In the Darkness Let me Dwell

ahojte všetci, takže po chvíľke čakania ste sa konečne dočkali...rozbiehame akciu, blížime sa do finále, chlapci a potvora sa stretnú v boji na život a na smrť... prajem príjemné čítanie...

XXX

„Mám plán, ako nás odtiaľ dostať,“ povedal Sam ticho. „Nie je to síce úžasný plán, ale je to plán.“ Rozprával, skôr preto, aby dal bratovi vedieť, že je tu, než pre hocičo iné. Dean stále otáčal hlavu k Samovmu plecu a rukou zvieral Samovo zápästie tak pevne, až to bolelo. „Len ešte chvíľu vydrž, Dean, prosím.“ Sam sa mierne kolísal dopredu a dozadu. Začal s tým už skôr, keď ho premohli slzy a zármutok, keď sa skľudnil, všimol si, že to upokojuje Deana – jeho brat sa pomaly uvoľňoval, tiché, vzlykavé šeptanie utíchlo. „Dostaneme sa odtiaľto. Sľubujem.“ Zopakoval to už asi stokrát, odkedy privliekli Deana späť.
Jeho brat zrazu zašepkal, skúšal sa čo najviac zahrabať sa k nemu. „Čo sa deje?“ Samovi sa zdalo, že počuje kroky. „Okay, Dean. Posadím ťa. Toto je súčasť plánu, dostanem nás odtiaľ, alebo dodržím ten ďalší sľub.“ Skoro sa mu nepodarilo donútiť sa, aby to povedal. „Ver mi, Dean. Som tu. Ver mi.“ Sam Deana nakoniec poriadne objal a posadil ho na podlahu. „Ver mi.“ Postavil sa, nasadil si putá a zavesil reťaz na hák, uistil sa, že je reťaz na háku len položená a že žiadny článok nie je o niečo zachytený. Sotva to spravil, cvakol zámok a o sekundu sa dvere s treskotom otvorili.
„Vezmite Bezmenného,“ Červenooký vošiel do miestnosti s dvoma ďalšími maskovanými mužmi. Zdvihli Deana, Sam počul, ako jeho brat ticho zastonal od bolesti.
„Vydrž, Dean,“ povedal bratovi. „Čo, tentoraz žiadne drogy?“ ozval sa Sam, keď odvádzali Deana preč.
„Nie je to potrebné, keď si ho vezme. Plnia jeho vôľu.“ Červenooký sledoval, ako ťahali Deana dole chodbou.
„Ver mi, Dean!“ vykríkol Sam.
„Avšak ty,“ Červenooký zatvoril dvere, „potrebuješ trochu viac pripraviť.“ Prešiel k Samovi a udrel ho chrbtom ruky. Sam sa zhlboka nadýchol a počítal do troch, skúšal si uvoľniť ruky z pút bez toho, aby si to Červenooký všimol. „Začína ma to baviť,“ dodal muž s krutým smiechom.
„Hej, stavím sa že hej,“ súhlasil Sam, keď sa mu podarilo uvoľniť si ruky. Mávol reťazou a zasiahol ňou hlavu Červenookého, muž sa zapotácal. To dalo Samovi dosť času na to, aby dobehol k posteli a vyšklbol uvoľnenú nohu. Jeho starostlivo udržovaná kontrola bola zrazu preč, naplnila ho zúrivosť, hnev ho rozpaľoval do biela. Švihol kusom postele, udrel Červenookého do hlavy, chlap narazil chrbtom do steny. Sam sa zahnal ostrým koncom ako oštepom priamo na masku. Maska sa roztrieštila, rovnako ako mužova tvár pod ňou a on klesol na podlahu s nechutným buchnutím. Sam sa otočil a rozbehol sa k dverám.
Otvoril ich a pohol sa dole chodbou tak rýchlo, ako mohol, aby pritom zostal relatívne potichu. Dúfal, že ostatní pripíšu zvuky, ktoré pred chvíľou vychádzali z jeho väzenia, tomu, že ho Červenooký mučí. Sam dosiahol schody. Počul hlasy spievajúce chválospevy. Nie, vydrž, Dean. Už idem. Pohyboval sa tak rýchlo, a bol taký sústredený na to, čo robí, že sa zdalo, akoby jednu sekundu čakal na schodoch a v ďalšej stál vo dverách obetnej miestnosti. Jeho srdce prudko bilo, keď sa snažil zhodnotiť situáciu. Dean bol na oltári, nejaký muži ho pridržiavali. Vec tu ešte nebola.
Škrípanie pneumatík odvrátilo na okamih jeho pozornosť od scény na oltári. Bobby, Dirk a Ronny vystúpili z auta a náhlili sa k domu.
„DEAN!“ skríkol Sam. Hlava jeho brata sa na moment zdvihla a Samovi sa zdalo, akoby Deanove ústa vyslovili slovo Sam, predtým, než si vytrhol ruky zo zovretia maskovaných mužov a skotúľal sa z oltára. Sam bežal, odstrkoval ľudí nabok, pri jeho šialenej snahe dostať sa k Deanovi. Tá vec bola zrazu tu, hnala sa ponad tabuľu priamo k Deanovi.
„Nie,“ Deanov hlas sa zdal Samovi jasný, napriek kriku ostatných. „Nie.“ Dean už bol na nohách a pokúšal sa striasť ruky, ktoré ho držali. Sam sa rozohnal kyjakom, tresol jedného muža zboku do hlavy, ten pustil Deana a Sam uvidel svojho brata hnať sa skrz záves, vec za ním, zanechávala za sebou stopu z čierneho krvavého slizu, keď sa pustila loviť Deana.
„Už idem, Dean!“ vykríkol Sam, potom bodol pred seba kovovou tyčou. Zasiahol ďalšieho z maskovaných mužov do hrude. Sam cítil ako mužove rebrá povolili a on sa zviezol na zem, držiac si krvácajúcu ranu v hrudi. Sam sa rozohnal znova, ďalší muž klesol, s krkom ohnutým vo zvláštnom uhle.
„Sam!“ zavolal Bobby.
„Drž ich odo mňa, znič oltár. Ja idem za Deanom,“ Sam sa ani neobzrel a hnal sa cez záves.
Sledoval stopu slizu cez dom. Dvaja muži v maskách sa ho pokúsili vo dverách zastaviť. Jeden z nich niečo hodil. Sam pocítil, ako niečo narazilo do jeho tela. Pozrel sa dole, nôž so zlatou rukoväťou mu trčal z boku. Vytiahol ho a vzal ho do ľavej ruky, potom vletel na mužov, mával posteľnou nohou ako mečom, nožom bodal pred seba. Čepeľ zasiahla jedného z mužov do hrdla, ten vykríkol, keď krv vytryskla z rany, keď klesol, Sam sa rozohnal kovovým kyjom, narazil druhému mužovi do hlavy, maska sa s tresnutím rozpadla. Sam sa len uistil, že ani jeden z nich nevstane a prebehol dverami.
Zastal.
Vec stála v strede dvora, pred ďalším oltárom, pokrytým kvetmi. Dean stál medzi vecou a stolom zakrytým roztrúsenými kvetmi. Dean vzlykal, vec prechádzala niečím, čo mohlo byť rukami, po Deanovej tvári.
„Dean!“
„Nie,“ ozval sa Dean. „Nie.“ Ťažko dýchal a ako tam Dean stál, Sam mohol vidieť každý jeho prudký výdych. Vec pomaly vstupovala do Deanovho tela cez presakujúcu ranu na hrudi. „Nie.“
Zrazu sa tu zjavil veľký kolibrík, akoby sa vytvoril zo vzduchu, strmhlav letel na Sama. Kolibríkov zobák prešiel Samovým plecom ako ihla, mučivý záblesk bolesti prešiel jeho telom. Sam sa zahnal s palicou. Minul. Zaútočilo to znovu a v tej chvíli ho zasiahol. Stvorenie padlo na podlahu. Sam zabodol ostrý koniec kovovej palice do jeho tela. Kolibrík explodoval vo vlne krvavého dymu a takmer ľudský krik naplnil dvor.
Vec zvrieskla.
„NIE!“ skríkol Dean, načiahol sa a ponoril ruky do zvíjajúcej sa masy veci. Jeho brat kričal od bolesti, kým Sam trielil k Deanovi bojujúcemu s bohom. „Oltár,“ zalapal Dean po dychu.
Sam dobehol k stolu a pretočil ho, kvety sa strúsili dole. Zaregistroval pokrútený obsidiánový nôž a nefritovú misku, ktoré sa zrútili z oltára. Roztrieštil misku a zdvihol nôž, dúfal, že háda správne.
Dean kričal.
Sam sa otočil k bratovi. Žiadna časť veci už nebola v Deanovi, počas boja sa jeho bratovi nejako podarilo dostať ju von. Sam sa rozohnal palicou, zasiahol to, a nárazová vlna bolesti ho zrazila na kolená, chytil si hruď, mal pocit, akoby mu vytrhli srdce z tela. „Dean,“ zalapal po dychu a hodil obsidiánový nôž bratovi.
Dean ho chytil a zaboril ho priamo do stredu tej veci. Zúrivo zvrieskla a časť z nej šľahla Deana. Sam videl, ako rana rozťala Deanovu hruď, hneď nad srdcom. Dean vykríkol od bolesti, ale aj napriek tomu vytiahol nôž z veci, kvapkala z neho čierna krv. „Zlom ho,“ bolo všetko, čo zo seba dostal a klesol na zem. Sam viac nepotreboval, udieral kovovou palicou znova a znova, trieštil nôž na tisíc kúskov.
Vec zvrieskla znova, tentoraz od bolesti. Zakopla o Deana a niečo vyletelo z jej hrude. Srdce tej veci bolo obrovské, keď viselo vo vzduchu, kvapkala z neho čierna krv – udrelo ešte niekoľko krát a vybuchlo pred ich očami. Vec padla dole, jej telo bolo pohltené ohnivou guľou, jasnejšou než slnko, ktorá sa rozprskla v záhrade.
Dean dopadol na zem ako bez života.
„Dean!“ Sam sa doplazil k bratovi a otočil ho, zdvihol ho, aby sa mohol oprieť o Samovu nohu. „Dean? Oh bože.“ Jeho brat krvácal z očí, uší, nosa a úst, zranenie, ktoré mu vec spôsobila na hrudi, odhaľovalo biele konce rebier. „Dean!“ opakoval Sam, slzy mu stekali po tvári.
Dean otvoril oči. „Ty?“ zašepkal.
„Som v poriadku, Dean.“
„Ja tiež, Sammy. Aj ja som v poriadku,“ povedal, jeho oči sa znova zavreli a hlava mu klesla Samovi do náruče.
„Dean!“ Sam ním zatriasol. Zdvihol zrak, Bobby a CJ prichádzali dole schodmi k nemu. „Pomôžte Deanovi,“ ozval sa Sam, všetko sa začínalo na hranách zatemňovať. „Pomôžte...“ jeho telo to konečne vzdalo, zúrivosť bola preč, žiaľ sa vrátil, napriek tomu stále počul Deanovo nepravidelné dýchanie. „Dean?“ zopakoval. Pocítil na pleciach Bobbyho ruky a počul úzkostný hlas staršieho lovca. Sam sa snažil sústrediť sa na Deana, ale už toho bolo priveľa a on sa ponoril do temnoty.

Jupí další část! Konečně zabili tu potvoru! Ale co chudák Dean... Jak tohle skončí pro naše brothers? Doufám, že ok...

tak toto bylo dobré - normálně jsem ani nemohla dýchat, tak moc rychle jsem hltala každé slovo

jsem ráda, že je po něm - jenom doufám, že i kluci budou v pořádku...

díky za excelentní překlad.....

Tieto konce v najlepšom sú najhoršie, ach, ja chcem ďalšiu časť ďakujem, opäť za skvelý preklad

To byl ale nervák. Je dobře, že tu obludu zabili společnými silami ti, kterým nejvíc ublížila, jak fyzicky, tak psychicky. Sam byl tedy pěkně rozzuřený, což bylo jen dobře, protože kdyby nebyl, dopadlo by to s klukama mnohem hůře. Doufám, že už je konečně po všem. Jen aby to "peklo" nepokračovalo dál, to by už bratři asi nevydrželi a já s nimi.
Není mi jasná jedna věc. Když se vymaže po prvním vstupu mysl oběti a při každém dalším se ta ztráta osobnosti prohlubuje - jediný Dean se dokázal vrátit zpět. Jak to, že při tom opětovném vstupním rituálu, který musel Sam sledovat, neměl znovu Dean vymazanou paměť a zůstal sám sebou? Ne, že bych mu to přála, užil si chlapec až dost a Sam také. Dean je tak silný, že si již nenechal ovládnout mysl? Pouze vzít tělo - to ovlivnit nemohl? Máte někdo nějaký názor nebo mi něco uniklo (a to čtu všechno třikrát ). Možná bude na konci povídky vše objasněno. Jako například, k čemu ty pásy kůže z obětí, co ten "rádoby" Bůh měl v úmyslu atd.

Tyyy bláho to bylo zase něco úžasný překlad.No a taky jsem zvědavá co tim ovladnutím objeti sledoval....

A jedeme dál...a zase akcia v plnom prúde...

Kapitola 12 Forebear, he lives!
(Vydržte, je nažive!)

Človek nie je mäso, ale duša, sláva je celý život.
To je pravá sláva, ktorá teší žijúceho.
To je pravý život, ktorý ani smrť nezničí.

Niečo ako vedomie sa pomaly vracalo, keď bol vlečený dole chodbou. Muži, ktorí ho ťahali, zastali a otvorili dvere. Dopadol na podlahu a dvere sa zavreli. Ležal na boku a prial si, aby ho tu konečne našla smrť a dovolila mu utiecť.
„Dean!“ ozval sa hlas, pripadal mu povedomý. Počul niekoho hýbať sa, nežné ruky ho otočili. „Bože,“ zašepkal hlas. Niekto ho zdvihol a držal pri teplom tele. „Dean? Dean?“ hlas znel zúfalo. Otvoril oči. Ten – ten, ktorý ho zachránil – Sam – ho držal. „Dean?“ zopakoval. Otočil tvár k jeho – Samovmu – plecu a ovinul ruku okolo jeho ruky. „Dean, si tu?“ spýtal sa ten, ktorý ho zachránil so vzlykom.
Pokúsil sa vydať nejaký zvuk, šepot unikol z jeho pier predtým, než prišla bolesť.
Sam sklonil hlavu, takže líce mu spočinulo na jeho vlasoch. „Vydrž, dostanem nás odtiaľ, sľubujem,“ povedal jemne.
„Mfph,“ pokúsil sa odpovedať. Samove slová nadávali zmysel, ale bolo tu niečo v tóne jeho hlasu, čo si žiadalo odpoveď.
„Oh, bože, Dean,“ Sam sa rozplakal, kolíšuc sa dopredu a dozadu.
„Mfph,“ zašepkal. Bol blízko toho, aby mu vyhŕkli slzy zo spaľujúcej agónie, ktorú spôsobovalo rozprávanie. Stratil svoj domov a tak mal niekoho, kto ho zachránil – Sama – a teraz obaja umrú na tomto mieste. Prial si, aby mohol upokojiť toho, kto ho zachránil, ale všetko, čo mohol urobiť bolo, že dovolil miernemu kolísavému pohybu, aby upokojilo jeho. Kolísal sa v niečom, tak podobnom bezpečiu, a počúval jeho hlas. On začal rozprávať, keď slzy ustúpili, ľudský hlas robil tmavé miesto pohodlnejším.
„Mám plán, ako nás odtiaľ dostať,“ povedal Sam ticho. „Nie je to síce úžasný plán, ale je to plán. Len ešte chvíľu vydrž, Dean, prosím. Dostaneme sa odtiaľto. Sľubujem.“
Zrazu sa ho vec dotkla, jemný kúdol veci mu dal vedieť, že ho znova potrebuje. Zamrnčal, bolesť spaľovala jeho telo, pokúšal sa ukryť uňho. Samova ruka sa zovrela v odpovedi na jeho tichý ston.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Sam. Z chodby prichádzali ťažké kroky, každý náraz otriasol jeho telom. „Okay, Dean. Posadím ťa. Toto je súčasť plánu, dostanem nás odtiaľ, alebo dodržím ten ďalší sľub. Ver mi, Dean. Som tu. Ver mi.“ On si ho na okamih tesne pritiahol a potom ho jemne posadil na podlahu. „Ver mi,“ on – Sam – povedal znova. Slovo ver niečo znamenalo. Veril tomu, kto ho zachránil.
Dvere sa s treskom otvorili. „Vezmite Bezmenného,“ prikázal kňaz v maske s červenými očami. Dvaja ďalší muži vošli do miestnosti. Zdvihli ho z miesta, kde ho Sam posadil a ťahali ho preč. Bolesť mu bežala celým telom.
„Vydrž, Dean,“ zavolal on. Počul, ako Sam povedal niečo tomu s červenými očami, a príkru odpoveď, slová nemali žiaden zmysel. „Ver mi, Dean!“ kričal Sam. Bola to posledná vec, ktorú počul predtým, než sa zabuchli dvere.
Dotiahli ho k oltáru a položili ho naň. Položili kvety na jeho telo a šklbnutím mu otvorili ústa. Na jazyk mu namazali odporne chutiacu zmes. Drogy sa rýchlo rozbehli jeho žilami, posledný kúsok jeho samého, osobnosti, ktorú vec pohltila, kričal, uzamknutý niekde hlboko vo vnútri. Toto bola tá najväčšia hrôza, a druhá najväčšia, a tretia a stále ďalšia. Bolesť bola oveľa horšia. Odstránenie tých niekoľkých kúskov jeho samého, ktoré ešte ostávali, bolo oveľa náročnejšie. Vec mala obrovské potešenie z predlžovania bolesti, keď vyrezávala posledné kúsky toho, kým bol.
Liali mu krv do úst i po tele. Prišli nejaký muži a držali mu ruky a nohy. Teraz to bolo už len symbolické, vedeli, že už nie je schopný bojovať proti tomuto poslednému ovládnutiu, ktoré dá bohovi silu. Bol to jeho osud.
Prešiel ním dohorievajúci záblesk vedomia. Časť jeho samého sa prebudila, drogy to umožnili, a vec sa zabávala tým, že znova a znova brala, kým tu neostane nič okrem schránky a ona to bude môcť osláviť konečným aktom jeho smrti.
„DEAN!“ výkrik preťal vzývanie.
Zdvihol hlavu. On stál vo dverách, tvár mal divokú, v rukách zakrvavenú palicu.
On – ten, ktorý ho zachránil – Sam. Sam... Sam...Sammy!
Dean sa pozrel na brata, vyhľadal jeho oči. „Sam?“ povedal bezhlasne. Je nažive! Je nažive! Dean sklonil hlavu, muži, ktorí ho držali, uvoľnili zovretie, čakali, kým vec vstúpi. Trhnutím sa oslobodil a skotúľal sa z oltára. „Nie,“ ozval sa, keď sa ho pokúsili schmatnúť. „Nie.“ Nedostane ma to. Nie. Prinútil sa dostať sa na nohy a odtiahol sa od rúk, ktoré sa ho snažili chytiť. Prebehol závesom dozadu miestnosti a cez dom. Musím sa dostať k druhému oltáru. Nebol si istý tým, ako to vedel, mohol to byť kúsok spomienky, ktorú v ňom zanechala vec. Prebehol popri stráži v kuchyni, spoznali ho ako jedného z Bezmenných a nechali ho tak.
Dean prebehol dvorom priamo k oltáru pokrytom kvetmi. Keď sa dostal k stolu, natiahol sa za nefritovou miskou, aby ju rozbil o zem. Niečo naňho zaútočilo. Zdvihol zrak, kolibrík sa chvíľu vznášal priamo pred ním, potom zmizol.
Za sebou cítil vec.
Miska musí byť zničená. Potreboval zahnutý obsidiánový nôž, ktorý ležal schovaný v kvetoch. Nemal ani poňatia, ako môže zabiť kolibríka, ale vedel, že to musí spraviť.
Boh sa ho dotkol. Dean nechcel, aby sa tomu jeho telo podriadilo, ale nezvládol to. Drogy, ktoré mu ešte prúdili v žilách, donútili jeho telo poslúchnuť. Kúsok cúvol a zavzlykal, keď sa otočil. Stálo to pred ním, zvíjajúca sa masa toho, voňajúca smrťou, naťahujúca sa za ním. Prešlo mu to rukami po tvári, pomaly sa dotýkalo očí, líc, pier. Jeden výrastok podobný prstu sa dotkol jeho ucha, Dean pocítil bolestivú ranu, keď vec jemne snímala jeho myseľ. Počul sa ako vzlyká, keď ho to pomaly skúmalo.
„Dean!“ vykríkol Sam zo schodov.
„Nie,“ Dean sa na to pozrel. „Nie.“ Skúsil sa zhlboka nadýchnuť, šlo to ťažšie a ťažšie, každý nádych sprevádzala obrovská vlna bolesti. Dean zazrel Sama schádzajúceho po schodoch, keď pocítil dotyk v rane na bruchu. Znova to doňho vkĺzalo, pomalými, prerušovanými pohybmi, bolesť pulzovala v jeho tele, keď ho vec začínala ovládať. „Nie,“ pokúšal sa bojovať s tým. Na hranici vedomia videl, ako Sam bojuje s kolibríkom. Dean zavrel oči, takže vec nemohla vedieť, čo sa stane skôr, než už bolo neskoro.
Niečo, čo znelo ako ľudský krik, naplnilo jeho uši a vec zvrieskla od zúrivosti. Zrazu v nej vybuchla bolesť, prerazila do jeho tela. Dean otvoril oči, kolibrík bol preč, Sam sa hnal cez trávnik k oltáru.
Chcelo to Sama – chcelo to koniec tvora, ktorý zabil časť jeho samého. Zúrivosť pulzovala skrz to, skrz Deana. „NIE!“ vykríkol Dean a natiahol sa za vecou, k tomu, čo dúfal, že je jej hrdlo. Prebodávala ho mučivá bolesť, kričal v bolestiach. „Oltár!“ zvolal, dúfajúc, že Sam pochopí.
Bolesť sa stupňovala. Dean videl čierne kruhy na okrajoch videnia. Netušil, ako dlho to ešte vydrží. Hrdlo ho už bolelo od kriku, ale nemohol prestať. NEMÔŽEŠ MA MAŤ! Pomaly sa to sťahovalo. NEMÔŽEŠ MA MAŤ! Vykĺzlo to z neho, bolesť pulzovala v jeho rukách, dobiela rozpálených, a pomaly ho ničila. Cítil náraz, keď Sam udrel vec. Natiahlo sa to neviditeľnou časťou seba a zhodilo to Sama na zem. Kútikom oka Dean videl, ako Sam padol a chytil sa za hruď. Nie!
„Dean,“ Sam lapal po dychu a zdvihol ruku. Držal obsidiánový nôž. Sam ho hodil k nemu.
Dean ho chytil a zabodol priamo do stredu veci. Vykríklo to od zúrivosti, keď sa nôž ponoril do jeho mäsa a zastavil sa v bijúcej mase jeho srdca. Nezranilo ho to, to je zlé. Zhlboka sa nadýchol a vytiahol nôž z veci. Hodil ho na zem „Zlom ho,“ bolo všetko, čo zo seba dostal, slová trhali jeho telo ako šľahnutia veci. Sam udieral palicou do noža, trieštiac ho na kúsky.
Vec vykríkla znova, tentoraz od bolesti. Zakopla o Deana a niečo vyletelo z jej hrude. Srdce tej veci bolo obrovské, keď viselo vo vzduchu, kvapkala z neho čierna krv – udrelo ešte niekoľko krát a vybuchlo pred ich očami.
Bolo to mŕtve.
Vec padla dole, jej telo bolo pohltené ohnivou guľou, jasnejšou než slnko, ktorá sa rozprskla v záhrade. Horúčava z ohňa spaľovala Deana, prehnala sa jeho telom, stupňovala muky až do bodu, odkiaľ niet návratu. Všetko, čo ho udržiavalo v činnosti, bolo zrazu preč. Klesol na zem, snažil sa ostať pri vedomí, nažive, aspoň na tak dlho, aby sa uistil, že Sam je v poriadku. „Dean!“ ozval sa Sam, Dean bol otočený a Sam si ho oprel o trasúcu sa nohu. „Dean? Oh bože. Dean?“ opakoval Sam, Dean počul v bratovom hlase slzy.
Dean otvoril oči, Samova tvár bola pokrytá krvou. A na pleci mal Sam krvácajúce zranenie. Dean si to všetko všimol. Myslím, že umieram, Sammy, ale to je v poriadku, tá vec je mŕtva, je preč. Zabili sme ju. Ty si v poriadku, Sam? Chcel to všetko povedať, ale jediné, čo zo seba dostal bolo „Ty?“
„Som v poriadku, Dean.“ Sam takmer vzlykal.
Dean potreboval dať Samovi vedieť. „Ja tiež, Sammy,“ povedal a dúfal, že jeho brat pochopí, chcel mu dať vedieť, čo to znamená. „Aj ja som v poriadku.“ Snažil sa ako mohol, aby udržal oči otvorené, ale tie sa zatvárali, telo sa mu uvoľňovalo, jeho hlava klesla Samovi do náruče. On, ten, ktorý ho zachránil. Sammy. Dean vzdychol.
„Dean!“ cítil, ako ním Sam triasol, ale vedomie rýchlo unikalo, nahradzovala ho nežná tma, mäkká ako dotyk zamatu alebo ako pokojná letná noc. Dovolil si klesnúť do prázdnoty, dokonca ešte predtým, než bolesť odišla, a potom už nebolo nič.

just-me: minulá část byla, jak to prožíval Sam a tahle jak ty stejné okamžiky vnímal Dean. Super, že se dovídáme veškeré podrobnosti z úplně jiného pohledu.
Jedna moje otázka je asi již zodpovězená. Dean byl natolik silný a dokázal se vzepřít, stále někdě v podvědomí to byl on a již se nenechal tou věcí ovládnout. Já jsem tomu ve skrytu duše věřila a Dean mě nezklamal. Ale co teď s ním je??? Snad nám neumřel??

teda to je tak dobře vymyšlené a přeložené - občas jsem přestávala i dýchat je to výborné.....doufám, že nám to Dean přežije......

nechci vytvářet nátlak, ale už aby tu bylo pokračování

Na to se snad ani nedá říct nic jiného. Je to senzační

.......Oh Jesus, to to to to bylo táááák PERFECT
Příšera zabita a všichni to přežili...no snad teda všichni a ve zdraví poslední 2 díly byly
Skoro jsem nedýchala a zase ty konce...fakt nás chceš zabít ???
Tak co je s Deanem???? Tak co??? CO??? Nechci být dotěrná a nedočkavá, ale no táááák....PLEASE

Tak vážení... na doporučení nemix jsem DNES začala tuto povídku číst a neodtrhla jsem se od ní, dokud jsem nedošla až sem a... OMG!!!!! Žádnou lepší spn povídku jsem ještě nečetla!!! To je vážně nádhera!!! Fakt horor a opravdu by to byl perfektní scénář na filmové zpracování. Obrovské díky našim překladatelkám!!! Jste vážně perfektní!!! Hlavně děkuji just-me, že vzala druhou půli povídky na sebe a nenechala jí nedokončenou. Teda ale já z toho fakt nemůžu!!! Ta povídka má naprosto vše, není jí co vytknout. A proto prosím... just-me... DOKONČI TO!!!!! Nebo já fakt umřu!!! A přece nás nechceš mít na svědomí

prosím, prosím, pokráčko, pěkně prosím....já asi umřu

OK. Ja viem, že mi to trvalo, ale zato si to teraz vynahradím, a to tak, že Vám konečne sprístupním celý zbytok poviedky (aj keď najmä preto, že už tam nie je žiadna dostatočne napínavá časť, pri ktorej by moja sadistická dušička mohla preklad prerušiť )
Takže všetkým ďakujem za vernosť a trpezlivosť a dúfam, že vás koniec poteší. Prajem príjemné čítanie.
(A ja sa asi pôjdem pustiť do prekladu ďalšej poviedky...už mám vo výhľade jednu zaujímavú )

Tmavý zamat sa trochu pohol a zvuky sa doplazili do prázdnoty. Dean sa v nej kolísal, skúšal nejako zistiť, kde je, čo sa stalo. Bolo tu vedomie bolesti, ale to zmizlo tak rýchlo, že to bol len nepatrný dotyk. Starosti si našli cestu k nemu. Sam. Snažil sa preraziť si cestu tmou a počul slabý zvuk, tichý ston, ktorý znel ako „Mfph.“
„Dean?“ ozval sa jemne Bobbyho hlas.
„Ešte sa nemohol prebrať, Bobby,“ toto znelo ako CJ.
„Som si istý, že som ho počul, a myslím, že sa aj pohol,“ odvetil Bobby.
Dean začul pohyb. Nie, potrebujem sa dozvedieť, čo je so Samom. Znova začul „Mfph.“
„Dean? Si v bezpečí, na klinike, vec je mŕtva, si v bezpečí,“ ozval sa Bobby. Dean pocítil ruku na svojom ramene. „Sam je v poriadku, Dean. Zaspal, ale je v poriadku.“
Dean pocítil v ramene niečo teplé a uvoľnil sa. Sam je v poriadku. Nechal lieky, aby ho odviedli späť do prázdnoty.
„Zobudil sa,“ hlas sa dostal až k nemu,
„Zobudil?“ odpovedal Samov hlas. Dobre, Sammy, už si hore.
„Myslím, že je na mňa naviazaný, teraz spí. Myslíš, že sa vráti? Ako Dean?“
„Ja neviem, Ronny, spýtame sa Deana, keď sa zobudí,“ Samov hlas znel zrazu drsne.
„Ako to zvláda?“ spýtal sa Ronny jemne. Potom nasledovala dlhá pauza. „Sam?“
„Nie som si istý. Bobby vravel, že sa včera na chvíľu prebral, potom ho znova uspali. Zobudil sa pred štyrmi hodinami...“ Všetko sa znova strácalo. Dean sa snažil vydržať, aby počul, čo Sam hovorí.
„Sam?“
„On...On bol...Znova obeť, Ronny.“ Dokončil Sam ticho.
„Oh, bože. To je mi ľúto. Čo budeš robiť?“
„Čo myslíš?“ odvetil Sam, tma znova ťahala Deana späť, chcel počuť, čo bude Sam hovoriť, ale už nedokázal udržať pozornosť dosť dlho na to, aby to zistil.
Keď tma najbližšie ustúpila, Dean si uvedomil bolesť. Cítil ju tĺcť v rytme srdca, stále to ale nebola skutočná bolesť, skôr to bolo niečo, čo by sa mohlo stať bolesťou. Vec, ktorú si uvedomoval najviac, bolo teplo, spočívajúce na jeho ruke. Pretlačil sa cez bavlnenú mäkkosť liekov a konečne sa mu podarilo otvoriť ľavé oko. Pravé ostávalo pevne zavreté, ale ľavé otvoril. Dean pootočil hlavu, Sam sedel vedľa postele, v lone mal otvorenú knihu. „Hej,“ povedal Dean, alebo to aspoň skúsil, hrdlo mal tak vysušené, že bolo ťažké dostať z neho čokoľvek. Znelo to skôr ako ston.
„Dean?“ Samova hlava sa rýchlo zdvihla.
„Hej,“ Dean to skúsil znova. Vyšlo z neho slabé „Mfph.“ Prehltol.
„Vydrž.“ Sam zdvihol šálku z podnosu vedľa postele, podvihol Deanovi hlavu a vložil mu slamku do úst. „Najprv len dúšok, dobre?“ povedal Sam.
Dean prikývol a nasal dúšok ľadovej vody. Upokojila jeho suché hrdlo. Chvíľku počkal, potom nasal ďalší opatrný dúšok. Sam odtiahol slamku. „Vďaka,“ povedal.
„Iste,“ odvetil Sam a položil šálku späť. Otočil sa k Deanovi. „Dean?“
„Áno, Sammy?“
Sam pomaly vydýchol. „Hej, človeče.“
„Si v poriadku?“ spýtal sa Dean, díval sa na brata. Samovo plece bolo nahrubo obviazané a pohyboval sa trochu pomaly.
„Hej, Dean, je mi fajn,“ usmial sa Sam.
„Plece?“ Dean sa zamračil, bolo dosť ťažké sa sústrediť.
„Zaútočil na mňa kolibrík.“
„Kolibrík?“ Dean sa nemohol prestať smiať. Vedel, čo bola tá vec zač, čoho bola schopná, ale v tomto okamihu predstava jeho obrovského brata, ktorého zložil kolibrík, ho nútila k smiechu. To je tými liekmi, musí to byť tým.
„Sklapni,“ zaškeril sa Sam. „Bol to veľký kolibrík.“
„Ospalý.“
„Spi, je to v poriadku. Budem tu. CJ vravela, že to tak môže chvíľu byť.“
„Okay.“ Dean zavrel oči a natiahol sa k Samovi, pocítil Samovu ruku okolo svojej a upadol do spánku.
Zobudil sa o niečo neskôr, Sam mu dal zase trochu vody a chvíľku spolu hovorili, než Dean znova zaspal. Ďalší krát sa poriadne neprebral, nebol schopný niečo povedať, počul rozhovor medzi Samom a Bobbym, potom znova upadol do bezvedomia. Tento vzorec sa opakoval dlhšiu dobu. Niekedy sa zobudil dosť na to, aby mohol hovoriť so Samom, niekedy len počúval, čo sa dialo okolo neho. Každý okamih vedomia bol o niečo dlhší, než ten predchádzajúci, okrem jednej dlhej pauzy. Keď sa znova dostatočne prebral, robil si kvôli tej pauze starosti. Čo nie je v poriadku? Myšlienky ho vtiahli späť do spánku.
„Už je to takmer osem hodín, čo znova zaspal, Sam,“ akurát vravel Bobby, keď sa Dean zobudil. Otvoril ľavé oko a o to isté sa pokúsil aj s pravým, na jeho prekvapenie sa otvorilo. Niekoľko krát zažmurkal a otočil hlavu v smere hlasu staršieho lovca. Bobby, Sam a Ronny stáli vo dverách izby.
„Ja viem, Bobby,“ povedal Sam, v jeho postoji bola vpísaná porážka, v jeho hlase zúfalstvo.
„Sam,“ Bobby položil ruku na Samovo plece. „Osem hodín, Sam, už sa nevráti. Ty...“
„Nie, nie teraz,“ namietol Sam zúfalo.
„Sam?“ ticho sa ozval Ronny. „Zobudil sa.“
„Ďakujem. Porozprávame sa neskôr.“ Bobby a Ronny odišli, Sam zostal stáť chrbtom k Deanovi ešte chvíľu, potom sa zhlboka nadýchol a s úsmevom sa otočil. Stopy sĺz poznačili jeho tvár. Prišiel k posteli a zdvihol pohár s vodou. „Tu máš, Dean.“
„Čo sa deje?“
Sam naňho zízal, pohár mu vykĺzol z prstov, Dean počul striekanie ľadu, keď sa obsah rozlial.
„Dean?“
„Čo sa deje?“ znova sa spýtal Dean, panika sa rozbehla jeho telom.
„Dean?“ zopakoval Sam, zrazu klesol na posteľ, ako keby ho nohy nedokázali viac udržať. Položil si hlavu do dlaní.
„Sam? Čo je?“ Dean potľapkal brata po kolene.
„Ty si bol...Preč, znova ako obeť, ako keď sme ťa prvý krát našli.“
„Čo? Nie.“ Oh, bože, nie. „Ako dlho?“ zašepkal Dean, cítil slzy prameniace mu v očiach.
„Väčšinu včerajška, ja...ty...“ Sam zdvihol zrak.
„Nie, prečo sa to stále deje?“ spýtal sa Dean. „Myslel som, že keď je to už raz mŕtve...“
„Je to mŕtve?“ spýtal sa Sam, slzy mu stekali po tvári.
„Hej. Sammy...“ Dean sa natiahol za bratom, zovrel v ruke Samovo tričko a vytiahol sa. Samove ruky ho objali s tichým vzlykom. Dean sa oprel o Sama. „Nechcem...“ Nechcem zase stratiť seba kvôli tej veci, prosím, Sammy. Dean zo seba nedokázal tie slová dostať, ale Samove ruky ho objali tesnejšie a slzy tečúce Deanovou tvárou sa zmenili vo vzlyky.
„Nedovolím, aby sa to stalo, Dean, sľubujem,“ povedal Sam cez svoje vlastné slzy. Dean prikývol na Samovom pleci. „Nechcem,“ zopakoval. Hlavou sa mu mihli zatúlané spomienky, prvá z nich nevyzerala ako jeho vlastná. Sam ho držal na nejakom tmavom mieste, mal pocit bezpečia, keď Sam rozprával. S ďalším nádychom sa všetko vrátilo, všetky spomienky, jeho, Bezmenného, ktorým sa stal, každá z nich. Zalapal po dychu, bolesť prešla jeho telom. „Dean?“ Sam sa trochu odtiahol.
„Nie.“ Dean sa oňho znova oprel, keď spomienky hrozili, že ho zaplavia, že ho navždy odtiahnu preč.
„To je v poriadku, Dean,“ povedal Sam jemne. „Vydrž.“
Dean prikývol, pokúšal sa zostať na palube v mori predstáv. Zrazu si uvedomil, prečo sa to deje, prečo sa stále stráca. Musel čeliť tomu, čo sa mu stalo, musel si pripustiť spomienky z obdobia stráveného v temnote. Naplnila ho bolesť, keď vypustil spomienky z miest, kde boli schované. „Oh, bože, Sam,“ držal sa Samovho trička, akoby to bola jediná vec schopná udržať ho tu. Slzy, ktoré sa spustili pred pár dňami v ich dome, boli konečne naplno prepustené. Nechal ich, nech ho zaplavia a plakal, zavesený do Sama. Vedel, že jeho brat takisto plače, počul jeho tiché, povzbudzujúce slová.
O celú večnosť neskôr, keď neúspešne bojoval o kontrolu nad slzami, pocítil na hlave Samovu ruku. „Zavolal som CJ, Dean, už je na ceste.“ O niekoľko minút neskôr sa Sam znova ozval. „Dean, mohol by si prosím podržať svoju ľavú ruku?“ Dean poslúchol a pocítil dotyk CJ-inej ruky a teplo prúdiace mu ramenom. „Dobre.“
Dean zostal kde bol, keď ho lieky uvoľňovali, nechal vzlyky pomaly ustúpiť do štikútania a potom do tichého dychu. Počul zvuk Samovho srdca, spomienka na to, že bol Sam obetovaný sa mu zrazu zjavila pred očami. Dean sťažka prehltol a nechal spomienku odplávať. Nakoniec sa odtiahol od Sama a ľahol si späť do postele, naťahujúc sa za Samovou rukou. Predstieranie, že nepotrebuje kontakt sa mu v tejto chvíli zdalo hlúpe. „Vyzeráš hrozne,“ povedal zachrípnuto, lieky robili rozprávanie trochu ťažším.
„Našťastie, ty vyzeráš úžasne,“ odvetil Sam s tlmeným smiechom.
„To ja vždy.“ Deanove oči sa zavreli. „Myslím, že potrebujem spať.“
„Len choď, budem tu.“
„Ďakujem, Sammy.“
„Hej,“ Sam položil voľnú ruku na Deanovo čelo. „Kedykoľvek.“ Dean začal prikyvovať, ale zaspal skôr, než to dokončil.
Zobudila ho vôňa kávy. Dean otvoril oči a zažmurkal v slnkom zaliatej izbe. „Sam?“
„Práve tu, Dean,“ ozval sa Sam. Dean otočil hlavu, Sam ležal na posteli na druhej strane izby. „Ako sa cítiš?“
„Si v poriadku?“ spýtal sa Dean a stlačil gombík na zdvihnutie postele.
„Hej, akurát som sa zobudil. Je okolo pol siedmej ráno.“ Sam zložil nohy z postele, schmatol kanvicu s kávou a prešiel k Deanovi. Nalial Deanovi šálku kávy a kanvicu položil na podnos pri rohu postele. „Ako sa cítiš“ spýtal sa znova.
„Som v poriadku,“ Dean si odpil z kávy. Sam sa naňho zamračil. „Je mi lepšie, Sam. Dokonca aj bolesť je dnes menšia.“
„Dobre.“ Sam sa usmial.
„Sam?“
„Som v poriadku, Dean.“ Sam sa odmlčal. „Som. CJ povedala, že sa uzdravujem, zranenie od kolibríka sa neinfikovalo a bodná rana...“ zastavil sa a červeň sa mu nahrnula do tváre.
„Bodná rana? Sammy?“
„Bol zranený len sval, Dean, tí chlapi v kuchyni, jeden z nich mal nôž.“
„Hovor, Sam,“ Dean zovrel ruky okolo šálky s kávou, zazrel spoza okraja na brata. Bol to jeho najlepší „priznaj sa, Sammy“ pohľad. Vždy fungoval.
„Vedel som, že sa potrebujem dostať k tebe, Dean, a oni mi stáli v ceste.“ V tichom konštatovaní sa toho skrývalo veľa. Spomienka na Samovu tvár, ostriekanú krvou sa prehrala pred Deanovými očami. „To je všetko,“ dokončil Sam s pokrčením pliec.
„Sam?“
„Dobre.“ Sam si vzdychol. „Po tom, čo som sa prebral v izbe, vedel som, že nás potrebujem odtiaľ dostať. Podarilo sa mi uvoľniť jednu nohu postele. Keď prišli a znova ťa vzali, vedel som, že ťa musím nasledovať.“ Samove oči boli tmavé, prosili, aby Dean porozumel.
„A?“
„A nasledoval som ťa,“ povedal Sam ticho a odvrátil pohľad.
„Rozumiem,“ Dean položil ruku na Samovo koleno. Rozumel, vedel, čo bol on schopný urobiť pre Sama, aby ho zachránil, a vôbec nepochyboval o tom, že Sam bol schopný urobiť to isté. Niekedy ho to znepokojovalo, keď vedel, čoho je jeho tichý brat schopný, keď Deanov život visel na vlásku. Niekedy...Inokedy ho to zase upokojovalo.
„Ďakujem.“ Sam sa zhlboka nadýchol.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Dean, obávajúc sa odpovede.
„Vec?“
„Hej. Viem, že mala tri časti, nôž, kolibríka a samotnú vec. Tá vec, ktorá si ma vzala, bola najväčšia časť z tých troch.“
„Hej, myslel som si to.“ Sam vstal, zhrabol laptop a zapol ho. „Keď som videl tú podobizeň, konečne som si to začínal dávať dokopy, a potom, keď som videl rituál, keď to...Keď...“ Sam prehltol.
„Mrzí ma, že si to videl.“
„Potom som si už bol celkom istý, Ronnyho výskum to potvrdil.“
„Sam? Čo to bolo?“
„Boh, Dean. Tu, pozri sa.“ Sam otočil laptop, na obrazovke bola hlinená figurína. Dean videl jej nabrúsené zuby, keď sa na ňu díval. Bola to ľudská figurína, s niečím iným vo vnútri. Dva páry pier, prsty sa krútili pozdĺž rúk. „Povedomé?“
„Hej.“
„Roky si archeológovia mysleli, že to bol kňaz, ktorý nosil kožu obetovaných obetí.“
„Nebol, bol to boh, nosiaci ľudí, tak ako to nosilo mňa.“
„Hej, Xipe Totec, boh – sťahovač koží. Mysleli si, že kolibrík a nôž sú iné božstvá, ale ja si myslím, že to boli len aspekty tohto jedného, alebo nejaké posledné ukotvenia.“
„Ukotvenia,“ povedal Dean, prehŕňajúc sa spomienkami. „Pri konečnom spojení so mnou museli byť pripútané oveľa tesnejšie, takže vec tak mohla získať viac sily. Takže by bola schopná hýbať sa bez zasvätení, bola by schopná brať ľudí bez rituálu.“ Dean stíchol, myslel na to, čo sa stalo.
„Si si istý, že je to mŕtve?“
„Som si istý, Sam. Cítil som to umrieť. Keď si dostal kolibríka, bolo to slabé. Keď som to bodol a ty si zničil nôž – zlomilo sa to a umrelo.“
„Dobre.“
„To môže pomôcť aj ďalším obetiam.“ Dean sa zamračil. „Ako je Nickovi?“
„Zobudil sa pred pár dňami, naviazaný na Ronnyho.“ Sam sa usmial. „Začal rozprávať o niečo neskôr, poslednú noc.“
„Chcem ho vidieť,“ Dean sa pozrel na brata, Sam sa naňho zamračil. „Budem v poriadku, Sam.“
„Nie som si istý, Dean.“
„Možno budem schopný mu trochu pomôcť, Sammy.“
„Pokiaľ CJ povie, že je to v poriadku. Dohodnuté?“
„Dohodnuté.“
Vyrazili dole chodbou smerom k Nickovej izbe neskôr popoludní. Dean po raňajkách zaspal, keď sa zobudil, Sam mu pomohol do sprchy a potom, kým im CJ dala povolenie ísť, boli už takmer štyri. Dean kráčal dole chodbou pomaly, týždne hladovania a núteného užívania drog si na jeho tele vybrali obrovskú daň. Musel niekoľko krát zastať a oprieť sa o stenu, aby chytil dych. Sam šiel za ním celú cestu, pokušenie vrčať na brata bolo stále silnejšie, keď dosiahli Nickovu izbu. Dean zaklopal na dvere a otvoril ich.
Nick bol opretý na posteli, Ronny sedel vedľa neho. „Dean?“
„Hej.“ Dean prešiel k posteli a chytil Nickovu natiahnutú ruku.
„Zvládol si to,“ povedal Nick ticho.
„Ty tiež.“
„No, nie som si istý, myslím, že to bude chcieť trochu času.“
„Ja viem,“ odpovedal Dean, uvedomoval si, že Sam stojí za ním. „Som na tom podobne.“ Dean si sadol na kraj postele. „Sam? Môžete nám s Ronnym priniesť nejakú kávu?“
„Nick?“ Ronny sa postavil.
„Budem v poriadku, Ronny, aj tak potrebuješ prestávku.“ Usmial sa Nick.
„V poriadku, za chvíľu sme späť,“ Ronny a Sam opustili izbu, dvere nechali otvorené.
„Ako sa máš?“ spýtal sa Dean, keď jeho brat a Ronny odišli.
„Preživší,“ odvetil ticho Nick. „A ty?“
„Preživší,“ Dean si vzdychol. „Možno trochu viac než to. Zabitie tej veci pomohlo.“
„To sa stavím. Takže nakoniec si ju zabil.“
„Zabil som ju pre nás všetkých, Nick.“
„Viem. Ronny je Randyho brat.“
„Je.“
„Čo budeš teraz robiť, Dean. Ešte stále máme pred sebou dlhú cestu.“
„Ja viem. So Samom sme už o tom hovorili, zostaneme chvíľu v meste a budeme loviť okolo, kým nebudem trochu silnejší.“
„Lovenie? S Ronnym sme o tom tiež hovorili, možno, keď budem silnejší, mohol by som trochu robiť so CJ alebo s Bobbym, kým odtiaľ neodídeme.“
„Zabíjanie zlých vecí pomáha.“
„Sam vie?“
„Vie?“
„Čo sa stalo? Ako dlho to ešte môže trvať?“ spýtal sa Nick.
„Bol pri rituáli. Myslím, že vie, stratil som sa niekoľko krát, bol som zase Bezmenným.“
„Desím sa toho, že sa to stane, Dean.“
„Ja tiež, Nick, ale pokiaľ sa to stane a my ťa nebudeme môcť priviesť späť, splním sľub, ktorý som ti dal.“
„Hej, ja tiež.“
„Ďakujem.“ Dean otvoril ústa a chcel ešte niečo povedať, ale Sam a Ronny sa vrátili do izby. „Nedôverujú nám, keď sme dlhšie sami,“ povedal s polo-srdečným žmurknutím.
„Pravdepodobne sa boja, že im ujdeme na pizzu.“
„Žiadna pizza pre teba, Sammy,“ povedal Dean s úškrnom. Sam stál vedľa Deana a všetci štyria sa ešte rozprávali, kým sa Deanovi nezačali zatvárať oči. Dean podal Nickovi ruku, konečne mu ju stisol a nechal Sama, nech mu pomôže späť do izby.
„O čom ste spolu hovorili?“ spýtal sa Sam, ale podľa spôsobu, akým to povedal, ho Dean podozrieval, že to všetko počul.
„O tom, čo sa stalo.“
„Dean, ja som si tým neprešiel, ja viem, ale...“ Sam sa zamračil. „Vieš, že o tom môžeš so mnou hovoriť. Pochopím to.“
„Ja viem, Sam,“ Dean si ľahol späť do postele. Natiahol sa za Samovou rukou a cítil, ako ju tá bratova zovrela. Zavrel oči a vzdychol. „Ja viem.“


Epilóg

Dean sa usmial, keď Sam zabočil s Impalou na príjazdovú cestu pred ich domom. Vystúpil z auta a počkal, kým jeho brat otvorí dvere, potom vošli dnu, tešili sa z pocitu bezpečia, z pocitu domova, ktorý im malý dom prinášal. Zo zadného dvora zaznelo radostné štekanie. Dean rýchlo prešiel domom a otvoril zadné dvere. Harry sa prekrútil cez plot a skočil na Deana, celé telo sa mu šťastne vrtelo.
„Dean! Vitaj doma!“ ozval sa Jason z druhej strany plota. „Harry, správaj sa slušne, neprevráť ho.“
„To je v poriadku, Jason,“ povedal Dean, keď hladkal psa. Prešiel k plotu, Harry ho nasledoval, potom sa oňho oprel. Dean sa pritisol k psovi. „Ďakujem.“ Dean zrazu nemohol nájsť slová, pes bol veľmi dôležitou súčasťou jeho uzdravenia a on si nebol istý, ako má poďakovať.
„Je to zvláštny pes,“ Jason žmurkol. „Vždycky bol.“
„Ďakujem,“ Sam prišiel k Deanovi. Harry olízal Samovu ruku a potom sa zahľadel na Deana, očakávajúc pochvalu, keď sa Sam zaškaredil.
„Dobrá práca,“ Dean pohladil psa po hlave.
„Mám pre vás ďalšie paradajky. Brandywínske sú už zrelé.“ Jason podal Samovi tašku. „Harry ich skutočne zbožňuje, takže buďte opatrní. Predpokladám, že tam chceš dnes prespať.“ Jason pozrel na psa. Harry zamával chvostom. „Len sa správaj slušne.“
„Ďakujem,“ zopakoval Dean. Trochu sa zaknísal. „Myslím, že si radšej sadnem.“ Prešiel pomaly k stoličke a sadol si, sledoval, ako sa jeho brat a Jason ticho rozprávajú ponad plot. Harry sa posadil vedľa Deana, hlavu si položil na Deanove nohy. „Aj tebe ďakujem, Harry,“ povedal Dean jemne. Pohodlne sa oprel na stoličke a zavrel oči, tešil sa zo sladkej vône záhrady. Bzučanie čmeliaka zapríčinilo, že sa jeho srdce trochu zrýchlilo. Načúval mu, snažiac sa nepanikáriť.
„Chceš pivo?“ spýtal sa Sam. Dean otvoril oči. „Alebo niečo iné?“
„Pivo znie dobre, Sammy.“
Sam vošiel do domu a vrátil sa s dvoma pivami, otvoril ich a jedno podal Deanovi, potom si pritiahol jednu stoličku k Deanovi a sadol si. Dean sa o Sama oprel, stále potreboval kontakt. Sam to vedel, a to, že sa nepohol, znamenalo veľa. „Ráno pôjdeme pozrieť Nicka.“
„Ďakujem. Ronny vravel, že ho za pár dní vezme domov.“
„Hej, už o tom so mnou hovoril.“ Sam si odpil. „Ako ti je?“
„Som trochu unavený, ale v poriadku.“ Dean sa pozrel na brata, Sam zachytil jeho pohľad a prikývol. Dean si vzdychol a zahľadel sa na kvety kvitnúce pozdĺž plota, bol si vedomý tepla Samovho pleca na svojom a Harryho ťažkej hlavy na svojich nohách. Práve klamal Samovi, ale tiež si bol stopercentne istý, že to jeho brat vie.
Nebol v poriadku.
Dean sa o trochu viac oprel o Sama. Vzdychol. Nebol v poriadku, ale onedlho bude. Dean sa usmial, bol to prvý skutočne srdečný úsmev za veľmi dlhú dobu. Hej, onedlho budem.

Koniec

Na tohle se dá říct jen nádhera... děkuji za krásný překlad....nemělo to chybu... děkui že si si dala tu ptáci aby si se o povídku podělila.... díííííííííííííííííííííííííííííííky

Just- me: Dakujem !!! chcela by som vyzdvihnut tvoje prekladatelske schopnosti,pretoze som si par poviedok od muffymorrigan preluskala a chcem, aby ste vedeli,ze to nebola ziadna prechazka ruzovou zahradou...ujasnila som si par detailov, ktore mi vdaka mojej anglictine unikli,Dakujem

P.S. Prajem vela chuti do prekladania,spravila si mi velku radost

Just-me: Také bych ti chtěla moc moc moc poděkovat za to, že jsi tuto úžasnou povídku překládala!!! Je vážně jedna z nejlepších, kterou jsem kdy četla... ne-li nejlepší!!! Byl by to opravdu skvělý podklad k filmovému zpracování. Ta povídka má vše, co by si mohl fanoušek přát. Přeji mnoho sil do překladu další povídky a doufám, že tu časem zase nějakou hodíš

just-me: Také ode mě přijmi velký dík za překlad této povídky. Jsem velice ráda, že to dobře dopadlo i když Dean a možná i Sam z toho budou mít ještě hodně dlouho noční můry.
A ještě bych ti chtěla popřát do dalších překladů mnoho sil a trpělivosti. Doufám, že se brzy dočkáme nějakého tvého dílka.

just-me: jak tak koukám, tak to možná bude znít už dost otřepaně - ale VELIKÉ DÍKY ZA PŘEKLAD TI PATŘÍ
opravdu se to četlo hodně dobře a já jsem ráda, že jsi se na to vrhla a dokončila toto dílo, bylo by líto neznat ho v celé své kráse

do dalších překladů ti držím palce a budu se na ně moc těšit

Taky já se přidávám a patří Ti moje poklona za perfektní práci a Tvůj čas
Byla to úžasná povídka a překlad byl fakt profesionální !!!!

Je super, že nás chceš zásobovat dalšíma povídkama a už se moc těším na další spolupráci : Ty budeš překládat a psát a my je budeme hltat - jak tak koukám, my jsme na tom líp

Polgara: No tak počkať počkať . Ja som ani pol pímenkom nezmienila, že vás plánujem zásobovať ďalšími poviedkami . Ja som len poznamenala, že sa asi pustím do prekladania ďalšej...vlastne, už som začala (aj keď aktuálne neviem, ako mi to pôjde, keď sa mi do toho motajú dva neodbytné nápady na vlastnú tvorbu )
Ts ts ts, si myslíš, že sa nechám takto zneužívať? Že mi snáď robí radosť, keď tu čítam, ako sa vám to páči, alebo že ma baví skúšať na vás torturing z koncov v najlepšom? Sakra, jasné, že hej... Takže sa niečoho nového dočkáte... a možno už aj v tomto storočí...

Just-me: to si sakra myslím!!!!...a jak vidím, tak s tím začínáš zase
však ono by Ti to chybělo, nás takhle trápit

Tak sem hoď aspoň spoiler...co sem dáš za povídku a o čem bude? Já vím, že jsem zvědavá, ale co už

Ale pevně věřím Tvému úsudku...určitě vybereš něco, co bude stát za to...a z nás to opět udělá závisláky

Polgara: Jednu kratšiu s názvom Requiem som už hodila do Dokončených poviedok, a teraz som začala robiť na ďalšej, ktorá bude, samozrejme o čom inom, hurt!Dean a protective!Sam, zase od MuffyMorrigan, jej poviedky sa mi páčia, má ich tam dosť, takže mám čo robiť tak desať rokov A popri tom sa budem učiť sama písať, nejaké tie nápady už mám, len ich spracovať...

Just-me: Už jsem to před chvíli zjistila a zrovna jsem ji dočetla...o chvíľu písnu comment
Píše opravdu skvěle a potěšilo mě, že jich má hodně, takže budu mít co číst...teda ovšem pokud Ty budeš překládat .... nebo že bych zkusila,jestli z toho budu mít něco v origoši

ÓÓÓ torturing .... tak už aby to tady bylo ... Dean to je opravdu vhodný kandidát

PS: .. a na Tvoji tvorbu jsem taky mooooc zvědavá...vím, že to zvládneš, přece máš velmi dobrou inspiraci

Just-me: právě jsem na jeden zátah dočetla tvůj překl. um a jsem z něho nadšená a z povídky zděšená . To byla síla! Ještě teď mi cvakaj zuby. UF! Zhruba v poslední třetině jsem to už s nervama nevydržela a musela jsem se přesvědčit, že to přežijou - přežili Jestli autorka má všechny povídky takhle nervující, tak to abych se před každou pro jistotu zlinkovala a plula jen na obláčku dobrého čtiva - teda pokud ji budeš i nadále překládat, budeš, že jo???? Moc děkuju za krásný překlad a těším se na další tvoje překlady i povídky.