no tak mám dalšiu časť až teraz. začala som už v sobotu ale mala som tak trochu tvorivú krízu a nevedela to dokončiť. a potom ked som to včera dopísala nebola som si istá či je to dobre. už som to skontrolovala asi 5x tak už dúfam nebudú nejaké veľke chyby.
v tejto časti sa zase venujem len pocitom. nejako mi to trvá príliš dlho ale už v najbližších častiach sa dostanem aj k akcii tak to dúfam ešte vydržíte.
16. časť
Keď Sam konečne zaparkoval Impalu pred Bobbyho domom z úľavou si vydýchol. Celou cestou naspäť bolela hlava a videl trochu rozmazane. Použitie schopnosti na ňom zanechalo stopy tak šoféroval veľmi pomaly a ešte viac sa zdržal. Teraz už cítil trochu lepšie len bol unavený. Skôr ako stihol vystúpil z auta prišiel k nemu Bobby. Vyzeral dosť nahnevane.
„Konečne Sam! keď som povedal že potrebuješ vypadnúť nemyslel som že to vezmeš tak doslova. Čakal som že nakúpiš za desať minúť a o chvíľu budeš tu aby si sa mohol starať o Deana.“ Prihovoril sa mu vyčítavým tónom. Sam vystúpil ale ešte sa opieral o auto pre prípad že by sa mu zakrútila hlava aj keď sa nič také sa nestalo.
„Musel som si ešte niečo vybaviť. Je to až taký problém? Veď pri Deanovi si ostal ty.“ Opýtal sa Bobbyho úplne pokojne čo ho ešte viac nahnevalo.
„Niečo si vybaviť?! To myslíš vážne? Už nemáme žiadne jedlo. Dean sa zobudil a je strašne hladný a vieš že keď je zranený, potrebuje sa poriadne najesť aby nazbieral sily. A ty si pokojne nakuješ alebo čo si doparoma robil viac než dve hodiny?! Okrem toho všetkého mali sme o teba mali strach. Veď vieš čo sa tu deje. Čo ak by sa niekto pokúsil ublížiť aj tebe!“
Sam mlčky pozoroval Bobbyho výbuch zlosti nečakal že ho to až tak naštve. Teraz bol veľmi rád že nevie dôvod prečo sa zdržal. Pri tom aký nahnevaný už bol by ho možno rovno aj zabil.
„Som v poriadku Bobby, nič také sa nestalo. Prepáč mi možno som sa mal naozaj ponáhľať. Nevedel som že je to také súrne.“ Snažil sa ho upokojiť ale nejako to nefungovalo.
„A nechcel by si my vysvetliť čo si to musel vybaviť, že to nemohlo počkať?“
„To nie je dôležité Bobby. Len som potreboval odtiaľto odísť a utriediť si myšlienky. Odkedy sme sa vrátili v čase nemal som ani chvíľu pre seba.“
„Dobre nechajme to.“ ukončil nakoniec hádku Bobby, nechcel sa hádať a už vôbec nie na ulici. „Len dúfam, že si nezabudol nakúpiť.“
„Zabudol som niekedy?“ Opýtal sa urazene Sam a vybral z auta dve papierové tašky.
„Ako je na tom Dean.“
„Donútil som ho vziať si lieky proti bolesti tak mu asi bude lepšie.“
„Idem za ním. A viete už niečo o Amber?
„Nie Dean si nič nepamätá ako sme predpokladali a Amanda nevie zachytiť žiadnu stopu.“
Odpovedal mu sklamane Bobby. Sam mu potom podal jednu z tašiek a vošli do domu.
O niekoľko minúť Sam vošiel do izby. Potešil sa keď uvidel Deana sedieť.
„Bobby mi povedal, že si sa už zobudil.“ Prihovoril sa mu
„To už dosť dávno. Kde si to bol nakupovať v New Yorku?“ opýtal sa ho sarkasticky Dean Sam však ani jemu nemienil nič vysvetľovať. Možno by mu mal povedať aspoň o Calisse ale nechcel mu pridávať starosti a čo sa týka Ruby to mu chcel zatajiť tak dlho ako sa len bude dať. Bál sa jeho reakcie.
„Tak som sa trochu držal čo je na tom? Sedel som pri tebe celý deň.“ Odpovedal mu tie práve príjemným tónom potom sa usmial a povedal
„Už vyzeráš oveľa lepšie.“
„To som akože niekedy vyzeral aj zle?“ prekvapil sa Dean.
„Áno napríklad dnes ráno. Bol si bledý ako stena a nebol na teba najlepší pohľad niekto by sa ťa možno aj zľakol.“
„No určite tak tomu neverím.“
Sam sa nad jeho sebavedomím iba usmial a potom mu ešte od dverí mu hodil papierové vrecko. Dean ho však nestihol chytiť a spadlo vedľa postele.
„Robíš si srandu? Ako mi to môžeš hádzať. Nevidíš že nie som v stave ako som to chytil! Vykríkol na neho Dean „a ešte si ma aj mohol trafiť, a to že ma trafila tá prekliata guľka mi na jeden deň stačí.“
„Ach, prepáč, to je sila zvyku.“ Ospravedlnil sa Sam pri pomyslení na to, že mu od dverí hádže raňajky stále a je to v podstate už rutina. Vedel, že teraz to bolo naozaj nevhodné. Prešiel k posteli zdvihol zo zemi vrecko a podal ho bratovi a usmial sa neho
„tu máš, treba ťa aj kŕmiť?“.
„Nie vďaka Sammy, to zvládnem.“ opätoval mu úsmev Dean a chvíľu na to sa chuťou pustil do koláča.
Sam ho chvíľu len ticho pozoroval ako je. Tešilo ho, že mu tak chutí aj keď inokedy nebolo práve najpríjemnejšie sledovať ako sa napcháva. Prešla len chvíľa a Dean už zjedol všetko čo mu priniesol. Sam uvažoval, že mu bude musieť ešte niečo priniesť ale potom si povedal, že to chvíľu počká. Nemal by zase zjesť tak veľa naraz, mohlo by mu to uškodiť.
„Musí to byť s tebou zlé, keď sa Bobbymu podarilo udržať ťa v posteli pri tom aký si tvrdohlavý.“ Poznamenal po chvíli. Dean sa usmial a povedal mu.
„Neboj sa neumieram. Aspoň nie kvôli tomu zraneniu.“ Potom sa na chvíľu zamyslel. Ani nepotrebovali veľmi hovoriť. Deana však už odkedy sa prebudil trápila jedna vec. Otázka na ktorú sa nechcel opýtať Bobbyho a váhal aj teraz pri Samovi.
„Sam čo sa to s tebou deje?“ opýtal sa nakoniec.
„So mnou? prečo sa pýtaš? Som v poriadku. Možno som trochu unavený ale to je všetko.“
„Tak som to nemyslel. Za posledné dva dni som si všimol že sa správaš nejako inak. Niečo sa deje a ty mi to tajíš. Nepresvedčíš ma, že sa tu nedeje niečo zvláštne. Už to ako si sa narýchlo rozhodol ísť sem sa mi nezdalo. Mám pocit ako by si vedel niečo viac a nechceš mi to povedať.“
„Nič sa nedeje Dean. vôbec nechápem kam tým smeruješ.“
„Nevieš? Všimol som si už viac vecí napríklad včera keď ste pozerali ten zápas hneď si vedel kto vyhrá.“
„Uhádol som. Bola to náhoda.“ zaklamal mu Sam, vtedy už vedel na čo Dean myslel ale nechcel mu povedať pravdu. veď sa s Bobbym dohodli, že mu nič nepovedia.
„Áno asi taká náhoda ako východ slnka.“ Odpovedal nahnevane Dean a ďalej na neho naliehal.
„Tak povedz mi konečne čo sa to s tebou deje? Si hádam jasnovidec? Máš znovu vízie a navyše o takýchto maličkostiach?“
„Nie, ale včera som jednu víziu mal. Videl som ako ťa postrelili predtým ako sa to stalo. Bohužiaľ prišiel som neskoro a nestihol som tomu zabrániť, ale aspoň som ťa včas našiel.“
„Dobre to vysvetľuje ako si ma našiel ale čo všetko ostatné. Tu nejde o jednu víziu. tu sa deje niečo viac čo mi ty a Bobby tajíte.“
„Prestaň s tým, si príliš paranoický. Za chvíľu si začneš myslieť že sme proti tebe alebo ti chceme ublížiť. Asi máš stále horúčku.“
„Nie nemám horúčku. Sam, som úplne pri zmysloch tak sa ku mne prestaň správať ako k decku!“ vykríkol Dean. V hneve sa mykol trhol a znovu pocítil bolesť už nie takú intenzívnu ako predtým tak dokázal pred Samom skryť. Ak sa nehýbal cítil sa celkom dobre. Bol stále viac nahnevaný pretože vedel, že mu klame priamo do očí. Trápilo ho že mu to nechce povedať sám. Tak mu povedal priamo na čo myslí.
„Keď si ma našiel kričal si na mňa asi som znovu neumieral a potom ráno som počul ako si sa rozprával s Bobbym.“
„Čože? Veď si bol v bezvedomí. Ako si nás mohol počuť?“
„Nebol som celú tú dobu úplne mimo. Chvíľami som bol pri vedomí trochu som vnímal čo sa deje ale potom som znovu zaspal.“
„Boli sme tu. Prečo si nič nepovedal.“ Prekvapil sa Sam. Nespomínal si čo presne vtedy z Bobbym hovorili ale ak spomenuli to že sa vrátili v čase len náznakom mohol to pochopiť všelijako.
„Asi som ani nebol naozaj hore ale len v nejakom polospánku.“ Odpovedal stručne Dean. nevedel to celkom vysvetliť. Keď sa zobudil ani si na to nespomínal až neskôr sa mu to vybavilo ako taká hmlistá veľmi nejasná spomienka. Akoby bol stratený na nejakom tmavom mieste, väčšinou nevnímal nič okrem bolesti. Občas však počul čo sa okolo neho deje. Počul tie dôverne známe hlasy. Niekedy len akoby z diaľky a ani nerozumel čo hovoria. Niekedy im rozumel celkom jasne. Ako vtedy keď ho Samov zúfalý krik aby ho znovu neopúšťal akoby priviedol k životu. Bola to tá najjasnejšia spomienka z celej noci. Uvedomil si ako veľmi ho má jeho malý brat rád a preto ho nemôže opustiť aj napriek tej démonskej dohode. A potom počul ten rozhovor Sama z Bobbym ako hovorili o nejakom pláne aby ho zachránili. Nebol si istý čo počul ďalej. Neveril, že by to bolo možné ale to ako Sam zaryto zapieral ho presviedčalo, že možno to predsa len počul správne. Veď bol pri vedomí len chvíľku a hneď na to znovu zaspal. To bolo pre neho vtedy to najlepšie, keď sa nemohol pohnúť, otvoriť oči a už vôbec nie hovoriť. Ak by mohol žiadal vysvetlenie hneď.
„Tuším o čo ide len sa mi nechce veriť, že by si bol to ho schopný a ešte aj Bobby. Tak mi konečne povedz predo mnou tajíte!“
„Tomu aj tak neuveríš.“
„Ja som už schopný uveriť hocičomu. Potom to čo všetko som už videl. Tak mi povedz čo ste s Bobbym urobili aby ste ma zachránili? Vrátili ste sa v čase alebo čo? vôbec tomu nerozumiem.“ Opýtal sa už na rovinu už ho nebavilo takto to z neho ťahať.
Sam sa zhlboka nadýchol. Vedel že už nemá zmysel ďalej zapierať. Zdvihol zrak a pozrel Deanovi priamo do očí
„Áno. a vôbec to neľutujem urobil by som znova. Jednoducho ťa nenechám zomrieť.“
„Bože Sammy! to si nemal robiť! Zašiel si príliš ďaleko, nemal si sa zahrávať s časom. A už vôbec nie len kvôli mne.“
„Rovnako ako ty si kvôli mne nemal uzavrieť dohodu.“ odbil ho Sam a dodal „ty si za mňa zapredal dušu a ja pre teba vrátil čas. Obaja sme prekročili hranice pre toho druhého a keď ťa dostaneme z dohody budeme vyrovnaný.“
„Takže som zomrel a išiel do pekla? Preto si to urobil?“
„Áno.“
„A ako sa to stalo? Ako som prežil posledné dni? Boli sme sa aspoň niekde poriadne zabaviť?“
„Dean, to je dlhý príbeh. Ver mi to nechceš vedieť.“ Odpovedal Sam. Nechcel na to spomínať. Bol by najradšej keby si to ani on nepamätal ale teraz aj keď ho zachráni navždy mu ostanú v pamäti tie dni bez neho. Dean však naliehal ďalej.
„Nie ja to chcem vedieť. Prosím povedz mi to.“
„Dobre, celé dni sme hľadali Lilith. V posledný deň sme ju našli a išli sme za ňou ale nedopadlo to dobre. Nakoniec nás dostala do pasce a potom prišiel pekelný pes a...“ Sam nemohol ďalej pokračovať triasol sa mu hlas a do očí sa mu tlačili slzy „zomrel si mi v náručí. Potom keď mi Bobby zavolal a povedal mi o tom rituály, ktorým sa dá vrátiť čas musel som to skúsiť. Dean ja som musel využiť možnosť zachrániť ťa pretože vieš, že pre teba urobím čokoľvek. V žiadnom prípade nedovolím aby sa to opäť stalo.“
„To je také milé Sammy. Keby som nebol zranený tak by som ťa objal.“ Usmial sa na neho Dean. Sam si rukou nahnevane utrel slzy a opýtal sa
„Prečo musíš vždy všetko pokaziť tým že si robíš žarty?“
„O čom to hovoríš?“
„Nechaj to tak. Už je to preč.“
„Tak keď si už začal povedz mi čo ti vadí.“
„Vieš čo? skoro som ťa opäť stratil. Nevieš si ani predstaviť čím som za posledných 24 hodín musel prejsť. Ako som sa o teba bál a ty sa správaš ako by sa ani nič nestalo. Je ti jedno že ťa skoro zabili pretože si myslíš, že si už aj tak mŕtvy. Je ti jedno čo som prežil predtým ako som vrátil čas. Úprimne ti poviem čo cítim a ty si s toho musíš robiť srandu!“ vykričal mu Sam. Nemal na to nejaký dôvod. Veď tak to chodilo sme nimi bolo vždy a už vôbec sa s ním nechcel hádať, nie dnes. Ale neovládol sa a povedal mu všetko čo si myslel.
„Prepáč ja som nikdy nebol na takéto sentimentálne výlevy.“ Odpovedal Dean tentoraz už vážne, chvíľu váhal či má ešte niečo povedal ale nakoniec sa odhodlal
„Nemysli že pre mňa to bolo ľahké. Myslíš že som spal a nič si neuvedomoval? Že som nič necítil, nejakú bolesť? A tiež sa mi nechce ísť do pekla. Je dosť vecí ktoré ma trápia. Ja len o tom nehovorím.“
„Sám si sa ma pýtal čo sa vtedy stalo. Je veľmi ťažké spomínať na to. Možno by aj tebe pomohlo ak by si sa niekomu zdôveril. Ak by si niekedy chcel, vieš že som tu vždy pre teba.“
„Pre mňa sa netráp. Budem v poriadku. Ak by si si mal o niekoho robiť starosti tak o Amber lebo ak ju nenájdeme tak naozaj zomriem.“ Dean jasne uzavrel túto tému a prešiel na inú
„A prečo nehľadáme Lilith aj teraz veď by si mal vedieť kde je. Teraz poznáš budúcnosť.“
„Teraz na to nemáme čas. Zachránime ťa a potom sa o tú suku postaráme. Nechcem opakovať tie isté chyby.“