuchot prikrývok a jeho pravidelný dych, keď zaspal. Sám dlho hľadel do noci a rozmýšľal, nad otcom, ktorý povýšil lov na svoj spôsob života a na nič iné nemal čas. Vystopovať, identifikovať, zničiť, pobaliť, zmiznúť. Medzi tým pár hodín premrhať na svoje deti, rozdeliť úlohy, skontrolovať, skritizovať. Rozmýšľal nad príjemným večerom u kamaráta. Naozaj chce tak veľa? Celý rok na jednom mieste, v jednej škole, v jednom dome! Normálnu rodinu, normálny život! Nad bratom, ktorý sa mu každým dňom čoraz viac vzďaľoval. Práca v bistre, dievčatá, večerné potulky, všetko malo prednosť pred Samom. Stále menej času na mladšieho brata. A teraz si zmyslel loviť. Sebec jeden! Vôbec ho nenapadlo, čo bude so Samom, ak niečo nevyjde. Sam je nadbytočné piate koleso, bicykel pre rybu, okuliare pre slepého. Nahnevane sa prehodil na druhý bok. Spánok neprišiel, len ozveny hádok s bratom. V jednej zo spomienok našiel riešenie, Dean mu mimovoľne dal návod. Keď bude mať osemnásť, bude môcť robiť svoje vlastné rozhodnutia a do čerta s takouto rodinou. Táto myšlienka ho konečne uspala.

Ráno sa rozbehlo svojim vlastným tempom, nacvičené striedanie v kúpeľni a pri kávovare bolo tiché. Ležal medzi nimi tieň včerajšej hádky. Sam si musel dvakrát prečistiť hrdlo, kým sa odvážil ozvať.
„Decká v škole hovorili, že v penzióne na Franklinovej straší,“ snažil sa o nedbanlivý tón, o nič nejde, je to len obyčajná školská klebietka. Z Deanovej stany stola sa neozvala žiadna reakcia.
„Vraj sa tam zapaľovali a zhasínali svetlá aj keď v dome nikto nebol,“ pokračoval uprene pozorujúc hladinu kávy vo svojej šálke. „A Milov dedko videl v okne stáť ženu v čiernom. Milo síce povedal, že jeho dedko nemal okuliare a nebol celkom triezvy, ale vraj prisahá, že ju tam videl a že ju spoznal,“ dokončil rýchlo. Jedinou reakciou na jeho diskusný príspevok bolo stonanie starého kávovaru. Riskoval rýchly pohľad na Deana, hľadel do nejakého papiera a tváril sa ako mladší brat sfingy, len ho vytesať do kameňa. Sam sa odhodlal na priamy útok.
„To je ten duch po ktorom ideš?“
„Prečo ťa to zaujíma?“ Dean sa nielen tváril neprístupne.
„No, len tak,“ obsah šálky si opäť vyžadoval všetku Samovu pozornosť. „Ja len, že decká hovorili, vraj tam straší matka starého Herba. Vraj bola bláznivá, vydedila svojho jediného syna. Predala dom, všetky peniaze minula na túlavých psov a zomrela v starobinci.“ Odmlčal sa, aby dal bratovi šancu reagovať. Nevyužil ju.
„Keď už chce strašiť, prečo nestraší vo svojom dome?“ Sam pokračoval v monológu, akoby rozoberanie duševného stavu duchov patrilo k raňajkám rovnako ako káva. „Vieš, že teraz je tam módny salón?“
Dean na nadhodenú návnadu nezabral.
„Každá žena má rada pekné šaty, tak prečo máta v penzióne? Má viac miesta alebo lepší prievan? A vôbec, ako sa tam dostala? Duchovia sa predsa zjavujú na miestach ku ktorým ich niečo viaže. No hej, patril jej synovi, ale ona vraj ani neprešla po ulici, kde býval,“ posúval ďalej miestne klebietky. Mal v zásobe niekoľko ďalších historiek, nemal však poslucháča, Dean bol prítomný len telesne. Sam sa potuteľne uškrnul, hlasno klepol šálkou o stôl. „A vieš, že nosila dlhé spodky?“ Manéver zabral.
„Spodky? Čo za spodky?“ starší bol úplne mimo obraz.
„Dlhé, vlnené,“ mladší nevinne pokrčil plecom. „Pod sukňou.“
„Idiot.“
„Debil! To je vďaka za to, že ťa zásobujem informáciami?“
Dean nechápavo zdvihol obočie. „Včera si o lovení nechcel ani počuť a dnes ráno mi robíš prehľad miestnych klebiet? Zmenil si názor?“
„Nie.“
„No tak?“
„Dean, chcem si byť istý, že vieš o nej všetko a chcem aby si mi sľúbil, že budeš opatrný. Duchovia sú nevyspytateľní, najmä staré, nahnevané ženské.“
„To máš odkiaľ?“ žasol starší lovec.
„Z otcových kníh,“ odsekol adept. „Na rozdiel od teba, ja ich aj čítam, nielen nosím z auta do izby.“
„Och, teraz si ma ranil,“ zastonal posmešne Dean. „Sam, ducha sme už lovili veľakrát. Keď dodržíš manuál, nemôže sa nič stať.“
„Vždy sa môže niečo stať! Tak ako v Surry.“
„Surry sa neráta.“
„Neráta? Otec mal otras mozgu a ty dve zlomené rebrá!“
„Meno na náhrobku bolo zotreté. Nevedeli sme, že kopeme na zlom mieste.“
„Dean, prosím, daj si pozor.“
„Vždy si dávam pozor, Sammy,“ na okamih mu hlas zjemnel. Len na okamih. „Koniec prednášky. Ty máš školu a ja musím do mesta,“ vzal si zo stoličky bundu. „Počkám ťa v aute.“
Sam nahnevane zaťal päste, typický Dean. Riziko vezme na vedomie až keď bude mať nôž pod krkom, obrazne aj doslova. Nahnevane dopíjal zvyšky kávy. Z parkoviska sa ozval netrpezlivý klaksón.
„Veď už idem,“ zašomral a schmatol tašku a vetrovku, oblečie sa v aute, lebo inak jeho šibnutý brat zobudí každého v okolí.

aceras1: jako vždy, perfektní pokračování , Sama chápu, má o brášku strach a mám pocit, že mu stejně pomůže

astík - ďakujem . Súhlasím s Tebou, Sam má o brata strach a zároveň zlosť, súrodenci sú už taký . Tvoj pocit ...no, uvidíš v pokračovaní .

aceras1: Opět skvělá část. Bratrské "slovní" pošťuchování bylo super. Jsem také napjatá, jak dopadne ten lov na ducha.

aceras1: Další povedené pokračování! Moc hezké. Také si myslím, že to nakonec Samovi nedá a Deanovi pomůže. Určitě Dean bude bráškovu pomoc potřebovat. Těším se na pokračování

janča - ďakujem . Ako dopadol lov na ducha sa dočítaš nižšie .

bohdy - ďakujem . Môžem len dúfať, že dnešné pokračovanie Ťa nesklamalo.

1997

Sarah Brolinová nečakala žiadnu návštevu a už vôbec nie o desiatej ráno. Na otázku, kto sa obťažoval, jej Alison doporučila, nech sa ide pozrieť sama. Pred domom na ňu čakal ten pekný chlapec od Chipa. Musela mať veľmi prekvapený výraz, pretože začal obranou.
„Povedali ste, že sa mám zastaviť, keď budem niečo potrebovať.“
Zmrzol jej úsmev a mínusová teplota vzduchu s tým nemala nič spoločné. „Koľko?“
„Čo koľko?“ nechápavo sa zamračil, potom mu to došlo. Očervenel a cúvol ako po údere do tváre. Pochopila, že urobila chybu. Veľkú chybu.
„Počkaj,“ zadržala ho. „Ja som chcela ... Vlastne nechcela ... Vlastne ... Ospravedlňujem sa. Môžem pre teba niečo urobiť?“
„Hej, ale nebude sa vám to páčiť,“ upozornil ju odmerane.
„Ja som už v živote robila veľa vecí a nie všetky sa mi páčili. Nemôže to byť horšie ako mesiac denne dvanásť hodín pitvať ryby,“ pokúsila sa o žart. Z jeho výrazu vyčítala, že pochybuje aj keď neprotestoval. „Poď radšej dnu, porozprávame sa v teple.“
Usadili sa v maličkej hale, domáca pani ich diskrétne opustila. Dean počkal, kým za sebou zavrela dvere a prešiel hneď k veci.
„Prešiel som históriu Cooperovského domu. Podľa miestnych záznamov boli Cooperovci obchodníci s obilím, jeden ako druhý, škrobení a nudní. Vlastnili ho sto päťdesiat rokov a za celý ten čas sa tam nič zvláštne neudialo. Ak nerátam útek dcéry predposledného majiteľa so závozníkom. Posledný Cooper, Aaron, predal dom vám a pokojne naveky zaspal v požehnanom veku deväťdesiat sedem rokov na terase domova pre seniorov. Jeho sestra so závozníkom mali sedem detí a žili šťastne v Kalifornii až do svojej smrti pred tridsiatimi rokmi, nehoda,“ odpovedal na jej spýtavý pohľad. „Zrazil ich opitý šofér na pravidelnej nedeľňajšej prechádzke. Ani jedno z ich detí nikdy nenavštívilo Buffoon Lake. Cooperovcov môže vylúčiť.“ Mimovoľne prikývla, prekvapená množstvom informácií, ktoré sa mu podarilo zistiť v tak krátkom čase.
„Náš hlavný podozrivý, Uršuľa Brolinová – Pohlová.“
„Herbova matka.“
„Vaša svokra,“ súhlasil. „Žila v Buffoon Lake od narodenia, vydala sa za Jamesa Brolina, mala jedného syna, pomerne skoro ovdovela. Manžel chytil infarkt. Svoj dom predala mesiac potom, ako ste sa vy s manželom vrátili do mesta. Odsťahovala sa do nájomného bytu do Holtu, nie veľmi ďaleko. Tam o rok zomrela a celý svoj majetok odkázala miestnemu útulku pre opustené domáce zvieratá.“
„Áno, Herb nenapadol testament, my sme nechceli jej peniaze.“
Prešiel jej poznámku bez komentára. „Myslím, že ona je náš človek ... duch. Ale potrebujem mať istotu. V penzióne je niečo, čo budem potrebovať.“
„Čo konkrétne?“
Vysvetlil jej o čo presne ide.
Prikývla. „Hej, myslím, že niečo také nájdem medzi Herbovými vecami. Odkladal si ich celé roky. Pôjdeš tam so mnou?“
„Preto som tu.“
„Dobre,“ postavila sa, „poďme. Pitvať ryby bolo príjemnejšie, a ... bezpečnejšie.“

Čierne auto zastalo pred penziónom, prázdne parkovisko pôsobilo tiesnivým dojmom. Vodič vypol motor a spoza sedadla vyčaroval brokovnicu. Spolujazdkyňa zalapala po vzduchu.
„Nie si na zbraň príliš mladý?“
„Nie,“ odsekol. „Je nabitá kamennou soľou,“ dodal miernejšie, „strašidlá ju nemajú radi.“
„Aha,“ nevyzerala pokojnejšie.
„Môžeme?“
„Poďme,“ prikývla nervózne.
Vystúpil, šikovne skryl zbraň pod bundu a zdvorilo jej pomohol pri vystupovaní. Odhodlane vyrazila k domu, postupne spomaľovala. Tesne pred dvermi ju odhodlanie skoro opustilo, trasúcimi sa rukami odomkla a vyťukala kód na panel alarmu.
„Tak poďme, keď to už musí byť,“ zašomrala v snahe dodať si trochu odvahy.
Chodba na nich dýchla nepriateľským chladom, tiene v kútoch sa tvárili, že skrývajú hrozbu.
„Kam ideme?“ opýtal sa Dean, stuchnutý vzduch pohltil jeho slová ako vata.
„Do Herbovej pracovne, na poschodí,“ rukou naznačila smer.
Staré drevené schodište ich škrípavo vystríhalo pred ďalším krokom, celý dom akoby kričal odíďte. Dvere na pracovni boli zavreté, Sarah sa končekmi prstov dotkla kľučky. „Nebola som tu od Herbovej smrti. Nemohla som.“ Dokončila pohyb, dvere sa ticho otvorili do pološera. Zatiahnuté závesy prepúšťali trochu denného svetla, staromódny tmavý nábytok predstieral, že ukrýva temné tajomstvá.
„Na toto nemám čas,“ zavrčal Dean, zjavne nedotknutý pochmúrnou atmosférou miesta. Vpochodoval do izby a rázne roztiahol závesy, miestnosť zalialo svetlo a pani Brolinová pridusene vykríkla. Mladý lovec sa bleskovo otočil, s brokovnicou v pohotovosti. Nedokázala prehovoriť, s rukami pritisnutými na ústa, vydesene hľadela na veľký písací stôl. Zo súvislej vrstvy prachu na jeho doske zreteľne vystupovali kostrbaté písmená – ZABILA SI HO.
„Hm, zaujímavé,“ zhodnotil úkaz Dean. Vytiahol z vrecka EMF-merač, ručička ihneď poskočila do pravej strany stupnice. „Sila. Je to pravda?“
„Čo?“ spýtala sa neprítomne.
Rukou, v ktorej držal merač, urobil neurčitý posunok smerom k stolu. „Nie, že by na tom záležalo. Veľmi. Len ...“
„Nie,“ pochopila. „Samozrejme, že nie! Herb zomrel na infarkt. Mal slabé srdce, rovnako ako jeho otec. Príliš sa rozrušil, keď kapitán Vorvaňov minul métu o dvadsať centimetrov na oblastných majstrovstvách.“
„Aha,“ Dean nepochopil ani slovo a rozpaky sa snažil zamaskovať tým, že prehnane starostlivo odložil technickú pomôcku.
„Vorvane si hovorí miestne curlingové družstvo.“
„Aha,“ zopakoval neoriginálne. „Pani Brolinová, mohli by ste ...“
„Áno,“ zdráhavo sa pohla. „Tu je to,“ zohla sa ku spodnej skrinke starého sekretára a vytiahla zaprášenú papierovú škatuľu. „Nie je toho veľa. Všetko si uložil sem, “ podala mu ju. „Poďme preč! Cítim tu nenávisť, ktorá ma chce pochovať.
„Poďme,“ súhlasil. Nechcel si to pripustiť, ale atmosféra v dome začala brnkať aj na jeho nervy.
Čerstvý vzduch vrátil Sarah trochu farby do tváre. S obnovenou sebaistotou odmietla Deanov návrh na odvoz. „Radšej sa trochu prejdem, to mi spraví dobre.“
„Ako chcete. Uvidíme sa,“ otočil sa k autu, posunkom ho zadržala.
„Dean, ďakujem.“
Prikývol, nesnažil a namietať, že ešte nemá za čo. Mala, nesklamala sa v ňom.

Známy zvuk motora pred oknom prinútil Sama zdvihnúť hlavu od knihy. Nemýlil sa, hodiny ukazovali pár minút po deviatej. Po pamäti sa ticho natiahol po brokovnici ukrytej pod posteľou a namieril viac-menej smerom k dverám. Vonku práve zaparkovala Impala, ale kto sedí za volantom? Kľučka sa pohla, zatajil dych, vzápätí hlasno vydýchol, vstúpil Dean. Na prahu na okamih zmrzol, prekvapene zažmurkal a pomaly za sebou zavrel.
„Teší ma, brácho, že si moje inštrukcie berieš k srdcu. Už tú hračku schovaj.“
Sam oprel skrátenú brokovnicu o nočný stolík. „Prečo si nezavolal, že prídeš skôr. Mohol som ťa zastreliť!“
„Nefandi si, braček,“ pobavene ho odbil starší súrodenec.
„Prečo si doma tak skoro? Niečo sa stalo?“
„Nič, pokiaľ viem.“
„Tak prečo ťa Chip pustil skôr?“
„Povedal som mu, že mám rande.“
„Zase? Nejako často v poslednom čase. “
„Život je krátky,“ nedal sa Dean. Hodil na stôl kľúče od auta, na stoličke pristála kožená bunda. Z hŕby vecí pripravených na jeho posteli vytiahol hrubú mikinu.
Sam spozornel. „Kam sa chystáš?“
„Počul si,“ z vaku vytiahol pištoľ, skontroloval zásobník, vrátil ho do zbrane, nabil prvý náboj, zaistil a vopchal si ju do vnútorného vrecka vatovej vetrovky.
„Ideš na lov,“ vydýchol Sam. Dean nepovažoval za potrebné komentovať zjavnú skutočnosť. Vytiahol vlastnú brokovnicu a krabičku upravených nábojov. Lovecký adept skĺzol z postele, na polceste ku skrini ho zastavil bratov hlas.
„Kam si sa vybral?“
„Idem s tebou.“
„Nie.“ Odmietnutie bolo vecné, tvrdé a nezmeniteľné.
„Prečo?“
„Zajtra ideš do školy.“
„No a? Nebude to moja prvá prebdená noc,“ zahral frajera.
„Zase zaspíš na matike?“ podpichol ho brat.
„Nezaspím,“ zašomral zahanbene. „Musíš tam isť dnes?“ ožil zrazu. „Nemôžeš trochu počkať? Do piatku! Nikomu to neublíži. V sobotu nemám školu.“
„Nie, piatková noc je priveľmi rušná,“ odmietol jeho návrh skúsenejší lovec. „Ja mám rád pri práci pokoj.“
„Dobre,“ uznal rozumný dôvod adept. „Pôjdeme hneď.“ Vybral zo skrine hrubý sveter.
„Ty zostaneš tu,“ Dean mal v rozdelení prác jasno.
„Nemôžeš tam ísť sám! Potrebuješ ma!“ namietol rýchlo Sam.
„Potrebujem?“
„Budem ti svietiť a pomôžem ti kopať a budem dávať pozor a ...“
„A zostaneš tu,“ prerušil ho brat. „Ak naozaj chceš pomôcť, tak skontroluj soľ pod oknami, nasyp novú dávku pred dvere a zamkni za mnou.“
„Dean, prosím! Chcem ísť s tebou,“ nechcel fňukať, naozaj nechcel.
„Sam, nemám čas na hádku. Zamkni, nasyp soľ a choď spať!“
„Dean, prosím!“ do hlasu sa mu vkradli slzy.
„Sammy, najviac mi pomôžeš, ak zostaneš tu. V bezpečí,“ nečakane mäkko skončil ukončil rozhovor Dean a vzal vak s loveckou výbavou.
„Buď opatrný,“ neochotne sa vzal junior.
„Vždy som opatrný, brácho,“ s úsmevom zhrabol kľúče a odišiel.
„Buď opatrný,“ zašepkal Sam do prázdnej izby a mimovoľne si pritisol nepotrebný sveter na hruď. „Prosím, buď opatrný.“
Ubehla hodná chvíľa, kým sa rozhýbal. Mechanicky splnil bratove príkazy, umyl sa, prezliekol a vliezol do postele. Bez záujmu prebehol všetky dostupné programy, vypol televízor. Vzal knihu, po pár stránkach si uvedomil, že nevie, čo práve prečítal a odhodil ju. Zhasol svetlo, ľahol si, oči otvorené do tmy. Svetlá prechádzajúcich áut si našli diery v závesoch, cez ktoré na steny kreslili bizarné tvory. Menej strašidelné ako tie, ktoré striehli na Deana v jeho fantázii. Pochopil, že nezaspí, rozsvietil nočnú lampičku. Jej chabé svetlo zahnalo mátožné tiene do kútov, slabá útecha. Skontroloval brokovnicu, upravil si vankúše a pohodlnejšie sa usadil, odhodlaný počkať na brata. Dean sa vráti, nič sa mu nestane, opakoval si v duchu dookola. Iná možnosť neexistuje. Pritiahol si kolená k brade a čakal.

Cintorín v Holte mal perspektívnu polohu, ďaleko za mestom, aby prípadná výstavba mala dosť miesta. Čo o to, priestoru okolo bolo dosť, recesia sa o to postarala. Dean zaparkoval neďaleko vchodu, za skupinku zimou vyholených kríkov. Počkal v aute bezpečnostných dvadsať minút, nikoho nezaujímalo veľké čierne auto pred cintorínom. Kto by sa tu motal v mrazivú stredajšiu noc?
„Len taký debil ako som ja,“ odpovedal nahlas na svoju nevyslovenú otázku. Vystúpil, vytiahol vak s výbavou. „Dáme sa do práce! Čím skôr začneš, tým skôr skončíš,“ povzbudzoval sám seba. Pokusne drgol do brány cintorína, nepohla sa. Oprel sa silnejšie, zamrznuté pánty sa poddali so zakvílením hodným riadne registrovaného hradného strašidla. Poplašene sa poobzeral, okrem neho žiadna živá duša neocenila zvukový efekt. Zapol lampáš a zamieril medzi hroby. Systematická kontrola nápisov na náhrobných kameňoch spestrená ometaním snehu, nebola zbytočná. Našiel, čo hľadal:


Nič viac.
„Asi na teba nespomínajú so smútkom v srdci,“ oslovil zasnežený kúsok zeme pred sebou. Skúsene sa pustil do práce, sneh na jednu kôpku, použije ho na zamaskovanie nočnej činnosti, a hlina na druhú. Zamrznutá, kamenistá zem mu dala zabrať. Po prvej vykopanej stope vyzliekol vetrovku, po ďalšej aj mikinu.
„Teraz by sa zišiel Sam,“ vzdychol si unavene, „alebo minibager.“ Vyhodil pár lopát ťažkej hliny. „Radšej minibager. Ten nekecá.“ Pokračoval v kopaní, vďačný za polkruh mesiaca, dodávajúci dostatok svetla k nelegálnym výkopovým prácam.
„Konečne,“ zahundral, keď pod rýľom zadunelo drevo. So zimomriavkami, ktoré statočne pripisoval mrazu, pokračoval presne podľa manuálu. Benzín, soľ a zápalky. Zápalky!
„Do čerta, kde sú?“ prehrabal bočné vrecko na vaku. „Blbec!“ ocenil sám seba. „Nie sú tu! Čo teraz?“ Bezradne sa rozhliadol okolo, nevidel nič, čo by pomohlo. Zrak mu padol na oblečenie, prehodené cez náhrobný kameň. Zapaľovač vo vrecku vetrovky! Bol by si jednu vrazil, keby nemal také špinavé ruky. Mechanicky si ich obtrel o rifle a natiahol sa k svojmu oblečeniu. Stuhol v polovici pohybu, niečo sa zmenilo. Neprirodzene zmenilo. Veľmi opatrne preskúmal okolie. Bola tam. Vysoká žena v čiernom ho prísne sledovala z druhej strany otvoreného hrobu. Takmer nezaregistroval jej mávnutie rukou, ktoré ho poslalo do vzduchu. Krátky let zakončil tvrdým dopadom na chrbát, našťastie na cestičke medzi hrobmi. Náraz mu vyrazil dych, nezmohol sa ani na nadávku, aspoň zaškrípal zubami. Otrasene sa pozviechal, stála pred ním a čakala len na to, s pohŕdavým výrazom mu udelila ďalšiu lekciu lietania bez technických pomôcok. Pristál na kope zeminy, ktorú sám prácne navŕšil. Nestarajúc sa o vedľajšie škody, bleskovo sa prevalil k vaku a vytiahol brokovnicu. Posvätné ticho cintorína roztrieštil výstrel.
„Plný zásah,“ vypľul hlinu, ktorá sa mu dostala medzi zuby. „Soľ ti nešmakuje, potvora hnusná,“ skonštatoval vstávajúc. Po líci mu stiekla teplá kvapka, za ňou druhá. Mechanicky si vytrel krv z oka, nemal čas zisťovať rozsah poškodenia. Vyhrabal zapaľovač z vetrovky rekordnou rýchlosťou, ľutujúc, že evolúcia nevybavila človeka druhým párom očí na chrbte, teraz by sa zišli. Cvaknutie zapaľovača mu znelo ako rajská hudba. Práve včas. Vystúpila z tieňa, len aby spolu s ním mohla sledovať krátku cestu malého plamienka k jej pozemským ostatkom. Benzín nesklamal, plamene ožiarili chlapca a strach na tvári ženy, stojacej nad svojím hrobom.
„Šťastnú cestu, drahá,“ uškrnul sa sarkasticky.
Oheň silnel, osvetľoval čoraz širšie okolie, ale duch starej ženy sa nikam nechystal. Strach v jej tvári sa pomaly menil na krutú masku pomstychtivosti.
„Skoro by som zabudol,“ vytiahol z vaku papierovú škatuľu z penziónu a hodil ju do ohňa medzi nimi. Uršuľa preľaknuto natiahla ruky, aby balíček zachytila, nepodarilo sa jej to. Stihla len vydesene vykríknuť tesne predtým, než ju pohltil ohnivý mrak.
„Vďaka, Sammy, že si mi pripomenul, čo mám hľadať,“ zašomral lovec vyčerpane. Prstom preskúmal rozťaté obočie a usúdil, že v dohľadnom čase nevykrváca. Ošetrenie počká, kým nedokončí prácu, poobzeral sa po odhodenom rýle. „Skoro ti závidím,“ zašomral po prvej dávke zeminy hodenej do hasnúcich plameňov, „ty si už v teple v pekle a ja tu musím v tejto zime drieť. Sam mal pravdu, bola si poriadna mrcha. Až do konca.“

Dean sa potichučky vkradol do ich motelovej izby, na jeho výkon by bola hrdá hociktorá líška, pravidelne kradnúca sliepky v kuríne. V slabom svetle Samovej nočnej lampy sa zakrádal k posteli, v nádeji na aspoň dve hodiny spánku, kým bude musieť zaviezť brata do školy. Nehlučne sa zbavil vetrovky a mikiny, k topánkam sa nedostal. Z hniezda na Samovej posteli vyletel jeho staviteľ.
„Dean, konečne!“ Z rozbehu sa mu hodil okolo krku, starší Winchester mal čo robiť, aby ustál nečakaný útok.
„Sam, prečo nespíš? Veď nie aj ani šesť!“
„Čakal som na teba!“ Prečo si nezavolal? Tak som sa bál!“ vylieval si srdce do bratovej flanelky.
Dean ho chlácholivo poklepal po chrbte. „Už som tu. Nechceš ma pustiť?“
„Nie,“ pritisol sa k nemu tesnejšie. „Mal si zavolať!“
„Nechcel som ťa budiť.“
„Nespal som!“
„Ale mal si,“ trochu nelogicky argumentoval Dean, využívajúc posledné zvyšky vzduchu v pľúcach.
„Ako by som mohol?“ vyčítavo zdvihol Sam hlavu. „Čo ti je? Si zranený?“ vyľakal sa pri pohľade na bratovu tvár.
„Sam, dusíš ma!“
„Prepáč,“ uvoľnil zovretie. „Si v poriadku? Nič sa ti nestalo? Čo to máš na líci? Krv? Čo sa stalo?“
„Maličkosť.“
„Dean, si zranený? Povedz, si zranený?“ Samov hlas každým slovom stúpal do výšky.
„Sammy, nič mi nie je,“ pokúsil sa ho upokojiť súrodenec. Lenže Sam už bol v pohybe. Najskôr sa postaralo o poriadne svetlo, potom prinútil brata sadnúť si na posteľ a začal hľadať lekárničku. Dean sa takmer neubránil smiechu, strapatý Sam v teplákoch natiahnutých na pyžame nešťastne pobiehal po izbe.
„Neviem ju nájsť,“ zastavil sa uprostred miestnosti.
„Sam, je to len škrabanec,“ presviedčal ho pobavene a trošku dojate zároveň.
„Škrabanec? Krvácaš!“ vydesene namietol.
Naozaj, Deanovi po líci stiekla tmavá kvapka. Zo zranenia z cintorína začala v relatívnom teple v miestnosti presakovať krv.
„Kde je tá prekliata lekárnička?“ Sam mal slzy na krajíčku.
„V aute,“ priznal Dean. „Nejdem po ňu ani za nič, nič mi nie je. A ty tiež nie,“ zastavil brata pripraveného vyštartovať na parkovisko. „Radšej mi podaj vreckovku.“
„Vreckovky nemáme,“ potiahol nosom mladší. „Všetky som minul. Ale počkaj,“ zmizol v kúpelni. „Môže byť?“ podal bratovi rolku toaletného papiera.
„Ďakujem,“ odtrhol si kúsok a pritisol si ho nad oko.
„Ukáž,“ staral sa Sam, odhodil zakrvavený papier a otočil mu tvár k svetlu. „Máš rozťaté obočie. Poriadne. Treba ti to zašiť. Musíme k doktorovi.“
Dean jemne zložil Samovu ruku z svojho líca, ale nepustil ju. „Nejako sa veľmi staráš,“ prehodil neutrálne a rozstrapatil mu ofinu. Sam rozpačito mykol plecom.
„Prečo si v teplákoch?“
„Zase nekúria,“ posťažoval sa. Kvôli otázke chladu v miestnosti si nevšimol, že bratova dlaň zostala na jeho čele dlhšie ako bolo treba na devastáciu jeho účesu. „Keby si zavolal, kedy prídeš, bol by som ti uvaril čerstvú kávu. Nie je ti zima?“
„Nie,“ Dean vstal. „Bráško, obleč sa. Mal si pravdu, musíme k doktorovi.“
„Ja som to vedel,“ zakvílil starostlivý mladší braček. „Si zranený! Veľmi ťa to bolí?“
„Ja som v poriadku, Sammy,“ Dean vážne pozrel na brata. „Ale ty máš horúčku.“

aceras1: To je tak dojemné Jak se ti dva mají rádi! Jsem ráda, že to Dean odnesl jen s roztrženým obočím. Snad bude i Sammy v pořádku. Moc hezké pokračování! Líbí se mi zejména ty vtipné hlášky Deana, že by chtěl raději minibagr, že ten nekecá Fakt dobrý! Takže už se těším na další část

acera1: no páni, já nechápu, že se ještě divím úúúúúžasný pokračování, strašně moc ti děkuju kéž by 97 nikdy neskončila

bohdy- ďakujem . Nuž sú už raz taký. Nemaj obavy, o Samovom zdravotnom stave sa dočítaš nabudúce .

astík - ďakujem . Ľutujem, nepoteším Ťa. Rok 1997 skočil 31. decembra o polnoci . Obávam sa, že ani ja to už nezmením .

aceras1: Krásné pokračování. Mně se v povídkách vždy líbí ta bratrská láska. Snad budou hoši oba v pořádku.

janča - ďakujem , mne tiež. Takže, uži si dnešný, predposledný kúsok. Môžeš zároveň posúdiť, či sú v poriadku.

PS. Mimochodom, kedy budeš pokračovať? Som Tvoj nadšený čitateľ .