Prečo tak nenávidím slovo obeta

ja som si to myslela pri tých jej zmenách že v tom bude bábo a ono naozaj je to je super a ako sa z toho teší a aj Sam páči sa my ako sa začali mať radi aj keď to s tým sedemnástym májom bolo také smutné bolo to vynikajúce celý ten ich rozhovor teším sa na pokračovanie dúfam že ju zachráni a aj to malé no chudák Jo Ellen je mŕtva a ona už nemá nikoho okrem Jane a tá jej to ešte nepovedala to som zvedavá kao to dopadne skladám poklonu super pokračovanie

júúj, holky, to sú úžasné reakcie ĎAKUJEM!
Soniq: už som to tu spomínala, ale musím to povedať ešte raz - asi nik neprežíva tú poviedku tak ako ty, že vážne sa to už vyrovná mne som rada, že sa ti to tak páči, keďže mne toto vypĺňa každú voľnú chvíľu, aby to bolo čo najlepšie napísané
lentilka: ja som hovorila, že vzťah Sama a Jane sa zmení no a to, či Dean zachráni Jane a bábo... bude sa snažiť, samozrejme, uvidíte, či sa to podarí
- som úplne bez seba, že ste tehotnú Jane prijali tak milo a nerozbehol sa tu krik, že "tak toto nie!"
btw, Ettie: áno, ona bola tehotná presne odvtedy, čo mala tie výkyvy ale naplánované to bolo úplne od začiatku, ja som sa už od začiatku nemohla dočkať, kedy budem písať o tom
nové pokráčko má už dve aj čosi strany, tak síce neviem kedy bude, ale aspoň viete, že sa na tom pracuje

ááá, pokráčko sa tomu nadáva, že 38. v poradí
************
Prišli úplne blízko k vysokej železnej bráne, na ktorom bol prístroj, kvôli ktorému Jane musela s námahou vystrčiť ruku z okna a naťukať tam prístupový kód a potom si s úľavou vydýchla, akoby sa predtým obávala, že sa cez bránu nedostane. Jej aj Deanovo auto bez problémov stihlo 30-sekundový limit na prechod, kým sa sama automaticky zatvorila a pomaly sa šinuli ďalej.
„Tu zaboč,” ukázala rukou na pravo, keď sa príjazdová cesta delila na dve – jednu k domu a ďalšiu ku masívnej garáži, ktorú si Sam všimol až teraz. Zaviezol ich čo najbližšie, no Jane tento raz pomaly vystúpila z auta, pretože aj tu musela ťukať kód, aby sa dostali dnu a v duchu nadávala, že Chris tak dbá o bezpečnosť. Teraz sa to jej chrbtu vôbec nehodilo.
Dnu Sam zaparkoval, po chvíli urobil to isté aj Dean so svojou Impalou a keď s Jo vystúpili, garáž sa už, vďaka Janeiným prstom behajúcim po ďalšom prístroji, znova zatvárala.
„Kto ti upratuje ten palác tam?“ uškrnul sa starší brat.
„No, práve mám troch nových nájomníkov, myslím, že to už nie je moja starosť,“ zasmiala sa unavene a Dean sa s trochu zamračenou tvárou začal obzerať po nejakom únikovom východe. Nenašiel ale žiaden okrem presklených dverí blízko Sama opierajúceho sa o Janeine auto.
„Okej, zoberte si, prosím, veci a poďme, som hrozne unavená...“
„...hej, si dosť bledá...“ potvrdil jej Dean a o chvíľu ju – už s taškou na ramene-, jednou rukou jemne schytil okolo bokov (bez dotyku jej chrbta, pravdaže) a prechádzali k dverám. Sam hodil Jane kľúče od jej auta a spolu s Jo nasledovali prvých dvoch.

„Si rozkošný, keď sa tak o mňa staráš, vieš?“ zašepkala Deanovi Jane čo najtichšie, keď šli po ani dlhom ani krátkom schodisku.
Uškrnul sa. „Vieš, tajne dúfam, že potom nebudem musieť upratovať...“
„Ááá, nemysli si, že keď ma ten chrbát bolí, tak ti jednu poza uši neplesnem,“ zasmiala sa a ďalšími dverami sa dostali o rozľahlej vstupnej haly.
„Dievčatko moje!“ ozvalo sa zrazu a odniekiaľ vybehla žena s dlhšími vlnitým medenými vlasmi, vysoká približne ako ona, ibaže nebola taká chudá, a vrhla sa na Jane – takže Dean ju bol donútený pustiť -, a radostne ju objala len okolo krku akoby vedela, že chrbta by sa jej dotýkať nemala.
„Ahoj, Sophi...“
„...čakali sme vás až ráno, prišli ste rýchlo,“ oznámila im nadšene, keď sa odtiahla, no potom, čo si Jane sústredenejšie premerala, sa na jej srdcovitej, trochu vráskavej tvári objavil prekvapený výraz a vyvalila na ňu svoje sivé oči.
„Ty... ty... ty si...??“
Démonka hneď vedela, ktorá bije, tak sa to hneď snažila nejako zahovoriť. „Áno, som... späť,“ dokončila vetu za ňu a pohľadom ju ukradomky prosila, nech je ticho o tom, čo chcela povedať, pretože cítila, ako sa na ňu Dean zmätene pozrel.
„No konečne,“ zahrmel pobavený hlas a dolu mramorovými schodmi práve zbiehal aj bratom známy chlap. V športových čiernych teplákoch, sivom tričku so zeleným nápisom a s nepochopiteľným úsmevom o pol piatej ráno, k nim prišiel Chris Ward a po Janeiných inštrukciách, že sa nemá dotýkať jej chrbta, ju vrúcne objal.
Okej... je tu Sophi – to chápem. Je tu Chris – NECHÁPEM A NEPÁČI SA MI TO... behalo Deanovi po rozume, keď sa na jeho pomery zvítali až príliš priateľsky. Nepáčilo sa mu ani to, že ten chlap vyzerá, ako keby celý život nerobil nič iné, iba hral futbal alebo čo – príliš vysoká vyšportovaná hora svalov, ktorá objíma práve jeho kočku. Toto je viac než zlá kombinácia.
„Nehovor mi, že ešte stále takto skoro ráno behávaš,“ zatiahla Jane, keď sa po – pre Deana nekonečnom - objímaní pustili a videla, že je obutý v teniskách.
Chris sa zasmial a odhalil dokonale rovné biele zuby. „Vieš, to kvôli tebe – ty sa v posteli váľaš najmenej do desiatej, takže aspoň ja sa tvárim, že nemárnim čas.“
„Strašne vtipné,“ pokrútila hlavou pobavene a otočila sa k ľuďom, ktorí prišli s ňou a k mračiacej sa Sophi. „Tákže, asi by som vás mala predstaviť...“
Vzdychla si a postupne začala hovoriť ich mená a pri každom ukázala na jeho majiteľa. Zoznamovanie prebehlo hladko, Dean predstieral to svoje „som nad vecou“ aj keď sa stretol jeho zelený pohľad s Chrisovym tmavomodrým a mali si podať ruky.
„Fajn, tak čo povieš na to, Chris, že v rámci tvojej nechutne skorej rannej rozcvičky vybehneš hore a poukazuješ im izby? A rovno by si potom mohol skočiť aj po moje kufre do auta a vyniesť mi ich hore.“
„Ou, počkaj, pozriem sa do diára,“ zašomral a dlaňou si zamyslene prešiel po nakrátko zostrihaných hnedých vlasoch, no potom sa súhlasne uškrnul.
„Ozaj, aby som nezabudla – západné krídlo je moje, juh je Sophiin a východ je Chrisov,“ vysvetľovala Jane trom novým obyvateľom domu a ukazovala na poschodie, „no úplne celé prízemie je spoločné, takže sa tu môžete motkať kade chcete a hlavne sa tu cíťte ako doma, okej? Normálne vbehnite do chladničky, skočte si do bazéna alebo sa zaryte do kníh v pracovni, to je jedno.“ Žmurkla na nich a po jej povoľujúcom geste sa pomaličky začali všetci šinúť ku schodisku. Dean sa však ani nepohol a čakal, čo bude robiť Jane, no Sam a Jo prešli okolo nich a Jane si okamžite všimla to, ako si Chris zozadu premeriava jej sestru. Očká mu ihneď zasvietili – už keď si podávali ruky, Jane videla, že Jo hypnotizoval očami -, a tak ho ešte nachvíľu zastavila.
„Včera pochovala vlastnú matku, tak to ber na vedomie,“ zasyčala a Chris stále neodtrhol pohľad od Jo, ktorá na schodoch práve prehodila zopár slov so Samom.
„Veď budem nežný,“ zachichotal sa, no Jane to smiešne nepripadalo.
„...nebuď debil...“
Chris prevrátil očami. „Neboj sa, budem milý... neurobím nič, čo nechce.“
Démonka pokrútila hlavou nad tými poslednými slovami, ale pustila ho a on sa vytešene pustil za Samom a Jo. Na to, že má 33 sa stále správa ako idiot, pomyslela si.
„Počkaj ešte chvíľu,“ zvolala naňho a keď dobehol späť k nej, podala mu Deanovu tašku, ktorú mu práve zrekvírovala, „tá izba vedľa mojej.“
Chris sa na ten jej skoro nečujný šepot veľavravne uškrnul, ale nepovedal nič a aj s taškou na pleci odišiel so Samom a Jo.

Dolu v hale zostali na mramorovej podlahe stáť už len Sophi, Dean a Jane, a lovec sa pokojne spýtal: „My nejdeme?“
„Pokiaľ viem, tak máš hnusne škrabnuté plece...“
„...to je v pohode...“ mávol rukou.
„Žiadne zranenie nie je v pohode, poďte,“ rozkázala prísne Sophia a zahatala akékoľvek odvrávanie. Prešli chodbou napravo od schodiska, potom miestnosťou, ktorá mala obrovské okná a bolo znej vidieť na krásnu veľkú záhradu, no stále však bola zahalená šerom veľmi skorého rána. Nakoniec po ďalšej chodbe skončili niekde, kde to vyzeralo ako v nejakej ambulancii, všetko tam bolo biele – ležadlo, stoličky, stôl a aj skrinky plné čudných škatuliek a sklenených nádob.
„Ukáž sem ten tvoj chrbát,“ prikázala démonke, takže si sadla na ležadlo a pomaly si začala vyzliekať čiernu blúzku, ktorú mala na sebe. Mala pocit, akoby jej celé to svalstvo stuhlo na kameň a strašne to ju bolelo.
„Kriste, kašleš sa s tým, ako keby pred ním ešte nebola vyzlečená,“ zahundrala protivne a pomohla jej vyzliecť si tú košeľu. Keď však odkryla zranenia, nachvíľu stíchla a iba sa mračila na zničenú kožu.
„Dokážete to vyliečiť, však?“ spýtal sa Dean opatrne, keď videl jej stále zamračenú tvár.
„Chlapče, nie je nič, čo by som nevyliečila,“ prehovorila hrdo, znova prehodila cez Jane tú čiernu látku a ona sa opäť obliekla. Sophia prešla k jednej presklenej skrinke, kde sa chvíľu hrabala, potom však našla, čo chcela a hodila Deanovi malú plastovú dózičku.
„To je na to tvoje plece,“ pohla k nemu hlavou a potom pozrela na Jane, „vieš čo máš robiť.“ Otočila sa chrbtom k nim a v momente zmizla za dverami, ktoré si Dean dovtedy ani nevšimol.
„Prosím ťa, zatras tým, ja sa na to teraz bohvieako necítim,“ poprosila ho potichu a pobúchala na miesto vedľa seba, nech si tam sadne.
„Nemá ma rada,“ hovoril, keď sa šupol k nej a poslušne triasol nádobkou.
„...nie je to tak, len si musíte na seba navzájom zvyknúť, je to zlatá ženská, keď chce.“
„Keď myslíš,“ zašomral, a keď jej to podal, naznačila mu, nech sa vyzlečie, aby sa dostala k jeho plecu. „Kam vlastne šla?“
„Hm, dolu... a to je dosť blbé, lebo tam chodí iba keď sú zranenia problematické,“ vysvetlila mu a na ten veľký škaredý krvavý škrabanec mu začala nanášať čudnú zelenú kašovito-pieskovú hmotu.
„Ako to vedela? Že čo je s tvojim chrbtom a ako to, že sa ani nemusela pozrieť na moje plece a vedela, čo mi má dať? Či si jej o tom už nejako dopredu povedala?“
Jane sa usmiala. „Nie, nepovedala... no, myslím, že je za tým prax... ale hlavne aj to, že ona ťa dokáže ako čarodejnica pohľadom preskenovať alebo čo... jednoducho sa na teba pozrie a presne vie, čo ťa bolí, kde si zranený a ako.“
Presne tak vidí aj život a zistila aj to, že som tehotná, pomyslela si a dopatlala mu to plece.
„Tak to je husté,“ zareagoval ohromene a sledoval, ako Jane zoskočila z ležadla a začala ho obskakovať s obväzmi. „Ehm...“
„Čo?“ spýtala sa, keď mu ranu už preväzovala čistou gázou.
Dean nevedel, či sa jej to má spýtať rovno alebo okolkovať... ale vybral si to prvé. „Ako dlho bývaš s Chrisom?“
„No... asi rok? Prečo? Vadí ti to??“ pýtala sa pohotovo a skúmala jeho pohľad.
„Nié, len som sa pýtal, to je všetko.“
Dočerta. Ja ju nepoznám ani štvrť roka a oni spolu už rok bývajú. ČO tu, vlastne, robím? Určite preto nechcela, aby sme sem so Samom prišli... má tu svojho Chrisa.
Jane sa naňho usmiala – presne vedela, čo sa deje za tým nepreniknuteľným výrazom, ktorým kuká všade len nie na ňu. Ešte raz sa uistila, či je ten obväz uviazaný správne a kým sa znova obliekal, sadla si vedľa neho.
„Dean, Chris je Sophiin synovec. Sophia a jej sestra Maggie sa veľmi dobre kamarátili s Jimmom a Claire, takže s Chrisom a jeho sestrou Kate sa poznáme už odmalička... teda, ak sa to dá brať odmalička – ja som mala šesť a on šestnásť, keď sme sa prvýkrát videli,“ uškrnula sa, ale radšej hneď pokračovala.
„No, hlavná pointa je v tom – ako som ti už raz povedala -, on je pre mňa ako taký veľký brat. Áno, znamená pre mňa veľa... ale ani zďaleka nie tak neopísateľne veľa, ako ty... ty si môj Batman,“ dodala s úškrnom, aby tento ich rozhovor nevyzeral ako scénka z nejakého sladkého príbehu.
Dean sa zasmial a očividne bol potešený svojou novou hodnosťou. „Ale nemienim nosiť ten obtiahnutý oblek, to ti je, dúfam, jasné...“
„Presne tak, žiadne oblečenie,“ prehodila usmiato s beťárskym pohľadom a pobozkali sa.
V tej sekunde však už počuli Sophiine kroky, ktorých zvuk sa v tichu blížil k nim. Hneď ako za sebou zavrela dvere a pozrela sa na nich, trhlo jej kútikmi, ako keby vedela, čo sa dialo pred chvíľou, ale taktne k tomu nepovedala nič.
„No, idem sa jej pozrieť na ten chrbát, ak dovolíš,“ zdvihla obočie pri pohľade na Deana a ten hneď zosadol z ležadla, „ale radšej tu zostaň, možnože sa kvôli tebe nebude správať ako decko a vydrží tú trochu bolesti...“ Uškrnula sa a Jane prevrátila očami tak, aby to Sophi nevidela.
Znova sa musela vyzliecť z košele a tento raz aj rozopnúť podprsenku, aby mala čarodejnica voľný prístup k jej zraneniam. Okamžite sa však spredu zahalila svojou čiernou blúzkou, takže Dean nevidel ani stotinu istých partií jej tela.
„Au! Troška citu by fakt nezaškodilo!“ zapišťala ihneď, ako pocítila ostrú bolesť, keď časť jej chrbta dostala dávku nejakého priehľadného lepivého gélu, ktorý voňal čudne - ale tak čudne dobre.
„Ou, tak som sa mýlila, aj tak tu mrnčíš kvôli hocijakej maličkosti...“
Do toho však zasiahol lovec, ktorý sa snažil nesmiať na Janeinom nadutom výraze. „Počúvaj, radšej si predstav nejaký čokoládový koláč alebo čo...“
„...mňaaam...“
„Alebo ti rovno donesiem nejakú omaľovanku a pastelky, nech si to tu vyfarbuješ ako štvorročné deti, ktoré rumádzgajú u doktora, čo povieš?“ zasmiala sa Sophi a snažila sa dať do poriadku ten jej chrbát.
„Už to je?!“ zavrčala, keď videla, že ani Deanovi sa nedarí skryť uchechtávanie.
Čarodejnica ju však jemne plesla po hlave a rodičovským hlasom spustila: „Správaj sa slušne, zlatá moja, jasné? Pokojne by som ťa mohla nechať takto dokaličenú aj celý deň.“
„Veď hej, hej...“
Stačilo pár minút, počas ktorých Sophi liečila Janeine zranenia, a zistilo sa, že sú s Deanom veľmi dobrí spojenci, keď si chcú robiť srandu z démonky. Oni sa zabávali, no ona iba vrčala.
„Fajn, nemôžem ti zaručiť, že keď vstaneš, tak už budeš v poriadku – odreniny a modriny čakaj určite -, jednoducho tomu musíš dať čas, nech sa to zahojí,“ vysvetľovala jej, keď jej na nagélovaný chrbát nalepila veľký obväzový obdĺžnik, ktorý jej ho celý chránil a ona sa znovu poobliekala, „a daj si toto – dospíš, čo máš a bude ti lepšie.“
Podávala jej bielu tabletku a vodu a keď démonka hneď poslúchla, čarodejnica si sadla tam, kde predtým sedela ona a spokojne sa usmievala.
„Kde ste, vlastne, nechali Singera?“ pýtala sa s úškrnom, „myslela som, že keď si mi volala, aby som pripravila ďalšie tri izby, tak príde on a nie Jo.“
Jane a Dean sa na seba rozpačito pozreli a ona hneď zočila, že niečo nie je v poriadku.

„Čo?“
„Ehm, Sophi...“ začala démonka neisto.
„Jane, hovor!“
Brunetka si smutne vzdychla. „Dnes... teda včera... Ryan sa dostal cez obrannú kliatbu Bobbyho domu...“
Čarodejnica ani nemukla, iba ju sústredene pozorovala.
„...a nevieš si predstaviť, aká som z toho nešťastná, ale... on alebo Lilith ho... ho zabili.“
Staršia žena privrela oči, akoby chcela zatlačiť slzy späť a naprázdno prehltla. Potom však oči znova otvorila a neúprosne sa dívala na démonku.
„Čo si urobila pre to, aby si ho zachránila?“
„...ja...“
„Hej, tak počkať, toto vôbec nie je jej vina, jasné?“ ozval sa Dean, ktorému sa vôbec nepáčilo, akým smerom sa tento smutný rozhovor uberá.
„Ty sklapni a ty hovor!“ prikázala Sophi prvé lovcovi a druhé Jane.
„...snažila som sa odtiaľ Ryana dostať skôr, ale...“
„POZERAJ SA NA MŇA, KEĎ SO MNOU HOVORÍŠ!“ zvýšila hystericky hlas, keď démonka uprela pohľad na podlahu pred sebou.
„Okamžite na ňu prestaňte kričať!“
„Nepovedala som ti, aby si bol ticho?!“ prehovorila hrozivým hlasom, no zatiaľ čo Dean nehol ani brvou, Jane sa zľakla a bábo začalo byť nervózne. Takým tónom ju počula hovoriť len raz a to vtedy, keď Sophi útočila na Ryana a chcela ju dostať polomŕtvu z rozbombardovanej mramorovej predsiene vtedajšieho ich sídla.
Ihneď sa postavila pred Deana a kajúcnymi pohľadom pozerala na čarodejnicu.
„Sophi, prosím ťa, upokoj sa...“
Ona však nevyzerala vôbec pokojne. „Povedz mi, zase sa kurvíš s tým sukinsynom?! Že si nechala... že si Bobbyho nechala umrieť?!“
„Tak toto je už priveľa...“
Jane, však Deana stále držala za sebou a nedovolila mu žiadny pohyb, ktorý by ho odkrýval spod jej záštity.
„Sophi, prisahám ti, že to by som nikdy neurobila, prosím ťa, ver mi... skoro som Ryana dostala... skoro bolo po ňom... lenže prišla tam Lilith a...“ po líci jej stiekla slza, „snažila som sa, prisahám... ale... ale ona ma omráčila a ja som to nedokázala...“
„No, pravdaže, slečinka sa v pravú chvíľu dostala do toho svojho pravého egoistického ja a prišlo ti zaťažko pohnúť prstom, aby si zachránila nevinného človeka, všakže?!“
„Sophi, prosím ťa...“
„Dosť.“ Deanovi sa na tvári značil veľký hnev. „Jane, choď von a počkaj ma tam.“
„Dean...“
„Rozumná reč, vypadnite obaja, okamžite!“
„No tak, za chvíľu za tebou prídem. Choď.“
„Povedala som VYPADNITE!“
Jane ho ešte chytila za ruku, aby bábo trochu upokojila, lebo cítila, že sa stále bojí – nahnevaný ocino a vystrašená a nervózna mamina sa mu asi nejavila ako tá správna rodinná idylka -, a vyšla von.
„Načo si tu ty zostal?!“
Dean sklamane pokrútil hlavou. „Nemáte právo takto ju obviňovať – nech sa cítite akokoľvek hrozne, ona sa cíti horšie a pritom za nič nemôže. Sama skoro zomrela a vy sa do nej budete navážať za Bobbyho vraždu?! Zdali ste sa byť inteligentnejšia.“
„Čo si to dovoľuješ?!“ skríkla naňho namosúrene.
„Ryan, Lilith a ostatní démoni lynčujú celý svet, mestečko za mestečkom a nebyť Jane, ja ani môj brat by sme už nežili. Išla proti tomu zkurvysynovi s tým, že to možno neprežije a vy ste schopná ešte na ňu naziapať, že je egoistka?! Možno ste vy tá, ktorá by sa teraz mala liečiť.“

Otočil sa na päte a zatresol za sebou dvere. Nehorázne to v ňom vrelo, nechápal, ako Sophia mohla povedať niečo také a hlavne ho mrzelo to, že Jane – po ktorej nebolo na ceste späť do haly ani chýru -, si to teraz bude vsugerovávať ako jasnú pravdu a bude sa tým ničiť.
Vybehol po schodoch vedúcich hore a vydal sa na stranu, ktorú Jane uviedla ako svoju časť domu. Dostal sa na chodbu, kde bolo asi zo šesť dverí a teraz sa mal rozhodnúť, ktoré sú tie jej. Super. Chvíľku tam stál a premýšľal, potom sa poškrabal na hlave a rozhodol sa pre tie posledné – koniec koncov, aj u Bobbyho si vybrala izbu až na konci chodby. Prešiel k tým dverám, ticho zaklopal a v duchu sa modlil za to, aby to bola tá správna izba.
Žiadna odozva. Zaklopal znova. Stále nič. Zaklopal tretíkrát a keď sa znova nič nedialo, chcel dvere otvoriť, no boli zamknuté. Čím ďalej tým viac sa v ňom prehlbovalo tušenie, že toto je presne jej izba.
„Jane, to som ja,“ zavolal tlmeným hlasom, „no tak, pusti ma dnu.“
Nič.
„Zlato, no tak, otvor.“
Zase zostalo absolútne ticho... až dovtedy, kým sa neozvalo zaštrkotanie kľúča v zámke.
Dean opatrne pomaličky otvoril dvere a aj keď bolo všade ešte na polovicu šero, videl posteľ a na nej sediacu jemu známu postavičku. Zavrel za sebou a prešiel bližšie k nej.
„V tomto dome je milión dverí a chodbičiek a ty ma tak rýchlo nájdeš? To nie je fér,“ zahlásila Jane a on si sadol oproti, ale čo najbližšie k nej na posteľ a objal ju okolo kolien, aj keď si ich už objímala sama.
„Som Batman, čo si čakala?“ usmial sa a videl, že urobila to isté, ibaže to bol veľmi slabý odvar úsmevu oproti tomu jeho úškrnu. Zvážnel a vzdychol si.
„Si si vedomá toho, že všetko, čo Sophi povedala, nemyslela vážne, však? Vieš, že je šokovaná kvôli tomu, čo sa stalo s Bobbym.“
Chvíľu nič nehovorila, ale potom spustila trošku trasúcim sa hlasom: „Mal by si si ísť ľahnúť, už dve noci si skoro vôbec nespal, musíš byť riadne unavený.“
„Nepohnem sa odtiaľto pokým sa na mňa nepozrieš a nepovieš, že neveríš tomu, čo Sophi povedala.“
Jane mu dlaňou jemne prechádzala po líci a jeho kratučké strnisko ju trošku škriabalo.
„Vôbec by si tu nemal byť... mal by si vziať svojho brata a Jo a ísť niekam do bezpečia.“
Dean prevrátil očami. „Už som ti povedal, že sa od teba ani nehnem...“
„...ale...“
„...a nie je to kvôli tomu, čo mi chceš teraz znova vyhodiť na oči. Som tu, lebo chcem byť s tebou a nie kvôli nejakým šľachetnostiam.“
Jane spustila ruku z jeho tváre a na tej svojej mala nechápavý pohľad. „Ja tomu... nerozumiem.“
„Čomu??“
„Kto by... ty si zaslúžiš niečo oveľa lepšie, než hlúpu démonku, ktorá je k tomu ešte natoľko neschopná, že...“
„Jane, neštvi ma.“
„...mal by si si nájsť nejakého anjelika, teda anjelicu a nie trpieť mňa.“
Lovec pokrútil hlavou. „Čo tam po nejakej anjelici, keď mám svoju polodémonku... a aj keď často hovorí blbiny, je úžasná.“
Brunetke zaliali oči slzy, ale neplakala. „Prepáč mi to. Prepáč mi, že som sa len tak zjavila a dovolila, aby som sa ti zapáčila. Prepáč mi... že ti ničím život, prosím ťa... prepáč...“
„Prestaň hovoriť hlúposti, jasné? Neničíš život nikomu a už vôbec nie mne.“
Ona však neveriacky pokrútila hlavou a sklopila pohľad na svoje kolená.
„Zlato, no tak...“
„Nezaslúžim si ani dýchať vzduch, ktorý tu je pre normálnych ľudí... nechala som Bobbyho umrieť a neurobila som nič, aby som mu pomohla...“
„Jane, prestaň!“ zavrčal nahnevane.
„...Ryan mal ma zabiť, radšej to mal urobiť... potom by bolo isté, že tebe sa nič nestane, nik z nich by potom po tebe nešiel...“ tvrdila ako v tranze a začínala Deana desiť. Vôbec neplakala, slzy, ktoré jej robili po lícach cestičky, boli len tie, čo príliš zalievali jej oči.
„Pozri sa na mňa,“ povedal hlbokým hlasom a za bradu pomaly dvíhal jej tvár tak, aby sa im mohli pohľady stretnúť. Vtedy však videl, že aj keď neplakala záchvatovo ako iní ľudia, všetka tá bolesť, smútok, bezmocnosť a vina, ktoré pretkali jej krásne oči, boli oveľa horšie ako plač.
„Chceš to vyhrať, však? Chceš to prežiť,“ presviedčal ju, no ona naňho iba zničene hľadela. „Jane, musíš chcieť žiť, aby som ťa mohol zachrániť, rozumieš??“
„A zaslúžim si to vôbec – po tom všetkom zlom, čo som kedy urobila? Sám vieš, že nie.“
Už by som tu nebola, keby som nebola tehotná, prešlo jej mysľou. Keby od nej nezávisel život toho drobčeka, tak by kašľala na to, čo sa stane a zabila by Ryana v momente, keď sa dalo aj za cenu toho, že by pri tom mohla zomrieť. Svoj život už dlhý čas nepovažovala za niečo, čo by mala chrániť.
„Poznám ťa a viem, aká si – zaslúžiš si žiť dlho... bude z teba super starenka, stavím sa, že ešte aj vtedy budeš nehorázna kočka,“ usmial sa a pokúšal sa ju nejako dostať z týchto depresívnych stavov.
„Netušíš, aká som bola zlá... zabila som toľko ľudí, len kvôli tomu, že som sa nudila... bolo mi jedno, či to boli deti alebo dospelí... nie som o nič lepšia, než Ryan alebo Lilith...“
„...Jane...“
Teraz už pomaly začínala plakať a chrbtom rúk si utierala líca. „Ty... moja dohoda, aby si neumrel a nešiel do Pekla... to je možno jediná vec, za ktorú sa nemusím nenávidieť... a aj keby som nikdy nebola démon, urobila by som ju za teba znova.“
Pozrela sa mu presne do očí a to bola chyba, pretože sa tomu už nedokázala ubrániť a seriózne sa rozplakala. Dean si ju prisunul ešte bližšie k sebe a pevne ju objal – chrbát ju očividne nebolel alebo ho mala znecitlivený, pretože keď ju po ňom upokojujúco hladkal, vôbec sa nestrhla.
„Zlato, ty si taká ťava...“ zašepkal a štvalo ho, že sa démonka na seba stále hnevá za to, čo kedy si urobila. On ju poznal teraz a bolo mu jedno, aká bola predtým.
„Prisahám, že ťa z tej dohody dostanem,“ hovoril na ňu a ani netušil, ako ju jeho hlas dáva do poriadku... a ona vedela, že to nie je len tým, že je tehotná... hocikedy predtým, keď bola nervózna alebo smutná, či nahnevaná, stačilo jej počuť jeho hlas alebo cítiť jeho dotyk a bola pokojnejšia. Ako napríklad v deň bitky s Ruby – mala chuť roztrhať ju na framforce... a nebyť toho, že tam prišiel, možno by už dávno bolo po tej blondíne. Nechápala, prečo na ňu práve Dean takto vplýva, ale nebránila sa tomu a bola rada, veď aj teraz počúvala ten hlboký zamatový zvuk a aj keď bola hrozne nešťastná a strápená, tento chlap dokázal to, čo nik – stlmil všetky tie strašné pocity a jej bolo o kúsoček lepšie.
„Poklad, viem, že sa bojíš,“ skoro šepkal a hladkal ju po hlave, „ale nikomu sa nič zlé nestane a hlavne nie tebe, sľubujem.“ Pobozkal ju do vlasov a stále ju objímal a dúfal, že tá tabletka na spanie, čo užila brunetka - zakutraná na jeho hrudi -, čím skôr zaúčinkuje. On sám mal čo robiť, aby sa tu kvôli Bobbyho smrti nezložil a vedel, že keby sa aj on nechal pohltiť depresiou, Jane by stratila aj ten kúsok nádeje, čo sa do nej doteraz pokúšal vliať.
Dlho nik nehovoril nič, myšlienky sa ako keby premieľali okolo nich a navzájom si dokonale rozumeli. Do toho sa však ozvala tlmeným hlasom démonka.
„Smrdím?“
Dean čakal milión iných otázok, len nie túto a zaskočený sa zachrípnuto rozosmial. „Pravdaže nie, prečo?“
Jane sa od neho stále neodtiahla, chúlila sa pri ňom a opierala sa o jeho ochranné plece a iba ticho zabľabotala, pričom jej hlas stále slabol.
„Povedal si, že som ťava... a ťavy... smrdia.“
To boli jej úplne posledné slová predtým, než zadriemala, ale jemu ten jej bľabot ihneď zlepšil náladu a uškrnul sa. Jednou rukou ju stále držal a druhou z postele poodhadzoval tých stopäťdesiat vankúšov, ktoré tam mala, no nechal tam dva a na jeden z nich ju opatrne uložil. Tak rýchlo, ako sa dalo, si ľahol vedľa nej, zakryl ich a akoby chcel strážiť jej spánok, prehodil cez ňu ruku. Ona sa spokojne uvelebila - s tvárou od tej jeho vzdialenou len na pár centimetrov -, čo najbližšie k nemu, a hoci slnko už dávno vyšlo a v izbe sa už dosť rozvidnelo, onedlho zaspal aj on.

jeeeeeeeeeej dalsie pokracko!

citácia :

nahnevaný ocino a vystrašená a nervózna mamina sa mu asi nejavila ako tá správna rodinná idylka

a to ty si ale tava ci co to bolo:D a ci smrdim?!?ze tavy smrdia naaaaaaadherne pokračko..opäť! ten konečný rozhovor Deana a Janey a on chudatko ani nefi ze tatom bude a to jak jej Sophie naložila chuuuda...ale paci sa mi tam ze viac postav teraz aaaaaaa proste jje to perfekt!

super pokračko tá Sophie je celkom sympatická len to čo povedala Jane bolo fakt silne. chudera a ten koniec ako ju Dean upokojoval to bolo krásne a ešte tie tavy nakoniec
skladam obrovskú poklonu

Dzajnisko stašne dobré pkfračovanie. Sophie je teda ženská. tak surovo obviniť Jane.
To ju ona zaúčala či čo, že takto sňou razprávala?.
Btw: Skvelé, skvelé pokračovanie.

Dzajnisko, bezvadné pokráčko Ta Sophie je teda docela drsná...jak tak vyjela na Jane. Krásné bylo, jak ji Dean bránil... a jak ji potom uklidňoval Já jsem celé to pokračování četla s takovou melancholií, skoro až slza ukápla a ten konec...že prý jestli smrdí já jsem nemohla Prostě super

dzajnisko super pokračovanie ten Batman bol dobrý a ako ich ošetrovala a potom tie výčitky a Dean sa jej ako zastal a ako žiarlil a ten ich rozhovar v izbe chudák Jane že by už nežila nebyť toho malého to bolo super a ten záver že smrdím vynikajúce pokračovanie absolútne úžasné

vy ste úchvatní ja som v nebíčku
Ettie: ja mám pocit, že ty nebudeš mať pokoj, dokým sa Dean nedozvie, že Jane je/bola tehotná ale bohviečo to aj tak nebude
wiktoriano: super, som rada, že sa ti zdá Sophi taká, ako si ju opísala, presne to bol cieľ - ona je v podstate milá, len jej rupli nervy
str8tking: nie, nezaúčala ju ona skôr dávala pozor na to, aby sa znova nevrátila na zlé chodníčky
kattie: som rada, že sa to zdalo melancholické, lebo som chcela, aby to také bolo, len som z toho nemala až taký pocit a nevedela som ako to vypáli
lentilka: som si nemohla odpustiť toho Batmana a chudák Dean, ten ani nevie, čo všetko sa Jane premelie hlavou a hlavne ani to, že žije len kvôli tomu, že to bábo je kúsok z neho a to by v sebe nikdy nechcela zabiť

btw, sa dívam, že tie ťavy vás nejako pobavili no ale vážne, ony smrdia

Dzajnisko ja to čítam odznova a je to ešte lepšie ako predtým. Len keď som sa dostal k tej časti keď zomrie Bobby. No tak to nemusím. Ale inač poklona.

wau, str8tking, tak to je super, že sa ti to páči, aj keď si si to prečítal znova ani nevieš, aká som z toho šťastná
a to s Bobbym - však ja viem som potvora

Aspoň máš sebakritiku.

str8tking: aspoň niekedy, čo?
nesie sa vám pokráčko
***************
Všade bola tma. V sekunde sa akoby v záblesku objavil obraz dobre známej izby, na ktorú však už dlho nebola zvyknutá. Znova prišla tma a znova obraz izby, teraz už na dlhší čas, za ktorý si dokázala všimnúť budík na stolíku pri posteli vedľa nej, s veľkou svietiacou červenou – 10:06.
Typické. Vždy sa budila neskoro, kedy mohla už len akurát skuvíňať, že už je veľa hodín a musí vstávať a nie o nejakej šiestej, kedy si môže povedať „ešte je skoro, ešte si môžem pospať“.
Pretočila sa na chrbát a namrzene si vzdychla. Toto bude určite ďalší krásny slnečný deň, ktorý ju donúti myslieť na veci, na ktoré nechce. Super.
V tej chvíli jej však zrazu prebleskli mysľou všetky udalosti a informácie z posledných dní a ona vyvalila oči. Zrazu jej došlo, že Dean, Sam a Jo sú tu, že Bobby je navždy preč a že Sophi ju viní z jeho smrti. Okamžite sa radšej otočila nabok a celá sa až cez hlavu zakryla prikrývkou s úmyslom nevyliezť odtiaľ, pokým vážne nebude musieť. No, hneď ako si to pomyslela, zaškvŕkalo jej v bruchu. Ách, bože. Keby to záviselo len na nej, bolo by jej to jedno, nevyliezla by z tej pohodlnej mäkučkej vyhriatej postele, ale nemohla týrať bábo tým, že nebude jesť. To si ten drobec nezaslúži.
„Júj, chrobáčik, čo už s tebou?“ zašepkala bábu len tak do vetra, postavila sa z postele a prešla do kúpeľne.
V zrkadle na ňu čučala žena, ktorá síce vyzerala oddýchnuto, ale nie veľmi šťastne. K tomu všetkému sa jej zdali vlasy hnusné, celá sa cítila nejako nepríjemne a tak sa rozhodla, že pôjde do vane, aby už nemala zo seba pocit nejakej pošahanej socky. Pomaly zo seba odlepila obväz, ktorý jej dala Sophi a videla, že zo zranení má už fakt len odreniny a modriny, čo ju potešilo, no aj tak bola stále dobitá a celý ten chrbát ju bolel ako jedna veľká modrina.
Kúpeľ jej trošku pomohol a keď vyliezla, umyla si zuby, vysušila si vlasy a zistila, že sa dnes na mejkap vykašle, v župane prešla znovu do spálne. Až teraz si všimla, že na vedľajšom zgniavenom vankúši leží nejaký papier a jej mobil. Vhupla späť do perín a rýchlo vzala ten papier do rúk.
Prezvoň hneď, keď sa zobudíš.
Štyri slová napísané zbožňovaným škrabopisom jej okamžite vyčarili úsmev na tvári, no keď vzala do ruky svoj mobil, aby splnila inštrukcie, dvere na miestnosti sa pomaly otvorili.
„Á, no konečne, už som sa normálne bál, že na teba budem musieť romanticky zízať, až kým sa princeznovsky nezobudíš,“ uškrnul sa Dean, keď videl, že Jane je v bdelom stave a jemným kopnutím za sebou zavrel dvere.
„Však som nespala bohvieako dlho, možno tak päť hodín,“ povedala obranným tónom a pozorovala ho, ako k nej ide s objemným podnosom v rukách.
„Ha, no to určite, moja,“ pokrútil hlavou a raňajky do postele umiestnil na prikrývku na jej stehnách, „prespala si celý včerajšok, takže dokopy to bude... asi dvadsaťdeväť hodín, žiadnych päť. Keby mi Sophi nepovedala, že po tej tabletke je taký spánok normálny, tak by som tu zbesnel, že si v kóme alebo čo.“
Sadol si oproti, rukami okolo nej sa oprel o vankúše a vtisol jej dlhý vrúcny bozk a ona ho popri tom poriadne vystískala.
„Wau, asi ťa budem strašiť častejšie, ak budeš potom takto reagovať,“ hovorila trochu omámene a usmiala sa.
„Tak to si teda nezvykaj,“ zachmúril sa, sadol si vedľa nej a prehodil jej cez plecia ruku, „chrbát už nebolí?“
„Nie, vôbec, už som si dala dolu aj ten obväz.“
Dean zdvihol obočie. „Sophi nehovorila nič o tom, že si to už môžeš dať dole.“
„Čo sa bojíš, už ma to nebolí, obväz netreba... mimochodom, ešte sa hnevá? Sophi?“
Pokrútil hlavou. „Vieš, že nie, hovoril som ti, že to bol len skrat. I keď riadne nespravodlivý a odporný, ale len skrat. Dokonca ti poslala aj raňajky, presnejšie túto polovicu,“ vysvetľoval jej a ukázal na jednu časť podnosu so samými zdravými vecami – ovocie, zelenina, ovsené vločky a mlieko. „Ale ja viem, čo vždy ráno ješ a tak som ti tam prihodil túto polovicu.“
„Ty si poklad,“ usmiala sa, keď videla jeho nádielku – čerstvé chrumkavé rožky s obrovskou vrstvou syrovej nátierky, kopec nakrájaných paradajok, čaj, pomarančový džús a čokoládové croissanty.
„Samozrejme,“ uškrnul sa svojsky, „Ruby mala v jednej z mála vecí pravdu, fakt si schudla... takže musíš jesť, inak ťa za chvíľu ani nebudem mať za čo chytiť.“
„A kto povedal, že ma nejako chytať vôbec budeš, há?“ zatiahla, ale pritúlila sa k nemu bližšie a po chvíli, čo nadšene prežúvala prvý rožok, bol donútený jesť tiež.
Chvíľu tam len pri sebe sedeli, žuli neskoré raňajky a jednoducho si užívali okamih, v ktorý mohli byť spolu a bolo im aspoň chvíľu dobre. Do toho sa však dvere na izbe znova otvorili.
„Teta Jane!!!“ zvýskli naraz asi sedemročný chlapec a rovnako staré dievčatko a okamžite sa vrhli na posteľ.
Deanovi vyskočilo obočie asi až po plafón – v tomto dome nečakal žiadne deti -, no ona sa radostne usmiala a za chvíľu bola zavalená oboma deckami div, že neprehli celý raňajkový podnos. Lovec sa od démonky odtiahol, aby im nechal priestor, ale stále sa čudoval, keď pozoroval situáciu.
Nepotreboval však na nich nejako dlho zízať a ihneď vedel, že sú dvojičky. Mali rovnakú hnedú farbu vlasov – len o trochu tmavšiu, než Jane -, obaja boli malí a šťúpli a celkovo sa na seba veľmi podobali, aj keď medzi sebou mali zopár mini rozdielov. Chlapec Deanovi trošíčku pripomínal Lisinho Bena – aj keď mal tmavomodré oči, no dievčatko sa trochu podobalo na Jane – rovnaký účes, oči rovnakej farby a ešte aj rovnaké cukríkovo ružové chlpaté papuče.
„Júj, detváky, ták ste mi chýbali,“ hovorila tlmene a o chvíľku ich prestala objímavo pučiť. Rozjareným pohľadom sa pozrela na Deanov nechápavý výraz a uškrnula sa.
„Dean, toto sú Sophiine vnúčatá,“ vysvetlila mu a pozrela na ne.
„Decká, toto je ujo Dean,“ predstavila im ho a potom začala predstavovať jemu ich. „Toto je Michael,“ ukázala na chlapca a on mu so „som Mike“ nastavil päsť, o ktorú na pozdrav Dean ťukol svojou – asi štyrikrát väčšou -, päsťou, „a toto je Emma.“
Emma sa už dlhšie sústredene striedavo pozerala na lovca a na démonku a potom zopakovala pozdrav s Deanom po svojom bratovi. „Som Em,“ prehodila milým hlasom a Jane s Michaelom sa na seba uškrnuli – vedeli, že len málo ľudí ju tak môže volať. Ona si však nič nevšimla a démonka, znova s Deanovou rukou na jej pleciach a s croissantom v ústach, len tak ledabolo zatiahla.
„Nie ste v škole?“
Michael prevrátil očami. „Veď je sobota.“
„Ou, sorry, ja som nejako pozadu... takže ste už asi stihli stretnúť aj uja Sama a tetu Jo, však?“
Obaja prikývli. „Ujo Sam je super, vôbec nechaosil, keď som pomáhala v kuchyni schovávať riad po svojom,“ zatiahla Emma.
„Po svojom?“ spýtal sa Dean, keď sa napil z Janeinho džúsu.
Jane na dievčatko žmurkla a ona iba mávnutím ruky zabuchla dvere, ktoré aj s Michaelom nechali, v zápale skoku na démonku, otvorené.
„Je čarodejnica,“ zahundral otrávene Michael Deanovi, „ale, buď v pohode, ja som normálny.“
Emma sa zamračila. „Vôbec nie je normálny. Teda, nemá takéto schopnosti, ale je... ge... genus??“ Poškrabala sa po hlave a rýchlo hľadala pomoc u ostatných.
„Skôr génius, nie?“ zasmial sa Michael.
Malej čarodejnici sa hneď rozjasnila tvár. „Áno, presne to. Je génius. Má sedem a už je v štvrtej triede. Zatiaľ čo ja tvrdnem v druhej ako nejaká trapáčka.“
„Nemáš sa kam ponáhľať,“ vyvrátil jej to Dean a ona vyzerala hneď spokojnejšie.
Michael sa však zasmial znova. „To si mal prísť skôr a povedať jej to predtým, než začala chodiť s jedným mojim spolužiakom.“
„ČO?“ zaklipkala očami Jane a teraz sa rozosmial Dean.
„Zradca,“ zasyčala Emma potichu bratovi, ale potom hovorila obranným hlasom na démonku, „je to strašne zlatý chalan, vážne.“
Jane sa stále prísne mračila na dievčatko, ale bolo vidieť, že to iba hrá. „Čo na to ujo Chris a starká?“
„No, myslím, že ujo Chris je v pohode, keď po nás prišiel do školy, odtiahol si Alexa nabok a chvíľu sa s ním rozprával... no a potom pozval jeho maminu na večeru, pokiaľ viem... no... a starkej o Alexovi podľa uja nemám hovoriť, lebo že je strašne staromódna a ona by to nepochopila,“ vyrapotala Emma a pri poslednej vete sa uškrnula.
„Škoda, že s takýmto rozkazom niekto neprišiel skôr, ušetrilo by ma to zopár prednášok o tom, že na baby som príliš mladý,“ krútil hlavou frustrovane Michael, ako keby premýšľal o všetkých strastiach, ktoré ho v živote postihli, „môžem ja za to, že tak letia na múdrych chalanov?“ Uškrnul sa a všetci traja okrem neho prevrátili očami – každý zo svojho dôvodu.
„Každopádne, s károu akú máš ty, od seba musíš tiež odháňať riadne zástupy ženských, čo? Videli sme ju, keď sme včera odchádzali do školy,“ sprisahanecky sa zaksichtil na Deana a Jane sa naňho s úsmevom ukradomky kukala, lebo bola zvedavá na jeho reakciu. Do toho sa však ozvalo plesnutie – chlapec dostal od svojej sestry pohlavok – a Deana to odbremenilo od odpovede.
„Nevidíš, že jeho frajerka je teta Jane? A že on je jej frajer? Vraj si genus, no vôbec ti to nepáli vtedy, keď má.“
„Génius, ty koza...“
„Ona je Emma, nie koza, Michael,“ ozvala sa Jane.
Michael mávol rukou a pokračoval v rozhovore so svojou sestrou. „A veď, ja som sa nepýtal na frajerky... ako keby sa nemohol páčiť iným babám, než je teta Jane... súdiac podľa toho, ako som žiadaný ja a dokonca bez auta, musí byť určite aj on...“
„Pche, on je aspoň pekný, ale ty si iba čudný namyslený genus.“
Dean sa samoľúbo usmial a popri chichotaní sa na nich si odhryzol z ďalšieho rožka.
„No, zato ten tvoj chudák Alex je len čudný a nie génius.“
„Ale vie hrať basketbal a ty sa ledva trafíš do koša.“
„To si si veľmi nepridala, keď ste vedľa seba, vyzeráte riadne divne - krpatá roztlieskavačka a obor s basketbalkou v ruke.“
„Ha, že krpatá. Náhodou, som najvyššia v družstve a ešte k tomu aj kapitánka a tvoja Lily je ešte nižšia a iba radová roztlieskavačka, tak sklapni.“
„Aká Lilly??“ spýtala sa Jane, očividne nechápajúc, čo všetko sa zmenilo, „myslela som, že chodíš s Alysson.“
„Tiež musíš všetko vykecať,“ zašomral Michael sestre a potom sa otočil na démonku, „Alysson sa s rodinou odsťahovala a Lilly mi ujo Chris aj starká už schválili, takže sa nemusíš nerváčiť.“
„...no len aby...“
„Je pekná?“ spýtal sa Dean Mikea a ten sa natešene uškrnul.
„Že váhaš, krásne dlhé hnedé vlasy, dokonalé zelené oči a tie najúžasnejšie pery na svete.“
„Ou, ako vidím, máme rovnaký vkus,“ zhodnotil lovec a keď kútikom oka pozrel na Jane videl, že sa potmehúdsky usmieva a decká sa na seba ihneď uškrnuli.
„Viete čo, decká? Určite ste tu celé týždne len na zdravých jedlách, však?“ spýtala sa démonka a oni s očakávaním prikývli.
„Tak čo keby ste teraz zabehli do kuchyne a povedali Sophi, že na večeru vám urobím hranolčeky a vyprážaný syr?"
Na detských tváričkách sa objavila číra radosť. „A bude aj čokoládový koláč??“ spýtali sa naraz ako pravé dvojičky.
„Nooo... podľa toho, či ste poslúchali, keď som tu nebola...“
„Samozrejme,“ odvetil suverénne Michael a Emma horlivo prikyvovala, pričom obaja sa tvárili nadmieru anjelsky. Jane sa naschvál tvárila veľmi nerozhodne a budila dojem, že silno premýšľa a nakoniec krátko prehovorila.
„Tak hej.“
Dvojičky Jupí a Juchú okamžite vyskočili z postele a s neutíchajúcim hurhajom za sebou zaplesli dvere.
*********
Jane sa otočila na Deana. „Prepáč, za to prepadové komando, myslela som, že si ich už spoznal, kým som ja spala.“
„No, včera som sa zobudil až večer a to už oni asi spali, lebo som ich nevidel, ani keď som sa dolu rozprával so Sophi a potom som si šiel znova ľahnúť... mimochodom, prečo je moja izba menšia ako tvoja??“
Démonka sa zacerila. „Lebo, vieš – majiteľka domu má prednostné právo na najväčšiu izbu.“
„Ešteže je to moja kočka a ja ju už nejako presvedčím, aby som mohol spávať u nej,“ zašomral Dean usmiato. Na to sa zatváril ako anjelik a pobozkal ju na líce.
„Ále, akéže to ujo Dean kuje plány...“ zasmiala sa.
„Radšej jedz, lebo keď mi zmizneš pred očami, tak mi budú tie plány nanič,“ prikázal jej autoritatívne, ale s úškrnom a ona poslúchla.
„Kde sú, vlastne, rodičia dvojičiek?“ spýtal sa, hoci tušil, že jej odpoveď nebude bohviečo. Stačilo vidieť, ako sa jej zmenil výraz v tvári a vedel to skôr, než dožula kusanec rožka.
„Mŕtvi. Bude to už asi... šesť rokov aj čosi, myslím... je to hrozné. Kylie a Richard boli vraj skvelí ľudia, lenže... neviem, čo presne sa stalo, ale Lilith po nich, presnejšie po Kylie, šla už strašne dlho. Vieš, ona bola čarodejnica ako Sophi a Emma, to si si isto domyslel,“ vysvetľovala mu a on zachmúrene prikývol, „a tá suka mala s Kylie asi riadne nezhody... lenže pred Lilith nikto dlho neuteká – a keď už áno, to ju naštve ešte viac. Podľa toho, čo mi povedala Sophi, Kylie sa musela dívať na to, ako... Lilith Richarda pred Kylieinými očami rozporcovala a potom zabila aj ju.“
Dorozprávala a pritúlila sa k Deanovi. Bolo málo vecí, v ktorých si bola istá, no jednou z nich bolo to, že by zošalela, keby sa mu stalo niečo zlé. On asi vycítil, čo sa jej rojí mysľou, tak jej rukou prešiel po vlasoch a pobozkal ju na vrch hlavy.
„No, na to, že vyrastali bez rodičov, sú to husté decká,“ odviedol tému trochu iným smerom.
„Myslíš?“ zatiahla prekvapene, „ty nevyzeráš na to, že by si nejako veľmi obľuboval deti.“
„Nehovorím, že ich zbožňujem, ale niekedy majú oveľa viac rozumu ako dospelí... v podstate mi nevadia. A dokonca ani tieto, aj keď sú strašne hlučné a prekrikujú sa... ale aspoň sa na nich zasmeješ... takí malí pomotaní krpci s kopou frajerov a frajeriek, ako som počul...“ zabával sa a ona sa pridala.
„Mňa z nich raz vážne porazí...“ pokrútila hlavou usmiato, „ale Emma mala pravdu, Michael je fakt génius – matiku, fyziku a chémiu by mohol doučovať aj samotných profákov -, no a ako sa zistilo, tak to aj riadne využíva na kočky. Som však zvedavá, či tým svojim frajerkám vykladá to, čo doma, napríklad...“ Chvíľu rozmýšľala a dožula posledný rožok.
„Okej, mám to, napríklad, má morské prasiatko. Ale odvtedy, čo ho dostal, tvrdí, že je to pes.“
Dean sa z chuti rozosmial.
„Tak to teda vôbec nie je smiešne, keď ťa o dvanástej v noci zobudí s tým, že chce ísť s Humphrym von, pretože musí mu dať možnosť, aby prejavil svoje psie zvyklosti tým, že si trochu pozavýja na mesiac.“
Lovec sa vôbec neprestal smiať.
„A ty mu môžeš miliónkrát vysvetľovať, že je to morské prasiatko a tie na mesiac nezavýjajú a má si ísť ľahnúť do postele a spať... nijé, to potom Mike začne útočiť s tým, že Humphrymu upieram jeho práva a to má, podľa neho, niečo dočinenia so Slobodou zvierat a podobne,“ vzdychla si Jane unavene.

„Neverím, že to decko má iba sedem,“ zapochyboval Dean.
„Aj ja mám niekedy problém tomu veriť. Ešte k tomu, Emma vie byť ešte väčšie číslo ako on. Videl si, že pôsobí, ako také hlúpučké neviniatko... vôbec to nie je tak. Ona väčšinou nechá ostatných, nech si myslia, že to má v hlavičke trochu pomotané, pretože s tým, ako Michael vždy hviezdi, sa jej nechce súťažiť. Ale zase keď chce – a hlavne, keď sa jej to hodí -, tak vie pôsobiť ako to najmúdrejšie stvorenie na svete. A to nehovorím o tom, že keď sa naštve, tak čaruje hlava-nehlava.“
Dean sa uškrnul. „To ma fakt utvrdzuje v tom, že už ani deti vôbec nie sú normálne.“
„To mi hovor. Obidvaja sú ešte takí mladí a s Mikeom sa už teraz profesori rozprávajú ako s váženou osobou – čo mu riadne uberá na tom jeho nízkom sebavedomí,“ ironicky sa uškrnula, „a Emmu v škole nemôžeme kontrolovať, takže niekedy sa stáva, že sa len tak čírou náhodou dozvieme o tom, že zadania písomiek, ktoré sa práve rozdávali, sa zrazu zmenili z otázok na správne odpovede... alebo, že dievčatám, ktoré Emma nemá v láske, sa zrazu vlasy zafarbia nazeleno... alebo že všetci profesori v jeden deň mali nezastaviteľnú štikútavku, takže všetky decká mohli ísť domov.“
„Byť v jej veku a mať jej schopnosti...“
„Ani nechcem vedieť, čo by si robil ty,“ smiala sa a on prevrátil očami. Chvíľu boli obidvaja ticho, iba prežúvali to, čo si uchmatli z podnosu až Dean prehovoril.
„Myslíš, že Lilith nevedela, aké má Emma schopnosti? Rozumieš, keď má sedem a dokáže takéto veci, čo dokáže, keď bude dospelá? Ako, nehovorím, že nie som rád, že obe decká prežili ten masaker s ich rodičmi, ale... ako to, že s nimi neurobila niečo, čo sa na ňu podobá, ale nechala ich na pokoji?“
Jane sa usmiala. „No, decká mali šťastie. Neviem, čo všetko vieš o Lilith, ale je veľa rôznych mýtov a podobne. Nechce sa mi to tu všetko rozprávať, to si môžeš vygúgliť,“ uškrnula sa, „ale to, čo Michaela a Emmu zachránilo, bol Lilithin dávny sľub – pokiaľ má bábätko amulet s menami troch anjelov - Senoy, Sansenoy a... ježiši, nikdy si neviem spomenúť na toho tretieho... á, Semangelof -, tak sa ho ani nedotkne. Niekde sa uvádza, že to platí iba pri novorodencoch, ale ako vidíš, podarilo sa to aj pri tých dvoch a to mali, myslím, osem mesiacov, alebo tak.“
Dean bol očividne ohromený, no nejako zvláštne sa na ňu pozrel. „Moju polodémonskú sexicu to pred ňou asi neochráni, čo?“ spýtal sa so smutným úškrnom aj keď vedel odpoveď. Na to sa nejako dopracovali k tomu, že sa znovu bozkávali a vtedy - možno nevedome, no predsa -, popri všetkom tom objímaní, prešiel rukou po Janeinom bruchu.
„Vieš, čo?“ zatiahla, keď sa od neho zrazu odtiahla, „mám chuť na hrozno... myslíš, že by si mi mohol nejaké z kuchyne doniesť?“
Zdvihol jedno obočie. „A čo keby si vstala z postele a trochu si rozhýbala kosti, keď si poň pôjdeš sama?“
Ona naňho naschvál čo najnevinnejšie zaklipkala očami prosbu a on pokrútil hlavou. „Si hrozná,“ vzdychol si s úškrnom, vstal od nej z postele a keď vzal do rúk aj ten podnos, vyšiel z miestnosti.
Jane však teraz trápilo niečo úplne iné, ako klamstvo, že chce hrozno. To ako sa jej chytil brucha... a ten pocit... vedela už celkom dobre oddeliť svoje pocity od pocitov bábätka a bola si istá, že tie, ktoré si teraz uvedomovala viac, boli tie jej. Tých pár sekúnd, čo sa bozkávali, jej každú čiastočku tela pretkalo niečo úžasné... vtedy nedokázala myslieť na nič iné, len na to, ako veľmi chce prežiť... ako veľmi chce byť s Deanom... ako veľmi chce ich bábo vidieť a držať na rukách, mať rodinu a byť šťastná...
...a prvýkrát sa jej všetky tieto myšlienky stlačili do jednej, na ktorej vyjadrenie stačili len tri slová... „milujem Deana Winchestera“.
Nešťastne si vzdychla. Lenže čo ak aj on miluje mňa? Dočerta. To nie je dobre. Teda – bolo by to to najúžasnejšie, čo sa mi v živote kedy stalo, ale... Čo ak to neprežijem? Ak ma miluje, bude veľmi nešťastný. A to on nesmie. Nie kvôli mne. Už to, že je tu so mnou, si nezaslúžim, nie to ešte aby za mnou smútil. Budem sa mu musieť vyhýbať alebo čo, žiadne bozkávanie, žiadne dotyky, nič. Viem, že ho z tohto domu nedostanem ani za nič, takže jediné, čo mi ostáva je... musíme sa navzájom odcudziť. Čo iné? Však veď tým sa jeho prípadné city ku mne spacifikujú a ak zomriem, tak ho to nebude musieť ani tak trápiť. Je to príliš skvelý chlap na to, aby sa zapodieval mnou.
Znovu si vzdychla, teraz ešte nešťastnejšie. Tak. Plán by to bol. Len teraz ho ešte dodržať.

A začalo sa obdobie vyhýbania, uhýbania pohľadom a kratučkých bezduchých rozhovorov.

Dzajnisko super pokračovanie. Tak tie decká sú zlaté. Jane ako vždy všetko vedela o Lilith. A ten koniec že čo. Takže to sa jej nepodarí bo Dean by ju nevedel vôbec nechať len tak. len dúfam že ju na konci poviedky zachránia. .
Inač super.

toto bola naozaj krásna časť, rozhovory Deana a Jane sa mi vždy páčia. úžásne to vieš napísať a tie deti vyzerajú byť naozaj šikovne. tiež dúfam že sa Jane podarí zachrániť.

dzajnisko to bola zlatá časť tie detská boli super tie ich hlášky a to morské prasiatko a chudáci ich rodičia to bolo hrozné a Emine schopnosti no to ešte bude určite zaujímavé myslím že tí dvaja tam ešte budú mať nejakú rolu a Dean bol super s tými raňajkami no a Jane chúďa konečne si to uvedomila a teraz sa mu vyhýba bola to vynikajúca časť taká pohodová obrovská poklona táto poviedka je zakaždým lepšia a lepšia už sa neviem dočkať ďalšej časti

ďakujeeem, ľudkovia
viem, že teraz sú také tie oddychové časti, ale nemôže to ísť z akcie do akcie, lebo by som sa zbláznila z toho asi ako - jasné, že budú ekšn pokráčka, ale teraz je proste chvíľka pokoja - ako tak - chcem nechať priebeh vzťahom s novými postavami a tak
som rada, že sa vám decká páčia sú tam takou náplasťou za Jimma a Claire, ktorých ste si kedysi obľúbili - ale nehovorím, že sa tam Janeini pestúni ešte neobjavia veľká pravdepodobnosť, že áno
mooooc ďakujem za také super komenty a sľubujem, že sa budem snažiť hodiť sem ďalšiu časť čo najrýchlejšie

helou, máte tu jednu z kratších častí, ale dúfam, že sa bude páčiť enjoy
************
„Nevidela si Sama?“ spýtal sa Dean sediaci nad knihami za stolom v obrovskej kuchyni – Sophiinom kráľovstve -, keď kráľovná tej miestnosti práve vošla do dverí.
Čarodejnica zavrtela hlavou. „Konečne od teba počujem inú otázku ako „nevieš, kde je Jane?“,“ povzdychla si, „ale nie, nevidela som ani jeho. Prečo?“
„Dneska má narodky a akosi som ho ešte nevidel,“ zatiahol zachmúrene lovec a zaklapol veľkú knihu, ktorú práve dočítal a mal chuť hodiť ju rovno niekam do ohňa. Za tých pár dní, čo tu už bývali, preletel dosť kníh, no ani v jednej nenašiel nič, čo by pomohlo Jane vykrútiť sa z dohody. A ku všetkému tomu – nebyť jej dohody, dnes by sa naplnila tá jeho. To bol viac, než čudný pocit.
„Sam má narodeniny?? Prečo mi to nikto nepovedal skôr?? Kto má teraz stíhať napiecť??“ vyvalila oči Sophia okamžite vybehla z kuchyne ako splašená, takže Dean znova osamel a ani nestihol niečo namietnuť.
Pomaly sa zodvihol zo stoličky, pobral knihy, ktoré tam mal pootvárané a namieril si to do pracovne, kde bola gigantická knižnica. Prešiel chodbou, dostal sa do tej mramorovej vstupnej haly a premýšľal nad tým, čo povedala Sophi. Keď si tak pospomínal, vážne sa jej nepýtal skoro nič iné, iba či nevidela Jane. Ale čo iné mal robiť, keď on ju zazrel len strašne málo a nechápal, prečo sa mu vyhýba? Pokiaľ vedel, ostatní ju stretávali normálne – len on nie. Napadalo mu, že dôvod toho, prečo to robí by mohol byť, že naňho jednoducho zanevrela... určite je nešťastná z toho, že vzala tú dohodu na seba a teraz jej život visí na vlásku len kvôli nemu. Bol si istý, že teraz to strašne ľutuje a vôbec sa jej nečudoval. Kým sa s ním ešte rozprávala, snažil sa ju všemocne donútiť, aby tú dohodu zrušila, ale ona nič. Asi nechcela byť taká mrcha a zrušiť to... alebo, čo nebolo ani horšie, ani lepšie – že s ním proste už nechce nič mať a tým, že sa vrátila naspäť domov ku Chrisovi, sa zrušilo všetko, čo medzi sebou kedy mali. Nech bola správna odpoveď akákoľvek, Dean mal pocit, že preňho sa peklo už aj tak začalo.
Konečne sa dostal k dverám pracovne a s plným náručím kníh otvoril dvere, kde sa mu naskytol pohľad práve na dnešného oslávenca a – čuduj sa svete – Jane. Obaja sedeli za stolom každý z inej strany, Sam s vyloženými nohami na vedľajšej stoličke vyzeral zamyslene a démonka niečo usilovne písala. Hneď, ako sa otvorili dvere, obaja sa obzreli na prichádzajúceho.
„Myslím, že je to všetko, ak si na niečo ešte spomeniem, tak ti dám určite vedieť,“ povedal rýchlo mladší brat brunetke, zdvihol sa zo stoličky a pred tým, ako vyšiel z miestnosti, sa stihol na Deana pozrieť s výrazom, ktorý mal byť asi nezúčastnený sa alebo čo.
Ten sa iba zamračil a zatiaľ čo vracal knihy na ich správne miesto do políc pozdĺž steny pracovne, stále nebadane pokukoval po démonke. Ona sa však tvárila, ako keby tam ani nebol, iba usilovne čmárala na papier tie jej chaotické slučky a ani nemukla.
„Navrhuješ prestavbu tohto domu na ešte väčší, aby si si vytvorila viac miesta na to tvoje ustavičné schovávanie sa predo mnou?“ zašomral podráždene, keď poukladal všetky knihy a s rukami prekríženými cez prsia na ňu zamračene hľadel.
„Nie,“ hlesla krátko, zatvorila veľmi draho pôsobiace plniace pero a vložila ho do zásuvky spolu so všelijakými papiermi a ten, na ktorý doteraz písala, zaklapla do tenkých dosiek s pozlátenými rohmi. Na to sa rýchlo postavila a chystala sa opustiť pracovňu, ale to sa jej nepodarilo, pretože Dean sa zrazu suverénne objavil pri stole vedľa nej a nikam ju nepustil.
„Môžeš mi konečne povedať, čo sa deje??“
Ani naňho nezdvihla pohľad, iba zamrmlala: „Veď nič, čo by sa malo...“ Chcela vziať dosky zo stola a odísť, no lovec ich okamžite priplesol naspäť na drevo a to ju zastavilo.
„Ešte raz sa ťa pýtam, čo sa deje?“
„Vôbec nič,“ prehodila odmeraným tónom a keď vytrhla dosky spod jeho prstov, pritlačila si ich k sebe, takže teraz vytvárali niečo ako pomyselnú deliacu bránu medzi nimi, „nechaj ma prejsť.“
Jeho však ani nehlo. „Čo v tom je?“ pýtal sa ukazujúc na dosky.
„Prihláška do SuperStar.“
Prevrátil očami. „Fajn, nemusíš mi povedať, čo schovávaš. Ale chcem počuť, prečo sa mi oblúkom už celý týždeň vyhýbaš.“
„Nevyhýbam.“
„Ou, nie vôbec,“ zaironizoval namrzene a štvalo ho, že sa stále pozerá hocikam inam, len nie naňho. „Tak prečo sa nesprávaš normálne?“
„Ako, „normálne“?“
„No, napríklad,“ začal Dean a pohol sa smerom k nej, akoby ju šiel pobozkať. Ona však urobila presne to, čo čakal – zvrtla sa a bez slova odchádzala preč.
„Mne sa sníva,“ zahundral sám pre seba neveriacky, no potom zvýšil hlas. „Počkaj.“
Jane, ktorá práve otvárala dvere, naozaj zastala a znova ich zavrela, no civela na zem. Stála tam, oblečená v kratučkej rifľovej sukni, čiernom svetríku a čiernych čínach a lovec nemohol uveriť tomu, že sa k nemu správa, ako keby sa ani nepoznali.
„Je to Chris alebo Sam?“ spýtal sa na rovinu a ona skoro namieste odpadla.
„Prosím???“ vydralo sa z nej a po prvý raz za všetky tie dni sa mu znova pozrela do očí.
„Čo iné si mám myslieť?! S nimi sa normálne bavíš, ale ku mne sa správaš, ako keby som tu ani nebol,“ vysvetlil jej nahnevaným tónom a znovu si skrížil ruky, takže všetky svaly na ramenách sa cez šedé tričko a tmavú košeľu začali rysovať ešte viac.
Jane pochybovala, že ktokoľvek na svete chýba niekomu druhému viac, ako on jej... práve to na ňu všetko začalo nebezpečne doliehať. Jeho oči, jeho hlas, on celý... všetko, čomu sa tie predošlé dni bránila, na ňu útočilo teraz a ona sa snažila zozbierať sily na to, aby mohla ujsť. Márne.
„Ja s nimi nič nemám, ako si môžeš...“
On len prevrátil očami a zavrtel hlavou. „Vieš, čo? Rob si čo chceš.“
„Dean,“ zašomrala zničene, keď už bol pri nej a chcel vyjsť z miestnosti skôr ako ona. Ale čo mu mala povedať? Sama sebe hovorila, že presne toto chcela – chcela, aby sa odcudzili. Lenže aj keď vtedy vedela, že to nebude ľahké, tá bolesť, čo v nej kolovala teraz, bola nepredstaviteľná. Doteraz si myslela, že to zvláda celkom obstojne, no keď tu zrazu bol tak blízko a pozeral sa na ňu tak nespokojne kvôli tomu, že nie sú spolu...
„KTO, DOPEKLA, PARKUJE S TOU STAROU KRAKSŇOU NA MOJOM MIESTE?!?!“
Obaja až nadskočili a prerušili očný kontakt, keď počuli ženský škrekot pravdepodobne rovno zo vstupnej haly.
„Ježiši, ja som zabudla...“ povzdychla si Jane a okamžite vyletela z dverí s Deanom za pätami a keď sa dostali tam, kde mali, videli ako na mramorovej podlahe stála osoba, ktorej patril ten škriekajúci hlas. Bola to asi 27-ročná ženská s rovnými lesklými čiernymi vlasmi, ktoré jej voľne padali na chrbát a zvýrazňovali slabučkomodrú farbu pekne tvarovaných očí, ktorá dokonale kontrastovala s tmavoružovými perami. Oblečená v čiernych minišatách s odvážnym výstrihom, ktoré podčiarkovali jej perfektnú postavu a v topánkach na vražedne vysokom opätku si podupkávala a očividne čakala, kto sa k nej prvý dovalí.
„Á, no konečne, mohla by si mi vysvetliť, prečo nemám kde zaparkovať?!“
Jane sa tvárila viac než kyslo a zo sebadonútenia jej odpovedala. „V tej garáži máš kde zaparkovať, Kate, tebe len vadí, že ti obsadili miesto hneď pri dverách a teraz musíš prejsť tých strašných pár metrov, aby si sa dostala do domu.“
„No a čo, je to moje miesto a, prosím ťa, čo je to tam za veterána???“
Dean sa zamračil. „Akého veterána?!“
Kate si v tej chvíli zrazu všimla aj lovca, ktorý sa postavil medzi obe ženské, ako keby chcel pozerať tenisový zápas alebo čo, ibaže vyzeral nahnevane. Vtedy sa však Kate s Deanom na seba zvláštne zaciveli a Jane bola tá, ktorá nechápavo skákala pohľadom z jedného na druhého.
„Dean Winchester,“ uškrnula sa čiernovláska a oči jej zažiarili.
Lovec sa uškrnul tiež. Spomenul si. „Kate Wardová.“
„Huntsville a ten čudný bar...“
„...kde nikto neplatil.“
„Vy sa poznáte???“ zatiahla ohromene démonka, no ani jeden z nich si ju nevšímal - Kate sa na Deana vrhla a objali sa, pričom ho čiernovláska nezabudla riadne plesnúť po zadku.
„Chlape, tak keby som vedela, že ťa tu stretnem, vrátim sa aj skôr,“ zasmiala sa a on tiež, „vyzeráš ešte lepšie ako vtedy a to som si myslela, že sa to už viac nedá.“
„Vy dvaja sa poznáte??“ zopakovala zmätene Jane a teraz jej už Dean odpovedal.
„Stretli sme sa pred pár rokmi...“
„...a vzišiel z toho jeden z najlepších víkendov v mojom živote,“ zasnila sa nachvíľku Kate a stále sa na Deana usmievala ako aj on na ňu, „ale ako vidím, tak by to nemuselo zostať len pri tom jednom, hm?“
Zvodne si hrýzla peru a prechádzala mu prstami po golieri jeho košele a on sa len beťársky usmial tak, ako to vedel len on. Vtedy však Kate od Deana zrazu zarazene odskočila a zamračila sa na Jane.
„Odkedy dokážeš ľudí kopnúť elektrinou?!?“
Démonka sa zatvárila ako neviniatko a v rukách stále žmolila dosky, ktoré vzala z pracovne. „Čože? Ja?“
„Ja som to cítila!“
„To sa ti určite muselo len zdať,“ odvetila Jane pokojne. Presne vedela, kto čiernovlásku odohnal od lovca – démonka nemala Kate veľmi v láske a bábo to vycítilo. Spokojne sa slabučko usmiala, aby to nik z nich nevidel.
„Kto, prepánakráľa, povedal Sophi o tom, že mám dnes narodeniny? Teraz si zaumienila, že musím mať obrovskú tortu a utekala kúpiť nejaké sviečky, či čo...“ začal sa sťažovať Sam, ktorý sa odrazu zjavil pri nich, no keď mu oči padli na Kate stíchol a obaja zostali na seba civieť akoby ich niekto paralyzoval. Navzájom sa od hlavy po päty prebehli pohľadom – a Dean s Jane sa na seba pozreli absolútne nechápavo -, a zatiaľ čo sa Sam ani nepohol, Kate pomaly prešla k nemu a potichu prehovorila.
„TY máš narodeniny? Tak ja som tvoj darček.“
Následne ho bez okolkov stiahla k sebe a začali sa bozkávať.
Hocikto, kto by sa v tej chvíli pozrel na Deana by mu gratuloval, že pri takej intenzite s akou vypliešťal oči na bozkávajúcu sa dvojicu, mu ešte nevypadli z jamiek a nerozkotúľali sa po zemi. Jane však tými svojimi očami len prevrátila a zahundrala: „Kate, môžeš sa, prosím ťa, správať normálne??“
Ani Kate ani Sam sa neprestali po sebe liepať, vyzeralo to skôr tak, že sa to všetko akurát znásobilo, takže ostatní dvaja mohli byť len radi, že v hale nie je gauč alebo niečo podobné.
„Okej, čo takto sa správať slušne?“ nadhodila znova Jane do vetra. Dean vedľa nej sa len poškriabal na hlave a stále nechápal, že práve jeho brat sa začne len tak bozkávať s niekým, koho nepozná ani päť minút.
Kate sa však od Sama pomaličky odtrhla a obaja zadychčane potriasli hlavami, ako keby si ich chceli vyčistiť, no keď sa znovu pozreli na seba, usmievali sa a obom im oči žiarili.
„Ako dlho sa vy dvaja poznáte?“ prehodil tento raz Dean a odpoveď ho naozaj zaujímala.
„Dve minúty?“ uškrnul sa Sam a stále pokukoval po Kate, ktorá pritakala.
Jane iba pokrútila hlavou, no hneď ich radšej zoznámila, nech táto situácia prestane byť aspoň trochu čudná. V živote nevidela, aby Kate na nejakého chlapa až takto civela a až takto po ňom vybehla. Divné.
„No, a aby som nezabudla, slečna nám je čarodejnica,“ doplnila démonka hneď po tom, ako ich navzájom predstavila.
„Sama vieš, že svoje schopnosti už roky nepoužívam, ty škrata sprostá,“ obraňovala sa hneď – očividne nemala rada, keď sa jej pripomenulo, že je čarodejnica, „a ty? Povedala si im, čo si zač, ty démon?“
„Myslíš, že na to neprišli? Netrapoš.“
Obe stáli proti sebe v dosť zlej atmosfére a zazerali na seba. Ani jeden z lovcov nevedel, prečo sa tak neznášajú, ale našťastie to nevyzeralo na to, že by si mali začať trhať vlasy alebo podobne.
„Vlastne, je dobré, že si tu, Sophi sa s tebou chcela porozprávať,“ povedala démonka stále odmeraným hlasom.
„Nech je to čokoľvek - ak to má pomôcť tebe, tak je to škoda slov, nepohnem ani prstom.“
Jane sa povrchne usmiala a očami jej preblesklo niečo čudné – bratom to zrazu pripomenulo tú chvíľu, kedy si mysleli, že je z nej znova démon -, vyzerala tak zvláštne hrozivo. „Veď uvidíme.“
Otočila sa a zamierila si to na smer do kuchyne, kde sa vždy preberali všetky problémy a Kate – aj keď namosúrene – klopkala opätkami po podlahe za ňou.
Dean a Sam, zostali v hale a starší lovec sa na toho mladšieho pozrel pohľadom typu „absolútne WTF??“, no Sam mu na to neodpovedal nič, len s ospravedlňujúcim úškrnom mykol plecami, akoby sám nevedel, čo sa to pred chvíľou udialo, ale nevyzeral nešťastne.
Keď Dean videl, že on asi nie je v stave rozhovoriť sa o Kate, spýtal sa ho na niečo, čo mu už dlhšie vŕtalo hlavou: „Čo máš s Jane??“
Sam zdvihol obočie. „Robíš si srandu?“
Starší brat vôbec nevyzeral na to, že vtipkuje, takže mu ten mladší okamžite odpovedal: „Dočerta, nič, čo ti to napadá?“
„Videl som ju ako včera v noci vychádza z tvojej izby, tak mi prepáč, že nemám pocit, že ste hrali Scrable.“
„Tak to máš pravdu, nehrali,“ vyvrátil mu to Sam, no keď videl, ako sa naňho jeho brat hnusne pozrel, povedal mu niečo viac.
„Chlape, v prvom rade by si mal skočiť za nejakým psychošom, lebo toto je už jasná paranoja,“ radil mu, no on si iba otrávene vzdychol, „a v druhom rade, prišla sa len porozprávať.“
Dean vôbec nevyzeral, že mu takáto odpoveď stačila a tak Sam vyklopil všetko, aj keď mu Jane jasne zakázala niekomu o tom povedať – a hlavne nie jeho bratovi. No to, že Deanovi sa začínajú v hlave splietať čudné teórie - pretože sa mu démonka tak okato vyhýba, že si to už všimol každý -, Sama jednoducho donútilo k tomu, aby mu vyzradil jej tajomstvo.
„Dean, bolo to ohľadne právnych vecí,“ začal a jeho brat začudovane zaklipkal očami.
„Právnych...“
„Hej,“ potvrdil, „to, čo mala v tých doskách, je jej posledná vôľa. Spísala závet.“
A tento deň sa stal pre Deana ešte čudnejší, než by si bol pred chvíľou myslel.

Dzajnisko SUPER. Tá Kate sa mi páči. Si ju viem živo prestaviť. Takže Jane sa od deana udržuje ako sľúbila . Chúďa to nejako nem zvláda.
Samovi Happy birthday. a Deanovi lieky na nervy.

Super. I Like.

no mne sa tá Kate podľa prvého dojmu vôbec nepáči. ako si to prestavuje najprv sa liepať po Deanovi a potom sa bozkávať z Samom
a ako sa Jane Deanovi vyhýba to je strašne smutné ked uť Dean začína aj žiarliť a už spísala aj závet
úžasné pokračko

dzajnisko to bolo super chudáčik Dean ako sa trápi a Jane sa to snaží dotiahnuť do konca to bolo úžasné ako stál v tých dverách úplne ho tam vidím a Sam má narodky no Kate som sa ešte nerozhodla či ju budem mať rada takže ešte uvidíme a Jane žiarlila a kopala záver bol super ako Dean žiarlila a potom keď mu Sam vyklopil o čo ide vynikajúca časť aj keď trochu kratšia aj tak super

vraj prihlaska na superstar
chuda Dean tak ho trapit:D a dalsia postava i ked neviem..katie mi zatial dako nesadla:D a sam mal narodky? dobre vediet! znovu SUPER

ĎAKUJEM
str8tking: ja som vedela, že slečna promiskuitná sa ti bude ľúbiť však veď si chalan, nič iné by som ani nečakala
baby: a zase pri vás som tipovala, že ju nebudete mať radi som zvedavá, čo na ňu budete hovoriť ďalej, hlavne kvôli tomu, čo mám pre ňu ako postavu pripravené

njn, Jane sa snaží dodržať ten debilný sľub, ktorý si sama dala, ale presne - vidíte, že to nezvláda a Dean je na tom rovnako, myslím, že by mu už ani tie lieky na nervy nepomohli a áno, keď Jane žiarli, tak už kope elektrinu a v závete už aj pekne podelila majetok

tak, som rada, že sa vám pokráčko páčilo, aj keď nebolo také dlhé a budem sa snažiť napísať ďalšie čo najskôr, kým mám ešte prázdniny

BIG THX za super komentáre