Hunt

Už som asi otravná, toľko krát za sebou, ale tie časti sú dosť dlhé a musím ich rozdeľovať. Znovu tie menšie písmená, už som prišla na to prečo to tak je, nabudúce si dám pozor. Za odpovede ďakujem. :sunny:

Skvělé pokračování. Je to čímdáltím lepší.

Já jsem asi vážně stracený případ Mě se i toto pokračování zdálo krátké... ono to tak rychle uteko Je to výborná povídka a každá další část je lepší a lepší Začátek zase neměl chybu Rýpání Sama a Deana do sebe Mě se to tak líbí! To bych dokázala číst donekonečna... uplně živě jsem si to dokázala představit! Pak legrace skončila polapením dvou upírů. Emma se nezdá! Ale skvěle se dozvěděli, co potřebovali Už se nemůžu dočkat další části! Tahle povídka je naprosto skvělá!!

Uhm, presne tak. Sama by som to lepsie nepovedala ako Madlen. No skratka krasa.
A tie casti by fakt mohli byt aj dlhsie. Takto ich raz-dva precitam a zas mozem cakat

6. časť- precitnutie

Tma všade naokolo. V tom istom lese, na rovnakom mieste, ten istý pocit bezmocnosti a strachu. Jediný pokyn a svetlá bateriek osvetlili pás lesa okolo lúky.... .
Niečo bolo predsa inak. Natalie bežala stále rýchlejšie, poháňal ju krik pred ňou. Už mohla vidieť nielen svetlá, na lúku bežalo asi dvadsať ľudí. Potkla sa, stratila ich z dohľadu. Streľba a rev ju donútili znova vstať, nemohla sa otočiť a utekať naspäť. „Musím niečo urobiť nielen stáť a pozerať sa.“ Naliehavý krik neprestával, konečne bola na lúke. Jeden lovec si nevšimol bieleho muža s kapucňou za sebou. Natalie chcela zabrániť tomu čo sa malo stať. Postavila sa medzi lovca a upíra, no nič tým nedokázala, lovec o chvíľu padol na zem mŕtvy. „Posledná obeť, musí byť“ tak veľmi si to priala, ale na rade bolo dnes mnoho ďalších... .
Ocitla sa v nejakom starom dome alebo zrube, nevedela to rozoznať. Na rozdiel od osoby, ktorá stála len dva kroky od nej. Napočítala ešte piatich ľudí. So zbraňou v ruke pomaly pokračovali hore na poschodie. Jeden výstrel a upír ktorý ich chcel napadnúť ležal na zemi a za ním niekoľko ďalších.
Hore ju čakalo prekvapenie. Mozaikové okná, ktoré z vonku nebolo vidieť, zakrývali ich drevené obločnice. Apokalyptické výjavy vynikli iba pri dopade svetla sviečok rozostavaných na parapetoch. Namiesto modrej oblohy sklo krvavočervenej farby, čierna zem a tváre ľudí úplne biele a prepadnuté. Domy v plameňoch a deti hádzané do priepastí. Takéto niečo Natalie ešte nevidela. Presunula sa dopredu k niečomu čo sa podobalo na oltár, veľký nižší stôl zakrytý bielym obrusom so striebornou výšivkou mesiaca po obvode. Jeden lovec upozornil ostatných na otvor v strope uprostred miestnosti. Z prízemia zrazu začuli streľbu, ale aj čosi iné. Slová latinského textu zreteľne rozoznávali. Odriekali ich viacerý naraz.
„Všetci preč!“ , ale na to bolo neskoro.
Natalie s hrôzou pozorovala dianie na poschodí. Strešným otvorom priletel upír. Nič čo mali lovci so sebou, žiadna zbraň, nezaberala iba spomalila Balthazarove besnenie, no pre jednu osobu stojacu pri oltári už bolo neskoro, ako prvá na rade zaplatila za to na akom mieste sa práve nachádzala. Tak to videla Natalie. Ani volanie mena nepomohlo tak ako snaha jedného z pätice prítomných, ktorý skončil na zemi vážne ranený. Natalie plakala, kľakla si na podlahu. Cez slzy ešte videla ako sa zvyšný piati pokúšajú dostať von. Keď vedeli, že šance sú veľmi malé a upír zabil ďalšieho z nich jeden muž sa postavil spoza stola za ktorým bol doteraz ako tak chránený. Obetoval sa za ostatných, uvoľnil cestu k úteku a Balthazar ho za to kruto potrestal. Zrazeného k zemi mu rozhryzol krk a s pazúrmi na nepoznanie znetvoril tvár. Nikto by sa na to nemohol pozerať, ani Natalie. Rozbehla sa za upírom a celou silou trhla za jedno z krídel. Na veľké prekvapenie jej ruka neprešla skrz. Počula prasknutie a neľudský rev. Otočil sa, ale nič nevidel iba cítil jej prítomnosť. Zaháňal sa rukami do prázdneho priestoru, bezvýsledne. Potom rozpažil ruky a začal odriekavať. Natalie pocítila obrovskú bolesť, ale niekto iný ju zachránil. Ocitla sa vo svojej izbe, pred ňou stál mŕtvi lovec, niečo jej pošepkal a potom nahlas dodal „Vieš čo máš urobiť. Musíš im pomôcť.“
„Urobím to, tento krát mám šancu to zmeniť“ po týchto slovách sa zobudila.
Budík na stolíku ukazoval päť hodín ráno. Rýchlo sa obliekla, iba tak mohla všetko stihnúť.
„Natalie, kam ideš?“ Gabriel na ňu kričal od vchodových dverí. Vstal keď začul z Nataliinej izby hluk. Kričal zbytočne, Natalie naštartovala jeho auto a zmizla.
Mobil jej zvonil niekoľkokrát, nezdvihla. Mala jasnú predstavu o cieli cesty, no nebola si istá či dorazí včas... .

+++
„Mám osemnástich. Piati sú už blízko, volali po ďalšie inštrukcie. Ešte niečo zariadim a pôjdem za vami.“
„Nebudú stačiť, ak niečo nevymyslíme. Získali sme nové informácie. Vedeli sme, že ich je veľa, ale nie toľko.“
„Je to číslo pravdivé?“
„Myslím, že áno, ešte to musíme overiť ako aj miesto. Potrebujem čísla, na všetkých. Nemôžu prísť do mesta, bolo by to nápadné, nechceme ich na seba upozorňovať.“
„Dobre, čísla pošlem mailom na Samov počítač. Keď prídem všetko mi vysvetlíš podrobnejšie. Ostatných zastav v okolitých mestách, budú blízko ak príde čas.“
„Mám pocit, že skôr než chceme. Čakáme ťa a... daj pozor Ellen.“
Bobby spal iba pár hodín, cez deň po ceste pred motelom prechádzalo oveľa viac áut. Schoval mobil, odtiahol záves a pozrel von oknom. Na parkovisku stála žena, v ruke držala plastové vrece na odpadky, podľa zvukov ktoré vydávalo, plné plechoviek. Prepadnutá, unavená tvár, špinavé vlasy orieškovej farby mierne prešedivené. Okolo krku mala uviazanú šatku, na sebe niekoľko vrstiev oblečenia, pod očami výrazné kruhy od dlhodobého trápenia a bezcieľneho pretĺkania životom. Prišlo mu jej ľúto, vyšiel von a do ruky vložil niekoľko bankoviek. Poďakovala, ale smútok z tváre nezmizol. Nič nemohlo zmierniť roky utrpenia ktoré prežila, ani tie čo ju iba čakajú, pretože darované peniaze vydržia najviac na týždeň. Starší lovec to príliš dobre chápal a žiadnu veľkú radosť ani nečakal, bez slova odkráčal do obchodu, bol hladný.
___
Z vedľajšej postele začul nezrozumiteľné zamrmlanie, Dean sa práve zobudil. Vonku bolo šero a v motelovej izbe svietilo iba slabé svetlo stolnej lampy na Samovej strane.
„Koľko je hodín?“ rozospato zahundral skôr pre seba, pretože súčasne siahol po hodinkách. Teraz keď vedeli kde sa upíry spoja stačilo počkať kým dorazia ostatný lovci a samozrejme predtým aspoň zväčša dohodnúť plán.
„Spal si vôbec?“
„Vstával som asi hodinu pred tebou. Ozaj bol tu Bobby, volal Ellen. Stav je taký, že spolu nás bude dvadsaťtri, piati dorazili dnes, rozmiestnili sa po blízkych moteloch sú pripravený vyraziť, dostali všetky informácie.“
„Desiati na jedného“ zamyslene prehodil Dean „pomer je príliš veľký. Dnes sa tam pôjdeme pozrieť.“
„Čože?“ Sam neveriacky hľadel na brata „ako to chceš urobiť, nemôžeš tam vtrhnúť a že si upír ti tiež asi neuveria.“
„Mám plán. Pamätáš na upírov, ktorý sa dali na pitie zvieracej krvi?“
„Tých čo si chcel pôvodne vyzabíjať?“
„No tak, trochu fantázie, voči tebe predsa nič nemajú. Budeš to musieť zariadiť. Znova práca pre Ellen, keď zistí kde teraz sú skontaktuješ sa s tou kočkou.“
„Že im práve ty tak veríš. Ak nás prezradia je po všetkom.“
„Preto budeme hovoriť iba s ňou. Ak nebudeme vedieť ako je to s chodbami... okrem toho taká prevaha... niečo spolu vymyslíme.“
„Poviem Emme a Bobbymu, vlastne o ôsmej má byť porada.“
„Porada?“ Dean sa usmial „dobre.“
Chcel si obliecť tričko, ale zbadal na ňom zaschnuté krvavé fľaky z minulej noci „budem potrebovať čisté oblečenie. Aby som nezabudol, včera si to zahral fakt dobre.“
„Skôr ty, ja som to iba vymyslel. Emma... ” zarazil sa.
„Čo je s ňou?“
„Ale nič, iba mi včera pripomenula ako si tomu upírovi odrezal hlavu, rovnaký výraz. Neviem či je dobré, že sa do toho tak vložila.“
Dean nahodil neutrálny výraz, ale presne vedel kam tým mladší brat mieri „je to jej vec. Nevidel si moje ponožky?“
„Tvoje? Už týždeň berieš a nosíš moje.“
Dean ani nezaregistroval čo mu Sam hovorí, ďalej hľadal ponožky. Nenašiel ich nikde aj keď prehľadal celú miestnosť.
„Nezobral si mi ich?“
„Šibe ti, načo by mi boli tvoje smradľavé ponožky?
Dean pokrčil ramenami, hodinky ukazovali pol ôsmej, na zafŕkané tričko si prehodil bundu a zapol tak aby nikto nič nezbadal. Vybral sa hľadať obchod s oblečením. Vrátil sa práve včas, stihol sa iba prezliecť.

„Takže, nejaké návrhy?“
„Áno, Dean si myslí, že by sme mohli využiť upírov, ktorí nelovia a nepijú ľudskú krv Ellen zistila, že teraz sú vo Vermonte, máme šťastie, nie sú ďaleko.“
„Ako dobre ich poznáte?“
„Jednu z nich dosť dobre na to aby sme jej mohli veriť“ Sam síce nebol príliš presvedčený o tomto nápade, ale niečo urobiť museli.
„Dobre, choďte. Ellen príde zajtra ráno, dovtedy by ste mali byť naspäť, ostatný v priebehu dvoch dní.“
Emma sa tvárila tak trochu nezúčastnene, myšlienkami bola inde. Ďalší deň bude trčať v motelovej izbe a rozmýšľať o tom kde je jej sestra. Dean k nej prišiel celkom blízko a nenápadne aby si ostatný nevšimli sa spýtal či je OK.
„Sestra niekam odišla. Zobrala auto jedného spolužiaka, volal jej ale nedvíhala, ani mne. Neviem kam išla, či je v poriadku.“
„Kedy to bolo?“
„Pred pätnástimi hodinami o piatej ráno.“
„Ak má mobil stále pri sebe môžeme zistiť kde je.“
Emma unavene prikývla. „Poviem Bobbymu vy už musíte.“
Ak by boli dvaja upíry, ktorých chytili teraz nažive neuveriteľne by sa o Natalie bála, ale teraz mala pocit, že ak sa s ňou najbližšie stretne poriadne jej nakope zadok. Hnev ju prešiel až keď si uvedomila ako sa asi cítila Natalie počas lovov, ktoré posledný rok podnikala. A bola tu ďalšia vec, Natalie určite neodišla bezdôvodne, v tom mala stopercentnú istotu. Sestrina intuícia bola takmer neomylná, sama sa toho niekedy desila a ešte niečoho, pre jej tvrdohlavosť nezostávalo nič iné iba čakať kedy sa ozve ona sama. K tomu všetkému na ňu aj Gabriel začal nepríjemne naliehať, chcel vedieť čo sa okolo oboch deje.
„Mám miesto.“ Bobby ju prekvapil ako rýchlo Natalie vystopoval.
„Kde?“
„Allerton.“
„Čo je tam?“
„Ako všade kostol, cintorín, ale nič čoho sa môžeme chytiť, žiadny prípad, neobvyklé veci, teraz ani predtým. Prešiel to Sam, ja aj Ellen. Čo tam sakra robí? Nie je to ďaleko od oblasti plnej upírov. Čo všetko si jej povedala?“
„Nepozná miesto ich zlúčenia ani čas. Neviem prečo mám pocit, že Allerton nie je jej konečná zastávka.“
„Dobre počkáme, skúsime to znovu ak odtadiaľ odíde a zastaví sa na inom mieste.“
Emma prikývla a sledovala mapu, pokúšala sa odhadnúť sestrinu cieľovú zastávku.
„Ak pôjde stále rovno po ceste na ktorej sa práve nachádza... ” ukázala na miesto kde končila „a čo je tu?“
„Nie je mi to známe. Prečo myslíš, že má namierené práve tam?“
„Neviem, nikdy som celkom nechápala... ” zarazila sa, viac Bobbymu o sestre neprezradila a on mal veľa iných starostí, túto záležitosť chcel čo najrýchlejšie uzavrieť.

Velmi chytlava poviedka. A cim dalej tym napinavejsia, tak ma tolko nenapinaj a hod sem dalsiu cast!!! Ale uz aj!

To bola rýchlosť ďakujem za ohlas . Niečo ďalšie bude možno už dnes, teraz sa ale trochu bavím s bannerom takže neviem.

Sak som nejaka supernatural zena a nie slimacik. A podpichovat treba hned, za tepla. Inak to straca ucinok
Ale tesim sa na pokracovanie

___
Čierna Impala pokračovala v ceste... .
„Dúfam, že Ellen mala pravdu, nechcel by som naraziť na tých nesprávnych.“
Mladší z dvojice iba súhlasil, postavil sa k bratovi a nepohnute sledoval dvere opusteného domu. Cez okná boli pozatĺkané dosky a aby dnu nepreniklo žiadne svetlo obyvatelia sa poistili zamaľovaním skiel. Na dverách boli tiež stopy po klincoch, laty z nich zjavne niekto nedávno odstránil. Čakali približne desať minút, sledovali ich z poschodia, chceli aby upíry v dome vedeli kto prichádza.
„Už si nás obzerali dosť dlho“ pohli sa od auta, rovno k hlavnému vchodu.
Riskovali, v rukách nemali nič iné iba baterky. Na prízemí nebol nikto. O priateľskom privítaní právom pochybovali. Niekto sa približoval zozadu. Obišli pascu určenú neohláseným návštevám a zastali uprostred miestnosti. Dvere sa zabuchli, úplná tma znemožňovala akýkoľvek ďalší pohyb.
„Kľaknúť na zem!“
V tejto chvíli nemali na výber. Chlap s brokovnicou v ruke bol dosť nervózny, nechceli ho vyprovokovať, nepotrebovali problémy. Začal ich prehľadávať. Postavil sa pred nich a baterkou namieril priamo do tvárí.
„Čo tu chcete?“
„Teba určite nie, takže sa upokoj a prines nejaké sušienky, cestou som vyhladol“ následný úder do hlavy Deana naštval „s poskokmi sa nebavíme, hlavne nie s takými zjavnými imbecilmi ako ty.“
Muž ho po tejto vete chcel udrieť znovu, no Dean mu vytrhol z rúk pušku a poslal k zemi. V rovnakej chvíli sa z tmy vynorilo niekoľko bielych tvárí. Konečne na seba upozornili tie správne osoby.
„Nechajte ich“ príkaz zabral „tak čo aj mňa považujete za poskoka? Pokiaľ viem mali ste nás nechať na pokoji alebo je niečo inak?“
Žena pozrela najskôr na Deana, nie práve prívetivo. Keď ho videla naposledy neurobil na ňu dvakrát dobrý dojem.
„Winchestrovci, predpokladám, že nejde o zdvorilostnú návštevu, takže hovorte alebo okamžite vypadnite.“
Prehovoril Sam, potrebovali súkromie, nemali v úmysle rozhlásiť čo chystajú aj ostatným.
„Prišli sme hovoriť s tebou.“
Bez slova ich doviedla do podkrovnej izby. Zatvorila dvere a popri tom zasvietila svetlo.
„Odkiaľ viete kde nás hľadať?“
„To teraz nie je až tak dôležité.“
„Máš pravdu Dean, pre vás nie. Chcete so mnou hovoriť a ja vám to umožním iba preto čo ste vtedy pre mňa urobili, ale nepleťte si to s kamarátstvom.“
„Potrebujeme pomoc, dostali sme tip o novej skrýši tvojich nevychovaných príbuzných.“
„Nepočul si o čiernej ovci rodiny?“
Zasmial sa „no... ty ich máš nejako veľa, nemyslíš? Chcú sa zašiť v podzemných šachtách neďaleko od tadiaľto. Od teba potrebujeme aby si pár vecí preverila.“
„A riskovala krk.“
„Ber to ako splatenie dlhu.“
Chcela povedať niečo ostrejšie, ale nakoniec si uvedomila, že by to aj tak nikde neviedlo. Súhlasila, sama mala pocit, že týmto nepomôže iba im.
„Ešte niečo. Nevieš o niekom z vás kto... ” Sam pozeral na brata a celkom nechápal. To o čom uvažoval vyžadovalo aby dotyčnému úplne dôverovali a tiež kus šťastia na ktoré sa spoliehať nemohli.
„Áno jeden slúžil v armáde. Prišiel k nám nedávno.“
„Veríš mu?“
„Nie, na toľko ho nepoznám. Iná otázka je, či by to spravil, pretože odpoveď je určite. Nenávidí ich viac než ktorýkoľvek lovec.“
„Zatiaľ mu nič nehovor, ozveme sa.“
„S tým počítam, informácie o ktoré žiadate budete mať už dnes a ja sa, ako predpokladám, zbavím záväzkov voči vám.“
Obaja prikývli s dohodou nemohli byť spokojnejší. Sam sa vo dverách otočil „ďakujeme za pomoc“ a odkráčal za bratom do auta.
„Nemusí to vyjsť.“
„Máš iný nápad? Sammy desať na jedného, inak nemáme šancu. Ak je iná možnosť budem rád.“
„Veď práve, nie je a to ma znepokojuje.“
„Zajtra si všetko prejdeme s viacerými lovcami aj Ellen.“
Sam neodpovedal všetko smerovalo stále k rovnakým rozhodnutiam. Museli riskovať viac ako inokedy, práve teraz. Nemohol sa zbaviť dojmu, že niečo je už od začiatku zle.
Očakávaný hovor prišiel takmer nad ránom. Tento krát Dean s jeho prijatím nemeškal, okamžite zapísal všetko čo sa dozvedel, položil zopár otázok a zložil.
pokračovanie nabudúce...

Teraz som sa dosť zasekla na devine a nepomáha ani Sum 41 al. 3 Doors Down , túto časť musela trochu zmeniť aby som dopredu neprezradila veľa. Konečne mám vlastný banner aj vďaka SkreechTine, ktorá mi veľmi pomohla, poradila čo a ako :sunny: . Ďakujem aj za ohlasy, že si vôbec nájdete čas. Toto som chcela napísať dávnejšie, budem rada aj za negatívnejšiu kritiku aspoň sa poučím alebo niečo vylepším, určite sa neurazím. Včera som stiahla a pozrela prvú časť tretej série SN, to ako Isaac vypil čistič bolo dosť drsné, ale konečne viem kto je Ruby.

Renátka konečne som si našla čas na prečítanie a musím povedať ,že sa mi to strašne páči ja milujem poviedky a každej novej sa poteším lebo ja ich môžem čítať donekonečna krásne píšeš a dej je tiež zaujímavý začína to byť napínavé no čo viac dodať teším sa čo bude ďalej

Jsem ráda, že se mi povedlo přečíst obě tvoje pokračování za volnou hodinu ve škole... jinak nevím, kdy bych se k tomu dostala... Je to opravdu skvělé odreagování od všeho! Moc se mi líbí styl jakým to píšeš a i nápad je skvělý Ani popichování bratrů nechybělo, i když už nebylo v tak hojném počtu jako na začátku... ale to se dá pochopit, že s příbývajícími starostmi nemají na to čas ani myšlenky. Deanův nápad mě moc překvapil, nečekala jsem, že by to byl zrovna on, kdo navrhne, že přijdou požádat o pomoc upíry!!! No a ten Natalin sen, nebo ?vize? Mazec! Napínavé od začátku až do konce, tak jak se mi to líbí! Moc pěkná povídka, už se těším na další část!

Jéj, sikovne dievca. Velmi sa mi to paci. A o tych upiroch ani nehovorim. Skoda, ze si sa "zasekla". Novu cast by som brala aj hned. Tak priviaz muzu ku klavesnici, obuj jej poriadne kanady s kovovou spickou, nech ta kope od rana do vecera a pojde to
Ale inak zas uzasna cast

Mám pocit, že teraz momentálne mi nepomôže ani svätená voda , ale niečo som predsa dopísala, už iba poupravovať a hodím to sem. Soniq som rada, že si si našla čas, inak Madlen ja to robím podobne, veď načo by nám bola informatika . Doberania bratov si viac užijete v sedmičke, ale viac prezrádzať nebudem, bude to niečo ako v jednej časti SN. :flower: :flower: :flower:

Kedy bude pokračovanie tejto super skvelej veľmi dobre čítajúcej sa poviedky?

Milleniumfalcon, teda na toto som nemohla neodpovedať . Možno zajtra, ale dopredu nič nesľubujem. Najneskôr v pondelok určite. :sunny:

Jeeeeeeeej

Ďalšia časť, je tam niečo podobné ako v Folsom prison blues tak dúfam, že sa bude páčiť, ak nie aj tak môžete napísať som dosť odolná .

7. časť- príprava

Na druhý deň sa počet lovcov rozšíril na štrnásť. Emma netrpezlivo pochodovala z jednej strany miestnosti na druhú. Jej sestru sa už lokalizovať nepodarilo, buď nevystihli ten správny čas alebo bola stále v pohybe. Upokojila sa až keď hodila stolnú lampu celou silou na zem. Počuli to aj vo vedľajšej izbe čo ju zamrzelo. V podobných situáciách vedela zachovať pokoj, no nie teraz. Počula kroky a vzápätí aj klopanie na dvere. Tušila kto za dverami stojí, otvorila.
„Tak čo, prišla už Ellen?“
„Nie, ešte nie, počítam, že asi tak za hodinu, viac to nebude. Môžem ďalej?“
Prikývla a Dean vstúpil do miestnosti „ani ja ich nemám rád“ pozrel na rozbitú lampu ležiacu v kúte.
Usmiala sa „ja ich neznášam. Prepáč, asi som vás zobudila.“
„Nie, Sammy spí a ja som bol hore. Pýtal som sa Bobbyho čo ste zatiaľ zistili o Natalie.“
„Myslím, že nejde iba o sestru. V poslednom čase mi nič nevychádza tak ako chcem. Nie že by malo byť všetko dokonalé, ale ako keby som už nedokázala zvrátiť situáciu v prospech niečoho lepšieho.“
„Niekedy mám podobný pocit, aj keď sa snažím stále viac, veci sa ďalej komplikujú.“
Rozprávali sa asi pol hodinu, keď na dvere niekto zaklopal. Bolo to znamenie, že dorazila Ellen. Stihla to veľmi rýchlo, cestu prešla takmer za polovičný čas. Sam, Dean a Emma prešli za ostatnými dvoma do susednej motelovej izby. Po doplnení podrobností si Ellen sadla a prehodnotila celú situáciu, ktorá vôbec nevypadala jednoducho.

„Mám jeden návrh, nie je síce dokonalý, ale za týchto podmienok pravdepodobne nebudeme mať na výber.“ Dean začal s rozprávaním a s plánom o ktorom Sam už vedel, oboznámil aj ostatných.
„Ak máme prežiť musíme im odrezať cestu na povrch“ ukázal na satelitné snímky, ktoré zaobstaral Sam „približne tadiaľto sa tiahnu tri najväčšie šachty, upíry sa tam budú zdržiavať počas spánku. Kratšie chodby sú na ne napojené. V každej hlavnej šachte potrebujeme odpáliť dve nálože. Jednu na začiatku, smerom k povrchu, tá zavalí chodbu a pre nich únikovú cestu. Nebudú sa môcť dostať na povrch, zostanú dole uväznený. Druhú niekde na stred až koniec chodby spolu so striebrom. Ak ich neroztrhá alebo nespáli, črepiny striebra by mali pomôcť.“
Sam sa k bratovi pridal „problém je, že tam nemôže ani jeden z nás. Cez deň alebo v noci už teraz stále niekto stráži.“
Lovec so zelenými očami prikývol „jediná možnosť je pomoc z vnútra.“
„Chceš povedať, že niekoho z tých parchantov ukecáme k spolupráci?“ Bobby pokrútil hlavou, nevedel kam tým mladý lovec mieri, ale zatiaľ to celé bolo iba teoretizovanie.
„Nie, plán je iný. Včera vo Vermonte sme okrem zabezpečenia informácií o okolí zisťovali aj niečo iné. Či niekto z jej skupiny nemá skúsenosti s narábaním s výbušninami.“
„Čo ste zistili?“
„Jeden pracoval v armáde, pre nás prijateľný, aj keď je sám upír ostatných neznáša za to že ho premenili.“
„Stačí ak sa ozveme Lenore s ktorou sme hovorili včera, ona to už pre nás zariadi. On nebude vedieť, že pracuje vlastne pre nás, naoko to bude jej akcia.“
„Takže ak ho chytia len veľmi ťažko im povie niečo o nás.“
„Dúfam, že svoju prácu ovláda, ak tam prídeme a niečo sa pokazí... .“ Ellen stále nebola celkom presvedčená, rovnako ako ostatný.
Prvý nakoniec prehovoril Bobby „slušný plán, okrem toho lepší nemáme, takže ak vy všetci súhlasíte... .“
Prítomní zamyslene prikývli. Dean vytiahol mobil „zavolám jej, lepšia situácia ako dnes nebude. Položí ich večer. Na chodbách a v okolí bude chaos, veľa prichádzajúcich, množstvo nových tvárí, ale stále málo upírov na to aby mohli kontrolovať každý meter podzemia.“
„Fajn, všetko bude pripravené v predstihu... ak sa to podarí.“ Zaváhanie v Elleninom hlase neznamenalo nič iné ako to, že dnes sa rozhodne o postupe nadchádzajúcich dní.
„Musíme zohnať striebro ak ho chceme pridať k náložiam, čo máme nestačí.“
„My so Samom to zariadime.“

Mladší brat pozrel na Deana, očividne už vedel ako ho získajú, zasa budú kradnúť. Išli do izby, keď zostali sami spýtal sa ho.
„Tak, ako?“
„Cestou sem som videl jednu starenku, v dome bude mať určite nejaké striebro.“
„Dean, toto fakt nemyslíš vážne.“
„Nie, len som chcel vidieť ako sa zatváriš.“
Hodil mu na posteľ nejaký leták, ponúkal možnosť navštíviť výstavu predmetov úžitkového umenia.
„Hádaj z čoho sú vyrobené?“
„Zo striebra.“
„Nie všetky, jedna tematicky oddelená časť, ale bude stačiť.“
Keď si Sam prečítal v ktorej budove vystavujú, hneď mu došlo, že také jednoduché to nebude.
„Myslíš tú galériu okolo ktorej sme včera prechádzali?“
Dean prikývol „presne.“
Sam nadvihol obočie „neviem či si uvedomuješ, videl som tam asi dva a pol metra vysoký múr, pozemok strážený bezpečnostným systémom a dvoma hladnými dogami.“
„Ty nemáš rád psov?“
„Áno a dokonca aj svoje ruky, nohy... . Nájdem niečo ľahšie.“
Plánoval otvoriť notebook a hľadať na nete, starší brat ho zastavil. „Takéto niečo sme už robili, stačí menší výpadok prúdu... alebo sa bojíš?“ provokačne hľadel na brata, vedel, že to na neho zaberá „v najhoršom prípade pôjdeš ako návnada, ja zatiaľ všetko vybavím, fakt, v pohode.“
„Asi sa rád počúvaš, čo? OK pôjdeme, ale dogy máš na starosti ty.“

Ku galérii sa priblížili zo zadnej strany. Sam zatiaľ tým, že vypol elektrinu v celom objekte, aj zálohovanie, vyradil bezpečnostný systém. Mali dosť času kým niekto zistí čo sa vlastne deje. Auto pristavili tesne k múru, keď ho preliezal, Dean už mal vybavené psy, zamkol ich do búdy z pletiva, ktorá bola na pozemku. Nevedel síce ako to urobil, ale to ho teraz vôbec nezaujímalo.
Budova galérie bola nedávno nanovo omietnutá a natretá. Bledo ružová farba v kombinácii s bielym ozdobným zábradlím pôsobila ako domček pre bábiky. Ten kto urobil niečo takéto dopredu asi príliš nerozmýšľal. O trávnik bolo pravidelne postarané, samozrejme nechýbal ani závlahový systém. Dnu sa dostali oknom na prízemí. Dean hodil mladšiemu bratovi do rúk prázdnu tašku. Nebol problém ju naplniť, striebra mali dosť.
„Sakra!“
„Čo je Dean?“
„Zakopol som a neusmievaj sa ako blbec.“
„Môžem ti pripomenúť koho to bol nápad, okrem toho máš hľadieť pred seba.“
„Pozeraj na toho, že vraj umenie“ ukázal Samovi jednu zo sošiek, ktorá vypadala ako obézny trpaslík.
„Cítim sa ako v supermarkete.“
Sam pokrútil hlavou a naložil posledný kus, nejakú striebornú misu so vzorom. „Vypadnime.“
Na vnútornej strane múru kde sa práve nachádzali si museli navzájom pomôcť ak chceli preliezť.
„Pôjdem prvý, nastav ruky.“ Dean sa dostal na múr a podával ruku bratovi.
„Sammy, nechcem panikáriť, ale... pohni si.“ Za mladším lovcom, ktorý sa práve chystal dostať na druhú stranu bol počuť agresívny brechot dvoch psov... .
Zahrešil, stihol sa chytiť Deanovej ruky. Psy pod ním skákali ako divé, snažili sa mu zahryznúť do nohy. Stále sa mu nedarilo dostať hore a bratovi dochádzali sily.
„Tak vylezieš už konečne?“
„Myslel som, že si ich zatvoril.“
„Mám sa ti ospravedlňovať? Nejako sa dostali von.“
Sama to naštvalo, pripadalo mu, aj keď vedel, že to nemôže byť pravda, akoby si to Dean naplánoval a teraz sa celkom dobre zabáva. Úsmev z tváre mu nezmizol ani pri námahe akú musel vynaložiť aby Sama udržal. Už videl ako si z neho bude nasledujúce dni kvôli tomuto uťahovať.
„Choď do riti, ty magor a pre tvoju informáciu, myslím to vážne.“
Táto veta Deana pobavila ešte viac. „Čo, že mám ísť preč? Pokojne.“
„Nie, že si magor.“ Podarilo sa mu zachytiť a dostať na múr.
„Mal by si so sebou niečo robiť, keď nedokážeš ani preliezť dvojmetrový plot.
„Aj ty by si mal niečo robiť, so svojou hlavou, druhýkrát sa na takúto blbosť nahovoriť nedám.“
„Striebro máme, nie? A to, že si bábovka sme zistili tiež.“
„Zistil som jedine, že nevieš zatvoriť dvere. Štartuj alebo chceš počkať na políciu?“
Jeden z bratov po ceste na zadnom sedadle kliešťami rozstrihal strieborné nádoby na kúsky. Nechali ich v batohu na dohodnutom mieste.
___
„Stále nič?“
„Nie, ozve sa keď urobí čo chcela, nech už je to čokoľvek. Nemá zmysel hľadať ju ďalej.“
Emma rezignovane zobrala situáciu takú aká momentálne je. Žena ktorá sedela vedľa nej dobre vedela čo tým myslí. Jej dcéra sa dala na lov a aj keď tomu chcela zabrániť nemohla. Postupne prijala jej rozhodnutie, ale strach v podvedomí bol prítomný stále.

+++
Jason sa zamiešal do práve prichádzajúcej skupiny upírov. Už len ich prítomnosť v ňom dokázala vyvolať hnev a opovrhnutie. Od vtedy čo ho po ceste domov napadol jeden z nich ubehli dva dlhé roky. Stratil všetko čo mal, jeho manželka si myslela, že ich opustil a po roku po ňom prestala pátrať. Jeho dcérka vtedy mala iba tri roky, dnes by ho možno ani nepoznala. Niekedy v noci zašiel k domu a čakal či ich nezbadá cez okno. Jeho žena občas vyšla pred dom, posadila sa na záhradnú stoličku akoby čakala, že sa každú chvíľu objaví a všetko bude ako predtým. Kým sa dostal k upírom, ktorí nepili ľudskú krv potuloval sa po lesoch ako zviera, na toto obdobie teraz nechcel myslieť a nielen teraz, snažil sa na celé predchádzajúce mesiace zabudnúť úplne.
V chodbách sa orientoval celkom dobre, informácie ktoré dostal boli presné. Na chrbte niesol slušný náklad, ak by ho prehľadali, von by sa živí nedostal. Cestovná taška neurčitej šedej farby, ktorú niesol v ruke našťastie tiež nepútala pozornosť. Takých ako on tu dnes bolo veľa. Úloha mu nerobila problémy, zvyky z armády mohol teraz veľmi dobre využiť. Výbušniny ktoré položil sa dali odpáliť na diaľku a boli dobre skryté. O hodinu mal všetko hotové.

+++
„V poriadku, nikto z nich si nič nevšimol“ ženský hlas v mobile oznamoval Samovi koniec spolupráce. Odpovedať bolo zbytočné, zložila. Otočil sa na brata, ktorý netrpezlivo čakal na odpoveď.
„Vychádza nám to. Idem za ostatnými“ Dean vedel, že ani jeden z troch lovcov nespí, očakávali správu. Keď sa vrátil Sam videl aký je spokojný, aj on by mal byť, ale niečo mu hovorilo, že všetko sa iba začalo a všetko sa rovnako môže pokaziť.
„Nemám z toho dobrý pocit, niečo sa mi na tom nepáči.“
Dean niečo povedal, ale nebolo mu rozumieť, stále nenašiel žiadne ponožky, zaujatý ich hľadaním vnímal Sama iba okrajovo. Po chvíli nadvihol vankúš, jediné miesto kde nehľadal ani predtým, usmial sa.
„Pozri to je dobré znamenie. Mám ponožky.“
„Výborne, už som úplne pokojný.“
Sam chcel niečo povedať, potom si ale uvedomil z kadiaľ vlastne Dean vytiahol ponožky, začal sa smiať.
„Môžem vedieť od kedy spíš na ponožkách? Ak chceš prihodím ti aj moje.“
„Spadli mi tam.“
„Chceš povedať, že ponožky ti spadli pod vankúš? Neskočili ti tam náhodou samé?“
Sam hľadel na brata stále s úsmevom, vedel, že od neho môže čakať všeličo, ale tento výrok patril určite medzi tie „vydarenejšie“.
Dean si ľahol “tu sa dejú veci“ bez toho aby sa pozrel na Samovu reakciu zatvoril oči a pomaly zaspával. Obaja boli unavený.
„Myslíš, že medzi lovcami bude aj Jo? Samova otázka Deana trochu prebrala, chcel sa Ellen spýtať hneď ako prišla, ale nakoniec to neurobil. Naoko bez väčšieho záujmu odpovedal „neviem a nechaj ma vyspať.“
pokračovanie nabudúce...

Opät perfektne a to ich doberanie chi-chi
Dobre, tak to bola 7. a teraz chcem 8.

Violet provokuješ naozaj veľmi dobre , ďakujem za ohlas , na pokračovanie naozaj nebudeš musieť čakať dlho. /myslím nie toľko ako na sedmičku/.

No to dufam. Tempo treba zrychlovat. Takze makaj, makaj, makaj! Tik-tak, tik-tak

Skvělé pokračování! Ty víš, jak člověka napnout a pobavit zároveň! Jsem zvědavá co je s Natalií... chudák Emma, jak se o ni bojí Snad bude v pořádku. No a shánění stříbra, to bylo skvělé!

citácia :

„Cestou sem som videl jednu starenku, v dome bude mať určite nejaké striebro.“
„Dean, toto fakt nemyslíš vážne.“
„Nie, len som chcel vidieť ako sa zatváriš.“

Já umřem To se mi tak strašně líbilo!
Moc se těším na další část... velký boj se blíží...

no tak ja som si precitala celi poviedku a skladam poklonu ozaj som sa neskutocne pobavila vidim, ze si ohromne vtipna a tiez to ma pekne grady proste skvela praca aj natalie a emma sa mi pozdavaju, len mi trocha vadi, ako sa nam Dean s Emmou zblizuje, akoze ja dievcata v blizkosti nasich boys velmi nemusim, ale pokial je to len na baze priatelstva, tak je to v poho poviedka sa mi ozaj velmi paci, citala som ju jednym dychom no a tematika upirov- skvele ozaj len tak dalej sa tesim na pokracko

No aj ja som už dohnala zameškané časti a proste nemožem ja už som nemohla ani čítať čo som sa tu smiala jak taký jaj bože dievča kde na to chodíš dala by som aj dlhší komentár ,ale ne dá sa zastaviť môj záchvat smiechu tak si vyčkaj

Som rada, že sa vám Hunt páči vždy ma to nejako nakopne do pokračovania. Bratia síce v tejto časti nebudú, ale aj Natalie začína byť celkom zaujímavá . Dnes možno prihodím aj kúsok z 9. , ktorá je posledná, ale zato poriadne dlhá. Ešte raz ď. za skvelé ohlasy.

8. časť- Natalie

Pozrela na kontrolku paliva, zahrešila, nádrž bola takmer prázdna. Hnevala sa sama na seba, ďaleko po ceste ktorou smerovala, žiadna možnosť natankovať. Zbytočná obchádzka ju oberie o cenný čas. Vytiahla mapu „Allerton, je najbližšie“ pridala plyn, našťastie auto, ktoré patrilo Gabrielovi bolo dosť rýchle a na vozovke držalo perfektne.
Mobil neustále vyzváňal, prichádzali nové správy, aspoň vedela, že jej sestra aj ostatný sú zatiaľ v poriadku. Ak by zdvihla vedela, že by sa s Emmou iba pohádali. Ona by chcela niečo iné a Natalie ju aj tak v tejto situácii nemôže poslúchnuť. Čerpacia stanica bola na okraji mesta, veľa zákazníkov v túto dobu nemali. Z regálu zobrala vodu a syrovú bagetu. Len čo sa dozvedela sumu, položila na pult peniaze a odkráčala. Určite nemala v úmysle zdržiavať sa vydávaním keď videla za pokladňou stáť mladé dievča asi stredoškoláčku na brigáde. Ešte počula ako na ňu zavolala „dík“, nasadla späť do auta a vyrazila.

Cesta ubiehala príjemne rýchlo aj vďaka rozmanitosti krajiny, predpoklad, že prešla hranice štátu bol správny. Popri krajnici vysadené vyššie stromy boli príjemným spestrením. Zákrutu vybrala prudšie než mala zadným kolesom vyšla na trávu a na sedadle vedľa nej sa „ozval“ obsah jej tašky. Mala v nej menšie sklenené poháriky s uzáverom do akých sa v lekárňach zarábajú rôzne prípravky.
„Dúfam, že sa nerozbili, budem ich potrebovať.“

Pozrela na hodinky malá ručička sa neúprosne približovala k trojke, ale pridať už nemohla aj teraz ak by narazila na hliadku pokuta ju neminie, snažila sa ísť nadoraz. Nič také sa našťastie nestalo celá cesta viedla cez odľahlejšie oblasti, iba v diaľke niekedy zbadala pár domov, skôr chát. Stromy rástli čoraz hustejšie vedľa seba až ju úplne obkolesili. Les ktorým prechádzala bol odlišný od toho v snoch, celý listnatý a prehľadnejší. Slnečné lúče farbili listy do sviežej žlto-zelenej, všade voňal čerstvý vzduch. Otvorila okno, na chvíľu akoby zastal čas a zaplavil ju úplný pokoj, vtedy verila, že všetko dopadne tak ako má. Spomenula si na svoj prvý sen, skôr víziu, v ktorej uvidela svoju starú mamu, bola to asi jedna z najrozumnejších a najpraktickejších žien aké kedy poznala. Pohladila ju po vlasoch a usmiala sa, so slovami „neboj sa Natalie, ver žene ktorá za tebou príde a všetko bude v poriadku“ zmizla. Preto vedela, že Pam hovorí pravdu. Emme o tom povedala a dokonca ju presvedčila spolupracovať, no mala pocit, že s jej sestrou je od vtedy niečo inak, až prehnane sa o Natalie bála. Hlavne keď sa dozvedela o deťoch, ktorým dal démon podobné schopnosti. Dokonca ju štvalo ako si z toho Natalie nič nerobí, zostala pokojná aj po tejto správe a vedela prečo... .

Tri hodiny poobede, od cieľa ju delilo pár metrov. Kamenistá cestička klesala stále strmšie, musela dávať pozor na pošmyknutie. Malé jazero bolo neobvykle čisté, uprostred vyčnievala potopená kostolná veža, od modrej hladiny sa odrážalo celé jeho okolie, pretože slnku neclonili žiadne stromy v blízkosti, iba zopár kríkov z východnej strany. Natalie sa poobzerala či ju nikto nepozoruje, ale jej obavy boli zbytočné nikoho v okolí nezbadala. V ruke pripravenú plastovú fľašu ponorila do vody až kým sa celkom nenaplnila, uzavrela ju a pre istotu hneď na mieste vložila do plátennej tašky. Otočila sa, stále nemala všetko po čo prišla, na veľké prekvapenie o kus ďalej zbadala alebo skôr zacítila nenápadnú bylinku. Odtrhla ju a ovoňala kvet „to nie je možné, práve ju potrebujem“, súčasne ušetrila čas, ktorý stratila odklonom z cesty pre nedostatok paliva. Natrhala ich dosť aby naplnila sklené poháriky, bylinky rástli asi tri metre od brehu jazera, na mieste kde by rásť ani nemali. Väčšinou rástli na lúkach, v lesoch nechápala ako sa sem dostali, ale za takúto náhodu teraz ďakovala. „Dve veci... už iba tretia“ vykročila naspäť rovnakou cestou akou prišla. Vo sne jej lovec povedal, že má hľadať v kláštore vzdialenom od jazera tri kilometre. „Prečo to schovávali toľké roky?“ nebola si istá či vedia na čo úlomok dreva pred desiatkami rokov neznámemu lovcovi poslúžil, ale dobrovoľne jej ho asi nedajú, hlavne ak by sa im zdôverila na čo ho chce znovu použiť. Pokladali by ju za blázna.

Vylomila zámok na zadných dverách, ktoré dlho nepoužívali, musela poriadne zabrať aby sa vôbec otvorili. Viedli do bočnej chodby, za druhými dverami na ľavej strane sa nachádzalo schodisko. Stáčalo sa mierne doprava, musela siahnuť po baterke. Tu dole bolo trocha chladno a tak vďačná za sako, ktoré si na sebe nechala rýchlo pokračovala do zadných pivničných priestorov patriacich kláštoru. V kúte uvidela veľký obraz zakrytý igelitom, postavu na ňom takmer nemohla rozoznať, pretože čierna vrstva prachu za roky spôsobila jej výrazné stmavnutie. Desať krokov od cieľa, strhla sa, okamžite vypla baterku a schovala za policu, niekto rozsvietil svetlo. Nevedela odhadnúť vzdialenosť od prichádzajúceho, všetko sa tu ozývalo. Kroky počula stále, to znamenalo, že teraz už bude niekde blízko. Takmer nedýchala aby neupútala pozornosť. Tesne vedľa začula zvuky, bral zaváraninové poháre zo susednej police. Ticho, chvíľu iba tak stál. „Nemohol nič počuť, nech už vypadne.“ Nakoniec sa otočil a odkráčal, v pivnici bola znovu tma. Skriňa, ktorá stála úplne vzadu mala ozdobné úchyty a na dverách dva železné kríže. Bola zamknutá, musela ju vylomiť. To čo uvidela vo vnútri jej mierne vyrazilo dych. Sada strieborných dýk, rôzne talizmany a knihy, ktorých názvy napovedali, že v kláštore si z nich určite bežne nečítajú. Pre ňu ale bolo dôležité niečo iné. Iba hádala, na piatej poličke z vrchu videla niečo starostlivo zabalené v kuse látky, predmet rozbalila, usmiala sa, teraz už mala všetko potrebné po čo sem prišla. Nasadla do auta ešte raz si obzrela úlomok dreva. Na jednom konci bol zaostrený a potretý niečím čiernym, podľa toho čo vedela zaschnutou krvou. Pochádzal z kríža, zvláštne na ňom bolo niečo čo mohla vidieť na prvý pohľad, čas sa na dreve akoby ani nepodpísal, žiadne stopy po červotočoch, práchnivení, to ju utvrdilo v správnom úsudku. Bol jedinečný, ako aj kúsok zožltnutého papiera s nákresom a latinským textom pri ňom, vložila ho do tašky k ostatným veciam, ďalej sa zdržiavať nemohla, všetko jej trvalo celú hodinu. Auto naštartovalo, Natalie tento raz nešla rovnakou trasou ako predtým, plánovala sa niekde zastaviť.... .

Nedostatok spánku a hlad ju úplne vyčerpal, nedalo sa nič robiť, zastavila pred motelom s týmto aj tak počítala, pár hodín oddychu bolo nevyhnutných. Na posteľ povykladala lieh, bylinky aj vodu ktorú nabrala v jazere. Z dreva zoškriabala trochu zaschnutej krvi a nasypala do fľaše s vodou, tá sa hneď sfarbila na šedú tekutinu. Každý z piatich sklených pohárikov naplnila asi troma rastliny cesnaku medvedieho, zaliala a pridala trochu liehu, aby sa bylinky lepšie vylúhovali. Do veľkej fľaše zarobila čo zostalo pre prípad, že by potrebovali viac. Syrovú bagetu zjedla tak rýchlo, že je bolo mierne zle. „Rozmýšľaj dievča“ hovorila si v duchu, nebol čas na hlúposti. Nakoniec všetko vyriešil krátky spánok... .

Svitalo. Od sestry vedela o motoreste, kde sa lovci schádzajú aj o jeho majiteľke. Spoza pultu vyšiel mladý lovec držal mobil, nemohla mať väčšie šťastie, stačilo že začula koniec rozhovoru- „áno Ellen.“ Prišla bližšie „ahoj, mohla by som sa spýtať, mám niečo s autom, potrebujem pomôcť.“
Pozrel na ženu pred sebou, bola mu sympatická „pomôžem, kde je?“
„Gary, to pitie som si objednal pred pol hodinou“ Na lovca zakričal jeden zo zákazníkov. Ten si to ale vôbec nevšímal „Tak ešte chvíľu počkáš“ za okamih boli vonku.
„Kto vlastne si?“
„Na tom nezáleží“ usmiala sa, na chrbte cítil zbraň.... .
So zviazanými rukami veľa urobiť nemohol „ako vidím auto ide perfektne“ povedal znechutene, pretože sa nechal tak ľahko nachytať. Neodpovedala, prehovorila až keď dorazili pri nejakú starú búdu, dobre to tu poznal. Správanie ženy bolo trochu neisté a videl že nie je zvyknutá unášať ľudí, lovec nebola, to vedel určite.
„Vystupujeme“ pomohla mu z auta, vo vnútri posadila k drevenému nosníku a priviazala.
„Viem čo chystajú, iba nepoznám miesto kde sa práve nachádzajú.“
„Kto?“ hrať sa na hlupáka nemalo cenu, na jeho otázku ani nezareagovala, zbraň mu namierila priamo na hlavu.
„Nič ti nepoviem“ hovoril pomaly a dôrazne, nemal v úmysle niečo prezrádzať práve jej. Keď videla, že takýmto spôsobom ničoho nedosiahne zbraň odložila „chcem im pomôcť.“
„Oni pomoc nepotrebujú, vedia si poradiť aj sami.“
„Ver mi, dnes nie, niečo dôležité im ušlo“ pozrela sa mu do očí „ak za nimi teraz nepôjdem veľa ich zomrie.“
„Ako mám vedieť, že neklameš?“
„Emma je moja sestra“ videla lovcovo prekvapenie „ale zavolať jej nemôžem.“
„Prečo?“
„Pretože by mi nič neprezradila, chcela by ma ochrániť.“
Rozmýšľal, stále nebol rozhodnutý, ale niečo na nej mu hovorilo, že nie je zlý človek. Niečo mu pošepkala.
„Čože?“
„Tak čo, povieš mi kde sú?“
Zvesil hlavu „dobre, ale ak ma oklameš alebo spôsobíš ťažkosti im, zaplatíš za to.“
„Beriem.“
Keď zistila miesto otočila sa na odchod.
„Nezabudla si na niečo? Napríklad ma rozviazať.“
„Prepáč, ale pustiť ťa si nemôžem dovoliť.“
pokračovanie nabudúce...

Teraz sa časovo vraciam k úplnému začiatku prvej časti, je to také malé vysvetlenie kto všetko vlastne bol v miestnosti /v rosehouse/.

9. časť- Svetlo v tme je nádej

V rovnakom čase- motel v Deerfield

Dean vošiel do dverí „už chápem prečo to tu bolo zatvorené, horšie smrdia už iba tvoje ponožky.“
„Áno, tie čo máš na sebe.“
Po tom ako si oddýchli k nim prišla Ellen aby im oznámila ich presun, keď motel znovu otvorili aj v Deerfielde presťahovali sa, dôvod bol jednoduchý, blízkosť rosehousu. Dobrou správou bol tiež príchod všetkých ostatných lovcov.
„No tak chlapci, čakám trochu nadšenia.“ Ellen s Emmou práve kráčali ku svojim izbám. Sam rozmýšľal či sa má spýtať, nakoniec na ňu prehovoril „viem, že medzi tými osemnástimi lovcami Jo nie je, mailovala si nám mená, ale nepríde náhodou... ” posledné slovo ani nedopovedal.
„Nebudem ju do toho zaťahovať. Je na ceste do Pennsylvánie, ale niečo tuší. Dávajte si pozor na jazyk ak zavolá. Ešte nie je dosť ďaleko, už dnes večer by tu mohla byť.“
Bratia ani neboli prekvapený keď to povedala trochu tvrdším tónom. Možno ju to trochu zamrzelo preto dodala „viete ako to myslím.“
Odpovedal Dean „áno“, Sam iba prikývol.
Emme zrazu prišla na mobil správa- „Som OK“, bola od Natalie. Pokrútila hlavou, nemohla uveriť, že všetko čo jej bola sestra schopná napísať takmer po dvoch dňoch sú dve slová. Na druhej strane bola vďačná aj za ne, odľahlo jej. Bolo dvanásť, Bobby doniesol ich obed, syr s hranolkami, najedli sa spolu a zatiaľ stihli niečo prebrať. Emma mala viditeľne lepšiu náladu, nevedela, že o osem hodín ju niečo pokazí nielen jej, ale aj ostatným štyrom prítomným.
___
„Znovu sedieť v tomto smrade.“ Dean pozrel na brata, ten zamyslený pohľad dobre poznal. Vzal do ruky zbraň a začal ju čistiť, s predstieraným malým záujmom sa Sama opýtal nad čím rozmýšľa.
„Ak je to kvôli tomuto prípadu nemáš nad čím. Tvoje večné premýšľanie, vieš že sa ti pri ňom robia na čele vrásky?“
„Stačí ako si na to dávaš pozor ty, stavím sa, že v šesťdesiatke nebudeš mať ani jedinú.“
Usmial sa „keď toto skončí asi si dáme pauzu, aby ti zasa niečo neliezlo na nervy.“
„Jasné od zajtra začíname s normálnym životom, otvoríme si obchod s domácimi potrebami, ty budeš radiť zákazníčkam a ja obsluhovať pri pokladni.“
„Nič pre mňa, takmer všetko vydaté štyridsiatničky, k tomu s deťmi. Musíš prísť na niečo lepšie.“
„Prepáč na to som zabudol“ zvážnel „Bobby mi niečo v rosehouse počas stráže povedal, ako by bol na nás otec hrdý. Odpovedal som, že viem, ale sám váham či tomu veriť. Pozri na nás, stále za niečím ideme, lovíme duchov, upírov, démonov a čo sme za celý ten čas zmenili? Všetko zostáva rovnaké ak nie horšie, pribúdajú ďalší.“
Starší brat pozrel na Sama, ale nechcel aby vyznel príliš vážne aj keď niekedy mal tiež pochybnosti.
„Máš pravdu, veď len zachraňujeme ľudské životy, duše a iba preto, že z toho máme prachy a slávu.“
Sam sa konečne usmial „A ja som predpokladal, že to robíš pre záujem dievčat.“
„K tomu lov nepotrebujem, stačí osobné čaro, ale chápem, ty ho musíš nahrádzať niečím iným, nemáš na výber.“
„Ak si ma chcel rozosmiať... .“
Dean zarazil mladšieho brata ďalšou vetou „V tom čo Bobby povedal mal pravdu.“
„Možno ho poznal lepšie ako ja.“
„Tak to nie je a ty to vieš a prestaň sa znovu tak tváriť.“
„Idem von.“
Dvere sa zatvorili, Dean zostal v miestnosti sám, pištoľ hodil na stôl a zahrešil... .
Keď sa Sam poprechádzal a prečistil hlavu vrátil sa naspäť, brata v motelovej izbe nenašiel, vedel, že nebude ďaleko, išiel sa osprchovať.
___
Sam počul klopanie až do kúpeľne, bolo to skôr búchanie na dvere. Nestihol sa ani poriadne obliecť, mal na sebe iba jeansy, nedočkavý prichádzajúci vtrhol do izby. Sam ho hneď spoznal, bol to jeden z lovcov asi štyridsiatnik, priatelil sa s Bobbym, z jeho správania vedel, že sa niečo deje, pre nich veľmi zlé... .
„Čo sa stalo Michael?“
„Zaútočia dnes v noci, premenia toľko ľudí koľko budú môcť, ďalších zabijú.“
Sam nepotreboval vysvetľovať kto, koniec sa blížil. Hodil na seba tričko a šiel po ostatných....
„Od koho máš tú informáciu?“
„Hovoril, že ho posiela vaša známa, zariadila tú vec s náložami.“
„Takže predsa neprestala spolupracovať. Je to isté?“
„Myslím, že áno, radšej si to u nej overte.“
„Čo ešte vieš?“
„Najskôr zaútočia na študentov, ktorí sa budú nachádzať v priestoroch internátu Centerville. Toto sa nemalo stať, neboli sme dosť rýchli.“
„Nič z toho sa nestane, ešte máme šancu.“ Dean bol pevne odhodlaný tomu zabrániť.
„Všetko si museli naplánovať. Kedy to začína?“ Samova otázka smerovala k Michaelovi, dúfal, že bude vedieť odpovedať.
„O jednej v noci.“
„Máme päť hodín, nálože odpálime hneď ako dorazíme na miesto, najneskôr o štyri hodiny, iba tak ich ešte môžeme zastihnúť v chodbách.“
„Prečo nám Lenora nezavolala?“
„Môžeš sa opýtať posla, leží zviazaný v aute.“
Bratia boli celkom prekvapený, keď uvideli muža, ktorý na nich pred dvoma dňami mieril brokovnicou. Už vtedy si na ňom všimli niečo zvláštne, teraz to vedeli určite, nebol upír.
„Prečo nám pomáhaš? Naposledy si z nás nebol príliš nadšený a prečo vôbec robíš poskoka tým upírom keď sám ním nie si?“
„Nechaj si tie keci. Mám tam niekoho z rodiny. Prišiel som len kvôli Lenore, zajali ju keď chcela niečo zistiť, stačila sa ozvať iba mne. Ak mi neveríte vaša chyba, potom sa choďte pozrieť na to vraždenie, pretože práve to čo som povedal už jemu sa v noci stane.“
Sam sa obrátil na brata „on nám neklame, budeme sa držať plánu.“ Dean samozrejme súhlasil.
„Kde ju držia?“
„Neviem presne, hovorila o nejakej budove.“
„Dúfam, že tam skutočne je, ak chodby spadnú neprežije.“ Dean vedel, že ona teraz nemôže byť ich priorita, ale nemali na výber buď bude mať šťastie alebo... .
Muža nechali zviazaného v jednej z motelových izieb a vyrazili k rosehouse.
Emma, Sam aj Bobby po ceste obvolali osemnástich lovcov, situácia nebola dobrá, ale aspoň mali všetko pripravené, museli len dúfať, že z Lenory zatiaľ nič nedostali.

Obe autá, ktorými prišli zaparkovali do hospodárskej budovy, tak ako keď boli v rosehouse naposledy. Rovnako prehľadali celý dom.
„Dean, Sam, predné dvere, ak uvidíte niekoho kto by tu nemal byť viete čo robiť“ pozrel na dve ženy, Ellen iba prikývla, s Emmou obsadili miesto pri zadnom vchode.
„Ja s nimi zatiaľ všetko prejdem ešte raz.“
Bobby rozprestrel mapu aj satelitné snímky, ktoré ostatní zatiaľ nevideli, takto si mohli urobiť aspoň predstavu o teréne a situovaní chodieb.
Dean pozrel smerom ku schodisku „niekto musí zabezpečiť poschodie a vonku by sa zišli ďalší, keď príde Michael, musí hore.“
Štyridsaťročný lovec s nimi síce prišiel, ale zostal vonku aby prehľadal okolie, no o chvíľu sa vrátil.
„Zdá sa, že je všetko v poriadku, zatiaľ.“
Bobby prikývol „môžeš ísť hore? Potom ti tam ešte dvoch pošlem.“
Bez slova vystúpil po schodoch a stratil sa vo dverách. Rosehouse vyzeral v lúčoch zapadajúceho slnka celkom pekne, lepšie ako motelové izby, zápach zmizol a oni boli radi, že sa nebudú musieť tlačiť niekde v stiesnených podmienkach motela.
Lovci začali prichádzať, prvý piati sa na prízemí príliš nezdržali. Po vysvetlení celej situácie šli dvaja za Michaelom a traja von.
Stmievalo sa, o hodinu dorazil aj posledný... .
„Chcem vám ukázať tieto mapy, dobre si ich obzrite, tu je hlavný vchod do podzemných šácht, keď nálože vybuchnú upíry čo prežijú sa majú šancu dostať von práve tadiaľ. Jeho postavenie je ale výhodné aj pre nás, zozadu nás nemajú ako napadnúť, je na rozhraní lesa. Nechoďte príliš blízko, okolie sa pri výbuchu prepadne. Druhý vchod je tu a ten je problém, takmer uprostred lúky, nebudeme chránený ani z jednej strany. Budete musieť postupovať opatrne, nesmú vás prekvapiť, kryte si chrbáty, ale ak vyjde všetko ako má ani to by nemal byť problém. Nálože sú umiestnené tak, aby tam pochovali všetkých tých parchantov, ujsť by ich malo minimum, lenže minimum z dvestovky. Vy pätnásti teda budete mať na starosti toto. Dvaja zostanú pri autách ak sa bude niečo diať musíte nám dať vedieť. Ja, Winchestrovci, Michael a Ellen s Emmou zatiaľ prejdeme na rúbanisko vyčistiť budovu, okrem toho by tam mali väzniť jedno dievča upírku, ktorá nám pomáhala, ak budete hotový s chodbami stiahnite sa tam, o ich počte v nej nič nevieme. Pripravte si zbrane, fľaše s liehom, potrebujete aj baterky. Cez les trvá cesta dosť dlho, neprístupný terén, najlepší je postup z východnej strany.“
Bobby chvíľu rozmýšľal, potom sa zhlboka nadýchol „je tu možnosť, že o nás už vedia a mi im vojdeme priamo do pasce, nálože nemusia vybuchnúť, v tom prípade sa nerozdeľujte, bude z vás ľahký terč. Teraz ešte môžete odísť, neskôr tú šancu mať nebudete, takže... “ pozrel na lovcov pred sebou, ale ako čakal ani jeden z nich sa preč nechystal.
„Nejaké otázky?“ lovci zostali ticho.
„Dobre, cesta tam trvá dve hodiny, ale to už asi viete, s každým som to zbežne prešiel pri prvom kontakte.“
Všimol si Sama ako odistil zbraň, niečo nebolo v poriadku.
„Niečo sa deje.“
Začuli zvuk auta, okamžite pribehli k oknám, prikrčili sa, dvaja ku schodisku a ďalší ako podpora ku dverám. Lovci vonku im dali znamenie, že o všetkom vedia, rozmiestnili sa tak aby ich prichádzajúci nezbadal a aby mali najvýhodnejšie pozície ku streľbe. Jeden z nich bol s ostreľovačkou na streche. Snažil sa zamerať človeka v aute, čakal čo sa stane, nemohol strieľať, ani nechcel, nechal nech príde bližšie. Zobral do rúk ďalekohľad, pozeral po okolí, žiadny pohyb, skoro to vypadalo, že nikto ďalší nepríde. Na auto čakali dobrú chvíľu, vodič si dával na čas. Traja muži na poschodí kľačali rovnako pri oknách, no na rozdiel od lovcov dole mali podstatne lepší výhľad a lepšiu možnosť zamieriť.
„Ak by som zasiahol pneumatiku... .“
„Nie, pár metrov a je v pasci. Ak netrafíš všetko iba zhoršíš.“ Michael musel trochu ukľudniť veľmi mladého lovca, ktorý bol dosť nervózny a hrnul sa do akcie.

„Sammy, ak ich bude príliš veľa... pri úteku sa drž pri mne“ Dean vedel, že v takom prípade by vyviazli len ťažko. Obzrel sa na Emmu, tvárou bola otočená k nim, prikývla na znak, že všetko je OK. V duchu zahrešil. Auto išlo tak pomaly, že sa to zdalo byť nekonečne dlho.
„Aké je to auto?“
Sam pozrel von, ale nemohol Ellen odpovedať, cez malé bočné okná dverí, ktoré boli jemne farebné ho z diaľky nerozoznal.
Pokračovala „Ak sú to oni všetci sa snažte čo najskôr vypadnúť. Nesmú chytiť ani jedného z nás.“
Hoci to čo hovorila zmysel dávalo, teraz si nebola istá či k tomu vôbec budú mať príležitosť. Čakala na odpoveď, pozrela na Deana a Sama, ktorý jej konečne dal informáciu o aute aj kto v ňom sedí.
„Žena“ pomyslela si „aj ženy vedia byť poriadne mrchy, hlavne upírky.“
„Medzi nás určite nepatrí. Buď je to náhoda, alebo pasca.“
Bobby okamžite reagoval, neveril na náhody. Nad niečím rozmýšľal, nakoniec vyslovil asi jedinú možnosť ktorá im zostávala „... všetkých ich pošleme do pekla.“
pokračovanie nabudúce...