KAPITOLA II - Prívesok

tak jo moji zlatí... keďže mám po tej hrôzostrašnej skúške, odmenu si za to doprajem síce až na absolútnom konci, ale odmením vás, že ste tak trpezlivo alebo netrpezlivo čakali... tak teda tu je moja druhá poviedka. môžete hádať s kým sa tam stretnete... no samozrejme, že s nimi... no a (budem sa opakovať, ale neva) nadväzuje to na moju prvú poviedku ANGELA, tak kto si to neprečítal alebo nedočítal, tak šup šup tam a potom šup šup sem, aby vám náhodou niečo neušlo. náhodou som to oCHAPTERovala (xi nové slovo) tak nebojte, že by ste nevedeli čo ide po čom... no tak hádam dosť slov na úvod a ideme na vec...
ENJOY..........

KAPITOLA II

PRÍVESOK

ČASŤ PRVÁ

o tri alebo štyri mesiace skôr...

Krajinou vládol až strašidelne tichý pokoj. Bola bezveterná hlboká noc. Nebesia boli zahalené hustými mračnami, takže nebolo badať žiadne svetlo, ktoré by vrhlo nejaký lúč nádeje od mesiaca, či hviezd. Hustou čiernou tmou tak nebolo vidieť ani na krok. Stromy v lese stáli ako kamenné sochy a z výšky svojich korún sa prísne, zamračene dívali na zem. Strážili si svoje teritórium. A strážili aj cestu, čo viedla ich územím. Ak by mali tváre, bol by na nich výraz pohoršenia nad drzosťou ľudí, že si dovolili vyliať asfalt uprostred ich mlčiaceho kráľovstvá.
Tíš vrcholu noci prerušoval len slabý rachot motora, čo sa rútil touto cestou. Predné a zadné reflektory auta na zlomok sekundy ožiarili asfalt, krajnicu a trávu, kmene stromov a malý priestor v útrobách lesa a veľmi rýchlo aj zhasli, lebo auto sa pohlo ďalej a už osvetľovalo iný úsek cesty.
„Tie zatáčky režeš príliš veľkou rýchlosťou.“ ohlásila Danielle.
Pozorovala Angelinu pravú ruku zo zatajeným dychom a meravým pohľadom, ako takmer plynulo posúva radiacu páku na čoraz vyšší stupeň. Angela namosúrene fučala a mlčala.
„Mala by si spomaliť.“ poradila Danielle.
„Prečo? Máš strach?“ Angela začala provokovať.
„O seba? Nie! Ale ty sa môžeš zabiť.“ presunula zrak na jej tvár s kamenným nepokojným výrazom, do ktorého jej padali pramienky vlasov z vyrastenej ofiny.
„Už som snáď niekedy havarovala?“ opýtala sa, aby svojej priateľke osviežila pamäť.
„To ale neznamená, že sa to nemôže stať dnes.“ poznamenala Danielle.
Angela si povzdychla: „Ak si dobre spomínam, tak to ty si mrnčala, že sa tam mám čo najrýchlejšie dostať.“
Danielle zmĺkla. Angela šikovne šmykla ďalšiu zatáčku a zas preradila na vyššiu rýchlosť. Šla už tak rýchlo, že pomaly nebude mať na čo preraďovať.
„Povedala si mi o tých vraždách všetko? Nič viac nevieš?“ skúsila od nej vyzvedať, aby odpútala jej pozornosť od svojho šoférovania.
„Nie, naozaj nič viac neviem. Len že sa to začalo pred troma rokmi, potom prestalo a minulý týždeň začalo znova. Ale teraz sú mŕtve dve ženy. Predtým to zabíjalo len mužov.“ Danielle zopakovala, čo vedela.
„Hej. Dve mŕtve mníšky.“ nespokojne si zamrmlala Angela.
Boli už na relatívnej rovine bez zákrut, a tak šliapla na plyn. Auto zrýchlilo a hnalo sa dopredu zachraňovať ďalších nevinných.

Kút s biliardovým stolom osvetľovala žiarovka hompáľajúcej sa lampy, ktorá v nepravidelných intervaloch otravne blikala. Na zelenom stole ležalo už iba pár farebných gulí ešte aj s čiernou osmičkou. Okolo stálo pár chlapov s fľaškami piva v ruke a pozorovalo svojich priateľov, ako dohrávajú rozohranú hru.
V bare bolo ešte niekoľko ďalších chlapov roztrúsených po celej miestnosti. Sedeli za stolmi a náruživo sa zhovárali. Ale ich hlasy boli aj napriek rozbehnutej debaty pomerne tiché. Za pultom pri barmanovi nesedel nik. Tam bolo pusto.
Z jukeboxu sa šírila pomalá hudba a miešala sa s vravou. Svojich pravidelných štamgastov pozvoľna uspávala. A tí, aby naozaj na stoloch nezalomili, udržovali debaty v prúde a k tomu sa posilňovali alkoholom, akoby im on mal zabezpečovať bdelosť po celú noc.
Barman sa venoval svojmu vesmíru za pultom. Poumýval poháre z dopitých pív, whisky a poldecáky, v ktorých sa vodka nikdy nestihla zohriať. Prázdne fľaše ukladal bokom. Pod pultom celkom na zemi sa nachádzala akoby polička, ktorú si barman, majiteľ podniku, nechal urobiť, aby sa nemusel obťažovať vynášaním fliaš počas prevádzky. Jednoducho ich tam ukladal pekne do radu, kde ho počkali až do záverečnej. Keď sa už na poličkách za pultom nenachádzali žiadne prázdne a zbytočné fľaše, pustil sa do utierania mokrých pohárov.
Zdalo sa, že v meste sa rozlieva atmosféra pokojného neskorého večera. No jeho obyvatelia boli ako na ihlách. Hoci uvoľnene sedeli na stoličkách a diskutovali o nepodstatných veciach svojich životov, pri pozornejšom skúmaní by človek zistil, že toto zdanie klame.
Keď sa ráno prebudili a spred dverí vzali čerstvé ranné noviny, tŕpli hrôzou, že sa v nich objaví ďalší výjav z nočnej mory, ktorá sa tu začala pred tromi rokmi. Policajné autá prestali zapínať sirény, keď mierili k takému miestu činu. A preto každého oblial ľadový pot, keď zbadal strážcov zákona, aj keď len hliadkovali, ako prešli ulicou. Zvonenie telefónu im spomalilo tep na pár úderov za minútu, alebo ho naopak zrýchlilo, až by tlakomer praskol. V hlavách im vtedy preblesklo, že niekto z ich príbuzných sa stal ďalšou obeťou. Večer čo večer sa modlili za rýchlu pomoc, striehli na každého cudzinca, ktorý vkročí do ich mesta a v každom z nich hľadali toho jedného.
Dvere baru sa nečujne otvorili. Bolo to čudné, lebo nech vkročil ktokoľvek, nech len slabučký vánok potisol drevo, nech sa len túlavá mačka obtrela o zárubňu, dvere vždy privítali svojho návštevníka. Sprvu to vŕzganie všetkým prekážalo, ale postupom času si naň zvykli a už ich nerušilo. Stalo sa súčasťou podniku a pôsobilo ako zvonček nad dverami obchodov, ktorý hlása barmanovi, aby začal nalievať.
Keby dovnútra neprekĺzol chladný vánok, nik by si ani nevšimol, že ktosi vošiel. Všetky hlavy sa otočili k dverám. V bare to v sekunde stíchlo. Aj hudba z jukeboxu stíchla sama od seba, akoby z rešpektu pred mužom, čo práve vkročil. Posledné čo zaznelo, bola biliardová guľa, ktorá narazila na roh stola a následne do čiernej osmičky. Rozoznelo sa mrazivé ticho. Muž spravil len pár krokov a zastal. Obzrel si celý bar, každého v ňom a pohol sa k pultu. Barman ustrnuto stál zaseknutý v utieraní pohárov a pozeral na cudzinca. Nemohol uveriť, že prišiel.
„To je dosť, že si prišiel John.“ privítal ho, keď si sadol na vysokú barovú stoličku.
„Hej. Som tu tak rýchlo, ako som len mohol.“ povedal mu pokorne.
Barman vzal spod pultu fľašu piva, otvoril ju a podal Johnovi. Ten si z nej odpil a uprel pohľad na muža za pultom. Barman podišiel k fľašiam rumu a vzal odtiaľ noviny poskladané do úhľadného obdĺžnika, na vrchu ktorého bol článok orámovaný okrajom papiera. Hodil ich pred Johna. Na titulku stálo: Dve rituálne vraždy mníšok. Rýchlo prebehol očami článok a znova si, tento krát poriadne, odpil. Hneď na to zo seba vydral hlboký povzdych.
„Čo je to tento raz John?“ vyzvedal od neho barman.
„Ešte neviem, ale zničím to.“ odpovedal mu s veľkým odhodlaním.
„Hej. To si hovoril aj pred tromi rokmi.“ poznamenal barman.

pokračovanie nabudúce...

tak čo na to hovoríte????

No není to zle i když tyhle uvodníky toho moc neřeknou, ale je to vubec povídka o SPN?

no hej týmto úvodom tak trochu napínam a v ďalšej časti to bude už konkrétnejšie...
a Mason: áno je to poviedka o SPN, len, no, musíš si prečítať aj Angelu (v dokončených poviedkach) a dostaneš sa do obrazu o čom ja točím vo svojich poviedkach...

Pěkný začátek!! Jéé a John se tam i objevil! Moc si mě tím potěšíla! Ale jaktože je zase Angela sama?? Jsem moc zvědavá na další část! Tato se ti mooc povedla!

no weru weru...Angela je tu zas. Aj so svojou parťáčkou. Mno neviem, či sa o nej dozviete toho viac ako minule, ale hodila som sem niečo medzi riadky, tak kto bude pozorne čítať, hádam mu to neújde. a áno je tu John. a prečo je tu a prečo je Angela zas sama????? a má auto!!! a o Samovi a Deanovi nemá ani tušenia...... číííííííííííííže to znamená, že toto sa odohráva tých pár mesiacov predtým než sa Angela stretla s

a úúúúúúplne som zabudla na úúúúplny začiatok čosi napísať tak to hádžem teda sem...

UPOZORNENIE:
V tejto poviedke sa nachádzajú scény s obsahom nevhodným pre slabé žalúdky a slabé nervy. Pred jej čítaním preto odporúčam vziať si na to patričné lieky. Čítanie poviedky bez užitia liekov len na vlastné nebezpečie.
No až taký masaker to nebude, ale radšej som to sem dala, aby ste boli pripravení na všetko.

Wow super Niky paráda úplne som napiatá čo bude ďalej a Johny tam je náš juj super mooc peknéé teším sa na pokráčko

no jop tak som tu zas, hoci ešte mám dve skúšky pred sebou a tú najlepšiu som si nechala nakoniec, a síce literatúru, tak sa teším a modlím zároveň...

ale podarilo sa mi čosi zbiť dokopy, tak vás idem teda potešiť. mno hádam sa vám to bude páčiť a necháte tu len samé dobré komenty.

Spoiler:

tak teda nech sa páči, a som zvedavá na vaše reakcie...

ČASŤ DRUHÁ

Po dni zbesilej jazdy cez niekoľko štátov konečne dorazila do cieľa. Auto zaparkovala neďaleko od miestneho baru. Áno, prešla okolo neho a dobre si ho obzrela, ale jeho parkovisko s radosťou odignorovala. Asi sedemdesiat metrov smerom do centra mesta bola odbočka k farme, ktorá už neplnila svoj účel a vyjazdenú cestu už zarastala tráva. Tam, trochu hlbšie do kríkov rastúcich okolo cesty a bližšie k rozpadávajúcej sa stodole, šupla svojho červeno-bieleho fordíka a k baru sa vybrala po vlastných.
„Prečo si nezastala pred barom?“ opýtala sa Danielle, keď Angela skontrolovala krytie svojho tátoša.
„Nebudem na seba zbytočne pútať pozornosť.“ vysvetlila jej svoje konanie.
Danielle si vzdychla: „A kde sa mieniš ubytovať?“ položila otázku, no odpoveď jej bola jasná, len čo odbočili k nefunkčnej farme.
Angela neodpovedala, len rýchlym krokom merala asfaltovú cestu k baru. Jej vysoká štíhla postava v úzkych čiernych jeanach, cowboyských čižmách a tmavej dámskej koženej bunde sa za malú chvíľu priblížila k dverám podniku. Pozorne prezrela okolie a všetky zaparkované autá. Zrazu zarazene zastala.
„Do pekla! To sa mi snáď len...“ povedala si trochu zdesene pre seba, „...zdá!“
„Čo? Čo sa deje?“ Danielle nechápala, čo ju tak zarazilo.
Angela nevnímala Danielline zvedavé otázky a hypnotizovaná veľkou čiernou kovovou mašinou na štyroch kolesách sa k nej pomaly priblížila. Pritom si ju svojim skúmavým pohľadom pozorne prezerala. Zaujala ju okamžite, ako jej na ňu padol zrak. Veľký. Čierny. Lesklý. Nákladiak. Dvojdverový GCM Sierra Grande 86. Len čo ju, toto zviera diaľnic, uvidela, vedela, že sem nepatrí.
Pomaly a veľmi opatrne kládla nohu pred nohu, hlavou ani nepohla a len očami skúmala obludu zaparkovanú pár metrov od vchodu do podniku. Dvakrát ju dookola prešla a nemohla sa zbaviť pocitu, že ten, kto vlastní toto auto, jej môže dosť skomplikovať prácu. A to hlavne keď si všimla korbu nákladiaka. Prikrytá starou hnedou plachtou, pod ktorou evidentne nič nebolo. Ale to nebolo to podstatné. Angelu upútalo, že dno korby nezodpovedá výške celkovej korby. Obyčajnému smrteľníkovi by to ušlo, ani by si to nevšimol. No Angela nie. Jej jastrabiemu zraku nič neuniklo. Opatrnosť ju za tie roky lovu naučila nedôverovať nikomu a ničomu. Nebola žiadna začiatočníčka, a tak dobre ako sa naučila bez stopy zmiznúť, sa naučila aj rozoznať nepriateľa, spojenca aj podozrivého. A toto auto bolo podozrivé. Ako náhle spozorovala ten nepatrný rozdiel na tmavej korbe, veľmi dobre vedela, čo je v tajnom úkryte a aj komu mašinka patrí.
„Kurva! Z toho bude malér.“ zahrešila nahlas.
„Čo? Ako to? Odkiaľ to vieš?“ zdesila sa malá Danielle.
„Hm, mala by som ho dať prelakovať.“ povzdychla si a naďalej nevenovala Danielle pozornosť.
„Čože? O čom to hovoríš?“ Danielle stále nechápala, o čom jej priateľka hovorí.
„Auto. Je príliš výrazné.“ povedal otrávená jej otázkami, no z auta nespúšťala oči.
Vtom dvere baru nepatrne vrzgli. Angela na ne inštinktívne vrhla pohľad a už jej nebolo.
Z dverí vyšiel John. V ruke držal noviny a čítal si ich už niekoľký krát. Mieril k svojmu autu. Zrazu sa zarazil a zastal. Zahľadel sa do tmy pred sebou. Potom napravo. A tak naľavo. Zmeravel a započúval sa do noci. Zazdalo sa mu, že čosi vidí a počuje. Znovu sa rozhliadol, no nič podozrivé nezbadal. Pobral sa teda spokojne k nákladiaku. Otvoril dvere a nastúpil dnu. Noviny hodil na sedadlo spolujazdca a pretrel si unavené oči. Aj on sem šoféroval niekoľko dlhých hodín cez niekoľko štátov, aby tu bol čo najskôr. No podarilo sa mu to až tri dni po poslednej záhadnej vražde. Hlboko sa nadýchol, akoby chcel nabrať energiu na to, aký ho čaká boj a naštartoval.
Z bezpečnej vzdialenosti, prikrčená v húšti, ho Angela prísne sledovala. Tvár orámovaná zopnutými tmavými vlasmi pozorovala každý jeho pohyb. Vysoký zarastený chlap v zodratých jeanach, flanelovej kockovanej košeli a ošúchanej tmavej koženej bunde. Vyzeral dosť zanedbane a nevyspato. Neunikla jej ani retiazka so známkami, čo mal okolo krku. Nebola ďaleko, len pár krokov od auta. Takmer sa tomu mužovi dívala do očí a on si ju nevšimol. Zdalo sa jej to čudné. Či skôr amatérske a neprofesionálne na bývalého vojaka. Ten človek bol navyše aj lovec. Lovec zla. Mal by byť aspoň taký ostražitý, ako vojak na vojnovom poli. No on si ju ani nevšimol.
„Choď za ním!“ rozkázala Danielle, len čo sa nákladiak pohol, „Chcem vedieť všetko: kde bol, čo robil, s kým sa rozprával a čo vie.“
„Rozkaz!“ zahundrala Danielle sarkasticky.
„A daj pozor.“ odlepila oči od parkoviska a pozrela na malú dievčinu, „Keď zapne EMF, rýchlo...“ dodávala starostlivo.
„...zmizni. Ja viem.“ skočila jej do reči pokorným hláskom, aby si o ňu nerobila starosti.

John upreným pohľadom sledoval vozovku v čiernej tme tej noci a každých sedem až desať minút si palcom a ukazovákom šúchal oči. Znova a znova sa tým snažil prebrať k patričnému vedomiu. Šoférovanie ho úplne unavilo a teraz už aj poriadne uspávalo. Monotónne vrčanie motora mu doslova zatváralo viečka. Až keď bol v aute a šoféroval, ho napadlo, že si v tom bare mal dať kávu, aby ho prebrala. Celkom na to zabudol. Hnal sa sem, lebo zlo sa vrátilo a cítil sa tak trochu vinný a zodpovedný, že sa mu ho zrejme nepodarilo zastaviť už predtým, a tak mal v hlave iné veci ako kávu na posilnenie.
Vedľa na sedadle spolujazdca, hneď pri novinách sedela Danielle a plnila Angelin rozkaz. Ostražito sledovala Johna a každý jeho pohyb. Sedela tam nehybne, skoro ani nedýchala, aby mu ani najmenším náznakom nedala najavo, že je tam s ním.
John si vybral z vrecka bundy preukaz ešte z posledného lovu, otvoril svoju tajnú priehradku s ostatnými falošnými preukazmi a kreditkami a hodil ho k nim. Danielle sa naklonila a snažila sa v tom krátkom okamihu zapamätať z priehradky, čo sa len dalo. John ju potom zavrel a pozrel na noviny na sedadle. S bolesťou na duši si vzdychol, skontroloval čas na hodinkách a vrhol zrak späť na cestu.

Mesto ovládala tmavá chladná noc. Mesiac sa už niekoľko dní neukázal, len sa schovával za hustými mračnami. Zdalo sa, že dobre vie čo, sa v meste deje, a preto odmietal opustiť svoju skrýš a zasvietiť občanom a pocestným pod nohy. Ulice tak osvetľovali iba pouličné lampy, ktoré kde tu blikli, inde zas celkom vypadli, no pri miestnom malom kostole akoby štrajkovali. Často, len čo sa zotmelo a ony sa rozsvietili, začali divoko blikať a to trvalo niekedy aj hodiny. Spustilo sa najprv len päť lámp v tesnej blízkosti kostola. No za chvíľu ich nasledovali takmer všetky v okolitých uliciach. Občas, a nie málokedy, bolo kolísanie prúdu také silné, že niektoré žiarovky v lampách praskli a žiarivé iskry sa z nich rozleteli do priestoru ako kvapky divokého vodopádu. Znelo to ako obrovská rana z dela a keď prechádzali ulicou nejaký ľudia, vydesilo ich to k smrti. Takéto divadielko sa tu začalo odohrávať len pár dní pred prvou smrťou úbohej mníšky a pretrvávalo dodnes. Ale to nebolo všetko. Predzvesť niečoho desivého tu bola nielen vidieť, ale aj cítiť. Každý mal z tejto ulice hrôzu. Stačilo ňou prejsť a človeku sa zdalo, že ktosi neviditeľný kráča vedľa neho, že ho s temným pohľadom sprevádza, že mu čosi zákerne diabolské šepká do ucha. Ľuďom naskakovala husia koža už ulicu pred kostolom. Preto, ak nemuseli, sa kostolu už pár týždňov vyhýbali, hoci tam chodievali často a radi.
No dnešná noc bola, na počudovanie, veľmi pokojná. Chlad nebol taký prenikavý. Len malé ochladenie, keď sa leto končí a prichádza jeseň. Hrôzostrašná atmosféra ulice akoby už pomaly zanikala a lampy si pokojne a veselo svietili do tmy. Ani náznak toho, že toto miesto môže byť prekliate.
John zastavil pred kostolom. Vystúpil a poobzeral si ulicu. Nič. Všade ticho, pokoj.
Danielle sedela v aute a nespúšťala z neho oči. Hlavou pohla tam, kam prešiel.
John pristúpil k obrovským dverám kostola a poriadne na ne zabúchal. Jeho dunenie sa rozľahlo po ulici. Do jednej strany. Do druhej strany. Na križovatkách sa stratilo. John ustúpil o maličký krok dozadu.
Dvere sa otvorili a v nich stál kňaz odetý v čiernom.
„Ahoj John.“ pozdravil ho s ohromnou úľavou v hlase.
„Otec Robertson.“ v úcte pred nim nepatrne sklonil hlavu.
„Poď ďalej John.“ pootvoril viac dvere a ustúpil mu.
Danielle sa tomu pozorne prizerala a keď sa dvere za oboma mužmi zabuchli, rozplynula sa vo vzduchu.
„Ako vidím, dostal si môj odkaz.“ začal kňaz kráčajúc uličkou medzi lavicami.
„Áno, ale rýchlejšie som nemohol.“ ospravedlnil sa mu, „Tak, čo sa tu deje?“
Otec Robertson prešiel až k predným laviciam a zastal. John ho nasledoval. V tieni vchodových dvier sa objavila Danielle a pomaličky a potichučky kráčala smerom k dvom mužom.
„Gretha a Izabelle sú mŕtve John.“ otočil sa k nemu, „Deje sa to tu zas!“
John mĺkvo stál a díval sa na kňaza.
Ten pokračoval: „Zabili ich takým istým spôsobom ako tých pred tromi rokmi. Pribité dýkami na stene, s prezeranými hrdlami. Ako to niekto môže urobiť služobníčkam božím!“ vysypal zo seba s bolesťou v hlase.
John naďalej mlčal a previnilo pozeral na otca Robertsona.
„Myslíš, že sa vrátila John?“ opýtal sa ho s nebadaným strachom.
„To je nemožné!“ vzchopil sa, „Vtedy som ju zničil. Toto bude niečo iné.“
„A čo také, keď nie ona? Rovnakým spôsobom zomrela aj ona!“ jeho strach sa rozvinul naplno.
„Nie! Nemôže to byť ona. Zničil som ju. Poslal som ju do pekla.“ John sa ho snažil upokojiť, „Ale nebojte sa otče, zistím čo to je a zničím to, tak ako každé zlo. To vám sľubujem.“
„Dobre teda.“ kňaz rozdýchaval svoj záchvat paniky, „Ako ti môžem pomôcť John?“
„Kde sa to stalo?“ opýtal sa ho John.
„V ubytovni. Tam obe bývali, na treťom poschodí hneď oproti sebe.“ vyklopil zo seba a pokračoval: „Stalo sa to v noci. Nikto nič nepočul. Zistili to, až keď nasledujúci deň neprišli do kostola.“
„Vďaka otče. Keď niečo zistím dám vám vedieť.“ povedal mu a pobral sa na odchod.
Prebehol okolo lavice, asi piatej odpredu, kde mlčky sedela Danielle a počúvala všetko, čo si tí dvaja hovorili. A vyletel z dverí späť k autu. No Danielle už nešla za ním. Ďalej sedela v lavici so zrakom upretým na kňaza. Podozrievavo a pozorne sledovala každý jeho krok, každý jeho pohyb. Nedal jej pokoj jeho vydesený výraz, keď ho John chcel ubezpečiť, že zlo, čo tu vyčíňa, nie je to isté spred troch rokov. Jej sa to nezdalo. Kňazovi neverila.
Ten si utrel bavlnenou vreckovkou spotenú tvár a zhlboka dýchal, aby zahnal čierne myšlienky, čo mu v hlave vírili už niekoľko týždňov a kradli mu pokojný spánok.

pokračovanie nabudúce...

Super! Skvělé pokračování! Moc se mi líbí, jak krásně vše popíšeš a vysvětlíš Jo a díky za předchozí vysvětlení, ono by mi to asi samo časem taky došlo Vypadá to opravdu zajímavě... a jak Danielle sledovala Johna, to se mi moc líbilo. Ani neměl tušení že vedle něj sedí :P Těším se na další část

Niky ty to vieš tak úžasne všetko napísať ,že si to dokonale viem všetko predstaviť perfektne píšeš a dalšia čast bola opäť super a Danielle je fakt dobrá ked tak nepozorovane bola v aute a John si ju nevšimol je to skutočne skvelé teším sa čo ďalej vymyslíš

na úvod: vyzerám asi takto... poprípade... alebo... či... ...
a spievam si: I´m free, I´m free, like summer wind... a to aj po tom čo som zhltla posledné tri epizódy tretej série naraz (ako sa to skončí som tak nejak vedela už skôr, ale infarkt, a hneď dva, som mala pri pozretí si traileru - druhý infarkt prišiel po druhom pozretí)... taká natešená som však z toho, že už mám po VŠETKÝCH skúškach... juuuuuhúúúúúúúúúú!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! a slovo škola nechcem počuť aspoň 10 rokov, teda do dajakého októbra
mno musela som sa podeliť, inak to nešlo...
čo teda znamená, že už sa môžem venovať tomu, čo ma baví a časti by tu mali pribúdať častejšie... vaše milé slová ma neskutočne tešia a verím, že sem pribudnú aj ďalší čitatelia a tí verní ostanú...

mno, a ešte malá vecička na záver, do ďalšej časti mi zostáva 1,5 strany, aby to bolo také aké má byť, tak ma hádam chytí slina a pribudne to tu možno ešte dnes, alebo hádam zajtra poobede (ráno si idem do mesta po odmenu... )

ja som písala, čo som písala, ale akosi som sa pozabudla a kecala som na icq-cku s kamoškou, tak sa mi podarilo dopísať tuto časť až dakedy teraz. takže tak...
vidím, že je vás tu akosi pomenej, ale to pripisujem tomu, že pomaly končí škola a máte plno iných starostí a tak, ale to sa hádam cez leto zmení a pribudne veľa spokojných čitateľov, ktorí ma okomentujú...
no dobre nebudem ďalej trepať do vetra, dám to sem. je toho celkom dosť, tak príjemné čítanie... a som zvedavá čo na to poviete

ČASŤ TRETIA

Angela čakala v kríkoch, kým sa bar úplne vyprázdni a bude sa tak môcť s barmanom pekne v súkromí pozhovárať. Ale trpezlivosť ju prešla už po dvadsiatich minútach, keď nik bar neopúšťal. Vyliezla teda zo svojho úkrytu, kde sa schovala pred Johnom a vyrazila dnu.
Dokorán otvorila dvere a ostala v nich stáť. Hovor znova utíchol, no tento raz to nebolo hrobové očakávajúce ticho, len ticho údivu nad nezvyčajným hosťom. Angela si premerala pohľadom každého v miestnosti a potom vykročila priamo k barovému pultu. Ignorovala všetky lačné pohľady chlapov v podniku, čo na ňu padli akonáhle dvere svojim vŕzgotom ohlásili nového návštevníka. A okukovali ju, až kým si nesadla. No ani vtedy sa všetci nevrátili k tomu, čo mu sa venovali predtým a naďalej ostali niektoré pohľady visieť na, pre nich, dokonalej postave cudzinky.
„Čo to bude?“ barman si skúmavo premeral cudzinku.
Angela z vrecka jean vytiahla pokrčenú bankovku a položila ju na stôl: „Dvojitú bez ľadu.“
Barman sa snažil skryť svoj údiv a vytiahol spod pultu fľašu whisky, z ktorej nebolo takmer odpité. Vzal ešte čistý, práve umytý, pohár, položil ho pred dievčinu a zobral si zo stola jej peniaze. Druhou rukou jej nalial veľkú porciu hnedastej tekutiny.
Vtom sa k nej vybral jeden z chlapov, čo hrali biliard. Čosi svojim priateľom s úsmevom vopred jasného víťaza povedal a už k nej kráčal. Prisadol si k nej z pravej strany, poriadne si ju znova premeral chlipnými očami a dôležito sa poškriabal na brade.
„Taká krásna žena ako ty by nemala sedieť len tak sama v bare.“ prihovoril sa jej.
„Taký trúfalý chlap ako ty by si mal dávať pekelne veľký pozor na cudzinku v domácom bare.“ kontrovala mu.
Len čo to dopovedala, ozvalo sa tiché cvaknutie, ktoré počul celý bar. Všetko sa ponorilo ešte väčšieho ticha. Angela do seba kopla dve deci whisky na ex a vrhla nepriateľský pohľad napravo. Všetci v bare otočili hlavy smerom, odkiaľ zaznelo natiahnutie kohútika koltu. Aj barman na mieste zdrevenel a vyvalil na krásku oči plné úžasu a zároveň aj zdesenia.
Z tváre muža zmizol víťazoslávny úsmev a zráčil sa v ňom strach o holý život. Srdce sa mu rozbúchalo a bilo tak nahlas, že by ho mohli počuť v celom bare.
„Hej barman!“ oslovila pána za pultom, ktorý sa pomaly zabúdal nadýchnuť, „Tento fešák mi chce kúpiť pitie.“
„Áno?“ začal barman opatrne, „A čo to bude?“
„Fľašu vodky.“ povedala rozhodným hlasom, ani okom nemrkla a zrak ďalej upierala na vydeseného muža sediaceho vedľa nej.
Chlapík pred ňu teda položil neotvorenú fľašu. Vydesený chlap, čo sa ju práve pokúšal nešikovne zbaliť, pomaly siahol do vrecka košele a opatrne z nej vytiahol bankovku. Podal ju barmanovi. Ten, prehadzujúc pohľad raz na jedného raz na druhého, si peniaze vzal.
Angela sa k chlapovi mierne naklonila: „Choď!“
Lenže muž bol taký vydesený, že od strachu nevedel čo robiť, a tak na ňu stále vyjavene zízal.
„Odpáľ!!“ skríkla naňho.
Chlap nervózne zastrečkoval, až takmer spadol zo stoličky, ako sa zľakol jej silného hlasu a už sa pratal z miesta činu.
Angela kútikom oka sledovala, ako sa rýchlo vracia za svojimi priateľmi k biliardu. Zaistila zbraň a vrátila ju späť do puzdra pod pravou rukou.
„Myslím, že je čas na záverečnú.“ obrátila sa na barmana.
On na ňu prekvapene pozrel: „Pozri, mne je jedno, či si ozbrojená až po zuby. Stačia mi tri sekundy a máš to spočítané.“ naznačil jej, aby si schladila hlavu a nebola drzá.
Pod pultom na dvoch hákoch visela nabitá brokovnica.
Angelu to nijak nevydesilo: „Fajn Miky-Mike. Ešte sa uvidíme.“
Vzala do ruky svoju fľašu a pobrala sa na odchod. Barman Mike skamenel a díval sa za ňou v nemom úžase, odkiaľ vie jeho meno, keď sa jej nepredstavil a v živote ju nevidel, aby ho tak dôverne oslovovala. Tak ho totiž volala len jedna jediná osoba a s tou sa ona nikdy stretnúť nemohla.

„Čo máš?“ opýtala sa Angela, keď pocítila za chrbtom Daniellinu prítomnosť.
Opretá o kapotu svojho auta sa dívala na starú farmu.
„Bol za miestnym farárom v kostole.“ podelila sa o informáciu.
„A...?“ Angele nestačila táto chabá správa.
„Mŕtve sa volali Gretha a Izabelle. Obe zomreli u seba doma. V noci. Bývali v ubytovni na treťom poschodí. Rovnakým spôsobom boli zabitý aj tí predtým. A aj ona bola tak zavraždená.“ Danielle vysypala zo seba všetko, čo sa dozvedela.
„Hm. Zaujímavé.“ poznamenala sucho Angela.
„Ten chlap sa volá John a toho ducha zneškodnil vtedy pred tromi rokmi. A ten kňaz sa mi nepozdáva.“ dodala.
Angela chvíľu mlčky premýšľala.
„A John má v aute plno falošných preukazov a kreditiek.“ ešte jej dodala.
„Kde je teraz?“ opýtala sa nakoniec. Falošné totožnosti ju len utvrdili v tom, čo zistila o tom chlapovi z pohľadu.
„Šiel si pozrieť miesta činu. Kam chceš ísť ty?“ spýtala sa jej, keď nastupovala do auta.
„Zistiť viac. Zatiaľ je toho málo.“ povedala jej a naštartovala.
„Ale je to ten duch. Cítiš ho, nie?“ otázkou presviedčala samú seba, že sú na správnej stope.
„V meste sú duchovia, ale to nie je nič neobvyklé. Uvidíme, čo nájdeme.“ vyhýbavo jej odpovedala.
Auto odbočilo z poľnej cesty späť na asfalt a vybralo sa do mesta vyšetrovať. Mestečko nebolo veľmi veľké a tak nebol problém prekutrať každý jeho kút v priebehu hodiny.
Angela jazdila uličkami pomaly a už asi druhú hodinu. Všetko prešla najmenej tri krát. Teraz sa zamerala na policajnú stanicu a pomaly, no nie príliš pomaly, aby na seba nepritiahla pozornosť, prešla okolo nej zhruba štvrtý raz.
„Čo chceš robiť?“ opýtala sa Danielle.
Angela si skúmavo obzerala budovu: „Prípady asi vyšetrovala miestna polícia, takže všetky informácie sú najpravdepodobnejšie tam. Na stanici.“ vyklopila jej svoje myšlienkové pochody.
Budova policajnej stanice bola obohnaná cestami a chodníkmi, teda na každom jej rohu sa vo výške hompáľali semafory križovatiek. Stála tak uprostred niekoľkých ulíc, akoby v centre všetkého diania a bol k nej ľahký prístup. Vysoká iba dve poschodia a nestrážili ju žiadne kamery. Pouličné lampy ju v tme slabo osvetľovali. V dvoch-troch oknách na prízemí sa svietilo a Angela jastrabím zrakom ostrila dovnútra a odhadoval počet zamestnancov, ktorý dnes v noci na stanici pracujú a ktorým by poprípade musela čeliť. Jej odhadom ich bolo asi len šesť-sedem.
„Chceš sa tam vlámať?“ Danielle sa jej prekvapene opýtala čítajúc jej z tváre, čo sa chystá urobiť.
„Nie, pekne ich o tie spisy poprosím.“ odvrkla jej sarkasticky.
Prešla autom okolo hlavného vchodu, posledný krát sa naň cez ľavé rameno pozrela a odbočila doprava až sa jej budova stratila z dohľadu aj spätného zrkadla. Potom na druhej križovatke zahla doľava a na neosvetlenom miestečku zastala. Pohrabala sa v taške, čo mala strčenú pod sedadlom a vytiahla z nej dve najpotrebnejšie veci: malú baterku a náradie na otváranie dvier bez pomoci kľúčov. Vyzliekla si bundu a sňala z tela aj puzdra s koltmi. Vložila ich do tašky a tú zasunula späť pod sedadlo. Brať si zo sebou zbrane na policajnú stanicu by bol veľký risk, keď chce iba hľadať dôležité informácie k prípadu a hlavne by to bolo veľmi hlúpe. No istiť sa musela, a tak si dýky nechala v čižmách. Tie neboli až také nápadné. Vystúpila a k stanici prešla pešo. Či sa skôr prikradla. K zadnej strane budovy. Tam sa nachádzalo požiarne schodisko, po ktorom vyliezla hore na strechu. Idúc k dverám prístavby, ktorou sa zvnútra dalo dostať na strechu, vytiahla z vrecka svoj malý kovový nástroj. Ním dvere veľmi šikovne odomkla a opatrne nakukla dnu. Nikoho nevidela, tak sa prešmykla dovnútra. Popri stene zišla tých pár schodov k dverám, ktoré oddeľovali schodisko od chodby ktoréhosi oddelenia. Potočila kľučkou, aby zistila, či je otvorené. Bolo. Pomaly potichu otvorila a škárou nazrela na chodbu. Dnu tma, nikde nikoho. Vošla. Porozhliadala sa. Všade vládlo ticho. Predkladal jednu nohu pred druhú a pomaly prechádzala interiérom. Nekukla do každého preskleného okna dnu do kancelárií. Hľadala archív. Dorazila na koniec chodby a zahla doprava, kde chodba pokračovala. A hľadala ďalej. Na konci tejto časti labyrintu sa zjavila Danielle a vystrčila prst ku oknu a dverám kancelárie po jej ľavici. Angela zastala a ešte raz sa poobzerala a započúvala, či sa niekto v tomto prázdne neobjaví. Nič. Rýchlym krokom k nej prešla. Chytila guľatú kľučku a skúsila ňou otočiť. Zamknuté. Verného kovového priateľa nevložila späť do vrecka, a tak ho zas strčila do zámky a pohotovým ťahmi čo najtichšie odomkla. Znova skontrolovala, či lomoz niekoho neprivolal. Vkĺzla do miestnosti zapratanej regálmi so škatuľami plnými spisov a spismi len tak položenými na regáloch. Do archívu prenikalo svetlo pouličnej lampy, čo stála hneď pod oknom, a tak ani nepotrebovala svoju baterku. Nevedela síce, čo presne hľadať, ale pustila sa do prezerania škatúľ. Na každej bol napísaný rok, pravdepodobne prípady triedili podľa roku, v ktorom sa tie-ktoré trestné činy stali. Prechádzala medzi regálmi a pohľadom hľadala škatule s rokom dvetisíc dva. Rok v ktorom v priebehu troch týždňov za záhadných okolností zomrelo sedem mužov. Jediné tri škatule s týmito číslicami našla na polici pri stene. Vzala prvú a položila ju na zem. Kľakla si k nej, otvorila ju a začala sa v nej hrabať. Správy o tom vyšetrovaní v nej neboli. Skúsila teda druhú.
„Prečo nehľadáš v počítači?“ opýtala sa zvedavo Danielle.
„Ešte je priskoro, je tu dosť ľudí a...“ odpovedala jej tlmeným hlasom preberajúc si spisy, „... počítače majú len dole na prízemí.“
Zrazu narazila na hrubý lajster a vytiahla ho spomedzi ostatných jasne tenších. Bol to on. Posadila sa do tureckého sedu a začal v ňom listovať. Prvá stránka, druhá, tretia, štvrtá... Rýchlo prebehovala po textoch stručných policajných správ a zachytávala tie najpodstatnejšie veci. Došla na koniec.
„Tak čo? Našla si niečo?“ spýtala sa Danielle, keď si Angela začal prezerať spis odznova.
„Dalo by sa povedať.“ skonštatovala, „Muži. Zabitý doma, hlboko v noci, brutálnym spôsobom: pribití na stene ako na kríži s podrezanými hrdlami. Príčina smrti: vykrvácanie v následku prerezania krčnej tepny.“
Danielle nechutene skrivila tvár.
„Mám tu aj fotky z miesta činu. Chceš sa pozrieť?“ provokovala Angela.
„Bŕŕ. Nie vďaka.“ opätovala jej sarkazmus.
„Vražedné zbrane boli priamo z bytu,“ pokračovala, „a nenašli sa žiadne známky vlámania.“
„Inak nič viac?“ Danielle bola prekvapená.
„Nie. Už nič podstatné tu nie je.“ zavrela spis a pozrela na malé dievča: „Hovoríš teda, že je to duch mŕtveho dievčaťa, ktoré zavraždili rovnako ako týchto tu?“ zamávala zložkou.
„Hej! Teda aspoň tak to vyznelo.“ Danielle trošku zapochyboval, či si dobre vyložila rozhovor medzi kňazom a Johnom.
„Tak áno či nie?“ Angela si musela byť istá.
Danielle sa na momentík zamyslela: „Áno! Určite! Ty nič necítiš?“
„Ja cítim všeličo, no zatiaľ nič smerodajné.“ otrávene zodpovedala jej otázku, aby už ukojila jej zvedavosť v tejto oblasti.
„No nič. Tak ju pohľadáme.“ vložila spis do škatule tam, odkiaľ ho vylovila.
Vrátila tú papierovú debničku späť do regálu a začala si obzerať čísla na škatuliach ďalej.
„Takto ju budeš hľadať do rána!“ podotkla Danielle, keď sa zadívala na miestnosť plnú papierových mini archívov.
„Máš snáď lepšie riešenie?“
Danielle už stíchla. Angela prešla k sekcii s rokom dvetisíc jeden a vzala prvú škatuľu z dvoch. Očami preletela každý spis a hľadala v nich brutálne zabitie ženy či dievčiny, ktorú po smrti naaranžovali ako Krista, ukrižovanú na stene. V tejto škatuli nič také nebolo. Vzala preto druhú a aj tú prezrela. No taký prípad sa tu nevyskytoval. Našla však čosi iné. Prípad vraždy miestneho dievčaťa, ktoré našli mŕtve s podrezaním hrdlom na starej farme. Tej kde Angela plánovala prespať. Jej smrť nemala so záhadným úmrtiami nič spoločné, okrem toho hrdla. No Angela zložku pre istotu odložila bokom a prezerala ďalej. Prešla na rok dvetisíc. Spisy selektovala rýchlo. Vandalstvo, vlámania, krádeže či iné drobné priestupky nebrala vôbec do úvahy. Zamerala sa na vraždy a tie prípady, ktoré končili smrťou ženy. Keďže na každý ďalší rok späť spadala len jedna škatuľa, lebo v tomto malom mestečku sa toho veľa nedialo, veľmi rýchlo sa dostala k roku tisíc deväťsto štyridsať šesť. Ďalej do minulosti už prípady archivované neboli. A Angela nič podobné nenašla.
„Niečo tu nesedí.“ povedala nakoniec, keď po sebe upratala, aby nikto nezistil, že sa ktosi hrabal v policajnom archíve.
„Čo? Už si ju spozorovala?“ opýtala sa Danielle v očakávaní, že dostane na svoju otázku kladnú odpoveď.
„Nie. Ale nenašla som nič, čo s týmto prípadom súvisí.“ vzala odložený spis, „Len toto. Zabité dievča na farme.“
Daniellin očakávajúci výraz tváre sa zmenil na beznádejnosť a sadla si späť na zem, z ktorej pred sekundou pohotovo na Angelin hlas vstala. Aj Angela sa posadila a začala úbohým spisom pozorne listovať v nádeji, že sa jej podarí prečítať niečo medzi riadkami. Po desiatich minútach sústredeného čítania zložku zavrela a pozrela sa na svoju pomocníčku. Danielle sa zráčilo v očiach ďalšie očakávanie.
„Milé dievča. Podrezané na neznámom mieste, mŕtva presunutá na farmu. Nedôveryhodný zdroj.“ skonštatovala stroho o spise.
Danielle vydýchla svoju poslednú nádej. Angela vrátila chabú zložku na svoje miesto.
„Čo teraz?“ opýtala sa malá.
„Teraz sa pôjdem vyspať. Som uťahaná.“ zamierila k východu.
Danielle nechcela svoju priateľku rozčuľovať svojimi zvedavými otázkami, ako chce ďalej postupovať. Vedela, že keď je Angela unavená, vie byť neskutočne mrzutá a podráždená. To sa už naučila.
Tak ako sa Angela nepozorovane dnu vkradla, tak odtiaľ aj nenápadne zmizla. Pobrala sa prenocovať na nefunkčnú farmu, ktorú si vyhliadla hneď po príchode. Tam kde našli podrezané dievča. Niekomu by to bolo proti srsti, ale pre ňu to nebol nič výnimočné. Len dennodenný chlebíček.
V rozpadávajúcom sa dome ešte ostali nejaké použiteľné veci, a tak Angela pozbierala všetko potrebné a užitočné a ustlala si v izbe, ktorá kedysi bola pravdepodobne rodičovská spálňa. Konečne sa po úmornej ceste vyspí a oddýchne si. Aj keď s koltom pod vankúšom a zmyslami ostražito pracujúcimi.

pokračovanie nabudúce...

Moc pěkné pokračování! Angela je prostě skvělá! Jak úžasně dostala toho týpka v tom baru To bylo naprosto skvělý!! Úplně živě jsem si to představila! A pak její další pátrání s Danielle a návštěva policejní stanice. Pěkně nepozorovaně... šikovná holka Takže ona může cítit duchy, jo? Dobře! Skvělá další část! Těším se na pokráčko!
Myslím, že čitatelé ti brzo přibudou i další. Já teď měla přes maturity leháro, ale další týdny už musím makat a vylepšovat co se dá, tak taky nebudu mít moc času...

nooooo jo Angela je drsný týpek a áno cíti duchov a nie len to
tak je hotová ďalšia časť, tak sa môžete pustiť do čítania. som zvedavá čo na ňu poviete, je v nej skoro iba John tááák prosím...

a ešte pre tých, čo nikdy franinu nevideli tu je výslovnosť jedného mena s francúzskym pravopisom: Tribeau vyslovuje sa [tribó].
a tu je to na čo čakáte...

ČASŤ ŠTVRTÁ

Deň sa od noci veľmi nelíšil. Mračná zahaľovali oblohu, nič sa cez ne nedokázalo predrať a poprezerať si mesto. Len slnečným lúčom sa trochu podarilo osvetliť ulice a tak len vďaka tomu obyvatelia vedeli, že temná noc pominula a prišiel deň. Vzduch bol chladný. Nie taký mrazivý ako každú noc, ale aj tak sa zarezával ľuďom pod kožu.
Dnešné ranné noviny nepriniesli žiadne šokujúce správy o ďalších ohavných vraždách, a tak si občania mohli vydýchnuť. Avšak nie na dlho. Ulicami sa zanedlho po raňajkách a káve rozozvučali majáky policajných aut. Ľudia si už odvykli od ich húkania, a tak keď sa im dostalo do uší, zaliala ich známa hrôza, skameneli od strachu o svojich príbuzných a podlomili sa im kolená pod ťažobou zúfalstva. Slabším povahám zbelela pokožka, odkrvili sa pery a prišli na nich mdloby. V mysliach sa im vynárala predstava ďalšieho znetvoreného tela.
Johna policajné sirény ženúce sa na miesto činu nezobudili. Ani nemohli. Niežeby to bolo tým, že si vybral motel na konci mesta, kde sa ubytoval a kde to vyzeralo celkom pokojne, ale on nespal celú noc. Snažil sa prísť na to, čo sa v tomto meste deje. Hľadal, snoril, kutral, kde sa len dalo, aby našiel čo i len malú stopu, ktorá by ho doviedla na správnu cestu. Ktorá by mu hoci len náznakom povedala, s kým má tu česť. Prešiel snáď každý milimeter štvorcový oboch bytov mníšok, ale nič nenašiel. Ani stopy po síre, čo by hovorila o prítomnosti démona. A EMF meter nameral nulové hodnoty, teda sa nemohlo jednať ani o ducha. Táto bezvýchodisková situácia v ňom začala vyvolávať zúfalstvo a bezmocnosť. Stenu izby mal otapetovanú všetkými možnými zdrapmi papiera. Od novinových článkov, všelijakých ústrižkov z iných časopisov a magazínov, cez pitevné a policajné správy, až po vlastné poznámky. Aj na posteli boli položené, či skôr porozhadzované ďalšie materiály.
John sedel na zemi opretý o stenu a hľadel na nezvyčajné tapety nad posteľou. Nemal sa čoho chytiť. Sedel tam taký zúbožený, taký strhaný, beznádej z neho priam až sršala a pomaly zaplňovala miestnosť. Zo zamýšľania sa nad sebou, či náhodou niekde neurobil chybu, ho vytrhol až hlas z vysielačky. Keď si večer začal prípad preberať znova od začiatku, postavil na stôl svoju vysielačku naladenú na policajné frekvencie, keby sa náhodou niečo dialo. Mal pocit, že to celé ešte neskončilo a to temné zlo bude pokračovať vo svojom vyčíňaní. Pri vysielačke stáli už tri prázdne tégliky od kávy z motelového bistra, keď sa ozvalo to hlásenie.
„Harry príďte na Coral Street 29. Je to tu zase. Podrezaný muž. Je to doktor Tribeau.“ zachrapčal hlas s povzdychom.
John sa posediačky vrhol k stolu a schmatol vysielačku v nádeji, že ešte čosi začuje. No tá len naprázdno zapráskala. Pevnejšie ju zovrel v rukách a sklonil k nej hlavu. Hlboko si vzdychol. Vo svojom ustaranom rozpoložení však zotrval len nepatrný moment. Okamžite vyskočil na nohy a už za ním zostal len prievan vo dverách.
Nasadol do svojho čierneho diabla a vyrazil za úbohou obeťou.
Coral Street nemusel dlho hľadať. Tá malá premávka tohto mesta sa zhlukovala už na rohu pred onou ulicou. A nemierili tam len zvedaví vodiči cestou do práce, ale aj všeteční chodci a susedia, aby sa dozvedeli, kto minulú noc skonal príšerným spôsobom. Johnovi sa podarilo dostať na tú ulicu a zaparkovať priamo pred domov zosnulého. Okrem pár zvedavcov, čo zastali, aby sa presvedčili, že mŕtvy nie je ich známy alebo príbuzný, tu boli len dve policajné autá a sanitka. John dopil posledný dúšok z ďalšej kávy, téglik položil na palubovú dosku a vystúpil. Ostal stáť pri dverách a pozeral na ľudí prechádzajúcich ulicou. Naberal odhodlanie vydať sa k policajtom. Nie nehľadal si výhovorky, aby ho pustili do domu mŕtveho. Po poslednom zásahu v meste sa už roznieslo, že je lovcom duchov, démonov a zla. Takže dôležitý ľudia vedeli, koho volať v podobných prípadoch. Ale teraz to bolo iné. Cítil sa zodpovedný, že po troch rokoch sa musel vrátiť a riešiť to znovu. Tieto starosti mu z mysle vystupovali na povrch a zrkadlili sa na jeho statnej tvári ostrých čŕt skúseností. Pohol sa vpred. Dvaja strážnici pri sanitke si ho všimli.
„Dobré ráno John.“ pozdravil ho prvý, len čo prešiel cez cestu k nim.
„Ťažká noc?“ opýtal sa ho druhý, keď zbadal jeho kruhy pod očami.
„Hej tak nejako.“ povzdychol si, „Čo tu máte?“
Sanitár práve tlačil pred sebou vozík s čiernym zazipsovaným vrecom. Jeden z policajtov ho zastavil. Vrece otvoril a odhrnul okraje. Všetkým sa naskytol nepekný pohľad na studené modré telo muža. John odvrátil tvár od hrozného výjavu.
„To je miestny patológ. Doktor Lucas Tribeau.“ povedal nespokojne policajt.
John sa zhlboka nadýchol, aby zatlačil do podvedomia svoj odpor voči tomuto hrdelnému zločinu a pozrel na mŕtvolu.
Dívali sa neho sivasté oči bez života, ktoré obhliadajúci lekár nezavrel. To v Johnovi vyvolalo ešte väčšiu nevoľnosť. To a aj pocit neschopnosti, ktorý v ňom vzrastal. Od čistého rezu na krku mal po tvári rozprsknutú zoschnutú krv, ktorú kyslík z ostrej karmínovej červene do rána premenil na nevzhľadné čierne fŕkance. Doktora niekto pravdepodobne prekvapil a istou rukou a jedným jediným ťahom preťal hrdlo, chrupavku hrtana až čepeľ noža narazila na stavce chrbtice, ktorých sa ani nedotkla, aby sa hlava vinníka neodgúľala ale zostala spolu s telom. Kvapky krvi, ako vystrekli z tepny, pokvapkali jeho belejúcu tvár a krátku šedivú bradu. A krv zo žíl sa mu valila po tučnom krku, stekala po nadutých prsiach obézneho muža a vpíjala sa do vláken jeho bledomodrej košele.
John sklonil hlavu bližšie k tvári doktora. Pozorne si prezeral smrteľnú ranu. Skúšal v nej nájsť niečo, nejakú stopu, čo by ho posunula vpred. Stopy a náznaky už hľadal všade, ale nič nemohol nájsť.
„Rovnaké ako ostatné John.“ poznamenal ten policajný strážnik a zatvoril vrece.
„Môžem vidieť miesto, kde sa to stalo?“ opýtal sa John s narastajúcim odhodlaním v hlase.
„Prepáč John, ale sú tam ešte naši chlapci.“ odbil ho.
John kývol hlavou: „Dobre. Stavím sa neskôr.“
Pohol sa späť k svojmu autu sprevádzaný pohľadmi plnými rozhorčenia, ktoré, hoci sa snažili v sebe potlačiť a nedať ho najavo, z nich sršalo a spaľovalo Johnovi kožu na uhoľ.
Slnečné lúče, ktorým sa horko-ťažko podarilo prekĺznuť skrz hustú popolavú sieť oblakov, z výšky obdarovali tie malé hmýriace sa postavičky trochou tepla a tváre im pohladili túžobne očakávaným svetlom leta. Pomaly ich začali príjemne obtekať a ich tiene sa v okamihu predĺžili na vzdialenosť deviatej hodiny rannej.
Danielle tento malý napätý stret so záujmom sledovala. Ukrytá v ľudských tieňoch, zakrádajúca sa, bez povšimnutia. Alebo skôr v jednom tieni vysokého statného muža. Len čo John vystúpil z auta, bola tam pri ňom a šla mu v pätách. Podľa rozkazu.
Nákladiak naštartoval, zavrčal a pohol sa ulicou. Ešte posledné pohŕdavé pohľady na rozlúčku a muži zákona tohto ospalého mestečka sa vrátili späť do práce. Sanitár pohol nosidlami k otvorením dverám sanitky a spolu s druhým ošetrovateľom naložili mŕtve telo doktora do auta. Dvere za nimi sa zavreli. Mobilná prvá pomoc sa vydala na tichú cestu do márnice. Danielle ešte chvíľu načúvala z miesta, kde zastali s nebožtíkom, či sa nedozvie čosi, čo polícia Johnovi nechcela povedať. No nik už nepreriekol jediné slovo. Len mlčky pokračovali tam, kde ich lovec vyrušil. Pobrala sa teda preč.

Zaklonenou hlavou sa opierala o múr nejakého domu vzdialeného iba kúsok od inkriminovaného miesta, kde sa zas hlboko v tichej noci vraždilo. Sedela v suchej okrovej hline. Na skrčených kolenách jej voľne ležali zápästia. Od chodníka ju delili len tri metre a husté kríky čejsi záhradky pri dome. Dokonale halili jej utajenie. S privretými očami načúvala šumu rannej ulice.
„Dnu ho nepustili. Ešte stále obzerajú miesto činu.“ prehovoril dievčenský hlas pri jej pravom uchu.
„Výborne.“ povedala Angela ticho.
„Čo je výborné?“ nechápala Danielle.
„Pozrieme si miesto činu skôr, ako náš plukovník John.“ povedala takmer šeptom a neznámeho lovca si sama pre seba označkovala prezývkou.
„To ale bude trvať, kým sa odtiaľ všetci poberú.“ podotkla túto nemilú maličkosť.
Angela sa nikam neponáhľala: „Počkáme. A možno prídem na to, čo majú spoločné siedmi obyčajní chlapi, dve mníšky a jeden patológ.“

John sa previezol z jedného konca mesta na druhý. Od domu doktora Tribeaua sa vybral za otcom ducha dievčaťa, ktoré zabilo pred tromi rokmi tých sedem mužov, než sa mu ju podarilo zastaviť. On bol jeho posledná nádej, že sa mu podarí niečo zistiť, lebo zatiaľ mu vôbec nič nedávalo zmysel. Mŕtva dievčina, Carol Taftová, to byť nemohla. Jej kosti posolil a spálil už vtedy. Jej zúrivý duch tu teda nemohol byť. Poslal ho predsa do pekla. Tým si bol istý. Lenže vraždenie pokračovalo. O rok to tu bolo zas. Všetko presne na vlas rovnaké. Podrezané hrdlá a tela ukrižované na stene.
Veril, že Thomas Taft mu povie viac, hoci keď s ním hovoril naposledy, poslal ho aj so všetkými svätými do čerta. Celou cestou naberal odvahu, aby sa postavil starému pánovi a prinútil ho povedať mu všetko, čo vie.
No ten v malom domčeku na východe mesta nebol. Až od susedky, sa dozvedel, že už pár mesiacov býva niekde inde. Žena si ho očividne nepamätala, lebo k nemu bola veľmi láskavá a ochotne mu povedala, kde starého Tafta nájde. Prvý svetlý bod dňa. Dodalo mu to viac odvahy. Pobral sa teda do nového bydliska Carolinho otca, do domova dôchodcov na západnej strane mesta.
Jediné voľné miesto na parkovanie bolo pre vchodom do domova, tak John pichol svoju veľkú mašinu priamo tam. Vytiahol z vrecka bundy mobil, stlačil jedno číslo rýchlej voľby a čakal na odpoveď. Zrejme sa mu ozvala odkazová schránka, lebo čosi rýchlo zamrmlal do slúchadla a zložil. Potom vystúpil a šiel k dverám moderného starobinca.
„Dobrý. Hľadám Thomasa Tafta.“ pozdravil slečnu na recepcii s prívetivým úsmevom na perách.
„A čo by ste od pána Tafta potreboval?“ recepčná úsmev opätovala, hoci s malou nedôverou voči tomuto cudzincovi, ktorý pred ňou stál.
John sa oprel o recepčný pult: „Je to môj starý známy prišiel som ho pozrieť.“
Mladá žena pozrela do jeho tváre, do jeho očí, či vidí úprimnosť alebo veľkú lož: „Naozaj? Tak to ste asi jediný. Odkedy ho sem previezli, nik za ním ešte nebol.“
„Vážne? No, počul som, že ho sem presťahovali, tak som sa prišiel trochu porozprávať.“ John využil situáciu.
Z dverí blízko recepcie práve vychádzala jedna sestrička a lúčila sa: „Zatiaľ dovidenia pán Taft.“
Len čo vyslovila jeho meno, John už vystrelil k izbe.
„Hej!!“ skríkla naňho recepčná a vystrelila za ním.
John vrazil do dverí, div sestričku nesotil na zem. V skromne zariadenej izbe sedel na kolieskovom kresle prešedivený starý muž a díval sa okom do záhrady, kde neskoro v lete kvitli jablone. John videl len jeho záhlavie, lebo mu bol otočený chrbtom. Opatrne vstúpil dovnútra. To už ho dobehla recepčná.
„Pred šiestimi mesiacmi mal mŕtvicu.“ povedala mu rozhorčene a John zastal vo dverách, „Ten vám toho už veľa nepovie.“ a pobúrenie na statného muža sršalo z každého jej slova.
V Johnových očiach sa zráčilo sklamanie. Po tomto prívale výčitiek sa vrátila naspäť k svojmu stolu a práci. John sa ešte malú chvíľu díval na Toma Tafta v mobilnom kresle dúfajúc, že sa stane malý zázrak a on naňho prehovorí. To sa ale nestalo. John sa potichu vytratil za sprievodu nevraživého pohľadu recepčnej.

pokračovanie nabudúce...

Niki moc pěkné! Když jsem tuhle část četla, tak jsem zrovna snídala, což nebyl moc dobrý nápad ve chvílli kdy se tam objevila mrtvola Ale co přežila jsem Jsem opravdu zvědavá, kdo zatím stojí a co měly ty objeti společného! Je to moc zajímavý. Chudák John pátrá a pátrá a stále nic nenachází Nemůžu se zbavit pocitu, že Angela má zase před ním trochu náskok i když zatím ještě taky nevím, kdo za tím stojí... Trochu mi to připomíná předchozí povídku, když už věděla co a kde a kluci se teprve rozkoukávali! Angela je prostě borka Moc pěkně napsaná další část dokonce i docela brzo Už se těším na další!!

Taaak včera v noci, či skôr dnes v noci (asi o 2:15 ) som dopísala ďalšiu časť, ale chcela som ju sem dať keď dnes ráno (o 12:00 ) vstanem, ale akosi som mala iné starosti, tak až teraz večer si to môžete prečítať. A áno pribúda to tu častejšie, keďže ja už mám niečo cez týždeň prázdniny a nemusím robiť absolútne nič, len hľadať brigádu a ubytovanie...

No Angela nemá až taký náskok, zatiaľ toho ešte veľa nevie, v podstate zistila to, čo už John vedel pred tými troma rokmi a ona to zisťuje teraz... ale nebudem predbiehať, lebo v tejto časti jej to konečne dá zmysel, tak tradáááá a enjoy...
som zvedavá na vaše reakcie a zas upozorňujem: nečítať a jesť zároveň... radšej... pre istotu...

ČASŤ PIATA

Po odkvapovej rúre pri dverách do záhrady za domom sa obratne vyšplhala hore na druhé poschodie k oknu na chodbu. okno malo jednoduché zatváranie, tak nemusela použiť svoj pakľúč, ale stačil jej len obyčajný rozkladací nožík, čo neustále nosila vo vrecku bundy. V zlomku sekundy bolo otvorené. Okno nadvihla a stuhla. Započúvala sa do zvukov v ulici. Policajné auto sa pohlo zo stanoviska pred týmto domom. V tom kroví neďaleko musela sedieť zhruba hodinu, kým vyšetrovatelia prezreli celý dom, zbalili sa a odišli preč. No a teraz vyštartovalo aj posledné auto s policajnou posádkou. Mohla teda nerušene obzrieť miesto činu po svojom.
Dovnútra sa vplazila najprv jej noha v čiernych jeanoch a potom tam už vkĺzla celá jej štíhla postava. Obzrela si širokú chodbu s tromi dverami po oboch jej stranách. Rýchlym mávnutím sa jej nôž v ruke zložil a vopchala si ho späť do vrecka v podšívke bundy. Ešte raz napla sluch, aby sa uistila, že v dome nezostala ani noha a pustila sa do práce.
Otvorila prvé dvere napravo. Kúpeľňa. Prešla zrakom celú miestnosť, ale tu by nenašla nič. Zavrela a prešla k druhým dverám napravo. Izba pravdepodobne jeho syna. Bola prázdna. Tiež ju prebehla očami, no aj tu usúdila, že čo hľadá, sa nachádza inde. Prešla teda k dverám oproti. Veľká spálňa. Predpokladala, že toto bude miesto činu, ale izba bola prázdna uprataná bez jediného náznaku hrôzy predošlej noci. Posteľ bola ustlaná. Takže doktor nespal, keď si poňho duch prišiel.
Nečujne zišla po schodoch na prízemie. Tu to už bolo očividné, že sa v dome stala vražda. Na podlahe ležali porozbíjané veci, nábytok, ten väčší, bol málinko poposúvaný, ten menší zas prevrátený alebo odhodený cez pol miestnosti. Angela sledovala tieto stopy. Dostala sa opačným smerom do obývačky, kde sa divadlo len začalo. Veci boli rozhádzané iba pri priečke deliacej obývaciu izbu od haly. Prešla teda na druhú stranu domu do pracovne. To malo byť miesto posledného odpočinku tamojšieho patológa. Keďže steny boli zapratané policami, skriňami a veľkým sekretárom, duch musel niečo odhodiť a rozbiť, aby si mohol svoju obeť ukrižovať.
Angele sa naskytol hneď vo dverách pohľad na holú stenu vedľa písacieho stola, kde pán doktor skonal. Na prázdnej stene boli v rozmedzí asi sto šesťdesiat centimetrov dve hlboké zvislé diery po nožoch. A okolo nich krvavé škvrny. Kdesi v strede v mieste, kde mal doktor krk, bolo pár šmúh a fŕkancoch, no nenasvedčovalo to tomu, že by ho najprv mŕtva pribila na stenu a potom podrezala. Hoci na zemi bola pomerne veľká mláka krvi vpitá do koberca. Angela si v hlave premietala, ako sa to stalo. Doktora zrejme prekvapila v obývačke. On sa jej zľakol, a keďže dobre vedel, čo sa tu deje a dal sa na útek. Ona ho dohnala v pracovni, prerezala krk a kým sa mu po tele rinula krv a umieral, odhodila to, čo bolo pri tej stene. potom ho svojou enormnou silou pritlačila na chladný múr, zdvihla do neveľkej výšky asi desať-pätnásť centimetrov a vrazila mu nože do zápästí tak hlboko, aby ho vo vzduchu udržali. Potom možno ešte čakala, kým sa z neho vytratí posledná kvapka života a zmizla. Teda aspoň tak by to urobila Angela, keby bola príšerne rozzúrený duch.
Keď sa už nasýtila pohľadu na tú ohavnosť, ktorá v nej nevzbudzovala žiadne pocity, rýchlo prebehla očami po zvyšku miestnosti. Okrem časti pri písacom stole, kam s tou najväčšou pravdepodobnosťou dopadol kus nábytku, ktorým si duch odhalil kus steny, bolo všetko nedotknuté. Angela zo seba vydrala hlboký povzdych. Vedela, že tu teraz strávi niekoľko hodín hľadaním, ani presne nevedela čoho, lebo celé to bolo hmlisté a nejasné. A vzrastal v nej jeden z jej podozrievavých pocitov, že nech by sa kohokoľvek pýtala, každý by jej buď klamal, alebo niečo zatajoval.
Prešla k policiam s knihami a začala si ich prezerať, či náhodou tam nenájde odpoveď. Predklonila sa k spodnej rade, keď si zrazu všimla, že na stene za pracovným stolom je poodchýlený obraz a za ním sa čosi skrýva. Priskočila k nemu. Nadvihla rozškrabaný obraz a pod ním bol sejf. Zľahka s otvorenými ústami sa slabunko pousmiala, akoby našla poklad. Obraz zvesila a pozrela na malý trezor vmurovaný do steny. Oprela sa pravým ramenom o stenu a ruku položila na točivú zámku. Sejf patril ešte k tým starším modelom, na ktorých sa zadávala číselná kombinácia manuálne pomocou tej točivej zámky.
Angela si oprela aj hlavu o stenu a zavrela oči.
„Nechceš s tým pomôcť?“ hlas ju vyrušil zo sústredenia.
„Nie. Toto zvládnem sama.“ povedala potichu a ani sa unúvala otvoriť oči a hodiť na Danielle nevraživý pohľad.
Danielle sa zdržala ďalších otázok a z rohu izby v polotieni dňa sledovala Angelu. Tá sústredene dýchala. Snažila sa eliminovať všetky zvuky naokolo, aby v jej hlave zastalo absolútne ticho. Potom začala. Pomaly pootočila ciferníkom doľava. Pozorne načúvala nečujnému klapotaniu, kým monotónnosť neprerušilo silnejšie a odlišné cvaknutie. Tak začal točiť opačným smerom a čakala na rovnaké cvaknutie. Do minúty bol sejf odomknutý. Otvorila oči dokorán a nazrela dnu. Veľké poklady neskrýval. Len nejaké papiere. Lupič by si na nich nezgustol, ale Angela práve v nich videla tú najväčšiu hodnotu. Vytiahla ich, sejf zavrela a roztočila ciferník, aby prázdny trezor zase zamkla. Chcela podísť k oknu a prelistovať si papiere pri poludňajšou svetle, keď z ničoho nič zastala. Teraz nie preto, aby sa započúvala, či sa niekto neblíži, ale prišlo jej náhle zle. Zakymácal sa jej svet pred očami a nevoľnosť prestúpila celým jej telom. Na čelo jej vystúpili kropaje studeného potu. Bolestne zastonala a oprela sa zovretou päsťou o stôl. Zažmúrila oči a predklonila sa. Danielle na ňu zdesene vypleštila oči a inštinktívne sa k nej pohla, aby jej nejako pomohla.
„Si v poriadku?“ aj jej otázka znela dosť vyplašene.
Angela jej z hlbokým nádychom a výdychom odpovedala: „Hej. Nič to nie je.“
Danielle teda zastala, aj keď si neprestala robiť starosti o svoju vernú priateľku. Angela sa ešte raz a poriadne zhlboka nadýchla a narovnala sa. Na jazyku mala odpornú jedovatú horkú pachuť, ale sliny preglgla. Nechcela si odpľuť tu na mieste činu, keby sa náhodou niekto z vyšetrovateľov vrátil a zbieral ešte nejaké dôkazy. Aby nebodaj niečo po sebe nenechala.
Slabosť ju tak celkom ešte neprešla, ale ona sa už pohla k oknu. Predlaktím si zotrela z čela pot a prehltla posledné nechutné sliny. A vrátila sa k papierom. Nebolo ich veľa. Nejaké zmluvy, cenné papiere, poznámky. No jeden trošku pokrkvaný a zašpinený upútal jej pozornosť. Dokonca zabudla aj na svoj závrat.
„Konečne to začína dávať zmysel!“ vyhŕklo z nej len tak mimochodom.
„Áno? Čo si našla?“ aj Danielle premohla zvedavosť.
„Pitevnú správu nášho farmárskeho dievčaťa. Ale je iná než tá v policajnom spise.“ predniesla svoj poznatok a čítala si ďalej.
„Ako je to možné? Veď... to by nemalo byť!“ Danielle si takú vec nevedela predstaviť.
„Jedna je podvrh. Falošná. A viem aj ktorá.“ vysvetlila jej.
„Ako? Ktorá?“ dožadovala sa jasnejšieho vysvetlenia.
„Táto je pravá.“ zamávala papierom, „Prečo by si ju inak doktorko schoval k svojim cennostiam do sejfu. A tamtá? Tá je len chabá náplasť, čo má zmierniť túto ohavnosť.“ dodala.
Mlčky si ešte raz prečítala správu a čelo sa jej krčilo pod návalom hnevu, čo sa z nej vynáral. Danielle sa zdržala akýchkoľvek poznámok či zvedavých otázok, lebo tušila, že by tým Angelu priviedla do nepríčetnosti a to by neskončilo šťastne. Čakala teda kedy začne Angela rozprávať a o všetkom, čo sa tam dočítala, ju informuje. Tak ako vždy.
Ona len zlostne fučala a krútila hlavou. Danielle bola odjakživa netrpezlivá, a aj teraz po pár sekundách ticha ju už svrbel jazyk, a dobre že zo seba nevysypala ďalší príval otázok, keď ju Angela predbehla.
„Bola niekoľko krát znásilnená.“ precedila cez zuby snažiac sa potlačiť prichádzajúci záchvat zúrivosť, „Oni ju celkom roztrhali a doktor ani nevzal DNA, aby zistil, kto to urobil.“ sipela ďalej, „Až potom ju podrezali a nechali vykrvácať.“
Danielle na ňu súcitne hľadela.
„Vychutnali si to kruté trýznenie a až potom ju...“ zasyčala nenávistne.
Danielle naďalej mlčala. Zvedavé otázky ju zrazu prešli.
Angela pár krát zúrivo zafučala a snažila sa hnev rozdýchať. Pozrela von oknom a zamerala zrak na strom blízko pri plote a pokúšala sa vnímať len ten strom a nič iné a nemiešať osobné pocity do práce. Chcela prestať súdiť ľudí a robiť len to, čo mala. A síce ničiť zlo a len, a len to.
Zavrela oči: „Vzadu na krku mala spálené stopy po niečom veľmi tenkom. Pravdepodobne po retiazke, ktorú si strhla, lebo v pevne zovretej pästi jej doktor našiel prívesok s malým krížikom.“ vyzerala, akoby ju už príval zlosti pomaly prechádzal.
„Ehm.“ Danielle opatrne prikývla.
„Lenže ten prívesok sa stratil. Doktor ho zapísal do zoznamu vecí, čo mala mŕtva so sebou, keď ju našli. Ale má tu malú poznámku, že krížik zmizol.“ dodala potichu.
„Čo to teda znamená?“ zabŕdla Danielle do svojho obľúbeného vypočúvania.
„To znamená, že plukovník John síce spálil jej kosti, ale to mu nepomohlo, lebo duch sa drží toho prívesku.“ podala jej svoju verziu, prečo tu duch stále zabíja, „Preto musím nájsť prívesok a očistiť ho.“
„A kde ho chceš nájsť, keď len tak zmizol?“
„Začnem u najbližšej rodiny a uvidím, kam sa dostanem.“ povedala jej.
„Nažive je už len jej otec. Býva v domove dôchodcov. Aj John za nim bol. Ale pán Taft ti nič nepovie. Mal mŕtvicu.“ vyklopila jej, kam sa stratila, kým ona sedela v kroví, ale v zapätí to oľutovala, lebo vedela, čo jej na to Angela povie.
„Preto s ním budeš hovoriť ty!“ pravú pitevnú správu poskladala na dva krát a vložila si ju do vrecka bundy.
Zvyšné neužitočné papiere vložila do zásuvky písacieho stola po tom, čo ich zbavila svojich odtlačkov, aj obraz poutierala a zavesila späť na sejf a pobrala sa na odchod.
Šla po svojich stopách a mazala všetky náznaky svojej prítomnosti v dome.
Danielle jej bola v pätách: „Ako myslíš, že to bolo?“
„Tých sedem mŕtvych spred troch rokoch ju znásilnilo. Premiestnili ju na farmu. Doktor na niekoho príkaz...“ zháčila sa, „... alebo skôr prosbu sfalšoval pitevnú správu.“
„Ale čo tie dve mníšky?“ opomenula Danielle.
„Zrejme o tom vedeli a niekto im povedal, aby mlčali.“ povedala zamyslene.
Danielle si všimla jej výraz v tvári, ktorý jasne hovoril, že Angela prišla na niečo veľmi dôležité.
„Myslíš, že to bol...“ Danielle akoby jej čítala myšlienky a aj ona pomyslela na toho jediného, kto by za tým mohol byť.
„Hej.“ Angela na ňu pozrela potvrdzujúc svoju domnienku, kto je za to všetko zodpovedný a tiež kto bude ďalšou obeťou ducha Carol Taftovej. Jej poslednou obeťou.
Poutierala posledné stopy okolo okna a vyšla von. Okno pekne zavrela a zostupujúc dole po odkvapovej rúre, ešte stierala odtlačky svojich prstov aj z nej. Danielle stála za oknom a sledovala ako Angela obratne mizne z domu. V tvári mala zhrozený výraz, ktorý sa jej miešal s pobúrením, sklamaním aj smútkom.

pokračovanie nabudúce...

Skvěle napsaná další část Líbí se mi to čím dál víc! Úplně krásně vše okolo opisuješ To jsem zvědavá, jak chce Angela najít jeden malý křížek... ke konci ji sice něco napadlo, ale já z toho nejsem nijak moc moudrá Tak jsem zvědavá, jestli se to v další části objasní A co to tam měla za záchvat nevolnosti?? To mě opravdu překvapilo!

jééééééééééééééj ďakujem ti Madlen, som rada že sa ti to všetko, čo vyplodím páči. len mi tu chýbajú aj tí ďalší ľudkovia, lebo sa akosi stávam na vás všetkých závislá ...

a Angela vymyslí ako ten prívesok dostať a spolu s Johnom dajú všetko doporiadku...
bohužiaľ nemôžem všetko (záchvat nevoľnosti) hneď a zaraz vysypať na vás. to by bol príliš veľký šok. ja budem strašne, strašne ale strašne zlá a budem vám to dávkovať postupne. mám totiž s Angelou nemalé plány ... teraz sa s ňou pomaly zoznamujete, potom ona bude po niečom pre ňu dôležitom pátrať a potom sa niečo veeeeeeeeeeeeeeeeeeeeľmi zaujímavé stane a čosi sa zmení, síce nie veľmi, ale podstatne - samozrejme to bude všetko robiť spolu s - a potom....... no ďalej budem nad tým rozmýšľať a ďalej to domyslím... preto som neskutočne rada, že si Angela získala vašu priazeň a páči sa vám...

Jéé tak to už se moc těším!! Už aby to bylo... ty tvoje náznaky vypadají moc zajímavě! A neboj, myslím, že časem přibudou i další komentátoři

Okey, ja už som sa nafackovala, že som ešte nečítala tvoju novú poviedku, ale máš pravdu, ty si školu skončila, ja len začínam so skúškami A teraz k tvojmu dielku....Na začiatok za Johna, ja milujem, keď sa niekde objaví a teraz je tu, v tvojej poviedke, no ja som bola asi v 8 nebi Neskutočne sa ti klaňiam, že je tam Celý dej ma zaujal a je to super kriminálka, ak tak môžem povedať a už asi tipujem, kto za tým všetkým je....Naozaj mi to prepáč, ale ja keď čítam riadky, kde je John, tak moja reakcia je , poprípade Ten tvoj opis, ako sedí opretý o stenu na zemi, ajajaj, infarkt jak vyšitý.....Angela je naozaj cool a moc sa mi páči Danielle, je milá Neviem, ako viac napísať moju neskonalú vďaku za túto ff, snáď len týmto
Moc moc sa teším na ďalšiu časť!

bože aká si zlatá Tina
a ja som neskutočne rada , že si rada a že som ťa tak potešila...

no hádam ak to pôjde dobre tak pokračovanie tu bude možno zajtra alebo vo veľmi blízkej dobe...

a želám ti veľa šťastia pri skúškach

no a ja som si samozrejme totálne vedomá toho, že v kalendári svieti JÚN a treba opravovať známky, prípadne sa učiť na skúšky, kým nie je neskoro, tak držím vám všetkým palce nech to dobre dopadne, aby ste mohli začať prázdninovať...

mno tak HELLO na začiatok... včera som zápasila so škaredou bolesťou hlavy (a vyhrala som )
a mám tu pre vás ďalšiu časť, tak sa do toho môžete pustiť. tu sa už dozviete, kto za tým zabíjaním stojí a bude sa tu črtať, aj ako to mienia tí dvaja riešiť...
takže ENJOY....

ČASŤ ŠIESTA

John už nejakú hodinu nervózne pochodoval po motelovej izbe a čakal na telefonát. Za celý deň sa mu nič nepodarilo zistiť. Carlinho otca po mŕtvici sa nič nepýtal, lebo s okolitým svetom už nekomunikoval a dom doktora po jeho kompletnej prehliadke neodhalil nič, čo by mu pomohlo pochopiť, prečo sa práve on stal ďalšou obeťou a kto za tým stojí.
Keby sa neozvalo drnčanie mobilného telefónu, nechýbalo veľa a John by vychodil do podlahy dlhú dieru naprieč izbou. Zvonenie ho vytrhlo z horúčkovitého premýšľania nad prípadom a vrhol sa na vyzváňajúci aparát. Na čísle z rýchlej voľby nechal už toľko odkazov, že keby naň volal znova, nepomohlo by mu to privolať želanú osobu k jej telefónu. Tak to už vzdal a len čakal, že si tucty odkazov vypočuje čo najskôr a okamžite bude volať späť.
„Bobby?“ opýtal sa, lebo zdvihol tak rýchlo, že sa aj zabudol pozrieť na to, kto mu to volá.
„Hej John. Čo sa deje?“ ozvalo sa zo slúchadla.
„Bože! Celý deň ťa zháňam.“ John si vydýchol, že počuje ten správny hlas.
„Viem. Mal som prácu. To vieš zasraný démon.“ Bobby sa mu ospravedlňoval za nezdvihnuté hovory.
„Hej. Viem si predstaviť.“ poznal také chvíle, keď práca jednoducho nepustila a človek sa potreboval plne sústrediť na boj, „Ehm, počuj Bobby, mám tu malý problém.“ obrátil tému k tomu, prečo mu vlastne otravuje.
„Počúvam John.“
„Ten job, čo som mal pred tromi rokmi.“ začal pomaly, akoby so zahanbením v hlase, „Myslel som si, že je už vyriešené, ale vrátilo sa to. A zabíja ďalej.“
„A čo máš?“ opýtal sa Bobby, aby si aj on trochu osviežil pamäť, ku ktorému prípadu sa to John musel vrátiť.
„Pred tromi rokmi som mal prípad so siedmimi mŕtvymi chlapmi v priebehu troch týždňov. Tí čo boli podrezaní a pribití na stene.“ spustil.
„Ah, už si spomínam. Ten duch toho dievčaťa. A čo? Ona sa vrátila?“
„Vyzerá to tak. Ale to je nemožné! Jej kosti som posolil a spálil.“ John sa posadil na posteľ.
„Zrejme je zviazaná s nejakým miestom. O tomto si nerozmýšľal?“ nadhodil Bobby.
„Hej uvažoval som o tom, ale nič také to nebude.“ vyložil mu svoje úvahy, „Prvá taká vražda sa stala pred desiatimi dňami a nenašiel som nič, čo by naznačovalo, že ju popudilo zbúranie nejakej budovy. Popravde, naposledy niečo búrali pred siedmimi mesiacmi.“
„A čo jej rodina?“ Bobby zobral do úvahy aj ďalšiu možnosť.
„Pred šiestimi mesiacmi dostal jej otec mŕtvicu, tak ho previezli do starobinca. Nehovorí. Nič by nepovedal.“ John ho informoval o tejto skutočnosti.
„Hmm...“ zahundral si Booby do telefónu, „Tak podobná udalosť v meste alebo v okolí... alebo je spojená s nejakým predmetom...“
John si zložil hlavu do voľnej ľavej ruky. No zrazu, akoby ho osvietilo.
Vstal: „To je ono Bobby. Vďaka!“ ani nenechal Bobbyho niečo povedať a zložil.
Povedať mu to predsa môže, keď ho pri najbližšej príležitosti navštívi, alebo stretne niekde na love.
Predmet bolo to slovo, ktoré potreboval počuť. Teraz mu to konečne začalo dávať zmysel. Mobil hodil na posteľ a pustil sa do prehrabávania vo všetkých papieroch v izbe. Hľadal fotografie toho dievčaťa. Bol si istý, že tam je to, na čo myslel. Vlastne to hľadal len preto, aby sa v skutočnosti utvrdil v tom, čo celý čas prehliadal. Mal to celý čas pod nosom.
Kríž! Všetci boli naaranžovaní ako ukrižovaní, lenže na miestach činu neboli kríže a duch ich ani nepremiestňoval niekam ku krížu, teda ak Carol takto vraždila, tiež nebola ukrižovaná. Len ju ktosi podrezal a ten kríž, buď videla, alebo zvierala, alebo mala na sebe.
Našiel, čo hľadal. Fotografie zo školských ročeniek, na ktorých bola. Prešiel si ich rad za radom všetky. Bolo to tam. Dalo by sa povedať, že čierne na bielom. Z fotiek sa usmievala krásna mladá dievčina a na krku jej visel strieborný prívesok s malým krížikom.
Usmial sa. V tom úsmeve bolo toľko šťastia, toľká radosť, že tomu bolo až ťažké uveriť. S fotkami v ruke ešte schmatol mobil z postele a utekal von.

Šero zhosťujúce sa mesta ako predzvesť ďalšej chladnej noci pomaly klesalo k zemi. Tma každou minútou viac a viac černela. Obyvatelia mesta už boli pozamykaní vo svojich domovoch, aby ich neprepadol známy pocit hrôzy z ulice, čo tu strašila. Len pár odvážlivcov sa vybralo von do baru, či iných nočných podnikov. Boli si istí svojim čistým svedomím, a tak hrdo vztýčili hlavy a vyšli z dverí, kde sa vnorili do prítmia. Domov sa vracali za hlbokej noci v dokonale čiernej tme, alebo nadránom, keď ich po, aj nepatrnom, množstve alkoholu akákoľvek odvaha vracať sa domov ulicami smejúcimi sa nepočuteľným diabolským rehotom, prešla. V takomto podguráženom rozpoložení mali všetci do jedného pocit, že tá beštia, čo sa mesta drží ako kliešť tej najšťavnatejšej obete, sa smeje práve im a ich prichádzajúcej smrti. Zrazu mali všetci Boha na jazyku. Všetci sa v duchu modlili a prosili za odpustenie, že sa tak zbabelo vyhýbali kostolu kvôli kolísajúcemu prúdu. Všetci prosili za odpustenie aj tých najmenších a zanedbateľných hriechov, čo sa im znenazdajky vynorili v pamäti a v tom sladkom opojení nadobudli pocit, že oni sú ďalšou obeťou práve kvôli týmto prehreškom.
Len jedno auto stálo na ulici za kostolom. Zaparkované kdesi v tieni pod pouličnou lampou, ktorej žiarovka jednej noci praskla a ešte ju nik nevymenil. Okná boli zavreté a tak nebolo počuť tichú hudbu, čo sa vlnila z reproduktorov a zaplavovala jeho interiér. Sedadlo vodiča bolo trochu spustené a na ňom so zavretými očami no ostražitými zmyslami oddychovala ona. Silná, odhodlaná a nebojácna lovkyňa.
Angela celý deň behala po meste a nepovšimnutá jeho občanmi sa neúnavne snažila zistiť, kde je ukrytý Carolin prívesok s malým krížikom. Dosť ju to zmohlo, aj keď sa nemusela tak snažiť byť nenápadná. Ľudia mali plno starosti so svojim vlastným strachom o holý život, aby si ešte všímali, že v meste je hneď o dvoch podivných cudzincov viac. Tak si teda po úmornom popoludní, teraz neskoro večer, dopriala trochu leňošenia. Hoci jej mozog pracoval na plné obrátky a stále rozmýšľala. Tohto zlozvyku sa nedokázala zbaviť. Ani na minútu nevedela prestať loviť. Či šoférovala dlhé hodiny, či konečne spala po troch-štyroch prebdených nociach, či iba obedovala alebo sa sprchovala, vždy bola vo svojej mysli na love. V podstate sa tejto neresti ani zbavovať nechcela. Bola dobrá v tom, čo robí a to bolo pre ňu to hlavné. Zbaviť svet zla a uľaviť úbohým dušiam.
Z podriemkavania ju zobudil až známy hlas.
„Tak čo máš?“ opýtala sa jej okamžite, ako ucítila jej prítomnosť.
„Všeličo. Carol bola milé dieťa, usilovná a vynikajúca študentka miestnej školy, dobrá dcéra...“ spustila zo seba Danielle.
„To ma veľmi nezaujíma!“ skočila jej do reči Angela, ale oči mala stále zatvorené a zo sedadla sa ani len nepohla.
„Jej matka zomrela, keď bola ešte veľmi malá a ten prívesok mala po nej.“ zmenila tón hlasu z milého a ústretového na strohý a chladný, „A spievala v kostolnom zbore. To je všetko, čo sa mi podarilo z neho dostať. Inak o nej hovoril len pre teba nezaujímavosti.“
„A čo prívesok?“ mámila od nej ešte Angela.
„Nevedel. Mrmlal len čosi, že ony dve boli jeho najväčšie poklady a že ich bude pri sebe naveky nosiť.“ podala jej vyčerpávajúce informácie.
Vonku už hodnú chvíľu svietili lampy a tak aspoň trochu ožarovali ulice zahalené nevľúdnou atmosférou. Prúd začal znovu kolísať. Lampy kde-tu slabučko blikotali a ozývalo sa ich tiché bzikotanie. Na to Angela otvorila oči a narovnala sa. Prikrčil sa k volantu a zdvihla zrak hore na lampy. Započúvala sa do tej hrôzu naháňajúcej melódie a pozorovala nepravidelnú pouličnú morzeovku.
„To je až príliš veľa stôp vedúcich do kostola.“ podotkla nespúšťajúc oči zo svetelného predstavenia.
„Myslíš, že riešenie je v tom kostole?“ Danielle hádala Angeline myšlienky.
„Sama si vravela, že sa ti ten kňaz nezdá.“ pripomenula jej.
Vtom sa situácia vonku rýchlo upokojila. Angele to prerušilo tok myšlienok a zarazene hľadela von. Tušila, že sa niečo bude diať. A nemýlila sa. I keď stála s autom za kostolom, tak že ju bolo ťažké spozorovať, ona mala veľmi dobrý výhľad na ulicu pred jeho bránami. Po ceste sa prihrnula veľká čierna kovová obluda na štyroch kolesách a vodič v náhlivosti vybehol na obrubník chodníka, kde zabrzdil. Rýchlo z auta vyletel a vbehol dovnútra.
„Zdá sa plukovník, že drahá Carol si ťa veľmi dobré pamätá.“ zašomrala si Angela pre seba, keď si dala tieto dve súvislosti, že sa prúd vyrovnal práve v okamihu Johnovho príchodu, dokopy.

pokračovanie nabudúce...

Skvělá práce! Už se to začíná trochu objasňovat, ale stále je to ještě hodně "zastřené" tmou. Bylo pěkný, jak Bobby Johnovi napověděl a ten ihned zaklapl telefon a valil pryč A ten konec... ta věta mi nedá klidu, tuším něco málo a jsem moc zvědavá, jak se to dál vyvine!

no jop, tak je ďalšia časť na svete, tak sa do nej môžete pustiť... a Madlen tu na konci vysvetlím, čo tou poslednou vetou Angela myslela...
je to trochu kratšia časť, ale hádam nevadí, idem vás poriadne napínať...
tak teda ENJOY...

ČASŤ SIEDMA

V kostole vládol až prekvapivo obrovský pokoj. Cez veľké vitrážové okná s výjavmi kresťanských legiend sa dnu vkrádala prichádzajúca noc. Vnútrajšok osvetľovali iba desiatky horiacich sviec, ktoré pred večerom pozapaľoval otec Robertson na pamiatku všetkých, ktorí tento svet náhle opustili, ale hlavne z výčitiek za smrť nevinných, čo museli skonať takou hroznou smrťou.
Ohromnou sálou sa vznášalo ticho, akoby sprevádzané spevom chóru, čo tu počas nedeľnej bohoslužby láskal uši veriacich. Aj po jej skončení prenádherné hlásky detí zostali dobrovoľne uväznené medzi múrmi chrámu a poletovali sem a tam a pri náraze na chladnú tehlu sa znova rozozvučali a zasievali malý úryvok. Takto nejako znel mier.
Už asi hodinu kľačal otec Robertson pred oltárom a recitoval stále dookola všetky modlitby, ktoré poznal. Slová chóru nepočul, lebo namiesto nich mu v ušiach zavýjal vlastný strach. Bezmyšlienkovito odriekaval naučené slová, v chvate prehltával niektoré slabiky, výrazy sa mu zlievali v nezrozumiteľné hatlaniny, ale nezastavil sa, aby si vydýchol. Len ďalej mlel a mlel.
Dvere kostola sa zrazu prudko otvorili. Kňaz sa v ľaku strhol a srdce sa mu silno rozbúchalo. Zazdalo sa mu, že je to sama zubatá a prišla si poňho. Otočil sa k dverám.
John rázne vpochodoval do kostola.
„Otče! Ona sa drží svojho prívesku.“ povedal len čo k nemu priskočil.
„Prívesku?“ otec Robertson nechápal.
„Áno.“ prikývol John a zamával fotografiami, čo držal v ruke, „Na krku nosila striebornú retiazku s malým krížikom. Myslím, že preto ich všetkých naaranžovala ako ukrižovaných.“ a podal kňazovi fotky.
Otec Robertson si ich obzrel: „No, ale my sme ju s ním nepochovávali.“
„Viem. Bol som teda prehľadať dom Taftovcov. A ja pána Tafta som navštívil, ale nenašiel som ho.“ povedal otcovi, čo cez deň robil, „Ten prívesok musím roztaviť. Preto potrebujem vašu pomoc otče.“
Kňaz odtrhol oči od fotografii, z ktorých sa naňho bezstarostne usmievala Carol Taftová a pozrel na Johna.
Zahľadel sa mu priamo do očí a s najväčšou vážnosťou naňho prehovoril: „Ak viete kde je, povedzte mi to. A to všetko sa dnes skončí. Teraz už naozaj.“
„Lenže ja...“ otec Robertson sa zajakal a chcel aj pokračovať, ale čosi sa začalo diať.
Teplota v kostole v momente klesla na bod mrazu, čo bolo badať podľa dychu oboch mužov. Mliečna hmla z ich vystrašených otvorených úst sa každým nádychom zhusťovala a premieňala sa na biele obláčiky.
Pokojný stojatý vzduch sa znenazdania rozvíril a začal silno duť. Besne poletoval po kostole od jednej steny k druhej. Otočil sa a mieril strmo dole k oltáru. Zaútočil na svoje obete a preletel cez nich svojím silným ľadovým dychom. A potom ešte raz. A ešte raz. Sfúkol polovicu plamienkov horiacich sviečok a to zďaleka nekončil. Mohutnel stále viac a viac.
Nad hlavami im preskočili iskry. Elektrické výboje sa vytvorili z ničoho a zbiehali sa zovšadiaľ do stredu. Obaja nemo zdvihli zrak k stropu a sledovali, čo sa to deje. Zrazu tresk!! Z elektrického výboja vyletel silný blesk. Osmahol kus steny pri okne s výjavom Svätého Petra. Tresk!! Ďalší zasiahol koberec pri oltári. A tresk! Jeden dopadol na koniec lavice po ich ľavici. Obaja s úľakom v očiach pozorovali ten des. Pri každom ďalšom rachote sa otec Robertson stále väčšmi prikrčoval, až bol skrútený v kŕčovitej neprirodzenej polohe. John síce mal v očiach strach, ale nedával ho veľmi najavo a na blesky striehol, aby mohol včas zakročiť a kňaza so sebou strhnúť.
Vtom sa začali triasť drevené lavice. Najprv len trošku dve po oboch stranách v prvom rade, ale po ďalšom blesku, čo udrel kdesi po ich pravici sa to postupne prenieslo ako domino efekt na ostatné. A blesk udrel znova. Teraz len tri metre za nich. Keďže ich pozornosť upútal nový úkaz a zrak upierali na trasúce sa levice, ktoré sa čo chvíľa prevrátia, blesk ich oboch vydesil. Pozreli na miesto kam udrel. Priamo pred nimi sa zjavila Carol Taftová. Polopriesvitná postava stála len kúsok za miestom na koberci s čiernou spáleninou bez ohňa. Pozerala na nich nenávisťou zakaleným pohľadom. Otec Robertson zdesene zhíkol. John len napol svoje telo a čakal, čo sa duch chystá urobiť. Carol urobila krok vpred. A ešte jeden. A ešte. Každým ďalším krokom sa priestor za ňou strácal a ona získavala svoju hmotnú podobu. John sa postavil pred otca Robertsona a začal ho nenápadne chrbtom tlačiť dozadu k oltáru.
Vtom to nečakane zadunelo. John zbystril pozornosť a snažil sa zistiť odkiaľ ten zvuk prišiel. Buch!!! Ozvalo sa znovu. Obaja pozreli na kostolné dvere. Odtiaľ to dunenie prichádzalo. A znova: Buch!!! Tento raz sa obe krídla dverí rozleteli a dnu vbehlo vysoká štíhla žena odetá v tmavom. Duch svojou veľkou silou zavreté dvere držal, takže sa nedali nijako otvoriť. Musela ich teda rozkopnúť. A podarilo sa jej to až na tretí krát. Zastala len pár krokov za chrbtom Carol. Duch jej ale nevenoval pozornosť a Carol stále zazerala na dvoch mužov pred ňou. Urobila ďalší krok v pred. To už tá nebojácna žena strčila ruku do malého vrecka, čo držala v druhej ruke a vychrstla na chrbát nazúreného ducha biele zrnká kamennej soli. Carol zasyčala a rozplynula sa vo vzduchu. Akoby mávnutím čarovného prútika to v kostole utíchlo.
„Ďakujem ti.“ vyhŕklo z kňaza s obrovskou úľavou.
Na to sa celý roztrasený zosunul na najbližšiu lavicu a chcel predýchať hrozný zážitok. John, podopierajúc ho, mu pomohol si sadnúť.
„Nemáte za čo ďakovať padre, ona sa ešte vráti.“ zahundrala Angela.
„A ty si kto?“ spýtal sa John.
„Rýchla Rota.“ Angela mu odvrkla.
Vrecko stiahla motúzkom, pohodila ho na jednu z lavíc a pristúpila ku kňazovi.
„Takže otče, viete mi povedať prečo vás chce duch Carol Taftovej podrezať?“ zaprela sa rukami o lavice a naklonila sa ku kňazovi, ktorý sa práve chystal pomodliť k Bohu za záchranu svojej duše.
Prekvapene na ňu pozrel: „Ja neviem, o čom hovoríte.“
Angele sa na tvári zráčil úškľabok plný hnevu. Schytila otca Robertsona za golier a vytiahla ho z lavice. John k nej okamžite vystrelil.
„Hej!!“ skríkol.
„Len pomaly plukovník! Carol si brúsi zuby aj na teba. Duchovia nemajú radi, keď im niekto osolí kosti a potom ich upáli.“ zastavila Johna.
Potom toho úbohého kňaza, zdeseného jej správaním, odhodila dopredu k oltáru. Zastala pred mín a zvrchu sa naňho dívala. John tiež zastal za ňou a dával pozor, čo bude robiť, aby ju mohol včas zastaviť.
„Nerada sa opakujem padre.“ pohrozila mu.
„Ja-ja-ja za to nemôžem.“ zajakával sa.
Angela zdvihla zrak a pozrela na veľký krucifix za oltárom. Hneď jej to bolo všetko jasné. Kríž s Kristom sa vyznačoval tým, že tu mal Ježíš klincami prebité nie dlane, ale zápästia. Presne ako všetky obete. Angela sa sklonila nižšie, hlavou takmer až k zemi, no so zrakom stále upretým na kríži. A teraz mala všetko pred očami. Krucifix bol posledná vec, čo Carol videla, kým zomrela v ukrutných mukách. Preto boli všetky jej obete priklincované nožmi v zápästiach na stene. A preto neboli tak celkom doslova ukrižované, nohy im viseli vo vzduchu, lebo Carol nevidela celý krucifix. Výhľad jej zacláňal oltár.
Pozrela s hrôzou na otca Robertsona: „Tu sa to stalo!“

pokračovanie nabudúce...

Ano! Ano! To bylo skvělé! Napínavé a úžasné! Moc se mi líbil Angelin zákrok a její Rychlá Rota Něco takového, že by Carol mohla jít po knězi jsem tušila, ale zase jsem si říkala, že by se i on na tom podílel? Tak jsem to zavrhla a myslela si, že půjde po Johnovi... A to, že ji zabili přímo v kostele Chytrá holka, jak na to tak pěkně rychle přišla Moc se těším na další část!!

dobrý deň prajem ďalšiu časť by som sem hodila už aj včera, ale ráno som bola v meste niečo si vybaviť a potom čosi kupovať + kamoška prišla do BB tak sme zašli na kafčo. a keď som sa vrátila, tak som vám chcela dopriať ôsme pokračovanie, ale vonku bolo menšie hrm-hrm-hrm a potom blik tma(padla elektrina) a keď po chvíli znovu nabehla nenabehol net. a potom sme šli oslavovať koniec skúšok a vrátila som sa až teraz :shame: :shame: :shame: :shame:
tak sa k tomu dostávam až teraz, tak teda nech sa páči...
čítajte do bezvedomia ...
ENJOY...

ČASŤ ÔSMA

Kňazovi sa okrem strachu teraz v pohľade objavilo aj prekvapenie.
„Čože? Čo sa tu stalo?“ John sa snažil dostať do obrazu.
„Tu ju pred štyrmi rokmi znásilnili a zabili.“ začala rozprávať ten bolestný príbeh, „A potom ju odvliekli na starú farmu.“
Otcovo zdesenie z odhalenia narastalo. Johna takisto prekvapovalo, čo počuje.
„A vy ste to vedeli. Aj vaše rehoľné sestry. Aj patológ na to prišiel.“ ďalej pokračovala.
Pozrela pred seba, kde na konci sály zbadala malé, skoro skryté dvere vedúce kamsi, možno do kňazovej pracovne. Tento objav ju utvrdil v tom, čomu nechcela veriť.
„Všetkých ste presvedčili, aby mlčali.“ pozrela späť na kňaza.
„Nemohol som inak! To sa nemalo stať! Nemohol som dopustiť, aby sa o tom niekto dozvedel! Bolo to také dobré dievča. To som nemohol spraviť!“ otec Robertson na zemi plačlivo bedákal a snažil sa ospravedlniť svoje činy.
„Pane Bože.“ John ticho zhíkol.
„Boh s tým nemá nič spoločné.“ opravila jeho poznámku, o ktorej si myslel, že ju nevnímala a dokončila, čo sa jej dralo na jazyk: „Vy ste to videli! Videli ste, ako ju tu mlátia a znásilňujú, aj ako jej podrezali hrdlo! A nič ste neurobili! Ani prstom ste nepohli, aby ste jej zachránili život!“
Znova ho schytila za golier a celou silou ho takmer hodila o oltár, no John ju schmatol za ruku. Otec Robertson si tak nerozbil hlavu o ten kus dreva, iba sa oň poriadne tresol. Angela sa vytrhla z Johnovho zovretia a priskočila ku kňazovi. Ľavou rukou vytasila zbraň a namierila ju na kňaza. Len čo to John zbadal, už aj sa prirútil k rozzúrenej dievčine. No Angela v sekunde vytasila aj druhú zbraň a na mierila ju na Johna.
Otočila k nemu hlavu: „Bŕŕ plukovník Johnny, lebo aj ty pôjdeš pod kytičky.“
John zdvihol ruky k hlave: „To určite nechceš urobiť.“
„Ty nemáš ani tušenia, čo chcem JA urobiť!“ odvrkla mu a vrátila sa späť k vystrašenému kňazovi: „Povedzte mi padre jeden jediný dôvod, pre ktorý by som vás nemala namiesto nej zabiť ja?!“ nenávistne precedila cez zuby.
„Ja som predsa kňaz!“ rýchlo zo seba vysypal.
„To nie je dôvod. To je výhovorka!“ zasyčala a neprestala mieriť.
„Takto riešiš všetky problémy? Že človeka zastrelíš?!“ John sa ju snažil upokojiť.
Angela mlčala. Prst na kohútiku zbrane mieriacej na otca Robertsona ju pekelne svrbel a bola rozhodnutá ho stlačiť, no zaváhala. Nikdy ľudí nesúdila, za to čo urobili alebo neurobili. Ale toto sa jej veľmi dotklo. Akoby na tej zemi toho kostola pred štyrmi rokmi ležala ona. Celú ju prestúpila nenávisť a chcela pomstu. Tak strašne sa chcela pomstiť. Zatínala zuby, až ju bolela sánka a v ľavej ruke pevne zvierala rukoväť zbrane, až jej beleli kĺby prstov. Pripravená vystreliť. Ale neurobila to. Nie je to jej práca, vynášať rozsudky smrti nad previnilými ľuďmi. Ona loví zlo. To a nič iné.
Stačila poistku a zaistila obe zbrane, aby nevystrelili. Vložila si ich späť do puzdier. Pozrela na Johna, ktorý spustil svoje ruky k telu. Nasršená sa pobrala k lavici, kde nechala soľ. John sa pohol za ňou a už chcel začať s vypočúvaním, keď mu hodila to vrecko do náručia.
„Postav barikádu plukovník!“ rozkázala mu.
„A ty sa kam chystáš?“ Johna zarazilo jej velenie.
„Carol je spojená s príveskom po matke. Idem poň.“ neochotne mu odpovedala.
John položil vrecko so soľou na lavicu: „Idem s tebou.“
„Zle si počul plukovník!?“ oborila sa naňho.
„Toto je takisto aj moja práca. Takže sa o tom nemienim baviť!“ a on sa oboril na ňu.
Postavila sa mu do cesty s rukami v bok a prísnym výrazom v tvári: „Ja nie som tvoj rádový vojačik plukovník. Ty tu nevelíš!“
John sa nadýchol, že jej čosi povie, aby ju presvedčil, ale ona ho predbehla.
„Takže, ty to tu zabezpečíš, kým sa ja vrátim s príveskom.“ zavelila a pobrala sa k východu.
„Ako vieš, kde tá retiazka je?“ zrazu sa Johnovi naskytla myšlienka, odkiaľ môže vedieť, kde sa prívesok nachádza, keď to ani on nedokázal zistiť.
„Jej otec povedal, že svoje dva najväčšie poklady má už navždy pri sebe.“ zakričala bez toho, aby sa unúvala k nemu otočiť.
„Ale Taft nehovorí...“ začal za ňou kričať, no stíšil hlas, „... mal mŕtvicu.“
Angela rýchlym krokom vybehla z kostola a stratila sa v tme.
John teda vzal vrecko so soľou a vysypal biele kryštáliky pred každý možný vstup do chrámu: pred dvojkrídlové dvere vchodu, pred dvere do pracovne otca Robertsona a pod každé okno s vitrážou. Kňaz sa ešte stále nevedel spamätať z toho, čo sa mu práve prihodilo a nebol schopný ničoho, len sa prizerať ako John soľou kreslí linky.
Angela zatiaľ pribehla k svojmu autu a nastúpila. Ozrutnou rýchlosťou sa hnala na druhý koniec mesta, kde stál starobinec. Bola už hlboká noc, nikde ani nohy. Vládol tu akýsi čudný pokoj. No aj ten rušilo škrípanie pneumatík, ako Angela ostro rezala každú zatáčku vo veľkej náhlivosti. Pár ulíc od domova dôchodcov prudko spomalila a vypla svetlá. K ulici za budovou sa dostala celkom nečujne. Zastavila za rohom a vystúpila. Ticho a rýchlo sa presunula za dom k jabloňovej záhrade. Obratne preliezla plot a nenápadne sa prikradla k múru. Nakukla do prvého okna. Nič. Nevidela ju dnu. Tak skúsila druhé. A potom tretie. Až vo štvrtom pootvorenom okne zazrela Danielle, ako sa očakávajúc díva von. Angela nadvihla rám okna ešte trochu, aby sa cezeň pretiahla dnu a vošla. Danielle stála pri komode zo svetlého dreva a keď k nej Angela podišla, pootočila hlavu k vystaveným fotografiám. Na jednej bola prevesená strieborná retiazka s malým krížikom. Angela kývla na Danielle na znak vďaky a prívesok si vopchala do vrecka nohavíc. Tak nepozorovane ako sa do domu dostala, aj z neho zmizla. Nikto si ju nevšimol, nikoho nezobudila.
Ku kostolu uháňala rovnakou zbesilou rýchlosťou. Preto jej netrvalo ani dvadsať minút dostať sa od kostola do domova dôchodcov, ukradnúť, teda skôr požičať si prívesok a vrátiť sa naspäť. Auto odstavila pred kostolom. Už nebolo potrebné, aby sa skrývala v tieňoch a na všetko nenápadne striehla. Teraz to už pôjde rýchlo a potom aj ona rýchlo zmizne.
Vonku sa znovu začalo svetelné divadielko. Rýchlo sa pohrabala vo vaku a nejaké veci preložila do malej tašky. Vystúpila a vbehla späť do chrámu božieho.
Dvere len poodchýlila, aby vietor nerozfúkal rozsypanú soľ. John a otec Robertson sedeli v laviciach, každý na opačnom konci v inej lavici a poslušne čakali. Otec Robertson sa už ako-tak upokojil a do ženy s osobitými spôsobmi vkladal nádej, že ho zachráni pred istou smrťou. Keď začuli vrzgot veľkých dverí obaja vrhli zrak tým smerom. To už Angela krídlo dverí zatvárala.
„Si tu rýchlo.“ skonštatoval John a vstal.
„Veď je to moja práca.“ stroho mu na to odpovedala.
John jej šiel v ústrety: „Dobre. Teraz tú retiazku musíme roztaviť.“
„Tak to teda nie!“ Angela namietla a ďalej kráčala k oltáru na miesto, kde pred štyrmi rokmi ležala Carol a umierala.
To Johna zarazilo: „Čože?! A ako chceš zničiť jej ducha?“
„Ja ho nechcem zničiť. Pošlem ho na večný odpočinok.“ kľakla si na to miesto vysvetľujúc mu svoj plán.
„A to chceš ako urobiť?“ Angeline metódy v ňom vzbudili zvedavosť.
„Uvidíš.“ poznamenala sucho a zhodila si z ramena svoju tašku.

pokračovanie nabudúce...