KAPITOLA I - Angela

ahoj všetci obvyklí návštevníci fanfiction. minule ma posadla taká myšlienka, že aj ja by som mohla prispieť niečím malým, čo by možno potešilo vaše očká. tak vznikla tato poviedka.
dej sa odohráva asi tak niekde na začiatku prvej serie, po Johnovom zmiznutí a Jessicinej smrti, keď sú bratia už na cestách.
no hádam sa bude páčiť a nebude nudiť...
enjoy
''

KAPITOLA I

ANGELA

ČASŤ PRVÁ

Za každým jej krokom sa dvihol malý obláčik prachu, keď kráčala po vydupanej planinke tesne pri neveľkom jazere obkolesenom lesom, ktorú tu vyjazdili autá teenagerov jazdiacich na toto miesto len za jedným jediným účelom. Na odpočívadle vládla poetická idylka, hoci sa nenachádzalo ďaleko od cesty. No po nej veľa áut za celý deň neprešlo. Až v noci.
Jej štíhla postava sa blížila k bielo-červenému Fordu Mustang zaparkovanému čelom k jazeru, akoby si sám vychutnával pohľad na jazero za denného svetla. Ani vo sne by tohto zlatíčka mnohých milovníkov klasiky nenapadlo, že spôsobí svojej majiteľke toľko nepríjemnosti.
Vytiahla zo zadného vrecka jean kľúče od svojho tátoša pripravená naštartovať a vyraziť na cestu za ďalšou prácou. No asi pätnásť metrov od auta sa zastavila. Jej noha sa ani nedotkla prašnej zeme a zostala visieť vo vzduchu. Sama cítila, že niečo nie je v poriadku, že tu čosi nesedí, aj keď vietor pokojne rozfúkaval koruny stromov ďalej a vtáci neprestali štebotať. Zarazene a bez pohnutia ako socha civela na svoje auto. Bolo to len dve-tri sekundy keď...
„Čo to do riti...“
Ani nestihla dopovedať posledné slovo a tlaková vlna ju odhodila pekných pár metrov späť odkiaľ kráčala. Hneď na to sa ozval ohlušujúci výbuch a obrovský rachot. Presne z miesta, kde stalo auto. Pohmýrila sa po zemi a ležiac v prachu obrátila zrak smerom k jazeru. Ten krásny výhľad jej zatienil hustý kúdeľ dymu valiaci sa do všetkých strán a plamene šľahajúce do výšky. Oheň oblizoval jej železného priateľa a jediného spojenca v boji proti tisíckam míľ asfaltu, ktoré mala pred sebou a schuti sa jej vysmieval do tváre, pretože veci sa mali ešte len skomplikovať.
Kašlajúc sa prevalila na chrbát a posadila sa.
„Ech...“ povzdychla si a prižmúrenými očami, hypnotizovaná ohňom, naďalej hľadela na horiace auto.
Ešte raz čosi vedľa motora explodovalo a páľava z ohňa sa rozptýlila do priestoru. Mladá ženy si ruku inštinktívne vystrela pred tvár, aby zabránila žiare dotknúť sa jej koži, no neprestala pozorovať horiace divadlo. Zhlboka sa nadýchla a hlasno, sucho a chrapľavo sa rozkašlala.
Potom odpľula sliny s prachom a pieskom, ktoré sa jej dostali do úst a hrdla keď ju sila výbuchu zmietla z nôh a vyváľala po zemi: „No to je skvelé,“ stále nemohla odtrhnúť oči od ohňa.
„Ešte mi povedz, že všetko moje vybavenie tam zostalo!“ povzdychla si, akoby odpoveď bola vopred jasná.
„Nie, tie sú tam.“ Ozvalo sa spoza jej chrbta.
Pozrela do prázdna, aby zistila, ktorým smerom sa divá jej tajomná spoločníčka. Tá vrhala pohľadom napravo niekoľko metrov od auta, kde pri úzkej cestičke, čo viedla okolo jazera, v bezpečnej vzdialenosti v kríkoch ležal veľký batoh vojenskej zelenej.
„Ah! Ďakujem ti! Aspoň niečo!“ vyletelo z nej s úľavou.
Hodila sa do špiny tohto pre ňu ďalšieho prekliateho miesta a snažila sa nabrať do pľúc čerstvý vzduch. Ešte niekoľkokrát zakašlala a vypľula prach z hrdla.
„To tu budeš takto ležať celý deň?“ opýtalo sa jej sotva trinásťročné dievča v jednoduchých modrých, trochu špinavých, šatách empírového strihu, pod prsiami stiahnutých prišitou tmavou saténovou stuhou. Vlasy má dlhé, rovné a veľmi jemné, vzadu pár prameňov spletených do tenkého a decentného vrkôčiku. Vyzerá tak trochu akoby zaspala v obliekaní dve storočia, alebo sa vrátila z halloweenského večierku. Tento dojem dotvárali snáď už len jej čierne poltopánky a pančuchy.
„Nechaj ma chvíľu oplakať môjho miláčika. Bol mi bližší než ktokoľvek iný.“ zahundrala.

„Ešte raz mi to zopakuj! Kam to vlastne ideme?“ oboril sa podráždene na brata.
Sam na neho zazrel: „Do Elidy. V Novom Mexiku.“
„Aha,“ zamrmlal Dean a na chvíľu zmĺkol. „A čo tam je?“ ešte z neho vypadlo.
Sam na neho už vrhol nevraživý pohľad: „Počúvaš ma ti vôbec niekedy?“
„Ale hej! “ odvrkol mu, „Teraz ťa počúvam.“ snažil sa zmeniť tón svojho hlasu a zakryť tým svoju otrávenosť.
„Heh,“ Sam sa uškrnul a odvrátil zrak od brata späť na prázdnu cestu pred nimi.
„Hej! No tak čo je tam?“ naliehal naňho.
„Čo ti zas sadlo na nos, Dean?“ Sam to nevydržal a dožadoval sa od brata vysvetlenia jeho ufrflaných vzdychov a nakrčeného obočia, ktoré v aute zhusťovalo atmosféru, odkedy mu oznámil, že v tomto mestečku vyčíňa zlo.
„Nič!“ odvrkol mu späť, „Nič mi nie je.“ ešte raz sa pokúsil upokojiť a vyvolať tak u Sama dojem, že je OK.
Sam mu už-už chcel na to niečo povedať ale Dean ho predbehol a pokračoval: „Ja len nechápem, prečo tam ideme, keď to nie je také vážne. V Arizone sa dejú horšie veci.“
„Také vážne!?“ Sam nemohol uveriť čo práve počul od toho lovca, ktorý šoféroval. On, taký, podozrievavý voči všetkému, čo sa hýbe, on, čo by našiel niečo nadprirodzené v každom kúte krajiny, on, ktorý tak slepo nasledoval otca a nekládol žiadne otázky... Nešlo mu do hlavy, že teraz tak protestuje proti lovu na ducha.
„To, že za posledný polrok zmizli v tomto mestečku všetci, čo mali v mene titul DOKTOR, či už doktori medicíny alebo filozofie a pred dvanástimi rokmi to isté, podľa teba nie je také vážne?“ neveriacky sa na neho díval.
„Čo!! Veď len zmizli. Ani nevieme, či sú mŕtvi alebo sa jednoducho presťahovali.“ obraňoval sa.
„Desať ľudí! A nikomu o tom nedali vedieť? Tomu ani ty sám neveríš!“ útočil naňho Sam.
„No a? Ľudia sa strácajú, Sam. A nikomu sa to nezdá čudné.“ neprestával v obrane.
Sama ešte viac prekvapilo bratovo správanie a len sa na neho pozrel a krútil hlavou: „Ty si sa už úplne pomiatol!“
A než stačil Dean niečo Samovi povedať, ten zapol rádio a zvýšil volume, aby mohol aspoň predstierať, že nepočuje bratove nezmyselné reči. Zosunul sa nižšie na sedadlo, zaklonil hlavu a zavrel oči: „Zobuď ma, keď tam budeme!“
„Jasné šéfe!“ zahundral Dean a dupol na plyn.
Deanovo zlatíčko poriadne zavrčalo a vydalo sa vpred aj so svojimi pasažiermi za ďalšou príšerou, ktorú je potrebne poslať do pekla.

Chôdzou lemovala okraj cesty. Jej krok bol odhodlaný a neúnavný, hoci už kráčala dlhú chvíľu. No nemienila poľaviť. Čaká na ňu neodkladná práca, ktorú musí urobiť. Rýchlo vybaviť a opäť zmiznúť za ďalšou. Ani váha jej jediného majetku, veľkého vaku na pleci, jej nevadila. Kráčala vpred so vztýčenou hlavou a neprítomným pohľadom.
„Nestopneš si niečo?“ ozvalo sa jej spoza chrbta.
No ona sa ani neotočila a kráčala ďalej: „Rada by som, ale posledné auto tu prešlo asi tak pred mesiacom.“
Mladé dievča sa rozhliadlo po asfaltovej ceste a otočilo hlavu na priateľku.
„Tak to bude trvať dlhšie než som si myslela.“ poznamenala ticho no jej zaprášená spoločníčka ju počula a neprerušujúc svoje kroky za ňou pokojne vykríkla: „Myslíš, že mňa to baví?“
Dievča z tónu jej hlasu vytušilo skrytú výčitku.
„Je to snáď moja chyba?“ zjavila sa priamo pred ňou.
Mladá žena tesne pred nárazom do prekvapeného výrazu tváre dievčaťa zastala: „Nie,“ povedala s predstieranou ľútosťou, obišla ju a šla ďalej, „ty si predsa nemohla vedieť, že slová ako »Ty suka prašivá!« alebo »Za toto mi ešte zaplatíš!« a »Budeš to pekelne ľutovať« bude myslieť vážne.“
„Je mi to ľúto!“ nespokojne za ňou zakričala.
„To je dobré. Len škoda toho auta.“ zamrmlala.
Dievča na ňu nahnevane hľadelo a keď chcela za ňou vykročiť, zarazila sa. Chvíľu stála ako socha s prekvapeným výrazom.
„Počujem auto.“
„Jasné.“ poznamenala sarkasticky a pomrvila s batohom na pleci.
Dievča sa otočilo opačným smerom a čakalo, kým ho neuvidí v zatáčke.
„Mohla by si ho stopnúť.“
Ona ešte raz zamrvila vakom a ignorovala radu.
Spoza zatáčky vzdialenej od dvoch ženských postáv asi sedemsto metrov sa vynorilo auto.
„To je čierna Impala!“ otočila k nej hlavu.
Žena sa zarazila a na sekundu zastala. Cez plece pozrela dozadu na prázdnu cestu s rútiacim sa Chevroletom.

Dean už štyri hodiny šoféroval a až na pár malých mestečiek videl okolo seba len prázdne lúky, lesy a asfalt pred sebou. Sam si pokojne pochrapkával na spolujazdcovom sedadle. Vôbec by ho nenapadlo, že na tejto ceste niekoho stretne.
V diaľke pred ním kráčala štíhla postava ženy a na pravom pleci si niesla svoj náklad. Úzke jeany obťahovali jej dlhé nohy a ešte viac zvýrazňovali ich štíhlosť. Na nohách ju niesli ošúchané a zanedbané nízke cowboyské čižmy, ktoré, hoci boli v zúboženom stave, slúžili svojej majiteľke lepšie ako ktorékoľvek iné. Pekne vychodené a roztiahnuté, dokonale kopírujúce jej chodidlo. Perfektné na chodenie a ešte lepšie na beh. Vojenský vak jej visel z pravého pleca na tmavohnedej starej koženej bunde, ktorá jej skrývala štíhle ramená pred slnkom.
S dopadajúcimi krokmi sa od nej do priestoru rozptyľovali zrnká prachu a piesku, akoby sa práve pred chvíľou zdvihla zo zeme. Aj vlasy, ktoré jej siahali pod plecia boli plne vysušenej zeminy a tá jej padala po vaku a bunde na nohavice a čižmy. Všetok ten padajúci prach vytváral okolo dievčiny riedučkú hmlu, čím vyvolával pocit, že sa na ceste zjavila z ničoho nič, akoby zo vzduchu dávny bohovia stvorili dokonalú bytosť.
Práve preto hneď upútala Deanovu pozornosť. Zložil nohu z plynu a nechal rýchlosť pomaly klesať. Nakrčil čelo a zaostril do diaľky, len čo sa k nej priblížil. Prezrel si ju od hlavy až k pätám, pričom sa nezabudol pozastaviť pri jej sedacích svaloch. Šibalsky sa usmial a keď ju predbehol, odbočil ku krajnici a zastal.
Na to sa Sam zobudil. Začudovane sa rozhliadol a potom nechápavo pozrel na Deana: „Čo to robíš, Dean?“
Ten ani nemukol, len sa pozrel do spätného zrkadla a pozoroval ako sa dievča približuje k autu. Sam sa obzrel a aj on ju zbadal.
„No to snáď nie je možné! Tebe šibe!“ zahriakol ho.
„Pokoj chlape!“ povedal ako zhypnotizovaný a nespúšťal oči zo zrkadla.
Spustil okienko dolu. Dievča podišlo k stiahnutému oknu a svojim útlym bokom sa oprela o dvere. Predklonilo sa a pravú ruku položilo na okno. Ľavou spojila kraje bundy, čím veľmi premyslene ukrylo to, čo jej bunda schovávala, čím sa takto opustené dievča mohlo ubrániť každému nebezpečenstvu v neznámej krajine. Batoh sa jej pritom zošmykol a zastavil sa na lakti.
„Pekné auto.“ pozrela na Deana.
Dean nahodil svoj neodolateľný úsmev a mykol hlavou: „Ďakujem. Nechceš zviesť?“
Naklonila sa viac dopredu a pozrela na Sama. Ten ju pozorne sledoval s nesúhlasným výrazom v tvári.
Dean okamžite reagoval a tiež mrkol na brata: „Jeho si nevšímaj.“
Len čo to vyslovil Sam na neho hodil nevraživý pohľad. Ona to celé pozorovala.
„Prečo nie.“ prehodila a presunula sa k zadným dverám.
Otvorila a hodila dnu svoj batoh. Potom nasadla. Dean zaradil rýchlosť a vyrazili.
Samovi to nedalo, ešte raz nevraživo zazrel na Deana a otočil sa k nového spolucestujúcemu: „A kam to vlastne ideš?“
„Do Elidy.“ pohodlne sa usadila na sedadle.
„To vážne? Do Elidy?“ neveriacky a prekvapene vypadlo zo Sama.
„Hej!“ stroho mu odpovedala.
Dean hrozivo zazrel na mladšieho brata. „A čo tam?“ primiešal sa do Samovho vypočúvania.
Prešla pohľadom zo Sama na spätné zrkadlo, ktorom sa na ňu hľadeli Deanove usmievajúce sa oči: „Len stará známa.“
„To je pekné, že ju ideš navštíviť, no nie?“ pozrel na Sama.
Ten len pokrútil hlavou a pošúchal si oči, aby sa poriadne prebral z popoludňajšieho spánku.
Stopárka mu na to neodpovedala. Len si oprela ruku o dvere a otočila tvár na bok. Potom zavrela oči. Po krajnici tejto pustej cesty už kráčala šialene dlho a teraz konečne sedela. Nohami jej pulzovala bolesť z cesty a únava, no ona to brala ako samozrejmosť, že to jednoducho patrí k jej životu. Nič zvláštne, len desiatky míľ, čo nechala za sebou. Snažila sa teda na chvíľu vynúť, hoci jej zmysly ostávali v strehu.
Keď niekoľko minút neodpovedala, Dean sa opäť pozrel do zrkadla.
„Veľa toho nenahovorí.“ Utrúsil len tak, no bolo jasné, že to adresoval Samovi.
No ten sa ho snažil ignorovať.

pokračovanie nabudúce...

no celkom zaujimave, vdaka, ze si sa rozhodla aj ty prispiet. tvoj prvy prispevok a hned takyto krasny poviedka sa ozaj paci a uz sa neviem dockat pokracka

Vitaj vo fóre, Nikita.. Sme veľmi radi, že si sa s nami rozhodla podeliť a svoju poviedku. Je super, strašne sa mi páči, ako všetko opisuješ. Dúfam, že sa čoskoro dočkáme ďalšej časti..

nikita....a jej pjekne....paci sa mi,... a uz sa tesiiim na pokracovanieeee...

Jéé nová povídka od nového človíčka Jsem moc ráda, páč si myslím, že spisovatelů ff SN není nikdy dost
Povídka je moc pěkně napsaná a jsem zvědavá, co se z ní dál vyklube! Moc super, jen tak dál a prosím brzké pokračování!

dakujem vam velmi pekne damy za slova chvaly, musim povedat ze na pokracovani sa usilovne pracuje, no presne vam neviem povedat kedy bude hotove
a ak ste tam niekto nasli chyba sa vopred ospravedlnujem, aj za tie ciarky medzi slovami. necitala som to po sebe kym som to sem hodila
tak a idem sa pustit do roboty

nikita: vela stastia v pokracovani...som uz zvedava a nedockaavaaaaa.......

jeeeeeeeeej uz sa tesim na pokracko... a vitaaaaaaaaaaaaj

Ahojky Niki, som rada, že si tu hodila svoje začínajúce dielko teším sa na ďalšie pokráčko, už aj tuším jemné iskrenie medzi Deanom a tou stopárkou, som zvedavá, ako to bude ďalej

Páni,mne sa hrozne páčia tie prirovnávania tie su a zasa tie ich doberačky tie tiež lúúbim:)Som zvedavá ako sa to dalej vyvinie

Mám za sebou týždeň zabijak-masaker-katastrofa: na štvrok prezentácia do školy + naučiť sa 20 strán na test z dvoch období v literatúre (tiež vo štvrtok) a bratovi zomrel počítač, preto musí mať konto na mojom, aby si mohol robiť on veci do školy. A v piatok prišla kamoška, tak sme sa vybrali na dámsku jazdu,
ktorú som ukončila až nadránom no a v sobotu bol koncert teda som tiež prišla hádam aj s východom slnka. Takže som sama prekvapená koľko som toho stihla napísať a za akých podmienok.
Tak vám tu teraz predkladám pokračovanie, aby ste mali zas čo čítať a zas čo posudzovať, chváliť ale aj kritizovať, ak to bude potrebné.
Prajem príjemný čitateľský zážitok.
Enjoy...

ČASŤ DRUHÁ

Čierna kráska zrazu spomalila a vymenila rovný asfalt za prašnú a hrboľatú príjazdovú cestu k benzínke. Zmena monotónnej jazdy prerušila jej spánok sprevádzaní neustálym i keď veľmi nenápadným striehnutím na akékoľvek nebezpečenstvo. Trochu to ňou trhlo a doširoka otvorila oči. Trochu dezorientovaná si obzrela okolie za oknom, aby zistila kde presne sa nachádzajú. Potom sa zhlboka nadýchla.
Dean začul jej vzdych, ktorý mu pripadal neskutočne zmyselný: „Potrebujem iba natankovať. Nenechaj sa rušiť.“ a usmial sa na ňu do zrkadla.
Sam nereagoval, len hľadel pred seba.
Zastali pri čerpadle, Dean vystúpil a šiel nakŕmiť svoje srdiečko. Stopárka si zívla a ponaťahovala stuhnuté svaly. Otvorila svoj batoh, pohrabala sa v ňom, čosi z neho vybrala a tiež vystúpila. To naštartovalo Sama a sledujúc ju, vystrelil z auta. Ona si prehodila cez plece menšiu tašku a šla priamo do predajne. Sam ostal stáť pri otvorených dverách nespúšťajúc z nej oči. Dean si to všimol a uškrnul sa na brata.
„Čo si od nej nevypýtaš číslo?“ provokoval.
No Sam ignoroval jeho narážky: „Ty si dnes asi totálne prišiel o rozum!“ teraz už pozeral na neho.
„Čo tým myslíš?“ Dean na neho nechápavo hľadel.
Sam len povrtel hlavou a mávol rukou smerom k predajni: „Nabrať stopárku?! Toto nie je vhodný čas ani miesto na tvoje romániky.“
„Bože Sammy, aj ty by si mal niekedy vyraziť.“ radil mu.
„Mne sa zdá podozrivá. Sama, vojenský batoh, vyzerá ako by sa s niekým pobila... “ Sam sa mu zdôveril s podozrením.
„Tuším ti preskakuje braček.“
„Nemal si ju brať!“ pozrel naňho s vážnou tvárou.
„To som ju mal nechať na ceste? Sam, to je neľudské!“ obhajoval svoj nezištný čin.
Sam pokrútil hlavou: „Nemám z nej dobrý pocit. Radšej by som bol, keby som vedel, čo je zač.“ Začal sa prechádzať hore dolu okolo auta a škrabal si bradu.
Dean podráždene zafučal: „No, sú dva spôsoby ako to zistiť.“
Na to sa Sam zastavil a hodil pohľad na brata. Obaja sa sekundu na seba dívali.

Stopárka rázne vpochodovala do predajne a zamierila k regálom s kozmetikou. Chvíľu si obrezala tovar a vybrala odtiaľ šampón a mydlo. Prešla k regálu s čokoládou a vzala si tri karamelové tyčinky, aby doplnila energiu, ktorú nechala za sebou na ceste.
Vysoký vychudnutý predavač v žlto-červenej šiltovke a tričku rovnakej farby podopretý o pult ju s obrovským záujmom pozoroval už od momentu, keď vystúpila z auta. Nepočul ani zvonček nad dverami, ktorý ohlasoval príchody a odchody zákazníkov. Nebývalo zvykom, tu uprostred takmer ničoho, vidieť krásne dievča, ktoré vyzeralo ako sen každého chlapa. Bol ňou taký fascinovaný, že si ani nevšimol, že ona sama zaregistrovala jeho pohľad a rýchlo no nenápadne si ho poriadne premerala.
Upriamila naňho zrak a prešla k pultu. Nákup mu vyložia na stôl a čakala. Predavač si až teraz uvedomil, že ju lačno okukuje a v duchu sa prefackal, aby vytriezvel zo zasnenia. Roztržito sa narovnal. Nešikovne zhrabol tovar a začal ho baliť.
„Ahoj!“ chladne sa pozdravila, no tým ho ešte viac znervóznila.
„Ehm... ahoj.“ placho jej odzdravil.
„Ako je to ešte ďaleko do Elidy?“ opýtala sa ho a oprela sa lakťami o pult.
Predavač sa snažil upokojiť a reagovať normálne. Hodil pohľadom na auto zaparkované pri čerpadle: „Na tom asi také dve hodiny.“
Otočila sa aj ona: „Hm.“
„Dúfam, že nie si doktorka...“ snažil sa udržať priateľský rozhovor, „...keď mieriš do toho mesta.“
„Prečo?“ opýtala sa ho akoby netušila o čo ide.
Nenapadlo ho ako nadviazať: „No... Hm... Miznú z mesta... Tí doktori.“
„Únosy?“ opatrne vyzvedala.
„Nie, vraj to robí nejaký duch.“
Stopárka naňho podozrievavo pozrela.
„Hovorí sa tak.“ dodal, aby v nej nevyvolal pocit, že by snáď on patril k tým, čo týmto historkám verí.
„A... čo sa ešte hovorí?“ vyzvedala ďalej.
Chalan sa zarazil, že cudzinka javí záujem o niečo také, no jej nezvyčajná drsná krása si ho tak podmanila, že jej vyklopil všetko, čo vedel: „Vraj to robí nejaký pomstychtivý duch. Príde večer do ordinácie, tesne pred záverečnou a predstiera, že nutne potrebuje ošetrenie. Teda, vtedy vyzerá ako normálny človek, nie ako duch. A potom zmizne aj s doktorom.“ Na chvíľu sa odmlčí, aby vyvolal napätie a pokračuje: „A nikto ho už nenájde.“
„To je všetko, čo vieš?“ snažila sa od neho vymámiť ešte nejaké informácie, ale jej tvár nejavila žiadny náznak emócie patričnej pre túto chvíľu.
Chalan pokrčil ramenami.
„Nekolujú po meste nejaké strašidelné príbehy, alebo niečo také?“ už prešla do vypočúvania.
„Teba také veci zaujímajú?“ predavača to prekvapilo.
„Povedzme, že hej.“ Povedala vyhýbavo, „Tak poznáš nejaké?“
„No ja som o žiadnych nepočul.“ Priznal úprimne a dodal: „ale viem o jednej starej známej, ktorá vie viac.“
Vzal z poličky hnedé papierové vrecko.
„Dáš mi adresu?“ opýtala sa ho.
On na ňu pozrel. Chvíľu váhal, prečo sa také dievča zaujíma o duchov, no nakoniec vytiahol kus papiera a napísal jej adresu.
Vzal tovar, vložil ho do vrecka aj s adresou a podal jej ho: „Osem deväťdesiat dva.“
„Kde sú tu dámske záchody?“
„Doprava za rohom.“ ukázal prstom na dvere.
Z vrecka vylovila pokrčenú bankovku a položila ju na pult: „Vďaka. Drobné si nechaj.“ vzala nákup a odkráčala von.
Predavač sa za ňou ešte poslednýkrát túžobne zadíval ako odchádza a potom siahol po bankovke na stole. Mrkol na ňu, že ju dá do pokladne, keď si všimol, že nedrží desaťdolárovku ale päťdesiatku.

Cingot zvončeka vytrhol Sama z premýšľanie nad tým, že sa neznámej pohrabe vo vaku, aby zistil, či je jeho nepríjemný pocit oprávnený. Obaja bratia obrátili hlavu k dverám predajne. Dievča stalo pred nimi a premeriavalo si ich. Hnedé vrecko strčila do tašky a zašla za roh na toalety.
Dean pozrel na Sama, ktorý z neznámej nespúšťal oči: „Na tvojom mieste by som sa jej najprv opýtal, ako sa nechal nachytať.“
Sam hodil na brata ďalší nevraživý pohľad.
„No čo je? To rozzúri každú, keď sa jej niekto hrabe v bielizni.“ uškrnul sa.
Sam len mlčky pokrútil hlavou.
Dean dotankoval a šiel zaplatiť. Sam chvíľu postával pri aute a obzeral si okolie benzínky. Potom nasadol do vnútra a vytiahol mapu. Vyhľadal v nej pumpu, na ktorej práve stáli a premeral vzdialenosť od mesta, čím určil ako dlho ešte pôjdu.
Dean sa o chvíľu vrátil. Pohľadom zablúdil do vnútra auta a keď v ňom našiel sedieť len Sama, začal sa obzerať okolo pumpy po svojom novom objekte záujmu. V duchu rozmýšľal ako krásnu neznámu dostať.
„Kde je? Ešte sa nevrátila?“ nahol sa k oknu k Samovi.
Ten len pokrútil hlavou a zanovito mlčal. Dean prešiel k dverám vodiča a ešte raz sa poobzeral po okolí, aby čo najdlhšie oddialil to, že by mal krásku sledovať spoza skla auta. Upriamil pohľad na roh kam odkráčalo dievča. Čakal, že už-už vyjde a on sa bude môcť pokochať pohľadom, kým znova vyrazia.
Tá o chvíľu vyšla z toaliet. Prezlečená. Jeany vymenila za čierne kožené vypasované nohavice, ktoré jej obťahovali štíhle stehná a bedrá a odkrývali jej tak ploché brucho. Vymenila aj zaprášené krátke zelené tričko za čierne tielko. Tiež pekne obtiahnuté. Jedine čižmám zostala verná a neprezula sa. Len ich umyla.
Takýto obraz ženy, krásnej s drsnými spôsobmi a ešte drsnejším životom, čo bolo zjavné z reči jej božského tela, vyvolával v Deanovi pocit, že jeho sny a priania boli vypočuté a ona, neznáma stopárka, bola zoslaná z neba práve jemu.
Opretý o kapotu auta, ju sledoval.
Dievča si pohladilo mokrú hlavu a vyžmýkalo z vlasov posledné kvapky vody. Taška, v ktorej útrobách teraz ležali dve nabité zbrane, čo sa predtým nežne dotýkali jej tela, aby boli v tej najvhodnejšej chvíli po ruke a postarali sa o majiteľkin život, bola prehodená cez rameno, starú ošúchanú bundu niesla v ruke. A kráčala k čiernej Impale.
Z diaľky to nebolo dobre vidieť, ale len čo sa priblížila, Deana upútali aj obrazy na jej tele.
„Pekné tetovanie.“ hodil na ňu svoj neodolateľný úsmev a snažil sa dobre si ich poprezerať.
Štíhle telo jej zdobilo niekoľko tetovaných obrazov. Všetko to boli anjeli. Skrášľovali jej obe predlaktia aj ramená, na kľúčnych kostiach boli ďalší, jedného s roztiahnutými krídlami mala na prsiach a druhého na bruchu pod pupkom, kde ho z časti skrývali nohavice. A nie len jej predok bol pokreslený. Aj chrbát sa pyšnil ozdobami. Dvaja anjeli na lopatkách, dvaja na bedrách, jeden malý tesne pod krkom a jeden dosť veľký uprostred chrbta.
Ani jeden nebol rovnaký. Anjeli. Možno strážni anjeli. Možno ju mali varovať pred nástrahami života, o ktorom obyčajní ľudia vedeli tak málo. O ktorom si všetci mysleli, že je obyčajný ako oni sami.
„Vďaka!“ prehodila, obišla auto, otvorila a nastúpila.
Dean z nej nemohol spustiť oči: „Oh Bože!!“ a nastúpil tiež.
Samovi to veľmi nedalo a opýtal sa jej, aby sa o nej dozvedel aspoň niečo: „Ako sa vlastne voláš?“
Dean naštartoval a už vyrážali.
„Angela.“ odpovedala mu stručne.
„Aha.“ zamrmlal.
A čierny Chevrolet vbehol späť na asfalt a rútil sa do neznáma.

pokračovanie nabudúce...

aaaaaaaa i love this story a angela sa mi paci,ale bacha ruky prec od deana no inak ozaj nadherna poviedka

mrzi ma, ze si mala taky na nic tyzden, ale poviedka sa ti vydarila uz sa tesim na pokracko

Ejha, Angela mi zacina byt sympaticka! Sa tesim, co sa o nej dozviem viac a aj nieco o tej zahade miznucich doktorov takze kritika: Este dalsie pokracko PLS

Pěkná povídka. Na to že si měla tak náročný týden, je to fakt super napsané a promyšlené. Moc se těším na další part a taky až se o Angele něco víc dozvím... třeba proč to tetování...? Moc pěkné!

veeeeeeeelmi pekne

bože som tak rada, že sa vám môj výtvor veľmi páči:sunny:

a tiež som potešená, že aj Angela si získala vaše sympatie.
nebojte, tento týždeň je relatívne pokojný, tak budem mať čas písať a ďalšie pokračovanie by som mala vyvesiť asi v piatok, ak mi do toho nepríde nič vážne.
no neviem či v tejto poviedke stihnem objasniť všetko okolo Angely, tak vám hádam nebude vadiť, keby bratov sprevádzala ešte aj v ďalších mojich poviedkach ''
tak sa teda pustím do prácej '' . tak teda zatím!!!!

tak ja viem, že nemáte radi, keď sa posielajú dva príspevky za sebou od toho istého človeka ale hádam mi bude odpustené, lebo sem hádžem ďalšiu časť trošku dhlšiu než poslednú čast.
viem písala som že to vyvesím v piatok, ale snáď až tak strašne nemeškam tak nechám tie blablablablaniny a prejdem k veci, takže príjemný čitateľský zážitok...

ČASŤ TRETIA

Vstúpili do mesta a bratia hľadali nejaký bufet s parkoviskom, kde by si dali čosi pod zub. Asi po troch minútach blúdenia našli malú reštauráciu, kam zahli. Angela v rýchlosti strčila malú tašku do batohu a čakala, kým zastavia, aby sa mohla čo najrýchlejšie vydať svojou cestou. Auto pichli rovno pred vchod a všetci vystúpili.
„Vďaka za odvoz chlapci. Veľmi ste mi pomohli. A... šťastnú cestu.“ rýchlo im za chrbtom poďakovala.
Oni sa na to otočili, no videli už len ako im máva a rýchlo kráča od auta smerom k hlavnej ceste.
„Hej!“ zakričal za ňou Dean, „Nechceš sa s nami najesť?“
No ona už bola ďaleko, aby ho počula a odpovedala mu.
„Tá je voči tebe imúnna, Dean.“ Sam s iróniou v hlase poznamenal.
„Tak to je čudné.“ začudoval sa Dean.
Sam si povzdychol a pobral sa dovnútra. Dean ešte sekundu hľadel za kráskou, akoby jej dával svoje zbohom a nasledoval brata.

Na obrubníku sa Angela zastavila a porozhliadla sa po ulici, či tam niekde neuvidí svoju malú spoločníčku. Ešte na pumpe ju zo záchodov poslala do mesta, aby našla adresu, ktorú získala od predavača. Robila to vždy. Potrebovala ušetriť čas a tak, keď už bola na mieste šla priamo, bez akéhokoľvek prerušovania a vyzvedania od miestnych.
Svoju prácu brala vážne a robila ju poriadne a hlavne rýchlo. Nemala vo zvyku zdržovať sa na jednom mieste príliš dlho. To naozaj nepotrebovala. Ak sa dá problém vyriešiť hladko, nezostáva v meste viac ako pár hodín, pretože vždy je čo riešiť na inom konci krajiny. A jej práca samozrejme nepočká.
Nízke dievča zbadala na rohu ulice, tak k nej vyštartovala.
Keď pri nej zastala, dievčina ukázala prstom na bočnú ulicu: „Je to tým smerom. Ten dom s modrou železnou bráničkou.“
„Ehm. Vďaka.“ pozrela na domy na konci ulice hľadajúc v diaľke tú modrú bráničku. A vydala sa tam.
Dievča vykročilo za ňou: „Čo máš v pláne? Ako to tento krát urobíš?“ vyzvedala od nej.
„Podľa toho, čo teraz zistím.“ odpovedala jej a na moment sa odmlčala, akoby si to celé ešte chcela premyslieť. No potom dodala: „Dnes v noci jej dám ponuku a uvidím, čo na to povie.“
„Myslíš, že ti to hneď povie?“ nedala jej pokoj.
„Tak počkám do zajtra!“ povedala otrávene, aby konečne umlčala jej dotieravé otázky.
„A čo chceš robiť celý deň?“ no jej spoločníčka sa nedala odbiť.
„Pane Bože! Teba mi bol čert dlžen! Pôjdem nakupovať! Dochádzajú mi zásoby. A daj už pokoj!“ zahriakla ju.
Dievča v modrých šatách ju už teda na túto milú prosbu nechalo a zmizlo. Angela podišla k železnej bráničke a obzerala si dom.
Obyčajný malý domček z malého mestečka. Dve poschodia a podkrovie. Neveľký dvor pred vchodom a záhradka za domom. Nič neobvyklé. Obyčajné.
Len čo si ho premerala svojimi zelenými očami, potlačila bráničku, ktorá následne na to zapišťala svojim hrdzavým hláskom a vošla dnu. Pomaly po kamennom chodníčku, štyrmi schodmi na malú verandu k dverám. Opatrne zakopala a ustúpila o krok dozadu. No vôbec nič sa nedialo. Hlboko sa nadýchla a z pľúc vydala hlasný vzdych. Z pleca zhodila na zem svoj batoh, akoby vážil tonu a teraz na dvere poriadne zabúchala a aby to majiteľka naozaj aj počula, ešte aj zazvonila na zvonček. Tento krát na odpoveď nemusela dlho čakať. Zvnútra začula šramot, podľa čoho usúdila, že jej klopanie žena počula.
Dvere sa pootvorili: „Áno? Želáte si?“
„Ahoj! Ja som Angela. Chcem s vami hovoriť o miznúcich doktoroch.“ rovno to na ňu vybalila. Podľa toho ako sa tváril predavač na pumpe, tejto žene nebolo treba klamať, aby sa od nej dozvedela o týchto prípadoch.
Žena si ju premerala odspodu nahor a otvorila dvere dokorán: „Kto ste?“
„Niekto, kto to prišiel vyriešiť.“ rázne jej odpovedala.
Žena z nej nespúšťala svoj skúmavý pohľad, no pustila ju dnu. Angela schmatla batoh a vošla do domu.
„Volám sa Samantha Hatwayová.“ predstavila sa vedúc svojho hosťa do obývacej izby.
Žena nebola stará, ako si to Angela sprvu myslela. Z tónu predavača na pumpe mala totiž dojem, že táto pani bude mať tak šesťdesiat, ak nie viac, a svojim paranoidným pohľadom bude odstrašovať nielen deti susedov ale všetkých obyvateľov mesta. Teda ju prekvapilo, keď jej otvorila niečo vyše tridsaťročná žena, upravená, ktorá o seba dbá.
„Dobre Samantha. Čo viete o tých zmiznutiach?“ Angela prešla priamo k veci, bez akéhokoľvek náznaku prekvapenia nad svojim zistením o tejto osobe.
„So mnou by ste sa nemali baviť. Neviete, čo sa v meste o mne hovorí?“ snažila sa od neznámej vymámiť, prečo sa zaujíma o tieto nevysvetliteľné prípady práve u nej.
„Nie. Som tu nová.“ Zhodila batoh k pohovke a usadila sa na ňu.
Samantha sa pohrabala v šuplíku pracovného stola a vytiahla odtiaľ spis. Podišla k Angele a položila všetky podklady, čo počas svojho vyšetrovania zozbierala, na konferenčný stolík pred pohovkou. Potom si k nej prisadla.
„Toto som zistila.“ povedala, len čo Angela vzala do rúk papiere.
„Prvý doktor, čo zmizol, bol doktor David Smith. To bolo pred štyridsiatimi siedmimi rokmi. Doteraz ich zmizlo asi šesťdesiat tri. A to len z nášho mesta. Na začiatku iba dvaja-traja. No potom sa to začalo stupňovať.“ vyvalila na ňu svoje zistenia jedným dychom. Na sekundu sa odmlčala, aby sa nadýchla: „Lenže, nedeje sa to pravidelne. Medzi jednotlivými zmiznutiami je odstup tak desať-trinásť rokov a vždy zmizne viac doktorov naraz. Akoby to mala premyslené. Počká, kým sa tu doktori zabývajú a potom po nich vyštartuje.“ informácie by na Angelu chrlila aj ďalej, no ju zarazilo, ako si bola Samantha istá, že ide o ženu, čo tu kradne doktorov.
Prerušila ju: „Mala? Viete, že ide o ženu?“
Samantha sa zháčila, lebo stratila niť svojho rozprávania: „Eh! Presnejšie o ducha ženy. Hrabala som sa, kde som mohla, aby som zistila o tom všetko, čo sa dá.“
Postavila sa a začala sa prechádzať po miestnosti. Angela ju s papiermi v rukách pozorne sledovala.
„Súvisí to s tým prvým zmiznutým doktorom. S Davidom Smithom. Bol veľký sukničkár a podvádzal svoju ženu s pacientkami. Keď to zistila, rozhodla sa pomstiť a urobiť mu zo života na peklo. No nepodarilo sa jej to, lebo zmizla. Pátrali po nej, ale nenašli ju. Doktor zahral pekne divadielko a tak ho nik nepodozrieval, že by svoju manželku zabil. Vlastne sa nevie či ju zabil, alebo sa len zbalila a odišla. Ja si však myslím, že ju zabil. Inak by sa tu lekári ďalej nestrácali.“ Zastala pri okne do ulice a zahľadela sa von. Rukou sa dotkla retiazky na svojom krku a pevne ju zovrela. Naďalej mlčala.
Angela položila materiály na stolík a oprela sa nespúšťajúc zo Samanthy oči.
„Môj snúbenec a ja sme sa sem presťahovali pred desiatimi rokmi. V priebehu mesiaca zmizol.“ hovorila tlmeným hlasom, „Bože! Stále čakám, že sa objaví vo dverách.“
Utrela si malú nepatrnú slzičku z líca, čo tajne vyronila, vždy keď myslela na svoju lásku. Odvrátila hlavu od okna. Odkašlala si a vrátila sa k Angele na pohovku. Angela takticky mlčala a nechala ženu vyliať si žiaľ zo srdca, aby si aspoň na chvíľu uľavila.
„Doktor Smith si o polroka mal brať jednu svoju pacientku. K svadbe ale nedošlo. Zmizol.“ dodala.
„Asi si myslíte, že som blázon, keď si myslím, že je v meste duch.“ vyprskla do neveriackeho smiechu, keď sa započúvala sama do seba, „Ani by som sa vám nečudovala. Tu si to myslí každý.“
„Ja vám verím.“ povedala jej Angela a položila zničenej žene ruku na plece.
Samantha sa prebrala zo svojej ľútosti a prešla do vypočúvania neznámej v jej obývačke, lebo jej nedalo pokoja, že také mladé dievča sa zaujíma o nadprirodzené úkazy a duchov. Sama čakala, že jej na dvere zaklope niekto, hocikto, kto by jej vysvetlil, čo sa to v tomto meste deje. Už desať rokov kradla pokojný spánok miestnej polícii, keď ich neoblomne žiadala, aby podnikli kroky na objasnenie záhadných zmiznutí. A tým aj zmiznutia jej snúbenca. No ani vo sne by ju nenapadlo, že to bude samotárka s kamenným výrazom tváre, čo okolo seba tvorí ešte tajomnejšiu atmosféru ako to, čo sa odohráva tu.
„A ako to chcete vyriešiť vy? Máte s tým skúsenosti?“
„Tvrdíte, že on ju zabil, no telo sa nikdy nenašlo.“ Angela sa vyhýbala odpovedi.
„Áno, presne tak. Ale čo s tým má jej telo?“ neústupne sa vyzvedala ďalej.
Angela sa na chvíľu zamyslela: „A čo ich spoločný dom? Ešte stojí?“
„No áno, teda aspoň to, čo z neho ostalo ešte stojí. Ale ako to pomôže objasniť prípady?“
Angela vstala: „Povedzte mi kde to je!“
„Moment! Niečo som sa vás pýtala!“ aj Samantha sa postavila.
Angela vzala svoj batoh a pobrala sa k dverám. Samantha vyrazila za ňou a schmatla ju za ruku: „No tak! Odpovedzte mi!“ naliehala na ňu.
„Pozrite, nie som tu, aby som vysvetľovala. Prišla som zničiť zlo. To je všetko. A okrem toho čím menej toho viete, tým budete v noci pokojnejšie spať.“ vytrhla sa z jej zovretia.
„Ale, ale...“
„Samantha, sú veci, o ktorých by ste nemala vedieť. A ja som jedna z nich.“ pozrela jej hlboko do oči. „Je mi ľúto, čo sa stalo vášmu snúbencovi. Už vám ho nik nevráti. Ale pomôžte mi, aby sa to nestalo nikomu inému.“ Prosebne ju požiadala, aby sa tak vyhla rozprávaniu o svojej voľbe.
Samantha na ňu mĺkvo trieštila oči a snažila sa spomenúť si, čo od nej Angela chcela, aké otázky jej to vlastne položila. Hoci jej mladá žena povedala len veľmi málo, mala z nej pocit, že vie o tom čudnom svete svoje a vie ako to zastaviť.
„Dobre. Dobre. Ten dom, teda jeho ruiny stoja za mestom. Smerom na juh asi dva kilometre.“ povedala nakoniec.
„Ďakujem.“ šepla Angela a vyrazila z dverí.
Samantha sa rýchlo prihrnula ku vchodu a sledovala dievča. Jej dlhé a rýchle kroky ju niesli ulicou až k ceste, ktorou sa vydala na juh mesta, aby sa do večera dostala k zrúcanine. Samantha pozorovala jej odhodlanú chôdzu, až kým nezmizla za rohom. Len si povzdychla a tajne si zaželala, aby jej toto záhadné dievča bolo povedalo viac.

„Ďakujem.“ Dean sa usmial na čašníčku, ktorá im k stolu priniesla objednané jedlo.
Cheeseburgery a cola. Večera čo im dlhý čas devastuje chuťové bunky, ale čo ich zasýti. A to je pre nich hlavné. Na vychutnávanie si chodov v lepších reštauráciách nemajú čas a tobôž ani peniaze. Tie musia šetriť na iné potrebné veci.
Sam sa ešte prehrabával internetom a hľadal niečo, hocičo, čo by im viac pomohlo pri pátraní. No keď položila taniere na stôl, okamžite zaklapol svoj notebook.
Dean ešte so svojím baliacim úsmevom sledoval čašníčku, ktorá ho, ako množstvo ďalších pred ňou, považovala za neznesiteľne chutného a na pomilovanie a jeho úsmevy a pohľady mu opätovala až k pultu a kuchynským dverám, v ktorých sa stratila.
„Tak čo? Niečo nové?“ svoje otázky adresoval Samovi, no stále sledoval miesto, kam odišla sexy čašníčka.
„Nie. Nič čoho by sme sa mohli chytiť. Musíme pátrať v miestnom archíve.“ Sam bol znepokojený, že aj po toľkých záhadných zmiznutiach to ľudí v tomto meste veľmi netrápi a nevenujú tomu pozornosť.
„Neboj. Prídeme na to.“ konečne odtrhol zrak od kuchynských dverí a zahryzol do cheeseburgeru. „A potom môžeme pohľadať tú kočku a jej kamošku a trochu si užiť.“ dodal s plnými ústami.
Sam na neho pozrel so zdvihnutým obočím: „Ešte ráno by si sem nešiel a teraz sa tu chceš zdržať?“
„No a? Zmenil som názor.“ povedal prežúvajúc, „Nemôžem zmeniť názor?“
Sam len pokrútil hlavou a tiež sa pustil do jedla.

Izbu osvetľovala nepríjemná žltá neonková žiarovka zaprášeného lustru, ktorý už pri otvorení dverí hovoril, že pohodlnejší nocľah by sa našiel už len na sklopenom sedadle vlastného auta. Celým priestorom sa rozlievalo meravé ticho, ktoré občas prerušilo klepotanie klávesnice a hlboké vzdychy.
To Sam so zvrašteným čelom vyčítavo hľadel na monitor. Odkedy sa s Deanom ubytovali v tejto diere, nespustil oči z obrazovky počítača v nádeji, že sa mu podarí nájsť čo i len malú stopu, ktorá im prezradí koho to tentoraz lovia. No ubehla už nejaká tá hodina a stále nič nenašiel. Nespokojne pokrútil hlavou a zavrel počítač. Pravou rukou si pretrel oči, ktoré ho začínali páliť od toľkého civenia na obrazovku a nahlas zafučal. Oči zavrel a chvíľu si vychutnával ticho tejto spustošenej izby.
Jeho meditáciu po chvíli prerušil až Deanov príchod.
„Tak čo?“ spýtal sa vo dverách.
„Nada. Nič tu nie je.“ pozrel na brata, „A čo ty? Máš niečo?“
„Bar je plný konfliktných týpkov, barman chodí s dvoma čašníčkami naraz a tú babu, čo stopovala som nevidel.“ pokojne zo seba vysypal tie najpodstatnejšie informácie, ktoré sa mu podarilo získať z podniku neďaleko motela, kde sa ubytovali.
„Dean! To som nemal na mysli.“ oboril sa naňho.
„O tamtom nikto nič nevie, ale za mestom je opustený dom a vraj v ňom straší.“ dodal.
Sam si vzdychol a vstal od stola, aby si ponaťahoval svalstvo na nohách, ktoré posledných pár hodín len sedelo na stoličke: „A ako so súvisí s nezvestnými doktormi?“
„Neviem. Zajtra to omrkneme a uvidíme.“ zamieril do kúpeľne.
Sam sa len pousmial a zvali sa na posteľ. Kým sa Dean osprchoval, Sam padol do hlbokého spánku, z ktorého ho ide iba ťažko zobudiť. Zmohlo ho pátranie po veci, o ktorej sa veľa nehovorí, hoci už zmizli a s určitosťou sú aj lekári mŕtvy. Objekty záujmu pravdepodobne zúrivého ducha, ako sa Sam domnieval.

pokračovanie nabudúce...

Pocuj, aj ty patríš do týmu, ktorý sa potajomky paktuje s Kripkem a spoločne si píšu scénare Doslova to vidím sfilmované, je to parádne dielko, už sa moc teším na pokráčko

kiež by to bola pravda Skreech Tina ale môj talent zostal ešte neobjavený



ja len dúfam, že vás ten môj príbeh veľmi nenudí......lebo to tu moc nekomentujete

by the way, na pokračovaní sa pracuje

V mojom prípade som stále skončila na prvej časti, v poslednej dobe si nestíham čítať pokračovania, tak nejako ich tu pomerne dosť nahromadilo.. ..no len čo sa dostanem k ďalším častiam, rada ich okomentujem..

ja som bola mimo net, ale dnes som si konecne precitala pokracko a velmi sa mi paci chalanom ozaj ide a ta angela je ozaj zaujimava osobka a teraz aj to s tym malym dievcatkom.....no ja sa rozhodne pokracka neviem dockat a mas moju poklonu

KOnečně jsem se dostala k přečtení pokračování!! Moc pěkný!! Strašně se mi líbí ta tajemná atmosféra okola Angely a její společnice. Jsem zvědavá, co se o ní dal dozvím! Sranda je, že ona už má případ "skoro" vyřešený a bratři ještě nepřišli na nic Líbí se mi styl jakým to píšeš, taky si dovedu tuto povidku představit sfilmovanou! Deanovi "důležité" informace Moc pěkný, doufám, že brzo bude další pokráčko!!

no mám za sebou týždeň keď som sa nejak nedokopala k písaniu hoci som mala ten Word otvorený a zízala doň , ale akosi nie a nie zo seba vypotiť viac než pol strany . to možno bude tým, že som sa snažila prepnúť z režimu jeeeej prázdniny a voľne dni do režimu a boha zas do školy skoro ráno . a tak som sa až cez víkend tak nejak prebrala k životu a napísala toho za jeden deň požehnane....
tak vám tu hádžem časť štvrtú, kde to už začína byť doooosť zaujímavé

so enjoy....
p.s. potom sa rýchlo vyjadrite....

ČASŤ ŠTVRTÁ

„Čím ju to vlastne chceš privolať?“ ozvalo sa jej spoza chrbta. No ona dievčenský hlas ignorovala a vyberala z batohu sviečky a iné potrebné veci.
„Myslíš, že to vyjde?“ dievča sa nedalo odradiť.
„Neviem. Ale som v jej dome a domácu paničku by naštvalo premiestnenie nábytku. Tak na začiatok skúsim toto.“ Angela sa narovnala.
Do polozrúcaného domu, kam sa na noc uchýlila, aby sa s duchom mŕtvej manželky doktora Davida Smitha stretla, sa vkrádal mesační svit a cez francúzske okno osvetľoval priestor, kde pred päťdesiatimi rokmi bola obývacia izba. Dnes z nej zostala len neobývateľná miestnosť, ktorú zdobí popraskaná omietka a strhané tapety, poškodený a termitmi prežraný nábytok z masívu ozdobený hrubou vrstvou prachu a podlaha so špinou času. Izby tohto domu sa vybavením podobali jedna druhej. Niežeby sa v každej nachádzalo to isté rozmiestnené rovnako, ale na každej sa podpísal čas, čo za sebou zanechal len prach a špinu a to krásne a použiteľné si so sebou vzal na večnosť.
V obývačke na zemi bolo vidieť nejaké šmuhy vo vrstve prachu a aj šľapaje od topánok, konkrétne od čižiem. Angela do západu slnka stihla rýchlo premiestniť nábytok tak, aby v strede izby bol väčší prázdny priestor, kam pritiahla konferenčný stolík s rozbitým sklom a čalúnenú stoličku s pohovkou ako vystrihnuté zo stredovekého francúzskeho zámočku. Do stola vložila namiesto skla drevenú dosku, ktorú našla v dome a na ňu rozkladala veci na seansu, keby sa náhodou pani doktorova neobjavila na popud manipulácie zariadenia jej domu. Nakoniec z batohu vytiahla kartón s kuchynskou soľou a položila ho na stolík. Ešte rýchlym pohľadom skontrolovala, či vyložila všetko, čo bude dnešnú noc potrebovať. Vak potom uložila pod ten stolík.
Postavila sa a otočila hlavu za hlasom, ktorý na ňu pred chvíľou prehovoril: „Sadni si na stoličku, kým nakreslím kruh.“ povedala dievčaťu, ktoré stálo v kúte izby v tieni veľkého rozpadajúceho sa sekretára.
„Čože? Mám tu ostať s tebou?“ dievča jej pokyn prekvapil.
„Bože ty strachopud! Keď budeš v kruhu nič sa ti nestane. Len tam vlez, než začnem sypať na zem soľ.“
Malá s mierne vystrašeným výrazom v tvári pricupitala k stoličke postavenej ku kratšej strane stolíka a poslušne sa posadila. Odtiaľ v tichosti pozorovala Angelu. Tá chvíľu hľadela von oknom a keď vo svojom zornom poli zbadala dievča, vzala škatuľu so soľou a vysypala ju okolo tých troch kusov nábytku do kruhu. Troška bieleho prášku jej ešte zostalo, tak hrkajúc kartónom skontrolovala, či je čiara dostatočné hrubá a kde sa jej zdalo, že by to mohlo zniesť par zrniek navyše, prisypala, kým nebola škatuľka prázdna. Potom ju pohodila na sedačku a vzala zo stola fľašu s vodou. Ňou kruh ešte raz prešla, pričom ho tento krát poliala. To malo zabrániť vetru, aby kruh rozfúkal a zničil ochranu pred zlom. Aj tú minula. A fľašu prihodila k škatuli. Hneď na to si sadla k stolíku a začala s prípravou ďalšej ochrany. Sviečkami obkolesila rohy stola, no nezapálila ich. Zatiaľ. Ešte ich nepotrebovala. A okrem toho dnes v noci bol spln a na oblohe ani mráčika, teda mesiacu robili na oblohe spoločnosť aj hviezdy. Nebo jasne žiarilo a osvetľovalo takmer všetko. Plamene sviec by boli zbytočné, ak by Angela nechcela privolávať ducha.
Rozložila mosadzné mištičky a kahančeky, otvorila vrecúška so sušenými kvetmi a fľaštičky s olejčekmi. Malé čary-mary z úsvitu čias, keď pohanské kultúry verili v ochrannú silu rastlín. Začala sypať, prilievať a miešať, triediť zmes na časti a vkladať do jednotlivých misiek a každú ešte viac špecifikovať prisypávaním ďalších byliniek. Keď toto dokončila, zápalkami rozhorela kahančeky a postavila na ne misky. Postupovala rýchlo no precízne a presne. Po toľkých rokoch to už mala dobre nacvičené a nepotrebovala na to nijaké knižky, príručky, či svoje poznámky z denníka, kde si to kedysi, na začiatku svojho ťaženia proti zlu, zapísala. Keď už sa z mištičiek začalo dymiť a do izby sa rozliala vôňa bylín, Angela si sadla na pohovku. Spod nej vzala šesťranú brokovnicu a zo stolíka ešte škatuľku s nábojmi. Pomrvila sa na sedačke, aby sa pohodlnejšie usadila. Aj tá starožitnosť zareagovala a vypľula do vzduchu päťdesiatročný prach. Angela naplnila zásobník špeciálnymi nábojmi s obsahom soli a svätenej vody. Pár si ich postrkala do vreciek bundy, ktorú mala pohodenú na sedačke. Potom si ešte skontrolovala dýky v čižmách, v každej mala dve – po jednej na oboch stranách. Každá čepeľ bola z iného kovu: oceľ, striebro, mosadz, meď. Malé poistky, o ktorých by vedel iba málokto a ktoré vyťahovala v krajnom prípade. Hoci tie boli častejšie, než pokojné dni.
Celé divadielko mlčky sledovala dievčina na stoličke. Fascinovaná tajomnou procedúrou nespúšťala z Angely oči a so záujmom očakávala ďalší krok. Aj keď to už videla mnoho krát, zakaždým jej to pripadalo ako po prvý raz.
Angela si zhlboka vzdychla a oprela sa. Prípravu mala za sebou a mohla si konečne na chvíľu oddýchnuť. No opretá bola len päť sekúnd, kým nenabrala trochu síl. Ale nie preto, aby ešte niečo urobila. Prázdnu škatuľu od soli a fľašu zhodila na zem, bundu si zrolovala a vytvarovala do akéhosi kvázi vankúšika a položila ho na záhlavie pohovky. Až teraz si dovolila oddýchnuť. Hlavu si zložila na tento vankúš a zosunula sa na čalúnené telo pohovky. Keďže sama sedačka nebola taká dlhá, aby si na nej človek mohol natiahnuť aj nohy, Angela ľavú nohu pokrčila a oprela sa ňou o operadlo a pravú spustila na zem. Brokovnicu si položila na brucho a na ňu položila aj ruky. Chcela ju mať pripravenú pre každý prípad. Zhlboka sa nadýchla a s výdychom zavrela oči. Okrem relatívne krátkeho spánku v aute s bratmi, to bolo dnes po prvý raz, čo zavrela oči a nič nerobila. V tomto momente na ňu doľahla únava a nevládala už ani rozmýšľať.
„A čo teraz?“ ozvalo sa jej za hlavou. Akoby bolo dievča sklamané z toho, že žiadne ďalšie hókusy-pokusy nebudú.
Otázka Angelu vytrhla z jej pokusu úplne vypnúť a podráždene zamrmlala: „Teraz budeme čakať a mlčať.“ pričom zdôraznila posledné slovo.
Znela dosť nepriateľsky, tak sa dievča radšej vzdalo akýchkoľvek ďalších otázok či poznámok. Oprela sa a poslušne a mlčky sa vnorila do mesiacom osvetlenej noci.
Nevedela koľko času prešlo, kým pocítila, že sa niečo začína diať. Hoci zaspala veľmi rýchlo, všetky svoje zmysly mala vždy v strehu. Nič ju nemohlo prekvapiť. Málinko pootvorila oko a pokojne sa porozhliadla po miestnosti. Všade vládlo hrobové ticho a naoko sa nič nedialo, no ona vedela, že je to iba klam. Čo nevidieť sa tu objaví. Pevnejšie zovrela zbraň v rukách a vyčkávala. Aj dievča na stoličke čakalo. No to malo v očiach strach, ktorý sa sčasti snažil zakryť a sčasti prekonať.
„Už je tu!“ zašepkala.
„Viem.“ Angela sa pomaly posadila.
Izbou sa stále rozlievalo ohlušujúce ticho a nič sa ani nepohlo. Až sa náhle zakolísali plamienky kahancov vo vetre, ktorý by nikto necítil.
Angela sa na ne nemusela ani pozrieť, aby vedela, že duch prišiel. Hlavou nepohla, no sledovala celú miestnosť.
„Čo tu chcete?“ ozvalo sa odnikiaľ.
„Prišli sme na nedeľný obed!“ zrevala Angela očividne provokujúc pani domácu.
Priestorom sa rozliezol mrazivý chlad a rozfúkal sa vietor, ktorého zdrojom nebolo počasie.
Angela striehla na každý aj nepatrný pohyb.
V rohu izby sa zrazu objavila ženská postava. Stála v tieni a vo vetre, ktorý veľmi rýchlo ustál a už len slabo povieval, sa jej vlnili staré a obtrhané kvetované šaty.
„Čo tu chcete?!“ zopakovala svoju otázku ešte raz ale už hlasnejšie.
Angela ju okamžite spozorovala. Vrhla na ňu pohľad a ako sokol sledovala každý jej pohyb, hoci aj mávanie jej šiat.
„Chcem sa dohodnúť.“ už prehovorila normálnym hlasom.
Na to žena vystúpila z tieňa: „A na čom?“
„Povedzme, že viem po čom túžiš a ja ti to viem dať.“ nadhodila jej návnadu.
„Naozaj? A čo by to malo byť?“ vyzvedal od nej duch mŕtvej ženy.
„Tvoj manžel.“ vyložila jej svoju ponuku.
„Ale! Nehovor!“ hrala na ňu prekvapenú.
„To je to čo chceš, nemám pravdu?“
Žena pozrela na stoličku, kde sa triaslo trinásťročné dieťa, ktoré na ňu vyjavene zízalo: „A čo tu chce ona?“
„Pomocníčka.“ utrúsila Angela a ani okom nemihla.
Doktorova manželka si dievča premerala a hneď sa aj otočila späť k Angele s milým výrazom v tvári: „A si si tým istá...“ vtom sa vyparila a už stála čo najbližšie k Angelinmu chrbtu, „...že chcem práve svojho muža?“
Angela málinko pootočila hlavu jej smerom: „To by som tu inak nesedela.“
V tom okamihu jej z tvare zmizol prívetivý úsmev. Pomaly prešla okolo celého soľného kruhu a zastavila sa až pred ňou.
„A prečo by som ho mala chcieť?“ nahnevane sa opýtala.
„Pretože si naňho nasratá za to, čo ti urobil a chceš pomstu.“ rozohrávala svoju hru.
„A ako mi TY s tým môžeš pomôcť?!“ znova sa rozkričala.
„Len ja viem, kde je tvoj vzorný manžel.“ a Angela provokovala pokojne ďalej.
Izbou sa zas rozdul ľadový vietor a takmer sfúkol horiace kahany.
„Neberiem!!“ zrevala žena.
„Máš šťastie, že som taká dobrá a dám ti deň na rozmyslenie. Tak to poriadne zváž. Nenechaj si ujsť príležitosť zničiť mu život.“ Ponúkla jej ešte a odtrhla od nej zrak.
Zosunula sa späť do polohy, v ktorej spala a ignorujúc besniaceho ducha šla pokračovať v oddychu a spánku.
Malé dievča bolo natoľko vydesené so stretnutia s duchom, že z neho nedokázalo spustiť zrak. Vyzeralo akoby jej oči šli vypadnúť z jamiek, takmer ani nežmurkala, kým žena stála v miestnosti. Z tejto hrôzy ju prebralo, až keď sa duch rozplynul vo vzduchu. No vietor ani chlad s ním nezmizli, ale sa umocnili. Z vetra bol v sekunde vetrisko, čo zhadzoval z políc a stolov zaprášené veci, otváral šuplíky a dvierka skríň. Chlad sa zmenil na neviditeľnú ľadovú prívalovú vlnu, ktorá sa rozliala v miestnosti a chcela zadusiť všetko živé, či skôr len neželanú návštevu, čo sa rozhodla stráviť tu noc. No Angela sa pokojne uvelebila na pohovke a besné vyčíňanie naokolo si nevšímala. Jej kúzla totiž fungovali a v kruhu sa nič nedialo. Vietor tu bol malým a neškodným vánkom a chlad nebol taký útočný a nepríjemný. Variace sa byliny a oleje nad kahancami vytvorili v kruhu nepreniknuteľný štít, na ktorý bol krátky nejeden duch.
Zúrivé tancovanie ducha po izbe nabralo až také obrátky, že ponad hlavy jej dvoch nových obyvateliek, začali lietať aj predmety.
To postrehla aj Angela a tak zakričala do prázdna: „Len si poslúž, keď ti to pomôže, ale ja sa ťa nezľaknem!“ a potom už spokojne na zvyšok noci odignorovala všetko, čo sa v dome dialo.
Aj vystrašené vzdychy a stony svojej spoločníčky, ktorá úpenlivo striehla na každý predmet, čo preletel cez miestnosť a ktorá kŕčovito čakala, že ich obe niečo zasiahne, alebo na nich niečo spadne. No to sa však nestalo. Vďaka Angelinim skúsenostiam.

Slnko už svietilo na oblohe hodnú chvíľu. Vlastne niekoľko hodín. Svitať začalo zo zvonením budíkov zamestnancov pekárni, kým ostatní ešte o čerstvom pečive len sladko snívajú. Celé mesto bolo zaliate svetlom a jeho obyvatelia nemali ani potuchy, čo sa dialo túto noc v starom rozpadnutom dome za múrmi ich domovov. Ani slnko o tom nevedelo, no aj keby o tom vedelo, neukrátilo by tento kus zrúcaniny o svoje hrejivé pohladenia. Presne ako teraz. Svojimi lúčmi prešmátralo celý dom, od trámov strechy s opadanými škridlami až po diery púšťajúce vzduch do tienistej pivnice. Aj obývacia miestnosť, kde spala Angela bola plná svetla. A pohľad, ktorý sa tu naskytol, hovoril za všetko: okrem prachu víriaceho vo vzduchu od začiatku besnenia, vládol v miestnosti obrovský neporiadok – veci sa váľali po zemi, čo sa dalo, bolo rozbité na milión kúskov a roztrúsené od jednej steny k druhej a nábytok bol totálne zdemolovaný. Len vo vnútri ochranného kruhu zo soli sa nepohla ani smietka na stole.
Angela s ľadovým pokojom ležala na sedačke so zavretými očami. Jednu ruku mala položenú na brokovnici a chrbát druhej jej ležal na čele. Vyzerala akoby spala, lenže s prvými šteklivými lúčmi žeravej gule z oblohy už začala vnímať zobúdzajúci sa svet.
To mladé dievča, čo v noci sedelo na stoličke ako na tŕňoch, sa už upokojili, no stále sa ešte strhlo pri každom podozrivom zvuku v blízkosti domu.
Angela nikdy hodinky nenosila, teda nevedela koľko je presne hodín, len to tak nejako vždy odhadovala. Aj teraz si hlboko vzdychla, čím usúdila, že je asi najvyšší čas vstať a pobrať sa do mesta, aby sa pripravila na túto noc. Posadila sa na pohovke a poobzerala si ten neporiadok naokolo.
Zrazu zmeravela. Do uší sa jej dostal zvuk, ktorý ju už raz znepokojil – deň predtým na asfaltovej ceste niekoľko sto kilometrov od mesta.

pokračovanie nabudúce...

čary-mary
pekne napisane tesim na pokracko...mimochodom som zvedava potom na chalanov...
a chudak to "male" ... ja uz by som bola davno super poviedka! som zvedave jak sa to bude dalej vytoto

jej dalsie pokracko, uplne super inak ja to citam jednym dychom, uzasne si to napisala velmi sa tesim na dalsi cast

inak tiez sa uz tesim na brothers, ale aj ta angela sa mi pozdava a to dievcatko, no teda. by ma zaujimalo kto vlastne je a preco je s angelou