Prečo tak nenávidím slovo obeta

bože, ľudkovia, ste úžasní, strašne moc ďakujem za takéto skvelé komentáre
to, na čo chcel Ryan jej krv sa... dozviete ale je pravda, že on má pre Jane slaboch, oni dvaja majú v podstate taký čudný vzťah, ktorý možno ani sami nechápu
Lilith a jej návrh... no, o ňom bude reč aj v tomto pokráčku
btw, Dean a Jane a Anime - odpadnem
no... a čo by som vám ešte takého povedala moooc som vám vďačná, ani neviete ako a že ste to vy, pridávam ďalšie pokráčko
*************
Dean si spoza zadného lemu riflí okamžite vytiahol colt, ktorý si tam medzičasom stihol schovať, no keď ním namieril na Kate/Lilith, Sam k nemu rýchlo skočil.
„Nemôžeš ju zabiť takto, je v Kateinom tele!“ vykríkol náhlivo, nech Dean neurobí nejakú hlúposť. Nemohol pripustiť to, aby spolu s Lilith zabili aj Kate len kvôli tomu, že okupovala jej telo.
Lilith sa však sama pre seba radostne uškrnula – hádajúci sa bratia a Jane, ktorá sa snaží použiť na ňu silu, no vôbec jej to nejde. Lepšie si túto noc ani nemohla predstaviť.
Jednoduchým pohybom ruky k sebe dostala colt a odhodila bratov od seba, každého na inú stenu.
„Sammy očividne nemá svojho brata rád natoľko, aby dostal z pekelných pazúrov našu malú Jane aj keby mal obetovať svoju vlastnú priateľku, však?“ povzdychla si, zastrčila si colt za zadný lem nohavíc ako predtým Dean a so zvláštnym úsmevom pomaly prechádzala k mladšiemu lovcovi. Hoci by sa obaja bratia radi vyjadrili, hovoriť nemohol ani jeden z nich – čo bol asi zvyk Lilith a Ryana takto odzbrojiť ich obete, no Jane, na ktorú nepôsobilo vôbec nič, aj tak čušala ako ryba. Vôbec netušila, čo by mohla urobiť, aby dostala odtiaľto bratov preč – spoliehala sa na to, že zostanú pri Sophi a nie, že nakoniec skončia v tejto miestnosti. No bol tu aj druhý dôvod prečo nemala slov. Oproti stolu, na ktorom teraz sedela, krútila sa jej hlava a tlačila si na stále krvácajúcu ranu pod kľúčnou kosťou, viselo veľké starožitné zrkadlo, ktoré tu Jane nikdy nechcela mať, ale Chris ju presvedčil. Teraz len vďaka tomu videla to, čo videla... jej odraz v ňom bol nestály, raz sa videla, inokedy nie a pomedzi tieto úkazy jej zrkadlový odraz blikotal. Jediné slová zo všetkých tých kníh, ktoré prečítala a na ktoré si rozrušene spomenula, ju vôbec neupokojili, pretože...

...bytosti, ktoré z mŕtvych vstali, či inak dušu svoju z tiel stratili... alebo si ich samo Peklo povoláva... odraz svoj vidieť nemôžu... vo vode, skle, zrkadlách, oni ani nik iný nikdy viac nevidí ich podobu... takým sa už duša od tela odpája a len málokomu sa dokáže prinavrátiť späť... duša v Pekle na večnosť zostáva a trpí svoj údel, až sa spôsob na jej prinavrátenie nenájde...

„Ach, takýto bratský rozkol... netušila som, že niekedy niečo takéto uvidím a ešte k tomu z prvého radu,“ smiala sa Lilith a prešla Samovi rukou po tvári, na čo sa zatváril absolútne zhnusene. Na to sa však s vyšinutým pohľadom otočila na Jane.
„Tak... povedala som, že si ťa nájdem...“ usmiala sa na ňu, ako keby jej mala odovzdať vianočný darček, „rozhodla si sa, čo urobíš s tým mojim návrhom?“
Dovtedy sa pomaly prechádzala po pracovni, pretože si to asi pomýlila s nejakým výletom, no nakoniec zastala za vrchstolom presne na opačnej strane, ako bola Jane a oprela sa tam hánkami Kateiných prstov ako nejaký náruživý ropný magnát, ktorý má práve pred podpisom nejakej výhodnej zmluvy.
Polodémonka len pohla hlavou nabok a uškrnula sa. „Trhni si,“ odpovedala jej spevavým a pevným hlasom aj keď už mala celú dlaň špinavú od vlastnej krvi.
„Ako vidím, nemáš veľmi veľký pud sebazáchovy... alebo zachovania svojej rodiny... mamička,“ vyhlásila rovnakým hlasom ako ona predtým, no rozdiel bol v tom, že Jane sa prestala uškŕňať a Lilith v tom pokračovala.
„Ani sa nemusíš pýtať, milá moja, samozrejme, že to vidím... i keď si toho pankharta stihla zbaviť démona,“ pozastavovala sa nad tým a sústredene sa pozerala na Janeino brucho.
Tá vstala zo stola, takže ich teraz dokonale delil od seba, a zazerala na ňu. Popri tom sa hlavne snažila nepozrieť na Deana, ktorý bol nalepený niekde za ňou na stene po jej ľavici, oproti Samovi... Deana a jeho reakcie sa bála oveľa viac, než nejakej Lilith.
„Prečo si potom myslíš, že som v tom?“ vytkla jej zamračene a tvárila sa, že je absolútne nad vecou, hoci mala pocit, že nikdy nebola vystresovanejšia.
Na Kateinej tvári stále pretrvával ten povýšenecký úsmev a po chvíľočke znova prehovorila. „No... keďže toto je tvoja posledná noc, beriem ohľad na to, že nepremýšľaš... no sama vieš odpoveď na svoju otázku... držím dohody, ktoré berú život – rovnako ho aj vidím... dokonca nenarodený...“ vysvetlila spokojne. „Škoda, že si mi to nedala vedieť skôr, možno by som ti priniesla nejakú tú výbavičku,“ zasmiala sa, „také tie chutné tričôčka s nápismi... len neviem, či niekde vyrábajú také, ktoré na sebe majú „moja matka je kurva“ alebo niečo v zmysle „nikdy sa nenarodím“...“
Na to dostala pár sekundový záchvat smiechu, no keď sa znova sústredila na ostatné osoby v miestnosti, začala sa smiať ešte viac.
„No, ty si už teda riadna potvora, ako vidím, ani jeden z Winchesterovcov nič netušil...“
Aj Jane sa však v tej chvíli usmievala, hoci to bolo nepochopiteľné. „Vieš čo, pokojne si tie tričôčka môžeš nechať, pri tej tvojej záľube posadnúť deti, sa ti zídu... ale mala by si si na nich pozmeniť text... napríklad na niečo ako „nikdy som nemala rodičov a mám z toho komplex, takže ma baví kradnúť životy deťom, ktoré ich majú“. Rozumieš, nech je tam aspoň trošku pravdy...“
Vtedy ňou však trochu heglo, pretože za obomi dverami pracovne zahrmel hrozný rámus a hlavne brechot. V sekunde to však skončilo.
„Ale no, vari si sa na mňa nenahnevala, cica,“ rypla si do nej Jane, no nebolo jej všetko jedno.
„Že sa ty odvažuješ hovoriť o komplexoch,“ čudovala sa zamatovým hlasom a nespúšťala z nej oči, „čo keby som ťa nechala zatiahnuť do uličky za tvojou starou školou napríklad takým... Carsonom, hm? To by sme mohli vidieť tvoje komplexy v priamom prenose,“ predhodila jej jedovato.
Jane sa na tomto návrhu veľmi nezabávala, skôr naopak, no čo sa následne stalo, prekvapilo aj ju samu. Nechápala prečo, ale nemusela pohnúť ani rukou, ako keby stačilo len to, že bola nahnevaná a Lilith zrazu skoro zrazilo z nôh, nebyť toho, že sa držala stola.
Čiernovláska sa na brunetku zachmúrila a vytiahla si s Kateinej milovanej obtiahnutej koženej bundy malé tmavomodré vrecúško. Stačilo jej pár sekúnd na to, aby zistila, že vôbec nie je porušené a založila si ho späť, no nezmazalo jej to z tváre ten zamračený výraz. Polodémonka sa však, navzdory tomu, že rana na hrudi jej stále krvácala a čoraz viac sa cítila horšie, usmievala.
„Vieš, odkedy som zistila, že máš dohodu o tom idiotovi,“ začala rázne a monotónne Lilith, „rozmýšľala som, čo so situáciou tvojich posledných minút... najprv som ťa chcela nechať sa dívať na to, ako mučím týchto dvoch a dala by som ti vybrať, v akom poradí by zomreli a následne ty... lenže, to mi nevyhovovalo - ak by hociktorý z nich zomrel, porušila by sa buď Deanova alebo tvoja dohoda. No a, o zážitok, vidieť teba a teraz už aj to tvoje decko potrhané naším havinom, by som prísť nechcela, to vieš sama...“
Jane však nevyzerala na to, že má chuť počúvať ju ďalej. Nečakane zdvihla pravú ruku a nachvíľu celú miestnosť zalialo fialové svetlo... no hneď ako ju spustila, všetci mohli vidieť, ako si Lilith obkrúca okolo prsta prameň Kateiných rovných vlasov a tvári sa otrávene.
„A toto malo byť, prosím ťa, čo?“ prevrátila očami démonka a Jane vyzerala trochu sklamane, „ja vážne nechápem, čo na tebe Ryan videl... nielenže ma prerušuješ, ešte aj takýmito divadielkami strápňuješ pred ľuďmi démonské schopnosti! Ale ja ti ukážem, ako to malo vyzerať,“ ozrejmila jej a bez akéhokoľvek ďalšieho upozornenia k nej teraz vystrela ruku ona. Miestnosťou preblesklo biele svetlo a bratia nevideli ani na krok, no keď o niekoľko sekúnd doznelo, nenaskytol sa im veľmi príjemný pohľad. Jane bola na štyroch, vykašliavala niečo nápadne podobajúce sa krvi a veľmi sťažka dýchala. Ruky sa jej podlamovali, hlava sa jej neznesiteľne točila a celá sa triasla.
Lilith istým krokom prešla k nej.
„Si taká hlúpa,“ hovorila na ňu neľútostným hlasom, zatiaľ čo polodémonka stále kľačala na štyroch, „to mi chceš povedať, že si si až doteraz tak naivne myslela, že ty dokážeš vymietať a zabíjať démonov, ale tebe sa to stať nemôže?“
Trochu sa k nej zohla, surovo ju schmatla za vlasy a donútila ju, aby sa na ňu pozrela. Keď ju uvidela takto zblízka, nálada sa jej zlepšila – Jane bola nechutne bledá, čo strašidelne kontrastovalo s krvou na perách a tou istou tekutinou podliatymi očami... pohľad mala nesústredený a takto zblízka sa dalo dokonca počuť jej hrkotavé a namáhavé nadychovanie.
Dean a Sam, pre ktorých sa opakovalo to, čo pred pár týždňami, sa mohli len bezmocne prizerať tomu, ako znovu Jane niekto týra a nezmohli proti tomu nič. Bolo to pre nich také zdrvujúce a hrozné, že to dokonale premohlo Deanovo prvotné vytočenie z toho, že Jane je predsa len tehotná a klamala mu. Jediné, čo si teraz želal bolo, aby mohol odtiaľto všetkých dostať živých a zdravých... no Samovi práve došlo, že miestnosť, kde videl vo svojej vízií odpadávajúcu Kate a nehybnú Jane bola presne táto pracovňa.
„Tak tu máš odo mňa lekciu, moja zlatá,“ vyškierala sa Lilith, „a aj s bonusom.“ Na to jej silno vtlačila do rany, ktorú jej urobil Ryan, palec a nechtom ju škrabla čo najviac po celej jej dĺžke a následne sa odtiaľ začala krv valiť ešte viac. „Aby si vedela, existuje niekto oveľa silnejší než ty, ty štetka...“
Vytiahla jej prst z tej rany a utrela si ruku do Janeinho trička, zatiaľ čo jeho majiteľka si so slzami bolesti a s nadávkami všakovakého rázu snažila zastaviť krvácanie a no dostala záchvat kašľa, popri ktorom vypľúvala krv ešte aj z úst.
Aj keď bola stále na zemi a ledva sa podopierala rukami, mohla vidieť to, ako sa Kateine nohy otočili na opätku a odchádzali smerom k jedným z dvoch dvier. Utrela si krv z úst a zdvihla pohľad k nej.
„Lil?“ zavolala na ňu takým slabým hlasom, že Dean šiel vyskočiť z kože, pretože najradšej by polodémonku popadol a okamžite odniesol k Sophi, ale stále nemohol urobiť nič. Lilith sa otočila za jej hlasom tesne predtým, ako sa chytila kľučky a mohla vidieť, ako sa Jane podopiera o stôl a stavia sa na nohy.
Aj keď vyzerala naozaj hrozne a celá sa triasla, na krvou zašpinených ústach sa jej rozliezol spokojný úsmev. „Aby si vedela, štetka sa z lekcie poučila,“ smiala sa trhane trasľavým hlasom a vyzerala tak trošku zmyslov zbavene... ale využila moment, kedy sa na ňu Lilith pozrela so zdvihnutým obočím a nečakala nič, vystrela k nej znova dlaň a zaútočila.
Teraz to nebolo jej fialové svetlo, ktoré prežiarilo pracovňu, ale znova oslepujúce biele, ktorým ešte v Bobbyho dome dostala na kolená Ryana. Takisto teraz pred ňou kľačala aj Lilith v Kateinom tele, pretože sa jej podlomili kolená a voči tlaku, ktorým na ňu pôsobila Jane svojou silou nezmohla nič... nič, až dovtedy, kým zrazu svetlo začalo slabnúť.
Bratia už pár sekúnd predtým mohli vidieť, že polodémonkin stav sa zhoršuje a nebyť toho, že sa čo najpevnejšie držala stola, padla by rovno k Lilith. Svetlo zrazu zmizlo úplne a Samovi a Deanovi sa zdala miestnosť nejako čudne tmavá.
„No, to bolo zaujímavé... naozaj,“ ohodnotila to trochu zadychčane čiernovláska, ktorá síce vstávala s nadradeným výrazom v tvári, ale aj tak vyzerala nejako rozhodene, „ako to, že len tak prekonávaš to vrecko?!“
Jane, ktorá sa už prekonávala aj pri tom, že dokázala udržať otvorené oči, si zmorene sadla naspäť na stôl. „Čo myslíš? Ja tipujem čaro osobnosti,“ smiala sa pomedzi bolestné grimasy.
Lilith však iba pristúpila k nej a založila si ruky. „Vieš, že si na tom biedne... a nevyvlečieš sa z toho žiadnym tvojim spôsobom... mňa nepremôžeš, akurát zabiješ sama seba,“ hovorila tichým hlasom, „tak využi to, že dneska mám úžasne milú náladu a pristúp na môj návrh...“
Polodémonka nasucho prehltla a sklopila pohľad so slzami v očiach a Lilith si bola istá, že pomaly, ale isto láme jej odhodlanie odmietnuť jej nápad.
„Nie je nič ľahšie, ako to, aby si mohla byť šťastná, Jane,“ šepkala jej zamatovým hlasom tak, aby to bratia nepočuli, „môžeš mať všetko čo chceš, ty budeš šťastná a takisto aj Dean a vaše dieťa... môžete byť všetci spolu, budeš mať rodinu... skutočnú a svoju... môžeš vidieť svoje dieťa rásť, môžete sa s Deanom vziať a do konca života si spokojne nažívať bez toho, aby vás otravovalo niečo z démonského sveta... Sam a Dean by nikdy neboli bratmi, boli by si navzájom cudzí, takže by im vôbec nevadilo, že o tom druhom nič nevedia... je to dokonalý plán, zlatko, a ty to vieš...“
Chvíľku počkala, aby na Jane doľahli všetky jej slová a potom znovu pokračovala. „Ale ak by si si chcela predsa len vybrať zle, viem ti povedať, čo by sa stalo v tom prípade,“ šemotila stále potichučky jemným no jasne výhražným hlasom, „ty umrieš a pôjdeš do Pekla s tým, že si sama zabila vlastné dieťa... dobrovoľne by si vzala sebe aj Deanovi možnosť vychovávať ho, vzala by si vám všetko rodinné šťastie, ktoré je od vás teraz len kúsok... nechala by si ho tu samého, trpiaceho až kým by som ho aj s jeho bratom nakoniec umučila na smrť...“
„Ako?“
„Čo??“
„Ako presne by si ich mučila,“ vydýchla Jane a pevne zatvorila oči. Aj tak už bola rozhodnutá, nech by Lilith povedala hocičo a jasná predstava toho, ako Lilith mučí Deana a Sama, to bolo to, čo potrebovala. Potrebovala sa hnevať a báť, a to čo najviac.
Lilith sa však veľavravne zaksichtila. „Och, ty potrebuješ podrobnejšiu ilustráciu...“ spokojne si sadla vedľa nej a s úsmevom začala rozprávať, „nechala by som ich presne oproti sebe, nech sa vidia, nech trpia za seba a aj za bolesť toho druhého... po kúsku by som ich zodrala z kože – a ty vieš, že na to by som dokázala obetovať celé hodiny, možno aj dni... pomaly by som ich zbavovala jedného svalu po druhom, každého nechtu, zubu, či mihalnice... trpeli by tu tak dlho, ako by som chcela... až kým by som ich nedala upáliť zaživa alebo niečo podobne chrumkavé...“
Vychutnávala si účinok svojich slov a snažila sa byť čo najtrpezlivejšia a keď videla, ako zničene sa na ňu Jane pozrela, vedela, že má vyhraté. Na to sa ani neobzrela na Deana ani na Sama, ale znova sklopila zrak.
„Tak? Ako si sa rozhodla?“ predniesla Lilith teraz už normálne nahlas, no nedokázala skryť nedočkavosť. Všetko, čo si plánovala, už videla v sýtych farbách a bolo na nej vidieť, že je viac, než spokojná.
Polodémonka zdvihla hlavu s očami stále zatvorenými a zhlboka sa nadýchla, hoci ju to muselo riadne bolieť – podľa toho, že sa pri tom z jej rany na hrudi vyvalilo väčšie množstvo krvi ako keď dýchala menej intenzívne. Keď však s vyrovnaným výrazom na tvári znova otvorila oči, neboli zelené, ale zaliate fialovou.
„Choď do čerta, Lil,“ zasyčala stále s démonskými očami, po tretíkrát k nej vystrela ruku a obrovskou silou ju tresla do steny tesne vedľa dverí. Ohromená démonka sa z Janeinho nečakaného útoku rýchlo pozviechala a očividne ju vôbec neprekvapovalo, že nezostala prilepená na stene, ako by zostal hocikto iný. Posunula sa akurát o krok bližšie k brunetke a zúrivo na ňu zaútočila svojim bielym svetlom. To však Jane nezasiahlo, pretože aj keď tam pred sekundou stála, zrazu zmizla.

Sam, Dean a dokonca aj Lilith vyvalili oči v úžase a nepochopení, všetci traja obzerali celú miestnosť, no nikde jej nebolo. Až do momentu, kedy sa pomaly a nečujne zjavila za chrbtom čiernovlásky. Na tvári mala spokojný výraz, no stále tie tmavofialové démonské oči, ktorých sa Dean hrozil najviac. Strašne sa bál, že Jane prestala brať ohľad na to, že ak to preženie, zabije svoje ľudské ja.
„Byť Azazelovým potomkom je dobrá vec,“ zaškerila sa Jane, keď sa k nej démonka otočila, no nezaváhala a vyslala na Lilith ostré biele svetlo skôr, než stihla zaútočiť ona.
Tento raz sa spolu s tým objavil aj strašný a neidentifikovateľný hukot, k tomu všetko v miestnosti začalo rinčať, niektoré výplne vysokých okien vypadli a Lilith sa bezmocne chytila za krk. Celé Kateino telo totiž začali presvecovať hrozné červené lúče, oči jej znovu zaliala biela a pomaly strácala sily.
Hoci Jane, ktorá mala na tvári stále ten svoj odhodlaný výraz, síce stále pevne stála na nohách, obaja bratia mohli vidieť, že je jej strašne zle, celá sa trasie a možno to nevydrží... a tak, ako očakávali, svetlo zrazu znova zmizlo. Dean a Sam sa okamžite pozreli na seba, no keď sa chceli pozrieť znova na démonky, oslepila ich obrovská vlna bieleho jasu, sprevádzaného krikom Lilith, ktorá umierala v Kateinom tele. Všetko sa rozbíjalo – od sklenených vitrínok na poličkách, cez zrkadlo, dokonca sa vybili úplne celé okná a všetko sklo sa rozletelo po miestnosti.

Všetky štyri osoby sa zrútili k zemi – bratia vďaka tomu, že na nich nepôsobila Lilithina sila, Kate načisto bezducho a Jane od vyčerpania. Bratia sa rýchlo našli pohľadom a naznačili si, že sú v poriadku a okamžite sa rozbehli k démonke a čarodejnici.
Sam si rýchlo kľakol ku Kate, odhrnul jej vlasy z tváre a tých pár sekúnd, ktoré neotvárala oči, sa mu zdali ako hodiny... mohol si však vydýchnuť, pretože i keď sa dezorientovane a omámene obzerala, žila.
Keď sa však Dean dostal k Jane, videl už len ako si spomedzi rebier vytiahla veľký kus skla a zostala nehybne ležať. Krv z nej pomaly tiekla už aj odtiaľto, nie len z nosa a úst a tej prvej rany, bola neuveriteľne bledá a zrazu sa začala jemne triasť.
„Jane...“ hlesol zhrozeným hlasom a prešiel jej rukou po vlasoch, no zrazu sa pri nich zjavila Kate, ktorú držal okolo pása Sam, pretože očividne bola ešte stále dosť šokovaná, čo podrývalo jej samostatné udržanie sa na nohách.
„Sam, bež po Sophi, rýchlo,“ prikázala mu naliehavo a zatiaľ čo on už odbehol, sama si tiež kľakla k Jane. Priložila jej prsty na krk a na zápästie, no jej výraz nehovoril nič. Tak či tak, lovec vedel, že Jane ešte dýcha a pevne veril, že Sophi ju z tohto dostane.
„Dean, treba ju vyložiť na stôl, Sophi bude potrebovať miesto,“ prihovorila sa mu a prerušila jeho tichý hovor k ledva dýchajúcej démonke. Poslúchol ju však, opatrne ju vzal do náručia hoci bol sám dosť slabý a položil ju tam hneď ako Kate odtiaľ odpratala všetko, vrátane úlomkov skla.
Keď ju však jemne položil na stôl, prekvapivo pomaličky otvorila oči a Dean mohol znova vidieť tú zelenú a nie fialovú, aj keď boli celé zaliate slzami.
„Ta-tak... strašne ma... to... mrzí,“ vydralo sa z nej, keď sa naňho pozrela. Všetko sa jej mihalo, obraz pred ňou sa jej strácal, no využila posledné sekundy, čo dokázala premôcť ťažké viečka.
„Nič ťa nemusí... neboj sa, budeš v poriadku,“ nahováral jej a zároveň aj sebe, no nezabránil tomu, aby znovu privrela pohľad.
V ten moment chcel akurát zahučať „kde tá Sophi toľko trčí?!!“, no nemusel, pretože do dverí vletela práve ona v tesnom závese so Samom.
„Kriste na nebi!“ zdúpnela staršia čarodejnica, keď prišla k stolu a videla, v akom stave je démonka. Okamžite pokynula Deanovi, aby stiahol ruky z jej rán a teraz tam položila svoje, no vtedy začalo s Janeiným telom triasť, rýchlejšie dýchala a súčasne s tým, ako jej zo zavretých očí začali tiecť slzy, ozval sa jej strašný zmučený výkrik.
„Sophi, prosím ťa, pomôž jej... urob hocičo, len je pomôž, prosím,“ prosil ju zúfalo Dean, no vyzeralo to tak, že ani ona sama nevedela, čo robiť. Skôr než jej však znova priložila ruky na rany, aby ju mohla vyliečiť, v miestnosti sa zablyslo, ozvalo sa niečo ako výbuch a následne všetkých okolo stola odhodilo k stenám. Všetkých okrem Deana, ktorý stále zvieral v dlani tú Janeinu.
Nik netušil, čo sa deje, ani jeden nevedel, čo má robiť, všetci okrem Deana zostali prišpendlení na stene, nedokázali sa pohnúť a zaklincovalo to to, že ku všetkému tomu bola Sophi očividne v bezvedomí.
Jane sa však stále triasla, kňučala a plakala, pracovňu preťal ďalší jej výkrik a aj keď sa starší lovec hýbať mohol, pomôcť jej nedokázal... až kým si nespomenul...

...len krv jej zbožňovaného milenca, muža s čistou krvou milujúc ju, dokáže zachrániť ju od záhuby...

Nemal čas plesnúť si po hlave za trest, že mu to nedošlo skôr, konečne mal riešenie, ktoré Jane z tohto dostane – aspoň dúfal. Nevedel síce presne, čo má robiť, ale jednoducho jej musel pomôcť a to čo najrýchlejšie. Náhlivo sa prešacoval, aby našiel nôž, ktorý vždy nosí pri sebe, no nenašiel nič, pretože očividne, keď ho démoni uniesli, aj ho odzbrojili.
Beznádejne sa pozeral na Jane, na to, ako sa trasie, stále plače a teraz už kričí skoro bez prestávky a zrazu sa vedľa nej zaligotal malilinký kúsoček skla vybitého z okien.
Neváhal ani chvíľu, vzal väčší sklenený črep, ktorý sa povaľoval čo najbližšie pri ňom, surovo si prešiel pozdĺž ľavého predlaktia a účinne si pretínal žily. Rinulo sa z nich strašne veľa krvi, až ho to prekvapilo, ale rýchlo presunul ruku nad Jane, presnejšie k rane, ktorú mala od Ryana , pretože bola najbližšie pri srdci -, a nechal krv tiecť z neho žíl do tých jej.
Bolo mu jedno, že sa mu o pár sekúnd začalo všetko mihotať, bolo mu jedno, že ledva stojí na nohách, bolo mu jedno, že Sam naňho šialene vystrašene kričí... hoci sa Jane stále triasla, už skoro ani nekričala ani neplakala... po ďalšej chvíli dokonca vystrašene znova nachvíľku pootvorila svoje zelené oči, no keď ich zatvárala, bolo to o čosi pokojnejšie... a Dean sa s krásnym pocitom, že ju zachránil, že to dokázal, bezvládne zvalil na zem bez akéhokoľvek ďalšieho pohybu.

Anooooooooooooooooooooooooo je po Lilith. No to bolo senzačné niečo.
A nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee To čo je s Deanom? ty ho nezabiješ a potom zabiješ alebo čo?
Inač super bombastické pokračko ktoré si zaslúži desať bodov z desiatich. No Lilith bola trošken naivná ale Jane jej ukázala. Konečne som videl Jane v akcií a dúfam, že jej bude lepšie.
Dzajnisko ja sa musím vspamätať z toho čo som práve prečítal lebo to bol šok. ale hustý šok.
Patrí ti zaň veľa veľa poklôn a ďakovaní
A potom sa neskôr ešte vyjadrím lebo to musím vstrebať.

Dzajnisko ty ma chceš uz naozaj zabit t
takéto šoky mi nerob lebo ma budeš mat na svedomí
akoze kým toto predýcham čo to Dean urobil to čo má byt za koniec ked si mi písala ze zatiaľ zije myslela som ze to zatiaľ bude dlhšie ale musím spomenut ze tie tričká z nápismi na začiatku boli super a Jane konecne dorazila Lilith len prosím ta rýchlo pokračko lebo ma klepne

jéj, lidičky, ďakujem moooc
no, takže Lilith som sa zbavila a tak trochu aj Deana, čo? ale tak... wiktoriano, sorry
a slečna Lilith bola samozrejme naivná, však kto kedy povedal, že nejako oplývala rozumom
ale zopár málo častí ešte bude... no či s Deanomu alebo bez neho... hmm pamätajte, že názov tejto poviedky tu aj na niečo je
ešte raz, BIG THANKS!!!

zdravím, ľudkovia zlatí, ktorí ste ešte nezabudli na túto poviedku (pre str8tkinga novelu, všakže )
viem, že som to tu teda riadne zanedbávala, ale tak maturita sa mi votrela nejako do života tak som si ju pekne odbila, ako väčšina a mám pokoj, juchuchú
no, ale to, prečo sem píšem - máte tu ďalšie pokráčko, sweethearts a trošku dlhšie, tak dúfam, že vás to neodradí, ale skôr poteší
*********
„Dean?”
To bolo to prvé, čo vyslovila Jane hneď potom, ako zmätene otvorila oči.
Nemala čas na to, aby spoznávala miestnosť, v ktorej je, v podstate ani nemala šancu, pretože svetlo, ktoré padalo z okien ju aj tak oslepovalo.
„Ani sa nehni, jasné?“ začula známy prísny hlas, keď sa snažila posadiť sa, ale ona ignorovala Sophiin príkaz – aj napriek tomu, že pocítila na hrudi protivnú bolesť. Matne si spomínala na nejaké rany na hrudi a rebrách, ale nemala potrebu pozastavovať sa nad tým, jediné, čo teraz chcela vedieť, bolo...
„Kde je Dean, hm?“
Nejakým činom sa vedľa Sophi zrazu objavila aj Kate a obe sa na seba veľavýznamne pozreli. Veľavýznamne tak, že sa to Jane vôbec nepáčilo.
„No tak???“ Vtedy sa však pozornejšie porozhliadala okolo a už presne vedela, kde je. Všade naokolo sa na ňu vyškieralo zašednuté zariadenie nemocničnej izby.
„Prečo som, preboha, v nemocnici?? A kde, dočerta, je Dean?? Mohol by mi to už niekto konečne povedať??“
„Ehm...“ začala Sophi opatrne, lebo videla, že polodémonka nie je v bohvieakej nálade a trošíčku sa priblížila k posteli, kde momentálne už sedela, „neviem, čo všetko si pamätáš...“
„Nepotrebujem žiadne obkecy,“ zahundrala otrávene Jane, „stačí mi povedať, kde je a to je všetko.“
Kate si unavene vzdychla. „V tú noc, keď ti končila dohoda-“
„-ako „v tú noc“?? To akože koľko dní odvtedy prešlo??“ prerušila ju a vyzerala čoraz nepokojnejšie.
Mladšia čarodejnica len prevrátila očami nad tým, aká je Jane protivná, ale odpovedala jej. „Prešli dva dni...“
Brunetka sa zamračila, ako keby nad niečím úporne rozmýšľala, ale aj tak potom na obe čarodejnice znova vychrlila známu otázku: „A kde je Dean??“
„Keby si ma sústavne neprerušovala, tak by si to už vedela,“ zavrčala Kate, no pokračovala, „v tú noc si to skoro neprežila... Dean ťa zachránil... lenže...“
„Čo?? Aké lenže?? Čo sa deje??? Prekrista, nestrašte ma...“
„Zlatko, bolo to dosť zlé, o teba som sa dokázala postarať, ale potrebovala som vedieť naisto, či je aj bábo v poriadku,“ vysvetľovala jej čo najrýchlejšie Sophi, no po posledných slovách skoro Jane privodila infarkt, takže rýchlo hovorila ďalej, „neboj sa, je živé a zdravé, vôbec sa oň nemusíš báť, naozaj... ale Dean... bol dosť dobitý a stratil príliš veľa krvi-“
„Ako „stratil príliš veľa krvi“? Nechápem...“ drmolila Jane čoraz nervóznejšie, „keď... keď som ho videla naposledy, nebol na tom až tak strašne...“
„Dal ti svoju krv, aby si sa nestala nadobro démonom. Len to ťa zachránilo – jeho krv doplnila tvoju a tak oslabila aj tvoju démonskú časť.“
„To znamená čo?!? Ako „dal mi krv“???“
„No,“ zašomrala Kate, „ehm... ako asi? Preťal si žily a nechal tiecť svoju krv do tvojich rán. Šikovný chlap, nikomu z nás nič také nenapadlo.“
V tom momente sa Jane nachvíľku prestala horúčkovito vypytovať, stíchla a zbledla a zhrozene civela na čiernovlásku.
„Ako ste mu to mohli dovoliť?!“ zasyčala šokovane.
„Čo?“
Jane na ne hľadela rovnako nechápavo, ako ony na ňu. „Ako ste mu mohli dovoliť, aby si ublížil len kvôli mne??!??“
Čarodejnice sa obzreli na seba a potom späť na ňu. „Chcela by som vidieť, čo by urobil tomu, kto by ho v tom chcel zastaviť,“ zahundrala Sophi, „teda... možno radšej ani nie... a každopádne, ty si okrem neho nepustila k sebe nikoho iného, všetkých si nás od seba odhodila...“
„Kde je? Chcem ho vidieť, musím...“ hovorila zmätene a očividne ju vôbec netrápil fakt, že niekedy niekoho niekam odhodila.
„Tiež tu leží... Jane, ale on sa ešte neprebral-“
Bolo vidieť, že na polodémonku je tých informácií – a hlavne zlých informácií -, priveľa. Ak si čarodejnice doteraz mysleli, že nevideli bledšiu osobu ako ju, nebolo to nič v porovnaní s tým, ako vyzerala teraz.
„-ale nie je v kóme ani nič také, jednoducho spí, dobre? Aby si to nepochopila zle... zlatko, teraz mu nemôžeš pomôcť aj keby si bola pri ňom, je vyčerpaný a potrebuje si oddýchnuť... presne tak ako ty...“
Ona však zavrtela hlavou. „Mne je úplne v pohode, vôbec nepotrebujem oddychovať,“ nesúhlasila so Sophi a chcela sa dostať z postele, no ona ju hneď zatlačila naspäť do vankúšov.
„Ak nechceš potratiť, tak budeš robiť, čo ti hovorím, nech sa deje čo chce, rozumieš?“ zahučala na ňu znova staršia čarodejnica, keď ju Jane nechcela poslúchnuť. Vtedy sa však prestala drať na nohy a iba na ňu vyjavene pozrela.
„Ale však ja nemôžem potratiť, to si mi aj sama povedala...“
Znelo to možno ešte viac vydesenejšie, než to chcela povedať, ale Sophi sa potešila tomu, že sa vzdala pokusov vyliezť z postele a namiesto toho sa tam poriadne usalašila.
„Vieš, to... bolo. No teraz ten démon nie je v tebe taký silný, chápeš? Myslím, že už viac nie si polodémonka... skôr človek s démonickými schopnosťami. A určite nie už takými silnými ako predtým. To vaše bábo už tým démonom nie je tak chránené, ako predtým, si viac človek a pri tých zraneniach, čo máš, musíš oddychovať a nerobiť sprostosti, jasné? Musíš byť opatrnejšia, ako kedykoľvek predtým. Si skoro človek... Dean ťa svojou krvou jednoducho... poľudštil.“
Jane zostala sedieť úplne bez slova a iba pomaly klipkala očami, čo akoby odzrkadľovalo jej proces pochopenia toho, čo práve počula. Neskákala od radosti, no nevyzerala ani nešťastná. Keď však na to chcela niečo povedať, dvere sa zrazu otvorili a objavil sa v nich Sam.
„Och, no aspoň ty si už hore,“ vydýchol si s viditeľnou úľavou a zavrel za sebou dvere. „Ako ti je?“
„Nechcú ma pustiť za Deanom,“ posťažovala sa akurát a nahodila ofučanú tvár aj keď vedela, že jej chcú len dobre.
Sam prevrátil oči, prešiel ku Kate a oboznámil Jane so situáciou. „Náhodou, nič si nezmeškala, iba tam spí, občas trochu zachrápe, to je tak všetko. Žiadny dôvod na to, aby si kvôli nejakej hlúpej prechádzke nemocnicou riskovala bábo.“
Sophi a Kate sa vzápätí spokojne usmiali, keďže podporil ich názor a nie ju.
„Takže,“ začala Jane inú tému, aby sa nejako odreagovala od toho, že Dean je niekde nablízku, ale ona ho nemôže vidieť, „nik iný sa, našťastie, nezranil, „iba“ ja a Dean, áno?“
„Vy ste také tie najvážnejšie prípady,“ odpovedala nevzrušene staršia čarodejnica. „Ostatní vychytali akurát zopár škrabancov.“ Vtedy jej však čosi napadlo a dodala: „No, až na Ruby. Tá to neprežila.“
„Áno, viem, viem... o tom mi hovorila Lilith, to ona sa o ňu vraj postarala...“ prikývla a Kate pri mene tej démonky mimovoľne striaslo, takže Sam ju zozadu objal a ona sa oňho oprela. Od tej noci, kedy ju Lilith posadla ubehli už dva dni a ona sa aj tak stále nevedela zbaviť toho zlého pocitu v sebe.
„A čo je s Jo?“ spýtala sa polodémonka trochu krotko. „Skoro som odpadla, keď som ju tam videla... a potom ešte aj to, že ju posadla Lilith...“
Sophi prehovorila trochu s nevôľou ale predsa. „No, neviem čo sa stalo, ale keď sme ju našli už nebola posadnutá, len bola... nahnevaná. Stále splietala niečo s tým, že si jej nevlastná sestra a... nevyzerala veľmi nadšene. Je mi to ľúto, moja.“
Jane len bezmocne trošku mykla plecami. „Ja som aj tak nikdy nemala pocit, že by sme mohli vychádzať, takže som nemohla čakať nič iné, keď sa dozvedela ako sme prepojené.“ Snažila sa schovať ten zakrádajúci sa pocit sklamania tak, aby jej ho nebolo počuť na hlase, no oni ho aj tak zachytili. Aj keď si to nechcela veľmi priznať - hlavne nie teraz, keď naozaj vie, ako na to Jo reagovala -, mať sestru sa jej nezdalo až také strašné. I keď to bola Jo. Možno by som si časom zvykla...
„To v jej tele Lilith zabila Ruby,“ hlesol potichu Sam. „Videl som, ako Ruby nabehla do haly, ale než stihla niečo urobiť, dostala vlastným nožom ranu do brucha a potom som už len videl, ako si odtiaľ Jo zvesela odtancovala... vtedy som ani netušil, že mohla byť posadnutá...“
Na chvíľočku zostali všetci ticho, iba dumali, ale potom sa znova ozvala Jane.
„Ehm... môžete mi povedať, ako sa Dean dostal ku coltu?? Myslela som, že ho majú démoni...“
„No, podľa toho, čo hovoril Chris...“ začala Kate a polodémonka vyvalila oči.
„Aj on tam bol??“
Všetci traja naraz krátko prikývli, no znova pokračovala už len Kate. „Nejakému spriaznenému sa podarilo otvoriť pekelnú bránu napriek veľkej snahe všetkých lovcov, ktorí tam boli... no zlej strane to veľmi nevyšlo, lebo lovci mali väčšinu démonov, ktorí sa tam zhŕkli, už odpravených, takže nič im neprekážalo v tom, aby mohli bránu čo najrýchlejšie zavrieť. Von z Pekla sa ich dostalo len máličko a lovci k tomu získali aj colt... povedala by som, že to bola veľmi príjemná bilancia,“ usmiala sa, „no a Chris... ten chytil hysák, lebo sa mu Jo stratila – podľa všetkého tam boli spolu, len sa potom asi nejako zamiešali do davu. No keď ju nakoniec zbadal, videl už len ako ju pohlcuje čierny dym... a potom to, že sa naňho pozrela bielymi očami a zmizla. Myslím, že si vieš domyslieť, čo sa asi tak dialo ďalej...“
Jane prikývla. „Chris schmatol colt a šiel rovno sem – došlo mu, za kým asi Lilith pôjde...“ odhadovala a videla, že Kate súhlasne pohla hlavou.
„A Jim a Claire? Vie niekto, čo je s nimi?“ spýtala sa Jane dosť úzkostlivo a čakala negatívnu odpoveď.
„Zatiaľ... nie. Ale hľadajú ich, neboj sa, určite sa o nejaký čas nájdu živí a zdraví,“ usmiala sa Sophi, aby odpoveď nebola pre polodémonku až taká hrozná, aj keď vedela, že to asi veľmi nepomôže.
Jane však nedala na sebe poznať nijakú emóciu, lebo mala pocit, že by sa tu akurát zložila – tak strašne sa o svojich pestúnov bála, že mala pocit, že sa roztrasie a onedlho sa rozpadne. Zahnala však radšej myšlienky na Jima a Claire a vyhŕkla tú najneočakávanejšiu otázku. „Mohli by ste nás nachvíľku nechať so Samom osamote? Chcela by som sa s ním porozprávať.“
Tri pári obočia sa zdvihli, ale vzápätí Sophi pokrčila plecami, pobozkala Jane na čelo a vyšla von, Kate brunetku pohladkala po ruke a po tom, čo pevne objala Sama (čo robila posledné dva dni skoro stále, akoby sa nemohla nabažiť toho, že je živý a zdravý a pri nej) a takisto vyplávala z miestnosti.
Sam zatiaľ zostal na mieste mierne usmiaty s rukami vo vreckách, ale keď mu Jane urobila na posteli miesto, prešiel pár krokov a sadol si oproti nej.
„Tak, máme to za sebou,“ usmieval sa stále, „si šťastná?“
„Nejako mi to ešte nedochádza,“ uškrnula sa, ale jej pohľad rýchlo zvážnel a prešla k veci. „Sam? Ako si sa zbavil Meg?“
Aj takáto jednoduchá otázka dokázala zmeniť Samov výraz v tvári – bolo vidieť, že by o tom naozaj radšej nerozprával, ale vedel, že keď si ho tu už tak odchytila, asi sa tomu nevyhne. Nemusel však ani nič povedať, Jane mu odpoveď očividne vyčítala z očí a hodila sa do vankúša.
„Dean ma zabije, ak to zistí,“ zašomrala.
Lovec zvraštil obočie. „Prečo teba? Skôr mňa, nie?“
„Hm, no ale ja som tá, ktorá ti v podstate umožnila zbaviť sa jej tým spôsobom, ktorý nenávidí. Dobre vieš, že z teba nechce mať kreatúru.“
„To bolo milé, naozaj.“
Vzdychla si. „Prepáč... ja len... dúfam, že si sa nerozhodol skúšať to ďalej.“
„Tak... pocit z toho, že som dokázal tú suku poslať naspäť do Pekla len mojou mysľou... nebol na zahodenie...“ hovoril Sam pomaly a Janein pohľad sa čím ďalej, tým viac chmúril, „ale bolo mi z toho riadne zle, teda takú migrénu viac zažiť nepotrebujem.“
Do hlasu polodémonky sa začala vkrádať nádej. „Takže... sa nechystáš v tom pokračovať?“
Sam sa uškrnul. „Pokiaľ viem, tak nie.“ Potom však dodal oveľa vážnejším tónom. „Naozaj, môžeš sa spoľahnúť, nebudem robiť žiadne démonické blbiny. Lilith je preč, všetci sme v poriadku – nemám prečo chcieť démončiť.“
„Okej,“ usmiala sa a bolo na nej vidieť, ako veľmi jej odľahlo, „som fakt rada, že si sa rozhodol takto.“
Sam sa usmieval tiež, priam z neho sršala radosť z toho, ako to všetko dopadlo. Sedel tam a pozeral sa na Jane, ktorá si spokojne privrela oči a nenútene si vzdychla na vankúši.
„Ako vidím, asi by som ťa mal nechať oddychovať...“
„Nie som unavená, len ten vankúš je strašne pohodlný... v nemocniciach je to nezvyk,“ vysvetlila mu.
„Takže ešte zvládneš jednu moju otázku?“
„Samozrejme, samozrejme,“ pritakala, „len nech to nie je nič vedomostné, lebo to veľmi nezahviezdim.“
Lovec chvíľu čakal, akoby rozmýšľal akým spôsobom sa jej to má opýtať, ale keď už videl jej tvár, ako naňho nechápavo kuká, prehovoril.
„O akom návrhu to hovorila Lilith u teba v pracovni?“
Brunetka zablúdila pohľadom radšej na svoje ruky, ako na Sama a aj keď bol ticho, vedela, že čaká na odpoveď.
„No... návrh bol vlastne... jednoduchý. Chcela ma nechať na pokoji... mohla som od nej dostať alternatívnu realitu bez všetkého démonického. Realitu, kde by som bola s Deanom šťastná, mali by sme spolu rodinku, dom na predmestí... vieš si predstaviť. Lenže... nič nie je zadarmo.“
Sam párkrát zaklipkal očami. „A čo za to chcela?“
„Teba.“

„Prečo?“ vyvalil oči v prekvapení, „čo by mala zo mňa?“
Jane sa stále veľmi nehnala do odpovedí. „Ehm, no... ona chcela, aby som sa s tebou najprv vyspala – podľa všetkého vedela, čo sa s tebou robí, keď si so mnou vo fyzickom kontakte... a potom... neviem, čo s tebou malo byť ďalej – do takých detailov som zasvätená nebola.“
Sam nevyzeral veľmi pokojne. „A ona si myslela, že Dean by to nechal tak? Keby som zrazu zmizol...“
„Ehm,“ polodémonka znova uprela svoj pohľad radšej na svoje ruky, v ktorých žmolila prikrývku, ako na lovca. „V-v tej inej realite by... by ste...“
Muž zachmúrene zdvihol obočie a čakal, kedy tú vetu konečne dokončí a brunetka zdvihla hlavu.
„Nikdy by ste neboli bratmi... nič by ste o sebe nevedeli, ani by ste netušili, že navzájom existujete.“
Sam na to nepovedal nič, iba si nahnevane vzdychol. Už mal takýchto šialených démonských nápadov pokrk. Chvíľu bolo ticho, dosť ťaživé, že sa Jane neodvážila ani ceknúť, ale lovec zrazu prehovoril úplne milým, no zvedavým hlasom.
„Prečo si to vlastne nevzala? Tú inú realitu?“
„Teraz si zo mňa robíš srandu?“ zaklipkala nechápavo očami a nespúšťala z neho zrak.
Lovec pokrčil plecami. „No... mohla si mať všetko, čo si kedy chcela – v podstate bez nejakej veľkej ujmy. Dean by si ma nepamätal, mali by ste pokoj od démonov a mohli ste byť šťastní-“
Jane naňho stále nejako čudne zazerala. „To je nejaký chyták a máš tu niekde schovanú skrytú kameru, alebo si mi práve predhodil tvoju hlúposť??“
On však len nedbalo pokrútil hlavou, čo ju dožralo. V sekunde sa nahla k nemu a plesla mu riadny pohlavok aj napriek tomu, že sa jej pri tom ozvala rana medzi rebrami.
„Sam, ty si strašné teľa, aby si vedel,“ začala svoj prejav skôr, ako mohol niečo namietnuť na ten plesk po hlave. „Nemyslela som, že také niečo budem musieť vysvetľovať a už vôbec nie tebe.“ Následne si sťažka vzdychla, ale pokračovala. „Takže, v prvom rade – nikdy never démonovi, nech už ti chce do hlavy nabulikať hocičo. Nikde som nemala istotu, že Lilith svoje slovo dodrží – a keby aj, tak som nemohla tušiť, či mi po nejakom čase tú realitu nevezme.
Po druhé, nikdy by som nemohla žiť s tým, že by som Deana odtrhla od svojho brata – hlavne, keď máte taký skvelý vzťah aký máte. Nech by som robila čokoľvek, v kútiku duše by ma stále ničilo to, že som vám vzala váš čas, ktorý ste mohli byť spolu. Ty a ja sme si na začiatku vôbec nesadli a keby to bolo stále tak, možno by ma tá iná realita lákala, ale vzťah teba a mňa je absolútne nepodstatný oproti tomu vášmu s Deanom.
A po tretie – čo ak by Dean nebol v tej realite taký, aký je teraz? To, že ťa má v živote, ho obrovsky ovplyvnilo, rovnako ako aj on teba. Nechcem byť zlá, ale pokojne by sa bez teba z neho mohol vykľuť nejaký samoľúby namyslený kretén, prekrista, ale tým, že mal za teba zodpovednosť a staral sa o teba, keď bol váš ocko na love a milión iných vašich spoločných vecí, ktoré by sa mu v živote nestali nebyť teba... bez teba by to nebol ten Dean, ktorého milujem a to som nemohla riskovať ani za nič.“
Sam zostal bez slova a trochu zarazene spracovával ten príval informácií, ktorým ho zahrnula. Vtedy sa však ozvala ešte raz a trochu zachrípnutejšie kvôli predošlému monológu.
„Aha, a aby som nezabudla, obľúbila som si ťa, ty pako.“
Lovec sa uškrnul, bez zbytočných okolkov sa k nej nahol a z celej sily ju zovrel vo svojom terminátorovskom náručí. Síce ju to trošku prekvapilo, ale potom jej to prišlo hrozne milé.
„Mám ťa rád, švagrinka.“
„Ešte aby nie,“ zasmiala sa, „ale to oslovenie pred Deanom radšej nepoužívaj, lebo si bude myslieť, že na neho niečo chystám.“
„Rozkaz,“ prehovoril a odtiahol sa od nej. „Okej, tak ja ťa nechám oddýchnuť si, dobre? A hlavne sa kvôli Deanovi nestresuj – zobudí sa, keď bude mať pocit, že sa dostatočne vychrápal. To je celý on.“
„Však ja viem,“ potvrdila jeho slová aj ona a naozaj to vyznelo aspoň trochu menej vystresovane. „No, dobre, utekaj... lebo Kate ťa mohla už aspoň 20-krát objať, ale prišla o to kvôli tomu, že sa tu vykeciavame, tak ju choď upokojiť. Ale nech je to mládeži prístupné, ste predsa v nemocnici...“ dodala so smiechom, keď už bol pri dverách a o sekundu na to osamela.
Chvíľku nato však ticho, ktoré na stalo po Samovom odchode, prerušilo zvonenie mobilu, ktoré nepoznala. Nechápala, prečo to počuje, ale automaticky sa začala ťahať za zvukom a zistila, že telefón kempuje dokonca v jej prikrývke. Až teraz ho spoznala – musel Samovi vypadnúť, keď ju objímal. Druhá vec, ktorú hneď zistila bola tá, že ten, kto volá, bol Dean.
Dvakrát nerozmýšľala nad tým, čo urobí, šalela za tým, aby ho aspoň počula, keď ho nemôže vidieť... a po hlbokom nádychu si priložila mobil k uchu.
„Ahoj...“ prehovorila krotko a čakala na to, kedy sa ozve ten jeho hlas a ona bude mať konečne pocit, že všetko bude dobré.
„Janey?“ vyhŕkol Dean zarazene a pozrel sa znova na obrazovku svojho mobilu. Predsa volá Samovi, čo to má... „Kde je Sam?“
„Ehm, zabudol si tu mobil-“
„Ako ti je?“ spýtal sa ihneď, ani ju nenechal dokončiť myšlienku. Počul, ako sa trochu zasmiala.
„Celkom v pohode,“ odvetila, „až na to, že ma za tebou nechce nikto pustiť. Tak mi aspoň povedz, ako je tebe...“
„No, čo ja viem, žijem,“ povedal neurčito. Nemienil jej vysvetľovať, že tá dorezaná ruka ho svinsky bolí.
„Vieš... povedali mi, čo si pre mňa urobil. Že si ma zachránil...“
„Presne ako som ti sľúbil,“ usmial sa a zalial ho pocit spokojnosti. Je po Lilith a Jane je nažive. Nič lepšie si ani nemohol priať.
„...ale nemal si si kvôli tomu ubližovať... nie kvôli mne...“
„Jane...“
„Tá ruka ťa teraz isto svinsky bolí, ale ty mi naschvál nič nepovieš. Dean, ja som rada, že žijem... ale keby sa ti kvôli mne niečo stalo-“
„Prestaň, dobre? Je mi fajn, nič mi nechýba. Teda, akurát ty, perfektne by si sa mi tu hodila do postele,“ zasmial sa a ona tiež.
„Ach, ani nevieš, ako rada by som tam bola. Ale vravím ti, nechcú ma pustiť z postele, tipujem, že mi nasadili aj niekoho z ochranky pred dvere,“ uškŕňala sa. „No ale aj tak, nejdem to pokúšať – Sophi ma dostatočne vystrašila tým, že by som kvôli nevinnej prechádzke po nemocnici mohla potratiť.“
Hneď ako to dopovedala, mala chuť plesnúť si ten mobil o hlavu. Nechcela načínať tému „klamala som ti a som tehotná“ takto skoro, príliš sa bála, že Dean bude veľmi nahnevaný.
Konečne mu došlo, prečo mal stále taký čudný pocit, že by mal byť nahnevaný, aj keď to predtým nechápal. Teraz to však už zistil. „Takže...“ ozval sa, „je to pravda. Predsalen si tehotná.“
Neboli to otázky, skôr konštatovania. Na to, aby sa jej to pýtal, bolo už aj tak neskoro.
„A-áno.“
Lovec nevedomky zlovestne zafučal a ona vedela, že teraz nepríde nič dobré.
„Ako dlho?“
Brunetka v duchu bleskovo prepočítala dni a týždne a trasľavým hlasom zašemotila: „Osem týždňov.“
„Aha,“ zavrčal. „A ako dlho o tom vieš?“
Vyzeralo to tak, že Deana zaujíma viac tento fakt, ako ten predošlý.
„No,“ začala a jediné, čo si teraz želala bolo, aby sa teraz zobudila zo sna, no keď počula z druhej strany to napäté ticho, vedela, že niet úniku. „Odvtedy, čo som mala tie zmeny teploty... odvtedy, čo si odišiel.“
„Aha.“ Ak si Jane myslela, že to predošlé „aha“ bolo zlovestné, nebolo to nič oproti tomuto terajšiemu. Deanovi vôbec nepridalo, keď zrazu zisťuje, že ona o tom vie už mesiac a pol a čušala ako pena, rovnako ako aj teraz.
„A čo ťa viedlo k tomu, aby si mi to tajila? Rád by som vedel, prečo som si také niečo zaslúžil.“
„Ja...“
„Či vari nie je moje, že si sa tým neobťažovala??“ zahrmel a v jeho hlase bolo počuť, že hnev sa stupňuje.
Jane sa zhrozila. „Preboha, pravdaže je tvoje, čo si o mne-“
„Tak prečo si mi o tom klamala?! Nemôžeš povedať, že na to nebol vhodný moment – pýtal som sa ťa jasne a priamo-“
„...ale keď...“
„...a ty si mi nielenže nepovedala to, že si tehotná, ešte si sa opovážila klamať mi do očí, že by si mi samozrejme povedala, keby si čakala dieťa! A ja som bol taký idiot, že som ti zhltol všetko aj s navijakom, ani mi nenapadlo, že by si ma práve ty dokázala takto odporne podraziť!“
„Je mi to tak strašne ľúto,“ skoro zašepkala a po líci jej stiekla slza.
On si však len zúrivo odfrkol. „No, pravdaže, až tak strašne ľúto, že ti prišlo zaťažko povedať mi jednoduché „áno, som“, keď som sa ťa to pýtal! Toto je neuveriteľné...“
„Aspoň ma nechaj, aby som ti to vysvetlila-“
Toto očividne nebola veta, ktorá by ho upokojila.
„Čo sa na tom dá, dočerta, vysvetľovať?! Ja to dokonale chápem! Očividne som ti taký ukradnutý, že ti ani nestojím za to, aby si mi povedala niečo tak dôležité!“
„Vieš, že to nie je pravda,“ vydralo sa z nej pomedzi vzlyky.
Dean sa neveselo zasmial. „Vieš, moja, ja už naozaj neviem, čo je a čo nie je pravda, hlavne, keď ide o teba.“
„Ale... chcela som ťa len chrániť...“
„A pred čím takým?!?“
Jane sa snažila zhlboka nadýchnuť, aby dokázala rozprávať dlhšie bez toho, aby sa načisto rozplakala – ten jeho sklamaný a nahnevaný hlas bol nekonečne veľakrát horší než nejaká Lilith.
„Ja... nechcela som ti dávať falošnú nádej. Nik nevedel, ako tá moja dohoda dopadne, pokojne sa to mohlo skončiť tým, že by som zomrela. Keby si vedel, že čakám tvoje dieťa... ak by som tú noc neprežila, bábo by zomrelo so mnou.... nechcela som, aby si bol potom smutný.“
Deana išlo očividne urvať a mal chuť do niečo riadne kopnúť. Bol tak strašne nahnevaný, nechápal, prečo Jane urobila, čo urobila a jej posledné slová ho vytočili ešte viac, čo sa dovtedy zdalo nemožné. Teraz však už nemal slov na to, aby vyjadril to, čo chcel.
„Viem, že som ti u-ublížila, Dean... naozaj ma to st-strašne mrzí,“ vzlykala a snažila si zotierať z líc slzy, ktoré jej zalievali tvár a padali na prikrývku, ktorú neprestajne žmolila medzi prstami.
„Na to sa ti môžem vykašľať,“ vybrechol na ňu nevľúdne, „ale keď sme pri tých tvojich šialených plánoch, ktoré ti skoro nikdy nevyjdú, ak si si nevšimla – čo malo byť, ak by si prežila a ja by som sa to nedozvedel skôr?“
„Ch-chcela som ti to povedať hneď, ako by sa mi podarilo dostať Lilith, naozaj...“
Lovec mimovoľne zavrčal. „A napadlo ti vôbec aj to, že sa to mohlo skončiť tak, že by som zomrel ja?“
Polodémonka na druhom konci načisto zamrela. Mal pravdu – o takomto variante nikdy neuvažovala.
„Myslel som si,“ povedal, keď vyčítal odpoveď z toho jej ticha. „Takže, ako vidím, asi by som si nezaslúžil zomrieť s pocitom, že tu po mne zostane náš drobec, že? To od teba teda vôbec nie je sebecké, však?!“
„Dean, prepáč mi to, prosím ťa...“
„Nechcem už nič počuť... chcem len, aby si vedela, že ťa už nechcem vidieť. Je mi z teba zle a mi je jedno, čo s tebou bude, pokiaľ sa to nebude týkať dieťaťa. Ono ma zaujíma, ale s tebou som skončil.“
To bolo to posledné, čo od neho počula predtým, ako sa z mobilu ozval hluchý zvuk, ktorý signalizoval to, že Dean skončil hovor. Nemohla uveriť tomu, čo sa práve stalo – akoby jej do mozgu všetky tie jeho zúrivé vety prechádzali len po neurčitých kúskoch, ktoré zatiaľ nedávali zmysel... okrem tých posledných slov. S tebou som skončil.
Vtedy sa už nedokázala ubrániť plaču, slzy jej tiekli prúdom a nemohla prestať vzlykať. Vedela však, že trpí právom – každý, kto vedel, čo pred Deanom tají, jej hovoril, že robí zle, všetci vedeli, že bude zúriť, keď sa to dozvie takto neskoro. To však nebránilo jej bolesti, aby sa rozliezla po celom jej tele a zožierala ju na každom jednom kúsku.
Po chvíľke, možno aj dlhšie, sa jej však začala hrozne točiť hlava, otravovalo ju protivné hučanie v ušiach a pred očami sa jej zahmlievalo. Jej telo a myseľ vedeli, čo mali robiť a automaticky sa začali chrániť pred toľkým náporom emócií, ktoré jej nerobili dobre, a vysporiadali sa s tým sami.
Pred očami jej všetko zaliala tma a sekundu pred tým, ako sa zvalila do vankúšov, stratila vedomie.

Takže konečne pokračko po strašnej dlhej dobe. Dzajnisko gratuľujem ti nešte raz k maturite.

No a čo sa týka práve toho pokračka tak to bolo jednoducho bombastické. Už mi tak chýbalo niečo si prečítať o jane a spol. Normálne si mi zlepšila náladu ale FAKT.

Začiatok bol super ako sa Jane zobudila a Sophy okolo nej spolu aj s Kate a tak. No a keď jej povedali, že čo sa vlastne stalo tak ja len že čo?????? (bo som sa nepamätal z minulej časti, že Dean si prerezal žili ) tak jej reakcia bola taká akú som čakal.
No a potom Sam došiel a nakoniec to objatie a potom tá švagriná.
Ale ten telefonát!! To čo malo znamenať, že ju ani nechce vidieť????? To Dean by určite nepovedal Jane niečo také. No ale mal pravdu lebo by nastala aj možnosť, že on zomrie ale to že ju ani vidieť nechce bolo trošken hrubé na mňa. No ale neva, Sam sa s ním porozpráva a potom si to rozmyslí. No beda keď nie

No ale proste si ma odrovnala pokračkom a som strašne happy a klaniam sa ti lebo je to fakt super poviedka (novela )

Dzajnisko konečne pokračko no že si to zanedbala chápem ja teraz moje poviedky tiež dost zanedbávam kvolu maturitám ale som rada že si zase niečo napisala no a takisto som rada že su Dean aj Jane v poriadku som sa o nich bála.
ale ten telefonat že s nou nechce nič nať to čo malo byt
som zvedava čo bude dalej tak dufam že teraz napíšeš dalšiu čast a za tuto čast skladam velku poklonu

si nemyslite, že som na vás zabudla, nie, to by som si nedovolila len som strašne lenivá, aby som sa dokopala ku kompu a keď už tak, tak sa mi už ani nechce pohnúť prstom a otvoriť word ale ja sa premôžem a konečne bude táto poviedka úplná... len pár tisíc slov už (jedno pokráčko má zvyčajne tak okolo 3500 slov, aby ste sa nezľakli )
každopádne véééľmo moc ďakujem tým, ktorých ešte nezmohla dĺžka tohto príbehu a klaniam sa vám
str8tking a wiki, ďakujem krásne za komentáre

prekonala som sa a máte tu ďalšie pokráčko enjoy
*********
Odvtedy, čo si Sam prišiel k Jane do nemocničnej izby po zabudnutý mobil a našiel ju v bezvedomí, ubehlo už niekoľko dní. Dean musel zostať pod lekárskym dohľadom týždeň, Jane však ešte o jeden viac, kým lekárska čata - obliehajúca ju tak často, až jej to bolo nepríjemné -, neuznala, že riziko potratu je v minime a ona môže podstúpiť párhodinovú cestu lietadlom.
Kate sa totiž za ňu rozhodla, že odchádzajú naspäť do New Yorku, kde kedysi bývali a stále tam majú vlastné apartmány. Keďže však vila teraz nie je v bohvieakom stave, Manhattan sa javil ako viac než dobrý nápad. Jane teda aspoň nepovedala nič proti, no možno to bolo kvôli tomu, že nič, čo sa mlelo okolo, neregistrovala. Od toho emocionálne vypätého telefonátu, ktorý mala s Deanom, s ňou ani neprehovoril a pokiaľ nemusel, ani nebol v jej blízkosti, takže momentálne vyzerala ako bez duše - aj keď sama vedela, že nik iný okrem nej, za túto situáciu nemôže.
Sam sa však rozhodol ísť s Katie, čo Deana donútilo, aby sa nejako premohol a nakoniec všetci štyria odcestovali – Jane a Kate lietadlom, no starší brat autom, ku ktorému sa pripojil radšej aj ten mladší. V poslednej dobe Sam zo svojho brata nemal veľmi dobrý pocit – na všetkých bol nepríjemný, stále vrčal a hocikedy bez príčiny vybuchol -, takže bol radšej, keď ho má na očiach, hoci to ťaživé ticho bez Deanovho spievania v aute, nebolo veľmi príjemné. Aj keď sa niekoľkokrát snažil začať normálny rozhovor, vôbec sa mu to nedarilo. Starší brat sa jednoducho akoby odstrihol od okolitého sveta a očividne to nemienil meniť.
Ak by si niekto myslel, že príchodom do New Yorku sa niečo zmenilo v jeho správaní voči Jane, mýlil sa. To, že polodémonka nenapĺňala svoj pobyt tu ničím iným, iba čučaním vo svojej posteli, Deanovi zaručovalo žiadny kontakt s ňou, pokiaľ by nevbehol rovno k nej. Kate ju ale nechcela nechať samu, a tak sa rozhodla, že ona bude nejaký čas bývať s ňou a bratia o poschodie vyššie v čarodejnicinom apartmáne. Stalo sa pravidlom, že kde bola Kate, bol vždy aj Sam, a do „jeho a Deanovho“ bytu chodil v podstate len prespávať, pretože aj keby chcel byť s Deanom, on cez deň „doma“ nebol. Vždy sa vrátil až v noci, niekedy ani vtedy nie a Samove obavy sa stupňovali. Keď sa ho spýtal, čo vlastne celé dni robí, odpovedal vyhýbavo a to podľa neho neznamenalo nič dobré.

Asi o dva týždne prežité na Manhattane
„Ešte ti nikto nepovedal, že mať na raňajky syrový burger a slaninu nie je bohviečo?“ suverénne nadhodila Kate, keď bez okolkov vošla do bytu, kde momentálne prebývajú Dean a Sam a sprevádzala ju vôňa vaflí, ktoré doniesla.
„Čau, Kate,“ zahlásil Dean monotónne od stola, za ktorý si práve sadla aj ona a vymenila mu tanier s burgerom za vafle a popri tom si ho premeriavala skúmavým pohľadom.
„Čo je?“
„Čo ja viem?“ Pokrčila plecami. „Zdáš sa byť ešte mrzutejší, než zvyčajne. Určite si trhol nejaký osobný rekord.“
Prevrátil očami, niečo nezrozumiteľne zavrčal, no potom prehovoril vľúdnejším hlasom. „Vďaka za vafle, sú dobré.“
„Och, to som rada. Ale som prekvapená, že ti chutia aj keď ich nerobila Jane,“ podotkla naschvál a on - či chcel, či nechcel si musel spomenúť na to, ako veľmi mu vždy chutilo hocičo, čo polodémonka uvarila alebo upiekla a momentálne tie spomienky bral od Kate ako úder pod pás.
„Ale však... ty to vieš najlepšie. Jane obskakuje sporák len ak je šťastná,“ zabŕdala znova a čakala na jeho reakciu popri tom, ako si kydal na raňajky pôsobivé množstvo jahodového džemu.
Zdvihol pohľad. „A to malo byť zase čo?“ zavrčal znova.
„Nemusíš sa tváriť tak dotknuto – nemyslela som to tak, že je smutná kvôli tebe. Teda, ty nie si jediná príčina,“ uviedla to na pravú mieru, no to mu aj tak veľmi nepomohlo.
„Och, a čo také trápi našu princeznú? Nevie, aké klamstvo si má vymyslieť najbližšie?“ vyzvedal otrávene, no Kate sa zamračila. „Nebuď zlý.“
On si iba odfrkol a čarodejnica si ustarostene vzdychla a smutne sa naňho pozrela. „Dean, vieš, že ja ťa chápem – klamala ti a to hnusne, ale... už je to mesiac odvtedy, ako si sa to dozvedel a stále rovnako vyvádzaš.“ Lovec nepovedal nič, iba sa ďalej babral s raňajkami.
„Aj ona to má ťažké, vieš? Ty sa s ňou nerozprávaš; Jim a Claire sa stále nenašli; Jo je na ňu nahnevaná; nik nevie, či už máme od Ryana naozaj pokoj; pred pár týždňami zistila, že Ellen zabila jej mamu; s Chrisom vyrazila dvere; nechce byť na nervy, aby nebolo na nervy aj bábo, lenže potom sa začne obávať aj o bábo a je na nervy úplne...“
„Skončila si?“ zatiahol chladne.
„Vidíš, ty to iba počuješ a máš toho dosť,“ odvrkla zachmúrene a netrápilo ju, že on to myslel úplne inak. „Sám vieš, že by si mohol pomôcť sebe aj jej, keby si prestal s týmto divadielkom. Nech robíš čo chceš, aj tak všetci vedia, že ju stále miluješ...“
Chvíľu nehovoril nič, iba na ňu škaredo gánil. „Nabudúce mi už nemusíš donášať raňajky ak prídeš aj s takýmto príhovorom.“
Teraz Katie zostala sedieť sklamane a pozerala naňho akoby v ňom hľadala toho Deana, ktorým bol pred tým než sa dozvedel, ako Jane dokáže hnusne klamať.
„Pozri, Sam to už vzdal s pokusmi o to, aby ste sa porozprávali – nieto ešte o to, aby ťa donútil uvedomiť si, že to, čo teraz robíš, je hlúposť. A keď sa tak na teba pozerám, myslím, že mu dokonale rozumiem.“
Znechutene od seba odsunul tanier. „Áno, pravdaže, ja som ten najhorší, nie tá potvora o poschodie nižšie.“
„Ale ja sa len tak ľahko nevzdám,“ zaprisahávala sa bez toho, aby sa pozastavovala nad jeho komentármi, ale nemienila túto situáciu nechať len tak. „Počuj, keď ma tu tak chceš presviedčať, prečo sa potom od rána do večera snažíš nájsť čo i najmenšiu stopu po Jimovi a Claire? A prečo si overuješ, či si skutočne zničil Ryana?“
Dean odrazu šľahol džemovým nožom o tanier až to zarinčalo, ale Katie nehla ani brvou, iba ho svetlomodrými očami pozorovala.
„Pokiaľ viem, tak sme sa dohodli, že aj keď si už vysnorila, čo robím, nebudeme to spomínať.“
„Nútiš ma.“ Tvárila sa tak, akoby nik nemohol napadnúť jej právo na to, aby to naňho vyťahovala. Pár sekúnd na ňu iba zazeral, ale potom spustil dosť vytočene: „Vieš čo ma teda naozaj zaujíma? Ako to, že ti na nej zrazu tak záleží?! Tebe, čo si s ňou ledva vydržala v jednom dome?! A teraz mi tu budeš behať za zadkom, aby som jej JA odpustil to, že je obyčajná... klamárka?!“
Čarodejnica len pokojne pokrčila plecami. „Asi mi došlo, že moja najlepšia kamoška je späť – i keď mala toľkokrát namále. Je živá, zdravá a znova je to to dievča, ktoré som mala vždy rada a nie tá arogantná mrcha ako tieto posledné roky. Odvtedy, čo sa vrátila domov s tebou a Samom je to znovu tá Jane, akou bola pred celým tým démonským úletom, kým jej ešte nestihol zničiť život ani Carson, ani Lilith, ani Ryan... Takže preto. Sama viem, že som k nej mohla byť milšia aj trochu skôr... ale tak, radšej neskoro, ako nikdy, nie? Aj ty by si si mohol vziať príklad...“
I keď lovec veľmi nevenoval pozornosť tomu, čo hovorí, pri jednom mene sa pozastavil a skočil jej do reči. „Kto je vlastne ten Carson? Aj Lilith ho spomínala, ale nejako som to nepochopil...“
Čiernovláska sa naňho zacivela. „O-ona... ona ti... Jane ti nepovedala...?“ Ani nedokončila otázku a aj keď neodpovedal, vedela, že by to bolo „nie“. „Ehm,“ začala váhavo, lebo nevedela, čo vlastne povedať, no nechcela to naňho hneď z voleja vybafnúť. „Čo ti povedala o tom, prečo odišla od Jima a Claire?“
Dean si vzdychol a zalovil v pamäti. „No, že jej preskočilo a plieskala s ňou puberta,“ odpovedal tak, ako si to od nej pamätal a hneď po tom trochu podozrievavo dodal, „zase klamala, však?“
„Buď ticho, dobre? Skôr než povieš niečo, čo by si mohol ľutovať.“ Kate to hovorila tak nervózne a smutne, že stíchol. „Ona... keď mala tak okolo 15, Ryan – ktorý bol hviezda jej školy tak ako aj ona -, ju začal nehorázne obletovať. Nikomu však nepovedala to, že aj on má démonickú silu, bola doňho úplne zbláznená a veď poznáš Jima...“ Lovec krátko prikývol.
„Aj keď sa Ryan snažil, aby začala využívať svoje schopnosti, nemal šancu presvedčiť ju – ani keď boli spolu už dlhšie a ona sa dostala medzi jeho démonských kamarátov. Jeden z nich bol aj ten Carson...“ Kate striaslo od znechutenia, ale hovorila ďalej. „V živote som nevidela nechutnejšieho úchyláka, než bol on, čudovala som sa, že Ryan s ním neurobil krátky proces, keďže všetci videli, ako slintá po Jane. Ale vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že keď jeden večer Jane odchádzala z tréningu roztlieskavačiek – jediný večer, čo ju Ryan spustil z očí -, to Carson využije. Nezmohla proti nemu nič – mal pri sebe také to čudné čarovné vrecko, čo blokovalo jej schopnosti a posadol obrovského chlapa...“
Zrazu prestala, lebo videla, ako Dean zatína zuby a hánky na rukách mu už obeleli, ako zatínal aj päste. Keď však stíchla, precitol a nechal ju pokračovať.
„Jim a Claire boli vtedy o štát ďalej na nejakom love a vždy, keď oni boli preč, zostávala so mnou v mojom byte. Síce som mala iba 19, ale rodičia sa o mňa nejako veľmi nestarali, stačilo im, že mi každý týždeň dali peniaze na kreditky... Každopádne, keď sa Janey v tú noc vrátila ku mne a ja som videla, čo sa jej stalo... netušila som, čo je horšie – či to, že ju znásilnil alebo to, ako strašne ju dobil. Vzala som ju do nemocnice a nechala Ryana, ktorý nás už čakal pred dverami môjho bytu, keď sme sa vrátili, aby bol s ňou, lebo iba pri ňom vyzerala aspoň trošku pokojná...“ Posledné vety hovorila tak rozorvane a ospravedlňujúco, až sa Deanovi zdalo, že si Kate dáva niečo za vinu. „Prisahámbohu, že keby som vedela, že o pár dní ju ten kretén zblbne na pomstu a Jane uvidím až o niekoľko rokov... nikdy by som nedovolila, aby sa k nej čo i len priblížil...“
„Nech sa ten zkurvysyn modlí, ak je ešte nažive, lebo ak sa mi dostane do cesty, Peklo bude proti tomu, čo s ním urobím, Rajská záhrada...“ vyhrážal sa do priestoru nahnevane.
„No, to nie je všetko.“
Lovec sa len s ťažkosťami pokúšal pochopiť, že toto môže byť ešte horšie.
„Vieš, je tu istá skutočnosť, pre ktorú od Ryana odišla. Ona... raz si vypočula jeden rozhovor Lilith a Ryana, z ktorého jasne vysvitlo, že celé toto znásilnenie má na svedomí on. Bol si istý, že keď Jane Carsona zabije, tak ju to podémončí a to bolo presne to, čo chcel. Síce musel pretrpieť to, že ju Carson dostane, ale podstúpil to, pretože vedel, že ten idiot netuší ako skončí. No... je tu jedno veľké ale. Lilith na začiatku tohto marca Carsona oživila a poštvala ho na Jane. Tento raz však z toho – narozdiel od neho -, vyviazla len s nejakými-“
„-škrabancami na krku a modrinou na líci,“ doplnil za ňu Dean fučiac a mal čo robiť, aby sa nezačal zúrivo prechádzať sem a tam po kuchyni, alebo niečo aspoň rozbiť.
Kate si vzdychla. „To je celé ohľadne Carsona. Stavím sa, že Jane by ti to nikdy nepovedala – mne je to dosť nepríjemné, keď o tom hovorím, nieto ešte jej, tak jej to nemaj za zle, dobre?“
Nepatrným trhom hlavy súhlasil. Na nič viac sa nezmohol, lebo mal pocit, že vybuchne a ona to vycítila, takže chcela trošičku pozmeniť tému. „Počúvaj, ale je tu aj skvelá správa.“
„Hej? A aká??“ zatiahol pochybovačne.
Čarodejnica sa postavila zo stoličky a prešla k nemu. „Vtedy, keď som bola s Jane v nemocnici po Carsonovom útoku, jej robili všemožné testy a zistili, že s vysokou pravdepodobnosťou nebude môcť mať deti.“
Dean nechápavo zažmurkal. „Tak ako potom...?“
Iba sa usmiala. „Zázrak, čo iné? Len by si si to mohol začať aspoň trochu vážiť,“ vyzvala ho karhavo, na čo si frustrovane vzdychol. „Nie som slepá, vidím, že ti na nej veľmi záleží aj keď sa snažíš presvedčiť nás o opaku. Obaja ste si prežili viac, než dosť a ľúbite sa. Tak si to skús priznať, Dean. Prosím. Je síce často šialená a má svoje muchy, ale to len dokazuje ako veľmi sa k sebe hodíte.“
Lovec prevrátil očami a po dlhom čase sa pousmial.
„Tak, ja už musím ísť – pokiaľ tvojmu bratovi a tvojej ex nevypnem Emminu PlayStation trojku, tak ani nebudú jesť,“ oznámila mu napoly pobavene, napoly pobúrene.
„Padaj,“ prehodil s úškrnom a ona sa obrátila na odchod. V tom ju však ešte zastavil. „Ozaj... prečo vlastne s Chrisom Jane vyrazila dvere?“
Ešte skôr, než sa k nemu otočila vedela, ako pobavene sa tvári. „Hm... povedal akurát to, že si kretén. Viac nestihol.“
*****
Večer
Dean nechápal, ako sa dostal do tejto situácie – aspoň keď sa dnes ráno zobúdzal, naozaj netušil, že o pár hodín na to, bude vystrašený ako dávno nie. Bolo to asi 30 minút, čo mu vynervovaná Kate volala, že Jane sa mala už dávno vrátiť domov, ale niet po nej ani stopy a ani neberie mobil. Pokiaľ čarodejnica vedela, brunetka mala odprevadiť Emmu, ktorá bola týždeň na prázdninách u nej, na lietadlo a potom sa vrátiť, lenže od vtedy ubehlo už 6 hodín.
Deanovi nebolo treba dvakrát hovoriť a už o niekoľko minút po Kateinom telefonáte sedel v aute, brázdil ulice Manhattanu a hľadal svoju tehotnú ex. Mal dosť čo robiť, keď sa mu zdalo, že vychádza z kaviarne s chlapom nápadne podobajúcim sa na Chrisa, no mýlil sa a neboli to oni. Lenže potom videl, ako pár blokov od hotela, kde bývajú, nakladali do sanitky dievča s dlhými hnedými vlasmi a v bezvedomí...

Vyletel z auta ako raketa, urobil tam cirkus, aby sa na ňu mohol pozrieť a skoro odpadol, keď zistil, že to nie je Jane – od radosti sa mu nachvíľu zatočila hlava. Znovu však skočil do Impaly a v rastúcej nervozite si premeriaval všetkých ľudí, na ktorých v hustnúcej tme dovidel, no tú, ktorú hľadal, zbadal až po pár minútach ako sa prechádza nejakým parkom. V momente dupol na brzdu, vystúpil z auta a zakričal na ňu cez, našťastie, nie tak rušnú ulicu, takže sa otočila a skoro sa pridusila čokoládou, ktorú do seba ládovala, keď videla, kto sa k nej rúti. On však nečakal na nič a hneď ako bol pri nej ju zovrel v náručí tak tuho, že po pár sekundách mala pocit akútneho nedostatku kyslíka.
„Dean, ja nie som plyšák...“ vydýchla z posledného, no keď ju pustil, ani sa znova nedostala k slovu, lebo začal chrliť otázky. „Kriste, prečo neberieš mobil? Čo tu vlastne robíš? Prečo si nikomu nepovedala, kde budeš? Kate sa ide zblázniť, vraj odpadávaš...“
„Okej, hlavne sa upokoj, dobre?“ radila mu, keď ešte stále dychčal ako po maratóne a posadila ho na najbližšiu lavičku.
„Tak?“ začal ešte stále dosť vystresovane, „čo tu vlastne robíš, hm?“ Pozeral na ňu trochu prísne, ale pýtal sa milým hlasom, čo ju prekvapilo. Trochu pokrčila plecami.
„Bola som v cukrárni. Zelenina a ovocie mi teraz síce fakt chutia, ale v tom byte nenájdeš ani kúsok nejakej sladkosti. Tak som si zabehla kúpiť niečo normálne, keď som odprevadila Emmu na lietadlo.“
Dean len zaklipkal očami. „A to si nemohla zdvihnúť mobil?“ Toto už znelo trochu podráždene. Na to sa ona začala hrabať vo svojej kabelke, ktorá vyzerala plná čokolády a karamelových tyčiniek, a keď kdesi zo spodku vytiahla telefón a pozrela na to kvantum zmeškaných hovorov, uškrnula sa. „Sorry.“
Lovec si odfrkol a nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Ozaj, a neodpadávam, Kate iba zbytočne zveličuje. Zatočila sa mi hlava a to iba raz. Nič vážne.“ Chvíľu sa na ňu len díval, ale videl len to, čo ona chcela, aby videl. Výraz „som nad vecou“ a obranný úškrn... to odniekiaľ poznal. Len ho zaujímalo, či aj jeho samého prezrádzajú oči, tak ako aj ju.
„Len aby,“ zašomral a zistil, že tep už má v normále.
„Tak fajn,“ zašemotila a radšej sklopila zrak, keď zistila, ako sa na ňu kuká. „Už vieš, že som v pohode a mobil zdvihnem, takže... tak sa maj.“ Pomaly sa otočila na päte a odchádzala.
„Čo? Kam? Nie!“ Dean okamžite vyskočil na nohy.
Jane zastala a obzrela sa. „Prosím??“
Lovec sa pokúsil o milší tón, mal pocit, že to „Nie!“ bolo na ňu až príliš rozkazovačné. „Veď... veď uvažuj. Je,“ rýchlo pozrel na hodinky, „desať hodín a... ty... určite musíš byť unavená, nie? Tak... čo keby sme šli radšej naspäť do hotela?“ Ešte to ani poriadne nedopovedal a už vedel, že to odmietne.
„Nechcem tam ísť. Konečne som vonku, chcem si užiť ten pocit, že nie som 24 hodín pod niekoho dohľadom,“ vysvetlila mu v skratke a pospiatky sa od neho vzďaľovala. Bolo to čudné, ale mal pocit, že sa nevzďaľuje len tu v parku, ale aj úplne. To preňho začínalo byť neznesiteľné.
„Jane, no tak, je neskoro... nemala by si sa potulovať sama... nechcem, aby sa ti niečo stalo...“
„To sa nemusíš báť,“ ubezpečovala ho a pokračovala v odchode.
„Nemôžeš vedieť-“
Teraz už zastala a vyzerala nahnevane. „Dean, prestaň sa do mňa starať, okej? Nechápem, čo sa ti deje, ale ak si nepamätáš, nie je to tak dávno, čo si o mňa ani nezakopol! Láskavo ma nechaj na pokoji!“
On sa však nedal. „Uvedomuješ si, čo všetko sa ti môže stať? Nemôžeš vedieť, či sa tu niekde nezjaví Ryan,“ snažil sa ju varovať, no ona iba ľahkovážne prevrátila očami. „Alebo možno... čo ak pošle nejakého svojho kamoša? Znova?“
Jane na pár sekúnd skamenela na mieste a iba naňho neveriacky pozerala – nechápala, ako sa to dozvedel. Zrazu vyzerala vydesená a nešťastná, no kým lovec stihol niečo urobiť, zvrtla sa a rýchlym tempom sa chcela odtiaľ vytratiť. On sa však rozbehol za ňou. „Jane! Janey! Prepáč, no tak... prosím ťa.“ Chytil ju za ruku, no ona sa mu vytrhla. „Jane,“ začal potichu a ona odrazu zastala.
„Ty... ty... nemáš právo... nemôžeš len tak... zrazu... celý mesiac som sa snažila ospravedlniť sa ti a ty si ma vždycky odkopol! Tak prečo mi tu teraz vyhadzuješ na oči niečo, čo vôbec nie je tvoja vec?! Kto ti to vlastne povedal?? Toto vôbec nie je fér!“ Po lícach sa jej rozkotúľali slzy hnevu.
„Prepáč mi to, prepáč, naozaj. Nemal som... ale keď ty si nedáš povedať, musíš byť taká tvrdohlavá! Nemôžeš si tu behať len taká nechránená – nenechám ťa len tak. Nedovolím, aby ti niekto ublížil. Nikdy viac, rozumieš?“ Chytil ju za obe plecia, no ona o krok ustúpila a krútila hlavou.
„Nie, nerozumiem. Prečo sa... prečo sa nútiš byť ku mne milý?“ fňukala a zotierala si slzy z tváre.
„Prestaň, nenútim sa,“ zamračil sa, znovu sa k nej priblížil, ale teraz sa jej radšej nedotkol. „Chýbaš mi... strašne.“ Pozrela sa naňho zničene a stále dosť nechápavo. „Ale...to sa... nedá, ty... povedal si mi, že si... skončil si so mnou.“
Dean si vzdychol. „Viem... viem, čo som povedal. Ale prisahám ti, že som to nemyslel vážne.“
Brunetka prekvapene zaklipkala očami, ale nepovedala nič. Teraz sa trochu odvážil a chytil ju za trasúcu sa ruku. „Myslíš, že by si sa mohla pokúsiť odpustiť mi za to všetko zlé, čo som ti urobil, aj keď som ti už dávno sľúbil, že ti neublížim?“
Jane momentálne vyzerala akoby jej tak trochu preskočilo – začala sa zmätene obzerať a o chvíľku si už rozrušene sadala na ďalšiu lavičku pri chodníku cez park a on ju nasledoval. „Janey?“ spýtal sa jemne, akoby sa bál, že na silnejší hlas je príliš krehká. „Je ti dobre?“
Pokrčila plecami a chytila sa za hlavu, ktorá sa jej točila, ale to mu nemienila zavesiť na nos.
„Čo to robíš, hm?“ spýtala sa ho, ale očividne nečakala na odpoveď. „Sám musíš vedieť, že toto je... hlúpe. Ty nie si ten, kto sa má ospravedlňovať. Ja ti nemám čo odpúšťať – viem, že som si to všetko zaslúžila. Vedela som, že ti nemám klamať.“
„Tak prečo si to potom tajila, hm? Ale naozaj.“ Mrkol na ňu psími očami a dodal: „Myslela si si, že sa na teba vykašlem, alebo čo?“
Zavrtela hlavou. „Nie... ale... som si istá, že ty budeš skvelý otec a budeš mať bábo rád a ja som nechcela, aby si trpel, keby moja dohoda skončila zle a ty by si vedel, že som bola tehotná... Odpusti mi to, prosím. Viem, že som si nikdy nemala dovoliť klamať ti o tom... ale chcela som ťa len chrániť...“
Trochu zafučal a len na chvíľku sa medzi nimi rozhostilo hrobové ticho. Potom však... „Jane, ja som ti už odpustil. Ale to neznamená, že ma to neštve – bola si jedna z mála ľudí, komu som úplne dôveroval a práve ty si zo mňa urobila totálneho idiota...“
„Je mi to tak strašne ľúto,“ zašepkala a chcela vziať jeho dlaň do svojej, no on s ňou pohol. Nie však preto, aby sa ho nedotkla, ale aby mohol ovinúť tú ruku okolo jej pliec a byť k nej bližšie. Nechcelo sa mu teraz hrať na nejakého nedobytného ofučanca, hlavne keď ju našiel živú a zdravú.
„Už mi neklam. Sľúb mi, že mi už nebudeš klamať.“
Usmiala sa, tento raz naozaj šťastne. „Sľubujem. Už nechcem byť bez teba. Prisahám, že ti už viac nebudem klamať.“ Pritúlil si ju k sebe, pobozkal ju do vlasov a ona nemohla uveriť tomu, čo sa práve deje. Ale nemienila sa sťažovať.
„Počkať. Musím ti povedať tajomstvo.“
Dean si zhrozene vzdychol. „Ou, nie...“ Ona sa však rozosmiala.
„Neboj, nie je to nič zlé, naozaj.“
Radšej sa ani nepýtal, iba zdvihol obočie.
„Už viem, čo to bude.“
Teraz nebol zhrozený, ale ohúrený. „Bábo... ty už vieš...?“
Jane natešene prikývla.
„Tak??“
Ohúrený a nedočkavý.
„A čo by si chcel?“
Chvíľu rozmýšľal, no vyslovil to, čo považoval za najlepšiu voľbu. „Dvojičky. Aj chlapca aj dievčatko.“
Trochu zarazene sa zasmiala. „No, možno ťa sklamem, ale na dvojičky by si sa musel snažiť asi viac.“
„Neprovokuj,“ varoval ju s beťárskou tvárou a ona sa zacerila.
„Okej, takže... ozaj, aby si vedel, ešte som to nepovedala nikomu, ty budeš prvý,“ oboznamovala ho hrdo, „a... bude to... dievčatko.“
Nepovedal nič, iba sa mu po tvári rozliezol úsmev od ucha k uchu a vrúcne ju objal. Bolo to pre ňu také hrejivé, krásne a plné bezpečia, že sa skoro roztopila, no ani netušila, ako veľa to znamená preňho. Bol tu, s ňou v náručí, s vedomím, že o pár mesiacov bude otcom, že bude mať svoju vlastnú rodinu, že nebude sám, že jeho život konečne naberie aj iný zmysel ako naháňať démonov...
„Si šťastný?“
Trochu sa od nej odtiahol, aby jej mohol pohladkať bruško. „Čau, chrobáčik,“ prihovoril sa prvýkrát svojej dcére a Jane už ani nepočítala, v koľkom nebi dnes večer je, „ja som tvoj ocino... mohla by si svojej maminke vysvetliť, že mi dáva zbytočné otázky?“
Jemne mu prešla prstami po líci. „Vieš čo? Mám taký pocit, že ťa milujem.“
„Hm... ale ja teba viac,“ vystatoval sa, ona sa však zachichotala. „Nemáš šancu.“
Mal nasledovať prvý zmierovací bozk, ale Dean to zrazu prerušil.
„Môže sa volať Mary Jane??“ zatiahol so žiariacimi očami a ona sa pousmiala.
„Zlatko, to je od teba krásne, ale... vieš mi povedať, kde potom zoženieme Petra Parkera??“
Dean sa chytil za hlavu a neveriacky ňou zavrtel, zatiaľ čo Jane vybuchla smiechom. Pozrel sa na ňu skleslo, ale viac ako to bol pobavený. „Vieš čo, radšej mi daj pusu, nech nemusím myslieť na to, aká si ku mne zlá.“ A ona poslúchla.
*****
Asi o hodinku na to už obaja prichádzali k dverám apartmánu, kde bývali Jane a Kate a Dean začal jasne cítiť, že atmosféra medzi ním a démonkou je odrazu napätá.
„Tak...“ začal, keď spolu zastali, no potom videl jej výraz. „Čo je?“
Ona sa však len pousmiala. „Hm... ja len, že toto sme ešte nikdy predtým neurobili.“
Dean zdvihol jedno obočie. „Čo ako?“
„No... toto je prvý raz, čo si ma takto odprevadil... pripomína mi to koniec nejakého rande...“
„Mrzí ma to, ale asi ti urobím škrt cez rozpočet – ja ťa neodprevádzam.“
Na Jane bolo jasné, že nevie, čo si má myslieť, ale on pokračoval. „Na konci rande sa lúčiš – my sa nelúčime.“
„Hej?“ uškrnula sa a v očiach jej zasvietili iskričky, čo ho potešilo.
„Vieš,“ začal trošku váhavo, „myslím... nechcela by si... byť so mnou? Tipujem, že Sam je aj tak s Kate u vás, takže mu určite nebude vadiť, keby si ty prenocovala u nás.“
Brunetka bola prekvapená – nakoniec to bol super večer, ale nemyslela si, že sa jej spýta na to, či chce pri ňom nocovať. Presne vedela odpoveď, ale naschvál začala zmäteným a nevinným hláskom: „No, ja... neviem...“ Neprijme predsa jeho ponuku ihneď.
Lovec sa už zberal presviedčať ju, no akosi sa k tomu nedostal kvôli istému hlasu spoza dverí.
„Kristepane, nebuď blbá a choď! Ale žiadna posteľová gymnastika, obaja dobre viete, že Jane má ešte stále stehy.“
Oboch pri Kateiných inštrukciách riadne trhlo, ale potom sa na seba uškrnuli. A potom ešte viac, pretože zrazu začuli aj druhý hlas spoza dverí.
„Katie? Odkedy sa rozprávaš sama so sebou?“ zvolal Sam trochu podozrievavo.
„Nie, iba varujem ocinka a maminku, aby zbytočne neblbli.“
„Koho??“
Za dverami sa ozval nejaký menší šramot, ktorý znel akoby sa tí dvaja vymieňali pri kukátku a vzápätí opäť zaznel Samov hlas. „Ahá, čaute! Už ste konečne spolu??“
„Pracuje sa na tom,“ odvetil Dean a spokojne sledoval, ako Janeine líca ružovejú. Vtedy mladší lovec Kate jasne zavelil:
„Okej, miláčik, čelom vzad a žiadne ďalšie odpočúvanie.“
„Veď ale... ja neodpočúvam, iba im chcem pomôcť,“ bránila sa.
„To je od teba neskonale láskavé, ale nemyslím si, že tí dvaja potrebujú pomoc. Aspoň teraz už nie.“
„Ale...“
„Žiadne „ale“,“ ozrejmil jej hneď situáciu a Dean s Jane mohli počuť zvuk, ktorý jasne dokazoval, že Sam si prehodil svoju frajerku cez plece a popri jej chichotaní odchádza od dverí, takže nechal ľuďom pred dverami opäť trošku súkromia.
„Počúvaj,“ prerušil hneď Dean moment ticha, „to že ťa pozývam k nám neznamená, že sa spolu musíme vyspať, hoci... aj to by bolo určite fajn.“ Obzrel si ju tak, ako neraz za posledných pár minút, kedy ju videl v priamom svetle a nevedel, či je to kvôli tomu, že s ňou nebol tak dlho, alebo kvôli tomu, že je tehotná, ale zdala sa mu ešte krajšia než kedykoľvek predtým. Alebo mu iba preskočilo, to s istotou nevedel.
Jemne sa uškrnula. „Aj keď by to mohlo byť fajn,“ priznala a on sa spokojne usmial, „ja sa s tebou vyspať nechcem.“ Dean si teraz nedovolil vyjadriť žiadnu reakciu – pre istotu.
„A nie je to kvôli tomu, že by sa mi porušili stehy, skôr...“ šomrala a žmolila pri tom prstami lemy rukávov vlastnej bundy, „vieš, tie rany od tej noci s dohodou... nehoja sa tak rýchlo, ako by sa mali. A nevyzerá to bohvieako prívetivo... takže nie je šanca, že by som sa pred tebou v najbližšej dobe vyzliekla. Ale sľubujem ti, že ak by si nejaký čas vydržal... kým sa dám úplne do poriadku, tak budem ja tá, čo ťa do tej postele dotiahne. Proste chcem byť pre teba znovu pekná.“
Prišla mu strašne chutná ako sa tam ošívala a šepkala a teraz jej líca sčerveneli ešte viac. Po tvári mu prebehol úsmev, preplietol si ruky okolo jej bokov a pritiahol si ju o sebe.
„Okej, zlato. Ale len pre informáciu – pre mňa si tá najkrajšia kočka, jasné?“
Jane pokrútila hlavou. „Ako keby som nevedela, že tej tvojej Daphne zo Scooby-Dooa nesiaham ani po členky.“
„Ts, a čo tvoj Garfield?“
Zrazu sa zatvárila prekvapene. „Vidíš, Garfield. Ktovie ako zoberie môj oznam, že chcem, aby si odteraz pri mne spal ty a nie on...“
„Myslím, že to prežije,“ uisťoval ju so žiariacimi očami.
„Ale fakt... hovorím o normálnom spánku, dobre? Žiadne bejčiny. Aj tak som si posledné tri noci veľmi neoddýchla, lebo Emma sa budila s plačom, pretože ju vo sne naháňala gigantická zelená brokolica...“
S chuti sa zasmial. „Samozrejme, ako povieš. Ja som len rád, že som ťa na to nemusel uplácať čokoládou, alebo tak.“
„Ha, so mnou to máš ľahké, ale už si sa pýtal našej dcéry, či s tým súhlasí?“ vyzvedala a bavila sa na tom, ako sa Dean víťazoslávne zaceril.
„Poklad, to je už vybavené – ako keby si nevedela, že ja a naše zlatíčko sme starí parťáci.“
Nasledovalo ich tiché cmukanie, počas ktorého by mohli len ťažko zaregistrovať, že Kate aj spolu so Samom znova šmírovali za dverami a teraz si kvôli tým dvom zmiereným radostne plesli dlaňami.
A o pár chvíľ na to Jane a Dean nacapení na sebe okupovali gauč v byte o poschodie vyššie a kukali telku.

jeeeee, konečne pokráčko
som rada, že si sa "prekonala" a tí dvaja sú zase spolu na konci minulej časti som skoro zinfarktovala, ale už si to dala do poriadku
Deana treba proste riadne vyšokovať a hneď je dobre to jeho rozprávanie s malou a to tvoje (Janine ) "kde potom zoženieme Petra Parkera" jednoducho super
minulé pokračka som nekomentovala, ale od mojich posledných komentov sa nič nezmenilo, proste super poviedka a dúfam, že ešte na pár pokračovaní to bude
a ešte to hovorí za všetko

Kristine, vôbec netreba infarktovať a už vôbec nie v tejto poviedke na to tu je Dean
som rada, že sa ti to páči stále tak isto a tých pokračovaní bude už len naozaj iba pár - presnejšie 3
ďakujem krásne za komentík

tak mam konečne trochu času na čitanie a mohla som si prečitat pokračko
táto cast bola fakt velmi pekna. Páčilo sa mi že Kate dohovárala Deanovi. Aj ju začínam mať rada aj ked mi zo začiatku vadila
a ked potom Dean hladal Jane po ulici a ako sa o nu bál to bolo také milé a konečne sa dali znova dokopy to som rada a ako mu Jane povedala že budu mat diečatko. celá čast bola super. teším sa na dalšiu

ďakujeeem, wiki, si ma potešila, že si postupne obľubuješ Kate
okej, máte tu ďalšie pokráčko... viac než dlhé takže ak sa niekto dostane k tomu, že si to prečíta a nezaspí, gratulujem
************
O približne pätnásť mesiacov neskôr

Bola sobota večer a pekne zariadenou obývačkou – síce nie veľmi vyčačkanou, ale zato útulnou -, sa niesol srdcervúci plač a pomedzi to Samove chabé pokusy utíšiť nárek svojej deväťmesačnej netere.
„No tak, zlatko, tichúčko, no taaak,“ šepkal a pohojdával si ju na rukách, no nevyzeralo to tak, že by to nejako registrovala a ďalej cvičila nervy svojho krstného.
V tom však do miestnosti vošiel z niektorých dverí Dean so zamračeným výrazom, no hneď ako uvidel svoju dcéru tvár sa mu úplne rozjasnila. Pri pohľade na Sama iba prevrátil očami a potom sa sústredil už len na malú. „No čo je, mojušik?“ prihovoril sa jej milučko, „čo sa stalo mojej Haleynke, hm?“
Okamžite si ju vzal od brata na ruky, pritúlil si ju k sebe a pohladkal ju po jemnučkých vláskoch. O pár chvíľ na to nebolo počuť už žiaden krik, iba občasné zafňukanie.
Sam pokrútil hlavou. „Toto je neuveriteľné – za ten čas, čo si bol s Jane na dovolenke pri mne Haley ani raz nefňukla a stačili necelé tri týždne a zase si si ju rozmaznal.“
„To vôbec nie je o rozmaznávaní, Sammy, ona jednoducho vie, pri kom je jej najlepšie,“ vysmieval sa mu spokojne a znova pozrel na ňu. „Však, chrobáčik?“
„No, nebol by som si taký istý – len zafňuká a ty priskočíš, to nie je asi veľmi dobre, nie?“ mudroval Sam a jeho brat znova prevrátil očami.
„Braček, ak ma chceš poučovať o deťoch, najprv si urob svoje a potom niečo hovor,“ odpinkol ho, „a aj tak, keď zafňuká, nejdem k nej len ja – keď ste ty a Kate u nás, robíte to isté. Zatiaľ iba Jane sa snaží vychovávať.“ Trochu sa uškrnul a napravil si Haley na rukách. „Mamina sa príliš ponáhľa s tou výchovou, veď takúto princeznú nemôžeme nechať plakať, všaaak?“
Sam sa uškrnul a jemne jej frnkol po nose, na čo sa zachichúňala, takže keď na ňu ešte začal robiť ksichty, jej dobrá nálada prerástla do radostného smiechu.
„Sammy, vieš čo?“ zatiahol Dean, „ona nemá ešte ani rok a už teraz vie, že na tebe sa má smiať. Moja dcéra je génius.“ Uškŕňal sa a ďalej sa nad ňou rozplýval a mladší brat iba pobavene pokrútil hlavou.
Akurát vtedy do obývačky na opätkoch priklopkala Kate, no keď si premerala Deana od hlavy po päty, zarazila sa – bol oblečený v čiernom obleku, bielej košeli a čiernej kravate.
„Teda, keby som ešte nemala toho najdokonalejšieho chlapa na svete, asi by som povedala, že by si stál za hriech,“ okomentovala jeho výzor a on sa nadšene usmial, no Sam na ňu mrkol kútikom oka a naschvál sa tváril trochu rozladene.
„Tak toto si budeš musieť vyžehliť.“
Ona sa len jemne uškrnula, pritancovala k nemu a keď sa postavila ešte aj na tých vysokých opätkoch na špičky, pobozkala ho na pery. „Tak na to sa už teraz teším,“ usmiala sa beťársky a ovinula si ruky okolo jeho pása.
„No, dobre, pubertiaci, nechcem poznať detaily,“ odfrkol otrávene Dean, keď zistil, že ho už nikto nechváli. „Mimochodom, nevieš, kde toľko trčí Jane? Z tej kravaty sa zbláznim, mohla by si pohnúť...“ prehodil trošku netrpezlivo a pohol s kravatou, s ktorou mala Haley očividne záludný zámer a to zrejme ju ožužlať, lebo si ju práve chcela vopchať do úst.
„Nik nehovorí, že ju musíš mať,“ zaznel Janein tichý hlas prichádzajúci od schodov. Bola oblečená v bielych šatách nad kolená v štýle Marilyn Monroe ibaže bez ramienok, na nohách biele lodičky, vlasy krásne zvlnené a na ruke a krku jemné diamantové retiazky.
„Páni moji, Marilyn sa môže strčiť,“ vyhlásila Kate veľmi taktne, popri tom, ako Jane schádzala dolu schodmi a Sam sa pridal tiež, no nezabudol popri tom vrátiť Kate to, že pred chvíľou tak lichotila jeho bratovi: „Kebyže ešte nemám tú najúžasnejšiu frajerku, tak by som povedal, že si fakt kus.“
Teraz sa naňho zamračila Kate a ešte aj Dean, no Sam aj Jane sa uškrnuli.
„Vďaka, ľudia,“ usmiala sa brunetka, keď už bola pri svojom chlapovi, ktorý jej radšej dal pusu na líce ako na pery, pretože nechcel riskovať, že sa prilepí o ten lesk na ústach a pokazí jej mejkap. Mladší brat a jeho frajerka sa zatiaľ kukali na rodinný výjav, ktorý sa im naskytol pred očami, pretože keď si Jane od Deana „vybojovala“ svoju dcéru a vzala ju na ruky, Haley s obrovským nadšením okamžite zaútočila na jej vlasy a teraz ako o dušu malými pästičkami držala niekoľko prameňov a nechcela ich pustiť.
Ako sa tak na nich Sam díval, znova mu napadlo ako už veľakrát predtým, že asi ešte nevidel dieťa, ktoré by sa tak veľmi a tak očividne podobalo na svojich rodičov. Ale možno to bolo v tom, že on teda až tak veľa malých detí za svoj život nestretol. No aj tak, nech sa na malú Haley pozrel hocikto, hneď skonštatoval, že očká, nos a pery má po otcovi, farbu vláskov a krásnu tváričku po mame a chuť do jedla, silu hlasiviek a dlhokánske mihalnice po oboch. Bolo vtipné pozorovať v tých chvíľach jej rodičov, pretože sa vtedy od šťastia skoro vznášali nad zemou.
„Vyzeráš perfektne,“ zašepkal Dean Jane, keď už jej vlasy oslobodil a teraz obaja dávali pozor, aby sa dcéra nepustila do maminho náhrdelníka.
Polodémonka sa trochu usmiala a líca jej zružoveli. „Asi by sme už mali ísť, nestihneme rezervačku...“
„Ou, áno, jasné...“
Po chvíľkovom lúčení s Haley a miliónoch inštrukcií ohľadne jej malej existencie jej krstným rodičom sa konečne vytrepali z domu a odišli.
„Už som mala pocit, že nám neveria, že sa o ňu dokážeme skvelo postarať,“ podotkla Kate a s drobcom na rukách si sadla za telku a Sam ju nasledoval.
„Viac ako starostliví rodičia,“ uškrnul sa, „a musím to povedať zase – v živote by mi nenapadlo, že Dean bude takýto natešený, keď bude otcom. On túto princeznú zbožňuje.“
Mrkol na Haley a mohol vidieť ako si popri tom, čo ju Kate upokojujúco hladká po chrbátiku - aby nezačala mrnčať kvôli tomu, že mamina s ockom zrazu nie sú nablízku-, pokojne veľkými zelenými očkami premeriava miestnosť a krčí malinkými prstíkmi.
„A kto by nie, však?“ odvetila čarodejnica a pobozkala ju do trochu kučeravých vláskov, s ktorých má vždy, keď ju vidí, chuť urobiť copíkové fontánky. „Mimochodom, videl si ako sa Jane zatvárila, keď jej Dean niečo šepkal? Ona je z neho úplne mimo.“
Sam sa uškrnul. „Mám taký pocit, že jeho plán funguje.“
„No, áno, ale až po tom, ako som Jane asi hodinu robila bútľavú vŕbu. Ona sa bojí, že má inú,“ prezradila a keď sa na seba pozreli, uchechtli sa. „Chápeš, ale ja sa jej nečudujem, však veď vraj spolu už dva týždne nespali, on sa tvári tajnostkársky a ešte k tomu je vysmiaty ako dávno nie. A podľa toho, čo mi povedala, tak vždy, keď sa ho na to spýta, jej hodí nejakú vyhýbavú odpoveď alebo tak.“
Maličká sa na nej zamrvila a chystala sa zavesiť na jej kruhové náušnice, takže si ju k sebe vzal radšej Sam a teraz si kempovala na jeho hrudi a očká sa jej začali zatvárať, takže hovorili trošku tichšie.
„Sľúb mi, že ak ma niekedy budeš chcieť požiadať o ruku, tak s tým nebudeš robiť takého ceremónie, aby z toho bolo obrovské prekvapko, dobre?“ usmiala sa naňho Katie.
Sam sa zasmial. „Dobre, poviem ti to medzi rečou a potom ťa ovalím prsteňom, keby si ma náhodou nezaregistrovala.“
„Skvelé,“ ocenila to ihneď ešte aj bozkom. „Ale zase to prekvapko s tými škatuľami je dokonalé. Určite bude celá zmätená, kým pochopí, čo sa vlastne deje. Mali by sme tu nastaviť nejakú kameru, alebo čo, to by som fakt chcela vidieť.“
„No, ja neviem, tá kamera by bohvieaký nápad podľa mňa nebola – však čo si myslíš, že bude nasledovať, keď obom dôjde, že sa idú brať a to šťastie im udrie do hlavy? Pochybujem, že budú mať čas presunúť sa do spálne...“
Zamračili sa na seba a prikývli. „To máš asi pravdu... no a nebudeme si predsa klamať, na to si vystačíme aj sami, všakže...“ zachichúňala sa a vtisla mu pár bozkov.
„Dúfam, že sa tí dvaja z tej reštiky vrátia čím skôr, nech môžeme ísť domov,“ zaceril sa Sam veľavravne, „len aby sme sa potom nedozvedeli, že tiež čakáme takéhoto anjelika...“
Katie sa na chvíľku odmlčala, ale potom prehovorila. „Vieš, možno by mi to tak ani nevadilo,“ priznala potichu a on so zdvihnutým obočím okamžite preskočil pohľadom z Haley na ňu. Chvíľu na ňu iba neveriacky klipkal očami, ale potom prehovoril.
„Teraz si zo mňa robíš srandu? Ty nechceš deti.“
Katie sa uškrnula. „Ale ja... viem, ako veľmi ich chceš mať ty...“
„A ja som ti povedal, že ťa do ničoho tlačiť nebudem...“
„Áno, ja viem. Nikdy som po nich nejako veľmi netúžila, to Jane bola tá, o ktorej sa vedelo, že by mala najradšej celú škôlku-“
„Och, kriste, dúfam, že sa o tom nezmienila pred Deanom, lebo-“
Čarodejnica sa naňho pozrela veľavravným pohľadom a on vedel, že teraz má byť ticho.
„Jedno viem isto, keď sme sa ten týždeň, čo boli oni dvaja na dovči, starali o Haley, bolo to síce namáhavé, ale s tebou to bolo super... a keď vidím teba, keď ju máš na rukách...“ Znovu sa nachvíľku odmlčala, nasucho prehltla a oblizla si pery. „Chcem mať s tebou deti, naozaj. Teda, ak ich ty chceš so mnou, pravdaže.“
Sam sa okamžite rozžiaril, voľnou rukou si ju pritiahol k sebe a popri bozkávaní tuho objímal.
„Ale nie viac ako dve, chlape, s futbalovou jedenástkou by to bola sotva sranda,“ zahlobila tesne pred tým, než sa driemkajúca Haley prebudila a naradovane schmatla svoju krstnú mamu za najbližší prameň vlasov a nechcela sa pustiť.
*****
„Ahoj, zlatko moje, tak si mi chýbala,“ vyhŕkla Jane hneď ako sa s Deanom vrátili domov a vzala si polospiacu dcérku k sebe, keďže predtým na brušku oddychovala na košeli ležiaceho Sama, ktorý driemal, no aj tak ju držal dostatočne pevne, aby mu niekam štvornožky neodcestovala.
„Sam, už sme späť, môžete ísť s Kate domov,“ oznamovala mu jemným hlasom, keď zmätene otvoril oči na to, že zrazu je Haley z jeho náručia preč, „vyzeráš unavene.“
„Brácho len mi nehovor, že ťa takto zdolalo deväťmesačné dieťa,“ uchechtol sa Dean, ktorý sa zrazu zjavil v Samovom zornom poli vedľa Jane a pohladkal malú po líčku, zatiaľ čo sa ona už oprela o mamu a znova zavrela očká.
„Ani mi nehovor,“ trochu zachrapčal a v mysli sa mu vyjavil celý boj proti tomu malému postrachu, aby obránili všetko, čo by sa dalo strhnúť. Mal pocit, že oproti Haley boli všetci tí démoni, voči ktorým kedy stáli, iba nejakým zahrievacím kolom, alebo čo. „Čo ste si celú tú večeru v tej reštike aj varili, že ste tam boli tak dlho?“
„Dlho?“ zatiahla Jane, „mne to pripadalo ako nejaká polhodinka...“
Vzdychla si a prešla ku Kate, ktorá vyšla z kuchyne, keď počula, že sa už vrátili a posunkami ju k sebe volala.
„Čo je?“ spýtala sa čarodejnice, keď už boli na opačnom konci veľkej obývačky, takže ich chlapi nemohli počuť – a hlavne nie, keď sa Dean stále zabával na Samovi.
„Aké „čo je?“ ? Však hovor, ako bolo, hm??“ vyzvedala ihneď čiernovláska a polodémonka sa usmiala.
„No ako asi? Úžasne. Celé to bolo strašne fajn...“
„No vidíš, ja som hovorila, že to bude super...“
Znova si vzdychla a trochu si napravila Haley na rukách. „Takže... ty si fakt myslíš, že sa so mnou nechce rozísť?“
Kate prevrátila očami. „Keby sa s tebou chcel rozísť, už by to urobil – on sám vymyslel to s tou reštikou, keby chcel, rozíde sa s tebou tam...“
„...ale čo ak čakal na to, keď prídeme domov, chápeš...“
„Kriste, Jane, prestaň!“ zasyčala, ale nevyzerala nahnevaná, skôr pobavená. Mala strašnú chuť povedať jej čo ju dnešný večer ešte čaká, ale premohla sa, lebo vedela, že Dean by bol strašne sklamaný, že by mu to dlho pripravované prekvapko nevyšlo tak, ako malo.
„No, dobre, dobre,“ prikývla bezradne, no potom sa trochu usmiala. „On so mnou tancoval.“
„Kto? Tamten chlap v obleku??“ vyvalila oči Kate. „Ale veď on netancuje.“
Brunetka sa uškrnula. „Však ja viem. Ale fakt sme spolu tancovali. A len raz z toho mi skočil na nohu.“
„A ty sa stále strachuješ o to, či ťa nenechá?“ opýtala sa vyjavene čarodejnica.
„Som blbá, že?“
„O tom nepochybuj,“ ozrejmila jej a div, že sa nezačala smiať. Vtedy však uvidela, že Sam si cez seba prehadzuje bundu a pohľadom jej naznačuje, že idú domov.
„Počúvaj, my už ideme, takže nie že urobíš nejakú sprostosť dobre? Dean neznáša obleky, neznáša kravaty, neznáša tancovanie, ale všetko to urobil len pre teba – aj hlúpejším ľuďom by došlo, že ťa miluje,“ hovorila rýchlo a potichu tak, aby to nezačul Dean. Počkala si na to, kým Jane prikývne, potom na rozlúčku pohladkala Haley a o chvíľu aj so Samom odišli. O pár sekúnd sa Dean už vracal z predsiene späť do obývačky a namieril si to rovno k Jane.
„Vezmem tú Šípkovú Ruženku hore, dobre?“ zašepkal pri nej a opatrne ju zobral na ruky bez toho, aby ju zobudil. Keď už však bol pri schodoch, zrazu sa ozval zvonček pri dverách. Obaja pozreli na nástenné hodiny nad kozubom – bolo pol dvanástej.
„Kto, dočerta...“ začal potichu Dean, keď malá začala mrnčať, no Jane ho s ňou poslala hore a išla otvoriť ona. To však nevedela, že chlap, s ktorým už vyše roka žila v tomto stredne veľkom dome v Texase, sa spokojne usmieva, pretože jeho plán prešiel do finálnej fázy.

Keď Jane otvorila dvere, nebolo tam nikoho, nech sa obzerala ako chcela, no pred dverami stála obrovská škatuľa zabalená do ozdobného papiera. Netušila, kto si z nej robí dobrý deň, no po chvíľke uvažovania ju vzala dnu a dotrepala ju do obývačky.
„Niekomu šibe a robí ti Vianoce v auguste??“ zahlásil Dean, keď znova zišiel dolu a videl, ako Jane kuká na „darček“ a škrabe sa na hlave.
Pokrčila plecami. „Netuším... možno sa niekto pomýlil...“
„Hm, hlavná otázka – netiká to?“ zasmial sa a keď pokrútila hlavou, odišiel do kuchyne. Jane sa nakoniec dala do rozbaľovania. Dala dolu farebnú mašľu, strhla papier a otvorila škatuľu. V tej však bola ďalšia obdoba svojej predchodkyne, ibaže o trošku menšia. Zopakovala proces, no zopakoval sa aj objav – ďalšia škatuľa. Teraz sa už na tom začala baviť – nech si z nej vystrelil hocikto, zatiaľ to bola aspoň haluz. A tak ďalej trhala papier a otvárala prekvapká až sa zrazu dostala k úplne malej, ktorú dokázala udržať aj na dlani. Znova škatuľku zvliekla z papiera a otvorila ju a znova v nej bola ešte menšia. V Jane sa striedalo pobavenie s wtf výrazom a čím ďalej otvárala tento čudný dar, tým viac mala pocit, že na konci jej z toho zostane niečo o veľkosti 1x1x1 a bude to prázdne.
Keď však otvorila ďalšiu škatuľku, objavila úplne inú ako doteraz. Táto bola červená, pokrytá zamatom, s postriebreným okrajom... hlas sa jej zasekol a na tú vec v ruke iba tupo zízala.
Poobzerala sa okolo – Deana bolo počuť v kuchyni, vôbec nejavil záujem o to, čo v tej škatuli je – čo má toto celé znamenať?? Skôr než si stihla uvedomiť, čo robí, trošku vrchnú časť odchýlila a naskytol sa jej pohľad na malý čierny vankúšik. Potom to už nevydržala a otvorila škatuľku úplne a...
Nebolo v nej nič. Okrem toho čierneho vankúša, čo sa dáva pod šperky, pravdaže.
Teraz tam stála ako obarená, rozlievalo sa v nej sklamanie a po chvíli civenia tú škatuľu zavrela. Ale sklamanie neodchádzalo. Pričom ani nevedela prečo sa tak cíti – nepočítala s tým, že by si ju Dean chcel niekedy vziať. I keď...
„Sklamaná?“ ozval sa zrazu pri nej jeho hlas a zozadu ju okolo pása objali jeho ruky.
Na moment nevravela nič, no potom sa zhlboka nadýchla. „Ak si ma nechceš vziať, v poriadku. Ale srandu si si z toho robiť nemusel.“
„Ja som si nerobil srandu...“ poprel to hneď, vzal jej škatuľku z rúk a hodil ju do najbližšej väčšej, „len nemám pocit, že červená je tvoja farba. Čo tak...“
A o sekundu na to pred ňu vytasil druhú zamatovú škatuľku, tento raz však tmavofialovú.
„Dean...“
„Áno?“
„Toto nie je vtipné.“
Uškrnul sa. „Veď to ani nemá byť.“
Nečakal na to, kým sa rozhýbe ona a jednoduchým pohybom rúk škatuľku otvoril.
To, čo na ňu teraz odtiaľ kukalo, bol krúžok z bieleho zlata po celej dĺžke vysadený malinkými diamantmi a celému tomu kraľoval jeden akurátne veľký, vysadený pyšne navrchu.
„No čo, páči sa ti?“ usmial sa jej do ucha a nemohol sa dočkať odpovede, ktorá prišla po tom, ako sa Jane párkrát donútila nahnať si kyslík do pľúc a späť. „Je prekrásny...“
„Hm, to by sme mali,“ zhodnotil spokojne a jemne ju otočil tak, aby bola tvárou k nemu. „A teraz, ak dovolíš...“ Trochu si odkašľal a s rukami okolo jej pása, kde teraz držal aj prsteň, pomaly spustil svoju reč.
„Pred vyše dvomi rokmi – keď som ešte netušil, že niekedy budem mať také šťastie a stretnem teba -, som sa kvôli jednému lovu džina dostal do inej reality... do takej, kde bolo všetko neuveriteľne úžasné. Ani ja ani môj brat sme nelovili, mali sme normálne životy, Sam sa mal ženiť, ja som mal svoju priateľku, ktorá bola dokonalá a ja som ju zbožňoval. Myslel som si, že šťastnejší ani nemôžem byť, keď bola pri mne ona. No vtedy som ešte nevedel, ako veľmi sa mýlim, pretože... tebe tá žena nesiahala ani po členky. Faktom je, že pri tebe mi všetky ostatné ženské pripadnú ako nejaké tuctové nudné chuderky - teda, okrem našej Haley, samozrejme... a aby som neklamal, aj Angie Jolie – tá ti je tak po tie členky,“ dodal a obaja sa zasmiali, no za moment pokračoval vážnym hlasom.
„Ale to, k čomu sa vlastne chcem dopracovať, aby som ti povedal, je... milujem ťa, Janey... viac, než som si kedy myslel, že dokážem... a sľubujem, že ťa vždy budem chrániť a nikdy sa ti pri mne nestane nič zlé... že sa budeš môcť o mňa hocikedy oprieť a že ti budem verný, nech sa deje čokoľvek.“
Vtedy sa od nej odtiahol a aj keď nechcela, aby si kľakol, urobil to.
„Láskavo mi do toho nefrfli,“ upozornil ju s úškrnom, „robím to prvý a posledný krát v živote, tak to chcem urobiť poriadne.“
Keď videla, ako tam pred ňou na tom kolene kľačí a chystá sa urobiť to, čo sa chystal... dokázala sa akurát nadýchnuť a vydýchnuť, aby odrazu neodpadla a nepokazila mu to.
„Jane Lauren Devornová,“ povedal prvú polovicu vety a naschvál urobil malú dramatickú odmlku... Potom však: „Vydáš sa za mňa?“
V hlave mala vymetené, jediné, čo sa jej v mysli vznášalo boli tie jeho posledné štyri slová a pomaly ale isto sa jej začali drať do očí slzy. V pravú chvíľu však zo seba dokázala dostať to správne slovo. „Áno.“
Ak aj obaja doteraz vyzerali ako tí najšťastnejší ľudia na svete, nebolo to nič v porovnaní s tým, aká radosť z nich sršala teraz. Dean vybral prsteň zo škatuľky a nastokol jej ho na prst, kde sedel ako uliaty a keď znova vstal, pobozkal ju tak vrúcne, že stratila aj ten posledný dych, čo v sebe dokázala udržať a trošku sa jej podlomili kolená.
„Eufória,“ zabľabotala ospravedlňujúco, keď si ju k sebe radšej privinul ešte tuhšie.
„Počúvaj,“ zašepkala mu, „pripadáš mi, ako keby si sa bál, čo ti odpoviem.“
„No...“ začal trochu nesmelo, „ďakujem, že si ma neposlala dočerta.“
Zasmiala sa. „Veď to sa nedá,“ podotkla, „a buď si istý, že ťa nepošlem nikam – ja ťa už ani nepustím.“ Potiahla ho za jeho uvoľnenú kravatu k sebe a netrvalo dlho, kým ju stále bozkávajúc vydvihol na seba a s jej nohami ovinutými okolo jeho bokov sa pobral do ich spálne.
Janein prsteň. https://2img.net/r/ihimizer/i/51097857.jpg/
*****
Zaklipkala očami a teraz už vedela, čo ju zobudilo. Cez obrovské presklené okná a dvere, vedúce na terasu, k nej na posteľ dopadali augustové slnečné lúče a teraz nechápala, ako mohla ešte späť v takom teple. Otočila sa na druhú stranu postele, nech zistí, či je už aj Dean hore, no tam nik nebol. Naschvál prešla po vankúši rukou, aby zistila, či je to už dávno, čo z postele vstal, ale akosi pozabudla zisťovať, keď zbadala ten diamant na svojej ruke. Bolo jej to na neuverenie, no ona naozaj zabudla na to, že odvčera sú zasnúbení... no o to viac si tento okamih užívala teraz.
Schytila prvé čo jej vošlo pod ruku a obliekla sa do toho – zhodou okolností to bola Deanova biela košeľa zo včera -, potom si na seba ešte navliekla nejaké nohavičky a okamžite sa vydala hľadať ho. To jej však netrvalo veľmi dlho, pretože začula hlasy z terasy – jeden hlboký a zamatový a druhý tenký a žvatlajúci. Prešla preto potichučky k dverám a následne sa zabávala na pohľade, ktorý sa jej naskytol.
Na tej strane terasy, kde bol v túto hodinu ešte tieň, bola rozprestretá veľká deka a po nej sa presúvala štvornožky Haley s takým rehotom, že to rozosmialo ešte aj ju, ale snažila sa nebyť veľmi hlučná, aby sa neprezradila, že šmíruje. Vtedy začula aj Deanov hlas.
„Anjelik, keby som vedel, na čom sa tak smeješ, možno by som sa smial tiež,“ povedal napoly pobavene, napoly pobúrene a snažil sa ju chytiť, no krpec zdrhal tak rýchlo, že nestíhal.
„Ts, pochybujem, že toto robíš aj mamine, to len mne naschvál, že?“ frflal ďalej, no o sekundu na to ju čo najjemnejšie schmatol a prešiel si sadnúť na deku tam, kde očividne sedel aj predtým. Následne si ľahol, hlavu si oprel o stenu, čo mal za sebou, prekrížil bosé nohy v členkoch a posadil si svoju ešte stále vyrehotanú dcéru na brucho, kde sa pomocou tých svojich malých prstíkov držala jeho ukazovákov. Jane sa iba pozerala na to, ako Haley šteklí, robí ksichty, frnká jej po nose a robí s ňou lietadielka a prepadol ju čudný sentiment, keď si spomenula, že je to akoby len včera, čo videla ako si Dean maličkú od nej berie po prvýkrát na ruky. Odprisahala by, že vtedy videla, ako sa mu zarosili oči, ale vedela, že teraz by sa nepriznal ani za nič a uškrnula sa. Ako keby jeho priznanie potrebovala – vedela svoje.
„Ktože sa to tu tak smeje?“ spýtala sa nahlas a približovala sa k nim. Dean sa obzrel za hlasom a uškrnul sa, popri čom si slnečné okuliare, ktoré mal na nose a na ktoré mala očividný zálusk malá, radšej nastokol na hlavu a poslal ju, nech môže štvornožkovať oproti svojej mame.
„Nechceli sme ťa zobudiť,“ zašomral zatiaľ čo Jane zdvihla Haley a vystískala a vybozkávala ju.
„Nezobudili ste ma,“ odvetila mu, položila dcéru naspäť na deku nech si po nej môže loziť. Nebála sa o to, žeby vyliezla niekde na to priame slnko alebo žeby sa od nich odťapkala niekam ďaleko – vždy sa držala blízko pri nich a tak to bolo aj teraz.
„Realizuj sa, princezná,“ uškrnula sa na ňu.
„No, to by som jej radšej nehovoril,“ zasmial sa Dean a následne si Jane prebehol očami v tom istom momente, kedy si premeriavala aj ona jeho. Širšie čierne kraťasy po kolená, snehobiele tričko s krátkym rukávom, slnečné okuliare stále na hlave a ten jeho úsmev od ucha k uchu – nič viac nepotrebovala.
„A so mnou sa nezvítaš?“ zatiahol a sadol si a ona naschvál chvíľu otáľala, tvárila sa, že sa nevie rozhodnúť, no potom okamžite skočila k nemu, sadla si mu na stehná a pobozkala ho tak vášnivo, že ani nestačil s dychom.
„Mám taký pocit, že ťa budem o ruku žiadať častejšie,“ podotkol pobavene a ona sa beťársky usmiala.
„Mne to stačilo ten jedenkrát – bolo to tak dokonalé, že to sa nedá ani opísať,“ ozrejmila mu a ovinula ruky okolo jeho krku. „A tá noc... to bolo to najkrajšie, čo som kedy zažila,“ priznala zasnene a keď si oprela čelo o jeho krk, dostala pusu na vrch hlavy. Chvíľku boli ticho, len pozorovali, ako si Haley šemotí a žvatlá a hrá sa s nejakými hračkami, čo mala tu na deke. Jane však vtedy zišlo niečo na um.
„Ehm, pamätáš si, keď sme boli ešte u Bobbyho – vtedy, keď si sa vrátil s tou pokazenou bránicou kvôli tomu šašovi?“
„No?“ prikývol a usmial sa, keď mu Jane nevedomky prešla rukou po bruchu ako vtedy, keď ho to bolelo.
„A potom na ďalší deň sme sa tak pohádali...“
Dean sa zamračil. „Hej, to si pamätám... nechápem, že sme sa dokázali hádať kvôli pokru.“
„Lenže po týždni sme mali podobne... vyčerpávajúcu noc ako bola táto,“ uškrnula sa a on stále nechápal, kam tým mieri. „A vtedy z toho vzišla tá malá potvorka v tých chutných šatočkách oproti nám,“ usmiala sa na malú, ktorá práve nechápala, prečo sa zelená plastová kocka, ktorú držala v ruke, ani za nič nechce zmestiť do otvoru pre guľôčku alebo trojuholník.
Zasmial sa. „No, to čo by vzišlo z dnešnej noci by boli prinajmenšom trojičky, takže...“
Zacerila sa naňho a pokrútila hlavou. „Len mi nehovor, že by si ma chcel znovu zažiť takú protivnú a kosatkoidnú ako keď som bola v tom.“
„Náhodou... až také strašné to vôbec nebolo.“
„Nie? Ani keď som ťa o tretej ráno budila, že mám chuť na nejaké jedlo a kým si sa ty vrátil domov, už som sa džgala niečím iným a to, čo si doniesol som už vôbec nechcela? Alebo keď som neustále kňučala, že ma bolia nohy a ty si mi musel každý deň masírovať chodidlá?“
Pokrčil plecami. „Priznávam, že to bolo trochu o nervy, ale zase - nebola si nezvládnuteľná.“
„Och, môj Batman...“ vzdychla si zaláskovane a krátka pusa ho neminula. „Keď si ale teraz spomeniem na to, aký si bol starostlivý – niekedy až príliš...“
„Ako „až príliš“?“ chcel vedieť podozrievavo.
„Dean, nedovolil si mi ísť samej ani k schránke...“
„Nemôžeš vedieť, či by si nezakopla alebo či by sa vtedy po našej ulici neprechádzal masový vrah a nevytypoval by si ťa...“
„Nemohla som ísť sama ani výťahom...“
„Výťahy sú zradná vec, keby si bola sama a niekde by si sa v tom výťahu zasekla, určite by si bola rada, že som tam s tebou...“
„Nepustil si ma samú ani po schodoch v tomto dome...“
„Ha, zase sme pri náhodných zakopnutiach, alebo sa ti mohla zatočiť hlava – aj schody sú zradná vec...“
Jane sa rozosmiala a keď sa k nemu pritúlila, spomenula si na ďalšiu vec.
„Ale aspoň viem, čo ma čaká, ak by som znova otehotnela – telku, rádio aj počítač by som musela na celé tie mesiace odpratať do suterénu a kľúč zahodiť...“
„Prečo??“ začudoval sa.
„Ty si zabudol?“ zdvihla obočie chichotajúc sa. „Musela som nechať odpojiť telku, lebo vždy, keď si videl nejaký film s tehotnými ženami a nedajbože sa im tam stalo niečo zlé alebo dokonca umreli pri pôrode, tak si dostal záchvat, že som ťa ja musela upokojovať...“
Prevrátil očami. „Dobre, možno som bol trochu znepokojený...“
„Trochu, hej?“ usmiala sa jemne. „Keď si nemal ako kukať tie filmy, šiel si na net a stresoval si sa ešte aj tam a potom si za mnou prišiel a oháňal si sa štatistikami o tom, aké hrozné vec sa môžu stať tehotným ženám, takže si mi dovolil akurát cestu posteľ – kúpeľňa. Bum, a aj net ti radšej zrazu niekto odpojil. A najúžasnejšie bolo, keď som si myslela, že všetky hrozby z médií sú už zažehnané a ty ku mne pribehneš, že si v rádiu počul o nebezpečných dedičných chorobách a teda musíme zistiť, či náhodou nie je šanca, že tie zlé gény nemôžeme mať aj my. A aj rádio muselo ísť razom fuč.“
Dean sa začal tváriť ofučane. „Tak prepáč, že som si o teba a malú robil starosti.“
„Ale miláčik,“ začala chlácholivo a pohladkala ho po mierne strniskovej tvári, „však ja som rada, že si taký starostlivý. Len som si nikdy nemyslela, že to s tebou bude takéto.“
Pozrel na ňu kútikom oka. „A to malo byť myslené ako v dobrom, hej?“
„Pravdaže,“ prikývla, „budúca pani Batmanová by ti predsa neklamala.“ Keď však chcela znova začať s bozkávaním, no on nereagoval, zarazila sa. „Dean? Čo...?“
On však neodpovedal, iba bez slova hľadel niekde za ňu a keď sa ta otočila, zostala civieť rovnako ako on...

Haley sa nemotorne presúvala ku guľôčke, ktorá sa jej odkotúľala od hry, lenže teraz už nechodila po štyroch. Robila svoje prvé kroky.
*****
Dean´s Girl (18:36)
ako... fakt neviem, co povedat... alebo mozno hej – ako dlho si uz o tom vedela, ked si mala cas navrhnut mi saty??

Sam´s Girl (18:38)
nemozem povedat... vlastne ani nechcem

Dean´s Girl (18:39)
dik... velmi napomocne

Sam´s Girl (18:40)
a co teda na ne hovoris? nejak si sa nedostala k reakcii kvoli tomuto tvojmu mini vystupu

Dean´s Girl (18:43)
ako keby si nevedela, ze su uplne dokonale a presne si vystihla to, co chcem
uz sa neviem dockat, kedy ich budem mat na sebe
aaaaaaach

Sam´s Girl (18:45)
super! a to si este nevidela, ake mam naskicovane pre Haley a Emmu
sa zblaznis
ja som proste uzasna, co uz so mnou

Dean´s Girl (18:47)
toto mi nerob, ja ich chcem vidieeet
okej, oficialne som nadopovana stastim
dones tie skice sem, ked dneska pridete, hej? bo ja to nevydrzim

Dean´s Girl (18:52)
nemuchlujte sa tam tolko a odpisuj

Sam´s Girl (18:55)
podľa seba a svojho snubenca sudis nas?

Dean´s Girl (18:56)
no nahodou... my sa drzime na uzde

Sam´s Girl (18:57)
btw, mala by si si zmenit prezyvku na „fiancée“, nie? :nasty“

Dean´s Girl (18:58)
vidis? mne to stale nedochadza nejako
aaa, musim ist
ide burka

Sam´s Girl (19:00)
utekaj, zbabelec
a nezabudni sa ho spytat na ten stvrtok
nech potom nie je nasrany, ze si mu nic nepovedala

Dean´s Girl (19:02)
nie som zbabela... proste burka je hrozna vec
hej, spytam sa ho... co spytam, oznamim a zakope ma

Sam´s Girl (19:03)
padaj, ty rura

Jane zaklapla notebook a ani nestačila zavolať Deanove meno, už prechádzal z kuchyne ku nej na gauč.
„Viem, búrka, už som tu,“ uškrnul sa, keď videl ako iba naprázdno otvorila a zatvorila ústa a sadol si k nej aj s pukancami. Prehodil cez ňu ruku a pritisol si ju k sebe a keď o pár sekúnd niekde v blízkosti tresol blesk a hrozne sa zahrmelo, oblapila ho rukami okolo hrude a nasáčkovala sa čo najbližšie k nemu, kvôli čomu sa uškrnul. Zbožňoval, keď bola búrka, pretože vtedy sa mu vždycky takto vrhla do náruče aj ak bola nahnevaná a často sa stávalo, že ani nestačilo dopršať a po hneve nebolo ani stopy. Keď však teraz zacítil, ako ho začala bozkávať na krku, hneď vedel, čo za tým je.
„O čom sa chceš baviť?“ spýtal sa jej predvídavo a ani neodtrhol pohľad od zapnutej telky.
Odtiahla sa. „Ja? Prečo? Nemôžem ťa len tak pobozkať?“
On ju však už dávno prekukol. „Pravdaže môžeš, ale pýtam sa ťa preto, lebo vždycky, keď sa chceš baviť o niečom, čo ma veľmi nenadchne, tak si ma predtým, ako mi to oznámiš, začneš takto predpripravovať. Ako napríklad pri tej vtipnej udalosti, keď si mala pocit, že Chris by bol vhodný adept na krstného otca našej jedinej dcéry... alebo keď som si chcel prečítať noviny, kde bol článok o tom, že M&M´s prestanú vyrábať... alebo-“
„No dobre, dobre,“ prerušila ho trochu otrávene, ale okamžite nahodila nevinný kukuč a zahryzla si do pery, takže Dean nevoľky stíšil telku a čakal na to, čo príde.
„Môžeš začať... nech to mám čím skôr za sebou.“
Brunetka si povzbudzujúco vzdychla. „Okej, takže... vieš ako sa za posledný rok zistilo, že Kate je fakt talentovaná módna návrhárka... no a... teraz budúci týždeň vo štvrtok bude mať prehliadku-“
„A ty tam chceš ísť, že? Čo znamená, že sa pár hodín budem musieť mrštiť, keď uvidím tie vychrtlé vešiaky na oblečenie pobehujúce po móle...“
„Zlatko, počkať, nie tak celkom,“ prerušila jeho slová, keď videla, aký je nešťastný, pustila ho a zamrvila sa na gauči. „Jedna Kateina modelka je náhle indisponovaná a nemôže predvádzať. Takže buď bude musieť Kate teraz začať prešívať všetky modely, čo boli určené na tú modelku – pretože nemá poruke žiadnu takú, čo by mala miery ako ona -, alebo...“
„...alebo...?“
„...alebo za tú modelku zaskočím ja.“
Chvíľka ticha, pár Deanových zaklipkaní očami a Janein očakávajúci pohľad.
„A čo akože by si mala predvádzať?“ zaujímalo ho.
Brunetka sa poškrabala na hlave. „Ách, tak rôzne.“
„Napríklad?“
„Šaty?“
„A?“
„Ďalšie šaty?“
Ruky si založil cez hruď, ale uškŕňal sa – to však ona nevidela. „A?“
„A... a...“ svoj zrak upriamila na skoro nemú telku a badateľne tichšie dodala, „spodnú bielizeň.“
Dean sa nemohol nebaviť na tom jej výraze.
„A čo ponožky?“ zasmial sa, no neskoro si uvedomil, že zrejme niečo pokazil, pretože zostala ticho a vyzerala smutne. Skôr než stihol niečo urobiť zdvihla sa s gauča.
„Urobil som niečo? Kam ideš??“
Stále ju neopúšťala tá smutná tvár, takže sa nasilu trochu usmiala. „Idem zavolať Kate, že tam nejdem.“
„A to už prečo??“ nechápal Dean.
„Nechaj to tak,“ povedala potichu a hodila rukou – tú jej však chytil do svojej.
„Ty už sa nebojíš búrky, že ideš odo mňa preč?“ usmial sa milo.
„Nie,“ pokrútila hlavou, lenže vtedy ako na zavolanie tresol blesk a odniekiaľ prišlo hlučné zadunenie hromu, takže ju automaticky cuklo bližšie k nemu, čo využil a rovno si ju tvárou v tvár posadil obkročmo na seba.
„Povedz mi, čo ti je. Ešte pred chvíľou si sa takto netvárila,“ hovoril hlbokým pokojným hlasom a svoje čelo jemne oprel o to jej. Chvíľu jej trvalo, kým začala hovoriť, ale dostala sa k tomu.
„Ja len... len mi došlo, že sa ti asi nezdám dostatočne pekná na to, aby som sa niekde producírovala v spodnej bielizni... ale som dobrá akurát tak na predvádzanie ponožiek.“
Nech sa Dean snažil ako chcel, nedokázal prísť na to, ako si z jeho slov dokázala poskladať toto.
„V živote by som si nemohol myslieť niečo také...“
„...ja viem, že po Haley už nevyzerám tak, ako predtým, ale...“
„No, to je pravda,“ prerušil ju, „teraz vyzeráš lepšie, než kedykoľvek predtým. Poklad, si prekrásna a na tvojom tele niet jedinej chybičky.“
„To fakt?“
Neurobil nič iné, iba prikývol.
„Tak, tvárme sa, že neoblbuješ, lebo kvôli tým tvojim kukadlám ti musím všetko uveriť,“ usmiala sa napokon a on tiež.
„A na tú prehliadku pôjdeš a ja pôjdem s tebou a budem hnusne zazerať na všetkých tých chlapov, čo sa budú chlípne pozerať na moju budúcu pani Winchesterovú,“ vyhlásil a podľa toho, že zrazu boli jej usmiate pery na tých jeho, vedel, že situácia je znova v poriadku.
Zrazu sa však odtiahol. „Musím ti niečo ukázať.“ Zložil ju zo seba a vyskočil z gauča, no o chvíľu sa vrátil v pravej chvíli, aby sa Jane mohla prikutrať k nemu kvôli silnejúcej búrke tam vonku. Až potom si však všimla, že v rukách drží podobnú zamatovú škatuľku, akú videla včera, len táto bola o trochu väčšia a sivomodrá.
„A toto je čo?“ vyzvedala zvedavo.
„Vieš, keď som povedal to s tou „pani Winchesterovou“...“
„...to môžeš opakovať donekonečna...“ usmiala sa nadšene a on na ňu žmurkol.
„...tak mi napadlo, že som ti ešte neukázal obrúčky, ktoré som pre nás vybral...“ vysvetľoval a mihom ruky tú vecičku otvoril. Tam sa skrývali dva prstene takisto z bieleho zlata ako ten jej zásnubný. Jedna obrúčka bola väčšia, hladká a bez trblietavých kamienkov, no tá druhá menšia vyzerala, akoby bola len z nich – keď sa však na ňu Jane pozrela zblízka zistila, že jej obrúčka sa skladá z asi desiatich diamantových kvietkov spojených lupienkami dokopy.
„Hm, čo na ne hovoríš?“ spýtal sa úzkostlivo Dean, keď bola jeho snúbenica už asi pol minúty ticho, „môžeme ich vymeniť, ak sa ti nepáčia, bol to len taký nápad.“
„Ja som v živote nič tak krásne nevidela, neopováž sa ich vymeniť,“ odvetila mu vysmiata ako slniečko, hoci za oknom lialo ako z krhly.
(prstene https://2img.net/r/ihimizer/i/image2ktf.jpg/ )
Pod zámienkou toho, že idú vyskúšať, či im sedia, si každý sám tú svoju obrúčku nastokol na prst – vzájomné vymieňanie si nechali predsa na deň D -, a potom im už nič nebránilo v tom, aby sa na seba vrhli s rovnako načasovaným „milujem ťa“. Keď sa však situácia na gauči začala zvrhávať, Jane si neodpustila pripomienku. „Kamže kam, há? Ja som slušné dievča, sex až po svadbe.“
„Och, o tom nepochybujem,“ uškrnul sa Dean, „tá dračica, ktorú som mal v noci v posteli je toho dôkazom.“
Brunetka sa zasmiala a znova sa bozkávali až dokým sa zhora neozval im už dôverne známy plač.
„Naše dieťa je tá najspoľahlivejšia antikoncepcia, mám taký pocit,“ zachichotala a po krátkom hašterení o to, kto pôjde Haley utíšiť sa zdvihla z gauča Jane, pretože v extra rýchlom boji kameň – papier – nožnice prehrala proti Deanovým ustavičným nožiciam svojim ustavičným papierom.
„Odkáž jej, že ak plače preto, lebo sa máme najprv zobrať a potom spolu spať, tak ťa ešte dnes beriem do Vegas,“ oznámil jej a keď sa konečne dokázala od jeho pier odtiahnuť a urobiť pár krokov, rýchlo odbehla po schodoch, aby sa mohla čím skôr vrátiť. Mala pocit, že už nemôže byť viac šťastnejšia, než je, teraz bol pre ňu život tak krásne dokonalý ako nikdy predtým.
Prešla chodbou, popri tom zle zabočila do inej izby, pretože stále civela na zásnubný prsteň a obrúčku, ktorú ešte ani jeden z nich nezložil, ale keď vošla do tých správnych dverí, zamrela.
Pri Haleynej postieľke stál čiernovlasý chlap s modrými očami a s jej dcérou na rukách.
„Zdravím, Janey,“ zaceril sa Ryan.

moment moment moment...som dako za dobou.ja som zmeskala malej porod. i poziadanie ruku a to vsetko
wow!
perfektne pokracka...

ale bjim sa tej poslednej vety...ryan???????

Takže idem sa po nekonečnom dlhom čase vyjadriť tvoju ff čítam pravidelne , no nemám čas sa vyjadriť a , keď čas mám nenachádzam slov , ktorými by som opísala aká dokonalá je tvoja ff .Ja vážne neviem ako to napísať je to taaak dokonalé proste nevyjadritelné. Si vážne majster na písanie . Ako sa Deanov a Samov život zmenil ,aký sú šťastný a Dean a malá sú proste úžasný počas čítania mám na tvári stále priblblí úsmev ,ktorý svedčí o dokonalosti poviedky .Pretože sa musím priznať , že pri žiadnej ff som neprežívala to ,čo prežívam pri tvojej . Dej udržuješ v neustálom napätí , no zároveň ho aj odlahčuješ sarkazmom ,na ktorom sa neustále rehocem proste to je jeden veľký zážitok čítať tak úžasný dej poviedky . Je tam všetko ,čo tak milujem láska, torturing , akcia,napätie,humor , ....atd.Celý príbeh je ohromujúci ako sa Jane a Dean spoznali potom Katy a Sam ,smrť Bobbyho,tá úžasná bitka , únos Deana ...Hádka v nemocnici ,no a samozrejme uzmierenie v parku ja som nemohla ako Dean za ňou dobehol a omlúval sa jej . A potom samozrejme bábo a ten ich úžasný priam rozprávkový život .Strašne krásne si opísala ako Dean aj s Haley boli na terase a Jane ich pozorovala to bolo brutálne krásne . Pri tom som mala taký úsmev na tvári , že som si pripadala fakt už divno . A to ako Dean Jane požiadal o ruku bolo nádherné ja už som myslela , že budem plakať spolu s Janey . A tie prstienky sú vážne prekrásne ,ach, aj ja chcem také hah . A to ako si Jane s Katie písali cez net to bola haluz.Že Sam's girl,Dean's girl A navrhla šatečky pre Emu a Haley hneď som si to začala predstavovať ako v nich vyzerajú. Dean je strašne rozkošný ,ach pri tvojej ff sa doňho zamilovávam ešte viac . Vážne neskutočné . No a ako hovorím dej je v neustálom napätí, o čom svedčí aj Ryan ..ja som vedela , že sa toho hajzla tak lahko nezbavia a teraz si predstavujem nejakú romatikuš scénu ,že bude bitka medzi Ryananom a Deanom a bude torturing jaaj hrozne sa teším na pokráčko a je fakt neuveriteľné ako veľmi som si vďaka tebe dokázala oblúbiť postavy ,ktoré sú fiktívne . Myslím Haley,Katy,Jane,Emu jej brata a ďalších . Je to jedna giganticky úžasno-perfektná poviedka , ktorej úžasnoť nedokážem opísať slovami ,pretože to je vážne nemožné .Ďakujem Ti za túto poviedku , na ktorú sa vždy hrozne moc teším . Keď si mala tú dlhú pauzu, ja som sem každý deň behala sa pozerať ,či už tu je ďalšia časť , som závislá ako Sam na Démonskej krvy, proste úžasné .Dievča si macher ,ja by som ti za toto dala Supernaturalovskú nobelovú cenu.
dzajnisko i love you..

Dzajnisko waw ja nemam slov toto bolo neuveritelne krásne pokračko Dean bol taký zlaty z malou Haley. ved co budem hovoriť Dean a deti a ty si to ešte tak uzasne opýtala
Aj rozhovor Sama a Kate o detoch sa mi páčil bolo to take mile.
Deanove prekvapenie s ními škatulami a ako ju požiadal o ruku to bolo úžasne romanticke.
a na tej terase zas krásna predstava a aky bol starostlivy kym bola Jane tehotna prstene su uplne nadherne.
strasne sa mi pači ze maju taky normalny zivot a su stastny
len ten koniec že in to Ryan musi takto pokaziť dufam že sa ho uz aspon definitivne zbavia.
skladam obrovsku poklonu

ako, baby, ja neviem, čo mám na to povedať, toto sú úžasné komentáre ďakujem vám strašne straaašne moc je úžasné čítať si tie vaše reakcie
som rada, že ma tu nik neukameňoval (zatiaľ ), že starší Winchester sa teda chce ženiť ale ako vidím, tak ste si Jane obľúbili a našťastie nie ste naštvané
Dean=ocino... treba sa k tomu vyjadrovať?
no a Ryan je Ryan nič viac k tomu nepoviem
už som začala písať aj ďalšiu časť, je to skoro strana, ale neviem, kedy to uzrie svetlo fóra a čakajú vás už len dve časti a práve sa rozhodujem, či ich dám osobitne alebo ich spojím... ešte uvidím
tak... zatiaľ
btw: Soniq, ty ma tými tvojim komentami raz fakt zabiješ ani nevieš, ako si mi úžasne vylepšila deň a rovnako aj Ettie a wiki, pravdaže

tak... a je tu koniec. písala som túto poviedku viac ako rok a mesiac, čo je dlhšie, než som si kedy mohla predstavovať takže to konečne ukončím. Ďakujem všetkým, ktorý to vydržali čítať až doteraz, aj tým, ktorí komentujú aj tým, ktorí nie Ďakujem za vaše úžasné slová, ktoré mi vždycky zdvihli náladu. Ste skvelí a lepších čitateľov si ani nemôžem priať. Ale dosť bolo melanchólie máte tu poslednú časť, tak si ju užite. A nebite ma.
************
Nemohla uveriť tomu, čo vidí... do tohto jej dokonalého sveta démoni a už vôbec nie tento, nijako nezapadali. A čo bolo najhoršie, s Haley v náručí.
„Vráť mi moju dcéru,“ požiadala ho potichu, ale pevným hlasom.
„To ma ani neprivítaš?“ zaškľabil sa, „radšej sa zaujímaš o túto malú otravu?“
„Vráť mi moju dcéru,“ zopakovala a strach sa v nej začal miešať s hnevom.
On sa však znovu uškrnul. „Krásne dievčatko,“ podotkol pri pohľade na stále mrnčiacu Haley, ktorá naťahovala ručičky k Jane, „ktovie, či z nej bude rovnaká kurva ako z jej matere.“
Brunetka sa snažila nenechať sa vyprovokovať – nemohla dopustiť, aby sa malej niečo stalo, kým ju má na rukách on. Lenže ani netušila ako ju od neho dostane späť, nechcela riskovať nejaký útok, ktorým by mohla ublížiť aj Haley.
Ryana očividne nudilo to, aká je Jane na ihlách a neodpovedá na jeho duchaplné pripomienky, takže prevrátil očami. „Prestaň sa tváriť, ako keby som jej šiel zakrútiť krkom – i keď nehovorím, že by to nebolo viac než potešujúce... nie je nič krajšie ako zvuk lámajúcich sa detských kostičiek,“ nadchýnal sa zvrátene. „Dobre vieš, že pokým má na krku zavesenú tú sprostosť, tak jej nemôžem ublížiť.“
Demonštratívne frnkol prstom po medailóniku troch anjelov, o ktorom kedysi dávno hovorila Jane Deanovi – presne taký mali aj dvojičky, keď im Lilith zabila rodičov, ale Emme a Michaelovi ublížiť nemohla. Ona ani nič, v čom koluje jej krv, sa nemôže dotknúť bábätka nosiace ten medailón kvôli jej dávnej prísahe.
„Daj mi ju,“ precedila cez zuby a akokoľvek sa snažila byť pokojná, veľmi jej to nešlo.
Démon zdvihol jedno obočie. „Nemám pocit, že je múdre, keď sa takýmto tónom rozprávaš s niekým, kto drží tvoje dieťa... lebo ho môže pustiť,“ vyhrážal sa pobavene. Keď však videl, že s Jane vážne nie je reč, pokiaľ sa tam trasie o svoju fňukajúcu dcéru, znechutene zamľaskal.
„Na, ber si ju, aj tak mi je na nič,“ zatiahol a mihom sekundy ju mala už na rukách jej mama, ktorá ju hneď pobozkala na uplakané líčko a začala ju utešovať a hneď sa otočila na odchod, no to už sa ale pred ňou zázračne zjavil Ryan a zahatal jej cestu.
„Máš tri minúty na to, aby si sa vrátila naspäť.“
Hnusne naňho zazrela. „Vypadni z môjho domu.“
„Tri minúty,“ usmial sa a doplnil, „inak sa zajtra v novinách objaví titulok, že sa vašou ulicou otriasol obrovský výbuch plynu s katastrofálnymi dôsledkami. Rozumela si mi?“
Ona sa však nedala len tak odradiť. „Zmizni odtiaľto skôr, než ma naštveš.“
Ryan si hryzol do pery a pozrel na hodinky na ruke. „Už len dve a pol minúty.“ Odstúpil od dverí, aby mohla prejsť a to aj urobila. Ako kráčala po chodbe smerom od neho čo najďalej a Haley sa k nej kutrala čo najbližšie, pomaly ale isto ju začínala prepadať panika. Nechcela vedieť, čo tu Ryan hľadá, tak strašne sa bála, že sa stane niečo zlé...
„No konečne, už som tam chcel ísť za tebou,“ povzdychol si Dean, ktorý sa na gauči džgal pukancami a Jane sa snažila tváriť sa tak normálne ako sa dalo. Keďže však vedela, že akonáhle by sa mu pozrela do očí, zistil by, že sa niečo deje, rozhodla sa, že kým sa neupokojí, bude sa radšej pozerať na Haley.
„Ále, to by bolo zbytočné, anjelik proste fňuká, asi sa jej začínajú drať zúbky,“ povedala mu prvé, čo jej napadlo a keď zastala pri ňom, nachvíľku ju pevne objala a pobozkala do vláskov.
„No, čo princezná, ideš k ocinovi?“ usmiala sa na ňu a ešte pozrela do tých žiarivých, teraz už usmiatych očiek a podala ju Deanovi, ktorý si ešte tesne predtým utrel ruky do nejakých papierových servítok, lebo vedel, že by mu ju Jane inak nedala. Pozerala sa tam naňho, ako si ju vzal do náručia a hneď ju pošteklil, takže sa tam začala tak chutne rehúňať ako vždy. Ani nechcela vedieť, koľko sekúnd už ubehlo, tak veľmi sa nechcela vrátiť tam hore na to poschodie... ale príliš sa bála, že ak to neurobí, Ryan ublíži Deanovi alebo malej a to by neprežila. Prerušila „debatu“ svojho snúbenca a ich dcéry o tom, že jej zje tie chutnučké a malinké prstíky, ak ho neprestane ťahať za uši – nahla sa k nemu a láskyplne ho pobozkala.
„Myslíš, že nachvíľku ju tu zvládneš sám?“ usmiala sa a keď sa mu pozrela do očí, zo všetkých síl sa snažila, aby sa tie jej nezaslzili.
Dean sa uškrnul. „Ts, som jej otec, samozrejme, že ju zvládnem... len – čo ideš robiť ty?“ dodal zvedavo a nie celkom spokojne.
Jane ho pohladkala po líci, pričom ako vždy trochu privrel oči. „Musím ísť súrne volať s Katie ešte kým sem aj so Samom prídu... kvôli jednej veci ohľadne mojich svadobných šiat.“
„Ahá,“ zachechtal sa, „tak to ťa ospravedlňuje. Ale nebuď dlho, šaty počkajú, no mne budeš chýbať.“ Chcel jej dať pusu, no prevrátil očami, lebo malá sa po ňom začala liepať a teraz jej prišlo veľmi vtipné, keď ho ťahá za nos.
„Zlatíčko, ocinko nie je preliezka,“ zasmiala sa na nej, no potom sa pomaly zvrtla a odchádzala. Pri schodoch sa však ešte obzrela. „Dean, nikdy som nebola tak šťastná ako teraz.“
„Fakt?“ usmial sa nadšene z gauča a ona so slzami v očiach, ktoré z diaľky nemohol vidieť, prikývla.
„Ani ja,“ priznal tiež a žmurkol na ňu. Vtedy sa už radšej pohla schodiskom hore, lebo si bola istá, že ak neodíde teraz, tak sa zloží.
Rýchlo prechádzala okolo izieb a bolo len otázkou sekúnd, kedy príde do tej Haleynej, no skôr než tam stihla dôjsť ju nejaké ruky schmatli a stiahli do jej a Deanovej spálne. Ryan dvere naschvál potichu zavrel, nech to nevyzerá podozrivo a pri pohľade na Janeinu ruku, ktorú stále držal aj napriek tomu, že sa chcela vytrhnúť, sa nechutne zaškeril.
„Len mi nehovor, že si sa za ten odpad vydala,“ zabával sa na svojej nesprávnej dedukcii, keď videl zásnubný prsteň aj obrúčku, ktorú mala na ruke stále ešte len na skúšku, tak ako aj Dean.
„Čo chceš? Prečo si tu?!“ zavrčala, vytrhla si svoje zápästie z jeho ruky a zazerala naňho. „Nehľadali sme ťa, nechali sme ťa na pokoji...“
„Och, tak vy ste ma nechali na pokoji? Aké milé od vás...“ prehodil a začal sa prechádzať po krásnej veľkej spálni. „Ten tvoj idiot sa naposledy trochu prepočítal, keď ma chcel zabiť... dostať do tela guľku z coltu nie je nič príjemné, aby si vedela... ale ako som povedal, ten idiot sa prepočítal,“ zopakoval tajomne a keď sa naschvál pozrel na Jane, jeho oči sa zatiahli tými démonskými. Tie však neboli čierne, tak ako vždy, ale... biele.
Brunetka okamžite o krok ustúpila. „Čo, dopekla...?“
„Hm, veľmi dobre mierená otázka,“ zaksichtil sa, „a že si to ty, tak ti poviem ako som sa dostal práve k takýmto očiam...“
„Ona... ona ti dala svoju silu, či čo? Ale ja som ju zabila! Toto... toto nie je možné,“ nechápala Jane.
„V podstate... je to tak, ako hovoríš,“ šomral pomaly a stále sa na ňu škeril, „mal som s ňou takú dohodu... ak nebude východiska a ty ju zabiješ, tak tesne predtým, než sa to stane, jej sila prejde do mňa. Na odplatu.“
Iba prehltla a snažila si v rýchlosti upratať splašené myšlienky a on sa na jej výraze očividne zabával.
„Neviem, či si pamätáš tú noc, keď sme sa videli naposledy, pusinka... a musím podotknúť, že vyzeráš ešte lepšie, než predtým – zaujímavé, čo dokáže s tebou porobiť to, že porodíš nejaké decko...“ premeriaval si ju, smilne si oblizol pery a ona ďakovala Bohu, že má na sebe rifle a tričko a nie nič vyzývavejšie. „...ale vtedy som si vzal niečo aj od teba... len pár kvapiek tvojej krvi, moja sila a Lilithine dedičstvo... a nenájdeš silnejšieho démona, než mňa.“
Jane znova o krok ustúpila, ale nie na to, aby ušla – vystrela k nemu ruku a sústredila sa najviac, ako vedela, no jemu sa nepohol ani vlas.
„Už veríš, zlatko?“ spýtal sa podlízavo.
„...sukinsyn...“
„Ale no, takýmito ústami bozkávaš svoje dieťa? Mala by si sa hanbiť,“ uškrnul sa. „No aspoň sme si ujasnili, že nemá cenu, aby si sa predo mnou bránila.“
Ani nestihla zisťovať, čo tým myslel – hneď ako sa za ňou s tým jeho vyšinutým výrazom na tvári načiahol, sa ho snažila udrieť do tváre, no aj keď jej chytil obe ruky, nemala problém kopnúť ho do rozkroku a potom, keď už bol v kŕči na zemi, mu uštedrila ranu lakťom do chrbta. O sekundu ležal na zemi a ona sa hneď rozbehla ku dverám –tie však boli uzavreté tak, že sa ani za nič nedali otvoriť. To mu umožnilo, aby sa bleskovo pozviechal a keď ju znova schmatol, rovno ju o tie dvere plesol.
„Myslíš si, že mňa zložíš nejakým úbohým kopancom?“ vrčal zúrivo a pevne ju držal stále nalepenú na tých dverách, „si taká úbohá, slabá, si tak blízko k tomu, aby si sa stala obyčajným človekom, že mi je z toho zle...“
„Zlez zo mňa!“ syčala naňho, no on si ju nevšímal, stále ju silno tisol k dverám.
„No, kde je ten tvoj Dean, há? Ako starostlivý manžel zatiaľ dosť zlyháva, nemyslíš?“
„Okamžite ma pusti!!“
Nech sa však trhala akokoľvek vyzeralo to tak, akoby si to Ryan ani nevšímal – bez problémov ju chytil pod krk a pre zmenu ju tresol o stenu, čo považoval za dostatočné utlmovák toho jej odboja. Na okamih sa jej pred očami zastrelo, no potom už pocítila to, že je nalepená na stene a nedokáže sa pohnúť.
„Ryan, čo vlastne chceš?!“ spýtala sa zadychčane.
„Zastaviť hladomor, vlastniť IKEU a nastoliť svetový mier... počkať, toto bola odpoveď do inej šou,“ zachichotal sa a priblížil sa k nej tak blízko, že boli do seba len na pár centimetrov.
„Vieš, čo chcem? Zničiť toho tvojho idiota. A vieš, čím sa mučí najlepšie? Tým, keď uvidí trpieť svoju milovanú,“ olizol si pery a svoje ruky už mal na nej. Zrazu ju však chytil vzadu za vlasy a potiahol dozadu, takže teraz už nevidela tú jeho nenávidenú tvár, iba cítila na krku jeho horúci dych, keď k nej znova prehovoril.
„Tak, pre začiatok môžeme začať niečím v štýle tvojho starého kamoša Carsona, čo ty na to? Neviem síce, čo si z toho pamätáš,“ zaškeril sa naschvál, „ale sľubujem ti, že ten teror, po ktorom si bola celý ten čas tak trápne a nechutne ufňukaná, nebude oproti tomu, ako ti ublížim ja, nič.“
„Daj preč zo mňa tie svoje odporné paprče!! Neopováž sa-“
„-čo? Čo sa nemám opovážiť? Myslíš, že sa ťa bojím? Alebo toho tvojho chudáka? Aj keby ste sa akokoľvek snažili, dostanem čo chcem,“ zavrčal jej do ucha a už zvieral jedno jej stehno vo svojej dlani. Nech robila, čo chcela, on sa jej nepustil, vyzeralo to tak, že čím viac sa bráni, tým viac ho to rajcuje. Cítila na krku jeho pery, jeho ruky na svojom tele a pomaly sa jej chytalo zúfalstvo... tak veľmi si želala, aby sem zrazu nabehol Dean a odtrhol od nej Ryana skôr, než splní to, čo sľúbil... no na druhej strane nechcela, aby tu prišiel, príliš sa bála toho, že by sa mu niečo stalo. Keď na to pomyslela, už jej bolo jedno, čo jej Ryan urobí pokiaľ sa Deanovi alebo malej nestane nič, rozhodla sa, že vydrží hocičo... no aj tak jej z očí vyhŕkli slzy.
„Sľubujem ti, že toto rýchle nebude,“ vyhrážal sa jej a užíval si pohľad jej nešťastných očí. Odniekiaľ prišla jeho facka rovno do jej tváre, jeho smiech sa miešal s hukotom, ktorý nastal v jej hlave, posunul si ju na stene vyššie a cítila, ako sa jeho ruky premiestňujú k jej rifliam...
V tom sa však ozval hrozný rachot, dvere na spálni vyleteli z pántov a skôr, než Ryan stihol čokoľvek urobiť, ozvali sa tri rany z coltu a jeho odhodilo na pár metrov od nej. Jane v tej istej chvíli celou svojou váhou rupla na zem, no už o sekundu na to ju dvíhali dve silné ruky.
„Si v poriadku?“ pýtal sa Dean vystresovane, keď ju už mal v náručí a ona prikývla, „si si istá? Neublížil ti?“
Len pokrútila hlavou. „Kde je Haley?“
„Neboj sa, je v bezpečí,“ upokojoval ju a keď sa mu hodila okolo krku a šeptom mu ďakovala, cítil, ako sa stále celá trasie. „No tak, zlato, neboj sa... som tu s tebou, už je dobre... nemusíš sa báť, nedovolím, aby ti ublížil,“ opakoval jej stále, hladkal ju po vlasoch a objímal ju najviac ako sa dalo a schválne pokukoval po Ryanovom tele, aj keď pochyboval, že by nejaký démon mohol prežiť tri zásahy coltom do hlavy.
„Poklad, poď, pôjdeme dolu, dobre?“ prihovoril sa jej jemne a ďakoval bohu za to, že mu došlo, že sa musí diať niečo zlé, keď Jane šla telefonovať Kate bez svojho mobilu. A že keď počul ten čudný buchot a hlas, ktorý jeho snúbenici nepatril, vzal aj colt. Neodpustil by si, keby sa jej stalo niečo zlé. Síce sa po chvíľočke naňho pozrela ešte stále trochu šokovane, no bola už pokojnejšia a pohla sa s ním k dverám, „zavolám bráchovi a odpraceme ho odtiaľto...“
„Nie tak rýchlo.“

Miestnosťou zahrmel hlas tak silno, akoby to bol hrom z doznievajúcej búrky tam za oknami, ale obaja v ňom spoznali Ryana. Okamžite im pohľad skĺzol na telo, ktoré posadol už tak dávno a nechcel sa ho vzdať – to však stále ležalo na dlážke rovnako nehybne. Ani jeden nechápal, čo sa deje... Dean ani nestihol zrealizovať myšlienku, že okamžite dostane odtiaľto Jane preč a zrazu sa spálňové dvere zabuchli tak, že nech sa snažili akokoľvek, otvoriť sa nedali. Takisto ani tie na terasu, ktoré boli síce zo skla, no ani jedného z nich neprekvapilo, že to sklo sa odzrazu stalo nerozbitným.
„Tak čo, holúbkovia,“ ozvalo sa znova hrozivo, keď sa prestali snažiť dobýjať von z miestnosti a znova boli pri sebe, čo Jane využila a vystrašene si preplietla prsty jednej ruky s Deanovými. Obaja sa obzerali po miestnosti, nevedeli prísť na to, odkiaľ sa ten hlas berie, bolo to akoby ich obklopoval z každej strany. „...máte strach?“
„...sukinsyn...“ zavrčal Dean a ozval sa Ryanov smiech.
„Áno, áno, to už som počul... čo keby ste si trochu osviežili rodinný slovník? Veď rutina zabíja, o tom neviete?“ smial sa ďalej a oni dvaja sa zatiaľ všemožne snažili vymyslieť, čo robiť, no márne.
„Ale aby sme prešli k hlavnej téme dnešného večera,“ hovoril, ako keby bol na predávaní Oscarov. „Začnime od začiatku. Viete, malo to byť inak. Celá táto situácia. Nemali ste tu len tak stáť a čučať do blba, mali ste tu oplakávať to vaše decko, ktoré by bolo rozmetané po izbe... ale nie, vy ste jej museli na ten malý odporný krk zavesiť ten hlúpy medailón...“ rozprával rozhnevane a s Deanových úst potichu vychádzali na Ryanov účet tie najkvetnatejšie nadávky, na aké si spomenul.
„...ale vďaka tomu mi napadla ďalšia úžasná vec... fajn, tá malá opica si ešte pár mesiacov požije, skoncujem s ňou vtedy, keď bude staršia a ten prívesok ju už uchrániť nedokáže...“
Jane už stískala Deanovu dlaň tak pevne, že pomaly strácal cit v prstoch, ale dokázal jej palcom prechádzať po kúsku ruky, aby sa trochu upokojila. On však pokojný nebol ani náhodou.
„Skúsiš sa jej dotknúť, zkurvysyn, a prisahám, že...“
„Winchester, aby si vedel, toto všetko jej o tebe...“ prerušil ho odporným úlisným šeptom Ryanov hlas, „chcem ťa vidieť trpieť, plaziť sa po zemi od zúfalstva, nemôžem sa dočkať kedy uvidím, ako ťa bude zožierať tá krásna bezmocnosť...“
„Prečo?“ spýtal sa len tak, akoby v rámci konverzácie.
„Prečo? Odkedy JA potrebujem dôvod?!“ hneval sa démon. „Mal by si sa mi ešte poďakovať, že som dal tebe a tej tvojej štetke toľko času... nechal som vás na pokoji v atmosfére falošného bezpečia, kde ste si založili rodinku a ste šťastní,“ frflal znechutene, „len kvôli tomu, aby ste sa na seba naviazali ešte viac. Nič nie je lepšie než sa potom prizerať na takú rodinku, ako sa pomaly rozpadá. Ale ako som hovoril, napadla mi úžasná vec... keby ste stratili dcéru, zobralo by vás to, na pár mesiacov by ste chodili usmoklení, ale stále je tu možnosť, že by ste si urobili ďalšie decko. A niežeby ma nebavilo zabiť vám každé jedno, to teda bavilo... ale s kým si urobíš decko, Winchester, ak sa jediná ženská, ktorú si vo svojom živote naozaj miloval, poberie po otrasnej bolestivej smrti do Pekla len kvôli tebe?“
Teraz bol Dean ten, kto tak veľmi zvieral Janeinu ruku, ona sa však ohlásila démonovi pevným hlasom. „Nemôžem ísť do Pekla, som z dohody vonku, retard.“
On sa ale znova rozosmial, očividne sa viac, než dobre zabával. „Moja milá, nie si.“
Obom ľuďom sa zasekol hlas a ich tvár naplnil nečitateľný výraz, hoci sa snažili presvedčiť pohľadom toho druhého, že démon iba blafuje... ale keď Dean videl, ako Jane zdesene pozrela do jedného rohu izby, pričom on tam nevidel nič nezvyčajné, nepotreboval ďalší dôkaz na to, aby uveril.
„No čo, páči sa ti ten havko? Už sa na teba teší... tým, že si mu už raz ušla, mu budeš určite lepšie chutiť,“ chechtal sa zvrátene a ona nedokázala odlepiť oči od tých obrovských zubov.
„Ale že mám dneska takú dobročinnú náladu, môžeš sa rozhodnúť - zomrieš ty alebo sa vykrútiš z dohody a zdochne ten odpad, ktorého prsteň nosíš.“
Chvíľkové ticho, ktoré nastalo, odrazu preťalo dvojhlasné „ber mňa“, no Ryan im to vyškereným hlasom hneď ozrejmil: „Musíte si vybrať len jedného, musíte sa dohodnúť,“ vyhlasoval s nadšením v hlase, „máte na to tridsať sekúnd, ďalšieho žolíka nedostanete. A nebojte sa, nechám vám trochu súkromia, na tie vaše dojemné scénky fakt nemám žalúdok... ale na také chvíľkové zemetrasenie v Číne by bodlo... ale nebojte sa, havko tu zostane s vami.“
Jeho slová však oni dvaja len sotva počúvali, ani neregistrovali, že Ryan je preč – hneď ako sa Jane dokázala odtrhnúť od pekelného psa, ktorý ustavične lačne vrčal, dívala sa už len na Deana... behal okolo celej miestnosti a snažil sa nejako otvoriť tie prekliate dvere, či rozbiť okná, no to bolo očividne nemožné.
„Dean, zlato,“ začala potichu, no on ju aj tak počul, „nepôjde to, je príliš silný, nepustí nás odtiaľto. Dostal ešte aj Lilithinu silu, predtým, než som ju zabila a v tú istú noc si vzal aj moju krv. Jeho nepremôžeme...“ Pozrela naňho tak ako aj on na ňu –zničene, ale s rovnakým rozhodnutím.
„Colt je prázdny,“ skonštatoval ľutujúc a keď tú, teraz už bez nábojov nepotrebnú vec, niekam odhodil, prišiel k nej bližšie a chytil ju za ruky, „Janey... my... musíme myslieť na malú. Ona... potrebuje mamu...“
„Prestaň takto hovoriť, dobre?“ zahundrala trasľavým šokovaným hlasom, „ani na to nepomysli...“
No vtedy sa pes, ktorého Jane sekundu predtým videla, vyparil... lenže s hrôzou zistila, že teraz je Dean ten, ktorý sa pozerá presne naňho a neblúdi očami – došlo jej, že teraz ho vidí on.
On sa však usmial. „Určite je nejaká cesta von... ja ti len kúpim trošku času, kým sem dorazí Kate. Je čarodejnica a vy dve už niečo vymyslíte...“
„Dean, prestaň,“ prosila ho hlasom o pár oktáv vyšším a po líci sa jej rozutekala slza, no on ju nepočúval, iba sa znova tak čudne zmierene usmial.
„Musíš urobiť, čo je správne, musíš ma poslúchnuť, dobre? Haley potrebuje mamu a ty ju dokážeš ochrániť lepšie, než ja...“
„A čo ja, hm?“ zavzlykala, „necháš ma tu samu?! Čo budem ja bez teba? Máš ma vôbec rád, že sa ma tak rýchlo vzdávaš??“
Videla mu v očiach, že ho jej slová bolia a slzy sa jej už rinuli po tvári.
„Vieš, že ťa milujem,“ povedal zlomene, „musím ťa zachrániť, poklad, chcem ťa zachrániť... sľúbil som ti to.“
Ona však krútila hlavou a plakala ešte viac a on si ju k sebe privinul najviac ako dokázal, no aj tak sa mu to stále zdalo málo.
„Nemôžeš to urobiť, nesmieš, prosím,“ skuvíňala zarytá v jeho objatí, „prosím... nerob to... nezaslúžiš si ísť do Pekla, nezaslúžiš si zomrieť... to ja mám dohodu, nie ty!“
Dean sa zhlboka nadýchol. „Nestojím za to, aby si za mňa umrela – nič nestojí za to, aby si ty umrela,“ zašepkal a hladkal ju po vlasoch, no on sa odtiahla.
„Mne je to jedno, urobím hocičo, aby si bol v bezpečí, ty... proste... nemôžeš... urobím pre teba hocičo na svete... len ma, prosím ťa, neopúšťaj, prosím...“
Ani si nevšimli, ako ich pekelný pes nervózne oblieha a snaží sa k nim dostať. Dean, stále ju objímajúc, s ňou urobil pár krokov od miesta, kde bol hellhound, s ľahkosťou odsunul jednu vysokú skriňu, kde mala Jane kvantum svojich večerných šiat a postavil ju za ňu.
„Č-čo si myslíš, že robíš?“ zapišťala nechápavo a klipkala zaslzenými očami.
„Nechcem, aby si to videla, určite to bude neestetické,“ uškrnul sa trocha zachrípnuto, no ona znova krútila hlavou.
„Dean, nemôžeš to urobiť, rozumieš? Ja ťa nenechám zomrieť... toto je samovražda... miláčik, no tak, počúvaj ma, musí byť cesta von, toto tak nesmie skončiť...“
Odhrnul jej vlasy z tváre. „Ja som tu už dávno nemal byť – nebyť dohody môjho otca, už som pár rokov pod fialkami. Raz ma to asi muselo klofnúť,“ slabučko a bezradne mykol plecami a nechal si jej jemným prstami zotrieť slzy z tváre.
„Ale ja ťa milujem,“ zakvílila zúfalo, akoby kvôli tomu nemohol umrieť.
Usmial sa, tento raz nie zmierene, ale naozaj šťastne. „A vďaka tebe nenájdeš šťastnejšieho chlapa, než som ja.“ Pohladkal jej líce celé mokré od plaču. Zavrela oči, ako keby si vychutnávala jeho posledné dotyky a celá sa triasla.
„Pobozkaj ma,“ zašepkala, „prosím.“
Priblížil sa k nej, jemne priložil svoje čelo na to jej ako vždy, keď ju chcel upokojiť a bozkávali sa tak, ako keby okolo nich nič iné neexistovalo. Dean ani nič iné nevnímal, iba ju... zvieral ju v náručí, nechal sa ňou objímať a bozkávať, vychutnával si jej vôňu a pery... a nepostrehol to, ako sa s ním ľahučko pomaličky otočila tak, aby bol za tou skriňou teraz krytý on a pri poslednej puse ho oprela o stenu... ani si poriadne nestihol uvedomiť, že Jane ho ešte raz silno objala, no keď sa odtiahla zistil, že sa nalepený na stene nemohol ani pohnúť.
„Čo... čo je...“ nerozumel tomu, no keď sa pozrel na ňu a videl, ako sa na neho nešťastne usmieva, zamrel. „Jane, prestaň, okamžite ma odtiaľto pusti, rozumela si?!“ hučal na ňu a ona zavrtela hlavou.
„Prepáč,“ vzdychla si, „nemôžem. Nemôžem ťa nechať umrieť. Ja som ťa zatiahla do tejto vojny medzi mnou a Ryanom, ty nemôžeš zomrieť len kvôli tomu, že som bola taká hlúpa...“
„Jane, pusti ma odtiaľto! Jane!!“ zúril a trhal sa, no proti jej démonskej sile, ktorá jej ešte zostala a pôsobila naňho, pretože bol človek a nie démon, nezmohol nič. Brunetka sa obzrela do rohu za pekelným psom a stalo sa presne to, čo čakala – znovu ho videla ona.
„Janey, prosím, toto mi nerob, prosím,“ prosíkal a ak Jane aj chcela niečo povedať, iba otvorila ústa a znova ich zatvorila. Nevedela, čo má ešte urobiť, netušila... tak sa naňho len posledný krát usmiala.
„Ľúbim ťa,“ zašepkala s novými slzami v očiach a odvrátila sa od neho.
Počula, ako na ňu kričí a to jej spôsobovalo muky, no vedela, že to, čo sa chystá urobiť, je správne – predsa ho nemohla nechať umrieť... Prešla k pekelnému psovi a teraz sa už nebála, bola pokojná, s čistou mysľou, zmierená.

„Do toho, ber si ma,“ povedala pevným hlasom, o ktorom ani netušila, že ho ešte má. Jej príkazom sa čarovná clona medzi psom a ňou zrazu porušila a už len videla, ako ju popadli obrovské drápy a ten strašný tvor sa na ňu vrhol.
Všetko navôkol hučalo – hrozné vrčanie a brechot psa sa miešalo s Deanovým krikom a asi aj tým jej, to nevedela presne... nebol čas rozmýšľať, pretože sa jej v hlave začali vynárať obrazy, ktoré síce spolu nesúviseli, ale hneď zistila, že sú to jej spomienky...
...Jim a Claire ju poslali rovno do jej izby s tým, že má domáce väzenie, pretože obrovské školské akvárko sa znenazdajky rozprsklo a čírou náhodou pri ňom bola medzi ostatnými deckami jedenásťročná Jane, ktorá celý týždeň predtým hovorila o tom, ako chce rybičky oslobodiť...
...stála na futbalovom ihrisku v Ryanovom objatí a práve od neho dostávala prvú pusu...
...bola v Bobbyho dome a snažila sa mu vysvetliť, že už nie je zlá a chce lovcom pomôcť...
...ležala na podlahe v dome Jima a Claire a nad sebou videla Deana, ako sa jej snaží zastaviť krvácanie z nosa...
...Sam jej vyplazil jazyk, keď ho prehovárala na kávu bez cukru...
...Emma a Michael jej skočili do postele a skoro ju udusili, čo ju tak objímali...
...Dean na ňu vystrelil coltom...
...sedela s Katie v kine na nejakom trápnom horore a tak ako všetci, v záchvatoch smiechu hádzali pukance do plátna...
...ležala na niečom mäkkom, malátna a počula iba Sophiin hlas, ktorý jej zakazoval čo len sa pohnúť a ona sa uškrnula...
...noc po tom, čo porodila Haley, spal v nemocnici hneď vedľa nej na jej vankúši Dean a objímal ju a ráno sa zobudila na to, ako má on svoju malinkú dcéru na rukách a rozpráva jej, že je jej ocinko a nič krajšie ako ju v živote nevidel...
...ničí Ryana, zrazu ju Lilith odhodí do knižnice a o pár hodín na to sa dozvie, že Bobbyho zabili...
...Dean si kľakol na zem a žiada ju o ruku...
...Haley začala robiť toto ráno vonku na slnečnej terase svoje prvé kroky...
...Dean ju so slzami rozkotúľanými po tvári objímal a bozkával tak krásne...
Jej krik sa zhlukoval dokopy s tým Deanovým, k tomu sa odniekiaľ pridal aj Ryanov smiech... cítila takú strašnú bolesť všade, kde ju pes zadrapil zubiskami alebo pazúrmi, prehadzoval si ju tam na zemi ako handrovú bábiku... až bolo zrazu všade ticho a už nevidela nič.
Pes zmizol, Janein krik ustal a ona zostala ležať na bruchu na drevenej podlahe a Dean padol zo steny dolu. Vedel, že je koniec skôr, než sa zrútil na podlahu – pokiaľ ho Janeina sila pustila, musela byť...
„Paráda,“ zaznel miestnosťou Ryanov nadšený hlas a aj kroky a o chvíľu na to sa znovu vo svojom tele postavil zoči-voči Deanovi, ktorý už bol na nohách, „o jednu kočku v Pekle viac.“
Lovec sa naňho zúrivo pozrel. „Prisahám, že ťa zabijem, prisahám...“
„Keby si vedel, koľkokrát som už toto počul,“ zahundral otrávene. Mihom ruky odsunul skriňu tak, aby Dean mohol vidieť ako démon prichádza k Janeinmu telu a trochu ho posunie nohou, aby sa uistil, že je naozaj po nej.
„Nedotýkaj sa jej!“ precedil besne a márne sa chcel dostať cez neviditeľnú prekážku, ktorou mu Ryan bránil priblížiť sa bližšie k Jane, tak ako aj k nemu a uškrnul sa naňho. Hodnotiaco sa naňho pozrel, vychutnával si pohľad na zúfalého človeka, ktorý šalel od smútku a zožieral sa vinou. To mu však nestačilo a pristúpil k nemu bližšie.
„Winchester, je to také smutné, však?“ posmieval sa mu, „malá sladká Jane je už o pár poschodí pod tebou a opeká sa do chrumkava... a to všetko kvôli tebe. Keby si sa ma v tú noc jej dohody nesnažil zničiť, nebol by som tu. Ona by bola živá, zdravá, šťastná a s tebou. Ale nie, ty si sa vtedy musel hrať na frajera, však? Aby si vedel, mňa sa NIKTO nebude pokúšať zabiť. Nik. A už vôbec nie ty... tak povedz papa svojej milovanej, pretože ju už nikdy viac neuvidíš...“
Neviditeľná zábrana zmizla a Ryan k nemu spolu s oslepujúcim svetlom vystrel dlaň.
Nebál sa ani nechcel ujsť, to biele svetlo bral ako niečo, čo ho vytrhne z tohto utrpenia, kde sa žiť nedá... nevedel síce, čo bude, keď to svetlo zmizne, ale... takmer sa tešil... tešil sa, že zomrie.
Vtedy však miestnosť preťal démonov výkrik a Deanove žily horúčava... a keď to ostré svetlo zmizlo a zostalo ticho, videl pred sebou len Ryana vyvaleného na dlážke, bez akýchkoľvek známok života.
Nechápal tomu, nechcel chápať... zrazu tu stojí sám bez jedinej ranky a démon, ktorý sa zdal byť taký silný, sa bez problémov zložil... Mučil a zabil toľko ľudí, toľko nevinných ľudí... a zomrie behom sekundy? To ho však prestalo trápiť hneď, ako zistil, že sa už môže dostať k Jane. Pomaly prechádzal k nej, s hrôzou v očiach a zničene si k nej kľakol, nanešťastie s úplne inými emóciami ako včera.
Nemohol uveriť tomu, čo vidí... jeho Jane tam ležala bez pohnutia, pomaly z nej padali aj posledné kvapky krvi... oči zavreté, ústa pootvorené. Netušil, čo má robiť, v očiach sa mu smútok pomaly prelieval von po lícach a on tie slzy nedokázal zastaviť, vzal si ju do náručia a objímal ju a bolo mu jedno, že bude celý krvavý... už nezáležalo na ničom. Zlyhal... zlyhal tak veľmi... nedokázal ju ochrániť, aj keď jej to toľkokrát sľúbil... Vedel, že ju sklamal, sklamal aj Haley, lebo nechal toho démona, aby jej zabil mamu... neurobil nič preto, aby jej pomohol... Obetovala sa zaňho, čo si nezaslúžil... nikdy si neodpustí, že ju nechal urobiť niečo také... Pobozkal ju na ešte trošku teplé pery a stále sa ju snažil preberať, no ona oči nechcela otvoriť, nechcela sa vrátiť a on vedel, že preto, lebo s ním už nechcela byť... nechcela sa vrátiť k niekomu, kto ju predhodil rovno tomu psovi a poslal ju do Pekla... neochránil ju, neochránil a ona je teraz niekde, kde jej znova ubližujú... len kvôli nemu... Potichu sa jej ospravedlňoval, no vedel, že ona mu to aj tak nikdy neodpustí, lebo ju zradil... lebo vysvitlo, že klamal, keď jej hovoril, že nedovolí, aby sa jej stalo niečo zlé... Stratil svoju lásku, stratil svoju Jane a môže za to len on sám... zrazu sa rozhodol, že toto vôbec nie je dobré miesto, ona nemôže ležať len tak na zemi a zdvihol sa aj s ňou a jemne ju položil na posteľ. Položil jej na brucho a hruď svoju košeľu, lebo sa nedokázal dívať na všetky tie nespočetné rany a ľahol si vedľa nej. Pohladkal ju po vlasoch, po tej krásnej tvári, ktorú tak zbožňoval, neodliepal od nej pohľad a ležal tam aj keď sa ozvalo tiché klopanie na dvere.
„Hej, ľudia, to je dosť nespoločenské, keď sme dohodnutí na tom, že máme prísť a vy sa vyparíte robiť bohviečo,“ hovoril Sam spoza dverí trochu dotknuto. Keď však nik neodpovedal, zaklopal znova a trochu silnejšie. „Dean?“
Žiadna reakcia. Vtedy sa rozhodol, že vojde do ich spálne, aj keď sa bál, že určite uvidí nejakú časť nejakého tela, ktorú teda vidieť vôbec neplánoval a vedel, že mu to určite vypáli oči, ale otvoril dvere.
Ten výjav, čo sa mu naskytol, ho totálne šokoval. Nielenže bola dlážka plná krvi, ležal na nej ešte aj očividne mŕtvy Ryan... keď však pozrel na posteľ, celý sa zhrozil.
„Dean,“ okamžite k nemu pribehol a zatriasol ním, lebo iba civel bez pohnutia na Jane a košeľu mal celú krvavú. Keď však zistil, že to jeho krv nie je a jemu sa nič nestalo, oči mu padli na skoro švagrinú – príliš bledú...
„Dean, čo sa stalo, Dean...“ pýtal sa horúčkovite svojho brata Sam a nemohol odtrhnúť oči od Jane, nemohol uveriť... no vedel, že keď je Dean v takom stave, že ani nerozpráva a slzy sa mu rinú po lícach, nemôže to znamenať nič iné ako...
„Kristepane!“ vydýchla načisto zdesene Katie, ktorej výraz tváre sa zmenil v sekunde, ako vošla dnu, na zhrozený. Videla Sama, ako práve zložil prsty z Janeinho krku a nešťastne krúti hlavou... prešla k posteli na Deanovej strane a opatrne sa chytila jeho pleca.
„Čo sa tu stalo?“ zašepkala šokovane a radšej odvrátila pohľad od svojej kamošky. Dean však nehovoril nič, iba sa prisunul bližšie k Jane, vzal jednu jej ruku do svojej dlane a pobozkal ju a druhou ju neprestajne hladkal po tvári a po vlasoch.
Sam sa v tejto chvíli o svojho brata začal naozaj báť. Sám vedel, aké to je, prísť o ženu, ktorú miluje, presne vedel, čo cíti a vedel, že mu nejako musí pomôcť... no netušil, čo má robiť. Pozrel sa na Kate, ktorej sa triasli pery a vyzerá rovnako bezradne, ako on. Zrazu však začuli chrapčavý zlomený hlas...
„Prišiel sem aj s tým psom... Janeina dohoda nevypršala, len jej dal viac času... a ja skoro som to zvládol, skoro som ju ochránil, chcel som za ňu zomrieť, urobil by som pre ňu čokoľvek... ale ona ma znehybnila, nemohol som nič robiť... počul som, ako ju ten pes trhá, počul som, ako ju láme,“ rozprával potichu a bezvýrazne, pripomínal trochu niekoho, kto je na utlmovákoch, no ani jeden, sa mu nečudoval. „Potom povedal, že je to všetko moja vina... to nemusel, ja to viem... A chcel ma zabiť tiež... a ja som chcel, aby to urobil... ale on sa zrazu zložil k zemi... mŕtvy.“
Vtedy sa mu hlas zlomil, znovu si ju privinul ešte viac k sebe a pobozkal ju na spánok tak, ako to vždy robila ona jemu. „...on mi ju vzal... vzal mi moju Jane...“
Počúvali jeho zničený hlas, prizerali sa tomu, ako trpí a nezmohli nič... a na Kate začalo doliehať všetko to, čo povedal a dochádzali jej súvislosti... Vedela, prečo sa Ryan len tak zložil k zemi, keď zaútočil na Deana a nemohla uveriť tomu, že si Jane spomenula na ten rituál, ktorý robili s Ruby a Sophi ešte keď bývali vo vile... musela zistiť, že nie je dostatočne silná na to, aby Ryana premohla a toto bola jediná cesta, ako Deana ochrániť, hoci nemohla vedieť, či to bude naozaj fungovať. Čarodejnica si ani nechcela predstaviť, ako veľmi musela byť Jane zúfalá, keď siahla po takomto čosi... ako kedysi dávno hovorila Sophi – tým, že Dean dostal do tela tých pár zmiešaných kvapiek Lilithinej, Ryanovej a Janeinej krvi, bol chránený pred akýmkoľvek útokom pred prvými dvoma, AK by Jane predtým umrela... Kate však vedela, že polodémonka si poistila aj to, aby nemohla Deanovi ublížiť ani ona sama, keď tu bola ešte možnosť, že by sa znova stala naozaj zlou - ak by stratila svoju ľudskosť, kúzlo by sa aktivovalo, pretože by nebola ďalej človekom, pre ľudský svet by bola mŕtva. Dopadla by rovnako ako Ryan, keď sa mu po jej smrti snažil ublížiť. Teraz to už celé chápala a bola si istá, že toto Deanovi nikdy nebude môcť povedať – nemôže mu prezradiť, že ten rituál urobili a že Jane umrela preto, aby sa všetka jej démonská sila zmenila na jeho magickú ochranu pred Lilithiným bratom.
„Máme sa brať,“ začuli znova z postele pomalý hlas. „Nie je to ani deň, čo mi povedala, že si ma vezme... a ja som ju nechal zomrieť. Všetko je to moja vina, v Pekle som mal byť ja, nie ona... je to moja vina...“ Pozeral sa na svoju a jej ruku, na ktorých boli obrúčky a už teraz sa rozhodol, že tú svoju z prsta nedá dolu nikdy.
„Dean, to nie je pravda, nič si nemohol robiť...“
„Si taká mladá, prekrásna, úžasná,“ šepkal Jane zničene, „toto si nezaslúžiš, miláčik... odpusť mi to, prosím ťa... prosím ťa... nedokázal som ťa zachrániť...“
Vtedy však začuli zdola detský plač – malej sa asi nepáčilo, že je v obývačke vo svojej detskej ohrádke tak dlho bez toho, aby bol niekto pri nej. To Kate a Sama trochu prebralo, hoci im stále slzy vytvárali na lícach mokré cestičky, no Dean sa stále prihováral k Jane a nič navôkol si nevšímal.
„Dean,“ prehovorila jemne čarodejnica a opatrne ho pohladkala po pleci, „tvoja dcérka plače, počuješ?“
Trhane prikývol a nasucho prehltol, no odpoveďou ich nepotešil. „Len počkám, kým sa Janey zobudí a pôjdeme za ňou spolu... ona otvorí oči, viem to... tak veľakrát ma vystrašila, keď sa nepreberala...“
„Dean,“ začal Sam, no on ho vôbec nepočúval, stále hypnotizoval Jane.
„Vždy sa zobudila, vždy, zvládne to aj teraz, len jej musíme dať čas...“
„Dean, zlatko,“ zavzlykala Katie a stále mu súcitne prechádzala rukou po pleci, „ona sa už nepreberie. Je koniec... je preč.“
Sam videl na bratovej tvári, že chápe, nech akokoľvek nechce, že Jane sa už nezobudí, Deanovi to však nebránilo v tom, aby neustále opakoval „chcem ťa späť, poklad, prosím, chcem ťa späť, vráť sa mi“. Všetci však počuli, že Haleyn plač neustáva a Kate sa preto znovu sklonila k Deanovi. Vedela, že by bolo jednoduchšie, keby po malú šiel Sam alebo ona, ale potrebovali ho dostať z tejto izby – aj tak bude mať mŕtvu Jane pred očami do konca života a to, že pri nej stále bol, mu v žiadnom prípade nepomohlo zmierniť jeho smútok.
„Haley ťa potrebuje, počuješ ju? Určite sa bojí, keď je tam dolu taká sama,“ presviedčala ho a jej slová ho akoby prebrali a pomaly prikývol. Vedel, že ho maličká potrebuje, vedel, že musí ísť za ňou a byť tu pre ňu, už aj tak mal pocit, že ju sklamal viac než dosť.
„Zostanem tu s ňou, neboj sa,“ zašepkala smutne a aj keď to vyzeralo, že Dean je znova mimo, nakoniec sa pohol. Posledný krát pobozkal Jane na pery a pohladkal ju po líci... s Kateinou pomocou sa od nej zdvihol na nohy, podopierajúc sa o ňu sa snažil presvedčiť svoju hlavu, aby sa mu prestala krútiť a keď Sam priskočil k nemu, bratia pomaly odchádzali preč zo spálne. Vyšli von, prechádzali chodbou domu, kde bol Dean so svojou rodinou tak šťastný a zrazu to všetko doslova mihom ruky zmizlo... navždy zmizlo...Vedel, že Kate mala hovorila nezvratnú pravdu.

Jeho Jane sa už nepreberie. Nikdy viac. Je koniec. Je preč. Všetko je preč.

Koniec

kód:

http://www.youtube.com/watch?v=tmjPrdTNxQ0