In the Darkness Let me Dwell

Mystic v prvom rade ti chcem krásne podakovať za skvelý preklad, a to, že si nás nenechala v štichu a priniesla si nám pokračovanie Táto časť bola super. Mám rada tieto flashbacky Strašne sa mi páči Deanov vztah k tomu psíkovi a ten Samov budík nemal chybu teším sa ako malé decko na dalšiu casť

Mystic, strašne moc ďakujem za to, že túto úžasnú poviedku prekladáš A vlastne aj za to, že si ju našla a predstavila nám ju
Robíš to vážne úžasne, čítala som aj originál, ale nie všetko som pochopila, takže som vďačná, že si sa na to dala
Skvelá práca, teším sa na pokračovanie dúfam, že čoskoro

okej, takze dakujem, dakujem... a ospravedlnujem sa, ze som do toho tri tyzdne ani nepozrela anic neprepisala, som strasna ak to este niekto cita... mam konecne koniec tretej kapitoly...



3. kapitola Joy Is Dead, And Cannot Be Reviv‘d

part3

Pred šiestimi týždňami

Slnko nad El Capitanom zapadalo a Bobby sa vracal na kliniku. Bol na východe od mesta prezrieť niekoľko opustených rančov, o ktorých si Sam myslel, že by mohli byť použité ako jedny z tých domov. Usmial sa popod fúz... za tých šesť dní čo sa k nim tí dvaja pridali, sa na nich jednotka čoraz viac spoliehala. Sam a Ronny postupne skladali jednotlivé časti skladačky dokopy, Dean s Randym našli počas ciest medzi Clovisom na západe a Hobbsom na juhu dva domy. Pred dvoma dňami našiel Dean hrob s troma obetovanými na východe od mesta pri rieke Pecos.

Zabočil k mestu. Po jeho pravej strane sa čosi zalesklo a on sa to rozhodol preveriť. Hocikto s defektom alebo pokazeným autom bol v nebezpečenstve úpalu a dehydratácie, aj keď nebolo ďaleko od mesta. Znova odbočil a zamieril k záblesku. Srdce mu bilo čoraz rýchlejšie. Cez zlatistý opar prachu vznášajúceho sa nad cestou začal záblesk naberať aj tvar. Nie, to nemôže byť. Podvedome zrýchlil. Prudko zastal uprostred cesty a s čoraz väčším zdesením zízal na vec, ktorá sa leskla na slnku.

Impala.

„Dean!“ skríkol Bobby a rozbehol sa k čiernemu autu. „Dean! Randy!“ Otvoril vodičove dvere. Okrem krvi na sedadlách po nich nebolo ani stopy. „Dean!“ volal a bežal okolo auta do poľa. Nič nenaznačovalo, že by tadiaľ niekto šiel. „Dean!“ zakričal znovu a srdce mu nepríjemne zovrelo. Vytiahol mobil a vytočil Samovo číslo. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude, ruky sa mu triasli a mal ich celé spotené.

„Ahoj, Bobby.“ Sam dvihol po treťom zazvonení.

„Sam...“ Ako mu to poviem?

„Bobby, čo sa deje?“

„Našiel som Impalu,“ odpovedal.

„A kde je Dean?“

„Neviem. Auto je prázdne a nechal tu kľúče.“

„Našiel Impalu,“ odpovedal Sam na otázku zamrmlanú v pozadí.

„Čože?“ Ronnyho výkrik bolo jasne počuť aj cez telefón.

„Kde si?“ spýtal sa Sam hlasom priškrteným emóciami. Bobby mu udal meno cesty a najbližší kilometrovník. „Sme na ceste, mali by sme tam byť tak do desiatich minút.“

Než začul zvuk približujúceho sa auta, stihol Bobby prezrieť cestu a okolité polia v oboch smeroch od Impaly. Keď Sam a Ronny vystúpili, čakal už pri nej.

„Prezrel som okolie, Sam,“ oznámil im, keď sa k nemu pridali.

„A našiel si niečo?“ spýtal sa ho Sam, zastaviac pri aute s pohľadom upretým na neho.

„Nič.“

Sam otvoril dvere čierneho auta a nazrel dnu. Obišiel ho a spravil presne tie isté úkony ako Bobby. Keď konečne opäť zastal pri staršom lovcovi, v očiach sa mu ligotali slzy. „Ako dlho myslíš, že tu už stojí?“

„Neviem. Krv na sedadlách je už zaschnutá.“

„Áno,“ pritakal Sam potichu a hlas sa mu zlomil. Pozrel na Ronnyho a potom späť na Bobbyho. „Áno,“ zopakoval. Otvoril dvere a prezrel auto a prezeral auto ešte pozornejšie. Asi po minúte sa zrazu narovnal. „Deanov amulet.“

„Čo?“ spýtal sa prekvapený Bobby.

Sam dvihol amulet do výšky. Šnúrka bola pretrhnutá. „Jeho náhrdelník.“ Sam sa odvrátil, po lícach mu stekali slzy. „Od tých Vianoc si ho nikdy nedal dole,“ povedal viac pre seba ako pre Bobbyho a Ronnyho a zviazal konce opäť k sebe. Keď znovu pozrel na Bobbyho, emócie na jeho tvári staršieho lovca takmer na mieste odrovnali. Slzy si rýchlo zotrel a ostala po nich len špinavá, krvavá stopa. „Za hodinu som späť na klinike,“ oznámil im a nastúpil do Impaly.

„Sam?!“ Bobby zastal pred autom, akoby ho chcel zastaviť vlastným telom. „Sam?!“ Motor so zavrčaním ožil a Bobby len tak tak stihol uskočiť z cesty. „Ronny?“ Bobby podišiel k mladíkovi, ktorý s tvárou skrytou v dlaniach ticho vzlykal. Objal ho okolo piec a ostal stáť pri ňom, aby ho podporil, neistý si tým, čo má povedať.

„Mali by sme sa vrátiť,“ ozval sa Ronny po chvíli a utrel si tvár. „Sam nás bude potrebovať.“

„Áno, bude.“ Bobby si pretrel tvár. „Zvládneš šoférovať?“

„Áno, Bobby. Vďaka.“ Bobby ho odprevadil k autu. „Za chvíľu sa teda uvidíme.“

Keď sa Impala neskôr zjavila na parkovisku, Bobby ju už čakal. Než Sam zaparkoval, pozorne si ju prezrel – bola čistá, bez jediného zaprášeného miesta. Podišiel bližšie a nakukol dnu. Na sedadlách už nebola krv a koberček bol čerstvo povysávaný. „Na zvyšok dňa by si si mal vziať voľno,“ povedal Samovi, keď mladík vystúpil.

„Nemôžem,“ odvetil Sam jednoducho, ale v hlase mu zaznievala celá škála emócií. Deanov náhrdelník teraz visel na jeho krku. Bobby mu pozrel do očí a vzápätí uhol pohľadom – zlomilo mu to srdce. Preboha, to som ich stratil oboch?

Súčasnosť

Chodba bola tichá, zamestnanci sa medzi izbami pohybovali úplne mlčky. Zopár mu ich kývlo na pozdrav. Cestou do kancelárie za knižnicou, Ronnyho kancelárie, nazeral do izieb, aby sa uistil, že obete sú v poriadku. Zo skúsenosti vedeli, že keď sa spustí alarm, je najlepšie dať im sedatíva. Dokonca zvažovali, že ich budú držať v umelom spánku trvalo, ale tento nápad bol zamietnutý... Hlupáci, je menej pravdepodobné, že ich to napadne, keď sú v bezvedomí. Sam si hlasno vzdychol.

Knižnica bola prázdna – ako obvykle. Ronny sedel za stolom s hlavou v dlaniach. Keď Sam zastal vo dverách, mladík naňho pozrel. „Sam?“

„Ronny...“ Sam nedopovedal, nebol si istý čo má povedať.

„Našli Randyho, že?“ Ronny sa zhlboka nadýchol „Očakával som to, Sam, odvtedy čo našli Deana. Bol... bol Randy obetovaný alebo obeť?“ Oči sa mu náhle zaplnili slzami a hlas sa mu zlomil.

„Ani jedno,“ odvetil Sam jemne.

„Ani jedno, tak potom ako...?“

„Bol... bol v tej miestnosti s Deanom.“

„To bol Randy?“ zašepkal Ronny. „Veď som ho ani nespoznal, Sam. Preboha, to bol Randy?“ Slzy sa mu spustili z očí a voľne stekali po lícach.

„Je mi to ľúto, Ronny.“ Sam sa oprel o stôl. Vtedy mu zazvonil telefón, volala CJ. „To je CJ, Ronny.“

„Dvihni to, musíme ísť ďalej.“

„Áno?“ ozval sa Sam do telefónu.
„Sam, vyšetrila som Deana a myslím, že je dostatočne stabilný na operáciu,“ povedala mu doktorka.

„Dobre, čím skorej, tým lepšie,“ pritakal Sam. „Budem v kancelárii, dajte mi vedieť až bude po tom.“ S tými slovami zavesil.

Ronny sa na neho s obavami v očiach zamračil, napriek tomu, že po tvári mu ešte stále tiekli slzy. „Idú operovať Deana.“

„Tak skoro?“ spýtal sa a chytil Sama za ruku. Tvár sa mu zvraštila. „Sam... Bol to Randy.“

Sam sa posunul a kľakol si tak, aby mal oči na tej istej úrovni ako Ronny a objal ho okolo pliec.

„Ale Randy... Bol tam s Deanom? Povedal Dirk, že v hrudi mal kus kovu? On sa zabil? Prečo nepočkal až ho nájdem, Sam? Prečo?“ Ronny sa na neho zahľadel a v očiach sa mu zračil smútok.

„Neviem,“ odvetil mu Sam hlasom, ktorý snáď ani nebol jeho.

„Ale Dean bol s ním.“ Ronny sa o neho prel. „Aspoň nebol sám.“ Zdalo sa, že aspoň tento fakt mu poskytuje akú takú útechu.

„Áno, bol s Deanom.“ Preboha, Dean... Dean, ja... Nie. Žiadny Dean. Už nie. Obeť.

„Aspoň nebol hostiteľ,“ poznamenal Ronny potichu a vzápätí zdesene pozrel na Sama. „Preboha, Sam, to je mi ľúto. Prepáč mi, nechcel som, aby to tak vyznelo.“

„Ja viem, Ronny.“

„Ale, Sam, Dean je nažive. Možno...“

„Obeť je nažive, Ronny. Dean je mŕtvy.“ Naozaj som to práve povedal? Preboha, Dean, je mi to ľúto. Ja... Dean... Čo mám robiť? Nie, žiaden Dean. Už nie. Je mi to ľúto, Dean, teraz si obeť, nie môj brat. Teraz musím veriť tomuto, musím – aby som mohol pokračovať ďalej... pre nás oboch.

„Obaja sme stratili bratov,“ povedal Ronny potichu.

„Áno, stratili,“ potvrdil Sam, držiac vzlykajúceho Ronnyho okolo pliec a pozeral von oknom.

Koniec tretej kapitoly. TBC

Kriste Pane to je tak krásne Deana idú operovať ááá ja sa bojím len nech to dobre dopadne je to tá najúžasnejšia poviedka a ten najúžasnejší preklad aký som čítala horzne Ti ďakujem , že nám to prekladáš tak fantasticky

Mystic vďaka vďaka už som si myslela že si to vzdala vynikajúce pokračovanie ani som nedýchala nádherne si to preložila obrovská poklona hrozne sa teším na ďalšie už sa neviem dočkať prosím nech dlho nečakáme

dakujem... som prekvapena praveze ja, ze este citate, po takje dobe... posnazim sa co najskor... idu prazdniny, tak budem mat viac casu a budem pracovat pilne ako vcielka

Dakujem, dakujem, dakujem, ze si to prelozila. To bolo uchvatne. Uplne waw a fňuk Uz som ti dakovala za preklad?
P.S.:dakujem

Díky za přeložení další části. Je to skvělá povídka, líbí se mi ten hororový nádech v ní. Toto je první SN povídka při které mi běhá mráz po zádech,když jí čtu

ďakujem, ďakujem, ďakujem baby, ste fakt úžasné. Mám pre vás malý predčasný vianočný darček - ďalšie pokračovanie.

4. kapitola I die through madness

part1

Súčasnosť

Bobby vošiel do malej, tichej knižnice. Police akoby absorbovali všetky zvuky a hrubý koberec dokonale utlmil jeho kroky. Na moment zastal, počúvajúc či nezachytí hlasy, ale ticho bolo úplné. Myslel som si, že Sam sa išiel pozhovárať s Ronnym. Vstúpil do kancelárie. Na stolíku boli rozhádzané papiere. Ronny bol dnu.

„Ronny?“ oslovil ho potichu.

„Ahoj, Bobby,“ odvetil mladík. Jeho oči boli červené a po lícach mu ešte stále stekali slzy.

„Ako ti je?“ spýtal sa ho a usadil sa na stoličku oproti nemu.

„Lepšie než som si myslel, že mi bude.“ Ronny odložil pero a unavene sa usmial. „Odvtedy čo zmizli som vedel, že sa už nevráti.“ Zhlboka sa nadýchol. „Ale cítim sa tak trochu vinný, Bobby.“

„Prečo?“

„Som rád, že Randy je mŕtvy a nie...“ Vetu nedokončil a očami sa mu mihlo zdesenie.

„Ako Dean?“ dopovedal za neho Bobby.

„Presne.“ Ronny si vzdychol a pozrel mu do očí. „Bobby, chcel som sa s tebou porozprávať. Bojím sa o Sama.“

„Aj ja. Dean žije a Sam...“

„To som nemal na mysli,“ prerušil ho. „Má pravdu, vieš čo znamená, keď sú z nich hostitelia – muž, ktorého sme poznali už neexistuje.“

„Nie,“ zašepkal Bobby, ktorého sa zmocnil zármutok tak mocne, že sa cítil akoby ho niekto bodol do srdca.

„Dean je preč, Bobby.“

„Nie.“ Bobby sa to pokúsil popierať, ale vedel, že mladík má pravdu. Dean je mŕtvy. Jeho telo žije, ale on v ňom nie je. Preboha, je po ňom. Na líca sa mu skotúľali slzy a v hrdle sa mu spravila hrča. Roztrasene sa nadýchol. Rukou si rýchlo pretrel tvár a snažil sa ovládnuť svoje emócie, aj keď v ňom práve zomrela posledná štipka nádeje, ktorú mal.

„Je mi to ľúto,“ povedal Ronny potichu.

„Vedel som to, odvtedy čo som našiel Impalu. Vedel som... Ale on je silný... Dúfal som...“

„Prežil sedem vstupov. Je silný.“

„Dean neprežil,“ opravil ho Boby jemne. Znova si zotrel slzy a pozrel na Ronnyho. „Prečo si so mnou chcel hovoriť o Samovi?“

„Zabíja sám seba. Myslím, že celé tie týždne nespal – spí len keď mu už jeho telo nedovolí fungovať ďalej. Nechodí domov – uprostred noci som ho našiel v kancelárii. Je na hrane a to ma znepokojuje.“

„Viem. Ja...“

„Jedného sme chytili!“ ozval sa Ianov krik zo dverí knižnice. Bobby vyskočil a rozbehol sa za ním s Ronnym v pätách.

„Čože?“ domáhal sa odpovede len čo dobehli k nemu.

„Mike chytil jedného z tých bastardov. Vrátil sa späť do domu. Mike tam bol.“ Ian ich viedol chodbou, vysvetľujúc čo sa stalo. „Máme ho zatvoreného, Dirk naňho dáva pozor. Mike šiel po Sama.“

„Šiel pre Sama? Mali by sme si pohnúť,“ poznamenal Ronny zadýchane. Bobby prikývol a pridal.

Keď konečne došli do malej miestnosti na konci chodby, ktorá bola dostatočne vzdialená od kancelárií a izieb pacientov, Sam už tam bol. Dirk stál pred neznámym a Sam s Mikeom sa opierali o stenu. Som vyzeral byť pokojný, ale Bobby cítil, že je napätý – spôsob, akým mal prekrížené ruky a ako nakláňal hlavu, hovoril sám za seba.

„Povedz nám o tej veci, ktorej slúžiš,“ prikázal Dirk. Muž sa na neho len opovržlivo usmial. Dirk ho udrel. „Povedz nám o tej veci, ktorej slúžiš,“ zopakoval. Muž sa rozosmial.

„Možno by si mal odísť,“ zašepkal Bobby Ronnymu. Mal taký pocit, že hrubé vypočúvanie by mohlo byť na jeho žalúdok priveľa.

„Nie. Zabili Randyho,“ odmietol návrh mladík.

„Vyklop to!“ Keď muž neodpovedal, Dirk mu znovu jednu vrazil. Z nosa sa mu spustila krv.

„Povedz nám o hostiteľoch,“ prehovoril Sam. Ľadový pokoj s akým to povedal, robil Bobbymu starosti. Pozorne si ho prezrel – výraz jeho tváre, jeho pohľad, ho desil.

„Sam?“ ozval sa jemne.

„Povedz nám o hostiteľoch,“ zopakoval Sam, odlepil sa od steny a podišiel bližšie k vypočúvanému.

„Hostiteľoch?“ uškrnul sa muž. „Znevažuješ ich. Sú to Bezmenní.“

„Ako vymazávate ich osobnosti?“

Muž neodpovedal. Sam sa oprel o jeho stoličku tak, že tvár mal len pár centimetrov do jeho. „Ako?“

„Pripravujeme ich. Učíme ich, že sú Bezmenní, aby sa pripravili na splynutie. Je pre nich dar, že mu môžu slúžiť.“

„Ako?“ spýtal sa Sam potichu. Vtedy sa spustil alarm. Bobby vyzrel na chodbu. Zdravotníci behali z izby do izby a uspávali žijúcich hostiteľov. Znova sa zahľadel na Sama a vypočúvaného. Mužova tvár zbledla a začal sa potiť. „Ide si to po teba, že?“ zavrčal Sam. Muž bez slova pokrútil hlavou. „Dohodneme sa,“ navrhol mu Sam nebezpečne pokojným hlasom. „Povieš mi ako mažete osobnosti hostiteľov a ja ho nechám, aby ťa zastrelil, naž ťa zabije tá vec,“ povedal mu, ukazujúc na Dirka.

„Nie.“

„Dobre.“ Sam sa odvrátil. V tom momente mal Bobby pocit, že kútikom oka zazrel, ako sa čosi votrelo dnu.

„Zabite ma!“ prosil muž.

„Nie,“ odvetil Sam a znova sa k nemu otočil. „Nie, pokiaľ nám nepovieš čo chceme vedieť.“

„Zabite ma!“ prosil muž pomedzi bolestivé stony, ktoré sa mu drali z hrdla.

„Je to tu,“ upozornil ich Dirk, vytiahol zbraň a namieril ju naňho.

„Nerob to!“ vykríkol Sam. „Nerob to, pokiaľ nám neodpovie.“

„Sam...“ ozval sa Bobby varovným tónom. Sam naňho pozrel a z očí sa mu blýskalo. Bobby podvedome ustúpil o krok dozadu.

„Nie, pokiaľ neprehovorí,“ povedal prísne. Stony nabrali na hlasitosti.

„Prosím,“ žiadal ich muž. „poviem vám, čo chcete vedieť.“

„Ako vymazávate ich osobnosti?“ vyštekol Sam.

„Nerobíme to, len ich pripravujeme na spojenie.“

„To nie je dobrá odpoveď,“ zavrčal Sam. Muž naňho len vyvaľoval oči.

„Sam! Nechaj ma nech...“ ozval sa Dirk.

„Nie, nechajte ho dopovedať. Čo si tým myslel? Keď ich nájdeme, akoby ani neexistovali. Sú to len prázdne schránky.“ Sam znel veľmi rozumne. A to Bobbyho úplne vyplašilo. John bol takýto dva razy. Nikdy to neskončilo dobre a on sa potom zvyčajne cítil na figu. Srdce sa mu divo rozbúchalo.

„Pripravujeme ich, ale nevymazávame – to sa stane až pri splynutí. Miznú, keď si ich to prvýkrát vezme.“

„Čože?“ zašepkal Sam.

„Ono si ich to vezme, my ich len pripravujeme, učíme ich, že sú Bezmenní, ktorí mu budú slúžiť. Prosím, sľúbili ste to.“

„Pomáhal si pripravovať hostiteľov?“ spýtal sa ho Sam pokojne. Bobby si všimol, že mu očervenel krk. Preboha, toto ešte môže dopadnúť zle.

„Prosím...“ Mužovo začalo pulzovať hrdlo.

„Tak pomáhal?“ zareval Sam.

„Áno, áno... Prosím...“ jeho vzlyky sa postupne menili na výkriky prerývané bolesťou a zdesením. „Mal som tú česť pripraviť viacerých, vrátane dvoch Bezmenných najobľúbenejších.“

„Najobľúbenejších?...“ zopakoval Dirk.

„Toho, ktorý sa s ním spojil päťkrát a toho, ktorý sa s ním spojil sedemkrát.“

„Sedemkrát?“ zašepkal Sam vyľakane. Bobby a Ronny sa pohli smerom k nemu, ale nestihli ho chytiť než ho napadol. Bobby ho však stihol zachytiť skôr, než mu uštedril ďalší úder. Sam sa mu vytrhol a vybehol z miestnosti. Muž jačal a prosíkal ich, aby ho zabili. Bobby v miestnosti cítil prítomnosť čohosi, čohosi strašného, bolo tam chladno a pomaly sa tam šíril sladkastý zápach hnijúceho mäsa. „Nech si ho to vezme!“ poznamenal Sam trpko, stojac chrbtom otočeným k desivej scéne.

„Sam...“

„Zabil Deana. Nech si ho jeho pán vezme.“

Mužove výkriky sa ešte vystupňovali a Dirk vystrelil. Bobby si nebol istý, či ho zabila strela, lebo jeho telo sa v tom momente rozprsklo a ostriekalo ich krvou. Dlho bolo ticho.

„Zavolám upratovaciu službu,“ ponúkol sa Dirk a zasunul pištoľ do puzdra. Vyšiel von a za pätami mu trielili Ronny, Ian, Mike a Bobby.

„Pamätáš na tú hranu, ktorú som spomínal?“ ozval sa Ronny a poobzeral sa okolo seba, či ho nepočuje Sam. Tváril sa pri tom vystrašene. Bojí sa o Sama. Dokelu, myslím, že sa bojí Sama. Viem, že aj ja... z každého trochu.

„Viem... Pôjdem sa s ním pozhovárať,“ odpovedal Bobby potichu.


TBC

Ty kokos ja musím mať ďalšiu časť toto je strašné .....Úplne bohovský preklad fakt len zíram ako skvelo to prekladáš perfektné to je a ďakujem , že ďalšia časť bola tak rýchlo je to fantastické ďakujem , ďakujem ďakujem ďakujem ........

Viem, ze to bude zniet maximalne sebecky, ale esteee
Uuuuuuuzasneeeeee to je. Az mi srdco moje ubohe vzdy poskoci, ked vidim, ze je prelozena dalsia cast a na konci vyzeram nejako takto: z toho co sa to tam zas udialo a hned takto: , lebo chcem dalsiu cast a zaroven nechcem,lebo sa tam deju same skarede veci Ale co to trepem... CHCEEEM dalsiu cast

juhú ďakujem Mystic úžasný predčasný vianočný darček, je to vynikajúca poviedka a ty ju fantasticky prekladáš, super už sa neviem dočkať čo bude ďalej je to také napínavo a hororové

Děkuju za další část a dokonce v tak krátké době. Je to skvěle přeloženo! Sam mi opravdu připomínal hodně Johna s tou jeho mrazivým klidem!

prave som docitalo myslim posledne 4alebo 5 casti prekladu...a wow toto keby natocene bolo tak moja naj epizoda alebo film proste cele to je perfektny napad z ktoreho nemozem...
si super ze to prekladas

ďakujem

som veľmi veľmi zlá, že som tak dlho nič nepridala, tak sa vám to pokúsim vynahradiť dĺžkou prídavku - koniec 4.kapitoly

Dopredu vás varujem, že v tejto časti je popísané násilie, užívanie drog a podobné veci, takže ak má niekto problém s podobnými vecami, alebo príliš bujnú fantáziu, radšej nech nečíta.

4. kapitola I die through madness

part2

Súčasnosť

Sam ešte počul ako mužov výkrik náhle ustal a časť z neho dúfala, že Dirkov výstrel prišiel neskoro. Kráčal po chodbe, ruky sa mu triasli a bolo mu zle od žalúdka. Trápilo ho, čo sa práve stalo. Bolo to potrebné? Čo sa to so mnou deje? Odvtedy, čo Dean zmizol...

"Sam, počula som, že jedného chytili," ozvala sa CJ, ktorá sa mu ponáhľala oproti.

"Áno," odpovedal zlovestne. "Už je po ňom."

"Povedal niečo?" spýtala sa.

"Tvrdil, že osobnosti hostiteľov sú nedotknuté až pokým si ich to nevezme." Jeho vlastný hlas ho udivoval, nebola v ňom ani štipka emócie.

"Čože?" CJ očami prebehlo zdesenie a potom hlboká sústrasť. Chytila ho za rameno a stisla. "Možno len táral, Sam. Možno..."

Pokrútil hlavou. "Nie, hovoril pravdu. Bol hrdý na to, čo spravil."

"A čo spravil?"

"Pripravoval ich. On... On..."

Chápala ho.

"Ako De... posledná obeť zvládla operáciu?"

"Lepšie, ako som dúfala. Napravili sme škodu - bola síce rozsiahla, ale zvládol to. Som rada, že sme neotáľali. Nerada nechávam rany otvorené a takto sa aspoň môže začať hojiť. Zajtra už by mohol na chvíľu vstať."

"A aký to má zmysel," zamrmlal Sam.

"Sam, niečo by si mal vedieť. Mysleli, že pomáhajú..."

"Čo?" spýtal sa Sam a zrazu sa zľakol toho, aká bude odpoveď.

"Je to štandardný predoperačný postup. Zľahčuje to starostlivosť..."

"Čo sa stalo, CJ?" V tej otázke zaznel strach zmiešaný s hnevom.

"Oholili ho a ostrihali mu vlasy. Je mi to ľúto, Sam, zanechala som inštrukcie..."

"V poriadku, CJ. Nie je dôvod, aby sme s touto obeťou zaobchádzali inak ako s ostatnými. Presunuli mi k nemu posteľ? Je na mňa naviazaný. Bude pre neho jednoduchšie, ak tam ostanem."

"Máš ju tam," usmiala sa naňho. "Ešte asi polhodinku budem v svojej kancelárii."

"Hneď ako ho skontrolujem, napíšem správu z vypočúvania," oznámil jej.

CJ prikývla a Sam sledoval ako sa vzďaľuje.

"Tento je iný, Sam," ozval sa mu Bobbyho hlas spoza chrbta. "Bol to Dean."

"Bol?" spýtal sa Sam a otočil sa k nemu. Všimol si, že jeho oči sú červené. Plakal.

"Áno. Dean je preč," odvetil Bobby potichu.

"Som rád, že ti to je jasné, Bobby."

"Sam, musíme sa pozhovárať."
Nie... Teraz to nedokážem. "Potrebujem, aby si so svojím tímom zajtra zamieril do Carlsbardu. Mal by si ísť domov a odpočinúť si."

"Nie, Sam, musíme sa pozhovárať."

"Nie, Bobby," odvetil Sam nahnevane. "Musím ísť skontrolovať obeť. práve ho dooperovali a nechcem, aby sa prebral a bol sám."

"Sam..." Bobby ho chytil za ruku.

"Nie! Teraz nie!" Zhlboka sa nadýchol. "Prosím, Bobby. Daj mi jeden deň. Prosím."

Bobby sa mu zahľadel do očí a napokon povolil zovretie na jeho ruke, len ho chytil okolo pliec. "Máš pravdu. Bol to dlhý deň pre nás všetkých." Potľapkal ho po ramene a odtiahol sa.

"Vďaka, Bobby." Obaja prešli k dverám do Deanovej izby.

"Zavolám ti, než vyrazíme," povedal Bobby a zamieril chodbou smerom ku kanceláriám.

Sam ostál stáť na mieste. Ruky sa mu triasli, dlane potili. Skutočnosť ho znova dohnala. S hlbokým nádychom vstúpil dnu. Dean bol stále v bezvedomí. Prišiel k posteli a prezrel si brata. Jeho tvár bola chudučká - takmer nepoznateľná, ale bol to Dean. Nič už nemohlo vyvolávať pochybnosti, nedalo sa to zaprieť. Bol to Dean. Črty jeho tváre boli znova viditeľné. Tmavé mihalnice ostro kontrastovali s bledou pokožkou.
Preboha. Je mi to ľúto... Ja... "Dean..." vyslovil bratovo meno a opatrne mu položil ruku na čelo. oči mu začali slziť. Bolo to prvýkrát odkedy oslovil brata menom, odvtedy čo ho našli. Zviezol sa na stoličku a snažil sa ovládnuť emócie, ktoré sa nebezpečne drali na povrch. Po tvári mu začali stekať slzy. "Je mi to ľúto, Dean... Prosím... Dean... "Nezomieraj." Keď už konečne po dlhej dobre použil bratovo meno, nemohol s tým prestať. "Dean..." Sam sa nadýchol. "Čo sa stalo? Čo ti to spravili?"

Pred piatimi týždňami

Zápach si ho našiel skorej ako vedomie. Víril sa okolo neho, vypĺňal mu pľúca a spôsobil reťazovú reakciu v žalúdku, ktorá ho vytrhla z drogami navodeného nevedomia naspäť do reality v priebehu asi dvoch sekúnd. Ruky mal zviazané za chrbtom v lakťoch aj zápästiach, ale aj tak sa mu podarilo kľaknúť si než sa mu vyprázdnil obsah žalúdka. Napínalo ho nekonečne dlho a pozbierať sa dokázal až po hodnej chvíli. Tak toto vôbec nie je smiešne. Preboha, čo je to za smrad? Len rozkladajúce sa telá dokážu takto rozvoniavať.

Miestnosť bola tmavá, len spod dverí dnu presvital úzky pásik svetla. Dean zažmurkal a opatrne sa presunul preč od neporiadku, ktorý narobil. Vtedy si uvedomil, že je bosý, cítil ako sa mu do nehy zabodla trieska. Z hlbokého tieňa po jeho ľavici sa ozval vzdych, ktorý nasledovali zvuky zvracania.

"Je tu niekto?"

"Randy?" spýtal sa Dean pochybovačne.

"Dean? Si to ty?" ozval sa znova Randy. "Uff... Asi budem znova..." Zvuk to dopovedal zaňho. Dean sa pobral smerom k nemu a keď sa mu oči prispôsobili tme, dokázal rozoznať tmavší tieň - predpokladal, že to je Randy. "Nič sa nedeje, fakt to tu strašne páchne," upokojoval ho a opatrne sa ho dotkol. "Môžeš vstať?"

Randy prikývol a spolu sa presúvali preč od neporiadku, a kým nenarazili na stenu, o ktorú sa opreli.

"Hej, ste vy dvaja v poriadku?" ozval sa ďalší hlas.

"Sme," odvetil Dean. "Volám sa Dean."

"Ja som Randy."

"Kde si?" spýtal sa Dean neznámeho.

"Sme v kúte. Dostali sme sa až tam a ďalej sme nešli."

"Ste tiež zviazaní?" ozval sa znova Dean.

"Áno. Lakte a zápästia. Ja som Nick."

"A ja George."

"Ja som Mitch."

"Čo to je za smrad? Ako dlho tu už ste?" spýtal sa Randy.

"Nie sme si istí. Ale dosť dlho na to, aby sme ten zápach už necítili," odvetil Nick.

"Tak to potom už musí byť poriadne dlho.," zasmial sa Randy priškrteným hlasom

"Myslím, že je to už zopár dní," pritakal Mitch. "Vás sem hodili už pred riadnou chvíľou."

"A kde sme?" vyzvedal Dean a snažil sa ich identifikovať v tme, ktorá sa okolo nich rozprestierala.

"Mňa chytili v Clovise," ozval sa Nickov hlas. "Vyšetroval som zmiznutie niekoľkých ľudí."

"Si policajt?" pýtal sa Dean ďalej.

"Áno. Volala nám jednotka, ktorá operuje v Roswelli. Ľudia miznú všade po okolí a mne ten prípad pridelili."

"Nick?" zašepkal Randy. "Nick Anderson?"

"Áno..."

"Som Randy Schrader a toto je Dean Winchester."

"Z jednotky?" Nickov hlas znel neveriacky.

"Áno," pritakal Dean. "Rád ťa spoznávam."

"Aj ja teba, aj keď efektnejšie by to vyznelo, keby som ťa videl," zašveholil Nick. "Takže vás dostali? Myslíte, že vás vzali z nejakého dôvodu?"

"Možno im lezieme na nervy," zasmial sa Dean horko. "Nás chytili v Roswelli."

"Mitcha a Georga uniesli v Portales. Viem, že mňa premiestňovali, prišli ku mne a nadrogovali ma. Ale potom sme už ostali na mieste."

"Takže si myslíš, že sme ešte stále v Portales?" spýtal sa Randy.

"Asi hej. Odvtedy, čo priviedli Mitcha a Georga sa tu nezjavil nikto."

"A videl si ich?" vyzvedal Dean.

"Áno a nie."

"Čo tým myslíš?"

"Nosia masky, ktoré vyzerajú ako z kameňa," povedal Nick.

"Majú podobu lebky?" spýtal sa zvedavý Randy. Dean sa na neho zahľadel. V slabulinkom odraze svetla ledva rozoznal jeho tvár a videl, že Randy sa zamyslene mračí.

"Áno. Majú rozličnú podobu, ale naozaj sa podobajú na lebky. Znamená to niečo?"

"Možno," prikývol Randy. "Ale rád by som ich videl." Odkašľal si. "Som smädný."

"Pri dverách je voda, ale myslím, že je nadrogovaná, George sa z nej napil a ..."

"A poriadne to so mnou zamávalo," priznal George. "Bolo to zvláštne. Keď som študoval, vyskúšal som nejaké huby - trochu sa to podobá."

"Fajn, takže vode sa budeme vyhýbať," skonštatoval Dean. "Ale niečo piť musíme."

"Alebo zomrieť od smädu," zasmial sa Nick.

"Aj to je možnosť," pripustil Dean s úsmevom na tvári. Na to, že je policajt, nie je až taký zlý. "Mitch, a ty vieš prečo lapili teba?"

"S Georgom sme našli dom..."

"Počkaj, počkaj. Budem hádať. Bol plný mŕtvol," prerušil ho Dean.

"Áno. Nahlásili sme to zodpovedajúcim orgánom a vrátili sa do práce. Veľmi som o tom ani nepremýšľal, až pokým nás po troch dňoch neuniesli." Na moment sa odmlčal. "Aj tento dom je ako ten druhý, že?" spýtal sa. "Stavím sa, že áno."

"Si zo mňa robíte srandu, nie? To vás to doteraz nenapadlo?" opýtal sa prekvapený Dean, "O čom ste sa doteraz rozprávali?"

"O všetkom možnom, len nie o tomto."

"Ako keby to bol spôsob, ako sa s tým vyrovnať," zamrmlal si Dean. Odmietanie skutočnosti, to je pojem.

"Nie sú to policajti, Dean..." poznamenal Nick.

"Jasne. Prepáčte."

"Povieš mi viac o tých maskách? Alebo o tom, ako si sa cítil po tej vode, George?" prerušil ich Randy.

"Viem len to, čo som ti už povedal," pokrútil hlavou Nick. "George trochu kričal."

"Kričal?"

"Myslel som, že vidím... Bolo to strašné, ako v nejakom horore." George nahlas prehltol. "Krv a nôž a tá vec..."

"Videl si ju?" spýtal sa zvedavý Dean.

"Bolo to vážne odporné, ale určite len halucinácia."

"Nebola, že?" povedal Nick zrazu "Alebo nie?"

"Nie, nebola," odvetil Dean. "Berie si to ľudí, alebo inak povedané, preto berú ľudí."

"Vieš, čo to je?" spýtal sa Mitch.

"Znieš, akoby si tomu veril," poznamenal Randy.

"Učím filozofiu a náboženstvá na Východnej univerzite. Voči takýmto veciam som otvorený."

"Si Mitch Keith?"

"Áno."

"Mal som kamošku, ktorá tam chodila. Milovala tvoje prednášky. Ako si našiel dom?" vyzvedal Randy.

"Boli sme na túre. George študuje antropológiu a spolu sme šli k nejakým vykopávkam. Bolo to asi také zaujímavé, ako tieto veci obyčajne bývajú," zasmial sa Mitch potichu. "Preto sme sa rozhodli pre menšiu prechádzku po okolí. Asi tri míle od výkopu sme našli starú farmu. Cítili sme ju skôr, než sme ju uvideli. Chceli sme to preveriť, či niekto nepotrebuje pomoc."

"Hmm... Keď ich už cítiš, niet im už žiadnej pomoci," poznamenal Dean uštipačne.

"Presne tak," prízvukoval Nick.

"Ale čo to robí..." začal George a potom stíchol. Úzky pás svetla zmizol.

"Niekto ide," zašepkal Dean a zmocnilo sa ho napätie. Pomaly sa naklonil k Randymu, aby mu poskytol oporu. Je silný, ale nikdy nič takéto nezažil.
Dvere sa otvorili a miestnosť zaplavilo svetlo. Dean zažmurkal, aby zahnal slzy, ktoré mu vhŕkli do očí, keď ho oslepil náhly jas. Dnu vošla skupinka mužov s maskami na tvárach. Každý z nich chytil jedného z väzňov. Dean kopol dvoch, ktorý sa ho snažili odvliecť. Kútikom oka videl, že na opačnom konci miestnosti tiež niekto bojuje, predpokladal, že je to Nick. Vzápätí ho tí dvaja zhodili a jeden z nich mu pritlačil koleno na krk, druhý mu znehybnil nohy a silno ho udrel do boku. Bolesť bola dosť silná na to, aby s nimi prestal zápasiť.

Dnu vstúpil ďalší, nižší muž. Jeho maska bola prepracovanejšia ako ostatne, zdobili ju zelené znaky, zuby mala vyfarbené bielou a tam, kde mal byť nos, sa nachádzal čierny kameň.

"Pekná maškaráda, debil," ozval sa Dean. Muž, ktorý mu sedel na nohách, ho znova udrel.

"Nerozprávaj," zavrčal naňho neľudským hlasom novopríchodzý.

"Ale čo, zabijete ma, ak budem? Som si istý, že to sa aj tak nakoniec stane." Po ďalšom údere mu do očí vyhŕkli slzy.

"Tento sa mu bude páčiť," poznamenal krpec a podišiel bližšie. Ruku strčil do vrecka a vytiahol z neho injekčnú striekačku. "Tak teda pôjdeš prvý." Kývol mužovi, ktorý mu držal nohy a ten sa naklonil viac dopredu, aby ho znehybnil celého.

"Nie." Dean tvrdo bojoval proti obmedzovaniu svojej slobody. "Nie!"

Ihla sa mu zabodla do chodidla. Cítil, ako sa mu v ňom rozlieva teplo, o sekundu neskôr sa štípanie z bodu vpichu začalo šíriť po celom jeho tele. Svaly mu začali ochabovať. "Nie..." Všetko sa mu začínalo rozmazávať. Farebné masky ožili, hýbali sa im oči a keď niektorý z mužov prehovoril, zdalo sa mu, že aj ich ústa sa hýbu. Krčné svalstvo sa nakoniec tiež podvolilo účinku drogy a hlava mu padla k zemi.

Muž, ktorý ho držal sa postavil a prerezal mu putá, potom mu niekto vyzliekol tričko. Chytili ho a niekam preniesli. Dean sa snažil zistiť, kde je, ale jeho svaly odmietali nadvihnúť mu hlavu, nevidel nič iné okrem dlážky. Je to dom, génius. Časť jeho mozgu si aj naďalej zachovala racionálne myslenie, aj keď jeho telo mu odmietalo slúžiť.

Priviedli ho do miestnosti s oltárom. Zhromaždila sa tam skupinka ľudí a všetci mali na tvárach tie masky. Sranda. Karneval. Zaujímalo by ma, čo by z toho vydedukoval Sam. Hodili ho na kolená a ktosi ho bolestivo tlačil rukou k zemi a nohou do chrbta, aby bol ako tak vzpriamene. Zvláštne... cítim bolesť. To nie je dobre. Všimol si, že aj ostatných pritiahli dnu. Kútikom oka sledoval Randyho a zvyšných troch spoluväzňov.

Niekto začal rytmicky bubnovať. Dean cítil, ako sa jeho srdce prispôsobilo tomu rytmu, cítil, ako mu každý úder rezonuje v tele. Čiasi ruka ho potiahla za vlasy, aby mu nadvihla hlavu. Stena za oltárom sa otvorila a dnu vstúpil muž. Jeho maska bola akýmsi spôsobom najkrajšia zo všetkých a okolo krku mu visel veniec z červených a žltých kvetov. Keď kráčal, veniec sa kýval zo strany na stranu a Dean si ihneď všimol ranu, akú mali všetci hostitelia. Za mužom šli ďalší dvaja, ktorí niesli tácky. Na jednej bola zelená miska, na druhej boli kvety. Tempo bubnovania s zvýšilo. Muži kráčali k Deanovi a ostatným zajatcom. Ich vodca zastal priamo pred ním a stiahol si masku.

Dean nedokázal potlačiť zvracanie, žalúdok sa mu bolestivo prevrátil a pokúsil sa vyprázdniť. Srdce mu stále bilo v rytme s bubnom, ale dych sa mu zrýchlil a on cítil ako sa ho zmocňuje desivá nevoľnosť.

Muž prehovoril a bezvýznamné slová mu zaplavili myseľ tak rýchlo ako zvuk bubna. Mozog mu hovoril, aby utekal, aby utiekol pred tým, čo ho čaká, ale telo ho neposlúchalo. Muž ho chytil za bradu a jemu telom prebehla vlna adrenalínu. Vodca prehovoril, ale jeho slová akoby ani neboli slová. Otočil sa a zažal lampáš na konci oltára a potom sa obrátil znovu k nim. Stál rovno pre Deanom. Muž, ktorý ho držal, ho násilne postavil na nohy. Objal ho a z tácky vzal zelenú misku a trochu z jej obsahu mu vylial na hlavu. Tekutina mu stekala po tvári a po perách a on cítil jej sladkastú chuť zmiešanú z medenou prímesou krvi. Muž ho pohladil po hlave potom ho zakrvavenou rukou chytil za hruď na mieste, kde mal srdce...

"Bezmenný." Okolo krku mu prevesil veniec žltých a červených kvetov. Potom odstúpil. Dean kútikom oka sledoval, ako aj ostatných polievali a dávali im kvety. Randy a ešte jeden, o ktorom si myslel, že je Nick, mali rovnaké ako on sám. Ostatní dvaja dostali čisto červené a muž im povedal: "Ponúkaní." Keď skončil, ustúpil späť k oltáru. "Vybrali sme ich. Nakŕmte ma."

Jeden z tých dvoch, čo mali červené garlandy, bol pritiahnutý k oltáru. Dean začul tmlmený výkrik: "George, nie!"

Georga položili na oltár a zopár mužov mu chytilo nohy a ruky. Nie, preboha. Muž, ktorý niesol tácku s miskou, pristúpil k oltáru. Druhý ju položil na zem a odišiel. Muž, ktorý viedol rituál, ju dvihol a zvyšok jej obsahu rozlial po celom Georgeovom tele. Niekto mu násilím otvoril ústa a muž mu vytiahol jazyk a čímsi mu ho prepichol. Georgea sa zmocnilo absolútne zdesenie, začal nepríčetne kričať a tvár mu postriekala krv z najnovšej rany. Muž sa znova načiahol k tácka a v rukách sa mu tento krát zjavil čierny nôž. Dean sa snažil odvrátiť preč, ale hlavu mu pevne držali a oči sa mu odmietali zatvoriť a on musel sledovať ako Georgea rozrezali. Krik sa znásobil, boli to výkriky hrôzy pretkané ukrutnou bolesťou.

Muž vložil ruku do otvorenej hrude.

Nie, nie, nie, preboha nie. Napriek tomu, že ho držali, napriek tomu, že ho stále ovplyvňovala droga, jeho telo to vzdalo. Zmocnila sa ho temnota a Georgeove výkriky boli konečne umlčané.

Vedomie si ho našlo pomaly. Najprv to bol le zápach - zápach smrti a príliš sladká vôňa kvetov. Spoznal ju a pamäť sa mu v tom okamihu vrátila. Prehltol hrču, ktorá mu vyrástla v hrdle a pokúsil sa pohnúť. Bol k čomusi priviazaný a do zápästí a členkov sa mu nemilosrdne zahrýzala kovová reťaz.

Dokelu, myslím, že zo mňa chcú spraviť hostiteľa. Sam? Ak sa to stane... Zabi ma keď ma nájdeš...

Prosím, Sammy, ak sa to stane, zabi ma. Prosím, zabi ma.

Súčasnosť

Bolo tam ticho a príjemne voňavo, nie ako ten zápach, ktorý poznal celý svoj život. Bolesť, ktorú pociťoval, bola iná, tlmená a takmer jemná. Bolo mu teplo, nepamätal si, kedy naposledy mu bolo teplo. Pokiaľ vedel, vždy mu bolo len zima až pokým... pokým neprišiel sem. Zaujímalo by ho, ako dlho tu už je. Čas pre neho nič neznamenal.

Pamätal si, ako ho našli, pamätal sa, ako sa bál ľudí bez tvárí, ktorí prišli do jeho malého väzenia. Potom sa tam zjavil ďalší, nie bez tváre, ktorý sa mu prihovoril a prikryl ho čímsi, čo ho zohrievalo. Bol jemný a droga, ktorú mu dal, bola tiež iná. Nebola bolestivá, nespôsobovala mu ten zvláštny polospánok, nie, táto mu len dala dar spánku, len spánku. Tichého, tmavého, jemného.

Ozval sa tichý zvuk a on otvoril oči. Rozhliadol sa po izbe, v ktorej sa nachádzal; prekvapilo ho, že je tam svetlo. otočil hlavu a uvidel toho, ktorý ho zachránil, ako sedí na stoličke pri jeho posteli. Oči mal zatvorené a pod nimi tmavé kruhy a pozícia jeho tela, dokonca ja v spánku, vypovedala o vyčerpaní a bolesti. Muž si zrazu vzdychol a otvoril oči. Usmial sa a prehovoril.

Ten zvuk ho upokojoval. Stále mu opakoval to isté. Potom povedal čosi iné a znova zopakoval ten zvuk. Po pár minútach ukázal na seba, potľapkal sa po hrudi a začal opakovať iný zvuk.

"Sam," povedal ten, ktorý ho zachránil, a poťapkal sa po prsiach. "Sam," opakoval mu dookola. "Sam."

Pokúsil sa napodobniť ten zvuk, ale nepodarilo sa mu to, iba čo mu tá námaha spôsobila bolesť. Zatvoril oči a vydal akýsi zvuk, nič len zvuk. Na čele pocítil jemný dotyk ruky, upokojujúco ho palcom hladila po čele. Otvoril oči a pozrel na toho, ktorý ho zachránil, na Sama. V jeho, v Samových očiach boli slzy, stekali mu po lícach a kvapkali z nosa a znova opakoval, tento krát iný zvuk a pri každom opakovaní sa mu lámal hlas.
Rukou sa k nemu načiahol on, Sam, ho za ňu vzal a pritlačil si ju k hrudi, stále opakujúc ten zvuk.

Zaujímalo by ho, či je to jeho meno. Nevedel, ale ak ho tak jeho záchranca chcel volať, bolo mu to fuk. A bolo pekné mať pre zmenu meno. Bolo pekné, že sa mu znova niekto prihováral, že mu niekto držal ruku v teple na svojej hrudi, bolo pekné mať meno...

Než to všetko skonči.

koniec 4. kapitoly TBC

To je opravdu úžasná povídka autorka se musí opravdu vyznat v psaní hororů. Jak to všechno dokáže popsat, takto strašidelně na mě ještě nezapůsobila žádná z povídek SN, co jsem doposud přečetla.
Mystic, moc děkuju za překlad a v pohodě, beru, že času není nikdy nazbyt a jsem ráda, že si s tím dáváš práci.

Mystic vďaka za preklad je vynikajúci táto poviedka je fantastická úžasná časť to ako Dean trpel tí ľudia celé je to strašidelné a úchvatné zároveň a Samy mu nemôže pomôcť a ako ho to zažiera je to úžasné neviem sa dočkať pokračovania tohto vynikajúceho príbehu

Pročpak se už tahle famozní povídka nepřekládá? Je to skvělá práce a moc bych chtěla vědět, jak to dopadne....prosííím moc proííííím o dokončení

prekladá sa... len som si na ňu teraz nejakú dobu nenašla čas a popravde som od Vianoc ani na tomto fóre nebola *shame on me*...nedávno som však do nej zase na chvíľu nakukla a niečo spáchala. Ak teda ešte je záujem, v blízkej budúcnosti pridám

Mystic ja viem , že asi nemáš čas a už som ťa na fóre pekne dlho nevidela ,ale prosím daj ďalšiu časť tejto best poviedky pllllls!!!! už tu nebola pekne dlhooooooo ,zaslúžila by si dokončenie

Opravdu, to je horor. Sam jak je bezmocný, Deanova osobnost je tedy už nenávratně pryč? Ne, prosím, tak to přece nemůže skončit. Sam určitě najde způsob, jak ho zachránit nebo ho bude muset zabít. To by bylo ale fúúúj, ošklivé.

po sto rokoch som zase nakukla na toto fórum a zistila som, že táto téma tu ešte je:) no toto, som prekvapená...

Musím sa priznať, že In The Darkness Let Me Dwell som už istú dobu neprekladala, ale v počítači som vyhrabala ešte kus, ktorý som pred tým neuverejnila, tak ho sem hodím. Ako to bude ďalej, to ani srnky v lese netušia. Pokúsim sa ešte čo-to spáchať... Anyway... enjoy:)

5. kapitola – Long Overwhelmed Be, And Swallowed Up
V miestnosti bolo ticho a teplo, jemné pípanie monitora, čo sledoval činnosť srdca, bolo upokojujúce. Sam sa oprel o operadlo stoličky, ale nespustil pri tom Deana z očí. Je to Dean, nemôžem sa pred ním skrývať. Nemôžem. Odvtedy, čo oslovil brata menom sa ľadový pokoj, s ktorým ovládal svoje emócie, zrútil. Keď pozoroval ako Dean spí, cítil, že už to dlho nevydrží. Nezomieraj. Prosím.
Zmocnilo sa ho vyčerpanie. Nespal už takmer tri dni a bolo čoraz ťažšie tomu nutkaniu odolávať. Vedel, že sa preťažuje, ale keď nespal, nesníval. Za posledné týždne prišiel na to, že ak vydrží dostatočne dlho, až pokým to jeho telo nevzdá, dokáže si hodinku alebo dve pospať bez toho, aby mal nočné mory.
Nočné mory plné včiel, bzučiacich stvorení, vybuchujúcich tiel a hostiteľov s prázdnym pohľadom.
Nočné mory o Deanovi kričiacom jeho meno, žiadajúcom, aby ho Sam našiel, aby ho zachránil.
Sam si vzdychol, oči sa mu proti jeho vôli zatvorili a on upadol do spánku. Svet ustúpil jemnej, tichej a tmavej temnote, v ktorej neboli žiadne hrôzy dňa opakované v snoch. Nakoniec ho predsa len zobudil sen, ale nie jeden z tých zlých, ktoré ho prenasledovali dňom i nocou, ale sen plný zážitkov z detstva, keď sa zobudil v nemocničnej posteli a prvé čo uvidel, bol Deanov úsmev. Bolesť, ktorú mu ten obraz priniesol, ho ihneď prebrala. S povzdychom otvoril oči.
Dean ho sledoval.
„Ahoj, Dean. Som rád, že si hore. Operácia dopadala dobre. CJ povedala, že dnes už budeš môcť aj na chvíľu vstať. Bobby je stále niekde tu, ale zajtra ho pošlem do Carlsbardu. Ale vráti sa.“ Dean naňho zažmurkal a neprestajne ho sledoval tým vystrašeným pohľadom. Preboha, Dean, čo mám robiť? Čo s nami bude? „Pamätáš sa na mňa vôbec, Dean? Som Sam, tvoj brat Sam,“ povedal mu a ukázal pri tom na seba. „Sam,“ potľapkal sa po hrudi a celý čas nespúšťal z Deana oči. „Sam.“
Dean sa nadýchol a Sam zadržal dych, čakajúc. Prosím Dean, spomeň si na mňa. Prosím. Jeho pokoj sa nalomil ešte viac, pavučinky čo sa v ňom rozbehli ako v skle, ho začali trieštiť. Dean sa pokúsil prehovoriť a jeho telo sa bolestivo prehlo. Sam mu položil ruku na čelo, upokojujúc ho, aby si viac nespôsoboval bolesť. Dean zavrel oči a vydal akýsi zvuk.
„Dean. Si Dean. Pamätáš sa?“ Sam mu palcom prechádzal po malých vráskach na čele. „Dean. Môj brat.“ Hlas sa mu zlomil a po lícach sa mu skotúľali slzy. „Dean.“ Jeho brat sa za ním načiahol a Sam vzal jeho ruku do svojej a privinul si ju na hruď. „Dean, vráť sa, prosím. Dean.“
Dean znova vydal ten zvuk, niečo ako medvedie zamrmlanie. Znelo to inak ako vystrašené fňukanie, inak ako všetky zvuky, ktoré Dean doteraz vydal. Možno to je moje meno, možno ho nevie inak povedať. Sam sa usmial. Dean zatvoril oči. „To je v poriadku, Dean, spi. Budem tu,“ uistil ho a pevnejšie zovrel jeho ruku. „Budem tu.“ Znova sa oprel o stoličku a zavrel oči. Dotyk bratovej ruky ho upokojil a on znova zaspal.
„Sam?“ ozval sa Bobby potichu. „Sam!“ opatrne ním potriasol. Sam otvoril oči. Bobby stál vedľa neho.
„Ahoj, Bobby,“ pozdravil ho a posadil sa. Cez tmavé sklá okien dnu nakúkalo jasné slnko. „Koľko je hodín?“
„Okolo siedmej. Chystáme sa vyraziť do Carlsabardu.“
„Dobre. Skontrolujte jaskyne. Nie som si istý, či ich používajú, predsa len sa do nich môže dostať hocikto, ale aj tak ich skontrolujte. A máme nahlásený ďalší možný dom. Skontaktuj sa s Richom Sanzarom z miestneho policajného oddelenia.“
„Ako ti je?“ spýtal sa ho Bobby a pozorne si ho prezrel. „Ako dlho si spal?“
„Takmer celú noc. Bolo to tu okolo tretej a vzalo si to obeť číslo deväť.“
„CJ mi už o tom hovorila. Sam... Nechcem, aby si dnes šiel na čistku.“ Bobby ho chytil za rameno. „Nechaj si tak deň, dva pokoja.“
„Pochybujem, že by sme dnes niekam šli.“ Keď naňho Bobby ustarostene pozrel, zmĺkol. „Nepôjdem. Zostanem tu, bude to tak najlepšie, je na mňa naviazaný.“
„Čo budeš robiť?“ spýtal sa ho starší lovec opatrne.
„Neviem,“ vzdychol si a vstal. Z postele sa ozval tichý vzdych a Deanova ruka sa omotala okolo Samovho zápästia. „Všetko je v poriadku,“ snažil sa ho upokojiť. „Dean, je to v poriadku.“ Dean si znova vzdychol a uvoľnil sa, ale nepustil ho.
„Kiež by sme sa tak dozvedeli viac od toho, ktorého sme chytili,“ poznamenal Bobby.
„Niečo sme sa predsa len dozvedeli. Hostiteľov volajú Bezmenní. To je pre nás novinka, možno nás to niekam privedie. Idem si po kávu a preverím to.“
„Mal by si sa najesť,“ pripomenul mu Bobby.
„Čože?“
„Kedy si naposledy jedol, Sam?“
„Ehm...“
„Myslel som si. Už musím ísť. CJ mi sľúbila, že vás neskôr príde skontrolovať.“
„Vďaka, Bobby. Zavolaj mi, keď sa niečo dozvieš od polície.
„Jasne.“ Starší lovec sa otočil na odchod.
Vtedy Dean začal stonať a ten zvuk sa rýchlo zmenil na vystrašené mrnčanie. Sam naňho s obavami pozrel. „Dean?“
„Čo sa deje?“ zamračil sa Bobby.
„Cíti, že je to tu.“
„Nespustil sa alarm, Sam.
„Určite to tu je, Bobby. Musíme mu dať sedatíva. Nesmie ho to nájsť,“ povedal a začal sa splašene prehrabovať v zásuvke so zásobami. Našiel čo potreboval a rýchlo podal liek Deanovi. Deanove oči sa zatvorili v tom istom momente, keď sa rozozvučal alarm. O sekundu neskôr do miestnosti vbehla CJ. „Už je mimo, postaraj sa o ostatných,“ vykríkol Sam.
„Číslo dvanásť!“ ozval sa výkrik z chodby.
Sam vybehol z izby a utekal k dvanástke. Už to tam bolo, obeť ziapala, keď sa tá vec hýbala v jej vnútri. Než Sam stihol vytiahnuť zbraň, mužova hruď sa otvorila a srdce vybuchlo. A znova to zazrel, aj keď len na malý okamih.
„Videl si to?“ spýtal sa Bobby.
„Čo?“ otočil sa k nemu Sam.
„Neviem, ale niečo som videl.“
„Ja tiež,“ ozvala sa CJ.
„Prečo?“ divil sa Sam a pozeral z jedného na druhého. „Prečo to zrazu vidíme? Čo to znamená?“
„A chodí to sem častejšie,“ poznamenala CJ.
„Dean!“ Sam vybehol z izby a utekal k bratovi, ktorý pokojne spal.
„Sam, čo sa deje?“ spytoval sa Bobby, keď aj s CJ vošli za ním.
„Ja...“ Otočil sa k nim. „Ja... Môže to hľadať Deana?“ navrhol nesmelo, podišiel k jeho posteli a zahľadel sa naňho.
„Bobby?“
„Neviem. Ak to...“
„Je to len otázka času, než ho to nájde. Kedy si ho môžem vziať domov?“ spýtal sa CJ.
„Neviem či je to dobrý nápad. Je slabý. Nedávno sme ho operovali.“
„Myslíš, že by som ho dnes aspoň na noc mohol vziať preč?“
CJ zaváhala.
„Možno by to pomohlo. Ak by nám mohol povedať čo sa stalo...“
„Sam...“ ozval sa Bobby.
„Ak ho to nájde, nič z toho, čo sme spravili na jeho záchranu, nebude mať zmysel,“ presviedčal ich Sam.
CJ pomaly prikývla. „Často to chodieva v noci, možno bude lepšie ak tu nebude. Ale než odíde, musí niečo zjesť.“
„Ďakujem,“ poďakoval Sam a pozrel na Bobbyho. „Už dlho sme si mysleli, že to tu má kontakt, že tomu niekto pomáha dostať sa dnu a von.“
„Áno, ale nie sme si v tom absolútne istí,“ pritakal Bobby.
„Ani si nebudeme, ale máš iné vysvetlenie?“ Sam si dal pozor, aby mu do hlasu neprekĺzol ani kúsok hnevu, ktorý sa ho zmocnil. „Pamätáš si, čo sa stalo?“
„Pamätám, až pridobre.“ Bobbyho pohľad bol náhle sklený.
„Dobre,“ povedal Sam. „Idem si po kávu, než sa zobudí.“ A s tými slovami sa pomaly odvrátil od výrazu, ktorý sa usadil na Bobbyho tvári. Samozrejme, že si pamätá.
Pred štyrmi týždňami
Keď Sam vyšiel zo sprchy vo svojej kancelárii, práve zapadalo slnko. Cestou k stolíku zastal pri okne, aby skontroloval Impalu. Za posledných šesť dní sa tento zvyk stal jeho iluzórnou predstavou, že Dean tu stále niekde je. S povzdychom si sadol za stôl, uchlipol si z trpkej kávy a pozrel na kávovar. Nie, nezapol som ho odvtedy čo ho uniesli a nezapnem ho ani teraz.
Otvoril si laptop a prebehol si správy. Konečne sa mu podarilo presvedčiť Bobbyho, aby spolu s tímom zašiel preveriť zvesti o dome v Clovise. Našli opustený dom, ale nič viac. Ďalší tím šiel po stopách, ktoré sledovali Dean a Randy. Sam sa držal v blízkosti Roswellu. Mal pocit, že všetko sa to točí okolo tohto mesta, a preto by sa vsadil, že svojho brata nájde niekde tu.
Slepé stopy, na ktoré narážal už spred Deanovho únosu, ho frustrovali. Každá ďalšia, na ktorú natrafil, len a len pridávala panike a pocitu bezmocnosti, ktoré sa dali čoraz ťažšie kontrolovať. Ale zvládol to, aj keď ledva ledva, ale aspoň sa mu to podarilo odsunúť spôsobom, ktorý mu umožňoval pokračovať v práci. Vedel, že Bobby má oňho starosti, videl mu to v očiach vždy keď sa zhovárali. Ale ja musím pokračovať a toto je jediný spôsob, akým sa to dá.
Už asi tisíci krát odvtedy čo vzali Deana si náhlivo prechádzal svoje poznámky. Celý jeho život akoby sa datoval od toho momentu. Keď vzali Deana. Všetko zastalo, na ničom, čo sa stalo pred tým, nezáležalo, len na tom, čo bolo teraz. Potreba nájsť brata, pohlcujúca potreba zničiť to, čo mu vzalo Deana, zúfalá zúrivosť, ktorá mu spaľovala vnútro.
„Nič, nie je tu vôbec nič,“ povedal nahlas v inak tichej miestnosti. Musel ovládnuť potrebu hodiť papiere a počítač o stenu a rozdupať ich. Všetko poskladal na kôpku, odložil na okraj stola a vyrovnal somárske ucho na jednom liste. Vstal a prešiel desať krokov od stola k dverám, otočil sa a šiel späť, štyrmi krokmi obišiel stôl, ďalšie dva spravil ku kávovaru, položenom na registračnej skrinke. Zastal, zrovnal kanvicu, hrnčeky a lyžičky do jednej línie. Prešiel tri kroky ku dverám do kúpeľne a potom zase všetko dookola.
„Sam?“ ozval sa Ronny od dverí.
„Ahoj, Ronny,“ odzdravil ho a oprel sa o stôl. „Ďakujem,“ poďakoval sa za šálku kávy, ktorú mu mladík podal.
„Mal by si ísť domov, aspoň na čas,“ poznamenal Ronny a usadil sa na stoličku.
„Nie,“ odmietol razantne Sam. Ronny sa na neho zamračil. „Nemôžem, ešte nie. Bol som doma pred dvomi dňami, ale nedokázal som zniesť, že Harry stále hľadá Deana.“
„Harry? Ten pes hľadá Deana?“
„Áno,“ vzdychol si Sam. „Ako ti ide prieskum?“
„Nedostal som sa ďaleko. Natrafil som na hromadu stôp, ktoré nikam neviedli,“ odvetil Ronny s rovnakým povzdychom ako pred chvíľou Sam. „Nechce sa mi veriť, že je dostupných len tak málo informácií.“
„Presne. Obzvlášť, keď je v hre toľko mŕtvol.“
„Ale včera som niečo zistil.“
„Čo? Prečo si to nespomenul?“ chcel vedieť Sam.
„Neviem či to má s týmto niečo spoločné. Cestou do Carrizoza som sa zastavil pre niečo na pitie v takom malom stánku s ovocím, kde mali čerstvý žús.“
„A?“ spýtal sa Sam nedočkavo.
„Pamätáš sa, ako nás napadli tie včely?“ Ronny naňho pozrel a Sam prikývol. „A aj na to, že popri nás preletelo aj niečo väčšie?“ Sam znovu prikývol. „Keď som bol pri tom stánku, šiel som si pozrieť záhradu a niečo okolo mňa prefrnglo. Znelo to tak isto.“
„A čo to bolo? Prečo to tam bolo? Súvisí to nejako?“ Sam tie otázky vysypal tak rýchlo, že Ronny nemal čas na ne odpovedať.
„Práve preto som si nebol istý, či to mám spomenúť.“
„No čo teda?“ Sam chcel kričať, ale jeho hlas znel duto.
„Bolo to v kvetoch...“
„Ronny, čo to bolo?“
„Kolibrík,“ zamrmlal Ronny.
„Čože?“
„Bol to kolibrík, Sam. A znel presne ako tá vec, ktorá okolo nás preletela.“
„Kolibrík?“ Sam pokrútil hlavou. „Čo to má spoločné s... kolibríkom?“
„Ja viem. Preto som to nespomenul.“ Ronny sa na neho zahľadel. „Myslíš, že to bola len nejaká náhoda? Že tam síce bol, ale nemá s tým nič spoločné?“
„Musíme sa vrátiť do toho domu,“ vyhlásil Sama schytil kľúče. „Ideš?“
„Samozrejme.“ Ronny vstal a nasledoval ho. Zastavili sa u CJ a Dirka a oznámili im kam idú, a potom už vyšli z budovy.
Sam si sadol za volant Impaly, naštartoval a automaticky chcel zapnúť rádio, ale radšej sa zastavil. Nemôžem. S povzdychom vycúval z parkoviska.
„Tiež nedokážeš počúvať rádio?“ spýtal sa Ronny potichu. „V ten deň čo Randy zmizol, sadol som do auta a v prehrávači bolo jeho CD Led Zeppelin. Nemohol som to počúvať. Odvtedy som ho nezapol.“
„Ja tiež nie.“ Sam na neho hodil rýchly pohľad. „Nájdeme ich.“
„Ak áno... Ako budú... Myslíš, že...“ Ronny prehltol. „Musím sa sústrediť, toto niekam nevedie.“
„To poznám...“ Keď myslím na to, čo sa stalo, čo sa možno práve teraz deje, nedokážem pokračovať. Prepáč, Dean, nedokážem myslieť na to, čo sa s tebou deje. Nedokážem. Dúfam, že mi to odpustíš.
Konečne dorazili k domu. Sam vystúpil z auta a potlačil spomienky na Deana. Spolu s Ronny obišli dom a zamierili na zadný dvor, kde Sama napadli včely. Sam pátral popri plote a nazeral do kríkov, či nezbadá hniezdo, ktoré uvidel, než ich napadol hmyz.
„Včely zmizli,“ poznamenal Ronny z opačného konca dvora. „Nie je tu po nich ani stopa. Idem dnu.“
„Buď opatrný!“ zavolal za ním Sam.
„Budem. A ty tiež, Sam.“
Sam prikývol a znova prezrel zeleň. To, čo hľadal, viselo u tenkého konárika. Vytiahol vreckový nožík a odrezal to. Bolo to malé oválne hniezdo z vetvičiek a stebiel trávy, vystlané čímsi mäkkým. Vyzerá to ako hniezdo kolibríka, ale čo robí tu? Znamená to niečo?
„Sam!“ ozval sa Ronnyho výkrik. Sam sa otočil na päte a rozbehol sa do domu.
„Ronny?“
„Tu som.“ Jeho hlas prichádzal z chodby.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Sam.
„Myslím, že tu boli po tom, čo sme my odišli. Poď sem.“ Ronny ho zaviedol do miestnosti, v ktorej bol kedysi oltár. Zostal tam z neho už len malý kúsok. „Pozri,“ ukázal Ronny na lepkavú škvrnu stuhnutej krvi, obklopenú muchami. Sam k nej podišiel a čupol si, aby lepšie videl. Malé množstvo odškrabol svojím vreckovým nožíkom.
„To je...“
„Čerstvé,“ dokončil Ronny zaňho. „Veľmi čerstvé,“ poznamenal a začal chodiť kolom dokola. „Ak by to tu bolo pred tým, vzali by sme to,“ ukázal na veniec červených a žltých kvetov, ktoré boli postriekané krvou. „Prečo to tu je?“
„Netuším. Vieme, že ešte pred troma dňami boli v dome v Clovise.“
„Ale nenašli sme žiadnych hostiteľov.“ Ronny sa mračil. „Myslíš, že... Nie.“
„Čo?“
„Prečo by sa vracali? A prečo je toto tuná? Po tom čo sme to tu zničili.“ Ronny sa zahľadel Samovi do očí. „Po tom čo Randy a Dean zničili tento oltár.“
„Myslíš, že to tu niekto nechal, aby sme to našli?“ spýtal sa Sam a rozhliadol sa po miestnosti. Má pravdu, nechali to tu pre nás.
„Možno. Ale potom, Sam...“ Ronny nedokončil.
„Čo?“
„Ako vedeli, že sa sem vrátime a nájdeme to? To, že sem ideme, sme povedali len CJ a Dirkovi.“
„V miestnosti s nami bolo viacero ľudí. Ktokoľvek nás mohol počuť.“
„Takže niekto z našich pracuje aj pre nich. Tak sa tá vec dostáva na kliniku?“ Ronny vyšiel z miestnosti na verandu a pozrel na Sama. „Ako môže niekto, koho poznáme, pomáhať tej veci? Tomu, čo vzalo Randyho a Deana.“
„Musel to byť niekto, kto tu s nami bol,“ povedal Sam s istotou v hlase. „Alebo v inom dome, než zmizli.“
„Prečo si to myslíš?“
„Ktokoľvek to spravil, vedel, kto ničil oltáre. Išli po Deanovi a Randym, lebo oni...“ Sam nedokončil.
„Ničili oltáre. Tri, vrátane tých dvoch opustených domov, zničili týždeň pred tým, než zmizli. Preto ich teda uniesli?“ spýtal sa Ronny potichu.
„Možné to je.“ Sam si rukou prebehol po vlasoch. „Musíme sa vrátiť späť na kliniku.“
„Prečo?“
„Mám taký zvláštny pocit,“ priznal sa Sam, keď rýchlo kráčal k Impale a snažil sa upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Hruď mu zvierala až takmer panická hrôza z toho, čo nájdu, keď sa vrátia.
Keď dorazili, Bobby práve parkoval. Rýchlo vystúpil z auta a zamieril rovno k nim. „Nič sme nenašli, keď sme tam prišli, boli už dávno na míle preč, Sam,“ oznámil mu.
„Našli ste aspoň niečo?“ spýtal sa ho Sam, keď spolu kráčali k budove kliniky.
„Ani nie, ale Ian tvrdí...“
„Čo také?“
„Tvrdí, že ho napadol kolibrík.“
„Možno to nie je náhoda,“ poznamenal Ronny.
„Čože?“ spytoval sa Bobby.
„V dome, v ktorom sme boli pred dvoma týždňami, sme našli kolibričie hniezdo,“ podával Sam Bobbymu hniezdočko. „Aspoň si teda myslíme, že je to kolibričie hniezdo.“
„Včely a kolibríky?“ Bobbyho tón bol neveriaci.
„Vieme, že včely s tým súvisia a...“ Sam otvoril dvere do svojej kancelárie a zastal. Miestnosť smrdela. „Nie,“ zašepkal, keď zbadal, čo má na stole. Nie, prosím, nie.
„Sam?“ ozval sa Ronny potichu.
„Dean.“
„Čo?“ chcel vedieť Bobby.
Sam podišiel bližšie a dvihol krvou nasiaknuté tričko, ktoré spolu s pekne poskladanými a rovnako krvavými rifľami ležalo na stole. Jediné, čo nebolo od krvi, boli topánky položené pri šatách. „Dean... Tieto sú jeho, mal ich na sebe, keď ho uniesli.“
„Si si istý?“ spýtal sa Bobby. Sam naňho pozrel vše hovoriacim pohľadom. „Áno, si si istý.“
„Ronny, mal by si sa pozrieť do svojej kancelárie. A povedz CJ a Dirkovi, že sa musíme pozhovárať,“ povedal Sam mladíkovi. Ronny sa otočil na odchod. „Ale niekde inde. Povedz im, že sa musíme pozhovárať niekde inde, ale nikomu nehovor kde.“ Ronny prikývol.
„Čo sa deje, Sam?“
„Majú tu špeha, Bobby. Jeden z nich tu pracuje s nami. Vedeli, kam s Ronnym ideme, nechali mi tu Deanove šaty. Preboha.“
„Čo?“
„V tom dome bola na podlahe čerstvá krv.“
„Myslíš, že bola Deanova?“
„Neviem. Ale myslím, že chcú, aby sme si to mysleli.“
„Prečo?“
„Neviem, Bobby,“ vzdychol si Sam a opatrne poskladal krvavé tričko. „Ale ak zsitím, kto s tým spolupracuje...“ Sam zastal, prekvapený nenávisťou a zúrivosťou, ktorá sa ho zmocnila. Keď zistím, kto sú, zomrú.
To ti sľubujem, Dean. Nech sa stane čokoľvek, keď ich nájdem, zomrú.

TBC

Rychle pokráčko, to je napínavý.

Kedy bude pokráčko? Prosííííííííííím