Prečo tak nenávidím slovo obeta

Soniq: ty si ma tým tvojim komentom totálne zabila povedala by som, že to prežívaš ešte viac, než ja a to je fakt dosť, čo povedať som hrozne rada, že ťa to tak baví
str8tking: next pokráčko sa už nesie
************
Dean sa dosť naštvane otočil na niekoho, kto mu kazí sľubné rande, okamžite stiahol Jane za seba a namieril na rušiteľa zbraň. Vyzeral tak na štyridsať, bol od Deana o pár centimetrov nižší, trochu zavalitejší a aj v tejto tme bolo vidieť spomedzi prešedivených tmavých vlasov, ktoré mu padali do krutých očí jeho trochu bláznivý nepríjemný pohľad. Lovec však toho muža zrazu spoznal – musel ho vidieť, aby si dokázal zaradiť aj jeho hlas.
„Roan??“
Chlapík sa uškrnul. „Dobre vidíš, chlapče zlatý.“ Obaja muži na seba stále mierili a Dean musel Jane pevne držať, aby nevyšla spoza jeho obranného zákrytu. On presne vedel, kto je tento chlap zač a vôbec sa mu táto situácia nepáčila.
„Prečo si tu, há?“
Roan lenivo mľaskol ako taký starý pes. „Á, vieš... som na výlete.“ Stále sa nepríjemne uškŕňal a zachichotal sa.
„Nie je posadnutý,“ zašepkala počas jeho chechtania Jane skoro nečujne, tak aby to zachytil iba Dean, keď Roana ponad jeho plece prebehla očami. On ani nemusí byť, pomyslel si.
„Ou, jasné, padajúce hviezdy a tak... vždy si bol romantik, však?“ uťahoval si s neho. Tento chlap má ďaleko od romantika – ďaleko od hocijakého normálne zmýšľajúceho človeka.
„Práve to ma zarazilo... že práve sem si s tou štetkou šiel práve ty... spočiatku som ani neveril, že sa s ňou naozaj ťaháš... a práve ty ma k nej dovedieš.“
Dean sa nechápavo zamračil - ako to, že tak strašne veľa ľudí pozná Jane a on o nej vie len pár mesiacov?
„...stačí, keď ju prihráš ku mne a môžeš si ísť,“ žmurkol naňho Roan.
„Skôr pôjdeme obaja a necháme ťa tu čučať na tie horiace kamene, nech máš zážitok zo svojho výletu...“ navrhoval a snažil sa vymyslieť, ako, dopekla, dostane Jane do dostatočnej vzdialenosti od tohto blázna.
„Oo, nie nie, ona sa odtiaľto živá nedostane... vlastne, keď už sme tu, môžeme ju zabiť spolu.“ V očiach sa mu odrážalo šialené nadšenie a v hlase prílišná nedočkavosť.
„Prečo by si ju mal chcieť zabiť??“ pýtal sa Dean, aby natiahol čas.
„Ále, odkedy si ty ten, ktorý okolkuje pred tým, aby zabil démona?“ zamračil sa starší muž, „toto sa mi na teba nepodobá.“
Dočerta! Vysvetľovať tomuto chlapovi, že Jane nie je taký démon ako ostatní, by malo cenu asi tak, ako keby začal alkoholikovi vysvetľovať, že whisky vôbec nie je taká dobrá, ako sa hovorí.
„Pozri, chlape... ona nie je démon, je to človek... a ja ju mám dokonale pod kontrolou, takže...“
„No to snáď nie... nie nie nie... keby ťa videl John... takto ťa vychoval? Aby si chránil nejakú démonskú kurvu?“ krútil hlavou Roan, „vravím ti, padaj, kým môžeš... ale bez nej.“
„Čo také urobila, že zrazu znova lovíš? Prestal si s tým – pokiaľ viem,“ vyzvedal Dean a pokúšal sa vydumať nejaký spôsob, ako odtiaľto vykorčuľuje bez toho, aby sa Jane skrivil čo len vlas.
Starší lovec sa nepríjemne zaksichtil. „Dean, myslíš si, že neviem, že sa len snažíš získať čas?“ zasmial sa a o krok sa k nim priblížil. „Ale dobre, nemá mi odtiaľto ako ujsť, takže ťa v krátkosti môžem uviesť do deja...“
Zvesil ruku so zbraňou a Dean po chvíli urobil rovnako. „Určíme si však jedno pravidlo – skús sa čo len pohnúť, ty suka, a bez milosti ti ho tu zabijem... a nežartujem.“ Aj Hitler by vyzeral žartovnejšie, než výraz v tvári, ktorý mal on.
Dramaticky si odkašľal, zatiaľ čo Dean stále držal Jane za sebou a ona – hoci sa doteraz trochu vrtela – stála ako mramorová socha.
„Hej, máš pravdu, chlapče, s lovom som skončil... sám vieš, aký to je život, pochybujem, že ty by si toto chcel robiť dokonca života... ou, keby nebolo tej tvojej dohody, pravdaže...“
„Šlo to v Hlavných správach, či čo?!“
„Áá, klebety sa šíria rýchlo... veď vieš,“ zasmial sa, „ale čo bude s tebou, je mi jedno, to je tvoje rozhodnutie. Každopádne, pred pár rokmi som s tým skončil a, čuduj sa svete, som mal aj naozaj pokoj. Až kým...“
Namosúrene sa nadýchol a vydýchol, akoby sa upokojoval.
„Poznal si Wandella? Steva Wandella? Nie?“ pýtal sa ho nahnevane. „Bol to môj kamarát, môj najlepší priateľ až... až kým ho niekto pred vyše rokom nezabil. Našli sme ho dobitého s podrezaným hrdlom v jeho vlastnom dome...“
Mladšiemu mužovi zrazu prišla na um hrozná myšlienka. On vie, kto bol Steve Wandell a presne vie, kto ho zabil...
„A ja presne viem, kto ho zabil,“ dodal Roan, „tá odporná zvrátená kreatúra, čo sa krčí za tebou!!“ Znova zdvihol ruku so zbraňou, čo urobil Dean v rovnakom momente.
„Hej, hej, hej, pokoj, chlape, prečo, dopekla, by to mala byť ona, čo?!“
Lovec sa zachechtal. „Ty fakt obraňuješ, niečo, čo si ani nezaslúži chodiť po tejto zemi?! Čo otravuje vzduch normálnym slušným ľuďom?!?“
„Chcem vedieť, prečo si myslíš, že to urobila práve ona,“ zahriakol ho nekompromisne. Fakt chcel vedieť, čo tohto lovca priviedlo až k nej.
„Steve šiel po tejto suke celé roky, čo tu robila bordel! A ona to musela vedieť! Zabil nespočetné množstvo jej poskokov a chcel poslať do pekla aj ju, preto to ručne-stručne vyriešila!! Ktorý iný démon by sa unúval prísť a zabiť ho?“
Dean sa stále mračil, nevydal ani hláska, zato Roan bol už viac než vyvedený z miery. „A ty sa jej tu zastávaš, ako keby bola nejaký anjel!! Načisto si zošalel?!?“
„No tak, Roan...“
„Každý jeden z nás nechal na pokoji tvojho brata, keď sa rozkríklo to o tom, že je Antikrist! Nešli sme po ňom!! A ani po vás ani po tom, čo ste dovolili, aby sa otvorilo Peklo!! Všetko len kvôli pamiatke tvojho otca! Ale mne je to už naozaj jedno, Winchester, máš poslednú šancu,“ varoval ho so šialeným leskom v očiach, „ – odíď a nechaj tú suku tu alebo pôjdem po tvojom bratovi a je mi jedno, že je to lovec.“
Dean sa naoko zamyslel, voľba zachrániť Jane aj Sama sa mu pozdávala oveľa viac.
„Tento tvoj plán sa mi vôbec nepáči,“ krútil hlavou posmievačne a stále naňho mieril zbraňou – čo bolo trochu ťažšie, pretože musel bojovať ešte aj s Jane, ktorá sa chcela dostať pred neho. „Čo tak – ja nechám ísť teba, ty necháš ísť nás a zajtra na teba nik nebude musieť sypať šesť metrov zeme??“
„Nebol by som si taký istý,“ zahlásil starší lovec a hlasito luskol prstami ľavej ruky, „postaraj sa oňho, Liam.“
Zboku sa im zrazu objavil obrovitánsky chlapík, ktorý bol asi o pol metra vyšší a o meter širší než bol Dean a vyzeral na to, že zo nejaké desaťročie nevychádzal posilky. Okamžite päsťou vyšachoval Deanove reflexy – tresol mu tou svojou gigantickou rukou po tej jeho, v ktorej držal zbraň, až to zadunelo, plesol jednu Jane, ktorá v momente letela k zemi a Deana, držiac ho pod krkom, od nej odvliekol ďalej.
Potriasla hlavou a snažila sa vstať.
„Ani sa nehni, ty špina,“ prikázal jej Roan a mieril na ňu zbraňou.
Poslúchla. „Okej, fajn, ale jeho pusti, rob si, čo chceš, ale nech ho to vrece anabolík nechá na pokoji,“ hovorila pevným hlasom.
„Óóó, no rozkošné, zamilovaný démon, to tu nemáme často,“ zasmial sa lovec štekotavo a obzrel si ju v šatách, „a ešte k tomu v slávnostnom balení.“
Od Deana a Liama sa k nim niesla nezrozumiteľná konverzácia striedaná so zrozumiteľnými buchnátmi – Dean si k nemu nemohol odpustiť pripomienku, či sfúkne ako balón, keď ho pichne ihlou.
Roan si čupol k nej a so znechuteným pohľadom sa jej pozeral do tváre.
„Budeš si želať, aby si sa dostala do rúk radšej Lilith ako mne, to ti sľubujem... umučím ťa tak, že si budeš želať, aby si umrela, ty štetka... a to nebude nič oproti tomu, kam ťa pošlem potom,“ radostne sa usmieval.
Jane sa uškrnula. „Niežeby si bol na zlej adrese, hlupák, ale si... JA som tvojho priateľa nezabila...“
Lovcovi neuveriteľnou rýchlosťou došla trpezlivosť, očividne sa vzdal potešenia z mučenia, ktoré si pre ňu prichystal a okamžite na ňu vystrelil.
Deana ihneď zamrazilo, nachvíľu sa s Liamom prestali dohadovať a mlátiť a obaja sa obzreli za tým ohlušujúcim zvukom. Démonka však iba prevrátila očami, bez problémov zastavila guľku desať centimetrov od svojho srdca a odšmarila ju preč.
„Nerob si tu hanbu a radšej vypadni,“ prehodila unudeným hlasom.
So zúrivým pohľadom vystrelil znova a celá situácia sa zopakovala.
„Môžeš si vystrieľať aj celý zásobník, za mňa nedostaneš žiadneho plyšáka, nie sme na strelnici,“ zasmiala sa a dvíhala sa zo zeme.
Roan sa zasmial tiež, čo však neveštilo nič dobré. „Myslíš si, aká si mocná, silná, prešibaná a nič sa ti nestane, však? Ale každý má svoju slabinu, štetka...“
Bez varovania vystrelil po tretíkrát, ale tentoraz nie na ňu, ale tesne vedľa Deana, ktorému Liam práve úspešne vytváral atmosféru „dusené pod krkom“.
„Tak?“ spýtal sa spokojne, keď videl Janein nahnevaný výraz, „teraz pôjdeš dobrovoľne so mnou bez hocijakých úskokov, lebo ti toho tvojho miláčika zabijem... alebo nechám zabiť, vyber si.“
Jane zdvihla obočie. „Nie si môj typ.“
„Myslíš, že to neurobím?!!“
Démonka vyzerala absolútne pokojne – Liam Deana prestal škrtiť, iba ledabolo držal jeho krk vo zveráku a vyzeralo to tak, že Dean nie je veľmi zranený a tomu rádoby Schwarzenegerovi venoval prinajmenšom takú nakladačku, akú dostal on. A teraz – hoci po celý ten čas, čo ju Dean držal za sebou, nedokázala na Roana svojou silou vôbec zaútočiť, teraz jej to problém nerobilo -, vedela, že „jej miláčik“ sa odtiaľto dostane živý a v podstate zdravý.
„Nie, pochybujem... či, počkať, ja som zabudla, ty sa nesprávaš ako čestný lovec, ale radšej zabiješ nevinných ľudí, však?“
„Tvoja smola,“ precedil cez zuby a vystrelil presne na Deanovu hlavu.
Vtedy sa stalo naraz viac vecí. Guľka našťastie nedorazila do svojho cieľa, zastala meter od neho; to Dean využil na to, aby premohol Liama a o chvíľu na to naňho mieril svojou druhou zbraňou; Jane vrátila guľku k majiteľovi – v podstate, do majiteľa -, Roan zreval od bolesti s guľkou v stehne.
Jane ho nechala tak, vzala zo zeme zbraň, ktorú Deanovi predtým vytresol Liam, prešla k nemu a podala mu ju. Nechcela nikoho zabiť, stačilo jej vedomie, že Roan sa na scéne tak skoro neukáže. Chcela len, aby odtiaľto bezpečne odišli a možno by sa im to aj hneď podarilo, pretože Liam nevyzeral na to, že by sa šiel biť na život a na smrť... nebyť ďalšieho výstrelu z Roanovej zbrane.
Dean nechápal, ako sa mohlo stať, že nevidel, keď Roan vystrelil – s rukou okolo Janeiných pliec stále upieral sústredený pohľad naňho, keď sa zberali preč z čistinky – až na maličkú sekundu, keď sa pozrel na démonku. Vtedy začul výstrel a zacítil, ako okolo nej niečo presvišťalo a nezaváhal ani na chvíľu – majú tu ďalšieho Gordona -, nevzdá sa, pokiaľ ju nedostane. A to on nemôže pripustiť.
V okamihu sa znova otočil a zo zbrane, ktorou naňho stále mieril, ihneď vykĺzla guľka, ktorá si o chvíľu našla svoj presný cieľ – Roanovu hlavu.
Telo najstaršieho lovca sa s tichým šuchotom zložilo do nízkej trávy a Jane opatrne prešla Deanovi po ruke, ktorou naňho stále mieril. On však zbraň nezložil, iba ju namieril na niekoho iného.
„Hej, Liam,“ zavolal naňho a on sa obzrel z Roana na neho. Nevyzeral nijako zlomene, ani nahnevane. „Dúfam, že vieš o tom, že nás ste nikdy nestretli.“
Liam len pokrčil plecami a odišiel.
Jane sa nechápavo pozrela na Deana. „Ako to, že ťa len tak poslúcha??“
„Neposlúcha,“ zašomral a ťahal ju preč z lúky znova na chodníček, „ale vôbec mu na Roanovi nezáleží– presne tak, ako Roanovi nezáležalo na ňom. Oni neboli priatelia ani nič podobné... Vieš, Roan si takýchto ako Liam iba platil pre pomoc pri zabíjaní – aby mlátil ostatných, kým on svoju obeť mučí...aby ho nikto nerušil. Nerád to hovorím, bol to lovec, ale bez neho tu bude lepšie... jemu bolo jedno, kto mu vstúpi do cesty, či je to nevinný človek alebo niečo zlé, chladnokrvne zabíjal. Skús sa spýtať Bobbyho alebo hocijakého iného lovca na Roana Lynchleyho... psychopat.“
„Dean... ja som toho Steva fakt nezabila, prisahám... ani som nevedela, že po mne ide, naozaj... ja som to neurobila,“ presviedčala ho tichým hlasom.
„Ja ti verím.“
„A... nebudeš ľutovať, čo si urobil? Že si Roana...“
Lovec si vzdychol. „Nie som ako on, neužívam si vraždenie hlava-nehlava... ale keby som to neurobil, ublížil by ti.“ Pritiahol si ju bližšie a pobozkal ju navrch hlavy.
Prešli chodníkom až ku Impale a tu sa to zdalo ako úplne iný svet. Nasadli a vyštartovali späť k Bobbymu.
„Mimochodom... ten trik s tým zastavovaním guliek... to si sa kedy naučila, hm?“ Pamätal si, že presne to isté urobil Ryan.
„To Ruby... ako ste odišli a ona zistila, akú mám krv, presviedčala ma, aby som pomaličky začala tie svoje schopnosti skúšať, aby si na to moje telo zvyklo a tak... a zrazu som zistila, že to viem,“ mykla plecami a oči sa jej zatvárali.
„Ani sa nejdem pýtať, ako si to zistila,“ zahundral – nechcel sa teraz štvať alebo hovoriť o Ruby. Obzrel sa na Jane. „Si v poriadku??“ Oprela si hlavu a mala zatvorené oči.
„Hej, len... len som trochu unavená... vieš, to krvácanie z nosa a podobne prestalo... teraz som po démončení len unavená...“
To bolo posledné, čo od nej počul, než zadriemala.
*********

Jane sa spokojne nadýchla čerstvého vzduchu, ktorý do jej izby vchádzal cez pootvorené okno. Vonku bolo trošku chladnejšie, než je typické pre koniec apríla, ale ona to na sebe nemala šancu vnímať, pretože práve zisťovala, že výraz „teplo sa príjemne rozlieva po tele“ ani zďaleka neopisuje dokonalú skutočnosť.
Zobudila sa do krásneho slnečného rána, no krajšie jej pripadalo to objatie, v ktorom ju zozadu držali dve chlapské ruky. Zavrela oči, s úsmevom sa zamrvila na dobre známom bicepse a pritúlila sa k Deanovi bližšie – ako keby sa to ešte dalo. Zbožňovala takéto chvíle – ten pocit absolútneho bezpečia, čo z toho sálal bol pre ňu neopísateľný. Akoby zmizli všetky tie démonské skutočnosti o nej, akoby na svete neboli žiadne príšery, žiadna Lilith ani Ryan za pätami, iba objatie silného chlapa, ktorý by nedovolil, aby jej niekto ublížil. Naozaj v to začínala veriť.
Zrazu však prudko otvorila oči, vyletela spod prikrývky a sadla si na opačný koniec postele. Poobzerala sa po izbe – jej šaty hodené na stoličke aj s jeho bundou a košeľou – toto nevyzeralo dobre pre jej plán „nejdem byť príliš dostupná“.
„Tak takto som si ráno po uzmierení veľmi nepredstavoval,“ zafučal rozospato Dean, keď zrazu zacítil, že nemá čo objímať.
Jane vystresovane zaklipkala očami. „Č-čo? Aké... aké uzmierovanie????“
Lovec na ňu zo stále ležiacej polohy zaškúlil. „Kriste, teraz mi nepovedz, že si nič z tejto noci nepamätáš.“
„Ale, pamätám, pamätám... všetko až do...“ zamyslela sa, „až do vtedy, čo som zadriemala u teba v aute... lenže mi do toho vonkoncom nezapadá nič z toho, že som nejakou náhodou prezlečená zo šiat...“ Pozrela sa na tričko bez rukávov a mini šortky, čo mala na sebe.
„...ako keby som ťa ešte nikdy nevidel prezliekať sa...“ zašomral.
„...a ani to, že ty si zrazu znova v mojej posteli.“ Preglgla. Dočerta.
Dean si prešiel rukou po tvári, aby sa prebral a pozrel na hodinky. 07:24. Nespal ani päť hodín, ale cítil sa lepšie ako za celý ten mesiac. Nad dôvodom rozmýšľať nemusel – mal slabozelené oči, sedel oproti nemu a práve teraz naňho upieral vystresovaný pohľad.
„Čo si myslíš, že sa stalo?“ uškrnul sa.
„Dean, preboha, hovor... no tak...“
Znova sa uškrnul. „V noci taká dračica a teraz si nič z toho nepamätáš??“
S pozastaveným dýchaním naňho uprela nešťastný pohľad.
Lovec prevrátil očami. „Zadriemala si mi v aute, keď som ťa dostal von, tak si sa prebrala... vošli sme do obývačky – mimochodom, Ruby tam asi vyspávala opicu a Sam sa na nej strašne chichotal, ale vysvetlil som mu, čo sa stalo s Roanom a pochopil to... vzala si ľad a ťahala si ma sem hore. Potom si mi ten ľad šmarila na tú moju hrču na hlave, ošetrila si všetko, čo sa ti na mne nepozdávalo a surovo si ma donútila zapiť nejaké lieky... ty sama si sa prezliekla a takisto ty sama si ma stiahla k sebe do postele... finito, nič viac, teraz som sa zobudil.“
Démonka si ho premeriavala. To sa na mňa podobá. Zradí ma vlastné podvedomie, toto je trápne.
„Zradilo ťa vlastné podvedomie, to je svinstvo, čo?“ usmial sa.
„Ehm... takže... nebolo žiadne uzmierovanie po našom, však nie??“
Dean nasadil svoj typický úsmev: „Ja sa s tebou uzmierim ako len chceš, zlato.“
JEŽIŠI. „A...a si si istý, že sa fakt nič nestalo, hej?“
„Mám ti prisahať na Sama, či čo?“ prevrátil očami. „Prečo by som tu potom spal komplet oblečený??“ spýtal sa odokryl si jednu nohu – v rifliach.
Hmm... iba rifle a tričko... hriešne málo vrstiev oblečenia, než inokedy... dočerta, spamätaj sa, hneváš sa na neho.
„A to by bolo fakt až také zlé, keby sme spolu spali, že si z toho taká na nervy??“
Ou... skôr... nebolo by zlé pamätať si to.
„Pche, si nemysli, že hneď dostaneš, čo chceš,“ zašomrala, stiahla z neho prikrývku a ľahla si na druhú stranu postele – čo najďalej od neho a hlavne chrbtom.
„Faajn, takže ideme spať,“ obočie mu podskočilo, usmial sa a šupol sa k nej pod prikrývku, kde ju zase oblapil rukou.
„Žiadne „ideme“, keď chceš dospávať, choď si dolu na gauč. Táto posteľ je obsadená.“
„Ale noo.“
„Štveš ma, Winchester.“
„V noci to už tak nevyzeralo,“ prehodil a pobozkal ju na pleci.
„To som bola strašne unavená, takže mi nefungoval mozog...“
„Ale bola si úplne milučká.“
„Ani nechcem vedieť, čo si pod tým, prekrista, myslel,“ zhrozila sa a keď zacítila, ako jej začal bozkávať líce, dodala: „Dean, padaj z mojej postele...“
Ako keby hrach na stenu hádzala, lovec sa bez problémov presunul k jej sánke.
„...ja ťa odtiaľto fakt skopnem.......Dean!“ vyhrážala sa mu naštvane.
Dean si rozčarovane vzdychol a nechal ju na pokoji. Keby ju nepoznal, myslel by si, že je schizofrenička... ale nie... to je Jane. Vedel, že to, čo robí teraz je iba maska alebo nejaké dozvuky z toho, ako sa preňho trápila – skutočná Jane bola tá, ktorá si túto noc ľahla na jeho hruď a ešte aj potom, čo ju uspal tlkot jeho srdca (na čo bol zvyknutý, lebo to predtým robila často) sa ho držala ako kliešť. Ten variant sa mu páčil oveľa viac, vtedy ju mohol beztrestne objímať a užívať si to, že je znovu s ňou... nie ako tento odboj, čo si prichystala na ráno.
„Už viem, prečo ste sa s Ruby vtedy mlátili,“ oznámil jej bez okolkov.
Svetelnou rýchlosťou bola otočená celým telom k nemu. „Ehm... čo??“
Ona si nepamätala to, čo si pamätal Dean, že bľabotala od únavy tesne predtým, než zaspala.
„Povedala si mi to v noci... a myslím, že ťa poslúchnem – pôjdem dolu na gauč a rovno ju zaškrtím, ak tam ešte je.“
Jane preglgla. Toto je zlé.
Lovec sa fakt začal zberať z postele a ona ho ledva popadla za ruku. Sadla si k nemu a plece pri pleci sa im na tvárach usadil rovnaký rozčarovaný výraz.
„Čo... čo presne som o tom povedala?“ spýtala sa opatrne.
„To ti to mám ešte opakovať?!?“ zdvihol obočie.
„Aspoň vieš, prečo som ti nič nechcela povedať. Vyletel by si.“
Zamračil sa. „Ale nie na teba,“ pohladkal ju po ruke „no ju by som najradšej rozdrapil.“
Chvíľu bolo ticho, izbou sa ozýval len tichý šum, ktorý akoby odzrkadľoval prelievanie ich myšlienok v ich hlavách.
„...ehm... stále si rozhodnutá tak isto, ako keď si ju mlátila??“
Jane sa neubránila úsmevu. „Je mi totálne jedno, aký démonský plán skrsol Ruby v tej jej vypatlanej hlave pre mňa a pre Sama... ja s tvojim bratom nemôžem byť, takisto ako ani on so mnou... a mimochodom, ja sa aj tak vždy rachnem do toho, čo si to najmenej zaslúži.“
Usmial sa aj on. „Takže ty si do mňa rachnutá...“
„A ty si zase príliš veríš, pokiaľ ide o mňa, mala by som ťa odtiaľto okamžite vykopať... ale nie, ja si ťa v polospánku ešte aj nasáčkujem do postele...“ vzdychla si. Toto je tak poburujúce – ako keby som nemala ani štipku hrdosti.
„Noo... možno... ti tým chce niečo tvoje podvedomie povedať...“ uškŕňal sa a jeho tvár zrazu bola pri nej strašne blízko, „asi ti chýbam presne tak, ako ty mne...“ Dostala bozk tesne pod ucho... a ďalší... a ďalší... a ešte jeden...
„Musím ti niečo povedať,“ vyhŕkla a vybehla z postele.
Dean nesúhlasne zavrčal. „Odkedy takto brzdíš??“
„Odvtedy, čo si bez stopy zmizol, Winchester,“ vysvetlila mu a prehrabávala sa medzi nejakými papiermi na stole.
Lovec sa zamračil a si zrazu všimol, že mu v tejto izbe niečo nesedí. Chvíľu rozmýšľal...
„Kde je Garfield?“
„Darovaný do detského domova,“ odvetila Jane bez toho, aby odtrhla zrak od kopy papierov a kníh.
Čo som čakal? spýtal sa sám seba. V miestnosti zostalo len čudné ticho, pokým Jane nenašla to čo chcela a neskočila znovu na posteľ.
„Okej...“ začala, ale prerušila svoj myšlienkový pochod, s ktorým ho chcela teraz oboznámiť, lebo sa jej nepáčil jeho nespokojný výraz. „Čo je??“
V sekunde, ako sa to spýtala, jej to došlo. „Dean, myslíš, že by som sa vzdala Garfielda kvôli hocijakému chlapovi?? Mám ho v skrini, ty trdlo.“
Potriasla hlavou a on razom vyzeral spokojnejšie.
„Tak, teraz prejdime k podstatnejším veciam, ale pred tým... pár podmienok.“
„No daj.“
„No, po prvé – nebudeš sa smiať, aj keď je to čudné.“
„Fajn.“
„Po druhé – všetko, čo je na tomto papieri, myslíme ja aj Bobby vážne... aj keď je to čudné... takže nevyrývaj... prehodnotili sme to miliónkrát, nič iné nám z toho nevychádza.“
„Okej, fajn, daj to už sem,“ povedal Dean, vzal si od nej ten papier a začal čítať.
Celý ten zdrap bol písaný Janeiným písmom, ktoré Dean nikdy nevedel zaradiť ani do škrabopisu ani do krasopisu, v podstate to vyzeralo ako dobre organizovaný chaos slučiek. Očami prebehol papier a aj keď to, čo tam bolo napísané, bolo čudné, ani okom nemihol.
„A?“ spýtal sa, keď dočítal.
Jane zaklipkala očami. „ „A?“?“ zdvihla obočie, „Dean, čítal si to vôbec poriadne???“
Dean sa znovu pozrel na papier. „Pravdaže.“
Znova zaklipkala očami. „Ou...a...ehm...to nemáš žiadne spochybňujúce pripomienky???“
"Povedala si, že nemám vyrývať, tak nevyrývam," bránil sa Dean.
"Ale, však jasné, že máš vyrývať...!"
Táto jej strelenosť mu teda nechýbala. „Si čudná a toto je tiež čudné,“ mykol plecami, „ale už aspoň viem, prečo je Ruby zrazu taká, aká je. Je tým nadšená a aj sa to prejavuje.“
„Mne sa táto tvoja reakcia nezdá,“ zašomrala a sadla si vedľa neho, aby mu vysvetlila celý ten papier.
„Okej, takže, pozrieme sa na to ešte raz, hej? Aby som si bola istá, že si to pochopil tak, ako si mal...“
„...ja som to pochopil...“
„Tak si to len overím, teda, nie žeby som ti neverila, ale tak... mňa to vzalo dosť...“ mračila sa, hodila cez seba prikrývku a začala rozprávať.
„Takže, toto je jedna jediná strana z tých Jimových kníh, ktorá má, podľa Bobbyho, nejaký zmysel – čo ma dosť naštvalo, keďže sme ich museli preliezť všetky a boli tak odporne hrubé...“ vzdychla si a Dean pritakal. „No... asi týždeň po tom, čo ste odišli, som natrafila na toto a myslím, že aj napriek tomu, že celý ten latinský text v tých knihách bol písaný akoby niekým retardovaným, toto bolo niečo úplne iné... akoby vytrhnuté z kontextu a hodené sem. A tak sme to spolu s Bobbym nejako preložili a vyšlo z toho toto, čo vidíš. Celé sú to obkecy, až na tieto tri vety,“ vysvetľovala a prešla po tých slovách prstom.
Avšak raz sa narodí...raz, dar milostivého Pána nášho uzrie svetlo sveta, náš Pán nám daruje...dar Boží uzrie svetlo sveta. Dieťa víťazstva v purpure zaodeté... poctu vavrínovému dieťaťu skladáme. Dar Boží stvorenia svetské obráni... pán miesta večného zatratenia sám stvorí premožiteľa... obranca premôže prekliatie sveta... zvíťazí... ak druhýkrát nestane sa samým zlom.
„Vieš, spočiatku som si myslela, že toto bude niečo o Samovi,“ hlesla a Dean sa na ňu nechápavo pozrel. „Však chápeš, všetky tie reči o tom, že Azazel mal preňho veľké plány a že je Antikrist a podobne... pozri, ja sama tomu neverím, poznám tvojho brata... aj cez to všetko, čo sa stalo, je to fajn chalan.“
„Nech si Azazel myslel, čo chce, Sam nie je žiadny netvor ani Antikrist,“ hovoril ráznym hlasom, „to by som nedovolil.“
Jane sa usmiala. „Však ja viem.“
„Ako si potom prišla na toto??“ pýtal sa a ukazoval na riadky, ktoré neboli pokračovaním textu, skôr to bolo jeho riešenie.
„No, ja ani nie... Bobbymu napadlo hľadať opisy z toho textu vo význame mien, ja fakt nechápem, ako na to prišiel...“ krútila hlavou. „Lenže ono to nakoniec fungovalo. Takže nám vyšlo z toho toto... Bobby povedal, že presne toto tušil, len mi to nechcel tak nepríjemne vmiesť do tváre, chcel, aby som si to našla sama.“ Prešla ukazovákom po ďalších riadkoch, kde bolo napísané:
Význam:
dar Boží, Boh je milostivý – Jane
víťazstvo, vavrín – z „laurel“ – Lauren
obranca, brániť – z „Devon“ - Devorn
„Týždeň v kuse som hľadala niečo, čo by podkopávalo túto teóriu a... nič,“ vzdychla si nešťastne, „proste, všetko to sedí, ešte aj ten purpur... tie moje démonské oči. Pýtala som sa koho som sa mohla na to, aké mala moja mama oči, keď bola démon a všetci, čo ich kedy videli povedali, že „normálne“ čierne. Potom to „pán miesta večného zatratenia“ – kto iný to môže byť ak nie Azazel?“
Jane sa odvalila od Deana, ľahla si na posteľ a plesla si na tvár vankúš, spod ktorého jej hlas potom znel tlmene. „Celý svoj divný život sa snažím byť čo najobyčajnejšie dievča na planéte, ale zakaždým ma moja nenormálnosť dobehne. Toto nie je fér. Ja som sa o nič také neprosila.“
„A nie je možnosť, že by si to nakoniec nebola ty?“ nádejal sa Dean a súcitne ju hladkal po stehne.
„Ou, no, samozrejme, tie významy mien sa môžu mýliť – všetky významy okrem „Lauren“ majú aj iné varianty mien, ktoré so mnou vôbec nesúvisia... ale vieš o niekom, kto je potomkom Azazela, má niečo s purpurom a už raz bol skutočne zlý? A sedeli by naňho tie významy? Teda okrem mňa?? Ak áno, sem s tým.“
Lovcovi sa nepáčilo, že sa tak trápi, očividne to zrušilo všetky jej nádeje na „byť raz úplne normálna“. Poznal ju a vedel, že nič iné, ako žiť obyčajný život by ju nepotešilo viac.
Odložil papier a posunul sa k ženskej, ktorá mala namiesto hlavy stále vankúš. Zložil ho a ponad ňu sa na posteli oprel o lakte.
„Nerob, berieš mi realitu, kde som normálna baba s normálnymi problémami.“
Uškrnul sa. „Sorry.“ Vyzerala rozorvane, posledné týždne pre ňu asi veľmi ľahké neboli.
„Ale teraz ma počúvaj... no tak si vyvolená, a čo?“ mykol plecami, „uvedom si, že keby si nikdy nečítala tú knihu, tak to ani nevieš. Jednoducho si ešte silnejšia, než si si myslela a máš naozaj šancu vybabrať zo zlom... no... a to si vždy chcela, nie? Dostať Lilith a Ryana tam, kde slnko nesvieti. Tak to skús zobrať ako niečo dobré a snaž sa tým netrápiť.“
Jane ho počúvala a sústredene sa naňho pozerala. Rukou mu prešla po tvári.
„Ja ťa nespoznávam, Dean... zistíš, že som nejaké čudné stvorenie, čo je predurčené na veľký poriadok medzi démonmi a ani nehneš brvou. Čakala som aspoň nejaké tvoje divné pohľady na mňa alebo skôr, že znova odídeš, lebo proste nie som človek. A ty... čo to do teba vošlo, hm?“
Palcom jej prešiel po líci. „Hm, proste som sa rozhodol, že ma od teba už nič nedostane, nech je to čokoľvek... ale keby si sa náhodou chcela presvedčiť, či som to skutočne ja, jeden postup poznám,“ uškrnul sa ako to vedel len on.
Zaklipkala očami a trošku očervenela. „No, ja ti neviem,“ zasmiala sa a o chvíľu na to Dean zľahka priložil svoje pery na tie jej.
V tom istom momente niekde v Deanovej bunde začal zvoniť jeho mobil, čo rozkopalo akúkoľvek elektrizujúcu „znovu sa k sebe vrátime“ atmosféru.

Dean sa rozčarovane pohol po mobil a Jane vyštartovala do kúpeľne.
Hneď ako prijal hovor, ozval sa Bobbyho hlas. „Kde ste?“
„U teba, prečo?“
„Fajn, tak sa okamžite zbaľte a príďte za mnou do Minnesoty, som v Moorheade.“
„Čo? Prečo, čo sa deje??“
„Dean, toto nie je téma na rozoberanie cez telefón, proste sem príďte a čo najskôr, potrebujem vašu pomoc.“
Toto sa mladšiemu lovcovi vôbec nepáčilo, Bobbyho hlas bol strašne vystresovaný.
„Dobre, dobre, za chvíľu sme tam.“
„Ou, mimochodom, Jane nech zostane v dome, nechajte ju s Ruby...sem nemôže prísť.“
„Ja ju tu s Ruby nenechám...“
„Dean, urob, čo ti hovorím, ide o Jima a Claire, Jane to nesmie vidieť! Rozumel si mi?! Ruby na ňu dohliadne.“
„Ehm, okej, fajn, maj sa,“ dohovoril a zaklapol mobil. Ani nechcel pomyslieť na to, čo je s Jimom a Claire, keď tam Bobby nechce Jane. Toto neveštilo nič dobré.
„Niečo dôležité??“ spýtala sa od dverí, keď ho videla obliekať sa.
„No... Bobby volal, máme dojsť za ním.“
„Takže sa mám aj ja obliekať??“
„Nie, ty zostávaš tu,“ odvetil a obúval sa.
„Prečo??“
„Proste zostaneš tu. S Ruby.“ Už bol oblečený a obutý a chystal sa vbehnúť do kúpeľne.
„Dean, čo sa robí??“
„Nič dôležité, len proste ty máš zostať tu a my máme prípad, okej?“
Nepovedala nič, len si naštvane vzdychla a sadla si na posteľ.
*********
Sam si práve popíjal kávu, keď sa v obývačke zjavil kompletne oblečený Dean vyzerajúci vážne a Jane iba v tričku a šortkách s čudným výrazom.
„Bré ránko, hrdličky, teda, dúfam, že hrdličky,“ uškrnul sa na nich, „alebo vás mám zatvoriť do nejakej miestnosti meter krát meter?“
Dean sa zasmial a obrátil sa na Jane. „To by nebolo zlé, hm?“
„Winchester, stále si na tenkom ľade, dávaj si bacha,“ zahundrala, ale usmiala sa.
„Môj veľký brat je pod papučou, pozrimeže,“ uťahoval si z neho Sam a na to prišla Jane k mladšiemu bratovi, krátko ho objala a zašepkala. „Za tie hviezdy, bolo to super.“
„Okej, Sam, volal Bobby, musíme ísť za ním,“ zavrčal Dean, „kde je Ruby??“
„No, neviem, keď som zišiel dole, už jej nebolo... čo si jej to vlastne urobila?“
Jane sa snažila tváriť ako anjelik, ale nedarilo sa jej to. „Hm, kto by povedal, že démon neznesie trochu vodky, há?“
„Povedala, že toto ti nedaruje – to bolo ešte pred tým, než tu odkväcla... na tom sa nedalo nesmiať,“ smial sa Sam, zatiaľ čo si obliekal bundu.
Onedlho nastala chvíľa, kedy po sebe Jane a Dean vzájomne pokukovali a Sam tam naozaj nemal čo robiť, takže sa s úškrnom pakoval do auta.
„Takže,“ hlesol Dean a priblížil sa k nej.
„Takže...“ smutne zaklipkala očami a ani sa nepohla, „ideš ma tu nechať samu.“
Chytil ju okolo bokov a trochu si ju pritiahol k sebe. „Nebuď zlá... za chvíľu sem aj tak nabehne Ruby, znova ju ožerieš a budeš tu mať veselo,“ uškrnul sa, ale hneď zvážnel. „Ozaj, tie čary, čo sem nepustia žiadnych démonov ani spriaznených stále fungujú, však?“
„Vidíš tu nejakého démona okrem mňa? Niekedy by som bola najradšej, keby Ruby to kúzlo urobila tak, aby to sem nevpustilo ani ju,“ zamračila sa a Dean sa zasmial. Pár sekúnd tam len stáli, Dean s rukami okolo jej krížov a Jane hrajúca sa s jedným jeho vreckom na bunde.
„Dean?“ začala vážnejším hlasom.
„No?“
„Chceš sa sem vôbec vrátiť? Mám na teba čakať alebo sa niekde odpraceš s Leighton Bradfordovou?“
Sam jej už raz vysvetľoval, keď sa s ním bavila o tejto modelke, že jej len pomáhali s duchom jej expriateľky a Dean s ňou nemal nič. Jane sa to však vôbec nezdalo – veď je normálne, že bratia sa kryjú.
„Ha, pokiaľ sa ty nikam neodpraceš s Chrisom Wardom, tak ma máš stále na krku,“ uviedol ju do situácie.
Jane pohla hlavou nabok. „Chrisa tak neberiem, on mi je skôr ako taký starší brat... ale ty zahováraš.“
Dean prevrátil očami. „Zlato, Leighton je lesbička.“
„Pche, len aby.“
„A keby aj nie, mne je to jedno,“ zašomral, bez varovania ju začal bozkávať, schmatol ju k sebe a nepustil, keď sa tvárila, že sa chce odtiahnuť, čím dosiahol, že ani ona ho už nechcela pustiť.
„To si pokašľal, Winchester,“ zašepkala akoby trochu omámene, keď sa od seba odtrhli.
„Nemyslím si,“ uškrnul sa, ukradol si ešte jeden bozk a Jane ho radšej pobavene vyhnala za Samom.
*********
Bratia boli na ceste asi takých dvadsať minút a atmosféra v aute sa rapídne zlepšila oproti predošlým dňom – Dean bol jednoducho znova ten energický žartujúci sarkastický brat a Sam bol fakt rád, že všetko klaplo tak, ako malo. Hrala hudba, popri ktorej si Dean vykrikoval pesničku a Sam to prežil bez uštipačných poznámok, radšej sa na tom smial.
Zrazu ho však začalo strašne bodať v hlave a pred očami sa mu vyjavili nejaké záblesky. Bola to hnusná ostrá bolesť, v ušiach mu rinčalo a ani nepočul to, ako jeho brat volá jeho meno.
Ako rýchlo bolesť prišla, tak aj odišla a Samovi sa pred očami teraz zjavila bratova vystrašená tvár.
„Sam? Sammy, si v pohode?? Sam?!“
Sam zhlboka dýchal, aby premohol nutkanie zvracať po tej silnej bolesti hlavy. „Som... v poriadku. Dean... mal som... víziu.“
Starší lovec nechal brata, nech sa vydýcha – on už nemá vízie, nemôže mať. „Sammy, no tak...“
Sam ho však prerušil slabým hlasom: „Ryan... u Bobbyho... zabije ju... Dean, on zabije Jane.“

ooooooooooooo moj ty supernatural tak toto bolo teda POKRAČKO!
najprv ten boj na začiatku..som sa taaaaaaaaaaaaak bala ako to skončí, našťastie to dopadlo ako som dúfala,a le až som nedýchala a potooooooooom to udobrovanie či čo to bolo to ráno
a to čo sa kuk knocu blížilo...no paaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaani... dúfam,že sa nič vážne nestalo Jimovi a Claire a ta Sammyho vízia a jeeeeeeeeeeejeee... tak to bude huste.... perfektne pokračko!!!!
díky zaň!

EDIT: To len kvoli "takej somarine" sa Ruby a Janey mlatili? čakala som dačo horšie :d ale sranda no

super pokračko ten Roan bol riadne hnusný dobre že to Dean zabil tak mu treba a ten Janein trik zo zastavolaním guliek sa mi strašne páčil. je šikulka
rano to bolo fakt zlačučké a tá kniha to veľmi pekne si to vymyslela.
tak Ryan bude chcieť zabiť Jane asi ju fakt nemali nechávať samú.

ááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá, tak toto neprežijem. že Ryan zabije jane. (No som ja neto zvedaví)

Dzajnisko, Dzajnisko, Dzajniskóóóóó. Si strašne super spisovateľka. Viem si živo predstaviť Ruby . Začiatok bol teda, takže Dean zabil lovca, no keby sa to dozvedel nejaký iný. . Po prvý krát píšem niečo také ale toto bola tééééééééda dĺžka. . Jednoducho perfektné. Veľká poklana ti patrí ako vždy. .
Takže Jane je MOŽNO druhým luciferom alebo spasiteĺom. To znie teda dobre. Aspoň sa konečne dočkáme poriadnej Jane akcie.
Nedá mi to nenapísať ale to že lucifer si určí premožiteľa mi pripomína Voldemorta a harryho. .
Júj ako sa ja teším na ďalšie pokračovanie.

to bolo super pokračovanie ako sa ju Dean snažil chrániť aj keď to zdá sa vobec nepotrebovala bolo také nádherné to ich zmierenie bolo vynikajúce a to v tých knihách som zvedavá čo bude na tom pravdy celá časť bola super no a ten záver čo sa deje Sam má víziu a Jane je v nej mrvám rýchlo pokračovanie tie tvoje závery ma raz dorazia

áááá, ďakujééééém ste totálne úžasní som neskutočne happy, že sa vám to pokráčko páčilo, aj keď bolo tak hrozne dlhé
Ettie: hej, len kvôli takej somarine sa mlátili napísala by som o tom viac, ale v niektorom s ďalších pokráčiek bude viac vysvetlený dôvod tej bitky
wiktoriano: som rada, že sa to s tou knihou páči a ono je to v podstate jedno, či ju nechali samu alebo nie...
str8tking: takže konečne dĺžka vyhovuje? aj som sa nadrela, tak ešte by si nadával Jane akcia... žeby?
a to s tým Voldemortom a Harrym mi nenapadlo, pokým si to nenapísal moje potterovské podvedomie udiera v čudných momentoch, ako vidím
lentilka: sorry za taký záver, ja nechcem nikoho doraziť no, áno, Dean je hero, ochraňuje bezmocné slečinky
- ďalšia časť je už v plnom prúde, mám už nejakých 5 strán, takže tu bude čo nevidieť - dnes, zajtra alebo pozajtra
ďakujem za takých bombových čitateľov ako ste vy

Dnes, dnes, dnes, dnes. dnééééééééééééééés. Prosím, please. dnes, Dzajnisko dnes. , Lebo inač .Len sranda. Ale keď nie tak

str8tking: áá, som sa hecla a splnila prianie
ehm... neviem, či na toto pokráčko sa dá povedať enjoy. Som zvedavá, čo mi naň napíšete
************
Jane, už oblečená v rifliach a tričku, v neobyčajne dobrej nálade behala po izbe a upratovala – teda, skôr rozmýšľala, čo je až v tak katastrofálnom stave, aby to upratovať musela -, dojedala čerstvú mrkvu a celou miestnosťou sa ozývalo What I Want od Chrisa Daughtryho. Cez všetok ten rámus však začula zdola Bobbyho.
„Jane? Janey??”
„Áno?“
Vypla hudbu, zišla dolu do obývačky a nasledovala jeho hlas. V tom ju však premkol čudný pocit – Čo, dopekla, tu robí Bobby, keď volal Sama a Deana k nemu??
Poobzerala sa okolo seba, nikde nikoho... keď ju však zrazu zozadu niekto schmatol a priplesol jej na nos a ústa handru s niečím, čo silne pripomínalo chloroform. Jane sa nenechala vyviesť z miery, silno chlapa kopla tesne pod koleno, vykrútila sa mu a jednu mu vrazila. Až teraz zistila, že útočník je Bobby...
„Čo, dočerta...?!?“ spýtala sa trochu omámene – chloroform, z ktorého mala trochu vlhkú tvár, stále vdychovala.
Bobby však nemal chuť na nejaké kecy, jednoducho Jane, ktorá práve potriasla hlavou, aby sa jej vyčistila myseľ, surovo schytil a celou silou tresol o stenu.
Démonka okamžite stratila vedomie a zviezla sa na zem. Bobby si k nej hneď kľakol, vytiahol dýku a porezal ju na predlaktí. Zároveň si vybral z bundy aj vrecúško, v ktorom boli nejaké bylinky a niečo, čo kedysi určite patrilo do ľudského a zvieracieho tela a naschvál jej nad tým hnusom stlačil ranu, aby to celé mohol pokropiť jej krvou. Po chvíli mal pocit, že tej krvi bude akurát, takže ruku zhnusene pustil a nad vrecúškom začal odriekať nejaký čudný latinský text. Veci v jeho ruke zrazu prežiarilo slabé svetlo a vrecko pevne zaviazal.
„Vzduch čistý, môžeš sem ísť,“ zakričal na niekoho a vo dverách sa s pobaveným úškrnom zjavil Ryan.
Prešiel k nim a vytrhol Bobbymu vrecko z rúk. „Fajn, Deb, nateraz sa strať, ja to tu mám pod kontrolou.“
„To som zvedavá,“ zasmial sa Bobby/Debora a vyšiel von.
Ryan so založenými rukami posunul nohou Jane, aby sa prebudila a naozaj sebou trochu mykla. Otvorila oči, párkrát nimi zaklipkala, aby si vyjasnila obraz pred sebou a skoro ju porazilo.
„Ššš, žiadne prudké pohyby, zlatíčko, mohlo by sa ti to vypomstiť,“ uškrnul sa a zamával vrecúškom, keď videl, že sa na neho snažila použiť svoju moc a vôbec sa jej to nedarilo. Zrazu jej však začal zvoniť mobil a ona si ho vytiahla zo zadného vrecka.
„Nech je to ktokoľvek – ak ho zavoláš sem, neskončí to dobre ani pre teba ani preňho,“ vyhrážal sa a skryl vrecúško u seba.
Volal Dean. Vedela, že keby to nezdvihla, tak sa sem s raketovou rýchlosťou vráti, takže radšej prijala hovor. Hovoril niečo o nejakej Samovej čudnej vízii, vraj si má dávať pozor, že on sa okamžite vráti... musela tak neskutočne klamať, aby ho presvedčila, nech si nerobí starosti, že ona je v poriadku... nemohla dopustiť, aby sem teraz rozzúrene nabehol – vedela, že Ryan by s ním urobil krátky proces... už aj ona sama sa o seba začala báť.
„Dobré dievča,“ pochválil ju, keď zložila a démonskou silou ju zdvihol a plesol o stenu, kvôli čomu sa jej začala znova točiť hlava.
„Čo, dopekla, chceš? A čo je s Bobbym??“ zavrčala a snažila sa zaostriť na démona.
Prevrátil očami. „Kam sa tak ponáhľaš? Debora musela celé týždne drieť, aby zrušila všetky tie kliatby, nech sa sem dostanem a ty ma ani neprivítaš,“ posťažoval sa a začal ju bozkávať. Lenže Jane nevyzerala na to, že má chuť sa s ním oblizovať a riadne ho uhryzla do pery, načo sa Ryan okamžite odtiahol a venoval jej slušnú ranu do tváre.
„Ale no tak, nehovor mi, že ťa to až tak bolelo, chudáčik,“ uškŕňala sa Jane a snažila sa nemyslieť na to, že ak to takto pôjde ďalej, určite príde o zuby a bude si musieť kúpiť protézu.
„Mohol by som ťa tu aj pretiahnuť a ty by si s tým nemohla urobiť nič, takže nevyskakuj,“ radil jej.
Jane sa zasmiala. „Takže toto je tvoj nový štýl, hej? Už si konečne zistil, že žiadnu nedostaneš, pokiaľ ju neznehybníš, čo? Nepripadáš si trochu dosť trápne?“
Ďalšia facka priletela z druhej strany, takže už ju začala bolieť aj druhá polovica hlavy. Znova sa však zasmiala.
„Očividne si stále taký pyšný na tú svoju neschopnosť, však? A vraj chodiaci Hriech... človek by si myslel, že niekto ako ty, je riadne hustý... aké sklamanie...“
Ryan jej tresol ďalšiu facku a nepríjemne sa uškŕňal. „Sama si to zhoršuješ, ja ti nechcem zle... asi by bolo lepšie, keby tu bol nejaký Winchester a mlátil by som jeho, to by si taká ukecaná nebola, všakže?“
Démonka vypľula nabok krv, ktorá sa jej zhromaždila v ústach a gratulovala si, že nejakým zázrakom má ešte všetky zuby.
„Mal by si začať chodiť k nejakému psychošovi, retard, možno by ti pomohol zmierniť to tvoje kreténstvo.“
Démon sa zasmial. „Ách, ona sa mi hnevá, chutné.“ Pristúpil k nej, lakťom sa oprel o stenu vedľa jej hlavy a prstom druhej ruky ju hladkal po líci.
„Kde je Bobby a čo je s ním?“ zavrčala znechutene.
„Oňho sa strachovať nemusíš... ani o seba... ani o nikoho iného...“
„Ou, jasné, tak prečo si potom tu?!“
„Nenechala si ma dopovedať, miláčik...“ hovoril potichu a zľahka prechádzal svojimi perami po tých jej, „nikomu sa nestane nič zlé... stačí, ak dobrovoľne pôjdeš so mnou.“
„Trhni si.“
Začínala sa cítiť strašne zle, bolo jej na odpadnutie. Ryan bol pri nej tak blízko ako dávno nie, rukami jej prechádzal po tele a pery mal stále pri tých jej – avšak v dostatočnej vzdialenosti, aby ho nemala šancu znova uhryznúť.
„Priznaj si to... priznaj si, že ťa takýto život nebaví, toto nie si ty... chceš byť znova tá silná Jane, mocná... ako za starých čias... môžeš byť dokonalá, ešte dokonalejšia, než si kedy bola... cítim to z teba, chceš tú silu späť... nie je nič ľahšie...“
Presne vedela čo robí, snažila sa ho nepočúvať a hlavne odolávať pocitom, ktoré ju nútil cítiť... pokúšal sa posadnúť ju jeho Hriechmi.
„No tak, zlato... priznaj si, s kým ti bolo najlepšie... s kým si mohla byť presne tým, čím naozaj si... pred kým si nemusela schovávať svoje schopnosti... ten Winchester ťa iba trápil, odišiel si užívať s inými kočkami, nechal ťa tu samu... nikdy ťa nemal rád, iba ťa využíva... odíď so mnou a môže ti byť znova tak dobre ako kedysi...“
Prenikali ňou také pocity, ktoré nemala už dobrých pár rokov... akoby ani žiaden čas neprešiel, akoby stále bola s ním a myšlienka na, prinajmenšom, bozkávanie sa javila ako viac, než dobrý nápad. Ryan svojou mocou úspešne premáhal všetku jej protisnahu a keď ju začal znova bozkávať, bozkávala aj ona jeho. To, ako sa doteraz cítila strašne zle, zrazu prekryl úplne iný pocit.
Odrazu sa však toto všetko prerušilo, pretože Ryan sa od nej odtiahol – do obývačky znenazdajky vleteli bratia a on musel od seba odraziť guľku z coltu, ktorú zastavil centimeter od svojej hlavy. Naschvál ju však poslal po strelcovi a tak Dean prišiel - ešte pred tým, než Ryan oboch bratov bez problémov prilepil na náprotivnú stenu-, k novému bolestivému škrabancu na ramene.
„Ale, ale, ale, koho to tu máme,“ uškrnul sa Ryan, keď si ich premeriaval, „nehovorilo vám moje zlatíčko, že je v najlepšom poriadku a že sem nemáte chodiť? Toto vôbec nebol dobrý nápad, idioti.“
Stál tam v strede miestnosti so založenými rukami na prsiach - oblečený v čiernej košeli obopínajúcej svalnaté ramená, tmavých rifliach a obutý v značkových teniskách -, s najnadradenejším úškrnom, aký by si kedy kto vedel predstaviť. Už sa zberal na to, že sa bude znova venovať Jane, no všimol si, že aj keď nemohol ani jeden z Winchesterovcov pohnúť ani brvou, či rozprávať, Dean mu strašne chce niečo povedať. Len tak zo zvedavosti mu to dovolil.
„Aká vtipná pripomienka ma čaká teraz, Winchester?“
Z Deana sálala zúrivosť tak, že si to všimol ešte aj démon a zasmial sa na tom.
„Neopováž sa jej už ani dotknúť, zkurvysyn... prisahám, že ťa zabijem,“ precedil Dean a potom pozrel na Jane, ktorá nemohla uveriť tomu, čo pred chvíľou robila.
„Pche, niečo podobné som už párkrát počul,“ smial sa a vracal sa k Jane, „ale tak uvidíme, na čo sa zmôžeš...“ Dodal pri pohľade na Deana a keď mávol rukou, na démonku prestala pôsobiť sila a padla na zem. Okamžite sa snažila vstať, dúfajúc, že sa stane nejaký zázrak a ona bude môcť použiť svoju moc, ale vedela, že pokiaľ je tu to vrecko, skôr im Ryan začne rozdávať cukríky, akoby ona mohla naňho zaútočiť. Schmatol ju za vlasy a vytiahol na nohy. To, že sa jej znova chytil, spôsobovalo celému jej telu hrozné muky, lenže keby samu vytrhla, príde o polovicu vlasov a to nechcela. Privliekol ju k stene, kde boli prišpendlení Dean a Sam a surovo ju plesol medzi nich tak silno, že z tých miest opadla maľovka.
„Okej, takže nemám sa jej dotknúť, inak ma zabiješ, pochopil som správne?“ vysmieval sa mu Ryan a Dean sa len bezmocne pozeral na Jane nalepenú na stene vedľa neho, jej dobitú tvár a nesústredený pohľad, čo ešte zhoršila skutočnosť, že sa jej, asi z toho nárazu, pustila ešte aj krv z nosa.
„Tak to vyskúšame, uvidíme, či držíš slovo,“ provokoval Ryan a preniesol svoj pohľad z lovca opäť na Jane.
Videla mu v tých elektrizujúco modrých očiach, že sa znova chystá na to oblbovanie jej mysle a už teraz sa snažila myslieť na úplne niečo iné, nech ju nevtiahne do toho svojho nechutného plánu. On jej však tričkom, ktoré mala práve na sebe, utrel krv z nosa a sústredene sa na ňu zadíval – videla to, aj keď svoj pohľad naschvál upierala inam alebo oči zavrela. Potom jej plynule prešiel rukami po tvári, krku, hrudi, drieku a zastavil sa až pri zadku, popri čom naňho Jane síce vrčala, aby prestal, no on nepočúval, vychutnával si každý dotyk a začal ju náruživo bozkávať. Predvídavo počkal, kým ju to znova premôže a začne ho bozkávať aj ona a potom zdvihol ruku k Deanovi. Nepatrne pohol prstami a lovec bol zrazu donútený dívať sa na toto divadlo hneď z prvého radu. Deana od hnevu ho triaslo, tak radšej zažmúril oči, nech sa nemusí znechucovať, ale keď ich znova otvoril, bolo mu ešte horšie. Jane sa už očividne mohla hýbať – rukami oblápala Ryana, stála pevne na nohách pritisnutá k nemu a s nadšením ho bozkávala.
Deanovi vtedy zo všetkých možných vecí napadla len jediná veta... veta, ktorú videl toto ráno s Jane v jej posteli... veta, o ktorú sa začal báť, že sa naozaj splní.
...ak druhýkrát nestane sa samým zlom.
Jane sa od neho odtrhla, zhlboka dýchala a na tvári sa jej objavil taký zlomyseľný úsmev, aký na nej bratia nikdy nevideli. A – čo bolo horšie -, nastúpili tie jej fialové očičká.
Ryan sa na Deana uškrnul. „Neviem, čo si si doteraz myslel, ty hlupák, ale vidíš to sám... mohol by som ti ju aj pretiahnuť pred tvojimi očami – ty by si nezmohol nič a ona by sa nebránila... niekto raz musel zlomiť tú tvoju hlúpu naivitu, že ty si ten, koho chce... jediná pravda je, že vždy bola len moja... to musí byť pre teba nepríjemné, však?“ Démon sa na Deanovom nenávistnom pohľade rozosmial.
„Poďme,“ zašepkala Jane, ktorá sa pozerala na Ryana už ľudskými očami, ale stále ako zhypnotizovaná, ťahala ho preč a on sa víťazoslávne šinul za ňou.
V tom sa však otočil znovu na bratov. „Podľa mňa Lilith nebude vadiť, keď ich zabijeme, čo povieš?“ uškrnul sa na Jane, ktorá ho zozadu objala a rukami mu prechádzala po, pre ňu známych, brušných svaloch.
Démonka sa radostne zasmiala. „Nechceš ísť radšej niekam, kde budeme robiť niečo oveľa lepšie? Strašne si mi chýbal,“ nabádala ho a pri tom, ako mu rukami vliezla pod košeľu, ho bozkala na krk, „sú to len obyčajní ľudia, nestrácajme tu čas, skôr či neskôr zomrú a v jednom prípade je to isté za pár týždňov.“
Uškrnul sa. „Cica, keby to bolo na mne, tak už si na lopatkách a kričíš od slasti moje meno,“ prehovoril hlbokým hlasom vystatovačne a Jane mu zamraučala do ucha, „ale vieš, Lilith to poteší a pár mesiacov nám dá pokoj... a my si pôjdeme užívať na Bahamy alebo tak, ako to máš rada.“
„To je lepší plán, bystrý chlapec,“ odobrila mu to a s pohľadom preskakujúcim z jedného brata na druhého prechádzala Ryanovi zozadu po širokých pleciach, „takže, ktorého prvého, hm?“
Sam ani Dean nemohol uveriť tomu, čo sa im dialo pred očami. Bolo to neuveriteľne čudné vidieť Jane správať sa takto k Ryanovi... hlavne, keď si Dean stále nechcel pripustiť, že ju tak ľahko stratil. Všetci chlapi v miestnosti však naisto vedeli jedno – ak sa už aj ona naozaj rozhodla, že ich idú zabiť, bratia prehrali na celej čiare.
„Ktorého chceš, ber to ako darček.“
„Okej,“ povedala s úsmevom a vlastnými rukami zlomila Ryanovi väz.
Ryan aj bratia okamžite padli na zem a tí dvaja bdelí na ňu upierali absolútne nechápavé a ohromené pohľady.
„To musím byť teda dobrá herečka,“ vzdychla si so slabým úsmevom, „ale autogramy potom... hoďte mi ten Rubyin nôž.“
Už vtedy, keď bratia odišli, si všimla, že popri tom, ako Ruby vyspávala opicu, stratila svoju milovanú zbraň a doteraz jej asi ešte nechýbala, inak by tu už dávno bola ako na koni. Ani jeden z nich sa však nehýbal.
„Mám vám vystaviť okolkovanú žiadosť, či čo? On sa o chvíľu prebudí!“ zasyčala a striasla sa. To hnusné mučenie, čo sa odohrávalo v jej tele, keď sa dotýkala Ryana, cítila ešte stále, hoci nie tak intenzívne.
Bratia sa na seba pozreli, ako keby sa v myšlienkach dohovárali, čo urobia. Sam, ktorý bol pri tom noži bližšie, odrazu vzal Rubyinu zbraň a hodil ju Deanovi, ten urobil pár krokov a bez milosti Ryanovi vrazil dýku do srdca.
Nič sa nestalo – démon nezablikal, ani nič podobné, čo sa vždycky deje a Jane sa radšej rýchlo vrhla k nemu a začala mu prehľadávať vrecká.
„Dajte mi rýchlo nejaký zapaľovač,“ požiadala ich, hneď ako našla nenávidené vrecúško a keď jej ho Dean hodil, zapálila to.
„Mohli by ste aspoň jeden už konečne niečo povedať? Desíte ma,“ zašomrala vystresovane, keď zapálené vrecúško vyhodila do vzduchu a len, čo zavrtela rukou, s buchotom sa rozprsklo a nezostalo z neho nič.
„Žeby nápodobne??“ spýtal sa Sam rozčarovane, lenže k ďalšej konverzácii nedošlo, pretože Ryanovym telom zrazu myklo a otvoril oči.
„Vypadnite odtiaľto,“ hlesla s pohľadom prikovaným na démona, ktorý práve vstával. Bratia sa však ani nepohli.

Ryan popukal krkom, pozrel sa na ranu vo svojej hrudi a uprel nasratý pohľad na démonku. „Takže... čože sa to tu práve udialo, Jane?“ pýtal sa jej konverzačným tónom, ktorý bohvieako neukryl jeho hnev.
„Myslel si si, že by som sa niekedy vrátila k takému úbožiakovi, ako si ty?“ uškrnula sa a naschvál ustupovala takým smerom, aby sa dostali čo najďalej od bratov.
„Ty jedna prekliata suka,“ zahrmel. Bez toho, aby sa obzrel, prikoval bratov späť na stenu (aj Deana, ktorý sa znova naprahoval nožom na útok) a chystal sa zaútočiť na Jane, no ona ho predbehla a tak si musel zopakovať prelet stenou spred pár mesiacov. Hneď šla za ním a bratov nechala v bezpečí tejto miestnosti, takže to, čo sa dialo na chodbe, nevideli, pretože všetko sa odohrávalo za polovicou steny, ktorá ešte stála. Mohli si len domýšľať, kto práve dáva na frak komu. Dosť dlhý čas počuli vykrikovať od bolesti Ryana, ale osoba, čo preletela späť do obývačky už vybúraným otvorom, bola Jane. Ubolene sa dvíhala zo zeme, ale démon sa krívajúc dovalil k nej, znova ju zdrapil za vlasy a z celej sily plesol o zem.
„Myslíš, že ma dokážeš zabiť, ty štetka? MŇA?!“ ziapal na ňu.
To, že už len jeho dotyk mal pre ňu katastroficky bolestivé účinky ju tak oslabovalo, že mala ledva síl dýchať z posledného, nieto ešte brániť sa proti ruke zvierajúcej jej krk. Bratia sa mohli akurát zhrozene prizerať, ako tam Ryan a Jane, obaja strašne dobití, bojujú a videli, že sa to zberá k tomu, že Jane to nezvládne.
Do toho modrooký chlap začal rukou prechádzať po jej tele a kvôli tomu, čo práve teraz prežívala, by im jej krik určite trhal ušné bubienky, keby mala v sebe ešte toľko kyslíka, aby mohla kričať.
Zrazu z nej však zliezol – len kvôli tomu, aby šiel vziať Rubyin nôž, ktorý Deanovi pri náraze o stenu vypadol -, a hneď sa vrátil k nej. Po tvári jej pomedzi nastupujúce modriny stiekla slza, zmučene dychčala, ale statočne sa Ryanovi postavila zoči-voči.
„Zoderiem ťa z kože, ty bastard,“ precedila cez boľavú sánku a krvavé pery a smiala sa.
Démonovi sa na zmlátenej tvári objavil tiež pobavený úškrn. „Nezoderieš, nezabiješ, nevydržíš to... tvoja ľudská časť ťa brzdí... ako vždy,“ posmieval sa jej a zhlboka dýchal.
Ryan k nej vystrel prázdnu ruku v presne tú istú sekundu, kedy ona urobila to isté, ale iba on padol na zem. Jane sa ani nepohla, ale obývačku zrazu prežiarilo fialové svetlo, kvôli ktorému sa Ryan chytil za krk a hruď – vyzeralo to, akoby sa dusil. Prskal a kašľal, v tvári bledol, ale odrazu sa jeho stav začal zlepšovať a démonka zrazu proti svojej vôli zaletela do obrovitánskej kopy kníh a zostala ležať.
Bratia scénku zhrozene pozorovali a obidvaja sa z celej sily snažili dostať z tej prekliatej steny, ale márne. V lístku pre nich bolo očividne zahrnuté iba predstavenie, nie zapojenie sa do deja.
„Zlatko, na mňa treba mať viac šťavy než má tá tvoja úbohá polovičatá démonka v tebe,“ zaškeril sa, zničene dychčiac prešiel k nej a za ruku ju vytiahol k sebe. Rubyin nôž a colt sa okamžite zjavili v jeho ruke, stačilo, že sa na tie veci pozrel.
„Tak sa teda majte, ešte sa uvidíme,“ uškrnul sa na bratov a chystal sa Jane, ktorá už ani poriadne nestála na nohách, prehodiť si cez plece.
*********
Ruby konečne uvidela Bobbyho dom a naštvane kráčala k nemu. Zaškrtím tú štetku, behalo jej po rozume, keď sa jej pri každom kroku v hlave ozvalo mučivé hučanie a dúfala, že sa nebude musieť s nikým hádať kvôli tomu, aby dostala späť svoj vlastný nôž. Nemali stratiť ten druhý, čo mali, pomyslela si, niektorí ľudia sú strašné lamy.
Prišla k dverám a chystala sa vojsť, keď zrazu začula čudný šuchot... a spoza rohu domu pomaly vyšiel Bobby a kríval.
„Ryan je dnu...“ vzdychol si a opieral sa o stenu domu, „Debora ma posadla, aby mohla zrušiť tie kúzla, čo si urobila... a Ryan je teraz dnu...“
„Chalani sú stále tu??“ spýtala sa rýchlo.
„Hej, vrátili sa, aj keď som ich posadnutý volal preč zo štátu... nejako sa museli dozvedieť, čo sa deje... Debora moje telo schválne skrývala, keď prišli, vytratila sa zo mňa len pred chvíľou... niečo asi nie je tak, ako si plánovali – ona si v tom zhone u mňa zabudla ešte aj toto,“ uškrnul sa po prvýkrát Bobby a zavrtel jej pred očami Carsonovym nožom, ktorý Debora pred pár týždňami v Hurone ukradla Samovi.
Ruby sa očividne potešila. „Okej, aspoň nejaká šanca tu je...“
„Poď,“ zavelil Bobby a obaja sa potichučky v kradli do domu. Chvíľu nepočuli nič a len sa približovali k obývačke tak, aby ich nik nevidel ani nepočul a snažili sa zmapovať situáciu. V tom však počuli Ryanove „tak sa teda majte, ešte sa uvidíme“ a obaja vedeli, že to nemôže byť dobré znamenie. Očami sa dohodli na tom, čo urobia a vleteli do zničenej miestnosti.
Ruby nabehla v ústrety Ryanovi, ktorý mal na pleci Janeine telo a šmarila mu rovno do tváre čierny prášok, ktorý mala nachystaný v ruke a hneď na to sa odohralo viac vecí: Ryan zavyl od bolesti, lebo ho strašne štípali oči a bez okolkov pustil Jane, colt aj nôž kdesi na zem; bratia sa znova mohli hýbať a skĺzli zo steny; Bobby podnikol nálet na Ryana a zozadu mu bodol nôž rovno do srdca, ale znovu sa nestalo nič a lovec so zhrozeným a nechápavým výrazom letel k stene; Dean bol okamžite pri Jane a zatiahol ju za jedny zaťahovacie dvere, ktoré delili obývačku od pracovne a začal ju kriesiť; Ruby okamžite popadla Sama a stiahla ho za protiľahlé zaťahovacie dvere – tie, čo patrili obývačke a kuchyni; odvšadiaľ sa začali vybíjať sklá – Ryanov hnev sa stupňoval čoraz viac.
„Jane, preber sa, poklad, no tak,“ šepkal Dean a jemne ňou zatriasol, hneď potom, ako zistil, že odnikiaľ už sklo nepadá a už ju nemusí chrániť pred ostrými úlomkami. Cítil jej tep, i keď slabý... stále žije, stačí ju len prebrať a dostať odtiaľto, presviedčal sám seba. Prišlo mu ako zázrak, že nemala nič zlomené – teda aspoň podľa toho, ako to mohol on posúdiť navonok -, a pomaličky otvorila oči.
„Si... si v poriadku?“ hlesla slabučkým hlasom.
„Na mňa sa vykašli, ako je tebe??“
„Hm, dala by som si muffin, myslím,“ uškrnula sa a on tiež.
„VYLEZ, TY SUKA!!“ začuli ziapanie z vedľajšej miestnosti, „VYLEZ, LEBO SI TO TEN TVOJ STARECKÝ KAMOŠ ODSKÁČE ZA TEBA!!“
Jane sa nešťastne pozrela na Deana a on sa zhrozil a držal ju pevnejšie.
„Nie, Jane, nejdeš tam, nepustím ťa...“
Démonka mu však len dala pusu na líce a zašepkala: „Ďakujem... za všetko.“ A použila svoju moc tak, aby zostal sedieť a nemohol sa pohnúť.
„Jane, prestaň!“ syčal zúrivo Dean, „nedovolím ti tam ísť, Jane!!“
Ona sa však snažila nevnímať ten jeho zúrivý šepot, nechcela sa pozerať do tých zhrozených očí, iba sa pomaly postavila a vrátila sa do obývačky.
Ani Dean, ani Sam, ani Ruby nemohli vidieť, ako Ryana zrazilo z nôh a padol na zem, iba Bobby - ktorý sa ihneď schoval za kus steny, ktorá ešte stála -, sa prizeral k tomu, ako sa na bledej dobitej Janeinej tvári zjavil sústredený výraz a celú miestnosť zahalilo oslepujúco biele svetlo. Zdalo sa, že démon sa príliš spoliehal na to, že Jane nedokáže obetovať svoju ľudskosť za cenu toho, že ho zabije a v podstate ho vymákla nepripraveného. Znova sa dusil, kľačal pred ňou a snažil sa premôcť všetku tú páľavu, ktorá sa mu rozliezala po tele a po celej jeho démonskej podstate, ale Jane len stála na mieste ako vytesaná z kameňa a upierala naňho krutý pohľad. Ryanovi začalo pokožku presvecovať červené svetlo, nezmohol sa na nič, čo by ho z tohto dokázalo vytrhnúť.
Zrazu však Bobbyho pochytila panika – stále si kryl oči pred tým svetlom a díval sa radšej niekam inam, no to, čo uvidel tam, ho naozaj vystrašilo.
Za Jane stálo asi deväťročné blonďavé dievčatko a asi sekundu na ňu zazeralo.
„JANE!“ zreval Bobby a ona sa rýchlo obzrela naňho – to stačilo na to, aby sa prerušilo jej sústredenie a tak aj sila, ktorou ničila už skoro bezvládneho Ryana. Lovcov výkrik jej však nepomohol, Lilith bola rýchlejšia a Jane zaletela do knižnice, ktorá sa potom z rachotom celá zvalila na ňu. Ryan sa rozkašľal, ale stále žil a tesne predtým, než ho Lilith popadla, zaziapal na Jane „Prídem si po teba, suka!!“ a obaja sa vytratili.
Dean bol ihneď pri Jane, volal na ostatných, či sú v poriadku a skladal z démonky ťažké knihy. Do miestnosti sa vrútili Sam a Ruby, pomohli Deanovi zhodiť z Jane knižnicu tak, aby jej ešte viac neublížili, a mladšiemu bratovi okamžite prišlo na myseľ, že ešte jeden človek im chýba.
„Bobby?“ zvolal, „hej, Bobby!!“
Chvíľu bolo úplné ticho, všetci traja sa na seba zhrozene pozreli, začuli šramot a šuchot a odrazu sa v rozbúranej stene asi dva metre od nich zjavil doráňaný Bobby. Nik z nich nevidel, ako tesne pred tým, než Lilith a Ryan zdrhli, na lovca Ryan uprel démonský pohľad, ale teraz už všetci mohli vidieť nespočetné krvavé rany na jeho tele.
Sam sa okamžite vrhol k nemu, spolu s Ruby odpratali všetky trosky tak, aby ho mohli bezbolestne posunúť na rovnú zem k nim a mladší brat mu podložil pod hlavu svoju bundu. Pod Deanovou rukou, ktorý nevedel, koho má ratovať skôr, sa pohlo Janeine už vyslobodené telo a on sa popri pokukovaní na Bobbyho, k nej začal potichu prihovárať a preberať ju. Strašne sa o ňu bál, no vedel, že nemôže zavolať 911, lebo ona nemá ľudskú krv, takže by im tam skôr umrela alebo by si mysleli, že je mimozemšťan. Nedokázal uveriť, že si ju za to pred pár týždňami doberal.
„Sam... chlapče,“ prehovoril druhý zranený, ale on ho prerušil.
„Nič nehovor, dostaneme ťa z toho,“ presviedčal ho Sam o vízii, ktorej sám neveril. Aj keď tieto rany nikdy pred tým nevidel, okamžite vedel, že sú prekliate. Boli čierne a krv sa z nich rinula strašne rýchlo.
„Sklapni, Sam... kým je ešte čas,“ vynadal mu chrčavo, „nech sa stane hocičo... hocičo, musíte... pomôcť Jane... musíte jej veriť, je to jasné?“
„Bobby, no tak, nemysli si, že sa z toho tak rýchlo vyzuješ,“ hovoril trasúcim sa hlasom Sam a s Ruby sa snažili zastaviť krvácanie – za nič na svete si nechcel pripustiť to, k čomu sa schyľovalo. Ničila ho skutočnosť, že aj keby zavolal pohotovosť, Bobbymu to nepomôže – po všetkom tom, čo o týchto zraneniach čítal, vedel, ešte nik tieto zranenia neprežil, pokiaľ ho neošetrila naozaj veľmi silná čarodejnica.
„Musíte jej pomôcť... zlomiť tú dohodu... nenechajte ju... ísť do pekla, rozumel si mi?“
Dean sa zdvihol od Jane, ktorá lietala nesústredeným pohľadom popred seba, sotva vnímala, čo sa deje. „Bobby, radšej sa nevysiľuj, dostaneš sa z toho,“ uisťoval ho a snažil sa o upokojujúci hlas. Už začína blúzniť, toto je zlé.
„...musíte mi sľúbiť, že jej pomôžete...“ hovoril lovec strašne slabým hlasom a Ruby sa na Sama bezmocne pozrela – ona proti takýmto ranám nezmohla nič.
„...ona... ona je tá, čo pôjde do... do pekla, ak sa dohoda nezruší... Dean nezomrie... Jane urobila dohodu o ňom... vzala to... celé na seba...“
Všetci traja sa ohromene pozreli na seba a následne na Jane, ktorá prerývane dýchala a vyzerala duchom neprítomná.
„Nie,“ krútil hlavou zlomene Dean, „to nie je pravda, no tak, Bobby...“
Neuveriteľne bledému Bobbymu sa začala krv valiť už aj z úst a z nosa, teraz už len šepkal. „...bu-bude klamať... ale má... má už iba tri týždne... nenechajte ju len tak...“
Samovi aj Deanovi z očí vyhŕkli slzy, keď ho videli v tak hroznom stave, každý, okrem Jane, ktorá bola očividne totálne mimo, vedel, že Bobby nemá šancu sa z tohto dostať. Ešte aj Rubyine oči zvlhli.
Bobby sa párkrát sťažka nadýchol, pričom ho už opúšťali aj posledné kvapky krvi, ktoré okolo jeho tela vytvárali strašnú tmavočervenú mláku. Potom naznačil plačúcemu Samovi, nech ide k nemu bližšie, aby mu zašepkal posledné slová, kvôli ktorým mladší lovec vyvalil oči na svojho brata a dievča, ktoré držal v náručí... a keď sa odtiahol a znovu sa pozrel do Bobbyho očí, po zvyčajnej iskričke a živote jeho druhého otca v nich už nebolo ani stopy.
Sam sa beznádejne rozplakal a skryl si tvár v dlaniach, Ruby ho smutne pozorovala a vedela, že nech by urobila alebo povedala čokoľvek, nepomôže to. Mladší brat zdvihol nad Bobbyho ruku a prstami pomaly a jemne zavrel ubolené prázdne oči človeka, ktorý mu už teraz chýbal.
Vedľa nich sa Dean so slzami stekajúcimi po jeho tvári, snažil prebrať Jane, ktorá v jeho objatí znova omdlela a bola šialene bledá. Jemne ňou zatriasol, párkrát zavolal jej meno, no nič sa nedialo. Zasa ňou zatriasol, potreboval vidieť, že žije, že sa z toho dostane, že ho neopustí...
Zrazu na svojom pleci pocítil ruku.
„Dean, prestaň ňou triasť...“ prehovorila naňho potichu, ale vydesene Ruby.
„Jane, no tak, no tak...“ hovoril Dean ako v tranze a nepočúval ju.
„Dean, prestaň... nemôžeš jej pomôcť.“
Jane bola úplne ľadová, ani sa nepohla a Dean nedokázal nahmatať jej pulz.
_________________________
text tejto pesničky sa mi k tomuto pokráčku naozaj hodí, vystihuje to celé. Aspoň myslím. I keď pesnička je napísaná na iný motív.
Simple Plan - Save You

kód:

http://www.youtube.com/watch?v=WuRBleNkbkQ

to nieeeeeeeee Boby to je hrozné ja nemôžem revem tu jak trafená ono bol celý ten súboj strašne dobre napísaný ani som pri tom nedýchala sa mi to všetko premietalo pred očami tá ich bezmocnosť Dean ako sa musel pozerať na Jane bolo to ohromné chudák Jena A Dean a všetci Ryan je fuuuuuu nemám slov naňho hnusák jeden odporný sadistický bastard a tá mrcha lilith ako sa tam zjavila a ryan zabil Bobyho to nieeeee a čo ten povedal že Jane vzala dohodu za Deana to čooo no to bolo ohromné bombastické pokračovanie idem skúsiť sa z toho trochu spamätať chudák Boby to je hrozné ani sa nechcem pýtať čo bude ďalej dúfam že aspoň ona prežila lebo ten záver nevyzeral nejak nádejne bobýýýýýýýýýý

aaaaaaaaaaaaaaaaaaach bozeeeeeeeeeee tak toto bolo take perfektne pokracko! az na ten koniec boze dzjansko ty si ma zabila som K.O toto nerozdycham,neprezijem...potrebujem vreckovky

ta bitka a vsetko...kokso YOU ARE THE BEST
viac slov nemam..proste PERFEKTNE POKRACKO A PERFEKTNA POVIEDKA!!!
a teraz ma ospravdlnte idem sa vyplakat

p.s. viac potom neskor..az to cele rozdycham a dojde mi vsetko

citácia :

. neviem, či na toto pokráčko sa dá povedať enjoy. Som zvedavá, čo mi naň napíšete

Takže ty si si myslela že napíšem neviem aký krásny koment. Dzajnisko Si na hranici toho že začnem strašne škaredo nadávať ale udržím sa. Ja debil som ešte po tebe chcel aby si to sem dala dnes. . Jednoducho šok. .

. Bola to inač úžasná časť. Ale ako si mohla zabiť Bobbyho. A konečne Jane akcia. Ja som taký Happy . Ale AKO si mohla zabiť Bobbyho. . Ryan je teda obluda. Ako si písala že zkurvisyn. Ale ako si mohla zabiť bobbyha . nechci aby som nateba , lebo toto je zlé. Ako si to mohla urobiť, Ruby ich aspoň zachránila. NIE KAŽDÉHO, Že, ale aspoň väčšinu. Z toho sa musím prebrať. Ona normálne zabila bobbyho. No za toto ťa na pivo nepozvem, ani zasvet. . .
Takže kedy bude Pokračko????????.
A neopováž sa spraviť niečo také lebo . Zabila si bobbyho. To bude moja najčastejšia veta na dnes. Inač , Ale bol som na hranici , lebo som tomu nemohol uveriť.

No či na tento koment.

aaaaaaaaaaaa
konečne som si prečítala všetky zameškané časti samozrejme v čase, kedy tá posledná skončí TAKTO !!!
what the hell?? čo má znamenať ten koniec?? chudák Bobby a aby toho nebolo ešte dosť, tak aj Jane?? tak toto musím vážne predýchať...
ale samozrejme musím ako vždy povedať, že túto poviedku totálne milujem a každú časť si užívam aj teraz si boj opísala úžasne a čítala som to jedným dychom...Ryan je teda pekný sviniar dýfam, že to, že zabil Bobbyho si poriadne odpyká
och, už sa zas neviem dočkať pokračovania tak dúfam, že bude čoskoro
Dzajnisko, si proste skveeeelááááá

Dzajnisko tak toto bolo super ako ten boj celá tá akcia sa mi strašne náčila výborne si to opísala vidím že za ten koniec ti to už poriadne vytmavili tak skúsim byť miernejšia. aj ked ti to akú depku mám mi to ešte pridalo chudáčik Bobbyto bolo také smutné ja tu musiím revať, toto si nezaslúžil chudáčik. a ešte aj Jane no koniec ja mám naozaj dosť
ale aj tak skladám poklonu máš užasný talent

Tak to bylo fantastické pokračování Naprosto úžasné Já nemám slov. Jsem si říkala, že snad Ryanovi Jane nadobro nepropadla, že to přece nejde, že to musí jen hrát a ejhle, nesklamala!! Ale chudák Bobby To nemůže být pravda, že umřel Bude mi tam chybět!! Ale co je s Jane? Nevypadala, že by v ní bylo moc života nakonci....? A to s tou dohodou, no něco podobného jsem tušila, ale stejně je to mazec!
Moc se těším na pokračování!!

dzajnisko , tak ty teda "válíš"!!!! Neverím, Bobby, mŕtvy?
Práve som dočítala niekoľko častí za sebou a bolo to lepšie a lepšie, ale tá posledná ma dostala! Vážne, si proste naj!
Nemôžem sa dočkať ďalšej časti!!!!!

niežeby som tento koment písala už tretíkrát, ale áno
ja naozaj neviem, či vám ako prvé ďakovať za také úžasné komentáre alebo začať prosiť o prepáčenie
ja viem, že som strašná mrcha, keď som nechala Bobbyho umrieť ale už na začiatku som hovorila, že veľa postáv bude trpieť a niekto aj umrie
no vy ste úžasní, ja z vás nemôžem, naozaj. prísť sem a po takom masakri v škole si prečítať takéto reakcie, to mi naozaj spravilo deň a nechávam vás kameňovať ma, som si vedomá, že toto bola rana pod pás... ale keď táto poviedka je proste tak vymyslená
a, wiktoriano, sorry, že som ti prehĺbila tvoju depku mala som tam na začiatok dať nejaké varovanie alebo čo
btw, Madlen, to s tou dohodou, ja viem, že to, že Jane to vzala na seba, sa dalo už pekne dlho tušiť, ale tak čo už so mnou
naozaj neviem, kedy bude ďalšia časť - možno mi švihne a bude tu megarýchlo alebo naozaj nebudem mať čas... tak radšej nesľubujem nič, dobre? ale budem sa snažiť
ešte raz ďakujem za takých super čitateľov, ako ste vy... som neskutočne šťastná, že vás táto poviedka zaujíma a máte ju radi... tak dúfam, že vám to vydrží aj naďalej

dzajnisko, teď jsem dočetla celou tvoji povídku a...wow!! Přečetla jsem to téměř najednou, protože jsem se od toho nemohla odtrhnout. Všechny ty rozhovory, narážky... Občas jsem se smíchy válela pod stolem Fakt super Teď při čtení posledního pokračování jsem musela sáhnout po kapesníku Chudák Bobby...
Jsi fakt dobrá, jak to tak všechno vymyslíš a popíšeš, klobouk dolů
No...po dnešku mám novou závislost Už se těším na další pokráčko

kattie, waau, ja proste neviem, čo mám povedať je úplne úžasné čítať takúto reakciu na niečo, čo sa mi vyrojilo v hlave. Som strááášne rada, že ťa táto poviedka tak baví a že si sa od toho nemohla odtrhnúť, čo viac si môžem priať, než to, aby vás to zaujalo?
ďakujem krásne, naozaj a na pokráčku sa pracuje, chcela by som ho sem hodiť tento víkend

táák, a tu je sľúbené pokráčko a zase také dlhé, mám pocit, že kratšie veci už písať neviem alebo čo
*********
„Nie, nie, nie, Jane, no tak...“ šomral trasľavým hlasom Dean.
Ruby pozorovala Janeine telo a zdesene sa mračila. „Polož ju...“ Vetu však nedokončila, pretože Jane zrazu otvorila oči. Keď nimi však trhane klipkala, nik nevidel zelenú farbu, ale tmavofialovú a vzápätí so sebou trhla a zovrela Deanovu ruku, ktorá držala tú jej. Všetci v miestnosti videli, že sa nemôže poriadne nadýchnuť, ale miesto červenania - čo by sa dialo normálnemu človeku v takej situácii -, ešte viac zbledla, hoci sa to už ani nezdalo možné a na tvári jej vystúpili spolu so sinavými perami aj strašidelné čierne kruhy pod očami.
Dean vôbec netušil, čo má robiť, ako by jej mohol akokoľvek pomôcť, ale nemienil ju pustiť, aj keď mu to radili Sam aj Ruby. On si však ako keby vôbec neuvedomoval, v akom nebezpečenstve je, keď je tak blízko pri démonickej Jane, ktorú jej ľudská stránka asi nemá silu ovládať a zľahučka jej dlaňou prešiel po doráňanej tvári. Neveril, že by mu dokázala ublížiť - nech už je v akomkoľvek stave -, on si to nepripúšťal. Podarí sa mu dostať ju späť, jednoducho ju nemôže stratiť... Na lícach mu ešte ani nestihli zaschnúť slzy, ktoré nachvíľu prestali padať z jeho nešťastných očí, lebo si nedovolil znovu sa pozrieť na Bobbyho zohavené telo...
On proste Jane musí znova prebrať k životu, toto by si nikdy neodpustil... nechal ju tu samu, nechránenú, hlúpo bral na ľahkú váhu skutočnosť, že niekoľko démonov sa doteraz už snažilo vniknúť do domu... príliš sa spoliehal na to, že tie kúzla neobíde nik.
„No tak, poklad, zostaň so mnou,“ zašepkal jej do ucha tak potichu, že mu Sam a Ruby - ktorí sa len prizerali a obaja boli pripravení Jane okamžite hocijako spacifikovať, keby náhodou začala démončiť alebo tak -, ani nerozumeli, „Jane... prosím.“ A v tom na ňu okamžite vyvalil oči.
„Videli ste to???“ pýtal sa rozrušene a preskakoval pohľadom z Jane na svojho brata a Ruby. Trvalo to možno iba stotinu sekundy, ale on to videl, videl to, bol si tým istý... na chvíľočku v jej pomaly klipkajúcich očiach zazrel slabozelenú.
Ruby ani Sam si nevšimli nič a upreli na seba navzájom divný pohľad, v ktorom bolo jasne vidieť, že sa obávali o Deanovo duševné zdravie... hoci, ani jeden z nich by sa mu nečudoval po tomto masakri...
Dean sa k nej však znova sklonil a začal potichučky šepkať len pre ňu. „No tak, poklad, preber sa... prosím ťa, Janey...“ Pobozkal ju na líce a hladkal ju po tvári, no keď sa od nej s nádejou odtiahol, nedialo sa vôbec nič. Jane stále len klipkala očami – teraz to už vyzeralo skôr, ako keby len mykala viečkami a stískanie Deanovej ruky poľavilo, Janeina ruka chabla.
Žeby to bol len prelud? Žeby si len namýšľal, že videl to, čo tak strašne chcel, po čom tak strašne túžil? Zazrel tú krásnu slabozelenú, od ktorej vždy odtrhol svoj pohľad len s ťažkosťami, iba kvôli tomu, že si nedovolil pripustiť nič iné ako to, že Jane žije a žiť bude?
„Dean...“ zašepkal súcitne Sam. Začínal sa o svojho brata báť.
Stále sa nedialo nič, čo by nasvedčovalo tomu, že polodémonka sa preberá späť... skôr naopak. Oči už mala zavreté a keby nebolo toho slabučkého prerývaného dychu, hocikto by ju mohol považovať za mŕtvu. Dokonca aj jej telo bolo ako kocka ľadu, nik z nich troch nevedel, čo má robiť... Keď zrazu Dean pocítil na ruke taký pevný stisk, až ho heglo (takže aj ostatných dvoch), Jane sťažka otvorila oči, ktoré boli opäť zelené, no vystrašené a ako sa prudko sípavo nadýchla, vykotúľali sa z nich slzy. Nepozerala sa nikam konkrétne, iba niekde pred seba a keď si ju Dean napravil v náručí, pomedzi nepravidelné chrčavé dýchanie zo seba vydala iba zmučené zamraučanie, ktoré postupne silnelo. Vtedy jej zaliala oči znova tmavofialová farba, no keď ich zatvorila a znova otvorila, opäť boli zelené. To však nič nezmenilo na tom, že o chvíľu znova omdlela. Lovec jej rýchlo priložil prsty na krk.
Sam sa nechápavo mračil, Ruby popri civení na Jane udivene zdvihla obočie a Dean sa, na počudovanie ostatných dvoch, nachvíľu pousmial. Vstal aj s bezvládnou Jane v náručí, pričom si znova nedovolil pozrieť čo len smerom k Bobbymu a odchádzal s ňou preč. Ruby okamžite vystrelila za ním, nasledovala ho až do brunetkinej izby a vo dverách zostala stáť. Dean Jane opatrne položil na mäkučkú posteľ a jemne jej rukou prešiel po vlasoch.
„Viem, že vidíš, čo sa s ňou deje,“ prehovoril na Ruby a otočil sa na ňu. Stála vo dverách so založenými rukami a mračila sa naňho. Po chvíli však spustila.
„Žije... zatiaľ.“
„Aj bude,“ uistil ju lovec pevným hlasom, „chcem vedieť, či je nejaký spôsob, ako jej pomôcť dostať sa z toho.“
Ruby pokrútila hlavou. „Čudujem sa, že ešte vôbec dýcha...“
„Ona je silná,“ povedal Dean a vyzeralo to skôr, ako keby uisťoval seba, než to hovoril Ruby, „dokáže to premôcť...“
„Ja mám skôr pocit, že ju to umučí na smrť, ten démon je dosť silný... sama ho v sebe znova vyhnala na povrch, dobrovoľne... a aj keď nedémončila veľa, psychicky ani fyzicky na tom veľmi dobre nebola, ľahšie ju premôže. Teraz môžeš akurát tak čakať, kto vyhrá.“
Dean neodliepal pohľad od bledej Jane, ktorej jediným znakom života bolo, ako zatínala nechty do matraca.
„Snaží sa a to je to najviac, čo sa od nej v takomto stave dá čakať. Ak je naozaj ten démon taký silný, ona je silnejšia, keď odoláva.“
Ruby naozaj nechápala, kde sa v ňom berie ten optimizmus, ale vedela, že zopár ľudí trpí vecou ako „nádej zomiera posledná“, či také niečo, hoci netušila, že práve Dean je takýto snílek.
„Momentálne je to tak 50 na 50... možno ani to nie.“
„Ale stále je to dostatočná šanca na to, aby vyhrala...“
„...aj na to, aby nie... uvedomuješ si, aká je nebezpečná? Nemusí to zvládnuť...“
„...zvládne to...“ odvrkol takmer útočným hlasom.
„Dean, mohol by si si konečne pripustiť, že na teba môže zaútočiť?! Alebo na Sama??“ zasyčala jedovato.
Lovec stále nepozeral inam ako na Jane. Chvíľku bol ticho, až napokon prehovoril.
„Daj na ňu pozor a keby sa dialo hocičo, tak ma okamžite zavolaj.“ A odchádzal z miestnosti.
Ruby mala chuť povedať mu milión vecí, ale bola si istá, že by ju v takomto stave hneď z voleja zabil, takže radšej neprovokovala, nechala ho, nech prejde dverami a on bez slova zišiel dolu za Samom.
Našiel ho presne tam, kde si ho pamätal a vyzeral presne tak ako sa jeho starší brat teraz cítil – skormútene sedel s lakťami opretými o kolená, s rukami zahrabnutými vo vlasoch a zúfalými nešťastnými očami pozoroval Bobbyho, akoby dúfal, že sa zrazu len otrasie, vstane a znova to bude taký Bobby, akého ho poznali. On sa však nepohol, vôbec nechcel splniť prianie bratov.
„Sam?“ hlesol Dean potichu a zrak upieral presne na svojho brata, na nikoho iného sa pozerať nemohol. Nedokázal.
Jeho brat naňho zdvihol slzami zaliaty pohľad a ani jeden z nich nemusel povedať nič. Vedeli, čo skôr či neskôr musia urobiť.
*********
Horúce plamene sa dvíhali vysoko do výšky, no namiesto toho, aby osvetľovali túto strašnú chvíľu, vnášali do nej ešte viac hrôzy. Akoby aj slnko zabudlo poriadne svietiť, aj napriek tomu, že bolo pár hodín po pravom poludní. Všetko navôkol potemnelo, všetko stíchlo, jediný zvuk vydával iba občasné puknutie ohňa... ohňa, ktorý ukrýval a pochovával príliš dobrého človeka.
Ani jeden z mužov, ktorí sa s nehybnými tvárami pozerali do plameňov, nemohli uveriť, že táto chvíľa je naozaj skutočná. Tak veľmi túžili po tom, aby toto bola len nejaká odporná nočná mora... ešte v sebe stále živili nádej, že sa každou sekundou dokážu prebrať.
No hrča v hrdle a slzy stekajúce po ich tvárach boli skutočné. Všetka tá ťažoba, bolesť a ničivý smútok boli až veľmi reálne na to, aby sa zrazu mohli len tak zobudiť. V lesknúcich sa prázdnych očiach, ktoré bezmocne civeli pred seba, sa iba odrážal ten strašný oheň, žiadna vidina ďalšieho krásneho dňa.
Čas ako keby zastal alebo utekal hrozne rýchlo. Ani Sam ani Dean to vlastne vôbec nevnímali, stáli tu celé hodiny bez pohnutia a zdalo sa, akoby si nič nedovolilo vyrušiť ich. Boli tu len oni dvaja a Bobby, všetko ostatné naokolo bolo absolútne bezvýznamné. Nik sa nemohol v tejto chvíli cítiť horšie ako oni, nik iný nemohol tušiť, čo teraz prežívajú. Robia to, čo im nikdy ani na um nezišlo, že robiť budú musieť. Lúčia sa s Bobbym... s človekom im tak blízkym... pochovávajú svojho otca. Znova.
*********
„Hej,“ prehovorila blondína, keď sa všetci traja skoro zrazili vo vchodových dverách domu, ktorý bol znova pod všetkými tými silnými zaklínadlami, možno najsilnejšími, na aké sa Ruby zmohla. „Tí idioti tu nechali colt a aj ten nôž. Teraz ho aspoň stále nebude žobroniť odo mňa.“
Podala im obe zbrane a potom len tak ledabolo zatiahla: „Och, a, áno, ona sa už prebrala.“
Nehovorila to s úsmevom, ani nadšením, vyzeralo to, akoby ani nehovorila o človeku, ktorý práve premohol svoje príšerne zlé ja, aby mohol žiť. Jednoducho to bol jej typický cynický pohľad a tón, akým sa vždy prezentovala. To však bratom nebránilo v tom, aby rýchlo (jeden z nich aj rýchlejšie) vyšli na poschodie do poslednej izby napravo.
Na posteli s nohami pevne na zemi tam sedela načisto ľudsky vyzerajúca Jane a trochu dezorientovaným a vystrašeným zeleným pohľadom si premeriavala izbu, ako keby na ňu malo v sekunde niečo vyskočiť. To sa však zmenilo, keď očami zablúdila k dverám a uvidela v nich Deana. Vtedy prestala lietať zrakom po miestnosti a upriamila sa len naňho, ignorujúc celý ostatný svet. Lovec k nej prichádzal naschvál opatrne, trochu pripomínala nejaké týrané zvieratko, dokonca aj keď si k nej sadol a chcel sa jej dotknúť, pozerala naňho vyplašene. Jeho to však neodradilo, priblížil sa k nej tak blízko, ako sa dalo, jemne ju jednou rukou objal okolo pliec a nenásilne ju pritiahol k sebe. Celá sa trochu triasla a jej telo bolo stále chladné, no, našťastie, nie až tak ľadové ako predtým. Chvíľku sa na Deana váhavo pozerala ako keby od neho stále čakala nejaký prudký pohyb, ktorým by jej šiel ublížiť, ale napokon prekonala tých pár centimetrov. Pomaličky sa k nemu pritúlila, oprela si hlavu o jeho plece a oboma rukami ho spomalene objala okolo krížov. Obidvaja si vydýchli, i keď každý z nich z iného a možno rovnakého dôvodu a lovec jej prešiel rukou po chrbte.
Na to sa však strašne strhla a ubolene zakňučala, no neodtiahla sa od neho, iba mu ruku vrátila znova do polohy, kedy ju objímal okolo pliec. Zamračil sa, lebo s tým chrbtom očividne niečo nebolo v poriadku, ale nechcel do nej hučať, keď videl, aká je pri ňom pokojná, tak ju iba jemne hladkal po hlave a myslel len na to, aký je šťastný, že to prežila.
Ticho, ktoré prevládalo v izbe nad šepkaním Sama a Ruby na chodbe prerušil slabý hlas a keby Dean nepocítil na svojom krku Janein horúci dych, ani by neveril, že prehovorila ona.
„Čo sa vlastne stalo?“
Deanova ruka stále zľahka prehrabávala jej vlasy. „Ako sa cítiš?“
„Neviem,“ zašomrala zmätene, „nejako.“
Sam aj Ruby boli v izbe – ani Dean ani Jane si nevšimli, kedy vošli -, mladší lovec prešiel bližšie k nim, oprel sa stenu a chrapľavým hlasom sa spýtal: „Nemáš nič zlomené alebo tak? Nevyzerala si veľmi dobre.“
Jane pokrčila plecami a trochu ňou myklo. „Nie, myslím, že nič nemám zlomené. To by muselo bolieť viac.“ Stále objímala Deana a on ju a s hlavou na jeho pleci sa slabo usmiala. Bola neskutočne šťastná, že sa im nič nestalo. No zrazu nechápavo zaklipkala očami. „Všetci ste tu, ale kde je Bobby, hm?“
„Plesol si ľad na svoju hrču na hlave a ľahol si, zatiaľ čo ja so Samom musíme dať do poriadku dom,“ odfrkol si s úškrnom a ona sa usmiala.
„Typické. Idem za ním.“

Hneď sa chcela postaviť, no skôr než ostatní stihli povedať „nie!“, zatočila sa jej hlava a sadla si späť.
„Zostaneš tu, si slabá,“ prehovoril Dean nekompromisne.
„Nediriguj,“ prevrátila očami, ale zostala sedieť, aj keď teraz sa už k Deanovi netúlila. „Ako ste to vlastne zvládli? Posledné, čo si pamätám bolo... že som nedobrovoľne letela do knižnice.“
„Lilith zdrapila Ryana a zdúchli, ako keby sme tu ani neboli,“ odvetil Sam.
„Čože?? To vážne??? Ale...“
„No, teraz to nie je dôležité,“ prerušil ich starší brat, „dôležitejšie je to, čo nám povedal Bobby.“
Zostal ticho, iba ju sústredeným pohľadom ako keby skenoval, zatiaľ čo ona preskakovala nevinným pohľadom z jedného na druhého.
„A? Čo takého vám povedal? Niečo...“
„Nezahováraj, vieme všetko.“ Dean sa začínal hnevať.
Brunetka zdvihla obočie. „Všetko? Čo myslíš tým „všetko“? Nechápem.“
„Vieme o tvojej dohode.“
„O mojej dohode?“ zopakovala, „pokiaľ viem, ty si ten, čo má dohodu, nie?“
„Opakujem ti poslednýkrát, Bobby nám to povedal, tak si uvedom, čo hovoríš.“ Dean na ňu upieral prísny pohľad a ona len zaklipkala očami.
„Netuším, o čom hovoríš, Dean, udrel si si hlavu alebo čo? A prečo sa na mňa takto pozeráš? Urobila som niečo zlé??“
„Neklam mi.“
Lovec to povedal potichu, ale spôsob, akým to povedal, nebol vôbec príjemný.
„Naozaj neviem, čo sa mi tu snažíš povedať,“ neoblomne tvrdila Jane, ale nasucho prehltla.
„Nevieš? Naozaj? Prečo by nám potom Bobby povedal, že si vzala moju dohodu na seba?!“
Janein pohľad prebehol po Samovi a Ruby a nakoniec prešla znova na Deana. „Čo sa stalo s Bobbym?“
„Nič,“ okamžite zaklamal Dean pevným hlasom.
„Nepovedal by nič také...“
„Ako vidíš, povedal. Chcem počuť tvoju verziu. Okamžite.“
Jane sa však zdvihla a Dean tiež. „Chcem vidieť Bobbyho.“
„Nie.“
„Nemôžeš mi zakázať...“
V Deanovi nervozita stúpala čoraz viac. Neznášal, keď takto zapierala vtedy, keď obaja vedeli, že vie pravdu.
„Sadni si a hovor.“ Povedal to tak ľadovým tónom, aký u neho ešte nezažila a pozeral sa na ňu tak, že si radšej znova sadla.
„Dean, ja neviem...“
„NEklam mi.“
Sklopila zrak a tvárila sa, že civieť na svoje doráňané ruky je ohromne zaneprázdňujúca činnosť. Po chvíli však potichu prehovorila.
„Čo chceš vedieť?“
„Hovoril Bobby pravdu? Urobila si to?“ namosúrene si vzdychol.
„Hej, urobila,“ odvetila pokojne a pozerala sa mu priamo do očí. To však dlho nevydržalo, pretože Dean nasrato uhol pohľadom a rukou si prešiel po tvári. Sam a Ruby sa na seba veľavýznamne pozreli.
„Koľko ti zostalo času?“ spýtal sa cez zaťaté zuby.
„Desať rokov, ako každému... teda, už necelých desať.“
„Neklam mi.“
„Hovorím ti pravdu,“ odpovedala bez akéhokoľvek zaváhania.
„Neklam mi!“
Jane si otrávene vzdychla, prevrátila očami a uprela pohľad niekam do blba.
„Fajn, mám tri týždne, spokojný?“
Dean na ňu neveriacky pozrel. „Spokojný?! Ty máš v tej tvojej hlave už načisto vymetené?!? Kedy, dočerta, si nám to chcela oznámiť? Vo svojej poslednej minúte, či čo?!?!“
Brunetka sa nadýchla, ale nakoniec s previnilým pohľadom nepovedala nič.
„To som si mohol myslieť, dostal by som akurát úmrtné oznámenie.“ Zdvihol sa z postele a postavil sa ku oknu tak, aby sa na ňu nemusel dívať.
„Jane,“ ozval sa okamžite Sam, ktorý sa doteraz len prizeral, ako sa život jeho bratovi rúca ešte viac, s bezradným pocitom, že mu nemôže nijak pomôcť, „kedy si ju urobila? Celé tie týždne sme ťa mali na očiach, nik by ti nedovolil niečo také urobiť.“
Skôr, než si polodémonka znova vzdychla a chcela, ktovie ako, odpovedať, do toho skočil Dean. „Urobila si to skôr, než sme sa spoznali, však? Preto ti Bobby tak neoblomne verí.“
Jane sa ukradomky obzerala po izbe, ale únikového východu nikde nebolo. Toto musí byť zlý sen.
„Veď to je jedno...“
„Hovor!“ prikázal jej starší lovec tak ostro, že všetci okrem neho nadskočili.
Brunetka preglgla. Ak bude klamať, rozzúri Deana ešte viac. Keď bude hovoriť pravdu... môže to byť ešte horšie?
„No... ja vás akosi poznám skoro rok.“
Bratia si vymenili zamračené pohľady, ale ani jeden nepovedal nič, takže Jane musela pokračovať.
„To, že Sam zomrel, je moja vina. Preto som to urobila.“
Dean zaklipkal očami, akoby zle počul a Sam nechápavo zdvihol obočie. Vedela, že to všetko musí nejako vysvetliť.
„Ja... keď som ešte bola zlá, mala som istý rozhovor s Azazelom, v ktorom po mne chcel niečo v tom zmysle, aby som sa odpútala od Lilith a Ryana a učila sa od najlepšieho – to sú jeho slová, nie moje,“ dodala ospravedlňujúco. Obaja bratia stáli ako prikovaní a počúvali. Jane si vzdychla a pokračovala.
„Pri všetkých tých omáčkach sa mi však precekol o nejakom vyššom pláne. Nič konkrétne, proste len to, že chystá niečo veľké, niečo čo bude naozaj niečo znamenať. To jeho presviedčanie som vtedy nechala plávať a to, čo som počula, som si nechala pre seba s vidinou toho, že to raz môžem veľkolepo využiť. Ako démon som rovnako hlúpa ako človek, ak nie viac.“
„Svätá pravda,“ zašepkala si Ruby takmer nečujne popod nos.
„Lenže to, že som sa k Azazelovi nepridala, ho dosť naštvalo a tak sa ma popri tom svojom veľkom pláne snažil zabiť. Lilith a Ryan sa vtedy dosť nadreli, aby ma z toho vysekali... keď si to tak spätne premietam, určite všetci traja vedeli o tom, akú krv mám. Len ja nie... no ale to je teraz jedno...“ dodala potichu a pokračovala, „potom neskôr som všetko to démončenie nechala tak a nechcela som sa vracať k žiadnej udalosti z obdobia, na ktoré som chcela zabudnúť. A úspešne som zabudla aj na to, na čo som nemala.“
Brunetka sa zhlboka nadýchla. „Keď som sa však k niektorým veciam vrátila a chcela som s tým niečo robiť, mala som strašne málo času na hľadanie informácií, či varovanie výnimočných detí, o ktorých som sa postupne dozvedela. Zakaždým, keď som niektorého z nich našla, Azazel bol krok predo mnou, ani netušil, že niekto sa snaží pokaziť mu jeho postupnosti a plány. Každý jeden výnimočný človek zrazu zmizol a nebolo ho.“
Jane stále verila v to, že sa niečo stane a ona nebude musieť pokračovať. Že možno zrazu otvorí oči a zobudí sa presne v tej posteli, na ktorej sedí, v Deanovom náručí a všetko bude fajn. Smola.
„No keď som konečne zistila, kam všetci tí ľudia miznú, skoro ma porazilo. Také miesta ako Cold Oak, kam si zmizol, ty, Sam, boli roztrúsené po celých Štátoch... dokopy ich bolo asi dvanásť... a v každom mal Azazel už dávno rozbehnutý boj o posledného žijúceho výnimočného. Po tom, ako som prešla prvé štyri takéto miesta a nebolo tam už ani nohy, mi došlo, že on už vlastne vybratú poslednú obeť má a na ostatných sa iba zabával. Ja... netušila som, ktoré mesto si mám vybrať, netušila som, kde ten Vyvolený alebo Vyvolená je, no vedela som, že ak si ho alebo ju Azazel naozaj vybral, tomu človeku sa to bude sotva páčiť. Nenapadlo mi nič iné, ako sa čo najrýchlejšie dostať na miesta, ktoré boli v danej chvíli najbližšie, takže v lietadle som bola častejšie, než na zemi. Lenže po ďalších troch vyľudnených zapadákovoch som už ani nedúfala, že dorazím na čas tam, kde mám. A to ďalšie miesto bol Cold Oak. Hneď, ako som tam dorazila, som vedela, že mám správne miesto, videla som tam zaparkovanú Impalu - hoci vtedy som ešte nevedela, komu patrí –, takže som usúdila, že toto až tak vyľudnené mesto nemôže byť. No keď som nakoniec spozorovala nejakých ľudí...“
Brunetka sklopila zrak a potom sa nešťastne pozrela na Deana. „Bol si to ty a... odnášal si Samovo mŕtve telo do jedného z tých prázdnych domov.“
Lovec od nej odvrátil pohľad. „Takže keď si uvidela, že Sam je mŕtvy a ja som spravil dohodu, povedala si si „aj ja chcem zomrieť“, či čo?!“
„Dean, nechápeš to? Keby som tam prišla skôr, tak by Sam žil a ty by si sa zaňho nikdy nemusel obetovať! Toto celé je moja vina! Vedela som, čo sa deje, ale nevarovala som vás! Ja som tá, ktorá môže za Samovu smrť, za tvoju dohodu a za smrť všetkých tých ostatných ľudí.“
„Nebuď trápna,“ rozhorčoval sa.
„Jane,“ ozval sa znova Sam, „Lilith ani Ryan o tej dohode nevedia, však? Ryan by sa o tom určite nejako zmienil.“
Pokrútila hlavou. „Nie, nevedia. Naschvál som sa dohodla tak, aby oni nič nezistili a mysleli si, že dohodu má na krku Dean. Nešli by po vás, pokiaľ by ste im neskrížili cestu... viem, ako rozmýšľajú – spoliehajú sa na to, že keď Dean umrie, ty sa zložíš a nebude im robiť problém zabiť ťa. Boja sa ťa – nevedia, čo od teba môžu čakať.“
Chvíľu bolo ticho až starší lovec potichu prehovoril. „Tú dohodu zrušíš.“
Jane doteraz vyzerala rozrušene, no zrazu sa naňho iba sústredene pozerala. „Nie.“
„To NEBOLA otázka! Zrušíš ju!“
Na jej tvári bol dokonale nepreniknuteľný, akoby zmierený a pokojný výraz. „Nie.“
„ZRUŠÍŠ JU A ĎALEJ O TOM NEMIENIM DISKUTOVAŤ, ROZUMELA SI MI?!“ ziapal nahnevane. Sam a Ruby boli ticho a preskakovali pohľadom z jedného na druhého.
„To je moja vec, nie tvoja,“ odvetila stále pokojne.
„Toto NIE je TVOJA vec!! Nemienim sa pozerať na to, ako si ťa ten pes porcuje a stiahne ťa do pekla, za niečo, do čoho si sa NIKDY NEMALA STARAŤ!!“
Brunetka unavene pokrútila hlavou. „Kto povedal, že sa budeš pozerať?“
„Zrušíš ju,“ zahrmel ešte vytočenejšie, než doteraz a mal čo robiť, aby znova nebliakal, „aj keby som ťa mal dotiahnuť na tú križovatku, tú dohodu zrušíš.“
Jane sa postavila z postele s odmietavým výrazom na tvári. „Nezruším a ani ja už o tom nemienim diskutovať, je to moja...“
„NEOPOVÁŽ sa povedať, že je to tvoja vec!!“
Stáli oproti sebe a upierali na seba pohľady odzrkadľujúce ich pocity - Dean sa zdal akoby besný, no zato Janein výraz bol skoro ľahostajný.
„To ťa vôbec neštve, že sa môže stať, že umrieš?!?“ pýtal sa rozorvano-nahnevane.
Polodémonka však len prevrátila očami. „Jediné, čo ma štve je to, že si sa to dozvedel. Posledné, čo som potrebovala bolo, aby si tu na mňa vrieskal. Nechápem, prečo ti to Bobby povedal...“ dodala rozčúlene a skôr, než stihol hocikto zareagovať, namosúreným krokom vyšla z izby.
Deana stále triaslo od zlosti, ale vybehol za ňou, no aj keď na ňu volal, aby zastala, ona si ho nevšímala a vletela do Bobbyho izby. Tam však nebolo nikoho a tak sa vyrútila von, ignorujúc lovca, ktorý sa ju snažil zastaviť. To urobila až vtedy, keď vošla do rozbúranej obývačky.
Obzerala sa tam, no vedela, že tam nik nie je a už vonkoncom nie Bobby s vreckom ľadu na hlave. Dean sa na ňu pozorne pozeral a veľmi ju chcel odtiaľ dostať preč.
„Poď si radšej ľahnúť, musíš si oddýchnuť...“
Jane sa však naňho zamračila a ledva si všimla, že Sam je tu už tiež. Ruby začala náhlivo niečo zhľadúvať po kuchyni a potichučky buchotala.
„Kde je Bobby?“ pýtala sa Jane a každé jedno slovo povedala úplne zreteľne.
Bratia si dali záležať na tom, aby sa na seba nepozreli.
„Jane...“ hlesol Sam a ona privrela oči, akoby sa upokojovala.
„Kde je Bobby??“ zopakovala a obidvoch prebodávala pohľadom.
Nik z nich neodpovedal.
„Čo sa tu, dopekla, stalo?!“ povedala nahlas a vtedy si všimla na zemi niečo, čo pripomínalo krvavú mláku, ktorú niekto odpratal. Stačilo, aby si to dala dokopy - ako sa správali a ako zronene vyzerali Sam a Dean; to, že Deanova bunda smrdela dymom; že ju nechceli pustiť z izby, aby šla za Bobbym a teraz ešte aj táto stopa, veľká stopa, po krvi. Jane vtedy úplne presne vedela, že Bobbyho už neuvidí, začala prerývane dýchať a oči jej zvlhli.
„Takže, Bobby leží s ľadom na hlave, áno?“ prehovorila trasľavým hlasom a kým niekto z nich stihol zareagovať, pokračovala. „Kto to bol? Ktorý z nich?!“
Sam preglgol. „Nevieme, nevideli sme, kto to urobil.“
„To je v podstate jedno,“ zahundrala a chcela vyjsť z miestnosti.
Starší brat ju však zastavil. „Čo chceš robiť??“
„Čo myslíš?!?“ zavrčala a snažila sa prejsť cez neho.
„Jane, si slabá...“
„Prestaň!“ zatrhla jeho odhováranie a po líci jej stiekla slza, „myslíš, že to nechám len tak??“
„Nejdeš nikam, bola si na tom zle, nenechám ťa len tak...“
„Je mi jedno, čo chceš, aby som urobila, rozumieš?! Si odporný klamár, Dean!!“
Jeho výraz sa okamžite zmenil z ustaraného na nahnevaný. „A ty si hotová studňa úprimnosti, však?!“
„Uhni mi z cesty,“ povedala potichu a strašne nahnevane.
Lovec však pokrútil hlavou. „Ibaže by si si šla ľahnúť.“
„Okamžite mi choď z cesty, Dean.“
Znelo to ako posledné varovanie, no on sa ani nepohol. Ruby, ktorá medzi tým prestala všeličo zháňať po kuchyni a sledovala túto výmenu názorov, sa začala mračiť na Jane a výstražne pozrela na Sama. Vtedy polodémonka na Deana vytasila tie svoje fialové oči.
„Myslíš, že sa ťa bojím?“ nebojácne sa zaksichtil.
Aj keď znova nahodila svoje normálne oči, začala prerývane dýchať a nevyzerala, že sa dokáže ovládať. Na lícach už mala mokré cestičky od sĺz, ktoré sa neúspešne snažila zadržiavať a zúrila.
„Idem za nimi a ty ma nezastavíš. Tak si vyber – choď mi z cesty, kým to ešte môžeš urobiť po vlastných alebo ťa odpracem sama.“

Sam pod chvíľou pozoroval Ruby, aby vedel, čo vidí ona a keď sa im pohľady stretli, radšej urobil krok k Jane. No Dean ho mávnutím ruky zastavil, absolútne sa jej nebál, pochyboval, že by sa na niečo zmohla. A už vôbec nie proti nemu. Ale dokonale chápal to, čo teraz Jane cíti.
„No tak, Jane, upokoj sa, dobre? Sama vieš, že teraz s tým nemôžeš urobiť nič.“
„Ale čoby nie, nájdem ich a zabijem,“ vysvetľovala a hlas sa jej triasol. Znovu chcela prejsť von z obývačky, ale Dean jej zatarasil cestu a nikam ju nepustil.
„Viem, že si nešťastná,“ hovoril smutne a presne tak isto sa na ňu aj pozeral, „ale to, žeby si sa teraz šla nechať zabiť, nám Bobbyho nevráti.“
Naschvál sa na Jane hypnotizujúco díval, aby mohol spozorovať aj tú najmenšiu zmenu, keby chcela začať útočiť alebo niečo podobné. Nemohol jej dovoliť, aby šla odtiaľto preč s predstavou, že pôjde po Lilith a Ryanovi, nech by sa akokoľvek bránila.
„... ja sa nejdem nechať zabiť...“
„Si slabá, prosím ťa, maj rozum,“ presviedčal ju a veľmi dúfal, že ho poslúchne.
Jane preskočila pohľadom z Deana na Sama a späť a slzy, ktoré sa doteraz snažila zatlačiť späť, sa jej rozkotúľali po dobitých lícach. Moment, keď si zrútene skryla tvár do dlaní, Dean hneď využil, pomaly k nej prešiel a opatrne, aby sa jej nedotkol chrbta, ju objal jednou rukou okolo pása a druhou okolo pliec.
Vzápätí Rubyino obočie vystrelilo do takej výšky, že keby to bolo fyzicky možné, tak sa odpúta od jej tváre a vznáša sa jej kúsok nad hlavou. Nechápala tomu, čo sa dialo s brunetkou.
Sam ani ona síce nerozumeli slovám, ktoré Dean potichu vravel Jane, ale svojho vlastného brata nikdy v živote nepočul hovoriť takým upokojujúcim tónom. Očividne robil všetko preto, aby sa vzdala svojich okamžitých plánov ísť zmasakrovať Lilith a Ryana, privinul si ju k sebe najviac, ako sa dalo a znova ju zľahučka hladkal po vlasoch. Polodémonka síce stále plakala, no možno kvôli tomu, čo jej hovoril, už vôbec nevyzerala na to, že by sa chystala útočiť. Bola taká zronená, že skôr mohla byť rada, že vďaka Deanovej zásluhe ešte stojí na vlastných nohách a nezviezla sa na zem.
Ruby, so stále nechápavým pohľadom, prešla znova do kuchyne a následne sa vrátila, teraz však s nejakou šálkou a Dean, ktorý Jane stále niečo potichu nezrozumiteľne šepkal sa naň spýtavo pozrel.
„Upokojí ju to, musí sa vyspať, je slabá ako mucha,“ prehovorila blondína.
„Nič nechcem, nechcem spať,“ zakňučala Jane bez toho, aby sa odtrhla do lovca.
Démonka prevrátila očami. „Nebudeš ani snívať, budeš len spať... ak by sem teraz nejaký démon nabehol, zabil by ťa aj tým, že by ťa kopol do členka...“
„No a čo...“
„Janey...“
„Takáto vycucaná si absolútne nanič, takže sa okamžite prestaň sa správať ako nejaké usoplené decko a vypi to!!“ zahriakla ju Ruby rozkazovačne.
Jane sa očividne vôbec nepáčilo, ako sa s ňou rozpráva a v sekunde vystrelila rukou k nej, avšak blondíne sa nič nestalo, pretože Dean jej ruku ihneď stiahol naspäť k sebe a nahnevane zazeral na Ruby, zatiaľ čo znova upokojoval brunetku.
„Jane, mala by si to vypiť...“ dohováral jej potichu.
„Nechcem...“
„Zlato, no tak... ledva sa držíš na nohách, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“
Keďže polodémonka bola stále zakutraná v jeho bunde, jej hlas znel tlmene, no dalo sa rozumieť, čo pomedzi vzlyky hovorí.
„Mne je to úplne jedno,“ zafňukala.
„Ale mne nie,“ zahundral Dean neoblomne a vzal si od Ruby šálku. „takže to vypiješ.“
Ona však nevyzerala, že mu ide urobiť po vôli, stále bola čelom zaborená na jeho pleci a snažila sa upokojiť.
„Jane, no tak, nechcem ti zle... poslúchni ma.“
Trochu sa na Deanovej hrudi pootočila, aby videla na blondínu a mohla na ňu zazerať. „Čo v tom je?“
„Všeličo, ale podstatné je to, že to pomôže,“ odvrkla.
Jane sa trochu odtiahla od Deana, vzala si od neho hrnček s tým bohviečím a keď sa doň neveriacky zadívala, no nič na ňu odtiaľ nevybaflo, naraz to kopla do seba. Znechutene sa zaksichtila, vrátila šálku démonke a rýchlo sa pohla smerom od lovca, lebo si mala pocit, že zvracia. No nestalo sa tak, pretože Jane sa začali zatvárať oči a o pár sekúnd by, nebyť Deana, zletela na podlahu. Ten ju však rýchlo schmatol a ignorujúc to, že schnúce škrabnutie od guľky z coltu, ktorú naňho poslal Ryan, popraskalo, znova sa rozkrvácalo a začalo hnusne štípať , ju vzal na ruky a znova vyniesol do postele.
Tam ju naschvál zložil na brucho a keď jej vyhrnul tričko, aby sa mohol pozrieť, čo to s tým chrbtom, vlastne, má, škaredo zaklial. Sam, ktorý vošiel s nepochopiteľne naštvaným výrazom po krátkom tichom rozhovore s Ruby, urobil to isté, keď to videl.
Celý Janein chrbát bol úplne doráňaný – od lopatiek po kríže mala celú pokožku akoby rozožratú alebo poleptanú a keď sa pozreli bližšie, vyzeralo to, že si to neodniesla len pokožka, ale aj svaly. Bolo to však čudné, nikde nebolo ani stopy po krvi, aj keď sa tie zranenia k tomu všetkému zdali rezné a možno aj pálené. Obaja bratia však teraz už presne vedeli, čo robil Ryan, keď plesol Jane o zem, škrtil ju a prechádzal jej rukou po tele. Jediné šťastie bolo, že tieto rany neboli také tmavé, ako Bobbyho a Jane nebola ochromená ani nič podobné, takže mohli vylúčiť to, že by boli prekliate.
„Môžeš jej pomôcť?“ spýtal sa stále trochu naštvane Sam Ruby, ale ona odmietavo pokrútila hlavou.
„Do liečenia takýchto vecí fušovať nebudem, keby sa jej niečo stalo, ešte by ste si mysleli, že som to urobila naschvál a to nepotrebujem,“ ohŕňala nosom a potom uprela pohľad na Deana, ktorý bezradne pozeral na dobitú Jane a nenávisť voči Ryanovi v ňom prekonávala aj tie najvyššie medze.
„Ako to, že dokážeš spacifikovať jednu z najhorších démoniek tým, že ju objímeš??“ spýtala sa ho, no on iba nechápavo zvraštil obočie.
„Bola by tam aj rozmlátila celú miestnosť, to ako krotko vyzerala bola len zásterka... ale ty sa jej proste dotkneš a po tom démonovi nebolo ani stopy... čo sa to deje??“
Dean sa stále mračil. „Prečo mi to nepovieš ty? Keď už vieš všetko tak najlepšie a pcháš sa aj tam, kde ťa netreba?!“
Ruby aj Sam zdvihli obočie, starší lovec však pokračoval. Bol nahnevaný, nešťastný a nemal chuť ju tu ďalej trpieť ani predstierať, že o žiadnom jej sprostom pláne pre jeho brata a Jane nevie.
„Sam, oboznámila ťa táto kreatúra s jej úžasným plánom pre teba a Jane? Ako v tebe jej démonická stránka má vytiahnuť na povrch tie tvoje schopnosti?!“
Mladší lovec sa spýtavo pozrel na Ruby, ale tá nevyzerala, že by mala nejaké výčitky svedomia.
„Čo to má znamenať??“ pýtal sa Sam a blondína sa uškrnula na Deana.
„Takže ti to povedala? Vtipné,“ zhodnotila a tvárila sa povýšenecky, „ale nehovor mi, že to nie je dobrý nápad. Je to to najlepšie, čo sa z nej dá vyťažiť.“
Dean sa zhlboka nadýchol, akoby si dodával síl neroztrhať ju na kusy a keď sa Sam znova ozval, že nechápe, nahnevane zavrčal odpoveď skôr, než ho Ruby stihla nejako oblbnúť.
„Tá blonďatá štetka chcela po Jane, aby ma nechala a začala motať hlavu tebe, aby si sa pod jej vplyvom stal nejakým Antikristom alebo čím. Preto sa vtedy mlátili.“
Sam sa zamračil na blondínu. „Ty si šialená...“
„Aké „šialená“, Sam, há? Máte za pätami samo Peklo, ak si si nevšimol! Tak prečo by som nemohla využiť, že je to obyčajná šľapka a dosiahnuť tak, aby si konečne prijal to, čo v tebe je?!“
Dean vykročil k Ruby s jediným úmyslom a už vyťahoval colt, no Sam ho zastavil a nehorázne nahnevane zazeral na blondínu.
„A čo bola pointa toho plánu?! Aby mi porodila nejakých malých Antikristov, aby si aj do nich mohla huckať tie svoje vyšinuté teórie?!“
Zaklipkala očami, ale nevyzerala, že ju to vyviedlo z miery. „Nebyť toho skrachovaného úbožiaka za tebou, mohol si už ty aj ona v sebe nachvíľu potlačiť tú hlúpu ľudskosť, Lilith ani Ryan by tu už dávno neboli a ten váš Bobby by stále žil.“
Toto bolo na staršieho brata už viac, než príliš, no skôr, kým stihol niečo urobiť, sa nestačil diviť. Sam neľútostne Ruby jednu vrazil tak, že sa jej ledva podarilo udržať na nohách, no ona sa asi neodvážila vrátiť mu to – Dean na ňu pohotovo mieril coltom.
„Von!“ prikázal jej mladší lovec znechutene.
„Sam...“
„Miliónkrát som ti povedal, že ja taký nebudem, nemienim začať démončiť, rozumela si mi?! Tak ak máš stále pocit, že niečo z toho, čo si povedala, ešte myslíš vážne, radšej vypadni, lebo za seba neručím!“
Ruby si obtrela prst o krvavú peru. „Robíš chybu, Sam...“
„VYPADNI!“ zrúkol na ňu a ona s povýšeneckým ksichtom vyšla z miestnosti. Keď sa hneď na to za ňou pozrel na chodbu, už jej nebolo.

jjjjjjjjjjjjeeeeeeeeeeeeeeeeeziskove oci to co bolo? dean a janey to proste nemam slov..to je take kaaaaaasne a ten bobbyho pohreb
to je take supernaturalovsky perfetkne dzajnisko! proste nemam slov!
a ta ruby oooooooooooch jaj mrcha jedna take sialene plany to normalne ta predstava jak dean ukludnuje Janey:603: ..mno perfekt proste