Sila krvi

Wiktoriano bolo to super pokračko. Sam je konečne zdraví a Dean je taký istý ako bol pred tým. No a Ruby je konečne na scéne takže bude živo A na koniec ako Bobby na nich vrieskal nech sa nehádajú. No fakt ako ich otec. len tak ďalej.

Ettie Str8king dakujem za komenty.
Ettie som rada ze si sa zasmiala. teda ze to naozaj vyznelo smiešne
Str8tking no s Ruby ešte bude pekne rušno. dúfam ze aspon ty budeš rád. a Bobby no čo je pre nich autorita

woooooow! skvele pokracko bolo aj objatie a Ruby sa zaujima, co je celkom pochopitelne a chudacik Dean, taky je slaby... esteze mu Bobby priniesol nieco na jedenie no, som zvedava, co to bude dalej a v kazdom pripade som velmi rada, ze Sammy sa ma uz lepsie

Ja chcem pokračovanie.

Faith dakujem
Str8king neboj pokračko bude a dúfam ze čoskoro len som zvedavá čo mi potom na to poviete

To bude ťažké keď to tu ešte stále nevidím. čo sa bojíš?

no ešte aby si to tu videl však som ešte ani nezačala prepisovať zo zošita
a kto to povedal ze sa bojím ja len neviem čo poviete lebo v dalšej časti bude jedno prekvapenie

Spoiler please spoiler. Nebuď chrumkavá a niečo tam daj. Please.

to už keď to prekvapenie si spomenula tak king ma pravdu..aspon spoiler a ked sa daaaaaaaaaaa tak rychlo velmi rychlo pokrackooooooooooo

ok tak len taký maličký spojler ale viac toho zo mna nedostaneš.
ale skúsim to napísať čo najskôr hned ako sa mi tu nebude motať mama alebo sestra začnem

Spoiler:

Fu pride Jo alebo Ellen alebo možno dokonca aj bella z pekla??????????

to tak to si bol pekne mimo ani neviem prečo myslíš ze by to mala byť zena no tak som to konečne dopísala tak som zvedava čo na to poviete. lebo som dlhšie uvažovala či to tam vôbec dať. tak dufam ze som az príliš neprehlanala no ale však je to SN

Part 9

V ten večer som tam prišla. Už odvtedy keď som naposledy telefonovala z Deanom som mala pocit, že sa niečo muselo stať. Snažila som sa mu zavolať ale stále mal obsadené. Tak som sa rozhodla, že do toho mesta pôjdem. Poobede som zavolala Bobbymu a ten mi povedal, že práve od nich odišiel. povedal mi čo sa stalo síce ma uistil, že Sam je už z najhoršieho vonku, nezmenila som názor a chcela som ho vidieť. Sam zotavoval až prekvapivo rýchlo, takže si ani poriadne neuvedomil, že skoro zomrel. Dva dni ešte preležal v posteli, kým znovu nabral sily, ale potom sa už cítil dobre tak sa rozhodli pokračovať v ceste a ja som zase išla svojim smerom. Aj keď som s nimi ostala v kontakte aj keď už viac zo Samom ako z Deanom. Ten sa po Pamelinej smrti a potom čo sa dozvedel, že v pekle prelomil prvú pečať ešte viac uzavrel do seba a už sa s ním skoro nedalo hovoriť. Nech som sa ja alebo Sam snažili akokoľvek nevedeli sme mu pomôcť. Jednoducho o tom nechcel hovoriť. V podstate nechcel hovoriť ničom. Len o prípade na ktorom práve robil. Hneď ako bol Sam v poriadku hnal ho z jedného prípadu k druhému a tak prešiel mesiac. Práve sme sa vrátili z jedného spoločného lovu. Prišli sme do motelovej izby niekedy nad ránom a síce sme boli unavený Dean hneď uvažoval o ďalšom prípade. Našťastie sa nám ho podarilo presvedčiť nech s tým počká aspoň do rána.
Na druhý deň pred obedom už sedel pri Samovom notebooku a hľadal nový prípad. Vtedy mu zavolal Bobby, ktorý bol zjavne dosť rozrušený.
„Dean, máte teraz niečo?“ opýtal sa ho okamžite ako zdvihol. Dean odsunul notebook, aj tak zatiaľ nič nenašiel a povedal mu
„Nie, práve sme dokončili prípad.“
„Tak príďte ku mne potrebujem vašu pomoc.“
„o čo ide? si v poriadku?“
„áno som. ja len toto je niečo neuveriteľné, rozhodne na to nestačím.“
„nejaký prípad?“
„prípad?“ Bobby bol trochu prekvapený, že to nazval prípadom ale po chvíľke váhania prikývol.
„Hej dajme tomu, že je to dosť zvláštne, aby to bol prípad pre vás.“
„Dobre hneď vyrážame.“ Sľúbil mu okamžite Dean a zložil. Práve vtedy vošiel do izby Sam, ktorý bol pre raňajky.
„Kam to ideme? Nepovedz mi, že si našiel ďalší prípad.“ Opýtal sa ho.
„Bobby potrebuje pomoc. Ideme za ním.“ Oznámil mu Dean a začal sa baliť.
Keď som tam asi hodinu prišla tak už boli zbalený na cestu.
„čo sa deje zase odchádzate?“ opýtala som sa.
„Hej ideme za Bobbym.“ Odpovedal mi Dean.
„Za Bobbym? A prečo niečo sa stalo?“
„Nie, len potrebuje pomôcť s prípadom.“ Dean odpovedal úplne stručne ako v poslednej dobe vždy. Nebolo mu veľmi do reči, tak som sa radšej nechcela viac vypytovať.
„A čo ty Alex? ideš s nami?“ opýtal sa Sam. Dosť ma tým prekvapil. Nečakala som, že bude chcieť aby som šla aj ja. keď sa mali stretnúť s Bobbym väčšinou to vybavili sami a ja som aj tak chcela odísť.
„Nie. ja musím si teraz niečo vybaviť.“ Odmietla som.
„Mala by si ísť možno, budeme potrebovať pomoc. Keď si s tým ani Bobby nevie poradiť.“ Pridal sa aj Dean.
„Choďte dopredu. Neskôr za vami prídem.“ Súhlasila som nakoniec.

Večer dorazili k Bobbyho domu. Bobby už na nich čakal, pretože hneď ako Impala zaparkovala pred domom vyšiel z domu a šiel ich privítať.
„Tak čo sa deje Bobby?“ opýtal sa Dean keď vystúpil.
„No toto by sa dosť ťažko vysvetľovalo. To musíte vidieť na vlastné oči.“ Odpovedal Bobby a ťahal ich do domu.
„Čo sa deje Bobby. začínaš ma desiť. Je to až také zlé?“ opýtal sa Sam zatiaľ čo ho nasledoval dnu.
„Zlé? Nie, teda aspoň myslím, že nie. poďte čaká v obývačke.“
„čaká? Takže je to človek?“
„áno. teda mal by byť.“
„Čo to má znamenať? Vysvetli nám už konečne o koho ide.“ zapojil sa aj Dean. vôbec sa mu nezdalo Bobbyho zvláštne, až podozrivé správanie.“
„Len pod a uvidíš.“ Odpovedal stručne Bobby a vošiel do obývačky. Sam a Dean ho nasledovali. Keď vošli uvideli muža stojaceho chrbtom k nim. Akoby sa uprene pozeral z okna.
„John, už sú tu.“ Prihovoril sa mu Bobby a keď sa otočil. Obaja nemohli uveriť vlastným očiam.
„Toto sú tvoji synovia Sam a Dean.“ predstavil ich Bobby. vtedy Dean už predýchal počiatočný šok a pristúpil k mužovi, ktorý vyzeral presne ako jeho otec predtým ako zomrel. Akoby odvtedy neprešiel ani jeden deň.
„čo to má znamenať? Čo si a ako si získal podobu nášho otca?“ vykríkol na neho.
„Dean, je to on.“ Presviedčal ho Bobby.
„Hej to určite. Nemôže to byť on.“ Odmietal stále Dean.
„John, nechaj nás na chvíľku. Pre chlapcov je to veľký šok. Najprv s nimi porozprávam sám.“
Navrhol Bobby a John teda odišiel.
„Bobby, neviem kto alebo čo to je ale určite to nie je náš otec. Nemôže byt skoro tromi rokmi zomrel a jeho telo sme spálili. Toto nie je on.“ Presviedčal ho Dean aj naďalej.
„Dean overil som si to všetkými možnými spôsobmi. Nie je to démon, menič ani nič iné čo by mohlo vziať na seba jeho podobu. On síce o tom nevie, nepamätá si ani ako sa volá ale je váš otec a my musíme zistiť čo sa stalo.“ odpovedal mu Bobby.
„a čo ty Sam čo si o tom myslíš?“ opýtal sa Sama, pretože ten bol celý čas ticho. Nezmohol sa ani na jediné slovo, keď ho Bobby oslovil strhol sa akoby sa práve prebral.
„Ja neviem. Tiež sa mi to nechce veriť. Ako sa sem vlastne dostal?“ opýtal sa po chvíli.
Bobby sa nadýchol a začal rozprávať

Minulý večer

Bobby začul že niekto je pred jeho domom. Išiel sa tam pozrieť a keď otvoril dvere stál tam John.
„čo toto, to nie je možné! už som starý, na to aby sa mi pred dverami zjavovali oživené mŕtvoly.“ Preblyslo mu hlavou v prvej chvíli. Potom sa vrátil dnu bez jedného slova. Keď sa vrátil držal fľašku svätenej vody. Vtedy tam John ešte stále bol.
„To nie je možné. tak sa mi to len nezdalo.“ Pomyslel si a vyšplechol mu do tváre svätenú vodu.
John sa zatváril prekvapene. Pretrel si tvár a potom vykríkol.
„hej čo ste sa zbláznili? čo to robíte?!“
„Prepáč, musel som sa presvedčiť, že nie si démon.“ Ospravedlnil sa mu Bobby, vtedy na neho John pozeral už úplne ako na blázna.
„démon? Čo ste to za cvoka?“ vykríkol potom sa začal zmätene obzerať okolo seba akoby to miesto nikdy nevidel a opýtal sa.
„kde to vlastne som? ako som sa sem dostal?“
„Ja to tiež nechápem. bol si mŕtvy celé 3 roky, tak ako môžeš... Si to ty však John?
„John? Nevolám sa John a už vôbec nie som mŕtvy.“
„tak to bude asi omyl. ako sa voláte?“
Pri tejto otázke sa zamyslel a potom na Bobbyho šokovane pozrel a odpovedal.
„ja neviem. neviem kto som, neviem čo tu robím a neviem kto ste vy. Prečo mi hovoríte takéto veci poznáte ma?“
„Poznám. Aspoň myslím, lebo toto nie je možné, si to ty, tvoje telo, je obnovené do posledného detailu, tomu vôbec nerozumiem.“
„Ja pôjdem, asi budete nejaký cvok a ja síce neviem kto som. Možno ma niekto hľadá. Možno mám niekde rodinu a deti.“ Uvažoval nahlas John a potom sa otočil na odchod.
„Počkaj. ja viem kto si a poznám aj tvojich synov.“ Zastavil ho Bobby Nechápem čo sa stalo ale ostaň pomôžem ti to zistiť. som tvoj priateľ, naozaj, môžeš mi veriť poznali sme sa celé roky a tvoji chlapci, sú ako moji vlastný synovia.“

„potom som ho vzal do domu a ešte som si nenápadne niektoré veci overil. Zakaždým som sa presvedčil len o tom, že je to on. Preštudoval som zatiaľ niekoľko kníh, ale nikde som preto nenašiel vysvetlenie. Tak som vás zavolal. Aj on sa stále pýtal na svojich synov, keď som mu o vás povedal aj keď on si na nič nepamätá.“ Dokončil rozprávanie Bobby. potom sa pozrel na oboch bratov a čakal ako budú reagovať.

tbc

Oh to je len John? myslel som si, že to bude niekto iný.
Ale nie robím si len srandu.
Skvelé pokračko a Dean ako hneď bežal za ďalším "prípadom" a Sammyže zase prípad WTF. Pekné pekné.
No a John stratil vädomie. Zaujímavá vecička. Len tak ďalej a dúfam, že to tu bude čoskoro.

Str8king teda to bola rýchlosť
že si si myslel ze niekto iný ? no ja neviem či by si to uhádol.
no a tým či John stratil pamät sa budem zaoberať v dalších častiach.
a teraz mám 3 dni voľna tak je mozno ze ešte niečo napísem

Tak nato sa strašne moc teším a čakám. Rýchlo píš píš píš.

tak ja sama tomu neverim ale podarilo sa mi napísat pokračko tak dufam ze to ešte bude niekoho zaujimat

Part 10

"Ja stále nemôžem uveriť že je to on . Určite v tom bude nejaká pasca." prehovoril Dean po niekoľkých minútach.
"aj tá strata pamäti sa mi nezdá. Možno sa mu hodí, že nás nespoznáva."
"Dean opakujem ti, že nie je nič s čím som sa za celý život stretol, a by bolo imúne voči svätenej vode, soli, striebru aj diablovým pasciam. Nebudem tvrdiť, že ja som okamžite z istotou vedel, že je to John alebo že by mi nenapadlo, že je to len nejaký trik. Ale čo som mal robiť? Mám ho vyhodiť, poslať ho preč keď nevie kto je a kam by mal ísť? To by som neurobil ani cudziemu človeku a už vôbec nie môjmu najlepšiemu priateľovi. Je zmätený a určite sa stalo niečo nadprirodzené ked sa vrátil. Takže mu musíme pomôcť a zistiť čo sa stalo." presviedšal ho Bobby.
"Bobby má pravdu, nemáme istotu, že je to náš otec ale ani istotu, že nie je. Takže neviem ako ty ale ja sa na neho nevykašlem. Bobby môžeš so mnou rátať." pridal sa na Bobbyho stranu aj Sam.
"Dobre, dobre veď ja som nepovedal, že sa na celú tú zaležitosť vykašlem. ja len... ja len... musím si zavolať."
"čože teraz chceš telefonovať? komu a prečo?"
"Možno by sa nám s týmto hodila pomoc."
"Dúfam, že nechceš len tak hocijakému lovcovi povedať, čo sa stalo. Mali by sme Johnov návrat udržať v tajnosti, kým nezistime čo sa stalo."
"Nepoviem to hocikomu neboj. idem zavolať osobe, ktorej sa toto týka skoro tak ako nás."
"Alex?" opýtal sa Sam,
"Hej."

"Alex, to som ja."
"Dean?" opýtala sa Alex aj ked ho po hlase okamžite spoznala. Dean však reagoval dosť nahnevane a vykríkol
"Jasné kto iný!"
"no ja neviem, pri tebe je možné všetko." odpovedala Alex zo smiechom. Predtým mali vo zvyku spolu len tak žartovať, ale v tej chvíli pochopila, že určite nemá náladu na žarty.
"som to ja!"
"Ja viem. Len som žartovala. čo sa deje? prečo vlastne voláš?"
"Myslím, že by si mala prísť. toto nie je len obyčajný pripad." vysypal Dean potom sa na pár sekúnd odmlčal. Alex pochopila, že uvažuje čo jej ešte povedať.
"Ide o otca." prehovoril nakoniec
"o Johna?"
"nie o svätého otca! pravdaže o neho o môjho otca Johna Winchestera." znovu začal kričať Dean, ale Alex už začinala chápať tú jeho náladu, vždy bol veľmi háklivý na záležitosti s Johnom.
"Dobre, dobre, Dean nemusíš byť hneď sarkastický. Tak čo je s ním?"
"U Bobbyho sa objavil niekto alebo niečo o čom je Bobby presvedčený že je to on. potom ti to vysvetlím. len prosím ťa príď."
"okej, prídem. Mohla by som tam byť tak hodinu alebo dve."
"tak skoro?"
"Hej nie som daleko."

Hneď ako Alex položila telefón začala uvažovať o tom čo jej Dean práve povedal takisto aj o tom ako sa chvíľu predtým správal Nate. Ked rozprával takým zvláštnym spôsobom a nič nepovedal narovinu, nikdy to neznamenalo nič dobré. Snažila sa tú skutočnosť ignorovať, ale len do chvíle keď zavolal Dean. Takže John? To by vysvetľovalo Nateove správanie, teda v prípade, že o tom niečo vedel. Znovu ho zavolala no stále nepovedal nič narovinu. Toto na ňom niekedy neznášala. Jediné na čom stále trval bolo, aby za Wichesterovcami čo najskôr išla, že všetko ostatné počká. Tak teda neváhala a okamžite vyrazila na cestu.

"A kde je teraz John?" opýtala sa Alex potom čo jej Dean so Samom stručne vysvetlili čo sa stalo.
"Je z Bobbym, chceš ho vidieť?" opýtal sa Sam.
Alex na jeho otázku iba prikývla a Sam odišiel po Johna.
"čo si o tom mysliš?" opýtal sa Dean Alex keď ostali sami
"Ja neviem, po pravde, neviem čo si mám myslieť."
"Ani ja. Ani si niesom istý či je to otec. Bol mŕtvy už som sa s tým zmieril a teraz toto. Neviem čo robit, ani ako sa k nemu správať."
Alex sa pozrela do jeho smutných zelených oči a chcela ho nejako utešit.
"Netráp sa, určite sa to vysvetlí." povedala potichu aj keď vedela, že to bude málo .
Vtedy vošiel do miestnosti John.
"Sam? chceš so mnou hovoriť?" opýtal sa akoby si ani nebol istý menom.
"Hej, ale ja som Dean." odpovedal mu Dean a snažil sa tváriť čo najpokojnejšie.
"Prepáč ešte som si nezvykol." ospravednil sa John. Pozrel na Alex a potom zase na Deana a opýtal sa.
„a kto je ona?“
„ty si ma nepamätáš?“ opýtala sa Alex prekvapene.
„nie koľko krát vám to mám opakovať? Vy všetci tvrdíte, že ma poznáte, alebo že ste moja rodina, ale ja si na nikoho z vás nepamätám, tak ako vôbec na nič." prehovoril John zo začiatku síce znel nahnevane ale pri posledných slovách bolo v jeho hlase cítiť ľútosť a zúfalstvo s toho, že si na nič nepamätá.
„Prepáč, ja... počula som že si stratil pamäť.“
„tak kto si? Ten... Bobby nehovoril, že mám aj dcéru.“
„nie, ja nie som tvoja dcéra aj keď bol si mi ako otec... ja som.“
„To je Alex, moja priateľka.“ Doplnil ju Dean. Alex na neho prekvapene pozrela.
Dean jej pohľadom naznačil aby to nepoprela tak sa len usmiala.
"Aha, no tak... ste pekný pár." prehovoril John dosť zmätene.
"No ja vás radšej nechám a pôjdem si ľahnúť." dodal a vykročil smerom do izby.
"Rada som ťa videla." zakričala za ním Alex a potom sa potichu opýtala Deana
„čo to malo znamenať?"
„prepáč... ja.... nechcel som ta tým uraziť. len ma nič iné nenapadlo." Ospravedlnil sa Dean a zdalo sa, že sa trochu začervenal. Alex sa musela na tom zasmiať.
„nie neurazil si ma, to vôbec nie. Len ma to prekvapilo."
„ja som len chcel, keď si otec nepamätá kto sme a čo robíme, chcem aby si myslel, že sme obyčajný ľudia a nie, že sme lovci."
„Veď ja som mu to ani nechcela povedať, tak priamo neboj sa. Aj keď dúfam, že si spomenie."
"Takže si mysliš, že je to naozaj on?"
"No myslím, že vyzeral presvedčivo. Neboj sa zistime čo sa s ním stalo."

Dean sa prebudil uprostred noci, aj tak spal len chviľku. Už dlhšiu dobu mal problémy zo spánkom, kvôli nočným morám o pekle, ktoré neprestávali, ale teraz mu nedovolil spať ešte ďalši problem. Nemohol sa zbaviť myšlienky na otca. Stále dookola sa pýtal, či je to on a ak áno, tak ako je to možné. Zapol nočnú lampu a vtedy si uvedomil, že Sam nie je vo svojej posteli. Zanadával pretože, hneď mu napadlo len jedno vysvetlenie. vždy keď Sam zmizol uprostred noci, znamenalo to len jediné a to, že zas išiel za Ruby a nemal odvahu mu to priamo povedať. Vždy ho to tak naštvalo, že nemohol spať celý zvyšok noci. Okamžite vstal aby sa predsvedčil, či Sam naozaj odišiel z domu. Ako prechádzal po chodbe uvidel, že v knižnici sa svieti. Keď vošiel uvidel Sama a Bobbyho sediacich pri stole nad papiermi a knihami. Uľavilo sa mu, že Sam je tam a nie s Ruby.
"čo robíte?" opýtal sa ich.
"Prezeráme ešte nejaké knihy, skúšame nájsť niečo čo by nám pomohlo s tým čo sa deje z otcom. " vysvetlil mu Sam potom sa usmial a opýtal sa:
"chceš sa pridať?"
"No ani nie." odpovedal Dean a zatváril sa dosť znechutene pri pohľade na všetky tie knihy.
"No tak dobre, aj tak nezaspím." súhlasil nakoniec a sadol si na voľnú stoličku.
"a zistili ste niečo?" opýtal sa.
"Nie nič. okrem toho, že jediné bytosti ktoré dokážu vskriesiť mŕtvych a obnoviť telo sú anjely alebo najmocnejší démoni, čo som aj vedel." odpovedal Bobby.
"čo Alex? kde je?"
"neviem, niekam odišla a povedala len, že nebude dlho. počuj ak tu chceš byť tak zbytočne nekecaj a pomôž nám." odvrkol Bobby dosť podráždene a podal mu jednu z kníh.
"Prezri si to či niečo najdeš." prikázal mu.
Dean sice dosť neochotne súhlasil a začal si knihu prezerať. nejaký čas tak všetci len ticho študovali zatiaľ čo prehovorili len aby si vymenili informácie. Teda presnejšie aby konštatovali, že sa nič s toho nehodí do ich situácie. vtedy si Dean všimol, že Sam začal byť nesústredený, vyzeral že s ním niečo nie je v poriadku.
"Sam čo je to s tebou?" opýtal sa ho keď to po niekoľkých minútach už nemohol ignorovať.
"Ja neviem... je mi nejako čudne... nechapem to... ale do pekla... fakt to bolí." dostal zo seba Sam pomaly.
"Čo ťa boli?"
Sam si položil ruku na brucho. Stále pozeral dole a začal zrýchlene dýchať
"Sam no tak hovor, čo je to s tebou?" vykríkol Dean. vtedy už začal mať vážne obavy.
"Ja neviem čo sa to deje!" vykríkol aj Sam. "Veď sa to už dávno zahojilo tak prečo to bolí? ja musím... musím ísť." hned na to vstal po pár krokoch sa však zrútil na zem v kŕčoch. Dean aj Bobby okamžite dobehli k nemu. Dean videl ako si držal brucho tak sa mu rýchlo snažil rozopnúť košeľu, ale pri tej rýchlosti tých pár gombikov odtrhol. Potom mu nadvihol tričko. okamžite uvidel, že jazva po nedávnom zranení mu zvláštne žiarila a to mu pravdepodobne spôsobovalo bolesti.
"Sam čo sa to deje? no tak povedz niečo!" kričal na neho. Sam ho akoby ani nevnímal. nedokázal hovoriť. Z hrdla mu vycházdali len nejaké vzdychy.
"No tak Sammy!" naliehal ďalej Dean potom vzal jeho tvar do dlaní a pozrel mu do priamo do oči. Trochu sa mu v nich leskli slzy, čo sa aj dalo pochopiť, ale v okamihu sa Deanovi zdalo, že uvidel v jeho očiach žltý záblesk. Hneď na to Samom prešiel ďalší silný kŕč a stratil vedomie.
"Čo?.... čo to malo znamenať, Bobby aj ty si to videl?"
"Áno videl." prikývol Bobby. Potom ked sa znovu pozreli na jazvu na bruchu, už vyzerala obyčajne. Sam síce normálne dýchal a aj pulz mal v poriadku ale vôbec nereagoval na Deanove slová ani na to ako ním triasol, a nebol by s tým ani prestal keby ho Bobby nechytil a neodtiahol ho dalej.
"Dean prestaň ešte mu ublížiš!" vykrikol na neho. "Radšej ho vezmi do izby a ulož ho do postele."
"Hej ale čo potom?"
"Na to prídeme potom. ale hádam ho tu nechceš nechať ležať na dlážke." Dean uznal, že Bobby má pravdu a tak Sama odniesol do izby.

tbc...

p.s. som pôvodne chcela písať v prvej osobe ale nejako mi to nejde tak som radšej prešla na tretiu osobu tak to hadam nebude vadiť

wiktoriano super pokračko a nevadí, že dlho nebolo. No konečne sa začína rozvíjať dej okolo Johna a že alex jej dcéra no a nakoniec Dean, že je jeho priateľka. no super pokračko jednoducho.
No a ten koniec. To malo byť akože čo? čo je Samovi? Má nedostatok krvi alebo čo?
No super a vôbec nevadí, že je v tretej osobe. Len tak ďalej.

Str8tking diki som rada ze si aspon ty nezabudol.
no a k tomu koncu. no nedostatok krvi určite nie tej má dost však to je odvtedy uz skoro dva mesiace aj ked prezradim ze niečo s krvou to má spolocné.
no a sice neviem kedy bude pokračko ale ked uz bude po maturach tak dufam aj skor

No vidím že stále nie je veľký záujem o poviedky no ale nemala som čo robit tak som nejako dala dokopy ďalšiu časť. Budem rada ak si to aspoň niekto prečíta a dúfam že som to trochu neprehnala

Part 11

Dean sedel pri posteli kam uložil Sama a dával na neho pozor. Ten ležal nejaký čas bez pohybu ale potom sa pomrvil a hneď na to otvoril oči. Jeho oči však nemali zelenú farbu ale svietili na žlto.
"Ako si sa do neho dostal ty sukyn syn?!!" vykríkol Dean a hneď si spomenul na tetovanie, ktoré ho malo pred posadnutím ochrániť. Zohol sa k nemu aby to skontroloval, ale vtedy ho Sam odhodil na druhý koniec izby. Narazil na stolík pri dverách do ktorého si udrel hlavu.
Bobby tam práve vošiel a keď videl čo sa stalo okamžite pribehol k Samovi pevne ho chytil za ramená, zatriasol ním a vykríkol na neho.
"čo sa to s tebou dopekla deje Sam?! "
Sam sa mu veľmi ľahko vytrhol a odhodil k stene aj jeho. Potom ním opäť prešlo niekoľko silných kŕčov a stratil vedomie. Bobby sa zdvihol zo zeme a prešiel k Deanovi, ktorý stále ležal na zemi. Podoprel mu hlavu a ucítil, že krváca.
"panebože, Dean."vykríkol zdvihol ho a preniesol na postel. Potom na chvíľku odišiel z izby a keď sa vrátil prišiel k Samovi ktorý bol stále v bezvedomí.
"Mrzí ma to Sam ale musím to urobiť." povedal mu a pevne ho priviazal k posteli. Potom sa vrátil k Deanovi a prezrel mu ranu na hlave. nebola síce hlboká ale dosť krvácala. pritlačil mu na ňu čistý obväz a potom nim mierne zatriasol a prihovoril sa mu
"Dean, hej, preber sa! no tak preber sa chlapče. "
Deani otvoril oči a prekvapene sa na neho pozrel.
"si v poriadku?" opýtal sa ho Bobby
"Asi hej, len ma bolí hlava" odpovedal Dean. Potom sa rozpamätal na to čo sa stalo. Rýchlo sa posadil aj keď mu v tom Bobby chcel zabrániť a pozrel sa na Sama.
"čo sa to s ním deje? predsa nemôže byť posadnutý.“ opýtal sa a prešiel k Samovi aby mu skontroloval tetovanie. Ale to bolo v poriadku. Dean naň nechápavo pozeral a potom pozrel na Bobbyho.
„ako sa to mohlo stať? aký silný démon to musel byť, aby cez to prešiel?"
„Dean, ja nemyslím že je posadnutý."
"akože nie je? veď mal žlté oči. Jasne som to videl a keby bol sám sebou nikdy by ma tak netresol o ten prekliaty stolík." Dean sa pozrel smerom, ktorým ho predtým Sam odhodil a prešiel si rukou na hlave.
"čo sa to zo Samom deje keď nie je posadnutý?"
"Nie je posadnutý, podľa mňa je to niečo oveľa horšie."
"čo môže byť horšie?"
"No myslím, že za toto môže jeho temná stránka, to zlo v jeho krvi. " odpovedal mu Bobby, za ten čas odkedy Samovi prišlo zle v knižnici si to stihol premyslieť
"čože? ale prečo? prečo práve teraz?" opýtal sa šokovane Dean,
"Ja neviem. neviem ako to vysvetliť ale toto je jediné čo mi napadá."
"Prečo si ho zviazal?" opýtal Dean o niekoľko sekúnd neskôr. Až vtedy si uvedomil, že Sam je povrazmi pevne zviazaný a priviazaný k posteli
"Len pre istotu nevieme, čo bude robiť keď sa znova preberie a nechcem aby niekomu opäť ublížil." vysvetľoval mu svoje konanie Bobby. síce sa mu to nepáčilo rovnako ako Deanovi, nechcel riskovať, že sa zas pokúsi o niečo podobné ako pred chvíľou keď sa zobudí.
"No tak Bobby je to môj brat, nebudeme ho tu priväzovať ako nejakého zločinca." nesúhlasil s tým Dean a chcel ho okamžite odviazať. Bobby ho však zastavil zo slovami
"Nevymýšlaj takto to bude najlepšie. keď sa preberie a nebude nebezpečný odviažem ho."

Keď sa Sam prebudil. Chcel vstať, ale niečo mu v tom zabránilo. nemohol sa skoro ani pohnúť. Poobzeral sa okolo seba a a uvidel že je pevne zviazaný.
"Hej čo to má byť? prečo ste ma takto zviazali?" vykríkol a snažil sa vyslobodiť aj keď povrazy boli pevne a znemožňovali mu každý pohyb.
"Hej kde ste kto?" vykríkol keď sa nikto neozval. Vtedy sa Dean strhol zo spánku. Zaspal ani nevedel kedy, aj keď odvtedy ako bol Sam v bezvedomí prešla sotva pol hodina. Bol z toho všetkého príliš unavený. hneď na to vošiel do izby aj Bobby, ktorý začul Sama kričať.
"Hej čo ste mi to urobili?" opýtal sa znova Sam, obaja pribehli k nemu.
"My tebe? to myslíš vážne Sam? to ty si nás tu ohádzal o stenu ako staré handry." povedal mu vyčítavým tónom Bobby.
"Čože? o čom to hovoríš?" opýtal sa Sam, prekvapený tým čo hovorí.
"Ty si to nepamätáš Sammy?" opýtal sa ho Dean a zapozeral sa do jeho vtedy už zelených očí.
"posledné na čo si spomínam, je že sme boli v knižnici a potom som dostal strašné kŕče a ďalej neviem asi som odpadol. "
"Hej odpadol si a keď si sa potom prebral tvoje oči mali žltú farbu a odhodil si nás od seba jediným pohľadom." odpovedal mu Bobby opäť rovnako prísne akoby ho obviňoval.
"čože? žlté oči? nie to nie je možné. ako?"
"Nevieme, ale musíme to zistiť. vieme len to že si nebol posadnutý."
Sam sa ma chvíľu odmlčal. Snažil sa stráviť tie šokujúce informácie a potom prehovoril
"Mohli by ste ma konečne odviazať, alebo si stále myslite, že vám niečo urobím?"
"Bobby no tak odviaž. toto je určite môj malý braček. " súhlasil Dean a pritom sa na Sama usmial. Bobby síce ešte chvíľu váhal ale potom ho odviazal a dôkladne si ho premeral pohľadom.
"Ako sa cítiš?" opýtal sa ho neskôr
"Už dobre. akurát nechápem čo to malo znamenať." odpovedal mu Sam. V tej chvíli sa cítil, ako by sa ani nič nestalo, ale aj tak mu to nedalo pokoj a nemohol prestať myslieť na otázku prečo? a čo to malo znamenať.
"začalo to tou bolesťou nie?" opýtal sa Dean
"Asi hej." prikývol Sam.
"a mával si také bolesti aj predtým?" pokračoval vo vypytovaní tentokrát Bobby.
"Nie." odpovedal Sam v okamihu potom zaváhal a doplnil
"teda áno, kým sa tá rana nezahojila, ale nejaký ten týždeň to už bolo v pohode. Až do dnešného večera. prvýkrát som to pocítil len ako také male pichnutie alebo také niečo ale potom už nič, asi o hodinu sa to začala zhoršovať a videli sme ako to dopadlo. Vôbec nechápem čo to malo byt a prečo."
"To je v poriadku Sam, upokoj sa prídeme na to čo sa stalo ale nie teraz. Obaja by ste si mali aspoň trochu pospať."
"Naozaj si myslíš, že dokážem po tomto zaspať Bobby? a ešte aj po tom čo sa deje z otcom?" vybehol na neho Dean.
"Pozri, chápem že je to pre vás oboch ťažké, ale práve preto by ste si mali oddýchnuť, ráno sa nám bude lepšie rozmýšlať a možno na niečo prídeme." presviedčal ich ďalej Bobby a tak nakoniec obaja prikývli.

Dean sa síce ešte chvíľu prehadzoval na posteli, ale nakoniec sa mu predsa podarilo zaspať. To sa však o Samovi nedalo povedať. Pred bratom sa síce tváril, že spí kým si nebol istý, že on už zaspal, ale stále dookola uvažoval o tom čo sa to s ním deje. Znepokojovalo ho to, dokonca až desilo. Mal obavy, že sa stane to z čoho mal najväčší strach, že sa prestane kontrovať, že sa stane monštrom a najviac s toho, že ublíži Deanovi. To bolo posledné čo chcel. Mohlo byť niečo po štvrtej ráno a už začínalo svitať. Vtedy pochopil, že už aj tak nezaspí. Vstal z postele a vyšiel z izby. V dome bolo úplne ticho. prechádzal okolo Bobbyho izby a potom okolo malej izby, ktorú Bobby uvoľnil pre Johna. Niečo ho tam priťahovalo, akoby si potreboval overiť, že jeho otec je skutočne tam a nebol to len sen. Radšej však išiel preč, nechcel ho vyrušiť. Prešiel do kuchyne, kde si uvaril silnú kávu. Ako tam sedel a popíjal kávu v hlave mu stále znela tá istá otázka.
"čo do pekla sa to so mnou deje?" chcel poznať odpoveď ale on sám si odpovedať nemohol. Vedel o niekom, kto by možno mohol niečo vedieť. Vzal mobil a zavolaj jej. o pár minúť stál na prázdnej ceste kúsok za Bobbyho domom, osvetlenej prvými slnečnými lúčmi a čakal.
"Tak čo sa deje také súrne?" ozval sa ženský hlas za jeho chrbtom.
Sam sa strhol a otočil sa. Pozeral na brunetku ktorá pred ním stala.
"Čo sa deje? no ani neviem kde začať. ale som rád že si prišla Ruby." prihovoril sa jej.

tbc

No konečne pokračko.
NO tqakže Samovi sa prejavujú schopnosti a nepamätá sa na to. No to je sila. Bude to s ním ešte veľmi zábavné ako vidím. No a Bobby ho hneď priviazal k posteli. hah pripravený vždy je náš Bobby.
Tak to bolo fakt dobré a čakám ďalej. Len sa nuď a píš .

tak som sa po dlhej dobe konečne odhodlala napísať dalšie pokračko tak ho sem dávam ak by to ešte niekoho zaujimalo

Part 12

"No zdá sa že si mal dosť rušný deň." poznamenala Ruby keď jej Sam vyrozprával čo sa s poslednej dobe stalo.
"Keby len deň, rovno celý mesiac." doplnil ju Sam zničene a neskôr dodal.
"Ale máš pravdu tento deň bol s toho naozaj najhorší."
"Takže tvoj otecko sa z ničoho nič objavil a nevie nič o sebe?"
"Veď som ti to už povedal nie?" vybehol na ňu Sam dosť podráždene.
"Dobre, dobre Sam však ja nič." bránila sa Ruby a urazene si prekrížila ruky.
"Nevieš náhodou kto by s tým mohol mať niečo spoločné?"
"Vôbec netuším. žiadny démon o ktorom som kedy počula, byť nemal takú moc, iba že by..."
"čo?"
"Iba že by za tým boli anjeli. zrejme sa rozhodli dať vašu rodinku zase dokopy. Najprv Dean teraz John, už len čakám keby sa objaví aj vaša matka."
"Prestaň si tu robiť žarty." vykríkol na ňu Sam.
"Okej, prepáč. ja... nemohla som si pomôcť."
"Tak vravíš anjeli? tiež to bola jedna z možností na ktorú sme prišli."
"No alebo by to mohol byť nejaký veľmi mocný démon o ktorom ja nič neviem. Síce nechápem prečo by to robili a ako keď Johnova duša už dávno nie je v ich moci."
"tak čo s myslíš, že kde bol celé tie dva roky? v nebi?" vyzvedal Sam. bol stále nervóznejší zatiaľ čo Ruby byť úplne v pohode. Usmiala a povedala:
"Ja neviem. Sú veci o ktorých ani ja nič neviem."
"Dobre s týmto mi zdá sa nepomôžeš a čo to druhé čo som spomínal. Tušíš prečo sa mi to stalo?" zmenil tému Sam. Rubyna odpovedať na túto otázku ho dosť prekvapila.
"áno. síce som naozaj nečakala, že by sa ti také niečo mohlo stať, prepáč mi."
"čo ti mám prepáčiť? No tak Ruby čo sa to so mnou deje? Hovor!"
"To tvoja krv. zrejme až príliš zosilnela až tak, že nad tebou začala preberať kontrolu. neviem to naisto, ale podľa toho ako si mi to opísal mi iné vysvetlenie nenapadá. Ak by som tušila, že sa také niečo môže stať prisahám, že by som ťa upozornila. Naozaj som netušila, že tvoja krv je až taká silná. Síce ak o tom teraz uvažujem Azazel bol silný démon. prepáč, mala som to vedieť." ospravedlňovala sa Ruby. Sam ju však prerušil dosť podráždeným a naliehavým tónom.
"Prestaň sa toľko ospravedlňovať, tým sa už nič nevyrieši! Vieš prečo teraz? a čo s tým má spoločné to zranenie?"
"Počuj podrobnejšie, by ti to mohol vysvetliť tak možno Bobby, ja sa až tak nevyznám." vykríkla na neho rovnako podráždene Ruby potom však dodala už pokojne.
"Zrejme práve to, že si bol tak vážne zranený, nejako odštartovalo to čo sa teraz deje. Ja naozaj viac neviem. Povedz to Bobbymu a Deanovi a na niečo prídete. a ja sa tiež pokúsim zistiť čo sa deje."
"Dobre ja len neviem čo robiť zatiaľ. čo ak sa to zopakuje? nechcem nikomu ublížiť, nechcem sa stať hrozbou pre ľudí na ktorých mi najviac záleží."
Ruby sa pozerala Samovi do očí videla ten smutný až zúfalý výraz. podobný tomu ktorý mal keď bol Dean v pekle ale zároveň iný veď išlo o celkom odlišnú situáciu. Chcela mu nejako pomôcť, alebo ho aspoň utešiť. Jemne ho pohladila po líci a pošepkala mu.
"To sa nestane Sam, ty si silný dokážeš s tým bojovať."
"Bojovať? ako bojovať?" vykríkol Sam a strhol si jej ruku z líca.
"To zistíme, a zatiaľ to skús aspoň silou mysle ak by sa zas niečo podobné stalo pokús sa vzoprieť nedovoliť aby ťa to ovládlo." pokračovala Ruby upokojujúcim hlasom a znovu ho pohladila, teraz sa už Sam nebránil. Jej ruku stále držal vo svojej ale povolil zovretie a držal ju len jemne.
"To by som mohol skúsiť ale čo keď to nebude fungovať a určite nedokážem vzdorovať navždy."
"Trochu optimizmu Sam, takto to nebude navždy vyrieši sa to."
"Tak to dúfam." chvíľu tak stáli len tak potichu potom sa Ruby odtiahla a uvolnila si ruku zo Samovho zovretia a povedala.
"Sam tak ja už pôjdem. skúsim niečo pozisťovať." chcela mu síce ešte povedať o jednej záležitosti ale po tom, čo jej povedal on sa rozhodla, že to počká. Netušila ako na to zareaguje a nechcela mu pridávať starosti, mal toho viac než dosť.
"V poriadku. tak ozvi sa keby niečo zistíš." súhlasil Sam, v jeho hlase síce bolo stále cítiť nervozitu ale už bol oveľa pokojnejší ako predtým.
"Ozvem."
"Dobre. a buď opatrná."
Ruby sa usmiala pri tej pripomienke. Potešilo ju že si o ňu robí starosti.
"Budem. tak sa teda drž." odpovedala mu a potom zmizla. Sam tak ešte chvíľu ostal stáť. Prekvapilo ho ako mu rozhovor s ňou pomohol. Aj keď sa stále nič nevyriešilo bol oveľa pokojnejší. Potom sa vybral naspäť do domu. Dúfal, že za ten čas sa ešte nikto nezobudil a nevšimol si, že odišiel. Síce sa medzitým sa už úplne rozvidnelo. Dean síce nebol nebol ranné vtáča to sa však nedalo povedať o Bobbym a ani o Johnovi, teda o tom Johnovi ktorého poznal predtým. Keď prechádzal chodníkom vedúcim k domu stretol Alex.
"Sam čo tu robíš?" opýtala sa ho.
Sam sa strhol a prekvapene sa na ňu pozrel, chvíľu váhal kým prehovoril.
"Môžem sa ťa opýtať to isté. kde si bola celú noc? ako asi sa tu len tak objavila? nevidel som ťa prichádzať."
Prehovoril nakoniec. Alex sa len usmiala. Sam jej to vrátil rovnakou mincou a tak jej dal najavo, že sa nemá pýtať. Bola si istá, že niečo tají, ale nebol tu jediný kto mal tajomstvá, aj ona sama ich mala viac než dosť a o niektorých nevedeli ani Winchesterovci.
"V poriadku nebudem sa pýtať." odpovedala mu a potom spolu vošli do domu, našťastie ešte všetci spali a nikto si nevšimol, že Sam niekam odišiel. Ešte asi hodinu sedeli v kuchyni. Trochu sa rozprávali. Sam jej povedal sa čo mu v noci stalo ale tiež mu nevedela poradiť. Tiež ho trápila tá zaležitosť z Johnom, nevedel čomu sa má venovať skôr. Obe záležitosti boli vážne, všade bolo len veľa otázok a žiadne odpovede. Bobby a John vstali len chvíľu po sebe. Zdalo sa, že John sa už trochu zorientoval, stále si však na nič nespomínal a to ho očividne znepokojovalo.
"Oživiť mŕtvych a obnoviť aj ich pôvodné telo môžu len anjeli alebo naozaj veľmi mocný démoni". Tie slová Samovi stále zneli v hlave. To bolo jediné čo sa im minulúnoc podarilo zistiť a rovnako mu to potvrdila aj Ruby. Keď Alex povedali o týchto možnostiach nezdalo sa jej. Prečo by to démoni robili? Potom by to bola nejaká pasca a možno by to a nebol ani skutočný John. Ale anjeli? tá možnosť sa jej nezdala, ved o tom by predsa vedela. Keď Dean konečne vstal bolo niečo po desiatej. Tváril sa, že všetko je v najlepšom poriadku, poriadne sa najedol tak ako to mal vždy vo zvyku. Potom naznačil Bobbymu aby Johna odviedol preč. Nechcel hovoriť pred ním. Stále trval na svojom rozhodnutí, nechať Johna v tom, že sú len obyčajný ľudia, kým si nespomenie.
"čo sa deje Dean?" opýtala sa ho Alex.
Dean chvíľu váhal, potom odišiel do izby Alex zo Samom ho nasledovali.
"Tak povieš nám už čo sa deje?" opýtala sa Alex znova. Dean sa ňu pozrel a potom na Sama a povedal.
"Myslím, že viem, kto by nám mohol povedať niečo o tom probléme z otcom."
"A kto?" opýtal sa Sam.
"Castiel."
"Castiel? Dean to nemyslíš vážne!" vykríkla Alex prekvapene
"čo sa deje? máš niečo proti Castielovi?" opýtal sa Dean
"Nie, to nie. Cas ťa vytiahol z pekla za čo som mu vďačná, ale koľkokrát ti mohol pomôcť ale nechal ťa v tom samého. mohol si aj zomrieť a on síce má tú moc nič neurobil. Tak prečo by ti mal pomôcť práve teraz? je to egoista príde len keď od teba niečo potrebuje, ale keď ho potrebuješ ty ani ho nehne sa ukázať." odpovedala Alex a sama bola prekvapená, že to povedala, presne vyjadrila svoje pocity ohľadom Castiela a možno ani nie len Castiela, ale anjelov všeobecne. Z anjelmi väčšinou nemala dobré skúsenosti aj keď boli aj výnimky .
Dean na ňu len prekvapene pozeral, ako by povedala niečo čím som ho šokovala
"Anjelov všeobecne nemám veľmi v láske a myslela som, že ty tiež nie." dodala Alex neskôr keďže stále nikto nič nepovedal
"To áno. Zaobišiel by som sa bez nich, ale myslím si, že práve oni s tým môžu niečo mať. teda bud anjeli alebo démoni tak dúfam, že radšej anjeli." prehovoril nakoniec Dean.
"čo si myslíš ty Sam?" obrátil sa na brata akoby hľadal niekoho kto s ním bude súhlasiť. Sam sa na neho zvláštne pozrel a potom aj na Alex. nevedel na koho stranu sa pridať a nakoniec ostal nestranný a povedal
"mne je to v podstate jedno, Cas by mohol pomôcť ale tak aj Alex má pravdu. nikdy tu nie je keď ho potrebujeme. Viete čo? Vydiskutujte si to medzi sebou ja idem za otcom a Bobbym." a hned na odišiel a nechal ich tam samých. Alex sa musela na tom pousmiať, bol úžasne nad vecou, alebo sa aspoň snažil, aby to tak vyzeralo. Vôbec však nemala náladu sa s Deanom hádať alebo ho presviedčať nech Castiela nevolá.
"Ja nemám o čom diskutovať, len sa mi ten nápad nezdá, ale nebudem sa s tebou hádať je to tvoj otec teda tvoja vec."
"A máš lepší nápad ako zistiť čo s ním je?"
"Nie nemám, však ho zavolaj. Budem vedľa, nepotrebujem sa s ním stretnúť. Ak by niečo zavolaj ma." rozlúčila sa Alex a odišla z izby, ani si neuvedomila, že tresla dverami. Zo zamyslenia ju vytrhol Johnov hlas na ktorý už časom aj zabudla
"čo sa deje pohádali ste sa?" opýtal sa jej, bol na chodbe pred izbou Sama a Deana takže mal asi namierené za ním, keď odtiaľ vyšla.
"Nie, nie všetko je v poriadku." odvrkla Alex
"Máte nejaké problémy?" vypytoval sa dalej John,
"Nie John sme spolu dokonale šťastný." odpovedala Alex. Nechcela mu klamať, ale nemala na výber, Dean nechcel aby sa John dozvedel o nich pravdu.
"Castiel! Cas, no tak Castiel bud tu aspoň raz keď ta potrebujem." ozvalo sa z poza dverí.
"Na koho tam kričí? Myslel som, že ste tam boli sami." opýtal sa John
"Tým sa netráp on len.... asi telefonuje." vyhovorila sa Alex. dosť slabá výhovorka ale to bolo jediné čo jej v tej chvíli napadlo.
"A kto je ten Castiel?"
"Castiel je...ehm jeden jeho kamoš, podme odtiaľto. Nechajme ho nech sa s ním porozpráva." povedala mu Alex a odviedla ho do obývačky. Nechcela aby John počul o čom sa budú rozprávať, ak Castiel náhodou príde.

"Castiel Cas, to tak Castiel bud tu aspoň raz keď ta potrebujem." kričal Dean na prázdnu izbu a v duchu nadával, že ho vždy nechá tak dlho čakať, zatiaľ čo keď niečo potrebujú oni chcú aby konal okamžite a v každej situácii.
"No tak Castiel!" vykríkol ešte raz.
"Nezvykaj si, že prídem okamžite ako ma zavoláš." ozvalo sa mu za chrbtom, Deana trochu myklo. Rýchlo sa otočil a vykríkol.
"Sakra, Cas to sa tu musíš vždy takto nenápadne zjaviť."
"Nerozkrikuj sa tu na mňa, Vôbec som nemusel prísť." nedal sa Castiel
"Dobre prepáč. Volal som ťa, lebo potrebujem tvoju pomoc."
"áno, viem s tvojím otcom. len preto som prišiel."
"Ty o tom vieš? Takže s tým máte niečo spoločné?"
"Ja osobne nie, na to nemám dostatočne veľkú moc, je to práca niekoho kto je nado mnou."
"To ako boha?"
"Bol to jeho príkaz, ale postaral sa o to jeden z archanjelov."
"Archanjel? a na čo im bude môj otec?" opýtal sa Dean
Cas však neodpovedal, čo bolo pre neho typické.
"Len toto si chcel vedieť?" opýtal sa po chvíli a zdalo sa, že by odtiaľ čo najskôr zmizol.
"Áno aj to, ale tiež som chcel vedieť prečo si na nič nespomína, nevie ani kto je."
"Pravdepodobne niečo nevyšlo podľa plánu. Bol v mŕtvy príliš dlho alebo tak nejako."
„a spomenie si niekedy?"
"Neviem, že si spomenie sám od seba nie je veľmi pravdepodobné, ale môžem mu skúsiť pomôcť. Priveď ho." Navrhol mu Castiel, Dean síce chvíľu váhal, nechcel otca zaťahovať to týchto veci teda ani ho zoznámiť z anjelom, ale čo ak mu naozaj môže pomôcť spomenúť si? keď je jeho otec späť chcel aby to bol skutočne on všetkým čo k nemu patrí, chcel aby ho spoznal, aby ho bral ako syna tak nakoniec predsa po neho išiel. Nepovedal mu prečo má ísť s ním, vyhovoril sa že chce len porozprávať tak s ním John išiel. Alex, Sam a Bobby ostali v obývačke, síce im Dean nemal príležitosť nič povedať tak nevedeli prečo ho odviedol.
Keď Dean doviedol do izby okamžite uvidel Castiela.
"Kto je to a čo tu robí?" opýtal sa Deana dosť prekvapene.
"Som anjel." odpovedal mu Castiel bez okolkov.
"No ďakujem, nemusel si to povedať tak na rovinu." zašomral Dean potichu.
"Anjel? čo toto má znamenať? čo ste zač? to ste všetci blázni?" vykríkol John.
„Len pokojne John, som tu preto, aby som ti pomohol." povedal Castiel upokojujúcim hlasom ale na Johna to nezaberalo bol stále bol viac rozrušený.
"Pomôcť mi? ako? vôbec to nechápem."
„Viem, že na nič nepamätáš, môžem ti pomôcť spomenúť si teda ak to chceš vedieť." presviedčal ho Castiel. John mu však vôbec nedôveroval a začal pred ním ustupovať smerom k dverám.
"Otec, nemusíš sa ho báť on ti neublíži. Nechaj ho nech ti pomôže." presviedčal ho Dean. John zaváhal, zmätene sa na neho pozrel a potom aj na Castiela
„tak dobre.“ súhlasil na koniec.
"Nemusíš sa báť neublížim ti." prihovoril sa mu Castiel potom prešiel k nemu mu položil prsty na čelo a John odpadol.
„čo to robíš? hovoril si, že mu neublížiš." vykríkol Dean a zohol sa k otcovi ktorý ležal na podlahe.
"Veď som mu ani neublížil. Teraz od neho odstúp."
Dean síce chvíľu váhal, ale potom odstúpil nabok a prenechal Castielovi voľnú cestu.
Castiel sa zohol k Johnovi a znovu mu položil prsty na čelo, tento krát na dlhšie ako predtým. Chvíľu na to John otvoril oči zmätene sa poobzeral okolo seba a posadil sa
„čo sa stalo? Dean? si to ty?" opýtal sa prekvapene keď uvidel vedľa neho stojaceho Deana.
„Ocko? Ty si ma pamätáš?" opýtal sa Dean roztraseným hlasom a nechýbalo veľa aby sa rozplakal.
„Pravdaže si ta pamätám prečo by som nemal?" prekvapil sa John. Dean prišiel k nemu pomohol mu vstať a potom ho objal. Tak ako toľko krát chcel za celé tie roky. Keď ho pustil nechal Johna aby si sadil na posteľ. Keď sa na neho pozrel všimol si, že nie mu po lícach stekajú slzy a to svojho otca nevidel často plakať
"Som tak rád, že si v poriadku." prehovoril po chvíli.
"Prečo by som nemal byť?" opýtal sa ho Dean.
"Po tej nehode si na tom bol zle. Uzavrel som dohodu zo žltoočkom mal som zomrieť za to, že ty sa uzdravíš. Potom ale nechápem prečo som na žive čo sa stalo?"
"ocko, vieš to je dosť zložite."
"A kto je on?" opýtal sa John až vtedy si všimol, že je tam s nim ešte niekto tretí.
„Som Castiel, anjel.“ predstavil sa Castiel opäť na rovinu
„anjel? oni existujú?" John sa na neho zvláštne pozrel akoby mu neveril. Rovnako ako donedávna Dean na anjelov nikdy neveril, všetku vieru stratil keď prišiel o Marry.
„áno existujeme."
„čo je to s ním? Nevie o tom, že zomrel?" opýtal sa Dean Castiela trochu tichšie aby ho John nepočul.
„Snažil som sa mu vrátiť spomienky, ale asi sa podarilo aby si spomenul len to čo sa stalo počas jeho života, nie na to, že zomrel a čo bolo po smrti."
„tak že nevie o pekle? Nevie že prešli 3 roky a myslí si že je krátko po tej nehode?"
„áno tak nejako, tak to bude lepšie. čo treba mu povieš. Postarajte sa o neho, budeme ho ešte potrebovať tak ako teba.“ dohovoril Castiel a hneď na to zmizol.
„vôbec nič nechápem čo sa to deje? a kde to sme?“ opýtal sa John.
„Sme u Bobbyho. Povedz mi, vieš aký je rok?"
"čo sú to za otázky Dean? je rok 2006. "
„Otec toto sa nebude počúvať dobre, ale je to pravda."
„hovor, čo sa stalo? Sam je v poriadku? stalo sa mu niečo?
„Sam je v poriadku, o neho teraz nejde. Ide o to že po tej nehode, potom čo si uzavrel tú prekliatu dohodu si naozaj zomrel a šiel si ho pekla, odvtedy prešli skoro tri roky, teraz je rok 2009." povedal mu nakoniec Dean snažil sa mu to povedať čo najšetrnejšie ako šlo
"čože? ale ako je možne, že si nič nepamätám, ako to, že si nepamätám, že som zomrel a ani na peklo? Ako je možné, že som teraz tu?" zasypával ho otázkami John
„buď rád, že si na to nepamätáš, čo by som ja za to dal." povedal Dean pri pomyslení na a to že on si spomína a svoju smrť a na celých štyridsať rokov v pekle, John netušil aké má šťastie že si nič nepamätá.
"O čom hovoríš?"
"To je jedno, časom všetko pochopíš. zatiaľ ti poviem len to síce neviem z akého dôvodu ťa oživili anjeli." ukončil tému Dean a potom nechal otca aby sa trochu zorientoval kým sa ho opýtal:
"Chceš vidieť Sama a ostatných?"
"Áno, pravdaže chcem."

Potom Dean doviedol Johna do obývačky, kde všetci čakali. John na nich chvíľu pozeral potom prišiel k Samovi a objal ho.
"Sammy ukáž, sa teda ale si sa zmenil, vyrástol si." povedal mu a usmial sa.
Sam sa na neho prekvapene pozeral a potom sa neisto opýtal
"otec, ty si ma pamätáš?"
"pravdaže si ťa pamätám. som len zmätený, neviem čo sa to stalo." odpovedal John potom prešiel k Bobbymu.
"Bobby, spomínam si, že keď sme sa videli naposledy, mali sme nejaké nezhody. Mrzí ma to, dúfam že mi môžeš odpustiť." povedal mu.
"Dávno som ti odpustil." odpovedal Bobby a objal ho. potom prešiel k Alex a keď ju objal pošepkal jej
"Chcem s tebou hovoriť, ale nie pred chlapcami."
Alex mu na to neodpovedala len povedala
"Tiež ťa rada vidím John." potom pozrela na Deana a poznamenala
"Takže Castiel to predsa dokázal, nečakala som, že sa ukáže."
"áno, ukázal sa. Tvrdil, že otca budú potrebovať rovnako ako mňa." odpovedal Dean.
"Aha tak je to jasné. Pomohol len preto, že sa im to hodí."
"Prečo si proti nim taká zaujatá?"
"a odkedy je s teba zástanca anjelov?" nedala sa Alex. Vtedy ich prerušil John.
"Stačí, nehádajte sa. ved vždy ste boli ako súrodenci." skríkol na nich. Alex sa trochu nad tým usmiala. Bolo to ako za starých čias, vždy riešil nezhody medzi Samom a Deanom a keď bolo treba aj medzi nimi. Už viac nič povedala a Dean tiež nie. Po chvíli prehovoril opäť John.
"Som dosť unavený. Bobby, môžem si ísť niekam ľahnúť?" opýtal sa.
"Pravdaže, si tu už pár dni uvoľnil som ti izbu." odpovedal Bobby.
"Pod, zavediem ťa tam." ponúkla sa Alex, keď si spomenula na to čo jej pred chvíľou pošepkal a potom spolu odišli z obývačky

"o čom? si chcel hovoriť? Pamätáš si ešte na niečo s tých troch rokov?" opýtala sa Alex keď vošli do izby a zavrela za sebou dvere.
"Nie na nič. Posledné čo si pamätám, je že som sa rozprával z Deanom krátko po tej nehode, lúčil som sa s ním. Potom som odišiel z tej izby a potom už nič, zdá sa mi to ako včera... dalej už viem len, že som sa prebral na podlahe a bol tam Dean s tým chlapíkom čo tvrdil, že je anjel." odpovedal John trochu váhavo.
"Myslíš Castiela?" opýtala sa Alex
"áno Castiel, tak povedal že sa volá."
"Možno je ti to ťažké uveriť, ale on je naozaj anjel.." odpovedala Alex a potom zmenila tému.
"Tak o čom si chcel hovoriť?"
"Prešli tri roky. Dean a Sam sa už naučili žiť bezo mňa, mám obavy ako príjmu, že som späť."
"Je pravda že chlapci sa zmenili. za posledné tri roky toho veľa prežili a mali to ťažké, ale určite sú radi, že si späť." odpovedala mu Alex snažiac sa ho upokojiť. Vedela, že Dean celú tú dobu túžil mať znova pri sebe otca a Sam sice z ním veľmi dobre nevychádzal takisto.
"a čo má spoločné Dean s tým Castielom?" opýtal sa po chvíli John. Alex zaváhala, Nevedela či mu povedať, že Dean bol v pekle ale nakoniec sa rozhodla, že nechá Deana aby sa rozhodol sám či mu to povie a povedala len.
"Castiel... ehm Castiel mu zachránil život, a tvrdí že s ním má nejaké plány. Vraj mu má pomôcť zabrániť apokalypse. Nejaké plány majú anjeli asi aj s tebou, inak by ťa neoživili."
"Takže som bol v pekle celé tie tri roky?" pýtal sa dalej John
"Nie len jeden rok, dostal si sa von v ten deň, keď Dean zabil Azazela, to je dlhý príbeh."
"Takže žltočko je mŕtvy? chlapci dokázali to čo som ja nestihol?" opýtal sa John. bolo ňom vidno, že je na svojich synov hrdý.
"áno, ale tým sa problémy neskončili. Objavili sa iný démoni a jedna obzvlášť silná. Kvôli nej anjeli prišli na zem." .
"A kde som bol potom tie ďalšie dva roky?"
"To neviem. Predpokladám, že v nebi, keď ťa anjeli mohli vrátiť naspäť." odpovedala Alex a John sa na jej odpovedi začal smiať
"čo je ti smiešne?" opýtala sa Alex.
"Ale, nič. Len to, že som bol v pekle, potom v nebi a teraz som sa vrátil opäť sem. Pripadá mi to úplne neuveriteľné."
"Tak to teda áno. Tomu by nikto neuveril." odpovedala Alex a tiež som sa usmiala. Neskôr dodala.
"Som rada, že si spomínaš, aspoň na to čo sa stalo počas tvojho života, a že si nepamätáš na peklo, buď rád určite to nebolo nič pekné."
"Ani môj život v podstate nebol veľmi pekný, od chvíle čo mi zomrela Mary." povedal smutne John. Alex mu pozrela do oči a povedala
"Pozri John, vychoval si dvoch úžasných synov a zachránil si veľa životov. Aj mne si veľmi pomohol, bol si pre mňa ako vlastný otec. Urobil si pre mňa viac ako on."
"čo vlastne vieš o svojom otcovi?"
"len to, že to bol sviniar, ktorý zviedol moju matku a pritom mal iné záväzky. Nikdy som sa s ním nestretla a niečo viac som sa o ňom dozvedela, až keď som mala 18 rokov. Zmenilo mi to život, ale viac ma sklamať nemohol." odpovedala Alex z nenávisťou už len pri pomyslení na svojho otca a dodala. "nerada o ňom hovorím, dostal to čo si zaslúžil."
"V poriadku, nebudem sa ťa na neho pýtať." súhlasil John. Alex uvažovala, že už pôjdem aby sa nečudovali, prečo tam je tak dlho ale John ju zastavil.
"počkaj, je ešte niečo som nechcel povedať pred ostatnými."
"o čo ide?" opýtala sa Alex.
"neviem ako to povedať. vyzeráš inak. akoby v tebe bolo niečo zvláštne, neviem ako to vysvetliť."
"John, prešli tri roky. Určite som sa zmenila."
"Nemyslím výzor. Niečo na tebe neviem ako to vysvetliť. Niečo podobné som videl aj na Samovi, ale pri tebe je to iné."
Alex vtedy začala tušiť o čo ide. Mohol to vidieť? ale ako? žeby sa vrátil iný? Je možné aby mal nejaké schopnosti o ktorých ešte nevie? Nechcela mu však nič povedať. Nemohla, keď mu nechcela povedať kto je.
"To sa ti muselo len zdať. Som stále taká ako predtým." vyhovorila sa. "tak už pôjdem oddýchni si." dodala nakoniec John prikývol tak o tam nechala aby si oddýchol, bolo na ňom vidieť, že to potrebuje a vrátila sa do obývačky.
"je otec v poriadku?" opýtal sa Sam hned ako som prišla.
"áno, pravdaže. Je len unavený, po tom všetkom čo sa dozvedel sa ani nečudujem. Teraz si ľahol nechajte ho oddýchnuť si."
„Hovorila si s ním?“
„áno trochu, stále veľmi nechápe čo sa stalo, ale postupne si zvykne.“ odpovedala Alex na chvíľu zaváhala a potom povedala.
„Počujte, teraz musím na chvíľu odísť, ak nebude vadiť."
"kam?" opýtal sa Dean. Alex znova zaváhala. Rozhodne nemohla povedať kam ide, ale nechcela klamať tak sa nakoniec vyhovorila:
"Musím si vybaviť jednu súkromnú zaležitosť, ale nebudem dlho."
"dobre chod, ale daj si pozor."
"neboj sa o mňa Dean, postarám sa o seba." odpovedala mu Alex a usmiala sa. Bolo milé ako sa o ňu vždy chcel starať tak ako aj o Sama síce ona to nepotrebovala.

Keď prišla domu chvíľu sa zdalo, že tam nikto nieje. Alex niekoľko krát zakričala jeho meno na prázdnu miestnosť a potom sa konečne objavil. Na prvý pohlad to mohol byť sympatický muž, vyzeral tak na tridsať rokov, mal na krátko ostrihané čierne vlasy, prenikavé modré očí a na sebe mal dlhý čierny kabát. Alex ho vždy volala Nate, sice bola jediná, kto mu tak hovoril. Ked ju uvidel najprv si ju premeral prísnym pohladom a potom sa opýtal dosť nepríjemným tónom.
"čo tu robíš?"
"Aj ja ťa rada vidím Nate." odpovedala Alex sarkasticky a hned na to dodala.
"Nevedela som že sem nemôžem prísť, ale volala som ťa a neprišiel si tak mi iné neostalo."
"O to nejde. Vieš, že sem môžeš prísť. čo potrebuješ?"
"Chcem vedieť čo sa to deje."
"čo konkrétne?" opýtal sa Nate ako vždy vyhýbavo.
"Vieš dobre o čom hovorím. Prečo si ma poslal za Winchesterovcami a povedal si, že všetko ostatné počká?"
"Alex to je.."
"Nezačínaj zas s tým, že sa všetko včas dozviem.“ zvýšila hlas Alex. Toto jeho správanie ju vždy strašne rozčuľovalo. Nate však nič neodpovedal
„Povedz mi aspoň čo sa to stalo z Johnom." povedala Alex už pokojnejšie.
"Prečo?"
"Pretože, mám pocit že sa na ňom niečo zmenilo, myslím si že, by mohol zistiť kto som."
"Ale nepreháňaj, nemá to ako zistiť." presviedčal ju Nate.
"že nie? sám mi povedal, že to na mne vidí. Len zatiaľ si neuvedomuje čo vidí." namietla Alex.
"Neboj sa na nič nepríde."
"Dobre povedzme, že máš pravdu a nepríde na to. Ale aj tak by si mi mohol konečne povedať čo sa to deje. Na Winchesterovcov sa zosypali asi všetky problémy naraz, a ak o tom niečo vieš... ak vieš ako by som im mohla pomôcť, povedz mi to."
"Alex, ja... nemôžem. je to proti pravidlám a aj tak toho veľa neviem nepoznám budúcnosť." povedal Nate, rovnako ako niekoľko krát predtým, ale Alex teraz už stratila trpezlivosť a začala na neho kričať.
"Vieš čo už mám tohto tvojho správania dosť! vždy len tajnosti, nikdy mi nepovieš nič na rovinu! vždy len chod tam alebo tam a nikdy nepovieš prečo! už vás začínam mať všetkých dosť. Nechaj si to teda pre seba zistím si čo treba sama." keď dopovedala chcela odisť Nate ju však v poslednej chvíli zastavil
"čo ešte?" opýtala sa nahnevane.
"Nedovolím, aby si sa takto správala!" povedal prísne Nate ale tým, že na Alex zvýšil hlas len ju viac nahneval
"Vážne? a čo mi urobíš? vieš veľmi dobre, že mi nemôžeš nič urobiť lebo ma potrebujete!"
"áno to máš pravdu potrebujeme. A teraz od teba potrebujem len jedno, aby si bola pri Winchesterovcoch, tak nevymýšľaj a po najskôr sa k nim vráť!"
"Pravdaže sa k nim vrátim, ale nie preto, že to ty tak chceš. Ja ich v tom nenechám!"
"Vieš že ti toto všetko tolerujem len pretože, že nie si celkom ako my? Keby si bola, tak by sme ti nedovolili takto sa správať!" kričal Nate Alex cítila, že sa jej začína vyhrážať ale aj tak si bola istá, že jej nič neurobí a vrátila mu to.
"A to ma má vystrašiť alebo čo?! Nikdy nebudem celkom ako vy! Našťastie ani by som to nechcela. Pretože takto mám niečo čo ty ani ostatní nemajú. Mám city a slobodnú vôľu. A preto budem rozhodovať sama za seba a nie bez poznámok poslúchať tvoje príkazy! to že s vami spolupracujem je len prečo, že som sa tak sama rozhodla, to si dobre zapamätaj!"
"Chod už Alex, radšej sa vráť za Winchesterovcami, kým sem prídu ostatní. Oni nebudú taký tolerantný ako ja, oni ťa tak dobre nepoznajú a nie všetci ti veria. Neskôr sa ti ozvem." povedal Nate už trochu pokojnejšie. Alex už nič nepovedala nechcela sa viac hádať. Nate jej veľmi pomohol a napriek všetkému ho mala rada. Nebyť jeho dnes by nebola tým kým je a ktovie ako by skončila. Keď odišla uvažovala čo robiť, keď Nate jej s týmto nepomôže. Nakoniec sa rozhodla porozprávať sa ešte z niekým, kto by jej možno, aj keď iba možno mohol pomôcť. Nemala voči nemu veľkú dôveru a riskovala , že sa pri svojej výbušnej povahe neovládne a poháda sa aj ním Mohla od neho, čakať to iste možno aj horšiu reakciu ako u Natea, ale ak chcela nejako pomocť chlapcom rozhodla sa to skúsiť.

Medzitým ako bola preč Dean ako obyčajne vyhladol a tak prehľadal Bobbyho zásoby ale nič mu nevyhovovalo.
"Do pekla, prečo tu Bobby nemá žiadne sladkosti?" zašomral potichu a rezignovane si sadol za kuchynský stôl, pri ktorom sedel Sam. Mal pred sebou otvorenú knihu a v ruke ceruzku, ktorou si značil, čo pokladal za dôležité. Zaregistroval však Deanovu poznámku a kútikom úst sa usmial.
"Bobby asi nie je veľmi na sladké." odpovedal mu pobavene pričom ani nezdvihol zrak od knihy.
"No čo tak už zabehnem do obchodu niečo si kúpiť." odpovedal Dean a okamžite vstal od stola. Vtedy už Sam zdvihol hlavu a pozrel sa na neho
"Ale no tak Dean je to až také súrne?" opýtal sa prekvapene.
"áno to teda je. ja ehm... mám nízku hladinu cukru." vyhovoril sa Dean z úsmevom ešte od dverí. Sam sa takisto usmial a odpovedal
"Hej jasné aspoň si nevymýšľaj."
"Neboj sa o mňa za chvíľu som späť."
"Hej Dean počkaj ešte." zakričal za ním a zdvihol sa stoličky pritom si chytil brucho a trochu za vzdychal. Dean si to okamžite všimol a pribehol k nemu.
"Sammy čo ti je?" opýtal sa ho.
"Nič to nič, už to prešlo."
"Naozaj? dúfam, že to znova nezačína."
"Nie Dean neboj sa. pokojne chod."
"Určite?" uisťoval sa Dean. nechcel sa od Sama vzdialiť ani na chvíľku kým nemal istotu, že mu nič nehrozí.
"áno určite.“ odpovedal Sam a potom dodal „Pokojne chod a ty bud opatrný."
"je to len za rohom čo by sa mi mohlo stať." usmial sa Dean a potom zmizol vo dverách.
Sam sa potom vrátil v začatej práci ale po chvíli pocítil ďalší slabší kŕč. Aj pred tým ich mal už zopár všetky na mieste jeho starého zranenia, tak ako včera predtým zvláštnym záchvatom. Nikomu o tom nepovedal. Bál sa toho, že by sa to mohlo stať znova a že by nemohol vzdorovať. Ruby mu radila, aby bojoval a nech sa to deje čokoľvek nedovolil aby ho to ovládlo, ale bál sa že to nedokáže, že nedokáže dlho vzdorovať. Ved ako si v hlave prehrával minulý záchvat, aspoň to čo si z neho pamätal, nevedel ako by sa to dalo zastaviť. tá bolesť bola veľmi silná a potom odpadol. Tak ako mal s tým bojovať? Uvažoval na tým, že ak sa to stane znova nesmie dopustiť, aby stratil vedomie, ale mal obavy, či to vydrží. Koľko toho znesie kým znovu odpadne? Vedel že, to nie je riešenie, musí prísť na niečo trvalejšie. Aj keď v knihách to asi nenájde. Zatiaľ našiel v knihách len veľmi málo o niečom čo by sa podobalo jeho prípadu. Ako si uvedomil, najväčšiu nádej vkladal do Ruby. Dúfal, že ona príde z riešením. Chvíľu uvažoval nad tým, že jej zavolá, ale nakoniec od toho nápadu ustúpil. S Ruby sa predsa dohodli, že sa stretnú v noci, dovtedy mu teda ostávalo len dúfať, že sa mu to znovu nestane.
Zvyšok dňa už potom prešiel pokojne a viac kŕčov nemal. Trochu sa mu uľavilo a dúfal, že to prešlo. Dokonca v noci dokázal aj celkom bez problémov zaspať. Potreboval sa vyspať
S toho všetkého bol až príliš vyčerpaný a minulú noc skoro nespal. Spal však len zopár hodín a ešte uprostred noci a jeho pokojný spánok prerušil až príliš živý sen. Bolo to ako spomienka, síce nevedel či sa to tak naozaj stalo. Na chvíľu bol znova v tom dome, kde pred časom lovili tú šialenú démonku. Znovu to všetko prežíval. Odpútal jej pozornosť a načahoval po nôž, ktorý bol od kus dalej. Nakoniec sa mu ho podarilo uchopiť. Potom znova cítil ako mu ho bodla do brucha. Bolesť cítil rovnako ako vtedy. Vykríkol rovnako a síce si to neuvedomil vykríkol aj naozaj a tým zobudil Deana, ktorý k nemu okamžite pribehol. Vo sne vnímal Deanov hlas prichádzajúci z diaľky síce mu nebol schopný rozumieť. Potom videl už len pár zábleskov. z nasledujúcich udalostí. cesta do motela. Bobbyho príchod. To ako mu Dean daroval krv. Potom videl ako Castiel stoji nad jeho posteľou. Potom sa akoby na neho pozrel a niečo povedal. Chvíľu nerozumel ale nakoniec už počul úplne jasne.
"Sam počúvaj ma. toto si musíš dobre zapamätať. Len v krvi svojho brata nájdeš silu bojovať s tým čo príde." povedal mu. Potom znovu zacítil silnú bolesť ktorá ho vytrhla zo sna a rýchlo sa posadil. Otvoril oči a uvidel, že Dean stoji pri ňom a dosť znepokojene na neho pozerá.
"si v poriadku Sammy? čo to malo znamenať?" opýtal sa ho.
"Mal som veľmi zvláštny sen." odpovedal Sam a zmätene pozeral pred seba. Ruku si držal na bruchu. Stále cítil tú istú bolesť čo vo sne. vôbec neprestávala práve naopak stále sa stupňovala. v hlave mu stále zneli Castielove slová, ktoré vôbec nechápal. čo má s tým všetkým spoločné Deanova krv a ako mu má pomôcť?
"čo sa ti snívalo? z toho ako sa tváriš to muselo byť fakt strašné. Zas sa ti snívalo o klaunoch?" zažartoval Dean aby odľahčil situáciu.
"Dean toto je vážne." odbil ho Sam a pokračoval
"Bol to veľmi živý sen akoby som znova prežíval to, čo sa stalo vtedy keď ma tá démonka bodla, ale to nie je všetko. Nakoniec som videl Casa. Bol pri mne v tú noc, síce na nič také si nespomínam. A potom mi povedal niečo veľmi zvláštne.“
"čo povedal?" opýtal sa ho Dean
"že silu bojovať s tým čo sa so mnou deje vraj nájdem v tvojej krvi " odpovedal Sam a potom už nedokázal potláčať tú bolesť. tvár sa mu skrivila a dosť hlasno za vzdychal. Potom sa opäť zviezol na postel. Stále sa metal k kŕčoch. Dean sa len bezradne prizeral,nevedel čo má urobiť. Nemohol mu pomôcť. Sam sa zo všetkých síl snažil udržať pri vedomí. Mal na pamäti Rubyne slová. Snažil sa s týím bojovať.
"Nie nemôžem to dovoliť. Nie už nie, nestane sa to znova. Nieeee." opakoval si ale nakoniec vykríkol na hlasno, že to začul aj Bobby a okamžite pribehol.
"čo sa deje?" opýtal sa.
"znova sa to začalo, neviem čo mám robiť Bobby." odpovedal mu Dean zatiaľ čo sledoval ako sa Sam stále zvíjal v kŕčoch a stále dookola opakoval.
"Nie, nedovolím to, nie nie!" potom sa postupne začal upokojovať aj dych sa už trochu spomalil.
"Sammy?" prihovoril sa mu Dean.
"Opatrne, nevieme či sa ti znova nepokúsi ublížiť." povedal mu Bobby a odtiahol ho od neho.
"To je jedno. potrebujem sa presvedčiť či je v poriadku." odmietol Dean a prišiel znovu k Samovi. rukami mu zdvihol hlavu a povedal mu
"Sammy, no tak pozri sa na mňa." Sam trochu otvoril oči a pozrel na neho. Deanovi sa uľavilo keď uvidel jeho zelené oči. presvedčilo ho to, že je to on.
"Sam ako? už je lepšie?" opýtal sa ho.
"áno, už to skoro prešlo." odpovedal mu Sam a snažil sa trochu spamätať. Dokázal to. Sám tomu neveril ale zdalo sa, že to aspoň nateraz prekonal. Dalo mu to nádej sice len malú, že možno s tým predsa dokáže bojovať. Aj keď to čím práve prešiel už nikdy nechcel znovu zažiť.
"čo to malo znamenať? ako to, že sa nestalo to čo včera?" opýtal sa ho Bobby.
"Ja neviem, naozaj neviem Bobby, len som sa snažil nepoddať sa a bojovať s tým, čo sa so mnou deje nech to je už čokoľvek." odpovedal Sam.
"Naozaj to už prešlo?" opýtal sa znova Dean
"áno, neboj sa. Som v pohode." uisťoval ho Sam. Potom keď sa Dean aj Bobby presvedčili, že Sam je už v poriadku, šli znovu spať. Dean síce ešte chvíľu dával na Sama pozor, ale keď videl, že zaspal, ľahol si aj on.
Sam sa však zobudil len o chvíľku neskôr. Už nedokázal spať. Príliš ho to všetko znepokojovalo. Pozrel sa na hodinky. O chvíľu sa ma stretnúť z Ruby a práve teraz vedel, že to musí urobiť. Musí ju vidieť. Potichu vstal a odišiel z izby tak aby Deana nezobudil. Potom nenápadne odišiel z domu.

ejha ejha... sammy sa na tula..zase
sa mi lubi ze su tam vsetci take dzive to je no horsa na pokracko! naj necakame vecnost

Ettie diki za koment
pokračko bude dufam skor ako toto. začiatok uz mam napísaný tak uvidim ako na tom budem s časom

No naozaj, on si Sam nedá pokoj a nedá. Zase za Ruby???