KAPITOLA II - Prívesok

Už mají i přívěšek! Dobře! Jen sem opravdu čekala, že na kněze vystřelí... když v tom měl taky prsty, tak co jiného s ním dělat... ale zase dobře že to neudělala, nemusí si jeho krví špinit prsty ona. Maze, jak Johnovi nezbylo nic jiného než poslechnout a čekat. Pěkně ho přiměla spolupracovat A na konce Angela a její posílání duchů na věčný odpočinek Jen by mě zajímalo, kde se to naučila... no jsem moc zvědavá na provedení.
Skvělá část A moc se těším na další!

jééééééj ďakujem Madlen, fakt ma teší, že sa ti počínanie Angely páči...
raz sa dostanem aj k tomu, odkiaľ toľko toho vie...
ešte sem musím napísať, že si s rodinou predlžujeme víkend a ideme navštíviť rodinku . takže sa vrátim asi až v pondelok večer, takže ak nechytím wifi signál v Pezinku, tak sa pokračovania dočkáte až v ten pondelok. nebojte ja budem usilovne pracovať a vo voľných chvíľach písať . ak by sa mi tam ten signál podarilo chytiť, tak sa dočkáte pokračka aj skôr, ale to nie je isté...
tak prajem zatiaľ pekný víkend...

taaaak som doma skôr než som čakala, čo je len dobrá správa pre vás všetkých, lebo si môže prečítať ďalšiu časť... bola som veeeeeelice usilovná a pod prstami sa mi zrazu objavili niečo viac ako 3 strany, tak môžete začať jasať
tak teda ENJOY...

ČASŤ DEVIATA

Vyzliekla si bundu a pohodila ju obďaleč. Odhalila tak svoje holé ramena a tetovania. Tie neunikli Johnovej pozornosti. A nie len tie obrazy. Z tela si odopla aj puzdra so zbraňami a pridala ich k bunde. Potom začala vyberať z tašky všetky potrebné veci. Najprv položila na zem väčšiu kovovú misku. Následne vytiahla pár škatuliek, vrecúšok a dve plastikové fľaše. A začala. Z vrecúšok nasypala do misky trochu cukru a horčičné semienka. Z malej škatuľky pridala sivastý popol niečoho a z ďalších plátnových vreciek popridávala po troške zo sušených bylín. Tak prišli na rad plastové fľašky. Ako prvá tá s čírou tekutinou. Odoka do misky vyliala asi jednu polievkovú lyžicu. Nakoniec vzala do ruky fľašu so žltkastou tekutinou, s benzínom, a tiež odhadom naliala do misky zhruba polievkovú lyžicu. Pozrela sa na výsledok svojej práce, skontrolovala, či použila všetko a pozatvárala otvorené vrecká, škatuľky a fľašku s benzínom. Veci vložila späť do tašky a aj tú odložila k bunde a koltom.
John k nej podišiel trochu bližšie a so záujmom sledoval každý jej krok. Aj otec Robertson ju zo zatajením dychom pozoroval z bezpečnej vzdialenosti v lavici. Nechcel ju niečím vytočiť, aby ho zas nepovláčila po podlahe polovicou kostola. Keď skončila, pozrela na Johna. Kňaza ignorovala.
„Pusť ju dnu.“ povedala Johnovi.
Vonku sa už zase rozpútalo peklo. V skutočnosti začalo, len čo Angela vbehla do kostola, ale teraz to už bolo dosť viditeľné. Dóm obliehala Carol a jej hnev sa stupňoval do takej intenzity, že zlostné blikanie pouličných lámp prenikalo aj dovnútra k jej trom návštevníkom.
„Čože? A si si istá?“ prekvapene na ňu hľadel.
„Hej! Len do toho!“ povzbudila ho.
John sa teda pobral ku vchodu a nohou odhrnul soľnú čiaru. Otvoril dvere a ustúpil späť k predným radom lavíc.
Angela hodila okom po kňazovi: „Bežte sa schovať za oltár padre!“ prikázala mu.
Otec Robertson videl, že tá žena už má pokojnú náladu, respektíve skôr má starosti so zachraňovaním jeho života, tak poslúchol a rýchlo prebehol za oltár. No jeho zvedavosť bola silnejšia a vystrčil aspoň hlavu na úroveň očí, aby celý proces videl.
Angela vytiahla z vreciek čiernych jeanov zápalky a retiazku. Zrak uprela na dvere a čakala.
John schmatol vrecko so zvyškom soli, ktoré pohodil na ktorúsi kostolnú lavicu, behom prešiel za kľačiacu Angelu a pripravený zakročiť tiež čakal, čo sa bude diať. Dnu prenikol chladný vietor. Poriadne sa rozfúkal a pozhasínal aj posledné horiace sviece. Z ničoho nič v kostole znova udrel blesk doprostred uličky lavíc. Oslepení účastníci prižmúrili oči. Keď ich opäť otvorili, v dverách zbadali polopriesvitné dievča. Pomaly kráčala priamo k ním. Zlovestný pohľad plný nenávisti hovoril za všetko. Hovoril aj o tom, čo chce Carol Taftová urobiť. Oči jej preskakovali z kňaza na Angelu, z Angely na Johna, z Johna na otca Robertsona a znovu na Angelu. Pozvoľna, bez náhlenia sa k ním približovala. A Angela čakala. Johna jej vyčkávanie znervózňovalo.
„Tak už začni!“ naliehal na ňu.
„Pokoj plukovník. Všetko má svoj čas.“ upokojovala ho.
Carol sa už dostala do polovice kostola. Teraz začala Angela konať. Škrtla zápalku a hodila ju do misky. Benzín v nej sa vznietil. Pevne uchopila retiazku, tak, že krížik visel nad horiacim plameňom v miske. Do druhej ruky vzala fľašu s čírou tekutinou, svätenou vodou a začala ju po troške liať na svoju ruku. Kvapky pomaly stekali po zaťatej pästi, kĺzali sa po striebre dolu a dopadali do misky na plameň. Ten pod každou kvapôčkou zasyčal.
A Angela sa, upierajúc zrak na približujúcu sa Carol, dala do recitovania.
„Pater noster, qui es in caelis, sanctificetur nomen tuum, adveniat regnum tuum, fiat voluntas tua, sicut in caelo et in terra. Panem nostrum cotidianum da nobis hodie, et dimitte nobis debita nostra, sicut et nos dimittimus debitoribus nostris, et ne nos inducas in tentationem sed libera nos a malo.“ povedala tichým hlasom.
Vietor v kostole zosilnel a svetlá z ulice začali blikať šialenejšie.
„Pater noster, qui es in caelis, sanctificetur nomen tuum, adveniat regnum tuum, fiat voluntas tua, sicut in caelo et in terra. Panem nostrum cotidianum da nobis hodie, et dimitte nobis debita nostra, sicut et nos dimittimus debitoribus nostris, et ne nos inducas in tentationem sed libera nos a malo.“ vyriekla už hlasnejšie.
Vietor už poriadne dul a lampy na uliciach škrípali a blikali ešte viac, niektoré žiarovky praskli a iskry vyleteli do vzduchu. No Carol to nezastavilo. Kráčala ďalej.
Angela posledný krát vyriekla modlitbu a to už poriadne hlasným krikom, aby prehlušila všetok hluk na ulici: „Pater noster, qui es in caelis, sanctificetur nomen tuum, adveniat regnum tuum, fiat voluntas tua, sicut in caelo et in terra. Panem nostrum cotidianum da nobis hodie, et dimitte nobis debita nostra, sicut et nos dimittimus debitoribus nostris, et ne nos inducas in tentationem sed libera nos a malo.“
Vtom to kostolom zadunelo a udrel ďalší blesk. Otec Robertson sa skrčil do klbka a zakryl si hlavu. Priestorom preletela obrovská tlaková vlna, ktorá odhodila Johna pár metrov za oltár. Angelu zasiahla oveľa viac. Zdvihla ju do vzduchu a švihla ňou ohromnou silou dozadu. Narazila chrbtom o oltár a zasunula sa dole na brucho. Ostala nehybne ležať. V tej sekunde to v kostole stíchlo. Tá obrovská búrka prestala.
John sa pozviechal zo zeme a poobzeral sa po miestnosti. Aj otec Robertson vykukol a obzeral sa.
John naňho pozrel, keď zbadal ďalší jeho vystrašený výraz tváre: „Ste v poriadku otče?“
Kňaz mu prikývol. Ešte zo seba nedokázal vydrať slová. John sa pozrel na miesto, kde pred chvíľou kľačala Angela, no nevidel ju tam. Rýchlo vyskočil v obave, že to nakoniec schytala ona a už tam niekde leží mŕtva. Zazrel ju pod masívnym dreveným oltárom nehybne ležať s tvárou položenou na svojich predlaktiach. Okamžite k nej pribehol. Sadol si k nej na kolená a opatrne zo zatajeným dychom ju otočil. Chcel zistiť, či ešte žije. Vzal ju do náručia. Odhrnul jej rozstrapatené vlasy, čo jej tým silným vetrom a nárazom vybehli zo stiahnutého chvostu. A vtedy ho prekvapila. Vydala so seba povzdych tupej bolesti, čo jej prestúpila telom.
John si s obrovskou úľavou vydýchol: „Vďakabohu, žiješ!“
„Bohu za to neďakuj!“ opravila ho.
Aj ona si odhrnula vlasy z tváre a John si všimol, že v ruke pevne zvierala tú striebornú retiazku. Usmial sa, že ani v hodine dvanástej nebude táto mladá kráska nič ľutovať a Bohu sa bez výčitiek vysmeje do tváre. Pomohol jej vstať. Angela so zubami zaťatými bolesťou pomaly vstala. Aj otec Robertson vyliezol zo svojho úkrytu, keď vycítil, že už je naozaj po všetkom a duch je definitívne zničený a zlo zažehnané. Všetci traja pozreli na spúšť, čo po Carol ostala.
Dvere pod jej náporom skoro vyleteli z pántov, no ešteže tie boli pevné. Lavice sa tlakovou vlnou prevalili ako kocky domina. Blesky, čo vyletovali odnikiaľ a z ničoho, opálili niekoľko, a nie málo, miest po svetlých stenách kostola. A víchor všetko porozhadzoval a poprevracal. Všade bol neporiadok.
„Skvelá noc.“ skonštatovala Angela pri pohľade na kostol.
Narovnala sa a podišla k svojim veciam. Vzala tašku a vložila do nej plastovú fľašu, čo sa k nej odkotúľala, keď jej pri tom lietaní vypadla z ruky. Vôbec ju netrápilo, že sa polovica obsahu rozliala. Potom zo zeme zdvihla svoju bundu a puzdra. Prešla ešte k miske, z ktorej sa už len dymilo, lebo vietor plameň uhasil. Pri nej ležala aj zápalková škatuľka. Aj tú zdvihla a strčila do tašky a obsah misky voľne vysypala na podlahu. Tiež ju vložila k ostatným veciam.
Otcovi Robertsonovi sa už v hlave všetko normalizovalo a podišiel k Angela, že sa jej poďakuje za záchranu.
„Ďakujem, že si mi zachránila život.“ úprimne sa na ňu pozrel.
„Neďakujete mi padre. Je to vaša vina, že všetci tí ľudia zomreli. A keby som bola Boh ja, nechala by som ju, aby si to s vami vybavila do konca.“ ticho mu odvrkla s opovrhnutím v hlase a pobrala sa na odchod.
„Čo mám teda robiť?“ zúfalo sa jej spýtal, keď odchádzala.
Angela sa zastavila. To už aj John zbystril pozornosť na túto kňazovu otázku a čakal, čo Angela urobí. Bol pripravený zasiahnuť, keby ju zas chytil amok a dostala chuť spraviť si z duchovného otca pohyblivý terč.
Angela sa otočila a podišla ku kňazovi. Siahla do vnútorného vrecka bundy a vytiahla odtiaľ poskladaný kus papiera: „Vyzerám snáď ako vaše svedomie padre? Robte, čo uznáte za vhodné.“ a buchla mu papierom do hrude.
Otec Robertson vzal papier do rúk a rozložil ho. Bola to pôvodná pitevná správa, ktorú Angela našla v dome mŕtveho patológa. Naznačila mu tým, že sa má sám priznať, ak v ňom ostalo ešte kúsok svedomia. Nato sa obrátila a odkráčala z kostola.
John pozrel na otca Robertsona, či je v poriadku. Aj on sa naňho pozrel a prikývol mu na súhlas, že môže odísť, že on to už zvládne. John teda vybehol za Angelou.
Vonku bola ešte tma, no pomaly sa blížil nový deň a s ním aj úsvit. Obloha na obzore sa pozvoľna a veľmi pomalinky začínala rozjasňovať. Ale neponáhľala sa. Tmavomodré nebo bolo zrazu bez jediného mráčika a na tom temnom zamate sa ligotali malé strieborné hviezdičky. Vládol tu nevídaný pokoj. Ovzdušie bolo ľahké a čerstvé, akoby v ňom poletovali úsmevy rozradostených obyvateľov. Všetko sa vrátilo do starých koľají behom niekoľkých minút. Konečne si dnes ráno po zobudení budú môcť občania mesta vydýchnuť, lebo aj oni budú túto zmenu zreteľne cítiť.
John ju dobehol pri aute, keď hodila tašku na sedadlo spolujazdca a chystala sa nastúpiť.
„Hej, dobrá práca!“ na začiatok ju pochválil.
„Vďaka.“ precedila cez zuby.
„Môžem ťa pozvať na pohárik? Porozprávame sa.“ navrhol jej.
„Nie, vďaka. Ponáhľam sa.“ odbila ho a obišla auto, že nastúpi.
„Vieš, hľadám niekoho. Jedného démona.“ John skúsil niečo iné, aby ju zadržal.
„Hmm. Veľa šťastia!“ no Angela nejavila záujem.
Otvorila dvere a už-už skoro nastúpila, keď sa John zas ozval.
„Chystá sa niečo veľké. Možno bitka, vojna...“ toto bol posledný jeho pokus, ako upútať jej pozornosť a donútiť ju, aby začala trochu spolupracovať.
A podarilo sa mu to. Na túto informáciu Angela zmeravela a ostala stáť pri otvorených dverách auta. Otočila sa.
„Raňajky by bodli.“ navrhla mu namiesto toho pohárika.
John si vydýchol a usmial sa: „Dobre. Tak je tu jedno malé bistro neďaleko...“
„Fajn. Stretneme sa tam. Ja musím ešte niečo vybaviť.“ skočila mu do reči.
„Čo, čo ešte musíš vybaviť?“ nechápal.
Angela mu ukázala retiazku, s ktorou tu kúzlila.
John hneď pochopil, že ju chce pánovi Taftovi vrátiť: „Aha. Ale počkaj, ako to bistro najdeš?“
Už jej chcel začať vysvetľovať cestu, ale ona ho zastavila: „O to sa neboj. Ja si ťa nájdem.“
Nastúpila teda do auta a pohla sa k domovu dôchodcov, aby prívesok vrátila ešte skôr, než zamestnanci zobudia ich nájomníkov. John sa za uháňajúcim autom chvíľu díval, potom aj on nastúpil a vydal sa do zmieňovaného bistra čakať na nekonvenčnú lovkyňu.

pokračovanie nabudúce...

poznámka autora:
Pater noster, qui es in caelis, sanctificetur nomen tuum, adveniat regnum tuum, fiat voluntas tua, sicut in caelo et in terra. Panem nostrum cotidianum da nobis hodie, et dimitte nobis debita nostra, sicut et nos dimittimus debitoribus nostris, et ne nos inducas in tentationem sed libera nos a malo.

tak toto je latinský otčenáš, hádam som vás týmto potešila, lebo som si kdesi všimla, že sa vám latina páči ak náhodou túto modlitbu nepoznáte tak nech sa páči:

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.

Skvělé! Parádní pokračování! Strašně moc se mi líbilo! Překvapilo mě, že i Angelu to odhodilo To jsem nečekala, že i ji by to mohlo nějak zasáhnout. Úžasné bylo její chování ke knězi (jsem si řikala jen dobře a do něj! ) Jak se jí snažil poděkovat a ona ho tak úžasně odbyla Angelino chování k Johnovi, když ji chtěla pozvat na skleničku, mi připomnělo, jak se snažila odbýt Sama s Deanem. Ale nakonec tak jako tak to přijala.
Jen mám takový neblahý pocit, že se blížíme do konce této povídky... To nee

jééééééééééééééééééééééééééééééé díky Madlen som rada, že si rada... no ono to tak vyzerá, že pomaly bude koniec, ale neboj moja hlava nelení a len sa z nej parí, čo sa v nej tvoria nápady a že je ich požehnane... a to mám ešte veeeeeeeeeľmi dobrý zdroj s veeeeeeeeeeeeeeeľkým počtom oblud, takže o prácu mám postarané

Spoiler:

takže ďakujem, ďakujem, ďakujem, hádam sa to bude páčiť aj ostatným, keď sa k tomu dostanú...

Niki to je jen super, že máš tolik nápadů! Už se strašně moc těším na tvoje další dílka Opravdu máš svoje povídky vždy moc pěkně promyšlené a vymyšlené

ooooh Madlen, ja sa snažím, aby som to vykreslila, čo najlepšie ...
tak ako aj teraz... je tu ďalšia časť, tak hop-šup do toho, učítajte sa!!! dúfam, že aj tento kúsok sa bude ľúúúúúbiť

ČASŤ DESIATA

Šero ustupujúcej noci sa už pomaly vytrácalo a krajinou sa rozliehalo denné svetlo. V bare na konci, či na začiatku, mesta sedelo pár chlapov, čo celú noc popíjalo, lebo sa báli prejsť pešo domov za takých hrôzostrašných podmienok. A barman im nepovedal nie. Tu si našli útočisko zväčša priatelia zosnulých, aby si pripili na ich večnú slávu.
Odporná neónka osvetľovala miestnosť, a tak si len málokto z toho mála neprítomne prítomných všimol, že dnu vošlo ranné brieždenie v spoločnosti ešte kohosi.
Dvere vydali známy zvuk. Hlavy sa otočili k východu. O dvere dokorán otvorené sa opierala štíhla postava ženy.
„Páni, zatvárame!“ zavelil barman Mike, keď ju zočil.
Chlapi naňho v neskrývanom údive hľadeli. Mike od nej odtrhol zrak a prezrel si ich výrazy tváre.
„Nepočuli ste?! Záverečná!!“ zakričal hlasnejšie, aby im dal jasne najavo, že to myslí vážne.
Všetci sa teda pozberali na odchod. Angela im ustúpila z dverí a podišla k pultu. Pokojne si sadla na stoličku a zadívala sa na Mika. Ten počkal, až sa bar celkom vyprázdni a pozrel žene do očí.
„Mám pre teba odkaz, Miky-Mike.“ nadhodila.
„Odkiaľ vieš, ako ma volajú?“ začal sa jej pýtať.
„Teba tak nevolajú Miky. Teba tak volala len ona.“ opravila ho.
„Poznala si ju? Nemohla si ju poznať! To by som vedel.“
„Nie tak celkom.“ začala, „Sama za mnou prišla. Aby som ti čosi odkázala.“
„Ako za tebou mohla prísť? Veď je už šesť rokov...“ ani to nestihol dopovedať.
Angela to urobila zaňho: „...mŕtva? Viem.“
Mike dovtedy trochu zlostne opretý o pult sa narovnal. Vydesilo ho to. Vydesilo ho, že ona, táto cudzinka, o tom vie.
„Odkazuje ti, že sa máš prestať trápiť. Že ťa nesmierne milovala. Že jej chýba tvoj úsmev. A že máš už konečne začať žiť, ísť ďalej. Pozvi na rande tú kočku, čo sem chodí každý štvrtok zahrať si biliard.“ odovzdala mu odkaz od jeho ženy.
Zarazene na ňu hľadel. Do očí sa mu tisli slzy. V hlave mal poriadny zmätok. Nevedel, či je to pravda, alebo si to táto osoba len vymýšľa. Predsa nemohla o ňom toľko vedieť, keby to nemala od nej. Lenže kedy jej to povedala, keď je už mŕtva. V mysli mu vírilo mnoho otázok, ale nedokázal vyriecť ani jednu. Hľadel na ňu s otvorenými ústami. Angela usúdila, že to je asi všetko, čo mala povedať a vstala, že sa poberie preč.
Mike sa ju pokúsil ešte zastaviť koktavým a roztraseným hlasom: „Ako? Kde? Čo? ...“
Angela len pootočila hlavu a trochu sa tajomne usmiala, akoby ten úsmev mal Mikovi všetko vysvetliť. A zmizla za dverami.

Bolo skoré ráno a do bistra sa zbehlo pár ľudí na raňajky. John tu už hodnú chvíľu sedel a poslušne čakal. Sadol si do rohu, aby mu vychádzajúce slnko neoslepovalo oči. Čašníčke povedal, že čaká spoločnosť a teda že si objedná, až keď dorazí. Hoci po chvíli chcel na ňu mávnuť, aby mu doniesla aspoň niečo malé na zahryznutie a kávu na prebudenie. No než to stihol urobiť, zbadal vo dverách Angelu. Prešla zrakom podnik a keď zbadala Johna, zamierila k nemu. Čierne jeany, čierne tielko, ktoré jej odhaľovalo len malé časti jej tetovania na prsiach, a tmavá kožená bunda pod ktorou určite mala svoje dve zbrane. Prisadla si oproti Johnovi. A hneď k ním aj pribehla tá istá čašníčka.
„Tak, čo to bude?“ spýtala sa na požiadavky.
„Pre mňa smažené vajíčka s prepečenou slaninkou a chrumkavé toasty a šálku čiernej kávy.“ objednala si.
John sa nadýchol, že si tiež objedná, ale Angela to urobila zaňho a objednala aj jemu: „A tu plukovníkovi doneste čučoriedkový koláč a pohár pomarančového džúsu.“
Čašníčka zarazene pozrela na Angelu a potom na Johna.
Angela spozorovala jej spýtavý pohľad: „Vyzeráš John, že ti chýba cukor v krvi.“
John len kývol, že objednávka je v poriadku. Mladé dievča v smiešnej uniforme teda odišlo.
„Teda, ty máš ale apetít. Skoro akoby som videl jesť Deana. To je môj syn. Starší. A mladší Sammy, ten teraz pôjde na vysokú. Právo.“ John sa trochu rozcítil.
No Angela ho pribrzdila: „No tak moment. Skôr ako tu vytiahneš rodinný album a pridáš aj historky z detstva, prejdi radšej k tomu, prečo tu sedím.“
John si odkašlal, no neprešiel ešte do rozprávania svojho príbehu, ale začal sa vypytovať Angely: „Ako sa vlastne voláš?“
„Angela.“ odvetila mu stroho.
„Vie tvoja rodina, čím sa živíš? Že...“ pokračoval.
„Nemám rodinu.“ skočila mu do jeho otázky.
Trochu ho jej odpoveď zarazila, tak sa zmienil o včerajšej noci: „Tie veci, čo si robila v kostole... a tie slová...“
„Latinský otčenáš.“ doplnila ho.
„Hej. Také veci si sa naučila v škole?“ vypytoval sa ďalej.
„Do školy som nechodila.“ vyviedla ho z omylu a vzdychla si: „Tie veci v miske boli očistné byliny: sušený cesnak, yzop, šalvia, hrozno ale aj iné a k tomu cukor, semienka horčice a popol z krucifixu. Tým všetkým a svätenou vodou som odpútala ducha od predmetu a ten zmizol. Kam šiel, to neviem. Či do pekla alebo do očistca. Vzhľadom na to, že jej kosti si už spálil.“ v rýchlosti zo seba vysypala, aby sa zbavila jeho zvedavých otázok.
„Očistec? Také miesto existuje?“ Johna táto jej zmienka zarazila.
„Prečo si myslíš, že neexistuje? Keď je peklo, je niekde aj očistec.“ stručne vysvetlila.
„Aj nebo?“ chcel vedieť.
„To neviem. Tam som nebola.“ začala byť sarkastická.
Johna to znovu trochu dojalo a pozrel von oknom: „Vieš, že mi pripomínaš aj Sammyho. On je tiež veľmi múdry.“
„Dojemné plukovník, ale nesedím tu s tebou, aby sme kecali o rodinných piknikoch. Tak prejdi k veci.“ Angele už dochádzala trpezlivosť.
John si ešte raz odkašľal a zvážnel: „Dobre, jasné! Tak, čo mi vieš povedať o démonovi, ktorý zabíja ženy priklincované na strope v detských izbách upálením?“
„Nič.“ odvetila mu.
Johna to omráčilo. Vkladal do Angely nádej, že mu s týmto dvadsaťročným prípadom pomôže a on sa pohne ďalej.
„Démoni si s chuťou vymýšľajú desivé spôsoby smrti, aby sa ich ľudia báli.“ vysvetlila mu, „To, že tvoja žena, predpokladám, že hovoríš o nej...“ John kývol hlavou, „...takto zomrela, neznamená, že ten démon ju zabil, lebo ju potreboval. Koľko takých záhadných úmrtí si našiel?“
„Rodinám, čo matky z nevysvetliteľných príčin uhoreli v detských izbách? Asi len päť.“ povedal jej.
„Démoni, čo zbierajú duše ľudí ich zabijú viacej. Tí, čo sa len vyžívajú vo vraždách, pripravia o život všetkých členov rodiny. Tu ide asi o niečo viac. Ten démon má vyššie ciele.“ Angela začala rozoberať teóriu.
„To si myslíš?“ John nevychádzal z údivu.
Vtom prišla čašníčka a položil pred nich objednané raňajky. Slušne sa poďakovali a pokračovali v rozhovore. Popritom jedli. Teda skôr Angela. John len ujedal, alebo sa v koláči rýpal.
„Sám si povedal, že sa blíži niečo veľké. Možno vojna.“ povedala, keď prehltla sústo.
Hoci viedla drsný život, nezabúdala na slušné spôsoby.
A pokračovala: „Démon si v nej chce zaistiť víťazstvo. A keďže si ty a tvoji synovia prežili, pozornosť zameral na niekoho iného.“
„Chceš povedať, že mu šlo o Sammyho?“ opýtal sa John, keďže Mary zomrela v Sammyho izbe.
Angela si vložila jedlo do úst. Kývla hlavou, že pravdepodobne áno.
„Nielen o neho, ale aj o ďalšie deti. A určite ich nie je len päť.“ dedukovala ďalej.

pokračovanie nabudúce...

Sakra, já jsem čekala, že se dozvím něco víc o Angele a oni probírají jen to co se blíží! Ale něco alespoň jo že nechodila do školy, nemá rodinu a něco i o jejich praktikách... což je teda dost zvláštní (ne že by jinak Angela nebyla ) John na mě působil dojmem, že se mu po synech docela i stýská, jak na ně tak vzpomínal a ještě ty její narážky na to, aby se držel jen tématu No každopádně jsem moc zvědavá na další část a jen doufám, že jejich rozhovor ještě neskončil!
Jinak teď si nejsem moc jistá, jestli jsem správně pochopila první úsek této časti. Ten Mike to byl nějaký přítel té zavražděné...?
Skvělé pokračování Strašně dobře se to četlo a připadalo mi, že jsem teprve se čtením začala Moc se mi líbí, jak to umíš vše krásně napsat a vymyslet! Jen tak dále!

jéééééé dííííky ako ma takéto slová tešia, to aj tá búrka, čo tu pred chvíľou prebehla, bola super aspoň neni tak teplo...
jasné, že ich rozhovor ešte neskončil...
no hej, mááálo mááálinko zatiaľ viete o Angele, tak to sa priprav Madlen na CHAPTER IV to tam budeš odpadávať (to si radšej priprav respiračný prístroj a defibrilátor )
a čo sa týka toho Mika tak to, ako ona niekde na začiatku nabehla do baru a chcela od neho získať nejaké info o tých zabitých, tak chcela už vtedy naňho vytiahnuť odkaz od jeho mŕtvej ženy, ktorá sa jej tam kdesi priplietla do cesty, ale nakoniec si všetko pozisťovala sama a ten odkaz Mikovi odovzdala, aby mohol duch jeho ženy odísť tam do svetla a tak. lebo Angela je taká dobrá dušička, že ľuďom pomáha (alebo je skôr čosi ako telefónna ústredňa a odovzdáva odkazy )

tak hádam som to dosť objasnila, ak máte ešte nejaké otázky, sem s nimi! odpoviem, ak bude možné...

Niki tak to aby tu už byla CHAPTER IV Už se moc těším, co se tam bude dít! Jsem strašně zvědavý a nedočkavý člověk Tak rychle rychle
To s tím barmanem si mi dobře vysvětlila. Já jsem právě uvažovala, protože se mi to moc nezdálo, ale zase jsem si nebyla jistá, že by Angela vyřizovala něco od jiného ducha, když se tu zaobírala jen tou zabražděnou dívkou v kostele. Díky za objasnění

no to vieš, ona je skoro ako Jennifer Love Hewitt v Ghost Whisperer a teda keď ju ten duch požiadal, neodolala

tak tu je ďalšia časť, môžete sa účítať do bezvedomia no len úplne, úplne dole vás to veľmi nepoteší, tak ale čo už (život je krutý)...

ČASŤ JEDENÁSTA

„Ale ja som našiel iba...“ John namietol.
„To neznamená, že požiar je pravidlo. Len zhoda náhod. Nešťastných náhod.“ skočila mu do toho.
John sa zamyslene pozrel na koláč a rypol doňho.
„Iné znamenia si nesledoval?“ opýtala sa ho, len čo si usrkla z kávy.
Pozrel na ňu. Nemusel nič povedať, Angela mala jasno.
„Každú väčšiu akciu démonov sprevádzajú rôzne úkazy: silné elektromagnetické polia, značná neúroda, úhyn zvierat...“ prednášala.
„Bože! Na to som úplne zabudol. Vôbec som na to nemyslel.“ zahundral si previnilo pre seba.
Angela spozornela: „Ak sa ženieš za tým démonom len preto, aby si pomstil smrť svojej ženy, zničí ťa to. A ak si na to zlanáril aj svojich synov...“ stíchla.
Prehltla naprázdno a hľadela na Johnovu tvár. Mohla z nej krásne všetko čítať. Áno, spravil presne to, čo povedala. Zatiahol do svojho ťaženia aj svoju rodinu.
„Zaslepenou pomstychtivosťou ten boj nevyhráš.“ povedala mu.
Zvyšok raňajok dojedla mlčky. Pozorovala Johna, ako mu koláč lezie dole krkom len s veľkými ťažkosťami, a ako sa trápi, že ho nenávisť doháňala k zúfalstvu, v ktorom zabúdal triezvo uvažovať.
Keď Angele zmizla z taniera aj posledná porcia mastných raňajok, John prehovoril.
„A vieš aspoň po kom to vlastne idem?“ pozrel na ňu.
Angela si odpila veľký dúšok z čiernej horkej tekutiny a prikývla.
„Mám malé tušenie, kto by to mohol byť.“ povedala.
Kým tak ticho jedla, rozmýšľala a v mysli triedila démonov, čo poznala, alebo o nich počula. John sa narovnal.
„Tipujem, že Azazel. So slovom vojna a démon sa mi spája len on. Je to démon vyššieho rádu.“ predložila svoj predpoklad.
John na ňu uprene hľadela a očakával každé jej ďalšie slovo.
„Pochádza zo starovekej Perzie. Jeden z prvých démonov vôbec. Podľa legendy to bol padlý anjel a stál na čele armády ďalších padlých anjelov.“ dopila posledné kvapky kávy zo šálky, „V biblii stojí, že on je zodpovedný, za to že ľudia vedú vojny, lebo ich naučil vyrábať zbrane aj umeniu boja. A ženám dal zrkadlá, šperky a kozmetiku a naučil ich maľovať sa. V pekle mal čakať na súdny deň a naveky sa smažiť v ukrutnom spútavajúcom ohni.“
John na ňu neprestal civieť, ani keď očividne skončila svoje dohady.
„To je všetko. Už ma nič nenapadá.“ dodala nakoniec, aby prestal od nej očakávať ďalšie domnienky.
John odvrátil zrak von oknom. Díval sa do prázdna a úpenlivo premýšľal.
Angela si založila rozpustené vlasy za uši a porozhliadla sa po bistre, ktoré sa pozvoľna zapĺňalo hladnými zákazníkmi. Vychutnávala si tento okamih tesne po práci, keď si mohla na chvíľu oddýchnuť.
John sa na ňu znova pozrel. Všimol si malé okrúhle jazvičky na spánkoch, ktoré jej doteraz zakrývali vlasy. Vlastne až teraz si ju mohol pozorne premerať. V kostole sa pohybovala rýchlo a ani na to nebol čas. Malé krúžky pokrčenej kože s priemerom ani nie dva centimetre. Pokúšal sa v duchu uhádnuť, od čoho ich má. Angela spozorovala jeho skúmavý pohľad. Ale vlasy si na spánky nepustila, aby jazvy skryla. Bolo jej jedno, čo kto vidí. S tým si hlavu nikdy nelámala. Akurát svoje ramená si zahaľovala bundou, aby na svoje tetovania nepútala pozornosť. Potetovanú cudzinku v cowboykách si totiž každý ľahko zapamätá. A to nechcela.
„Mal by si sa poriadne najesť plukovník.“ zabŕdla do jeho rozrýpaných raňajok.
John sa hneď spamätal a zrakom skočil z jej čela do očí.
„Máš auto, však? Červeno-biely Ford. Deanovi som dal svoje staré auto. Čiernu Chevy Impalu zo šesťdesiateho siedmeho.“ začal, ale pri zmienke o aute si zas spomenul na syna.
„Hej! Budem si to pamätať.“ prikývla mu.
„Mám pre teba návrh.“ začal, „stopuj toho démona so mnou.“
„Hej John! Tento lov nechaj radšej na tých, čo si nevyrovnávajú účty so zlom.“ odbila ho, „Miešaš osobné pocity s prácou. Myslíš, že keď ho nájdeš a zabiješ, uľaví sa ti? Ver mi, tak to nie je. Ženu ti to nevráti a pocit prázdna ostane.“ znovu sa mu pokúsila poradiť a jej hlas znel dosť presvedčivo a úprimne prosebne.
„Za pokus mi to stojí.“ ani John sa nedal odradiť od svojej výpravy.
„Choď radšej do Colorada. Vyčíňa tam obrovský grizly.“ navrhla mu vstávajúc od stola.
„Kam ideš?“ zarazil sa John.
„Príroda volá.“ upokojila ho a odobrala sa k toaletám.
John sa vrátil pohľadom na svoj tanier s rozmrveným koláčom, na ktorom sa porozlieval čučoriedkový kompót. Trochu sa v ňom pohrabal a pustil sa do jedenia. Vzal si Angelinu radu k srdcu a rozhodol sa nabrať síl. Jedol síce pomaly a s ťažkosťami, lebo sa mu cesto lepilo na steny hrdla, ale nakoniec boj s raňajkami vyhral. Svoje víťazstvo zapil pohárom džúsu. Pozrel na hodinky a na prázdne miesto oproti sebe. Neuvedomil si, že sa pasoval s necelým koláčom tak dlho. A ani si nevšimol, že Angela sa už zo záchodov nevrátila k stolu.
Namiesto nej k nemu docupitala čašníčka, u ktorej si objednávali.
„Donesiem ti ešte niečo John?“ poznal ho tu už hádam každý.
„Nie. Len účet prosím ťa.“ povedal jej ako v omámení, no hneď na ňu vrhol spýtavý pohľad: „To dievča, čo so mnou sedelo... Nevieš, kam šla?“
Čašníčka sa poobzerala po podniku.
„Asi už odišla.“ skonštatovala a odbehla po účet.
John zaplatil hotovosťou a nechal milej slečne aj dosť veľké prepitné. Potom sa vydal k autu. Chystal sa už odísť z mesta.
Len čo sa však priblížil k svojmu GCM zarazil sa. Tri jeho pneumatiky boli prepichnuté a takmer už vyfučané. Všimol si zložený papier za stieračom. Nazlostený podišiel k oknu a vytrhol odtiaľ odkaz. Rozložil ho a čítal, čo na ňom stálo:


Náhle ho zlosť prešla a pousmial sa: „Prešibané dievča!“
To naozaj bola. Kolesá mu prepichla ona. Jedine tak ho mohla donútiť, aby si na deň-dva oddýchol. Chvíľu bude trvať, kým mu vymenia pneumatiky, a tak sa aspoň trochu vyspí. A okrem toho ju už nebude môcť vystopovať. Stopa po nej vychladne a ona bude mať náskok.
John pokrútil hlavou nad jej dômyselným plánom a vytiahol z vrecka mobil.
Mohol len dúfať, že Angela vie, čo robí a dá si na seba pozor. Nebola to ani hodina, ktorú s ňou strávil, ale neskutočne mu prirástla k srdcu. To asi preto, že v nej našiel dcéru, ktorú nikdy nemal a v druhom rade aj veľmi schopnú lovkyňu. V hĺbke svojho srdca si prial, aby ju mohol spoznať bližšie a prijať ju do svojej rodiny. Deanovi by sa veľmi páčila, usudzoval v mysli.

koniec

no joo, čo už, ale už sa aj púšťam do chapter III a hádam sa tu objaví ešte pred meetom, no uvidíme. tak zatím...

Konec Líbil se mi styl, jakým si to zakončila... bylo to takové pěkné! Angela je chytrá dívčina, jak veděla o jakého démona může jít a i ty rady, co dávala Johnovi byli dobré, škoda, že se jimi nebude řídit. Celá povídka byla skvělá Más moc dobré nápady Už se nemůžu dočkat na III a do IV si určitě seženu defibrirátor a respirátor

jeeej ďakujem ti
ja som uvažovala, či tu niekoho nenatoto, lebo ono to tak pôsobí, že tým little bit zasahujem aj do normál serialu, keď mu teraz Angela poradila, ktorým smerom sa má obzerať ...

a ako tak premýšľam a rozvrhujem a už je jedna strana napísaná, tak to vyzerá, že CHAPTER III bude dlhšia tkaže budete mať čas si zaobstarať oživovacie prístroje do CHAPTER IV
prvú časť sa pokúsim sem hodiť vo štvrtok, alebo aj skôr, ako vydá a potom druhú snáď v nedeľu po meete, keď sa vrátim (to možno ešte večer stihnem niečo potom popísať) alebo v pondelok ráno... no a keďže potom asi v utorok odchádzam už het, tak neviem kedy bude ďalšie pokračko... budem sa modliť, aby som v Prahe chytila signál na wifi, a keď nie, tak len netkaviareň... no uvidím

tak len to som chcela tento malý milý oznamík... poteší ma každý nový čitateľ, ktorý tu potom nechá svoje dojmy... zatím paaaaaaaaa

Posledným časom som nejak nestíhala čítať, ale dnes to všetko naprávam. Asi od polovice som sa rýchlo zorientovala a rozpamätala si, že čo a jak. Môj typ na toho, kzo ublížil Carle najviac, ten mi nevyšiel, no čo už, zo mňa teda detektív nebude.
Musím sa priznať, že Angela mi teda od tej polovice liezla na nervy, hlaven tým, ako zakaždým zjazdila JOhna pod zem ako dákeho tupca a jeho neisté chovanie ma doháňalo k šialenstvu. Ale to je možno kvôli tomu, že ho mám až moc zidealizovaného a je mi trochu proti srsti, ak niekto o ňom píše inak, ale to je môj problém, musím sa s tým dáko vyrovnať
Veľmi sa mi páči opis okolia, ktorý dostáva čitateľa do tej správnej atmosféry a čo sa mi páčilo bol štýl, ako si opísala to Carline besnenie v kostole, to bolo naozaj super!
Páčilo sa mi aj to mierne poodhalenie Angelinej minulosti, ktorá ale na druhej strane zase u mňa vyvolala ďalšie otázky, ktoré by so chcela o nej vedieť.
John bol milý, keď spomínal na svojich synov, len ma to prekvapilo, že sa s takými vecami zdôveril práve jej, veď ju skoro nepoznal, ale na konci si to vlastne vysvetlila, tak okey, beriem Strašne som sa o neho bála, čo mu Carla niečo neurobí, ale mala som pocit, že viac ide po tom kňazovi a spol, čo jej najviac ublížili.
Takže suma-sumárum=skvelé!

mno, nedá mi to nereagovať , som strašná, ale čo už... do pekla so mnou

som rada Tini, že sa ti poviedka celkovo páčila, dúfam, že teda aj ostatné kapitoly budú OKÁ...
no, ono som chcela Johna vykresliť aj trošičku inak, než je v seriály. toto tu sa odohráva niečo málo po tom, čo John zmizol a sa ho vydali hľadať, tak tak trochu mal maličké výčitky svedomia, že sa vyparil bez jediného slova... nabudúce to budem hneď v úvode trochu viac upresňovať a tak...
inak si ma svojim komentom, tak trochu inšpirovala a aj popohnala k tomu, že sa ešte k Johnovi a Angele a ich spoločnému lovu vrátim v inej poviedke (tu už bude John v pohode a taký ako ho poznáme)
no áno kúsok som o Angele poodhalila, ale len veeeeeeľmi malý kúsok, tak ak si si čítala aj komenty potom, tak sa môžeš teda tešiť na CHAPTER IV (a to zďaleka nebude všetko, čo na vás vysypem)

no a ešte malé slovo na záver: som si myslela, že cez leto budem stíhať čítať všetky FF, ale akosi nevydáva :shame: ... každý deň som von v meste -> mám prelezené skoro všetky uličky Starého Mesta v Prahe, takže tak, ale sľubujem všetko prečítam, len netuším, kedy to bude...
zatím vše odo mňa, idem , kým mám ešte signál od Velblouda (to je sieť)...

Nikita ja som túto tvoju poviedku prečítala už cez prázniny neviem prečo som nepridala koment tak to urobím teraz
tvoje dielko ma stááášne ohúrilo. Angela mi je sympatická. To ako pracuje sama aj s Danielle sa mi moc lúbi. Celkový dej bol super. Páčilo sa mi ako si všetko krásne opísala a povysvetlovala. John bol v tvojom podaní výborný. Záver bol úžasný. krásna poviedka