Prečo tak nenávidím slovo obeta

Super pokračko a vôbec mi nevadí že je také dlhé. tejto poviedky nemám nikdy dosť
ako ich Bobby prichytil bolo úplne super a rozhovor Sama s Ruby s toho som nemohla Ruby bola taká zlatá. páči sa mi ako neznáša Jane a aj tak vie že je dobrá.
inak ten Rubyn. plán ako zachrániť Deana sa mi páči. nie mám nič proti Jane ale aj tak.
to Deanove prirovnanie k vianociam bolo strašne milé
taksa teším na pokračko a len tak dalej.

dzajnisko, to bolo také roztomilé pokračovanie, že som sa skoro celý diel len prihlúplo usmievala
dúfam, že čoskoro hodíš ďalšiu časť, aby sme sa konečne mohli dozvedieť, čo ešte Jane tají
A toto ešte pre teba:

och, ďakujemže vám som hrozne rada, že ste sa prehrýzli aj takým kilometrovým pokráčkom
Janka: ďalšia nová čitateľka, ja odpadnem od radosti to je super, že ti to dokázalo zlepšiť náladu, ja som potom z toho taká happy, že koniec
calla: Ruby sa teší teší, vie, že Sammy sa nechá ukecať, keď chce mať bračeka živého
wiktoriano:

wiktoriano napísal:

tejto poviedky nemám nikdy dosť

tak to ma zabilo ďakujem
ako vidím, aj tebe sa páči Rubyino riešenie a som si myslela, že to s tými vianocami bude moc, ale keď sa to aspoň jednému človeku páčilo, tak som rada
shelby: prihlúplo usmievala? to beriem pokiaľ si nebola znechutená, tak je to ok

inak - k Deanovmu zadku len sa vy nebojte, budem sa držať 03x13, takže sa mu nestane nič, ale Jane bude mať namále

To je tak úžasná poviedka toto ja som z nej úplne hotová akože Dean a Jane oni sú taký zlatý spolu jooj ja ich žerem som zvedavá ako to dopadne medzi Samom a Deanom vieš tak skvelo opisovať Deana a Jane to je také krásne úplne živo si to potom človek vie predstaviť ten ich rozhovor si bohovsky napísala a všetko super opisuješ si skvelá spisovatelka všetkoo sa mi tak strašne mooc páči a ešte k tomu všetkému to je aj napínavé bože a ja som nemohla ,že démonka sa bojí pavúka a ako si z nej Dean robil posmešky a ,že Bobby hrdina zabil pavúka to ma dorazilo proste to je také perfektné každé slovko hltám jak divá fakt obrovkú poklonu ti posielam a už sa hrozne moc teším na novú časť ,ale fakt hroozne mooc a ešte viac než hrozne mooooc dobre už končím

Jasne dzajnisko uuuplne som sa namotala na tvoju poviedku takze šup sem s dalsim dielom

a este raz skvelaaaaaa praca

Soniq: páni moji, tak ten tvoj komentár ma zabil v lufte to bola jedna z tých najsuper vecí, aké ste mi tu všetci popísali nevieš si predstaviť, ako ma to potešilo a inak - vidíš, aj démon sa môže báť pavúka ďakujem za všetku tú chválu, strašne moc
Janka: no, práve sa idem pustiť do písania novej časti...ale neviem, kedy ju tu budete mať, lebo cez víkend musím písať ešte aj seminárku a robiť jednu prezentáciu...ale sľubujem, že sa posnažím, písanie poviedky ma rozhodne baví viac, než nejaké blbiny do školy a ešte keď mám takých perfektných čitateľov - to je radooooooooosť

Tak Bobby je načapal Ale určitě lepší než kdyby to byl Sammy Pěkné pokračování Jsem zvědavá, jak se Sam zařídí po rozhovoru s Ruby, jestli začne přehlížet Jane a nechá ji s Deanem "volný prostor", aby měl jistotu, že ho fakt zachráni....?

Madlen: ďakujem moc pekne to ako sa Sammy rozhodne sa časom dozviete
ha, nové pokráčko...sorry, bude tam málo , teraz vám prinášam niečo z takpovediac Janeinej minulosti no dúfam, že sa vám aj tak bude páčiť :shame:
************
Bratia boli na ceste už pár hodín, nič preborné sa nedialo – Dean si pohmkával popri rýchlej jazde a Sam sa snažil nájsť ešte nejaké ďalšie informácie o Mortonskom dome, ktoré by sa im mohli hodiť. Prechádzali cez nejakú pustatinu, nikde navôkol ani živej duše a keď si starší brat práve pomyslel na to, že by kvôli hamburgeru so slaninkou aj vraždil, jeden z jeho náramkov mu akoby zovrel ruku a prešla ním elektrina. Dean rukou čudne trhol, na čo Sam zdvihol hlavu.
„Sammy, volaj Bobbymu, niečo sa deje,“ prikázal bratovi a sám sa snažil dovolať jednej polodémonke.

Pred niekoľkými minútami
Jane prišla k svojmu autu, ktoré bolo zašité pri Bobbyho dome, s cieľom nájsť konečne svoju zatúlanú mp4. Po chvíľke prehrabávania sa však vyšla so zamračenou tvárou a v duchu len premýšľala, kde, dopekla, asi môže byť? Zaplesla dvere a práve v momente, keď sa chcela pohnúť, ju silné ruky pevne opreli bruchom o auto a ona vedela, že to nie je dobré znamenie.
„Ahojček, Janey,“ zašepkal úlisným hlasom nejaký chlap a rukou jej prešiel po zadku.
„Preboha, nemôžu na mňa konečne poslať nejakého gaya, ktorý by ma neobchytkával?!“ navrhla, bez varovania sa stočila a chcela zaútočiť, no neznámy to čakal a hneď ju priplesol démonskou silou na jej vlastné auto. Tento raz však bola opretá chrbtom a tak si mohla démona obzrieť zblízka, no z toho, čo videla, bola načisto zhrozená. Vysoký statný blondiak s hnedými očami a nechutným úškrnom, ktorý mohol mať okolo 35-ky, bol naozaj démon...a práve tento...
„Ty??!“
Démon sa zaškľabil a preklipol začiernenými očami. „Prekvapená?“
„Nie, nie, nie...ja...ja som ťa zabila, ty si sem teraz nemôžeš len tak naklusať! Ja som ťa predsa zabila!“ Jane nemohla uveriť svojim očiam.
„Zlatíčko, mala si sa presvedčiť, či si ma fakt zabila...“
„...ako keby som sa nie, idiot...“
„...no mala si sa presvedčiť na ako dlho...“ ceril sa démon.
„...dopekla...tá suka,“ zašomrala Jane.
„Och, takto ty teraz voláš našu drahú Lilith? To snáď nie, pusinka,“ prehodil a nehanebne jej prešiel dlaňami po tele.
„Ešte raz sa ma tými tvojimi hnátmi dotkneš a prisahám...“
„Čo moja? Som fakt zvedavý, čo by si chcela urobiť,“ vyškieral sa démon a z vnútra svojej bundy vytiahol tmavomodré vrecúško.
„No čo, zlato, pamätáš si toto? Hm?“ pýtal sa aj keď dobre vedel, že je jej známe. „Ako vidím, určite áno. Takže vieš, že sa nemôžeš hýbať a ani sa nebudeš, pokiaľ ťa nepustím. A, mimochodom, toto nie je film a nik ťa nepríde zachrániť. Ten tvoj starý kamarát práve vybavuje pseudo veľmi dôležitý telefonát, a, pokiaľ viem, nie je tu ani jeden z tých Winchesterovcov...tak sa mi láskavo prestaň vyhrážať, je to dosť otravné...“
Zatiaľčo si démon viedol svoj monológ, Jane ho ani poriadne nepočúvala a snažila sa prísť na spôsob, ako sa začať hýbať, ale nešlo jej to. Vedela, že ak má pri sebe to prekliate vrecúško, tak sa jej to nepodarí...koniec-koncov nepodarilo sa jej to ani vtedy...
Blondiak si nachvíľu od nej odstúpil a skúmavým pohľadom si ju prezeral. „No ale pozrime sa na ňu...odvtedy, čo som ťa videl naposledy...to si mala pätnásť alebo tak, všakže...si sa riadne zmenila...už vtedy si bola nehorázne sexi, ale teraz...si fakt kus...ja sa tomu Ryanovi ani nečudujem...“
„On vie, že si tu?“ pýtala sa brunetka a chcela ho nejako zabaviť, kým nevymyslí, ako sa z tohto dostať.
„Neboj sa, nevie ani o tom, že som znova takpovediac nažive...nik nás nebude rušiť...“ povedal popri ovoniavaní jej vlasov a ona sa znechutene strhla, „vôbec by tým nebol nadšený – síce mi ťa raz nechal, ale to tiež len kvôli tomu, aby si ťa poistil...ale teraz by taký zhovievavý asi nebol...zaujímavé, ako si si ho omotala okolo prsta...jedného z najhorších démonov, akí tu kedy boli, oblbne dievča so špinavou krvou...vraj to vtedy boli dva najmiernejšie mesiace za posledné roky...“
„To som fakt prešťastná...“
„...každopádne, vieš, čo sa odvtedy stalo hocijakému démonovi, ktorý sa ťa pokúsil dotknúť... vystavený lístok na večné muky pekelné...“
„Poetické,“ prevrátila očami Jane.
„Ale ja to risknem, cukríček, keď už som tu, tak si ťa nenechám ujsť...“ dohovoril a začal jej bozkávať krk, pričom to Jane teraz vôbec neprišlo smiešne – skôr jej prišlo zle.
„Carson, okamžite sa prestaň na mňa lepiť...“
„Lebo inak čo?“ vysmieval sa jej čudným vysokým smiechom.
„Zvraciam. Ale vážne. Hnusíš sa mi, už len to, že beháš po zemi, je odporné.“
„Ale no toto...tak ty spíš s démonmi...potom zrazu presedláš na ľudí...a JA ti prídem odporný?“
„No ani jeden z nich nie je taký vyšinutý skrachovaný chudák ako ty, vieš?“ vysvetlila mu s neúprimným úsmevom, no jemu sa to očividne nepáčilo - vlepil jej takú facku, že mala pocit, akoby si všetky jej zuby navzájom vymenili miesto.
„Ts ts ts, správaš sa, akoby si zabudla, ako nám bolo vtedy spolu fajn...“ zašepkal jej démon do ucha, zatrhol jej hlavu dozadu a Jane len nešťastne privrela oči - trpela už len tým, že dýchal rovnaký vzduch ako ona.
„No teraz sa nemusíš až tak akčne brániť... to bodnutie nožom bolo síce príjemné, ale možno až príliš... škoda, že nemám to isté telo, baby na jazvy letia...“
Prešiel jej rukou po stehne a potom pod sveter a ona bola už načisto zúfalá – absolútne sa nedokázala pohnúť.
„...ale vlastne, ako chceš...vychutnám si ťa znova aj bez toho...“
Bola strašne nahnevaná a nehorázne sa bála a nedokázala sa zmieriť s tým, že by sa také niečo mohlo zopakovať...vybavili sa jej tie otrasné spomienky...a v tom sa ozvalo mohutné tresk!. Jane nechápala, prečo sa zrazu v nej tá sila prebudila aj skrz vrecúško, no sa mohla hýbať a pár metrov pred ňou sa démon pomaly zbieral na nohy. Ihneď sa ho pokúsila prišpendliť na náprotivnú pyramídu starého šrotu, no tento raz sa nič nestalo a démon ju znova tresol o jej auto.
„Ale ale ale...žeby sa v niekom prebudilo to vystrašené pätnásťročné dievčatko?“ uškrnul sa Carson a aj keď sa Jane všemožne snažila niečo urobiť, vyzeralo to tak, že jej sila si kvôli tomu prekliatemu vrecúšku v jeho bunde zase vzala dovolenku.
„Okamžite zo mňa zlez!!“
„Miláčik, buď dobré dievča, asi ti došlo, že drahá Lilith ma sem poslala, aby som ťa odstránil – si v týchto časoch dosť nepohodlná, vieš?“ vysvetľoval a odbohviekiaľ vytiahol dlhočiznú dýku, „a ja ti chcem ten odchod len spríjemniť, tak čo šalieš?“
„Prekliaty sukinsyn...“
„Ale čo...takto sa ku mne správať nebudeš, slečinka, takto veru nie,“ rozkazoval a jemne jej prechádzal dýkou po krku, „nie, keď viem, čo viem...“
„No to bude isto preborná informácia, keď sa tak chvastáš, rozkošné...“
„Však ty prestaneš s tým sarkazmom...“
„Zvláštne, že sa to pri tebe nejako nedá, vypatlanec...“
Carson zbytočne nečakal a tento raz pritlačil čepeľ dýky silnejšie, na krku jej urobil malý krvavý šrám a hoci ju to nehorázne bolelo, nebolo to životu nebezpečné.
„Viem, čo robíš pre toho tvojho Deana...len nechápem, ako je možné, že o tom Lilith a Ryan ešte nepočuli...“ prezrádzal démon pomaličky so vševedúcim výrazom a Jane na mieste skoro porazilo. Jediná vec, ktorá jej behala po rozume: Vie to? Vie to?? Fakt to VIE??, jej stupňovala nervy a nutne sa tohto démona potrebovala zbaviť – nik ďalší sa nesmie dozvedieť, aký bordel sa odvažuje robiť Ryanovi a Lilith pod nosom.
„Takže čo, zlatíčko, dohodneme sa alebo mám ísť rovno za Lilith, hm?“
„No som zvedavá, čo také preňho robím, že si si taký istý, že ma tým dostaneš,“ nepríjemne sa zaškľabila.
„Na čo to opakovať?“
„Neoblbuj...“
„To by som si nedovolil, cica...no v každom prípade – ak ho z dohody aj dostaneš, len tak sa ti to neprepečie, zlatá moja, toto nie...aj keby si neviem akým zázrakom chcela prežiť dnešok a aj tú jeho dohodu, nebudeš tu naveky...určite zomrieš skôr, než on...a jeho už nebude mať viac kto chrániť,“ povedal s neúprimným smutným výrazom démon, „a ja si na teba počkám...“
Jane v tej chvíli došlo, že jej presvedčenie o tom, že posledná vec, ktorú kedy tento idiot vedel, bol návod na zaväzovanie šnúrok bolo správne. Vydýchla si, že o tom, čo pre Deana v skutočnosti robí, ani netuší. Vedela však, že to, čo hovorí, je pravda...nemôže Deana zachraňovať donekonečna...bála sa na to čo i len pomyslieť a ku všetkému tomu sa na ňu démon znova začal nechutne lepiť...a ona zrazu z ničoho nič cítila, že to jeho vrecúško už pomaly, ale isto prestáva fungovať.
„Tak čo, nechceš si posledné chvíle pred smrťou užiť, zlatko?“ zaceril sa chlípne Carson s nožom stále pevne opretým o jej krk.
„Och, ale pravdaže...pred tou tvojou,“ začala Jane a naštvaný démon sa o sekundu po tom, ako ho od seba zo zábleskom odsotila, musel opäť dvíhať zo zeme.
„Ty sprostá malá fľandra...“ vychrlil na ňu, no nestihol urobiť väčší pohyb a ona ho priklincovala na náprotivné auto. Hoci jej v momente, kedy ho odohnala, ešte stihol zľahka prejsť dýkou po krku, ona akoby to ani necítila. Iba bez slova vytiahla z jeho bundy tmavomodré vrecko, vyhodila ho pred seba a po nedbalom mávnutí jej ruky jednoducho vybuchlo. Otočila sa na démona, na ktorom už bolo vidieť, že mu nie je všetko jedno a so sebaistým pohľadom si skrížila ruky.
„Hm...takže, kto je tu teraz ten krátko pred smrťou?“
„Suka...zrazu aká sebavedomá,“ precedil Carson a pozoroval každý jej pohyb.
„Aj ty si bol, keď si si myslel, že to vrecko ma udrží, všakže?“ usmievala sa Jane, „taký hrozitánsky statočný démon...a bojí sa dievčaťa so špinavou krvou? To snáď nie...“
Brunetka sa poobzerala po zemi okolo nich a našla, čo hľadala. Vzala do ruky tú jeho dýku, so záujmom si ju prezrela a hneď vedela, že je to nôž podobný tomu Rubyinmu.
„Ale, takže takto si ma chcel zabiť? To je od teba dosť nepekné, Carson, toto sa mi vôbec, ale vôbec nepáči...povedz, ten chudák, ktorého si posadol, je nevinný človek alebo jeden z tých vašich nových vyšinutých prívržencov?“
Démon sa aj cez nervózny pohľad premohol na úchyláčinu: „Tak si ma poď obzrieť a zisti si to sama...“
„Blbá odpoveď,“ zhodnotila Jane a namierila dlaň na Carsona. Zablyslo sa fialové svetlo, démon kričal, zvíjal sa a pomedzi to jej ešte stihol všelijako nadávať. Ona sa len uškrnula a prestala ho týrať.
„Tak čo, hm? Je to nevinný človek alebo nejaký pätolizač? Nôž alebo moje démončenie, len si vyber...“
„Prekliata suka!“
„Ts ts ts, mal by si si natrénovať lepšie odpovede...táto ťa bude stáť tvoj biedy život...hmm...nechcela by som...,“ posmievala sa mu brunetka so spokojným úsmevom, „a, mimochodom, nekrič tak, na démona s takými hustými rečami by si mohol niečo vydržať...“
Len čo dohovorila, znova ho začala týrať až kým sa osobe pred ňou nezačala koža presvecovať ostrým červeným svetlom. Vyzeralo to, akoby sa démon v tom tele doslova varil, no ju to absolútne netrápilo - vedela, že posadnutému sa nič nestane. Po poslednom, bubienky trhajúcom výkriku mužské telo ochablo a Jane ho pustila spod svojej sily. Nepriblížila sa však k nemu, nebola si istá, čo je zač, iba ho mávnutím ruky prevrátila na chrbát.
„Vstaň,“ prikázala mu a on si len pomaly sadol a čudne sa na ňu pozeral.
Jane si vzdychla a v bezpečnej vzdialenosti si ku nemu čupla. „Okej, stačí, keď si trochu odhrnieš košeľu – potrebujem sa presvedčiť, či nemáš to...“
„Nemáš sa o čom presviedčať, ty štetka,“ prehovoril drsným hlasom chlap.
„Takže spriaznený...kriste...“ Jane nemusela pohnúť ani prstom a pricapila ho na zem – nepotrebovala nejaký kamikadze útok zblúdilého človeka. Jane vstala a priložila si ruku na ranu na krku, ktorá ju práve zaštípala.
„Ako sa opovažuješ zaútočiť na nejakého démona, ty špina? Moji páni si ťa podajú...zničia...v pekle sa na teba už chystajú...“
„Chlape, ty si cvok,“ prevrátila očami a chcela ísť rovno za Bobbym. Ten však zrazu stál rovno oproti nej s nechápavým pohľadom.

Jeeeeej, už je nové pokračko
dzajnisko, musím povedať, že sa mi to moc moc páčilo, aj keď trochu chýbali, ale vynahradila si to zopár pikoškami o Jane.
Teeeeda, ona bola asi riadny vykuk, čo?
A ten Carson, musím povedať, zdal sa mi ešte úchylnejší ako Ryan .
Tak za Jane tuším pália všetci okrem Bobbyho a Sammyho
Super pokračko, chválim a teším sa na ďalšie

pekné pokračko ten Carsom bol pekne odporný ale páčilo sa mi ako si s ním Jane nakoniec poradila vyzerá to tak že s Jane by si radšej nemal nikto ani začínať. som zvedavá čo jej na to povie Bobby.

skvelé pokračovanie Carson te vizerá na riadneho magora a prekonala vrecúško riadna sila a čo vlastne robí pre Deana teším sa na ďalšiu čašť

ti kks to bolo ale pokračko Fakt som mala dosť z toho Carsona Neni mi sympatický Súhlasím s Jane preč s ním Výborná časť teším na dalšiu s brothers

nemám čo iné povedať :
no ale niečo predsalen :
- tak to, že sa vám Carson zdal zlý, odporný, úchylný magor je len dobre, pretože to tak malo aj vyznieť
- Jane ešte ani sama nevie, aký bigbadass v skutočnosti sama je
- čo Jane robí pre Deana?....ehm....prekvapko
- Bobby bude z toho trochu vykoľajený, ale vše bude ok Jane mu povie tajomstvo, o ktorom nikdy nechcela hovoriť - prečo sa v skutočnosti dala na démonské chodníčky a prečo z nich nakoniec zišla
- v ďalšom pokráčku sa proste zopár vecí o Jane vysvetlí...a aj nie

- neviem, kedy bude ďalšia časť, dúfam, že sa mi podarí spackať ešte jednu do meetu uvidím, koľko zaberú Janeine kecy pre Bobbyho a ak to nebude príliš dlhé, tak tam určite vrhnem aj sorry, že tu majú takú chvíľkovú absenciu, ale potrebujem tu zopár vecí o Jane povysvetľovať

ďakujéééém ešte raz

Pěkné pokráčko! Bráškové byli sice jen na začátku tak zběžně, ale nevadí. Události okolo Jane byly taky moc zajímavé! Carson byl teda pěkný úchylák, ale dala mu pěkně No, jsem hlavně zvědavá, jak to všechno bude vysvětlovat Bobbymu Jo a ještě otázečka, co udělá s tím magore, co se přidal k démonům?
Těším se na pokráčko

tak som dočítala zameškané a wow. táto poviedka je mega napínavá a ohromne vtipná milujem tvoj štýl písania. to ako z každej prkotiny vieš spraviť neskutočnú srandu je obdivuhodné veľmi sa mi páči aj ako všetko vysvetľuješ a graduješ dej. proste niečo sa objasní, ale vynoria sa ďalšie otázky, takže si nútená čítať ďalej a ďalej. strašne chcem vedieť, čo to tá jane pre deana vlastne robí. veľmi sa mi páči aj ryan a carson a lilith ako sú alebo boli vykreslení v tomto príbehu. všetko do seba krásne zapadá a ja stále žasnem ako úžasne to vieš podať. si skvelá spisovateľka a ja sa neviem dočkať pokračka. táto poviedka nemá chybu

No akože toto . Ja nemám slov.
DZAJNISKO si the best. Táto poviedka je nehorázne dobrá. Teraz som si to celé prečítal od začiatku a oči sa mi gúľajú hore dole ale strašne to stálo zato.

Jane je bohovská. A ako si ju viem predstaviť Jednoznačne cool baba. A keď sa s Ruby hádajú tak to sa mi strašne páči .
No vymyslieť Ryana bol strašne skvelý nápad a ešte sa inšpirovať s Magnificent Seven. Jedna z mojich naj z 3. série .
Len jedno sa mi osobne nepáči že Sam je je aký negatívny voči Jane. Mne je naprosto simpatická.
Toto ma tak dostalo že to ešte stále predýchávam. .
Ty by si raz mala vidať nejaakú knihu. Píšeš podobne ako J.K. Rowling len nie o čarodejníkovi. Trošku mi to pripadá na ten štýl.
Však keď Supernatural tak Supernatural. Forever

ježiši, ľukovia, toto mi nerobte, prekrista také úžasné komentáre, omg, mne sa sníva strašne moc ďakujem
Madlen: čo urobia s tým magorom je v tomto pokráčku
dionka: ja...ja neviem, čo tu napísať, proste jedno veľké ďakujem a milión ďalších
str8tking: takže chvíľu mi trvalo, kým som vstrebala informáciu, že okrem jedného chalana, o ktorom viem, že to číta, sa tým prekusol aj ďalší wow za HUSTÉ, že sa vám to chce čítať a to o J. K. R. - ona je génius, ja sa len snažím, aby sa tie zhluky myšlienok v hlave dali čítať a trošku vás to zaujalo

no a aby ste nepovedali, že tu len naprázdno kecám...je tu nová časť...verili by ste, že už 23. v poradí? ja vôbec pamätám si ešte na čas, kedy som si myslela, že to bude mať tak najviac osem častí a to je všetko...a teraz?...je za nami/vami asi polovica každopádne - v tejto časti je o trošku viac brothers, sľubujem, že v najbližšom čase sa to tu nebude točiť len o Jane, musí to byť ubíjajúce, keď čakáte na chalanov toto je zatiaľ najdlhšie pokráčko, čo sem dávam, s jedným slovkom by to malo 3200 slov...takže zase taký väčšejší kus to preto, bo cez meet a ani chvíľu potom tu nič nepribudne tak enjoy
***********
„Čo sa to tu, dopekla, robí?!“ zahrmel lovec a Jane nahodila čo možno najnevinnejší pohľad.
„Ehm, Bobby, asi to vyzerá všelijako...“
„Čo je to za vola?“ prerušil ju s pohľadom na chlapa prilepeného na chladnej februárovej zemi, ktorý sa všemožne snažil pohnúť sa, niečo si naštvane hundral popod nos a nenávistne zazeral na Jane.
„Jeden z tých spriaznených...posadol ho démon...“
„Takže si vymietala?!“
„Ehm...no nie tak celkom...ten démon je po smrti...vlastne už druhýkrát...“ snažila sa vysvetliť mu to, no Bobby aj tak vyzeral, akoby súťažil v hre typu „Kto sa najviac zachmúri?“.
„Aha...nechápem, ale budeš mi to mať kedy vysvetľovať,“ povedal lovec a prezrel si jej krk. „Nič vážne, je to len také povrchové...“
„Ale bolí to dosť...“
„A čo s týmto,“ kývol hlavou na ležiaceho muža.
„Hovorila som ti, nie? A s Ruby sme sa zhodli, že nič iné asi nezaberie...“
„Zaujímavé, že v takejto veci sa zhodnete ako jedna, ale nechať vás nestrážené v jednej miestnosti hoci len s vidličkou, tak sa rozštvrtíte...“
Jane len ledabolo pokrčila plecami a hneď to oľutovala, pretože ten krk ju fakt hnusne zaštípal. Bobby však pohotovo hľadal niečo železné, dlhé a tenké a nakoniec sa mu to podarilo. Vytiahol zapaľovač...
„Odkedy ty pri sebe nosíš zapaľovač?“ pýtala sa brunetka – nepamätala si, že by niekedy fajčil.
„A vieš...zápalky sa minuli,“ uškrnul sa a popritom nahrieval koniec tyče. Keď sa ten kus dostatočne rozžeravil, Bobby si kľakol k mužovi, odhrnul mu košeľu a priložil mu železo na vytetované D-čko. Chudák chlap kričal a metal sa a keď lovec odtiahol tyč, vrčal a kňučal od bolesti.
„A teraz akože čo??“
„Však počkaj...zachvíľu...“ predvídala Jane a naozaj – keď chvíľočku vyčkali, muž síce stále dýchal ubolene a prerývane, no zrazu sa mu oči zahmlili a prestal sa hemžiť. Vyzeral načisto omámene až do chvíle, kedy akoby precitol a s chrapčavým hlasom a vystrašeným pohľadom spustil na dve osoby stojace pri ňom.
„Nemôžem sa hýbať! Neviem pohnúť nohami, ničím!!“
„Ouu, pardón,“ zašepkalo dievča a pohnutia prstom mu konečne dovolila hýbať sa. Muž sa postavil a nechápavo na tých dvoch hľadel.
„Čo tu, preboha, robím? Kto ste? Kde som??“
„Ehm...na čo posledné sa pamätáte?“ opatrne sa ho spýtala Jane.
„Aach...ja neviem...počkať, áno, bol...bol som na ceste do práce......prekrista, kde mám svoj nový oblek?? Stál ma celý majetok!! A čo má znamenať toto, čo??“ nechápal muž a ukazoval na tetovanie preťaté popáleninou.
„Ech, práve sme vás tu takto našli, nemáte nejakých nepriateľov alebo tak? Čo by sa vám chceli pomstiť alebo niečo podobné?“ spýtal sa oblbovačne Bobby, zatiaľ čo Jane sa nachvíľu vrhla do svojho auta.
„Čože? Nie! Žiadnych,“ odpovedal muž zmätene, no odrazu akoby na niečo prišiel, „počkať, už viem, to bude určite Kurt Bessley od konkurencie, on bol posledný, koho som videl...toto mu nedarujem...“
Jane sa konečne vynorila z auta a mávala pred mužom bankovkami. „No, nie je to celý majetok, sú to iba tri litre, ale to je všetko, čo mám teraz momentálne poruke...“
Muž na ňu vyčudovane civel a nesúhlasne točil hlavou: „Nie, slečna, to nie je potrebné, to nemusíte...“
„Ale čoby, chlape, berte, kým ponúkam,“ uškrnulo sa dievča, „vezmete si ich, vrátite sa domov a zajtra v práci urobíte niečo prevratné, že to tú konkurenciu zrazí na kolená, čo poviete, hm?“
„Slečna...“ koktal muž a Jane mu len strčila tie peniaze do vrecka košele.
„Treba vám odvoz alebo vám stačí povedať, kde ste?“ chcela vedieť brunetka.
„A kde som?“
„Južná Dakota,“ prezradil lovec.
„No aspoň som sa nedostal za hranice, bývam v Pierre,“ vydýchol si muž.
„Tak to odtiaľto nemáte ďaleko, mám vás tam hodiť?“ pýtala sa Jane.
„Och, nie, nie, dostanem sa tam aj sám, ďakujem,“ usmial sa.
„Fajn, tak stačí, keď vyjdete týmto smerom z vrakoviska a o päť minút po ceste narazíte na bar. Tam si zavolajte taxík a dostanete sa domov,“ vysvetlil Bobby.
Po nespočetných mužových ďakovačkách sa s ním rozlúčili. Vyzeral, že je náramne šťastný, že mu „jeho konkurent“ nespôsobil nič horšie a kráčal si cestou. Jane s Bobbym sa na seba pozreli a naraz začali hovoriť:
„Ako to, že ti nič...“
„Je normálne, že mi nič...“
„...nie je??“
„Ja netuším, žiadna krv – pokiaľ teda neberiem do úvahy ten krk –, v podstate mi je dobre až na to, že mám slabučké kŕče v žalúdku, to je všetko...“
„Ach bože, čo sa to deje...“ hundral Bobby, no brunetka vyzerala, že je odrazu mysľou preč a vôbec ho nepočúva.

Vrátili sa do domu a Jane siahla po fľaši vodky. Nakoľko Bobby, už sediaci za stolom, piť nechcel, vybrala len jeden pohárik a sadla si oproti nemu. Kopla do seba dva a oprela si čelo do dlaní.
„Fajn, čo to bolo za démona, keď si taká...čudná?“
„Nie som čudná, teda istým spôsobom áno, len...“
„Kto to bol?“
Jane zdvihla utrápený pohľad na Bobbyho. „Volal sa Carson. Jeden s Ryanových niekdajších kamošov.“
„Aha. A ďalej?“
Brunetka videla, že ju čakajú dlhé nepríjemné minúty vysvetľovania a Bobby ju len tak od stola nepustí.
„Neciv tak na mňa, poznám ťa od decka, presne viem, kedy klameš alebo zapieraš, tvoja smola,“ uškrnul sa víťazoslávne lovec.
„Okej...no...takže. Akosi by som ti mala spresniť isté veci...“
„No zbohom...“
„To, že mi v pätnástich z tej sily len tak zrazu zašibalo nebola tak úplne pravda...pár mesiacov predtým za mnou Ryan behal a ukecával ma, nech s tým začnem, že mi pomôže a nič zlé sa nemôže stať. A ja som ho vždycky poslala kade ľahšie. Neskôr sme spolu začali chodiť – no, chodiť ako chodiť, ale to je jedno - ,“ uškrnula sa sama pre seba, „ale stále ma nedonútil k tomu, aby som démončila...postupne ma aj tak zoznamoval s nejakými démonmi, ale ja som si sľúbila, už len kvôli Jimovi a Claire, že sa zo mňa nejaký odporný démon nestane a držala som sa toho.“
Jane nachvíľu prestala hovoriť a zase do seba kopla pohárik.
„No a jeden z tých démonov bol aj tento Carson. Nechutný zvrátený perverzák, proste hnus. Často ma prehováral na to, aby som nechala Ryana tak, že on mi dá viac, než hocikto iný. Fuj.“
Brunetku pri spomienke na to viditeľne striaslo.
„Ryanovi sa to vôbec nepáčilo, aj mu to ručne - stručne vysvetlil a tak si myslel, že ma nechá napokoji. Chvíľu tomu tak aj bolo, až kým som raz šla z tréningu roztlieskavačiek sama, v jeden z mála dní, čo ma Ryan spustil z očí....“ dievča znova vypilo pohárik, akoby sa bála, že to zo seba jednoducho nedostane, „...ten bastard si ma počkal, chytil pod krk, plesol o stenu a ja som mohla akurát tak počítať svoje slzy.“
Jane nadobro upustila od slušného stolovania a napila rovno z fľaše, zatiaľ čo Bobby ešte len spracúval informácie a nechcel tomu veriť.
„Takže...on ťa...?“
„Hej. A nikomu, NIKOMU ani slovo.“
„A...ale...veď ty si silnejšia ako iní démoni, tak prečo si sa, preboha, nebránila??!!“ pýtal sa zhrozený Bobby.
„Och, myslíš, že som sa nechcela brániť?? Kriste, jasné, že áno! Lenže on si dopredu zistil, čo mi znemožní akokoľvek sa brániť...také malé vrecúško – podobné tomu, aké na teba nastraží čarodejnica, keď ťa chce urieknuť, iba že toto je tmavomodré a trochu iné. A to si doniesol aj dnes, ten odporný...,“ opisovala ho Jane a popod nos si kvetnato hundrala nadávky.
„A čo je v tom vrecúšku? A ako, dopekla, sa stalo to, že to na teba zrazu nefunguje?? Teda – niežeby mi to vadilo – ale nie je to čudné?“
„Takže – poprvé – v tom vrecku sú samé hnusné veci typu podrvené detské kostičky, zvieracie šľachy a pazúriky a nejaké bylinky, ktoré sú kropené mojou krvou. Ja som nikdy nepochopila, kto mi kedy tú krv vzal, ale čo narobím. A odpoveď na tú tvoju druhú otázku fakt netuším – ten prvýkrát som sa nezmohla na nič a teraz...najprv to blbo a potom to už vôbec nepôsobilo.“
„Našťastie,“ zhodnotil Bobby a usmial sa na rozorvane pôsobiacu Jane. „Inak, aj ten náramok zase blbol, raz to bolo normálne, potom nič...ako zle naladené rádio...– kriste, počkaj chvíľu...“
Lovec zrazu vyskočil na nohy a po chvíli sa vrátil naspäť so svojím mobilom a Jane hodil ten jej.
„Fajn, 14 zmeškaných hovorov od Sama,“ oznámil jej Bobby a Jane sa uškrnula.
„20 od Deana.“
„Radšej mu zavolaj, lebo vyskočí z kože – teda ak to už neurobil - alebo už je raketovou rýchlosťou na polceste späť,“ odhadoval lovec.
„Nechceš radšej ty? On na mňa bude ziapať, určite...“
„Ale čo by ziapal...“ snažil sa jej zlú predpoveď vyvrátiť, keď v tom Jane zazvonil mobil a po displeji jej behalo meno „Dean“. Sekundu nervózne váhala a potom zdvihla.
„Dean...?“ spýtala sa krotko, no on na žiadne oslovenie očividne nemal čas.

„ČO TO TAM, DOPEKLA, STVÁRAŠ?!?!“
„Ja som to hovorila,“ zašepkala Jane Bobbymu s mobilom meter od ucha.
„ČO SI TO TAM HUHNEŠ?!?“
„Ehm, Dean?“
„NAČO MÁŠ TEN MOBIL, KEĎ HO NEZDVIHNEŠ VTEDY, KEĎ MÁŠ?!“
„DEAN! Keby si chcel vedieť, sme ok, len sa tu privtrel jeden démon, ale nebolo to nič, čo by sme nezmákli, dobre? A neziap na mňa, prosím ťa, boli sme vonku, nemali sme mobily pri sebe.“
Chvíľu bolo ticho.
"Dean?"
„Ach...ehm, jasné...okej...ehm, sorry,“ ospravedlňoval sa Dean už miernejším hlasom. „A ste fakt v poriadku, hej?“
„Áno, jasné, žiadny strach, len choďte nakopať toho ducha, my to tu máme pod kontrolou,“ ubezpečovala ho Jane so slabým úškrnom.
**********
„Okej, tak fajn, keby niečo, tak sa určite ozvi, jasné?“ prikazoval Dean.
„Jasné,“ ubezpečovala ho Jane.
„Tak...tak sa maj,“ lúčil sa s ňou a vedel, že jej určite nekontrolovateľne myká kútikmi – súdiac podľa hlasu, akým mu povedala „fajn, maj sa“. Asi jej prišlo veľmi vtipné, že on sa tak stresoval, no jemu veľmi do smiechu nebolo. Všetky hrôzostrašné scenáre, ktoré sa mu v hlave vynárali po celú dobu, čo ani Bobby ani Jane nedvíhali telefóny, ho tak vynervovali, že ešte teraz mal tep 400/200 a bol strašne rád, že ju počul...že vedel, že obaja sú v poriadku.
Otočil sa na svojho brata a oznámil mu: „Vraj iba nejaký démon, nič strašné, obaja sú ok.“
Sam sa uškrnul. „Mimochodom...neohluchla? Lebo mne chýbalo málo.“
„Strašne vtipné.“
„Ja len že už dávno som ťa takéhoto vystrašeného nevidel...“
„...ou, psychoanalýza, super...“
„To ti na nej vážne tak záleží, či čo?“
„Ale, prosím ťa, Sam...“
„Len sa pýtam, normálne, bez útočenia...“ vyzvedal Sam.
Dean sa naňho len otrávene pozrel. „Do riti, Sam, to už nemôžem urobiť nič bez toho, aby si to nejako nespojil s Jane?“
„Vravím, že sa len pýtam a ty hneď zbytočne vyletíš...“
„Fajn, spal som s ňou, tak nemôžem mať právo na to, aby som sa obával, či je v poriadku, keď viem, že sa niečo deje?“
„Veď dobre, dobre...“ zahundral so stále uškŕňajúcou sa tvárou, čo si Dean všimol.
„To čo má znamenať ten výraz, ako taký ded vševed alebo čo, toto je nové...“
„Ja len...čo je na nej také, že ťa takto dostala? Myslím tým, nie je o nič výnimočnejšia, než hociktorá iná kočka, ktorú sme kedy stretli – teda, až na toho démona v nej pravdaže...“
„...Sammy...“
„Keď si ju tak brániš a bojíš sa o ňu, tak to asi pre niečo bude nie?“
„Preboha, len rovno nerozošli po celej krajine pozvánky na svadbu...“
„Zahováraš, zaujímavé...“
„Okej! Super humor...sexi kočka...taká tá energia a úplné odreagovanie...ou, jasné, a ešte čo dokáže s...“
„Och, to stačí, radšej žiadne detaily, ešte by som vychytal nejaký nevyliečiteľný komplex alebo čo,“ bránil sa Sam.
„Chlape, to nemalo byť nič také, ani úchylné,“ usmial sa spokojne Dean.
„Tak tým si vôbec nie som istý.“
Starší brat len prevrátil očami. „Inak, čo je s tým, o čo som ťa žiadal – aby si do nej zbytočne neskákal?“
„Však ona skočila do mňa prvá!“
„Och, áno, všetci máme päť rokov a hráme sa na škôlku...kde to žijem...,“ pýtal sa do priestoru Dean, „ona do teba potom už nevŕtala, tak čo keby ste si obaja skľudnili hormóny? Unavuje ma to...“
Sam sa len pozrel na svojho brata a vedel, čo urobí. Nebolo to ani tak pre to, čo hovorila Ruby, to by Deanovi nikdy nemohol urobiť a ani preto, že by Jane zrazu preňho prestala byť čudná protiva, ktorá mu ide na nervy. Jednoducho videl, že jeho brat akoby nabral všetku tú zatúlanú energiu a už nebol tak strašne mrzutý ako v posledných týždňoch. Strašne sa bál, čo ich o tie tri posledné mesiace čaká, tak sa rozhodol – aj keď si to vôbec nechcel pripustiť - že ak by Deana z dohody nedostali, nech si aspoň užije. Koniec – koncov, predpokladal, že onedlho ho Jane určite omrzí a on si aj po Rubyinych surových slovách nebude musieť nič vyčítať.
„Fajn, Dean, keď tak chceš, tak si ju nechaj, sľubujem, že do nej nebudem skákať ani nič.“
„Akoby bola nejaké domáce zvieratko...“
„Tak som to nemyslel, proste, ak si myslíš, že ju aj s tým jej démonickým neviemčím zvládneš, prosím, pre mňa za mňa, ja to už nejako prežijem.“
„Žiadne dramatické zabíjaniachtivé výstupy?“
„Žiadne.“
„Tak fájn, braček,“ Dean v duchu plesal, že sa Samovi konečne podarilo cez Jane nejako prekusnúť, „chcelo by to nejaký hamburger so slaninou, čo ty na to?“
**********

„Okej, Janey, nechcem ti to nejako sťažovať, chápem, že sa ti o tom musí ťažko hovoriť, ale povedala si, že mi upresníš zopár vecí, tak...“ začal Bobby s vážnym pohľadom.
„Ehm, jasné, v poriadku...no, kde sme to prestali? Jáj, pri tých náramkoch...ako, ja fakt neviem, čo sa deje, nechápem to...veď ešte aj Jim povedal, že vždy fungovali...a k tomu aj to, že sa mi nič nedeje...toto nie je dobre...teda je – ale nie je, chápeš,“ hovorila Jane a rozhliadala sa po miestnosti, po knihách, ako keby čakala, že odniekiaľ niečo vyskočí a na čele to bude mať nápis „mám pre teba riešenie“.
„Je to divné...ale to sa pokúsime vyriešiť neskôr...mohla by si mi povedať...to, čo sa stalo potom...po tom Carsonovi?“ spýtal sa opatrne, nevedel, ako sa má správať – predsalen to bola fakt chúlostivá vec.
Jane si vzdychla. „No...keď zo mňa Ryan po čase dostal, čo sa stalo, odohral sa menší masaker...ja som toho idiota síce nechcela už nikdy vidieť, ale keď som raz prišla za Ryanom, práve ho mučil...pomaličky mu zvliekal nechty, trhal z neho kusy mäsa, pokožku na tvári mu zvliekal po kúsku, každú očnú riasu mu trhal po jednej...“ rozprávala a tento raz nemala v očiach ani kúštik ľútosti, „a ja som si tam len sedela, počúvala ten jeho krik a žiadna satisfakcia neprichádzala. No potom sa ma zrazu Ryan len tak medzi rečou spýtal, či to chcem skončiť...a ja som v tej chvíli len zdvihla tú svoju sprostú paprču a prvýkrát v živote vraždila.“
Jane si naliala ďalší pohárik a exla ho. „Len škoda, že to nie je ako vo všetkých tých akčákoch, kde si vrah so spokojným úsmevom sadne do auta a odfujazdí preč. Bol to síce prekliaty démon, ale ja som mu vzala život...život...a tým pádom to so mnou šlo dolu vodou.“
Bobby zostal ticho, len pozoroval dievča oproti sebe a čakal, kým znova začne hovoriť.
„Ten okamih ma zmenil a ja...ja som sa zvrhla. Ono...hovorí sa, že keď zabiješ, tvoja duša sa delí. Moja sa však akoby spájala s tým démonom vo mne, postupne som nevedela rozoznať, čo som urobila z vlastnej vôle a čo len kvôli tomu, že ma to premohlo. To, že som zabila, ma dokopalo na cestu, po ktorej som nechcela nikdy ísť, v podstate sa tým zo mňa stal démon...ja nevravím, že som v tom nevinne, naozaj nie, bola to moja voľba a musím povedať, že keby som sa vrátila v čase do toho istého momentu, alebo čo, tak by som aj tak urobila to isté a zabila ho znova. Ale...dúfam, že mi veríš v tom, že už nie som a vonkoncom nechcem byť tá vyšinutá suka, čo som bola...“
Lovec len bez slov prikývol a Jane sa slabo usmiala.
„Každopádne, odvtedy som viedla život, aký som viedla, no raz som počula jeden tichý rozhovor Lilith a Ryana. No a dala som si dokopy to, že celé to...to...znásilnenie...bola jeho robota. On to celé vymyslel, bol si istý, že Carsona zabijem a potom ma to podémončí. Vždy tušil, čo si myslím, čo urobím, čo sa potom stane, až to bolo dosť stresujúce. A Carsona, samozrejme, dvakrát presviedčať nemusel a on sa na to s radosťou podujal – i keď by si to možno rozmyslel, keby vedel, ako potom skončí.“
„Takže to preto si odišla? Preto si sa zrazu znova vrátila do tých „ľudských koľají“?“
„No, cháp to takto – ja som brala Ryana ako niekoho, komu môžem stopercentne veriť, vždy sme zmákli všetko, proste som mala pocit, že všetko aj dokážeme a bol do môj dokonalý svet. Síce zvrátený, ale vtedy pre mňa akurát. No teraz si tak môžem hlavu trieskať, nechápem samu seba, čo som si myslela...asi som silou mocou chcela vyhrať titul Kráľovnej naivity alebo čo...“
„Sám sa ešte teraz čudujem, že ti tak mohlo šibať,“ zhodnotil Bobby.
„Och, vďaka,“ zareagovala Jane a on sa ospravedlňujúco zaksichtil.
„Takže potom som sa rozhodla, že je najvyšší čas odísť – hoci Ryan tento názor so mnou veľmi nezdieľal - ako si sa už od Ruby dozvedel...no a popritom, ako ma milo vyprevádzal, mi stihol ešte objasniť, prečo zvolil práve taký spôsob, akým si poistil, že sa k nemu pridám dobrovoľne...vraj že vyvraždiť mojich milovaných a podobné veci by bolo strašne fádne a toto mu prišlo oveľa originálnejšie...no akýto schopný chlapec, však?“ dovysvetľovala Jane a znova si naliala.
Bobby jej s veľavýznamným pohľadom poloprázdnu fľašu vzal a s ustarosteným pohľadom prehodil: „Ešteže ťa odtiaľ Sophi dostala, to je jediné šťastie...ehm...inak...ehm...ako sa vlastne má?“
Na Janeinej tvári sa miesto toho rozorvaného výrazu usadil veľavravný úškrn. „Ale ale...ktovie prečo sa ma presne takýmto istým čudným hlasom pýtala to isté na teba, hm?“
Bobby sa zatváril, že nezačul v jej hlase náznak podozrievania. „Ehm...ty si s ňou volala?“
„Hej, zabudla som si vziať tú hojivú vec, takže mi ju pošle, nebudem sa tam trepať tie kilometre kvôli nejakej mastičke...ale nezahováraj, no tak...ty a Sophi? Žeby? Hm?“ pýtala sa brunetka a vyzerala naradostená, priam vo svojom živle.
„To čo majú byť za otázky, há? Som od teba oveľa starší, takže trošku rešpektu by nezaškodilo...“
„Však ja ťa plne rešpektujem, ale...“
„Žiadne „ale“, najprv si ty poupratuj s Deanom, potom sa vŕtaj do iných vzťahov...“
„No tak náhodou, my máme dokonale upratané...takže ty a Sophi a vzťah, hmmm...“ uškrnula sa Jane.
„Ach kristepane...“ prevrátil Bobby oči stĺpkom, „radšej sa choď najesť alebo čo, isto si hladná a očividne ti to ide na mozog.“
„Vidíš, dobrý nápad, ale najprv si idem dať doporiadku ten krk, isto je to dosť neestetické...,“ odhadovala svoj stav, vstala zo stoličky a pobrala sa do inej miestnosti. Po pár krokoch sa však ešte zvrtla: „Mimochodom, na tom, že celú tú vec so Sophi zahováraš, určite niečo bude...“
„Padaj...“
„...dám ti jej číslo a môžeš jej zavolať...“
„...ešte slovo a keď sa Dean vráti, tak ho pošlem aj s bratom niekam, kde bude len cesta tam trvať týždeň...“
Na to sa otočila a pobrala sa ku dverám. Tam sa však znova zastavila.
„...však na tom nie je nič zlé, ak máte so Sophi k sebe blízko...“
„...varujem ťa...“
„...ty, taký starý lišiak...“
„...ježiši...“
„...tak sorry, lišiak v najlepších rokoch...a ona je tiež kočka...“
„Ty si to chcela, zahatám ti akýkoľvek prístup k syrovej pizzi...,“ vyhrážal sa nekompromisne Bobby.
„Okej, tak ja padám,“ oznámila Jane, nadobro vyšla z miestnosti a nechala tam uškŕňajúceho sa lovca.

Dobré ako vždy. A ten starý lišiak na konci

super pokračovanie, ako sa Dean o ňu bál, a ten príbeh o Jane wooow vynikajúce už sa teším na ďalšie časti

Dzajnisko, musím povedať, že som unesená z toho, ako Dean vrieskal na Jane zo strachu, že sa jej niečo stalo.
Ty vieš niektoré veci tak úžasne vymyslieť, že ti musím zatlieskať! To s tým Ryanom, ako ju oblbol, aby sa stala démonka.
Proste to píšeš úžasne.

tak toto bolo naozaj dobrá časť ako to na začiatku vybavili s tým posadnutým chlapom bolo fakt super
a tiež som rada že som sa dozvedela niečo viac o Jane. teda Ryan mi je stále viac nesympatický
a Dean a o Jane tak bál. to bolo milé a ešte aj čo mu povedal Sam. skvelá práca teším sa na pokračko

Tak toto je super, som unesená z toho, že sa vám to páčilo vidím, že Deanovo ziapanie sa ujalo no a Ryan...je démon...s nikým sa len tak nemaznal/maznať nebude
ďakujem za vaše komenty a chválu ľudkovia, vy mi tým vždy viete zlepšiť náladu a celý deň (keby len jeden )
čím skôr sa pustím do ďalšej časti

to bola super časť dzajnisko. Ja som to prečítala už včera ale stále som unesená z každej vety Deanove stresy boli super A rozhovor so Samom To bolo krásne A ako Jane zabŕdzala do Bobbyho To nemalo chybu Že starý lišiak Bombové pokračovanie Juj teším sa na ďalšie

Super pokračování Líbí se mi, že jsou tvoje díly takové dlouhé Obdivuju, jak dokážeš z vážného povídání udělat úžasně vtipný rozhovor Sice jsem čekala, že Carson Jane udělal něco podobného, ale nečekala jsem, že to bylo na Ryanův povel! Jinak jsem si myslela, že ti lidi, co se přidavají k démonům, tak že to dělaj z vlastní vůle a ne že je k tomu donutí nějaké to znamení, co jim udělají. Jak to vyplynulo z tohoto dílu... Pěkně zmatený byl ten chlápek A Dean jak pěkně stresoval. Opravdu mu na Jane záleží víc než je schopný připustit. Jsem zvědavá, jestli ho časem omrzí nebo nee A to jak Samovi začal popisovat, jaká je úžasná atd... a jak ho Sam zarazil tím, že se obejde bez podrobností nebo něco v tom smyslu mu řekl A jak si Jane dobírala Bobbyho, to se mi taky líbilo, jak ji nemohl uklidnit
Prostě skvělá část