Prečo tak nenávidím slovo obeta

dzajnisko ja neviem ani čo napísať. Túto poviedku som si komplet prečítala v robote a aj s tým koncom zákazníci by ti mohli potvrdiť že som pri poslednej časti revala až a mna pozerali že čo je so mnou.
Poviedku som začala čítať už dávno ale až cez víkend som stratu dobehla.
Celý tento príbeh je jedno velke Wau užas ,.... je to dynamicke. Keď som to čitala nič iné zo mna nepadalo len WTF! ako? a prečo? a nieee? Táto poviedka ma chytila. tvoj štýl písania je AWESOME!!!! strašne moc sa mi to cele pačilo. Či už ich zoznámenie a neskoršie poblúznenie ktoré vyvrchollilo v pravú lásku. Bolo t oniečo nádherné sledovať celý ten rast postáv. ja neviem čo povedať len dakujem za krásnu poviedku kde som sa dosť nasmiala a ešte viac naplakala.
No proste seš búch vole!!!
Dúfam, že sa čoskoro dočkám aj ďalšej poviedky

Supéééééér. Ty jsi teda spisovatel, to je načisto celý román. Brzo zase něco napiš. Třeba jak Deanovi roste dcera a společně se Samem a jeho ženou (Kate?) se o ni starají, protože Dean asi zůstane sám, moc Jane miloval

kočky, som hrozne rada, že sa vám to páčilo, nič iné si nemôžem želať viac hlavne keď to bol fakt román a nie poviedka naozaj moooc ďakujem
a teraz menší oznam - pre niečo som sa rozhodla. Pre tento príbeh som už dávno mala premyslenú úplne poslednú kapitolu, niečo ako, hm, epilóg, ale predtým som ho sem nedala. Lenže nemôžem to vyhnať z hlavy, tak dúfam, že sa nenahneváte, keď do tejto dopísanej poviedky vrhem ešte ten dodatok. Sľubujem, že posledný
takže, ak ešte zmáknete trochu Jane a Deana, hor sa do čítania

*****
Posledná

Všade kam sa obzrel, bola hustá biela hmla. Čudné, pomyslel si. Odprisahal by, že dnes ráno ho prebudili ostré slnečné lúče a nie toto.
Trochu zavrtel hlavou a poobzeral sa, no i keď hmla trochu zredla, nikde nevidel ani nohy. Iba nejaký les, okolo neho mohutné vysoké skaly, ktoré do polky obklopovali zelenú lúku, kde stál on. Nech robil čo robil, nechápal to a už vôbec nie to, že keď si chcel niekam sadnúť, zrazu uvidel lavičku. A to si bol istý, že predtým tam žiadna nebola.
Vôbec nevedel, čo má robiť a tak sa pokúšal spomenúť si, ako sa sem asi tak mohol dostať... pamätal si, ako s Haley raňajkovali a ona mu - veľmi nenápadne, pravdaže -, donekonečna omieľala s hriankou v ústach, ako veľmi by si priala na piate narodeniny šteniatko. Sediac na tej lavičke sa uškrnul – keď bola ešte malinká, nevedel sa dočkať, kedy začne hovoriť. A teraz sa jej ústa nezatvoria.
Lenže nech sa snažil, ako chcel, nevedel si spomenúť na nič, čo sa stalo po tom, ako Haley zaviezol do škôlky, otočil to, a chcel ísť do svojho autoservisu, nech sa môže vrhnúť na opravovanie tej šunky, ktorú mu doviezli včera. Otrasné. Ľudí, ktorí sa nevedia postarať o Mustanga by mali pokutovať.
Áno. Toto si ešte pamätal. To, či však vôbec došiel do svojej firmy, netušil... v mysli sa mu prelínal už len nejaký záblesk... čo to má znamenať, dočerta?
„Uff, ešte je tu, už som si myslel, že ho nestihneme kvôli tomu tvojmu postávaniu pred zrkadlom,“ ozval sa odniekiaľ Deanovi známy hrubý, trochu chrapľavý mužský hlas, až mal pocit, že sa mu zastavilo srdce.
„Ale, tak dlho som ho nevidela, samozrejme, že musím vyzerať pekne,“ bránila sa žena, ktorej hlas mu bol tiež veľmi známy. Postavil sa a obzeral, no ani jedného nevidel, až začul: „Ach, tu si, Dean.“
Otočil sa za hlasom a nemohol uveriť tomu, koho vidí. V hrdle mu vyschlo, oči mu skoro vypadli z jamiek a čudoval sa, že od prekvapenia ešte dokáže stáť na nohách.
„Mama? Otec??“
Jeho rodičia sa naňho šťastne usmiali. Ani jeden z nich nepotreboval ďalšie slová – Dean urobil pár krokov k nim a objal ich. Najprv Marry, potom Johna.
„To je neuveriteľné, aký fešák z teba vyrástol,“ radovala sa jeho mama.
„Veď má byť po kom,“ vystatoval sa John s úškrnom.
Dean však bol trochu mimo a veľmi ich nepočúval. „Ako to, že som tu s vami? Čo sa stalo? Kde to sme?“
Marry sa tak trochu zvláštne pozrela na svojho muža a potom na Deana opatrne prehovorila. „Dean, zlatko, ty si na to asi nepamätáš, ale... mal si nehodu. V aute, pokiaľ vieme.“
Zmätene zaklipkal očami. Začalo mu to do seba zapadať. To ho však veľmi neupokojilo – skôr vydesilo. „Takže... teraz som... zomrel som??“
John sa usmial. „Nie. Myslíme, že si v kóme,“ ozrejmil mu situáciu a potom sa uškrnul, „synak, mohol by si si na seba začať dávať pozor. Čo by robila naša vnučka bez otca?“
Dean prikývol, snažil sa vyrovnať s tým, že je znova v kóme a mal z toho blbý pocit, pretože muž, ktorý stál pred ním, dal za neho život, aby sa z tej predošlej kómy dostal. Ako sa tak na nich pozeral zistil, že ich nikdy nevidel takých uvoľnených, šťastných a spokojných. Zvláštne. Potom mu však došlo, čo jeho otec povedal a zarazil sa. „Ako viete, že mám dcéru?? Či je to fakt tak, že sa z neba na nás dívate alebo čo?“
John sa začal chichotať, ale Marry ho štuchla do boku, tak to aspoň trochu dusil. „Nie, nedívame sa na vás,“ vysvetlila mu tiež usmievajúc, „ale spoznali sme tvoju snúbenicu.“
Jej synovi nachvíľu jej slová vyrazili dych, ale potom prehovoril. „Jane? Ale ako...? Veď ona je... Ona nie je v nebi – alebo áno??“
„No,“ začala Marry, „myslím, že to nechám na ňu, aby ti to vysvetlila.“
Skôr, než Dean stihol niečo urobiť, jeho rodičia od seba odstúpili, aby mu nekazili výhľad na ženu v bielych šatách, ktoré si pamätal z toho úžasného večera, kedy Jane žiadal o ruku. Zatiaľ čo on nemal slov, John mu na rozlúčku položil ruku na plece a Marry svojho syna pobozkala na líce. Venovali si posledné pohľady a potom sa vzdialili... „Nebuď dlho, Cas bude nervózny,“ začula od jedného z nich Jane a prikývla, no potom jej skoro-svokrovci zmizli úplne.
„Prepáč, že meškám,“ zašepkala s ospravedlňujúcim úsmevom žena so slabozelenými očami a čokoládovohnedé vlasy jej jemne rozvieval vánok.
„Janey...?“ vydýchol Dean a stále nemohol uveriť, že ju má len na pár metrov od seba a ona sa šťastne usmiala.
„Nemusíš sa ma báť, nehryziem...“ uškrnula sa, keď zopakovala vetu, ktorú kedysi dávno počula od neho, „teda, iba ak by si veľmi chcel.“
Usmial sa tiež, urobil niekoľko krokov a stále sa na ňu len užasnuto pozeral, takže vzala jeho ruku do svojej dlane a keď si ju priložila k tvári, privrela oči. Palcom ju hladkal po hebkom líci, nahol sa k nej a konečne ju pobozkal. Najprv na jedno viečko, potom na druhé a až keď si oprel svoje čelo o to jej, vzal ju do náručia a láskyplne si vychutnával jej pery. Netušil, koľko času prešlo odvtedy, čo sa tu ocitol a teraz mu to bolo úplne jedno. Stačilo mu to, že tam ona bola s ním a nič ho netrápilo. Po viac ako štyroch rokoch bez nej bol konečne znovu šťastný.
Pomaličky sa od neho odtiahla, no keď si sadli na lavičku, a Dean si ju posadil na kolená, znova ho tuho objala, tak ako aj on ju.
„Nemôžem zostať dlho,“ zašepkala mu. „Castiel ma sem ledva pustil.“
Privinul si ju k sebe ešte bližšie a s hlavou položenou na jej kľúčnej kosti zahundral: „Kto to je?“
„Jeden anjel. Presnejšie, on je niečo ako anjel vašej rodiny, mám taký pocit.“
Trochu zavrtel hlavou na jej pleci. „My máme anjela? Takže oni existujú??“
Pousmiala sa. „Myslím, že áno. Vďaka nemu nie som v pekle.“
Teraz si od nej zdvihol hlavu – chcel sa na ňu pozerať. Tak dlho ju nevidel...
„Ako to, že si v nebi? Myslel som...“
„No...“ prehodila trochu neisto, „nie som v nebi. Tam som sa nedostala...“
Na Deanovej tvári bolo jasne napísané, že nechápe ani mäkké F a ona sa usmiala.
„Okej, tak poporiadku. Keď som zomrela, ocitla som sa presne tu, kde ty – ibaže ty máš to šťastie, že ty si tu iba dočasne. Po mňa si prišiel Gavin. A nebol nadšený.“ Sťažka si vzdychla a potom pokračovala. „Lenže tvoji rodičia sa nejako dozvedeli, že niekto tebe blízky umrel a prišli sem. Boli tu aj vtedy so Samom, keď ho ten ďalší výnimočný zabil, ale skôr, než ho stihol vziať Castiel do neba, ty si ho vrátil späť k sebe. Neviem, či ti o tom niekedy hovoril, mne to povedala tvoja mama.“
Dean pokrútil hlavou a zaumienil si, že hneď ako stretne Sammyho sa ho na to spýta.
„Každopádne, bolo tu so mnou dosť veľa problémov. Aj keď Gavin netrval na tom, aby som šla do pekla, nebolo to na ňom, pretože prišli ďalší démoni a nevyzeralo to pre mňa veľmi ružovo. Lenže vtedy sa tu odrazu zjavil Cas... pýtal sa ma na tvoju dohodu, moju dohodu, na to ako som zabila Lilith a ako som zomrela... ale nič z toho ho nezaujalo tak ako to, čo sa stalo vtedy s tým pekelným psom,“ podotkla a oči sa im stretli.
„Dean, aj keď si to nemyslíš, zachránil si ma. To, že nie som v pekle, ale v podstate pred nebom a netrpím, je len tvoja zásluha. Ak si pamätáš – chvíľku pred tým, ako som umrela, sa stala tá čudná vec – zrazu som nevidela toho psa ja, ale ty a až potom znovu ja...“
„Ale čo ti to pomohlo? Aj tak si umrela a ja som ťa nedokázal zachrániť-“
„Poklad, prestaň takto hovoriť, dobre? Už to nikdy nepovedz, prosím. Hovoríš hlúposti. Pravda je taká, že ty, Batman, si dokázal zlomiť moju dohodu v tej chvíli ako si videl toho psa ty a nie ja. Nerozumiem tomu o nič viac, ako ty, a pochybujem, že sa to niekomu niekedy podarilo... uchránil si ma pred peklom, chápeš? Castiel povedal, že tým sa celá dohoda porušila a ja tam nemusím ísť. A to len vďaka tebe.“
Pohladkala ho po líci, pobozkala na spánok a znova tuho objala.
„A... teraz, keď si tam pred nebom, tak... je ti tam dobre? Aké to tam je?“ pýtal sa trochu šomravo, no ona sa usmiala.
„Dá sa to tam vydržať. Proste existujem. Neviem, ako by sa to inak dalo opísať,“ mykla plecami, „a je mi tam obstojne, fakt. Až na to, že mi strašne chýbate.“
Poslednú vetu už povedala so slzami v očiach a ani Deanovi nebolo všetko jedno. „Ty nám viac.“
Chvíľu sa len uslzene bozkávali a on ju vystískal najviac ako mohol.
„Miláčik, povedz mi radšej o tom, ako sa máte. Nechcem byť pred tebou uplakaná,“ uškrnula sa a keď sa on zhlboka nadýchol, usmial sa.
„No, dobre... takže, Sam a Kate sa asi pred troma rokmi vzali a teraz majú dvaapolročné dvojičky,“ zachichotal sa a Jane tiež. „Katie najprv skoro porazilo, keď jej povedali, že to budú dvojičky a nie len jedno, ale Samovo nadšenie bolo príliš chytľavé, aby bola nejako dlho vykoľajená. Takže teraz sú hrdí rodičia a ja a ty máme synovca Toma a neter Alice,“ hovoril spokojne a stále ju hladkal po chrbte.
„A ako vyzerajú? Na koho sa podobajú?“ vyzvedala.
„Hm, sú malé...“ začal a Jane sa začala smiať.
„Úplne dokonalý opis, fakt,“ chichúňala sa stále a Dean sa precitol v tom, že si vychutnáva pohľad na ňu ako sa smeje. Potom sa však uškrnul. „Tak, čo ja viem, tie detváky sú také smiešne ako ich otec...“
„Nebuď zlý,“ cerila sa naňho.
„Ale tak, Tom sa naňho dosť podobá – aspoň zatiaľ. A Alice na Katie. No a Sam je strašne vtipný ako otec, fakt, už keď mali dvojičky pol roka, snažil sa ich presvedčiť, aby mu povedali „tato“... dávno som sa tak nezabavil...“
Jane sa zasmiala. „Takže je taký istý, ako jeho brat, však? Ty si sa ešte k tomu snažil z Haley dostať „ocinko“ a nie „tato“...“
„...ale „ocinko“ je krajšie...“
Teraz bola Jane tá, ktorá sa na niekom bavila.
„Okej, zlato, porozprávaj mi o Haley... aká je?“
Hrdý ocinko sa usmial. „Je úžasná, čo čakáš, že ti poviem? Veď ju mám s tebou.“
„Si rozkošný.“
„Och, no tú vlastnosť má potom po mne,“ zaceril sa. „No, nech zje hocičo stále vyzerá štíhlo – po kom tak asi má toto, všakže,“ žmurkol na ňu, „a teraz má skoro päť a je asi tak meter vysoká, takže keď sedím za stolom a ona pribehne, vidím iba tie jej hnedé vlnité vlásky a cop nad každým uchom – neboj, má iba dve uši...“
Jane sa zase chichotala a on pokračoval. „A keď počujem to jej „ociii?“, tak viem, že za chvíľu uvidím dve veľké zelené nevinné očká, ktoré na mňa budú klipkať s nejakou trhnutou požiadavkou...“
„Akou napríklad?“ šťastná mamina bola očividne spokojná.
„Ani sa nepýtaj. Mám taký pocit, že by som jej mal vziať všetko, kde by videla zviera, pretože každé jedno chce chovať... predstav si, že naše zlatíčko nechápalo, prečo by v záhrade nemohol prebývať hroch... potom mala obdobie, kedy bola posadnutá žirafami... a pred pár týždňami to boli kengury – ona sa mi srdcervúco rozplakala, že chce ísť do Alie, lebo chce zistiť, či fakt na bruchu majú vak a nosia v ňom deti...“
„Kriste, čo je Alia?“ nechápala Jane, ale aj tak sa dobre bavila.
Dean prevrátil očami. „To som sa spýtal aj ja a naše dieťa mi zanietene vysvetlilo, že to je skratka z Austrálie, pretože je to dlhé slovo. Takže Alia.“
„Ona je dokonalá,“ rozplývala sa brunetka a on prikyvoval.
„A to si ešte nevidela to, čo som dostal na posledné narodky,“ usmieval sa tajomne. „Haley donútila Sama a Katie, aby mi dali urobiť tortu podľa mojej Impaly. Ja nechápem, kam na to ten drobec chodí, však je taká... malá...“
„Myslím, že ťa má už prečítaného,“ uškrnula sa Jane a postrapatila mu vlasy, „a čo jej dáš ty? Ide mať päť, to je veľká vec.“
Dean si nešťastne vzdychol. „Keby som tak vedel... má ich o mesiac a ja netuším. No viem, čo chce ona – šteniatko.“
„Och, dúfam, že nie rovno z Alie,“ prehodila Jane nevinne a on sa zhrozil, no prerušila ho jej nápadom. „A čo keby si jej dal môjho Garfielda? A šteniatko môže dostať až na Vianoce, kým ťa prehovorí – teda, kým si to ešte premyslíš, samozrejme...“
Iba zaklipkal očami a díval sa dopredu a ona nechápala.
„Teda, ak toho Garfielda ešte vôbec máte-“
„Že mi toto nenapadlo skôr!“ radoval sa Dean. „Jasné, že ho máme, zobral som ho, keď sme sa odtiaľ sťahovali... to môže byť darček od teba aj odo mňa... to bude super!“
„Takže,“ začala pomaličky, „Haley ma pozná... aspoň trošku?“

„Ako „aspoň trošku“? Myslíš, že ona nemala otázky typu „Prečo Megan odvedľa maminu má a ja nie?“ ? Samozrejme, že ťa pozná. Často sa na teba pýta a ja jej o tebe rozprávam.“
„Páni...“
„Myslela si si, že ťa utajím, či čo?“ mračil sa na ňu, ale pokračoval ďalej. „Bola strašne zlatá, lebo po tom, ako sa ma na teba pýtala prvýkrát, si vypýtala aj tvoju fotku. Takže teraz vždy pred spaním dostanem pusu na líce od tej potvorky ja a aj ty, ibaže ty si v rámčeku na stolíku pri jej posteli.“
Jane nemala slov a do očí sa jej nahrnuli slzy. „To...toto je tak krásne...“ zafňukala a Dean si ju znova privinul k sebe tuhšie. „Mám takú skvelú dcéru a nemôžem byť s ňou...“
„Viem, že to nie je bohvieaká útecha, ale... celý tvoj život si chcela žiť ako normálny človek... a tvoja dcéra ti to splnila cez seba.“
Dojato sa usmiala, slzy sa jej už prevalili na líca... chúlila sa k nemu ešte viac a on ju hrejivo objímal, no o pár sekúnd obaja začuli hrozivé zahrmenie a ona sa strhla.
„Čo to...?“ začal Dean, no ona ho prerušila. „To je Castiel, už nemám veľa času.“
Hneď ako to dopovedala, vyzeral vystresovane, ale ona ho rýchlo uchlácholila. Potom však už znova spustila. „Dobre, takže prebrali sme mňa, Sama a Katie, Haley... a teraz chcem vedieť, ako sa máš ty. Lovíš ešte?“
Pokrútil hlavou. „So Samom pravidelne kontrolujeme, či sa niečo v okolí nedeje a pokiaľ nie, je to v suchu. Nechcem, aby sa mne alebo jemu niečo stalo. Keď má lovec deti, ten lov už nie je taká sranda,“ usmial sa trochu.
Jane prikývla a znova sa spýtala. „A máš niekoho?“
Dean vyzeral, ako keby dobre nerozumel otázke, no keď sa pozrel na jej tvár vedel, že to, čo počul, nebol prelud. „Šibe ti??“
„Nie. Len ti vravím, že to, že si vdovec a otec neznamená, že musíš byť sám.“
Zase nechápavo zaklipkal očami. „Počkať, ty niekoho máš??“
Unudene zamľaskala. „Dean, existujem pred nebom. Som tam sama, pokiaľ ma neprídu raz za čas pozrieť akurát tak tvoji rodičia. Myslím, že aj dážďovky majú bohatší spoločenský život.“
Nachvíľu nastalo ťaživé ticho. „Prepáč,“ zašepkal, „ja len nechcem, aby si si myslela, že ťa podvádzam. Čo nechápeš na slovách „milujem ťa“? Nechcem žiadnu inú, len teba.“
„Poklad, aj ja ťa milujem, to vieš. A chcem, aby si bol šťastný. A hoci by pre mňa vedomie, že po mne už nikoho nemáš, bolo fajn, ak budeš šťastný s nejakou inou, do toho. Máš 34, Dean, si príliš mladý na to, aby si už nikoho nemal... ale, nenútim ťa, samozrejme,“ uškrnula sa nakoniec a on po chvíľke tiež. Vtedy sa však hrmenie ozvalo druhýkrát a on ju automaticky znova chytil pevnejšie okolo pása.
„Zlatko,“ oslovila ho milučko, „pozri sa na svoje hodinky.“
Dean nechápal prečo mu to hovorí, ale pozrel sa – a potom sa nestačil čudovať. Minúty ubiehali ako sekundy, hodiny tak rýchlo ako minúty.
„Vieš, tu plynie čas inak... oveľa rýchlejšie. To znamená, že ležíš v kóme aspoň pár dní.“
On si však rýchlo všetko poskladal a mykol plecami. „Mne je to jedno, ja chcem byť s tebou.“
„Ani nevieš, ako veľmi si želám, aby sme mohli byť spolu...“ priznala a mala dosť čo robiť, aby znova nezačala plakať. „Ale to sa nedá, miláčik, o chvíľu budem musieť odísť a som si istá, že by si tu nechcel zostať sám...“
„Nemusel by som tu zostať... keby som umrel a požiadal toho Castiela, aby ma tiež nechal pred nebom...“ splietal, no keď uvidel Janein pohľad hneď prestal.
„Dean, tu sa každý musí rozhodnúť sám, či umrie alebo sa vráti naspäť do života. Ani ja nemôžem rozhodnúť za teba. Ale mysli na to, že ty sa do neba aj tak dostaneš. Len o trochu neskôr. V tvojom živote máš našu nádhernú dcéru, ktorá sa teraz o teba isto bojí, máš skvelého brata, máš tam ľudí, ktorí ťa ľúbia a môžeš byť s nimi šťastný. Len im daj šancu...“
Pozrel sa na ňu načisto zlomene, akoby nechápala, aké ťažké je vybrať si.
„Rozhodnutie je na tebe,“ zašepkala, „vieš, že ťa milujem a vždy budem. Počkám si na teba. Nemusíš sa báť.“
Chvíľu sa nedialo nič, no potom pomaly prikývol. „Milujem ťa,“ zašepkal tiež a keď si ju pritiahol k sebe, obaja vedeli, že sa bozkávajú naozaj naposledy. Chcel si z nej pamätať všetko, čo sa dalo, to ako voňala, ako sa smiala, ako sa bozkávala, aká bola šťastná, že ho vidí. Zrazu však po tretíkrát počul to hrmenie a teraz už necítil nič – ani ju, ani tú čudnú hmlu okolo, nič. V tom sa však zhlboka nadýchol a keď otvoril oči, videl rozmazanú nemocničnú izbu.

dzajna dost dlho som premyslala co napisat a napadlo mi len to takto vyjadrit ten epilog je uzasny John a Mary OMG! ked si to predstavujem ja len dufam ze to napokon tak aj dopadlo pretoze John by si to tak prial
Sam a Katie no o tom pokecame neskor ale nie ked si predstavim Sama ako ich oboch uci to slovo "tato" som v nebi fakt!
a napokon Dean a Jane bolo to dokonale plakala som a smiala ako priblbla ked sa tam zhovarali ich bozk a objatie som si vedela presne predstavit a Deanov pohlad tiez ked uvidelzenu ktoru miloval po styroch rokoch. Bolo to krasne!!! a napokon Haley je uzasne fakt cela Jane! tie jej otazky som nedychala hlavne ked jej Dean vysvetloval ze nemozu mat hrocha muselo byt uzasne!!!

no tak v skratke bolo t ovynikajuce zakoncenie pribehu je to ten taky maly happy end v ktory som tak dufala dakujem. Naozaj dakujem bolo to nadherne!!!

ďakujem krásne lenka, som rada, že sa ten mini happyend sa páčil mi to bolo ľúto nechať to bez takéhoto nejakého ukončenia
a Sam a Katie - prosím ťa, vieš, čo máš robiť, stačí si predstaviť namiesto nej seba

ľudkovia, ak si chcete túto poviedku prečítať, ale nechce sa vám behať medzi príspevkami, môžete si ju stiahnuť nech sa ľúbi

kód:

http://www.ulozisko.sk/307390/Preco_tak_nenavidim_slovo_obeta.rar

Dzajnisko: Tak teď je to 100 %. Tak jsem si to úplně představovala, takový konec. Sam a Kate mají dvojčata, to je fakt dobrý. Dean asi teda zůstane sám, i když kdo ví. Jane mu to vlastně vysvětlila, že mu to nebude mít za zlý, když si někoho najde. Možná taky proto, aby jejich dcera měla úplnou rodinu.Vždyť teď se z ní stal skoro sirotek, když se Dean vyboural v autě. Teda nevím co dělal a nad čím přemýšlel, že se mu to stalo - a to zase rozbil Impalu? No tak si ji zase opraví, vždyť má svůj autoservis a umí to vlastně docela dobře. Nebo to byl úmysl někoho "vyššího", aby byl v kómatu a mohl se ještě jednou setkat s Jane? To jsou jen takový moje úvahy.

janča, som happy, že ten koniec je taký, ako si si to predstavovala Sam a Katie majú rodinku, no a Dean sa snaží vychovávať Haley a čo my vieme? možno si fakt nejakú ženu našiel
to, prečo mal Dean havárku, som tam naschvál nedala, nech si domyslíte čo chcete možno to fakt chcela nejaká vyššia sila, aby sa znovu stretol s Jane alebo proste len videl pútač, že v Mekáči bolo v ten deň všetko zadarmo, tak nesledoval cestu
no a áno, znovu rozbil Impalu aspoň sa nebude nudiť
som rada, že sa ti to páčilo

Dzajnisko ja sa tak strašne moc hanbím, že som si zatial neprečítal posledné tri ppokračká ale už sa na tom pracuje.
Keďže link na úložisko už nefungovalo tak som si to stiahol sám po jednom a už sa tlačí tých neuveriteľných 277 strán vynikajúcej práce. Ja to doženiem za nejaké tir dni a napíšem koment.

ešte si si to neprečítal? neprepáčim!
ale nie ja som rada, že vôbec máš o to záujem a to si to fakt tlačil? nejaký kus stromu, ak nie celý padol za moje bludy? ďakujem, vážim si to, fakt
a vidíš, aspoň znova nahrám to uložisko
EDIT: už je to nahraté znova, ale z uložiska sa to automaticky maže po troch mesiacoch, takže keď si to niekto budete chcieť sosnúť a nebude to tam, tak sa mi tu posťažujte, hneď vám to upnem znova

kód:

http://www.ulozisko.sk/256838/Preco_tak_nenavidim_slovo_obeta.rar

ďakujem moja a už to aj ťahám.

Tak poczivo hlásim, že som konečne dočítal poviedku a hnevám sa na seba, že som si nemašiel čas skôr ako len teraz na prečítanie tejte FENOMENÁLNEJ poviedky. Jednoducho ten koniec a proste ako vieš opisovať, sa číta jedna radosť a štýl, ktorým píšeš si pripadám ako keby som čítal profesionálneho spisovateľa. Viem si to, živo predstaviť, že by sa toto dala sfilmovať a, že by to bol jeden super bonus pre J2 a pre ostatných a že by o to záujem teda bol. Ten koniec je teda fakt na prášky ale to posledné ako je Dean v neby a pokeciava tak s jeho rodičmi a Jane je tak fantasticky napísaný, že celú poviedku (novelu ) to krásne ukončí a dá jeden celok tomu deju čo si viac ako jeden rok risovala.

Proste niečo neskutočné a som ti za túto poviedku vďačný a naďalej budem od teba čítať všetky tvoje poviedky lebo budem vedieť, že píšeš nádherne a že sa nudiť nebudem.

Nakoniec ti chcem zaželať veľa šťastia s písaním iných poviedkok a za toto ti patrí veľká poklona.

akože, tak teraz si ma dostal ja som fakt dojatá
som strašne rada, že sa ti táto poviedka páčila a že si bol spokojný aj s koncom, normálne si ani nie som istá, či toľko chvály vôbec zvládnem ja fakt neviem, čo ti mám na to napísať, momentálne sa cítim takto a strašne moc ďakujem
no áno, sfilmovať to a Eric by mi to režíroval
som fest šťastná z toho, že sa ti môj štýl písania páči a že si si ho obľúbil, však čo si človek, čo píše môže viac priať?
juj, tak fakt, ešte raz veľmi ďakujem, strašne si ma potešil

Teda páni.....včera jsem konečně dočetla tvou povídku a nevím co dodat - bylo to super - četla jsem jí na tajňačku v práci a modlila se, aby na to nikdo z vedení nepřišel - děvče co mi to děláš - vždyť já kvůli tvému umu málem přišla o práci.... ne teď vážně bylo to fakt úžasný - máš velký talent...a ten konec - i slza mi ukápla.....fakt ještě jednou díky za úžasnou povídku

wau, Nemix, ďakujem za komentár! o to viac, že vidím, že tu veľa príspevkov nemáš a napísala si mi reakciu aj keď je táto poviedka už skoro pol roka ukončená naozaj som veľmi rada, že sa ti páčila a našťastie ti na to v práci neprišli, že potajomky čítaš poviedky ďakujem veľmi pekne!

no já komentovat povídky nějak nestíhám....ale u tebe jsem musela udělat vyjímku----když jsem jí dočetla, tak jsem nemohla ani dýchat...a nechat ti tu vzkaz to bylo to nejmenší.... jo a ta nová rozepsáná povídka je taky super....

okej, ľudkovia, keďže je to už skoro rok, čo je táto poviedka dopísaná, toto bude posledný krát, čo ju opäť upnem na uložisko, okej? Som veľmi rada, že niekoľko ľudí si ju stiahlo, dúfam, že sa vám páčila
A keby sa ešte našiel niekto, kto by si ju chcel prečítať a nechcelo by sa mu blúdiť medzi všetkými tými príspevkami a chcel by ju mať pekne pokope a náhodou by sa stalo, že by ju uložisko znova po 90 dňoch automaticky zmazalo, nebojte sa a napíšte mi. Ja nehryziem, budem len rada, fakt

takže, naposledy ( chytá ma nostalgia, znovu ) tu to máte

kód:

http://www.ulozisko.sk/307390/Preco_tak_nenavidim_slovo_obeta.rar

džajnisko: práve som si stiahla tvoju poviedku a už sa neviem dočkať, keby si ju prečítam si poklad, že si nám to upla hned zajtra si ju pekne vytlačím a budem čítať

No akože ja ani neviem či mám niečo písať. Tak veľmi sa mi do toho čítania nechcelo. Tak dlho som to odkladala a to len kvôli tomu, že ma strašil počet strán. (Nuž z toho si nič nerob, to je u každej knihy tak). Ale potom som stále počúvala ako o Obete hovoríte a moja zvedavosť napokon porazila moju lenivosť.
V prvom rade chcem povedať, že sa mi páči štýl akým si celý príbeh písala. Čítalo sa to veľmi ľahko (takže žiadne nežiadúce blúdenie v deji) a to práve vďaka opisom (na ktorých si ja dosť potrpím). Krásne som si vedela predstaviť každú jednu scénu a postavu.
Predstavovala som si Deana a tie jeho výrazy v tvári ako aj Bobbyho ako sa na nich s Jane ksichtil (puberťáci). Ruby ako si s Jane vleteli do vlasov, Janeine zmeny teploty (tam kdesi som nad tými jej chuťami začala prichádzať k záveru, že je v tom. Neviem prečo, možno to bolo podvedomie, ktoré možno niekedy zachytilo, že to tak bude, alebo to proste bolo to chilly a za tým muffiny? ), či Sama ako najskôr vrčal no aj tak to napokon prekúsol. Lebo je to proste Sammy. (oo jasné a nesmiem zabudnúť na tie Janeine papuče a Garfielda), och a čo tu fakt nechýbalo bolo mučenie všetkého druhu mua ha ha ha haaa.
Možno jediné čo ti v poviedke neodpustím bol ten mŕtvy Bobby, ale ty sama vieš, že toto ti budú vyčítať všetci čitatelia. Lebo proste Bobby
Ryan a Lilith no proste tam niet čo vytýkať Pri Obete som strávila kopu nočných chvíľ, kedy sa mi nedalo spať a som rada. Dievča práve si si stvorila nového člena fanklubu, takže hneď ako dokončíš svoje ďalšie dielo, tak sa do neho bez váhania pustím. (a ak nevydržím, ešte je tu možnosť porušiť pravidlo o nečítaní rozpísaných poviedok )
Inak ja síce nie som ten typ čo plače pri knihách ale pri Bobbyho smrti to na mňa fakt doľahlo a slzy mi po lícach stiekli, zrak sa mi zahmlil aj pri tom ako Dean Jane požiadal o ruku, no to ako sa obetovala tomu psovi... to ma prizabilo a som hrozne rada, že som to dočítala o pol dvanástej v noci kedy všetci spali, lebo som bola ako malé uplakané dievčatko. A ten epilóg. Ten bol proste krásny.
Nechcem tento príspevok mieriť len tým sentimentálnym smerom a tak spomeniem aj to, že tie tvoje hlody o nepestovaných rukách, poznámky autorky, či veverička, ktorá si myslím, že isto pochytila nejaké tie Deanove ťahy, či Peter Parker, ktorý v tomto prípade asi nikdy nestretol Mary Jane, boli skvelým doplňujúcim odľahčením toho nerváku (chovať hrocha na záhrade ja som chcela delfína vo vani, takže pohoda)
Ha ha ha a samozrejme Michael a Emma - the best deti ever

A možno si nebudem časom pamätať detaily, pretože moja hlava na ne proste nie je stavaná. Ale tento pocit z tej poviedky vo mne zostane a určité scény, ktoré sa mi vryli hlboko do deravej pamäte tiež. A ja viem, že tie detaily si budeš pamätať ty alebo lenkka, takže sa o ne nebojím. Však a keby čosi, tak vždy je tu predsa možnosť kliknúť a znovu sa zažrať do čítania.

Tiež sa mi páčia tie tvoje vlastné slovíčka, z ktorých to asi napokon vyhralo "Predžiarlenie". Takže ak bude mať niekto niekedy pocit, že žiarlim, tak nie. Ja len Predžiarlim

No takže noooo myslím, že si ich zaslúžiš

dzajni neni to uz na ulozisku ale mne to nevadi ja si precitam i komentare od znovu

Dzajnisko: Tak jsem se během pár dní prokousala celou povídkou i s komentáři a můžu říct jen jediné... Myslím, že to vystihuje vše! Je to ta nejúžasnější spn povídka, jakou jsem do této chvíle četla!!! Vážně!!! Má naprosto vše, vůbec nic jí nechybí. Nebudu tady rozebírat, co vše se mi líbilo, protože to by bylo na dalších deset stran Ale aspoň něco Tvá povídka měla vtip, tempo, torturing, prostě vše!!! Strašně se mi líbily ty tvé poznámky autora U toho jsem šla vždy do kolen Úžasně jsi vykreslila ten vztah Deana a Jane Já jim tak strašně fandila!!! Bylo úžasné sledovat, že Dean dokáže být také šťastný Hodněkrát jsem se při jejich dialozích nasmála A ten závěr... slzy tekly proudem Ale ten epilog mě moc potěšil Jsem ráda, že Jane bude na Deana čekat... no, doufám, že se načeká A alespoň má Haley, která je vážně úžasná. Ještě, aby ne! Když má takové rodiče Takže co dodat... prostě smekám a jdu se hned mrknout, co dalšího jsi tu ještě napsala

zizi: s tebou som sa už kedysi o tomto rozprávala, takže tu nemusím písať komentár k tvojmu super príspevku

bohdy: tak teda... ja neviem, čo mám povedať je to už dosť dlhá doba, čo som dopísala túto poviedku (dobre, novelu, vo worde to má 300 strán ), takže o to viac ma potešilo to, že si sa dala na jej čítanie a potom si mi tu napísala taký skvelý komentár
som veľmi, veľmi rada, že sa ti tak páčila, že si si obľúbila Jane a tak aj vzťah Deana a Jane poviedka sa mi písala výborne, takže som rada, že som mala tú česť písať pre ľudí, ktorý vedeli oceniť moje nápady a ľuďom, kvôli ktorým som sa vždy tešila na komentáre, keď som sem hodila ďalšie pokračovanie

Mohla si mi poslať súkromnú správu, že chceš poviedku vo Worde, už sa sem veľmi neprihlasujem, takže som si skoro nevšimla, že je tu ďalší človek, čo si chcel tento príbeh prečítať

Takže, keď to zhrniem, je to jedno veľké ďakujem za to, že si obetovala čas na to, aby si si to prečítala a o to som radšej, že sa ti to páčilo

Dzajnisko: A mě to právě bavilo i s těmi komenty po každém tvém příspěvku Akorát mě štvalo, že nemůžu nic připsat, až na konci