In the Darkness Let me Dwell

fajn...takze sa mi uspesne podarilo prihlasit sa:))
Dostala som sa pred par tyzdnami k tejto poviedke v originaly a vsimla som s, ze tu to nejak zamrzlo...neviem, ci o to este bude mat niekto zaujem, ale trosku som sa s tym pohrajkala, takze hadzem dalsi prelozeny kusok (miestami ten preklad dost haproval, tak sa ospravedlnujem za pripadne nezrovnalosti):

Súčasnosť

Bol obklopený miernym teplom. Bolo príjemné zobudiť sa v teple, v niečom tak blízkom pohodliu. Bol tu pravidelný zvuk, pípanie, naľavo od neho. Vedel, že to pípanie je s ním nejako spojené. Na jeho ľavej strane bolo počuť taktiež tichý zvuk, ako klepkanie. Bolo to upokojujúce a tak zvláštne dôverne známe. Otvoril oči, izba bola svetlá, slnečné lúče na posteli. Rozhliadol sa, on – ten, ktorý ho zachránil – Sam – sedel vedľa neho. Sam mal niečo na svojom lone, ten klepkajúci zvuk boli jeho prsty na... na... klávesnici. Jeho myseľ poskytla slovo a o pár sekúnd neskôr slovo „počítač“ prerazilo jeho vedomím. Nebol si istý, čo to znamená, ale bolo spojené s vecou v Samovom lone.
Zhlboka sa nadýchol. „Mfph?“ Jeho hrdlo vydalo zvuk.
„Dean?“ Sam sa naňho pozrel a usmial sa.
Vedel, že zvuk „Dean“ pre Sama niečo znamená. Natiahol ruku a Sam ju vzal do svojej.
„Mfph.“
Sam hovoril, zvuk bol príjemný proces. „Dean“ bolo opakované pomedzi ostatné zvuky. Sam zavrel počítač so svojou voľnou rukou a položil ho na zem. Pokračoval v rozprávaní, opakujúc „Dean“ každých pár sekúnd.
„Mfph?“
Sam jemne vytiahol svoju ruku a natiahol sa pre niečo na stole. Rozprával, opakujúc iné slovo. „Jedlo, jedlo, jedlo. Dean. Jedlo.“ Sam si odpil z toho, čo bolo v miske a usmial sa. Sam ponoril lyžicu do misky a podržal ju. „Jedlo, Dean.“
Myšlienka na jedlo spôsobila, že bolesť ako kopija prešla jeho telom, bolesť, spojená s časom pred tým, ako ho on – Sam – zachránil. Neveril jedeniu. Bolo to zlé. Spôsobovalo to bolesť, šľahajúcu cez jeho chrbát, pripomínajúcu uhryznutia štípajúceho hmyzu. Otočil hlavu preč, mrnčiac od bolesti.
„Dean, jedlo,“ povedal Sam jemne. Vravel iné slovo, znova a znova, spojené s predchádzajúcimi dvoma. „Prosím,“ vravel Sam.
„Mfph?“ Nádherná vôňa chleba spôsobila, že mu v žalúdku zaškvŕkalo, spomienku na bolesť nahradila potreba jedla. Otočil sa späť k Samovi. „Mfph.“ Sam sa zasmial a vložil chlieb do jeho úst, nie veľa, len toľko, aby mu zvlhčilo jazyk. Bolo to dobré. „Mmmfffphh!“ povedal, nenásytne čakajúc viac. Sam ho nakŕmil ďalšou dávkou, tentoraz dosť veľkou na prehltnutie. Teplo smerovalo dole jeho hrdlom a do žalúdka.
„Dean,“ povedal Sam, s úsmevom, so slzami v očiach. Sam mu dal ďalšiu lyžicu chleba a ďalšiu. Sam sa smial, keď niečo ušlo z lyžice a kvapkalo na jeho bradu. „Dean,“ vravel Sam, potriasajúc hlavou a poutieral jeho tvár obrúskom. Keď bola malá miska prázdna, Sam ju položil na stôl.
„Mfph?“ Znova sa natiahol k Samovi, potrebujúc teplo jeho ruky.
Sam si pritisol jeho ruku na svoju hruď. „Dean,“ povedal, potom sériu zvukov. Jeden opakoval. Začínal si uvedomovať, že tento opakovaný zvuk je veľmi dôležitý. Tento znamenal pre Sama veľmi veľa. „Dean,“ povedal Sam, potom pár ďalších zvukov, a potom zopakoval slovo. „Domov.“
Domov. To slovo niečo znamenalo, bolo to niečo viac, než len zvuk. Znamenalo niečo – niečo dôležité. To slovo prišlo so sledom predstáv. Veľké čierne auto, niekto vysoký, hlas. Zažmurkal, pokúšajúc sa zaostriť na tvár osoby. Pocit márnosti narastal, keď nemohol „uvidieť“ kto to bol. Mohol počuť jemný tón jeho hlasu, vidieť široký tieň jeho siluety, ale nebola tu tvár. Frustrovane zavrčal. Potreboval vedieť kto to bol. Kto bol „domov“?
Zrazu tu bol ďalší záblesk vedomia. Spomienka. Vedel, že je to spomienka. Hlas, silueta osoby, ktorá bola jeho „domovom“. Tá osoba – domov – bola na tom mieste, kde bol držaný ako väzeň. Tá osoba tam bola, hovorila naňho, povzbudzovala ho láskavými rukami, a naliehajúcim hlasom.
Potom kričala.
Krv.
Zármutok tak hlboký, až spôsoboval fyzickú bolesť.
„Dean! Dean!“ Sam ho držal, keď vykríkol. „Dean!“
„Mfph. Mfph.“ Vzlykal, bol zúfalý. Sam ho zdvihol a držal v náručí, kým plakal. Plakal pre stratu, plakal pre smrť toho, kto bol domov, plakal, pretože zostal sám.
„Dean,“ povedal Sam. „Prosím.“
Držal sa ho – Sama – toho, kto ho zachránil. Sam naňho hovoril, jemné zvuky bez zmyslu, ale uspokojenie mu nepriniesli. Tie tri slová „Dean, prosím, domov“ boli rozptýlené medzi ostatnými zvukmi.
Jeho domov bol preč.
Mŕtvy.
Vzali mu ho.
Pokiaľ ten, ktorý ho zachránil, ho chce vziať domov, potom pôjde. Bolo to krásne, mať meno, mať niečo ako domov.
Možno ho tá vec v jeho domove nenájde. Možno môže utiecť, aspoň na chvíľu, kým si to preňho znova príde.

Kapitola 6 O let me dying live, till death doth come
(Nechaj ma, umierajúceho, žiť, kým príde smrť)

V izbe narastalo ticho, Deanov zúfalý plač prechádzal do tlmených vzlykov. Sam držal svojho brata, jemne ho kolísal, vydával upokojujúce zvuky, neistý čo má robiť. Dal Deanovi nejaký chleba a povedal mu o svojom pláne vziať ho domov. Niečo z toho Deana zlomilo. Sam si nebol istý, čo to bolo, ale v jednom okamihu Dean ticho počúval, a v ďalšom kričal, plakal a zúfalo sa držal Sama.
„Čo to je, Dean?“ spýtal sa jemne. Pohladil Deanovu hlavu tak, ako jeho brat hladieval jeho, keď bol dieťa, vydesené tými vecami vonku v noci, neutíšiteľné, kým Dean neodohnal tmu preč a nedržal ho, nechajúc Sama plakať, kým nezaspal. Spomienky priniesli slzy Samovi do očí, bolesť do jeho hrude. Ako budeme pokračovať, Dean?
Deanov vzlykot pomaly tíchol, ale neodtiahol sa od Sama. Zostal s hlavou vtlačenou na Samovom pleci, v rukách zvieral Samovo tričko. Dean vydal zvuk, ktorý Sam začínal rozoznávať ako jeho meno – alebo ako sa ho Dean snažil vyjadriť. „Mfph?“ Dean zašepkal.
„Je to v poriadku, Dean.“ Sam ho jemne odtisol, načiahol sa po látku a začal starostlivo utierať Deanovu tvár. „Pôjdeme domov, už čoskoro.“ Dean sa zamračil, slzy boli späť v jeho očiach. „Nie, Dean, to je v poriadku.“ Povedal Sam, držiac Deanovu ruku. Jeho brat vyzeral ako topiaci sa človek.
„Sam?“ Ronny stál vo dverách.
„Všetko je v poriadku, Ronny, poď ďalej.“ Povedal Sam.
Ako Ronny vošiel, Dean otočil pohľad k nemu. Tvár jeho brata sa pomaly začínala mračiť. Ronny zastal pri posteli. Dean sa natiahol k Ronnymu, vydajúc zvuk, napoly otázku, napoly zašepkanie. Ronny sa nad neho nahol a Dean na minútu položil svoju ruku na jeho tvár, prehmatal ho, mračenie sa prehlbovalo, potom odtlačil jeho hlavu.
„Dean?“ spýtal sa Sam. Jeho brat sa k nemu otočil späť, na lícach mal znova slzy.
„O môj Bože,“ zašepkal Ronny.
„Čo?“ spýtal sa Sam.
„Myslíš, že si pamätá Randyho? My vyzeráme – vyzerali sme – veľmi podobne.“ Ronny jemne vzal Deanovu ruku zo svojej tváre a podržal ju vo svojej.
„Možno.“ Sam sledoval svojho brata chvíľu, potom pozrel na Ronnyho. „Čo sa deje?“
„Sú tu všetky správy. Nevedel som, či ich budeš chcieť čítať teraz alebo neskôr.“
„Vyzdvihnem si ich predtým, než odídeme,“ povedal Sam, pozrúc na hodinky. Deň utekal veľmi rýchlo, už bolo takmer neskoré popoludnie.
„Predtým, než odídete?“ spýtal sa Ronny.
„Vezmem Deana domov. Myslím, že to ho tu hľadá.“
„Robím si kvôli tomu starosti, Sam. Myslím, o čom sme hovorili predtým. Ešte stále nevieme, kto to je.“ Ronny sa odmlčal. „Nie som si istý, prečo ho to nenašlo.“
„Neviem.“ Sam pozrel na svojho brata, „Možno jeho amulet s tým má niečo spoločné. Odhodili ho, keď ho vzali. Nie som si istý, ale nenechám si vziať žiadnu šancu. Doma bude bezpečnejší...“Prestal, keď Dean zamrnčal. Je to domov. Niečo o tom slove ho ubíja. „A možno mu tam pomôžeme.“
„Myslíš pomôcť mu vrátiť sa?“
„Hej.“ Sam prehltol.
„Myslíš, že môže, Sam?“
„Nie som si tým istý, viem. Ale pokiaľ niekto môže, tak Dean.“ Sam vzdychol, snažiac sa nedovoliť bolesti vo svojej hrudi prelomiť hrádzu. Okrem toho jediného momentu v sprche, odkedy našiel Deana, neumožnil emóciám uvoľniť sa, nenechal si nalomiť svoj pokoj. Pomaly ho to ničilo, jeho železná kontrola sa udržiavala stále ťažšie a ťažšie. „Na tom nezáleží. Je to stále môj brat.“
„Už nie len obeť?“ Spýtal sa Ronny jemne.
„Je obeť, áno. Ale je to aj Dean, bol som...“ Sam sa zastavil. Oh, Bože, Dean, je mi to tak ľúto.
„Žiaľ robí zvláštne veci. V prvom rade si potrebuješ veriť, Sam. Nebola to zrada.“ Ronny vzdychol. „Urobil by som to isté keby to bol Randy. Čo budeš robiť? Keď bude konečne po všetkom?“
„Po všetkom?“ Sam sa pozrel na Ronnyho. „O tom som ešte nepremýšľal. Možno by som sa spýtal CJ či môžeme ostať. Dean bude potrebovať domov.“ Vyslovil to slovo pred tým, než si uvedomil, čo hovorí. Dean vydal prenikavý zvuk. „Mrzí ma to,“ povedal Sam bratovi. „Teraz o tom nemôžem premýšľať, Ronny. Najprv sa musíme z toho dostať.“
„Hej, máš pravdu, Sam.“
„Musím ísť do svojej kancelárie, vyzdvihnúť správy a vziať si pár vecí predtým, než pôjdeme späť do domu.“
„Necháš ma tu sedieť s Deanom?“ Ronny sa na Deana usmial. „Vyzerá v pohode, keď som tu.“
„Hej, ďakujem.“ Sam vstal. Dean stisol jeho ruku pevnejšie. „Dean, všetko je v poriadku, len idem do svojej kancelárie, hneď som späť.“ Dean ho držal, vydajúc tichý zvuk. Sam poklepal svojho brata po pleci. „Hneď som späť, Dean. S Ronnym si v bezpečí.“ Keď sa ho pokúsil odtisnúť, Deanov stisk začal byť zúfalý. Jeho brat začal húpať nohami na posteli. Nemôžem ho tu nechať, potrebuje byť so mnou. Je naviazaný, nechať ho tu by bolo kruté.
„Možno by mohol ísť s tebou, Sam.“ Ronny sa naňho pozrel. „Skontrolujem chodbu a dám vedieť, keď si budem istý, že je čistá.“ Ronny potľapkal Deanovu ruku a položil ju na posteľ.
„Ďakujem.“ Sam odpojil Deana z IV a srdcového monitoru. „Poď, Dean, všetko je v poriadku.“ Pomohol Deanovi vstať, ruka jeho brata bola stále pevne zovretá okolo jeho. Sam zdvihol svoj laptop a viedol Deana k dverám, čakajúc, kým im dá Ronny znamenie, že chodba je čistá, než do nej vojdú. Sam sa díval na Deana keď kráčali chodbou. Deanove oči boli fixované na Sama, neuhli ani na okamih. Sam otvoril dvere kancelárie a vtiahol Deana dnu. „Počul si niečo od Bobbyho?“ spýtal sa, keď prešli k stolu.
„Zatiaľ nič,“ povedal Ronny.
„Vie, že plánujem vziať Deana späť do domu,“ povedal Sam, starostlivo sa vyhýbajúc slovu domov. Usmial sa na Deana. „Potrvá to len chvíľku, Dean.“ Na okamih sledoval brata. Oči jeho brata sa neustále kĺzali a pozerali po izbe bez nejakého záujmu. Sam vzdychol, bolesť v jeho hrudi hrozila výbuchom. Zrazu sa Dean ozval a utekal smerom k oknu. Keby ho Sam stále nedržal za ruku, Dean by vbehol do skla v plnej rýchlosti. Dean tlačil svoje ruky na sklo a vydával zúfale zvuky. Potom sa ozval k Samovi „Mfph.“
„Dean, čo sa deje?“ spýtal sa Sam, položil svoju voľnú ruku na Deanov chrbát, snažiac sa ho ukľudniť. Dean sa otočil k nemu, slzy mu stekali po tvári, vydával žalostné zvuky. Otočil sa späť k oknu, udierajúc sklo rukami. Sam sledoval bratov pohľad. „Impala.“
„Čo?“ spýtal sa Ronny.
„Pozerá na Impalu.“ Sam odtiahol Deana od okna. „Budeme tam za chvíľu, Dean, len ma nechaj vziať si veci.“ Dean sa držal Sama, oči stále uprené na Impalu, kým Sam zberal kopu papierov zo stola a strkal ich do tašky k počítaču. „Ronny?“
„Kontrolujem, Sam.“ Ronny vyšiel na chodbu a späť. „Až k zadnému východu všetko čisté. Všetko som to skontroloval.“ Otvoril dvere a mávol Samovi. „Uvidíme sa zajtra. Veľa šťastia dnes večer.“
„Ďakujem, Ronny.“ Sam viedol Deana k dverám. Keď opustili bránu, Dean sa odtiahol od Sama a zakopávajúc šiel rýchlo k Impale. Sam ho nasledoval, s rukou natiahnutou pre prípad, že by Dean spadol. Jeho brat dosiahol auto a zastal. Chvíľu stál vedľa neho, potom natiahol ruky a položil ich na strechu auta. Pozrel na Sama, slzy sa mu liali po tvári.
„Mfph, mfph,“ šepkal. Sam položil ruky na bratove plecia. Dean sa oňho oprel, potľapkajúc vrch auta.
Sam ho potiahol k dverám spolujazdca, otvoril ich a jemne vtlačil Deana na sedadlo. Sam zavrel dvere, Dean sa k ním skrútil hneď ako ich zavrel. Sam rýchlo obišiel auto, skontrolujúc všetko ešte raz a dopadol na miesto vodiča. Hneď ako naštartoval, natiahol sa po Deanovu ruku. Jeho brat ju schmatol, ticho vzlykajúc.
„Dean?“
Dean sa naňho pozrel, slzy sa mu leskli na lícach, jeho oči už neboli prázdne – prázdnota bola nahradená zármutkom. Zlomený pohľad na Deanovej tvári lámal Samovi srdce.
Oh, Bože, Dean, či ti to urobili?

Pred troma týždňami

Slabý závan vzduchu prešiel jeho tvárou. Dean zaregistroval pohyb, zvedavý, čo znamená. Stavím sa, že ranná zábava práve začína. Som zvedavý či je skutočne ráno. Dean vzdychol, pokúšajúc sa zdvihnúť natoľko, aby uľavil namáhaným zápästiam a pleciam. Nechali ho tam visieť od predošlej noci, to bolo prvý krát. Zvyčajne ho nechali visieť, až si bol istý, že mu plecia vyskočia z jamiek, potom prišli a preniesli ho na posteľ, pripútajúc jeho zápästia a členky k oceľovému posteľnému rámu. Predošlá noc ale bola odlišná. Nikto ho neprišiel zložiť. Dean cítil, že niečo prichádza, nebol si istý čo, ale posledných pár dní sa rutina pomaly menila.
Dvere sa otvorili, jasný lúč svetla ho oslepil. Vošli dvaja muži vo farebných kamenných maskách. Nikdy nevideli tváre svojich väzniteľov, len odlišné masky. Dean vypozoroval, že vyjadrujú nejaké odlíšenie, alebo prinajmenšom vedel, čo všetko mali na sklade, podľa rôznych masiek, ktoré nosili. Dean pozrel naľavo, kontrolujúc Randyho a Nicka, mohol vidieť, ako sa Nick pokúša uvoľniť napätie v jeho zápästiach. Randy proste visel. Prestal rozprávať už predošlý deň.
„Randy?“ zašepkal Dean. To bolo všetko, čo dokázal. Malé dúšky vody, ktoré dostávali, boli dostatočné na to, aby prežili, ale nie na to, aby uľahčili rozprávaniu.
„Je nažive,“ škrípajúcim hlasom odvetil Nick.
„Nerozprávajte!“ Tvrdá ruka zasiahla Deanovu tvár. Očakával to. A zakaždým je to proste väčšia sranda. „Urazili ste ho!“
„Fajn,“ odvetil Dean. Ďalší závan a bodnutie niečoho prešlo jeho chrbtom. Bolesť už začínala byť tak trvalá, že prestával rozlišovať jej jednotlivé útoky.
„Ako sa voláš?“ Chlap nosiaci zelenú masku s červenými očami sa spýtal na celú miestnosť.
„Dean.“
„Nick.“
Potom nasledovala dlhá pauza a po nej zašepkanie. „Randy.“
„Dobrá práca, Randy,“ skonštatoval Dean.
Červenooký prešiel k Deanovi a zastal pred ním. Dean sa už po stý krát začudoval, ako sú schopní vidieť skrz tú masku. Pokiaľ mohol povedať, nemali žiadne otvory pre oči.
„Si Bezmenný.“
„Dean, moje meno je Dean,“ povedal, slová zaškrípali v jeho príliš vysušenom hrdle.
„Tvoj hlas ho uráža.“
„Možno by ma potom proste mohol nechať ísť.“ Dean sa pokúsil uškrnúť.
„On ťa chce,“ ozval sa iný. Dean naňho pozrel. Čierne oči na ružovej šupinatej maske sa zaleskli jeho smerom.
„Nie, stavím sa, že chce teba. Ty si ten v ružovom.“ Ruky švihli a chytili ho, bolesť explodovala v jeho pleciach a zápästiach. Dean spustil špičky a zastavil kolísanie predtým, než pohyb vykĺbil jeho ramená.
„Dean,“ zasyčal Nick.
„NEROZPRÁVAJTE!“ skríkol Červenooký. Pokynul ostatným. Ten v ružovej maske zložil Deana z háka, na ktorom visel a držal ho, kým iný vrazil ihlu do Deanovho ramena. Droga začínala pôsobiť rýchlejšie a rýchlejšie, bolesť vystreľovala do celého jeho tela, až realita začala kolísať na hrane. Cítim sa takmer akoby moja koža bola trochu voľná. Padol na podlahu, jeho nohám sa, ako vždy, nepodarilo udržať ho po dávke drogy. Samozrejme, žiadne jedlo už od... od... Ako dlho to už vlastne je?... to rozhodne nezlepšuje. Dean počul, ako zložili ostatných, potom boli späť pred ním. Silná ruka ho zhrabla za vlasy a vytiahla hore.
„Ako sa voláš?“ spýtal sa Červenooký.
Dean sa zhlboka nadýchol, drogy účinkovali na jeho schopnosť reagovať. Bolo stále ťažšie a ťažšie odolávať ich príkazom. Keď už boli raz v jeho obehu, jeho telo sa nedokázalo nepodriadiť sa ich príkazom. Keď mu povedali, aby držal oči otvorené, zostali otvorené, bez ohľadu na to, čo robil. Pokiaľ povedali choď, jeho telo kráčalo, aj keď sa pokúšal zastať.
„Aké je tvoje meno?“ Červenooký zopakoval otázku.
„Dean,“ zašepkal. Bolesť vystrelila do jeho tela. Mdlo sa zamyslel, či to bolo pôsobenie drogy, alebo ho udreli. „Je to Dean.“ Bolesť sa vrátila, teraz si už bol istý, že ho udreli.
„Stále vzdoruje,“ hlas prišiel odniekiaľ spoza neho.
„To je dôvod, prečo ho chce,“ povedal Červenooký. „Otvor oči.“ Deanove oči sa rýchlo otvorili. Do čerta.
„Povedz mu, že netancujem,“ povedal Dean, vytlačil zo seba slová, keď bolesť vyšľahla v jeho tele.
„Dnes budeš tancovať.“ Červenooký vytiahol ďalšiu striekačku zo svojho rúcha. „Daj mi ruku.“ Deanovo telo reagovalo, zdvihlo rameno, reťaze a všetko. Ihla sa zabodla do jeho lakťa. Zrazu tu bol len výbuch bolesti, červeno sfarbeného svetla, pocit padania a potom už nič.
Čerstvý vzduch zavial okolo jeho tela, keď sa zobudil. Na tvári pocítil teplo slnečného svetla, zvuk tečúcej vody naplnil jeho uši. Pach dymu zavíril okolo neho. Dean otočil hlavu. Bol vedľa veľkého oceánu, videl pár bosých nôh, dobitých a krvácajúcich ako tie jeho, presne ako jeho. Dean si uvedomil, že jeho srdce udiera v rytme bubna, zvuk rozochvieval trávu, pulzoval v jeho tele. Zaujímalo by ma, čo bolo v tej druhej ihle.
„Vstaň, Bezmenný,“ zahučal hlas. Deanovo telo sa vytiahlo. Videl, že Nick a Randy tiež stoja.
Dean uvidel zdroj dymu. Veľká hranica horela vedľa vody. V jej žiare stálo množstvo maskovaných indivíduí. Iná postava, nezamaskovaná, tu bola tiež držaná. Myslím, že je to Mitch. Bože dobrý, ja snáď zle vidím.
Hlas spustil chválospev v zvláštnom jazyku, ktorý dopĺňal celý rituál. Dean rozoznal niekoľko slov, aspoň si myslel že rozoznal – jedno pre krv, smrť, obetu a meno veci, ktorej tí ľudia slúžili. Po chvíli začal dav odpovedať chválospevu, samostatný hlas volal a dav odpovedal.
Mitch bol ťahaný k ohňu.
„Mitch,“ ozval sa Nick ticho. „Nie.“ Dean pozrel na Nicka. Muž zavrel oči, Dean sledoval sprievod, nechcel vidieť to, čo sa malo stať, vedel však, že to aj tak uvidí.
„Otvor oči,“ zavrčal hlas za ním. Deanove oči sa otvorili. „Vzdaj česť obete.“ Napriek vlastnej vôli, Deanova hlava sa otočila smerom k ohňu a Mitchovi.
Dvaja muži dotiahli Mitcha až k okraju ohňa. Muž začal kričať, zúfalý strach znel v každom vydanom zvuku. Vtlačili ho dnu, krik prešiel do výkrikov agónie. Umri, odíď, nebojuj s tým, proste odíď! Krik pokračoval, dvaja muži, ktorý vtlačili Mitcha do ohňa pokročili dopredu, v rukách veľké háky. Siahli do plameňov, Mitch vykríkol znova, krik bol zmesou agónie, hrôzy a nekonečného utrpenia. Vytiahli ho z ohňa a dotiahli na plochu pokrytú kvetmi. Mitch ležal na zemi, pripichnutý k nej hákmi.
„Prichádza!“ zašepkal hlas za Deanom. Tmavý tvar dopadol na zem. Ó Bože. Mrchožrúti sa spúšťali z neba, obkolesujúc miesto, kde sa Mitch stále zvíjal na zemi.
Deanovu pozornosť odpútal príchod Červenookého. Spolu s ním prišlo niekoľko ľudí v maskách. Svet sa kýval. Dean bol ťahaný dopredu. Skúšal vzdorovať. Niečo ho udrelo do chrbta, zatnúc hlboko. Kútikom oka videl ako boli Nick a Randy ťahaní smerom k vode. Pretlačili ho cez okraj, oceán bol bezodný – alebo aspoň tak vyzeral. Dean klesal dlho, predtým, než sa prebojoval na hladinu. Keď sa jeho hlava dostala späť na vzduch, počul ako chválospevy narastali. Jeho myseľ, jeho telo, reagovalo na vzývanie. Jeho končatiny sa začali metať vo vode, zvuk špliechania mu pripomínal kŕdeľ husí, ktoré videl pri kúpaní v jazere v jeden dávny letný deň. Sam tam bol s ním, kŕmili vtáky, dívali sa ako sa kúpu, Samov potešený smiech napĺňal iskrivý deň.
Sammy? Kde si? Dean sa posúval v spomienkach na ten deň, jedna scéna striedala druhú. Trblietavé jazero sa stalo iskriacim táborákom, ktorý sa stal slnečným zasneženým svahom. Začínalo byť chladno. Jasné spomienky sa zahmlili. Stále bol vo vode, jeho údy sa v ľadovej vode hýbali už len pomaly. Nick a Randy ležali na brehu. Dean špliechal vo vode o trochu dlhšie, jeho telo začínalo zlyhávať, chlad naňho začínal pôsobiť, cítil v kostiach bolesť, jeho ramená sa prestávali hýbať, cítil, že klesá do vody. Vďačne kĺzal do chladu, dúfajúc, že toto je koniec. Sam? Kde si? Si v poriadku? Sammy? Meno jeho brata zostávalo s ním keď všetko ostatné bolo vťahované do chladu.
Dean bol späť na posteli, prudká triaška trápila jeho telo. „Randy? Nick?“ prudko vydýchol skrz cvakajúce zuby. Nikto mu neodpovedal. Neprestaň teraz rozprávať. Dean otvoril oči. Obzrel sa okolo, potešený, že jeho svaly reagovali na jeho povel. Izba bola prázdna.
Koľko je hodín? Jeho vnútorné hodiny prestali fungovať už pred dlhou dobou. Prestal sledovať dni odkedy ho dostali. Už to musí byť nejaká tá chvíľa. Vedel, že už to musí byť pár dní, hlad prichádzal a odchádzal, túžba po jedle už bola len dávnou minulosťou. Keď dostal šancu sa uvidieť, zistil že schudol. A dosť. Zranenia sa liečili, získaval nové, to všetko v zvláštnom prúdení hmly bezčasovosti. Drogy odniesli všetko. Teraz záleží už len na čase. Ako dlho potrvá, kým sa stanem hostiteľom? Kde je Sam? Prečo ma nenašiel?
Dvere sa prudko otvorili. Červenooký vošiel do dverí. Ešte niekto iný bol s ním, druhý muž zostal čakať vo dverách keď Červenooký prešiel k posteli. „Ako sa voláš?“
„Dean.“
„Urazil si ho.“
„Fajn,“ zaškrípal Dean.
„Chce ťa.“
„Myslel som, že som ho urazil.“
„Urazil, a zaplatíš za to.“ Červenooký sa naklonil dopredu, ihlu zabodol Deanovi do krku. Bolesť prešla jeho telom, realita kolísala. Červenooký sa natiahol, donútil Deana otvoriť ústa a fúkol niečo na Deanov jazyk. Podržal Deanove čeľuste zavreté, kým nebol Dean nútený prehltnúť.
Realita plávala okolo neho, vírila v kaleidoskope farieb. Zvuky sa valili proti nemu, čas sa menil. Červenooký odišiel. Dean osamel, kolíšuc sa na farbách, bolesť pulzovala v jeho tele. Prikryla ho temnota, uzatvoriac ho v klietke bolesti.
„Dean?“ Jemný dotyk ruky na jeho hlave. „Dean?“
„Sammy?“
„Vypadnime odtiaľto,“ povedal Sam. Dean cítil, ako jeho brat uvoľňuje kovové tesnenia na jeho zápästiach a členkoch. „Môžeš vstať?“
„Hej. Aspoň myslím. Našiel si ma, Sammy, našiel si ma,“ povedal Dean, otvoriac oči. Farby vírili okolo neho, jeho brat bol len tieňom v divokom vírení svetla.
„Hej, našiel som ťa.“ Sam si prehodil Deanove rameno cez plece, ťahajúc ho do malého výklenku. Dean sa oprel o bratovo rameno. Našiel si ma, vďaka, Sammy. „Poď, vonku mám Impalu,“ zašepkal Sam.
Dean nechal brata, aby ho vyviedol z izby. Pach smrti bol v chodbe silnejší. Deana naplo, drogy robili zápach intenzívnejším. Naplnil ho takmer skutočným dotykom, tlačil na jeho pľúca, sťažujúc dýchanie. Oprel sa o Sama, berúc útechu z bratovej prítomnosti.
„Už sme takmer tam, Dean?“ povedal ticho Sam.
„Skvelé.“
„Zastavte ich,“ donieslo sa k nim. Nie, nie.
„Bež, Sam. Musíš sa odtiaľto dostať, nechaj ma tu, bež.“
„Nie, Dean. Neopustím ťa.“ Samovo rameno tesnejšie objalo jeho plecia.
Utekajúce kroky zazneli za nimi, cítil ruky, ktoré ich zastavili, nechty, zatínajúce sa do Deanových ramien. Sama od neho odtrhli. Videl, že jeho brat s nimi bojuje, potom bola Samova silueta na podlahe, tri postavy v maskách ho pripichli k zemi.
„Nie!“ vykríkol Dean, pokúšajúc sa vytrhnúť rukám, ktoré ho držali. „Sam!“ Ťahali ho preč, kolísajúca stena sa posúvala, ako bol ťahaný chodbou až do miestnosti s oltárom. Dean bol prinútený kľaknúť si pred čierny kameň. Miestnosť bola plná ľudí v maskách, ich vzývanie búšilo do jeho tela. Červenooký vystúpil spoza steny, došiel k Deanovi a donútil ho otvoriť ústa, niečo odporné nalial na jeho jazyk. Svet sa menil.
Vzývanie sa stupňovalo, bubny zneli v miestnosti pravidelne ako údery srdca. Dvaja muži vystúpili spoza Červenookého, každý z nich niesol podnos. Kým došli k nemu, Dean si uvedomil, že podnosy používali k obetovaniu.
Prešla ním chladná predstava.
Nie, nie. Oh, prosím, bože, ó nie. Dean sa pokúsil prinútiť sa vstať, dostať sa k bratovi, dostať Sama odtiaľto predtým než... Nie, prosím, nie.
„Stoj,“ zavelil Červenooký, otočiac sa k Deanovi.
Nie. Jeho telo zastalo. Nech sa akokoľvek snažil, nemohol sa pohnúť. Dean sústredil všetko na to, aby sa postavil, aby sa dostal k bratovi. Jeho telo odmietlo poslúchnuť.
Sam bol dotiahnutý do miestnosti, krv mu tiekla po tvári. Nie. Sam sa pokúšal vytrhnúť, nasledovala tvrdá rana od jedného z mužov, ktorí ho držali a Sam klesol, pretiahli ho po podlahe a položili na oltár. Sam zastonal, stále sa pokúšajúc oslobodiť sa. Služobníci držali Samove ramená a nohy. Deanovo srdce zrýchlilo, prudko bijúc v jeho hrudnom koši, spôsobujúc, že bolesť sa prerezávala jeho telom.
„SAM!“ vykríkol, zvuk naplnil miestnosť, prekryjúc bubny i vzývanie. „SAMMY!“ žobral, prosil o to, aby už bol koniec, aby sa zobudil, dúfajúc, že to je len halucinácia, aj keď vedel, že nie je. „SAM!“ jeho krik prešiel do vzlykov.
Vzývanie sa stupňovalo.
Jeden z mužov s podnosmi pristúpil dopredu, červený veniec položil na Samovu hruď. Červenooký sa natiahol pre druhý podnos. Zdvihol nôž, držiac ho nad Samovým telom, čierna čepeľ sa leskla na svetle, dúha smrteľného pohybu. Deanov dych sa začínal zadrhávať. Nie, nie, Sammy, nie.
„SAM!“ vykríkol znova.
„Dean!“ Samov krik naplnil jeho uši, odrážala sa v ňom jeho vlastná agónia.
Nôž klesol, Samov krik sa zmenil na výkriky bolesti. Nôž sa kĺzal po celej dĺžke Samovho tela, drviac chrupavky, potom zarinčal na podnose. Červenooký sa natiahol a otvoril Samov hrudník, rebrá sa roztiahli. Sam kričal, jeho krik bez slov naplnil izbu. Červenooký vrazil svoje ruky dnu, Sam zo seba vyrazil hrozný výkrik a Červenooký držal Samovo srdce nad hlavou.
Nie.
Dean zavrel oči, o okamih neskôr bol zdvihnutý, jeho telo ho odmietlo poslúchnuť. Deana držali pri oltári a pohár s bratovou krvou mu vylievali na hlavu.
Nie.
Bol odvlečený späť cez chodbu, schody sa ponárali do temnoty. Bola to iná izba. Malé okno prepúšťalo trochu svetelných lúčov. Vtlačili ho dnu.
Nie.
Dean padol na podlahu, jeho nohy neboli schopné uniesť jeho váhu, keď sa jeho srdce trieštilo. Vzali Sama. Jeho brat bol mŕtvy. Vytryskli mi slzy, prvé odkedy ho uniesli, a horúce stekali po jeho lícach.
Nie.
Niekto bol v miestnosti s ním, prudké nádychy plné bolesti ho vytrhli z jeho utrpenia. Obzrel sa. Randy. Dean doliezol k miestu, kde na zemi ležal Randy. Jeho hlava bola pokrytá krvou. Dean sa natiahol, z Randyho hrude trčalo niečo tvrdé, ostré.
Nie.
„Randy“ spýtal sa Dean, jemne nadvihnúc Randyho tak, aby sa mohol oňho oprieť.
„Zabili Ronnyho, už mi nič neostalo,“ Randy hovoril trhane, každé slovo dráždilo bolestivé dýchanie. „Pripoj sa ku mne.“ Randy vtlačil niečo do Deanovej ruky, ostrý hrot sa zarezal do Deanovej dlane.
„Randy, je m to ľúto,“ zašepkal Dean, objal Randyho tesnejšie. Umiera.
„To je v poriadku, nakoniec nie som sám. Prepáč, že som na teba nepočkal, nevedel som,“ zašepkal Randy. Jeho telo sa uvoľnilo, jeho posledný dych vyšiel v tichom zvuku.
Nie.
Dean cítil ostrý kov vo svojej ruke. Vedomie ho konečne opúšťalo. Droga, to čoho bol práve svedkom, ho ťahalo preč. Kov bol v porovnaní s jeho pokožkou chladný. Vzali Sama, jeho brat bol preč.
Nie.
Kov bol prekvapujúco ostrý, takmer jemný. Čosi ho bodlo, zraňovalo ho, pocítil horúci nával tekutiny na ruke. Dean sa pohol, ľahol si na zem, jednu ruku mal stále okolo Randyho neživého tela.
Nie.
Tekutina prúdila na jeho ruke, dole ramenom, chladila ho. Bolo to lepkavé. Zdalo sa mu, že niečo počuje, za jeho viečkami si uvedomil svetlo. Už idem, Sam. Drsná ruka ho schmatla, odtiahla od Randyho, kov už zrazu nebol v jeho ruke a niečo tesné obopínalo jeho zápästie. Teplý prúd upokojoval keď sa temnota stávala viditeľnou a unášala ho.
Nie.

Súčasnosť

Okno bolo oproti jeho tvári chladné. Počúval tiché hučanie auta, bol to upokojujúci, povedomý zvuk. Ruka na tej jeho bola utešujúca, teplá. Ten, ktorý ho zachránil – Sam – ho bral na nejaké miesto. Nebol si istý, kam smerovali. On – Sam – povedal „domov“. Auto zabočilo a Sam zastavil pred bielou budovou. Sam sa otočil k nemu a hovoril, medzi zvukmi bez významu boli roztrúsené „Dean“ a nové opakované slovo „bezpečie“. Slovo bezpečie bolo v jeho mysli spojené so slovom domov, k tomuto autu a k tomu, kto ho vzal. Bolesť stisla jeho hrdlo.
Sam potľapkal jeho ruku, odtiahol sa a otvoril dvere. O okamih neskôr Sam otváral dvere na jeho strane a pomáhal mu von, ťahajúc ho k budove a opakujúc „Dean“ a „bezpečie“ stále znova a znova.
Dvere sa otvorili do malej izby, voňala čerstvo, čisto. Vošiel dnu, podlaha pod jeho nohami bola mäkká. Sam zavrel dvere, počul kliknutie zámky. Otočil sa a pozrel na Sama.
„Dean,“ povedal sa, natiahol sa a vzal ho za ruku. Viedol ho do ďalšej miestnosti, svetlejšej ako prvá, obrovská okenná tabuľa miesto jednej steny. Boli tu dvere s oknom. Prešiel k nim a vyzrel von. Niečo tu bolo, niečo, čo poznal.
Mfph,“ povedal Samovi.
„Dean?“ Sam vyzrel von, potom zamračene otvoril dvere, nechávajúc druhé dvere otvorené.
O okamih neskôr niečo obrovské skočilo do miestnosti. Zvalilo ho to. Počul Samov hlas opakujúci nový zvuk „Harry“. Sam bol nahnevaný, hlas tvrdý. Tá váha bola z neho stiahnutá.
„Mfph,“ povedal a natiahol sa k veľkému zvieraťu. Sam sa zamračil, ale nechal tvora tak. Chodilo to okolo neho, oňuchávalo ho to, olizovalo mu to tvár drsným jazykom. Ovinul svoje ruky okolo zvieraťa a schoval svoju tvár v jeho mäkkej srsti. Počul Samov hlas, jeho tón sa zmenil. Bol tu tiež iný hlas, zainteresovaný, nejako spojený s mäkkým tvorom, ktorého držal. „Harry“ bolo opakované znova a znova. Uvedomil si, že je to tvorovo meno. Spoliehal sa na podporu zvieraťa.
Čas ubiehal. Druhý hlas zmizol, a on stále zostával s Harrym, opierajúc sa o zviera, takmer zaspávajúc.
„Dean?“ ozval sa Sam mäkko. Vzhliadol, on – Sam – čupel veda neho. Sam hovoril, láskavo mu opakoval slová. „Spať, posteľ,“ boli veľmi blízke. Slová začínali mať nejaký jednoznačný význam. Natiahol sa k Samovi a nechal ho, nech ho zdvihne a odvedie cez dom do malej izby vzadu. Okno bolo otvorené, jemný, čistotou voňajúci vánok fúkal cez okno. Sam mu pomohol na posteľ, utieral mu nohy mäkkým plátnom, predtým, než vyložil jeho nohy na matrac a prehodil cez neho prikrývku. Harry vyskočil na posteľ a usadil sa vedľa neho.
Sam si sadol na kraj postele a vzal jeho ruku. „Dean,“ povedal, potom nasledovali ďalšie zvuky. Slzy tiekli dole Samovou tvárou.
„Mfph?“ spýtal sa, držiac Samovu ruku, sledoval, ako slzy prudšie tiekli po jeho tvári.
„Dean.“ Sam sa triasol.
„Mfph?“ Skúšobne sa natiahol, zastavujúc tesne predtým, ako by sa Sama dotkol. „Mfph?“ Ten, ktorý ho zachránil pociťoval bolesť, niečo bolo zle. Chcel pomôcť. Sam ho zachránil, vzal ho preč z toho miesta, možno by mohol Samovi nejako pomôcť. „Mfph?“ Nechal svoju ruku hladiť Samove plece.
„Dean?“ Sam sa naňho pozrel, potom sa oňho oprel, ovinul svoje ruky okolo neho, kým nariekal.
„Dean...“ Aj iné zvuky tu boli opakované. „Dean“ bolo roztrúsené medzi nimi. Rovnako bolo stále znova a znova opakované aj „Vráť sa.“ On – Sam – vzlykal, držiac sa ho.
Možno aj Sam stratil svoj domov. Nebol si istý. Prial si vedieť, prial si pomôcť.
Samove ruky ho objali pevnejšie.
Vedel, že on – Sam – ho zachránil, priviedol ho späť na svetlo, priviedol ho na miesto, kde to voňalo čistotou a sviežosťou, tam, kde odpočíval Harry, zohrievajúc jeho nohy.
Držal Sama a nechal ho plakať.
Nebolo to veľa, ale bolo to všetko, čo mohol spraviť.
Stále držal Sama, keď si ho našiel spánok. Jeho hlava padla na Samovo plece, jeho ruky boli stále okolo Sama. „Vráť sa, Dean,“ zašepkal Sam keď zaspával. Celým svojím srdcom si prial vedieť, čo tým Sam myslel. Chcel pomôcť Samovi.
Pocítil, ako klesá do postele, niečo teplé tlačilo na jeho plecia predtým, než ho temnota vtiahla do mäkkého pokoja spánku.

just-me: chtěla bych ti moc moc moc poděkovat za další část této úžasné povídky. Jsem ráda, že jsi se ty pustila do dalšího překladu a doufám, že nezůstane jen u této části, ale že sem časem přihodíš další kousek. Takže ještě jednou díky díky moc - vážím si toho...

just-me: také mě jsi velice potěšila dalším překladem. Ta povídka je tak napínavá, nelze se od ní odtrhnout. Ty pasáže, jak je Sam zoufalý, že nedokáže Deanovi pomoct. A jak se postupně dovídáme, co Deanovi udělali. To je všechno tak smutné, zdrcující, ale zároveň nádherně popsané. Moc by mě mrzelo, kdybych se nedozvěděla konec. Ještě jednou díky.

Dakujem za uznanie, som rada, ze sa vam preklad paci...a posielam dalsi kusok...prajem prijemne citanie

Kapitola 7 Foe of mankind, why murd'rest thou my love?
(Nepriateľ ľudstva, prečo zabíjaš moju lásku?)

Večerné svetlo osvetľovalo ranč, pach hnijúceho mäsa sa valil k nim v jemnom vánku. Bobby sa obzrel, jeho team bol pripravený vyraziť. Polícia ich upozornila minulú noc. Štyri dni v Carlsbarde a teraz konečne niečo, samozrejme, na pol ceste späť do Roswellu. Bobby zdvihol ruku a naznačil teamu aby sa pohli. Vošiel na verandu a otvoril dvere, pripravujúc sa na to, že zápach zosilnie. Najprv oltár.
Odkedy našli Deana, Bobby si dával obzvlášť záležať na zničení oltára. Tešilo ho vidieť, ako sa rozbíja, dúfal, že každým ďalším zničeným oltárom sa blížia k zabitiu veci, ktorá vzala Deana. Hovoril so Samom predchádzajúcu noc. Bobby počul vyčerpanie v hlase mladého lovca. Sam sa začínal ničiť. Bobby videl, že to začalo už pred týždňami, a teraz, keď je Dean síce fyzicky späť, ale pritom stále stratený, Sam začína strácať sám seba.
To Bobbyho pekelne desilo.
Bol v panike z toho, že môže stratiť aj Sama. Bobby prijal, že Dean je preč, mŕtvy pre všetky zámery a ciele, ale Sam začínal mať nádej, Bobby to počul v jeho hlase, a vedel, že nádej nakoniec Sama zabije. Pevná kontrola, ktorú Sam udržiaval, naháňala strach – vediac, čo to so Samom robí, bol z toho ešte viac vystrašený.
Bobby volal CJ minulú noc, udržiaval spojenie viac, ako bolo v tomto čase nutné. Boli to štyri dni, odkedy vyrazili na juh do Carlsbardu. Bobby vedel, že Sam vzal Deana domov, a teraz ho prenášal z a do malého domu. CJ povedala Bobbymu, že Dean nasleduje Sammyho ako šteniatko, nikdy sa nezatúla, keď kráča, oči stále upreté na svojho brata – a keď sa Sam stratí z dohľadu hoci len na pár sekúnd, Dean prepadá panike.
Jeden z jeho chlapcov bol preč, druhý sa pomaly zabíjal.
Bobby prišiel k oltáru a strčil doňho, sledujúc ako sa rozpadá. Izba vyzerala trochu inak než ostatné, v ktorých doteraz bol. Všetko je trochu odlišné z nejakého dôvodu. Otočil sa a vošiel do predsiene. Žiadne ďalšie telá.
V Carlsbardskych jaskyniach boli pred dvoma dňami. Strážcovia parku neboli veľmi kooperatívni, ale polícia a Sam ich donútili spolupracovať. Bobby a jeho team objavili obetný oltár hlboko v zemi, stará krv zapáchala v tmavej jaskyni. Strávili ďalších pätnásť hodín hľadaním ďalších informácií o veci a jej nasledovníkoch, ale okrem rozbitej nefritovej misky tam nič iné nebolo.
„Bobby!“ zavolal Ian. „Máme hostiteľa.“ Bobby prebehol halou, zastaviac vo vchode. Muž bol skrčený vo vzdialenom rohu, zhrbený, slabo mrnčiaci. Ian kľačal vedľa neho, napriek všetkej svojej drzosti bol Ian k obetiam veľmi jemný.
„Zavolám na kliniku a dám im vedieť. Každopádne, aj tak je čas sa vrátiť.“ Povedal Bobby, vyťahujúc mobil. Najprv zavolal Samovi.
„Hej, Bobby, ako to ide?“ Samov hlas znel ustato.
„Našli sme hostiteľa.“
„Nažive?“
„Hej, prinesieme ho,“ odvetil Bobby.
„Dobre, stretneme sa na klinike,“ odvetil Sam s povzdychom.
„Sam? Čo nie je v poriadku?“
„Dean...“ Sam zastal. Nič, Bobby. Uvidíme sa za pár hodín.“
„Okay.“ Bobby prerušil spojenie. Je to tu. Vravel som mu to hneď ako som mohol, nemôže takto pokračovať.

XXX

„Bobby je na ceste späť.“ Povedal Sam, strkajúc telefón do vrecka. „Našli ďalšieho hostiteľa.“ Dva páry očí ho sledovali. Dean a Harry boli skrútení spolu na prikrývke vo fľakatom slnku pod broskyňovým stromom. „Ešte chvíľu nebude späť, vy dvaja môžete zostať.“
Sam sa zhlboka nadýchol, snažiac sa ukontrolovať búšenie svojho srdca, snažiac sa udržať pod kontrolou dusivý pocit viny, ktorý ho zaplavoval. Sam riskol sprchu doma. V dňoch predtým, než priviedol Deana späť do malého domu, jeho brat vyzeral kľudnejší, viac v pokoji. Pred hodinou Sam nechal Deana sedieť ticho na podlahe v kúpeľni, Harryho vedľa neho, a vošiel do sprchy. Keď vypol vodu, Sam počul auto idúce cez aleju, vrieskajúcu muziku, basgitaru hučiacu tak nahlas, až sa okná triasli.
Keď Sam odtiahol sprchový záves, Dean v miestnosti nebol. Sam začal panikáriť, behal po dome, volal Deanovo meno, snažiac sa udržať svoj hlas pokojný. Upozornil ho až Harryho štekot zo zadnej spálne. Sam vbehol do Deanovej izby, Harry stál pred šatníkom. Sam sa pozrel do tmavého priestoru. Dean bol vtlačený do rohu, rukami si zakrýval hlavu a mrnčal. Trvalo viac ako pol hodinu, kým Sam dokázal prehovoriť svojho vydeseného brata aby vyšiel znova na svetlo.
Sam si vzdychol. Deanovi už bolo po fyzickej stránke lepšie, zranenia sa hojili, receptory bolesti začínali znova správne fungovať, dokonca i trochu pribral. Ale mentálne, je stále preč. Sam vedel, že Bobby s ním bude chcieť hovoriť. Už mali tento rozhovor dvakrát za sebou. „Musíš to začať akceptovať, Sam, presne ako si to povedal ty mne. Dean je preč, mŕtvy. Už sa nevráti. Musíš sa začať starať o seba.“ Niekde hlboko vnútri vedel, že Bobby má pravdu, to isté si vravel sám, vtedy, keď prvýkrát našli Deana, ale počas tých posledných pár dní, jeho brat začal viac reagovať, spoznávať viac slov...
To dávalo Samovi nádej.
Nádej ma zabije, ja to viem.
Sam si pretrel tvár rukami a vrátil sa k správam. Stratili všetky obete, až na jednu. Tá vec prichádzala na kliniku každú noc, brala si tých pár zostávajúcich hostiteľov. Sam hovoril so CJ a rozhodli sa, že poslednú obeť dajú pod sedatíva a nechajú ho tak. A teraz máme ďalšieho hostiteľa na ceste. Sam vzdychol, prehrabujúc sa papiermi. Zakaždým, keď si myslel, že už našiel odpoveď na to, čo tá vec je, jeho tip padol. Prial by som si... Sam sa zakaždým zarazil predtým, než to dokázal dať dokopy.
„Mali by sme ísť, Dean,“ povedal Sam o dve hodiny neskôr. Jeho brat sa naňho pozrel. „Si pripravený?“ Sam sa postavil. Dean sa zdvihol zo zeme. Potľapkal Harryho a vydal sa za Samom.
„Mfph?“ spýtal sa Dean, keď rukou uchopil Samovo zápästie.
„To je v poriadku, Harry tu bude, keď sa vrátime do domu.“ Sam sa usmial a viedol Deana cez dom. Keď už boli pred prednými dverami, Dean sa vytrhol a vyrútil sa k autu. Pri sedadle spolujazdca bol skôr ako Sam stačil vytiahnuť kľúče. Hmlisté spomienky z detstva vyplávali z jeho podvedomia. Desaťročný Dean, ktorý vždy vykríkol „ostrostrelec“ a rútil sa k autu. Sam prehltol neočakávanú bolesť, snažiac sa udržať slzy v očiach. Potom, ako naštartoval a vycúval z dvora, Dean sa natiahol za jeho rukou. Fakt, že Dean pochopil, že musí počkať predtým, než vezme Sama za ruku, bol ďalším zdrojom Samovej nádeje.
Psi sa tiež naučia takéto veci, neznamená to, že sa vracia. Musíš sa tomu postaviť. Sam vyšiel na hlavnú cestu. Nevracia sa, toto je teraz tvoj brat. Sam prehltol. Nie. Vráti sa späť. Musí.
Sam zaparkoval na ich mieste pred klinikou. Dean čakal v aute, kým ho Sam obišiel a otvoril dvere. Jeho brat sa postavil a dovolil Samovi, aby ho odviedol do budovy. Prišli k zadným dverám a vošli nimi, boli tak menej viditeľní, ako z parkoviska, tak z budovy. Keď boli v kancelárii, Sam uložil Deana na lehátko, prikryl ho a prezvonil CJ, aby vedela, že sú tu.
„Sam?“ Bobbyho hlas ho vytiahol spoza počítača o niečo neskôr.
„Hej, Bobby,“ zažmurkal Sam. Dean sa pozrel na Sama, vydajúc slabý zvuk. „To je v poriadku, Dean. To je Bobby, Dean. Bobby.“ Sam sa natiahol a položil ruku na Deanovo rameno. „Hovor k nemu. Použi jeho meno. Rozpoznáva ho.“
„Dean?“ Bobby prešiel k stolu. Dean sa posunul bližšie k Samovi, ten cítil, ako sa jeho brat pod jeho rukou trasie. „Dean, to som ja, Bobby, pamätáš si ma, Dean?“
Mfph?“ Dean sa pozrel na Sama.
„To je v poriadku, Dean. Bobby je náš priateľ.“ Sam sa pozrel na staršieho lovca. Bobbyho tvár bola stiahnutá bolesťou, v jeho očiach sa leskli nepreliate slzy.
„Hej, Dean, som váš priateľ, Bobby, pamätáš, Dean?“ Bobby si čupol vedľa kresla, takže bol nižšie ako Dean. „Kúpil som ti tvoju prvú fľašu tequily, Dean, pamätáš?“ Bobby zdvihol oči k Samovi. „John bol tak trochu naštvaný, keď to zistil.“
„To si urobil? To som nevedel,“ Sam sa na staršieho lovca usmial.
„Hej, bolo to po jednom love, keď si mal štrnásť, bol si zranený, Dean bol z toho rozrušený, a keď už sme vedeli, že sa z toho dostaneš, tak som Deana opil.“ Bobby sa natiahol a položil ruku na Deanovu nohu.
„Mfph?“
„To je v poriadku,“ ozval sa Sam. „Vravel si, že ste našli ďalšieho hostiteľa?“
„Hej, CJ ho skontrolovala, päť vstupov.“
„Päť?“ Sam sa zamračil. „Ten chlap, ktorého sme chytili, vravel že sa staral o jedného so siedmimi a o jedného s piatimi.“
„Myslíš, že táto obeť bola s Deanom?“ spýtal sa Bobby.
„Možno.“ Sam sa pozrel na brata. Pokiaľ boli spolu – ako to zapôsobí na Deana, keď ho uvidí? „Chcem ho vidieť. Dean? Nechceš sa prejsť?“ Sam sa natiahol za Deanovou rukou. Jeho brat sa postavil a nasledoval Sama a Bobbyho cez chodbu. Sam otvoril dvere na izbe osem a prešiel k posteli, ťahajúc Deana za sebou. Počul, že Deanovo dýchanie sa zrýchľovalo. Jeho brat ho dotiahol k posteli, mrnčal a naťahoval sa k nehybnej postave.
„Mmm, mfph,“ opakoval Dean, potľapkávajúc mužove ramená, díval sa na Sama, po tvári mu stekali slzy. „Mfph, mfph.“
„On ho pozná, Sam,“ povedal Bobby ticho.
„Hej, možno, Bobby.“ Sam sledoval brata. „Možno nie. Myslím, že Dean vie, že táto obeť je ako on, že si prešla tým istým.“ Sam objal Deana okolo pliec, jeho brat sa oňho oprel, stále potľapkávajúc ramená obete. „Poznáš ho, Dean? Bol tam s tebou?“ Dean sa naňho pozrel, tie emócie v jeho očiach vzali Samovi dych. Oh Bože, Dean.

Pred dvoma týždňami

Bola tam tma, chladno a vlhko. Chlad napĺňal každý bdelý okamih. Dean si začínal myslieť, že tie drogy majú niečo spoločné s tým všadeprítomným chladom. Dokonca aj vonku na slnku mu bola zima, akoby teplo života pomaly opúšťalo jeho telo. Nadýchol sa, zaškrípajúc zubami od bolesti. Čokoľvek sa stalo predošlý deň, zanechalo to vrchnú časť jeho tela dobitú a pokrytú malými zraneniami. Hmlisté spomienky na slnko v tvári, na bzučanie hmyzu a na zvláštny pocit, že niečo po ňom liezlo, bolo všetko, čo jeho myseľ dokázala priniesť.
Znova sa pohol. Prestali ho spútavať po tom, čo zavraždili Sama. Potom, čo účinok drog v ten deň odznel, našiel sa v malej miestnosti na prikrývke. Randyho mŕtve telo tuhlo vedľa neho a jeho ľavé zápästie bolo obviazané špinavým kusom látky. V dňoch od Samovej smrti sa zranenie trochu preliečilo, na Deanovo prekvapenie sa doň nedostala infekcia. Niečo zabúchalo na druhej strane steny pri Deanovej hlave.
„Marco?“ ozval sa Dean, slová sa drali z jeho hrdla, vysielajúc osteň slepej agónie jeho telom.
„Polo,“ odpovedal Nick.
„Randy začína naozaj smrdieť.“
„Cítim to až tu.“
„Si v poriadku?“ spýtal sa Dean
„Hej, aspoň myslím. Vyzerá to tak, že ma tu niečo ohrýza.“
„Aj mňa. Pripomína mi to, ako som raz videl roj ôs na mŕtvom jeleňovi,“ povedal Dean. „Nie som si istý, čo sa stane.“
„Ani ja. Tie drogy...“
„Hej,“ povedal Dean.
„Dean?“
„Čo je, Nick?“ Obaja sa snažili používať meno toho druhého, čelili tak ustavičnému nátlaku, aby zabudli, kto sú.
„Ja... dal som im ruku.“
„Ja tiež,“ priznal Dean, uľavilo samu, že to mohol povedať. Od bratovej smrti im Dean ochotne dával ruku, vediac o bolesti, ktorú prináša každá dávka, vediac o tom, že zakaždým tak stratí kúsok seba. Niekedy mal takmer taký pocit, akoby to uvoľňovalo jeho kožu. Napriek tomu im stále dával ruku – niekedy bolesť, nech mu ju spôsobovali akokoľvek, v kombinácii s drogami, spúšťala jeho spomienky. Nezáležalo na tom, aké spomienky to boli – všetky boli dobré. Bol tam Sam, niekedy jeho otec a Bobby, ale najviac Sam. Takže držal ruku a čakal na ihlu, dúfajúc v pár okamihov s bratom, predtým, než ho zaplaví bolesť.
„Oh, fajn. Myslel som, že len ja.“
„Nie, nie len ty.“ Dean vzdychol. „Blíži sa to, ten rituál, keď si nás to vezme a my sa staneme hostiteľmi.“
„Viem. Možno budeme mať konečne šťastie a neprežijeme.“
„Vždy môžeme dúfať. Už stratili dvoch, pred záverečným rituálom.“
„Hej, možno dnes. Myslím, že dnes by mohli...“
„Viem. Dúfam, že nebudem kričať ako ten úbohý bastard minule.“
„Ja tiež.“ Nejaký zvuk, pripomínajúci smiech, prenikol spoza steny. „Vieš, že budeme, Dean.“
„Viem, Nick.“ Dean počul tlmené kroky niekde nad ich hlavami. „Prichádzajú. Dúfam, že umrieš, Nick,“ povedal Dean, prednášajúc časť ich vlastného rituálu.
„Hej, Dean, ja tiež dúfam, že dnes umrieš.“
Dvere sa otvorili a vošiel Červenooký. Dean sa posadil a podržal ruku. Sledoval, ako ihla vošla dnu, potom vzdychol, keď sa droga rozbehla jeho cievami, bolesť prišla takmer okamžite. Bol zvedavý, čo bude nasledovať – zakaždým, keď prišli, to bolo trochu iné. Donútili ho otvoriť ústa a niečo naliali dnu. Napriek tomu, že to smrdelo a chutilo ako hnijúca vegetácia, Dean prehltol.
„Otvor oči.“ Deanove oči sa otvorili. „Ako sa voláš?“
„Dean.“ Bolesť vyšľahla jeho telom.
„Si Bezmenný.“
„Ešte nie.“
Surovo ho postavili na nohy. Zavrel oči, keď ho ťahali cez dom. Zrazu pocítil na tvári slnko. Nick mal pravdu, bude to dnes. Oh, Bože. Dean sa potkýnal dole schodmi smerom k slnkom zaliatemu stolu pokrytému kvetmi. Už nebol ani poriadne pri vedomí, keď ho položili na tvrdú plochu. Vzývanie začalo. Prosím, Sam, si tu? Niečo položili na jeho telo, Dean otvoril oči, pozrel najprv na kvety pokrývajúce jeho hruď, potom na služobníkov. Jeden mal podnos s obetnou miskou, druhý držal v rukách dlhú ihlicu. Ó Bože. Zaplavili ho spomienky. Dean vzdychol. Sam.
„Chcem si dať piercing do jazyka,“ oznámil Sam jeden večer pri večeri.
Vzývanie pokračovalo. Hlboký tón znejúcich bubnov pulzoval Deanovým telom.
„Žiadny z mojich synov si nenechá prepichnúť jazyk,“ skríkol John.
Tvrdé ruky schmatli jeho ramená a nohy, šklbnutím ich odtiahli od jeho tela, hrany stola sa zarezávali do mäsa, tlačili na kosti.
„Všetky ostatné deti ho majú,“ pokračoval tvrdohlavo Sam.
„To ma nezaujíma,“ vyprskol John. Dean sa už miliónty krát zamyslel, kedy si jeho otec uvedomí, že niekedy robí Samovi radosť, keď sa John nechá takto vytočiť.
Jeho ústa boli otvorené.
„Prečo do pekla si chceš nechať prepichnúť jazyk?“ spýtal sa konečne Dean, keď sa tvár ich otca menila z červenej na purpurovú.
Bolesť, agónia, horúci nával krvi v tvári. Niekto kričal.
„Neviem.“ Sam pokrčil plecami. Ich otec začal prskať. Dean sa zachichotal, keď sa stretol so Samovým pohľadom.
„Dobre, ale keď to bude príliš bolieť, tak nechoď s plačom za mnou,“ vyhlásil Dean, tvár ich otca nadobúdala ešte tmavší odtieň purpurovej, hrozil výbuch.
„To bolí? Skutočne? V tom prípade, myslím, že sa zaobídem aj bez toho,“ povedal Sam so smiechom. John sa trikrát zhlboka nadýchol, zazrel na oboch, otvoril ústa, zavrel ich a vyrazil z domu.
„To nebolo pekné,“ povedal Dean, usmievajúc sa na brata.
„Nie, máš pravdu. Za chvíľu sa ospravedlním.“ Zasmial sa aj Sam.
Čosi mu búšilo v hlave. Čas ubiehal, nemal ani potuchy koľko času prešlo. Dean sa pretočil. Bol späť vo svojej izbe, na prikrývke pri stene. Drogy ešte pracovali v jeho cievach. Z väčšej časti sú už preč, musel to byť najmenej deň, možno aj viac. Koľko času prešlo? Záleží na tom?
„Dean:“ Nickov hlas bol zachrípnutý, takmer nezrozumiteľný.
„Nick?“ Dean odpovedal, zrazu si uvedomil bolesť vo svojich ústach, bolestivé zranenie jazyka.
„Kričal si.“
„Ty tiež.“
„Hej, kričal. Toto bolo naposledy.“
„Hej. Ktorý z nás pôjde prvý?“ spýtal sa Dean.
„Neviem. Čo myslíš, aké to bude?“ Nickov hlas bol plný strachu. Dean presne vedel, ako sa cíti. Boli „poctení“ tým, že sa zúčastnia vstupného rituálu. Obaja vedeli, čo príde. Videli, čo sa im stane, vedeli, že do posledného okamihu si budú uvedomovať, čo sa deje, a to ich desilo.
„Ako smrť, ale horšie, pretože keď zomrieš, tak je to aspoň koniec.“ Odvetil Dean.
„Nie vždy,“ ozval sa Nick. „Už som raz zomrel. Ešte keď som nosil uniformu. Nejaké decko ma zastrelilo.“
„Hej, tiež už som bol mŕtvy. Raz alebo dvakrát.“
„Toto nebude ako vtedy.“
„Nie, nebude. Je mi to ľúto, Nick.“
„Mne tiež, Dean. Rozprávanie bolí, viac než zvyčajne.“
„Ja viem.“ Dean sa oprel o stenu. „Pokiaľ ma vezmú prvého a ty budeš mať šancu...“
„Pokúsim sa, Dean. Ty tiež.“
„Ak ťa budem môcť zabiť, urobím to.“
„Ďakujem.“ Na druhej strane bolo chvíľu ticho. „Ja...“
Dvere Deanovej izby sa s treskotom otvorili, štyria muži v maskách vkročili do miestnosti. „Viem, kto bude prvý, Nick.“
„Dean!“ Nick kričal. „Sú aj tu. Pokúsim sa, sľubujem.“
„Ďakujem.“
Dvaja z mužov sa postavili pred neho, schmatli ho za ruky a vytiahli na nohy. Červenooký došiel k nemu. „Ako sa voláš?“
„Dean. Ty netvor.“ Jeden z mužov ho udrel. „Dean.“
„Si Bezmenný.“ Červenooký zabodol ihlu do jeho ramena.
„Dean,“ opakoval.
„Teraz mu budeš slúžiť.“ Ďalšiu ihlu mu vpichol do krku.
„Dean Win...“ podlomili sa mu nohy. „Dean Winchester.“ Dostal zo seba predtým, než ho začali ťahať po podlahe.
Doniesli ho do oltárnej miestnosti. Bola už plná ľudí v maskách, spievajúcich chválospev v rytme bubnov. Dean začul niečo za sebou. Nick bol vtiahnutý do izby, donútený kľaknúť si pred oltár. Dean sa pozrel na Nicka, ich pohľady sa stretli, a usmial sa. Nedostane šancu zabiť ma. Prepáč, Nick.
Zdvihli Deana na oltár, girlandy červených a žltých kvetov umiestnili okolo jeho tela. Jeden zo služobníkov lial krv na kvety, na Deana. Zvyšok krvi vlial do Deanových úst. Okrem chuti medi cítil ešte niečo iné. Telom mu pulzovala bolesť.
Vzývanie sa stupňovalo.
Červenooký a iný muž stáli pred oltárom a vyvolávali, čakajúc reakciu – oni hovorili, ostatní v miestnosti odpovedali. Deanovi to pripomenulo jednu chrámovú službu, na ktorej sa pred rokmi so Samom zúčastnili. Sam, možno, možno budem mať šťastie a pripojím sa k tebe ešte pred tým, ako to príde.
„Posaď sa,“ prikázal Červenooký. Deanovo telo poslúchlo. Služobníci pristúpili bližšie, jeden pritisol Deanove nohy, dvaja ďalší ho schmatli za ramená a odtiahli ich od jeho tela. Oh, Bože. Dean videl, ako Červenooký zdvihol z podnosu čepeľ. Držal ju zdvihnutú, potom obišiel oltár sedem krát, nakoniec zastavil za Deanom. O okamih neskôr Dean pocítil dotyk noža, ktorý kĺzal po jeho chrbte, vyrežúc pás mäsa. Zaťal zuby, skúšajúc nekričať. Znova ho položili dole. Oh, Bože, prosím, prosím nie.“
„Je pripravený.“
Vzývanie dosiahlo uši trhajúcu úroveň a záves pri oltári sa roztiahol.
Bolo to tu.
Preskočilo to oltár, masa toho, bez hostiteľského tela, nadobúdala desivú formu. Kĺzalo to okolo neho, nechutne sladký pach hnijúceho ľudského mäsa vial okolo toho v obrovských vlnách. Vzdychlo to a prebehlo to, možno, rukami nad Deanovou tvárou, pozdĺž celého jeho tela. Na okamih to pohladilo Deanovu tvár, potom to odstúpilo.
Napriek tomu, že to očakával, keď Červenooký zovrel rukami jeho hrdlo, vyplašilo ho to. Ruky sa pomaly stiahli, zastaviac tak prívod vzduchu. Dean si prial, aby ho to zabilo, dúfal v to, ale vedel, že sa to nestane. Čierne škvrny sa mu roztancovali pred očami, pocítil bolesť v hrudi. Dean bojoval.
„Nebojuj s tým,“ zašepkal Červenooký. Deanovo telo sa uvoľnilo.
Skĺzlo to na oltár, jeho dych pokryl Deana. Odsunulo to kvety. Dean sa vznášal na hranici vedomia, ale aj keď sa snažil ako mohol, nedokázal prepadnúť cez okraj. Bol držaný tu, bez vzduchu, s telom vzpierajúcim sa poslušnosti.
Dotklo sa ho to. Ostrý bod kĺzal dole jeho bruchom, než zastal. Cítil to, najprv jemný tlak, potom prenikavú bolesť, keď dlhý pazúr preťal jeho kožu, doloval v ňom, vytvárajúc priestor.
Pazúr zmizol a niečo iné sa ho dotklo. Nebol si istý, čo to bolo, len cítil, že to vkĺzlo dnu, pod jeho kožu, posúvalo sa to kúsok po kúsku jeho telom, pomalými, mučivými pohybmi dážďovky. Pohlo sa to dopredu, stiahlo sa to a potom sa to pretlačilo ďalej. Kĺzalo to po jeho rebrách, dole nohami, naťahujúc pokožku, púšťajúc oslepujúce záblesky čistej agónie jeho telom. Malo to rado bolesť, cítil, že teraz to doňho vstupovalo. Keď pohyby dosiahli jeho krk, ruky sa stiahli. Cítil, ako to kĺže jeho lícami, pozdĺž jeho nosa a perí, napĺňajúc ho tím. Vedel, kedy začal vidieť očami toho, keď nahradzovali jeho vlastné. Kĺzalo to pod pokožkou hlavy.
Nie, Bože nie, nechaj ma umrieť. Prosím, nechaj ma umrieť.
Cítil, ako sa to hýbe v jeho ušných kanálikoch, cítil jemný skúšobný dotyk a potom to bolo v jeho mysli, rútilo sa to skrz ňu, ničilo ju to s takou istotou, s akou narúšalo jeho telo.
Zdalo sa mu, že počuje niekoho kričať, potom už nebolo nič, len dotyk tej veci a nekonečná, šialená bolesť.
Šok z bolesti, keď sa udrel o podlahu ho priviedol späť k vedomiu. Bol v tmavej, zapáchajúcej miestnosti. Niečo búšilo v jeho hlave a niekto niečo kričal. Zvuk sa opakoval. „Dean“ vravel ten zvuk, znova a znova.
Na tom nezáležalo.
Krvácal z očí, nosa, uší.
Na tom nezáležalo.
Jeho hrdlo bolelo, bolo potlčené, ťažko sa mu dýchalo.
Na tom nezáležalo.
Zranenia v jeho bruchu presakovali, krv ochladzovala jeho prehriatu pokožku.
Na tom nezáležalo. Na ničom z toho. Duša toho, kým bol, všetko, čím kedy bol, bolo preč. Jeho meno, jeho spomienky, všetko bolo odstránené.
Dean Winchester bol preč.
Unesený. Rozbitý a stratený, bez nádeje na návrat.
Skrútil sa k svojej stene, objal si rukami hruď a plakal.

just-me: Moc velký dík za další pokráčko. Musím říct, že je to čím dál víc skličující.
Ale nemůžu přestat tuto povídku číst, tak jsem nedočkavá, co bude dál a jak to dopadne. Zatím mi trochu uniká co tím ten "neznámý" démon sleduje. Vstoupí do oběti, vymaže jim osobnost, strhne pás kůže ze zad a pak tyto oběti většinou umřou. A co Dean? Kromě toho nesmírného mučení, velké bolesti, zničení osobnosti - co mu ještě může při dalším a dalším vstupu ten zmetek sebrat? Ale to se ještě určitě dovíme.

Taky se připojuji a posílám velký dík a obdiv za to, jak skvěle to překládáš a že obětuješ čas pro nás ignoranty, kteří si to nedokážou přečíst v originále
Je to naprosto skvělá povídka, přečetla jsem ji za včerejšek a dnes to Tvoje pokráčko a nevím, v jakém stavu se dožiju pokráčka...už teď si koušu nehty a jestli to takto půjde dál, tak se asi ukoušu a bude
Snad nás, nedočkavé a nevzdělané, nenecháš dlouho se trápit Ježíši, chudák Dean...ukápla mi slzička...je to opravdu mazec, hooooodně temná povídka, ale drapne a nepustí....snad Sammy Deana z toho nějak dostane, je to chytrá hlavička...hrozná představa...Dean jako pejsek...oči bez života,třesoucí se v koutku

janča: To poznám, ja som ju tiež nedokázala prestať čítať, aj keď v origináli to bolo trochu náročnejšie, ale nevedela som vydržať. Teraz, keď to prekladám, tak si jednotlivé scény naozaj poriadne užívam, objavujem detaily, ktoré mi pri čítaní v anj unikli a sú veľmi dôležité pri dotvorení atmosféry.
Inak, neboj sa, všetko bude neskôr vysvetlené, len si ešte chvíľku počkáte, zatiaľ máte dostupnú asi tak prvú polovicu poviedky, nechcem písať spoilery, ale ja som si to fakt užila...

Polgara: neboj, isto vás nenechám dlho sa trápiť. A rozhodne neobetuvávam čas len tak zbytočne. Ja si prekladaním tejto poviedky riešim absťáky z nedostatku nových dielov 6. série, hodiť to na net je už najmenej, a som rada, keď sa výsledok môjho snaženia niekomu páči.
Inak, tá poviedka je naozaj temná, a bude aj horšie...

budu se opakovat, ale ještě jednou moc veliký díky za překlad.....myslím, že už vše bylo řečeno - ani já se nemůžu od povídky odtrhnout a dychtivě doufám v další pokračování...můj vděk za tvou ochotu to sem přepsat a vložit je nesmírný
je to temné - je to napínavé a je to hodně originální - a přesně to já na povídkách miluju ....

Vcera som sa trosku rozsoupla s prekladom, takze posielam dalsie kusky: tato cast patri k mojim najoblubenejsim, tak dufam, ze som preklad zvladla...

Súčasnosť

V kancelárii bolo ticho. Zohrieval sa, skrútený na stoličke vedľa stola toho, kto ho zachránil – Sama. Prikrývka, ktorú naňho Sam položil, bola mäkká a chlpatá. Prechádzal po nej rukami. Tkanina bola mäkšia ako Harry, ale pripomínala mu veľkého psa. Vzdychol.
„Dean?“ Sam sa naňho pozrel. Sam povedal ešte niečo iné, zvuky sa zliali dokopy, ale vždy tam bolo „Dean“ roztrúsené pomedzi ostatné. Ďalšie slovo začínalo dávať zmysel. „Dom.“ Vedel, že je to tam, kam chodili v noci, po jazde veľkým čiernym autom, ktoré bolo domovom. Harry bol v dome, Sam tam bol, voňal dobre. Páčilo sa mu tam a tešil sa na každú noc.
„Sam?“ Ozval sa drsný hlas. „Dean?“
„Bobby,“ povedal Sam. Vedel, že meno ďalšieho muža bolo Bobby, podľa spôsobu, akým bolo opakované. Bobby s nimi šiel do tej izby, kde bol ďalší. Jeden z tamtoho miesta. Slzy sa zliali v jeho očiach. „Dean?“ spýtal sa Sam.
Mfph.“ Natiahol sa za Samom, ovinul ruku okolo Samovho zápästia.
Sam niečo povedal, potom sa otočil k Bobbymu. Sledoval ako rozprávali. Po niekoľkých minútach sa Sam otočil späť k nemu. „Dean, dom.“ Sam sa postavil. On počkal, kým vstane, potom ho odviedol cez chodbu, von k autu. V aute bolo teplo, keď si doň sadol a zvuk motora ho ukolísal do stavu podobnému spánku.
„Dean?“ ozval sa Sam.
Otvoril oči, boli v dome. Sam mu pomohol a spoločne kráčali k malej budove. Keď už bol v dome, vyrútil sa priamo dozadu. Harryho štekot ho privítal, keď otvoril dvere. „Dean!“ zavolal Sam. Obzrel sa a čakal na Sama, predtým než pôjde na dvor s Harrym. Veľký pes behal po dvore, vrtel chvostom, potom došiel k ich prikrývke s palicou v papuli. Pes naňho čakal, aby mu vzal palicu skôr, než si k nemu sadne.
Vietor sa zrazu zmenil, priniesol pach niečoho... niečoho povedomého, desivého. Bolo toho priveľa. Oprel sa o Harryho, ovinul ruky okolo psa a plakal. O okamih neskôr pocítil Samove ruky na chrbte, potom teplo Samových ramien okolo pliec. Nedokázal zastaviť slzy.
„Dean?“ povedal Sam jemne o niečo neskôr. Plač už prekonal. Ležal s Harrym na prikrývke, Sam sedel vedľa neho. „Posteľ?“ Bolo to ďalšie slovo, ktoré poznal.
„Mfph,“ postavil sa. Zakolísal sa na nohách, Sam ho zachytil a pomohol mu dnu. Dotiahol ho do izby vedľa spálne a posadil ho na okraj vane, opatrne vložil jeho nohy dnu, potom po nich začala stekať voda. Keď boli čisté, Sam mu pomohol do spálne a usadil ho na posteľ. Hneď nato Harry vyskočil k nemu. Pes už poznal rutinu. Umyť nohy, potom posteľ.
„Dean,“ povedal Sam, potľapkajúc ho po hrudi. Kývol, aby dal Samovi vedieť, že je v poriadku, keď odíde. Vedel, že Sam bude späť za pár minút. Sam zostával v izbe každú noc. Raz v noci sa zobudil, vydesený, a Sam bol tu. Tak dlho, kým tu on bude – ten, ktorý ho zachránil – budú veci v poriadku. Vzdychol si, položil ruky na Harryho a počúval, kedy sa Sam vráti.
„Dean?“ povedal Sam a posadil sa na kraj postele.
„Mfph,“ povedal a nechal sa ukolísať k spánku.
Bolo to miesto medzi prebudením a spánkom, okamih, keď bolo všetko perfektné – predtým, než sa svet prirútil späť a on sa tu chvíľu kolísal. Boli tu vtáky, spievajúce vonku za otvoreným oknom, vôňa kvetov prenikajúca do miestnosti. Nie ťažký, nepríjemný kvetinový pach, ale svieža – akoby čistá – vôňa ruží. Posteľ bola mäkká, vankúš voňal čistotou, sviežosťou, bol práve vypraný. Vedľa neho bolo niečo ťažké, pes Harry chrápal.
Dean otvoril oči a poobzeral sa po malej izbe, jeho izbe. Ako som sa sem dostal? Posledná jasná spomienka, ktorú mal, sa viazala na okamihy pred záverečným rituálom. Prevalil sa a zízal na povalu. Žiaľ ho zaplavil v obrovskej vlne, myšlienka na malý dom, bez Sama, pretože Sam bol mŕtvy, bola takmer priveľa. Rukami si prešiel po hrudi, na chvíľu zastavil na zranení. Liečilo sa.
„Čo chceš robiť?“ Bobbyho hlas prichádzal z kuchyne. Dean počul podráždenie v hlase staršieho lovca. Bobby si o niekoho robil starosti a bol zúfalý. „Nemôžeš takto pokračovať, zabíja ťa to.“
„Zvládam to,“ odpovedal vyčerpaný hlas. Aj keď sa Dean perfektne držal, jeho srdce sa rozbúšilo. Hlas znel ako Samov.
„Nie, nezvládaš. Nemôžeš takto pokračovať. Nechcem stratiť aj teba.“
„Nie je stratený,“ zavrčanie bolo divoké, zúfalé. Dean sa posadil, neodvažujúc sa dýchať, hlas bol povedomý, tak bolestne povedomý, ale bol tu náznak toho, že bol úplne cudzí.
„Je. Muž, ktorého si poznal je preč. Potrebuješ...“
„Nie! Môžem sa oňho starať.“
„Je mŕtvy.“
„Dean nie je mŕtvy.“ Každé slovo bolo vyslovené veľmi starostlivo, zvýšený hlas bol doložený niečím, čo znelo, akoby niečo narazilo do steny a rozbilo sa. Bolesť v hlase vystrelila Deana z postele a cez malú chodbu do kuchynských dverí.
„Dean,“ pozrel naňho Bobby.
Dean kývol Bobbymu, ale všetku svoju pozornosť venoval siluete, črtajúcej sa vo vchode. Bola chrbtom k Deanovi, dôverne známy sklon pliec poukazoval na bolesť a vyčerpanie, ruky sa triasli, telo sa chvelo starostlivo potláčanými emóciami.
„Dean?“ ozval sa Bobby úplne iným tónom. Dean ho ignoroval.
„Sammy?“ zašepkal Dean, bolesť vzplanula v jeho hrudi, slová šli von len sťažka po takom čase. „Sam?“
Postava sa otočila. Vlasy mal o niečo dlhšie, črty tváre o niečo tvrdšie. „Dean?“ ozval sa jeho brat s úzkosťou. Slzy mu stekali po tvári. „Dean?“ spýtal sa znova.
„Ty žiješ,“ aj Dean mal v očiach slzy. Štyri dlhé kroky a Sam prešiel izbou, zovrel Deana v drvivom objatí. „Ty žiješ,“ zopakoval Dean, držiac brata, cítil silné údery Samovho srdca pod rukami. Ty žiješ, žiješžiješžiješžiješ.
„Ty si späť,“ povedal Sam v rovnakom okamihu. „Dean, ty si späť.“ Sam sa oňho oprel, držal ho. Konečne sa odtiahol. Skôr, než stihol Dean čokoľvek povedať, Bobby ho stisol v pevnom objatí.
„Vitaj doma, synak,“ povedal Bobby, jeho hlas bol drsný.
„Ty si späť?“ spýtal sa Sam ticho. Jeho ruky na Deanových pleciach, oči skúmali Deanovu tvár.
„Ty si nažive?“ Dean sa pokúsil o nahnevaný tón. Nefungovalo to. Sam sa zachichotal, smiech sa rýchlo zmenil vo vzlyky a Dean bol znova pritiahnutý k svojmu bratovi.
„Chýbal si mi,“ povedal Sam, pustil ho, ale zostal pri ňom dosť blízko na to, aby sa ich plecia dotýkali.
„Ja viem, Sammy, ty mne tiež. Bože, myslel som...“ prehltol. „Videl som... Ty si bol...“
„Dean?“ Sam sa zamračil, vráska znepokojenia sa stiahla medzi jeho obočím.
„Oni... Oh bože, Sam.“ Dean skúsil ukľudniť svoj dych.
„To je v poriadku, Dean, už na tom nezáleží. Je po všetkom.“
„Sam...“ Ako mu to mám povedať?
„Čo sa deje, Dean?“
„Nie je po všetkom, Sammy.“ Oprel sa o svojho brata. „A asi to bude ešte horšie.“

a este jeden kusok, ten sa mi ale prekladal vazne dost zle, miestami som celkom dobre nechapala o co tam slo, tak dufam, ze preklad bude davat nejaky zmysel...

Kapitola 8 Only to lose the shadow of thy joy!
(Len strata tieňov ťa poteší!)

Ranné slnko sa skláňalo cez záves, jemná vôňa ruží pod oknom vnikala do izby. Sam stále ležal, uvažoval, čo ho zobudilo. Hlasné Harryho chrápanie poskytlo odpoveď. Zdvihol hlavu a pozrel sa ponad psa. Dean bol skrútený, jeho tvár pokojná. Vyzeral ako Dean, nie ako bezmenná obeť, ale ako Dean.
Sam sa posunul, pozrel na hodinky. Mal by zobudiť Deana a za pol hodinu vyraziť na kliniku. Nechám ho spať trochu dlhšie. Jeho brat sa zobudil uprostred noci, fňukal od strachu. Čokoľvek spustilo slzy včera večer, pokračovalo v jeho snoch. Sam sedel s ním, upokojoval ho, skúšal naňho dohliadať niekoľko hodín. Dean potom konečne upadol znova do spánku. Aj Samovi sa podarilo ukradnúť si pár hodín. Ako dlho to takto vydržím? Tak dlho, ako budem musieť.
Vytiahol sa z postele, obliekol sa a zamieril priamo do kuchyne, položiac pohár vody do mikrovlnky. Sam začal piť instantnú kávu. Vôňa kávy chystanej v kávovare bola priveľa, aby to zvládol. Takže začal piť instantnú, miešal ju s kávovou príchuťou, keď ho z horkej chuti napínalo. Vybral vodu z mikrovlnky a práve zamiešaval dve lyžice zmesi vo vode, keď začul vonku auto. Sam otvoril dvere predtým, než Bobby zaklopal. Do čerta. Výraz Bobbyho tváre bol rozhodný. Zase to prišiel skúsiť a presvedčiť ma, aby som nechal Deana ísť.
Táto téma stále prichádzala s Bobbym. Sam rozumel Bobbyho obavám, ale nemohol to nechať tak. Teraz, keď bol Dean s ním, bolo nemožné nechať to tak. Aj keby sa jeho brat nikdy nevrátil, na tom nezáleží. Dean sa oňho vždy staral, je načase mu to vrátiť.
„Sam,“ Bobby vkročil do dverí.
„Chceš šálku kávy, Bobby? Za chvíľu pôjdem zobudiť Deana.“
„Pokiaľ je to, čo máš v pohári, káva, so mnou nepočítaj.“ Bobby prešiel cez dom do kuchyne. Sam sa vliekol za ním. „Chcem hovoriť o Deanovi.“
„Nie je o čom hovoriť, Bobby,“ povedal Sam.
„Nemôžeš sa takto preťažovať a starať sa oňho, Sam. Videl si sa vôbec, vyzeráš, ako by ti niekto vrazil do oboch očí.“
„Odpočívam teraz oveľa viac, odkedy sa vraciame do domu každú noc.“ Sam si uvedomil, že už len zriedka používa slovo domov. „Som v poriadku.“
„Si tak ďaleko od toho, byť v poriadku, ako je to len možné, Sam.“
„Beriem to, Bobby, robíš si starosti.“
Čo chceš robiť?“ spýtal sa Bobby, frustrácia vyvierala z jeho hlasu. „Nemôžeš takto pokračovať, zabíja ťa to.“
„Zvládam to.“ Odvetil Sam, počujúc vyčerpanie vo svojom hlase. Nezvládam to. Drví ma to. Ale čo iné môžem robiť? Je to Dean.
„Nie, nezvládaš. Nemôžeš takto pokračovať. Nechcem stratiť aj teba.“
„Nie je stratený,“ zavrčal Sam, neschopný zastaviť vír bolesti vo svojej hrudi.
„Je. Muž, ktorého si poznal je preč. Potrebuješ...“
„Nie! Môžem sa oňho starať.“ Sam cítil hnev, bublajúci v jeho hrudi.
„Je mŕtvy.“
„Dean nie je mŕtvy.“ Vypustil slová von, pokúšajúc sa upokojiť. Skôr, než si uvedomil, čo robí, hodil pohár kávy o stenu, sledoval, ako sa hrnček roztrieštil. Sam prešiel k dverám a zastal, chrbtom k Bobbymu. Nie je mŕtvy. Je to Dean. Ja... Oh, Bože, čo budem robiť?
„Dean?“ povedal Bobby. Sam ignoroval staršieho lovca, zízal cez dvere von, pozorujúc kvety, ktoré sa hýbali vo vetre. „Dean?“ zopakoval Bobby, jeho tón bol úplne iný, šokovaný, prekvapený, Sam si nebol istý, čo počul v Bobbyho hlase, ale niečo bolo iné. Bol pripravený sa otočiť a spýtať sa.
„Sammy?“ zašepkal hlas. Bol drsný, tón takmer nezrozumiteľný. „Sam?“
Samovo srdce narážalo do rebier, ruky sa začali triasť. V zúfalej nádeji sa otočil. Dean stál vo dverách kuchyne, díval sa naňho, mračil sa. Sam sa bratovi bližšie prizrel a zalapal po dychu. Dean mu pohľad opätoval, nebol to pohľad bezmennej obete, niekoho, kto nerozpráva, niekoho, kto je stratený, neboli to prázdne oči. Nie, to bol Dean. „Dean?“ spýtal sa Sam, uvedomoval si slzy, tečúce mu po tvári. „Dean?“
„Ty žiješ,“ povedal Dean, slzy mu tiekli po lícach. Sam prešiel izbou a objal brata. „Ty žiješ,“ opakoval Dean. Jeho ruky boli ovinuté okolo Sama tak pevne, až mal trochu problémy s dýchaním.
„Ty si späť,“ povedal Sam v rovnakom okamihu. „Dean, ty si späť.“ Si späť, si späť. Oh bože, Dean. Jeho brat sa naňho pozrel, ale skôr než stihol Sam niečo povedať, Bobby objal Deana. Starší lovec mal v očiach slzy.
„Vitaj doma, synak,“ povedal Bobby, stierajúc si slzy z tváre jednou rukou.
„Ty si späť?“ spýtal sa Sam, hľadel na Deana, skúmal jeho oči. Jemne s bratom potriasol.
„Ty si nažive?“ zopakoval Dean, jeho hlas znel nahnevane. Alebo aspoň to bolo to, o čo sa jeho brat podľa Sama pokúšal, posledné slovo prešlo do vzlyku. Sam opäť Deana objal.
„Chýbal si mi,“ povedal Sam, snažiac sa prečistiť si hrdlo.
„Ja viem, Sammy, ty mne tiež. Bože, myslel som...“Dean prehltol, v jeho očiach sa odrážala hrôza. Čo, Dean? Čo sa stalo? „Videl som... Ty si bol...“
„Dean?“
„Oni... Oh bože, Sam.“ Dean mal na tvári slzy. Zhlboka sa nadýchol, Sam videl, ako sa snaží kontrolovať sa.
„To je v poriadku, Dean, už na tom nezáleží. Je po všetkom.“
„Sam...“
„Čo sa deje, Dean?“
„Nie je po všetkom, Sammy.“ Dean sa oňho oprel a vzdychol. „A asi to bude ešte horšie.“
„Horšie?“ spýtal sa Bobby. „A ako presne sa to zhorší?“
„Dean?“ Sam sa pozrel na brata. Deanove oči boli vystrašené.
„Vrátil som sa.“
„Hej, vrátil.“ Sam ho štuchol plecom.
„Nie, nerozumieš, Sammy. Vrátil som sa.“ Dean sa zamračil. „Pamätám si niečo o tom, byť výnimočný. Pokiaľ to prežijem, spomínam si...“ Zavrel oči, tvár mu zbledla. „Pokiaľ sa vrátim...“
„Dean, o čo ide?“ spýtal sa jemne Sam.
„Znova si to po mňa príde.“
„Zabiť ťa?“ spýtal sa Bobby.
„Nakoniec,“ povedal Dean. „Ale, pretože som sa vrátil, vezme si ma to znova. A pokiaľ to urobí, bude to zlé.“
„Zlé?“ Sam sa pozrel na Deana, ich oči sa stretli. „Tak zlé?“
„Hej. Pravdepodobne to nebudem ja, myslím. Pamätám si niečo o siedmich vstupoch.“
„Sedem?“ Bobby sa pozrel na Sama.
„Hej.“ Dean sa odmlčal keď boli ticho. „Sammy?“
„Dean?“
„Koľko krát?“ Dean položil ruku na Samovo rameno. „Po tom prvom si už veľa nepamätám, väčšinou len bolesť.“
Je mi to tak ľúto. „Sedem,“ dostal zo seba Sam, ani nevedel ako. „Sedem vstupov, Dean.“
„Sedem?“ zašepkal Dean, ruka mu prešla k zraneniu na bruchu. „Sam...“ Zastal a zhlboka sa nadýchol. „Aký je plán?“ ozval sa úplne iným tónom.
„Potrebujem ísť na chvíľu na kliniku,“ povedal Sam. Nechcem opustiť Deana, ale musím tam ísť.
„Možno by si si mohol vziať deň voľna,“ povedal Bobby v tej istej chvíli.
„Nie, potrebujem tam ísť.“ Sam sa usmial. „Možno by si mohol zostať s Deanom, kým sa vrátim.“
„NIE!“ Deanov výkrik ho prekvapil. Deanova ruka sa zovrela okolo Samovho zápästia.
„Len na pár hodín, Dean,“ ozval sa Bobby. „Som si istý, že ja a tá chlpatá beštia na teba môžeme dohliadnuť.“
„Nie, ja pôjdem s tým...“ Dean sa zastavil. „Sam. Pôjdem s tebou, Sammy.“
„Nie som si istý, či je to dobrý nápad,“ namietol Bobby.
Sam sa pozrel na brata. Deanove oči boli plné strachu. Nie, hrôzy. Je vydesený. „Iste, Dean, môžeš ísť. Zostaneme v kancelárii.“ Dean si uľahčene vydýchol.
„Idem sa obliecť.“ Dean sa usmial a vyšiel z izby. „Čas vstávať, Harry,“ Deana bolo počuť až do kuchyne.
„Dean a ten pes.“ Sam pozrel na Bobbyho. „Čo?“
„Sam, nemyslím si, že je to dobrý nápad, vziať Deana.“
„Potrebuje ísť, Bobby. Ja...“ Sam sa zastavil, ten nápad bol smiešny.
„Je stále naviazaný, že“ Aj keď pri vedomí, stále ťa potrebuje,“ prikývol Bobby.
„Myslím si to,“ ticho povedal Sam. „Nezostaneme dlho a ty môžeš dávať pozor.“
Harry privandroval do kuchyne, nasledovaný Deanom. „Večer budem späť,“ povedal Dean a otvoril zadné dvere. Potľapkal psa a Harry vyšiel. „Pripravený.“
„Stále si nemyslím...“ začal Bobby.
„To je v poriadku,“ Sam zhrabol kľúče. „Vyrážame, čím skôr, tím lepšie.“ Vyšiel k Impale, Dean hneď za ním. Jeho brat s povzdychom skĺzol na sedadlo spolujazdca, potom sa usmial, keď si to Sam všimol. Hneď ako Sam naštartoval, Dean zapol stereo, Accept vyrazilo z reproduktorov.
„Divné,“ Dean sa zamračil.
„Čo?“
“Prisahal by som, že je to presne to isté, čo som počúval, keď nás zastavili. Myslím, to isté miesto a všetko.“
„Je,“ povedal ticho Sam. Dean sa naňho zahľadel. Sam pokrčil plecami. „Dean, mohol by si mi povedať, čo sa stalo, keď vás zastavili?“
„Cesta bola zablokovaná, spomalil som, niečo ma udrelo.“
„Niečo?“ Sam sa pozrel na brata. „Ako napríklad?“
„Mal som spustené okno, trafili ma nejakou šípkou. Vytiahol som ju hneď, ako som si to uvedomil, ale už bolo neskoro. Už som bol grogy, keď prišli k autu. Randy bol pekne mimo.“ Dean sa odmlčal. „Randy...“
„Našli sme ho.“
„Oh.“
„Čo ešte?“
„Ďalšia vec, na ktorú si skutočne spomínam bola, keď som sa zobudil tam, kde nás prvý krát držali.“
„V aute bola krv.“
„Myslím...“ Dean sa zamračil. „Mohli ma porezať? Nie som si istý. Bol som pekne mimo. Pamätám si, že mi strhli prívesok. Proste naňho tlačili, kým sa nezlomil. Poranili ma, dokonca aj so šípkou.“
„Hej, našli sme ho v aute.“ Sam zabočil ku klinike. „Si si istý, že chceš ísť, Dean?“
„Hej.“ Dean sa pozrel z okna. „Bobby je za nami.“
„Myslím, že si robí starosti.“ Sam zaparkoval a vyšiel von. Dean ho nasledoval cez zadné dvere a do kancelárie. Bez zastavenia Sam prešiel a stočil si to priamo ku kávovaru, ten začal bublať a vôňa kávy naplnila izbu. „Pravdepodobne ti trocha kávy urobí dobre.“
„Ďakujem,“ Dean klesol na stoličku pri stole. Sam im nalial kávu a priniesol pohár Deanovi. Niekto zaklopal na dvere, Deanova tvár zbledla, jeho ruky sa začali triasť. Sam položil ruku na Deanovo plece.
„Áno?“ spýtal sa Sam.
„Tu je CJ, Sam,“ ozvala sa.
„Poď ďalej.“ Sam si sadol za stôl.
„Som rada, že si tu tak skoro. Chcela som, aby si skontroloval poslednú obeť. Myslím, že mal päť vstupov, ale nie som si istá.“ Povedala a usmiala sa.
„Prečo nie?“ spýtal sa Dean.
„Sam je expert,“ povedala, potom zmĺkla. Pozrela na Deana. „Dean?“
„Ahoj,“ usmial sa.
„Ahoj.“ Slzy sa jej nahrnuli do očí, pozrela späť na Sama. „Sam? Čo sa stalo?“
„Neviem.“ Nemám ani poňatia. Do postele si ľahla obeť, zobudil sa môj brat.
„Počkať, máte novú obeť?“ Dean sa posadil.
„Hej, priviezli ho včera,“ Sam sledoval, ako sa Dean postavil. „Kam ideš?“
„Potrebujem ho vidieť, Sam.“
„V poriadku, Dean. Vydrž.“ Pozrel na CJ, myslel na to, odkedy sa Dean zobudil. „Dean si myslí, že si to môže preňho prísť znova, CJ, potrebujem niečo, čo ho rýchlo vyradí.“
„Postarám sa o to, hneď som späť:“ Vyšla von a o pár sekúnd bola späť. „Tu máš.“ Podala mu striekačku.
„Ďakujem. Poďme, ale najprv ma nechaj skontrolovať chodbu.“ Sam otvoril dvere a obhliadol chodbu, bola prázdna. Vykročil a naznačil Deanovi, aby ho nasledoval. Keď došli k izbe, Sam položil ruku na Deanovo rameno. „Si si istý, že to chceš urobiť?“
„Hej, Sammy.“ Dean otvoril dvere a vošiel. Sam začul jeho prudký nádych. „Ach, Nick.“
„Poznáš ho?“
„Hej, Nick... Nick... Nespomeniem si na jeho priezvisko. Bol policajt v Portales. Bol v izbe s nami.“
„S tebou a Randym?“ spýtal sa Sam, postaviac sa vedľa Deana. Jeho brat sa chvel.
„A s Mitchom a Georgeom.“ Dean prehltol a položil ruku na Nickovu hruď. „Si v bezpečí.“ Pozrel na Sama. „Pravda?“
„Myslím si to. Držíme ho teraz pod sedatívami. Útoky sa stupňovali, tak sme sa rozhodli tých pár zostávajúcich držať v kľude.“
„Mňa nie?“
„Nie, teba nie.“ Nemohol som, Dean, nie, keď ja...
„Sammy?“ spýtal sa Dean po chvíľke ticha. „Bol som...?“
„Čo?“
„Bol som takýto?“
„Dean...“ Sam prehltol. „Áno.“
„A teraz? Stále môžem...?“
„Hej.“
„Oh bože, je mi to ľúto, Sammy.“ Dean sa k nemu natiahol, nechal svoje prsty obkrútiť sa okolo Samovho zápästia. Zakolísal sa na nohách.
„Teraz ťa vezmeme späť do mojej – našej – kancelárie.“ Sam vyviedol brata z izby. Dean vrhol posledný pohľad na zatvárajúce sa dvere. Na spiatočnej ceste bol tichý. Dean si sadol na stoličku a zízal do prázdna. „Dean?“ spýtal sa Sam ticho.
„Ja... Sam...“ Vzdychol, vzal pohár s kávou, odpil si a pozrel na Sama. „Čo to je?“ Dean vyskočil, keď faxovací prístroj začal tlačiť.
„Fax. Vypol som zvonenie.“ Sam vzal papiere. Polícia v Ruidose našla dom, jeden dôstojník bol na smrť dobodaný včelami. Sam zapol počítač a vložil informácie. Dal telefón na hlasný odposluch a zavolal Dirkovi. „Našli dom v Ruidose. Potrebujeme tam poslať ľudí hneď ako to bude možné.“
„Správne. Máme vracajúci sa tím trochu južnejšie odtiaľ, bude to v poriadku, keď ich na spiatočnej ceste pošlem do Ruidosa?“
„Je to Brauliov tím?“
„Hej, kontrolovali ranč vo vrchoch. Vraveli, že to bol bankrot. Nebolo tam nič, žiadne telá, myslia si, že to bol falošný poplach.“
„Aj tak to musíme kontrolovať,“ povedal Sam. „Dobre, pošli ich do Ruidosa. Policajt, ktorý poslal správu sa volá Jamie Calero.“
„Mám to,“ Dirk prerušil spojenie.
Sam vzdychol a zašuchotal papiermi, ukladajúc ich pozdĺž strany stola. Ruidoso? Je to ďaleko, ale keď bol policajt doštípaný na smrť, musí to súvisieť. Zdvihol správu, ktorú mu Ronny dal predchádzajúci deň, preletel ju. Nič z toho nepomôže.
„Dal si práve Dirkovi príkazy?“ Deanov hlas prerušil jeho myšlienky.
„Čože?“
„Dal si práve Dirkovi príkazy?“
„Hej, myslím, že hej.“
„Huh,“ Dean sa posunul na stoličke. Sam chvíľu čakal, ale Dean bol ticho. Sam sa vrátil k papierom. Bolo tu dosť práce a, na rovinu, dosť toho odsunul odkedy našli Deana. Pozrel na Deana, jeho brat mal zatvorené oči a mračil sa. „Čo?“ spýtal sa Dean.
Sam sa usmial. „Nič.“
„Takže, ako to ide?“ spýtal sa Dean, otvoril oči a pozrel na Sama. „Si bližšie k nájdeniu tej veci?“
„Vieme o trochu viac, našli sme ďalšie domy. Ronny zistil, čo to boli za hniezda. Našli sme pár rozbitých misiek.“ Sam vzdychol, nesústredene presúval papiere. „Ale nie veľa. Potrebujeme nájsť niekoho, kto nám bude vedieť povedať viac. Do čerta, prial by som si, aby obete s nami mohli hovoriť.“
„Sam?“
„Čo?“ spýtal sa Sam neprítomne, stále triedil papiere.
„Ja môžem hovoriť.“
„Čo?“ Sam pozeral do papierov, zrazu si uvedomil, čo počul, a otočil sa k nemu. O môj bože. „Dean?“
„Pýtaj sa ma, možno môžem pomôcť.“
„Ja...“ Sam prehltol.
„Proste predstieraj, že som jeden z nich, obeť, nič viac,“ povedal Dean s úsmevom.
„Čo?“ zašepkal Sam. Nie, nie. Niečo v Samovi sa zlomilo. Všetky tie starostlivo kontrolované emócie, všetko to napätie, všetko, čo ho držalo v pohybe, čo udržiavalo jeho pozornosť sa zrazu chcelo dostať von. „Kúpeľňa.“ Vstal, vošiel do malej miestnosti, starostlivo za sebou zavrel dvere. Keď už si bol istý, že boli zavreté, vložil si hlavu do dlaní, skĺzol sa dole stenou, slzy vytryskli z jeho očí. Oh bože, mám ho proste nechať byť obeťou. Ako by som mu to mohol spraviť? Ako by som vôbec mohol... Oh, bože, Dean. Ja... je späť, ale... Úľava sa miešala so zármutkom a vinou, bolo toho proste priveľa. Bol v tom natoľko ponorený, že nepočul, že sa dvere otvorili.
„Sammy?“ ozval sa Dean ticho, sadnúc si vedľa neho.
„Mrzí ma to,“ povedal Sam skrz ruky.
„Čo?“
„Oh bože, Dean.“ Sam sa oprel o brata, potrebujúc kontakt. Dean objal Sama okolo pliec. „Ja... Dean, ja som povedal...“ Sam prehltol. „Povedal som...“
„To je v poriadku, Sam, čokoľvek to bolo, je to v poriadku.“
„Povedal som...“
„Na tom nezáleží, Sammy.“ Dean s ním jemne zatriasol.
„Dean...“ Sam zdvihol hlavu z rúk a pozrel na brata. Dean sa zaujato mračil, ale bolo tu aj niečo iné. „Máš bolesti?“ Dean zaváhal. „Dean? Nechaj ma skontrolovať zranenie.“
„To nie je to.“ Dean odtlačil jeho ruky. „Dobre, bolí to, ale nie je to ono.“
„Čo to je?“ Niekedy mám chuť ťa zaškrtiť, Dean, dokonca aj teraz, hneď na to, ako si sa vrátil.
„Rozprávanie.“ Dean prehltol.
„Čo?“
„Rozprávanie bolí.“ Dean sa naňho pozrel. „Nie moje hrdlo, myslím, to skutočne bolí. Vyjasnili to, aj keď som to nepredpokladal, a potom... potom... ten prvý krát, nemohol som. Príliš to bolelo.“
„Ešte stále to bolí?“
„Hej.“ Dean sa naňho smutne usmial. „Je to lepšie ako druhá možnosť.“ Drgol Sama lakťom. „Si pripravený odtiaľ vyliezť? Môj zadok zaspáva.“
Sam sa pousmial a postavil sa, jemne vytiahol Deana na nohy. Potom ho podoprel, keď sa zakolísal. Dean prešiel späť k stoličke pri stole, sadol si tak, aby mohol vidieť Sama a veľké okno za stolom. Sam mu dal ďalší pohár kávy a sadol si.
„Takže?“ spýtal sa Dean.
„Takže? Čo?“
„Čo chceš vedieť? Budem sa snažiť, aj keď niektoré veci mám trochu nejasné.“
„Môžem počkať,“ Sam pozrel na Deana.
„Sam...“
„Môžem minútku, dve počkať. Potrebuješ si oddýchnuť. Povedal si mi predsa, že rozprávanie bolí.“
„Je to v poriadku. Naozaj, predtým, ako si otvoril ústa.“ Dean vzdychol. „Káva pomáha.“
„Ty si myslíš, že káva pomáha pri všetkom.“
„Pomáha.“
„Správne. Pamätáš si na dobu, keď som mal šestnásť? Bol som zranený pri love, krvácal som, bol som v šoku, a ty si spravil kávu, kým sme čakali na pomoc od otca a Bobbyho?“
„Cítil si sa potom lepšie, nie?“
„Hej, skutočne lepšie. Myslel som si, že to nemôže byť také zlé, nie, keď robíš kávu, akoby sa nič nedialo.“ Sam sa zasmial, Dean takisto, jeho oči skĺzli k oknu.
„Je tu viac kvetov ako si pamätám,“ povedal Dean po chvíli.
„Ibišteky začali kvitnúť minulý týždeň.“ Dean rozpráva o kvetoch?
„Tieto sú červené?“ spýtal sa Dean, vstal a prešiel k oknu.
„Hej, sú.“
„Boli tam takéto. Počas rituálu, kde...“ Dean prehltol. „Doska bola pokrytá kvetmi. Boli v nich zamiešané aj takéto.“
„Si si istý?“ Sam pozrel na Deana, jeho brat bol zamračený, stratený v spomienkach. Dean mal zovreté čeľuste, prikývol. „Pamätáš si aj nejaké ďalšie?“
„Prečo? Uhm... možno. Nie som si istý. Možno keby som ich znova videl.“
„Možno by som mal sledovať kvety, zistiť na čo ich používali, zistiť čo... Dean, čo je?“ Jeho brat zrazu zbledol. Deanova ruka uzavrela jeho rameno v bolestivom zovretí. „Dean?“
„Nie,“ zašepkal Dean, jeho hlas bol plný navrstveného strachu. „Nie.“
„Čo je?“ Sam sa pokúsil odtiahnuť Deana od okna, jeho brat sa vzpieral pohybu. „Dean?“
„Je tu,“ povedal Dean. Triasol sa.
„Alarm sa nespustil.“
„Oh, bože, vidí ma to.“
„Čo?“ Sam sledoval bratov pohľad. Veľký kolibrík sa vznášal priamo za oknom.
„Sammy, je tu, musíš... Oh bože, prosím...“ Dean cúvol od okna, slzy mu padali na košeľu. „Nie! Prosím! Mrzí ma to, prosím, nie!“ Zakopol, Sam ho chytil. Deanove oči boli divoké od strachu. „Sammy, je to tu, musíš mi veriť... OH BOŽE PRESTAŇ!“ Dean sa udrel do hrude. Samovi sa zdalo, že vidí pohyby pod Deanovou kožou. „Povedal som, že ma to mrzí! PROSÍM! PRESTAŇ!“
„Dean, daj mi ruku!“ Sam vytiahol striekačku a vpustil ihlu do Deanovho ramena.
„Sam...“ Dean vzlykal od strachu, ktorý cítil. Sam ho chytil a položil ho na stoličku.
„Keď si mimo, nemôže ťa nájsť, Dean.“
„Sam, nenechaj to... Keď... Musíš... Zabiť...“ Deanove oči sa zavreli a jeho telo sa uvoľnilo.
Alarm začal trúbiť.

just-me: paráda - Dean se vrátil zpět. Ale, že tak najednou a sám od sebe, nepotřeboval ničí pomoc. A to mě právě děsí. Nebude to jen tak jednoduché. Ten démon se ho nechce vzdát. Stále víc jsem napjatá, co má s Deanem v úmyslu.

teda to je fakt výborná povídka - jsem napnutá, jak struna - chudák Dean (a co teprve Sam)
a překlad je určitě perfektní - dobře se to čte - ještě jednou velké díky

Ježííííííši... I....What the hell...???
Skvělý překlad - opět ...a neboj, smysl to dává v každém případě, ale ten konec... ...jsem napnutá jako kšandy
Tak Dean je zpátky...úžasné ...zase se to neobešlo bez slziček..hlavně u toho jejich rozhovoru
Já se tak těšííííím na pokračování, už teď mám absťák

takze posielam dalsi kusok, tie kapitoly su dost dlhe, takze to pojde len postupne...
prajem prijemne citanie

Kapitola 9 That caus´d my sorrows and these tears
(Spôsobuje mi to žiaľ a tieto slzy)

Červenokrký kolibrík sa vznášal vonku za oknom, kvety sa kolísali vo prúde vzduchu z jeho krídel. Deanovo srdce búšilo do rebier, zrazu bolo ťažké dýchať. Jediná vec, ktorá mu bránila v roztrieštení sa bolo zovretie bratovho zápästia. „Je tu,“ povedal Dean.
„Alarm sa nespustil,“ povedal Sam tónom „buď rozumný“.
„Oh, bože, vidí ma to.“ Dean cúvol o pol kroka od okna, oči mal upriamené na kolibríka.
„Čo?“
Niečo mu šepkalo, hlasom, ktorý si veľmi dobre pamätal. Ten hlas sa prehrával v jeho hlave, keď to nosilo jeho telo. Prebleskla ním bolesť.
„Sammy, je to tu, musíš... Oh bože, prosím...“ Slová sa z neho vyhrnuli, cítil bolesť, chuť krvi v hrdle. Zacítil prvý dotyk toho na svojej hrudi, snažil sa mu vytrhnúť. „Nie! Prosím! Mrzí ma to, prosím, nie!“ Zakopol, Sam ho chytil. „Sammy, je to tu, musíš mi veriť...“ Začalo to doňho pomaly vsúvať. „OH BOŽE PRESTAŇ!“ Bolo to nahnevané, že odišiel, nehnevané, že tu nebolo predtým, ako sa zobudil. „Povedal som, že ma to mrzí! PROSÍM! PRESTAŇ!“
„Dean, daj mi ruku!“ vykríkol Sam. Dean mu podal ruku. Nie, prosím nie, nie znova. Ihla sa zabodla dnu. Bol to všetko len sen? Som stále tam?
„Sam...“ povedal Dean, snažil sa sústrediť na zvlnený tvar pred sebou. Tvar sa zrazu pohol. Cítil, že Sam ho chytil.
„Keď si mimo, nemôže ťa nájsť, Dean.“
„Sam, nenechaj to... Keď... Musíš... Zabiť...“ Dean nemohol dokončiť, lieky zaúčinkovali príliš rýchlo. Posledná vec, ktorú počul pred tým, než ho pohltila temnota, bol alarm.
Bola tu bolesť, napĺňala ho. Díval sa cez oči, ktoré neboli viac jeho. Nie, nie. Usiloval sa oslobodiť, držalo ho to v zajatí. Skúšal plakať, vystreľovala v ňom bolesť. Kde bol ten, ktorý ho zachránil?
„Dean!“ zrazu zaznel jeho hlas.
„Mfph,“ pokúsil sa povedať, dokonca aj zvuk spôsobil mučivú bolesť vystreľujúcu do jeho tela.
„Ach, Dean, nie. Prosím.“ On plakal. Počul slzy v jeho hlase.
„Mfph.“
„Vydrž.“ Jeho – Samov – hlas povedal smutne. O okamih neskôr všetko začalo slabnúť, dokonca aj dotyk veci bol preč.
Vedomie sa vracalo pomaly. Najprv to bol len rozdiel v tme, potom bavlnená mäkkosť, ktorá ho obaľovala. Posunul sa, uvažujúc nad tým, čo sa stalo. Možno nočná mora? Tiché hlasy šumeli niekde blízko jeho hlavy. O okamih neskôr začul zatvorenie dverí. Jeho ruka bola obalená okolo niečoho teplého, cítil jemné záchvevy pulzu, bijúce pod jeho palcom. Sam. Kúsok reality sa vrátil. Boli na klinike, Sam ho tu priviedol dnes skoro ráno. Potom... Jeho srdce zrýchlilo. Bolo to tu, hľadalo ma to. Ono vie... Ruka sa zastavila na jeho čele.
„To je v poriadku,“ povedal Sam upokojujúco. Čo na jeho hlase nie je v poriadku? Jeho brat znel takmer ako keby plakal. „Si v bezpečí, Dean.“ Dean otvoril oči, Sam sa naňho usmial. „To je v poriadku, si v bezpečí,“ povedal spevavo.
„Sam?“
„Dean?“ toto bolo v úplne inom tóne. „Dean?“
„Áno?“ ťažko sa mu rozprávalo, ťažšie ako tomu bolo ešte pred chvíľou.
„Vďaka bohu.“ Sam si prešiel voľnou rukou po tvári. „Myslel som, že som ťa znova stratil.“
„Stratil?“
„Ty...“ Sam prehltol. „Nepoznal si ma, bolo to ako keď som ťa prvý krát našiel.“
„Oh, bože, Sam.“ Dean zažmurkal, svetlo prechádzajúce oknom bolo tlmené. „Ako dlho? Koľko je hodín?“
„Dean...“ Sam zaváhal.
„Sammy? Čo?“ Dean sa snažil posadiť sa, Sam mu pomohol.
„Je jedna popoludní.“
„Lieky ma odstavili rýchlo, ale nie veľmi dlho.“ Pozrel na Sama. „Čo nie je v poriadku?“
„Včera,“ odkašľal si Sam.
„Čo?“
„Bolo to včera, Dean.“
„Včera?“
„Áno,“ povedal Sam ticho.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Dean, aj keď si nebol istý, či chce počuť odpoveď.
„Pamätáš si na kolibríka?“ spýtal sa Sam. Dean prikývol. „Dal som ti lieky. Bolo to tu, alarm zaznel presne v okamihu, keď si prestal vnímať. Zobudil si sa o niekoľko hodín neskôr, ale...“ Sam prehltol. „Vrátilo sa to, znova sme ťa uspali, držali sme ťa tak celú noc.“
„Je to všetko, Sammy?“ V bratových očiach bolo ešte niečo.
„Už dlhšiu dobu si myslíme, že v tíme máme niekoľko členov, ktorí pracujú pre to.“
„Vážne?“
„Včera si to vzalo jedného z nich, myslím, keď to nemohlo nájsť obeť, ktorú by si vzalo. Volal sa Erik Jones. Bol na chodbe pred našou kanceláriou. Počul som ho kričať. Akurát som otvoril dvere, keď jeho srdce explodovalo.“ Sam sa zamračil. „Čudujem sa, prečo to nešlo po mne.“
„Musíš byť...“
„Dean?“
„Zasvätený.“ Dean sa pozrel von oknom, slnko bolo tlmené, pretože bolo zamračené. „Nasledovníci prechádzajú rituálom zasvätenia, takže ich to môže vidieť a dokonca ich môže použiť ako nositeľov časti seba.“
„Časti seba?“ Samovi v očiach zasvietili zvedavé svetielka. Dean sa v duchu usmial. Sam vo výskumnom móde, zrazu to všetko vyzeralo tak trochu normálne.
„Sú dve časti, energia, ktorá napáda tunajšie obete, a potom fyzická prítomnosť, ktorá používa...“ Tak ma použila. Znásilnila ma.
„Hostiteľa?“ spýtal sa Sam jemne.
„Hej. Obe časti môžu byť zjednotené v Bezmennom.“ Dean vzdychol. „Je ešte káva?“
„Iste.“ Sam zaváhal, potom sa usmial. „Môžem si vziať ruku späť?“ Dean sa pozrel dole, jeho ruka stále obopínala Samovo zápästie. Usmial sa a nechal ho ísť. Sam vstal a prešiel ku kávovaru. Ich šálky z predchádzajúceho dňa stáli vedľa stroja, ručne precízne zarovnané k rohu kartotéky. Dean sa pozrel na stôl. Pár papierov bolo založených v rohu stola, počítačová klávesnica perfektne zarovnaná s monitorom, monitor v jednej línii s chrbtom stola. Samov laptop zaberajúci malý priestor v prednom rohu stola bol zarovnaný s milimetrovou presnosťou. Huh.
„Ďakujem,“ povedal Dean pár minút neskôr, keď mu Sam priniesol šálku kávy. Dean sa zamračil na brata. Sam vyzeral hrozne.
„Čo?“ spýtal sa Sam.
„Nič. Dobrá káva, Sammy. Ako môžem pomôcť?“
„Čo?“
„Spomínam si, že sme hovorili o tom, ako by si sa chcel porozprávať s jednou z obetí, alebo nie?“
„Dean...“ Sam preťahoval, tvárou mu prešiel výraz bolesti. Čo je zle, Sammy?
„Pýtaj sa, Sam, pamätáš, nie som to ja, len obeť.“ Uškrnul sa, Sam sa zamračil a slzy sa zliali v očiach jeho brata. „Sam? Potrebujeme na tom pracovať ako na hociktorom inom prípade.“ Ako môžem? Keď ja... Oh, bože. Dean prehltol emócie, ktoré ho tlačili v hrudi.
„Okay, Dean,“ povedal Sam, sadol si k stolu a otvoril laptop. „Ešte stále rozprávanie bolí?“
„Trochu.“
„Trochu? V poriadku.“ Sam vzdychol a vložil heslo do počítača.
„To je v poriadku, Sammy.“
Sam sa zhlboka nadýchol a pozrel naňho. „Čo mi môžeš povedať?“
„Potrebuješ prestávku,“ povedal Sam o hodinu neskôr. Dean sa pozrel na brata. Samove oči boli červené.
„Ty tiež,“ povedal Dean ticho.
„To hej.“ Zaklopanie na dvere. Deanovo srdce zrýchlilo. „To je v poriadku.“ Ozval sa Sam. „Čo?“
„Tu Ronny, Sam.“
„Poď ďalej.“ Sam pozrel na Deana. „Včera bol mimo mesta, nevie.“ Mladý muž otvoril dvere a vošiel. Jeho podoba s Randym vytvorila hrču v Deanovom hrdle. Nezabili ani jedného z našich bratov. Dean vzdychol.
„Ahoj Sam, ahoj Dean:“ Ronny sa naňho usmial.
„Ahoj Ronny.“ Dean sa usmial späť.
„Dean?“ Ronny zastal a zízal, potom pozrel na Sama. „Sam?“
„Vrátil sa včera,“ povedal Sam ticho.
„Vitaj späť, Dean.“ Ronny prešiel k stolu, oprel sa o okraj tak, aby na oboch videl. „Našli sme ďalší dom, za mestom.“
„Bol si tam?“ spýtal sa Sam, plne sa venujúc povinnostiam. Dean sa pozrel na brata. Sam nepochybne prevzal vodcovskú rolu v jednotke.
„Bol. V porovnaní s ostatnými tam boli malé rozdiely. Bola tam obetná tabuľa, vzadu, stále pokrytá...“
„Kvetmi?“ Dean sa posadil. „Sú čerstvé?“
„Hej, sotva zvädnuté. Mal by si sa na to pozrieť, Sam. Bolo tam viac hniezd, ako som kedy videl.“
„Dean, budeš v poriadku ak...“
„Idem s tebou,“ prerušil Dean brata.
„Dean, nie.“
„Možno budem schopný pomôcť, Sam.“
„Znie to ako dobrý nápad, Sam.“ Ronny sa naňho usmial. „Stretneme sa pri aute za päť minút?“
„Iste,“ odvetil Sam. Počkal, kým Ronny odíde, než sa otočil k Deanovi. „Nemyslím si, že by si mal ísť, Dean.“
„Možno budem schopný pomôcť,“ zopakoval Dean. Sam potriasol hlavou. Dean sa zhlboka nadýchol. „Sammy...“ prestal.
„Čo je?“
„Ja nemôžem, myslím tým, ja...“ Dean cítil v očiach slzy. „Ja ne...“
„Si v poriadku?“ spýtal sa Sam ticho. Dean prikývol. „Ja viem. Len nechcem, aby sa to ešte zhoršilo.“
„Potrebujem...“ Dean odvrátil pohľad. Potrebujem byť s tebou, Sam. Mám strach zostať sám.
„Čo keď to tam bude?“
„Tak ma vyradíš.“ Dean sa snažil, aby to znelo ľahostajne. „Lepšie tam, ako tu.“ Sám.
„Dobre, Dean. Stále sa mi to nepáči, ale dobre.“
Dom bol južne od mesta, v miestach, kde kontrolu prevzali pláne, rozsiahle trávnaté plochy rozkladajúce sa v celom Texase. Osamelá budova bola na konci dlhej cesty, dom obklopený veľkými vetrolamami stromov. Sam zaparkoval pred verandou. Keď Dean vystúpil, ovalil ho zápach hnijúcich tiel. Nemohol potlačiť náhlu nevoľnosť. Keď prestal, uvedomil si Samovu ruku na svojom chrbte, jemne ho podopieral, kým zvracal.
„Prepáč,“ zamrmlal Dean.
„To je dobré, Dean. Tu máš.“ Podal Deanovi chirurgickú masku a jednu si sám natiahol na tvár. Dean sa pozrel na brata, pokúšal sa predstaviť si zvyšok Samovej tváre pod bielou maskou. Ruky sa mu začali triasť. Sam sa naňho zamračil, stiahol si masku z tváre. „Môžem tam ísť bez tohto.“ Sam pozrel na Ronnyho, ktorý vystúpil z Impaly. Ronny sa stretol so Samovým pohľadom a prikývol. „Vydržíme to bez masiek, Dean.“
„Ďakujem.“ Dean pozrel na Sama. „Prepáč.“
„Neospravedlňuj sa, Dean,“ ozval sa Ronny. „Ste pripravený? Môžeme to rovno obísť?“
„Nie, nechaj ma prezrieť si dom, možno uvidím niečo – niečo, čo pomôže.“ Dean vyšiel na verandu skôr, než ho Sam mohol zastaviť. Dean otvoril dvere, zápach bol otrasný. Zapchal si ústa a počkal, kým sa jeho žalúdok upokojí, potom šiel ďalej. Sam bol hneď za ním, keď sa otočil k oltárnej miestnosti vpravo od vchodu. Čierny kameň stál stále v izbe. Sam ho predbehol a strčil do oltára. Deanovo srdce sa bolestivo skrútilo. Položil si ruku na hruď a počkal, kým vzrušenie opadne, než vošiel medzi rozbité kamene.

just-me: Skoro při čtení napětím nedýchám. Dean je asi tak vyjímečný, že se ho ten démon chce za každou cenu opět zmocnit. O jiné "oběti" neměl takový zájem. Mě je Deana tak líto. Prosím další kousek.

jéééé, já nemám slov .... úplně ve mě hrklo,když jsem tam viděla to Deanovo Mpfm....myslela jsem,že už je zase tam,kde předtím
....co tam asi tak najdou????
Já děkuji a chci ještéééééé, pleaaaaaseeeee

Takze tu je dalsi kusok, v ktorom sa dozviete co v tom dome najdu najdu. Prajem prijemne citanie pred vikendom, na dalsi kusok si budete musiet pockat do buduceho tyzdna, ale slubujem, ze isto nejaky bude...

„Obetovali ťa na jednom z nich, Sammy. Videl som to. Nemohol som to nijako zastaviť.“
„Čože?“ Sam sa otočil a pozrel naňho.
„Obetovali ťa, alebo som si aspoň myslel, že si to bol ty. Niečo mi dali, potom si tam bol ty, skúšal si ma zachrániť, Zabili ťa.“ Dean prehltol. „Vytrhli ti srdce.“
„Oh bože, Dean,“ ozval sa Sam. „Takže preto?“
„Preto? Preto čo?“
„Toto.“ Sam sa natiahol a jemne otočil Deanovo ľavé zápästie. Bola tam hojaca sa rezná rana, purpurová oproti jeho koži. Dean prešiel prstom po jazve.
„Aspoň myslím. Nespomínam si, že by som to spravil, ale musel som.“ Spravil som to? Alebo to urobil niekto iný. Dean sa rozhliadol po izbe, počul ozvenu vzývania, bubnov, kriku obetí, ktoré tu boli obetované. Otočil sa, rýchlo vyšiel z izby, zamieril si to rovno do predsiene. Bolo tu niekoľko tiel.
„Obetované?“ spýtal sa Sam.
„Hej.“ Dean prešiel k jednému, tvár, napuchnutá a šedá, vyzerala povedome. Bola to len povrchná podobnosť, ale bola tu. Spomienky v jeho mozgu sa vydali týmto smerom. Nebol si istý, či boli úplne jeho. Pomaly sa to sformovalo. „Oh bože. Nie. Nie.“ Ustúpil od tela a bežal k Samovi. Jeho brat mu položil ruku na plece.
„Dean?“
„Myslím, že som to spravil ja,“ zašepkal Dean.
„Čože?“
„Kým to, keď to...“ Vybehol z miestnosti, Sam za ním. Dean trielil cez dom až dozadu. Poznanie ho tvrdo zasiahlo. Zastavil na vrchnom schode a rozhliadol sa po dvore. V priestore za domom boli tri súpravy tabúľ. „Bol som tu, Sam.“
„Našli sme ťa v meste.“
„Bol som tu, spomínam si. Toto miesto...“ Dean zišiel po schodoch k tabuli pokrytej čerstvými kvetmi. „Toto miesto bolo špeciálne.“ Prešiel rukou po kvetoch, bojujúc so spomienkami, ktoré naňho tlačili. „Priniesli nás sem, predtým, než si ma to vzalo.“
„Nás?“
„Mňa a Nicka.“ Dean pozrel na Sama. „A potom som tu bol aj neskôr.“
„Čo sa stalo, keď vás tu priniesli?“
„Bol to prípravný rituál. Bolo ich niekoľko. Hovoril som ti o vode, to bol prvý. Potom nás sem priniesli pár dní potom, ako si zomrel.“ Dean stočil zrak od brata. Bolesť v Samovej tvári, bolo jej priveľa, aby to mohol zniesť. „Boli sme nadrogovaní. Vždy sme boli nadrogovaní. Efekt bol rôzny, ale... Pripútali nás k tabuliam.“ Dean sa zamračil, triedil obrazy, snažiac sa rozlíšiť, čo bola skutočnosť a čo predstavy. „Potom nás polievali niečím, čo páchlo veľmi sladko.“
Dean prešiel k tretiemu stolu, zbavenému kvetov, ktoré pokrývali tmavé schody. „Niekoho tu obetovali. Pamätám si krik. Niečo tu volali, bola tu tá vec v hostiteľovi, ale bola tu aj ďalšia časť toho. Boli tu kolibríky, celá kopa. Jeden bol veľmi veľký, najväčší, akého som kedy videl. Myslím, že to bolo skutočné.“ Zavrel oči, nechal si rituál v hlave prehrať znova. Začal sa triasť, keď si spomenul, bojujúc s túžbou utiecť, bojujúc s túžbou schovať sa. Sam položil ruku na jeho plece. „Nepamätám si veľa z toho, čo bolo potom. Zvyčajne som nechal drogy...“ Prestal, nechcel sa s tým bratovi priznať.
„Rozumiem,“ povedal jemne Sam. „Čo ďalšie si ešte pamätáš?“
„Nie veľa, záblesky bolesti. Myslím, že ma niečím pichli.“ Dean si nadvihol košeľu. „Je tu malá značka, niekde v okolí srdca?“
„Myslel som, že to bola vyrážka,“ Sam prešiel rukou po jeho pokožke. Malé zranenie bolelo, bolesť sa stupňovala, keď stál dlhšie pri stoloch, pokrytých kvetmi.
„Potom sa to stalo.“ Dean sa odmlčal. „Bol som tu znova, keď to bolo...“ Pozrel na Sama. „Zabil som toho muža tu, Sammy.“
„Nie, Dean, nezabil.“
„Spomínam si...Nie. Môžeme ísť?“ Dean odstúpil od brata, od stola. Jeho nohy o niečo zakopli, blízko pri bráne. Zdvihol to. Bola to časť obetného noža. Dean to odhodil, sledoval, ako sa obsidián rozštiepil, keď narazil do betónového chodníka. S hlbokým nádychom ukontroloval paniku, ktorá ho pohlcovala, prešiel k autu a ostal stáť, bol si istý, že dvere sa uzamkli, potom ako ich zavrel. Sam a Ronny došli za pár minút. Dean mal podozrenie, že v batohu, ktorý Ronny niesol, bol aj zlomený nôž.
„Vyhodíme Ronnyho na klinike. Už je neskoro. Myslím, že by sme mohli vyraziť do domu.“
„Fajn,“ súhlasil Dean. Pozrel von oknom. Nemal som sem chodiť. Ja...mal by som Samovi povedať, čo sa stalo. Nespomenul bratovi rituál, keď ho vzali, bolesť v Samovej tvári, ktorú videl, keď opisoval predchádzajúce rituály mu stačila. Dean bol ticho, keď šli cez mesto. Počúval rozhovor Sama a Ronnyho, ale bolo to skôr len pozadie ako niečo iné. Spomienky na výlet v dome ho rozrušili, smerovali vyššie. Pulzovala ním bolesť, nevoľnosť hrozila výbuchom a nad tým všetkým bola hrôza. Strach z veci, strach z toho, čo sa stalo, strach z toho, čo by povedal Sam, keby mu Dean prezradil, čo sa stalo.
Chvel sa, snažil sa to potlačiť. Dean na sebe cítil Samov pohľad, keď zastavili pred klinikou. Sam ho potľapkal po ruke, aby získal jeho pozornosť. „Idem si ešte po laptop.“
„Fajn.“ Povedal Dean. Sledoval, ako jeho brat zmizol v klinike. Dean nechal svoje oči nasmerované na červené kvety pred klinikou, kým bol Sam preč, hľadal kolibríka, ktorý tam dnes ráno bol. Nie, včera. Sam povedal, že to bolo včera. Nič sa nepohlo, no Dean bol natoľko zaujatý kvetmi, že sa strhol, keď Sam otvoril dvere.
„Môžeme ísť,“ vyhlásil Sam a naštartoval auto. Hneď ako sa motor spustil, Dean sa natiahol a schmatol Samovo zápästie. Jeho brat pozrel dolu na ruku, potom naňho a smutne sa usmial. „Môže ťa to nájsť aj v dome?“
„Museli by tam uskutočniť rituál, alebo by tam musel byť zasvätený,“ odpovedal Dean.
„Takže, keď uvidím niekoho, koho nepoznám, zastrelím ho.“ Povedal Sam s náznakom úškrnu. „Okrem detí, predávajúcich sladkosti.“
„Hlavne deti, predávajúce sladkosti.“ Dean sa s úsmevom pozrel na brata. Vedel, že to nemal v očiach, vedel, že Sam to veľmi dobre vidí. „Harry bude okolo.“
„Zase sa ty a ten pes spolčíte proti mne?“
„Má dobrý vkus,“ povedal Dean, snažiac sa potlačiť paniku, ktorá vzplanula v jeho srdci.
„Dean?“
„Prepáč, Sam. Ísť tam bolo ťažšie, ako som si myslel.“
„Budeš v poriadku?“ spýtal sa Sam, keď zabočil n príjazdovú cestu.
„Neviem.“ Dean vystúpil z auta a prešiel cez dom. Harry čakal na zadnej verande. Dean otvoril dvere a veľký pes sa vrútil do domu. Poškrabal psa po hlave, Harry sa oprel o jeho nohy. „Ahoj, Harry.“ Pes sa naňho šťastne pozrel. „Je dobré ťa vidieť.“ Pes reagoval kývaním chvosta, ktoré rýchlo prešlo do kývania celého tela.
„Dean? Chceš niečo jesť?“ Sam otvoril chladničku. „CJ vraví, že by si mal jesť polievku.“
„Kuraciu s rezancami?“
„Hej, Bobby nejakú minule priniesol.“ Sam zavrel chladničku a schmatol pár plechoviek polievky z kredenca. Dean si sadol na dlážku, Harry si položil hlavu do jeho lona, kým Sam zohrieval polievku. Keď sa z nej začalo pariť, Sam naplnil dva hrnčeky a sadol si na zem k Deanovi.
„Vďaka.“ Dean sa pozrel na brata. Jedli v tichosti, Samovo plece ho hrialo na tom jeho. Dean si uvedomil, že sa opiera stále viac a viac o Sama, keď končili. Keď dojedli, Sam vzal hrnčeky do rúk a vstal.
„Môžem sa osprchovať?“ spýtal sa Dean. Zrazu cítil zápach hnijúceho mäsa, vychádzajúci z jeho tela.
„Dean, čo sa deje?“
„Stále to cítim, ten dom, musím to zo seba dostať, Sam. Prosím.“ Dean ho chytil za ruku a Sam ho vytiahol na nohy.
„Nesmrdíš, Dean.“
„Áno, smrdím! Prosím, Sammy.“ Povedal zúfalo, stiahol si tričko a hodil ho na podlahu, zápachu tu bolo zrazu priveľa, aby zostal.
„Dobre, len ma nechaj zapnúť vodu.“
„Ponáhľaj sa, Sammy, prosím.“ Dean nasledoval Sama do kúpeľne, jeho brat zapol vodu a podal mu čistý uterák. Dean sa rýchlo vyzliekol a vošiel pod teplú sprchu. Zdvihol mydlo a začal sa drhnúť, pokúšal sa zbaviť smradu, ktorý prestupoval jeho kožou a teraz napĺňal paru v kúpeľni. Možno, keď zo seba dostanem ten smrad, tak ma nenájde. Drhol silnejšie, slzy mu tiekli po lícach. Musím ho zo seba dostať, musím ho zo seba dostať.
„Dean!“ vykríkol Sam a voda sa zastavila. „Môj bože, Dean.“ Sam ho zabalil do osušky a viedol ho na toaletu. „Oh bože.“ Sam opatrne preklepal Deanov hrudník osuškou. Dean sa pozrel dole, krv stekala dolu hrudníkom z niekoľkých odretých miest. „Vydrž,“ povedal Sam jemne. Osušil Deana a pomohol mu do spodkov. „Dean?“
„Stále to môže cítiť, Sammy. Pokiaľ to bude preč, možno ma to nenájde.“ Dean sa obzeral po malej miestnosti, ako keby ho to mohlo nájsť tu. „Možno ma to nemôže znova nájsť. Povedalo mi to, keď to...“ Dean prehltol, skúšajúc zastaviť slová.
„Dean, čo sa stalo?“ spýtal sa Sam mierne.
„Vravel som ti, že nám dávali drogy?“ Sam prikývol. "Po chvíli, Sam, chcel som tie drogy. Dovoľovali mi vidieť ťa, potom čo si umrel.“ Slzy stekali po Deanovej tvári, rovnaké slzy boli aj v Samových očiach. „To...To nosilo ma, používalo moje telo ako svoje vlastné. Zabil som toho muža, myslím, že som zabil aj ďalších ľudí. Spomínam si na chuť ich krvi vo svojich ústach, cítil som ich bijúce srdcia v mojich rukách.“
Dean sa zhlboka nadýchol, hneď nato prešiel do vzlykov. „Zabilo ťa to, prinútilo ma dívať sa, potom zabilo mňa. Sammy, chcel som umrieť, chcel som...“ Vzlyky vyrážali z jeho hrude, keď sa zrútil k bratovi. Samove ramená ho objali a držali ho, kým plakal. „Oh, bože, Sammy, vzalo ma to, zneužilo ma to. Vzalo si všetko, čo som bol, a tešilo ho to, a potom si to prišlo vziať viac. Ono, bolo to vo mne, Sammy. V mojom tele. Stále to cítim,“ povedal s hlavou skrytou u Sama.
„Teraz to tu nie je, Dean,“ povedal Sam spevavo. Tón pripomínal Deanovi seba, keď sa snažil upokojiť Sama, keď bol ešte dieťa. „Nenechám ho vziať ťa znova.“ Dean prikývol, neschopný prehovoriť kvôli slzám, kvôli bolesti. Vzlyky pomaly ustupovali, stále zostal u Sama.
„Prepáč,“ povedal ticho, keď už bol schopný zašepkať.
„Potrebuješ sa vyspať,“ povedal Sam. „CJ mi dala niečo, čo ti pomôže, niečo, čo ti dovolí spať dostatočne hlboko, takže...“
„Nebudem snívať?“
„Presne.“ Sam odtiahol jednu ruku od Deana. Zostal kde bol, kým jeho brat napustil vodu do pohára. „Tu máš.“ Dean dvihol hlavu, Sam mu podal tabletku a pohár, bez toho, aby zložil druhú ruku z Deanových pliec. Dean vzal tabletku. Kým mal hlavu zaklonenú, pocítil pichnutie ihly v ramene.
„Sammy?“
„Pomôže ti to uvoľniť sa, kým tabletka zaberie, Dean. Neublíži ti to, sľubujem.“
„Ty by si mi neublížil,“ povedal Dean, teplo sa už šírilo v jeho tele.
„Chceš si ísť ľahnúť?“
Dean prikývol a Sam ho zdvihol na nohy. Oprel sa o Sama, jeho nohy sa zdali neochotné niesť jeho váhu. Sam ho napoly dotiahol do spálne a položil na posteľ. Harry vyskočil vedľa Deana a on sa s povzdychom natiahol. „Mrzí ma to,“ zopakoval.
„Dean, nie.“ Sam položil ruku na Deanovu hruď. „Nie je nič, čo by ťa malo mrzieť.“
„Zabíjal som ľudí.“
„Tá vec zabíjala ľudí.“
„Bol som šťastný, keď mi dávali drogy.“ Deanove oči sa zatvárali.
„Samozrejme, že si bol, dovoľovali ti aspoň na chvíľu utiecť.“
„Nechal som to, aby si ma to vzalo,“ povedal.
„Nie, Dean, nenechal. Ono to všetko spravilo, ty si nepomáhal.“
„Zobudím sa ja?“ spýtal sa Dean. Cítil, ako sa Samova ruka zatriasla na jeho hrudi.
„Hej, Dean.“
„Sľubuješ?“ zrazu sa bál zaspať, zrazu sa bál toho, čo sa môže stať.
„Sľubujem,“ povedal Sam. Dean sa nechal odniesť do temnoty, práve keď sa kĺzal preč, začul hlas svojho brata, plný sĺz. „Prosím, vráť sa zajtra späť, Dean. Prosím.“

TBC

To je tak nervy drásající povídka, to pomalé odhalování té kruté pravdy.
A jak se Dean bojí usnout, aby se vzbudil jako Dean, Sam má stejný strach.
Nedávno jsem vznesla otázku, co ještě může démon Deanovi vzít, co od něho může chtít, když mu paměť vymazal při prvním vstupu - a stalo se to celkem sedmkrát. Měla jsem takovou představu, ale doufala jsem, že to pravda nebude. Po přečtení poslední části se mé obavy potvrdily. Démon ve zdevastovaném těle Deana (a čím víc zmučené, tím víc poddajné) zabíjel lidi a to s velkým potěšením. On se vlastně potřeboval takto zhmotnit. Všichni hostitelé vždy brzy zemřeli, jen Dean ne, on je silný - tolik toho vydržel a dokázal se vrátit. Tak proto se ho démon nechce vzdát a chce nadále používat jeho tělo. Ale moc se bojím, že k mnohem horším záměrům. To bude mít Sam co dělat, aby Deana zachránil.
just-me: Ale v žádném případě neprozrazuj nic dopředu, já si počkám, ono se to postupně všechno určitě vysvětlí. Jsou to jen moje dojmy, nemohla jsem si pomoct a musela jsem to napsat. Snad mi to promineš a všichni ostatní čtenáři také.
Ještě mě napadá - tahle povídka - to by byl scénář pro film.
A asi nedožiju nedočkavostí příštího týdne.

Tentoraz mi to trosku trvalo, a bude to len kusok, casovo to nejak nevychadza, takze teraz asi budu nove kusky zriedkavejsie, tak dufam, ze to nikoho neodradi... dufam, ze nie, zacina to byt zaujimave a poriadne akcne ...

Kapitola 10 A shade to vanish hence
(Pre toto miznú tiene)

Tiché zvuky niekoho stonania ho prebudili z drogového spánku. Ležal, počúvajúc zvuk, plný paniky a strachu. Pohol sa v posteli a narazil na hromadu Harryho. Veľká psovitá šelma trochu zavrčala a začala chrápať. Zvuk pokračoval ešte chvíľu, začal upadať späť do spánku.
„DEAN!“ úzkostný výkrik ho vtiahol späť. Harry vyskočil a zavrčal. „Dean?“ Sam sa nad neho sklonil.
„Hmm?“ Dean otvoril oči a zažmurkal, snažiac sa sústrediť na izbu, lieky ho ešte stále držali a chvíľu trvalo, kým sa hmla prečistila. Natiahol sa za bratom. Sam pozrel dolu na jeho ruku a potom zase na tvár.
„Ach, Dean, nie.“ Sam prehltol a poklepal mu po hrudi.
„Smm?“ pokúsil sa vysloviť meno, ale jazyk ho nepočúval. Hlúpe tabletky na spanie.
„To je v poriadku, Dean, sme v dome,“ ozval sa Sam ticho, hlas mal zlomený. Skôr než sa Dean mohol znova pokúsiť hovoriť, jeho brat jemne pustil jeho ruku a rýchlo vyšiel z miestnosti.
Deanovi sa podarilo posadiť sa. Prvé lúče úsvitu svietili cez závesy. Pokrčená prikrývka ležala na podlahe. S hlbokým nádychom sa postavil, počkal kým ho prejde záchvat závrate, až potom mohol sledovať zvuky Samovho ostrého dýchania cez dom. Jeho brat sedel na gauči v obývačke, hlava v dlaniach, silno sa triasol. Dean si čupol pred svojho brata a položil ruky Samovi na kolená. „Sammy?“
„Dean?“ Samova hlava sa zdvihla, oči mal červené.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Dean.
„Ty... Myslel som...“ Sam sa zhlboka nadýchol. „Nemal by si byť hore, Dean, mal by si ísť späť do postele.“
„Sam?“
„To je v poriadku, Dean. Za minútku som tam.“
„Sam,“ Dean vzdychol. Vstal a sadol si vedľa brata. „Hovor so mnou.“
„To nič nie je, Dean,“ trval na svojom Sam.
Dean sa nadýchol, rozprávanie bolelo, a z nejakého dôvodu každé ďalšie slovo zraňovalo viac než predošlé. Niečo prichádzalo a on to vedel. Ale na tom práve teraz nezáleží. „Ja viem.“
„Vieš?“ Sam sa otočil a pozrel naňho.
„Čo sa mi stalo, Sammy. Ja...“ prehltol, už sa neobťažoval bojovať so slzami. „Nie som v poriadku.“
„Budeš.“
„Neviem, či to tak bude.“
„Je to len pár dní, Dean, daj tomu čas.“
„Ešte neviem, Sam.“ Dean sa roztrasene nadýchol. „Viem to, viem, čo to znamená, ale...“
„Dean...“
„Ale keď ty... Keď ja...“ zastavil sa, nebol si istý, ako to má vysvetliť, nebol si istý, či to Sam pochopí.
„Och, bože,“ zašepkal Sam a zavrel oči. „Dean, ja...“ na chvíľu sa odmlčal, potriasol hlavou a pozrel na Deana. „Mrzí ma to.“
„Sammy?“
„Už je to dávno, Dean. Ja... Nechaj to tak.“ Zrazu sa presunul tak, že sa oprel o Deana. „Mal som sen. Boli sme v kancelárii a za oknom bol kolibrík. Pretlačil sa cez sklo a tá vec bola za ním – aj tá vec prešla. Skúšal som to zastaviť, ale zabila ťa, tak ako ostatné obete a tvoje srdce vybuchlo pred mojimi očami. Nemohol som to zastaviť, Dean.“ Sam sa triasol. Dean zovrel päste, zranenie v jeho hrudi sa chvelo. Prichádza to. Och, bože, prosím nie.
„Bol to len sen, Sam.“
„Viem, ale...“ Sam vzdychol.
„Počkaj, ty si videl tú vec?“
„Hej, ale nie naozaj.“
„Toto nepomáha, Sammy,“ povedal Dean, snažiac sa neukázať v hlase bolesť spôsobenú rozprávaním.
Sam naňho pozrel a zamračil sa. „Ťažšie sa ti rozpráva, však? Viac to bolí?“
„Nie, vôbec nie. Ako si to myslel, že si ju v skutočnosti nevidel?“
„Chytili sme jedného z nich, vypočúvali sme ho a ono si ho to našlo. Myslím, že som to videl, len sekundu.“
„Chytili ste jedného z nich?“ spýtal sa Dean, skúšajúc sa nedívať na odraz hrôzy v Samových očiach.
„Hej, hovoril... hovoril, že pomáhal pripravovať obete.“ Sam prehltol. „On, myslím, že on bol ten...“
„Je mŕtvy?“ spýtal sa Dean, maska mu zrazu preplávala pred očami. Strach mu vysušil ústa.
„Áno.“
„Ako? Vec?“
„Myslím, že ho Dirk zastrelil.“ Sam sa odmlčal, odvrátil pohľad a keď sa pozrel späť, jeho oči boli tvrdé. „Chcel som to nechať, nech ho to zabije a dúfam, že to aj spravilo.“
„Sammy?“ Dean položil ruku na bratovo rameno, pohľad v Samových očiach ho vystrašil.
„To bolo vtedy, keď som si myslel, že som to videl, ale len na okamih. Dean, ja...“ Samov telefón začal zvoniť. „Dirk?“ povedal, keď prijal hovor.
„Sam, máme niečo, niečo nové, potrebujeme ťa tu.“
„Kde ste?“ spýtal sa Sam, dívajúc sa na Deana.
„Vonku v opustenom útočisku. Vyrazím na hlavnú cestu a tam sa stretneme.“
„Budem tam za pätnásť minút.“ Sam prerušil spojenie. „Dean, možno by si mohol...“
„Nie, možno môžem pomôcť, Sam.“ Dean sa stretol s bratovým pohľadom, žiadal ho, aby pochopil.
„Dobre,“ povedal ticho Sam. „Zobuď Harryho, pošli ho domov a pôjdeme.“

Jéééééé, pokráčko, super.

každý - i sebemenší kousek udělá radost - děkuju za něj tvá snaha se velmi cení......

nasla sa troska casu, nasla sa chut a nasiel sa aj priestor...dalsia chutovka...aj ked sa obavam, ze tento tyzden posledna... prajem prijemne citanie...

XXX

Dirk ich čakal na málo používanej špinavej ceste, ktorú si Sam takmer ani nevšimol. Dirk na nich zamával a vrátil sa do auta, viedol ich dole úzkou cestou. Sam videl malý zhluk stromov a niečo, čo mohlo byť hlavnou budovou farmy alebo ranča. Väčšina Roswellského tímu sa tu už zhromaždila. Sam zaparkoval auto. Keď vystúpil z auta, zaplavil ho zápach hnijúceho mäsa, zapchal si ústa a pozrel na Deana. Tvár jeho brata bola biela. Sam videl, ako stisol čeľuste. „Dean?“
„Zvládam to,“ odvetil Dean. Sam si znova všimol, ako bratovo zvyčajné „Je mi fajn“ alebo „Som v poriadku“ vymizlo z rozhovorov. Sam prešiel k miestu, kde bol zhromaždený tím. „O čo ide?“
„Turista narazil na toto miesto,“ ozval sa Dirk. „Cítil ho, myslím, a nahlásil to policajtom, tí nás zavolali asi pred poldruha hodinou, keď to skontrolovali. Nešli dnu, policajt mal dosť zdravého rozumu a zavolal nám. Ešte sme neboli dnu, čakali sme na teba.“
„Čo vieme?“
„Vyzerá to, ako keby vzadu pripravili nejaký druh dočasného oltára, boli tam porozhadzované rozbité hlinené nádoby a polovica nefritovej misky,“ naviazal Ronny. „Celé to nevyzerá dobre, chcel som, aby si tu bol predtým, než začneme robiť neporiadok s materiálom.“
„Vďaka,“ povedal Sam. „Okay, pôjdem do domu prvý, potom pôjdeme dozadu. Ronny a Dirk, pôjdete so mnou, Ian, povedieš tím a obhliadneš okolie, skontroluješ všetko odlišné, čo môžeme nájsť.“ Sam sa rozhliadol. „Kde sú Bobby a CJ?“
„Alarm na klinike jačal celú noc, povedal som im, aby zostali tam,“ pozrel naňho Dirk.
„Prečo ma nezavolali?“ spýtal sa Sam, cítil na sebe Deanov pohľad.
„Bobby povedal...“ Dirk zaváhal „Prepáč, mal som zavolať.“
„Hej, to si mal. Fajn, sme pripravení vyraziť.“ Ozval sa Sam. Dirk sa otočil a predbehol ich, zastaviac sa, aby si pohovoril s Ianom. Sam sa pozrel na brata. Dean mal na tvári slabý úsmev. Bol to láskavý úsmev, jediný, ako Sam vedel, ktorý bol len preňho, vyhradený na chvíle, keď bol naňho Dean obzvlášť hrdý.
„Robíš dobrú prácu, Sam.“ Povedal Dean ticho.
„Ďakujem. Si si istý, že do toho chceš ísť, Dean?“
„Nie, ale aj tak idem.“
Dirk priniesol chirurgické masky, Sam a Ronny odmietli a Dirk im venoval prekvapený pohľad. Keď bol tím pripravený, Sam kývol na znamenie. Sam ich viedol k chatrči, dvere vypadli z pántov, keď sa ich dotkol, zápach vzrástol. Vošiel dnu, nasledovaný Deanom, Ronnym a Dirkom. Bzučanie múch napĺňalo malú izbu, viseli vo vzduchu ako čierny záves, takmer zahaľujúc všetko, čo bolo v miestnosti, takmer, ale nie úplne. Všade tu boli telá, naskladané po obvode izby ako pomaly hnijúce drevo, hrude roztrhnuté, biele červy sa hýbali v šedivom mäse. V strede miestnosti boli pozostatky niekoľkých hlinených nádob. Ronny prešiel na druhú stranu a kľakol si, aby si ich prezrel, Sam sa pohol obhliadnuť telá. „Obetovaní,“ skonštatoval.
Dean stál vedľa neho, dívajúc sa na naskladané telá. „Všetci boli obetovaní, Sam.“
„Si si istý?“ spýtal sa Dirk z druhého konca izby.
„Som,“ odvetil Dean a obišiel miestnosť, Sam videl, ako sa mu trasú ruky. „Koľko ich tu je?“
„Dvadsať,“ povedal Dirk o okamih neskôr.
„Dvadsať?“ spýtal sa Sam, zdalo sa mu, že to číslo niečo znamená, ale nebol si istý čo.
„Myslím, že tu bolo trinásť čiaš, Sam,“ ozval sa Ronny vstávajúc. „Zvláštne.“
„Čo?“ Sam sa otočil k Ronnymu.
„No, keď sa nad tým zamyslíš, zvyčajne nenechávajú nič okrem tiel.“
„To hej,“ prikývol Sam.
„Chceli, aby sme to tu našli,“ povedal zrazu Dean, pozrel na Sama, jeho oči boli vystrašené.
„Dean?“
„Ja...“ Dean potriasol hlavou a vyšiel z chatrče. Sam ho nasledoval, jeho brat obišiel malú budovu dozadu, piknikový stôl stál vedľa pozostatkov po ohni.
„Je to obetný oltár?“ spýtal sa Ronny, keď k nim prišiel.
„Hej,“ prikývol Dean. Pomaly pristúpil k stolu, bol pokrytý muchami, ktoré robili ozvenu čiernemu mraku vo vnútri. „Pozri,“ Dean ukázal na niečo vznášajúce sa nad stolom. Veľký kolibrík visel vo vzduchu. „Sleduje nás to.“
„Sam. Pozri sa na to.“ Zavolal Ronny.
Sam prešiel k miestu, kde Ronny drepel na zemi. Pred ním ležala časť zelenej misky a kúsok hlinenej nádoby. „Čo je to?“
„Myslím, že je to podobizeň:“ Ronny ukázal na hlinenú nádobu. Sam sa na ňu pozrel. Bola tam časť tváre, len spodná časť na jednej strane. Tvár bola skrivená, vyzerala takmer ako dve tváre v jednej. Vyzerala nejasne povedomá.
„Nie,“ zašepkal Dean.
„Dean?“
„Musím ísť, Sam, musím, prepáč.“ Dean sa otočil a vybehol odtiaľ, späť pred chatrč, kde bolo zaparkované auto.
„Choď, Sam, ja to tu dokončím,“ povedal Ronny.
„Ďakujem.“ Sam nasledoval brata. Dean sedel v Impale, hlava v dlaniach, plecia sa mu triasli. „Dean?“
„Bola to podobizeň, Sammy, chceli, aby sme to našli. Chceli, aby som to videl.“ Dean sa naňho pozrel.
„Si si istý?“
„Hej,“ Dean prehltol. „Počkám tu, pokiaľ chceš hovoriť s tímom.“
„Budeš v poriadku?“
„Nie, ale môžem počkať. Zamkni dvere, Sam, prosím.“
Sam chvíľu sledoval brata, potom vystúpil z auta. Dirk a Ronny akurát prichádzali. „Vraciam sa späť na kliniku. Chcem preskúmať tú podobizeň, niečo na nej mi je veľmi povedomé. Nemôžem to zaradiť.“ Povedal im Sam.
„My to tu zabalíme, Sam,“ povedal Dirk.
„Prinesiem ti správu neskôr popoludní.“ Ronny sa zahľadel ponad Samovo plece. „Keby som nevedel viac, prisahal by som, že tá vec nás počúva.“
„Čo?“ Sam sa otočil, ďalší kolibrík, tento krát s červeným hrdlom, visel pár stôp za ním. „Myslím, že to môžeme zbaliť.“
„Ale Sam...“
„Nie, Ronny, musíme ísť. Teraz,“ povedal Sam. Zrazu sa spoza stromov ozval krik, Ian a jeho tím bežali k nim, obrovský roj včiel za nimi. „Bežte!“ Sam sa rozbehol k Impale, Dean musel zaregistrovať, že sa niečo deje, lebo keď Sam došiel k autu, dvere boli otvorené. Sam vkĺzol dovnútra a zabuchol dvere v okamihu, keď ich roj dostihol. Narazili do auta s dostatočnou silou, aby úder Impalou pohol. „Môže to vedieť, že si tu?“ spýtal sa Sam, otočil auto a vyrazil preč.
„Nie, nie je to tu. Myslím, že majú zaútočiť na každého, kto príde.“
„Ale ty si myslíš, že chceli, aby sme našli toto miesto?“
„Hej.“
„Prečo?“
„Tie obete, nádoby, podobizeň, chystá sa niečo veľkého. Chcú, aby sme to vedeli.“
„Aha.“ Sam šiel po špinavej ceste tak rýchlo, ako mohol, rútiac sa hradskou do mesta. Dean bol vedľa neho potichu, Sam to riskol a pozrel na brata, Deanove ruky boli zovreté do pästí, jeho hánky boli v porovnaní s pokožkou biele. Keď prišli, na parkovisku bolo niekoľko áut. Sam zatočil na ich miesto. „Pripravený?“
„Iste.“
Vystúpili. Keď došli k dverám, Sam zaregistroval veľkého kolibríka pri okne ich kancelárie. Práve za tým, kde si myslel, že videl tieň tej veci. „Dean!“ Sam vykríkol, jeho brat sa otočil a pozrel naňho práve vo chvíli, keď traja maskovaný muži vyšli spoza budovy. Sam videl, ako jeden z nich vytiahol zbraň, potom pocítil bodnutie šípky v nohách. Vytrhol ju, ale škoda sa už stala, prepadol sa do temnoty.