KAPITOLA III - Codex Gigas

nooooo tak moja hlava a prsty uzavreli veľmi peknú zmluvu a prstíky nelenia a sú čím ďalej rýchlejšie... a tak je to tu... moja teria poviedka a jej prvá časť
keďže celá CHAPTER II bola kvázi ako flashback, a opisovala, čo sa stalo tri mesiace predtým, ako Angela stretla Sama a Deana. takže teraz sa vraciam zhruba tam, kde som prestala a síce, že Angela sa rozhodla po veľmi milom prehováraní nastúpiť do Impaly ... samozrejme ubehol už nejaký ten čas, tak prosím, nech sa páči...
dúfam, že sa pobavíte

KAPITOLA III

CODEX GIGAS

ČASŤ PRVÁ

Lesklá čierne kovová kráska zaparkovala pred jedným motorestom niekoľko kilometrov západne od mesta Asheville v štáte Severná Carolina. Podnik stál obďaleč diaľnice sedemdesiat štyri smerom do národného parku Great Smoky Mountains niekde medzi usadlosťami Sand Hills a Woodside Hills. Tam kdesi obklopená lesom sa vynímala malá červená búdka s malým vydupaným parkoviskom, z ktorého sa zavše spod pneumatík áut prášilo, keď nezapršalo, alebo keď dážď stekal po listoch a ihličí stromov na ich pne a okamžite sa vpíjal do zeme okolo nich. Tráva sa tu pár krát pokúšala predrať zo zeme na svetlo sveta, ale jej pokusy boli zakaždým zmarené ďalším prichádzajúcim zákazníkom.
Pomedzi stromy sa rozliezalo neskoré ráno a lenivé lúče ospalého slnka. Starý drevený mudrci ale stáli nahusto pri sebe ako súdržný bratia a tak tu vládlo prítmie a príjemný chládok. Ak by človek pri sebe nemal hodinky a z času na čas neskontroloval ich dve ručičky, pomyslel by si, že sa ocitol na nejakom zvláštnom mieste bez času, kde je len voňavá tráva, vysoké stromy, husté koruny plné šušťavého lístia, vietor hrajúci pomalú uspávanku a jednostaj vládnuce šero prichádzajúcej noci, ktorá nikdy nepríde.
Z dverí vystúpili dvaja vysokí mladí muži. Poobzerali si okolie a ten plavovlasý sa chrbtom oprel o dvere šoféra. Na tvári mal trochu nahnevaný a rozhorčený výraz. Zaryto mlčal. Druhý mladík, vyšší od neho, prešľapoval chvíľu na mieste a potom sa lakťami oprel o kapotu.
„Čo je?“ snažil sa z neho niečo dostať po ceste plnej napätého mlčania.
„Podľa mňa to nie je dobrý nápad, sa takto rozdeľovať.“ vyznal sa nakoniec Dean a pootočil sa na pravý bok, aby videl na brata.
„Čo? Veď takto toho zvládneme viac.“ Sam sa divil bratovým úvahám.
„Môže sa jej niečo stať a nebude jej mať kto pomôcť.“ Dean vyslovil svoje obavy nahlas.
„Ty máš o ňu strach!“ vyhlásil s objavným úškrnom Sam.
„Ale prosím ťa!“ zahriakol ho, „Nemám.“ dodal ticho a odrazil sa od auta, aby si rozchodil nohy.
„Je to tvoja vina, aby si vedel!“ z ničoho nič naňho Dean vybehol.
„Prosím?“ Sam na neho prekvapene pozrel.
„Áno! Mohol si ju zadržať. Presvedčiť ju, že je to bezpečnejšie, keď sme spolu.“ zastal pár krokov za kufrom auta a hodil na brata vyčítavý pohľad.
Sam sa ale obhajoval poriadnymi argumentmi: „Ty z nej máš snáď pocit, že potrebuje ochranku?“
„To nie, ale...“ Dean chcel uviesť na pravú mieru, čo práve povedal.
„Čo, chceš jej robiť osobného strážcu? To ho skôr ona bude robiť tebe.“ Samov úškrn sa rozšíril.
„Ha-ha!“ odvrkol mu Dean a začal sa nervózne prechádzať hore-dolu.

Pri barovom stole hneď vedľa pokladne sedela, odkedy otvorili. Pomaly popíjala už tretí pohár džúsu a neprítomne pozerala pred seba.
Cowboyskými čižmami sa zapierala o kovové rúrky vysokej barovej stoličky. Nohy široko roztiahnuté a kolena v úzkych tmavomodrých jeanach tlačila na stôl. To všetko dopĺňala ešte tmavosivá mikina, ktorou si zakrývala telo a hlavne svoje ramená, aby na seba a svoje veľké a početné tetovania nepútala pozornosť okolosediacich.
Svoj vak mala položený na zemi tesne pri pravom lýtku. Bol ako jej strážny pes. Poslušne sedel pri jej nohe s hlavou obrátenou do miestnosti a striehol na každý šuchot. Rozdiel bol len v tom, že panička strážila jeho. Nepatrne si oňho opierala nohu, a tak vedela, že je tam a ktokoľvek by sa pokúsil do neho čo i len nakuknúť, len jemne sa ho dotknúť, okamžite by to vedela.
Vedúca bistra, čo obsluhovala pokladňu, k nej znova podišla už niekoľký krát.
„Tak dáte si už niečo?“ mladé dievča ju už poriadne znervózňovalo, keď si objednalo tri krát za sebou iba džús.
„Áno. Dajte mi škatuľu šišiek, veľkú... nie, extra veľkú porciu vyprážaných kuracích stehien a tri čierne kávy.“ náhle zmenila názor, keď k nej spoza okna priletelo dobre známe vrčanie.
Pozrela na ženu v uniforme prísnym pohľadom, aby sa jej otráveného výrazu v tvári zbavila. Vedúca zafučala a odobrala sa rýchlo vybaviť jej objednávku.
Angela sa porozhliadla po podniku. Už dlhšiu dobu to neurobila. Nemala ani prečo. Mala dobrý prehľad čo sa kde hýbe, a tak nemala dôvod prehnane to tu kontrolovať. No raz za čas sa patrilo. A to bolo teraz. Najprv vľavo. Všetko v poriadku, nič podozrivé. Otočila teda hlavu vpravo. Neďaleko sedel chlap v obleku a zaujato si čítal dnešné noviny. Angela preletela po titulnej strane.
„Hej!“ hlasno ho oslovila, „Kúpim vaše noviny. Koľko za ne chcete?“ navrhla mu.
Muž na ňu prekvapene pozrel. Myslel si, že žartuje. Trochu sa zasmial a skoro prešiel aj do výbušného smiechu, no na Angelinej tvári sa ani ten najmenší sval nepohol. Svoju ponuku myslela smrteľne vážne. Muž sa v momente prestal smiať.

Dvere bistra otvorila chrbtom a rýchlo sa otočila, aby nespadla z tých piatich schodov, ktoré pod nimi boli. Vykročila k chalanom. Na ľavom pleci si niesla svoj vojenský vak. Pod pazuchou, takmer ich nebolo vidieť, mala schované noviny a v ruke niesla veľký papierový téglik. V pravej ruke mala ružovú škatuľu a na nej položené tri poháre spojené plastovou fóliu. Všetko to niesla veľmi obratne, nič jej z rúk nespadlo. Keby chcela, mohla by sa živiť ako čašníčka a bola by v tom dobrá.
Sam, opretý o kapotu auta, sa na lomoz dverí pozrel smerom k bistru. Aj Dean nervózne dupajúci do prašnej zemi sa za ňou obzrel. Naskytol sa mu pohľad, v aký by ani v najtajnejšom sne nedúfal. Kráčalo k nemu dievča ako diabol a nieslo plno jedla. Okamžite sa jeho hnev stratil, na hádku so Samom zabudol a jej by v momente odpustil čokoľvek, aj to, že loví sama a oni po ňu chodia a vozia ju k ďalšiemu prípadu.
Vykročil jej v ústrety, aby jej pomohol. No bola rýchlejšia a kým k nej stačil pribehnúť bola už skoro pri aute.
„Bré ránko! Jedli ste už?“ očividne mala dobrú náladu.
Dean jej vzal kávu a šišky z rúk: „Nie. Vďaka.“
„To je aj s obedom?“ opýtal sa začudovane Sam pozerajúc na tu hŕbu jedla.
„Nie. Iba raňajky. Tuky, cukry, bielkoviny. Všetky dôležité živiny.“ podala mu téglik s kuracími stehnami, „A kofeín na zobudenie.“
„Aha.“ skonštatoval sucho Sam a dodal: „A čo tak vitamíny?“
Otvorila zadné dvere a hodila dnu svoj vak: „Mala som pomarančový džús.“ a nastúpila.
Dean už stihol obísť auto a nastúpil. No hlasitým uškŕňaním reagoval na jej poznámky.
„Hej. Tak to úplne stačí.“ zamrmlal si pre seba Sam a nastúpil tiež.
Nestihol sa ani pohodlne usadiť a zacítil za sebou nejaké hmýrenie. Dean sa takisto chcel pokojne pustiť do šišiek, keď sa mu pri hlave objavila noha v čižme. To Angela preliezala zo zadného sedadla na predné medzi oboch bratov. A šla nohami napred. Najprv ľavá, potom pravá, rukami sa zaprela o strechu a prehupla sa na sedadlo. Na palubnú dosku hodila noviny.
„Čo robíš? Nebudeš sedieť vzadu? Nechceš si pospať po práci?“ Sama čoraz viac udivovala.
Pozrela naňho: „V tom bodreli? Nie, ďakujem. Uvažovať o tom budem, až to on uprace.“ a kývla hlavou na Deana.
Ten si skoro odhryzol zo šišky, no zarazil sa: „Čože?“
Angela pozrela na Deana, vzala mu z rúk škatuľu so šiškami a položila si ju na kolená. Z plastovej fólie vytiahla dve kávy. Jednu podala Samovi a z druhej si odpila. Potom vybrala šišku a pustila sa do nej.
Sam si tiež odpil a vzal do ruky noviny, čo Angela priniesla.
„Kam ťa vezieme teraz?“ opýtal sa jej.
„Do Kentucky. Lexington.“ odpovedala, keď dožula sústo.
„Vieš, som tak uvažoval,“ spustil Dean s plnými ústami, „že by sme mohli ísť všetci spolu.“
„Fajn.“ Angela neprotestovala.
Dean sa už nadýchol, že ju začne presviedčať, lebo si myslel, že bude ohnivo protestovať. Jej odpoveď ho zarazila. Dokonca až tak, že prestal prežúvať pozrel na ňu. Aj Sam v údive na ňu musel vyvaliť oči. Tiež očakával námietky plné hnevu. Angela pokojne ignorovala ich pohľady a ďalej likvidovala jedlo. Za šiškou si dopriala vyprážané stehno. Sam a Dean sa trochu naklonili dopredu a pozreli s nemiznúcim prekvapením na seba.
„Mali by sme vyraziť, aby sme tam do večera dorazili.“ po chvíľke ticha Angela nadhodila.
Na to sa Dean spamätal. Poutieral si ruky do jeanov a naštartoval.
„A čo je v Lexingtone?“ opýtal sa Sam, keď sa Impala pohla a pozrel do novín.
„Sedem mŕtvych študentov z Yale.“ povedala mu.
„Myslíš, že je to prípad pre nás?“ pridal sa aj Dean a pustil sa do ďalšej šišky.
„Zomreli v ten istý deň, na tom istom mieste, všetci na infarkt a mŕtvicu.“ vysypala.
„To znie zaujímavo.“ nezrozumiteľne zamrmlal cez rozžuté raňajky.

pokračovanie nabudúce...

Ty sis opravdu pohla s další povídkou! Vypadá to velmi zajímavě... Oni ji teď vozili za případy a ona sama lovila Takže že by se Angela rozhodla lovit spolu s bratry? Taky jsem čekala, že začne protestovat, když se ji Dean zeptal, jestli by nemohli lovit spolu... překvapila
Těším se na další část jsem zvědavá, co je čeká v Lexington. Začalo to všechno moc dobře

no tak som tu po dlhšej odmlke zas a nesiem vám druhú časť, tak sa do toho môžete pustiť
tretiu možno stihnem dopísať do nedele, ak nie aj skôr a hodím ju sem... no a kedy potom bude ďalšie pokračovanie tak to netuším, keďže v pondelok sa zberám preč. možno o dva týždne, ak nám to tam nevyjde, možno skôr ak chytím signál a možno až v septembri ak budem mať veľa roboty a tak...
tak príjemné čítanie a napíšte ako sa vám to páči...
enjoy & see ya...

ČASŤ DRUHÁ

Popoludňajšie slnko príjemne hrialo. Vzduch bol hrejivo teplý a lúče šteklili tváre ľudí. Pokojnú atmosféru okraja Lexingtonu dopĺňal radostný smiech a krik detí z neďalekých ihrísk, na ktorých trávili svoj voľný čas po vyučovaní.
Angela v zapnutej mikine a s prekríženými rukami na hrudi stála opretá o kapotu auta. Či skôr sedela chrbtom k motelovým izbám a vystretými nohami sa zapierala o zem.
Hneď ako do mesta dorazili, ubytovali sa v prvom moteli na ceste. Načrtli si plán ako pozbierať čo najviac najpresnejších informácii. Dean a Sam navrhli, že sa prezlečú do oblekov a budú sa vydávať za niekoho dôležitého, kto prebral prípad a vyšetruje to. Angela im do toho nekecala, ale nezapojila sa.
Preto teraz stojí pred motelom a čaká na bratov, kým sa oblečú. Aspoň sa nadýcha čerstvého vzduchu, okysličí mozog. A v hlave si preberie, čo by sa to tu mohlo vyskytovať.
Otočila hlavu smerom k dverám izby, v ktorej sa ubytovali, či ich náhodou neuvidí vychádzať. Vtom vedľa seba pocítila prítomnosť známej osoby.
„Ahoj Danielle.“ pozdravila ju.
„Vedela si, kam sa vydať, skôr ako som ti to povedala.“ povedala, akoby bola na ňu za to nahnevaná.
„Hej! To sa občas stane.“ obrátila k nej hlavu.
„Potrebuješ ma ešte vôbec?“ teraz jej hlas už znel nahnevane.
„Netrep! Noviny sa ku mne dostali náhodou.“ zavrčala Angela.
Poobzerala sa dokola, či ju niekto nepozoruje a nenačúva.
„Tak teda čo pre mňa máš?“ otočila hlavu späť k Danielle.
„Zomreli predvčerom. Bývali v centre, v tej sedemposchodovej budove na West Main Street. Pracuje tam recepčný. Ten vie toho viac.“ vysypala jej svoje informácie.
Angela prikývla: „Vďaka.“
Dvere motelovej izby sa otvorili a z nich vyšli Sam a Dean v tmavých oblekoch. V tej sekunde Danielle zmizla kamsi preč. Angela už hlavu netočila. Vedela, že sú to oni dvaja. Pristúpili k autu. Ona prešla k dverám spolujazdca a nastúpila.
„Píše sa v tých novinách, kde sa to stalo?“ opýtal sa Dean, keď otvoril dvere auta.
Sam pokrútil hlavou, že nie.
„West Main Street v centre.“ ozvala sa Angela z auta.
Obaja bratia sa zarazene na seba pozreli. V hlave im vŕtalo, odkiaľ to Angela vie, keď v novinách nie je o tom žiadna zmienka, iba mená študentov.
„Ideme, alebo čo?!“ vytrhla ich zo zamýšľania.
Chalani nastúpili.
„Odkiaľ to vieš? Niekto ti to povedal v...“ začal Sam.
„Kým ste sa vy dvaja fintili, ja som zohnala informácie.“ skočila mu do reči.
„Ako? Stála si predsa pri aute a za taký krátky čas si nemohla stihnúť niečo zistiť.“ zamiešal sa aj Dean a naštartoval.
Impala sa pohla z parkoviska.
„Ja mám svoje metódy, vy máte svoje.“ poznamenala narážajúc na ich prevleky.
Vydali sa teda do mesta. Za necelých dvadsať minút boli na mieste. Zaparkovali obďaleč, aby neupadli do podozrenia, že vyšetrovatelia sa vyvážajú v klasike automobilizmu a k budove to už prešli pešo.
Len čo vstúpili, mladý recepčný zbystril pozornosť. Dnu vošli najprv Dean so Samom a Angela im bola v pätách, no skrývala sa za nimi, akoby sa hanbila alebo dokonca bála. Keďže mali na sebe obleky a vyzerali dosť seriózne, mladík hneď vytušil, že prišli kvôli tým mŕtvym študentom.
„Dobrý deň!“ pozdravil ich prvý.
„Dobrý! Sme z Agentúry pre ochranu zdravia mládeže.“ vyklopil Dean a spolu so Samom ukázali a zase rýchlo skryli preukazy.
Dean mrkol na Sama, ktorý naňho zaškúlil a jeho oči hovorili jasne: "Čo si to zas vymyslel?" Sam teda pozrel na recepčného, ako zareaguje. Ten si ich ešte raz premeral a vďaka vážnosti, ktorá z nich vyžarovala v tých oblekoch, mu to zhltol. Aj s navijakom. Dean sa obzrel dozadu, či je Angela za nimi a trochu ustúpil, aby bolo vidieť aj na ňu. Poslušne im šla v pätách, nenápadne skrytá za ich chrbtami. Až teraz si ju recepčný všimol. Zameral svoje skúmavé oko na ňu a veľmi mu nesedelo, žeby patrila k tým dvom, keďže jeany a mikina podľa neho nezodpovedali predpísanému pracovnému oblečeniu zmienenej agentúry. Angela naňho pozrela a všimla si jeho prísny skúmavý a spýtavý pohľad.
„Školenie. To sa ma ešte netýka.“ prešla prstom zo Sama na Deana, „Formality prídu s formalitami.“ objasňovala.
No pohľad recepčného sa nezmenil.
„Dostanem preukaz, vezmem si uniformu.“ povedala jasnejšie.
Dean preskočil očkom z Angely na chalana, či jej zhltne aj toho.
Mladíkova tvár sa rozjasnila. Pochopil.
„Jáj! Jasné! To ste určite prišli kvôli tým študentom.“ doširoka sa usmial.
A všetkým trom odľahlo, že ich lož nie je taká priehľadná.
„Áno, presne tak.“ Dean sa s úľavou doširoka usmial.
„Tak teda, čo nám viete povedať o tých študentoch?“ Sam sa pustil do práce.
Angela pristúpila bližšie k stolu a pozorne počúvala.
„Prišli pred viac ako týždňom.“ začal.
„Mohli by ste byť konkrétnejší?“ Sam mu do toho skočil svojim naliehavým tónom.
To chalana trochu omráčilo. Dean sa chcel primiešať a ospravedlniť kolegu.
Angela ho predbehla: „Viete, je naozaj nutné, aby sme vedeli každý detail, aj ten najmenší a najnepodstatnejší, aby sme to dali do poriadku.“
Chlapec pozrel na Sama, ktorý sa snažil vymazať tú až otravnú naliehavosť z tváre a prikyvkal mu. Potom mladík prehodil pohľad na Deana, ktorý s presvedčením súhlasil s Angelou.
Tak teda začal ešte raz od začiatku a snažil sa podať čo najpresnejšie informácie: „Prišli, zdá sa mi, že prileteli pred jedenástimi dňami. Prenajali si apartmán iba na jeden mesiac. Hmm... platili v hotovosti a želali si, aby ich nikto po celý čas pobytu nerušil.“
„Mali pocit, že sa ubytovali v Hiltone?“ ušlo Deanovi.
„To nie, ale majitelia veľmi dbajú na spokojnosť nájomníkov, a tak tu poskytujeme aj služby navyše: ranná donáška novín, budenie cez telefón... organizujeme aj večierky pre klientov. To si oni neželali.“ vyviedol Deana z omylu.
„Dobre. Čo robili celých jedenásť dní?“ opýtal sa Sam, aby recepčný pokračoval.
„Boli slušní, zdvorilí a veľmi tichí. Viete, až mi to bolo čudné, že sedem mladých ľudí to tu nezbombardovalo.“ oprel sa lakťami o stôl a prešiel do neformálneho rozhovoru.
„Aha. Tak to je naozaj čudné. Teda, celých jedenásť dní tu pokojne a tíško chodili slušne zdravili upratovačky?“ Angela mu dala za pravdu a nenápadne z neho mámila informácie.
„Nie, Nie. O štyri dni sa vybrali preč a vrátili sa o dva dni. No raz som začul ich rozhovor a hovorili, že si niekam chcú urobiť výlet, že si musia rezervovať letenky. Potom, keď sa vrátili, tak to bolo všetko ako predtým. Nerobili žiadne problémy.“ povedal čo vedel.
„Koľko ľudí robí tu na recepcii? Dvaja? Traja?“ opýtal sa Sam.
„Dvaja. Ja a ešte jedno dievča.“
„Náhodou si nemal službu keď sa...“ aj Dean upustil od formalít.
„Náhodou som mal.“ oznámil mu.
„Teda si svedok.“ poznamenal Sam a tiež prešiel do neformálneho rozhovoru.
„No, nie tak celkom. Bol som tu, to áno, ale noc bola pokojná.“ povedal.
„Vôbec nič? Nikto nevolal záchranku?“ Sama tieto informácie prekvapili.
Recepčný pokrútil hlavou.
„Ako sa teda zistilo, že sú všetci mŕtvi?“ zisťovala Angela.
„Ráno, keď sa mi končila služba, sa mi zdalo čudné, že som ich ešte nevidel odchádzať. Chodili totiž zavčas rána na raňajky do nejakého podniku. A vtedy sa neukázali. Tak som sa šiel pozrieť, či je všetko v poriadku. Vošiel som do ich bytu, máme totiž náhradné kľúče od každého apartmánu, a našiel som ich tam. Na dlážke v jednej miestnosti. Mŕtvych.“ vyrozprával im.
Tí traja sa na chvíľu zamysleli a pozreli na seba. Recepčný sa naklonil ešte viac dopredu, aby mohol šepkať. Oni tiež sklonili hlavy nižšie.
„Viete, v novinách o tom nepísali, lebo polícia nikoho z nich na miesto činu nepustila a telá vyviezli už v zavretých vreciach, ale ja si myslím, že tu šlo o čosi viac, ako len o prirodzenú smrť.“ dodal.
„A o čo také teda šlo?“ vyzvedala Angela, hrajúc s ním hru na tajomstvá, ktoré nemá nik počuť a tiež šepkala.
„Niekto sa v noci dostal do domu. Asi po požiarnom schodisku a tých študentov, keď už boli mŕtvi ešte dobodal. Lebo keď som ich ráno našiel, ležali v kalužiach krvi.“ vyzradil.
„Ehm, a mohli by sme tu miesto činu vidieť?“ požiadal ho Sam.
Na to sa už mladík narovnal: „Bez problémov.“
Vzal zo skrinky za sebou náhradné kľúče od apartmánu na poslednom poschodí a poprosil vyšetrovateľov, aby ho nasledovali k výťahom za recepciou.

pokračovanie nabudúce...

Zajímavé pokračování moc pěkně napsaný rozhovor mezi recepčním a bratry s Angelou Vypadá to na zajímavý případ, jsem moc zvědavá na další průběh vyšetřování. A jsem moc ráda, že už i Danielle se objevila na scéně! I když jen na chviličku a snad poprvé byla naštvaná Těším se na další část!

a som tu zas a zase prinášam pokračovanie...
podarilo sa mi tento kúštik napísať včera večer a dnes ráno, kým nás oco už druhý krát nevytopil, keď dával prať tak som ešte stihla aj tú vodu pochytať... aaaach jaj to je tak, keď sa pustí dakto taký do roboty, no ale čo už, prežili sme
som sa rozhodla, že už budem do éteru púšťať trochu kratšie úseky (budem pekne napínať ) tak hádam budete stíhať čítať...
tak tu to je, pokračuje to tam, kde skončilo, teda že nastupujú do výťahov.
ENJOY a SEE YA LATER...

ČASŤ TRETIA

„Myslíte si že to bola len náhoda, že zomreli?“ teraz sa začal pýtať mladík.
„Najprv preveríme všetky možnosti a až potom môžeme vyhlásiť, čo naozaj stojí za ich smrťou.“ vysvetlil mu Sam.
„No, ale len tak zhruba, čo by to mohlo byť. Viete, ste z tej Agentúry na ochranu zdravia mládeže... ja som tiež mladý, tak či nie som ohrozený. Dnes si nemôžete byť ničím istý. Zabije vás čokoľvek.“ snažil sa ich presvedčiť, aby mu povedali aspoň niečo.
Vyviezli sa na horné poschodie a dlhou chodbou sa vydali na jej koniec, kde bol byt študentov.
„Naozaj by sme o tom nemali hovoriť, kým si nie sme istí. Alebo aby sme nevyvolávali zbytočne paniku.“ Sam ho odbil čo najslušnejšie.
„No jasné! Rozumiem.“ chalan pochopil.
On a Sam šli vpredu, za nimi Dean prezerajúci si chodbu, či nenarazí na stopy po neznámom podozrivom a posledná kráčala Angela.
Zrazu znenazdania, odnikiaľ, celkom nenápadne jej do nosa udrela akási zvláštna vôňa. S nádychom jej preletela nosom a pošteklila jej čuchové bunky. Ostrá a korenistá, no pritom svieža ako horský vzduch po daždi a sladkastá ako višne kvitnúce v neskorú jar. Nadýchla sa ešte raz. Vôňa prestúpila celým jej telom a dostala sa aj do jej mysle. Pôsobila dosť opojne a Angele privodila závrat. Hlava jej oťažela a pred očami sa jej zahmlilo. Silno zažmúrila oči a znova ich otvorila. Teraz sa jej svet zakolísal na jednu stranu a zaraz na druhú stranu. Striasla hlavou. Náhle jej v ušiach zazvonilo. No hneď zas stíchlo. Lenže s tichom sa vkradli k jej sluchu aj tiché nerozoznateľné šepoty. Boli tak tichučké, akoby sa ústa, čo šepotali, len otvárali a zvuk nevychádzal. Len prúd vzduchu nesúci nepočuteľný odkaz. Ale predsa bol šepot hlasný. Znel jej tesne pri ľavom uchu. A o sekundu na to pri pravom. Natočila hlavu raz tu, raz tam, aby zachytila slová. Nepodarilo sa jej to. Nič jej to šušlavé šepkanie nepripomínalo. Odrazu to utíchlo. Aj vôňa sa stratila. Len Angele ostala v nose.
„Hej, tiež cítite tú vôňu?“ opýtala sa ostatných.
Oni na ňu pozreli.
„To budú kvety pani Kentovej. Asi ich niekam prenášala. Je to zanietená pestovateľka.“ odpovedal jej na to recepčný.
„Aha.“ ticho prehodila.
Došli pred dvere onoho bytu. Mladík odomkol a dvere otvoril dokorán. Teraz ich všetkých čosi neviditeľné ovalilo. No nebola to vôňa, ale zápach. Akýsi železitý pach niečoho organického, čo už bolo v pokročilom štádiu rozkladu.
Sam vošiel dnu do predsiene. Otvoril dvere naľavo a odporný zápach zosilnel. Všetci traja chalani pokrčili nosmi a tváre sa im od toľkého zhnusenia pokrivili grimasou, ktorá naznačovala, aký silný zápach je. Len Angela nehla ani brvou. Zvykla si na smrad mŕtvol, ktoré už videla, a teda aj cítila.
Dnu vošiel aj Dean.
„Pane Bože! Čo je to za hnusný smrad?!“ vyhŕklo z recepčného.
„To je krv. Vpila sa do koberca a začína sa rozkladať. A zapáchať.“ vysvetlila mu Angela.
Vstúpila do dverí a ostala v nich stáť. V tom pachu železa a začínajúceho sa rozkladu bol aj čosi iné, čo ju mierne znepokojilo. Sam a Dean ostali stáť v predsieni a snažili sa prekonať sami seba, aby vošli do obývacej izby odkiaľ sa smrad šíril.
„Ty nevieš, kam vtedy leteli, však?“ otočila k nemu hlavu.
„Nie, to bohužiaľ neviem.“ Mladík ustúpil od dverí a nos krčil naďalej.
„No, pravdepodobne odtiaľ si doniesli tú chorobu, čo ich zabila.“ Angela sa ho pomaly začala zbavovať, „Vidím, že je ti ten zápach nepríjemný. My by sme sa tu radi poobzerali, či niečo nenájdeme. Tak neviem, či...“
„Ja vás tu radšej nechám o samote. Mne z toho začína byť zle.“ navrhol sám a rukou si zakryl ústa aj nos.
„Ďakujeme.“ poďakovala Angela.
Recepčný sa teda pobral späť k výťahom. No po pár krokoch sa otočil a pozrel na Angelu. To už aj Dean vystrčil hlavu z dverí, aby sa uistil, že chlapec naozaj zmizne.
„A ako zistíte, odkiaľ tú pliagu priniesli?“ položil im poslednú zvedavú otázku.
Dean sa zamyslel, čo mu odpovie.
Angela bola pohotovejšie: „Ak odpoveď na to nenájdeme tu v byte, pôjdeme na letisko. Tam majú informácie o všetkých letoch.“
„Si fakt dobrá. To ten preukaz dostaneš veľmi rýchlo.“ pochválil ju.
Dean sa pousmial a potľapkal Angelu po ramene a následne na to ju pravou rukou objal: „Hej. Sme radi, že ju budeme mať v tíme.“
Mladík prikývol a pokračoval k výťahom. Obaja ho odprevadili pohľadmi a keď sa za ním výťah zavrel, oni sa zavreli v byte.
Sam už vošiel do obývačky a otvoril tam okno, aby sa aspoň trochu zbavil toho odporného zápachu. A Angelu zatiaľ aj malátnosť z vône z chodby prešla. Obaja prišli za Samom a začali si prezerať izbu. Bratia sa po nej začali prechádzať a hľadať. Angela zastala pri dverách a izbu si premeriavala očami.
„Agentúra pre ochranu zdravia mládeže??“ vyhŕklo z nej.
Dean sa k nej obrátil so širokým úsmevom: „Hej. Dobré nie?“
„To by som ti skôr uverila, že si James Bond.“ sarkasticky poznamenala.
Deanovi napadlo, že naráža na oblek, do ktorého sa po príchode nasúkal.
„Vážne? Vyzerám ako agent 007?“ obrátil sa na ňu s túžobnou otázkou, na ktorú od nej čakal jedinú odpoveď.
Sam si nevšímal ich milý rozhovor a kutral po izbe.
„Hej.“ zamrmlala Angela v domnievajúc sa, že jej tak dá pokoj.
„A ktorý? Pierce Brosnan 007, Sean Connery 007 alebo...“ Dean pokračoval.
„Hej vy dvaja! Niečo tu mám.“ Sam prerušil ich dohadovanie.
Dean v sekunde prestal a začal sa venovať práci. Obaja priskočili k Samovi pri veľkej skrini, čo stála pri okne pri stene.
„To je síra. Myslím, že je to práca nejakého démona.“ prešiel prstom po štyroch vypálených čiernych šmuhách na dreve.
Dean si ich prezeral a Angela po nich tiež prešla. Potom prst ovoňala, aby sa presvedčila, že to, čo cíti nielen zo šmúh, ale aj z ovzdušia bytu je naozaj síra.

pokračovanie nabudúce...

pozn. autora:
zabudla som to do minulej časti prihodiť, tak to píšem tu. ulica West Main Street v centre Lexingtonu naozaj exituje. to či tam je aj sedem poschodová obytná budova s recepčným, tak to netuším - to už je výplod mojej fantázie

tak nateraz všetko, asi vás na dva týždne opustím a možno aj na viac, uvidím, ako poriešime s kamoškou a tak. čiže môžete čítať, čo ste nestihli v kapitole I a II a potom sa vrhnúť sem a tiež okomentujte, čo ste okomentovať nestihli, ja budem len rada a teším sa na nových čitateľov a ich postrehy...
zatiaľ teda toľko odo mňa, idem sa baliť...

P.S.: pribalila som si aj vaše poviedky, tak mám čo dobiehať aj ja...

Tak síra a nejspíš démon! Jsem moc zvědavá, co se tam vlastně stalo! Moc pěkný pokračování i když kratší než obvykle ale co se dá dělat Dean jako agent 007! No jo, potom, co mu Angela toto řekla, nemohla očekávat, že to nechá jen tak A ta vůně, co ji trochu omámila, byla opravdu z květin? Nebo se za tím skrývá něco víc, než je květiny paní Kentové? Moc se těším na další pokračování!

tak hello! som späť aj s kúsočkom pokračovania. keďže aj my s kamoškou sme boli veľmi aktívne a stihli sme 3 série, teda 60 epizód, za 3 týždne, plus naša snaha nájsť v polovici júla brigádu v Prahe bola úspešná až min.týždeň a inak sme tu Staré mesto zbrázdili krížom krážom, dopísať niečo malé sa mi podarilo až teraz...
no jo napechovala som to kadečím, tak hádam neunudím a bude sa to páčiť... no hej to s agentom Jej veličenstva som si nemohla odpustiť ... s vôňou sa ešte stretneme (aj tu) a aj v inej poviedke, ale tam to bude skôr náznakom a také tajomnejšie a má to naznačovať čosi do budúcnosti, tak môžete spriadať teórie a hádzať ich sem potom (teda v tej CHAPTER IV) oops trochu predbieham a napínam
tak dosť bolo kecov, ide sa na vec... ENJOY...

ČASŤ ŠTVRTÁ

„Hej. Smrdí to tu v celom byte.“ poznamenala, keď sa jej vôňa zmiešaná s krvou zhodovala s vôňou spálených šmúh, „Ale najviac sa to šíri z tých zaschnutých kaluží krvi.“
Pozrela na koberec. V miestnosti na podlahe ležalo sedem obrovských čiernych škvŕn.
„Hej, tiež som si všimol.“ pritakal Sam.
„Takže čo? Démon si sem vletel, zabil tých svätých študentov naraz mŕtvicou a infarktom a ešte si ich pre efekt nakrájal na porcie?“ zhrnul Dean.
„Vyzerá to tak.“ Sam mu potvrdil jeho teóriu.
Obaja sa zas pohrúžili do prezerania izby. Angela sa postavila k oknu a pozrela na byt z iného uhlu. Chvíľu rozmýšľala a potom sa pustila do podrobnejšieho prehľadávania. Čo sa dalo otvoriť, otvorila a prehrabal sa v každej, aj tej najväčšej somarine. Čo šlo, to nadvihla a prekutrala to z každej strany, aby jej nič neušlo. Neobišla žiadnu škáru, dieru alebo zákutie izby. Keď bratia zbadali, ako usilovne hľadá, začali aj oni pozornejšie prezerať, čo sa dalo. Lenže v obývačke nič nenašli.
Angela teda zamierila do inej miestnosti. Cez predsieň prešla do kúpeľne. Bratia ju nasledovali. Znova zastala vo dverách a premeriavala si to tam. Chalani nakukli cez jej ramená dnu.
„Myslíš, že bude niečo tu?“ opýtal sa jej Dean a nežne ju odtisol, aby mohol prejsť dovnútra.
„Neviem.“ odpovedala mu a tiež vošla.
Za ňou aj Sam. A začali hľadať tu. V skrinkách, pod dvomi umývadlami, v sprche, pod vaňou. Robili to dôkladne. No Angela sa tento krát nepripojila. Ju zaujalo niečo iné. A to hneď ako otvorila dvere.
Kúpeľňa čistých línii, ladená do bielej a svetlo béžovej farby so širokým zrkadlom cez celú stenu, dvomi keramickými umývadlami a skrinkami pod nimi, veľkým pleteným košom, preskleným sprchovým kútom a vaňou oproti sprche. To však nebolo také zaujímavé ako veci študentov. Medzi dvomi umývadlami vo vyrovnaných radoch stálo sedem umelohmotných pohárikov a v nich boli v rovnakej polohe zubné kefky. Zubná pasta ležala uprostred. Sedem malých uterákov bolo úhľadne poskladaných na pravej strane a sedem osušiek taktiež vo vyrovnanom komínčeku ležalo na ľavej strane. Celé to vyzeralo, akoby niekto pravítkom všetko pekne povyrovnával. Na milimeter presne. Chýbala už len fotka v magazíne o bývaní.
Angela v hĺbavom zamyslení podišla k pohárikom a ďobla do jednej kefky, ktorá sa posunula po okraji a zastala kdesi inde. Harmonická štruktúra bola narušená.
Chalani, zatiaľ čo bola Angela hypnotizovaná desivým poriadkom na umývadle, prevrátili kúpeľňu naruby. Ale ani tu nebolo nič zaujímavé.
Dean podišiel k Angele: „Fúú! To je trochu úchylne.“ okomentoval zubné kefky v pohároch a pobral sa do ďalšej izby.
Sam ho nasledoval a Angela sa tiež vybrala za nimi. Na rade bola kuchyňa. Dean okamžite zamieril k chladničke. Otvoril ju. Sam si zas vzal na mušku skrinky s riadom.
„Tak to je ešte čudnejšie ako ten rad vojačikov v kúpeľni.“ zahlásil, „Počuj Sam, neboli to tvoji kamoši? Nemajú v chladničke ani len pivo!“
Sam na neho mlčky škaredo pozrel a ďalej sa venoval riadu. Dean chladničku zavrel a skúsil hľadať niekde inde. Keď sa otočil, že sa poberie snoriť na opačnú stranu izby, zbadal Angelu. Stála pár krokov od dverí a neprítomne hľadela pred seba.
„Hej! Je ti niečo?“ dva krát lúskol prstami, aby ju prebral.
Angela presunula pohľad na Deana, ani len hlavou nepohla.
„Nesedí mi to tu.“ oznámila mu strohý výsledok svojho uvažovania.
„Mne tiež.“ priznal, „V kúpeľni to vyzerá ako po buzerácii pána majora, v chladničke nič nie je a z rozprávania mladého to vyznelo, že tí siedmi boli snáď svätci.“
Sam prestal prezerať skrinky a otočila sa. Oprel sa o kuchynsky stôl a pozrel na nich dvoch.
„Sedem študentov priletí uprostred semestra z univerzity do neznámeho mesta, zaplatia si luxusný apartmán v centre a platia hotovosťou.“ pustila sa do sumarizovania Angela, „Žiadne hlučné večierky, žiadne pitie – sú slušní. O pár dní sa vyberú na výlet a keď sa vrátia, niečo ich zabije.“
„Myslím, že si nepriviezli ani veľa batožiny.“ prihodil svoj postreh aj Sam.
„Hovorím, že boli čudní.“ ešte raz pripomenul Dean.
Sam a Angela sa na seba pozreli a obaja v tú istú chvíľu vyrazili do ďalšej izby. Do spálne. Deana trochu prekvapilo ich na vlas rovnaké uvažovanie, ale pripojil sa k nim. V poslednej izbe zamierili obaja, Angela aj Sam, ku skriniam. Dokorán ich otvorili a vpadli dnu. Začali ju prehľadávať. Dean na nich v údive pozeral. Keďže tá skriňa by už ďalšieho útočníka zrejme neprežila v celku, on sa pustil do sliedenia po zvyšku miestnosti. Po chvíľke mali Sam s Angelou zmapovaný kompletný obsah sporo zaplneného šatníka, no nič v rukách. To sa ale nedalo povedať o Deanovi. Prezrel nočné stolíky. Rozostlal postele. Nakoniec nakukol pod ne. A tam to bolo. V tieni pri čele postele, pod nohou, ležal malý skrčený kus papiera. Hneď mu udrel do očí. Natiahol do tmy ruku a vzal ho.
„Niečo som našiel!“ oznámil im.
Obaja sa naňho otočili a v tej chvíli bola už skriňa minulosťou. Podišli k nemu. Dean vstal a víťazoslávne im strčil papierik pod nos. Sam ho zobral, roztvoril a pozrel doň.
„Tak, čo to je?“ opýtal sa Dean, ktorý si ten malý zdrap nestihol ani poriadne prezrieť.
„Ehm, je to po latinsky, ale vôbec tomu nerozumiem.“ odpovedal mu na to Sam, keď si text na papieri prečítal.
Do ruky to teraz vzala Angela a prečítala si to.
„Len nepovedz, že si v latine lepšia ako Sam?“ poznamenal Dean, keď Angela začala tú trochu textu čítať ešte raz.
Na papieriku boli rukou napísané tri riadky nezrozumiteľného latinského textu. Bol to roh nejakého hárku, ktorý pravdepodobne vytrhli zo zápisníka, aby naň mohli v rýchlosti napísať formulku. A zrejme takých útržkov bolo viac, no v byte ďalšie nenašli.
„Nie som si istá, čo to je. Ale nedáva mi to zmysel.“ konštatovala zamyslene Angela a čítala si to dookola.
„Skvelé. Máme... nič! Až na toho démona a tej latinskej rýmovačky.“ Dean bol podráždený, že prevrátili byt hore nohami a nenašli nič konkrétne.
„Mali by sme zistiť, kam sa vybrali na výlet. Možno zistíme viac.“ navrhol Sam.
„Hej. Poďme.“ súhlasila Angela ešte stále pohrúžená do toho malého textiku a sama sa iniciatívne pobrala na odchod.
Bratom nezostalo nič iné, len takisto opustiť luxusný apartmán v centre mesta. Veď tu už nezostala škára, do ktorej by nenazreli. Museli pátrať na inom mieste. Na letisku, kde im povedia o potulkách tých siedmych nebohých študentoch.

pokračovanie nabudúce...

Pěkné pokračování! Copak bylo na tom papírku v latině napsané? Jsem zvědavá co se tam vlastně stalo a kdo byli ti studenti... vypadá to dost záhadně! Těším se na pokračování!

velmi sa mi táto poviedka páči... dúfam že coskoro pribudne pokracovanie... Angela ma velmi milo prekvapila a to že teraz chodí s bratmi je super.. som zvedavá čo sa z tej latinskej rýmovačky vyklube... ale inak skvelá práca ako vždy...

no, tak som opäť tu. na začiatok poviem, že ma stráááááášne teší, že sa vám poviedka páči. pre mňa je to ako benzín pre auto, poháňa ma to vpred písať a písať a písať. no bohužiaľ nejak som v poslednom čase zastala v jednom bode a zmyslela si, že potrebujem urobiť inú, dôležitejšiu, vec (malinkatý zoznamček). a okrem toho som mala malú milú povinnosť cez víkend, tak som svoje kreatívne večeri trochu viac zanedbala. ale hútať som o tom neprestala
tak tu máte ďalšie pokračovanie. no je to také možno nemastné-neslané, ale poslúži to vo vyšetrovaní. už v tom nasledujúcom parte to trochu rozbehnem a dozviete sa, kto alebo čo za tým stojí
teda ENJOY a SEE YA LATER...

ČASŤ PIATA

Čierny postrach diaľnic sa vrčiac vtisol medzi dve ďalšie autá priamo pred vchod do letiskovej haly.
Deň sa pomaly chýlil ku koncu. Slnce unavene klesalo k horizontu a poslednými hrejivými lúčmi dávalo mestu dovidenia a dobrú noc, aby sa na druhý deň mohlo objaviť na opačnej strane plné novej energie.
Sam a Dean vystúpili z Impaly. Angela však zostala sedieť uprostred na prednom sedadle. Medzi prstami žmolila ten zdrap papiera. Z tváre sa jej zamyslený výraz nevytrácal. Z času na čas zvraštila čelo, až jej medzi obočím nabehli dve jemné zvislé vrásočky.
Že zostala sedieť dnu, bratia postrehli, len čo stáli na čerstvom podvečernom vzduchu. Obaja sa naklonili k oknu.
„Nejdeš?“ opýtal sa jej Dean.
Okienka boli stiahnuté, takže ho Angela počula. Obrátila neprítomný pohľad na stranu k nemu.
„Dvaja agenti z úradu síce-neexistujúceho-ale-vy-nám-to-musíte-uveriť a jedno ucho, čo sa zaúča? Spolu vyzeráme dosť podozrivo. Choďte sami. Ja tu počkám.“ pokojne mu povedala.
Sama to prekvapilo. Mal z Angely pocit, že si nenechá nič ujsť.
„To myslíš vážne?“ vypadlo z neho.
Angela sa k nemu obrátil. Nemusela vôbec nič povedať, Sam jej odpoveď vyčítal z výrazu tváre. Dean len pokrčil plecami a pobral sa do haly. Sam sa k nemu pridal.
Na to Angela vystrčila hlavu z okna zo strany spolujazdca a zakričala za nimi: „Hej! A zistite, kam presne sa vybrali.“
Obrátili za hlasom hlavy.
Sam prikývol a Dean dvomi prstami ľavej ruky mávol od svojho ľavého oka ako znak, že vykoná a dodal: „Rozkaz šefe!“
Vošli do vnútra a Angela sa usadila naspäť naprostred predného sedadla.
„Čo myslíš, že to je?“ ozvalo sa jej za chrbtom zo zadného sedadla.
Angela vedela, že Danielle naráža na ten malý papierik, s ktorým sa neustále hrá.
„Dúfam, že nie to, čo si myslím, že to je.“ povedala ticho.
Vrhla pohľad na preložený kus papiera a rukou, ktorou ho držala ho rozložila. Znova si prečítala, čo na ňom bolo.

„To je zvláštne.“ povedal Sam cestou po hale letiska k terminálom.
„Čo myslíš?“ opýtal sa Dean očividne rozmýšľajúci nad niečím úplne iným.
„To že nešla s nami. Myslel som, že chce byť pri všetkom.“ odpovedal mu.
„Hehm. Zrejme si to zistí sama tým svojím tajomným spôsobom.“ narážal na to, ako Angela vypátrala adresu študentov.
„To je tiež zvláštne.“ poznamenal Sam aj na to.
„Nie! Vieš, čo je zvláštne? To čo sme v tom svätuškovskom brlohu našli. To je zvláštne!“ Dean zrazu vyprskol.
To už dorazili k terminálom, a tak svoju debatu presunuli na neurčito.
Bolo tam asi päť terminálov, pred ktorými sa vytvorili dlhé rady plné čakajúcich ľudí. Len čo to bratia uvideli, zastavili sa. Dean okom odhadoval, kam sa majú pohnúť. Kútikom oka pozrel na Sama a kývol hlavou smerom na krajný terminál, kde sa mu zdalo, že je najmenej čakajúcich. Podišli teda k radu a začali sa predbehovať a predierať dopredu.
„Pardon! Prepáčte!“ ospravedlňovali sa pobúreným a rozhorčeným okolostojacim, ktorí hlasno protestovali.
„Sme od polície! Vyšetrujeme smrť študentov!“ Dean ich vyvádzal z omylu, že sú to len drzí mladíci, čo sa chcú vyhnúť poctivému státiu v rade.
Kým sa dostali k pracovníčke za počítačom vytiahli falošné preukazy. V rýchlosti ich ukázali a hneď aj schovali.
„Dobrý deň! Sme z úradu pre...“ začal Dean.
„Vyšetrujeme smrť siedmich študentov, ktorí tu predvčerom zomreli a potrebovali by sme od vás pár informácii.“ Sam mu skočil do reči, aby zo seba vysúkal nejakú hlúposť.
Dean mu za to venoval nevrlý úškrn. No ako sa pozrel na pracovníčku, úškrn sa v sekunde zmenil na neodolateľný a baliaci úsmev.
Slečna na nich striedavo pozerala: „Ou, jasné! Čítala som o tom. To nebude problém. Rada pomôžem.“ vysypala rýchlo zo seba, keď sa dostala z prvotného šoku.
„Ste veľmi milá.“ Dean jej polichotil.
„Ehm, tak teda kedy presne prileteli?“ Sam začal výsluch.
Dievča odtrhlo zrak od Deanového prenikavého pohľadu a čosi naťukala na klávesnici letiskového počítača.
„Bolo to pred jedenástimi dňami. A prileteli zo Stratfordu. Viete, pamätám si na nich. Odbavovala som ich. Boli veľmi milí a... šťastní.“ povedala im spolu s informáciami z obrazovky.
„Aha. A leteli odvtedy niekam?“ Sam pokračoval.
Dievča sa zarazilo a nevedelo, či má poskytovať takéto informácie.
„Pomáhate spravodlivosti. To je úctyhodné.“ Dean ju povzbudil, aby od nej vymámili ďalšie informácie.
Dievčina sklonila hlavu späť nad počítač a málinko sa usmiala. Hanblivo si zastrčila vlasy za uši, hoci ich mala stiahnuté do vysokého chvostu. Znovu čosi naťukala na klávesnici a vyhľadala im údaje.
„Pred týždňom leteli do New Yorku. S prestupom.“ povedala po chvíľke.
Bratia sa na seba pozreli. Sam si spomenul, čo im povedala Angela.
„A dá sa zistiť, kam leteli z New Yorku? Viete, cieľ ich cesty.“ Sam sa pýtal ďalej.
Dievča teda ešte pohľadalo v počítači.
„No, z New Yorku šli priamo do Prahy a po dvoch dňoch leteli späť.“ dodala nakoniec.
„Mohli by ste nám to vytlačiť?“ poprosil ju ešte.
Dievčina sa zase zarazila.
„Viete, dokumentácia, dôkazy.“ vysvetlil Dean, „Škola a rodičia chcú vidieť, za čo nás platia.“
Dievča sa znova placho usmialo a ochotne im to všetko vytlačilo. Papiere potom podalo Deanovi. On ich schmatol a tej milej pracovníčke venoval ešte jeden široký úsmev. Ani si nevšimol, že im dievčina vytlačila celý zoznam pasažierov zo všetkých troch letov. Potom sa pobral na odchod. Sam jej tiež poďakoval malým úsmevčekom a vyrazil za Deanom. Mali to, po čo prišli, a tak to mohli ísť ukázať Angele, či ona na niečo nepríde. Im totiž stopy zatiaľ nič nehovorili. Ani Samovi.

pokračovanie nabudúce...

skvelá časť...mne sa moc páčila a to ako Dean hádzal tie svoje pohľady... jej tak Angela tuší čo to je...tesim sa na vysvetlenie.. a to že prestupovali bolo super...v Prahe som bola nedávno takže si to budem vedieť aj realisticky predstavit...

Jsem čím dál víc zvědavější a zvědavější, co je na tom papírku, co má Angela! Pěkné pokračování Dean svými úsměvy vytáhnul z pracovnice všechno co potřebovali Snad jim to už k něčemu bude...

hello, hello, hello!!!
tak som zase po skoro mesiaci tu aj s ďalšou časťou. leto sa skončilo a my sme mu zamávali začala sa škola a nás (alebo teda aspoň mňa určite) z nej ide šlahnúť
fakt ma mrzí , že ste sa veľmi neposunuli ďalej a že som sem hádzala svoje dielo len zriedka aj keď som chcela byť v lete viac kreatívna . ale ako sa hovorí: človek mieni, Pán Boh (v mojom prípade PRAHA) mení.
ale už som späť doma a hádam sa to tu bude plniť častejšie (aj keď... never say never)
ale k veci. už sa konečne dozviete, kto a čo sa tým všetkým stojí (aj keď nie úplne všetko, však o čom by som potom písala, že? )
tak teda... ENJOY a SEE YA MAFIA...

ČASŤ ŠIESTA

V izbe bolo úplne ticho a vonku už niekoľko hodín vládla pokojná noc. Sam sedel za stolom zhrbený nad počítačom a ťukal do klávesnice. Usilovne hľadal ďalšie stopy. Na jednej z dvoch postelí, tej bližšie k oknu, sedela Angela v tureckom sede a bola plne pohrúžená do novinového článku, zoznamu cestujúcich, čo mali z letiska a zdrapom latinského textu. V novinách a zozname krúžkovala mená študentov. Čižmy mala pohodené na zemi a bunda a puzdra so zbraňami ležali za ňou na posteli. Hlasité vzdychy a behanie prstov po notebooku prerušil prúd vody z kohútika v kúpeľni. O malú chvíľu z nej vyšiel Dean v čiernom tričku a jeanovej košeli s vysúkanými rukávmi, takže mu bolo vidieť jeho mohutné svalnaté predlaktia. Bielym uterákom si poutieral mokrú tvár. Potom ho odhodil na prázdnu posteľ.
„Tak, na čo ste vy dvaja prišli? S kým máme tu česť?“ prerušil ich hĺbavé premýšľanie.
„Umpf.“ Sam si vzdychol a začal: „Študovali architektúru na Yale. Absolútne bezproblémoví študenti, vynikajúci priemer, pýcha školy. Pred jedenástimi dňami z ničoho nič zmizli. Že sú v Lexingtone a mŕtvi sa ľudia dozvedeli až z novín.“
„A čo ten démon?“ spýtal sa teraz Dean na vraha.
Angela zdvihla hlavu a narovnala sa. Pozrela na Sama, čo povie.
Sam pokrútil hlavou: „Nič. Nenašiel som žiadneho démona, čo má obľubu vo vraždení obyčajných študentov. A nemám ho ani podľa čoho nájsť. V byte neboli značky ani symboly, čo po sebe nechal.“
Dean sa zhlboka no zúrivo nadýchol a začal sa nepokojne prechádzať po izbe. Štvalo ho, že démona nemajú podľa čoho vypátrať. Aj Sam sa postavil, aby si natiahol končatiny od dlhého sedenia.
Angela znovu venovala pohľad kúsku papiera, s ktorým sa neustále hrala a ktorý nespúšťala z rúk.
„Nie je mi ale jasné, prečo leteli do Prahy.“ dodal Sam, keď podišiel k oknu a vykukol von.
„Ja viem prečo.“ povedala Angela zamyslene a pozrela na bratov.
Tí okamžite reagovali a zarazene na ňu pozreli.
„Hovorí vám niečo Diablova Biblia?“ opýtala sa.
„Nie, ale už teraz sa mi to nepáči.“ poznamenal Dean.
„Ty myslíš, že leteli do Európy kvôli nej?“ Sam bol prekvapený a zdesený zároveň.
„Presne tak.“ potvrdila mu.
Sam si založil ruku v bok a druhou si prešiel ústa a bradu. V očiach mal dosť veľký nepokoj.
„A toto...“, ukázala ten kus papiera, „...je z nej.“
Oboch to prekvapilo ešte viac.
„Čože?! A čo to vlastne je?“ skríkol Dean.
„To je na vyvolanie...“ Angela zmĺkla.
„Na vyvolanie čoho? Démona?“ Dean k nej podišiel.
„Nie. Na vyvolanie...“ chcela ho opraviť.
„Na vyvolanie samotného diabla.“ Sam to za ňu dokončil.
„Prosím?! Žartujete, nie?“ Dean tomu nemohol uveriť.
Angela sa zas zadívala na biely zdrap: „Skôr na privolanie ich Boha. Boha všetkého zla – Lucifera.“
„Je to čoraz lepšie!“ zaprskal Dean a začal sa nervózne prechádzať po izbe.
Sam len nemo hľadel na Angelu tým svojím ustaraným pohľadom.
„Lenže toto nie je celý text tej vyvolávacej formulky.“ Angela zo seba súkala šokujúce informácie postupne ďalej.
„Ale podľa toho, čo viem, tak v tej knihe nič také nie je.“ povedal Sam a prešiel späť k svojmu počítaču a sadol si.
„Nie oficiálne. Hej, sú to len povesti a legendy, ale to sa hovorí aj o tej knihe.“ Angela sa mu to skúsila vyvrátiť.
Sam jej kývol: „Hej, viem.“
A Angela spustila: „Podľa legendy tá kniha nie je dielom človeka, ale diabla. Stalo sa to pred necelými osemsto rokmi v jednom benediktínskom kláštore asi šesťdesiat päť míľ východne od Prahy. Jeden mních sa dopustil ťažkého hriechu a mal byť za to zaživa zamurovaný. Chcel sa trestu vyhnúť a tak navrhol opátovi, že za jedinú noc vytvorí knihu, akú ešte svet nevidel. Že do nej vloží všetky doposiaľ nazbierané znalosti. Predstavený prijal jeho pokánie a sľúbil mu milosť, ak teda do rána knihu napíše. O polnoci mních zistil, že precenil svoje sily, že je to skrátka nemožné. Že potrebuje pomoc. Ale nebesá o pomoc prosiť nemohol.“
„Tak sa obrátil na druhú stranu.“ Sam ju doplnil.
„Oh Bože, to je skvelé!“ prerušil ich Deanov sarkastický povzdych.
„Privolal diabla a poprosil ho, aby mu pomohol zachrániť si život.“ Sam pokračoval, „Ráno bola kniha, s jeho pomocou, hotová. Za odmenu požadoval od mnícha jeho dušu.“
„Aké originálne!“ Dean im zas skočil do reči ďalšou svojou poznámkou.
Sam na brata škaredo zazrel a zafučal. Jasne mu tým naznačil, aby čušal. Aj Angela zazrela na Deana, no potom pozrela späť na Sama, ktorý sa vrátil k legende.
„A tiež chcel, aby ho ten mních do knihy namaľoval. To, čo sa potom s mníchom stalo nik nevie.“ dokončil.
„Pre človeka by bolo nemožné stvoriť knihu za noc, ale pre démona je to maličkosť.“ Angela dodala.
„Nehovorili ste, že privolal diabla?“ ozval sa Dean, ktorý zdanlivo nepočúval pozorne, ale opak bol pravdou.
„Pravdepodobnejšie je, že to bol nejaký démon ako samotný diabol.“ odhadovala.
„Aha. Čo je ešte v tej knihe?“ opýtal sa.
„Je to vlastne celá knižnica tej doby po latinsky v jednom zväzku.“ odpovedal mu Sam.
„Okrem súhrnu všetkých znalostí benediktínskeho rádu je tam aj Chronica Bohemorum – dejiny Česka, spovedné zrkadlo, zoznam svätých, návod na vyrátanie dní Veľkej Noci na nadchádzajúce roky, Vojna Židov, Starý a Nový zákon, ktoré nie sú zoradené za sebou a zaklínadla proti chorobám, ako napríklad epilepsia, alebo zaklínadla na ochranu proti zlodejom.“ dopovedala Angela.
„Vou! Pekné dielko.“ poznamenal Dean.
„Ale stále sme sa nedostali k tomu, kde sa v tej knihe vyvolávacie zaklínadla nachádzajú.“ podotkol Sam.

pokračovanie nabudúce...

Poznámka autora:
táto kniha Diablova Biblia naozaj existuje a čo som o nej spomínala o pár riadkov vyššie je tiež pravda (až na to, že to bol skôr démon - to som trošku ja domyslela, aby to sedelo v príbehu).
a čo sa týka tej Prahy, tak v čase od 20.9.2007 do 6.1.2008 bola kniha vystavená v Galerii Klementínum v Prahe, presne za tých podmienok uvedených v poviedke. ešte dodám, že celou knihou sa dalo listovať virtuálne. ja som pre potreby mojej poviedky dobu výstavy trochu posunula do obdobia skôr tak zhruba prelom 2005-2006.
ďalšie infos alebo skôr pikošky dodám v nasledujúcej časti.

No wow... Začíná to vypadat ještě zajímavěji než v předchozíš částech! Že by zdánlivě nenápadní a tíší studenti stáli za vyvoláním ďábla a ten se jim potom za to "odměnil"? Jsem ráda, že se touhle částí povídka posunula trochu dopředu a že už vědí alespoň něco Musím uznat, že to máš skvěle promyšlené! Cesta do Prahy - ďáblova bible... To já si tak promyslet svoje dílka neumím... Jsem zvědavá, co se dozvíme dál!

Teda Angela je naozaj tvrdé dievča ona vlastne naučila niečo nielen , ale aj Johna, nebola by som čakala, také prekvapenie. Len som vlastne ešte celkom nepochopila kto je to malé dievčatko a hlavne ako sa k Angele dostala, prečo jej pomáha, ale to mi asi dopredu prezrádzať nebudeš. Poviedku Angela aj Pendant som prečítala na posedenie, rozdeliť si ich som od zvedavosti ani nemohla. Zo začiatku som si iba trochu nevedela zvyknúť na to, že poviedka je písaná z veľkej časti z jej pohľadu, ale na druhej strane prečo nie, veď je to zaujímavá postava, záhadná. Druhá časť sa mi páčila tiež, hlavne tie náznaky na Angeliinu minulosť, ale viac sa mi zatiaľ pozdáva chapter 3- Codex gigas a ako si využila tej legendy o diablovej biblii. Som zvedavá ako sa to všetko vyvinie, príbeh je vystavaný veľmi dobre, super.

ďakujem vám dámy za vaše slová. mňa teší, že sa vám poviedka páči. no hej píšem to skôr z pohľadu Angely. je to také malé ozvláštnenie a trošku iné, narušujem tu taký ten stereotyp, ale hádam to nevadí (a ako vidím, tak nevadí )
no o Danielle sa dozviete trochu viac v nasledujúcej poviedke, tak sa môžete tešiť.
a teraz k ďalšej časti. pokračujeme v rozhovore v motelovej izbe, zas na vás vybalím čosi ďalšie a na konci máte dôvod, prečo Angela na začiatku neprotestovala...
tak dosť kecov, ENJOY & SEE YA MAFIA...

ČASŤ SIEDMA

„No, podivné znaky a záhadné symboly sa nachádzajú na stránkach celej knihy. Zaklínacie formulky proti chorobám a ďalším problémom sú roztrúsené medzi textami.“ začala Angela, „Ale začínajú sa na zadnej strane listu s namaľovanou postavou diabla a pokračujú na nasledujúcej strane. Ďalšie tri stránky sú prázdne. Sú tam síce hnedé stĺpce, ale text chýba. Tam sú zrejme napísané zaklínadla na privolanie zla na zem. Ľudskému oku neviditeľné.“
„Lenže ak ich nemôže vidieť žiaden človek, ako ich potom videli tí študenti?“ Sam si položil otázku, na ktorú nevedel odpovedať, no hneď sa aj na stoličke narovnal. Odrazu na to prišiel: „Iba ak by to neboli ľudia! Teda nie tak celkom.“ a vstal zo stoličky.
„Áno. Presne tak.“ Angela mu to potvrdila.
Dean s údivom sledoval ich milý malý rozhovor.
„To vysvetľuje aj ako sa k tej strane dostali.“ poznamenala ešte Angela.
„Hej. To je jediné vysvetlenie.“ Sam s ňou súhlasil.
To už Deanovi nedalo a prerušil ich spoločné štebotanie: „No dobre vy dvaja magori, zasväťte aj neznalých.“
Sam s Angelou naňho pozreli.
„Hehm, tých sedem študentov bolo posadnutých.“ Sam mu to vysvetlil.
Dean sa zarazil: „To ako myslíte, že jeden démon zabil sedem iných démonov?“
„Vyzerá to tak. Inak by sa k tým trom stranám nedostali.“ potvrdila Angela.
„Ako to myslíš?“ Dean sa nedostal do obrazu.
„Kniha je vystavená vo vitríne v múzeu. V špeciálnej klimatizovanej a kamerami sledovanej trezorovej miestnosti. Naraz sa na ňu môže pozerať maximálne desať ľudí. A to len desať minút. Navyše je kniha otvorená na stránke s vyobrazeným diablom.“ Sam mu podal vyčerpávajúcu odpoveď.
„A ste si tým istí, že to boli ozaj démoni?“ Dean sa chcel uistiť.
Sam pokrútil hlavou, že nie tak celkom.
„Stopercentne to neviem povedať.“ odpovedala mu Angela, „Na to by som musela vidieť telá.“
Vstala z postele, aby sa ponaťahovala. Z dlhého sedenia s prekríženými nohami jej začali tŕpnuť.
„Zajtra pôjdeme do márnice.“ zavelil Sam.
„Ehm.“ zamrmlala Angela zívajúc.
Prešla k druhému stolu, na ktorom mali pohádzaných pár vecí a večeru. Tri škatule s pizzou. Načiahla zopäté ruky do výšky a postavila sa na špičky. Poriadne sa natiahla. Pritom stiahla brucho tak, že jej nohavice padli o pár nepatrných centimetrov nižšie a odhalili jej ďalší kúsok nahého tela. To neušlo Deanovej pozornosti. Doslova ho hypnotizovala každým svojím pohybom. Keď ruky skláňala naspäť, pomasírovala si aj stuhnutý krk. Potom otvorila jednu zo škatúľ. Hľadala ešte čosi pod zub.
Sam sa odobral do kúpeľne, že sa umyje a pôjde spať. Dean prešiel k prežuvajúcej Angele.
„Počuj, prečo si tak rýchlo súhlasila so spoločným vyšetrovaním?“ opýtal sa jej.
„Dostať sa z jedného konca mesta na druhý bez auta je poriadna drina.“ povedala, keď prehltla.
„Aha. Takže si si zohnala auto aj s šoférom?“ Dean sa pokúsil zavtipkovať.
„Nie. Požičala som si ho.“ prehodila.
Po škatuliach pohľadala ešte nejaké zvyšky večere. Ten jeden trojuholník pizze, do ktorého sa pustila, jej bol málo a žalúdok si pýtal ešte jednu porciu.
„A to si ho potom nechala v meste?“ prekvapila Deana, že si auto nenechala.
„No nebudem sa preháňať po krajine s políciu za zadkom.“ vysvetlila mu, prečo ju nabrali v bistre.
„Teda si ho ukradla!“ doširoka sa uškeril.
„Nie!“ chcela ho opraviť, „Teda nie tak celkom. Po prípade som ho majiteľovi vrátila. Síce ho našiel na inom mieste, ale vrátila som ho.“
Znova si odhryzla a pozrela na Deana. Doteraz zrak upierala na neporiadok na stole a snažila sa na ňom nájsť ešte jeden kúsok pizze. No bohužiaľ, zostal iba ten jeden, čo už takmer dojedla.
Dean sa nad jej definíciou "požičala som si auto" pousmial. A pozrel na ňu. Tmavé rovné vlasy jej padali okolo bielunkej tváre s ružovkastým nádychom života a zjemňovali jej ostré črty podčiarknuté výraznými lícnymi kosťami. Celej tej kráse trónili veľké zelené oči, v ktorých by sa Dean aj utopil. A to dobrovoľne a s radosťou. To dievča ho priťahovalo ako magnet. Možno tým, že oňho nejavilo záujem. To ho dosť iritovalo, ale aj motivovalo snažiť sa viac. No na ňu neplatil ten jeho široký úsmev, ktorým dostal každú. To veru nie. Ju musel ohromiť niečím iným. Alebo by mal zistiť, prečo o nikoho nejaví záujem.
Angela od neho odlepila zrak. Ale iba na sekundu, aby si spod stola vzala svoj vak, čo si dotiahla do izby, keď sa vrátili z letiska. Potom mu svoj pohľad venovala ešte raz. Ten jej prenikavý pohľad ho vždy vyviedol z miery. Zrazu stratil reč. Nevedel, čo povedať. Len sa rozpačito pousmial a pobral sa pohľadať si nejakú duchaplnú robotu.
To už z kúpeľne vyšiel Sam. Angela si z vaku vzala malá taštičku a vystriedala Sama.
„Tú knihu by bolo dobré zničiť.“ navrhol len tak mimovoľne Dean.
Sam na neho v úžase pozrel: „Čože?“
„Aby sa k nej nedostali ďalší démoni.“ vysvetlil mu.
„Emm Dean, vieš ako tá biblia vyzerá?“ opýtal sa ho šokovaný Sam.
Dean na neho nechápavo pozrel.
„Dean, tá kniha je skoro meter vysoká a pol metra široká. Má šesťsto dvadsať štyri kožených strán asi zo sto šesťdesiatich oslov a váži ako dospelý chlap.“ Sam mu vyjavil túto podstatnú maličkosť, „A okrem toho, že má svoju vlastnú ochranku, je to kultúrne dedičstvo.“ a snažil sa nevybuchnúť do smiechu.
Dean si pripadal ako totálny idiot. Ešteže pri tom nebola Angela, pred ktorou by sa zase raz pekne znemožnil. Pokúsil sa teda, ako zvyčajne, obrátiť túto trápnosť proti bratovi.
„Vy ste sa teda našli!“ oboril sa naňho. Predpokladal, že Angela o tejto drobnosti vie, „Keby ste sa vy dvaja dali do spisovania všetkých čudáctiev tohto sveta, vaša kniha by bola ešte väčšia než táto!“
To už Sam nevydržal a rozosmial sa. Dean zas zúril, že zo seba spravil tupca.
„Somár.“ potichu venoval Sam Deanovi.
„Pako!“ hlasno venoval Dean Samovi.
„Magor!“ zahlásil Sam cez smiech.
„Cvok!“ zahlásil Dean rozzúrene.
A tým to haslo. Skončili.

pokračovanie nabudúce...

Poznámka autora:
v predchádzajúcej časti som sa sekla, do tejto časti som vložila podmienky vystavenia Diablovej Biblii v Klementíne, tak sa ospravedlňujem. no a opis biblie a materiál, z ktorého bola vyrobená je pravdivý.
zdroj: niekoľko internetových článkov.

jej super pokracovanie...

citácia :

„Vy ste sa teda našli!“ oboril sa naňho. Predpokladal, že Angela o tejto drobnosti vie, „Keby ste sa vy dvaja dali do spisovania všetkých čudáctiev tohto sveta, vaša kniha by bola ešte väčšia než táto!“

Dean niekedy trepne táke veci že mam dost na Danielle sa moc teším...tieto dve postavy si urobila skvelo Diablova biblia je súúúúper pači sa mi ako si ju dostala do príbehu rozhovor medzi Deanom a Angelov tiež nemal chybu len dodám že chcem pokracovanie

jéééééj ďakujem za poklony, strašne ma to teší...
tento týždeň bol príšerný a ja som bola príšerne unavená celých 5 dní a nebola som schopná niečo napísať. už som si aj myslela, že sa nedostanem späť do toho tvorivého prúdu, ale nič také sa nestalo. takže som včera v noci zbúchala ďalšiu časť, tak teda nech sa páči...
pokračujeme, kde sme skončili, a teda sme stále v tej izbe večer...
ENJOY and SEE YA LATER MAFIA...



Dean zo seba zhodil košeľu a prevesil ju cez stoličku pri stole s večerou. Posadil sa na svoju posteľ a vyzliekol si jeany. Potom nimi skúsil trafiť onú stoličku, aby nemusel vstávať, no nepodarilo sa a podali na zem. Ale nezdvihol ich. Zvalil sa na posteľ a prehodil cez seba prikrývku. Sam ho o chvíľu nasledoval. Keď si už ľahol, mrkol na Deana, či je ešte hore a naštvaný. No ten už tuho spal. Len čo si ľahol, premohla ho únava z niekoľkohodinového šoférovania a neskoršieho vyšetrovania. Keď si teda ľahol a zavrel oči, prestal vnímať realitu a jeho vedomie sa vytratilo do neznáma.
Aj Sam si vyzliekol jeany, zhasol svetlá a ľahol si. No v tom momente, keď zbadal svetlo šíriace sa z kúpeľne, si uvedomil, že v izbe s dvomi posteľami budú spať traja. Že aj Angela sa potrebuje vyspať a v izbe už nie je voľné miesto. Tak sa oprel o čelo postele a čakal, kým sa Angela z kúpeľne vráti.
O chvíľku sa dvere otvorili a svetlo zhaslo. Angela celkom nečujne prešla k svojmu vaku pri stole. Vyzliekla si ponožky a jeany.
Sam by ani nezaregistroval, že je už v izbe, keby nezačul šuchotanie niekde oproti nemu. Jeho oči si ešte nezvykli na tmu, aj keď cez škáru medzi zastretými záclonami prenikal dnu svit mesiaca.
„Ehm... Angela, kde sa chceš zložiť?“ šepol.
„Keď sa posunieš, tak k tebe.“ povedala ticho a už bola pri posteli.
Sam sa dostal do rozpakov: „Čože? Ale... Ja...“
No to už Angela vliezla pod perinu. Nerobila si hlavu nad tým, že sa práve šupla do postele k chlapovi. Avšak Sama tým dosť znervóznila. Neobratne sa v posteli posunul na stranu. Angela sa pomrvila a upelešila, aby sa jej dobre spalo.
Sam bol z takmer neznámeho polonahého dievčaťa v jeho posteli celý nesvoj. Napäto vedľa neho ležal na chrbte a v tvári mal svoj vystrašený výraz so zvrašteným čelom. Rozmýšľal, či nebude vhodné, aby Angele prenechal celú posteľ. A on by pouvažoval nad iným miestom prenocovania. Ležal na posteli a váhal. Po chvíľke už videl jasne. Jeho oči si privykli na tmu osvetľovanú mesiacom.
Angela sa prevalila z ľavého boku, na ktorý sa uložila, na chrbát. Sam na ňu pozrel. Oči mala zavreté a dýchala tichučko a pokojne. Zdalo sa mu, že už zaspala. Pravú ruku si z brucha prehodila nad hlavu dlaňou hore a hlavu trochu natočila na stranu k Samovi. On sa pokúsil veľmi pomaly natočiť na ľavý bok, aby sa mrvil čo najmenej a Angelu nezobudil. Znovu na ňu pozrel. Teda na jej pravú ruku. Na vnútornej strane predlaktia sa jej v striebornom svite leskol tetovaný obraz farebného anjela. Poriadne si ho prezrel. Jeho postavu z väčšej časti zahaľovali belaso-sivasté krídla, ale spod nich trochu vykukala jeho modrastá tunika. Jednu ruku spínal k nebesiam. Mal plavé vlasy, ale nad hlavou mu chýbala svätožiara. Prešiel zrakom k nohám toho výjavu. Teda k Angelinmu zápästiu. A tam si ich všimol. Štyri pekne dlhé priečne čiary - jazvy. Takmer by ich, vďaka tomu tetovaniu, nebolo vidieť. Ale jedna, posledná ním nebola skrytá. Tie ostatné tri prekrývala vo väčšej miere farba obrázku. Prechádzali skoro celým zápästím a anjel nebol až taký široký, aby ich dôkladne skryl, teda vytŕčali spoza neho.
„To som si neurobila ja.“ šepla.
Sama myklo. Nečakal, že ešte nespí. Pozrel jej do očí, čo sa na neho upierali.
„Prepáč, nechcel som ti civieť na ruku.“ ospravedlnil sa.
„To je dobré.“ povedala mu na to, ale ruku nechala nad hlavou.
Nepoložila ju späť na brucho, aby od nej odpútala pozornosť. Bola si plne vedomá, že nemôže donekonečna o sebe všetko tajiť alebo skrývať. A bolo jej to aj celkom jedno.
„A ako si k nim prišla? Teda ak sa smiem spýtať.“ zvedavo sa opýtal.
„Chceli sa ma zbaviť a toto...“ prešla pohľadom na svoje zápästie a ukázala mu aj ľavé, kde iný anjel zakrýval priečnych jaziev päť, „... malo vyzerať ako samovražda.“
„Bože, to ma mrzí.“ povedal s ľútosťou v hlase.
„Tým sa netráp. Predsa sa im to nepodarilo.“ na tvári sa jej zráčil jemnučký úsmev, ktorým sa snažila zľahčiť situáciu.
„Ako?... Kto ťa zachránil?“ Sam sa pýtal ďalej a hlavu si podložil ramenom, aby sa Angele pozeral rovno do očí.
„Tí, od ktorých by som to čakala najmenej, a ktorých by som aj zradila, aby som sa dostala z toho pekla.“ pokojne mu to povedala.
„Z pekla? Akého...“ Sam myslel, že naráža na peklo, kam posielajú všetko zlo.
„Nie, nie TO peklo. Aj na zemi si ľudia dokážu spôsobiť muky, skoro porovnateľné s tými tam dole.“ povedala mu smutne.
Sam sa na chvíľu odmlčal. Prišlo mu Angely ľúto. Bolo vidieť, že hovorí z vlastnej, očividne strašne bolestnej, skúsenosti. A už nechcel od nej ďalej vyzvedať. Vedel, že ohľadom svojej minulosti a toho, prečo začala loviť, vždy zaryto mlčí s bolesťou a smútkom v očiach. Alebo odhalí len veľmi málo a potom odvedie reč na niečo iné. Hoci by rád vedel všetky tie veci, čo sa jej stali, aby mala pocit, že pri nej stojí, že jej je ochotný pomôcť a ochrániť ju. Aj s bratom.
Ticho náhle prerušila Angela: „Je mi ľúto, čo sa stalo Jessice.“
Sam na ňu prekvapene pozrel. V tom okamihu ho napadlo, že jej to asi povedal Dean v nejakej nepozorovanej chvíli, alebo keď s nimi nebol.
„Odkiaľ o tom vieš?“ pre istotu sa opýtal očakávajúc, že mu brata bonzne.
No Angela sa prevrátila na pravý bok, tvárou k Samovi a zavrela oči: „Viem toho veľa o mnohých veciach.“
Sam na ňu v šoku hľadel. Angela jeho pohľad plný otázok ignorovala.
„Najvyšší čas ísť spať. Pred nami je dlhý deň.“ dodala nakoniec, aby sa vyhla ďalšiemu vypočúvaniu a donútila ho oddýchnuť si. Aj keď jeho hlavu a množstvo otázok, čo sa v nej rodilo, zastaviť nedokázala.
Sam od nej odvrátil hlavu a zaboril pohľad do stropu. Angela sa na posteli pomrvila a poriadne sa zabalila do prikrývky. Sam ešte chvíľu hľadel do nočného prázdna. Rozmýšľal, odkiaľ môže Angela vedieť o jeho priateľke. Potom sa znovu pozrel na Angelu. Bola stočená na pravom boku s prikrčenými nohami a rukami podloženými pod hlavou. Oči mala zatvorené. Prenikavejšie sa na ňu pozrel a čakal, že ich znovu otvorí a vrhne naňho ten jej pohľad plachej lane, aby od nej vymámil všetko, čo vie. Ale už sa tak nestalo. Angela už naozaj spala. Prevalil sa teda naspäť na ľavý bok. Tvár presne oproti Angelinej. Ešte jej venoval posledný pohľad na dobrú noc a zavrel oči. Myslel si, že jemu potrvá dlhšie, než zaspí, ale o chvíľu strácal vedomie aj on. Cítil vedľa seba jemnú vôňu levandule a lanolínu. Vôňu mydla, ktorým sa Angela umyla. To ho za malú chvíľu uspalo.

Angela a Sam v posteli a ako nevinne , čakala som, že z tadiaľ hneď zdrhne. Neviem si predstaviť čo bude hovoriť Dean keď ich tam ráno nájde, jedine že by jeden z nich vstal skôr, ale to by bola škoda . Výborné pokračovanie a aj s Angelou sa to posúva dopredu. Tie rany na rukách, som zvedavá kto jej to urobil, ak hovorila že jej to spravil niekto od koho by to nečakala... hmm, teším sa na to ako to celé vymyslíš Nikita.

jééééj díky Reni
no však sa uvidí ako sa to vyvinie
a ešte k tým jazvám, neviem, či si dobre pochopila, ale tak dodatočne vysvetlím: Ktosi jej ich spravil a Niekto, od koho by to nečakala, ju zachránil... ale o tom už v nasledujúcej poviedke hih

odpadávam pri tvojich pokracovaniach... ako len Angele závidím... :cry: skvelá časť dala si zabrať mojej fantázii

Prepáč, ja som to tak hltala, že som nejako prehliadla tú Samovu otázku. Nechcela som uraziť asi mi to nejako uniklo a už som myslela na niečo iné, naozaj tvoju poviedku nečítam len tak povrchne , ďakujem za vysvetlenie.

Calla ďakujem ti, a ver, že viaceré Angele závidia ...
teda že odpadávaš? tak to by som ťa potom chcela vidieť neskôr, keď budeš čítať ďalšie moje výplody fantázie

Reni veď nič sa nestalo, v pohode, ako nepodčiarkovala som to tam, preto, že to treba vysvetľovať ako u de... hm-hmmm, pardón... ale aby som to uviedla na pravú mieru, aby si potom nebola confused pri ďalších pokračovaniach prípadne poviedkach.

čo sa týka pokračovania, tak si musím premyslieť ako to tam zoradím a popíšem a tak, a dám sa do písania a potom hneď sem hiiii...

tááááááááák, po malých úpravách som tu späť aj s ďalšou časťou . je trochen kratšia, ale o to zaujímavejšia. dalo by sa povedať, že sme sa dostali do stredu rozprávania a ďalšie časti budú hádam little more action. no uvidíme...
tak teda ENJOY & SEE YA LATER MAFIA...

ČASŤ DEVIATA

Všade tma... Je v dlhej chodbe... Rukami sa dotýka jej stien... Kráča vpred... Díva sa vpred... Vidí slabé lúče svetla... Šíria sa spredu k nej... Na chvíľu odlepí prsty od steny... Chce sa jej znovu dotknúť... Chodba je zrazu širšia... Pri uchu jej zaznie smiech... Otočí hlavu tým smerom... Nevinné detské chi-chi-chi... Zaznie to z druhej strany... Potom kdesi za ňou... A neprestáva... Neovláda svoje telo... Len kráča stále vpred... Tvár jej pohladí jemný vánok... Priniesol so sebou vôňu... Drvené orientálne korenie... Čerstvo rozmixované višne... Ihličie umyté búrkou... Spomína si na ňu... Pamätá si ju... Pozná ju... Cink... Cink... Kdesi v neznáme... Začuje šepot... Zľava... Cililing... Sprava... Šepot je nezrozumiteľný... Naberá na intenzite... Začuje ho za sebou... Cingilingy... Zovšadiaľ... Mieša sa jej so smiechom malých dievčatiek... Cink... Odrazu je šepot hlasitý... Pomaly mu rozumie...

Stojí les, a v lese strom,
za stromom, v tieni, veľký troll.
Počuť jeho strašný smiech,
boj sa, boj, ak skrývaš hriech.
Do vreca nás poženie,
a do kosti obžerie.

Nôtia dievčatká... A do toho znie... Cink-cink-cililing-cingilingy-cink... Vôňa silnie... Je čoraz omamnejšia... Otupuje... Stúpa jej do hlavy... Nevládze ísť ďalej... No neprestáva kráčať... Všetko okolo sa točí... Cink-cink-cililing-cingilingy-cink... Je to čoraz hlasnejšie... Cink-cink-cililing-cingilingy-cink... Svetlo pred ňou zosilnie... Cink-cink-cililing-cingilingy-cink...

Stojí les, a v lese strom,
za stromom, v tieni, veľký troll.
Počuť jeho strašný smiech,
boj sa, boj, ak skrývaš hriech.
Do vreca nás poženie,
a do kosti obžerie.

Šepoty... Básnička... Melódia... Vôňa... Svetlo... Náhle je pred ňou žiarivo bielo... Všetko utícha... Ona padá... Je späť v tme...



Tma... Nič... Náhle blesk!! Biely... Číry... Krátky... A zase tma... Ďalší!! Silnejší! Tma ustupuje... Miestnosť... Dve lampy... Drevené trámy... Slama na podlahe... A blesk!! Chrčanie... Prenikavá bolesť... Trhol hlavou... Vidí tú miestnosť... Všetko je rozmazané... Rozostrené... Záblesk! Dlhší!! Čosi aj počuje... Cink... Cink... A smiech... Detský... Bezstarostný... Malých detí... Dievčat... Cinky-cink... Melódia z hracej skrinky... Cingiling... Nie je obyčajná... Nie je milá... Ale desivá... Hrôzostrašná... Smiech znie ďalej... A šepoty... Cink-cink-cililing-cingilingy-cink... Počuje dievčatko... A zrazu aj druhé...

Stojí les, a v lese strom,
za stromom, v tieni, veľký troll.
Počuť jeho strašný smiech,
boj sa, boj, ak skrývaš hriech.
Do vreca nás poženie,
a do kosti obžerie.

Obludná rýmovačka... Znie do taktu melódie... A znovu blesk!!! Prudká bodavá bolesť! A ticho... Žiadny šepot... Žiadna riekanka... Žiadna hracia skrinka... Tá miestnosť... Už vidí ostro... Pozrie napravo... Dean zviazaný na stoličke... Pozrie naľavo... Angela zviazaná na stoličke... Krváca z hlavy... Nad ňou čierna postava... V ruke nôž... Svetlo sa odrazí od čepele... Postava – muž... Stojí chrbtom... Nevidí, kto to je... Skloní sa... Prereže lano... Angela je voľná... Postava sa otočí k Deanovi... Vystrie ruku... Bang!!!


Sam sa zdesene zdvihol z postele. Oči a ústa otvorené dokorán. Lapal po dychu s hrôzou v tvári. V ušiach mu ešte zneli zvonivé dievčenské hlásky a mrazivá riekanka. Poobzeral sa okolo seba. Napravo, naľavo. Bol späť v tme motelovej izby. Pozrel sa ešte raz naľavo na druhú posteľ. Tam pokojne spal Dean. Všade bolo mĺkve ticho. Pozrel sa teraz vedľa seba na posteľ, ale ju nevidel. Angela nebola v posteli. To ho ešte viac vystrašilo. Začal ju očami hľadať. V tom okamihu sa zarazil. Zrazu si nevedel spomenúť, čo ho tak strhlo zo sna. Bolo to zvláštne. Vždy si zapamätal, čo sa mu snívalo a teraz si sen nevedel vybaviť. Zapátral trochu hlbšie v pamäti, usilovne nad tým vraštil čelo, ale nič. Akoby sa tá hrôza rozplynula v tej tme, čo ho obklopovala a nezostalo po nej ani stopy. Iba kdesi v diaľke počul posledné slová, z ktorých mu behal mráz po chrbte: "...do kosti ťa odžerie". Vtom si všimol svetlo zakrádajúce sa do izby spod prahu kúpeľne. Predsa len Angelu našiel. S malou úľavou si vydýchol. Pravdepodobne len dostala smäd a šla sa napiť. Pošúchal si oboma rukami tvár a potom oči. Ešte raz sa poobzeral po izbe a ľahol si späť na vankúš. Otočil hlavu k Deanovi, ktorý sa pomrvil na posteli a ticho zamrnčal. Pokúsil sa teda radšej znova zaspať, aj keď s myšlienkami na riekanku, ktorá ho znepokojila. Dookola sa mu v hlave opakovala, kým znova nezaspal.

pokračovanie nabudúce...

Nějak jsem zaspala nově přibývající části... no spíš jsem neměla čas na jejich pročítání... :shame:
Nikita, opět si nesklamala Paráda, strašně se mi tvoje povídky s Angelou líbí, čím dál víc... všechny nepřečtené části jsem shltla jedním dechem - skvěle se to čte A konečně už víme i něco málo, malinko nového o Angele... jsem zvědavá na další povídku, kde by toho mělo být víc Opět ani nechyběl vtip, jak Dean chtěl ďáblovu bibly spálit Popravdě ani já jsem nevěděla, že je tak velká
Patří ti velká poklona za to, jak jsi to všechno dokázala vymyslet (to kolem tajemné Angely i ty příběhy, které spolu s bratry luští) a pomalu to všechno pěkně odtajovat Těším se na další část.... mooooc