Hunt

Autorka: Neviem aké tu máte pravidlá pri písaní Vašich príbehov, dúfam, že niečím neurazím. Nie je to síce taká kvalita, ale dosť som sa nudila a tak začala písať. SN pozerám rada aj keď nie od začiatku takže prosím niektoré veci berte s nadhľadom, aj chyby, momentálne nemám nainštalované automatické opravy. Pamätám si podobný seriál volal sa Poltergeist, ktorý som pozerala ešte na čb tv v imojej zbe, to bola atmosféra :sunny: Pokračovanie bude čoskoro, ak oň niekto bude stáť. Majte sa.

H u n t
1. časť - prekvapenie

Stmievalo sa. V miestnosti panovala tiesnivá atmosféra a iba málokto teraz dokázal myslieť na niečo iné než vykonanie úlohy, ktorú sa chystali splniť. Búchanie na dvere sa ozývalo takmer s presnosťou každých päť až desať minút. Prichádzajúceho si ihneď vo dverách skúmavo prezeralo niekoľko párov očí. Po hodine čakania dorazil aj posledný z pozvaných a ticho v miestnosti prerušil známi hlas. Teraz už prítomní neposedávali na stoličkách ani sa netrpezlivo neprechádzali od okna k oknu. Všetci sa postavili blízko k hovoriacemu a tak vytvorili takmer dokonalý kruh. Teda takmer všetci. Dvaja mladý muži stáli pri dverách a z malých bočných presklených častí dvier trpezlivo pozorovali okolie. Na poschodí boli ďalší traja, dve ženy sa postavili k zadnému vchodu a niekoľký sa skrývali vonku. Kruh počúvajúcich sa sústredil na to, aby mu neušlo ani jediné slovo aj keď hlas muža medzi nimi bol dôrazný, jasný a až melodicky sa bez problémov niesol celou miestnosťou. Po chvíli sa všetky tváre upriamili k mape ležiacej na stole.
„... ale to už asi viete s každým som to zbežne prešiel už pri prvom kontakte.“
Niekoľko ľudí mierne prikývlo. Odpovedať nebolo treba, túto informáciu mal každý z nich pevne vrytú do pamäte už približne tri dni dopredu.
Muži pri hlavných dverách sa nepokojne zamrvili a zbrane si prichystali na streľbu. Auto, ktoré prichádzalo videli už z diaľky. Vlastne skôr zdvihnutý prach, ktorý za sebou zanechávalo.
„Niečo sa deje“ povedal mladší z dvojice a otočil sa na ľudí v kruhu.
Tí v tú chvíľu mohli počuť v diaľke už aj zvuk auta. Žiadne pokyny neboli treba, rozmiestnenie prítomných bolo v týchto podmienkach bezchybné a veľmi rýchle. Iba ich zarážalo ako sa neznámi v aute približuje alebo približujú tak pomaly.
„Aké je to auto?“ Podráždený hlas ženy stojacej pri zadných dverách prezrádzal ešte čosi a to obavu z toho čo bude nasledovať. Jej ďalšie slová to iba potvrdili.
„Ak sú to oni všetci sa snažte čo najskôr vypadnúť. Nesmú chytiť ani jedného z nás.“
Auto bolo už dostatočne blízko aby bola otázka ženy zodpovedaná.
„Je to Jaguár, strieborná metalíza s tmavými pásmi. Na značku nevidím, ale...“ muž sa na chvíľu odmlčal, aby trocha prekvapene dodal „... sedí v ňom iba jedna žena. Nepoznám ju. Medzi nás určite nepatrí. Buď je to náhoda, alebo pasca.“
„Myslím, že na náhody v tejto miestnosti teraz nikto neverí“ prehovoril znova muž, ktorý pred chvíľou ostatným prednášal.
Jeho zamračené čelo odrážalo nepríjemné myšlienky, ktoré sa mu teraz preháňali hlavou. Boli zamerané hlavne na otázky: „neurobil som chybu? Ako to, že nás tu našli? Ako som mohol urobiť chybu a tak vystaviť nebezpečenstvu týchto ľudí?“ ihneď ich ale všetky zahnal, teraz sa nemohol ľutovať a ani to nemal vo zvyku.
„Ak tí parchanti prídu, všetkých ich pošleme do pekla“ povedal nahlas.
Dvere auta sa hlučne zabuchli. Dievča alebo skôr mladá žena, ktorá z neho vystúpila odhodila svoj ľahký kabátik aby bolo vidieť, že nemá žiadnu zbraň, ruky zdvihla vysoko nad hlavu a pomaly pokračovala ku dverám. Zdalo sa, že blížiace kroky už už niekoho vyprovokujú ku streľbe. Jeden z lovcov prešiel s namierenou zbraňou ku dverám. Siahol po kľučke, keď sa spoza dverí ozvalo zaklopanie. Takmer v rovnakej chvíli začal niekomu zvoniť mobil. Jedno dievča potichu zaklialo a opustilo svoje miesto pri zadných dverách.

pred dvoma týždňami

Campus bol v túto dobu plný ľudí. Uličkami vedúcimi ku katedrám prúdilo množstvo študentov, väčšinou usmiati, urozprávaní ľudia, ktorí pôsobili vždy príjemne sebavedomo. No v tomto období skúšok sa na ich tvárach objavovalo aj napätie alebo nervozita a starosti z práve nezvládnutej skúšky. Natalie práve prechádzala okolo dievčaťa asi v prvom ročníku, ktoré sa iba víťazoslávne usmialo na svojho spoločníka a so slovami „mám ju“ ho pobozkala na líce. Aj Natalie sa musela mimovoľne usmiať keď si spomenula na svoje prvé zvládnuté skúšky. Keď prišla k internátu chcela otvoriť dvere, no s plnou náručou kníh a taškou cez plece, ktorá vážila takmer desať kíl sa jej to nedarilo. Za chrbtom začula známi hlas.
„Ahoj Natalie. To chceš byt na najbližšej skúške za génia alebo si začala písať prácu?“
„Chcem si v tom urobiť prehľad, čo z toho použijem ešte neviem. A ty? Ako sa máš? Už týždeň si sa neukázal.“
„Veď práve, teraz to chcem napraviť. Akú tému si si vybrala? Ja som začal s písaním, ale zo začiatku to ide pomaly.“
Po týchto slovách pomohol Natalie s taškou a otvoril zozadu dvere. Bola rada, že prišiel aspoň sa mala s kým porozprávať, s ním mohla takmer o všetkom. O rok starší študent chodil s jej sestrou na rovnaký odbor, na rozdiel od Natalie, ale dal si ročný odklad a tak sa teraz stretávali ešte častejšie. Navzájom si vymieňali informácie, niekedy zašli na nejakú akciu a hlavne sa zvykli spolu pripravovať na skúšky, čo Nataliinu spolubývajúcu mierne povedané znervózňovalo, pretože ona mala počas učenia rada úplne ticho. Oni dvaja medzi sebou radi diskutovali.
„Ako sa má sestra?“ spýtal sa keď pokladal tašku na posteľ.
„Stále na cestách, volala mi asi pred týždňom. V pohode, teraz brigáduje v jednej obchodnej kancelárii aby si zarobila“ odpovedala s úsmevom. V skutočnosti jej do smiechu nebolo, pretože vedela čo jej sestra robí. Priala si aby už nepoložil ďalšiu podobnú otázku a ona nemusela vymýšľať nejaké klamstvo.
„Fajn, stretneme sa zajtra večer v knižnici“ zavolal ešte z dverí.
Nahlas povzdychla keď znova pozrela na kopu prinesených kníh. „Toto mi bude trvať minimálne tri dni.“
Do večera prešla a zbežne prečítala štyri knihy. Všetky časti textu, ktoré zodpovedali téme práce označila samolepiacimi bločkami a na ne v stručnosti napísala k akej plánovanej podkapitole v práci bude text potrebovať. Bol to jej zabehnutý a veľmi efektívny systém, pri ktorom sa mohla kedykoľvek vrátiť k potrebnej veci. Ani si poriadne nevšimla prichádzajúcu ženu, jej spolubývajúcu. Asi nemala náladu, pretože nepovedala ani slovo a po celú dobu iba ticho ležala na posteli s mp3 na ušiach.
„Idem sa najesť, nejdeš so mnou?“
Otázka Natalie prekvapila. Nepredpokladala, že je toľko hodín.
„Nie, ale prídem asi za pätnásť minút.“
„Dnes sa nikde nič nedeje a ty si zasa v knihách.“ Hannah to povedala iba na pol úst aj to značne znechuteným tónom.
Natalie aby ju trochu vyprovokovala ironicky dodala: „pretože ty keď máš pred skúškou sa do knihy ani nepozrieš a tvoj kľud ti tu všetci závidia.“
O chvíľu počula hlasné buchnutie dverí, tak vedela, že jej poznámka zaúčinkovala. Po jedle z postele bezmyšlienkovite prepínala kanály, nič dobré nenašla. Pustila si film na DVD, ale po chvíli už tvrdo spala.

hmm pekna poviedka zaciatok je dost napinavy a vyja sa to zaujimavo mna to zaujalo, len dufam, ze sa nam tam nasi chalani objavia

a este ta vitam na fore to je super, ze to mame dalsiu spisovatelku

Jee ďalšia šikulka ahojky no zatiaľ to vyzerá dosť tajomne som zvedavá čo s toho bude zaujimavý začiatok

Mě se ten začátek taky líbil a sem docela zvědavá, jak se to potom spojí s tím zbytkem. Jinak se taky připojuju (lidi ani nevíte jak dlouho už chcu tento smajlík použit )

dievca toto sa ti fakt podarilo ....dalsia co by sa mohla zivit pisanim...taktiez ta tu vitam...a dufam ze to pokracovanie napises lebo ja osobne sa nan uz STRAAASNE tesim ...som zvedava ako sa prepracujes k tej prvej casti ...

dík za ohlasy. Winchestrovci chýbať určite nebudú

2. časť - sen

Vedľa nej niekto kráčal, no nemala silu ani otočiť hlavu aby sa pozrela. Na nebi neboli žiadne hviezdy, iba ťažké mraky, ktoré spôsobovali ešte väčšiu tmu. Oblohu preťal blesk a zahrmelo. Chcela si zakryť uši, ale ruky ju aj tak neposlúchali. Bola iba pozorovateľom. Na líci zacítila drobnú kvapku a na poriadny dážď nebolo treba dlho čakať. Vlasy, šaty, topánky skrátka všetko mala úplne premočené. Triasla sa od zimy, bolo jej zle ale musela pokračovať. Nohy ju samé niesli na určené miesto. Prechádzala popri stromoch, vtom jej došlo, že sa nachádza v nejakom lese. Porast bol stále hustejší a ona sa musela predierať kríkmi s ostňami. Rôzne škrabance a odreniny pálili čoraz viac a to ju čakala ešte veľmi dlhá cesta. Keď už takmer ani nevnímala okolie znova začula kroky svojho spoločníka. Mohla sa na neho pozrieť, ale zdalo sa, že on si ju vôbec nevšíma. Jeho postava bola vyšportovaná, výrazné lícne kosti mu dodávali drsnejší vzhľad rovnako ako na krátko ostrihané tmavo hnedé vlasy. Na chvíľu zastavil aby nabral vzduch po náročnej ceste. Chcela mu niečo povedať, dotknúť sa ho, ale nešlo to. Spolu kráčali ďalej, on vpredu. Z vrecka bundy vytiahol niečo lesklé a pevne zovrel v rukách. Les začal rednúť, až obaja prišli na okraj lúky. Nataliin spolupútnik začal byť ešte opatrnejší, prikrčený našľapoval tak ako keby chcel niekoho prekvapiť. Natalie začala mať nepríjemné tušenie.
„Nie, nie do tohto sa nechcem zapliesť a ten človek by nemal tiež. Veď je tu sám. Nemá mu kto pomôcť, ani ja nemôžem.“
S touto myšlienkou a zovretým hrdlom prišla tak blízko, že mala bezproblémový výhľad na dianie uprostred lúky. Mŕtvolne biele tváre ľudí na lúke upierali pohľad na nebo. Iba tam stáli a čakali. O kus ďalej sa krčila ďalšia skupina. Rovnako bledé tváre, ale na rozdiel od prvej skupiny príčinou bol neuveriteľný strach a únava.
„Oni ich chcú zabiť, sú to upíry“ tá myšlienka jej neodbytne zostávala v hlave, ale nie len jej.
Muž kľačiaci vedľa tiež zhrozene pozeral na celý ten výjav. Zablýskalo sa a Natalie mohla vidieť zbraň v jeho rukách.
„Ak sa o niečo pokúsi zabijú ho.“
Bezradne pozeral na budúce obete, viditeľne hľadal niekoho konkrétneho. Pohľad sa mu zastavil na jednej zo žien, veľmi peknej blondíne. V jeho modrých očiach sa objavila beznádej a bolesť, ktorú vystriedalo pevné odhodlanie niečo urobiť, zachrániť ju aj ostatných. Natalie v tej chvíli vedela, že sa pozerá na mŕtveho muža. Čakala na to, čo malo prísť a upierala pohľad vysoko nad vrcholky stromov. Vietor nad lúkou sa začal stáčať do špirály, tá sa pohybovala stále rýchlejšie a kvapky vo víre sa začali meniť na ľad. Premohla strach a začala pátrať po mužovi. Ten medzi tým obišiel lúku z pravej strany tak, aby sa dostal čo najbližšie k uväzneným ľuďom. Nikto ho zatiaľ nespozoroval. Upíry uprostred sa očividne nebáli úteku niektorej z obetí, nikto ich nestrážil.
„Nastav ruky“ pošepkal jednému z kľačiacich. Toho hlas vydesil a trhol sebou. Jeden upír to spozoroval a otočil hlavu, ale keď nič podozrivé nezbadal sústredil pohľad znova nad seba. Nevšimol si, že v skupine je jeden naviac.
Ostrí nôž prerezal pásku veľmi rýchlo. Prvý oslobodený tak mohol pomôcť aj ostatným.
„Neotáčajte sa, snažte sa robiť čo najmenej pohybov. Keď budete všetci voľný musíte sa dostať čo najrýchlejšie do lesa. Tam sa rozdelíte po dvojiciach. Mám tu dve zbrane so striebrom a niekoľko nožov, rozdeľte si ich. Viac toho nie je. Musíte byť veľmi rýchli inak vás dostanú.“
Slová muža našťastie zanikli v búrke. Priplazil sa k blondíne a pevne jej stisol ruku.
„Toto musíme zvládnuť“ pomyslel si, ale príliš dobre vedel, že polovica z týchto ľudí aj tak neprežije.
Ešte cestou sem nevedel aká je situácia vážna a teraz keď to zistil nemal čas podniknúť nič rozumnejšie. Žiaden ďalší lovec by sa sem nedostal včas. Trápili ho výčitky svedomia, vedel, že chrániť pri úteku bude iba jedinú osobu, ktorú nemôže stratiť.
Natalie dostala ešte väčší strach pri pohľade na prichádzajúceho. Z víru vyletel ďalší upír. Jeho krídla dosahovali rozpätie asi štyri metre.
„Teraz!“
Proti Natalie smerom k lesu bežali vystrašený ľudia. Pokyn nemohol prísť v nevhodnejšiu chvíľu. Tomu čo sa odohralo potom nechcela veriť. Upíry kričali ako zmyslov zbavený a ich pán si postupne spolu s nimi lovil ďalšiu a ďalšiu obeť. Nič na tom nezmenilo ani zopár výstrelov. Iba dvaja ľudia dobehli až do lesa.
Lúku pokryli bezvládne telá a krv. Okrídlený upír, ktorého niekto oslovil Balthazar zrazu zastavil priamo oproti Natalie, ako keby sa jej pozeral priamo do očí. Nemohla sa pohnúť, tak veľmi ju ovládol strach. Vtedy bola presvedčená, že tu zomrie. Začula rev a zatvorila oči. Niečo ju ťahalo preč, ďaleko od Balthazara. Ocitla sa hlboko v lese. Nevedela ako dlho tam stála, keď k nej niekto prišiel. Bol to ten istý lovec, ale niečo na ňom sa zmenilo. Ten naliehavý a zároveň smutný výraz tváre. Povedal jej čo musel a zmizol.

„Natalie zobuď sa!“
Najskôr nevedela kto jej to vlastne hovorí, no potom nad sebou uvidela stáť Hannah. Trochu prestrašenú a ešte stále rozospatú, takže ju muselo niečo zobudiť iba pred chvíľou.
„To je v poriadku Hannah, prepáč, niečo sa mi zdalo.“
„Dobre, ale už ma takto nestraš. To máš z tých tvojich kníh a filmov. Mala by si sa občas odreagovať.“
„Nočná prednáška, ešte to mi tu chýbalo“ pomyslela si a iba Hannah prikývla, teraz nemala náladu odpovedať svojou ironickou poznámkou.

„Iba sen“ opakovala si v duchu cestou na katedru. Natalie si išla po zápočet. Stretávala tie isté usmiate tváre. Všade naokolo kvitli kvety, na kríkoch, stromoch, v tráve, ako tu už v máji býva. Ich vôňa dodávala tomuto miestu až idylickú atmosféru. Príjemne hrejúce slnko okolo obeda prinútilo študentov vyzliecť sa do tričiek.
„Ešte včera som sa z tohto všetkého tešila. Mala by som zavolať sestre. Možno by o niečom vedela. Možno sa v posledných dňoch skutočne stratili niekoľký ľudia a potom je tu ten lovec. Ak to bol iba sen budem veľmi rada.“
Pozrela na mobil, ale nakoniec si všetko rozmyslela. Nepoznala miesto, dokonca ani približné, kde sa všetko malo odohrať. Emma nemôže vedieť o všetkých ostatných lovcoch a už vôbec nie o všetkom čo sa deje. Neistý úsmev mal zahnať všetky pochybnosti.
„Asi som naozaj v strese pripisovať snu pravdivosť. Aspoň večer v knižnici sa odreagujem.“
S úľavou si pomyslela na Gabriela, ktorý za ňou včera prišiel.
Po splnení celodenných povinností už ani nepomyslela na volanie sestre. Pred knižnicou zbadala Gabriela. Stál tam opretý o auto. Zbadala by ho aj pri niekoľkonásobnom počte iných áut, jednoducho bolo neprehliadnuteľné.
„Rovnako ako jeho majiteľ“ pomyslela si.
Z myšlienok ju vytrhlo volanie jej mena.
„Dobrý deň slečna Greenová. Na katedre ste si nechali notes. Nemám ho so sebou, ale ak chcete môžem vám ho doniesť.“
Za prichádzajúcou sa musela otočiť a vtedy zbadala okrem mladej asistentky profesorky u ktorej bola dnes po zápočet aj čosi iné. Na lavičke sedel muž asi tridsiatnik. Jeho pohľad sa jej ani trochu nepáčil. Nestrácal hlavu ani keď mu Natalie pozerala priamo do tváre. Pomaly vytiahol mobil z vrecka a začal vyťukávať číslo.
„Prepáčte, neuvedomila som si to“ nenápadne pozrela na hodinky a asistentke odpovedala, že po notes príde zajtra počas úradných hodín. Otočila hlavu naspäť k lavičke, muž tam ale nebol.
„Čakáš dlho?“
„Nie, si presná ako vždy.“
„Nepreháňaš tak trochu?“
„V prvom ročníku som mal spolužiaka, ktorý keď povedal, že príde o chvíľu, prišiel na druhý deň a ešte k tomu si nič nepamätal, takže tých tvojich desať minút zvládnem.“
„Milé. S čím začneme? Teraz som si spomenula, niekto sa na teba pýtal, ale vlastne neviem kto to bol. Vraj ste mali spolu jeden predmet a on by od teba niečo potreboval. Vlastne bol dosť drzý, volal na izbu neskoro večer a nepredstavil sa. Pýtal sa, či by si nemohol prísť pri katedru.“
„Čo si mu povedala?“
„Nič, tak ako on mne. Aj tak to bolo divné nemyslíš?“
„Niekto si asi robil žarty.“
„To som si myslela aj ja.“
„Tieto som hľadala“ dodala Natalie s úsmevom a zobrala do rúk skriptá z police naľavo od stola kde sa rozhodli zostať. Bol ich obľúbený hlavne preto, že si tu nemuseli dávať príliš veľký pozor na to ako hlasno hovoria. Ako jeden z mála bol od ostatného priestoru oddelený zástenou a v jeho okolí väčšinou žiadny študenti v týchto hodinách nesedávali.
V knižnici zostali až pokým knihovníčka nepožiadala študentov aby opustili priestory budovy a že za pätnásť minút sa knižnica zatvára. Bolo takmer desať hodín.
„Dnes pôjdem na internát a asi tam zostanem celý mesiac. Mám to bližšie na prednášky aj k tebe. Takto sa mi pracuje lepšie a hlavne rýchlejšie.“
Natalie to potešilo, aj jej sa s ním učilo ľahšie a teraz tu bola aj záverečná práca. Nebol jediný s kým sa niekedy poradila, ale Hannah toho teraz mala veľa, tak ako ostatný z ročníku. Nepovedala mu na to nič. Hovoriť, že aj ona je rada sa jej zdalo trápne.
„OK, s kým budeš na izbe?“
„Toho nepoznáš, tretiak, robí niečo s informatikou. Našťastie je normálny“ usmial sa.
„To aj Hannah, ale aj tak mi niekedy lezie na nervy.“
„Čo robíš v sobotu? Mohli by sme si ísť sadnúť, zoberiem svojho spolubývajúceho, nejakých spolužiakov a ty zober Hannah, Saru a ešte tie dve kamarátky z ročníku.“
„Dobre, snáď mi potom Hannah dá chvíľu pokoj“ povedala skôr pre seba.
Nasadli do auta, po ceste si ešte vymenili zopár informácií. Keď prišli na chodbe internátu sa práve otvorili dvere výťahu. Vystúpili z nich žena a muž asi v ich veku, čiže to kľudne mohli byť študenti, ale niečo na nich Natalie nesedelo.
„Poznáš ich?“
„Nie, ale to ani polovicu ľudí, čo tu býva“ zasmial sa.
„Veľmi smiešne. Už si zabudol ako si upodozrieval domáceho, že ti kradne ponožky?“
„Ale on vyzeral ako skutočný zločinec.“
Natalie to už nevydržala a vybuchla do hlasného smiechu.
„Ten človek mal sedemdesiat rokov a chodil o paličke.“
„Len sa smej, nakoniec som aj tak zistil, že mi ich odnáša ten jeho pes a pod schodiskom ich úplne rozhryzie.“
„Áno, ale až potom, čo si tomu starému dobrákovi na oplátku ukradol z pohára zubnú protézu. Týždeň nejedol nič iné ako kašu a mlieko.“
„Potom som mu to vynahradil.“
Výťah sa znovu otvoril a Natalie vystúpila. Hannah na ňu s nechuťou pozrela, pretože sa práve učila a Natalie bolo evidentne niečo veľmi smiešne už keď otvorila dvere izby.

+++
Bobby sa skláňal nad mŕtvym telom jedného z lovcov. Najskôr ho musel zvesiť zo stromu na ktorom visel za rozpažené ruky. Tu hlboko v lese sa tento pohľad zdal byť ešte desivejším. Prežehnal sa a v duchu mu sľúbil, že zistí kto urobil takéto zverstvo.

Jéé nová povídka Přečetla jsem si naráz hned dvě kapitolky a musím uznat, že to vypadá velmi zajímavě Jsem zvědavá, jak se to bude vyvíjet dál!

renáta: Najprv by som ťa rada tu privítala a poďakovala za novú poviedku. Začínam niečo tušiť a naozaj sa mi to páči. Na brothers si pekne počkám, ten koniec s Bobbym a to s tými upírmi, no proste WOW Teším sa na pokráčko a aj keď sú tam nejaké menšie gramatické chyby, človek je viacej zameraný na dej, takže v pohode, nerob si starosti Obe pokračovania som zlupla na jeden šup

Dávam ďalšie dve časti, za tie chyby sa ospravedlňujem, inak ste zlatí, že sa Vám to páči

[3. časť- cesta

Pred desiatimi dňami

Týždeň ubehol Natalie veľmi rýchlo. Mala veľa nepríjemných povinností aj tých príjemnejších záležitostí.
Práve niečo písala na počítači, keď mobil na stolíku hlasno zazvonil. Bez väčšieho záujmu pozrela na display. Prebralo ju až meno, ktoré na ňom uvidela.
„Ahoj Emma.“
„Ahoj Natalie. Prepáč, že som ti nezavolala skôr.“
„Ako sa máš?“
„Som v poriadku, a ty?“
„Na rozdiel od teba sa mi tu toho veľa stať nemôže. Vlastne dnes som sa porezala pri krájaní chleba“ hneď ako to dopovedala oľutovala svoj sarkastický tón. Vedela, že sestru nemá za čo obviňovať. Robila to, čo považovala za správne.
„Chcem sa s tebou vážne porozprávať, takže si to teraz odpusti.“
„Hmm, počúvam.“
„Natalie dávaj si na seba pozor. Po zotmení sa radšej zdržiavaj na internáte a ak niekam musíš, tak vždy s niekým.“
„Čo sa deje?“
„Vieš, vlastne ani neviem, ak zistím viac zavolám. Možno to nič nie je ale pre istotu si dávaj pozor. To je všetko.“
„V noci? No ja som tu videla dosť divných ľudí už aj cez deň, napríklad náš profesor...“
„Mala som sa zasmiať?“
„Som OK, dám si pozor. Myslím, že sa tu skutočne niečo deje.“
„Ako to myslíš?“
„Nič, ak niečo zistíš ohlás sa, ahoj.“
„Dobre.“

+++
Dean sedel na posteli oproti dverám a hádzal do nich jednu šípku za druhou. Jeho mladší brat pokrútil hlavou a ďalej venoval pozornosť obrazovke notebooku. Hľadal ďalší prípad, aj niečo našiel, ale nevypadalo to dvakrát dôveryhodne.
„Nič iné nemám. Mohli by sme sa pozrieť aj na toto, aspoň zabijeme čas.“
„Výborne, stará senilná baba videla v pivnici ducha svojej mačky, ktorú pred týždňom prešlo auto. Videl si fotku tej mačky? Na hlave ružovú čiapku a namiesto obojku motýlik. Myslím, že pred auto skočila sama aby ukončila svoje trápenie.“
„Prípady duchov zvierat sú síce ojedinelé, ale ja sa aspoň snažím.“
„Ojedinelé? Dúfam, že si včera nebol príliš na slnku.“
„Dobre, je to hlúposť, lenže ak rýchlo niečo nenájdem asi tu prídem o rozum.“
„Ja sa nesťažujem.“
Musel sa usmiať „to vidím. Kde si vlastne vzal tie šípky?“
„Bol som v bare.“
„Už kradneš aj šípky?“
„No... celý biliardový stôl som neuniesol, ale mám tu bielu guľu.“
Sam neveriacky pozrel na brata, ešte nahodil ten svoj typický výraz určený pre chvíle, keď Dean urobí nejakú hlúposť alebo malichernosť a opäť hľadal zaujímavejší prípad.
„Pozri som dobrý, rovno medzi oči, to je za desať bodov.“
„A tú fotku si zobral alebo ukradol kde?“
„Iba požičal, je na nej jeden zamestnanec baru, volá sa Chuck. Ak nechceli aby ju niekto zobral nemali si tam dávať tabuľu s fotkami zamestnancov.“
„Možno iba nemysleli, že si ju nejaký cvok prilepí na dvere izby a bude do nej hádzať ukradnuté šípky.“
„Pozri na ten prihlúpli úsmev, ten si o to koledoval.“
Sam ešte stále zaujatý obrazovkou pozrel na fotku. Musel dať bratovi za pravdu a usmial sa. Vo vrecku Deanovej bundy tlmene zazvonil mobil, no on oň nejavil žiadny záujem. Práve bol zaujatý trafením šípky do medzery predných zubov svojho terča.
„Tak zdvihneš to už?“ netrpezlivo zamrmlal mladší brat.
„Nie som hluchí, počujem ho, teraz ma neotravuj. Musím to trafiť.“
Keď konečne na cieľ odhodil všetky šípky v ruke, znechutený neúspechom pomaly vstal a podišiel k stoličke. Pozrel na display a na tvári sa mu objavil mierne prekvapený výraz.
„Počúvam.“
„Kde ste teraz?“
„Dedham v Main predvčerom sme tu niečo skončili. Máš pre nás niečo?“
„Áno, potrebujem vašu pomoc. Čakajú vás minimálne dva dni cesty. Som v South Deerfield. Dnes už nevyrážajte. Zajtra ráno to bude najlepšie.“
„O čo sa jedná?“
„O upírov.“
„Fajn, predpokladám, že podrobnosti nám povieš až keď prídeme.“
„Ešte niečo, na noc sa radšej v meste nezastavujte. Budem vás čakať v takej starej zrúcanine za mestom. Miestny tento opustený dom volajú rosehouse.“
„Teraz je z teba sqater?“
„A z teba komik?“
„Tak zatiaľ, ani sám neviem čo sa z toho vyvinie, preto si dávajte pozor.“
„Dobre“ súhlasne odpovedal aj keď momentálne nevedel prečo by mali byť opatrnejší ako inokedy, veď lovia už dlho ešte nebezpečnejšie veci. Volajúci zrejme vedel o situácii oveľa viac.
Sam spozornel hneď ako brat vyslovil otázku či pre nich volajúci niečo nemá. Tentoraz ho celkom potešilo, že budú mať prípad bez toho aby musel ďalej zdĺhavo hľadať na nete. Okrem toho začínal mať pocit, že sa čoskoro dostaví ponorková choroba, neuveriteľne sa nudil, na rozdiel od brata.
„Kto volal?“
„Bobby, s niečím potrebuje pomôcť.“
„On nikdy nepotrebuje pomoc.“
„Asi niečo veľké.“
Prešla asi pol hodina a Dean stále hádzal šípky, Sam preto vstal na odchod z izby.
„Prestaň s tým na chvíľu. Idem kúpiť niečo na pitie, chceš aj ty?“
„Zober mi jednu colu.“
Cestou naspäť z neďalekého obchodu premýšľal nad tým čo budú nasledujúce dni robiť. V ruke držal dve chladené coly.
„Skvelé už som ako Dean. Nič zdravé by do seba nedal“ vtedy mu niečo napadlo. Iba sa usmial „to mu vrátim za tú jeho lenivosť.“
Opatrne otvoril dvere, aby ho netrafila šípka.
„Tu máš. Mal by si sa konečne osprchovať. Ráno na to čas mať nebudeš.“
Dean otvoril plechovku a naraz polovicu vypil, vstal a odišiel do kúpeľne. Nie preto, že mu to Sam povedal, ale preto lebo sa mu už zunovali šípky a zajtra by naozaj nestíhal. Sam pohľadom sledoval brata až do kúpeľňových dverí, potichu vybral z tašky soľ, nasypal do poloprázdnej plechovky, na to pridal aj ocot a premiešal.
Teraz stačilo iba počkať.
Chvíľu mal dokonca výčitky, ale potom si spomenul na zlomyseľnosť zo včera keď dal Dean jeho číslo o desať rokov staršej tanečnici z podradného baru s tým, že je príliš hanblivý aby si s ním určite dohodla stretnutie. Volala mu osemkrát, naposledy dnes ráno o šiestej keď spal.
Starší brat vyšiel z kúpeľne, chvíľu niečo hľadal. Potom automaticky zobral plechovku a vypil poriadny hlt.
„Ty somár“ kričal na brata, ale Sam sa iba smial, aj vtedy keď si Dean vyplachoval ústa pri umývadle. Vedel, že mu to vráti buď dnes, alebo zajtra. Teraz mu to bolo jedno, ten pohľad za to stál.
Rozhodli sa pobaliť večer. Tak mohli na druhý deň vyraziť už o piatej.
Ráno nahádzali všetko potrebné do Impaly. Dean posledný krát pozrel na dvere izby „zbohom Chuck, budeš mi chýbať.“

+++
„Teraz kadiaľ?“
„Do ľava... nie rovno.“
„Už si ako nejaká ženská.“
„A ty jazdíš ako magor. Nevidím poriadne na mapu, pretože mi nadskakuje pred očami.“
„Takže mapa ti nadskakuje. To skôr hlava. Ako si môžeš pomýliť strany?“
„Tak si ju zober sám. Tie tvoje poznámky. Rozmýšľaš vôbec keď niečo hovoríš, pretože ja o tom dosť pochybujem.“
„Bla bla, zasa máš tie svoje reči?“
„Fajn, ja pôjdem za volant a ty si tú mapu môžeš strčiť aj do zadku ak chceš. Ja som sa o navigovanie neprosil.“
„Za volant nepôjdeš, pretože nevieš ani držať mapu.“
„Dobre, keď tam budeme zobuď ma“ nahnevane hodil mapu do prehriadky, oprel sa a zatvoril oči. Dean zasa na oplátku zapol autorádio takmer na plné. Sam sa nepokojne zahniezdil na sedadle a úplne stiahol okno na spolujazdcovej strane, vedel, že bratovi to vždy prekážalo.
„To chceš aby sme takto išli ako blázni?“ spýtal sa Dean.
„Ja nie ale ty asi áno.“
„Náš Sammy sa hnevá.“
„Myslíš, že si vtipný?“
„Áno.“
Ak by prechádzali mestom, alebo nejakými obývanými časťami, skutočne by vypadali ako strelený. Po chvíli mladší z dvojice znechutene zatvoril okno a aj napriek hluku v aute pomaly zaspal. Vtedy Dean nenápadne stlmil hudbu a za jazdy vybral z prehriadky pokrčenú mapu.
„Sakra!“ potichu zahrešil. „Ako mám riadiť a ešte sa pozerať do mapy. Ak to takto pôjde ďalej kúpim GPS a namontujem ho. Sama potom vyhodím za jazdy niekde na cestu, samozrejme spomalím a budem sa v spätnom zrkadle pozerať na ten jeho výraz.“
Tak trochu zlomyseľný úsmev pri tejto predstave mu zamrzol až po niekoľkých kilometroch, keď autom takmer vyletel z cesty do poľa. Našťastie stačil strhnúť volant a spomalil. Sam sa zobudil bez toho aby si uvedomil čo sa stalo.
„Kde sme?“
„Ak by si stále nespal vedel by si.“
„No tak, kde sme!“, ale Dean neodpovedal, ignoroval ho takže aj Sam sa rozhodol byť ticho. Rozhodnutie zmenil až po tom čo uvidel úplne pokrčenú a pravdepodobne od zlosti na polovicu roztrhnutú mapu pohodenú na palubovke. Prišlo mu to smiešne, takmer sa nahlas rozosmial, ale keď videl bratov výraz iba otočil tvár na druhú stranu a potichu sa od smiechu dusil. Aspoň sa snažil potichu no Dean to samozrejme zaregistroval.
„Neprešli sme ani trištvrte z plánovanej cesty. To všetko kvôli tebe, ale neboj sa môžeš si tu spať ďalej“ dodal ironicky.
„Jasné aj ceny ropy stúpajú kvôli mne a to sa nezmieňujem o globálnom otepľovaní.“
Pokračoval miernejšie „nemám ťa vystriedať, si unavený, nechcem aby sme havarovali.“
„Nie radšej zober tú hlúpu mapu a hovor kadiaľ. Do večera sme tam mali byť.“
„To môžem iba vtedy, ak budem vedieť kde sme.“
„Myslím, že to ti aj tak nepomôže, ale momentálne sme tu“ nahodil škodoradostný úsmev.
Sam pokrútil hlavou, vzal do rúk mapu a mohli pokračovať.
pokračovanie nabudúce...

Už se tu objevili bráchové . Hrozně se mi líbilo jak se tam provokovali-prostě dobře napsané.

Tieto dve pokráčka boli naozaj dobré, som sa tak dlho nesmiala, páčilo sa mi to, ako sa navzájom podpichovali Aj Emma ma niečo do seba, páči sa mi, že je so sestrou v takom spojení.....Otázočka, Natalie sa asi bude páčiť Samovi, však? Zatiaľ mi pairing nevadí, teda zatiaľ Ak sa môžem opýtať, kto to je "sqater"? Dik moc za vysvetlenie :shame: Ak ťa môžem poprosiť, keď budeš pripájať ďalšie pokráčka, dalo by sa to trošku väčším písmom? Už sa teším, ako to bude pokračovať! Ale je to naozaj dobré, tie šipky nemali chybu Proste cool

citácia :

Už kradneš aj šípky?“
„No... celý biliardový stôl som neuniesol, ale mám tu bielu guľu.“
Sam neveriacky pozrel na brata, ešte nahodil ten svoj typický výraz určený pre chvíle, keď Dean urobí nejakú hlúposť alebo malichernosť a opäť hľadal zaujímavejší prípad.
„Pozri som dobrý, rovno medzi oči, to je za desať bodov.“
„A tú fotku si zobral alebo ukradol kde?“
„Iba požičal, je na nej jeden zamestnanec baru, volá sa Chuck. Ak nechceli aby ju niekto zobral nemali si tam dávať tabuľu s fotkami zamestnancov.“
„Možno iba nemysleli, že si ju nejaký cvok prilepí na dvere izby a bude do nej hádzať ukradnuté šípky.“

nice:D
velmi dopbra poviedka! uz sa tesim na pokracko!

Tyto dvě pokračování byly naprosto brilantní Dlouho jsem se tak skvěle nepobavila Jak Dean rýpal do Sammyho nemělo naprosto chybu!!!! Já chcem eště!!! Prostě skvělé svělé a skvělé!!! No vypadá to moc zajímavě! Prosím aby další část byla brzo!

Som rada, že sa vám posl. časti páčili. Ani som vám nepoďakovala za privítanie, takže moc ďakujem aspoň dodatočne. Čo sa týka toho podpichovania bratov, inšpiráciu nájdem vždy doma. Mám tiež dvoch bratov a tie hlody čo si medzi sebou vymieňajú... . Pred týždňom sme išli do Blavy, ja som iba sedela na zadnom sedadle a smiala sa. K tej otázke s Natalie a Samom- s tým to nebude také horúce, ale budú mať niečo spoločné, ale to až v poslednej 9. časti, ktorú práve píšem. K tomu menšiemu písmu- vôbec netuším prečo ho zmenilo asi že tie časti boli trochu dlhšie, inak si to vysvetliť neviem, bola tam predvolená veľkosť. Ten sqater, neviem či som to dobre napísala, ale myslela som tým človeka, ktorý obsadí nejaký opustený dom a v podstate tam existuje. Aj ja som sa chcela niečo spítať, ako tam dávate tie obrázky za text, dá sa to nejako automaticky nastaviť? Teraz asi nebudem mať toľko času ako predtým, ale už sa určite vrhnem na tie vaše poviedky, niektoré som čítala a vždy som zhodnotila, že sú proste super.

Pokračovanie 4. časti
+++

Emma niečo pripravovala v bývalej kuchyni. V aute mala nejaké zásoby potravín. V meste sa chceli ukazovať čo najmenej. Kuchyňa bola na počudovanie v celkom dobrom stave až na mierne hrdzavú vodu, ktorá ráno pokým sa neodpustila tiekla z vodovodu. Nôž opláchla vodou z fľaše, v takýchto podmienkach sa aj tak nedalo robiť viac. Pripravené sendviče položila na papierový tanier. Dnes ich urobila o niekoľko naviac. Káva uvariť nešla, sporák na plyn dávno nefungoval a variť vodu na plynovej bombe, ktorú mala v aute sa jej nechcelo. Hneď prvý deň, keď sem prišla si všimla zaujímavo zariadenej kuchyne. Keď odstránila nánosy prachu a špiny páčila sa jej ešte viac. Linka bola biela s vyrezávanými dvierkami kvetinového vzoru a steny mali peknú bledomodrú farbu rovnako ako podlaha. Drevený bledohnedý stôl bol tiež ozdobený. Zo stredu po okraje sa ťahali drobné kvety levandule vložené do podkladu z tmavej preglejky. Emma sa smiala sama na sebe ako prevzala úlohu „kuchárky“, keď k tomu bola donútená. Ak by mala vytvorené podmienky a „normálny“ život varila by celkom so záujmom.
___
„Sam, zobuď sa.“
„Koľko je hodín?“
„Šesť.“
„Tečie tu voda?“
„Áno, ak si ju odpustíš.“
„Konečne si umyjem zuby a osprchujem. Dúfam, že z nej nedostanem vyrážku. Nemohli sa ubytovať v motely?“
„Ty citlivka“ povedal Dean napriek tomu ako sa jemu samému nechcelo umývať takou vodou „problém je, že miestny motel je mimo prevádzky. Aj tak z tadiaľto čoskoro odchádzame.“
„Kam?“
„Ešte neviem, musíme sa dohodnúť, ale dnes tu už spať nebudeme. Na vypláchnutie úst si zober toto“ Dean podával bratovi fľašu s pitnou vodou kúpenou v obchode.
Zobral ju, ale predtým skontroloval uzáver, aby si bol istý, že mu brat nechce vrátiť jeho žart s colou. Dean sa usmial „neboj, nič som do nej nedal, taký neoriginálny nebudem“ takto vlastne oznamoval, že na pomstu určite nezabudol.
___
„Dobré ráno“ pozdravil Dean oboch prítomných v kuchyni „Sam je ešte hore.“
„Vaše raňajky. Nie je to nič moc, ale dá sa.“
Emma nestihla ani dopovedať a Dean sa už doslova napchával sendvičom, pričom džúsu v pohári pred sebou nevenoval väčšiu pozornosť.
„Robila si ich ty?“
Emma prikývla.
„Lepšie sendviče som nejedol. Vážne.“
Dverami prešiel Sam.
„Dobre že si tu, niečo pre teba mám.“
Všetci jedli a sedeli okolo stola keď Dean vytiahol mobil. Samovi sa ten jeho úsmev vôbec nepáčil. Z mobilu začali vychádzať hlasné zvuky, chrápanie.
„Predstavujem vám nášho Sammyho“ Dean sa smial tak, že sa skoro zadrhol jedlom. Jeho mladší brat bol úplne mimo. V prvých sekundách sa nezmohol na slovo, hneval sa a hanbil zároveň hlavne kvôli Emme.
„Okamžite to vypni Dean inak budeš ten mobil zberať po častiach z celej podlahy.“
„Aby sme prišli o finále?“ z mobilu bolo počuť hlasnejšie zachrápanie a potom nejaké mrmlanie zo spánku.
„Daj to sem!“ načiahol ruku za mobilom, ale Dean bol rýchlejší. Prehrávanie skončilo.
„Bol som dosť originálny? Sammy, no tak, neodchádzaj, máš tu raňajky.“
„Zjem si ich po ceste. Nie s takým detinským idiotom ako ty.“
„Toto bolo kruté nemyslíš?“ prehovorila Emma keď Sam odišiel, ale akýmsi neutrálnym tónom. Aj Bobby pozrel na Deana obviňujúco.
„Chlapče, ak sa chceš takto správať aj ďalej môžeš nás prosím vynechať?“
___
„Dnes sa presunieme do motelu v susednom meste“ oznámil Bobby svojmu spolujazdcovi v aute. Ten iba prikývol a ďalej venoval pohľad ubiehajúcej krajine za oknom.
„Na mieste budeme približne o štyridsať minút. V areáli sa rozdelíme, navštívime spolubývajúcich, ktorí stratených študentov poznali.“
„Dobre, potom sa znova stretneme pri aute.“
„Stále sa najčastejšie vydávate za agentov?“
„Teraz nebude treba, stačí povedať, že som študent a poznali sme sa z prednášky.“
„Mne by to asi neuverili“ usmial sa Bobby.
„Nemám z toho dobrý pocit.“
„Ani ja.“
„Čo si vlastne robil doteraz?“
„Rôzne, ten posledný prípad mi dal dosť zabrať, asi už starnem“ povedal to odľahčeným tónom, iba polovážne aj keď pravda bola taká, že zatiaľ čo technika práce, vedomosti a skúsenosti boli na vysokej úrovni, fyzická sila slabla z roka na rok.
„To mala byť sťažnosť?“
„Vieš, že ja sa nesťažujem.“
„Aký to bol prípad?“
„Najskôr som myslel, že... .“ Bobby rozprával o svojom poslednom prípade takmer počas celej jazdy.
___
„Ako sa vlastne sestra volá?“
„Natalie.“
„Je ti podobná?“
„Asi ako sa ty podobáš bratovi.“
„Takže vôbec.“
„Takže vôbec“ zopakovala a súhlasne prikývla „Od kedy so Samom lovíte? Vypadá že dlho.“
„Ja vlastne stále, otec bol lovec, ale to je dlhý príbeh“ Dean sa chcel podobným odpovediam vyhnúť, pozná ju krátko, Emma si toho všimla takže zmenila tému.
„Študovali sme spolu, ja a moja sestra, je o rok mladšia, teraz končí.“
„Tak preto.“
„Čo preto?“
„Pripomínaš mi skôr nejakú manažérku ako lovca. Prečo si s tým začala?“
„Takmer si uhádol vyštudovala som manažment ľudských zdrojov. S týmto som začala počas štúdia. So sestrou sme boli vždy aj kamarátky. Spolu sme bývali na internáte a v tej dobe tam došlo k dvom úmrtiam. Dve študentky našli dosekané, ale nič nenašli. Izby zamknuté zvnútra, okná tiež, okrem toho na šiestom a ôsmom poschodí, žiadne odtlačky, stopy, zbraň proste nič. Videla som posteľ jednej z obetí, ver mi nič pekné, plachta presiaknutá krvou, ktorá stiekla až na zem. Pokus majiteľa o utajenie nevyšiel, vedenie školy trvalo na zverejnení a zvýšenej opatrnosti študentov. Vtedy z toho všetci panikárili a internát dokonca na niekoľko dní celý uzavreli zo strachu pred tým čo sa stalo. Študenti aj tak odchádzali domov alebo si hľadali iné ubytovanie, aj ja so sestrou sme o tom vážne uvažovali. Natalie... .“
„Čo?“ Dean počul váhanie v Emminom hlase. Pripísal ho Emminej snahe neprezradiť mu aký mala jej sestra strach. Nevedel ako veľmi sa mýli.
„Nič... ,jedna žena sa na to začala po campuse vypytovať. Potom prišla aj k nám na izbu, myslím že sa predstavila ako Pamela, priezvisko neviem, redaktorka v miestnom plátku. Natalie niečo nesedelo, vedela, že šéfredaktorom v tých novinách je žena, tak sa opýtala či tam šéfuje stále ten istý ignorant Michael.“
„A odpoveď bola kladná.“
Emma prikývla „Nepripravila sa zrovna ukážkovo. Potom tvrdila, že je iba zvedavá, chcela vedieť viac vzhľadom na embargo, ktoré polícia uvalila na všetky podrobnosti prípadov. Iba pár študentov ich poznalo. Vyhodili sme ju. Na druhý deň bola naspäť, žiadala od nás pomoc. Vtedy nám všetko povedala. Mala som ju za blázna, pretože všetky tie veci o duchoch hovorila a myslela celkom vážne, no nie Natalie, ona jej verila. Dodnes nechápem ako ma vtedy sestra mohla presvedčiť aby sme jej pomohli.“
„Čo od vás chcela?“
„Robiť návnadu. Zistila, že jedno dievča patrilo do mimouniverzitného klubu, ktorých členovia pre uchádzačov vymýšľali rôzne iniciačné skúšky. Pre ňu si vymysleli vyvolávanie duchov na starom cintoríne.“
„Chceš povedať, že sa im to podarilo?“
„Nanešťastie áno, mali nejakú latinsky písanú knihu. Po obrade našla na posteli strieborný prívesok... .“
„Ako zo zlého filmu.“
„Na druhý deň ju našli mŕtvu.“
„Budem hádať kde sa znova objavil prívesok, tej druhej na posteli.“
„Nemohli sme ale prísť na prepojenie medzi dievčatami, až potom, že patrili medzi najlepšie v ročníku.“
„Robíš si srandu, duch ktorý zabíja podľa hodnotenia?“ Dean pozrel na Emmu so zarazeným úsmevom „teda počul som už všeličo... .“
„Ja si nevymýšľam. Asi nemal rád školu.“
„Nemal?“
„Bol to duch chlapca, šestnásť ročného, ktorého za zlé známky doma doslova týrali. Raz prišiel do školy so sekerou, zabil dvoch spolužiakov aj seba.“
„Smutný príbeh.“
„Vtedy sme to ale nevedeli a pátrať po celom cintoríne aj v neoznačených hroboch sa nedalo. Potrebovali sme vedieť kto to je, kde leží. Skrátim to, obe sme boli jedny z najlepších, ale prívesok sa objavil u Natalie... a Pamela potrebovala čas. Kruh so soľou okolo postele mal Natalie ochrániť. My sme zatiaľ zháňali informácie, ale ani správca cintorína nič nevedel. Až starý hrobár mi na otázku, či je tu niekde pochovaný vrah, alebo nejaký násilník porozprával pár zaujímavých príbehov, medzi nimi aj o chlapcovi. Ležal v neoznačenom hrobe. Ja ani lovkyňa sme si neboli isté, ale slnko zapadalo a museli sme sa rozdeliť. Ja som zostala na cintoríne a kopala. Pam išla pripraviť pascu, no všetko sa pokazilo. Nestihla miestnosť soľou uzavrieť a duch ju špatne poranil. Sestra jej potom vlastne zachránila život, ale sama takmer prišla o svoj. Kosti som zapálila v poslednej chvíli, ak by som nevedela čo robiť bola by mŕtva.“ Emma skončila s rozprávaním a uvedomila si, že možno povedala veľa. Všimla si Deanovej vážnej tváre. Ospravedlňujúco s úsmevom dodala „obvykle toľko nerozprávam.“
„Vieš niečo mi to pripomína, nedovolil by som aby sa Sammymu niečo stalo.“
Ticho prerušila Emma „Máš tu zaujímavé kúsky, môžem?“ pustila jednu z kaziet, Dean iba spokojne prikývol.
___
„Ja idem do stojedenástky.“
„Dobre Sam“ Bobby zatvoril dvere svojej dodávky a dvaja muži na parkovisku sa od seba začali vzďaľovať.
Samovo klopanie na dvere najskôr nemalo žiadnu odozvu. Zaklopal hlasnejšie. Okolo prechádzala študentka.
„Ahoj, hľadáš Alana?“
„Áno, mám pre neho poznámky zo seminára. Nevieš kde by sa mohol teraz zdržiavať?“
„Asi u seba. Teba som na našich prednáškach nevidela.“
„Voliteľný predmet“ Sam nahodil čo najnevinnejší výraz.
„Jasné, myslím, že spomínal. Skús zaklopať ešte raz večne má na ušiach slúchatká“ dievča s úsmevom prešlo na koniec chodby, Sam počkal kým zmizne vo dverách. Po treťom pokuse konečne začul kroky človeka vo vnútri.
„Dobrý deň, koho hľadáte?“
„My sme sa ešte nevideli, ale poznám vášho spolubývajúceho. Požičal si odo mňa knihu, teraz ju potrebujem. Skúšal som sa mu dovolať, ale nedvíha to. Môžem s ním hovoriť?“
„Som Alan Smith. Poďte do vnútra. Ak ju tu niekde nájdete je vaša. Tam je jeho izba.“
Sam pozrel na neporiadok po celom stole „nevidím ju, môžem ju pohľadať lepšie?“
„Mám niečo rozrobené na PC, nevadí? Verím vám, okrem toho ten bordelár aj mne stále strácal veci.“
Sam bol rád, vyšlo to lepšie ako očakával „nevadí, ešte niečo, vypadá, že tu dlho nebol, neprijíma telefonáty, neviete kde je?“
„Rád by som vedel, jednoducho odišiel, veci nechal tu ani mne nič nepovedal, zo študijného viem, že má odklad. Dôvod nepoznám, boli ste priatelia?“
„Patrili sme do toho istého univerzitného klubu a asi pred mesiacom sme začali chodiť na rovnaký voliteľný predmet. Podľa vás vypadal, že má nejaké problémy?“
„On ich mal stále. Možno preto sa nerozprával ani s vlastným otcom.“
„Mám o neho starosti. Môžete mi dať na otca kontakt?“ videl, že Alan na neho začal pozerať dosť nedôverčivo preto dodal „iba chcem vedieť či je OK.“
„Viem adresu, ale nie presnú“ napísal ju na kúsok papiera „s tým číslom nie som si istý buď 123 alebo 145.“
„Ďakujem za pomoc, ešte sa tu poobzerám po knihe.“
„Veľa šťastia.“
Alan vyšiel z izby a znova si nasadil na uši slúchadlá. Po chvíli mohol Sam počuť typické klikanie klávesnice, no v izbe nič dôležité nenašiel. Vrátil sa do auta, Bobby tam nebol a tak čakal. Z tašky vytiahol notebook, na nete zistil podľa adresy číslo na otca nezvestného študenta. Dozvedel sa čo predpokladal, ani on o ňom nemal žiadne informácie. Dvere auta na vodičovej strane zaškrípali.
„Zistil som iba to, že o jeho pobyte nikto nič nevie. Doma sa neukázal, na izbe nechal všetky veci. A ty?“
„Podobne, ale predsa len niečo mám. Predo mnou sa na toho študenta vypytoval kňaz.“
„Kňaz?“
„Aspoň to tvrdil. Zapísal som si všetky údaje“ podal papier Samovi.
„To je kostol v East Alington.“
„Nebudeme strácať čas, zavolaj bratovi sú bližšie, nám by cesta trvala príliš dlho do zotmenia nestíhame.“
Sam vytiahol mobil našiel číslo a čakal kedy to Dean konečne zdvihne.

WOW! Proste paráda. Ja túto poviedku doslova žeriem Moc sa mi páči a je super napísaná, už sa teším na ďalšie časti Tos tým chrápaním ma dostalo, to nemalo chybu Teda naozaj, bráchovia sú dobrou inšpiráciou Je to naozaj cool

Skvělá další část! Tato povídka je úžasná! Začíná to vypadat čím dál zajímavěji! Moc jsem se znovu podavila, nad Samovým natočeným chrápáním! Njn nemá to s Deanem zrovna lehký Moc se těším na další část!

jednoducho WAW!!!! super normalne mna chvilami az mrazilo !!! strasne lakave a tak ma to namotallo ze ani ho!! tesim sa na dalsie pokracovanie....je to fakt super!!!

tak táto povišnka je total brutal ohromá úžasná super píšeš skutočne dobré strááááášne sa teším na ďalšiu časť pekne sa to vyvýja

Skvelé! Skvelé! Jednoducho skvelé! Dej je napínavý a hlavne zbožňujem, ako si doberajú jeden druhého, keď som to čítala, tak som skoro spadla zo stoličky pod stôl, čo som sa tak smiala. Už sa teším na pokračovanie

„Idem si zmyť to svinstvo.“ Krv z rúk pomaly farbila vodu a stekala do umývadla. Tá čo zostala na oblečení sa umyť nedala.
„Dean, musíš sa skľudniť, takto z neho nič nedostaneme.“
„Viem.“
V kúpeľni nastalo ticho, bol počuť iba prúd vody tečúci z batérie. Prvý prehovoril Sam.
„Prepáč.“
„Za čo?“
„To na stavbe. Mal som dávať väčší pozor.“
„A ja som ju mal lepšie prehľadať. Obaja robíme chyby, ktoré si teraz nemôžeme dovoliť.“
Sam prikývol „poďme hore, možno Bobby a Emma mali väčšie šťastie a niečo z nej už dostali.“
Starší z dvojice nazrel dnu, videl Bobbyho ako niečo hovorí, ale upírka sa iba škodoradostne usmievala. Emma stojaca bokom ho po chvíli zaregistrovala a vyšla von z dverí.
„Asi s ňou nemáte šťastie.“
„Tá mrcha nič nepovie. A čo vy?“
„Náš momentálne pre zmenu ani nič povedať nemôže. Ponúkať im dohody nepomôže, vedia, že teraz ich už určite nepustíme. To čo sa deje tu aj zostane, spolu s nimi.“
„Ľahšia cesta je ten chlap ak nám nezomrie.“
„Až na to, že vie pravdepodobne menej. Mali by sme ho ísť pozrieť.“
Sam brata zastavil „počkaj, necháme ho trochu porozmýšľať. Mám nápad, síce starý trik, ale na neho možno bude stačiť. Musíš to urobiť ty Dean, mne neuverí.“
Muž priviazaný ku stoličke sa prebral. Mykal sebou, ale uvoľniť lano sa mu nepodarilo. V šere sa orientoval celkom dobre, za rok svojho nového života získal lepšiu schopnosť vidieť aj v tme. Vedel, že je v miestnosti sám, ale predpokladal skorý príchod dvoch lovcov. Mýlil sa. Už si myslel, že sa niečo stalo, jeho spoločníčka ušla a teraz ju hľadajú. Ponúkali sa aj iné možnosti od jeho prebratia z bezvedomia prešli určite najmenej dve hodiny. S putami začal bojovať ešte agresívnejšie, keď si uvedomil koľko času zostáva do svitania, najviac dve a pol hodiny. Po piatich minútach prestal, ohlásilo sa jeho zranenie a veľká strata krvi. Neuveriteľný smäd po nej ho vohnal do zúfalej situácie. To všetko kôli tej krave, dávno jej mal zakrútiť krkom „ona ma teraz skoro predbehla. Dúfam, že tým kreténom neušla a teraz na nej realizujú svoje vypočúvacie metódy.“ Začul kroky... .
Lovec so zelenými očami držal v ruke dýku. Nevyzeralo to na rozhovor. Na šatách mu pribudli ďalšie fľaky od krvi.
„Podrž ho, nechcem sa znova zašpiniť aj tak som viac než dosť a nepozeraj tak na mňa.“
Samovi sa nepáčilo čo mali urobiť, hodil na brata prosebný pohľad. Napriek všetkému, odhodlanie spraviť na čom boli dohodnutý prevážilo znechutenie a mladší lovec chytil mužovi na stoličke pevne hlavu. Upír vyceril ostré zuby, no nemohol nič spraviť. Dýka sa neúprosne približovala k rane na krku. Z posledných síl na lovca prehovoril odovzdaným hlasom.
„Hovorila.“
„Ako si uhádol?“ Deanov posmešný tón počul tak zreteľne, že ho znova zaplavila zúrivosť. Nasledujúca veta pre neho, ale znamenala novú nádej „iba začala, vieme o lovcovi v lese a o vašom presune do troch veľkých skupín. Neboj, za pár hodín budeme vedieť všetko. Stal si sa prebytočným, nepotrebujeme ťa. Chceme byť humánny, preto dýka, inak by sme ťa nechali zdochnúť hladom celého spáleného od slnka.“
„Viem viac, lepšie povedané poviem viac.“
„Nemám čas na tvoje prázdne reči.“
„Ste si istý, že vám všetko povie? Pochybujem, takú mrchu nepresvedčíte, oklame vás, nepovie všetko, aj tie informácie čo máte slúžia iba na vaše zdržanie. Nie som náročný, na vaše dohody síce neverím... .“
„Neklamala, ver mi.“
„Áno neklamala, len nepovedala nič dôležité.“
„Čo vieš, inak ti bez váhania odrežem tvoju sprostú hlavu.“
„Niečo za to chcem, hneď teraz.“
Keď nedostal žiadnu odpoveď pokračoval vo vyjednávaní „svoju potravu.“
Dean sa zasmial „nepoteším ťa v zásobe máme iba zvieraciu, zo svine, neviem či zvykneš vysávať aj svojich príbuzných.“
„Povedal som, že nie som náročný, až potom ako sa z tadiaľto dostanem si skutočne pochutnám, na tebe a tvojich priateľoch.“
„Keby porozmýšľaš a v hlave máš nejaký mozog ty chudák, vedel by si, že takto to nedopadne.“
Sam bez slova vybral z tašky uzavretý pohár do polovice naplnený krvou a nechal upíra napiť sa „takže hovor.“
„Tie spomínané tri skupiny sme utvorili asi pred piatimi dňami, teraz sa chystáme spojiť do jednej“ videl lovcov prekvapený výraz, bol so sebou spokojný, pokračoval „tak ako, dohodneme sa po mojom?“
Bratia vyšli z miestnosti, počul ako všetko zvažujú. Podľa krokov odišli do vedľajšej izby poradiť sa aj s ostatnými dvoma. Naspäť prišli všetci štyria. Po dohodnutí podmienok za akých im všetko povie hovoril ďalej.
„Máme sa spojiť na mieste o akom hovorila ohľadne mŕtvom lovcovi. Bol som tam. Sú to husté lesy, uprostred lúka a nedostupný terén. S autom nemáte šancu. Kedysi tam ťažili, pod horou sa tiahnu šachty banskej spoločnosti, sú dlhé niekoľko kilometrov. Cez deň to má byť naše útočisko.“
Vtedy si Bobby uvedomil ako blízko ich hniezda bol „pokračuj“.
„V takej prevahe, so skrýšou, ktorú by aj lovci našli iba s náhodou by sme mali voľné ruky, neobmedzený lov, nezvestné obete. Vchody do šácht sú dva, hlavný na severnej strane prechodu lúky do lesa. Ďalej v lese na rúbanisku je tiež postavená budova, ktorú banská spoločnosť používala ako administratívnu. Využívame ju už teraz na stráženie okolia a plánovanie.“
„Kedy presne sa spojíte?“
„O tri dni.“
„Koľko vás bude?“
„Zabudli ste na dohodu? Ostatné až z telefónnej búdky.“
Emma zobrala nádobu s krvou a zostávajúcim obsahom ho ošpliechala. Znovu sa premenil a zareval.
„Nezabudni my voči tebe nemáme žiadne záväzky. Koľko vás bude? Inak nič nedostaneš. Potom keď nám povieš to číslo, osobne sa porozprávame o tých stratených študentoch.“
Na chvíľu zbadala zarazenie v jeho tváry. Nečakal od nej takúto reakciu. Pohľad plný nenávisti mu napovedal, že s tým niečo má. Usmial sa.
„Nerátal som ich“ provokácia zabrala, Emma sa stiahla, ale iba preto, že nechcela pokaziť to čo bratia dosiahli- spoluprácu. Bobby priniesol z prízemia ďalší plný pohár... .
„Asi dvesto, možno viac. Každý deň pribúdajú nový.“
„Kto to vedie?“
„Každá skupina má svojho vodcu.“
„Prečo ste s tým začali, kto to začal?“
Upír mlčal, všetkým bolo jasné, že o tomto nič nevie. Neodpovedal ani na ďalšiu a ďalšiu otázku ohľadne toho čo chystajú až Emma, keď videla, že podobné otázky nikam nevedú a on skončil, sa spýtala na zmiznutia študentov. Pozrel jej priamo do očí.
„Dúfam, že si medzi nimi niekoho mala, pretože sú mŕtvy. Obyčajná háveď, ale ako potrava poslúžili dobre.“
Čakal ako ho udrie. Nič také sa nestalo.
„Mimochodom ona neprehovorila.“
Táto Deanova veta muža úplne ochromila, oni ho zabiť nechceli. Zvesil hlavu a čakal. Lovci odišli z miestnosti na prízemie.
„Musíme preč, zariadiť ešte veľa vecí. Rosehouse bude slúžiť na stretnutie všetkých ktorý prídu, nemôžeme naň pútať pozornosť už teraz. Žiadnou dohodou z úst toho bastarda sa nebudeme riadiť.“
Všetci vedeli čo bude nasledovať po Bobbyho slovách „urobím to.“
„Nie, pôjdem ja.“
Sam pozrel na Emmu, vedel že rozhodnutie zabiť upíra urobila po jeho poslednej vete. Ťaživá atmosféra na seba nedala dlho čakať. Z izby na poschodí zaznel tlmený výstrel... .
___
Žena priviazaná ku stoličke sa zbytočne pokúšala kričať, látka cez ústa jej to nedovolila. Dokonca ani vtedy, keď z vedľajšej miestnosti začula útržky rozhovoru lovcov s jej spoločníkom. Skočil im na to. Asi po štyridsiatich minútach počula výstrel... .
Ďalej sa z nej pokúšali niečo dostať, úplne zbytočne, svitalo. Telá muža a ženy pochovali do vykopaných hrobov za domom.
Tieto udalosti síce priniesli tie najcennejšie informácie, ale za vyššiu cenu ako si lovci dokázali pripustiť, hlavne mladá žena. Ticho v aute neprerušil nikto až do príchodu na parkovisko pred motel. V jednej z izieb sa dohodli na ďalšom postupe a každý si išiel oddýchnuť. Dnes mali za sebou dlhú noc... .
pokračovanie nabudúce...