Prečo tak nenávidím slovo obeta

Soniq: ja z teba nemôžem, dievča, ty sa vždy tak úžasne rozpíšeš som strašne šťastná, že máš tak rada túto poviedku dúfam, že ti to vydrží až do konca
str8tking: a kde kto kedy povedal, že Lilith nemôže mať nejaké schopnosti, ktoré sa jej hodia? a snažím sa, snažím, dopísať pokráčko čo najskôr, len som chorá takže uvidím, v akom budem stave
Madlen: no, buď si si poplietla poviedku, alebo som to domotala ja Bobby hovoril Samovi, že Jane je sestra Jo - ale nie z Elleninej strany, je to dcéra Billa
a všetkým sa ospravedlňujem za infarktové konce, sľubujem, že v budúcom pokráčku také nebude ďakujem vám všetkým

dzajnisko tak to skoré uzdravenie

Tak sa uzdrav čo najskôr.

Ettie, str8tking: ďakujem, dúfam, že môj pošetilý imunitný systém vás vyslyší
a... sľúbené pokráčko modlím sa, aby tam bolo všetko, tak ako má byť, bo teraz to mám v hlave kvôli tej chorobe trošku spomalené... takže keby sa vám niečo nezdalo, tak kričte... ou, a, áno, toto je zase jedna z tých nechutne dlhých častí
enjoy
************
Okamžite sa obaja vrútili do obývačky a pohľad, ktorý sa im naskytol, pre Jane nevyzeral veľmi ružovo. Možno kvôli tomu, že ju ani nevideli – jediné, čo sa im vynorilo pred očami bol Dean, z ktorého sálal hnev na celú miestnosť a upieral pohľad niekam na zem pred seba, kam aj stále mieril coltom. Nemuseli dlho rozmýšľať, Sam v sekunde zdrapil svojho brata, odvliekol ho preč a ani sa neobzrel - bál sa pomyslieť na to, akú škodu Dean spôsobil. Bobby sa prirútil k miestu, kde sa stále ako zhypnotizovaný pozeral Dean, a až teraz uzrel Jane zloženú vedľa gauča. Skrčená do klbka ako taká kôpka nešťastia, s hlavou na kolenách a s dlaňami na ušiach; a keď sa jej chcel Bobby dotknúť, hystericky sebou mykla, ale nebola zranená a žila.
„...šialený...zabiť ma...azazelov...nie som...chce...zabiť ma...posadnutý...vraj azazelov...šialený...“ opakovala stále ako v tranze a Bobbymu sa nedarilo nejako ju z toho prebrať. No jej slová mu vnukli myšlienku.
„Sam...Sam!“ zavolal, ale stále nespúšťal oči z totálne zrútenej Jane, ktorú síce akoby krik prebral, ale keď videla, ako sa najmladší lovec hrnie k nim a colt si práve zakladá do vnútorného vrecka bundy, vyzerala na to, že od strachu vyvŕta v gauči dieru a schová sa tam.
„Hop, prepáč,“ ospravedlňoval sa Sam, keď videl, aká je vystresovaná a radšej si bundu zapol.
„Sam, tvoj brat je posadnutý...“
„Nie, nie je, jeho tetovanie v poriadku...“
„Chlapče, daj mu vypiť svätenú vodu, okamžite,“ prikázal mu Bobby a Sam sa vrátil k bratovi, ktorý sedel na stoličke, s nepríčetne naštvaným výzorom, ďaleko od Jane, stále sa trasúcej od strachu. Mladší brat vytiahol fľašku so svätenou vodou, ktorú mal pri sebe stále a donútil ho napiť sa – a už keď videl, že odporuje, vedel, že Bobby má pravdu. Pri Samovi však nereagoval nijako násilne, len naštvane – keď ho obrovská páľava v tele po glgu svätenej vody zrazila na kolená a ledva dýchal. Vtedy akoby precitol, naštvaný výraz bol zrazu preč a vyzeral, že si uvedomuje, čo sa dialo a bol načisto zhrozený.
„Sam, nech pije, kým to posadnutie naozaj nebude preč,“ rozkázal Bobby a po tom, ako Jane v skratke vysvetlil, čo sa bratom stalo Hurone, ju presvedčil, aby vstala a sadla si na gauč.
„A-ale on nie je pos-sadnutý, to by som pred-predsa videla,“ krútila hlavou a stále sa trochu triasla. „On ma chcel za-zabiť, vraj mu Ryan povedal, ž-že som azazelov po-potomok, ale ja nie som, Bobby, na-naozaj, ver mi, ni-nie som.“ Vysvetľovala horlivo – očividne jej veľmi záležalo na tom, aby jej veril. Lovec si však nešťastne povzdychol, chvíľu počkal, kým sa Dean prestane dusiť svätenou vodou a opatrne začal: „Jane, zlatko, niečo by si mala vedieť...“ chytil ju za ruku, ona pozorne počúvala a Sam zastavil Deana, ktorý chcel ísť k nej – no tento raz bez zabijackych myšlienok, „...ty naozaj si Azazelov potomok.“
Po miestnosti sa rozliezlo chvíľkové ticho. Dean sa okamžite prestal drať k Jane a zhrozene si sadol na stoličku, ona bez akejkoľvek reakcie civela na Bobbyho a ten so Samom len čakali, čo sa teraz stane.
Jane zaklipkala očami. „Ak má toto celé byť nejaký predčasný aprílový žart, tak to bolo zbytočne hnusné a bolestivé.“ Hlas mala zrazu vážny a pevný a vytrhla si ruku z Bobbyho dlane.
Ten sa stále tváril nešťastne. „Jane, mrzí ma to, ale je to pravda...“
„Ty veríš tomu, čo povedal Ryan? To nemyslíš vážne, však nie?“ opýtala sa trochu piskľavým hlasom.
„Viem to od Jima a Claire, zlatko, oni to vedeli od začiatku...Azazel je v podstate tvoj starý otec.“
Všetci muži v miestnosti čakali nejaký výbuch, no Jane sa akurát neveselo zasmiala.
„Och, áno, jasné...a čo ďalej? Lilith je moja sesternica z druhého kolena, čo?“ krútila hlavou a stále sa neveriacky smiala.
„Jim a Claire nechceli, aby si to vedela...mysleli si, že keby si čo len tušila, kto v skutočnosti si a akú silu máš, príliš by ťa to oblblo...báli sa, aby si neprecenila svoje možnosti, nechceli, aby si kvôli moci zabila v sebe svoju ľudskosť...“ presviedčal ju neoblomne.
„Nie, Bobby, to nie je pravda, to sa jednoducho nedá, to nie je možné,“ hovorila pokojne a vyrovnane, čo Bobbyho desilo. O to väčší výbuch stále všetci čakali.
„Janey, je dôvod, prečo sme ťa tu stále mali na očiach, vieš? Som si istý, že si si uvedomila, že si nikdy z domu nevytiahla pätu bez toho, aby bol s tebou Dean alebo ja... Jim a Claire mi povedali, že tento rok – keď dovŕšiš 23 rokov -, dostaneš všetku Azazelovu silu...preto aj tie náramky blbli – mení sa ti krv... už ťa nemáme ako kontrolovať, takže som vždy zariadil, aby pri tebe niekto bol.“
Jane sa znovu hystericky rozosmiala. „Takže to som teraz nejaké nekontrolovateľné monštrum s čudáckou krvou, ktoré potrebuje neustále babbysitterku??“
„Jane...“
Brunetka sa prudko postavila a nevšímala si, že sa jej točí hlava. „Nechcem nič počuť, Bobby, toto je šialené...mám pocit, že si sa zbláznil,“ oboznámila ho s jej najčerstvejšími poznatkami a pozrela na bratov. Sam sa na ňu len díval s nečitateľným výrazom a Dean neprítomným pohľadom hľadel na zem.
Bobby však okamžite, no sucho prehodil. „Vedel som, že tomu neuveríš...zavolaj Jimovi a Claire, keď chceš, povedia ti to isté.“
Jane zdvihla obočie. „Fajn, zavolám im, keď chceš. Ako keby ti nestačilo, že ja sama ti poviem, že si šialený, potrebuješ to počuť aj od iných ľudí?!?“
Naštvane schmatla mobil a vypochodovala do svojej izby. Bobby sa obzrel na bratov. Sam vyzeral v pohode, ale trochu zmätene, no Dean upieral na najstaršieho lovca neveriacky pohľad.
„Prečo si nič nepovedal?? Uvedomuješ si vôbec, čo si urobil?? Nechal si ma spávať s Azazelovým potomkom!!“
Bobby si vzdychol. „Dean, je to presne to isté dievča, ktorým bola dneska ráno. Keď ani jeden z vás nepoznal jej rodokmeň, mali ste sa radi. Nič sa nemení.“
Dean vyzeral, že sa nevie rozhodnúť, čo má začať na lovca jačať ako prvé, no predbehol ho Janein krik, ktorý bolo počuť z izby na poschodí do obývačky s takou intenzitou, ako by bola pri nich.
„KTO SI MYSLÍŠ, ŽE SI, ABY SI PREDO MNOU CELÝ ČAS TAJIL, KTO V SKUTOČNOSTI SOM?!?!“
Ejha. A je tu výbuch.
„TO CHOĎ POVEDAŤ NIEKOMU, KOHO TO ZAUJÍMA, MŇA TEDA NIE!“
Tváriť sa diskrétne – akoby ani jeden z lovcov nepočúval jej rozhovor s, pravdepodobne, Jimom -, sa im pri tom kriku veľmi nedarilo.
„NECHCEM POČUŤ NIČ O TOM, ŽE SA MÁM SPRÁVAŤ SLUŠNE!! KEĎ CHCEM JAČAŤ, TAK BUDEM!!!“
Ach, aké milé tiché žieňa.
„AK MI EŠTE RAZ POVIEŠ, ŽE STE MA CHCELI LEN CHRÁNIŤ, TAK MA TU PORAZÍ!!"
Bobby vedel, že teraz to nie je len fráza a previnilo vzhliadol k stropu.
„KOHO TO, PROSÍM ŤA, OCHRÁNILO?? O ČO BOLO LEPŠIE TO, ŽE SOM NEVEDELA, KTO SOM?? POMOHLO TO NIEKOMU?? POMOHLO TO TÝM ĽUĎOM, KTORÝCH SOM KEDY ZABILA?? POCHYBUJEM!!! VIEŠ, KAM SI MÔŽEŠ STRČIŤ TAKÉTO...“
Sekundové ticho, pri ktorom sa počuteľne a nepochopiteľne zatriasli okná.
„JA SA SPRÁVAM SLUŠNE!!!!“
Jim si očividne potrpel aj popri hádke na slušné správanie svojej „adoptívnej“ dcéry.
„NIE! NECHCEM!! NEPOTREBUJEM VIDIEŤ ĽUDÍ, KTORÍ MI CELÝ ŽIVOT KLAMALI!!"
Zrazu zhora zaznel zvuk, ako keby niekto veľmi jemne plesol niečo, z čoho sa dá telefonovať, o zem a o chvíľu na to počuli, ako Jane s dupotom schádza dolu po schodoch, prebehla chodbou a zaplesla za sebou vchodové dvere.
„Ou, toto nie je dobre, v takomto stave by tam vonku nemala byť sama...nesmie...“ zahučal Bobby a spýtavo sa pozrel na Deana, „mohol by si...?“
Dean však stále skleslo sedel na stoličke. S neprítomným pohľadom civel do blba, no potom zaostril na Bobbyho a pokrútil hlavou. „Nikam nejdem.“
Najstarší lovec prevrátil očami a chcel sa pobrať za ňou, ale Sam mu skočil do cesty. „Idem ja.“
Mladší brat si bol istý, že Dean teraz od Bobbyho dostane prednášku o tom, že aj keď nevedel, kto Jane je, mal ju rád, tak prečo teraz robí voloviny. Vzal jej mikinu, ktorú mala hodenú na gauči a vyšiel von.
Vedel, že toto bol pre Deana strašný úder. Ženská, ktorú mal očividne rád, má krv niekoho, kto je zodpovedný za život, aký oni obaja vedú. Zodpovedný za to, že žili bez mamy. Zodpovedný za to, že nemali normálne detstvo, ale sťahovali sa a lovili príšery. Zodpovedný za to, že stratili aj otca. Sam z brata cítil, ako strašne ho to vzalo. A ani nechcel pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby vedel, že aj jeho mladšiemu bratovi, za ktorého predal dušu peklu, koluje v žilách presne také isté svinstvo.
Vyšiel na štrkovitú príjazdovú cestu a rozmýšľal, kam by sa tak zlomené dievča mohlo vypariť. Prvé, čo mu napadlo, bolo jej auto a tak sa vybral smerom tam, kde by malo stáť jej BMW. Po chvíľkovom prepletaní sa medzi vrakmi začul tiché trhané vzlykanie, tak sa vydal za ním. Onedlho narazil na precízne zašité lesklé čierne auto a spoza neho trčali cukríkovoružové chlpaté papuče. Prešiel bližšie a bol tam aj ostatok sediacej polodémonky, ktorej tie čudné nohy patrili.
Keď začula štrk pohybujúci pod jeho nohami, zdvihla prekvapený uslzený pohľad.
„Ty? Ak ma chceš zabiť, tak prosím, ja sa nechcem ani nebudem brániť.“
Krčila sa tam iba v čiernych teplákoch a červenom tričku s krátkymi rukávmi (+ samozrejme, v papučiach) a pritom bol chladný koniec marca.
Sam sa uškrnul, sadol si vedľa nej a prehodil jej cez plecia jej mikinu. Jane z dvihla obočie, podozrievavo a nechápavo sa naňho pozrela, ale obliekla sa.
„Mám nenormálne silný pocit, že sa svet zbláznil a ty si to totálne zaklincoval.“
Znovu sa uškrnul. „Radšej by si bola, keby som napodobnil svojho posadnutého brata a pokúsil by som sa zabiť ťa?“
Jane uhla pohľadom a zacivela sa pred seba. Pokrútila hlavou. „Ale bolo by to realistickejšie. V podstate by to vo mne vzbudilo nádej, že všetko to, čo sa stalo za poslednú hodinu, je len smutná nočná mora.“
„Z tohto by som ťa neprebudil ani keby som na teba hodil atómovú bombu.“
Zamyslene si prechádzala prstom po modrinách na zápästí, o ktorých si bol Sam istý, že ich pred Deanovym útokom nemala. „To by som už aspoň konečne mala pokoj.“
Sam sa zamračil. „Čo sa vlastne tam v obývačke medzi vami vlastne stalo? Ešte nikdy som ťa nevidel takú rozhodenú.“
Brunetka zvraštila obočie a chvíľu bez slova čučala do prázdna. „Naozaj veríš tomu, že bol posadnutý?“
„Som si istý – síce to nebolo posadnutie, na aké sme všetci zvyknutí, ale... môj brat ťa príliš zbožňuje na to, aby ti v normálnom stave čo len trochu ublížil,“ hovoril vyrovnaným hlasom a ukradomky sa pozrel, ako si Jane okamžite zakryla obe zápästia rukávmi mikiny. Modriny na krku však momentálne nemohla skryť pod ničím.
„Nikdy som sa nikoho nebála tak veľmi ako dnes jeho. To, ako sa správal... a to, čo hovoril,“ šepkala a striaslo ju, no tento raz nie od zimy.
„Jednu vec nechápem,“ zamrmlal, „nemal v sebe ozajstného démona a ty si to musela vidieť. Tým pádom si musela vedieť, že keby si sa pokúsila odohnať ho ako démon, tak sa ti nič nestane. A predsa si nepohla ani prstom, aby si sa bránila.“
Ona len pokrčila plecami a vyhýbavo sa pozerala niekam inam.
„Miluješ ho?“
Jane sa s vážnou tvárou chvíľu pozerala na Samov nepreniknuteľný výraz. Potom si len vzdychla. „Ako keby na tom teraz záležalo. Ako keby na tom záležalo vôbec niekedy.“
Sama išlo poraziť z toho, že Jane – vždy ukecaná, vyškerená -, sa teraz tvári ako múmia a hovorí v hádankách, na ktoré on očividne nedostane odpoveď.
„Ak sa ma chceš spýtať, či mu aj po tomto incidente chcem stále pomôcť s dohodou, tak vravím áno. Nie som až taká suka, ako si myslíš.“
Lovca to prekvapilo – presne to sa chcel spýtať, ale nie tak priamo. No už poznal odpoveď.
„Prečo si, vlastne, teraz na mňa milý? Či to bola len prevencia, aby som načisto s Winchesterovcami neskončila?“ spýtala sa príkro ale zmätene.
Sam sa uškrnul. „To mi ani nenapadlo... a keď vidím, že by to bol dobrý plán, tak ma mrzí, že som na to neprišiel skôr.“
Jane vôbec nereagovala iba sa znova začučala pred seba a on prevrátil očami. Toto je beznádejné, pomyslel si, inokedy vyletí pre hocičo a teraz tu len tak čučí...
„Jane, niečo ti poviem, myslím, že len tak ma pochopíš... ale musíš mi sľúbiť, že sa to od teba nikto nedozvie.“
Brunetka sa naňho kukla, tak trochu zvedavo a dostatočne zmätene – stále je pripadalo čudné, že miesto prehliadania alebo vrieskania sa teraz normálne rozprávajú. Prikývla. „Fajn, sľubujem.“
Lovec sa po chvíli zhlboka nadýchol a začal rozprávať. „Vieš, nie si jediná s Azazelovou krvou. Raz... jednu noc minulého mája na mňa z auta Dean kričal, že mu mám kúpiť – k tomu všetkému jedlu – ešte aj koláč, vieš si to predstaviť. Potom som vošiel do bistra... a zobudil som sa bohviekde. Nakoniec vysvitlo, že ide o Azazelovu reality show – ibaže tu zvíťazil ten posledný, ktorý bol nažive a prvá cena nebola taká lákavá ako býva. Boli sme tam piati, snažili sme sa odtiaľ dostať, ale márne. A neskôr, keď som tam už od nemoty zaspal, ma v sne navštívil Azazel... a ukázal mi, ako mi v noc, keď zabil moju matku, nakvapkal do úst svoju krv.“
Pohľad oboch sa stretol – Janein zarazený a Samov vážny. „Takže sme v tom spolu – obom nám zničil život skôr, než sme si to vôbec mohli uvedomiť.“
Brunetkin pohľad zmäkol. „Ty sa to Deanovi bojíš povedať, však?“
„Nechcem, aby to vedel. Nechcem, aby sa na mňa potom díval ako na nejakú príšeru, na cvoka...“ vysvetľoval Sam, ale zarazil sa, keď Jane so smutným úsmevom prikývla.
„Ver mi, že ťa v tomto chápem lepšie, ako ktokoľvek iný,“ povedala potichu a chvíľku mlčala. „Ja... ja som v podstate hneď vedela, že nie si obyčajný človek, Sam, aj keby mi to predtým nik nepovedal... keď sa na teba lepšie pozriem, vidím to...“
Opatrne zdvihla ruku k nemu a blížila sa ňou k jeho hrudi. „Ono je to akoby také prenikavé svetlo, nie také, čo ťa nepríjemne oslepuje... skôr to toho, kto to vidí... očarí,“ povedala krotko a dotkla sa ho na bunde asi tam, kde mal hrudnú kosť. Lenže tým pohla jeho oblečením, ktoré ho na citlivej rane po tetovaní, škrablo a on ucukol, takže okamžite stiahla ruku. Jane o tom však nevedela, tak si vyložila situáciu nesprávne.

„Myslíš, že sa kvôli tomu, čo sme, nemôžeme vzájomne dotknúť??“
„Brácho spomínal, že máš často čudné dedukcie,“ zasmial sa.
Jane sa zhrozila. „Vy sa o mne rozprávate??“ Nevyzerala veľmi spokojná s možnosťou takéhoto faktu.
„Sem-tam,“ mykol plecami, „ale toto nemá nič s tebou.“ Ukazoval si na hruď. „Debora sa bavila.“
Brunetka pochopila a znova pohla rukou k nemu. Predtým však, než sa ho dotkla, naňho vrhla spýtavý pohľad. „Môžem? Možno by som s tým vedela niečo urobiť.“
Sam sa zatváril akože „keď myslíš“ a nechal ju, nech mu trochu poodkryje vrstvy oblečenia, aby sa mohla dostať k rane. „Hmm, je to veľké, ale našťastie nie veľmi hlboké. A nejakým zázrakom to nemáš ani zapálené. Som si takmer istá, že ak ma necháš pomôcť ti s tým, nebudeš tam mať ani jazvu.“
„Vážne? Tak fajn, poďme,“ potešil sa Sam a postavil sa z chladnej zeme na nohy. Jane však zostala sedieť a keď sa obzrela na dom, na očiach jej bolo vidieť, že sa bojí.
„Pozri, Dean bol posadnutý, teraz je už v poriadku. Neskriví ti ani vlas, vždy ťa predo mnou aj pred Ruby bránil, aby sme ti neublížili. Nemáš sa čoho báť, jasné? A keby sa tam aj teraz počas našej neprítomnosti objavil nejaký strašiak, tak pre zmenu skočím pred teba ja, čo povieš?“
Jane sa naňho pobavene pozrela a čudne hrkotavo sa zasmiala. „Teba musí tá rana fakt bolieť, keď sa tak snažíš dostať ma dnu.“
Prijala však ruku, ktorú jej nastavil Sam a postavila sa. Na to sa jej zatočila hlava a nebyť jeho, tak sa bez problémov zvalí na zem.
„Tebe asi ešte stále nie je dobre, že? Bobby mi hovoril, čo sa stalo... a že ti Ruby pomohla. Kde vlastne je? A zistila, prečo sa ti to deje?“ pýtal sa, keď jej nastavil rameno, aby sa ho mohla pri chôdzi držať.
Na chvíľočku sa na jej tvári zjavil zvláštny vystresovaný výraz, ale nie kvôli tomu, že jej stále pomáhal. „Ehm, no... nevedela, prečo dneska môjmu telu tak šibe... ale tak teraz to vieme, nie? Ako povedal Bobby, mení sa mi krv... čo viac si môžem želať, však?“ usmiala sa smutne, „a Ruby povedala, že si niečo musí vybaviť, určite chápeš, že mi presne povedala kam ide a načo.“
Uškrnuli sa na seba – Ruby mala svoje medze v tom, čo komu povie.
„Myslíš, že ona nevedela, čo sa so mnou deje? Že nevedela, kto som?“ zatiahla Jane, keď sa trmácali v bludisku vrakov.
Sam zavrtel hlavou. „Určite nie, keby to vedela, tak by s tým za mnou hneď letela, som si istý.“
Obaja zostali nachvíľu ticho. To však prerušil lovec. „Ako vlastne vyzerá ona a ty ako démon?“
Brunetka sa potichu zachichotala. „Sam, nechcel by si nás vidieť, vážne. Ja som rada, že démonov vidím, iba ak sa sústredím - keby som sa musela na Rubyinu podstatu dívať celý čas, tak mi šibne. A keby nie z toho, tak mi šibne zo mňa, napríklad, keby som sa nehorázne naštvaná pozrela do zrkadla. Urobila som to nevedomky raz a skoro ma porazilo. Ako démonky nie sme také kočky ako keď nás vidíte vy. Tá tvoja svetielkujúca hruď vyzerá oveľa lepšie.“
„To preto si na mňa tak civela, keď si ma tu videla ten prvýkrát?“
Jane prevrátila očami. „No, odpusť, nechala som sa trochu uniesť,“ hundrala a keď videla Samov úsmev, dodala: „ach, bože, ako vidím, ten samoľúby úsmev máte v rodine, toto nie je možné...“
O pár sekúnd vošli do domu a keď prišli do obývačky a Jane videla Deana presne na tom istom mieste, kde predtým a s tak zlomeným výrazom ako iba raz v živote, úsmev ju hneď prešiel. Potichu Samovi naznačila, nech ju počká hore a keď odišiel z miestnosti, opatrne si sadla k Deanovi.
„Mrzí ma, že som ti ublížil,“ zachrapčal skôr, než stihla povedať niečo ona a pozeral sa jej na modriny na krku a zápästiach – vyhol sa však pohľadu do jej očí. Mal príšerný strach, že by nevidel tú krásnu slabozelenú farbu, ktorá sa mu tak páčila, ale pozerali by sa naňho tie nenávidené žlté dúhovky.
„Tým sa netráp, na to som zvyknutá,“ odpustila mu okamžite a hodila rukou, „konečne aspoň budem mať možnosť hodiť na seba roláky s dlhými rukávmi, ktoré nikdy nenosím.“ Uškrnula sa, no hneď zvážnela a rovnala si v hlave ten príval slov, ktoré mu chcela povedať. Tak trochu prerývane sa nadýchla.
„Dean,“ začala pomaličky, ale on sa jej stále nepozrel do očí, „viem, že to pre teba musí byť neuveriteľne ťažké a ja si ani neviem predstaviť, ako neskutočne veľmi. Ale, sám niekde vnútri seba vieš, že som stále to isté dievča, ktoré si bozkával predtým, než sme sa to dozvedeli. To isté dievča, ktoré ti vždy berie spred nosa posledný kúsok koláča. To isté otravné žiarliace dievčisko, kvôli ktorému sú všetky ostatné ženské v baroch mrzuté, keď sa tam ukážeš so mnou.“ Smutne sa usmiala a on stále civel len pred seba na nejaký neurčitý bod. Chcela ho chytiť za ruku, ale v polovici pohybu si to radšej rozmyslela. Mala pocit, že ju vôbec nepočúva, ale potrebovala mu povedať ešte pár viet. Znova sa krátko namáhavo nadýchla.
„Mám ťa naozaj veľmi rada, ak nie viac, a ty to dobre vieš... a ja sama viem, že ma máš tiež rád, aj keď to schválne nechceš dať veľmi najavo. Ja... som strašne nešťastná z toho, že to dopadlo takto, ver mi. Keby... keby som vedela, čo som zač, tak sa ti nikdy ani neukážem na oči. Ale ty si teraz jeden z mála, kto ma skutočne pozná a... a ak mi to, akú krv mám, nedokážeš odpustiť ty, tak už neviem kto.“
„Jane, prosím ťa, nehovor hlúposti, dobre?“ zdvihol pohľad a teraz videl rovnako utrápené nešťastné oči, ako boli tie jeho a našťastie ostali zelené, ako si ich pamätal. „Nie je tvoja vina, s akou krvou si sa narodila, nemám ti čo odpúšťať... ale...“ Dean vetu nedokončil, iba pokrútil hlavou a znova uhol pohľadom. Nachvíľu sa v miestnosti rozhostilo ticho, presýtené nešťastím.
„Pochopím, ak ti nebudem stáť za to, aby si to prekonal a bol so mnou aj cez to všetko,“ takmer zašepkala. Predtým, než sa pomaly zdvihla a nechala zmäteného a zničeného Deana osamote, sa k nemu ešte nahla, jemne ho pobozkala na spánok a na on na ruke pocítil, ako mu na ňu z jej krásnej tváre spadla slza.
*****
Sam na Jane čakal pri dverách jej a Deanovej izby a keď ho pustila dnu, vo svetle lustra, ktorý v stmievajúcom sa šere zasvietila, uvidel ako sa jej tvár leskne od nedbalo utretých sĺz.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej, aj keď vedel, ako hlúpo to znie.
„Samozrejme, iba prežívam ďalší z najhorších dní svojho života, na to by si si postupne zvykol,“ zašomrala potichu trasúcim sa hlasom a vyťahovala veci, aby mu ošetrila ranu.
Nevedel, čo jej má povedať, aby jej bolo lepšie, pochyboval, že existuje niečo, čo by jej teraz zdvihlo náladu. Tak si len sadol tam, kde mu prikázala a popri tom, ako mu znova odkrývala ranu a začala ju čistiť, sa obzeral po izbe – aby rozptýlil seba od toho štípania a aby nepovedal nejakú hlúposť, ktorou by Jane dorazil.
Izba bola veľká –väčšia, ako bola tá jeho, akoby niekto predpokladal, že ju budú nakoniec okupovať dvaja ľudia a nie len jeden – priestranná a nebyť toho, že vonku pomaly nadchádzal večer, isto by bola aj slnečná. Na to, že tu býval Dean bol v miestnosti nezvyčajný poriadok, čo bola isto zásluha Jane – Sam dobre vedel, aký vie byť jeho brat na upratovanie lenivý. Oproti dverám bolo veľké zrkadlo, oproti stolu, na ktorom teraz sedel sa vynímala ani malá ani veľká posteľ a obďaleč nej, bola komoda, stojaca hneď vedľa obrovského plyšového Garfielda, ktorého si Sam dobre pamätal. Na stole vedľa neho k tomu ležal jej mobil - očividne druhý, pretože na tomto nebolo ani stopy po plesnutí o zem.
„Okej, Sam, teraz to bude štípať oveľa viac, než predtým, je to hnusná rana. Tak sa radšej niečoho chyť, nech mi tu nevyletíš z kože,"zahundrala zastretým hlasom, keď pred ním zrazu stála s obväzom, na ktorom bola hrubá vrstva nejakého priesvitného gélu. Sam prevrátil očami, neveril, že by ho to malo tak bolieť – po tých všetkých tých zraneniach, ktoré už mal za sebou, toto nebolo nič. No keď mu ten obväz na ranu priložila, nebolo mu všetko jedno. Ona sa však rozhovorila, akoby sa nič nedialo.
„Mali ste šťastie, že vám neublížili ešte viac,“ hovorila s výrazom, ktorý jasne hovoril, že Ryan a Lilith im aj tak ublížili viac, než je únosné, pričom myslela skôr na ňu a Deana ako na fyzickú bolesť.
„Keď tam nabehla Lilith aj s tým oslepujúcim svetlom, myslel som, že je po nás...“ precedil cez zuby Sam a snažil sa nevnímať tú ostrú bolesť, „no keď sme sa prebrali, síce to tam vyzeralo ako v prevrátenom tanku, ale my sme boli v poriadku. Ešte aj Dean, ktorý bol kvôli Ryanovi zakrvavený a dobitý, bol zrazu úplne v pohode, bez škrabanca.“
„Divné. Ale to je ich bordel,“ zamrmlala, „no je dobre, že vám nespôsobili tie prekliate rany, hovorila som ti o nich. Na ne by nepomohlo ani toto, na to treba čarodejnicu... ale nie Ruby.“ Dodala, keď si prečítala zo Samových očí, čo chce povedať. „Musí to byť ozajstná čarodejnica – človek... Ruby je síce silná, ale nie tak veľmi, ako bola, keď ešte normálne žila, keď ešte neprešla peklom. A neviem, či by sa sem Sophi – aj tú som ti už spomínala – dokázala dostať tak rýchlo, aby mohla pomôcť.“
Sam zrazu zvraštil obočie. „Jane, pokúsili sa ťa zabiť bez toho, aby sa s tebou stretli, asi si viac uvedomujú, aká si silná, než ty sama. Čo teraz?“
Jane s kyslým výrazom mykla plecami. „Netuším, ale nečudujem sa im. Ak mám fakt tú jeho krv – čomu sa mi stále ťažko verí -, tak by som sa najradšej pratala sama od seba čo najďalej. A to mám ešte tri týždne do narodiek... ani nechcem vedieť, čo sa bude diať potom. Ja... nechcem stratiť svoju ľudskosť, strašne sa toho bojím," prezradila mu bezradne. "Jediný raz som videla Azazela v akcii a stačilo mi to na celý život, to mi ver. On bol oveľa silnejší, než Lilith, o tom modrookom idiotovi ani nevravím. Ale ja nechcem byť ničím tak odporným, aj keby som mala byť neviem aká mocná.“
„Ako teda chceš zachrániť môjho brata?“ vybalil na ňu bez okolkov Sam.
Jane odtiahla obväz z jeho – teraz už vyliečenej -, hrude a začala všetky veci odpratávať absolútne bez slova, akoby sa Sam ani nič nepýtal.
„Jane?!“
Brunetka sa naňho po chvíli obzrela a tichým hlasom prehovorila. „Pre teba je určite ťažké veriť mi, viem. Ale v tomto sa na mňa jednoducho musíš spoľahnúť, aj keď ti o tom nepoviem viac. Sľubujem ti, že nech ma to stojí hocičo, tvoj brat nezomrie a nepôjde do pekla.“
Lovec stíchol a pozapínal si košeľu. Potom vstal a pár krokmi prešiel k dverám. Tam sa však ešte otočil. "Jane, ďakujem, naozaj," usmial sa a ona len ledabolo prikývla. Chcel už od nej odísť, ale nedalo mu, aby jej predtým nepovedal ešte niečo.
"Ja... vidím, že môjho brata... že ti na ňom záleží a cením si, že nám chceš pomôcť s dohodou, ale..." hovoril a vzdychol si, "... prosím ťa, neobetuj sa zaňho - nech ho máš rada akokoľvek veľmi. Ďalšia dohoda by nezmenila nič a jeho by to zlomilo ešte viac, než táto terajšia situácia."
Jane mu venovala pohľad so zvrašteným obočím, znova prikývla a naprázdno preglgla a Sam opustil jej izbu.
*****
Bolo asi pol piatej ráno a Dean sa práve vrátil z krčmy, kde strávil celú noc, ale nebol opitý. Už stihol zobudiť aj Sama a teraz sa potichu vkradol do izby k Jane. Bez akéhokoľvek zvuku vytiahol svoju tašku a začal sa baliť. Aj keď zopárkrát niečo trochu silnejšie ťukol, spiacu Jane nezobudil. Nahádzal všetky svoje veci do tašky a chystal sa odísť, no nedalo mu, aby sa ešte neobrátil a nepozrel sa na ňu. Na to si položil zbalené veci na chodbu, tichučko zatvoril dvere a opatrne si ľahol k nej na posteľ.
Nemohol uveriť tomu, čo sa včera stalo. Ako by mohlo byť to najkrajšie, najúžasnejšie stvorenie, aké kedy videl, potomkom niekoho, kto mu vyvraždil rodinu? Ako sa k nej teraz mal správať tak, ako vždy, bez toho, aby sa stále bál, že tie jej krásne oči jedného dňa budú žlté? Strašne ho štvalo, že aj keď sa už Azazela zbavili, stále im ničí životy a nenávidel ho za to ešte viac.
Za celú noc sa pokúšal urovnať si všetko v hlave najlepšie, ako mohol. Snažil sa vtlačiť si do mysle fakt, že Jane je stále to isté dievča, na ktorom mu záleží a nie nejaká vraždiaca kreatúra. To sa mu nakoniec aj podarilo, chcel tomu veriť a aj to tak cítil, takže to bolo ľahšie, než predpokladal, ale stále tam zostal z jeho strany ten čudný odstup k nej.
Nachvíľu od nej odtrhol pohľad a poobzeral sa po izbe, kde strávil dosť veľkú časť posledných týždňov. Posledných týždňov, počas ktorých sa cítil šťastný... tak veľmi, že mu malo už vtedy dojsť, že to nemôže trvať dlho. Do očí mu padol obrovitánsky plyšový Garfield a usmial sa. Prišlo mu strašne dávno, keď bol ten kocúr ešte zabalený do veľkej škatule určenej na Janeine meno, ktorú doniesol doručovateľ a ona nechápala, kto jej čo mohol poslať a hlavne na túto adresu. Ešte teraz si vedel vybaviť tú radosť, ktorá z nej sršala, keď toho plyšáka vybalila a keď na Deana s milión "ďakujem" skočila. Urobil by hocičo, kvôli čomu by mohla byť znova taká šťastná ako vtedy, ale pochyboval, že teraz by to všetko, čo sa pokazilo, napravila nejaká skoro dvojmetrová mäkučká napodobenia hlavného hrdinu jej najobľúbenejšieho animáka.
Znova sa pozrel na ňu. Nezdalo sa, že spala pokojným spánkom - pleť bledá, pod očami kruhy a na tvári nešťastný výraz. Vedel si predstaviť, že on tiež nevyzerá bohvieako lepšie, ale ona mu pripadala aj tak stále krásna. Veľmi sa o ňu bál, hlavne po tom, čo prekonala ten srdcový výkyv a ani si nechcel predstaviť, že by sa jej dnes jeho vinou ešte viac pohoršilo. Spoliehal sa na Bobbyho, že kým pri nej nebude, on sa o ňu postará.
"Vrátim sa, sľubujem," zašepkal čo najtichšie, aby sa nestalo, že sa zobudí, to by to všetko skomplikovalo, "ty mi za to stojíš."
Rukou jej prešiel po vlasoch, ktorých vôňu tak zbožňoval a vedel, že tým, že je pri nej teraz tak blízko, si to iba všetko sťažuje. Tak sa radšej rýchlo odtiahol a okamžite bez zbytočného hluku vyšiel z izby. Sadol si do auta, kde ho už čakal Sam, ktorý sa nevypytoval na nič - chápal, že potrebuje čas, aby sa s tým všetkým vysporiadal a vrátil sa späť -, naštartoval motor a odišli.

dzajnisko waw tak to bolo ohromné pokračovanie takže ona o tom ani nevedela kto je starí otec a to s tou výmenou krvi a chudák dean toho to strašne vzalo ale hlavne že jej viac neublížil a to že sa nebránila mohla ho zabiť a nakoniec Sam a Jane to vyzerá na začiatok priateľstva inak celé to bolo ohromné skladám poklonu teším sa čo bude ďalej a kde sa chlapci vybrali

Dzajnisko úžasné pokračko aj napriek tomu že si chorá tiež ti želám aby si sa skoro vyliečila.
som rada že Dean nakoniec Jane neublížil aj ked mi jej je strašne lúto.teraz to má ťažké zaujímavé je to čo s Deanom Liltilh urobila že potom aj dusil svätenou vodou. Rozhovor Jane a Sama bol strašne milý a aj to ako mu pomohla s tou ranou. asi si konečne začínajú rozumieť. a ten koniec tie Deanove myslienky. krása. úžasne si to opísala

juuuuuuuuuuuuuuu... to bola peckaaaa pekne pekne...na viac slov sa nezmozem pecka proste a ten koniec

Dievča počuj, ty keď si chorá tak píšeš úplne senzačné pokračovania, a ešte v takejto dĺžke. Nie žeby si nepísala dobre ale táto časť sa ti podarila na ***** na 5 hviezdičiek a som rád že toto nie je koniec.
BTW: Koľko ešte plánuješ častí? Patrí ti veľká poklona

júúj, ľudkovia, ďakujem vám moooooc pekne normálne ma vyliečite
jj, máte pravdu, medzi Jane a Samom sa to zlepší zatiaľčo Dean a Jane
str8tking: no, podľa toho, ako to mám zatiaľ rozplánované, tak ešte asi 10? 15? dúfam, že to nikoho neodradí, ale ešte sa tam udeje dosť vecí, tak tam chcem veľa zahrnúť
neviem, kedy bude ďalšie pokráčko... poviedku mám síce v hlave prešpekulovanú, ale kvôli škole nie je na to času ale posnažím sa, toto je môj relax
ešte raz obrovitánske ďakujem vám všetkým

Nechcem náhliť. ALE KDE JE POKRAČKO??????? . Please dzajnisko, mne už chýba Jane a ostatní. Please

kedy si ty náhlil, však?
no, jedna správa, dúfam, že tá dobrá, je, že sa na pokráčku pracuje a už mám napísaných zopár strán
ale zlá je tá, že som ešte stále chorá - povedala by som, že teraz ešte viac, ale čo už takže mi mozog už absolútne nefunguje
a ďalšia správa je, že mám konečne po ťažkom týždni v škole, takže to vyzerá tak, že budem mať možno viac času na písanie
a som rada, že ti táto poviedka chýba, to je dobré znamenie
budem sa snažiť šmariť vám to tu čo najskôr

Jeéééj to je od teba milé. A rýchlo sa uzdrav lebo ja túto poviedku.

str8tking: tak to som moc rada
oki doki, máte tu ďalšiu časť... a dlhú dlhú dlhú... no a som zvedavá, čo mi na ňu poviete enjoy, folks
*********
Dean sedel v Impale pred jedným podnikom a čakal na svojho brata. Síce ešte pred chvíľou civel do pohára whisky pri bare, ale už to tam nemohol vydržať. Po prvé – hoci každá baba, ktorá sa tam naňho pozrela alebo sa okolo neho obšmietala, bola kočka, nebola to Jane a to bol základný kameň úrazu, pretože niečo nevysvetliteľné mu bránilo, aby si začal s nejakou inou. Čo ho z polovice štvalo a z polovice mu to bolo absolútne jedno. A po druhé – celý večer snažil nepočúvať tamojšiu hudbu, pretože často v tom sprostom juboxe hrali veci, ktoré by z istých dôvodov radšej už nikdy nepočul, takže si začal pripadať ako nejaká šibnutá pubertiačka so sentimentálnou väzbou na isté pesničky. Zrazu k nemu však prišiel Sam a prehlušil Lonely Is The Night rozprávaním o tom, že prípad, ktorý si mysleli, že riešia, fakt nebude „ich“ prípad, ale iba normálna smrť. Toto sa im stávalo čoraz častejšie, takže Dean to už v podstate čakal – okrem jednej hnusnej príšery, čo požierala duše mŕtvych a jedného nesmrteľného vyšinutého doktora nenatrafili na nič. Keď na moment zostali ticho, konečne začalo hrať niečo iné - starší brat si vydýchol, že to nepozná -, a obaja si objednali chľast. Po chvíli sa však z juboxu ozvala z tej nepoznanej pesničky veta „I still try to find my place in the diary of Jane” a to už bolo naňho fakt priveľa. Okamžite dopil pohár a tesne predtým, než odišiel von, Samovi oznámil, že ho bude čakať v aute, pokiaľ si jeho mladší braček dotrkoce s barmankou. Deanovi sa nemohla páčiť – Jane mala oveľa krajšie pery ako ona.
Bolo to už pár dní, čo sa znova ukázali v Bobbyho dome. Po skoro štyroch týždňoch. Odkedy sa vrátili, Dean sa často snažil porozprávať sa s Jane, ale boli to márne pokusy, pretože tá ho tak okato prehliadala, až mu to šlo na nervy. S ním sa nerozprávala, zato so Samom jej to problém nerobilo. Keby mu aspoň povedala, čo presne ju tak štve, aby jej to mohol nejako vysvetliť. Ale nie, slečinka sa otočila na opätku vždy, keď ho uvidela. Už teraz sám so sebou dohodol, že ak ju na rozhovor nepresvedčí tentokrát, nechá to plávať – nech by ho to štvalo aj najviac na svete -, nenechá si žiadnou polodémonkou skákať po hlave, nech ju má akokoľvek rád. Nejaká tá hrdosť mu predsa ešte zostala.
Obzrel sa po svojom milovanom aute. Bolo neuveriteľné, že všetko tu mu ju pripomínalo až tak, že pochyboval, že by to bolo zdravé. Vlastne, nejaký čas už pochyboval aj o vlastnom duševnom zdraví – hlavne vtedy, keď cítil na sebe Samov ustarostený pohľad.
Sam svojho brata už dávno nevidel v takomto stave a už vôbec nie kvôli nejakej babe. Tie týždne, ktoré sa oblúkom vyhýbali celej Južnej Dakote, sa to s ním ešte dalo ako-tak vydržať, sarkastické pripomienky a zahováranie tém, na ktoré sa ho Sam pýtal – to bolo jeho. No ako sa vrátili, všetko sa rapídne zhoršilo – to, že Jane nejavila žiadny záujem o Deanovu existenciu, ho totálne ničilo, na to sa ho ani nemusel pýtať, bolo to na ňom vidno. V podstate neprehovoril, pokiaľ mu mladší brat nepoložil priamu otázku, civel do prázdna, jedol iba keď fakt musel a čo Sam od neho čakal ako prvé – že začne chľastať -, sa nestalo, až na ten jeden dnešný pohárik. Tá stosedemdesiat centimetrová polodémonka ho úplne zlomila – očividne sa obaja dorazili navzájom.
Sama strašne mrzelo, že to všetko takto dopadlo. Už asi miliónkrát sa Deanovi ospravedlňoval za to, že ho do toho Huronu tak tvrdohlavo ťahal, celú túto situáciu si dával za vinu on. Veď keby vtedy zostali u Bobbyho, nič by sa predsa nestalo a on by bol stále šťastný. Nikdy by na Jane nevystrelil a nemuseli by sa dozvedieť pravdu o jej krvi, pokiaľ by fakt nebolo iného východiska – Bobby jej očividne nemal v pláne nič prezradiť, pokým by naozaj nemusel. Smutnou pravdou bolo, že to nikomu nepomohlo. Niektoré veci je jednoducho lepšie nikdy sa nedozvedieť.

Sam onedlho nastúpil do auta s ignorovaním Deanovych pripomienok k barmanke a namierili si to rovno k Bobbymu.

Automaticky bez klopania vošli dnu a nemohli uveriť tomu, čo sa im vyjavilo pred očami.
Na stole sedela Ruby s prekríženými nohami a unudene klopkala nechtami vedľa seba. Lenže vôbec to nebola Ruby, na akú sú zvyknutí – táto Ruby mala na sebe kratučké krvavočervené obtiahnuté minišaty, vysoké čierne čižmy, na krku a zápästí čierne šperky a v lesklých rovných vlasoch jej svietila úzka čierna čelenka.
Bratia zostali na mieste a s pootvorenými ústami čučali na blondínu.
„Áno, viem. Som ešte väčšia kočka ako inokedy,“ uškrnula sa a chalani sa stále nezmohli na slovo. Keď už sa Sam zberal k tomu, že sa nejako rečovo prejaví, zrazu všetci začuli Janein hlas, blížiaci sa k nim.
„Ja ti tie topánky oplieskam o hlavu, vieš? Je mi totálne jedno, že sú diamantové, ale sú nechutne nepohodlné. Taký darček si môžeš nechať.“
Chvíľu bolo ticho, bratia sa na seba len začudovane pozreli a Ruby stále unudene klepkala nechtami, rovnakého odtieňa akého boli jej šaty, po stole.
„Okej, fajn, takže ťa donútim obuť si ich, je mi jedno, že máš väčšiu nohu ako ja... nechápem, kde si prišiel na ten nápad...“
Očividne sa nerozprávala s ani jedným z nich, ale s niekým telefonovala.
„Ale máš smolu, Chris, vieš? Už som to vyriešila – po polnoci budem behať v teniskách a tie topánky sa darujú – teda, ak sa ti nezapáči behať v nich tak veľmi, že by si si ich nechal...“ podotkla a začala sa smiať.
Zrazu sa však zjavila v obývačkových dverách a keď videla Deana, smiech jej ihneď zliezol z tváre.
„Dobre, za chvíľu som tam aj s mojou babysitterkou, hej? Maj sa.“
Zaklapla mobil, Deanovi venovala polsekundový znechutený pohľad a hneď preskočila na Sama.
„Čau, Sam,“ pozdravila ho, ale on len prikývol hlavou – nie preto, že by sa znova rozhodol prehliadať ju, ale preto, lebo tak isto, ako jeho brat, na ňu dokázal akurát tak civieť.
Jane mala na sebe jednoduché fialovočervené šaty po zem z tenkej nelesklej látky. Boli na tenučké ramienka, s ani veľkým ani malým výstrihom, no predel na sukni tých šiat siahal dostatočne vysoko na to, aby jej bolo vidieť celú tú jej štíhlu nohu v diamantových sandálikoch na prekliate vysokých opätkoch, čo spôsobilo, že Deana momentálne začalo štvať ešte aj to, že ju takto uvidí aj niekto iný ako on. Vo vlasoch vlnitejších ako obvykle sa jej kde-tu vynímalo asi zo desať trblietavých kamienkov – presne takých istých, z akých mala aj náhrdelník a náramok. Diamanty.
Brunetka prevrátila očami a obzrela sa na blondínu, popri čom si mobil vkladala do fialovočervenej minikabelky.
„Ruby, nemáš pocit, že vyzeráš skôr ako štetka než ženská, čo sa chystá do spoločnosti??“
Ona sa iba zasmiala. „No, vzhľadom na to, že ani kúsok z toho, čo mám na sebe, nie je môj, ale tvoj, čo si myslíš ty??“
Jane sa zamračila. „Ja by som to všetko nikdy takto neskombinovala, v tom bude ten problém.“
„Ach, teba dneska nebudem počúvať,“ zaksichtila sa a ukradomky pozrela na lovcov, „viete, je mrzutá. Toto, čo mám na sebe, sú jej najobľúbenejšie šaty, lenže momentálne jej nesedia.“ Znova sa obzrela na stále zamračenú Jane. „Čo by si mohla radšej pribrať, tak chudneš, si čudná.“
„Ou, vďaka, ty rúra,“ precedila cez zuby, „mali by sme ísť.“ Hnala ju a brala si zo stola vedľa Ruby štólu rovnakej farby, akej boli jej šaty.
„K-kam vlastne idete??“ pýtal sa Sam, keď si uvedomil, že by nebolo od veci prestať sa správať ako neandertálec.
Brunetka popri upravovaní svojho zovňajšku odpovedala. „Niečo ako oneskorená oslava mojich narodenín... pre všetkých nudných snobov, ktorých poznám a podobne.“
„...a kde je Bobby? A prečo tam idete vy dve... spolu???“ pýtal sa stále nechápajúc Dean.
Zostalo ticho, až kým Sam neprevrátil očami a neprehovoril. „Jane?“
Ruby práve bokom odtisla Jane spred zrkadla a začala sa upravovať ona.
„Bobby vás tu čakal, ale potom to vzdal a odišiel do Minnesoty, tak ako plánoval... vraj mu máte zavolať, keď sem prídete, že čo ste to vlastne chceli... no a túto bloncku poveril tým, že ma bude strážiť, kým sa nevráti, aby som náhodou nejako nedémončila...“ brunetka vysvetľovala a krútila hlavou. „Takže teraz si myslí, že môže všetko...“
„No ale samozrejme... urobíš len jedinú vec, ktorá sa mi nebude páčiť a bude zle...“ vytešovala sa Ruby, zatiaľ čo Jane vyzerala, že by aj zjedla pavúka, len aby nemala túto blondínu na krku. Obe si vzali veci, ktoré potrebovali a prešli okolo nich.
„Kedy sa vlastne vrátite??“ vyzvedal Sam ešte skôr, než stihli zmiznúť vo dverách.
Jane sa otočila a pred tým, než Ruby za nimi zatresla dvere, ešte stihla oznámiť: „Ona má milión rokov, no a ja 23 a nie 13, tak sa uvedom, oci.“

Bratia v dome zrazu zostali sami a nechápavo na seba pozerali. Dean potriasol hlavou.
„Uštipni ma, snívam... neexistuje, aby som videl Ruby takto oblečenú.“ Hodil sa na gauč a po dlhom čase sa zachichotal.
„Chlape, ja som vedel, že Jane odniekiaľ poznám, ešte predtým, než som ju prvýkrát videl tu,“ hovoril ohromene Sam – ani si neuvedomil, že nehovorí k veci -, a sadol si do jedného kresla.
„Há?“
„Tie šaty, čo mala Ruby... predstav si v nich Jane...“
„To veľký problém teda nebude,“ uškrnul sa Dean.
„Pamätáš si na ten večer, čo sme boli s Belou a s tou starou Caseovou v tom múzeu na tom charitatívnom plese?? Vtedy, čo sme riešili ten prípad s tou loďou duchov...“
„Hej, a?“
„Jane tam vtedy bola,“ oznámil mu víťazoslávne Sam.
Starší brat zaklipkal očami. „Nie, nebola, ju by som si teda pamätal.“
„Ale áno, bola, presne v tých červených šatách a nechutne namyslená... nepamätáš sa, čo si povedal? Že si si nemyslel, že stretneš povýšeneckejšieho človeka ako je Bela, než si uvidel ju??“
Dean zrazu chápavo prikývol. „Ou, hej, jasné... zatiaľ čo ty si sa ohromne zabával,“ Sama viditeľne striaslo, „a ja som mal na krku Belu, ona sa tam producírovala s tým chlapíkom...“ Zamračil sa.
„Lauren Devornová a Chris Ward.“
„Čo?“
„Tak nás osobne vítali na tej akcii, vás nie??“
Starší lovec pokrútil hlavou.
„Ou, jasné, však vy ste si s Belou kdesi hrdličkovali,“ zaksichtil sa, „Jane aj ten Chris nás prišli osobne privítať – Caseová je síce bláznivá starena, ale vážená bláznivá starena, chápeš... a Jane mala prejav, Chris prípitok... to oni dvaja robili tú charitu.“
„Ja som si tam s nikým nehrdličkoval, hej? A kto si má pamätať, čo za ľudia koho vítali a podobne??“ zavrčal Dean. K tomu Chrisovi začína mať vážne výhrady. „Takže ona používala svoje druhé meno, hej? Neznáša ho...“
„No ale to nie je všetko, stará Caseová mi o nej povedala všeličo...“ hovoril Sam všetko, čo si pamätal – bol nadšený, že mu konečne došlo, odkiaľ ju pozná, lebo mu to často vŕtalo hlavou. „Vraj Jane od pätnástich dedí obrovské milióny, ale disponovať nimi mohla až po osemnástke... predkovia z matkinej strany boli – okrem toho, že boli polodémonmi, samozrejme, čo Caseová nevedela-, vraj nehorázne bohatí... majetok Devornovcov je vraj okolo 30 miliárd dolárov, Dean...“
„Počkať, počkať,“ prerušil ho brat v prívale slov, „ale jej démonická mamička bola čašníčkou niekde v Amarille, raz mi to spomenula... prečo by to robila, keby mala jej rodina toľko prachov?“
Sam pokrčil plecami. „A čo ja viem? Nikdy si nepočul o tom, že boháči sa správajú čudne?? A navyše tí, ktorí sú – podľa Caseovej -, v prvej desiatke najbohatších ľudí sveta? Chlape, ty si si teda vedel vybrať.“
Dean ani nevnímal, čo hovorí jeho brat, snažil sa vybaviť si čo najviac z toho charitatívneho plesu. „Bela ju neznášala...“
„...asi preto, že mala viac prachov ako ona kedy mohla mať...“
„...povedala, že je niečo ako Paris Hilton, ibaže nudná suchárovitá snobka...“ hovoril stále zamyslene.
„Tým bohatstvom sa vlastne všeličo vysvetľuje... napríklad tie šperky, čo mala Ruby – to boli čierne diamanty, Dean, sú strašne drahé.“
Starší brat zdvihol obočie. „Odkedy si ty taký expert??“
Sam sa trochu smutne usmial. „Ehm... Jessica zdedila podobný náramok po babičke... pár dní pred... veď vieš.“
Dean prikývol a po chvíľočke radšej pokračoval v predchádzajúcej téme. „Takže preto bola celá tá policajná stanica na nohách, keď nás odtiaľ Jane prišla vytiahnuť. Taký luxus som ako zadržaný ešte nezažil.“ Uškrnul sa, keď si spomenul, ako tam nabehla s tým nadradeným úsmevom s Bobbym za pätami a zrazu to vyzeralo, ako by boli len v nejakom rýchlom občerstvení, alebo čo – po putách nebolo ani slychu, Dean dostal svoje najobľúbenejšie pivo, Sam kávu a Jane popri chlípaní svojho čaju medovým hlasom hovorila cez telefón s ministrom spravodlivosti o finančnej podpore jeho rezortu. No, tak tento minister spravodlivosti sa tvári ako fakt spravodlivý... trápne... takže kým si nepreštuduje vašu zložku, budete musieť zostať mŕtvi, ak vám to nevadí, pamätal si Janein nespokojný hlas, keď sa jej nepodarilo zbaviť ich všetkých obvinení, ale iba to, že ich pustili a na území toho štátu si nik nedovolí zatknúť ich.
„Vedeli sme, že je prachatá... ale že až takto... páni...“
„Sammy?“ začal a brat zdvihol pohľad naňho, „nespomínaj pred ňou, že vieme, aké má bankové konto. Nechcem, aby si myslela, že to robím kvôli jej prachom, ešte to by mi tak chýbalo.“
Sam sa uškrnul. „Okej. Ale máš pocit, že by sa ti išla hodiť do náruče? Lebo ja nie.“
„To vidím aj sám.“
„Ale nemôžem povedať, že jej to zazlievam. Zmizli sme bez stopy, vedieť sme dali len Bobbymu.“
Dean si vzdychol. „Ou, vďaka, toto je fakt nápomocné...“
„Ja nevravím, že ťa nechápem, ale čakal si, že ťa s úsmevom prijme späť? Sám ju dobre poznáš, mal si vedieť...“
„Sklapni, toto všetko viem aj sám, hej? Mňa skôr zaujíma, či si urobil to, o čo som ťa žiadal.“
Sam sa spokojne usmial. „Samozrejme. Vykonané.“
*********
Jane a Ruby sa dovalili okolo druhej ráno s takým rehotom, že zobudili polospiacich bratov. Toto bola ďalšia vec, ktorá sa im zapíše do zoznamu „Veci, o ktorých som si nikdy nemyslel, že ich uvidím“ – vyzerali ako najlepšie kamošky, ktoré sa práve vrátili zo záťahu. Ani jeden z nich nechápal, čo dokázalo takto zmeniť ich vzájomný postoj – už len to, že Ruby súhlasila s tým, že bude kontrolovať Jane, bolo čudné... o tomto „skamarátení“ ani nehovoriac. Teraz sa však jedna opierala o zárubňu obývačkových dverí a druhá sedela na stoličke popri ich spoločnom záchvate smiechu, až kým blondína nenabrala dych a nepoobzerala sa po miestnosti. To, že sa v obývačke zrazu rozhostilo ticho, pomohlo brunetke, aby premohla smiech a tiež sa poobzerala. Teraz to už vôbec nevyzeralo na to, že by sa mala začať smiať.
Úplne zabudla, že Sam a Dean sa tu dnes znova objavili. Už len to, že ho videla zasa bolo príliš kruté na to, aby to bola pravda.
„Fajn,“ vzdychla si a zdvihla sa zo stoličky, „ja idem spať.“ Pobrala sa smerom ku schodom, no pri Ruby sa ešte zastavila. „Prosím ťa, nerob hluk, keď si začneš vypekať hranolčeky, hej? Som unavená.“
„Mrcha,“ zašepkala blondína, keď prešla okolo nej.
„Ja som to počula... sliepka.“
„Šľapka.“
„Štetka.“
Jane sa s úškrnom práve chystala stúpiť na prvý schod, keď ju zrazu vyrušil tichý hlas.
„Jane? Môžeme sa porozprávať?“

Brunetku až zamrazilo, keď počula jeho hlas za sebou tak blízko, ale neotočila sa a ďalej stúpala schodiskom.
„Prosím?“ zaznel Deanov hlas spod schodov ešte tichšie – ledva ho bolo počuť cez vravu Ruby a Sama z obývačky. Jane zastala.
„Janey?“
Žena sa na schodoch otočila a Dean si až teraz všimol, že na nohách má naozaj namiesto tých ihličiek predtým, tenisky.
„Nevolaj ma tak,“ prehovorila ľadovým odmeraným hlasom, „som unavená a chcem ísť spať, koľkokrát to mám vravieť? Nemám čas na nejaké hlúposti, čo mi chceš natlačiť do hlavy.“ Znova začala stúpať po schodoch.
„Daj mi chvíľu na to, aby som to všetko dal do poriadku...“
Jane sa otočila, zbehla naspäť dolu a zasyčala. „Kto si myslíš, že si, aby som ti hocičo dávala?! Vadí mi ťa čo len vidieť, nieto ešte počúvať. Buď taký dobrý, vypadni a nevracaj sa, jasné?!“
Stála na prvom schode od zeme, čo znamenalo, že teraz boli rovnako vysokí a dopadalo na nich tlmené svetlo z vedľajšej miestnosti.
„Prisahám, že ak aj po tom, čo sa porozprávame, budeš chcieť, aby som ťa nechal na pokoji, tak to urobím.“
„Choď dopekla,“ protivne zašepkala a okamžite oľutovala, čo povedala.
„Však sa dočkáš,“ zareagoval a odstúpil od nej.
„Dean.“
Pozerala sa mu do tých zelených očí – príliš nešťastných, až ju to zarazilo. Pochybovala, že v hocičom, čo jej kedy tento chlap ešte povie, bude aspoň stotina pravdy. Ale...
Pretisla sa popri ňom, unudene oznámila Ruby, že keď sa do rána nevráti, vie, kto ju má na svedomí a nasledovala Deana von z domu, ktorý v duchu ďakoval Bohu, že sa s ním konečne začala rozprávať, aj keď veľmi prívetivá nebola.
„Ehm... nie je ti zima?“ zatiahol lovec vonku, keď ju videl len v tých šatách a štóle, „dám ti bundu, ak...“
„Radšej prechladnem,“ prerušila ho stroho a pomaly sa blížili k Impale.
Tak toto bude ťažké, pomyslel si, ale nemienil sa len tak vzdať.
„Takže... máš 23, gratulujem,“ usmial sa.
„Nechápem, prečo mi všetci gratulujú k narodkám, keď to znamená, že som o rok staršia a vráskavejšia.“
Dean sa uškrnul. „No...ale na teba to neplatí,“ spochybnil jej teóriu, keď obaja zastali pri dverách spolujazdca, „si čoraz krajšia.“
Vyzeralo to, že brunetka na sekundu stratila reč, ale okamžite sucho prehodila: „Maybelline.“ Lovec sa slabo usmial a urobil presne to, čo si démonka myslela, že neurobí. On sa však nenechal zaskočiť, vedel, že keď je čo len trochu naštvaná, tak veľmi dbá o spôsoby a gavaliersky jej otvoril dvere na aute. Ona len bez slova nastúpila s čudným pocitom, že mu nemá čo vytknúť a jeho dušička v ňom plesala, aj keď vedel, že ešte ani zďaleka nemá vyhraté.
„Kam to vlastne ideme?“ zahundrala, keď naštartoval motor, obišli jej auto a v diaľke stratili Bobbyho dom.
„Prekvapko.“
„To aby som za jazdy vyskočila.“
„Až také dramatické to zase nebude,“ ozrejmil Dean a kútikom oka na ňu pokukoval. Sedela najďalej od neho ako mohla a pozorovala tmu za oknom.
Asi päť minút zostalo v aute šialene ťaživé ticho, ktoré prerušil lovec nejakou vtipnou pripomienkou na Rubyin vyrehotaný účet, no Jane očividne nejavila záujem o vtipkovanie.
„Fajn, trochu som ju opila, nech je znesiteľnejšia, a čo. Mohol by si sa radšej konečne dostať k tomu, čo si mi chcel povedať a prestať trepať? Nemienim byť s tebou dlhšie, ako musím.“
„Okej, fajn,“ zahučal Dean a priamo sa spýtal: „Čo ťa vlastne tak strašne žerie??“
„Prosím????“
„Počula si.“
Brunetka chvíľu lapala po dychu, vyzerala na infarkt. „Tak počkať, KDE mám začať?? Že si len tak zdrhol a nič si nepovedal?! Ja chápem, že si ma už nechcel vidieť, ale to som ti nestála ani za prekliate „zbohom“?! A potom si sem len tak nabehneš, akoby sa vôbec nič nestalo a čakáš, že ti tu od šťastia padnem k nohám či čo?! Nechápem, na čo si sa vôbec vracal.“
„Ja som sa nechcel lúčiť, chcel som sa vrátiť, len som sa s tým všetkým nejako potreboval zmieriť alebo vyrovnať alebo čo...“
„...aký zaneprázdnený...“
„...myslel som, že to pochopíš...“
„Tak teraz som ešte aj nechápavá, hej?!?“
„Jane...“
„Viem ako sa volám! A sklapni, ešte som neskončila,“ zavrčala a vyzerala, že je fakt vo vývrtke. „Vieš, neštvem sa na teba za to, že som mala potom tie modriny, viem, že by si mi vedome fyzicky nikdy neublížil, alebo za to, že si na mňa vystrelil, to mi je absolútne jedno – videla som, že tá guľka zostala zakliesnená v stene asi 30 centimetrov vyššie, než je moja výška, takže aj keby som tak zbabelo neucukla, nezabil by si ma. Chápem, že ten, kto ťa tak čudne posadol proste len využil tvoju nenávisť k Azazelovi – všetko si to mal z vlastnej hlavy, len si to proste otočil proti mne. Ako vravím, v tej situácii sa to dá pochopiť...“
„Tak čo potom...?“ reagoval na jej vytočený hlas, ktorý vôbec nevravel o tom, že by sa neštvala.
„Dean, uvedomuješ si, čo si hovoril - okrem toho, že som prekliata odporná klamárka ako každá iná démonka a toho, že ty nejakú klamársku štetku nepotrebuješ?“
„Vieš, že som to tak nemyslel... to som nebol ja...“
„Na to som sa nepýtala.“ Chvíľu počkala a keď videla, že on si nespomína, rýchlym tempom nahnevane pokračovala sama. „Ako som povedala, to posadnutie v podstate ani nebolo posadnutie, dosť som o tom čítala – má to proste len niektoré myšlienky vytrepať dopredu... ako máš v hlave zakorenenú nenávisť Azazela, tak očividne aj nedôveru v to, že by si kedy ku mne niečo cítil.“ Založené ruky si založila ešte pevnejšie a pohľad pevne uprela na opačnú stranu ako bol zamračený Dean.
„Čo? To... toto nemyslíš vážne... ?“
„Ale čoby nie, v živej pamäti mám to, ako si mi vykrikoval, že som ťa určite nejako očarovala, že ty by si sa s niečím tak nechutným ako démonkou inak nikdy nespustil... to bolo naozaj príjemné.“
Lovec zostal totálne zarazený – nič také si nepamätal, neveril, že by jej niekedy niečo podobné povedal, veď to nedáva zmysel.
„Nikdy by som nič také nepovedal, ja sa nepamätám...“
„Ou, ešte k tomu všetkému máš aj selektívnu pamäť, rozkošné,“ zašomrala jedovato a rapotala ďalej, „Vedel si, do čoho ideš, už keď si ma prvýkrát pobozkal, naschvál som nešla ja po tebe, aby si si nemyslel, že by som ťa oklamala... viem, že nemám bohvieakú povesť, ale mohol si mi dať dopredu vedieť, že som aj pre teba iba šľapka a nič viac.“
Dean nemohol uveriť svojim ušiam a Jane iba pokrútila hlavou. „A to som si ako nejaká hus namýšľala, že ma máš možno rád, toto je neskutočné,“ skoro nečujne zašepkala, ale on ju počul. Okamžite zastavil a vypol motor – čírou náhodou boli už na mieste.
„Čítaš mi myšlienky? Vystupujem. Nechcem tu byť.“
„Jane... mohla by si sa nachvíľu upokojiť a počúvať ma?“ pýtal sa normálnym hlasom – ani za nič na ňu nemienil zvyšovať hlas, jeho kriku si užila ten poslednýkrát viac než dosť.
„Ja SOM pokojná!“
Lovec sa zhlboka nadýchol a upieral svoj pohľad na kľúče, s ktorými sa hral a ona sa na okamih prestala drať z auta von – s odmeraným výrazom skepticky čakala, čo povie, s cieľom okamžite všetko spochybniť.
Pozrel sa na ňu tými zničenými očami a potichu sa jej pýtal: „Myslíš, že by som tu teraz s tebou bol, keby si bola pre mňa iba šľapka, ako si povedala? Myslíš, že by som sa k tebe vrátil, keby som si nepripustil, že ťa mám rád?“
„Pche, a čo ja viem? Chlapi rozmýšľajú čudne.“
„No lebo ženské nie sú divné.“
„Tak týmto si si veľmi nepomohol,“ odvrkla Jane a znova sa pokúšala vyjsť z auta. Dean však do svojej veľkej dlane vzal tú jej tenkú paprčku a zatiaľ čo démonka rozmýšľala, čo takého nepríjemného mu povie a zopárkrát oslobodeniachtivo trhla rukou, on si len nenásilne preplietol prsty s tými jej a palcom jej prechádzal po ľadovej ruke.
„Ja viem, že to, čo ti teraz poviem, je odporne sebecké... ale chcem, aby si to vedela...“ zašomral Dean a Jane zrazu prešli po chrbte zimomriavky. Zrazu bola oveľa pokojnejšia.
„To, čo si si kvôli mne vytrpela, muselo byť fakt zlé, keď si mi to celý tento týždeň takto odplácala...“
„...ešte som ani nezačala, nefňukaj...“ odvetila mu protivne, no on sa tváril, že ju nepočul.
„Naozaj, naozaj ma mrzí, že ťa môj odchod tak vzal... ja... som si... ani som si nemyslel, že sa ťa to nejako veľmi dotkne...“
„Čo si si, dočerta, myslel?? Že keď odíde chlap, ktorého...“ nachvíľu stíchla, akoby si zahryzla do jazyka a potom pokračovala, „že keď odídeš, tak sa nad tým iba pousmejem a hodím rukou, či čo?!? Nikto ťa už asi dlho nenakopal, však? Mala by som to zmeniť.“
Dean sa usmial. „Pokojne. Ale predtým ti ešte niečo poviem...“
Ticho.
„Niečo som si uvedomil... za tento mesiac, čo som nebol pri tebe... to bol jeden z najhorších mesiacov vôbec. Ty si tá najrozkošnejšia, najdokonalejšia a najúžasnejšia ženská, akú som kedy stretol, prisahám... a ani som si nikdy nemyslel, že s nejakou kočkou budem môcť byť tak šťastný, ako s tebou... ničí ma myšlienka, že práve ty ma nenávidíš... a vlastne robíš dobre, mal by som ti tiež radšej povedať, aby si sa na toto všetko vykašľala a pokračovala v ignorovaní ma – si krásna, mladá, máš ešte celý život pred sebou a nemusíš byť súčasťou ničoho, čo súvisí so mnou... a ja viem, že som prekliaty sebec, keď ti poviem niečo iné, ale... ale ja sa ťa nedokážem len tak vzdať...“ monológoval a Janein pohľad aj napriek sebazapreniu mäkol.
„...ja... nechcem, aby si ma ľutovala, to vieš...“ pozrel sa na ňu s vážnou tvárou a potom dodal: „Bol by som ten najšťastnejší chlap, aký tu kedy žil, keby si sa mi všetko to zlé, čo som ti kedy urobil, pokúsila odpustiť a boli by sme opäť spolu.“
Určite nebude chcieť, pomyslel si, nebude to chcieť urobiť...príliš ma nenávidí.
Jane vyzerala, že by uvítala nejaký dýchací prístroj a vyletela von z auta.
Samozrejme, trpko sa usmial Dean, nebude sa chcieť zahadzovať s nejakým umierajúcim úbožiakom, ako keby som to nevedel. Pomaly vyšiel z auta za ňou.
„Ty plačeš??“ spýtal sa trochu neveriacky, keď obišiel auto a prišiel k Jane opierajúcej sa o Impalu.
„To isto. Len si nefandi,“ povedala trasľavým hlasom, utrela si rukou líce a uprela zaslzený pohľad úplne iným smerom ako stál Dean.
ČO má, dopekla, robiť? Mala tak strašnú chuť povedať mu všetko, čo pred ním skrýva, nech v tom majú už konečne jasno a mohli by sa rozhodnúť podľa toho... ale to nemohla – z každej tej veci, ktorú pred ním tají, by sa mohol v podstate tešiť, ale skôr by ho to ešte viac doničilo... nechcela, aby sa trýznil ešte viac, než doteraz, ale nechcela mu dávať ani zbytočnú nádej...
...lenže čo si má, dočerta, vybrať? Čo ona urobiť chce a čo by bolo zároveň dobré pre Deana, hoci vôbec nie v konečnom dôsledku? Alebo čo by urobiť mala, hoci Dean by bol stále takto zničený avšak s tým, že sa už postarala o to, že ho to prejde?
Pripadala si ako nejaká neustále uslzená hrdinka z nejakej mexickej telenovely, ktorá sa má srdcervúco rozhodnúť... to je tak strašne trápne. Ale vlastne už vedela, čo urobí – pôjde ešte ťažšou cestou než boli tie dve predchádzajúce. To bude teda haluz. Totálna telenovela.
„Nechcem, aby si bola nešťastná.“
„Očividne to ten mejkap nezakryl. Ten Maybelline je nanič.“
Dean sa uškrnul a oprel sa o Impalu vedľa nej.
„Odišiel si a nechal si ma tu samu, ako keby tak pre mňa bolo oveľa ľahšie prekonať to, čo je moja krv za odpad. Dean, toto sa nerobí.“
„Zachoval som sa ako strašný kretén, prepáč mi to... a áno, viem, mal som zavolať.“
„To si teda vystihol úplne.“
„Ale hrozne som potreboval zmeniť vzduch, aby som sa k tebe potom znova mohol vrátiť.“
„Vieš ako úžasne sa mení vzduch medzi štyrmi stenami, kde to všetko dýcha tebou?“
Dean sa zamračil. „Ty si nevychádzala z izby, či čo?“
„V podstate,“ mykla plecami. „Zamkla som sa tam, nemala som prečo vychádzať, však kúpeľňu tam mám vlastnú, takže som si nažívala fajn. Až dovtedy, čo prišiel Jim s Claire...“
„Tipujem, že Jim kašľal na vyklepkávanie na dvere a rovno ti ich vyhodil z pántov.“
Jane sa naňho zamračila. „Hovoríš, ako keby si tam bol. Bobby a Claire spočiatku vyklepkávali, ale ja som stavila na pubertiacke správanie typu – mám v ušiach slúchatká, nepočujem nič. Keď tu zrazu, dvere boli preč.“
„Nepríjemné.“
„Nepomohlo mi ani keď som spomenula Ľudské práva, pretože nasratý strýko ma vyviedol z omylu – keďže som z polovice démon, môžem si o ľudských právach akurát tak hvízdať a hlavne o takých, ktoré sa mu nehodia,“ vysvetľovala a Dean prikývol – presne si vedel predstaviť Jimov nálet. „Ledva som sa vyhla tomu, aby ma hodil do kufra svojho auta a vzal k nim domov – čo momentálne znamená o tri štáty ďalej. Ako keby som bola nesvojprávna, alebo čo. Vraj mi pobyt u Bobbyho s istými ľuďmi neprospieva.“
Dean preglgol. Vedel si predstaviť, koho myslel tými „istými ľuďmi“.
„Dosť sme sa vtedy rafli, neviem, ako to idem napraviť,“ vzdychla si smutne a vlastne nechápala, prečo mu to hovorí.
Pri slove „napraviť“ zišlo Deanovi na myseľ, že aj on má čo naprávať a rýchlo sa pozrel na hodinky.
„Dočerta, ja som úplne zabudol, že to prekvapko pre teba, načo som ťa sem vlastne vliekol, nepočká,“ zasmial sa a ponúkol jej svoju dlaň.
Jane, ktorá bola zakrútená v tej svojej štóle naňho iba prekvapene zízala, keď takou rýchlosťou zmenil tému a nepohla sa.
„Skús mi znova aspoň trochu veriť, nehryziem,“ žmurkol na ňu, „teda, iba ak by si fakt chcela.“
„Ty si pako,“ prevrátila očami, ale chytila ho za ruku.
Vyrazili od Impaly, ktorú Dean zaparkoval na nejakom kopci neďaleko lesa, čo si Jane všimla až teraz a prechádzali ním po ošumelom chodníčku. Bola dosť zima, takže Dean jej znovu ponúkol svoju bundu a aj keď ho zas odmietla, bolo to určite milšie, než predtým. Asi po piatich minútach chodníčkovania dorazili na obrovskú čistinu – ako keby tam prišli ufóni a v strede lesa po sebe zanechali nehorázne obrovský kruh bez stromov, všade tam bola iba mini trávička obkolesená húštinami, ktoré sa teraz zdali byť ďaleko.
Jane sa poobzerala a Dean ju zatiaľ doviedol niekde do stredu lúky.
„Ehm... no... to je... teda vážne super,“ zhodnotila prekvapko nechápavo.
„Ha, nechápeš,“ uškrnul sa a chytil ju okolo pliec – nech si hovorí čo chce, musela jej byť zima. „Pamätáš, keď si mi hovorila, že by si strašne chcela vidieť jednu vec, ale nikdy sa ti to nepodarilo? Že si to buď prespala alebo si na to zabudla alebo si na to práve vtedy nemala čas?“
Jane sa stále tvárila nanajvýš nechápavo, tak sa Dean len pozrel na oblohu a ona nedôverčivo nasledovala. Potom sa jej ústa pootvorili v úžase.
Padali hviezdy.
Popri civení na padajúce meteory sa pomaličky prechádzala a jej slovná zásoba sa zredukovala na „nádhera“, „krása“, „wow“, „úžasné“ a „nemôžem uveriť“.
„Dean?“ zavolala naňho po chvíľke – stál asi desať metrov od nej, nech si to vychutná.
„No?“
„Ako to, že tu nie je milión ľudí a nekukajú na oblohu??“
Usmial sa a prechádzal k nej. „Vieš, asi každý človek videl už aspoň raz padať hviezdy, takže pochybujem, že by vyzerali tak rozkošne ako teraz ty. Toto je jedno z miest, kde môžeš vidieť obrovský kus oblohy bez toho, aby ti to kazilo nejaké pouličné osvetlenie a podobne, takže by sa tu určite niekto objavil. No... tak som do toho zapriahol Sama, nech zaplní internet vecami, ktoré majú ľudí odradiť, aby sem šli. A ako vidíš, tak si asi vymyslel niečo dosť účinné na to, aby tu nik iný nebol. Toto je súkromné predstavenie iba pre teba.“
Zaklipkala očami, znova pozrela na oblohu. Potom znova na Deana, znova na oblohu a po chvíli znova na Deana.

„Ehm... no, viem... Garfield to nie je, ale...“ začal rozpačito, ale prerušilo to Janeine objatie. Teda – vyzeralo to skôr, ako keby súťažili v tom, kto koho skôr rozpučí, ale v podstate to bolo objatie.
„Ďakujem, ďakujem, strašne, strašne moc... síce neviem, čo to zrazu do teba vošlo a do Sama tiež, ale strašne ďakujem, fakt, úplne najviac strašne moc ďakujem, ďakujem, ďakujem,“ rozplývala a stále ho tuho objímala, pričom Dean robil to isté.
„Takže sa ti to páči?“ usmieval sa.
Jane sa odtiahla. „Ak už toto nevyzerá ako eufória, tak neviem,“ zasmiala sa so žiariacimi očami a znova pozrela na oblohu. „Však sa na to pozri, je to úplne úžasné...“
Tešila sa tam z toho ako taký malý Jojo a vôbec jej nevadilo, keď si ju Dean jemne otočil chrbtom k sebe a zozadu ju objal – len kvôli tomu, aby si mohla, pri zízaní na meteory, oprieť hlavu o jeho plece a netrpeli jej krčné stavce, pravdaže.
„Párik ľudí čučiacich na horiace kamene... my ale musíme vyzerať,“ zasmiala sa a Dean sa uškrnul.
„Ešte si to uži, malo by to trvať už len okolo päť minút, za chvíľu to končí.“
„Tak skoro??“ spýtala sa nešťastne.
„Povedal by som, že ešte skôr,“ zahrmel Deanovi známy hlas tesne za nimi a obaja pocítili pri hlavách zbrane.
____________
pesnička, z ktorej Dean počul tú vetu "I still try to ..." sa volá Diary of Jane, je od skupiny Breaking Benjamin. Túto pesničku som počúvala asi celý deň vkuse a následne mi v hlave skrsol námet na takúto poviedku...to nechápem

kód:

http://www.youtube.com/watch?v=iTafQnXY5vY

Dzajnisko ty to prisahám bohu robíš naschvál. Ukončiť to vtedy keď to nečakám je už pomali zvikom. .
Ruby a Jane pokope a ešte k tomu celú noc. .
Konečne pokráčko. Aspoň u teba. Ostatní sa veľmi netrepú a by napísali. Myslím že sa oplatí počkať, lebo to bolo dobré.
Ďakujem.

Dzajniskoooooooo
zbrane, zbrane, aké zbrane?!? take ee zase konce jak hrom a teraz čakť
perfektne pokračko ako vždy supis dlhe po ranu
hmmmm...spätne k ep s tou loďou tam :d jej
no viac slov niet proste perfect
a ta romanitkus scena na zaver
EDIT: a ten song je perfect a ja si idem ešte kuknuť ten diel s "loďou duchov"
a str8t: to s pokračovanim (u iných) neni pravda ...

Prepáč Ettie ale ja som nemyslel teba.

Prave som docitala zameskane a musim povedat Dzajnisko jedným slovom WOW to by tak asi vystihovalo vsetko co chcem povedat, vemli naozaj velmi dobre.....len tak dalej tesim sa na pokracovanie

PS: ten song pridavam sa k Ettie je super

tak toto bolo krásne ako sa chudáčik Dean trápil pre Jane
no a potmo Ruby a Jane. to Ruby teda musela vyzerať padajuce hviezdy a to čo Dean Jane hovoril. nikdy by som nečakala že by dokázal byť taký romantický. to bola nádhera
teda až na ten koniec. ktorý hajzel im to takto pokazil
už teraz sa teším na dalšiu časť

super úžasné úchvatné prekrásne fantastické nádherné a ešte som niečo zabudla parádne krásne neuveriteľné vynikajúce som čítala s otvorenými ústami bolo to a ten záver najprv toľko romantiky a potom zbrane pri hlavách som zvedavá kto to bol a čo bude ďalej takže rýchlo pokračovanie ale naozaj super rýchlo lebo neviem či to vydržím

bože, ľudkovia, totálne the biggest thanks k vám letí moooooc ďakujem za komentíky
- no, otvorené konce, to je moje, sorry, toho sa už asi nezbavím
- ehm... dôvod zmeny vzťahu Ruby k Jane (okrem toho, že ju Jane ožrala )- to sa dozviete v budúcom alebo ešte v neskoršom pokráčku
- btw, Dean sa dozvie, prečo sa tie dve vtedy mlátili a veľmi sa mu to páčiť nebude
- som sa bála, aby to nebolo moc presladené predsa len, ja sama nie som veľmi na romantiku, tak mám stresy z toho, aby to nebolo príliš medové ale keď sa vám to páči, tak som rada - a ešte ako
- pesnička sa ľúbila aj niektorým vám, takže ako vidím, máme podobný vkus práve ju počúvam, keď toto píšem
- naozaj neviem, keby bude pokračko, ale dúfam, že sa mi to do týždňa podarí snažím sa, nebite ma
- ešte raz strááááášne veľké ĎAKUJEM, sweethearts

NIEEEEEEEEEE !!!NIEEEEEEEE!!! NIEEEEEEEEE!! prečo konec prečo v tom najlepšom prečoooooo asi som až moc dramatická ,ale prečoooo
Táto časť bola takááá úžasná -perfektná-užastná-perfektná a furt dokolečka strašne sa mi lúbilo Jane + Ruby a oslava a keď došli odtial , že sa spolu rehnili teda to bola predstava a super si opísala ich šaty a doplnky a všetko noo a to ako sa Jane správala k Deanovi si tiež úžasne (už ani neviem kolký krát to slovo používam) napísala aa to všetko ako si vymyslela, to že Jane je vlastne pracháčka a že Sam sa s ňou už stretol úplne , že som vyvalovala oči jej a moja oblúbená časť, udobrovanie to bolo tak krásne , že až mooooc to ako ju Dean zobral , keď padali tie hviezdy a too všetko bolo také úžasné (už zase to slovo ,to bude asi moje slovo dňa ) a objatie a všetko to ach proste no šak úžasné , že no a potom ďalší infarktový konec kriste další pokus o moje zavraždenie to kto je, že "započul známy hlas" ,ale koho hlas sakra šak to chem vedet ááááá a teraz ,že len tak náhodne nebude aj nejaké to chrumkavé torturing čoo no nebudem provokovať ,ale chcem jakože ďalšiu časť, nemienim zas tak dlho čakať takže fofri to je rozkaz ,ale nie skôr prozba edit: noo a aby som nezabudla pesnička je moja oblúbená prvý krát som ju počul v Let's Dance 2 a od vtedy som sa na ňu namotala a sa mi páčilo ako si to aj v ff použila Diary of Jane

Mne tak strašne chýba Jane . Please ja ju chcem zase, no a jasne aj Ruby. kedy bude next pokračko. ????????????