Zbohom

no dnes ma kopla muza a zacala som preto dalsiu poviedku. viem, ze som slubila eroticku a aj ta bude, len na to potrebujem svoj pc, takze pardon v prvej casti bohuzial nie su nasi bratia, ale nebojte sa nic, oni sa tam velmi rychlo objavia vlastne uz hned v dalsej casti takze dufam, ze sa bude pacit enjoy

Zbohom

1.cast
Den co den zomieraju ludia. Vidim truchliacich a z ust mi vychadzaju slova utechy. Vravim ako mi je to luto, ako ma to mrzi. Veta ‘viem ako sa citis’ sa opakuje stale dokola a ja mam pocit, ze som strateny v bludisku utrpenia. No aj napriek mojej snahe pomoct tym, co milovanych stratili, som nikdy presne nechapal, cim prechadzaju, co citia... Nikdy som nestratil blizku osobu a nepoznal bolest z rozchodu. Mozno som bol dietatom stasteny a nevazil si toho, preto sa ma osud rozhodol potrestat. Kto vie. Na tom nezalezi. Na nicom mi dnes uz nezalezi, lebo dnes som to ja, kto stoji nad truhlou a pocuva tie slova falosneho porozumenia. Ludia odety v ciernom mi podavaju ruky a cez slzy sepkaju ‘uprimnu sustrast’. Tvare aj hlasy vsak zanikaju v chaose, ktory ostal v mojom vnutri.
“Preco sa to stalo?” pytam sa sam seba, no odpoved na tuto otazku nikde nenachadzam. Cas je vsak neuprosny a ako sa rucicka na hodinach posuvala, tak ludia opustali toto miesto pokoja. Nakoniec som ostal sam, stat nad kusom mramora zasadenym do zeme. Okolo su rozmiestnene tie najroznejsie kytice plne nadhernych kvetov, no moj pohlad smeruje len na jedno miesto. Vedla vyryteho mena je umiestnena mala ciernobiela fotografia. Krasne sa na nej usmievas a tvoje oci ziaria stastim, ja len ticho smutim a spominam na tie chvile lasky. Vlastnu rodinu som nikdy nepoznal, len detske domovy a opatrovnikov. Nikdy som si k nikomu nevedel najst cestu a tak som sa stal samotarom. Az potom si sa jedneho dna zjavila ty a do mojho temneho zivota si vniesla svetlo. S nikym som sa necitil tak slobodne ako s tebou, nikto iny ma nedokazal rozosmiat tak ako ty, len ty jedina si bola laskou mojho zivota. Smrt nas vsak rozdelila a ja som opat ostal strateny, na tomto svete nepochopeny. Odpust mi, no ja ti zbohom neviem dat. Ak tu nie si so mnou, potom nema cenu ostavat. Stal som nad tvojim hrobom cele hodiny, az ludia po mne divne zazerali, no mna to netrapilo, lebo som vedel, ze uz o chvilu budem opat slobodny. Ked slnko zaslo a oblohu posiali stovky hviezd ticho som odisiel slubujuc, ze nebudem dlho prec. Vratil som sa do svojho bytu, to miesto zvykol som nazyvat domovom, no to bolo vtedy, ked ma po otvoreni dveri tvoja naruc vitala. Trhane som si zlozil sako a ako namesacny vosiel do spalne. Z nocneho stolika som vybral zbran a potom uz len ukoncil svoje trapenie. Kohutik potiahol som bez vahania, ved v dusi strach som nemal. Nic nemoze byt horsie ako zivot bez teba. Netusil som vtedy, aku velku chybu robim, az ked som sa prebral bez tela, pochopil som svoj omyl. Uvazneny ostal som na tomto svete a len o zachranu som ticho prosil.

Sharon sa zobudila do nadherneho slnecneho dna. Chvilu este ostala lezat v posteli vychutnavajuc si ten uzasny pocit nicnerobenia. Potom lenivo vklzla do paperovych slaboruzovych papuc a pobrala sa do kuchyne, spravit si silnu rannu kavu. Ako sedela za stolom, vonku na terase a jedla svoje skromne ranajky pozostavajuce z celozrneho chleba so syrom, pomarancovej stavy, zeleniny a kavy, pohladom behala po titulkoch v dnesnych novinach hladajuc nieco zaujimave. Clanok na deviatej strane si hned ziskal jej pozornost. Bolo to len par riadkov, no aj tak v nej vyvolali nahly pocit lutosti. Pisalo sa tam o mladikovi, ktory sa nezmieril so smrtou svojej dlhorocnej priatelky a vzal si zivot. Sharon len pokrutila hlavou. Coraz castejsie boli noviny plne sprav o samovrazdach, vrazdach ci smrtelnych nehodach. Neustale havarie a siriace sa nasilie stali cim dalej, tym viac ludskych zivotov.
“Kam to len spejeme?” vyriekla do ticha zahrady a smutne sa pozrela na nedojedene ranajky pred sebou. Akosi ju vsak uz presla chut a tak ich odniesla spat do kuchyne. Vtom sa zaclona nad oknom mierne zavlnila a ona zacula tichy plac.
“Prosim, zachran ma.”
Privrela oci a parkrat sa zhlboka nadychla. Potom siahla po telefone a vytocila dobre zname cislo. Parkrat bolo pocut len ton zvonenia, potom sa jej v uchu ozval hlas udychcanej zeny.
“A..no..?” spytala sa, stale lapajuc dych.
"Ahoj, Missouri, tu Sharon... "

pozn.a.: tak co poviete na stratenu dusicku hladajucu pokoj a par medii? je mozne, aby winchestrovci duchovi pomahali namiesto toho, aby sa ho chceli zbavit? pozerala som nedavno roadkill, takze ano, v tejto poviedke to bude trocha ine...

huraaa!! opäť nová poviedkaa supeer jeeej..začína sa to veeľmi veeľmi doobre bolo to však i doosť dojímavé a smutnéé..no i taak kráásne hlavne ten začiatok a opisovanie toho,ako ten chalan stratil svoju priateľku dion-fortune opäť výýborne!! 1* len tak ďaleej...neviem sa dočkať pokračovaniaa

dakujeeeem dnes ma taka smutna nalada chytila, takze toto zo mna vyliezlo ale zajtra idu nasi nakupovat, takze budem mat dom pre seba a to sa vrhnem uz na tie eroticke veci len takto s matkou za chrbtom nemozem heh ale velmi krasne dakujem za pochvalu, ohromne ma tesi, ze sa paci pokracko bude snad coskoro

neni začo ja vždy pochválim čo je dobree a inak veru, ani tých erotických poviedok sa už nevieem dočkaať takže šup,šup do roboty a nech sú rovnako dobré jako tie predtým,ak nie ete lepšie prajeem veeľa dobrýých nápadov

Dionka teraz si ma dostala ten zaciatok bol taky nadherny. normalne mi az slzy vysli. fakt sa ti to podarilo
uz sa tesim, co bude s o Sharon a ako to cele dopadne a co sa z toho vykluje. takze pis pis
apropo- citala som si aj tu tvoju prvu poviedku (nedokoncenu) Secrets and Awakening a je tiez bohovska, ale este som nestihla precitat vsetky pokracovania, tak koment si nechavam na koniec
takze sa tesim na pokracko

Kacena: tak dakujem a snad ma napady neopustia a na eroticke idem hned a zaraz

Faith: jeeej potesila si ma velmi, ze sa ti to paci no a secrets&awakening je ale ozaj dost dlha poviedka, tak ti drzim palce pri citani no ale teraz tam pokracko asi nejaku dobu nebude, tak mas cas dohnat, co si zameskala

este raz vam vsetkym dakujem za uzasne komenty

okey napisala som pokracko a tentokrat je viac orientovane na deana hmm no snad sa bude pacit... dalsia cast soon

2.cast
Dean zachytil samovo padajuce telo do narucia sepkajuc slova utechy. Rukou siahol na ranu svojho brata a pocitil krv, ktora sa odtial valila. S hrozou sa pozrel na svoju cervenu dlan a len zvuk bratovho stale bijuceho srdca mu nedovolil podlahnut panike. Chytil samovu hlavu do ruk nutiac brata, aby sa mu pozrel do oci a zacal ho utesovat. Bratove oci vsak boli nesustredene a jeho telo sa nebezpecne zacalo kacat k zemi. Dean ho vsak opat pevne nadvihol a zvysil hlas, opakujuc bratovo meno snaziac sa ziskat jeho pozornost. Slova, ktore mu opakoval uz od mala opat vychadzali z jeho ust, no Sammy nevyzeral, ze ho dokaze pocut. Hlava mu neustale padala na prsia a Dean sa k nemu opat prihovoril, no Sam uz nereagoval Jeho oci boli zavrete a telo bezvladne. Dean vykrikol jeho prezyvku z detstva dufajuc, ze zacuje to zname ‘volam sa Sam’, no mladsi brat uz nedokazal odpovedat jeho zufalemu volaniu. Dean si uvedomil, co sa prave stalo a ako kazdy zlomeny clovek si zacal ticho opakovat slovo nie. Objal bratovo telo tak tuho ako nikdy a slzy sa mu dostali do oci. Spomienky na ich detstvo a vsetko, co kedy spolu prezili sa mu vynarali v mysli a jeho srdce sa lamalo zo straty milovanej osoby. Tiche vzlyky muza, ktory stratil vsetko sa niesli nocou. Dean citil ako je samovo telo odrazu chladne a tisol si ho k sebe este blizsie dufajuc, ze ho dokaze zahriat, i ked vedel, ze to je uz nemozne. Bratova hrud sa uz viac nedvihala pri pravidelnom dychani a Dean pocul tlkot len jedneho srdca. Poslednykrat vykrikol bratovo meno zo vsetkou silou, ktora mu ostala a potom uz len sklopil hlavu na samovo rameno, poddavajuc sa bolesti a zialu.

Dean sa prudko posadil na posteli. Cely bol spoteny a rukou si drzal splasene bijuce srdce. Rychlo pozrel na vedlajsiu postel, kde nerusene spal jeho brat a vydychol si. Boli to uz tri mesiace odkedy mu brat zomrel v naruci a on sa stale nevedel zbavit nocnych mor, ktore ho prenasledovali. Pozrel na budik na nocnom stoliku a v duchu zaklial. Bolo len pol tretej rano, no on vedel, ze dnes uz nezaspi. Zvalil sa naspat na postel a civel na strop. Este 8 mesiacov, 28dni, 21 hodin a 30 minut mu ostavalo, kym sa jeho cas nenaplni. Niezeby pocital... Zavrel oci predstavujuc si ako so svojou ciernou kraskou brazdi krajinou, ked sa do jeho mysli opat votreli obrazy mrtveho brata. Okamzite oci prudko otvoril a s povzdychom sa pobral do kupelne. Oplachol si tvar studenou vodou a pozrel na svoj obraz v zrkadle. Takmer vobedz sa nespoznaval. Tmave kruhy pod ocami, nezdravo biela pokozka, prazdny pohlad... Len smutne pokrutil hlavou. Takto si to nepredstavoval, ked uzatvaral dohodu. Myslel, ze si jeho posledny rok uzije s bratom po boku. Pretiahne par kociek, niekomu napravi fasadu, zabije kazdeho demonskeho zkurvysyna, ktory sa mu dostane pod ruku, zachrani niekolko ludskych zivotov a s bratom bude popijat pivo po dobre odvedenej praci. To bola jeho predstava buducnosti, ked pred troma mesiacmi zatvaral kufor so zbranami na impale, s znovu zijucim bracekom stojacim vedla neho. Dnes bola z neho ludska troska fungujuca len vdaka kofeinu. Z jeho ponurych myslienok ho vsak vyrusil telefon, ktory zacal vyzvanat melodiu Smock on the Water od Deep Purple. Dean vysiel z kupelne a rychlymi krokmi presiel k stolu, na ktorom lezal mobil. Sam sa zacal pomaly prebudzat, ked Dean zodvihol.
“Ano?” spytal sa kludnym hlasom, akoby dotycny vobedz nevolal uprostred noci.
“Ahoj Dean, tu Missouri. Mam pre vas pripad. Za ako dlho tu mozete byt?”
“Umm, asi tak zajtra vo vecernych hodinach. O co ide?"
“Vsetko vam vysvetlim az dorazite.”
“Okey...”
“A Dean, ponahlajte sa.”
Na to sa hovor prerusil. Sam na brata nechapavo hladel s rozospato otvorenymi ocami.
“Zbal si veci. To bola Missouri, mame pracu.” Rychlo vysvetlil Dean a uz behal po izbe hadzuc vsetok ich majetok do tasiek.

dionko...1. aj 2. diel krasa....ten prvy ma dostal..tie myslienky...jednoducho nadhera...a ten 2.diel...opis ako Sam pomaly umiera...take smutne a tak nadherne opisane a tie Deanove myslienky...
krasne..tesim a na dalsie pokracovanie...

dakujem ono toto bude dost melancholicka poviedka, ale tak bude aj odlahcenie atmosfery, ziadne strachy som nesmierne rada, ze vas poviedka zaujala

ja milujem melancholicke poviedky
to pokracovanie je uzasne. chudacik Dean... ja som si to cely cas predstavovala a az mi behali zimomriavky po rukach... tak zivo si to opisala som teda velmi zvedava, co pre nich Missouri priychstala. takze cakam co najskor pokracovanie
ja mam nedelu volnu, tak sa pustim aj do secrets & awakening. uz toho nemam vela

jeej dakujem krasne faith aj ja mam rada take smutnucke poviedky a nazov tejto dost vela prezradza a uz sa tesim na to, co povies na secrets&awakening. inak velmi pekne dakujem za pochvalu

preboha Dionka čo si to urobila práve som prečítala obe časti a som rada, že som sama doma, lebo tu plačem a plačem a neviem sa zastaviť to bolo jednuducho krásne, smutné, úžasné ja som jednoducho z tých tvojich dielok tak dojatá, že to nie je normálne

no pani zistujem, ze mam cim dalej tym vacsiu tendenciu ludi rozplakat huh to aby som na tom popracovala, ale tak zase ja rada pisem smutne vecick a tesi ma, ze vas to vie tiez dojat ono by to nebolo celkom ono, keby ste sa smiali pri citani takehoto niecoho, ledaze by som bola fakt biedny autor no dakujem za krasny koment

uvidim ako na tom budem s casom, ale posnazim sa updatovat kazdy den

ja mam taky pocit, ze ty Dion, ma dostanes cim kolvek. ci uz je to erotika, akcia, alebo smutne veci. z kazdeho rozka ale tak ked sa ti vsetko tak super vydari uz sa tesim tuto na pokracovie. tak tajne si zelam, ze ked dnes pridem domov robotky, aby tu uz bolo pokracovanie

Faith: no pani to si napisala velmi pekne heh a tak dufam, ze este nie si doma z roboty, lebo sem prave hadzem pokracko, takze ta tu uz bude cakat

3.cast
Za hodinku odkedy im volala Missouri, uz bratia sedeli v Impale na ceste do Lawrence, Kansas. Dean zapol radio hrajuce piesen Life is Highway od Toma Cochrana a zacal si pokojne pohmkavat do rytmu, bubnujuc prstami po volante. Sam sa nanho zacudovane pozrel, coho si Dean vsimol.
“Co je?” spytal sa.
“Tom Cochran ?”
“Jasne, ze Tom Cochran. Hadam som nemal pustit verziu Rascal Flatts tejto pesnicky. Vies ako sa hovori, original je len jeden.” Sam len pokrutil hlavou.
"Ty sa proste nezmenis, ze ?" Dean nadvihol obocie, no na to sa obaja zacali smiat. Zvysok cesty im ubehol pomerne rychlo. Zastavili sa len trikrat a to na ranajky, obed a raz potrebovali natankovat. Bola to pohodova cesta sprevadzana starymi rockovkami a Deanovym notenim. Parkrat sa dokonca pripojil aj Sam. Zartovali a smiali sa spolu ako uz davno nie. Dean dokonca nachvilu zabudol na vsetky tie prebdete nocy a len si vychutnaval bratovu spolocnost. Avsak o 6 popoludni sa pred nimi zjavil napis Lawrence a Dean trochu ubral z plynu. Usmev na tvari mu sice ostal, ale jeho oci zosmutneli. Opat sa musel vratit na toto miesto pripominajuce mu tu hroznu noc, ktora zmenila jeho zivot. Ked dorazili na miesto, Missouri ich uz cakala pred dverami a zosiroka sa usmievala.
“Oh, dakujem, ze ste prisli tak rychlo. Podte dalej." Pozvala ich do vnutra a oni len ticho nasledovali. Zaviedla ich do kuchyne, kde na nich uz cakali sandwiche a zatial, co si chlapci vychutnavali doma pripravene jedlo, ona sa pustila do vysvetlovania.
“Pred istym casom za mnou prislo jedno mlade dievca. Rodicia jej zomreli pri autonehode a ona mala pocit, ze stale citi ich pritomnost. Povedala mi, ze volaju jej meno a prosia ju o pomoc. Uprimne nevedela som, co si mam o tom mysliet a tak som sa sla pozriet do jej domu. Na moje prekvapenie som aj ja vycitila pritomnost ducha. Sharon, tak sa vola to dievca, pocula ich volanie este niekolkokrat, a preto zacala vysetrovat, co sa vlastne naozaj stalo jej rodicom. Spolocne sme zistili, ze v skutocnosti neslo o autonehodu, ale ze ich ine auto vytlacilo z cesty. Auto vsak patrilo synovi kapitana policajneho zboru a tak sa to snazili ututlat. Potom ako pravda vysla na povrch hlasy prestali a Sharon si vydychla. Bolo to pre nu naozaj tazke obdobie a obe sme boli radi, ze uz je koniec. Ved viete, komunikacia s duchmi este stale nie je povazovana za normalnu vec a to chuda si myslelo, ze jej preskakuje. Nastastie sa vsetko vysvetlilo a Sharon nepocula ziadne volanie niekolko mesiacov. Vlastne az do vcera mala pokoj. Okamzite mi zavolala a potom, co som v jej dome znovu vycitila pritomnost niecoho nadprirodzeneho zavolala som vam."
"Uhm, ale ak je to len duch, tak staci spalit jeho kosti. Nie je to nic takze, na to si nas nemusela volat." povedal s plnymi ustami Dean.
“Mozno pre vas to je lahke, ale ja v mojom veku a vykopavat hrob? To si robis srandu,ze?” Dean nahodil ospravedlnujuci vyraz a spytal sa:
“Fajn, takze kde je nasa stratena dusicka pochovana, nech ju mozme poslat na odpocinok?”
“No mal si pravdu v tom, ze take jednoduche to nebude. Kosti sharoninych rodicov sme nikdy nespalili a oni aj tak dokazali najst pokoj. Myslim, ze presne takychto duchov Sharon pritahuje. Proste im ma pomoct prejst na druhy svet.”
“Ako Jennifer Love Hewitt v Ghost whisper?”
“Nieco podobne, ano. No samotny duch by ma preto az tak neznepokojoval. Verim v Sharon a jej schopnosti. No na okne jej kuchynskeho okna som nasla zvysky siry. A to je dovod, preco som vas zavolala.” Dean so Sam si medzi sebou vymenili vazne pohlady a nakoniec sa ozval Sam.
“Sira, takze sa tu pravdepodobne potuluje nejaky demon. Skvele. Fakt. Musime zistit o akeho demona ide a co chce so Sharon. Myslim, ze kym ho nechytime niekto by mal ostat so Sharon a davat na nu pozor.” Dean sa okamzite chcel chopit tejto slachetnej ulohy, no Missouri mu jeho plany prekazila, ked povedala, ze Sharon dnes prespi u nej. Len co to dopovedala pred domom sa ozval zvuk motora. Bratia pozreli von oknom a videli ako za deanovou milovanou Impalou zaparkoval cierny krasavec- Ford Mustang ’65. Vystupila z neho stihla mlada zena a s taskou cez plece si to zamierila k dveram. Dean takmer zabudol zavriet usta od uzasu. Missouri jej sla otvorit dvere a priviedla ju k nim.
“Dean, Sam toto je Sharon. Sharon toto su Dean a Sam.” predstavila ich Missouri. Vsetci si vymenili zdvorilostne slova a Dean sa prave chystal vybalit svoj neodolatelny usmev, ked zacitil zname chvenie v zaludku. Potichu zaklial a ospravedlnil sa, ze musi ist na toaletu. Len co za sebou zavrel dvere, chytil si hlavu do oboch ruk a zviezol sa popri stene na zem. Demonkin hlas sa mu ozyval v hlave a Dean sa musel velmi snazit, aby nekrical. Nebolo to vsak prvykrat, co sa mu nieco taketo stalo. Ta suka, s ktorou uzavrel dohodu mala naozaj rada, ked ho mohla vidiet trpiet. Cas od casu sa mu votrela do mysle, pripominajuc mu najhorsie chvile jeho zivota. Bolo to podobne, ako ked vtedy dostal viziu o tom, kde je Sam. V hlave mu vybuchol ohnostroj a Dean mal pocit, ze mu po nej niekto skace. Nastastie to nikdy netrvalo prilis dlho a jemu sa to uspesne podarilo pred bratom zatajit. Len fakt, ze vzdy ked zachvat presiel mu bolo na zvracanie bol trocha problemom. Rychlo sa vsak naucil predychat nahly pocit nevolnosti a tak aj tentokrat sedel na studenej dlazke so zavretymi ocami a zhlboka dychal. Po par minutach sa odvazil postavit a oplachnut si tvar. Trosku roztrasene sa vratil spat a rozlucil sa s Missouri aj Sharon, oznamujuc im, ze si so Samom prenajmu izbu v moteli. Pocas cesty do motela bolo v aute neprirodzene ticho a Sam zacinal mat vazne obavy o brata. Sharon bola fakt kocka a Dean sa ani len nepokusil ju zbalit. Navyse vyzeral este bledsie ako obycajne. Hned ako sa ubytovali sa preto brata spytal, ci je v poriadku. Ten mu vsak ako obycajne odpovedal, ze je fajn a isiel sa osprchovat. Sam vedel, ze dnes uz z brata nic nedostane a tak to nechal plavat. Hned ako obaja zalahli do postele, sa Dean ocitol uvazneny v spomienkach na noc, ked zahynula jeho mama...

vyzerá to zaujímavo som zvedává čo bude dalej, inak zaujímavý nápad je aj to že si tam dala Misuori aj ked v seriály bola len raz.

dakujem ono Missouri som uz mala raz v jedenj anj ff, takze mi to prislo take prirodzene dat ju tam opat, hlavne ked Sharon je tiez medium som rada, ze ta poviedka zaujala a som zvedava co povies na zvysok

ale, Dionka, to je naozaj dôkaz o tom, že to, čo robíš, robíš naozaj dobre, keď pri tom ľudia revú alebo sa smejú alebo nemôžu dýchať, keď očakávajú, čo bude ďalej inak, ty a torturing!Dean sa asi nezmeníš, však??
naozaj výborné pokračko a Mustang??? ja tie autá milujem

dion-fortune: kráásne pokračovaniee i ked doosť smutné na začiatku..to ako mal Dean sen o Sammyho smrti, to ma faakt dostalo i tá scéna v tej kúpelni a záver 3.časti, o tom,že sa Dean opäť vracal k tomu večeru,kedy obaja stratili mamu kráásne si to však opísala a tež som rada,že sa tu objavila aj Missourri ked nie v seriály,tak aspon tu si ju môžme znova vychutnať naozaaj sa nám to super rozbehlo,dobrá zápletka ..píšeš fakt kráásne len tak ďaleej..som veeľmi zvedaava,čo sa bue diať ďalej

jeej baby vy mi lamete srdce tak krasne ma tu chvalite juuuj ani neviete ako strasne dobre sa to cita

dzajnisko: mustang je aj mojim oblubenym autickom (hned po impalke ) a '65 bola fakt cool no a torturing dean? co mam na to povedat? kazdy mame svoje slabosti

kacena: no par spomienok sa v poviedke este objavi, mam slabost na falshbacky, takze... velmi ma tesi, ze ta poviedka zaujala a dakujem za pochvalu

takze dosla som z robotky a co nevidim? Dionka, ze si vyslysala moje prosby
a to pokracovanie je uzasne chudacik Dean... dobre si to tam dala, ze to ta demonka s nim robi, ale mne je ho strasne luto... na Samovom mieste by som sa tiez znepokojovala, ze preco Dean nebalil Sharon. inak, ta J.L. Hewitt mna tiez ako prve napadla tak to som zvedava, co to teraz bude... vyzera to fakt zaujimavo. takze kedy bude dalsi pokracko?? zajtra mam volno, takze cakam

jej tak to som rada, ze som potesila faith no a dnesna cast je uz tiez na svete, takze enjoy

4.cast
Stal vonku pred dvermi a pohlad mu smeroval do okna samovej izby. Na strope bola cierna postava, ktoru pohlcovali plamene. Najprv ju nespoznal, no jej obrysy mu dali tak doverne zname, ze velmi rychlo si uvedomil o koho ide. Brat sa mu mrvil v naruci snaziac sa ziskat jeho pozornost, no on nedokazal odtrhnut svoj pohlad od jeho mami horiacej za ziva. Odrazu ho zdrapli mocne ruky a odnasali niekam do bezpecia. Ako ho necakane nadvihli, tak mu takmer vypadol brat a Dean ho uchytil pevnejsie. Svet sa mu rucal a otcove slzy, ktore citil na krku mu lamali srdce. Len pritomnost jeho maleho braceka mu davala nadej. Ticho tam sedel a snazil sa pochopit, co sa to vlastne stalo. Dokonca stale dufal, ze sa otvoria dvere a von vyjde jeho mamicka s usmevom na tvari, no niekde hlboko vnutri tusil, ze ona je uz navzdy prec, ze ju uz nikdy neuvidi...
Dean sa opat prudko strhol zo sna. Po lici sa mu skotulala slza a on zovrel ruky v paste, az mu zbeleli hanky. Preco sa im to muselo stat? Bolo to tak nespravodlive... Rychlo vsak potriasol hlavou, nemal cas na zufalstvo. Co bolo, bolo. Cas nemoze vratit spat a po tolkych rokoch sa s tym uz predsa musel vyrovnat, vsak? Vzdychol si. Pravdou bolo, ze sa s tym nikdy celkom nezmieril. Ta bolest bola stale v jeho vnutri, len sa s nou naucil zit. Naucil sa ako ju maskovat za uskrn a sarkazmus a obcas dokonca na nu aj zabudol. No niekedy- ako dnes, sa opat prebudila k zivotu a zaplavila cele jeho vnutro, tak silna ako v noc, ked ju pocitil prvykrat. Smutne sa opat pobral do kupelne, tentokrat sa ani len neobtazujuc skontrolovat cas. Vonku bola este tma a on vedel, za zajtra bude potrebovat jednu velmi velku silnu ciernu kavu.

O siedmej rano dorazili k Missouri a neisto sedeli v aute.
"Mozno este spia ?" nadhodil Sam. Vtom sa vsak vchodove dvere otvorili a Missouri ich volala dnu. Ked si opat s radostou zasadli za kuchynsky stol, kde mali pripravene ranajky, spytali sa cernosky, aky je teda plan.
"No myslim, ze najlepsie bude ak sa ja a Sharon postarame o ducha a vy o demona.” obaja suhlasne prikvli. Prave ked dojedali, vosla do miestnosti Sharon. Milo sa privitali a potom si od nej bratia vypitali kluce od jej domu. Po ranajkach sa teda vybrali preskumat miesto, kde sa demon objavil. Akonahle vsak vystupili z auta a zamieili si to k vile, zastavila ich stara zena, pravdepodobne zijuca niekde v susedstve.
"Sharon, nie je doma." oznamila im. Dean sa len zosiroka usmial.
"Ehm, ano my vieme, preto mame kluce." odvetil a zamaval jej sharoninou klucenkou pred ocami.
“A kto ste, ze mate kluce? Este som vas tu nikdy nevidela.” spytala sa podozrievavo starena. Dean prevratil ocami.
"My sme John Belushi a Dan Aykroyd- bratranci Sharon. Nasa sesternica bola velmi mila a prenechala nam dom na dnesny den.” Starenka sice nevyzerala velmi presvedcene, ale nakoniec len nieco zahundrala pobrala sa dalej. Sam a Dean teda vosli do domu a mladsi zo surodencov sa hlasne rozosmial.
“John Belushi a Dan Aykroyd? Blues brothers? Clovece, co ti to napadlo? Nenapadnejsi si uz nemohol byt, ze?” Dean sa len usrknul.
"Stale som nas mohol vydavat za Johnnyho Deppa a Orlanda Blooma." Na to sa Sam rozosmial este viac.
“Chlape, Pirati z Karibiku? To nemozes mysliet vazne."
"Heeej, Kapitan Jack Sparrow je cool."
“Jack Sparrow je chlapik s babskymi vlasmi, ktory nevie kracat rovno.” odvetil mu Sam. Na to sa Dean prestal smiat a smrtelne vaznym tonom vyhlasil:
“Este raz budem pocut taketo slova z tvojich ust a ublizim ti.” Sam nevedel, ci to jeho brat mysli vazne alebo nie a tak len nanho civel a velmi sa snazil nerozosmiat. Na to sa vsak opat ozval Dean a potom, co povedal sa obaja opat zacali smiat na plne hrdlo.
“A mimochodom,nie je to Jack Sparrov, ale Kapitan Jack Sparrov a ten film sa oplati pozriet uz len kvoli tej mladej kocke-Kire, Keire ci tak nejako....”
Potom, co sa ukludnili sa pobrali preskumat okno. Missouri mala pravdu v tom, ze sa tam nachadzala sira. Odrazu zaculi ako nieco pod nimi buchlo a automaticky vytiahli zbrane. Pomaly presli k dveram do pivnice a otvorili ich. Prvy zacal dolu schadzat Dean, no asi na piatom schode zamrzol. Nevedel, co tam dole najdu, ale toto rozhodne necakal. Zdesene pozrel na brata a obaja vedeli, ze toto nevesti nic dobre.

skvelé pokračovanie. ako tu už bolo spomenuté naozaj to vieš na začiatku som plakala a potom sa strašne smiala a ten koniec tiež skvéle som zvedavá čo bolo v tej pivnici

heh v pivnici nas cakaju problemy a krasne dakujem za koment som rada, ze poviedka ma spravny efekt na tvoje emocie

krááááááááááááááááááááááááááááásny smutný začiatok, zase si to urobila
a akčný koniec neteším sa na to, čo ich bude čakať dolu
a Blues Brothers a Piráti Karibiku? bomba
super pokráčko, teším sa na ďalšie