Mohlo byť

just-me - No, na to, ako je Irv inteligentný sa občas vážne správa pekne hlúpo. A poriadne! No, nie je to lagan? Až sa bojím čo zase nabudúce vyvedie!
Ďakujem

bohdy - nielen Teba . No čo už, niektorí jedinci sa učia pomalšie . Ak sa vôbec poučia. . Uvidíme v pokračovaní.

11


„Ocko, mohol by som s tebou hovoriť?“
Plukovník prekvapene zdvihol hlavu od účtov, ktorým sa práve venoval vo svojej pracovni. Jeho najstarší syn zvyčajne vrazil ako búrka a predostrel svoj problém bez ohľadu na vhodnosť okamihu. Neistá Bradova otázka mohla znamenať len jedno. Ďalší problém.
„Čo potrebuješ?“ Otázka zaznela strohejšie ako chcel.
„No... Ak máš prácu, ja prídem neskôr,“ pokúsil sa Brad ihneď o ústup.
„Nie,“ Fred zazrel na papiere na stole. „Nemám nič súrne. Dávam do poriadku papiere pre účtovníka. Môžu počkať. Poď ďalej.“
Vysoký chlapec váhavo vošiel a posladil sa na kraj starého kresla. „Pamätáš sa na to hniezdo upírov posledne?“ začal opatrne.
„Hej,“ prikývol otec Simmons. Ako by aj mohol zabudnúť.
„Irvin vtedy povedal, že niekde v okolí je ešte jedno hniezdo. Našli sme ho. Asi.“
„Čože?“
„Sledovali sme zvyčajné stopy. Zvýšený počet nezvestných, nočné prepady, únosy bez výkupného, bezkrvné mŕtvoly. Stuart sa nabúral do policajnej databázy. Stiahol správy obhliadača a výsledky pitvy obetí. Máme dosť dôkazov.... Dali sme hlavy do kopy a myslíme si, že vieme, kde sa skrývajú,“ Brad sa postupne zbavil neistoty. „Vyznačili sme na mape nálezy tiel a Stuart aplikoval nejakú tú svoju šialene komplikovanú matematickú metódu. S jeho výsledkami a trochou zdravého rozumu sme vytipovali oblasť, kde by mohlo byť hniezdo. S pomocou pozemkovej evidencie a pár opatrných telefonátov... Máme ich. Skrývajú na malej farme dosť ďaleko od mesta. Sme si istí...,“ zarazil sa. „Na deväťdesiat percent. No... na osemdesiatpäť,“ pripustil tichšie pod otcovým ťažkým pohľadom.
Otec Simmons rozhodne zopäl ruky, položené na stole. „Nie.“
„Ešte som sa nespýtal,“ hlesol jeho najstarší.
„Nemusíš sa pýtať. Nie. Nebudete loviť.“
„Ale, ocko! My sme vystopovali hniezdo! Zaslúžime si...“
„Povedal som nie. Zavolám Singerovi, nech sa o to hniezdo postará niekto iný. Skúsenejší.“
„Ocko, už nie sme deti!“ zareagoval Brad prudko. „Zvládneme to... Už sme predsa lovili.“
„Áno. A ako to dopadlo?“ spýtal sa mierne starší muž.
„Hej, posledne,“ prikývol Brad  neústupne. „Veď práve preto som prišiel. Rozprávali sme sa... a... ocko, chceme ťa poprosiť... Mohol by si... požiadať... tvojho známeho... Irvina, aby... aby nám pomohol? Nás päť a on... Spolu sa môžeme postaviť každému hniezdu. Naše mačety a jeho kúzla... Neporaziteľná kombinácia,“ skončil s neistým úsmevom.
„To nemôžem urobiť.“
„Ocko, prosím. Veď ty stále hovoríš, že máme pomáhať nevedomým. Kto, ak nie my? Vieme, kde je hniezdo upírov a môžeme ich zlikvidovať. Tak prečo nie? Prečo máme prenechať náš prípad niekomu inému?“
„Brad...“
„Trénovali sme! Tvrdo. Šerm, streľbu,  sebaobranu, zápas vo voľnom štýle. A teraz povieš nie? Teraz, keď... Ja viem, lovenie príšer je nebezpečné, ale veď práve preto tam nechceme ísť sami. S takou zálohou si môže trúfnuť na hocičo. Pomohol nám a môže nám pomôcť znova. Ocko, aspoň ho skús požiadať.“
Fred skúmal svoje ruky akoby ich videl prvýkrát v živote. Túto tému rozhodne nechcel načínať pred deťmi.
„Synček, to sa ti snažím vysvetliť. Nemôžem.“
„Ocko?“ Brad pripomenul po chvíli ticha pripomenul svoju prítomnosť.
Otec zdvihol hlavu a preniesol pohľad na chlapca. Nie, na mladého muža. On v jeho veku... Mimovoľne sa pousmial spomienke. Má pravdu. Už nie sú deti. Musí s nimi jednať ako s mužmi. Na rovinu.
„Stratil sa,“ priznal bez okolkov. „Kontaktné číslo je zrušené a iné nemám. Nemôžem ho požiadať o pomoc aj keby som chcel. Zavolám Bobbymu Singerovi aby našiel niekoho, kto preberie váš prípad. Koniec diskusie.“
„To je... všetko?“
„Hej. Čo by si ešte chcel? Bobby sa postará...“
„Nehovorím o upíroch,“ Brad vyskočil z kresla. „Ty si ho vôbec nehľadal? Myslel som, že...“
„Že čo? Že všetkých známych požiadam, aby sa poobzerali po tmavovlasom chlapíkovi s tvárou ako bábika, zvláštne znamenie démon? Alebo som mal na polícii ohlásiť zmiznutie bytosti druhu, o ktorom sa síce hovorí už dvetisíc rokov, ale nikto neverí, že skutočne existuje? Myslíš, že by vyhlásili pátranie po nezvestnom?“
Chlapec zvesil hlavu. „Teta Sharon by mohla...“ navrhol neisto.
„Nie, nemohla,“ uťal pre zmenu otec syna. Po chvíli ticho doložil: „Pokúsila sa. Nefungovalo to.“
„Ach,“ Brad sa zosunul na operadlo kresla. „Takže je preč? Navždy?“
„Hej, asi hej,“ pripustil zamračene plukovník s pohľadom upretým na svoje palce.  Skúmal svoje prsty skutočne pozorne. Ani si nevšimol, kedy jeho syn odišiel. Prievan, ktorý vtrhol nedovretými dverami zašuchotal papiermi položenými na stole. Mimovoľne urovnal účty do úhľadnej kôpky a usúdil, že dnes sa už finančným záležitostiam venovať nebude, myšlienkami bol príliš ďaleko. Nemalo zmysel len tak vysedávať za stolom, keď mohol byť užitočný inde.

V garáži pootváral všetky dvere na dodávke so serióznym úmyslom vyčistiť vnútro spoľahlivého cestného tátoša. Vyhodil pár zbytočností,  nejaké smeti a prichytil sa, že prekladá veci v aute z jedného miesta na druhé. Kým mu pod ruku neprišlo pokrčené papierové vrecko. Skontroloval obsah, zablatené tričko s veľkou krvavou škvrnou na bruchu aj na chrbte. Ešte pred týždňom si myslel, že je to eso, ktoré stačí vytiahnuť z rukáva. Sharon ho vyviedla z omylu.
„Samozrejme, že viem pritiahnuť démona. Už si ma predsa videl pri práci. Ale na také kúzlo potrebujem niekoľko dosť zriedkavých vecí a najmä démonovu krv. Ako dobre vieš, ja už žiadnu nemám.“
S predstieranou ľahostajnosťou vytiahol skrvavený kus odevu.
„Ľutujem, to nepôjde. Nevadí, že je zaschnutá, ale to blato... Musíš pochopiť, že pri čarovaní je extrémne dôležitá čistota jednotlivých ingrediencií. Táto je príliš znečistená, nedá sa použiť.“
„Čo by sa mohlo stať, ak predsa...?“
„To ti nikto nepovie presne. Nemusí sa stať vôbec nič, alebo spôsobíš výbuch, ktorý ti rozmetá dom po celej štvrti. Možno ho roztrháš na štyri kusy, alebo pritiahneš všetkých démonov z polovice krajiny.  Riziko, že sa niečo pokazí je veľké. Veľmi veľké.“
„Ani to neskúsiš?“
Sharon sa zamyslela, na čelo jej naskočili tri ustarostené vrásky. „Viem, že máš o neho starosť. Ja tiež, ale.... Musíš pochopiť, že... Nie. Jednoducho, nie. Riziko je priveľké a ja nebudem riskovať. Zvlášť nie v týchto časoch,“ potriasla hlavou.
„Čo tým myslíš? V týchto časoch?“
Unavene si odhrnula vlasy z tváre. „Fred, už dlhšiu dobu registrujeme nárast paranormálnych aktivít. Všade. Na celom svete. Chystá sa niečo veľké a veľmi zlé. Výskyt démonov je najvyšší za posledných... och, Bože, ani neviem koľko rokov. Urobiť kúzlo na pritiahnutie démona by v takejto situácii bolo ako dráždiť hada bosou nohou.“
„Chápem,“ prikývol neochotne. „Nechcem od teba, aby si riskovala. No jednu láskavosť mi môžeš urobiť. Napíš mi to kúzlo a daj mi všetky... veci, ktoré na to potrebujem.“
Sharon protestovala, ale nakoniec dostal papier s nákresom diagramu, zaklínadlo aj balíček potrebných ingrediencií. Švagriná ako bonus dodala aj priehrštie výstrah a dobrých rád. Nemusela sa namáhať. Nemal v úmysle na staré kolená začať s rekvalifikáciou na čarodeja -  amatéra. Len... chcel mať kúzlo po ruke. Keby niečo. Pozostatok z aktívnej vojenskej služby. Vždy sa oplatilo byť pripravený na každú eventualitu, aj keď neveril, že by mohla pomôcť. Sharon vyskúšala vyvolávacie kúzlo. Dvakrát. Nefungovalo. Tak isto aj odhaľovací rituál. Skúsená čarodejka mu ponúkla dve alternatívy. Buď sa hľadaný démon chráni nejakým kúzlom a nájdený byť nechce, alebo... Bol jej vďačný, že nedopovedala.  

Jedna z prvých vecí, ktorú si lovci v záujme zachovania zdravého rozumu osvoja je, že svoju korisť musia považovať za vec. Už to nie sú ľudské bytosti. Sú to veci. Nemajú občianske práva, právo na súcit, na pomoc ani na dôveru. Nemajú vôbec  žiadne práva. A predovšetkým - nemajú právo na život.  Nejako, nezbadal kedy ani ako, sa prestal na svojho obchodného spoločníka pozerať ako na vec. Vlastne, od začiatku Irvina vnímal ako plnohodnotnú bytosť. Zložitú a nevyspytateľnú osobnosť, z ktorej sa pod vplyvom okolností stal.... Obchodný spoločník? Známy? Priateľ?  
Prudko zbalil vrecko, papier hlasno protestoval proti opätovnému skrčeniu. Otočil sa k skrini a zaváhal.
„Pre každý prípad,“ zašomral sám pre seba. Z hŕby nepoužívaných harabúrd vytiahol starý výletnícky kotlík, vložil do neho sáčok a oboje hodil do dodávky. Možno to kúzlo použije a možno nie. Jedno je ale isté, určite nebude čarovať vo svojom dome. Najmä nie teraz, keď konečne splatil hypotéku. Vzdychol si. Vedel, od začiatku vedel, že zo spolkov s démonom budú len samé ťažkosti. A nemýlil sa. Teraz má na krku ďalšieho lagana, o ktorého si musí robiť starosti. Ako keby mu nestačili jeho vlastní. Prinútil sa pribrať znova do práce, aj keď mu nešla od ruky. V duchu sa zaoberal rôznymi dôvodmi Irvinovho zmiznutia a žiadny sa mu nepáčil.

aceras1: Děkuji za další pokračování, i když jsme se nedozvěděli, co se stalo s Irvinem Snad Fred použije to kouzlo. Jde vidět, že mu na Irvinovi záleží, což je jen dobře Už teď se těším na další část

bohdy - ďakujem . Nie, nedozvedeli ste sa . Preto je kapitola prerušená práve v tomto bode. Cliffhanger. Umelo zvyšujem napätie   . Ako Fred vyrieši situáciu? No, na to si budeš musieť počkať do ďalšieho pokračovania .

aceras1: Pre mňa znovu bez chyby, skvelé čítanie. Irvin je potvora a Plukovník za ním vôbec nezaostáva a tá ich spolupráca, ... alebo skôr nespolupráca?? Teším sa na pokračovanie.

Neviem prečo , ale mám také drobné podozrenie, že krásavci Winchestrovci sa v celom tomto príbehu zjavia až v poslednom odstavci

adrusik - ďakujem . Máš pravdu, Irvin JE potvora a plukovník tiež

K Tvojmu podozreniu: návrat Winchestrovcov je naplánovaný v 13. kapitole a rozhodne sa neobmedzí na jeden odstavec . Ak sa už nevieš dočkať, pokojne môžem vynechať kapitolu č. 12 (aspoň budem mať menej práce) .

aceras1:V žiadnom prípade preskakovanie kapitol , ani kvôli krásavcom . Len sa pekne drž svojej 5-ročnice, vôbec nedaj vyrušovať .

adrusik - ach, jóó. Tak dobre, žiadne preskakovanie kapitol. Ale...
To ako najbližších päť rokov mám stráviť takto ?

aceras1... Vůbec, ale opravdu vůbec na tebe nechci tlačit a už vůbec nechci vyvíjet nějaký tlak, ale strašně móóóc netrpělivě čekám na pokračování tvé skvělé povídky

Joclynn - ani si nevieš predstaviť, ako ma teší, že aspoň jedna osoba v posledných týždňoch nechce na mňa vyvíjať tlak kvôli nejakej činnosti, ktorá už dávno mala byť urobená resp. odovzdaná Na pokračovaní sa momentálne nepracuje, ale možno sa mi počas veľkonočného voľna podarí dokončiť aspoň koniec 11. kapitoly . Stačí?

aceras1 - stačí, opravu stačí a už se nemůžu dočkat Ač nemám Velikonoce zrovna moc v lásce ( až na to, že je volno ), tentokrát se budu těšit

Keď ďalší večer sedel sám v pracovni, napriek akejkoľvek logike navolil démonovo číslo, len aby opäť počul príjemný ženský hlas, ktorý mu s ľútosťou oznámil, že volané číslo bolo zrušené. Zazrel na telefón, akoby bol priamo zodpovedný za súčasné komplikácie. V tomto rozpoložení ho našli synovia. Vplichtili sa do pracovne potichu, tvárili sa ľahostajne, ale oči žiariace potláčaným napätím ich prezrádzali. Všetkých. Premerali si ich, ako sa tam zoradili od Brada až po Stevena, Stuart samozrejme s notebookom v rukách. Jeho deti. Nie, už nie sú deti, opravil sa v duchu. Potlačil hrdý úsmev a prehnane prísne udrel: „Tak čo ste zase vyviedli?“
Neisto si vymenili pohľady, Brad právom najstaršieho začal: „Ocko, sľúb, že sa nenahneváš.“
Bývalý plukovník sa zamračil. Takýto začiatok obvykle neznamenal nič dobré.
„Uvidíme,“ odvetil neurčito ako zvykol pri podobných príležitostiach.
„Nie. Ocko, sľúb nám to,“ nástojil Brad.
Zdvihol obočie, bratia sa tvárili nezvyčajne vážne, Steven si nevedomky mädlil ruky.
„Dobre,“ súhlasil. „Nenahnevám sa. Tak čo ste vyviedli?“
„Ocko,“ ujal sa slova najstarší, „pred časom si povedal, že... Irvin sa stratil a my... vieme, že máš starosť. Tak... sme sa rozprávali a...“
„A chceli sme nejako pomôcť,“ prebral štafetu Billy. „Tak sme rozmýšľali ako a Stuart dostal nápad.“
Plukovník preniesol pohľad na menovaného. Stuart sa uškľabil, ale hrdinsky nadviazal: „Pamätáš sa, že keď bol Irvin u nás, tak som mu pomohol dať do poriadku počítač.“
Plukovník prikývol, niečo mu to hovorilo.
„Vtedy som musel preinštalovať celý softwer...“
„K veci,“ štuchlo hovoriaceho do boku dvojča.
„Všetko, čo mal v počítači som si nahral na pevný disk a nejako som to zabudol zmazať,“ pokračoval rýchlo Stuart. „Všetko, vrátane adresy schránky na elektronickú poštu. Ja viem, že čítať cudziu poštu je neslušné, ale v tomto prípade sme sa rozhodli urobiť výnimku. Zlomiť heslo bola hračka. Ocko, vedel si, že...“
Do Stuartovho boku sa pre zmenu zaryl Stevenov lakeť.
„Veď dobre,“ zareagoval technický expert podráždene. „V skratke, nabúrali sme sa do Irvinovej pošty. Nemal tam toho veľa, väčšinou spam, no našli sme aj niečo zaujímavé. Stopu. Správy od kníhkupca. Irvin si u neho objednal nejaké knihy. Viackrát. Podľa IP adresy sme identifikovali obchod. Je to antikvariát v St. Luis.“
Plukovník si oprel bradu o prsty spojené do striešky. „To je zaujímavé, chlapci. A čo si od toho sľubujete?“
Bratia sa pozreli na seba.
„Môžeme ten obchod sledovať,“ ozval sa napodiv najmladší. „Odpočúvať telefón, alebo počítač... a nastražiť do predajne plošticu. Ak si v tom antikvariáte už niekoľkokrát objednal knihy, určite sa tam vráti.“
„Chlapci, uvedomujete si, že ste porušili zákon a navrhujete mi nelegálne sledovanie obchodu? Viete vy vôbec o čom tu hovoríte? Máte tušenie čo by sa stalo, keby vás prichytili?“
„Hej,“ prikývli všetci naraz.
„Neprichytia nás,“ ujal sa slova Stuart. „Dokážem sa nabúrať do policajnej databázy. Napichnúť písíčko starého antikvariátu je oproti tomu hračka. Vlastne, už som to urobil. Sledujem došlú aj odosielanú poštu. Zatiaľ nič. Lepšie výsledky by som mal, keby sa mi podarilo do obchodu umiestniť odpočúvanie a kameru.“
„Zahrám sa na zákazníka a niekde v obchode schovám minikameru,“ nadviazal Brad. „Majú otvorené aj cez víkend. Urobím si výlet.“
„Je to jediná využiteľná stopa, ktorú sa nám podarilo nájsť,“ zamiešal sa Billy.
„Jediná nie,“ odporoval Steven. „Ale najlepšia. Ocko, vieme, že si robíš starosti a chceli sme...“
„Chlapci, to vám nemôžem dovoliť.“
Protesty sa ozvali okamžite.
„Ocko!“
„To nemyslíš vážne!“
„Tak sme sa snažili.“
„Ticho, chlapci. Umiestniť odpočúvanie do súkromného obchodu je nelegálne. Nemôžem vám dovoliť, aby ste takto riskovali... Urobím to sám.“
„Ocko!“ vydýchli bratia Simmonsovci ako jeden.
„Viem, že aj keby som vám to zakázal, tak ma neposlúchnete. Radšej to urobím sám. Ale, chlapci, veľa si nesľubujte. Nemusí do toho obchodu vôbec prísť.“
„Hej, na to sme už mysleli,“ prisvedčil rýchlo Billy. „Preto sme chceli... Použijeme fintu. Budeme predstierať, že chceme predať starú vzácnu knihu. Ten antikvár má každý týždeň v novinách inzerát, že kúpi niekoľko špeciálnych titulov. Myslíme si, že ich zháňa pre Irvina. Ponúkneme mu jeden z nich s podmienkou, že obchodu sa zúčastní aj konečný odberateľ. U neho v obchode. Určite sa dohodneme. Nebude chcieť prísť o províziu za sprostredkovanie obchodu. A my budeme pri tom!“
„Chlapci, niekedy ma skoro desíte,“ zabedákal rodič. „Kde vo vašej výchove som urobil chybu?“
Bratia si vymenili pobavené úškrny. Vyhrali.

„Na toto som už rozhodne starý,“ zafrflal dôstojník na dôchodku, hľadajúc pohodlnejšiu polohu za volantom požičaného auta. Prítomnosť plukovníka oproti antikvariátu v St. Luis bola výsledkom zložitého plánovania, nelegálneho špehovania a niekoľkých bezostyšných klamstiev. Krčil sa v požičanom aute už pekných pár hodín a delil svoju pozornosť medzi sledovanie okolia obchodu a malej obrazovky ipodu, napojeného na kameru v obchode. Pokúsil sa posunúť sedadlo ešte kúsok dozadu, márne. Tento model jednoducho nebol stavaný pre jeho dlhé nohy. Pritiahol si vetrovku a zaškúlil na prázdnu termosku. Dal by kráľovstvo aj koňa za šálku horúcej kávy. Na ulici videl niekoľko reštaurácií, ale neodvážil sa opustiť pozorovací post.
Plán jeho synov nevychádzal podľa plánu. Kníhkupec neskočil po návnade tak dychtivo ako očakávali. Naopak, veľmi razantne požadoval predložiť vzácny exemplár stredovekej tlače na posúdenie pravosti. Tým, samozrejme, dostal Simmonsovcov do nepríjemnej situácie, pretože žiadnu knihu nemali. Bez tovaru v ruke antikvár odmietol kontaktovať klienta a skvelý plán takmer skrachoval ešte skôr ako začal. Steven našťastie prišiel so skvelým nápadom. Požiadali kníhkupca o zálohu, o priadne vysokú zálohu, pretože predsa nebudú cestovať so vzácnou knihou bez záruky na uskutočnenie obchodu. Nastolenie finančnej otázky prinútilo obchodníka začať jednať. Sám nebol ochotný poskytnúť príslušnú finančnú čiastku, tak kontaktoval nádejného kupca. Presne podľa kvalifikovaného odhadu, Irvin všetky finančné transakcie vybavoval jediným spôsobom. V hotovosti. Prisľúbil doručiť požadovaný obnos, aby majiteľ antikvariátu mohol zložiť zálohu, prevziať knihu a nechať posúdiť jej pravosť u odborníka. Obe zúčastnené strany zverili detaily zložitého obchodného vyjednávania elektronickej sieti. Všetky, okrem hodiny stretnutia. Stuart obratom informoval o vývoji situácie sprisahancov.
Bývalý vojak zívol a dlaňou utrel zarosené okno. Nudil sa a začalo sa mu driemať. Chodníky boli takmer vyľudnené a už dobrú hodinu do antikvariátu nikto nevstúpil. Drobný dážď a studený vietor odrádzali aj tých málo záujemcov, ktorí túžili kúpiť či predať staré knihy. Neďaleko skromného obchodu zastalo elegantné sivé auto, stmavnuté dažďom.
„Lexus. Najnovší model,“ uznanlivo zašomral Fred, snažiac sa potlačiť rozruch v mozgovej časti zodpovednej za závisť. Za cenu tohto auta by si mohol kúpiť dve nové dodávky a ešte by mu aj zostalo. Z drahého auta vystúpil rovnako draho vyzerajúci vodič. Keby sa niekedy plukovník Simmons zaujímal o módu, možno by mu niečo povedali mená ako Kevin Klein, Prada či Armani. Aj v tom prípade by urobil len to, čo urobil aj teraz. Mykol plecom a tesnejšie si pritiahol golier svojej ošúchanej bundy. Z nedostatku inej činnosti sledoval ako majiteľ Lexusu otvoril zadné dvere, zo sedadla vzal neveľký čierny kufrík a diaľkovým ovládaním zamkol auto. Podľa pohybov to bol mladý muž. Polovicu zákazníkov malého obchodu s knihami tvorili študenti hľadajúci zriedkavé tituly. Zívol a preniesol pohľad na maličkú obrazovku. Nasledujúce zívnutie sa zaseklo v polovici. Špiónska kamera, namierená na dvere obchodu, zachytila známu tvár. Nahlas zaklial a vystúpil do dažďa. S vetrovkou na hlave prebehol ulicu. Zvonček nad dverami antikvariátu unavene zacinkal ako vpúšťal ďalšieho zákazníka, ktorý však nemal záujem o vystavené knihy. Majiteľ obchodu, bradatý štyridsiatnik s postavou zápasníka, pohotovo vybehol z kancelárie v zadnej časti obchodu. Pri pohľade na bývalého vojaka v obnosenom oblečení jeho entuziazmus zreteľne ochabol.
„Prajete si?“ opýtal sa tónom, naznačujúcim, že predaj rýchleho občerstvenia je o pár vchodov ďalej.
„Dobrý deň. Zaujímam sa o modelárstvo, najmä vojnové lode. Potreboval by som nejakú odbornú literatúru o lodiach starej Perzie.“
„Lode? Vy ste tu boli aj minulý týždeň, však? Stará Perzia? No neviem. Skúste tam vzadu,“ mávol rukou neurčito za chrbát. Ak zákazník chce, môže sa prehrabávať kopami kníh natlačených v regáloch alebo nakopených na podlahe.
„Vďaka,“ uškrnul sa plukovník. Pohol sa naznačeným smerom, dávajúc pozor, aby nevrazil do vratkých políc. Obchodník sa vrátil k svojim záležitostiam. Keby sa obzrel, možno by sa začudoval, že zákazníka okamžite prestalo zaujímať vojnové loďstvo kráľa Dária.

Plukovník sa nenáhlivo pobral za majiteľom. Cestou schoval do vrecka minikameru, ktorú v obchode umiestnil pri svojej prvej návšteve. Monológ, ktorý si v duchu pripravoval, pretrhol ostrý zvuk zvončeka nad dverami. Plukovník sa obzrel a mimovoľne ustúpil medzi police. Studený vzduch z ulice sa vo vyhriatej miestnosti okamžite zmenil na oblak pary, ktorá sa vstupujúcim krútila okolo kolien akoby vystupovali z dymiacej priepasti. Traja zákazníci sa rozhodne nepodobali na milovníkov starých kníh. Tmavé okuliare, dlhé čierne kabáty, tvrdé tváre s výrazom opice poverenej dôležitým poslaním. Najviac zo všetkého pripomínali agentov z lacného televízneho seriálu. Ten vpredu si zložil slnečné okuliare a rozhliadol sa.
„Dobrý deň. Čím môžem poslúžiť?“ z prítmia obchodu sa vynoril majiteľ. Pri pohľade na nových zákazníkov mu zreteľne poskočil ohryzok.
„Kde je?“ zavrčal muž vpredu.
„Vzadu v kancelárii,“ kníhkupec ochotne, aj keď trochu roztrasene, ukázal smer.
„Dobre.“ Muž odložil okuliare, z vnútorného vrecka zvrchníka vytiahol obojok. „Poďme,“ vykročil uličkou pomedzi police. Cestou len tak mimochodom odstrčil majiteľa. Zavalitý obchodník odletel až ku stene. Buchot padajúcich kníh naplnil priestor. Svetlo, vychádzajúce z dverí kancelárie, zaclonila postava draho oblečeného zákazníka. Irvinovi stačil jeden pohľad. Bleskovo siahol do vrecka a hodil na podlahu niečo, čo pri sa dopade na tvrdú plochu rozbilo, vytvoriac malú bezfarebnú mláčku. Tekutina sa začala odparovať v kúdoloch hustej sivej hmly, ktorá nevystúpila vyššie než po kolená prítomných. Trojica v dlhých kabátoch zaváhala.
„Pred nami sa neskryješ,“ precedil pomedzi zuby muž s obojkom.
„To nemám v úmysle. Len vyrovnávam skóre.“
„Márna snaha,“ muž sa chladno uškeril a mávol prázdnou rukou od seba. Čierne oči sa údivom rozšírili, keď gesto neúčinkovalo, po sivej hmle okolo neho sa rozbehli dúhové kruhy.
„Ako som povedal. Vyrovnal som možnosti.“ Irvin vykopol. Obojok opísal dokonalý oblúk a zapadol do hmly kdesi medzi policami. Démon sa pohotovo prispôsobil situácii. Zaťatá päsť vyletela k Irvinovej sánke. Keď chce mať utečenec meranie síl v tradičnom štýle, má ho mať. Stále boli v prevahe traja na jedného. Démon minul a aby ho to veľmi nemrzelo, zinkasoval dva zásahy do rebier. Hľadajúc náhle stratenú rovnováhu so zúrivým výkrikom ustúpil, priamo do cesty kolegovi. Tretí démon sa chopil iniciatívy, prevrhol najbližšiu policu s knihami, aby získal priestor na manuálnu intervenciu.
„Moje knihy!“ zreval šokovaný obchodník. „Okamžite prestaňte! Poškodíte moje knihy!“
Najbližší démon ho úderom do tváre umlčal. Nešťastný kníhkupec pristál na tej istej kope kníh, z ktorej pred pár sekundami vstal. Vzápätí na neho vyslanec pekla prevrhol policu plnú kníh venovaných prírodným krásam Švajčiarska. Pravdepodobne tak chcel zaistiť obchodníkovu neutralitu.
Jeho dvaja kolegovia spoločne zaútočili na utečenca. A spoločne zistili, že trestuhodne podcenili telesnú prípravu. Inkasované množstvo úderov do citlivých miest ich prinútilo zmeniť taktiku. Recitovať zaklínadlá rozbitými ústami je obtiažne, ale démoni sa o to pokúsili. Svetelné efekty na povrchu hmly, ktoré pokusmi o použitie mágie dosiahli, by privítal ktorýkoľvek nočný klub. Tretí muž v čiernom kabáte schmatol kus dreva z rozbitej police a rozohnal sa k úderu. Fred usúdil, že je najvyšší čas zasiahnuť. Zachytil a vypáčil improvizovaný kyjak z démonových rúk. Širším koncom dvakrát prudko udrel, do brucha a do hlavy. Po citeľnom zásahu čiernooký muž spadol na všetky štyri. Vzápätí zavyl. Pokúsil sa postaviť, no okamžite klesol na kolená, neschopný udržať sa na nohách. Pohyblivá sivá plocha okolo neho hrala všetkými farbami dúhy. Najvyšší z démonov sa rozhodol využiť telesnú prevahu. S roztiahnutými rukami sa vrhol na utečenca. Irvin sa polobratom útoku vyhol, zachytil mužovu pravú ruku a pootočil. Prasknutie zlomených kostí v predlaktí bolo zreteľne počuť. Útočník zreval. Krik neutíchol, kým oblak čierneho dymu neopustil telo. Kľačiaci démon zaklonil hlavu, s jačaním hodným zavrhnutej duše vypustil z hrdla čierny oblak, ktorý nedôstojnou rýchlosťou opustil bojisko vetrákom ventilácie. Tretí démon si tiež spomenul, že má neodkladné povinnosti inde. Bezduché telá sa ponorili do hmly. Sivá hladina sa rýchlo upokojila. Len z tmavého kúta neďaleko dverí sa stále šírili jemné dúhové vlnky. Irvin zalovil rukou v mieste vzniku pôvabných polkruhov a vytiahol škaredý obojok, pôvodne patriaci vodcovi démonov. Trochu ľútostivo luskol prstami a zvláštna hmla zredla, vybledla, vytratila sa.
Fred si zbytočne utrel ruky do bundy a rozpačito si odkašlal. Všetky starostlivo pripravené slová sa mu vyparili z hlavy.
„Ahoj,“ začal duchaplne.
Irvin bývalému obchodnému spoločníkovi nevenoval pozornosť.
„Pán Litvak, nie je to síce moja vec, ale z čírej zvedavosti neodolám a položím vám otázku,“ sklonil sa k pripučenému majiteľovi obchodu. „Čo vám sľúbili za dodanie mojej maličkosti?“
„Peniaze. Veľa,“ vydýchol pridusene antikvár, z kútika úst mu stiekla krvavá slina. Ochabnutými rukami sa snažil odtlačiť hranu ťažkej police zo svojho brucha.
„Hm, peniaze. Dúfam, že mi nebudete zazlievať okamžité ukončenie vzájomných obchodných kontaktov,“ narovnal sa démon a zamieril do kancelárie. Fred zdvihol obočie. Pripravoval sa na rôzne variácie opätovného stretnutia, ale s otvorenou ignoranciou nepočítal. Pobral sa za démonom.
Irvin zbieral bankovky rozsypané po stole. Utvorili pomerne objemný balíček.
„To ma ani nepozdravíš? Nespýtaš sa ma odkiaľ som sa tu vzal?“ oprel sa o veraje bývalý plukovník.
„Nie,“ odtušil pokojne démon. „Nebudem sa mýliť, ak poviem, že predaj dobre zachovaného exempláru knihy Das Manubrium des Kampfes wider bösen Mächte bol podvod od samého začiatku?“ opýtal sa stále otočený chrbtom k plukovníkovi.
„Nie.“
„Takže, dúfam, že ma teraz ospravedlníš,“ pridal do kufríka ukoristený obojok a bol pripravený na odchod.
„Neospravedlním. Musíme sa pozhovárať,“ uťal sucho plukovník. „Ale... nie tu.“
Démon sa konečne obrátil. Pozorne si Freda premeral, akoby hľadal zmeny, ktoré sa udiali od ich posledného stretnutia. Stočil pohľad do predajne. Podlahu pokrývali kopy rozhádzaných kníh. Od steny doliehalo sípanie zraneného kníhkupca.
„Dobre,“ súhlasil rezignovane. „V záujme bezpečnosti navrhujem, aby sme použili zadný východ.“
Plukovník nemal námietky. Na moment sa ešte zastavil, palcom ponad plece ukázal do predajne.
„Nepostaráš sa o neho?“
„Prečo by som mal?“
„Bolo by to ľudské,“ mienil trochu neisto bývalý vojak.
„Ja nie som človek. Nepociťujem potrebu polámať mu aj tie kosti, ktoré zostali celé.“

Zadný východ ich zaviedol do úzkej uličky, medzi preplnené kontajnery. Vypadnuté odpadky sa vŕšili na smradľavých kôpkach pri stenách. Drobný hustý dážď a studený vietor podčiarkovali bezútešnosť miesta. Plukovník si vytiahol golier bundy a schoval mobilný telefón.
„Zavolal som tomu úbohému darebákovi sanitku.“
Démon samaritánsky čin nekomentoval. Prešiel rovno k veci.
„Čo chceš?“
„Skutočne sa v okolí nenájde príjemnejšie miesto na rozhovor? Mám toho na srdci veľa. Skutočne... veľa,“ zdôraznil starší muž.
„Neďaleko je reštaurácia.“
Naozaj bola. Nenápadný vstup maskoval luxusný interiér s príjemným osvetlením a moderným nábytkom. Výzdobu tvorili prevažne výtvarné diela, tak bizarné, že museli byť originály. Príjemná hosteska ich usadila k stolu a popriala im dobrú chuť. Čašník v tmavom obleku priniesol jedálne lístky. Bez mihnutia oka prijal objednávku na obyčajnú kávu, napriek snahe odporučiť hosťom cibetkovú špecialitu podniku.
„Nebudem predsa piť niečo, čo vy...,“ plukovník v poslednej chvíli prehltol slovo, „nejaká lasica. A nie, nezaujíma ma, čo ty myslíš o cibetkách,“ varoval preventívne oproti sediaceho. „Ani o iných lasiciach.“
Mladý čašník profesionálne naservíroval dve kávy.
„Páni si vybrali?“
„Áno, pre mňa maki suši zo sladkovodných rias so zeleninou a šalát. Bez dresingu, len s lyžicou panenského olivového oleja. Pre pána steak, stredne prepečený, so zeleninovou oblohou a pečenými zemiakmi. Ako dezert zmrzlinu s horúcimi malinami,“ objednal démon.
Čašník prijal objednávku bez mihnutia brvou a porúčal sa.
„Viem si objednať sám,“ zavrčal nedotklivo plukovník, keď osameli.
„Aj tak by si si objednal steak. Si steakový typ.“
„Hej, ale... Viem si objedať aj sám,“ zabubnoval prstami po stole. Ochutnal kávu, bola výborná. Poobzeral sa po reštaurácii. Polovica stolov bola neobsadená. Samozrejme, na obed už bolo neskoro, na večeru privčas. Zastavil prsty tesne pred začiatkom ďalšieho staccata na stolovej doske. Mal by začať... ale odkiaľ?
„Máš pekné auto,“ vytisol zo seba. „Lexus?“
„Áno,“ prikývol démon. „IS dvestopäťdesiat, Sport Line. Objem benzínového motora dvetisíc päťsto centimetrov kubických, výkon dvestoosem konských síl, posilňovač riadenia, šesť airbagov, ABS, ESP, ASR...“
„Fíha! Stal sa z teba odborník.“
„Vôbec netuším, čo tie skratky znamenajú, ale podľa manuálu sú to všetko veľmi užitočné veci. Súčasťou výbavy je aj palubný počítač, navigácia, parkovací asistent, tempomat a imobilizér. Zatiaľ som sa naučil používať rádio, diaľkové ovládanie a elektrické zrkadlá.“
„Tomu verím už skôr,“ uškľabil sa plukovník. „Ako si prišiel k tej káre?“
„Bártrový obchod.“
Plukovník zdvihol obočie. „Honorár? Zdvihol si cenu.“
„Zohľadnil som zvláštne okolnosti,“ vážne odvetil liečiteľ.
„Odkedy ťa poznám, zažil som už rôzne šialenosti. No jedno by ma skutočne zaujímalo,“ plukovník si oprel bradu o prsty zopäté do striešky, „Môžeš mi vysvetliť, čo ty pokladáš za zvláštne okolnosti?“
V rámci nezáväzného rozhovoru pri káve dostal odpoveď na svoju otázku, zahrňujúcu neodmietnuteľné pozvanie, zdôraznené namierenou zbraňou, na vyliečenie syna významného mafiána z následkov mozgovej príhody zapríčinenej nadmerným požívaním omamných návykových látok. Na oplátku šťastný otec ponúkol liečiteľovi aj modré z neba. Skromný démon sa uspokojil s autom, ktorým ho únoscovia doviezli do mafiánovej rezidencie.
Fred smutne pokýval hlavou, akoby príbeh, ktorý si práve vypočul, potvrdzoval jeho najhoršie obavy. K verbálnemu vyjadreniu svojich pocitov sa nedostal. Šikovný čašník sa znovu ukázal. Tentokrát v spoločnosti steaku, ktorý takmer prečnieval z taniera. Z vône krehkého mäsa sa mu začali zbierali slinky v ústach. Obsah drevenej tácky, ktorá sa zjavila pred Irvinom, veľa chutí nevyvolával.
„Čo to je?“ ukázal na maličké tmavozelené kôpky.
„Prírodná ryža, varená vo vode ochutenej octom, s kúskami čerstvej zeleniny, obalená sladkovodnými riasami,“ ochotne ho informoval čašník a porúčal sa.
„Ty to budeš jesť?“ Z Fredovho tónu bolo zrejmé, že tento chod je na jeho jedálničku zaradený tesne pred smrť hladom.
„Zeleninové suši je výživné a zdravé,“ poučil ho liečiteľ s kamenným výrazom.
„Nepochybujem. Najmä pre teba. Ak sa nemýlim, tak stále platí, že nečisté stvorenie nemôže požiť jedlo so soľou.“ Plukovník s nevinným výrazom chytil soľničku a dochutil si prílohu
„Nemýliš sa. Prajem ti dobrú chuť.“
Detinská provokácia minula svoj cieľ. Nič iné ani nečakal. Nastal čas na hlavný útok.
„Teraz, keď sme sa tak stretli... v príjemnej atmosfére... nikam sa nenáhlime... Nechceš mi niečo vysvetliť?“ Nečakal na odpoveď, aj tak by žiadnu nedostal. „Robili sme si starosti... po tvojom zmiznutí. Keby mi posledný klient neposlal moju polovicu dohodnutej sumy, ani by som nevedel, či ešte beháš po zemi, alebo už pod ňou.“
„V skutočnosti sa peklo nachádza v inej dimenzii, nie pod povrchom planéty,“ prispel technickým detailom démon.
Plukovník spražil experta tvrdým pohľadom. „Fakt zaujímavé, ale to nie je vysvetlenie, ktoré očakávam.“
Démon spýtavo nadvihol obočie.
„Skutočne si myslíš, že môžeš bez slova zmiznúť na celé týždne? Neodpovedať na hovory? Zrušiť telefónne číslo? Vôbec ťa nenapadlo, že by sme o teba mohli mať starosť? Ako ťa poznám, tak asi nie...“
„Poznáš ma?“ prerušil výčitku Irvin. „Nevieš o mne nič.“
Plukovník sa neveselo uškrnul: „Skutočne? Vraví ti niečo prezývka Túlavý John? Vidím, že áno,“ okomentoval démonov prekvapený výraz. „Vedel si, že v kamiónoch sú vysielačky? Na dlhých trasách sa chlapi nudia a klebetia. O ženách, o ceste, o chlapíkovi s ruksakom, ktorý križuje štáty. Stopuje a za zvezenie platí liečivou masťou, ktorá účinkuje úplne zázračne na boľavé šoférske chrbty. Viem aj to, že nie som jediný, kto pre teba dohaduje... klientov. No, nebol som. Boli aj iní. Traja. Dvaja už nie sú medzi živými. Zišli zo sveta veľmi čudesným spôsobom.“ Bývalý vojak si vložil do úst kúsok mäsa a vychutnával chuť, zdôraznenú zmesou korenia. „Policajti nemajú tušenie čo ich mohlo zabiť. Ja si myslím, že urobili rovnakú chybu ako pán Litvak. Predali ťa.“
„Pokúsili sa.“
„Nemôžem povedať, že im to mám za zlé,“ Fred ochutnal prílohu. „Ja sám som už veľakrát mal chuť chytiť ťa pod krk.“ Pečené zemiaky boli skutočne chutné, na chvíľu sa odmlčal. „Viem, že si vyrástol za vodou,“ pokračoval, keď sa tretina porcie zmizla. „Na druhej strane Atlantiku,“ upresnil zemepisné súradnice. „V dobrej rodine a máš dobré školy. Viem, že si nemal vždy na ružiach ustlaté a viem, že si stratil niekoho blízkeho.“
Mladý muž, viditeľne otrasený, položil paličky.
„Viem, prečo si sa vyparil,“ pokračoval v pokojnom monológu Fred. „Nie kvôli tým čiernookým bastardom, ktorý nás takmer dostali. Tá práca v New Yorku mala byť posledná. Chcel si skončiť. Dostali sme sa priveľmi blízko. Začalo ti na nás záležať. A to si ty predsa nemôžeš dovoliť. Nemýlim sa?“
„Nie,“ démon odsunul nedojedené riasy. „Nemýliš sa. Nemôžem si dovoliť brať ohľad na kohokoľvek. Ani na teba a na tvoju rodinu,“ zdôraznil posledné slovo. „A ľudia v mojej blízkosti sa až príliš často...“
„Popália?“ skočil mu plukovník do reči. „Hej, také veci stávajú, keď sa zahrávaš s ohňom. Pretože ty sa rád hráš s ohňom. Vieš, často som rozmýšľal, prečo sa démon dal do spolku s lovcom. Iste nie kvôli tej smiešnej hrozbe, ani kvôli dolárom, ktoré sme zarobili. Mohol si sa spojiť s nejakým mastičkárom či šamanom a zarobiť trikrát viac. Nie. Ty si sa dal do spolku s lovcom. Prečo? Nedokážeš bez toho žiť. Neustále na hrane. Musíš štuchať do osieho hniezda, liezť na nervy lovcovi, podpichovať peklo. Aj dnes si vedel, že ťa ten kníhkupec predal a predsa si do toho obchodu vliezol,“ posledné slová zazneli príliš hlasno. Hostia od vedľajšieho stola sa prekvapene obzreli. Plukovníkov tvrdý úsmev ich presvedčil, aby sa vrátili k vlastným záležitostiam. Siahol po pohári, dožičil si poriadny dúšok vody a sústredil sa na kus mäsa na tanieri. Po chvíli sa pokojnejšie opýtal: „Mimochodom, odkiaľ máš tu hmlovú vecičku?“
„Z čierneho trhu. Tušil som, že pán Litvak nie je spokojný s výškou sľúbenej provízie, tak som chcel mať nejaké eso v rukáve. Teba som tam však rozhodne nečakal.“
Plukovník si dovolil spokojný úsmev.
„Sedel som vonku v aute. Steven nám povedal o tvojom triku. O astrálnej projekcii. Nechcel som, aby si sa bez pozdravu zdekoval, keď ma uvidíš. Presne to by si predsa urobil.“
Démon poslednú domnienku nekomentoval. Sústredil sa na podstatu veci: „Prečo ste ma vyhľadali?“
„Chlapci vystopovali hniezdo upírov. Chceme ich zlikvidovať a potrebujeme do partie niekoho s dobrými nervami. Chlápka, ktorý nespanikári a vie sa obracať so zbraňou. Skúsenosti s prvou pomocou a praktická aplikácia mágie sú vítané. Skrátka, potrebujeme niekoho vyskúšaného, na koho sa môžeme spoľahnúť,“ plukovník napichol na vidličku posledný zemiak. „Teba.“
Pozorný čašník sa zjavil ako duch, aby odniesol použitý tanier aj takmer nedotknuté riasy s ryžou. Akoby zázrakom sa pred plukovníkom zhmotnil pohár, z ktorého vystupovala sladká para. Na opačnom konci stola pristála našuchorená kopa šalátových listov prekladaná zmesou zeleniny. Démon posunkom odmietol someliéra s fľašou ľahkého bieleho vína. Muž v čiernej veste síce nesúhlasne stiahol čelo ale bez protestu sa vzdialil.
„Obávam sa, že tvoje predstavy o mojej osobe sú príliš skreslené,“ nadviazal démon na prerušený dialóg, keď osameli. „Nie som altruista ani samaritán.“
„To teda nie si. Túlavý John s liečivými mastičkami nie je jediná stopa, ktorá vedie k tebe. Zostávajú za tebou telá. Divím sa, že ťa už nehľadajú ako masového vraha. Do psej riti, sám som ťa videl v akcii. Viem, s kým mám tú česť.“
„Pochybujem. Som démon. Ľudská duša sa do pekla nedostane za odmenu. Vyliečenie Hitlera je len kvapka v mori. Netušíš, čo všetko som spáchal!“
„Nie,“ prikývol tvrdo bývalý vojak. „A vieš čo? Nezaujíma ma to. Vážne! Vôbec mi na tom nezáleží. Je mi to jedno! Možno neviem kým si bol ani čo urobil, ale viem kto si teraz, čo robíš teraz, a to mi stačí. Pozri, nebudem ťa prehovárať ani nútiť, aby si s nami išiel vyčistiť to hniezdo. Je to na tebe. Ty sa musíš rozhodnúť akú úlohu odohráš na vedľajšom javisku.“
Mladý muž sa trpko pousmial, keď počul svoje vlastné slová, ktoré kedysi použil. Sklopil zrak a posunul kúsok šalátového listu z jednej strany taniera na druhú.
Rozhodnúť sa. To sa ľahšie povie ako urobí. Fredovi nejde o vyčistenie jedného upírieho hniezda, vynaložil príliš veľa námahy kvôli jednému lovu. Nie, pravá podstata ponuky zostala nevyslovená.
Ku kúsku presťahovaného šalátového listu pribudla plnená oliva.
Život štvanca je osamelý. Zvlášť život dezertéra, ktorý má v pätách samotné peklo. Doslova. A tak je to dobre. Pretože kým je sám, nie je zraniteľný. Zlomené kosti a tržné rany sa nerátajú. Nemusí sa starať o chaos, ktorý zanecháva za sebou. Nemusí sa strachovať o domov, pretože žiadny nemá. Neberie ohľady na nikoho, pretože včerajší spojenec zajtra zradí za hrsť bankoviek. Áno, život štvanca má veľa predností.
Na cestu po bielom porceláne sa vydali kúsky červenej zeleniny.
Mesiace na úteku, stále v pohybe. Žiadne zvyky, žiadne obľúbené miesta, žiadne vzťahy. Dočasní obchodní spoločníci, ktorí odvracali zrak a stískali amulety proti zlým silám, ukryté vo vreckách, a na koniec si spočítali, že predať liečiteľa je výhodnejšie ako deliť sa s ním o platby uzdravených klientov.
Okrem Freda. Spoluprácu s lovcom prijal... Určite nie z nevyhnutnosti. Fredovu hrozbu od začiatku nebral vážne. Zo súcitu k chorým deťom? Nielen. Kvôli peniazom? Ani náhodou. Spolupráca s lovcom bolo to posledné, čo vo svojej situácii potreboval, no nedokázal odolať pokušeniu zistiť, ako dlho toto nemožné obchodné partnerstvo vydrži. V tomto mal bývalý plukovník pravdu. Ale... situácia sa zmenila.
Pyramídka nakrájaných kúskov rajčín a reďkoviek sa zrútila pod tlakom vidličky.
A to je jadro problému. Lovec bol úplne iný ako očakával. Bolo príjemné stretávať sa s... ľudským prístupom, aj keď si ani na okamih nedovolil zabudnúť na svoj skutočný status. Prijímať láskavosti a pomoc od ľudí je pre démona nebezpečné. Chcel si udržať odstup, ale... Aj v tom má Fred pravdu, dostali sa priveľmi blízko. Nemôže si dovoliť žiadne citové väzby. Musel zmiznúť, prerušiť všetky väzby s Fredom aj s jeho deťmi. Démon na úteku nemôže mať žiadnych priateľov.
K plnenej olive na okraji taniera pribudla ďalšia.
Frederick Simmons, bývalý plukovník, typický vojak. Nedôverčivý, neprístupný, tvrdý, s úsudkom ostrým ako britva. Muž, na ktorého slove by sa dal postaviť hrad. Jediný človek, ktorý sa ho nepokúsil podviesť. Jediný človek, ktorý pozná pravdu a aj tak mu pomohol. Nebyť Freda prenasledovatelia by ho z hotelovej izby v New Yorku odvliekli do pekla s obojkom na krku. Ak má niekomu veriť, tak Fredovi. Ale... Veriť lovcovi je pre démona na úteku nebezpečné. Priveľké riziko.
Plukovník sa nad svojou zmrzlinou potuteľne usmieval pri pohľade na strategické presuny zeleniny po obvode taniera. Okružná jazda plnených olív skončila. Rozhodnutie padlo.
„Tak čo, ideš do toho s nami?“ vložil si do úst poslednú lyžičku zmrzliny.
Mladý muž opätoval úsmev.
„S potešením. Aký je plán?“
„Podrobnosti preberieme inde. Tu je už príliš rušno,“ plukovník pohybom hlavy ukázal na skupinku vchádzajúcich ľudí. „Zaplať a pôjdeme. Nepozeraj na mňa tak prekvapene! Ten astronomický účet platíš ty! To je trest za to, že si bez slova vyparil.“

Jého, konečne!!! A tým nemyslím len nový príspevok, ale hlavne aspoň trochu rozumné uvažovanie so strany démonského dezertéra.
aceras1 ďakujem za ďalší super kúsok, ani nevieš, ako ma potešil a spríjemnil dnešné nekonečné cestovanie (akurát spolucestujúcim muselo byť divné, na čom sa tak dobre zabávam, ale to je ich vec). Rovnako príjemne naladilo aj pootvorené okienko do hlbín Irvinovho uvažovania, takých pasáží by som uvítala aj viac. A, samozrejme, som zvedavá, čo najbližšie zase môj obľúbený démonko vyčudí. Budem sa tešiť na pokračovanie a v kútiku duše budem dúfať, že sa objaví skôr ako za tri mesiace

just-me - nemáš za čo Aj na budúce .
Mimochodom, nemusíš čakať tri mesiace. Ďalšie dobrodružstvo zúčastnených je Prvé stretnutie.

aceras1: Ďakujem za skvelé a vtipné pokračovanie. Niektoré hlášky sú skutočne zapamätaniahodné. Som rada, že si Irvin a plukovník k sebe konečne našli cestu, aj keď sledovať to hľadanie bolo neskutočne zábavné a vydržala by som aj ďalších 11 kapitol


PS: Len tak na okraj - keď raz budú "filmovať" na základe Tvojej predlohy, tak ktorí herci by mali stvárniť Irvina a plukovníka? Bolo by načase o tom pouvažovať...

adrusik - nemáš za čo . Ja ďakujem za milé slová, ale 11 ďalších kapitol nesľubujem .

PS. Vzhľadom na pravdepodobnosť takejto možnosti, nad hereckým obsadením neuvažujem ani uvažovať nebudem , ale v rámci recesie môžeš nadhodiť nejaké mená .

aceras1:samozrejme, že to nemusí byť 11 ďalších kapitol, uskromním sa aj s 10-timi, 9-timi,.... . Je zrejme, že konečný verdikt je na Tebe , ale spolieham sa na Tvoju "potrebu" písania .

Čo sa týka hereckého obsadenia, teraz sa musím vážne zamyslieť...keď nebudem brať žiadne obmedzenia...a napíšem prvé čo mi napadne... plukovník by mohol byt Sean Connery, Irvina by mohol skúsiť niekto z minulosti - mladý Mel Gibson...alebo niekto súčasnejší Ian Somerhalder ???

aceras1 - Jéééé... děkuji za skvělé pokračování ještě skvělejší povídky Irvin je prostě dokonalý A teď už se těším na Sama a Deana

adrusik - necháme sa spoločne prekvapiť dokedy moja "potreba písať" vydrží .
Mimochodom, máš dobrý vkus .

Joclynn - ďakujem Teš sa pomaly, v posledných týždňoch nespĺňam ani základný limit 15 riadkov textu .

aceras1: Jéé! Až teď jsem se dostala k přečtení tvého pokračování. Už jsem si říkala, jestli jsi na nás nezapomněla Jsem ráda, že se tak nestalo. Pokračování mě zase potěšilo, moc pěkná pasáž. Jsem ráda, že plukovník do akce šel a našel Irvina. Také jsem ráda, že se Irvin rozhodl pomoci plukovníkovi. Jen tak dál. Tahle dvojka je prostě okouzlující! Díky moc za pokračování a už teď se těším na další část

bohdy - ďakujem za pochvalu . Ďalšia časť bude... až bude , teda - keď nazbieram dosť riadkov (zatiaľ skôr nepribúdajú). Dúfam, že so stúpajúcou dennou teplotou sa zvýši aj moja pracovná výkonnosť

aceras1: konečně jsem se dostala k další tvé úžasné části, je suprová.

janča - ďakujem za pochvalu.

Letné horúčavy a trocha voľného času ma naštartovali na prevádzkovú teplotu. Zatiaľ sa len zahrievam takže dnes iba kúsok.


P. S. Nasledujúce udalosti sa odohrávajú po Prvom stretnutí.

---------

12

„Stáva sa zo mňa kriminálnik,“ vzdychol plukovník znechutene a pridal plyn. „Šperky a hodinky z poslednej akcie som posunul Aidanovi. Radšej by som tie veci vrátil dedičom obetí, ale nevieme, kde ich hľadať. Aidan nám vyplatí podiel hneď ako ich predá. Bude aspoň na výstroj a na benzín.“
Démon, sediaci na sedadle spolujazdca, neodpovedal.
Fred ani odpoveď neočakával. Organizáciu spoločných poľovačiek na upírov a vlkolakov do posledných detailov zabezpečoval vždy sám. Vrátane jednania s priekupníkmi horúceho tovaru – hodnotných vecí, o ktoré upíri obrali svoje obete.
„Mimochodom, nedúfaj, že som už zabudol na tvoje posledné laganstvo!“ začal z iného konca. „Tri hodiny sme stáli na ceste, kým nás našla dobrá duša ochotná pomôcť. Ten starší Winchester tiež ešte dostane svoje, keď ho stretnem! Rozhasil mi elektriku tak, že som musel nechať auto opraviť v servise. A to ani nespomínam, ako si zase raz hlúpo riskoval!“
Démon sa uškrnul a zachoval pokoj pri počúvaní v poradí už tretej variácie výčitiek na tú istú tému.
„No, aspoň sme získali z návštevy u Bobbyho Singera niečo užitočné. Ako ide výroba noža?“ zaujímal sa plukovník, keď vypustil prebytočnú paru.
„Biedne,“ pripustil s nevôľou démon. „Na výrobu potrebujem čiernu mágiu. Nie veľa, ale... Výrobný proces si vyžaduje určitý čas a ten jednoducho nemám. Vždy prídu skôr, ako stihnem dokončiť kúzlo.“
„Čo budeš robiť?“
„Neviem,“ démon pokrčil plecia. „Skutočne neviem. Vyskúšal som všetky ochranné kúzla, ktoré poznám, ale žiadne mi nezabezpečilo potrebný čas.“
„Zožeň si nejaké lepšie.“
„Už som na to myslel. Lenže vyhovujúce kúzlo som nenašiel ani špecializovanom čiernom trhu.“
„Smola,“ uznal plukovník.
Melódia zo spolujazdcovho vrecka dala dvojici zámienku prerušiť už aj tak odumierajúci rozhovor.
Démon prijal hovor a takmer okamžite sa jeho tvár zmenila na kamennú masku. Vodič mlčky nadvihol obočie, ani sa nesnažil skrývať zvedavosť, no z krátkych záporných odpovedí sa veľa nedozvedel. Irvin odložil telefón a otočil tvár k bočnému oknu, celým telom dávajúc najavo, že sa nehodlá zveriť s obsahom práve skončeného telefonátu. Plukovník, rešpektujúc nevyslovené želanie, odložil nevyhnutný výsluch na neskoršie. Po chvíli si všimol, že spolujazdec sa nepokojne zamrvil. Pošúchal si vnútornú stranu ľavého predlaktia, vyhrnul si rukáv, ľavý, potom pravý. Na démonových rukách sa zjavili červené škvrny. Najskôr len ako komárie pichnutie, rýchlo sa však roztiahli do veľkosti desaťcentových mincí, strieborných dolárov. Keď dosiahli veľkosť detských dlaní, uprostred sa zjavili rýchlo rastúce vodnaté biele pľuzgieriky. Plukovník skákal pohľadom z cesty na spolujazdca a nazad.
Nadýchol sa, aby položil logickú otázku. Pozrel do bolesťou stiahnutej tváre a vydýchol. Namiesto zbytočných rečí ubral plyn a odstavil požičanú Mazdu na krajnici.
Pľuzgiere na Irvinových rukách praskli, ich obsah sa okamžite vyparil. Odhalené červené mäso v rane zaškvrčalo, sčernelo. Popálenina sa údesne rýchlo rozširovala napriek zaklínadlu, ktoré démon drmolil chvejúcimi sa perami. Plukovník vystúpil, najvyššou možnou rýchlosťou vyhrabal z kufra lekárničku. Nie že by si myslel, že môže pomôcť. Jednoducho potreboval niečo urobiť. Hocičo iné, ako sa len pozerať na rozširujúce sa rany.
Démonovo zaklínadlo prešlo do nezvládnutého bolestného kriku. Na dne čierno-červených kráterov na jeho predlaktiach presvitala beloba kosti. Tá časť mysle bývalého vojaka, ktorá si zatiaľ zachovala schopnosť racionálne uvažovať, sa podivila, že postihnutý ešte nestratil vedomie. Trhnutím otvoril dvere spolujazdca a jedným hmatom vytiahol postihnutého z auta až ťažko dopadol na okraj priekopy. Plukovník prehrabal lekárničku, pátrajúc po niečom, čo by mohol použiť. Okrem obväzov nenašiel nič užitočné. Vybral najširší a zaváhal. Príšerné rany na démonových predlaktiach sa už nerozširovali, no aj pohľad na tmavo-krvavé kusy spečených svalov a kože bolel. Liečiteľ, spotený a bledý ako smrť, z posledných síl, zamumlal pár slov. Ako v spomalenom obrátenom filme sa rany začali vypĺňať tkanivom. Pred plukovníkovými užasnutými očami rástli svaly, šľachy, cievy. Nestačil sa ani poriadne nadýchnuť a po príšerných popáleninách neostala ani stopa, len krv na démonových zvrškoch.
„Čo to bolo?“ spýtal sa bývalý vojak priškrteným hlasom a bol rád, že sa mu vôbec podarilo ozvať.
„Čary.“ Na obsiahlejšie vysvetlenie sa liečiteľ nezmohol.
„To mi došlo,“ odkašlal si Fred. „Kto ti to urobil?“
Namiesto odpovede sa znova ohlásila melódia z mobilu. Majiteľ neprejavil ani najmenšiu snahu prijať hovor. Ochabnuto sa opieral o auto a neodtŕhal zrak od svojich rúk.
„Nevezmeš to?“ opýtal sa Fred, len aby niečo povedal. „Nie, asi nie,“ hneď si aj sám odpovedal. „To nič, zavolá neskôr. Radšej donesiem vodu.“
Volajúci zrejme nepochopil, že volá v nevhodnú chvíľu, telefón neprestával vyzváňať. Plukovník ponúkol prinesenú fľašu spolujazdcovi. Márne. Démon sa myšlienkami zrejme nachádzal kdesi veľmi ďaleko, tak sa napil sám. Nepripúšťal si to, ale bol poradne otrasený.
„To vyzváňanie mi lezie na nervy,“ zamumlal a bez okolkov siahol po mobile. Majiteľ neurobil ani najmenší pohyb, aby mu v tom zabránil.
„Haló.“
„Už som upútal tvoju pozornosť?“ zaujímal sa neznámy hlas.
„Prosím?“ začudoval sa plukovník. „Akú pozornosť?“ Vzápätí pochopil. „Ty hajzel! Keď ťa dostanem do ruky, tak...“
„Och,“ hlas na druhom konci zrozpačitel. „Vy nie ste ten, s ktorým sa chcem rozprávať. Asi som stlačil nesprávne čísla. Ospravedlňujem sa.“
Mobil stíchol. Na chvíľku. Plukovník mechanicky prijal hovor.
„Nepomýlil som sa,“ ozval sa z telefónu vyčítavý hlas namiesto pozdravu. „Číslo je správne. Chcem sa rozprávať s majiteľom volaného čísla. Irvinom de Witt, alebo ako si teraz hovorí. Okamžite!“
„Prečo?“ bývalý vojak sa mohutne nadýchol.
„Pretože môžem urobiť to kúzlo znova. Veľakrát, ak bude treba,“ výhražne oznámil hlas. „Alebo nejaké iné. Horšie. A budem to robiť dovtedy, kým neposlúchne.“
Plukovník prikryl mikrofón dlaňou a spýtavo pozrel na démona, ktorý sa už začal spamätávať.
„Môže to urobiť? Znova ťa popáliť?“
„Áno. Môže. Má moju krv.“
„Mno, to je problém,“ usúdil bývalý vojak. „Čo chcete?“ zahučal do telefónu.
„To isté čo aj pred chvíľou. Chcem aby prišiel sem a ochránil kláštor pred útokom nečistých síl. Ihneď! Dlží mi to! Inak....“ Neznámy hrozbu nedokončil. Nemusel. Zápach zhoreného mäsa ešte visel vo vzduchu.
„Dobre. Prídeme,“ poponáhľal sa odpovedať Fred, nevšímajúc si veľmi výrazný záporný posunok majiteľa mobilu. „Kde je ten váš kláštor?“
„On vie.“
Plukovník neveriacky pozrel na démona. „Zavesil.“ Namieril telefónom ako mečom na majiteľa. „Kto bol ten bastard a čo to malo vlastne znamenať? Prečo má tvoju krv a pozná tvoje meno? Čo mu dlhuješ? Aký kláštor? Kde?“
„Nikam nejdem!“
„Pôjdeme tam! Spolu, nech je to už kdekoľvek. Môže a bude ti ubližovať znova a znova, kým neposlúchneš. Bez diskusie,“ zdvihol odmietavo ruku, aby zabránil zbytočným protestom. „Nemáme inú možnosť.“
„Nemáme?“
„Hej. Cítim v kostiach, že bezo mňa sa dostaneš do poriadnej kaše. Idem s tebou. Niekto na teba predsa musí dať pozor. Najskôr vrátim túto požičanú káru, potom vyzdvihnem dodávku a zavolám domov, aby nás nečakali na večeru. A ty využiješ čas a povieš mi všetko, čo potrebujem vedieť!“
Ako povedal, tak aj urobil.

aceras1: juhúúúúúúúúúúúúú, ďalšia časť. Už som sa bála, že posedenie v reštike bol koniec poviedky (novely, románu... nehodiace sa škrtni) a teraz toto Som vážne zvedavá, do čoho sa ("chudák"?) Irv zase namočil... Začína to dobre, len dúfam, že pokračko nebude až niekedy v novembri...