Mohlo byť

Constance Handlerová pozrela na fotografiu, ktorú jej žena podala. Tvár na nekvalitnej snímke bola trochu rozmazaná, ale určite poznala muža, ktorý ich pred časom navštívil. Na zadnom dvore sa rozosmialo dievčatko, spontánne, z plných pľúc. Mimovoľne sa obzrela, Amber sa hrala s mačiatkom. Uviazala mu okolo hrdla mašľu a malá šelma sa teraz nemotorne snažila zbaviť nežiaducej ozdoby. So spoločenským úsmevom vrátila fotografiu návštevníkom.
„Nikdy v živote som toho muža nevidela.“
Vľúdny úsmev na mužovej tvári pohasol. „Ste si istá?“
„Určite.“
„Vaši susedia si myslia, že toho muža a jeho spoločníka, vysokého starca v zelenej bunde, videli vchádzať do vášho domu.“
„Ak si to myslia, tak sa mýlia. Mýliť sa je ľudské,“ odvetila a vôbec sa nesnažila o prívetivosť. „Odkedy som ovdovela, málokedy prijímam pánske návštevy. Venujem sa len mojej dcére, práci a domácnosti. Možno práve táto skutočnosť niekomu vadí.“
„Váš manžel zahynul pri autohavárii, však?“ položila prekvapivú otázku žena.
„Áno.“
„Vaša dcéra vtedy bola s ním v aute,“ pokračoval muž. „ Po kolízii s opitým vodičom dodávky sa auto vášho manžela niekoľkokrát prevrátilo a začalo horieť. Váš manžel zhorel za živa a vaša dcéra... Volá sa Amber, však? Amber utrpela ťažké popáleniny. Lekár, s ktorým sme sa zhovárali, použil výraz devastačné,“ muž sa nahol smerom k domácej pani. „To dievčatko, ktoré sa hrá vzadu je vaša dcéra, však? Nevidím žiadne stopy po popáleninách. Vidím úplne normálne, šťastné dieťa. Naše zdravotníctvo je na skutočne dobrej úrovni, ale pochybujem, že by nejaká klinika dokázala vyliečiť popáleniny tretieho stupňa bez stopy. Nechcete sa s nami podeliť o zázrak, ktorý vyliečil vašu dcéru? Ten muž na obrázku... Kontaktoval vás on alebo jeho spoločník? Akú cenu ste museli zaplatiť za vyliečenie vašej dcéry?“ S každou otázkou sa naliehavosť v jeho hlase stupňovala.
Paradoxne, rastúce napätie v miestnosti domácej pani pomohlo zachovať chladnú hlavu.
„Prepáčte, spomenuli ste, že ste sa zhovárali s lekárom mojej dcéry. S ktorým lekárom? Veľmi pochybujem, že jej bývalý pediater vám dal relevantné informácie.“
„Rozprávali sme sa s doktorom Krumholtzom, z úrazovej kliniky v Pittsfielde,“ vystrelila žena triumfálne. Len sa ešte skús vyhovárať, vravel jej výraz.
„Ďakujem,“ usmiala sa chladne domáca pani.
„Prečo vás zaujíma, s ktorým lekárom sme sa rozprávali?“ prižmúril oči muž.
„Pretože teraz už viem, na ktorého doktora mám podať žalobu za porušenie lekárskeho tajomstva. Nikomu, opakujem nikomu, som nedala zvolenie na podávanie informácií o zdravotnom stave mojej dcéry. Amber je našťastie úplne zdravá. Deti majú takmer neuveriteľnú schopnosť regenerácie. Najmä ak podporená drahou liečbou, veľmi drahou liečbou, na špeciálnej klinike vo Švajčiarsku. Za to, čo som urobila pre zdravie mojej dcéry sa nemusím nikomu zodpovedať.“ Iba Bohu v deň posledného súdu, ale aj On má syna, takže ma pochopí, dodala v duchu.
Návštevníci si vymenili dlhý, znepokojený pohľad.
„Pani Handlerová,“ muž sa opäť naklonil dopredu, „vy neviete, čo...“
„Ale áno, viem,“ prerušila ho nezdvorilo. „A taktiež viem, že je najvyšší čas, aby ste opustili môj dom. Viac tu už nie ste vítaní. Nedovolím, aby ste moju dcéru využili na získanie pätnástich minút pochybnej slávy, keď napíšete škandalózny článok pre bulvár o jej,“ oboma rukami naznačila úvodzovky, „zázračnom uzdravení.“
„Pani Handlerová, nie sme novinári,“ ohradila sa prudko žena.
„Mala som dojem, že ste sa predstavili ako dopisovatelia Týždňa zo sveta žien.“
Žena si zahryzla do pery. „Áno, ale...“
Constance Handlerová vstala. „Opusťte môj dom! Ihneď! Inak zavolám políciu! Ak vás niekedy uvidím v blízkosti mojej dcéry alebo môjho domu, nechám vás zatknúť.“

„Tak opäť nám to nevyšlo,“ Sana vytiahla z vlasov sponu, ktorá držala pokope prísny uzol. „Ďalšia stopa vyšumela do prázdna.“ Potriasla hlavou, medové pramienky zavírili. „Táto naháňačka za preludom ma už unavuje. Si si istý, že ten typ od Dietricha bol dobrý? Hej, ja viem, už viackrát nám dohodil informácie a vždy sme mali robotu. Však, od toho tu sme. Robíme z tohto sveta prijateľnejšie miesto na život. Ale teraz sa pán Cornet sekol. Týždne, nie, mesiace preverujeme každé zázračné uzdravenie na celej severnej pologuli. Zatiaľ sme odhalili osem poisťovacích podvodov, štrnásť fám a šesť nepotvrdených zázrakov. A nikto, opakujem nikto, na toho chlapíka nepovedal zlé slovo. Vlastne, nikto o ňom nepovedal ani slovo.“
„Zatĺkajú, a práve to mi robí starosti.“ Oscar si zložil okuliare a premasíroval si koreň nosa. Masáž nepomohla, odtlačky od priúzkého mostíka okuliarov boli stále viditeľné. „Ľudia, ktorých sme sa pýtali, sú príliš vystrašení na to, aby nám povedali pravdu.“
„No neviem! Conny nevyzerala vystrašene, skôr naštvane. A to poriadne. Tá ženská má guráže za dve. Stavím sa, že tú len tak niečo nevyľaká. A tí ostatní tiež. Teda, nehovorím o Fosterovcoch a Gomézovcoch alebo o tom bláznovi z Wichity, ako sa len... Ahá, Magaro. Ale to boli podvodníci, ktorí chceli pumpnúť poisťovňu a vyinkasovať prachy za vymyslené choroby. Zázračne vyzdraveli, hneď ako doláre nabehli na účet. Tí ostatní... tie zvláštne uzdravenia, ktoré údajne vôbec zvláštne neboli... Nikto z nich nášho podozrivého nepoznal. Všetci tvrdili, že zabrali lieky, alternatívna medecína, úprimná viera alebo iná blbosť. A všetci sú spokojní ako syseľ v sýpke. Vysmiati od ucha k uchu. Nikto sa nesťažoval, že by musel odovzdať desať rokov života alebo prvorodené dieťa či obličku. Buď sme niekde urobili chybu alebo sa naháňame za preludom. Hovorím ti, že by sme sa mali sústrediť na perspektívnejší prípad. Do čerta, Ossy, komu uškodilo, keby aj vyliečil to dievčatko alebo tú rodinu v Austine alebo aj všetkých ostatných? Do čerta!“
„Môžeš mať pravdu,“ pripustil Oscar. „Niekde sme urobili chybu. Musíme zmeniť taktiku. Zase. Sledovanie Simmonsovcov nikam neviedlo. Vyhľadávanie obetí tohto prekliateho bosoráka tiež nie. Nemáme žiadnu použiteľnú stopu. Zatiaľ. Musíme skúsiť iný spôsob.“
„To už si vravel, Ossy. Lenže mňa žiadny ďalší spôsob nenapadá.“

*******

Doktor Harington naplnil prázdne poháriky. „Ani nevieš, aký som rád, že sa zbavím toho čertovského výmyslu,“ pozrel na hosťa, stojaceho nad starožitným pozinkovaným vedrom. „Doniesol mi to známy môjho známeho, hasič. Ľudia o mne vedia, že zbieram kuriozity, zvláštne kuriozity,“ uchechtol sa. „Našiel tú čertovinu pri požiari, dom ľahol popolom. V požiarovisku neskôr našli pozostatky troch ľudí.“
Hosť, vysoký mladý muž, pozrel na domáceho pána a spýtavo nadvihol obočie.
„Nie, nedám ruku do ohňa za to, že to boli ľudia, aspoň teda v čase požiaru,“ doktor Harington odmietavo zdvihol ruku. „Kosti patrili druhu Homo sapiens, to podpíšem, ale to je všetko. No, späť k tej... čertovine. Hasiči uhasili požiar a on bol v skupine, ktorá prehľadávala zbytky. Všimol si to, pretože všetko bolo zničené, úplne všetko, ešte aj kovové súčasti domu boli roztavené. Ležalo to v miestnosti, ktorú neskôr vyšetrovateľ označil ako miesto vzniku požiaru, a lesklo sa to ako drahá vec. Zabavil to a dúfal, že dobre zarobí. No, rozmyslel sa, keď ten fras podpálil všetko, na čom chvíľu ležal. Nakoniec to strčil do kovového kýbľa a doniesol mi to zadarmo. S jedinou podmienkou, aby to už nikdy nevidel. Spomenul som už, že je hasič?“
„Áno, spomenul,“ usmial sa hosť, vzal si ponúknutý pohárik a usadil sa oproti domácemu pánovi.
„No, teším sa povesti zberateľa zvláštnych vecí a nie celkom bezdôvodne,“ pokračoval doktor Harington, „ale toto je aj na môj vkus priveľmi čudná vec. Preto som ťa pozval. Si najlepší, a vlastne jediný odborník na špeciálne kuriozity, ktorého poznám. Nebyť teba, tak by to prekliate magické zrkadlo zo mňa postupne vysalo aj poslednú kvapku krvi. Doteraz ďakujem osudu, že si vtedy braček spomenul na teba.“
Mladý muž sa usmial. „Mimochodom, ako sa má Lucas?“
„Môj synovec sa má dobre, jeho rodičia už menej. Puberta, chápeš. Randenie, odvrávanie, neskoré návraty domov, jednoducho normálny chalan. Vďaka tebe,“ doktor Harington zdvihol pohárik na prípitok. „Pred pár rokmi som si bol istý, že môj drahý brat právnik príde o syna, rozvedie sa a skončí ako bohatý, opustený, cynický obhajca gaunerov. A teraz?“ doktor pokrútil hlavou. „Má dve zdravé deti, dobrú ženu a úspešnú prax. Vieš, že sa venujú charite? Podporujú program vzdelávania postihnutých detí. Myslím, že môj brat našiel svoje miesto vo svete,“ dopil zvyšok alkoholu. „Zatiaľ čo ja som stvrdol ako obhliadač nebožtíkov v malom hniezde uprostred Maine, sám, bez ženy a bez detí. Jediným mojím potešením je Johnny Walker a zbierka neužitočností.“ Prázdny pohárik položil na stôl a nohou ťukol do plechového vedra. Obsah vedra, zvinutý, hrubý ostnatý drôt, na jednom konci ukončený tmavou rúčkou, zaštrkotal ako chvost podráždeného štrkáča. „Čo hovoríš na najnovší prírastok do mojej zbierky? Musím sa priznať, trochu ma desí. Vyskúšal som to. Nie tu v dome, samozrejme. Nahlásil som v práci vytknutý členok a urobil som si výlet do prírody. Jediným úderom tou vecou som zlomil strom hrubý ako moja ruka. A potom...“ domáci pán si naordinoval tekutý prostriedok proti šoku. „A potom som bežal do auta pre hasiaci prístroj. Skoro som podpálil les, a to už dva týždne každý deň prší. Keď som tu vec držal v ruke... mal som chuť rozmlátiť všetko naokolo. Tá vec je zlá,“ dokončil tichým hlasom a vyprázdnil pohárik jedným dúškom. „Vieš, čo to je?“
Mladý muž prikývol. „Pekelný bič, magický artefakt. Podľa dostupných informácií prvý pekelný bič zostrojil čarodej z Gomory kvôli jedinému účelu, spôsobiť bolesť. Čo najviac bolesti. Spôsobuje kombináciu vulnus scissum a combustia escharotica. Zanecháva nezahojiteľné rany,“ neprítomne si pošúchal ľavé predlaktie. „Máš pravdu, je to zlá vec. Veľmi. Zbav sa ho čo najrýchlejšie.“
„Preto som ťa zavolal,“ doktor sa v kresle naklonil dopredu. „Nemôžem len tak odhodiť tú vec... ten bič... do smetí. Niečo mi hovorí, že zakopať ho do zeme tiež nie je riešenie. Zničiť tú vec... to je práca pre špecialistu. Pre čarodeja tvojej úrovne, pán de Witt.“
Irvin de Witt vážne prikývol. „Kvôli tomu som prišiel.“ Zdvihol kufrík, položený na dlážke vedľa kresla, a otvoril ho. Domáci pán zvedavo natiahol krk, zbytočne. Kufrík bol, až na pár symbolov namaľovaných na dne, prázdny. Čarodej zdvihol vedro a obsah opatrne presypal do kufríka, keď príručnú batožinu zavrel, zreteľne si oddýchol. Domáci pán tiež.
„Teda, poviem ti, že...“
Zvyšok vety prerušilo zvonenie.
„Šerif,“ doktor Harington sa pri pohľade na displej mobilu zamračil. „Čo chce? Veď som nahlásil, že som práceneschopný. Prepáč, musím to vziať,“ ospravedlnil sa hosťovi. „No, čo chceš, vrchný strážca poriadku?“ zahučal do telefónu. Po chvíli sústredeného počúvania zmenil tón na doktorský. „Počkaj. Nie som si istý, že rozumiem. Tí ľudia čo...? Niekto sa musel zblázniť! Nemohli skamenieť! Nie od večera do rána!“ Pozrel na svojho hosťa a stiahol obočie. „Počkaj minútu,“ zakryl mikrofón rukou. „Ľudia nemôžu cez noc skamenieť alebo...?“
Výraz čarodejovej tráve ako odpoveď stačil.
„Teda môžu,“ skonštatoval doktor. „Šerif v susednom okrese našiel dvoch mŕtvych, ktorí, podľa jeho vyjadrenia sú tuhý ako kameň, doslovne. Potrebuje niekoho, kto mu určí príčinu smrti. Šerif Hougthon nemá vlastného patológa, keď treba, požičia si niekoho z okolitých okresov. Ostatní patológovia už odmietli a ja tiež nemám chuť riešiť nebožtíkov premenených na náhrobné kamene.“
„Odporuč ma,“ Irvin sa postavil. „Znie to ako prípad pre špecialistu.“
„Teba?“ domácemu pánovi od prekvapenia spadla sánka, zažmurkal a voľnou rukou sa buchol do čela. „Stále zabúdam, že si diplomovaný lekár. Samozrejme, poviem šéfovi, že ma môžeš zastúpiť, vzhľadom na moju,“ uškrnul sa, „indispozíciu.“ Po krátkom rozhovore odložil telefón. „Vybavené. Máš sa hlásiť u šerifa Hougthona v susednom okrese, podľa možnosti hneď.“
Čarodej prikývol a zdvihol svoj kufrík. „Ľutujem, že okolnosti mi nedovoľujú dlhšie sa tešiť z tvojej spoločnosti.“
„Aj ja,“ domáci pán odprevadil hosťa pred dom. „Určite mi zavolaj všetky podrobnosti z prípadu. Veľmi som zvedavý na ten čudesný šerifov nález. Možno rozšírim svoju zbierku kuriozít,“ uškrnul sa na rozlúčku. Cestou dovnútra sa na okamih zastavil. „Radšej nie. Čo ak bude tá magická skamenelina smrdieť? Ešte by mi dala gazdiná výpoveď! Už teraz na tie moje krámy šomre.“

*****

Elektromagnetické vlny nedokázali preniknúť najvyššou vrstvou členitej litosféry, takže ticho v Impale rušilo len občasne cvakanie klávesnice počítača. Inými slovami, rádio nehralo, medzi kopcami bol zlý príjem. Staručký prehrávač odmietol po tisíc prvýkrát prežuvať tisíckrát prežuté pásky, aj táto možnosť rozptýlenia odpadla.
„Niečo nové?“ Dean neodtrhol oči od cesty pred nimi.
„Nie. Našťastie. Zatiaľ len dve známe obete. Z pondelka a z utorka. Včera nepribudol nikto.“
„Tlač?“
„Žiadne použiteľné fakty. Len bláznivé teórie. Ale... kopa. Fakt veľa a jedna strelenejšia ako druhá.“
„To sa dalo čakať. Výroba sôch zo živých ľudí vzbudí pozornosť verejnosti. Takže rekapitulácia. Čo máme?“
„Prvú obeť, Johna Crutchleyho, našla manželka neďaleko domu. Vybral sa na prechádzku so psom. Keď dlho nevracal, manželka sa ho vybrala hľadať. Stál pred otvorenou bránou pri nádobe na smeti, očividne sa ju chystal odpratať z chodníka. Nestihol. Niečo, alebo niekto, ho zmenil na kameň. Doslovne.“
„A ten pes?“
„Aký pes?“
„Jeho! Vybral sa predsa na prechádzku so psom. Čo sa stalo s tým psom?“
Sam pokrčil čelo, očami znova prebehol článok na obrazovke. „Psa našla neďaleko. Tiež skamenel.“
„Hm.“
Mladší Winchester v očakávaní pozrel na brata, keď videl, že sa Dean nechystá vysvetliť svoje hm, pokračoval: „Druhá obeť, Quentin Caprari, bola nájdená neďaleko podniku, ktorý pravidelne navštevoval. Podľa miestneho plátku, člen občianskej hliadky, ktorý ho našiel, sa poriadne vydesil. Až tak, že krikom zobudil spiacich vo všetkých domoch naokolo. Ako v prvom prípade, aj druhá obeť okrem toho, že skamenela, nemala žiadne viditeľné zranenia.“
„Hm.“
„Čo znamená to tvoje hm?“
„Hm zvyčajne znamená hm,“ Dean preradil rýchlosť na vyšší stupeň. „Zaujímalo by ma, ako koroner vykonal obhliadku. Píšu tam, na aký druh kameňa sa zmenili?“
„To myslíš vážne?“
Šofér odtrhol oči od asfaltu kvôli jednému zo svojich pohľadov typu ‚čo myslíš?’
Sam vzdychol. Prelustroval všetky dostupné podklady, márne. „Očividne nikoho nenapadlo požiadať o konzultáciu geológa. Druh kameňa zatiaľ nikto neurčil. V novinách sa píše len toľko, že aj po skamenení sa na obetiach zachovali všetky detaily, vrátane herpesu Johna Crutchleyho a obväzu na Quentinovom porezanom malíčku.“
„Hm.“
„Dean, skutočne ma už začínaš štvať! Ak nemáš čo povedať, tak radšej mlč!“
„A čo podľa teba asi tak robím?!“
„Hmkáš! A robíš to zvlášť zavrhnutiahodným spôsobom!“
„Čo?!“
„Hmkáš!“
„Sam, cítiš sa dobre? Nemáš náhodou horúčku? Čo si mal na obed? Bláznivé huby?“
„Nie, mal som kura a cítim sa... frustrovaný. Ešte som nevidel, nepočul ani nečítal nič, čo by čo i len trochu pripomínalo bleskovú zmenu živého organizmu na kameň. Quentin Caprari dvadsať minút po jednej odišiel z baru. O pol druhej ho našli tuhého ako kameň. Doslova. Petrifikácia aj v ideálnom čase trvá storočia, tisícky rokov, nie desať minút.“
„Mágia.“
„Hej, najskôr. V otcovom denníku som nič nenašiel. Bobby snorí vo svojej knižnici, zatiaľ nič. Ale mágia je zatiaľ naša najlepšia teória.“
„Hm.“

Povedať, že šerif Hougthon má hlavu v smútku by bolo zámerné zľahčovanie situácie. V skutočnosti sa po objavení tretej skamenej osoby nachádzal v stave blízkom panickému záchvatu. Tri nevysvetliteľné úmrtia v jednom týždni! Úmyselne sa vyhýbal slovu vražda. Posledné úmyselné usmrtenie osoby inou osobou riešil pred šiestimi rokmi. Ak sa vytiahnutie zakrvavenej sekery z ruky opitého Colina Salmona, stojaceho nad zmasakrovaným telom Davida Elbitara, dá nazvať vyšetrovaním. Teraz mal v márnici dve skamenené telá miestnych občanov a psa. Teda, Pedro, foxteriér Johna Crutchleyho do márnice rozhodne nepatril, veď bol iba pes, ale... Vlastne bol dôkaz. Rozhodne bol dôkaz, a ako taký by mal byť v sklade dôkazov, ale... Zároveň bol aj mŕtvy pes a... Jednoducho, lepšie miesto, kam odložiť dôkazného skameneného psa ako márnica, šerifa nenapadlo. Samozrejme, Pedro nedostal svoj vlastný mraziaci box. Postavil ho ku stene. Teda, pokúsil sa. Foxteriér nespolupracoval. Skamenel v polohe, ktorá vylučovala jednoduchý postoj na štyroch labách.
Takže dva mraziace boxy sú obsadené a dočasný obyvateľ tretieho je na ceste. Unavene si pretrel oči. Za posledné dve noci skoro nespal. Sedel pri počítači a hľadal podobné prípady. Našiel niekoľko odkazov na samovoľné vznietenie s desivými fotografiami. Z postihnutých zostalo pár kostí a topánky, ak vôbec niečo. O samovoľnom skamenení nenašiel vôbec nič. Podľa encyklopédie, ktorú zabavil svojej školopovinnej dcére, skamenenie čiže petrifikácia mäkkých tkanív, okrem iných podmienok ako tlak či prítomnosť impregnačného roztoku, vyžadovala najmä čas. Veľa času.
Čas!
Čas bol momentálne limitujúci faktor! Pokojné mestečko sa zmenilo na bordel na kolieskach! V takejto atmosfére má vyšetrovať zločin?
Ochrancovia zákona v okolitých okresoch o podobnom prípade nikdy nepočuli a šerif v hlase každého z nich počul radosť, že táto šlamastika postihla niekoho iného. Jedinú skutočnú pomoc dostal len kolegu zo susedného okresu. Ako na potvoru, nie oficiálneho koronera, ale doktora, ktorý bol práve v meste a bol ochotný obhliadnuť obete za minimálny honorár. Vraj patológ, ale skôr vyzeral ako plastický chirurg z Hollywoodu. No vďaka kolegovi aj za to. Šerif Hougthon nemal vlastného koronera už sedem rokov. Škrty v rozpočte.
Vstal od stola, nalial si šálku kávy a pokúsil sa nájsť v prázdnej hlave aspoň jednu použiteľnú myšlienku. Okrem množstva nadávok na deň, keď sa rozhodol vstúpiť do služieb zákona, nenašiel nič.
Keď vrzli dvere, ani nezdvihol hlavu.
„Odneste ju k ostatným, chlapci. Prídem za vami.“
„Prosím?“ ozval sa neznámy hlas.
Šerifom myklo až si oblial ruku horúcou kávou. Sykol, odložil šálku a snažil sa striasť tmavé kvapky z uniformy.
„Agenti Walsh a Palmer.“
Dvaja neznámi vytiahli preukazy, z ktorých si zapamätal len tri písmená. FBI. Ani sa nemuseli namáhať. Lacné tmavé obleky, vážne výrazy a hlavne neotrasiteľné vedomie vlastnej dôležitosti ich legitimovali lepšie ako pozlátené odznaky.
„Prišli sme kvôli dvom úmrtiam, ktoré ste tu mali v posledných dňoch,“ začal ten vyšší. Šerif síce nebol žiadny trpaslík, ale musel zakloniť hlavu, aby mu videl do očí. Okamžite sa snažil zahnať myšlienku, že agent Palmer by sa mal dať ostrihať.
„Viete nám poskytnúť nejaké podrobnosti?“ zaujímalo toho nižšieho.
„Už sú tri,“ vytisol šerif. „Obete. Pred dvomi hodinami našli Lauru Reisigovú v zadnom dvore jej domu. Chlapci ju práve vezú do márnice.“
„Hm,“ nižší agent zdvihol obočie a pozrel na kolegu. „Nejaké ďalšie podrobnosti?“
Hm? Ako sa tento týpek dostal k FBI? Nevyzerá na mysliteľa! Vyzerá ako chlapík, čo sa páči ženám a vie o tom. Možno agentov párujú podľa použiteľnosti. Ten vyšší má mozog a ten druhý svaly.
„Nejaké ďalšie detaily?“ zopakoval otázku agent Mozog. „Hocijaké. Zvláštnosti. Nás zaujíma všetko.“
„Na miestach činu sme nič zvláštne nenašli. Vlastne... nenašli sme vôbec nič. Žiadne použiteľné stopy. Prvé dve obete sa nachádzali na verejných komunikáciách, zaisťovanie všetkých stôp by aj tak nikam neviedlo. Viete, ako to chodí. Pred chvíľou som sa vrátil z tretieho miesta činu. Nič. Žiadne ohorky, guľky v stene, nábojnice, stopy krvi alebo hocičo iné. Jednoducho nič. Ani použiteľné odtlačky prstov. Nemáme vôbec nič, žiadny záchytný bod. Ani neviete, aký som rád, agenti, že ste sa tu ukázali.“
„Môžeme vidieť telá?“
„Samozrejme, hneď ako s nimi skončí doktor.“
„Hm,“ našpúlil ústa menší agent. „Miesto činu?“
„My sme tam už skončili. Je celé vaše.“
„Kým pôjdeme, môžeme vidieť fotodokumentáciu?“
Vyššiemu agentovi prebehol po tvári prekvapený výraz, asi nebol zvyknutý, že parťák má vlastné myšlienky, ale zdržal sa komentára. Šerif ukázal na stolný počítač.
„Všetky fotky sú v kompe. Poslúžte si.“
S malou porciou škodoradosti pozoroval agentov, ako listujú v galérii dôkazov. Naozaj len s malou. Sám nebol z fotiek obetí múdry a teraz sa cítil rozpoltený. Na jednej strane dúfal, že agenti prípad vyriešia a na druhej, že na fotkách nenájdu žiadny dôležitý detail, ktorý on prehliadol.
„Ten pes... akej bol rasy?“ zdvihol oči od počítača miláčik žien.
„Foxteriér. Prečo? Je to dôležité?“
„Možno.“
Agenti vstali od počítača. „Vďaka za spoluprácu, šerif. Prezrieme posledné miesto činu a radi by sme nahliadli do spisov všetkých obetí. To sú tieto?“ Agent Svaly vzal do ruky spisové obaly ležiace vedľa počítača. „Požičiame si ich. Necháme ich v márnici, keď obhliadneme obete, aby sme sa zbytočne nemotali po meste. Niekoho po ne pošlite, keď skončíme.“
Vyšší vybral z vrecka vizitku. „Moje číslo. Môžete volať kedykoľvek.“
A boli preč.

„Našiel si niečo použiteľné?“ zaujímalo Deana, keď sa vrátil do auta po obhliadke posledného miesta činu.
„Nič. Laura Reisigová, päťdesiatjeden ročná riaditeľka miestnej základnej školy, rozvedená, bezdetná. Angažovala sa v miestnej komunite, najmä v oblasti ochrany zvierat a plánovala kandidovať na starostku. Podľa všeobecnej mienky je... bola... najhorúcejší kandidát. Quentin Caprari tridsaťdva rokov, miestny flamender. Chronicky nezamestnaný, na pravidelné návštevy baru si zarábal príležitostnými prácičkami, nie vždy práve zákonnými. Malé krádeže a tak. John Crutchley, tridsaťpäť, šťastne ženatý, dve deti, chlapci, sedem a deväť rokov. Vlastní malé železiarstvo na hlavnej ulici. Je možné, že sa obete poznali, ale určite sa nestýkali pravidelne. Laura bola horlivou členkou miestnej kongregácie, John raz do roka navštívil kostol, Quentin pravdepodobne ani nevedel, čo znamená slovo náboženstvo. Žiadne spoločné členstvo v spolkoch, nemali ani toho istého zubára. Žiadna spojitosť medzi obeťami. A ty?“ Sam zložil požičané doklady.
„Nič. Ak na mieste činu boli nejaké použiteľné stopy, tak po návšteve šerifa a jeho pomocníkov tam už žiadne nie sú.“
„Čo teraz?“
„Navštívime nebožtíkov.“

Šerif Hougthon správne predpokladal, že náhle úmrtie poprednej obyvateľky mestečka vyvolá, mierne povedané, záujem. No až taký príval telefonátov a osobných návštev postupne celej miestnej honorácie neočakával. V snahe vykázať usilovnú činnosť na prípade, sa osobne vybral do márnice zistiť výsledky obhliadky. Neznášal pohľad na mŕtve telá a zvyčajne sa tejto budove vyhýbal dôslednejšie ako vegetarián bitúnku, no jeho žena si až príliš zvykla na pravidelné šeky s výplatou. Zaťal zuby a stisol kľučku. Po troch dňoch sa na neho usmialo šťastie, kúsoček. Doktor už spisoval správu.
„Môžem,“ šerif zaklopal na otvorené dvere kancelárie.
Mladý lekár skontroloval posledný list, ktorý vypľula tlačiareň.
„Iste. Vy ste tu doma,“ zarazil sa. „V meste, samozrejme, nie v tejto budove. Ospravedlňujem sa za nevhodné vyjadrenie...“
„Nechajte tak,“ mávol rukou šerif. Nevhodné vyjadrenie? Ani náhodou! Po dnešných telefonátoch od vystrašených spoluobčanov dôkladne zrevidoval svoje hodnotenie pojmov ako invektíva, urážka na cti a otvorené vyhrážanie. „Čo máte, doktor?“
Mladý muž pedantne vyrovnal stránky a zopol ich spínacím strojčekom.
„Moja správa.“
Šerif prevzal dokument, ale s čítaním sa neponáhľal.
„Môžete mi povedať, čo ich zabilo?“
„Podľa výsledkov autopsie, obeť číslo jeden zomrela následkom hemoragickej cievnej mozgovej príhody, pri ktorej došlo k masívnemu subarachnoidálnemu krvácaniu, spôsobenému vaskulárnou malformáciou, aneuryzmou na arteria carotis interna.“
„Eee,“ štátny úradník zalapal po vzduchu. Nevyhnutnú otázku nestačil položiť.
„Dobrý deň.“ Do márnice dorazili externé posily.
„Šerif,“ agent Svaly sa škeril, akoby návštevy márnice patrili k jeho vysoko ceneným osobným zážitkom. „Aká šťastná náhoda. Vaše zložky.“
Šerif automaticky prebral podávané papiere.
„Doktor, to sú agenti...,“ zahryzol si do jazyka, aby nevyhŕkol prezývky, ktorými ich v duchu pokrstil.
„Walsh a Palmer,“ doplnil vyšší.
„Agenti, to je doktor Buchaman, patológ. Je tu namiesto koronera zo susedného okresu, ktorý si vytkol členok a nemohol prísť.“
„Hm.“ Po tvári agenta Svaly prebehol výraz pobavenej irónie.
Agent Mozog sa zamračil horšie ako profesionálny vodič pri pohľade na defekt. „Teší nás... doktor.“
„Agenti,“ mladý patológ si napravil okuliare a potlačil úsmev. Úsmev?
Šerif naprázdno prehltol. Nedeje sa tu niečo o čom nevie, ale mal by? Rýchlo ten pocit zahnal. Momentálne mal iné starosti.
„Doktor Buchaman mi práve podáva správu o príčinách... eee... úmrtí. Pokračujte, doktor... a prosím...“
„Ľudskou rečou,“ doplnil nižší agent.
„John Crutchley zomrel na krvácanie do mozgu, zapríčinené prasknutím aneuryzmy. Aneuryzma je rozšírené miesto na cieve, ktoré má oslabené steny. Následkom zvýšeného tlaku, pod vplyvom emócií alebo námahy praskne a začne krvácať. Malformácia je bez príznakov. Kým sa neprejaví, pacient o svojom postihnutí vôbec netuší. V tomto prípade bolo krvácanie veľmi masívne. Pánovi Crutchleymu by pravdepodobne nepomohla ani okamžitá lekárska pomoc.“
„Námaha?“ Agent Mozog sa nahlas zamyslel. „Johna Crutchleyho našli neďaleko nádoby na smeti, však?“
Šerif prikývol. „Prakticky na nej ležal.“
„Doktor, je možné, aby mu žilka v mozgu praskla práve vo chvíli, keď sa snažil odpratať smetiak?“
„Áno, to je možné. Krvácanie mohlo zapríčiniť hocičo, rozčúlenie alebo...“
„Alebo sex?“ zaujímalo Svaly.
„To sa tiež nedá vylúčiť.“
Agent Mozog prevrátil oči a poponáhľal sa zmeniť tému: „Druhá obeť?“
„Quentin Caprari zomrel na akútnu otravu metylalkoholom. Obsah žalúdka,“ ukázal na nádobu s kalnou tekutinou, „skoro stodvadsať mililitrov zmesi kukurice, metanolu a etanolu. Podiel metanolu je viac ako osemdesiat mililitrov.“
Agenti Mozog a Svaly sa ako jeden otočili k miestnemu predstaviteľovi zákona.
„Pálenie domácej pálenky je u nás tradícia. Quentin od niekoho vyžobral zvyšky a.... Somár! Predsa každý vie, že od zvyškov z pálenia akurát tak oslepne.“
„No, toho sa už báť nemusí,“ skonštatoval zrejmý fakt agent Svaly. „Čo tretia obeť?“
„Pani Laura Reisigová trpela Lutembacherovým syndrómom, vrodenou chybou srdca, ktorá sa jej stala osudnou.“
„Takže, ak som dobre rozumel, tak všetci traja zomreli?“ šerif sa od nádeje až spotil.
„Áno, myslím, že môžem potvrdiť, že John Crutchley, Quentin Caprari a Laura Reisigová sú preukázateľne mŕtvi.“
„Tak som to nemyslel,“ nenechal sa zmiasť úradník. „Všetci zomreli prirodzenou smrťou. Krvácanie do mozgu, infarkt. Quentinovu otravu metylom tiež môžem považovať za prirodzené úmrtie, vzhľadom na jeho spôsob života. Ďakujem, doktor. Z celého srdca vám ďakujem.“ Šerif zhabol klobúk a zaváhal. „Doktor, ako ste urobili pitvu? Veď obete... skameneli?“
Mladý muž si napravil okuliare v zlatom ráme.
„Šerif Hougthon, nechcem sa vás dotknúť, ale po toľkých rokoch praxe by ste už mali vedieť, že posmrtné stuhnutie tela sa odborne nazýva rigor mortis. Primárnou príčinou posmrtného stuhnutia svalov je vyčerpanie zásob adenozíntrifosfátu a únik vápenatých katiónov zo sarkoplazmatického retikula. Určite viete, že rigor mortis nie stály stav, ale pri primeraných teplotách začne ustupovať už po tridsiatich šiestich hodinách. Pri násilnou rozrušení, akým je napríklad manipulácia s telom pri prevoze a príprave na autopsiu, aj skôr.“
„Ale...ja som videl... Rozoznám kameň od mŕtvoly! Boli tuhí ako kameň. Celí šediví!“
Doktor stisol pery, niekto spochybňuje jeho zistenia? „Pochybujete o mojom profesionálnom úsudku?“
„Nikdy by som si nedovolil,“ zahabkal šerif. „Ale...“
„Intenzita rigor mortis je priamo závislá od viacerých faktorov. Jedným z nich je aj minerálne zloženie stravy zosnulého. Čím viac minerálov telo obsahuje, tým viac svaly stuhnú. Podľa farby vašej vody usudzujem, že mimoriadne vysoko mineralizovaná. Obsahuje nezvyčajne vysoké množstvá vápnika, horčíka a iných minerálov. Na vaše zdravie má takéto zloženie vody priaznivý vplyv, ale po smrti vyvolať nezvyčajne rýchly nástup intenzívneho stuhnutia. Zovretie ciev svalmi následne zapríčiní nezvyčajné sfarbenie pokožky. Rozumiete?“
Šerif prikývol. Dosť nechápavo.
„Tento stav je prechodný, samozrejme. Môžete sa presvedčiť sám,“ vstal od stola, otvoril dvere a gestom nahnal prítomných do pitevne. Z najbližšieho boxu vytiahol podložku s telom a odkryl hlavu. Quentin Caprari po smrti vyzeral ako... mŕtvola človeka, ktorý mal rád alkohol a zásadne necvičil. Čiže dosť podobne ako pred smrťou. Na druhý svet odišiel s prekvapeným výrazom, asi nečakal že jeho posledný pohárik bude mať takú silu. Šerif si pozorne obzrel telo, ďubol prstom na Quentinovho líca, nadvihol plachtu, aby prezrel zvyšok. Sám otvoril ďalšie boxy a skontroloval ostatné telá.
„Ďakujem, doktor,“ zamumlal, keď skončil obhliadku. „Ja... nechcel som... Asi... som sa nevhodne vyjadril, ja len....“ V rozpakoch si narazil na hlavu klobúk. „Ešte raz, vďaka,“ priložil prst ku strieške v náznaku pozdravu a vytratil sa. Pred budovou si ešte spomenul na zložky a vrátil sa pre ne do kancelárie. Agenti ešte stále postávali okolo boxov. Nech. Na základe doktorovej správy všetky tri prípady uzavrie ako prirodzené úmrtia a celé FBI sa môže postaviť na hlavu.

Cez pootvorené dvere Sam sledoval ako šerif Hougthon opúšťa budovu, sadá do auta a mizne do tmy.
„Kde sa tu berieš? Zmenil si špecializáciu? Teraz krájaš mŕtvoly?“ vybuchol Dean, hneď ako sa za šerifom zavreli dvere.
Irvin de Witt posunul okuliare na koreň nosa. „Náhoda. Navštívil som známeho. Zhodou okolností pracuje ako koroner v susednom okrese. V práci nahlásil zdravotnú indisponovanosť, takže som prevzal jeho povinnosti. Ako záskok. Našťastie, pretože tieto úmrtia sú prípad pre čarodeja.“
„Mineralizovaný rigor mortis?“ usmial sa Sam. „To myslíš vážne?“
„Nie,“ pokrčil plecia oslovený. „Ale niečo som šerifovi povedať musel. V tomto prípade by asi pravde neuveril.“
„No, možno nie. Nevyzeral na mysliteľa. Ale nás by zaujímalo, čo, do čerta, sa tu naozaj stalo,“ ozval sa vecne Dean. „Čo týchto chudákov zabilo?“
„Fatálne zlyhanie organizmu bezprostredne zapríčinené aplikáciou látky spôsobujúcou petrifikáciu.“
„Boli otrávení a skameneli?“ uistil sa Sam.
Doktor prikývol.
„Nevyzerajú... pertifikovaní,“ skonštatoval zrejmý stav vysoký lovec. „Tvoja práca?“
„Obdukcia sa lepšie vykonáva na telách v prirodzenom stave.“
„Takže... čo si našiel?“
„Na všetkých obetiach som našiel miesto vpichu.“ Doktor obrátil Qentinovo telo na bok. Na zadnej strane stehna, tesne nad kolenom mal svetlú trojuholníkovú ranku. „Predpokladám, že tadiaľ do tela vnikol jed. Účinkoval rýchlo. Obete nemajú tváre znetvorené bolesťou.“
„Nestihli sa ani poriadne zľaknúť a už boli mŕtvi,“ skonštatoval Dean. „Všetky miesta vpichu boli na rovnakom mieste?“
„Nie, John Crutchley mal poranené lýtko a Laura Reisigová dlaň. Pes mal zasiahnutý krk.“
„Nech to bolo hocičo, nebolo to veľké,“ usúdil Dean.
„To?“ zdvihol obočie Sam.
„Hej. Keby útočil človek, rany by boli vyššie. Nikto sa predsa nebude plaziť po ulici, aby útočil na okoloidúcich. A Laura Reisigová sa k niečomu zohla s natiahnutou dlaňou, asi bežne nehladkala nebezpečných zabijakov Ten pes... Všimol si si v akej pozícii skamenel? Vycerené zuby, napružený, na niečo útočil...“
„Mohol aj na človeka.“
„Ťažko. Keby ten čokel skákal po ľuďoch na ulici, tak by ho John nebral na prechádzky bez vodítka a bez košíka na papuli. Tie zabitia boli veľmi rýchle, prekvapivé. Keby zabíjal človek, domáci pes by akurát tak stačil zakňučať a bum, bolo po paráde. Ale ten čokel bol foxteriér, inštinktívne sa snažil proti niečomu bojovať.“
Sam zamyslene prikývol. Predložená úvaha znela celkom pravdepodobne. „Takže, čo to teda bolo?“
„Nemám ani šajnu. Máš nejaký typ?“ Dean sa obrátil k doktorovi, ktorý sa tváril dosť zamyslene.
„Možno, ale najskôr musím zohnať pár vecí a vykonať chemický rozbor.“
„Hm. Sam, zistil si, kde sa môžeme v tejto diere vyspať?“
„V moteli pri výjazdovke alebo v penzióne na hlavnej ulici.“
„Hlasujem za motel,“ uškrnul sa Dean. „Pozamykaj nebožtíkov a príď za nami. Hodíme reč.“

Tento motel sa nijako nelíšil od ostatných motelov, v ktorých bratia Winchestrovci raňajkovali, obedovali a večerali, ak mali dostatok financií. Unavená čašníčka servírovala mastné jedlo a vlažnú kávu. Stoly, pokryté vyblednutými gumovými obrusmi, zúfalo potrebovali saponát a teplú vodu, na dlážke sa by pedológ našiel vzorky pôdy respektíve blata hádam aj zo šiestich štátov. Napriek všetkým nedostatkom sa bratia cítili skoro ako doma.
Dean likvidoval svoju porciu nezdravého fastfoodu s vážnym osobným nasadením, ako zvyčajne.
„Chlapík, dva stoly od nás,“ Sam si vložil do úst ďalší kúsok čakankového šalátu. „Nespúšťa u nás oči. Poznáš ho?“
Dean záporne pokrútil hlavou, neprestávajúc prežúvať hranolky s kečupom. „V živote som ho nevidel,“ prehodil ľahostajne, keď prehltol.
„Možno tvoj ďalší ctiteľ,“ prehodil mladší Winchester potmehúdsky, vidličkou zbytočne prehrabal šalát, aby mal dôvod ignorovať bratov pohľad.
„Ctiteľ?“ Deanovi skoro zabehlo.
„No, áno. Tebe predsa osamelí chlapi v baroch vnucujú pohárik zadarmo. Budeš mať ďalšiu príležitosť odmietnuť... galantný návrh.“
„Žiarliš, Sammy? Nemáš dôvod! Mne sa zdá, že sa nepozerá na nás ale na teba.“
Objekt rozhovoru, nižší chlapík s výraznými kútmi nad čelom, sklopil oči do šálky s kávou.
„Miestni sú zvedaví na agentov FBI. Stavím sa, že tu ešte žiadneho agenta naživo nevideli.“ Sam prehrabal obsah taniera v márnej snahe nájsť ešte pár relatívne nezvädnutých kúskov zeleniny a sklamane odložil vidličku. Neobával sa, že je objektom záujmu postaršieho človiečika v ošúchanej koženej bunde, ale Deanove vtipy na túto tému by nevydržal dlho. Musel brata zaraziť hneď na začiatku. „V takomto hniezde sú tri vraždy za tri dni, a všetko čo s nimi súvisí, udalosťou desaťročia. Mali by sme pohnúť s prípadom, aby úmrtí nebolo viac.“
„Necháš ma aspoň dojesť?“
„No... čo už s tebou. Ale jedz rýchlo!“
Deanove námietky prerušilo zvonenie mobilu. „Bobby,“ odpovedal na bratovo zdvihnuté obočie.
„Preliezol hádam všetky folianty, ktoré sa mi váľajú po dome,“ začal starý lovec bez úvodu, „a môj typ je Medúza.“
„Medúza? To želatínové blé, čo pláva v oceáne a podobá sa na dáždnik?“
„Nie, idiot! Medúza s veľkým M. Antická potvora, s blýskavými očami, veľkými zubami, pazúrmi a s hadmi namiesto vlasov, ktorá pohľadom menila smrteľníkov na kameň. Na príšeru ju premenila bohyňa Athéna, pretože sa nechala zviesť v jej chráme. Podľa legendy ju zabil Perseus, podľa jej odrazu v štíte, ktorý, mimochodom, dostal od Athény.“
„Ženy...,“ pokrútil hlavou Dean. „Fajn, keď ju teda ten frajer zabil, tak ako je možné, že teraz vraždí v Maine?“
„Perseus zabil jednu a Gréci o tom napísali divadelnú hru. Možno ich je viac. Tých Medúz. Možno sa presťahovali za oceán. Nebola by prvá... V poslednom čase.“
„Dobre. Ako ju môžeme zabiť?“
„Ako Perseus. Odtnite jej hlavu. A nepozerajte sa jej do očí!“
Dean odložil telefón a v rýchlosti zreferoval bratovi obsah telefonátu. „Odtnite jej hlavu! To sa mu hovorí, keď sedí v Južnej Dakote!“ Zamával na čašníčku. „Zabaľte mi to.“ Vytiahol peniaze, odčítal na stôl pár bankoviek a zhabol balíček s jedlom.
„Nehovoril si, že nikto sa nebude plaziť po ulici aby útočil na okoloidúcich?“
Starší lovec venoval bratovi škaredý pohľad. „Ideme, brácho. Musíme ešte raz prezrieť miesta činu. Taká potvora musela zanechať nejaké stopy!“
Sam, obliekajúc si bundu, obetoval dve sekundy času a obzrel sa. Stôl plešivejúceho chlapíka bol prázdny. Chvalabohu! Posledné, čo v tomto prípade potrebujú, je neodbytný domorodec, ktorý strká nos kam by nemal.

„Čo to čítaš?“ Dean skrčil mastný papier do guličky a na prvý pokus ho umiestnil do koša na smeti v kúte motelovej izby.
„Mýtické postavy a zvieratá. Videl som ju vo výklade kníhkupectva a keď Bobby spomenul Medúzu... Možno nájdem niečo užitočné.“
„Keď myslíš. Vyčítal si z nej niečo zaujímavé?“
„Hej. Podľa povesti bola Medúza dcérou morského boha Forkýna a jeho manželky Kéty. Nemala nohy, jej telo končilo hadím chvostom. Namiesto nechtov mala mosadzné pazúry a namiesto vlasov zmije.“
„Učinená krásavica.“
„Keď jej Perseus odťal hlavu, z jej tela vyskočil Pegas, okrídlený kôň.“
Dean uznanlivo stisol pery.
„Jej dve sestry, Stheinó a Euryalé, boli nesmrteľné a rovnako škaredé. Hlavu Medúzy Perseus použil, aby obra Atlanta premenil na kameň. Je po ňom pomenované pohorie v severnej Afrike. Atlas.“
„Zaujímavé. Ako nám to pomôže s týmto prípadom?“
„No... vlastne... nijako.“
„Úžasné.“ Dean vytiahol z chladničky dve pivá, otvoril ich a jedno postavil pred brata. „Zaujímalo by ma, kde sa zasekol felčiar. Už tu mal byť. Nerád to priznávam, ale sme v slepej uličke. Nemáme žiadnych svedkov, žiadnu stopu a ten Bobbyho nápad s Medúzou sa mi nezdá. Nenašli sme žiadne stopy, ktoré by potvrdzovali jeho teóriu. Keby sa po hlavnej ulici plazila škaredá ženská s hadmi na hlave, tých skamenených by určite bolo viac.“
Sam odložil knihu a pritiahol si počítač. „Skúsim niečo pohľadať na nete.“
Starší Winchester mykol plecom, ako rob si čo chceš a sám siahol po otcovom denníku. Po tichom zaklopaní na dvere zmenil úmysel a vytiahol pištoľ. Ruku so zbraňou schoval za chrbát a kývol na brata, aby otvoril. Pri pohľade na známu tvár si vydýchol.
„Kde si, do pekla, tak dlho trčal?“
„Máš predstavu aký problém je zohnať čistý metylbenzén v malom meste? Našťastie som stretol milého mladíka, ktorý mal dobre zásobené laboratórium.“
„Labák? Mal?“ starší lovec podozrievavo prižmúril oči.
„Miestny šerif sa určite poteší, keď v jeho okrese klesne výroba a distribúcia psychotropných a omamných látok.“
„Ty si vykradol drogový labák?“ Sam plesol rukou po stole. „No, to ma podrž. Ako si ho našiel?“
„Na tom nezáleží,“ Irvin zložil z pleca tašku. „Podstatné je, že mám všetky chemikálie potrebné na identifikáciu látky, ktorá spôsobila petrifikáciu.“
Bratia Winchestrovci pozreli na seba a zároveň mykli plecom. Naozaj, nelegálnu výrobu omamných látok vyšetrujú iné inštitúcie. Usadili sa do bezpečnej vzdialenosti, popíjali pivo a sledovali ako čarodej vyťahuje fľašky a fľaštičky, odlieva a odsýpa rôzne ingrediencie do skúmaviek v stojane. Posledná prísada, kôpka sivočervených kúskov, zabalená v igelitovom vrecúšku vzbudila Deanov záujem.
„Čo je to? Vyzerá to hnusne!“
„Svalové tkanivo Canis lupus forma familiaris odobraté z kadávera.“
Dean pozrel na brata.
Vzdelanejší lovec kútikom úst vysvetlil: „Kúsky mŕtveho psa.“
Celá bytosť Deana Winchestra sa poskladala do jedného výrazu. FUJ!
„Vzorky som odobral po uvedení subjektu do pôvodného stavu. V tele psa sa jed zachoval vo vyššej koncentrácii, pretože je menšie ako ľudské. Možno. Pokúsim sa ho vylúhovať a identifikovať.“
Obsahy skúmaviek nevykazovali žiadnu zmenu. Až na jednu. Tekutinu pomerne odpudivej farby Irvin prelial do Erlenmeyerovej banky a prisypal zvyšok odobratého tkaniva. Tekutina pomaly strácala farbu, až sa ustálila na kalnej žltej. Precedil obsah banky do čistej skúmavky, z hrnca a sitka pripravil vodný kúpeľ. Po chvíli odparovania v skúmavke zostal prášok farby špinavej mosadze. Pár zrniek vysypal na lyžičku.
„Máte zapaľovač?“
Sam zalovil vo vrecku bundy, prehodenej cez stoličku. „Chytaj!“
Irvin priložil plamienok k obsahu lyžičky. Vzbĺkol oslnivým prevažne zlatým plameňom. Liečiteľova tvár stuhla ako postihnutí nebožtíci.
„Tak čo?“ naliehal Dean.
„Bazilišok. Jed baziliška horí zlatým plameňom.“
„Bazi... čo? V živote som o takom zkurvysynovi nepočul! Sam?“
„Myslím, že v knihe som videl...“ Mladší lovec bol jedným krokom pri knihe a zbesilo listoval. „Aha, tu! Bazilišok. Asi dvanásť palcov dlhý had s bielym diadémom na hlave..... Otrávený dych... Môže mať dve až šesť nôh...“
„Odkedy majú hady nohy?“
„Je to mýtický had,“ odbil bratovu otázku Sam. „Žije na púšti a jeho popol premieňa striebro na zlato.“
„Hm, to by sa dalo využiť. Ako sa to dá zabiť?“
„Kohútím zakikiríkaním.“
Starší lovec uprel na brata skeptický pohľad.
„Alebo lasicou, ktorú je potrebné doviesť do brlohu baziliška.“
Dean bez slova upieral na brata pohľad typu ‚nehovor, že TOTO myslíš vážne!‘
„A ešte tu píšu, že pomocou zrkadla,“ Sam položil prst na príslušnú stať v knihe. „Ale nezmieňujú presný postup. Takže, ako zabiješ baziliška pomocou zrkadla?“
„Poriadne ho udrieš po hlave,“ neprítomne odpovedal Irvin, listujúci v zozname kontaktov na mobile. „Nemusíš bezpodmienečne použiť zrkadlo. Stačí akýkoľvek tvrdý predmet, ktorý je práve po ruke.“
Bratia Winchestrovci pozreli na seba.
„Nechceš sa podeliť s triedou, felčiar?“
„Bazilišok nie je had, je jašter. Živí sa hmyzom a rastlinnými plodmi. Má štyri nohy, zelenú až šedozelenú farbu, na hlave a na chrbte má vysoký hrebeň. Koniec chvosta je premenený na žihadlo, spojené s jedovým váčkom. Žihadlo používa len v sebaobrane, jed premení útočníka na kameň, a tým baziliškovi umožní dostať sa do bezpečia. Je totiž dosť nemotorný a nevie sa rýchlo pohybovať. A prirodzene sa vyskytuje len vo Faerii.“
„Kde?“
„V krajine elfov,“ poučil brata vzdelanejší lovec.
„Si nejako dobre informovaný?“ Dean vycedil z fľaše posledné kvapky.
„Pamätáte sa na Deboru Attwelovú?“
Sam jednoducho prikývol, Deanova tvár prezradila, že sa pamätá, a ešte ako.
„Vlastní farmaceutickú firmu, som jej tichý spoločník, pre ktorú vyvíjame vlastné účinné látky. Mali sme v pláne vyrobiť liek na osteoporózu. To je metabolická choroba kostí, ktorá sa prejavuje rednutím kostného tkaniva,“ doložil, keď videl nechápavé výrazy. „Jed baziliška petrifikuje čiže spevňuje akékoľvek živé tkanivo, takže sme sa rozhodli, použiť ho ako východiskovú substanciu. Pri tej príležitosti som si niečo o baziliškovi naštudoval.“
„Hm,“ Sam zdvihol obočie, ale argument prijal. „Takže bazilišok. Našli sme nášho vraha.“
„Nie,“ nesúhlasil Dean. „Počul si, bazilišok je malý a nemotorný, žerie muchy a bobule a žije na púšti. Taká jašterica sa nebude sama od seba prechádzať stredom mesta v Maine. Zvlášť nie v tomto ročnom období. Ten pes, hej, to by som bral, že zaútočil na neznámeho zvera a bazilišok sa len bránil. Ale traja mŕtvi, to nie... Bazilišok je vražedná zbraň. Musíme nájsť majiteľa!“
„To ako pôjdeme od dverí k dverám a budeme sa pýtať, kto tu vlastní vraždiaceho jaštera?“
Starší lovec zamrvil plecami, čo iné im zostáva?
„Jeden známy pre naše potreby svojho času na čiernom trhu získal dvadsať gramov jedu baziliška,“ zmiloval sa Irvin nad bezradnými lovcami. „Na výrobu lieku sa nakoniec ukázal ako nepoužiteľný, ale to je teraz nepodstatné. Myslím, že vhodnú protislužbu bude ochotný prezradiť, od koho vtedy jed kúpil.“
„Tak volaj!“

„To ma poser! Teda takto som si palác elfieho princa nepredstavoval,“ Dean hodil znechutený pohľad na starú fabrickú budovu na predmestí Chicaga. „Hoci... v takej barabizni asi neplatí vysoké nájomné.“  
Sam nestrácal čas komentovaním zrejmých faktov a vyťahoval z kufra Impaly zbrane. „Tu máš,“ polovicu ostrých predmetov podal bratovi.
„Mám z toho blbý pocit,“ Dean kontroloval nôž v puzdre na predlaktí. „Bol by som radšej, keby nám Bobby chránil chrbát.“
„Vieš, že nemôže. Má vlastný prípad.“
„Hej, ja viem. Ale aj tak by som bol radšej, keby bol tu. Bobby vie byť tak... správne... diplomatický a...“
A Sam vyprskol smiechom. Bobby a diplomatický? Vtip týždňa.
Dean urazene stisol pery. Aby celkom nestratil tvár, demonštratívne pozrel na hodinky. „Felčiar sa fláka. Už tu mal byť.“
Vyšší lovec zvážnel. „Fakt. Majster Tointon zdôrazňoval, že nesmieme meškať.“
„Hej? A čo ešte vravel ten mechúr?“
„Dean....,“ Sam na okamih privrel oči, aby nevytresol niečo nepremyslené. „Brácho, nehovor, že si nepočúval. Každá chyba nás môže stáť život!“

Presne touto vetou začal majster Tointon svoju prednášku. S odborníkom na komunikáciu so vznešenými elfami Irvina skontaktoval jeden z jeho známych. Tučný holohlavý mužíček sa predstavil ako majster Tointon a hneď lovcov a čarodeja požiadal, aby ho tak aj oslovovali. Sám seba označil za najlepšieho styčného dôstojníka s rasou obývajúcou Faeriu. Na Deanovu otázku, ako môže svoje kvalifikáciu  dokázať, jednoducho odpovedal tým, že je ešte nažive. Touto odpoveďou okamžite získal pozornosť lovcov a ironické poznámky obmedzil na minimum. Za mierny, tisícový  poplatok, ktorého zaplatenie lovci veľkoryso prenechali čarodejovi, majster Tointon dohodol schôdzku so vznešeným lordom Faerie, princom Wilwarinom. K tomuto menu sa dopracovali sledovaním dlhej reťaze priekupníkov, cez ktorých prešiel balíček jedu baziliška. Ako výraz svojej dobrej vôle, majster Tointon pridal pár dobrých rád.  Pokyny pre rokovanie s elfami boli vcelku jednoduché: Hovoriť čo najmenej. Neodporovať. Nepozerať do očí. Neotáčať sa chrbtom. Neusmievať sa.
Po Deanovom znevažujúcom zhodnotení lekcie, sa majster Tointon miernym tónom zaujímal, či dáva prednosť ľaliám alebo karafiátom. Na udivenú otázku prečo, mierne odpovedal, že by sa nerád dostavil na lovcov pohreb s nevhodnou kyticou. Vonkajšiu stráž Wilwarinovho sídla zabezpečujú vlkodlaci, služobníctvo v paláci princ verbuje medzi upírmi. Rozlúčka s majstrom Tointonom sa niesla v úctivom duchu a z Deanovej strany aj v tichu.

„Dean, sľúb mi, že...“
„Že?“
„Že budeš držať jazyk za zubami. Potrebujeme informácie. Musíme dodržiavať pravidlá, inak...“
Od dlhšej prednášky staršieho Winchestra  zachránil príchod anonymného, zaprášeného Pontiacu.
„Náš felčiar dorazil,“ usmial sa trochu silene Dean.
„Nie je... náš,“ opravil ho Sam, ticho a cez zaťaté zuby. Tak ticho, že brat poznámku nepočul. Vlastne ani nechcel Deanovi vysvetľovať, že tomu povýšeneckému chlapíkovi nedôveruje. Nie kvôli ručne šitému obleku na mieru, ani kvôli strojenému vyjadrovaniu, ktorým dával najavo drahé vzdelanie, ale kvôli nejasnému pocitu, že im neprezradil všetko, čo by mali vedieť.  
Ak aj čarodej postrehol, že jeho príchod nevyvolal nadšené ovácie, nechal si svoje dojmy pre seba. Z kufra auta vytiahol jednoduchú kazetu  z tmavého dreva.
„Čo je to?“ prejavil vlažný záujem Dean.
Irvin odklopil veko. V kazete, na lôžku z tuhej peny, ležalo päť okrúhlych fľaštičiek s dlhými hrdlami, uzavretých brúsenými zátkami. Každá obsahovala tmavofialovú tekutinu.
„Čudné pivo,“ zdvihol obočie lovec.
„Elfovia neznášajú dobre dlhodobý pobyt v iných dimenziách. Ponúknem tento elixír na prispôsobenie  princovi za informácie.“
„Myslel som, že vletíme dnu, zotneme zopár hláv a informácie sa len pohrnú,“ lovec poklepal po puzdre so zbraňou.
„To je plán B. Najskôr sa pokúsime získať informácie mojím spôsobom,“ čarodej zavrel kazetu. „Takže, ja ponúkam tovar, vy ste moja stráž. Nehovorte, kým vám nedám znamenie. Nechajte vyjednávať mňa. Držte sa pol kroka za mnou a nezabudnite na rady majstra Tointona.“ Napravil si bezchybne uviazanú kravatu  a vykročil k schátranej fabrickej budove.
Dean sa nadýchol, aby vyjadril svoju mienku na pridelenú úlohu. Skôr ako spustil, Sam zdvihol obočie a uprel na brata vyčkávavý pohľad. Starší lovec si neodpustil nahnevanú grimasu, ale bez slova sa pripojil k bratovi. On dokáže mlčať.
Chvíľu.

Ctihodný Famulus, dvormajster Jeho Výsosti Wilwarina, člena faerijského vládnuceho rodu, si napravil dlhé obradné rúcho. Látka rúcha bola viac ako trochu vyšedivená a šerpa, odznak jeho úradu,  ošúchaná. Následok akútneho nedostatku financií. Chudoba bola všadeprítomná. Aj v prijímacom salóne, pomerne tmavej, stroho zariadenej miestnosti. Naľavo od vchodu stáli štyri staré kreslá, stenu vpravo skrášľoval pokrútený, vybielený samorast. Kde sú tie časy, keď bola princova rezidencia zariadená rozkošným secesným nábytkom! Záhrada okolo paláca sa hmýrila mladými devami, ktoré upadali do extázy už len pri pohľade na vznešeného. A taká exaltovaná mladá žena väčšinou ani nezbadala, že jej odrazu chýba pár decilitrov krvi. Teplá krv, priamo zo žily! Naprázdno prehltol. Už sa takmer nepamätá na tú chuť. Ešte pár rokov sŕkania krvi z plastových sáčkov a bude z neho vegetarián! Smutne sa uškeril a vzápätí sám seba pokáral za porušenie etikety. Nezostáva mu nič iné, len hrdo vztýčiť hlavu a dúfať, že úmyselný nedostatok svetla zakryje aspoň najvýraznejšie znaky úpadku kedysi vznešeného dvora. Odkašľal si a postavil sa tak, aby videl z okna. Očakávaní návštevníci už stáli pred bránou barabizne, ktorú boli nútení obývať v tomto meste. Boli traja. Ten vpredu, oblečený v tmavom obleku, bol určite čarodej, ktorý požiadal princa o audienciu. Tých dvoch vzadu, pripomínajúcich lepších vandrákov, tipoval na najatú stráž. Nestáli za druhý pohľad.
Hliadka pred vchodom, dvaja muži, ktorí výškou, šírkou aj výrazom tvárí pripomínali skriňu, upreli na prišelcov pohľady, pri ktorých lovcom vyliezali zbrane z vreciek aj samé.
„Ohláste pána de Witt so sprievodom,“ prikázal čarodej.
Zachmúrenejší strážca bez obzretia buchol päsťou do dverí za chrbtom. „Návšteva!“
Dvere sa takmer okamžite otvorili.
Famulus sa ujal svojich povinností. „Ráčte vstúpiť, pán de Witt. Ste očakávaný.“
Čarodej vykročil, sebavedome, bez zaváhania. Najaté sily na seba pozreli, ani jednému sa do tmavého otvoru nechcelo, ale keď už začali....
„Je pre česť, že vás môžem privítať v paláci vznešeného lorda,“ naznačil majordóm úklon.    
„Ďakujem,“ aj čarodej mierne kývol hlavou. Veľmi mierne.
„Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Famulus. Som dvormajster princa Wilwarina. Odprevadím vás k Vznešenému, hneď ako si páni odložia,“ ukázal na tácku v rukách buď mimoriadne zavalitého sluhu alebo priemerne urastenej gorily. Poznal ho už pár desaťročí, ale stále sa nevedel rozhodnúť. Súdiac podľa tváre, mal ako miesto narodenia v rodnom liste zapísaný africký prales.  
„Som šľachtic. Mám právo na ozbrojenú osobnú stráž,“ namietol pán de Witt.
Famulus vzdychol, zopäl ruky na páse. „To určite máte, môj pane.“ Pokýval hlavou, úzka bledá tvár s veľkým zahnutým nosom nápadne pripomínala ustaraného supa. „Ale musím podotknúť, že podľa zaužívaného zvyku, hostia nepredstupujú pred princa ozbrojení.“
Zvyky princovho dvora návštevníkov nezaujali.
„Môj sprievod si zbrane ponechá. Ručím za nich.“
Famulus vzdychol.
„Princ na vás čaká a on čaká veľmi nerád. Nenávidí čakanie. Taktiež nemá rád nezdvorilosť.   Vytiahnuť zbraň v prítomnosti Vznešeného považujeme za neodpustiteľnú nezdvorilosť. Chcem vás  upozorniť, že každé preukázanie dešpektu bude mať následky.“ Usmial sa a pri tom úsmeve ukázal podstatne viac zubov ako má plne vyvinutý chrup dospelého človeka. Vlastne, akéhokoľvek človeka. „Nasledujte ma, prosím.“
Málo osvetlená miestnosť pokračovala tmavou chodbou. Svetlo z riedko rozostavených fakieľ stačilo len na rozoznanie stien a podlahy. Upírskemu  dvormajstrovi nedostatok osvetlenia nevadil, bokom sledoval návštevníkov. Strážcovia, očividne bratia, držali krok a ruky blízko zbraní. Hlupáci. Nevedeli, že za každým rohom stojí v pohotovosti princov služobník. Upír alebo vlkodlak. Obyčajných ľudí princ zo zásady nezamestnával. Zle znášali telepatickú komunikáciu, ktorej kvôli pohodliu, dával princ prednosť. A taktiež neznášal, keď sa sluhovia menili  každých desať rokov, ľudia tak krátko vydržia. Čarodej sem, čarodej tam, ak sa návštevníci o niečo pokúsia, nemajú šancu dostať sa živí von.    

Chodba končila veľkými vyrezávanými dverami zdobenými zlatom. Zlatý náter ktosi kedysi dosť odflákol, tenučké lesklé pásiky sa odlupovali a odpadávali, zanechávajúc za sebou obnažené, červotočom prežraté drevo. Dvormajster obradne trikrát zaklopal a dvere s počuteľným zaškrípaním otvorili zvnútra dvaja bledí sluhovia v tmavých rúchach. Nábytok do prijímacej siene princa  Wilwarina navrhol niekto, kto vedel ako vyvolať dojem. Do stredu miestnosti umiestnil vyvýšenú plošinu s tromi stupňami, na najvyššom stál svetlý, zlatom a drahokamami vyšitý baldachýn, v každom rohu podopretý stĺpikom ozdobeným vyrezávaným hadom. Pod baldachýnom sa na impozantnom tróne rozvaľoval princ. Za trónom stáli dve postavy v dlhých rúchach. Od vchodu až k trónu, tesne za okrajom pokrovca, stál riedky dvojradový špalier služobníkov.  
„Gentilhomme de Witt so sprievodom žiada Vznešeného o prijatie,“ ohlásil Famulus a ustúpil na bok.
„Nech vstúpi!“
Dvormajster mávol rukou, dávajúc hosťom prednosť. Návštevníci vykročili po slávnostnom pokrovci, miestami zodratom až na osnovu. Zo sviec vo svietnikoch na stenách  horela len každá druhá, ale aj tak si hostia cestou stihli všimnúť, že z baldachýnu visia poodtŕhané lesklé ozdoby, farba z pódia opadáva a veľkolepý trón viac farby stratil ako si ponechal. Hej, prijímaciu sieň princa  Wilwarina navrhol umelec na slovo vzatý, ale navrhol ju prekliato dávno a sťahovanie zariadeniu na kráse nepridalo.
Famulus pobehol, aby hostí zdvorilo zastavil päť krokov pred pódiom. Dosť blízko, aby sa mohli pokochať pohľadom na princa z Faerie a zároveň dosť ďaleko, aby si jeho pán zachoval osobný priestor. Vľavo za trónom, ako ostatne vždy, stál muž v tmavom rúchu, s holou hlavou a červenými, okrúhlymi líčkami gurmána. Ruky, založené na páse mu skrývali široké rukávy. Princov čarodej.
Za princovým pravým plecom stála žena, oblečená do šedomodrej ligotavej róby s diadémom na hlave. Posledná zo suity mladých elfiek, ktoré sa rozhodli nasledovať svojho lorda do vyhnanstva. Kedysi musela byť veľmi krásna. Kedysi, v čase, keď vyrobili zariadenie pre princovu audienčnú sieň.
Hovorí sa, že všetci elfovia sú krásni. Princ Wilwarin potvrdzoval toto pravidlo, kým alkohol nepremenil jeho klasické črty  na roztečené cesto, vyrážky nezničili dokonalú pleť a kalorické jedlá štíhlu postavu. Z Wilwarina zostala len troska, ale stále bol lord Faerie a príbuzný vládcov sveta.  
„Vznešený,“ dvormajster sa takmer zlomil v páse smerom k princovi, „mi dovolí, aby som predstavil šľachetného pána de Witt.“
Princ pohol jedným prstom ruky, ktorou si nepodopieral hlavu. Pán de Witt na oplátku kývnutím hlavy naznačil úklon.  Bratov nikto nepredstavil, takže neurobili nič. Dvormajster nešťastne prevrátil oči.
Princ sa rozvaľoval na tróne, hostia, v zmysle obdržaných pokynov, mlčali a vzduch v audienčnej sieti páchol plesňou a potkaním močom. Do dusivého ticha z ktoréhosi tmavého kúta zamňaukala mačka. Princova znudená tvár stuhla, služobníci zmeraveli. Famulus v duchu zaúpel. Princov mentálny rozkaz mu rozochvel lebku intenzitou slušnej migrény.
„Vznešený vám dovoľuje predniesť svoju prosbu,“ popohnal návštevníkov.
„Nemám prosbu, mám návrh,“ dôstojne odpovedal čarodej. „Navrhujem výmenu. Časť mojich vedomostí za jeden špecifický kúsok informácie od Vznešeného.“
Princove unudené oči ožili. Pohol prstom.
„Čo ponúkate?“ preložil dvormajster.
Čarodej otvoril kazetu. Tekutina vo fľaštičkách rozbila svetlo sviec na stovky fialových prasiatok.
„Elixír Alienigena je účinný liek na nepríjemnosti, ktoré spôsobuje  obyvateľom Faerie dlhodobý pobyt v iných dimenziách. Je pripravený podľa pôvodného receptu veľkého Avicennu, ktorý si zaznačil do svojho súkromného denníka a neuvádza ho v piatej knihe svojho Al-Kánún fi ttibb.“ (Kánon medicíny)
Princ sa pomaly vzpriamil na tróne. Stisol pery, bez otočenia mávol pravou rukou a prstom ukázal na elixír. Elfka pomaly zostúpila po vŕzgajúcich schodíkoch.
„Vznešený si želá vyskúšať účinok vášho elixíru,“ trochu pridusene oznámil Famulus. Úbohá lady.
„Prosím,“ Irvin ochotne natočil kazetu. „Vyberte si, madam.“
Natiahla sa k fľaštičkám a zaváhala. Pozrela do čarodejovej tváre, akoby čakala na náznak, ktorú si má vybrať. Z Irvinovej nehybnej tváre nevyčítala nič. Ruka, vráskavá, s pigmentovými škvrnami, sa triasla, keď vybrala prostrednú fľaštičku. Vytiahla zátku a prosebne pozrela na princa. V opuchnutej tvári nenašla žiadnu milosť, zavrela oči a so sebevražedným odhodlaním na dúšok vypila obsah fľaštičky.
Na pár sekúnd všetci v miestnosti zmeraveli. Keď otvorila oči a neisto sa usmiala, ťažký vzduch rozochvel uľahčený výdych prítomných. Predčasne. Prázdna fľaštička cinkla o podlahu. Pokusná osoba zalapala po vzduchu, pritisla si ruky na hrdlo, otvorila ústa. Náhly kŕč ju vytiahol na špičky a prinútil rozpažiť. Najbližší sluha priskočil a zachytil ju. Famulus naprázdno prehltol, odrazu bledý aj na upíra, princ silnejšie zovrel pery, lovci rukoväte zbraní.
„Netreba,“ odtisla lady sluhu. „Som...“ Pri pohľade na vlastnú ruku sa jej slová zasekli v hrdle. Na ruku, s bielou pokožkou bez vrások a stareckých škvŕn. Prstami si prešla po tvári. Druhou rukou urobila krátke gesto, vzduch pred ňou sa zmenil na zrkadlo. Pozerala na seba dlho, veľmi dlho. Mala na čo, za takú tvár a postavu by zapredala dušu hociktorá modelka. Princ zakašľal. Lady sa začervenala, skutočne pekný pohľad ocenili všetci prítomní muži, a so sklopeným zrakom sa vrátila na svoje miesto. Keď prechádzala okolo trónu, princ ju chytil na ruku. Zastala, aby sa sám mohol presvedčiť, že čistá, hladká pokožka, štíhla postava, pevné prsia a záplava plavých vlasov nie sú len ilúzia. Po chvíli ju gestom prepustil a kývol Famulovi.
„Vznešený je spokojný s výsledkom skúšky,“ uklonil sa dvormajster hosťom. Jeho poklona bola hlbšia ako súčet všetkých doterajších. Ten mladý je skutočný majster. „O akú informáciu máte záujem na výmenu?“      
„Podľa mojich informácií si Vznešený  zo svojej domoviny priviedol domáceho miláčika, baziliška. Rád by som tohto zaujímavého tvora, o ktorom som už toľko počul, študoval osobne.“
Dlhá dvormajstrova tvár sa ešte predĺžila. „S ľútosťou vám musím oznámiť, že baziliška sme  preda... sa tu už nenachádza. Dvor vznešeného princa však môže ponúknuť iné zaujímavosti, ktoré by mohli upútať vašu pozornosť. Napríklad bezoárové kamene, čeľusť olgoja chorchoja, perie algonosta alebo veľmi zachovanú múmiu draka.“
„Vaša ponuka je síce veľmi lákavá,“ odmietol čarodej tónom, rezervovaným pre neodbytných predavačoch na blšom trhu, „ale musím odmietnuť. Môj záujem sa týka len baziliška. Podľa možnosti, živého.“
Obočie vznešeného princa sa o milimeter stiahlo, nepatrne pohol ľavou rukou. V rovnakej chvíli bratia Winchestrovci pocítili akoby sa im do oboch uší snažili vtlačiť studené, slizké slimáky.  Nepríjemný pocit netrval ani dve sekundy, ukončilo ho hlasné  plesnutie. Sam si s veľkým zadosťučinením všimol, že holohlavý tučniačik, stojaci za trónom, si pod dlhými rukávmi hladká ruky, akoby po nich práve dostal jednu výchovnú.  
„Pokiaľ je mi známe, mentálne ovplyvňovanie hostí je považované za spoločensky neprijateľné na všetkých taumaturgických dvoroch.“ Irvinov studený tón znásobil chlad v miestnosti. „Z úcty k Vznešenému, túto urážku tentokrát nepotrestám. Tentokrát. Môj záujem o princovho domáceho miláčika, vyplýva zo skutočnosti, že v nedávnej minulosti boli nájdení traja ľudia, bezpochyby zavraždení jedom baziliška. Ako ste mi ráčili práve oznámiť, predmetný tvor sa už na dvore Vznešeného nenachádza. Táto skutočnosť ma privádza k ďalšej otázke. Kto je momentálne majiteľom baziliška? Za túto informáciu som ochotný prenechať Vznešenému zvyšok elixíru,“ nadvihol kazetu. Fialové odlesky rozjasnili pochmúrnu miestnosť. Na okamih.
Princovo obočie sa stiahlo o ďalší milimeter.
„Vznešený má záujem o ponúknutý dar, no meno nového majiteľa baziliška nepovažuje za hodné výmeny.“
Lovci napriek zákazu pozreli na seba. Preložené z diplomatického jazyka, odovzdajte elixír a vypadnite. To rozhodne nevyzeralo dobre. Najmä, keď ich od východu delilo niekoľko desiatok metrov a niekoľko desiatok upírov. Dean takmer mikroskopicky pohol hlavou k východu. Sam rovnako minimalisticky nápad prebiť sa silou von, odmietol. Bradou ukázal na čarodeja. Teraz je na ťahu on.
Irvin sa usmial. Len v duchu, samozrejme. V tejto fáze vyjednávania bolo nebezpečné prejavovať emócie viditeľne. Jednania s elfami boli vždy veľmi ošemetné, ako chôdza po lane natiahnutom medzi dvomi kostolnými vežami. Buď pôjde veľmi opatrne, alebo sa postará o záchrannú sieť. Je na čase vyskúšať ako je napäté lano. A dúfať, že Winchestrovci majú pevné nervy. S pokojom fakíra siahol do kazety, vybral fľaštičku s elixírom a roztiahol prsty. Tenké sklo sa pri dopade na zvetraný betón rozprsklo na tisíc kúskov.  
„Ako som povedal. Elixír som ochotný vymeniť len za informáciu. Kto je novým majiteľom baziliška?“
Lady, stojaca za princom, si v šoku  pritisla ruky na hruď a otvorila ústa. Princ celkom nevznešene vyvalil oči. Takúto drzosť už pekných pár storočí nezažil. Famulus pre zmenu oči zavrel a zadrmolil do tejto chvíle zabudnutú modlitbu, čím sa mu podarilo prekvapiť najmä samého seba.  Okrúhlučký čarodej sa spokojne usmial a vytiahol ruky z rukávov. Lovci sa prikrčili pod ďalším magickým mentálnym útokom.
Tak to nie, drahý kolega! Irvin voľnou rukou urobil krátky pohyb. Princ zadarmo elixír nedostane. Zo zdobeného stĺpika, stojaceho najbližšie k princovu čarodejníkovi, sa bleskurýchle odvinul drevený had a zaťal dlhé zuby do čarodejníkovho hrdla. Tučný muž zachrčal. S vypätím síl odtrhol hadovu hlavu od svojho krku a klesol na kolená. Obe ruky pritisol na ranu. Široké rukávy skĺzli a odhalili predlaktia, pokryté svetločervenou krvou. Had sa stiahol, omotal sa okolo svojho stĺpika, nevinná, drevená ozdoba. Vznešený viditeľne zneistel. Proti zástupu prítomných monštier dvaja lovci a jeden čarodej teoreticky nemali šancu. Mohol pohnúť prstom a jeho verní by sa bez zaváhania vrhli na drzých votrelcov. Bez zaváhania? Nakoľko sa mohol spoľahnúť na vernosť svojich sluhov? Na lojálnosť zamestnancov, ktorí pracovali za ubytovanie a stravu a s ktorými zaobchádzal ako s otrokmi? Koľkí z nich sú ochotní postaviť sa proti čarodejovi, ktorý práve, len tak mimochodom, zlikvidoval dvorného mága?
Irvin cítil, ako sa atmosféra v miestnosti zmenila. Musí princovi dať možnosť zachovať si tvár.
„Ospravedlňujem sa, že som nezdvorilého opovážlivca potrestal sám a neprenechal som výkon spravodlivosti, bezpochyby prísnejšej ako bola moja, vládcovi tohto dvora,“ prehovoril do ticha, stále chladný ako zamrznutá horská dolina. „S dovolením Vznešeného, opakujem svoju otázku,“ významne pohladil zvyšné fľaštičky.
Dvormajster otvoril oči, zbežne skontroloval, či ešte žije... existuje... a ujal sa svojich povinností. Energickým posunkom sa postaral o transport krvácajúceho dvorného mága z dohľadu dvoma najbližšie stojacimi služobníkmi. Tak mu treba. Odporná, nafúkaná kreatúra. Vďaka lektvarom, ktorými napájal Vznešeného a jeho Lady, si namýšľal, že je nenahraditeľný.
Lovci pozreli na seba, ak tučniak niekde za rohom poslúži ako desiata pre služobníctvo pozostávajúce hlavne z upírov, môže si za to sám.
Famulus vtiahol hlavu medzi plecia a riskoval priamy pohľad na svojho pána. Vznešený Wilwarin zdvihol oči od rýchle sa vyparujúcej fialovej mláčky a prikývol.
Dvormajster pookrial. „Vznešený láskavo vyhovie vašej prosbe.“
Princ milostivo nadvihol tri prsty a urobil zložité gesto. Pri úpätí schodov k trónu sa zjavila polopriesvitná postava. Pomerne tuctový hnedovlasý muž, priemernej výšky, oblečený do koženej bundy staršieho strihu. Uklonil sa, zrejme na rozlúčku, pretože sa otočil. Princ pohol prstom, hologram znehybnel. Návštevníci teraz videli mužovu tvár, tenké pery, obyčajný nos, studené hnedé oči. Ďalší pohyb prstom a muž zmizol. K Irvinovi pristúpil sluha s natiahnutými rukami. Čarodej zavrel kazetu a bez slova mu ju podal. Princ nepatrne kývol hlavou.
„Vznešený vám dovoľuje odísť.“
Čarodej naznačil úklon, veľmi mierny, a urobil čelom vzad. Famulus pobehol, aby si udržal miesto v čele miniatúrneho sprievodu.  

Keď dorazili do stroho zariadeného vestibulu bez nehody, lovci si viditeľne oddýchli. Dvormajster tiež.
„Princ Wilwarin je mimoriadne spokojný s kvalitou vášho elixíru.“ Podlízavý úsmev na supej tvári vyvolával potrebu skontrolovať si peňaženku alebo ústupovú cestu. Lovci pozreli na dvere, Irvin dal ruku do vrecka.
„Nevylučuje, že v budúcnosti využije mimoriadne schopnosti šľachetného pána. A teraz, ak nemáte iné želanie...“ aj dvormajster významne pozrel na dvere.
„Mám želanie,“ prekvapil Irvin všetkých prítomných. „Rád by som vás požiadal o viac podrobností ohľadne... baziliška.“ Vytiahol ruku z vrecka a Benjamin Franklin zmenil majiteľa.
„Samozrejme, rád budem nápomocný,“ zapriadol dvormajster. „Náš Isidor, pokiaľ môžem posúdiť nie je ničím výnimočný. Úplne obyčajný bazilišok, malý, zelený, nemotorný, ale milý.  Slušne vychovaný,  lôžko mal v princových súkromných komnatách. Nikdy nikoho nezranil. Služobníctvo sa nikdy na neho nesťažovalo, aj keď... náš druh nemá v láske. Ako väčšina zvierat.“
Dean sa víťazoslávne pozrel na brata. Veď som to vravel.
Sam odpovedal úškrnom. Uži si to!
„Finančné prostriedky vznešeného sú následkom niekoľkých nešťastných finančných transakcií v poľutovaniahodnom stave. Dvorný správca financií teda pristúpil k zvyšovaniu disponabilného obeživa mobilizáciou našich aktív.“
„Čo?“ nevydržal starší lovec.
Famulus prevrátil oči, zúfalo pokrútil hlavou a rozhodol sa pokračovať v smrteľníkom zrozumiteľnom jazyku. „Popredával všetko, bez čoho sme sa mohli zaobísť a čo malo v tomto svete nejakú cenu. Z nevyhnutnosti dal Vznešený súhlas aj na predaj baziliščieho jedu. Na naše prekvapenie, na čiernom trhu bol o Isidorov jed veľký záujem. Nanešťastie, mal ho málo a mohli sme ho... podojiť... len raz za dva týždne.“ Dvormajster sa zarazil. „Nespomínali ste, že zabil troch ľudí?“
„V priebehu troch dní,“ prikývol Dean.
„Chudák Isidor! Musí byť úplne vyčerpaný! Tri dávky za tri dni je na baziliška jeho veku priveľa.“
„Tak preto len traja.“  
„Pokračujte, prosím,“ zasiahol Irvin. Konečne, boli to jeho peniaze.
„Ten muž, ktorého vám ukázal princ, sa tu zjavil pred tromi týždňami... Nie, pred mesiacom. Predstavil sa ako Merlin z Ostrovov. Zvučné meno. Kvôli tomu menu ho princ prijal. Ako sa na audiencii ukázalo, nebolo pravé. Merlin síce ukázal pár trikov, aby dokázal, že je veľký čarodej, ale... Veľmi nepresvedčil. Jeho peniaze boli presvedčivé dosť. Vznešený mu dlhom jednaní predal Isidora.  Za hotovosť.“
„Takže Merlin?“ skonštatoval Sam.
„Hej, Merlin z Ostrovov. Tak sa predstavil. Ako pán oboch mágií, ctihodný Merlin z Ostrovov.“
„Nezmienil sa odkiaľ prišiel alebo kde býva? Alebo nejaký ďalší detail?“                  
Supia tvár sa zamračila. „Nespomínam si. Stretli sme sa len na chvíľu. Nebol mi sympatický. Ale... keď nakladal do auta klietku s Isidorom, všimol som si, že na aute mal značku s jeleňom.“
„Idaho,“ pozreli na seba bratia.
„Ďakujeme, majster Famulus.“ Ďalší Benjamin Franklin zmenil majiteľa. „Ak by ste si spomenuli ešte na nejaký fakt, ktorý by nám mohol pomôcť, kontaktujte ma cez našich spoločných známych.“
„Spoľahnite sa,“ uklonil sa dvormajster. „Dovoľte, aby som vám poďakoval. To ako ste ponížili toho neschopného tučného babráka pred princom a Lady... Za to divadlo by som bol ochotný aj zaplatiť.“ Dvormajstrov úsmev bol úprimný a nesmierne škodoradostný. „Prajem vám príjemnú cestu.“