ospravedľnujem sa za pauzu ale teraz vôbec nestíhsam písat preto mi to toľko trvalo
táto čast je priliš dlhá a sú tam len samé zbytočné kecy tak dúfam ze nikoho neuspím ale jednoducho to tak musi byt
Part 8
Sam otvoril oči a poobzeral sa okolo seba. Prostredie motelovej izby spoznal okamžite aj keď tam boli ešte len krátko. Chcel sa posadiť, ale hneď ako sa pohol zacítil ostrú bolesť v bruchu, v tom sa mu vybavila spomienka na to ako sa snažil bodnúť démonku ale vymklo sa tu to z rúk. Zaťal zuby síce s námahou sa posadil a oprel sa o posteľ, potom si zdvihol tričko a videl že celý trup má v obväzoch. Položil si ruku na miesto, ktoré ho bolelo najviac, zatvoril oči a v duchu zanadával, že to všetko čo si pamätá len zahmlene, je skutočnosť a nie len nejaký zlý sen. Až keď znovu otvoril oči všimol si, že Dean spí posediačky na stoličke vedľa neho.
„Dean.“ prihovoril sa mi. Dean však vôbec nereagoval. Sam sa trochu natiahol aby ho chytil za plece a opäť sa mu prihovoril.
„Hej Dean. nechcel by si si ist radšej ľahnúť do postele?“
Dean okamžite zareagoval na Samov síce len slabý dotyk a potom aj na jeho hlas. Okamžite sa strhol a otvoril oči.
„Sammy.“ oslovil ho a usmial sa. Do očí sa mu tlačili slzy, síce tentoraz to boli slzy šťastia
„ako ti je?“
Sam sa na chvíľku odmlčal a potom mu odpovedal
„Ja neviem. Myslím že lepšie. včera som mal pocit, akoby som umieral... ale teraz mi je... celkom dobre.“
„ach Sammy.“ Dean už neudržal slzy a musel Sama objať. Sam by mu chcel objatie opätovať ale nemohol, pretože mu to spôsobovalo bolesť
„Dean...“ prehovoril potichu. Dean však nereagoval akoby ho nechcel pustiť
„Dean... mohol by si.. ja... bolí ma to.“
„prepáč.“ Ospravedlnil sa Dean, keď si uvedomil, že mu ubližuje okamžite sa odtiahol.
Sam bol prekvapený týmto Deanovým správaním. Veď ho predsa objímal len zriedka. Spomenul si kedy naposledy, v ten deň keď za neho uzavrel dohodu.
„čo je to s tebou? Bolo to až také zlé? Dúfam že si zase neurobil nejakú hlúposť aby si ma zachránil.“ Opýtal sa ho a dúfal, že by dva krát neurobil to isté.
„nie, až také to nebolo. Ak sa pýtaš na to, neumrel si a neuzavrel som znovu dohodu. aj tak som stále jednou nohou v pekle, moju dušu by už nikto nechcel.“ Usmial sa Dean. presne vedel na čo Sam narážal a on by toho možno aj bol schopný, ak by sa neobjavil Castiel a Sam by do rána neprežil. Po chvíli doplnil odpoveď
„bolo to s tebou síce dosť vážne, ale z najhoršieho si vonku. O niekoľko dní budeš v poriadku.
Spomínaš si na niečo zo včera?“
„na niečo áno. viem že sme boli v tom dome... a potom ma tá démonka bodla a čo bolo potom zabil si ju?“
„na to si nepamätáš?“
„viem, že si mi vytiahol z brucha nôž a zaútočil na ňu potom už neviem.“
„potom si z posledných síl tú démonku vymietol, aj keď som ti toľko krát hovoril aby si to nerobil.“
„Ešte mi to aj vyčítaj.“ Urazil sa Sam. Nepamätal si potom čo ho bodla toho veľa, väčšinou len bolesť a tmu. Trochu ho prekvapilo, že bol ešte aj v takom stave schopný použiť svoje schopnosti a ani si to nepamätá. Nadýchol sa a pokračoval.
„No a ďalej si spomínam, že si ma vzal sem a potom si z niekým telefonoval, myslím že z Bobbym a potom... potom si mi dal svoju krv. A za to ti ďakujem, keby si to neurobil asi by som to neprežil.“
„to bolo najmenej. A keď už máš krv toho prekliateho žltoočka, môžeš mat aj moju.“ Odpovedal mu Dean a usmial sa.
Sam sa tiež zasmial aj keď chvíľu na to sa tu tvár skrivila od bolesti neprestal sa aspoň trochu usmievať
„čo ti je smiešne?“ opýtal sa ho Dean
„Nič Dean. ja len nemôžem uveriť, že si sa tak prekonal a urobil to.“
„Musel som. Bobby povedal, že transfúzia je jediná možnosť ako ti zachrániť život, a nemohol som ta nechať umrieť. Čo je na tom také neuveriteľné?“
„Ja len viem, že si vždy neznášal injekcie. Možno by sa to dalo nazvať fóbiou.“
„ty máš čo hovoriť ty sa zase bojíš klaunov.“ Bránil sa Dean potom sa len usmial a dodal
„Sammy, šiel som pre teba do pekla, nasadol som s tebou to lietadla ktoré malo spadnúť, nemyslíš že potom zvládnem aj toto ak ti tým zachránim život?“
„v poriadku, ja som sa ti nechcel vysmievať. O to viac som ti vďačný že si to urobil.“
Dean už nechcel pokračovať v tej téme vlastne ani nechcel začínať, dôvod prečo sa ho pýtal čo si pamätá, bol že chcel vedieť či si pamätá na Castiela.
„a potom? Spomínaš si na niečo z noci?“ opýtal sa ho.
„nie potom už na nič. Stalo sa za ten čas niečo?“
„nie. nie nič, len si spal a ja som na teba dával pozor.“ povedal mu Dean, keď si na Castiela nepamätal, rozhodol sa, že mu to nepovie. Nemusí vedieť že, bol na tom až tak zle. Ďalej už v rozhovore nepokračovali lebo sa ozvalo zaklopanie. Dean vstal zo stoličky tak rýchlo, že sa mu zakrútila hlava ale ignoroval to a šiel ku dverám a otvoril.
„ahoj Bobby.“ pozdravil ho.
„ahoj. Tak ako mu je?“ opýtal sa Bobby bez toho aby si všimol, že Sam je už hore.
„Je mi dobre Bobby, netráp sa.“ Odpovedal mu Sam.
Bobbyho prekvapilo, že mu odpovedal Sam. Prešiel k nemu a keď sa bližšie pozrel, videl že už vôbec nebol bledý ako včera ale mal normálnu farbu. Ani nevyzeral, že je vážne zranený. Naopak keď sa pozrel na Deana, ten bol veľmi bledý a tiež si všimol, že keď sa vracal od dverí trochu sa zatackal a musel si sadnúť na posteľ. Sama teda nechal tak a pribehol k nemu.
„Dean čo ti je? Len mi nepovedz, že si odvtedy nič nejedol.“ Prihovoril sa mu prísnym tónom aj keď tušil odpoveď.
„Nie. na to som nemal čas.“
„Chlapče čo je to s tebou? Chceš sa zničiť. Daroval si krv a potom neješ, nespíš...“ pokračoval v karhaní Bobby. Dean ho však prerušil.
„Práve som chcel íst vziať niečo na raňajky, keď si už tu.“
„Nie ostaneš tu. Pôjdem ja. ešte by si niekde po ceste odpadol.“
„Bobby no tak. cítim sa dobre.“
„aj tak. Pre istotu.“ Odbil ho Bobby a zabránil mu postaviť sa. Dean už ďalej neprotestoval aj tak to nemalo zmysel.
„Sam, a čo ty? Myslíš, že budeš schopný niečo zjest?“ opýtal sa Sama ešte pred odchodom.
„myslím, že áno. začínam byť hladný.“
„dobre. som naozaj rád, že ti je lepšie. za chvíľu spať.“
„Môžem ta už nechať chvíľku samého?“ opýtal sa Dean asi minútu potom čo Bobby odišiel „Kvôli mne aj áno. už sa cítim dobre, ale asi by si nemal vstávať.“
„hej Sammy, kto z nás je tu zranený? ty alebo ja?“ opýtal sa Dean aj napriek Samovým námietkam sa postavil a prešiel ku kúpeľni
„Potrebujem si dať sprchu.“
„dobre choď.“ Súhlasil nakoniec Sam. Vôbec nemal náladu a ani silu sa s ním hádať.
„Zostaň v posteli a nech sa deje čokoľvek neskúšaj vstávať, ak budeš niečo potrebovať zavolaj ma.“ Povedal mu Dean ešte pred tým ako odišiel
„Dean ja nie som ty. Určite nebudem chcieť vstať, ak cítim, že by som sa neudržal na nohách.“ Odbil ho Sam. Dean už chcel vojst do kúpeľne keď na neho Sam zakričal
„Počkaj ešte.“ Dean sa okamžite zastavil a otočil sa.
„kým pôjdeš môžeš mi podať moju tašku? Mala by byť na spodku v skrini.“
Dean prešiel k skrini vybral tašku a podal ju Samovi a potom vošiel do kúpeľni.
Sam sa chvíľu hrabal v taške kým nenašiel knihu, ktorú pred pár dňami začal čítať. Otvoril ju a prelistoval pár strán ale potom prestal a knihu odložil na nočný stolík. Chcel zavolať Ruby a povedať jej čo sa stalo, kým je tam sám. Pochyboval, že ho Bobby alebo Dean nechajú dlhšie samého. Znovu sa začal hrabať v taške, bol si istý, že si tam nechal mobil, včera si ho zo sebou nebral. Po chvíľke ho našiel a potom tašku položil vedľa postele.
Rýchlo našiel Rubyno číslo a zavolal jej. zdvihla to po prvom zazvoní ako keby čakala.
„Sam, si v poriadku?“ opýtala sa ho skôr ako stihol niečo povedal.
„budem, neboj sa. Už vieš čo sa mi stalo?“
„áno viem. správy sa šíria rýchlo a pred chvíľou som hovorila z vaším priateľom Bobbym.“ „hovorila si z Bobbym?“
„áno, stretla som ho keď vychádzal z motela v ktorom bývate. Neboj sa nevedel, kto som. v tejto podobe ma ešte nevidel. Len som chcela vedieť, že si poriadku.“
„ako som ti už povedal, som. len Dean ma ešte pár dní nepustí z očí tak sa nebudeme môct stretnúť.“
„To nevadí. Hlavne sa rýchlo uzdrav aby sme mohli pokračovať v našom pláne.“
Sam začul zaklopanie na dvere.
„musím končiť.“ Povedal potichu do telefónu schoval ho pod vankúš a znovu si vzal knihu.
Vtedy už vošiel do vnútra Bobby. nečakal, že mu prídu otvoriť tak zaklopal len zo slušnosti.
„kde je Dean?“ opýtal sa.
„Sprchuje sa.“
„a to si ho nechal? veď vyzeral, že každú chvíľu skolabuje.“
„možno ho studená sprcha preberie a aj tak som nemal ako zastaviť.“
Bobby prišiel k Samovi a si všimol si , že má otvorenú knihu.
„Ty čítaš?“ opýtal sa ho prekvapene.
„a čo mám robiť, keď ešte nemôžem vstať?“ Opýtal sa ho Sam.
Bobby mu na to neodpovedal a Sam ho nechal aby mu skontroloval ranu
„To je neuveriteľné.“ Poznamenal.
„čo?“
„ako sa ti zlepšil stav len za jednu noc. Čakal som, že aj keď ti Deanova krv pomôže, budeš mať ešte 1-2 dni horúčku a nebudeš veľmi pri zmysloch, ale zdá sa, že horúčku už vôbec nemáš, čítaš a dokonca si aj hladný. To vyzerá ako zázrak.“
„hej máš pravdu Bobby asi to bude zázrak.“ Ozval sa Dean, ktorý práve vyšiel s kúpeľne. Pri zmienke o zázraku sa pousmial, hneď si pomyslel na Castiela.
Bobby sa okamžite otočil a pozrel sa na Dean.
„Sadni si.“ Prikázal mu Bobby. Dean sa na neho prekvapene pozrel potom sa usmial a povedal mu
„Bobby ak ta tak veľmi baví hrať sa doktora a chceš sa o niekoho starať, staraj sa o Sama. Ja som v poriadku.“
„dobre ako chceš, ale aspoň sa konečne najedz.“ Potom mu Bobby podal mu papierové vrecko.
„k tomu ma nútiť nemusíš.“ Odpovedal mu Dean a vybral z vrecka sendvič a začal sa napchávať tak ako zvyčajne. Bobby potom podal raňajky aj Samovi a keď obaja začali jest sadol si, aby sa najedol aj on.
„keď som vychádzal z motela stretol som tam jedno dievča.“ Povedal im po chvíli.
Deanovi skoro zabehlo
„No teda Bobby, tak ty sa stále pozeráš po dievčatách?“ opýtal sa ho zo smiechom „kto by to o tebe povedal, ty starý lišiak. A čo bola pekná?“
„O to tu vôbec nejde.“ Vykríkol Bobby akoby sa ho dotkli Deanove žarty.
„okej. Tak čo bolo s tým dievčaťom?“ opýtal sa Dean už vážnejšie.
„Prihovorila sa mi. Zdalo sa mi že bola dosť nervózna, a pýtala sa ma na Samov stav. Vraj je jeho priateľka.“
Sam okamžite pochopil kto to bol ale radšej nič nepovedal.
„ako vyzerala?“ pýtal sa ďalej Dean.
„Mal som pocit že som ju už niekedy videl ale neviem kde. vyzerala ako obyčajné dievča. možno 25 rokov, dlhé tmavé vlasy, povedala, že sa volá Christie a že zo Samom spolupracovali kým si bol v pekle. Poznáš ju?“
„áno veľmi dobre ju poznám. Asi si ešte nemal tú česť, ale to je Ruby vo svojej novej podobe.“ Vysvetlil Dean dosť rozčúlene. „Do pekla s ňou! to nemôže dať pokoj aspoň kým sa Sam zotaví?!“
„Dean, nevyvádzaj hneď. Ak sa dozvedela čo sa mi stalo je pochopiteľné, že chcela vedieť či som v poriadku. záleží jej na mne čo je na tom zlé?“ zastal sa jej Sam.
„Záleží jej na tebe? Ale prosím ta Sam ešte mi povedz, že je do teba zamilovaná alebo, že si ty do nej zamilovaný.“
„Ja neviem. Neviem či by toho bola schopná a tiež neviem či som ja ešte schopný milovať, ale neboj sa nechystám sa s ňou oženiť.“
„Och tak to sa mi vážne uľavilo. Ešte to by mi chýbalo. Keď už mám brata s démonskou krvou, aby som mal ešte aj za švagrinú démonku.“
,,Stačilo chlapci nehádajte sa!“ prerušil ich Bobby.
„o čo tu vlastne ide? Sam ty máš niečo z Ruby?“
„nie, nemám. Len mi pomohla počas tých štyroch mesiacov.“
Dean okamžite vedel, že Sam klamal a opäť na neho zvýšil hlas.
„áno iste. Akoby si sa s ňou už potom nestretol.“
„Tak sme sa stretli! a čo je na tom?“ nedal sa Sam
„stačí. Neplytvajte tu energiou na hádky.“ Prerušil ich znovu Bobby. tento krát však už aj on kričal, tak obaja okamžite stíchli. Potom si Bobby uvedomil čo ešte Dean povedal.
„Dean čo si myslel démonskou krvou? Tak je to naozaj tak, že Sam má Azazelovu krv?“ opýtal sa ho. Obaja sa na neho pozreli, prekvapený jeho otázkou.
„ty o tom vieš?“ opýtali sa takmer súčasne.
„no nebol som si istý. Pátral som po tom, čo bolo s ostatými ako je Sam. Čo s nimi Azazel chcel a ako im dal tie schopnosti a jediné vysvetlenie bolo, že to muselo byt jeho krvou.“ Vysvetlil im Bobby a potom urazene dodal
„Mimochodom, mohli ste mi to povedať.“
„no... to je tak. Sam nechce aby sa to vedelo, myslel si že ho budeme vnímať ako monštrum. Nechápe, že na tom nezáleží.“ Vysvetlil mu Dean ale Sam mu skočil do reči ako by sa stále chcel hádať.
„Dean, hovoriť dokážem aj sám!“
„hej ja viem prepáč.“ Odpovedal mu Dean a potom pokračoval vo vysvetľovaní.
„To bol aj dôvod prečo som ťa zavolal a nevzal Sama do nemocnice. Neviem aká je jeho krv, či by si lekári nevšimli, že je v nej niečo zvláštne.“
„no to neviem ani ja aký je v tom rozdiel. Ale ak tak dobre prijal tvoju krv, tak sa až tak líšiť nebude.“ Doplnil ho Bobby a potom začal zvoniť telefón. Hneď si uvedomili, že to je Bobbyho. Bobby teda zdvihol a vyšiel na chodbu aby mohol nerušene telefonovať.
„Musel si mu to hneď povedať?“ opýtal sa Sam keď Bobby odišiel. Vôbec nebol rád, že Bobby už vie o jeho krvi
„No tak veď aj tak to už tušil. A je to Bobby nie nejaký Gordon on to pochopí.“
„Veď áno. nemám obavy s toho, že by šiel proti mne. Ja len... ako si povedal nechcem aby sa o tom vedelo.“
„Sam, nemáš sa za čo hanbiť. Veď ty za to nemôžeš.“ Odpovedal mu Dean a usmial sa aby ho upokojil. Vtedy sa už vrátil ho izby Bobby.
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ho Dean.
„Volal mi jeden priateľ, tiež lovec. Potreboval by pomoc s prípadom, ale ešte som mu nevedel povedať či prídem. Neviem či vás už môžem nechať samých.“
„Pokojne chod, ja sa o Sama postarám. Však mu je už oveľa lepšie.“ odpovedal mu Dean. Bobby ešte chvíľu váhal a potom povedal.
„Tak dobre. idem si zbaliť veci a odhlásiť sa. Ešte pred odchodom prídem.“
Domov 
Stránka 
ale nie. nebojte ja viem veľmi dobre čo urobím a uvazujem ze napíšem ešte jednu čast cez víkend nech vám nenapínam 
tak som zvedavá čo na to poviete... 
jeeeeeeeeeeeeej budu si darovat krv 
no Dean urobí pre Sama všetko tak prečo nie aj toto 
super skvelé pokračovanie skladám poklonu 
a Sam sa prebral aj keď na chvíľu to je skvelé nech sa len drží 
ak ho nelieči nech vypadne a nechá ich na pokoji 
tak to koli tej démonskej krvi sa tak metal a nebiť jeho tak do rána nevydrží 
a Cas bol taký záhadný 
proste táto poviedka je totálne perfišná 
mimochodom mohla by byť tak skoro ako táto 
Doufám, že plánuješ brzké pokračování 
Chudák Sam se z toho snad brzy dostane a Deana už nebudeš ohrožovat jehlama 
to poznam a i mna to caka v piatok 
a hug tam bolo